ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Beňo Vlkolinský (z linaje
pradeda Jóba: jak to rodostrom
vám stvrdí povesený v sypárni,
keď odhrniete pláchu pavučín,
prach sofúkate —), zeman zarytý,
kedysi najhorlivší insurgent
na Vlkolíne; v slávnej obci tej
držiteľ hrdý prvej kúrie
i majetností spolných direktor;
muž vážny, vzácna hlava rodiny,
kmeť, sprevádzaný úctou napospol:
dnes ľahol na máry a skončil púť
pozemskú. Z vetchej veže kostolca
(v ňomž i on vládnul vlastnou stolicou
s vkladným erbom, v ktorej sedával,
bo prísny viery otcov vyznavač,
za služieb božích zhusta — nad hlavou
mu prápor s chóru svislý — a vše sa
v pohodlí, svojmu stavu príslušnom,
prez plecia skvostná s majcom mentieka,
v nej porozloživ: hlučne velebil
z Tranosciusa; abo uprel zrak
— nad riasne brvy šupnuv okuliar —
na kazateľa: i fúz šedistý
si prihladzujúc ukazovákom,
na ňomžto prsteň dedičný sa skvel,
počúval zbožne, v zápale jak kňaz
text tohočasný umne vykladal —),
z tej viežky starej, sťa by ulieval,
to jemu zvonia hranou kvílivou
a jemu blízko u dvier kostolných
to kopú čierny hrob...
Už na mukách
dlel takmer, aspoň smutní domáci
tak trúfali, — syn Ezech skrúšene
si dumal v šerom kúte u hodín
i neraz placho zazrel na otca,
kým tohoto choť verná, Estera,
za rezaný štít konča postele
zas túlila sa, kryla do dlaní
tvár, časom poutrela slzný tok —
a ešte starosť kás’ ho trápila.
Pokýval chvelým prstom. Skočil syn
Ezechiel takoj; ale zdvihla sa
i matka vtom, upustiac ručníček,
a poodtisnúc syna, chorého
už pýtala sa: čo mu? hlavnicu
či popraviť má a či podať liek?
I v kríži, ako dobrá manželka,
len sama chcela si ho ošetriť.
On pokrútil však hlavou záporne;
i keď mu desný záduch uľavil,
— bo žena preds’ len dvihla podušky —:
viac šeptmo sdelil súrnu žiadosť tú,
by dali papier, pero, černidlo,
syn ale aby podklad opatril.
Estera nevedela od divu,
na syna žmurkla na znak zákazu,
v spech zatitlala čierny pod čepiec
si našedlý vlas, šuchla obočím
a: „Ešte čo! — a nač?“ sa pýtala.
Nemocný zbrhlal kruto, hlava mu
pokväcla stranou, čelom vstával pot;
„Estera moja,“ vetil úzkostne
a v svoje ruky chvatol scivené
jej pravicu, „už vkrátce odídem
ku otcom od vás — skoro veta — ach,
a ešte nezrobil som poriadku —“

„Poriadok! aký?“ prudko ozvala
sa manželka, i vstala s peľasti
a pravou podniesla si zásterku;
„či syn náš Ežo je nie jedinák? —
Bár kľapäl by bol v školách, ako ja
som nástojila! nesedľačil by
dnes, a i mne by lepšie napotom —
A či, pán manžel, obávate sa,
že ja to všetko s sebou odnesiem,
až príde na mňa rad —? Ba testament!
Toť moje vlasy žúžeľ ešte vždy,
či nie!?...“ chlp vyskubla vtom zpod čepca,
a zosŕkajúc sklesla k posteli.
Pán Beňo vypleštil zrak na tú reč,
polykol horič zrejme, lebo tvár
viac smraštil ešte, schradlú neduhom,
zastenal, zdvihol ruku, upustil
i dodal iba toľko: „Ezechiel,
jak ctil si dosiaľ oboch rodičov,
cti matku naďalej i poslúchaj —
a šanuj, synku, otca mozole;
no nado všetko boha nespusť sa —“
Ten prívet odrieknuv, nímž pohýbal
natoľko mäkkým srdcom synovým,
že tento ledva stlmil hlasný plač, —
priam skoršie začal k smrti pracovať;
hruď dmula sa mu prudšie, krátil dych —
zrak lomil sa — či svetlo haslo, bo
von schumelila meteľ marcová? —
Po chvíli bily staré hodiny,
i prebral sa a spýtal: „Koľko to?“
„Päť,“ hlesla šeptom v bázni manželka
a v zásterku prúd polapila sĺz.
„Päť — ani piaď — Aj, deň sa nachýlil —
a slnce —,“ nedokončil, zanemel
a schrkav, oči zavrel na veky.

A pochovali Beňa s veškerou
okázalosťou: jak sa svedčilo
na značného tak člena rodiny
široko známej, starozemianskej.
Kňaz parentoval ozaj výrečne.
Do venca vovil kvietkov na spôsob
spomienky zásluh všetkých, jakové
už zosnulý ten — urodzený pán —
tak hojne vydobyl si, pokým žil,
a dobro obce, cirkvi, vidieka;
jak pečoval zvlášť svojich o prospech,
na srdci nosil samodediča,
sťa svojho onen starý Tobiáš,
s manželkou tiež vždy v láske nažíval,
bo bola mu aj strážnym anjelom —
i požehnával jeho domu boh:
to všetko spomnul pekne, dojemne
a okrasou mu složil na rakev.
Nakoniec menom jeho žalostné
dal ‚vale‘ všetkým, vďaku za počesť —
i hnul sa z dvora zástup veliký
pri zvukoch teskných: ‚Ach, jak biedny, ach...‘

A vdova žila vedno so synom.
Dom spravovala ako predtým, ba
i hospodárstvo pod jej dozorom
sa točilo, jak plynul roku tok.
Jej povel aspoň čerstvo ozýval
sa s pavlačky vše; čo viac, riadne si
i sama vysúkala rukávy
a jako robotnica najtuhšia
prác viedla predok. Syn len poslúchal —
no jak sa zdalo, žili vo shode.

*

Je svätodušné ráno rozkošné.
Sťa oko čistý blankyt nebeský
sa šíre rozpäl ponad svet a hôr
kdes’ za okruhom na zem pooprel:
a po ňom ako modrým kobercom
si vykračuje slnce, panovník
ten svetla. S pliec mu skvúci splýva plášť,
a pred i za ním v slávy jasote
chór spevných škovránkov...
I nálada
kol vozduchu je taká sviatočná:
jak čakal posla znad Jordána by,
či ševel plamenistých jazykov —
Bez šumu porozlial sa priestorom
sťa jazero, čo búrok nepozná,
lež večite je smavé, priesvitné.
Doň hravo tečú bujných zo záhrad
tu stínov sladkých vodopády, tam
stých vôní jarky, ručaj vtáčích nôt;
doň spŕcha rosa s líčok pivónij,
veň levandule dychot plynie, doň
svoj opojný kvet striasa orgován...

— Na Vlkolíne, jak i inde snáď,
pred touto práve krásnou slávnosťou
mládenci zvykli milým dievčinám
staviavať máje, hviezdnej za noci,
keď ešte panny sladko snívajú
o šťastí budúcom...
A poneváč
i Ezech Vlkolinských srdce mal
na svojom mieste, v žilách teplú krv
a oči, ktoré lipnú za pekným:
nuž nie div, keď čo mládenec i druh
tiež pripojil sa k jarej čeliadke.
Paholci kdes’ dve šumné jedličky
mu ulovili. (Radi mali ho,
mladého gazdu.) Tie si tedy bol,
vše podvečierkom v sade za včelín
sa ukryjúc, sám rúče vyzdobil:
do hladučkej ich kôrky nožíčkom
narezal totiž podôb, nanajviac
však srdiec, ružokvietkov ku tomu
a ľalíj, pomedzi ichž obrazce
sa hybkou chvojkou vinie rozmajrín;
ba všetko to i vhodne zafarbil.
I jako svätvečer sa pominul,
dľa dohovoru v polnoc vysokú
s družinou vychytil sa. Oddola
zajali postať, každý na pleci
si nesúc stromky, ktorých vetvice
sa pri mesiačku leskle mihaly.
Tak zamestnaní, došli poriadkom
— a bolo skoro hornom na konci —
i pred dom, v ktorom podľa rozsudných
hláv dedinských čo ruža kvitla vraj
najkrajšia panna — Žofka Bockovie.
Dom na briežku stál strojný, nad cestou;
záhradka pred ním, jejžto u dveriec
ker bazičkový dychčal voňavo,
kým za hrádzou si jarok zurkotal.
Tu Ezech šepnul druhom: „Ostaňte;
toť viešky podáte mi ponad plot —“
a do záhradky vošiel tíško sám;
tam pod oblôčky dal sa do práce
i onedlho máje zasadil.
Kým sádzal ich, vše vzozrel mimoďak;
no v okienku len luny obličaj
sa skvel — preds’ ona spala v čase tom,
ba možno práve toho zrela v snách,
kto pod jej oknom túžil. Za svet by
ju nedal zbudiť, prerušiť jej sna!
nech spí — Veď skoro i tak svitne deň,
turíčna slávnosť: a on v nádhere
zdôb sviatočných si uvidí ju zas
nad sviece krajšie v chráme plápolať,
na ústkach zvonný spev a modlitby
horúci zánet v duši — Nechže spí —
Nuž z hĺbky srdca zaželal si len:
jak totie jedle v horskom obvode
sa k smrečkom švárnym rady tesnaly,
i ona, ktorú láskou zobjal on,
by večne sa tak k nemu túlila —
„— Hej, Ežo! driemeš?“ zvolali naň vtom.
„Šak ešte máme sadiť, hybaj —“ Šli —

I nie div tedy: slnko nastalé
že nemáličko zarazilo sa,
keď stromky, ktoré v bralách vídalo
donedávna v hrách s vrstvou rozmilých,
mu prišlo razom v obci uvítať.
No lúče jeho najskôr uhádly,
jak a kým cieľom jedle došly ta:
bo ani vtáčky priam sa rozlietly
i sadly na chvoj; každý ihličku
si vyzrel za korisť — Hja, vtáčky to,
čo miesto zrnka rosu zobkajú:
a na ihličkách totých najsladšie
jej krôpky, perly lásky visely.
I maly ozaj pravú hostinu
na májoch sviežich — Len keď popod ne
sa mihol devy utešený zjav,
čo prišla uviť z kvieťat perečko,
jej čarné rúcho, čistý tváre pyľ —
či keď sa dvormi zjagal partíc jas
u neviest, ktoré zrejme mienily
už do kostola — v uličkách tiež ruch:
len vtedy slniečko sa ocitlo,
prebralo z onej vnadnej rozkoše:
i pospešilo nebom, zbadajúc,
jak dlhú ešte púť má pred sebou! —

— U Vlkolinských pokoj slávnostný
tiež rozhostil sa. Včasne čeliadka
si odbavila všetko, čokoľvek
sa pri gazdovstve musí pokonať,
či piatok a či sviatok značí deň.
V stavaniach tedy ticho, po dvore
i čisto k tomu.
Kde sa jaksi preds’
kus opozdili: bolo v kuchyni.
Ezechiel aspoň drahne sedel už
u stola v prednej — čakal raňajky;
no nedajbože vyčkať — Divil sa,
tým viac, bo ani matky nevidel
dnes ešte; proti zvyku vystala
i od služby: nuž zticha prespieval
za rannou i tú ‚Přijdiž, Duchu —‘ sám.
Nevedel poňať, čo sa mohlo stať.
Hnul sebou, že sa pôjde presvedčiť;
vtom ale šťuklo v dverách —
Vkročila
mať strmou chôdzou. Čosi na miske
priniesla i priam drgla pred syna.
Dnu rascová polievka špľachla, zrel;
i ešte čudnejším mu: výročná
preds’ slávnosť — a toť, aká objedza!
Chcel pozrieť na matku; no nechal tak,
neriekol slova, — prichytil sa jesť.
Však matka zastala si oproti,
zrak pohrúžila doň (bol nevľúdny),
a na roh stola vzprúc sa, riekla mu:
„Ty, Ežo! — ty len chceš ma dopáliť,
bárs vystríhala posiaľ som ťa dosť —
Kde blúdil si zas noci predošlej,
há? — Neodtajíš! lebo, tuláku,
i nocou ťa ja zápäť sprevádzam:
keď usnem, iní za mňa strehocú —
znám kľučky tvoje — tedy?“
Ezechiel
pozdvihol oči, vzhliadnul matke v tvár,
vtom zapýril sa; složil lyžicu,
i opäť vzozrúc, krotko odvetil:
„Nie, netajím; bol som — šak viete, kde —“
a kukol oknom —
„Viem!“ mať nevrle
mu odsekla, až zvrátil spešne zrak,
i ťažko polkla. „No ty ešte vždy
nevedieť zdáš sa: že to protiví
sa mojej vôli, synku! A preds’ som
ti to už dudala, i za otca
(och, keby ťa bol lepšie zavracal!
a nie ti povoľoval vo všetkom —);
ba neraz-nedva som ťa úprimne
i upomla — Ty ale, zrejmá vec:
dnu jedným uchom, druhým pekne von
si všetko púšťal; túrnul naoko
a pritom ďalej svoje vyčíňal,
nu, pravý potmehúd, krt — Teraz však
ti zahudiem ja (vtom sa vypäla),
mňa nebudeš viac vodiť za nosom!
Dnes ostatný môj ortiel zneje, čuj:
Tú ledačinu nikdy nevezmeš,
kým žijem! a keď budem umierať,
i v závete ti prísne zakážem —
vieš, Ežo? nikdy! (v doklad do dlane
si pľasla päsťou). To si pamätaj!
Ja prelomím ti tvoju hlavatosť!
ja uvidím —“ A stiahnuc obočie:
„Čo neješ!?“ doložila zhrozene.
„Ďakujem,“ vetil chladnokrvne, bár
ho jedno slovo ozaj pobodlo,
lež prevýšil sa; „už je po jedle —
je preslanô —“ S tým na stoličke sa
popravil, sšimral prsty po skráni
i podoprev sa na stôl, nadpriadol
tak potichu: „No, mamko, dovoľte
raz riecť i mne; som preds’ už dospelý.
Čo máte proti Žofke? povedzte.“
„Čo!?“ zdupnela. „Čo? — Že je sedliačka,
že —“ zajakla sa. On sa uškrnul,
zhral prsty po stole. „To?“ pýtal sa,
„to? — dajsabože! Vaše zemianstvo
či nepošlo tiež dolu Dunajom
i s košútkami, pani matko? jak?
Ba utenulo, veru, žiadna plť
ho nedohoní viacej! — Ale, hľa,
i Žofkina mať bola zemianka,
veď z rodu Vlkolinských pochodí —“
„Čuš mi s tým!“ skočila mu do reči;
„aj pochodila — vydedili ju,
hej — lenže ty to ani nechápeš! —“
„Dosť na tom: neviete jej pohany —“
„Viem!“ vrkla. „Akú?“ „Takú: za cudzie
sa groše parádi —“ „To nepravda!“
vykríkol Ezech, zbledol, zachvel sa,
vstal — však zas sadnul. „Utrháčstvo to! —
No, počujte i vy môj úmysel:
Ja slúchal som vás posiaľ vo všetkom,
i poslúchal som, lebo matku, rád;
v tom ale jednom niet mi rozkazu,
to nejde nijak! nemôže byť, boh
môj svedok, mamko! — Upokojte sa.
Viem, vám sa páči vaše krstňa, viem:
tú za nevestu by ste chceli mať,
i česť jej všetka; ale darmo je:
— a tu ver’ každý mne dá za pravdu —
kde o mne je reč, mojom o srdci,
tam výlučne ja právo voľby mám:
a mne sa ľúbi Žofka jedine.
Len tú si vezmem — Upokojte sa —“
„Čo!?“ zdupkala, až čipky čepca jej
sa pootriasly, oči podbehly
jej krvou, zvrávorala pohnutím
i zhíkla — „nuž ty! ty sa protiviť
mi budeš, papľuh? opovážiš sa
mne protirečiť? moje myšlienky
mi prekrižovať? — Či vieš, že som mať
i otec v jednom? Vieš, čo vo štvrtom
na veky stojí? — Ale horký vieš,
ty rebelant! — Šak počkaj, poviem ti
hneď inšie — Ale prečo nevstaneš,
keď shovára sa s tebou rodič, há?
neúctivec! — seď, bodaj — Nuž či vieš,
človeče! že tu všetko moje je,
či dom, či role, celý majetok?
tvoj otec že len prilepil sa a
čo palec na prístupky prišiel sem?
či vieš to? hovor!“ — „Od vás počúvam —“
„Vieš, že ti otec neporučil nič,
ni byľky márnej?“ — „Chudák, nemohol —“
„Vieš tedy, že tu pani som len ja,
a rozhodovať môžem, ako chcem,
môj rozkaz platí všetky nad súdy,
a tys’ len črviak...?“ Stisol plecami.
„Keď vieš, i to vedz: od dneška si nie
viac mojím synom! navždy odriekam
sa ťa i vymietam ťa zo srdca —
Vstaň môjho od stola! a zpod strechy
mi vystúp mojej! Ber sa, kade chceš —
a vrátiť sa sem kedy, boh ťa chráň! —
Som vdova a dnes umrel mi i syn:
i budem sama, sama ako trsť,
sťa jabloň obráňaná — Rušaj priam!
choď!“ ukázala rukou na dvere
a jak mrak hrozný bol jej obličaj...

On iste toho konca nečakal,
čo viac, v deň taký! — váhal, myslel ísť
i zas len zostal. Až keď skríkla znov’:
„Si hluchý!?“ sosbieral sa, s klina sňal
si mentiečku i líščiu čapicu,
a šupnul dvermi, slovka nerečúc,
len vzdychnúc zľahka, zrejme príkrosťou.

Povedľa cestou ľudia medzitým
už prechádzali vážne do chrámu:
vše v slnku zblýskal zlatých čepcov jas,
skvost mentiek, parta, hodváb lunivý —
Začuli ostrú vravu u Beňov;
zo zvedavosti stíchli postupom,
i fľochli starej hrušky prez vetvy
(čo stála kde-tu v kvete v záhradke)
do okien: ale zvedieť nemohúc
ni vysvetliť si kriku príčinu,
šli zvoľna ďalej...
A len Ezechiel
von mykol, zvony slávne zahraly:
ich velebný tón letel údolím
čo anjel-zváč a všade hlásil sa,
z dom’ do dom’ ťuknul v okno peruťou
i volal ostro, volal láskavo:
ó, poďte! poďte! poďte! —
Estera
tým precitla vraz z búre duševnej:
v um svitol jej deň slávny; povedľa,
aj, zbožných húfy... Ako? boží Duch
len jej dom mal by obísť? Užasla.
Skrušená padla na podlahu vtom,
i na kolenách, ruky skľúčené,
vhor zdvihla zrak a z hlbín vyvzdychla:
„Môj bože! odpusť moje hriechy mi...“

*

Od Beňov neďaleko, lenže za
potokom, ktorý tiekol cez obec,
ju pozdĺž krájal takmer napoly,
brat Beňov starší býval: Eliáš.
Pravdaže starec, ale k podivu,
bez šedín, prostý, rezký ešte vždy
natoľko, že sa mnohí mýlili,
za mladšieho ho držiac od Beňa,
kým tento vskutku mladší toť už hnil.

Tiež mal sa dobre. Hodné gazdovstvo
uhájal; klopotil sa, hrdlačil
a skývraživo sháňal na hŕbu,
sťa keby celý svet chcel obsiahnuť:
a všetko vzdor tomu, že pre koho
ni nemal sporiť, bo veď potomka
mu nedoprial boh — Sestru Zuzanu
síc’ obdaril bol hojne drobizgom
tým, k tomu ovdovela zavčasu
i v nebárs pomeroch sa octla, bo
pán švagor Daniel — pravdu hovoriac —
nu, popíjal si pilne do smrti;
no že len dcérky mala: bezdetný
brat naskrz nemal vôle dajedno
vziať za svoje; a ženin — Judkin — rod
zval v istej pýche zavše háveďou.

Tým horšie s bratom Beňom ráčil sa.
Zajedno už to strašne škrelo ho,
že otec do škôl Beňa vypravil
(kdes’ do Gemera...) a rad rokov naň,
až po jurátstvo takmer (pokým sám
nezomrel), mnohý tvrdý dvadsiatnik
utrovil z dúžej mošny: jeho však,
ledaže stihol prebŕsť donátom,
už privrel ku pluhu a robotou
i v samom vzraste tela zaväzil.
Len tým sa zviedlo, že brat Beňo raz
i jurasorom stal sa, tykal si
so slúžnodvorským; slovo v stolici
mal aké-také: kým on, Eliáš,
hoc zeman tobôž, navždy krpčiarom
toť musel zostať, k hrude prikutý
a bez povážky — I jak by mu to
nebolo oči klalo dôsledne
a neškvarilo jatrá závisťou!? —
Ku tomu prišiel proces rodinný,
čo okľukami vliekol sa sťa had
i trval veľké roky. Eliáš
po smrti otca totiž vo všetkom
bol zostal; i jak šťastný držiteľ
odoprel rovný diel dať Beňovi:
vraj preškoloval hodne navyše,
kým on naň robiť musel — teraz nech
sa z črepa živí! a ak orať chce
pán veľkomožný, tož nech diplom si
čo lán či stráň v šír, pozdĺž rozprestrie;
nuž preto skrsnul medzi nimi spor.
A toto bolo, čo ich ešte viac
rozdvojilo a sťa tie póly dva
i odcudzilo — najmä staršieho!
(hja: on bol, ktorý prehral pravotu
vzdor, že i novonarodeniatka
mu čepček šupla Judka do vačku —),
hej, toho natoľko, že verejne
sa zaprisahal: nikdy, prenikdy
vraj neprekročí jeho noha viac
Beňovho prahu! — I ver’ držal sľub:
ni neobzrel sa v stranu Beňovu,
ak povedľa šiel, vše odvrátil zrak;
a mohol sa aj buchnúť stretnutím
doň abo jeho vážnej manželky:
čo kameň odrazil sa — najviac ak
zahmkal, odpľul — a už drobčil diaľ.
Tu Beňo onemocnel osudne.
Nuž navštívil ho asnáď? Prehorký!
bárs vedel, že ver’ Beňo zabudol
už dávno na hnev, i čul, že si ho
—preds’ brata — viac ráz žiadal ku sebe,
čajs’ odobrať sa — Nie, ni netúrnul;
ba ani neišiel mu na pohreb.

— Nuž Ezech v onen sviatok turíčny,
keď prísna mať tak nemilosrdne
ho vypudila z domu do sveta:
kam mal sa vrhnúť, chudák? — Po službách
jak vyšiel z chrámu, kde sa otužil
čo pravý kresťan viery vzrušením
(dač, možno, pohľadom i na Žofku:
veď v prvej sedela čo svätica
v belostnom rúchu, zánet na líčku,
jas lúčov kolo nej, i bolo čuť,
jak zvonným dúškom i chór preráža), —
z kostola, vravím, jak sa ubieral
i ocítil sa zrazu samotným:
len prirodzená vec, že bez dlhých
okolkov (predsa k svojmu dľa otca!)
hor’ vodou šibol prosto k strýkovi.

Ten oči vyvalil. Bo Ezechiel,
ač vravel s ním i uctieval ho vždy,
preds’, rodičom snáď kvôli, nechodil
ku nemu.
„Ľaľaď! — Vitaj, mi fili
Balthazáre či Ezech —“ ozval sa,
i od stola mu v stretky pricupkal.
„Tos’ ty!? hm,“ odpľul, ruky založil
si krížom nazad; „veru, novina,
a aká! — I rec, synku, čo bys’ rád?“
(porozkročil sa a nadstavil sluch).
Ezechiel okúňal sa s farbou von;
konečne ale musel vykrámiť,
čo za príčina dohnala ho ta.
„Tak!?“ stákal Eliáš a na päte
sa zvrtol —„Tak? hm!“ streknul zas —„Či tak?“
požmurkal očami; a cmuľknuv si
ret: „íha!“ spískal, „íha!“ — Vystrel sa
(bol územčistý, ale svalitý);
i prihladiac si chvisty narudlé,
nadpriadal: „Tisíc! — pekná historka!...
Hja, chlapče! tvoja horenosá mať
sa nazdá, že ty druhý Beňo si,
ktorého takto (ukázal mu i
vtom odpľul) okrúcala na palec,
i zahuckala neraz proti mne,
tá —! (zahrozil sa smerom k oblokom).
I dobre máš, keď nedáš sa — buď chlap!
Ty predsa nosíš klobúk! ktorý vždy
viac stojí, ako všetky čepúchy,
a čo by boly zlaté, kochlaté! —
Ba chlap si! (potľapkal ho po pleci)
chlap, užtoveru! — Ale bližej poď;
si doma, neboj! — Hm-hm (pousmial
sa potuteľne, kol úst schamril si,
dnes ráno vyholených na hladko,
i jak by čos’ bol našiel, poskočil).
Mňa to len teší, že si prišiel sem,
len teší! ver mi — Akožeby nie?
toť nemám syna! nemám — Nahraď ho! —
A u mňa práce nazbyt, Ezechiel,
až prez hlavu! — Šak z toho, otec tvoj
čo nezabral mi, nezmarhal som nič,
skôr pričinil, skôr! — Nuž, dosť robôtky
tu pre teba! a keď sa obabíš
dľa chuti, i pre ženu, pre deti,
pre — Ale dívaj! kde som zašiel až? —
Saď, synku, slož sa. Starká! —
(Judka vtom
dnu vkĺzla, i že zrela Ezecha,
až zmiatla sa —) Daj dobrý obed hneď!
toť synovec je naším hosťom dnes,
i zajtra, i vždy... čuješ?“ Fľochla a
von dvermi cúvla celá zjašená.
Eliáš ale sebou potiahov
synovca, sám hneď myknul za vrchstôl,
i sedel už a živo hnieždil sa;
i jako Judka jedlo priniesla,
vo vytržení núkal: „Ezko! jedz,
jedz, Judka moja, — pravá objedza! —
Ba, prisámbohu! veľmi teší ma...“
(Dosť ľahko, hútal pritom: Predsa raz
sa vyvŕšim! — ač pozde, lepšie preds’,
jak keby nikdy! — Jeho všetečnosť
ten aspoň náter mala — Kto ho vie?)

— Mať, jak len zazvonili z kostola,
priam prikryť dala, a to obrusom
stôl činovatým, aký najkrajší
len mala v truhle, samý po ňom kvet;
naň ihneď slietly hajná koláčkov —
nu, veď sú sviatky! —
Čaká, čaká; no
Ezecha len niet, neprichodí — Už
videla oknom kŕdle ľudí prejsť,
však zo žiadneho nevylúčil sa.
Ni v ostatnom ho vidieť nebolo;
ba, čoho takmer obávala sa,
bo veď len pohlo by ju ešte viac,
že ráno: ak tak povedie sa s ňou:
nie, i tá sama prešla s pannami.
To zmýlilo ju čajsi; potrela
si pravé oko. „Mara!“ ku slúžke
vtom preriekla „choď! popozeraj preds’,
kde trčí Ezech? — Zaber podjedným
aj do čeľadnej jedlo paholkom —“
Šla. Brúsila sem-tam, sa spytujúc,
či nevideli kde ich gazdíčka?
A pravda, pritom neomeškala
ni podštrknúť tej-ktorej babke: „Jój!
kej vedeli ste, čo sa stalo vám
dnes u nás! — Strašnô! — onô — ale že
ma neprezraďte —“ (‚Šu-šu‘ — a šla diaľ);
no vzdor kutaniu nedopadla naň.
Až keď i druhú — Katru — vyslala
Estera, tej sa takoj zdarilo
ho vyňuchať. Sťa diablom posadlá
pribehla s náveštím: „Je — u Elov!
tam, urodzenká — zazrela som ho!
a sedí už aj s nimi pri stole;
hej, na môj’ pravdu! —“
Čujúc Estera
chýr tento, málo že nespadla s nôh:
tak zhrozila sa. Ako? Ezechiel
ku najväčšiemu nepriateľovi
i jej i muža — svojho otca to! —
ku tomu falošníku, predrelcu,
netvora bez duše i bez boha
sa utiecť vedel vlastnou pred matkou!?
Neuznal za hodné ju odpýtať?
a sľúbiť, že jej žiadosť vyplní
a nikdy nebude sa protiviť?
keď ona preds’ mu iba dobre chce,
oň stará sa, v ňom žije jedinom...?
„Och, to je mnoho! mnoho!“ vyjakla,
ku srdcu chmatnúc; „och, ten nepodar! —“
S tým sama zasadla si k obedu.
No muška uniesla by na krielci,
čo utrovila; všetko pošlo zpät.

Po jedle chcela bohu poslúžiť;
však podivné, ni k tomu prípravy
nenašla jaksi v duši — Na knižku
složila ruky a tak dumala —
Vtom zvony zhlaholily na nešpor;
i vzchopila sa: a ich zvukohra
čím diaľ, tým trúchlivejšie znela jej,
sťa pri pohrebe — Pustila sa v plač;
i skloniac sirú hlavu na ruky,
jak zvonov súzvuk vlnou dorážal,
vše skvílila i vykladala tak:
„Ach, nemám, nemám viac už nikoho!
i syna pochovala som si dnes —
ja biedna mať! — ja vdova úbohá —
ó, bože! čoho som sa dožila
na starosť!? čoho! koľkej neresti!
ja slabá žena, osamelá, ach —“

V kuchyni, ako ráno výstup ten,
i teraz jej kviľ čuly služobné;
no poneváč ju znaly rozhodnú
čo hospodyňu, matku čeľadnú
i kazárku vše, ktorá netrpí
rád nežiadaných od kohokoľvek:
nemaly smelosti dnu vstúpiť k nej,
tým menej v nárku jej ju potešiť.

A cestou kto-ten teraz ešte skôr
sa pozastavil, sliedil očima
a uchom dychtil niečo uloviť;
smiech pritom — možno, škodoradosti —
mu uťahoval kútky — Podistým
už mnohý vedel zvláštnom o spore;
zlá povesť všehdy bystré nohy má...

Jak zmĺkly zvony, poutíchla tiež.
Zodvihla hlavu, slzy utrela;
s tým popravila čierny čepiec si
i pritúžila stužkou pod bradou,
tak chvatne jaksi, že sa v spechu tom
zo slučiek skoro stály hrdúsky,
i pridusiac vzdych schválne: „Ale nech —
nech!“ vyrkla srdnate. „Keď šiel, nech šiel!
ten zanovit! — To nedožije ver’,
bych ja sa prosila mu! Ja som mať!
jedine moje môž’ byť navrchu —
I škoda každej slzy! — Dúfam, boh
ma neopustí — on je radcom vdov
i pomocníkom, on —“ A ukrotlá
začala vo spevníku prehrebať,
a nájduc pieseň, hlasom trasľavým
nôtila: jakí stáli povždy sú,
čo Sion, hradby jeruzalemské,
tí, ktorí v Pána stále dúfajú...

*

A Ezech ozaj pevne prilipol
u strýka. Nielen sviatky turíčne
že strávil v jeho dome vítaný
(len Judka jaksi zazerala naň
a patrne sa hrýzla v sebe), lež
i robotný deň, ktorý nastúpil
hneď nato, tam ho našiel: ako včas
za rána už bol dlubal pod cieňou,
čos’ strúhal, dlabal, vŕtal: ku čomu
strýk Eljaš, klobúk majúc na uchu
a boky podpreté, sa s úľubou
uškieral, hlavou krútil — nebodaj
si bláhal: Robotník, a bez plače!
bo najviac čo mu denne dá vše jesť —
„Hm —tak!“ mu prisvedčil. „To javorec!
šak, synku? Bude z neho kosisko?
A kebys’ znal, kde som ho vyňuchal!?“
„Kde, strýku, kde?“ sa spýtal synovec,
no ďalej majstroval. „Hm! — v Brde až
tá potvora ti rovno svietila,
a nad priepasťou! málo chybelo,
že som ju nepremeral — Ale, hľa,
i z toho vidíš, že si nelením,
bárs starý, ani takých po pekliech
sa driapať, ver’ nie! — uč sa odo mňa!“
„Var’ nemyslíte,“ Ezech prerval ho,
„že štítil bych sa ktorej roboty?“
„Oj, nie!“ sa sponáhľal strýk, „božechráň!
Viem, že si ani doma pod pecou
nelíhal, ačpráve tam posluhy
vždy bolo až moc! Budeš tedy, viem,
i tu sa usilovať, budeš — Hľaď,
tam i tam v streche mrcha pazuchy!
až po ten šiar! Len snopkov naviazať
a pošiť — šúpy stoja v záčine —
I pokrov domu skoro opraviť
sa zíde; lenže v hore ešte klát!
a (šepnul) v cudzej...“ „Furták, strýko, ste!“
sa Ezech zasmial. „Nono,“ priam mu strýk,
pohroziac čudne prstom skvačeným;
„mlč!“ zžmurkal. „Potom — potom, ale dosť! —“
a odpľuv, postrečkoval po cieni.
„I rob len, synku! Ale nezabuď
dák’ do hrabieľ, toť, zuby povsádzať:
by naša hospodárka šmŕľavá,
no robotnica ani víchrica!
— nie ako čiasi pani Hestera —
čím mala narábať: keď štepnice
a trávniky nám príde pokosiť,
a ty sa chytíš svojho javorca!
tak po chlapsky! šak, Ezech? Pravda! — A
čis’ videl, koľké trávy máme tam?
Nech nepľuvnem viac, ak nie vyše mňa!
nech —“ „Ibák lopúch a či konský štiav,“
prehodil Ezech. „Perse! bršlica,
žitnačka, mádra — fajné zeliny —
Hm, pohodlný rok — Len prikladať
vždy ruky! Chleba, úfam, dostačí...“

Tam tedy prebol leto Ezechiel;
za letom jeseň, plnú všakých prác,
tiež prekonal tam; ba i pozdejšie
len zostal.
Ako dáky paholok
(strýk horkýže by teraz ponajal!)
tak robotoval po mrak od svitu
a vždycky s tou najväčšou ochotou
a chuťou bez únavy: vzdor tomu,
že ani snáď sám nevedel si dať
odpoveď na to: Nač to všetko je?
tá služba otrocká? ten chvat i pot?
to prepínanie svojich mladých síl?
— Tu pri dome sa našlo všeličo,
čo treba bolo odbaviť; tu zas
rad iných vecí mimo gazdovstva
(tých, čo sťa lúče šibú navonok)
sa prihrnul a vliekol bez konca:
napríklad v horách hotovenie dŕv
ku zime, — v holi pastva zporiadky,
nad salašom vše dozor, — zápasy
pri klčovaní chrastí, poľných ciest
opravy — a tak ďalej; všetko to
on podnikol i zdolal vďačne, bárs
dosť oštary mal pri tom. Robôt však
jak svitla doba: tu len ešte bol
vo svojom živle! Ako pravý lev
sa v kosbu vrhol; radok za radkom
len hrčal spádom ani ručaj z hôr.
Zatým zas nastúpilo svážanie:
ten najrezkejší dej na prknách žní
pri plnom svetle nebies priaznivých;
i svážal tobôž. Bujných na voloch
a bielych jak sneh, ktorých súmerne
ohnuté rohy skvely sa čo kvet,
prez čelá pásik bronel červený
(sám fáborce tie vplietol v zinky), kým
im pod lalky v krok zvučná hrala spiež —:
na takých vozil, hrdo kráčajúc
si vedľa šumnej spräže, len tak bez
lajblíka— marcelínky povoľná
na hrdle slučka, klobúk na očiach —
Bral do drabín až zbožia na podiv,
po stohu takmer, že keď dedinou
sa terigal voz ťažkým ruchotom
a svištiac (— zpod sníc riasa splývala —):
o vetvy rafal sa, čo zo záhrad
nad cestu obrodené ovisly.
Preds’ neraz i sám vyhupol sa hor’,
a pri pavúze sediac bezpečne,
poháňal zvoľna voly, od sparna
sa preťahujúce, vše sšmižkajúc:
„Hejk, Beľa, Široň!...“ I jak vtedy mu
prejsť prišlo popred rodičovský dom
(bo zeme sem-tam v stráňach boly), to
tým väčšmi spukal bičom (trojakou
zdobeným kystkou); áno, zakaždým
vše tuho spráskal — —
Vôbec u strýka
sa udomácnil cele. A keď chcel,
či vlastne keď deň tvrdý minul sa,
si bez prekážky zašiel do Bockov,
ak neprimal ho večer k práci tiež.
Tam vblízku svojej švárnej milenky,
pod svitom krásnych očí jej, jej vnád
tajomným vplyvom všetkým, rozkošou
z jej odviet vtekajúcou v srdce mu,
znov okrial, posilnil sa nadlho.

Či toto bolo pohnútkou, že v tej
koľaji, do nejž viac bol vohnaný,
než vkĺznul sám, i potom zotrval
— bo vedel veľmi dobre, matka že
tak snadno nepopustí; a či snáď
v ňom urazená hrdosť osobná
to pôsobila, keďže papľuhom
už nebol, ale mužom? — ťažko riecť.
Lež najskôr vzpruhou bolo oboje.
To ale stojí: že strýk Eliáš
ho valne potvrdzoval v úmysloch
i v pôtku s matkou; Judka zase, tá,
ač ani moriak zdúvala sa vše,
škúlila, mraštila tvár pehavú
i odvŕkala leda prez zuby:
si netrúfala vypovedať mu.

On nehneval sa ozajst na matku;
no predsa bolelo ho nemálo
i mrzelo ver’ dlho, že ho tak
bez príčiny (veď srdce nenie ňou!)
a bez okolkov vysúdila vraz
von z domu: z toho hniezda milého,
kde narodil sa, mladý prežil vek
vždy v prítulnosti, v láske k rodičom,
ho vykázala, čo viac vo sviatky,
a obrátila v posmech pred svetom.
Nie, nezanevrel na ňu, vedomý
súc pomeru si ku nej; toľko len,
že vyhýbal jej — —
Raz preds’ stretli sa.
Mimoďak v poli. On šiel z kosenia,
mať ale proti s kŕdľom hrabáčok
sa brala hore stráňou, sama tiež
si hrable nesúc. Ezech kamsi sa
bol zahľadel (var’ niekam v inú stráň,
zrak aspoň žiaril mu, smev kolo úst —),
čo sostupoval vľahce výhonom,
na pleci kosu lesklú, hrkavý
za pásom oselník; tým prepásol
včas pobadať, kto tiahne oproti.
Len jak mu vrava uderila v sluch,
vdol pozrel, videl — ovšem, neskoro.
A predsa dosť včas. Lebo matka vtom
už upozornila ho (hrabáčky
až zanemely zrazu) činom tým,
že ač aj boli ešte na dostrel
si zdiale, spešne pevnou pravicou
v bok utrčila dlhé hrablisko
i zrakom mrskla — zrejme na povel:
by vyhnul... Porozumel rozkazu
i s cesty umkol brázdou — —
Paholci,
keď s ním sa sišli, tí len sa ho dač
nadomŕzali! By vraj zabudol
na všetko, čo sa stalo-nestalo;
by domov prišiel, prejal gazdovstva
on správu — Jakí budú poslušní
mu povždy! — Veď vraj, pravda, robí sa
tam i dnes svedomite, lenže boh
ho tam zná! nejde to jaks’ od ruky —
Hja, darmo: hlavou v dome má byť muž!
a zvlášte nad čeľaďou... Riekol im:
„Synkovci! prídem iste — dakedy,
hej; lenže ako svoju matku znám,
ver’ mnoho vody ujde potokom —
I dotiaľ buďte verní, robotní! —
Nuž, s pánombohom —“
Ale staral sa
o hospodárstvo preds’ len otcovské
čo hneď i z diaľky, lebo paholkom
vše porádzal to — takto, onakno —
No ak však matka potom z rečí ich
dák’ zhádla, v tom že ruky Ezech mal,
už z protivne hneď ináč prevrtla:
„Tak chcem, tak bude! — viete?“ dotušiac,
„vy, trúpi! i s tým, čo vám radcom bol —
Marš, na Kubľovo! —“
Neraz, matere
kde nebolo, keď skončil svoje si,
i pomohol vše v práci služobným
a nájomníctvu, pravda, úchytkom —
Tak doukladal kríže — Sprevadil
dol’ závozom zas záprah so zbožím,
potľapkav pritom známe tátoše —
a iné — Pod jeseň tiež pomohol
im porozorať ďatelinisko,
bo pre sucho šli pluhy dolámať;
aj rozsial pšenicu — Ba stalo sa
hneď počiatkom žní, že keď so strýkom
už boli srubli žito Ploštinou:
priam poshora (kde stálo otcovské
a ktoré bol sám zasial v jeseni,
dnes súce už tiež pod nôž), z toho tam
jaks’ nevedomky, kýmsi pudom len
prv štrkáč začal poťahovať — vtom
zaostril kosu, zakosil — „Hop, stoj!“
strýk zakríkol naň. „Čože vystrájaš?
to predsa cudzie žito! Zabudols’
ha? — Ezech! che-che! kdeže myslíš? Ťaj!
či nie to k smiechu. Judka?“ rehtil sa,
až boky sa mu otriasaly — „Hm,
hm... nikdy!“ odpľul; siahol po krčah,
i priložiac ho k ústam, pokým pil,
poločkom mačím strežal na Eža.
A tento sa až zmiatol — neznal, čo
riecť. „Eha, próba —“ hlesnul; nevädze
kvet zdvihol, strčil stonkom do zubov
a bral sa viazať —
Taktiež pozastal
si vedľa lánov neraz otcovských
a v dumách sliedil krásnych po zbožoch.
Tá hrobľa, kdejaký krík, medzička:
to všetko tislo sa mu pod oči;
ba každá byľ, ten turček úvraťmi
si hupkajúci, briežkom králiček
sťa pýtal by sa: Nie sme tvoji viac? —
Tak prekvapil ho v jednu nedeľu
podvečer tam i Gábor Šimúnov,
druh od mladi i verný kamarát,
ho zpoza krovín zrazu osloviac:
„Čo dumieš, Ezko, tunák?“ Obrátil
sa zarazený: „Tos’ ty, Gábor? no —
Hen strýkov jačmeň obzeral som, či
už došiel? I hej...“ „A ten tu? či tiež
nezajmeš —? preds’ si pomáhal ho siať...“
„Daj pokoj, braček...“ „Ja, veď nezúfaj —“
„To už nie! prečo? —“ vňatku ľadníčka
vtom skubol z jarca. „Pozri, strúčkov čo!“
„A videl by si hrachy ‚Na skale‘,
to bohatstvo ti, Ezech!“ „Tams’ až bol?
po kého, povedz —“ „Ale posúď si:
Boldkovi chlapci nijak odlihu
mi nedali: vraj v dierach skaly toť
hniezd sila — Mladé kavky radi by...“
„Ver’ sa ti divím... Nuž a lúpež kde?“
„Ozlomkrk pošli s nimi v dolinu —“
„Var’ na pečienku...“ Ezech zasmial sa.
„No, aspoň,“ Gábor nato v rozpakoch,
„mám tiež dač — hľaď len: pero sokolie...“
A pošli dolu stráňou chodníkom,
naľavo zbožím dlhé tône ich,
pred nimi v skoku poľné koníčky —

— Že v dedine tiež mnohí hasili,
čo nepálilo ich, sa rozumie.
Už je to v prírode raz ľudskej, že
tak radi pasieme sa na cudzích
nesnádzach, z cudzích napájame rán;
i roztriasame veci susedov
sťa kúdeľ zrebnú, cúdiac-súdiac, bár
na múdrosť našu nik sa nepýtal.
Nuž boly zvlášte pani sestry, čo
nedaly železu ver’ vystydnúť
i kovaly ho tak i naopak.
Tu jedna prišla (Tera Jonkovie;
jak víchor vtrhla dvermi, ručník až
jej skĺzol sa s pliec, len že zlapla ho —).
„Ach, pani tetka!“ tľaskla rukami,
„jak ľutujem vás — óvi! —“ „Terezka,
a prečo?“ na to vážne Estera.
„Ľaď! a či ešte nenapadlo vám:
tak opustená čo si počnete?
čo? beda, prebeda! — Och, zlý to syn
ten Ezech — hrúza!...“ „Nono, nechaj tak,
kačička — nezaslúži spomienky.“
„Ba tretiu už noc nemala som sna,
len pre vás, tetička! mi uverte;
ach, reku, tá sa dačo nazhrýza
po trápnom dni v tú neodbytnú noc —
len pre vás!...“ „Vidíš, a ja dobre spím —“
„Ach-ach! tak?“ „Veru.“ Vypleštila zrak
a popravila šatku na hlave,
postúpila sa, ústy žmykla a:
„To nemožná vec!“ vrkla; „nemožná! —
Veď predsa povedzte, jak budete
sa sama trápiť s toľkým gazdovstvom?“
„Nuž nebudem sa —“ „Nebudete sa?
a ako, bože?“ „Predám židovi
ta všetko, Terka, všetko popredám!
a z istizny si budem dobre žiť —“
„Tak?“ „Tak.“ „A všetko na írečitosť?“
„Na —“ „To už inô, inô, tetička,
a pravdu máte! pravdu pravdivú...“

A hádam: ten chýr hneď že odniesla
aj do Elov.
„— Ty, Ezech! ratuj sa;
iď domov, odpros — lebo uvidíš,
zle prejdeš. Vieš, čo tetka zamýšľa?
Že spredá majetok vraj do byle!
Z jej úst som čula, na moj’ dušu! z jej,
nuž? —“ Ezech v odvet: „Ak tak, darmo je—“
„Hí! čudák! — Sváku, no ho vydurte!
Vy, totka —“
Judka ozaj mala už
čos’ na jazyku, prežúvala, nos
si šuchla, chcela práve preriecť; no
vtom predbehol ju chytrý Eliáš
a spustil raptom: „Ezech — ten je náš!
odkedy odvtedy — ten nepôjde!
ja nepustím ho! nie! — A Hestera
že predať mieni? — pletky! klebety!
Tá predala by!? — Pravda, pani! hm!
nie jak toť Judka, včela, vrtielka —
I nech! tu máme na čom robiť vždy
i so sto rukami! — nech, rohačka! —
A kapitálmi nevysteleme
jej do truhly! to nech sa nenazdá!“
„A ak ich minie?“ „Minie? che-che-che,
na dobrý úžitok! Juj, premúdre! —
A súdy by kde? — Stvora, nebaluš —
(tu trojak odpľul, nohy preplietol).
Ty, Tera, šípim, odkiaľ podúvaš!
si oslom-poslom — či nie? Predarmo,
nič neporídiš! — Ezech, šak vieš tiež?
(Ten kývnul hlavou i sa uškrnul.)
I čo sa pcháš? —“ „Som predsa z rodiny —“
„Bŕŕ, žihľava sa dotkla plota, bŕŕ —“
„Noženo, Ežo! obanuješ raz...“

Tu zase Tomášovie Ilona
sa prilúdala pokryjome (toť
tá kmotra, ktorej dcéru Estera
by za nevestu bola chcela mať).
Len vošla, plné oči mala sĺz
i ledvúčičko riekla ‚dobrý deň‘,
a kmotre skoro padla kol krku.
„Saď, sestra,“ ponúkla ju domová,
„a vitaj. Dávno si tu nebola.“
„— A počo, drahá moja Hesterka?
Veď odúfali sme sa všetci, ach! —
(tu ruky skľúčila a vrhla v klin).
Veď naša Marka predsa dievča je
tiež poriadno a sťa ten chleba kus,
tak dobrô, milô, tichô, pokornô —
veď hodnô je tiež — Veď sme starali
sa o veno; veď nie sme ostatní —
Veď Marka, chúďa — môžte uhádnuť —
a, hľa, ten Ezech! —“
„Kto by zúfal hneď?“
jej tvrdo Estera; „ten úskok, ten
lecikto! ešte nepreskočil, nie
môj ohrad! —“ „A ak predsa preskočí?“
„To zlomí väzy! zlomí — Nemyslím,
by mal tú drzosť. Črepa z ocele
je síce, zato srdce má čo vosk —“
„Veď práve v takom rady bujnejú
náruživosti, verte, kmotrička!
i tŕň len v dobrej zemi vyhúka —“
„Iď, stvorička, iď! Trpezlivosť! ľaď,
ja koľko jej mám! —“ „Veď, ach (povzdychla),
bár zlyhala bych! Ale spomnete
si mojich rečí, čo ten vykáže?
Ach, dievka moja, dievka radostná —“
„Čo, kmotra? to bych chcela uvidieť!“
„A čo mu vykonáte?“ „Vykonám!
Ja vydám sa! a jemu nedám zbla —“
„Veď dobre, ale moja dcéra, tá...“

To zavzali tiež skoro do Elov;
však Ezech vetil zas len: „Darmo je.“
Strýk ale, ten sa dobre nevaľkal
od smiechu. „Vydá sa? ej, tisíc striel! —
a za koho? za hrivka!?“ odpľuvnul.
„Jaj, bodajže ťa! starô, hundravô —
joj, bok môj! — chrenu, Judka! — Trarara!
Hej, Ezech, čuješ? vyskoč, pôjdeme
na svadbu! hotuj vinše, šablicu —
Ihop! (a česol dlaňou o sáru)
hop! Judka —“ No tá: „Ale — blaznieš sa?“

(Čo okrem tohto iní zahúdli
zas Estere, tí bližší, ďalší tiež
— však Vlkolinských tam z dom’ do dom’ moc —,
napríklad múdry Nátan, rozšafný
Jób, polprokátor Petro, Efraim
s lišajom v tvári, jeho cipuška:
čo po tom všetkom? I tak Estera
si nevšímala fígľov ich a rád;
a Ezech urputne stál na svojom.)
Nakoniec prišla Zuzka, zolvica.
I túžily sa jedna druhej, až
sa poplakaly pritom. Nečud, však
už obe boly vdovy. Tamtá, že
muž odumrel ju dlžôb pod tiažou
a s kŕdľom drobných sirôt — Estera
zas, v prebytku že veľkom zostala
a s jedným synom len, no ktorý i
päť dievok starosť hodne prevážil:
dosť každá mala svojho trápenia.
„Tvoj Ezech,“ dotušila Zuzana,
„sa môže vrátiť, predsa stratený
je nie, a tvoju vôľu vyplní
a starostí sa zbavíš šťastlive;
no kde je koniec mojim nerestiam?“
„Ech, Zuzka!“ pretrhla ju Estera,
„nebude zo psa slanina, nie ver’ —
to ťažko pôjde, badám. Do seba
ten ztvrda vstúpi; povedz skale, priam
ti vrkne svoje ‚ale‘ — taký je!
A že bych ja ho ani holuba
vábila ‚holúš-holúš‘ — toho niet!
Keď začala som, tak i dokončím;
nech pyká, zlosyn! — A ty neboj sa,
boh opatrí nás! — Ktorú mi dáš z dcér?
No navždy! —“
Zuzana až zmrzla, tak
ju prekvapila tá hľa otázka.
„Ach, Hesterka — ty myslíš naozajst?
Och, moje kuriatka! čím ďalej, tým
viac prirastajú k srdcu mi — nie div:
v nich žijem — Ozaj? bože môj —“ „Hej, hej!
chcem jednu.“ „Najstaršia je na vydaj —“
„Tú nie.“ „Tá za ňou pravou rukou mi,
a stredná, chúďa, ani žubrienka
je šťúplo, biedno — Ibák Uličku,
ach, milô dieťa moje! —“ „Tedy tú —“
„Ale var’ nie hneď? — Ani nemôže,
veď ešte na učenie chodiť má —“
„Nuž tedy potom.“ „A ak Ezech by
tak nazpät prišiel? — on by —“ „Mlč mi s tým! —“

Snáď vánok nasluchoval pod oknom
a umknúc letkom, potom narazil
prúd rečí týchto schválne u Elov,
tiež odchýleným oknom — lebo kto
by iný klebetil bol? kto? — a tam
preds’ za horúca všetko zvedeli.
Čo Ezech na to? Ani najmenej
sa nezduril (nu, ozaj tvrdá šij —),
ba zrovna dodal: „Dobre urobí! —“
Strýk rozpačil sa chvíľku. „Neverím! —
to neverím —“ sa vzchopil. „Tvoja mať,
tá radodajnou nikdy nebola.
Si zakäroval rúče, pokračuj
i ďalej smelo! Vlkolinský si!
a ja som tvoj strýk! (Do pŕs hlobnul sa.)
I jak tu stojím, v zácti nepadneš!
a Vlkolinský ešte nežobral...“

Ba čo viac, sama Judka vpálila
raz do Beňov. Už čajsi na konci
to bolo robôt; mračno, šústal dážď.
I dobre nepuklo ver’ Esteru,
keď zazrela ju razom vo dverách
v obruse čo smrť, celá schviala sa.
„Nu — začala hneď bez privítania —
čo zjednali ste tomu paholku?
Preds’ nahrdloval prez leto sa dosť!
sťa, neprimeriavajúc, hovädo —
Vy zvodci, zhubci! vy... A čo tu chceš?“
„— Ja príčina som?“ Judka vyjakla,
čo fakľa rozpálená; „ale ja?
ja?... Práve preto ku vám prichádzam.
Ja neviem, ako ma tu vidíte,
čo vlastne Ezech hľadá u nás? Ja
toť prosím vás: ta vezmite si ho,
ja nepotrebujem ho —“ „Rozumiem,
po robotách! ps...“ vtrhla Estera
jej do reči. „— Ja nechcem, nechcem...“ „Nuž!
mám s povrazom var’ poňho, s tatarcom?
ty sprostá Dora! Prečo nevezmeš
naň metlu, nevysobášiš ho von?
ty Júda... Viem síc’, že ten diabol tvoj
mňa iba dráži, môjho štenca len
chce huckať do mňa, a ver’ nikdy mu
nič nedá — sám by zhltal i tú prsť,
sám — bodaj! — ale tak ti treba, tak,
ak dedičom ho zrobí, hlupaňa...
Iď; mne daj svätý pokoj! — Hanbi sa
jesť cudzie mozole — iď! radím ti.
Ja nechcem o vás ani slýchať — vieš?...“
— A Judka pošla, až tak fikajúc
od plaču — Vonku mračno; lial sa dážď.

— U Bockov že jak?
Inu, rodičom
bol Ezech vítaný až veľmi. I
na šťastí dcéry pracovali tiež,
jak mohli (predsa prvý v dedine
to vydaj! najlepší dom — jediný
syn, k tomu bez úhony mládenec —
zať driečny — a moc iných ohľadov,
čo riadne padávajú na váhu...).
Len vhod im tedy prišiel rozhodný
ten vývin vecí, prevrat u Beňov
a rozpadnutie. Hnedky statnejšie
sa vystrel Jano (otec), rozkálav
na dvore kladu. „Len klin, starká, klin!
klin, jak sa patrí! (vrkol ku žene,
čo práve triesky niesla podstenou),
a niet tej hrče! toho stržňa, čo
by neoslabnul — šak ver’?...“ „Pravdaže!
no ale i chlap musí páckať doň...“
„Tých pirohov — vieš? strela...“ „Akože!“
— No Žofka sama ináč hútala.
Ten spor ju mrzel, čím diaľ, omínať
ju počal tým viac; rusou hlávkou jej
však myšlienky sa braly bez konca.
Veď srdce veľkú tají hlbinu,
a v tmách jej, áno, jedno svetlo len
sa ligoce, i jeden predmet je,
čo osvecuje jasne: Ezechov
to obraz drahý — jeho strmý vzrast
sťa topoľca by — pohľad sokolí
zpod temných obŕv — hrdosť kolo úst,
kde ľahce brnel porast — vábny smev —
tá ruka kornatá, jak rukávom
utieral znojné čelo — každý ťah,
ten zrkadlil sa stále v svetle tom;
však v hlave, v hlave! och, tam rozličné
sa lúče krížily a posvit ich
nevolil, čo mal žiarou poliať, lež
i stínom frskol zrovna v mračnú tvár.
Tak neraz akejkoľvek pri práci
sa zahľadela razom, trudila;
čo uzol dáky chcela rozlúštiť
vec totú: márne, nezdarilo sa.
Na tráve zastala si nad medzou
a srpec v ruke, strnula; jej zrak
sťa sivý holub rozpäl perute
a letel k zoriam, ktoré vznikaly
čo riadky plamenného písma — z nich
snáď úfala sa rady dočítať
(veď škovránok, toť, ztadiaľ načiera
tiež smysel svojej piesne vysoký —),
z nich — avšak zbledly, zhasly hádankou —
Alebo v žatvu naslúchala vše
šumotu klasov; vzniesla stebiel hrsť
a hádala z ich reči budúcnosť —
složila na snop: riasa znemela,
však bez toho, by šepla útechu.
A pri roztáčke? žmurkal mesiačik,
no skoro zašiel za oblačnú hrádz
a nechal dievku v tiesňach pochyby.
Ba v komôrke, kde nevidel ju nik,
len oko božie padajúce z hviezd,
i slzy ronila, a bolo jej
tak krušno, bôľno. Ako? vezme ju?
a jeho matka nepožehná im,
ba ani nesmie Ezech, vlastný syn,
ju ku nej priviesť, ženu, nevestu? —
On rozvadil sa s matkou pre ňu... hriech!
Hriech matku nectiť, mater zarmútiť,
hriech! ktorý pomstu... „Bože, pomáhaj!
Ty uprav všetko svoju na cestu —
a jestli nie?... och, bože, bože môj!...“

Raz v jeseni — bol večer sobotný,
na hviezde hviezda, mesiačik čo srp —
delila práve ľan, a Ezechiel
jej viazal hrsti, sediac na kláte
a tropiac žarty pritom: pokrúti
vraj tak ich, že ich nerozuzlí nik.
Už s chvíľa, čo reč sa im pretrhla.
Vtom z hĺbky vzdychla. A on postriehol,
keď vzhliadla k mesiačku, jak zaleskla
sa slza v oku jej a zpod víčka,
čo pokrylo ju vláknom hodvábnym,
jak mykla hrašky hladkom po líčku
sťa rosa ružou... „Čo ti? preboha!?“
sa strhol Ezech. „Kto ti ublížil? —“
„Ach, Ezech,“ vetila, „ten záder ja
už dlho v srdci nosím —“ „Aký? čo?“
„Tá tvoja matka — tá sa nesmieri
ver’ nikdy s nami — To ma trápi, to
ma nepokojí...“ Hustých do vlasov
si Ezech vpálil, hútal — hupol, „nuž!“
sa ozval príkre a hlas chvel sa mu,
„to chceš ma odbaviť!? chceš zatratiť —
Keď tak, to idem hneď — no nikdy zpät
k materi svojej! nikdy bez teba!
Svet veľký je, var’ dakde ustrniem —“
„Nie, bože! Ezech! zle mi rozumieš,
zle —“ polapila jeho tvrdú dlaň,
„ach, nebuď...“ zvzlykala. „Tak neželej!
nie! Žofka moja; nemáš príčiny —
Mať, verím, smieri sa raz. A ak nie?
mne jedno. Moja vôľa láska je,
jej razí iným — moja zvíťazí!
Čuj! (lastovičky pískly pod plátvou,
nu, zo sna) takí šťastní budeme!
bo kto môž’ nášmu šťastiu zabrániť?
kto rozdvojiť, čo spojiť mieni boh? —
I nebudeš už dumať o tom viac?
čo? — Ľaď! čo ľanu ešte čaká — Sem!
nech poviažem v ňom tvoje myšlienky!
a ty ich obuchkáš a otrepeš
a pod trepačku padnú pazderím...
oj, plaché holúbä...“
A po chvíli
(mesiačik práve sedal za hole)
do noci tichej, ktorou tiahol vzdych
kejs’ túžby a či šelest lísťaťa
opadom, obapolné zaznelo
i ozvalo sa znova: ‚Dobrá noc.‘

— Tak prešla jeseň.
Prišly Vianoce.
Za nimi Nový rok —
I nešpor len:
a tuliti! už rázne nôtili
u Beňov tú ‚Rok nový...‘ Po speve
však farár, rechtor vážne vošli dnu.
Tam všehdy skvostná bola koleda,
kým ešte Beňo žil (i na pozdrav
vše vetil latinsky, zvlášť Seneku
si prizvav na pomoc). No ani dnes
nič nechýbalo, lebo Estera
sa rúče postarala o všetko
a zavčas, ani Marta biblická.
Stôl s chvíľu čakal pekne pokrytý.
I len že vošli, pozdravili ju,
už plná vďaky sadnúť prosila:
„Sem nech sa ľúbi vašej milosti —
pán rechtor tam —“ A sama od slúžok
hneď v dverách odberala misy (z nichž
až viala vôňa), na stôl odniesla —
i sama ponaliala vínca (čo
nebohý ešte prijal z Tokaja,
isteže dobré — staré —). Samučká
len prívetivosť bola, číry nuk.
„— Och, vaša milosť! ráčte — stehience —
kus klbásky — tu z toho koláčka,
či pampúšky: môj vlastný výrobok,
a vínka, vínka, prosím, neškodnô —
Pá’rechtor — veďže z chuti! z chuti! Toť
prez sviatky mnoho služieb bývalo —
Aj slávik potrebný je pokrmu
a nápoja, i slávik! nono —“ Ba
pomedzi rečmi, ichž sa zvlnil prúd,
a medzi ponukom, čo neustal,
a ďakovaním vrelým od hostí
i sama žartík dovolila si;
a ovšem, pá’rechtor bol na cieli.
(Lež ani ináč to byť nemohlo:
bol predsa mládenec a ku tomu
i začiatočník ešte, akého
ľze poštekliť vždy bez toho, by dač
smel ťažkovať si.) Ináč nevinné
to celkom boly smiešky; napríklad:
„Hej, pá’rechtor, tie hodnie oblátky
či viete, aké boly? (Vidličku
upustil ľakom, štrngla prez tanier,
i tŕpnul.) Miesto cukru solené —“
„Ah —“ zapálil sa. „Veru! — Však či div?
preds’ mladý človek! fara hotová,
nuž, pravda! za Marou že pomýšľa —“
„Nie —“ zahanbil sa ešte väčšmi (bo
pán farár smial sa tiež, až briadka mu
sa striasla tlstá, ohly tabličky).
„Ja nezostanem tu —“ „Čo? — Ani krok!
Sem vokátor, nech tiež ho podpíšem! —
A viete, príslovie čo hovorí?
to: ktorá skala nemá miesta, tá
vraj ani mochom neobrastá — tak!
No, ale nech sa páči! — Príde čas,
ej, príde (a to bol vše onen vtip,
čo Beňo predniesol), kde povieme:
Pán rechtor — ten má rozum —“ Smiali sa.
A do spomienky prišlo všeličo.

Tu farár počal vážne; premenu
vyzdvihnul znova, ktorá udala
sa vlani tu hľa. Vzdychla Estera
a meravo sa zahľadela — „Ten,
ten Ezech — pár ráz privolal som ho
ku sebe, napomenul otcovsky:
no vždycky svoju húdol pesničku.
Ja neviem...“ „Ja nuž, tvrdá kotrba!
ej, tvrdá, vaša milosť —“ preriekla
až príkrym hlasom; „dúfam v boha však,
že prebije mu ju raz, prevŕta —
ech...“ polknula. „Veď ale skúmajme,
či, pani matko, nebolo by preds’
spôsobu? vec tú dajak narovnať —“
„Nie, vaša milosť, nie,“ sa ozvala;
„mne síce jedno je — nech robí si,
čo chce, nech robí! neprekážam mu:
no ale nech aj u mňa nehľadá,
bych prisvedčila mu — Mne odpadol,
odpadol od srdca mi nadobre! —“
„Však ale srdce materinské! to
neznalo hraníc nikdy v láske a
vždy neprebrané bolo v obetiach!
Po bohu kto zná najviac odpustiť:
je matka; po jeho kto veľtoku
ten najbohatší prameň milosti
má v srdci svojom: iba matka zas;
kto požehnáva plným priehrštím,
so sebazaprením je hotový
za svojeť strádať, trpieť, pod krídla
ju schovať každým pred nebezpečím,
na oheň súžby celú zásobu
sĺz vyliať drahých, ba v bied najvyšších
horúcej chvíli hruď si rozboriť
a tekúcim z nej krvi potokom
ohradiť svojeť: voždy matka len!
Nuž, privolajte tedy: Synu môj,
oj, vráť sa v náruč matky! Predsa si
nie Kain! nie si ani Absolon!
ba ani onen márnotratný syn,
čo predsa prijatý bol na milosť —
príď! srovnáme sa...“ Zduševnela mu
tvár až, zrak blčal — tak sa rozhorlil.
I čakal odvet, čakal — Mlčala.
No badať bolo záchvev pohnutia
jej bytím celým. Riekla vposled: „Ach,
veď ľúto mi — a predsa nemôžem...“

Odišli.
Ona ale sadla si
zpät na predošlé miesto; myšlienky
ju zajaly — či naslúchala snáď
vždy ešte citným slovám kňazovým? —
Len keď jej mimovoľne veliké
dve slzy hrkly z očí, stenuly
až ku kútkom úst, spamätala sa:
utrela spešne ich a zvolala
dosť tvrdo: „Mara! sobrať so stola...“

*

V ten rok bol dlhočizný fašianok,
do neprežitia. A ten, vedomo
(tak aspoň pospolitosť hovorí):
len švárnym dievkam žičí, naplniac
ich žhavú túžbu, pekným čepčekom
môcť zameniť svoj krajší panenstva
ver’ venček, lebo zbojci mládenci,
toť, majú času nazbyt! preberať
v nich — ani v hnilých hruškách; kdežto, keď
je krátky: chvácu zkraja, naslepo.
I živo bolo v obci. Hostinky
a veseliny, tieto kratochvíľ
a zábav vhodné príležitosti,
len tak sa striedaly: ni iskry z pŕs
mohutnej vatry, ktorá sprašťala
na grúni priedušnom. A známo je,
že pri prípadkoch, kde sa hýriť a
nezbediť dalo, najmä zemäni
(bývalí síc’ už, ale urputne
vždy ešte držiaci sa za takých)
vše v svojom boli živle, v remesle
tom precibrení, majstri; zjarení
— len cvenglo sklo, či struna zbrnkala —
hneď hraním žiliek všetkých, v rozkoše
vždy chytrí skočiť more, rozpustlí
až do krajností... (Inu: dozvuky
nedávnych slobôd, volieb krajinských
i reštaurácij...) Málo chybelo,
že krčma nekľakla im na hlavy:
tak harmatili neraz v svevoli
pod trámovím jej čadným — válčili
i rákošili; a jak zahrali:
to haštrili zas, medzitým si vše
zakrešúc ostrôžkami do skladu
i výsknuc: ‚Hore hu!‘ — ‚Juch! Kohutiar!
Kohútik jarabý...‘ ‚Juch! Aráreš!
rež ju, rež...‘; za čím spevot, jasot, krik,
pľask do dlaní, skok, vrt —
A pojeden
(najskorej toten, čo ho ‚cifrášom‘
prezvali: tanečník i dŕžava —
iskriace oko, pohyb strunistý;
lajblíček sám skvost, jemná košieľka
a za klobúčkom rozmajrínik — ten,
sťa družiny by driečnej kapitán)
si pojav z radu, ktorý otáčal
krútňavu plesu vôkol ani breh
by zakvitnutý, strojnú panenku
či nevestu vždy ešte sviežich líc:
vše najprv zastal pred muzikantmi,
„pst!“ pohrozil im (stíchli); „túto mi!“
pohvízdal — „Ale, cigo-rigo, tak,
jaks’ nezahral jej posiaľ nikomu!
vieš? — rúče, čerstvo, ináč na triesky
poštiepam vaše riady!...“ Počúvli,
v spech poladili, skúmli, bičíky
potreli, husle podstavili zpät
pod kostrbatú čeľusť, zgánili
navzájom, hlavy nahli čupravé:
i začali ju rezať — On však „ťu!“
zahúkal, ľavou zmihal v povetrí,
ručníčkom povial: i už v kolese
bol, tenul s prúdom — zrel si na nohy
(čižmičky na nich len tak jagaly
sa leskom, strapce hraly ozdobné —),
tak spletal nima (mnohým k podivu,
zvlášť ženským); zrazu skrútil nevestou
ni víchor hybkou skorušou, že jej
až sšumel šat a cípy kosičky
sťa kriela podlietly i vykríkla:
„Jaj, Gábor! čepiec môj —“ no vrtela
sa ďalej predsa, v letku postihnúc
zastrknúť ihlicu. A zakaždým
(nedarmo šuškaly si ženy: „Ľaď —“
„Ja, nuž toť, viete, stará láska, to!...
Tí mali svoji byť, ej, svoji! pár
by iný, jak ten mrmaj —“ „Veru — A
u Beňov čože slýchať?...“), zakaždým,
čo k hudcom, vlastne k sprave, na ktorej
drepčali, pribyl tancu na vlnách:
štrng! rimštiak vrhol a či dvadsiatnik
do vrčnej barbory. Ba naposled,
vždy ešte v kole, Abrhámovi
z rúk krčah chvatol s vínom, podniesol
ho muzikantom, že však nestihli
priam prevziať, čo blesk oknom hodil ho
(že zhíkli ľudia —), vrkov: „Mamľasi!
tam! pochlípte si — Ihop!...“ Po chvíli
však nová nôta, oná úchvatná
‚Pod horou ovos bujný‘ šťastlive
ponapravila všetko, do vôle
uvedúc rovnováhu... Drpčili:
za náčelníkom jak by každý, kmán,
no gavalier i junák ničmenej,
bol vpálil do ohňa, v boj rozkošný...
I tančili by boli — ale vtom,
nu, pán brat Krištof —
(Korteš kedysi,
rváč, štekáč hrozný; dnes už obstarný,
však chlap i teraz zdrúzgať podkovu);
ten, nešianajúc vôbec spoločnosť,
jak bavili sa voľne: znezrady,
len zmrmlúc „ustúp!“ z bočnej (v ktorej sa
trundžilo) privalil sa medzi nich,
a nie var’ krokom ani skokom, ba!
kolesá lámuc — Všetci ucúvli —
I videv, jak mu postúpili plán,
„poďse-bŕŕ!“ zbrblal. „Košiar, ovce, brš!...
Vykopal reďkev — hopsa!“ proboval
‚od zeme‘ — „Ech, nek! (hodil pravicou
i popľul dlane). Teraz hrajte mne,
mne! íkom-fíkom pod rebríkom — No?
kuk! — Ja som bača veľmi...“ Zahúdli
až prenikavo. „Kukú!“ skukal, „kuk!“
a rozkročiv sa, počal obvyklý
svoj tanec stvárať (to vraj žabäcí).
„Hup! do močila!“ sfňukal, rozkrídlil
čo plutvy ruky, zdul sa, posošil
i tľapnul v podlahu a zveslujúc
nohami, hmýril — sťa by plavil sa.
„Pod vodu!“ zmeravel: „ú — z vody — ú!“
vytýčil hlavu, „kŕŕ—kŕŕ!“ zakŕkal
a skackom viac ráz prehnal vôkol, čím
kruh diváctva vše roztisol sa viac —
(veď čudné bolo to i do smiechu).
„Von z močila! — Kvak! na breh! na breh! kvak —
kŕŕŕ —“ zvrieskal ani večer po Ďure,
vyvrátil bielka, bradou pohýbal,
hrbatým skuknul nosom — vzchopil sa,
vyskočil ani divý, poza trám
sa lapnul: s toho hybaj na druhý,
zas na tretí... Tak popod povalu
sa krepko prehadzoval, drugajúc
nohami nešeredne, škrekocúc,
až desno bolo slúchať — Nastal krik
a zmätok. „Och, čert! —“ „Rata! Bodaj ťa —“
„Zbesnelec —“ „Plesňúch! posmech...“ šprihaly
mu ženy, pričom prchly, mlely sa
von dvermi stiskom. Mužskí avšak už
ho chmatli; navzdor spriečkam vpratali
do bočnej, dvere nato uzamkli.
I len že zvíril tón zas, uspeli
naraziť ‚Počkaj, starý, šedivý —‘
k ručníčkovému tancu: tuliti!
už biele hrnulo sa pohlavie
zpät do izby, či ono kvetúce
či staršie, ani cipky do humna...
— A svadby? Krsty? (Zvláštne! Nový rok
čo zavítal: kde prírastok, to kluk!
Znak blízkej vojny — len by zase nie
revolúcie! — veštili.) Nu, tam
pri radovánkach totých viac-menej
tie isté počínania, tarkavé
prírody zjavy... Najtiaž holbice
dno zazrieť, sťa by zmaľované ním:
už skrsá, pučí, skvitá, druží sa
kvet s nekvetom; hja, sama dúha, toť,
nie vždy sa čisto skveje na mrakoch!
Ba slnce! ni to nenie bezo škvŕn...
V tých výtržnostiach, hluku, pohyboch
nie div, že málokto si povšimnul,
čo kutilo sa zatiaľ u Bockov.
Pojedni pamätliví predností
(tých pominulých) i dnes zhŕdavo,
prez plece hľadeli len na ten dom,
ak totiž museli. Veď Bocko vraj
len vodral medzi nich sa, spôsobom,
sám Lucifer vie, akým — podsadnul
zemana! (tenže, ovšem, spustlec bol)
a gvaltom, proti vôli veškerej
rodiny slávnej chvatol kúriu
i uviaznul v nej: kdežto sedliactvo
— a čo by ktorý ešte šťastnejšie
bol s lichvou čachroval a nastŕhal
viac ešte zvyškov, než čo zhabal on —
má predsa priestor dolnom na konci —
Ba čo viac: ešte bratríčkovať sa
osmelil s nimi — že vraj po žene!
No všetko málo, lebo posúďte
si len tú drzosť: za zemana, hej,
za toho sa vám počal vydávať,
on! ktorý kdesi blízko pastierne
sa vykotúlil! ťahal z urbáru
a skáľa drvil. (Jaksi spozdilcom
nechľuplo do umu, že na cestách
už tĺkli spolu s ním.) Ten odkundes!
on s harmálesy? leda z lopúcha!
Však hegli ho aj, hegli, roháča!
hej, že mu razom navždy prešla chuť...
Tak jedni z pánov bratov. Druhí (a
tých iste bolo viacej) dľa toho,
že ‚nepečujte o zajtrajší deň‘:
zas bez starosti — nech vraj beží svet,
jak chce a vie, i tak je márny dosť
a tvojím toľko, čo v ňom užiješ —
nuž dľa pravidiel pravých svetákov
(snáď Kazateľa hodne čítali —)
si žili prítomnosti radostnej;
vraj, beztak v roku raz sú fašiangy.
No pritom všetkom boli viacerí,
čo neprestali okom sprevádzať
i ďalej spor ten matky so synom,
ichž nedočkavosť stále trápila
hneď za horúca zvedieť: čo a jak
tam pod popolom tleje? pokiaľ to
as zájde? a čo z toho vykvitne?
Ba po tom, čo už dosiaľ skúsili
— nech je to našskejší dom; Estera
— nech nenie takou hrdou, nesdielnou
a neprístupnou (čo viac, Ezechiel
tiež mlčky zatváral sa do seba);
nech vôbec inde tá niť zhrčí sa:
i sami prispeli by čím-tým a
rozmotali by abo rozskubli.
— Nu, Žofka, trebárs Ezech prišiel si
vše pre kužeľ jej, lásky záloh to,
i sama nespomla nič: pomaly
začala miznúť z priadok, strácať sa,
až povystala celkom. Pravdaže
to napadlo priam. Predtým, nedávno,
as’ dva-tri razy, áno, pozvala
k nim bola všetky kamarátky vše:
nu, piera párať; to však prekvapiť
nemohlo žiadnu, lebo páračky
boly i budú, pokiaľ húsky sa
liazť neprestanú — A hľa! ktorási
keď nadhodila vtedy podvodne:
„Ej, Žofka, budemeže vyžívať!
ak len nás nezohrdíš —,“ sama mať
sa sponáhľala odriecť: „Horký tam!
prehorčený — len aby nesprelo
mi na povale, preto párame...“
No druhý — tretí večer vystane
bez všetkého: či aby znova ich
na pomoc privolala (ak by tak
i v zime možno bolo podskúbať,
čo veru nepočuly ešte!), či
by aspoň skukla: s bohom! priadajte,
ja neprídem viac pre to, pre onô —:
nuž, musí sa tam čosi robiť! Toť,
čo bolo muzík dosiaľ: na jednej
ledaže blysla! — Snujú, istá vec!
Len čo? — „Že snujú?“ ohlásila sa
zpod pece priadka; „už i otkali,
a teraz šijú o dušu — nuž tak!
ja to už viem, mi verte!“ „Odkiaľ?“ „Hm —
tá pec mi šepla; mohly ste sa tu
rozložiť, vám by tobôž...“ „Len si seď,
seď v teple!“ kríkly dievky v smiechu. „A
vie ešte dačo tá pec?“ — „Vie: že keď
sa vydať ide za takého — ver’
len závidieť jej môžte! — treba jej
aj pripraviť sa s rúchom, no, či nie?“
„Ak pravda, pravdaže; len otázka,
či neklepnú jej zúbky...?“ „Toho niet!“
„To pôjdeš za družicu?“ „Nemyslím —“
„A Blažkúľ, ľaľaď, nechyrovať tiež!“
„Hja, sesternice —“ „Mladšia vyšíva
akiste pre ženícha košeľu —“
„A Žoša plače pritom...“ „Uhádla! —“
Zamyslely sa, stíchly; ledalen
vretienka sfuňaly vše —
Na priadkach,
kam zemianske zas panny chodily,
tam skrsaly tiež reči podobné.
Tak zvlášte ťažkaly si: Ezechiel
že ani nenakukne na tanec —
odoprel družbovstvá; raz jediný
sa neukázal medzi nimi, ač
dosť kúziel zviedly všakých... „Ak
má ešte pokoru?“ „Ba! — Predsa rok
už minul — či nie?“ „Veru pokora,
a aká! u Bockov sa cmukotať
deň po deň — hanba!“ „Ja, nuž, keď má tam
svoj poklad, sestra —“ „Poklad-nepoklad!
to mrzko! zachádzať tak s materou,
to mrzko! Ale divím sa jej len,
že trpí tomu — ona!“ (— Marienka
vtom vše len stŕpla — stislo srdce jej —
i priadla, drmúc —) „A čo urobí?“
„Čo? Spôsobov sto! — A tam, pravda, tam
len pašmú za ním; akoby aj nie?
zemianstvo...“ „Akokoľvek, nech sa tak
soberú: pomkneš sa jej v kostole,
ej, pomkneš, moja!“ „Nikdy!“ „Noženo;
i v pesničke jej riadok ukážeš,
keď neskôr príde —“ „Nepleť!“ — „Ale čo
nás po nej? eha!...“ „Zvedavá som len:
kde dovedie ju?“ „Pôjde z dom’ do dom’,
bo Eliáška, viem, ich neprijme,
o matke ani nehovoriac —“ „Var’
prístupky budú z toho —“ „Cha-cha-cha,
jedinák — zvláštno!“ — Iným razom zas:
„Či viete, dievčatá, čo nového?“
„Nie; povedz chytro!“ „Ežo bol vám už
i u zlatníka. Mama bola toť
na trhu, zazrela ho —“ „A ja Bockule
som u Fišera našla. Celý sklep
mu sprevracaly: delín, kažmíre,
tafata, brokát, stužky, partice —
to všetko jagalo sa pred nimi;
sťa v sene prehŕňaly...“ „Potvory!
podrastieže im hrebeň —“ „Čula som
i koľko čepcov bude mať: len šesť
okrúhlych...“
Práve večer sobotný
bol. „Poďme!“ hlesla ktorás’, „pod oblok —“
„Hej, poďme, sestry!“ „Keď tam vysoko —“
„Podsadíme sa. Luče! ovečky...“
ich kŕdľom zduriac, nisko chabinou,
vtom zachytila Uľa Šľachtovie.

— V ten večer riekol strýko Eliáš —
keď najprv vyholil sa, ulizkal,
obliekol skvostný úbor, mentieku,
ňouž pasománty, gombí blýskal rad
(kol hrdla čo viac sama Judka mu
hodvábny uviazala ručníček);
i palicu vzal striebrom okutú —
nuž vtedy zvrtkom riekol: „Ezech, poď!“

Do Bockov tiahli prosto.
Vošli. Tam
aj hneď ich uvítali so všetkou
vľúdnosťou, vrúcne zaprosili, by
postúpli, sadli — „Hoho, počkajte!“
vtom Eljaš, strmnúc (za ním Ezechiel
sa sťa by skrýval), „to tak nemôž’ byť,
tak nemôž’! jestli krásny otcov mrav
si uctiť známe, vieme poriadky —“
S tým stal si do gliedy, vbok palicu
odstrčil, pohmatkal sa po prsiach,
i odkašľúc si, takto započal:
„Hm — urodzení!... ba hej (pre seba:
‚poľahlo —‘), mnohovážni páni!... hm
(zas k sebe: ‚plno‘; sepnul sebou i
si mrmkom zistil: ‚dosť tým —‘), priatelia
či ľudkovia!...“ Tu všetci zdvihli sa
s miest svojich: otec, matka, rodina,
neináč zpoza stola príbuzný,
už starší, no líc sviežich, červených
(mal začesané pekne šediny,
i v kožúšku si sedel, ovaliv
sa o stôl, rukáv biely svinutý,
a pozoroval prišlých), nebodaj
bol a či mal byť oddavačom a —
nu, Ondráš Blažkovie. No Eliáš
len-len že neuviaznul v prívete,
tak pomiatol ho mrcha titul ten
či iné; zhmkal neraz, zechkal i
čapicu mäčkal v rukách — Nuž toť: keď
liet veľa tomu, čo bol posledne
pytačom; pamäť, jak sa vymlúval
neskoršie, veru vekom oslabne;
a potom, kôň má štyri nohy a
vraj, preds’ sa potkne... Akokoľvek však,
vynechav úvod, kde sa prosí prv
za dovolenie prehovoriť môcť,
to povynechav (schválne najskorej),
predniesol, čo je hlavné. Vyzdvihnul:
čo k prvému boh riekol človeku
už v samom raji, že je samota
len clivota; i stvoril z vlastného
mu jeho rebra milú ženu a
dal mu ju k pomoci: tak založiac
stav manželský sám. Že boh mohol síc’
hneď stvoriť celé ľudstvo; nezrobil,
a prečo? bo chcel, aby veškeré
z tej istej pošlo krvi, potoky
jak všetky z jedných zeme-matky pŕs
sa prýštia: aby už i pôvodom
za bra... (Tu zhačkal sa.) Cieľ manželstva
však že je poriadok i poctivosť
jak spolčených ním, tak i splodencov;
i diabol len je zmätku milovník
a nešľachetnosti... I jako stav
ten z píšem svätých krásne zračí sa!
Jak patriarchovia sa chlúbia ním!
Čo riekol Batuel? čo Šalamún
kráľ vraví v Prísloviach: nech žena je
tá, akou má byť? — Áno, od tých čias,
čo slúčil prvé, zrejme Hospodin
má svoje zvláštne zaľúbenie v ňom;
či nie on poslal k studni Rebeku?
a Tobiáša, syna, doviedol
kto k Raguelovi, keď nie sám on?
No nad to všetko Kristus Pán či tiež
sa nezúčastnil na svadbe, jak to
Ján svätý píše, evanjelista?...
Aj! dôvody, cieľ jejich príchodu
sem do príbytku tohto! Ezechiel,
toť jeho principál i synovec,
ba zrovna jeho syn! ten isteže
to všetko uvážil: keď skrz neho
(čo previesť podujal sa milerád)
prítomne vážne žiada o ruku
domácej dcéry; sám on ale vraj
čo pytač, povereník popred už
je bezpečný v tom: že ver’ mládenec,
jak Ezechiel — nie súdruh Nábalov,
no ani roveň heno paholkom! —
chlap hodný a statočný do kosti,
ten voliť mohol takô jedine,
čo vskutku stojí za to...
Odpoveď
dal zápäť Blažko. Vlasy prihladiv
si, hánky zoprev na stôl, oslovil
ich celkom priamo, zrovna ‚priateľmi‘.
„Nezabuď, Ondro! — páni!“ pretrhol
ho takoj Eliáš, si odpľuvnúc
i uvoľniac si pritom mentieku.
„Nuž! (tomuto smiech mihnul po tvári,
i rozopäl si tobôž kožuštek)
nuž, nechže páni! — generosi, nech —
Velice teší ma i rodinku
váš vzácny príchod. Ovšem, lebo veď
nám samým plynie z toho všetka česť,
nám! — no aj povďačným. A poneváč
tie ťažké dôvody, čo predniesli
ste, vaša milosť, pekne, jadrne,
my vážime si tiež: že totiž boh
sám ustanovil manželský stav a
mužovi súdil ženu; poneváč
je ďalej námer toho patrný:
by totiž týmto riadnym, počestným
sa jednotením ľudstvo množilo
i zachovalo sa tu na zemi
k oslave jeho, prečo v šiestom aj
si mocným ohradil ho zákazom;
poneváč tedy božia vôľa je:
by muž si pribral ženu, táto zas,
opustiac otca-matku, aby sa
k mužovi pripojila a tak by,
bárs dvaja, jedným predsa za cieľom
kráčali svorne žitia po cestách,
sa pritom deliac v dobrom, v nešťastí
ratujúc obapolne; poneváč —“
„Hej, Ondro!“ prerval ho zas Eliáš,
„tých ‚poneváčov‘ bude ešte moc?
Môj milý orátor! hm — skonč už a
toť, utri sviečku!“ (No vtom Bocková
už načiahla sa bola kroz toho —.)
„Moc-nemoc,“ vrkol onen, „oddavač
som, vaša milosť; cit! — Nuž, poneváč
z rozumných vašich rečí čuli sme:
že toť pán Ezech je tým pútnikom,
čo hľadá spoločnicu, ďalej že
sa sem-tam obzerajúc, zreteľ svoj
na pannu tohto domu obrátil
a za okom i srdce tiahne ho,
i rád by túže za choť pojal si;
poneváč známy nám je najkrajšie,
čo bezúhonný, vzorný mládenec —
no, že on nenie Nábal, tamtá zas
mu iste bude aspoň Abigail,
nie Jóbova, nie zradná Delila,
však žena podľa rečí Siracha —
je poctivá a k tomu šumná dosť,
a stavom nemáš pri nich rozdielu,
i budú môcť sa oba obšťastniť
vzdor bremeniskám, aké Hospodin
vyhnancom raja kedys’ uložil:
v tých okolnostiach ja sám — pristávam.
No strpieť ráčte: ešte spýtam sa
prv principála môjho, matky tiež,
či privoľujú? — Privolíte, šak?“
„Keď — vetil Jano — božia vôľa v tom,
nech stane sa.“ Mať tobôž prikývla,
podnesúc zásterku si ku očiam.
„Šak — Blažko zas — z úst počuť musíme
i samej dcéry! — Kde si, Žofia?“
zrel vôkol; ale nebolo jej dnu.
Lež vtom už dvierka hrkly kuchynské,
a vstúpila dnu dievka, „Či je tá,
Ezechiel?“ spýtal sa strýk; „dobre hľaď!
Hej, kebych ja bol lepšie prezeral. —“
„Nie,“ Ezech vrkol. Vbehla druhá! „Nuž
a tá?“ „Ani.“ Iná vlietla; však
ni jednej nepriznal sa. Konečne
sa ukázala Žofka. Studom jej
tvár horela až, oči klopila
i poskúbala švíček záponky.
„Tá bude už var’ len?“ „Hej, strýku, tá!“
„No, chvalabohu!“ kríkol Eliáš.
„Veď bol by to aj pád! nech bzíkne nám
sťa srna v háji strelcom zpod mušky
a musíme ju hľadať! — ačpráve:
že ‚nechodil som za ňou...‘, bývalo
už za krčaha sveta, bude aj
na veky, synku.“ Kráčal, nahnul sa
a obdivoval ju. S tým oddavač,
súc pamätlivý svojej hodnosti
i úloh, ktoré bolo dokonať,
zas prejal slovo —
I keď vypýtal
sa Žofky: chce-li Ezechovou byť?
a ona hlesla ‚áno‘ nesmelé;
keď zatým, onen jak im naložil,
si ruky podali a Ezechiel,
bár vzpierala sa, Žofke urval bozk,
rodičia ale i sám Eliáš
(vraj ako otec, prečo činil sa
dojatým tobôž) požehnali im
a Blažko ešte vinšom zavŕšil:
tu boli zodatí; on obrúčku
jej zotknul na prst, ona pierko zas
mu podala i krásny ručníček —
„Ty, Ezech!“ na to strýk, „len pozor daj:
tú šmatku abys’ nenosieval ty!
a ona klobúk; lebo nespí čert —“
„To už nie! strýku. Šak nie, Žofka? čo?“
Usmiala sa mu v odpoveď a blíž
sa pritúlila k nemu, polapiac
ho za rameno, sťa keď povojka
sa dubca chytí — „Ale poďže sem,
ty dievča — k svetlu, nech ťa uvidím:
čo za nevesta budeš? Neboj sa!
var’ nie som strašidlo? a nezjem ťa —
Hm, užtoveru! rúčo (štipol ju
na líce), sťa kvet — Majster! (pohrozil
Ezechielovi), ten ti ale vie,
od čoho kapú muchy! Kaukliar! hm —
A zúbky? von ich! — Ani mýšatko —“
„To nejde,“ zhundral Blažko, „obzerať,
jak na jarmoku — nejde!“ „A ty čuš!“
Eliáš zahriakol ho. „Oddal si
nám dievča — koniec! A jak nachodím,
aj škoda by ho, jak vy, brdárom!
(Tu Bocko štuchol Blažku.) Na šťastie,
v ňom pôvod matky nezgrmančil sa —
Zrak belasý — ten už ver’ neškúli!
Vlas ani zlato — A dlaň? ukáž dlaň!
hm — vyrobená! (pľuvnul). Žabiar! — tuť,
na, svoju škratu! — A šak si jej rád?“
„Rád, strýku, rád —,“ sa zasmial Ezechiel,
si pojmúc Žofku, ktorú skúška tá
až predesila: že si povzdychla,
jak keby umkla bola pohrome;
len Ezech čo ju porozjaril znov
a devy, tíško škádliace sa s ňou.

I len jak odbavili obrady,
čo predpísané sú či podaním
sa dochovaly k takým prípadkom:
len potom dopriali si pohodlia.
Rozložili sa riadkom kol stola
či po stranách, kde vedľa bielych stien
lavice, pozdĺž postieľ nastlatých
však stolce tiahly (— po tých ženské zvlášť —):
za vrchstôl, rozumie sa, pod samým
zrkalcom, rámom nad ním s krčiažky,
sám pytač Eliáš sa posadiv,
tak Blažko, za ním iní... Ezecha
tiež zvali medzi seba, budúca
testiná hnedky pri strýkovi mu
vykážuc čestné miesto; ale on
ďakoval zrovna: a kde kozúbok
stál poblíž kachieľ, v pološerý kút
i s oddanicou utiahol sa; tam
si potom, málo dbajúc abo nič
o ostatných, zrak v zraku utkvelý
a ruku v ruke, zamieňali sŕdc
reč tichú — o čom? ľahko domyslieť...

Po stole ale jedlá, nápoje
sa objavily v chvíľke. Hostili
sa tedy prísediaci hojne — nu,
veď oddávky sú! — Rozprávali, i
vše zazdravkali: predne oddancom
(že Ezech skoro ustal ďakúvať,
i na mnohý zyv šiel si štrngnúť len —),
a zápäť sebe — zprvu vážne i
kaľabne, neskôr? ako býva, zvlášť
keď z ruky udrelo už do hlavy.
Eliáš pripil Žofke napríklad
(ten raz už po tretie a samotnej,
bez Ezechiela — pomenujúc ju
dôrazne svojou milou nevestou):
by, ako to vraj vínko červené,
čo k ústam podnáša, sa líčka jej
vždy rumenily, vždy! — bo nič vraj niet
nechutnejšieho, ako ohyzdný
u ženy parsún: sadneš ku stolu,
si lačný čo vlk, chceš jesť — nevdojak
vtom na ňu kukneš! miesto do misy:
i bŕŕ! už striaslo ťa, a tvoja chuť
najmenej brúsi kdesi v Krakove —
i šmaríš radšej všetko o stenu!
Hm; pľuvnul — No s ňou sa to nestane!
ak za zôr ešte myť si bude tvár,
ak... „Veď hej! hák je len v tom,“ opravil
ho Blažko: „že je ružou bez šípov,
i ošarpe ju skoro Ezechiel —
preds’ chlapina! nie ako ktosi... Nuž
jalový to vinš, prisám! jalový
a prázdny ani (— dopil —) pohár môj!
(Dosť skubla žena ho, len neprestal —)
Tak narafičte: že sa splniť môž’!
hej, taký koláč! jak bol tento tu,
nech nosí často na ramenách —“ „Iď!
za mudrák...,“ zazrel naň i zvrtnul sa
doň chrbtom. „Var nie!? — Vivat Eliáš!
pán starý tatko!“ a sa zrehotal
i pľasol o stôl. „Čičík! predsa raz...“
„Iď, ľaba!“ pľuvnul, „ta preč! pomkni sa —
tvoj kožuch vonia var’? A nepásol
som s tebou husi! Nevieš, kto som ja?
hm, surovô sťa... ustúp!“ Len-len že
neskrsla zvada. (V ten čas čosi bac!
do okna; prchly dvermi dievčiny.)
I zpoza stola vymáhal sa. „— Veď
to smiech len, prosím vás! nič iného —
Nie, nesmiete... Toť, na stálo vám i
úprimnô zdravie! —“ Bocko pokojil
tak Eliáša; „a ty (k Ondrovi),
maj rozum, švagre! — Nono, užite —“
Nastalo prímerie.
S tým Eliáš
sa pýtal na deň svadby; najlepšie,
vraj, čo sa navarilo, čím skôr zjesť.
„Nuž — vetil Bocko — po ohláškach nech...“
„A ako a kde —?“ „Iste u nás len —“
„To u mňa var, nič? Protestujem, hm;
ja žením syna! moja polovic...
Kto všetko pôjde?“ „Hja, dosť rodinky —“
„Toť Ezech by rád len vraj v tichosti
sa vrabčil — bez muziky, úchytkom;
no tomu nikdy nedopustím ja!
nie! (pľuvnul). Ja sám chcem sa veseliť,
sám! Cele zemiansku — hej, nad svadby
chcem svadbu, ameň! Len mi nezvite
vy dáku háveď (fľochnul na Blažka),
či viete? — O družbu tiež prvého
ja postarám sa — dobre?“ „Nedbáme —“
prikryla matka. „Ale, Jano! hm —
bo najmúdrejšie všetko zariadiť
zavčasu; tak sa vyhne škriepkam — Nuž
reč: čo dáš s dievkou?“ „Ale, strýku, čo? —“
sa Ezech ozval prudko; „prosím vás...“
„Mlč, synku!“ Eliáš mu — „hlúpy si.
Ja viem, že láska s chlebom chutí len —
Nuž, Jano?“ Vetil: „Nezahynú! nie.
Mám dolu chalupu i čiastočku:
ta tedy sídeme my starí i
toť s chlapcom (ktorý u dvier kuchynských
stál práve a čos’ kváril s prípecka,
prv nebodaj sa dievčin okúňav —),
tých mladých ale osadíme tu —“
„To múdre, Jano! múdre. Zemianstvo
ťa veru pochváli! Veď kúria,
hm, to tu — nech ju tedy zeman má!
Tak má byť... (pľuvnul). A preds’ nebude!
Tí — u mňa budú bývať! musejú!
Šak, deti?“ — Ale jaksi mlčali —
„No, o tom potom!“ Jano zasmial sa;
a ponalejúc ako peniaz, piť
ponúkal: „Nože, svatu!...“ „Nebudem,
nie! nebudem,“ mu Eljaš. „Zbytočný
som nikdy nebol — Potom na svadbe!“
No Blažko pochýlil; a sblíživ sa
oddancom, začal dudať: ‚Už ty len —
vraj — mojou musíš byť, — vraj — bársby tvá
rodina proti tomu...‘ „Nepravda!“
vykríkol Eljaš. „Tá sa nehodí
sem — negaudž! Mojím musíš, mojím — skôr!“
Vstal od stola; chcel mentieku brať: však
Bockovci oba zas ho zdržali —
vraj, kto to videl s oddávania ísť,
keď hlásnik leda prešiel s desiatou?...

— Na druhý deň, len vyšli z kostola
(hneď z húfu; s knihou pod pazuchou), už
vpálila známa Tera k Estere.
„Ste neboli, šak — začla — v kostole?“
„Nie; nemohla som —“ „Nuž tak neviete,
tetička, ani: čo tam nového?“
„Čo?“ „— Veď vám Eža s kancľa shodili!
hej, užtoveru! že som zmrzla až,
na ciagoľ skrahla ani krkoška —“
„A — nezabil sa?“ Zrela na tetku;
neznala, ako brať jej otázku:
za žiadosť srdca či za dáky žart?
i zrapotala ďalej: „preboha!
čo nerobíte proti tomu? Veď
v kostole všetko len sa zdívalo,
ba zhíkal skoro každý! Iba on,
ten starý hrdzavec — veď viete, kto? —
och, ten si pyšno drnčal v stolici!
Zakážte! — predsa môžte synovi!?“
„Ja nemám syna!“ vrkla Estera
pošmúrne; „a ty, pošta Jóbova,
choď! Nemátaj ma ustavične...“ „Ach —
tak odpusťte! (a kľučku chytala).
Len chcela som vám sdeliť... Nikdy viac,
no nikdy vás už mátať neprídem —
Dobre sa majte! dobrý apetík...“
Esterou striaslo; peru zasekla,
i ako ľvica v klietke, vzbúrená,
bez cieľa prechádzala po izbe.

As’ o týždeň tuť stará Plevuľa
sa rediká dnu s uzlom na chrbte!
„— A veru (zdýmla) idem od Bockov.
Pozdravujú vás na stotisíckrát
a posielajú (upustila kôš
a vykrútila —), tuhľa, poklonu;
i odkazujú...“ „Nie som zvedavá!
drž jazyk —“ pretrhla ju Estera.
„I nechže bude; ale var’ už len
im odkážete dačo?“ „Zhola nič.“
„Nič? Dobrô do oka —“ „Ba odkážem!
odkážem — (Hútala.) A predsa nie!
Ber svoje riady!“ „— Ale to už nie,
tú poklônku; už ju len podržte,
vás prosím! Žofka, chúďa, ťažko by...“
„Ja dbám! — No, za to šak dar? Počká si!“
„Nie —“ „Znám vás dobre! Ta mi s očí, ta!
kým ešte krotká som, ta...“ potisla
ju dvermi i dosť prirazila ich.
No otvorila vtom a „Katra, poď
sem!“ zavolala súrne na slúžku.
„Čo rozkážete...?“ „Tu ti poklonu
doniesli! hotuj bôty na svadbu!“
„Kde, prosím pekne?“ „Kde — čis’ zabudla,
kde dolapla si vlani zajaca?“
„Zajaca? neviem —“ „Tedy medveďa
či vlka, sprostá! nevieš, v Turíce?“
„Mhm —“ „Chvalabohu! Tam či do Bockov —“
„Ja?“ „Ty-ty...“ „Ale! to var’ dáky smiech...“
Tak Estera sa ten raz chovala.
Snáď premohla sa navždy? či to len
pretvárka krátka: smev kým na tvári
dosť plachý, v srdci táže hryzoba...?
Zasadla pod kúdeľ, s tým štipôčku
si povlažila a už z vlákeniek
jak hodváb mäkkých (— slnko úkosom
dnu svitnúc, zlátilo ich) siažila
niť po niti, že švižké vretienko
až tančilo si po podlahe; vraj
do štyriadvadsať pásem priadla, i
ver’ chýrnou bola priadkou. Ale preds’
jej nešlo ako inokedy. Tu
dač hrubšie potiahla, že musela
hneď aj zhrýzť hľúzku; zase ani vlas
sa prez prsty jej šmyklo, vreteno
však odtrhnuté hybaj po izbe
sťa pobláznené, osýpajúc sa...
„Jaj!“ (vrkla) „ký to beťah? — Bodaj ťa
i s Plevuľou; či mrcha povesno...?“

A ešte, so pár dňami pred svadbou,
prihrnul k nej zváč. Toho ale už,
len vstrčil dnu nos, zavrátila zpät,
súc najvýš rozhorčená. Ako by
vraj schválne dráždili ju lotrovia!
Nie dosť, že obrali ju o syna
a šťastie domu podkopali: toť,
i ešte kliešťmi srdce jej chcú rvať!
a z urážok sa tešia iste... Zváč
však ustrnul preds’ jaksi v pitvore.
Pomedzi dlážky šparchal paličkou
ostužkanou a smýšľal — Naposled
sa rozhodnul, kus dvere odchýlil
i zavolal dnu: „Ale Ezechiel
si pýta aspoň krásnu mentieku
a prsteň, po jeho čo tatkovi...“
„Čo!?“ rykla — „Nech si kožuch odeje!
a prsteň trebas z hlúba ustrúha —
Tá bezočivosť! Bodaj skáral vás
boh Otec do hodiny! aby ste...
Joj, dievky! škrabňu skoro, tieskom ho!...“
Ten, pravda, nečakal; lež v ten čas už
bol, kto vie, za ktorým až uhlom? môž’,
u Elov sa už rehtil, rozprával
Eliášovi toten fígeľ — snáď
aj tento sám bol jeho pôvodcom,
on najskôr; ako Ezech nevedel.

Eliáš zase po oddávkach priam
tak rečnil Judke: „Judka moja, vieš?
ženíme Eža, hm — Nuž priprav sa
mi k svadbe, jak sa k takej náleží;
nešanuj, neceň, neváž ničoho,
či v sypárni, či máš ho na pôjde.
Chcem dokonale všetko! v hojnosti.
Povedľa — pľuvnul — dolu potokom
v ten čas len víno, víno musí tiecť,
a lávky prezeň budú koláče,
čo natľapkáš ty — však si kuchárka!
hm, kameňmi šak vôkol pečienky,
čo — šak si pekárka! ty naškvaríš...
vieš?“ „— Ale ja? —“ „Vieš!?...“ Mrdla plecami.
„Či mrd či nemrd,“ dodal úsečne
i pľuvnul, „tak chcem! punktum! stane sa.“

*

A svadby nastal deň. (Bol pondelok.)
Už zrána živý rozprúdil sa ruch
dedinou. Ženy, zvlášte susedky,
čo neraz ohníka si navzájom
požičať zvykly len tak v pokrývkach,
tu i tam sbiehaly sa po uhloch
a pod zásterkou ruky, opretek
si klekotily, v čom im pomáhal
škrek vrabcov so striech; tváre v oblokoch
zblýskaly zhusta, poodúchnuc s nich
kvet inovatý, dvormi pokriky
nakárajúce —; hor-dol cestou však
shon detvákov (snáď školy nemaly)
strečkoval, huchkajúc si za nechty,
hneď v letku chytal srieňu kryštaly,
hneď zase stuhlou poľadovicou
sa klzkal: lebo cez noc pritiahlo
nadobre po čliapkavom odmäku —
i slnko — jak by predtým bolo dni
fašiangovalo, s ražňom brúsilo
i docengané došlo na nocľah —
len-len že vykľulo sa z osuhle
sťa z perín valne nebom nastlatých.
Zváč objavil sa v spechu. Nečudo:
dnes okrídlené nohy musel mať,
a keď aj nemal ich, tož hunice
mu aspoň opálaly kriela, znad
jej pracky galún snul sa poletný,
jak stúpal, vlastne behal z dom’ do dom’.
I deti hybaj! za ním výskokom
a lúdiac: „Dajte, sváku! výslužku...“

A zanedlho (iste rozumel
sa rúče povolaniu) tuliti:
už tu-tam z domu švihol družbovský
na hradskú, ani keby tulipán
bol zo záhradky umknul. Nádherní
tak boli všetci. Títam oddola:
tí cifrované mali halienky,
prez prsia krížom každému sa pás
malebný tiahol, zdobu belások
lesk podňal návlak, s baranice sluč
však stužky kynula sťa májová
by zeleň; pokým zo zemianstva tí
zas v dolmánoch sa skvostných pýšili,
s prámovím, striebrom, perá u čiapok,
na ľahkých čižmách hravé ostrôžky,
za pásom pištoľ, šabľu u boku —
Rozleteli sa ani sokoly
za holúbkami; svorne dva a dva
šli hľadať páru: švárnu družičku.
Vstúpili. A hneď jeden zarečnil;
zaprosil rodičov: by ráčili
vyhovieť snažnej prosbe, totižto
ich principálovej, a pannu... toť
rozmilú dcéru svoju láskavo
im prepustili, verným obhajcom,
za družicu, jej k úcte, k okrase
však svadobného chóru. Svolili,
a družku, jak len mihla zo zadnej, —
kde ako páva vycipkala sa
pod okom matky, až tak šušťalo
jej krásne rúcho, bielym hrdielkom
pruh perál žiaril, veniec na vlasoch
len skvel sa, s party hravým trblotom
sa páriac, — zapálenú stydlivo,
už viedli si ju medzi sebou... Čo
starejší: tí zas so starejšími,
nu s polovičkami, tiež v paráde
a povedomí svojej vzácnosti
ciepkali zvoľna. I jak do chrámu,
zvlášť ktorí boli zvaní so strany
mladého zaťa, len sa hrnuli
do svadobného domu u Elov.

Eliáš (už tiež v hábach sviatočných;
rukávy mušlienovej košele
sťa dudy majúc, prsmi gombí rad
filigrán práce —) vítal príchodzích
čo najvľúdnejšie. Samá svedčnosť bol
i ochota; mal zreteľ na všetko
a všade skrsol. Vkročil nový hosť
a pripovedal sa, jak káže mrav:
priam zvirgal k nemu. Najprv obzrel ho
bedlivo; a keď spoznal, utrafil
mu meno, spýtal sa ho, domáci
čo porábajú? (bližším známym aj
prehodil slovce zavše do smiechu),
uveličený, ihneď složiť sa
a pohodlným zrobiť súril; i
vždy zamestnaný hmýril, sporádzal,
nadpriadal reči, núkal, častoval:
vraj guráž platí! dobrý počiatok!
a k veľkej veci treba posily,
na dlhú cestu hodnú merindu!
„Ty, Judka! (kríknuv zčasta), ty zas dbaj
o pani sestry! vážne matróny
i pekné družičky; ja poradím
si s mužským kŕdľom — ašak? — ľahko sám.
Len, Judka, dôkladne! nech pamätá
svet, kedy boly u mňa výjedky!
hm — Bračekovci, nono, zalejte —
a vy tam duvau-du! hm —“ Gombíkmi
si dlaňou prešiel, sfúkol s lajblíka
zdanlivý prášok, a myk! do bočnej
sa vkĺzol, kde sa Ezech cifroval,
upravoval si práve nákrčník
so zlatým strapcovím. „Ba vygrimbuj
sa, synku! (škrkol), že ťa vlastná mať
nepozná, hm —“ „Mať? ako?“ „Nonono!
to reč len taká; neboj! neprišla,
a čo nás po nej? — Tisíc! to je už
košeľa potom! prsty pozlátiť
by hodno, hm — kdes’ ju len vypriadol?“
„Hádajte, strýku —“ „A var’ neviem, há? —
A oblek — krása, chlape! vicišpán
ho nemal, či vieš? — Tak, hm, zhotuj sa
mi gavaliersky!“ Odpľul, vrzol zpät.
Medzitým hromaždil sa svadobný
sbor: mládež, stárež, osve, miešano.
„Ľaď!“ zbručal Efraim, jak uviedol
cipušku svoju v čepci striebornom,
„ten žnie, kde nesial —“ „Veru!“ Eliáš
sa uškrnul, zmnul ruky; „pomôžeš
mi tedy mlátiť, ašak?“ „Ačida!
po mlatbe?“ „Hm, tak stroviť, kochliť sa —“
„Hja, priemyselník! chytrák, ktorého
nezmôžeš,“ zvolal Peter, bratianok,
posepnúc plecom. „Jedným úderom
dve muchy čapil! či nie?“ „Figľuješ,
hm, braček; ale dneska nedbám nič,
nič nedbám! (odpľul), veď je veselín
čas, hm, nie plaču! Buďme veselí!
cic! kozy, kozi...“ „A preds’ pravdu mám!
Och, prezrel som ťa, zvážil, neboj, hneď!
čo praktikuješ, voňal —“ „Páchlo? hm,“
mu Eljaš; „veď ty večný argument! —“
„Ja ale vravím,“ Nátan vmiešal sa
(porozvalený sedel za stolom
a veľavážne zdvihol obrvy;
jas slnka zbleskotal mu plešinou
čo v zrkalku —), „ja vravím nedarmo:
že cesty božie nevystihlé sú,
a čo je komu súdenô, to ver’
ho nikdy neminie!“ „Toť pravda, ľa!“
priznali mnohí. „Vskutku,“ starejšie
tiež prisvedčily; „nuž tak,“ dodala
Efraimova ešte, perami
ako by zhudúc. „To však ešte skôr:
že paciencia jest bylina
hojitedlná —,“ Jakub priťapil
(bol prvý z pánov bratov prišiel a
jak obyčaj mal, utiahnuc sa v kút,
túžobne pestoval svoj kalištek).
Smiech zhlaholil kol. „Ja tiež súdim tak,
len tak, hm —“ sponáhľal sa Eliáš.
„No, nehádajte! nelámte si hláv;
hľaď každý, z čoho žiješ — Iba raz
Eliáš žení! (pľuvnul). Hore! na
víťazstvo k dnešnej patálii! Hm —“
„A Ezech!?“ zase Peter šelmovsky —
„Ak ti tak ufujazdil k materi,
to bude! Vtedy musíš na sobáš
ty s Judkou —“ Obzrely sa starejšie,
až strblotaly čepcov libačky;
družica hlesla: „Gábor! počuješ? —“
„Ba! nemäť,“ rozpačil sa Eliáš,
„môj vták je nie hýľ, Petro — príde hneď,
hm, príde (zobracal sa); vidíš ho!?“
A vskutku, vošiel vtom, čo mladý zať
vo výstroji až radosť. Zarazil
sa, zblednul trochu; ale zápäť mu
zasvitlo tvárou: mužne pokročil
i s každým vôkol milo zvítal sa.
„Šak hodného mám syna!?“ Eliáš
zajasal, „a to moja zásluha,
môj mozoľ! — Hľadzte, Vlkolinských kvet!
Hm, Judka! pozri len, či nestrepe
ti srdce? — A ten oblek, nikto! hm —
Sem, chlapče! sem!“ Sám behnul. Podskočil,
kol krku chmatol ho i prichýlil
a cmukol v líce — potrel rukávom
si oči; cmukol ho i na druhé:
„To moje požehnanie otcovské,
to...“ („Ani Judáš,“ Peter k susedom.)

I kompánia keď už slávnostná
pospolu bola celá, Eliáš
porobil poriadky („Ty, Judka! hm,
výsluhy pani sestrám! ani dážď
nech pršia im z rúk hojne —,“ rozkázal,
„vy ale, mrzikanti, za nami
pôjdete rúče — pozor!“): sobrali
sa, popárili a s tým pochodom
odtiahli pre mladuchu do Bockov.
Prv šli len ticho, ďalej s výkriky;
no jak už skoro boli u cieľa,
pred otvorenou bránou: streľba ich
vraz ohlásila z všetkých pištoliek
(až družky zjakly, spešne chvatly si
ku uškám), zápäť náraz muziky,
tak vlastný ozyv na to vzrušený...

Na dvore celé kŕdle divákov —
Lež prerobili priechod šťastne si,
sám Eljaš kliesniv cestu povelom:
„Hm, nabok, deti! baby! — Tatata,
šušomäť, zpred dvier! Ani červených
vás myší (pľuvnul), tata! —“ Chceli vojsť —
však dvere nikam pohnúť; zavreté.
A v dome ticho; iba dymníkom
čo skikiríkal zrazu ako by
kýs’ kohút, za ním teskné ‚kotkodák‘,
zas krotké ‚kľu-kľu‘... Najskôr družbovia
šípili fígeľ, lebo potajme
sa pousmiali; tak i Ezechiel.
No Eljaš, ako na ňom bolo znať,
nemálo zduril sa, zvlášť starejšie
keď začaly ho, vodcu, naberať
a Efraimka „nuž tak —“ zhúdala.
„Máš, brachu, prisám!“ výskol Peter, „máš!
Veď nás tu nechcú, nechcú, istá vec!
Na švorci Ezech — zase dievča frnk! —
čo stváraš? čo nás držíš za bláznov?
Že vypýtal si? zhola nemožno,
nie, to si odpusť! (Smiechot v diváctve,
bo vtom zas shora nehorázny škrek...)
Hej, za mnou, svati! za mnou, čeliadka!
ta — do Tomášov! tam už dadia i
ver’ odprevadia; ešte pribude
k nám ktosi, a to s radostníkom, ťaj!
a s koľkým — to len bude hostina!
netakšia — obráť!“ „Iď si, pokusa,
kde chceš! hm,“ odsekol mu Eliáš;
„tí ale, nemívaj sa, nepôjdu!
tí pri mne zostanú —“ Tu palicou
do dverí trepol, odpľul; zazrel vhor,
zkiaď znova škrekot hrozný ozval sa.
„Však čo tu robiť?“ riekol družba. „Čo?
hm —“ „Ba je pravda,“ Efraim tak, „hej,“
zas Nátan, pritúživ si mentieku,
„skutočne podivnô to...“ „Nemúdro!
hm, sprostô! braček, takto nechať nás
stáť predo dvermi, akýs’ valašský
zvyk —“ sšprihal Eljaš; „tomu kokošu
väz vykrútim —“ „To vyskoč!“ Peter mu,
„alebo hore ciagľom vylez, bo
ten dneska sotva sletí s pántu! Nuž,
to radím: poďme!“ „Kto ťa drží tu,
há!?“ Eliáš mu s hnevom. „Ale veď
vám pomrzneme!“ kríkly starejšie.
„Ja zas len vravím — Jakub prehodil —,
že paciencia...“ „To, Kubek, to!
hm —“ „Dobrým dobre, lenže pokiaľ? var’
do mrku?...“ „Pokiaľ? pokiaľ chcete, hm —
(tu nasršil sa, zvŕtal sem i tam).
Že pokiaľ? tedy ešte neviete!?
Nuž boli ste vy kedy gárdisti,
há? pri Branisku a či kdekoľvek,
hou? — Videli ste piky kozácke? —
Ste chlapci-buci? krevní zemäni?
ech, prepytujem (pľuvnul); ináč by
vám netrčalo v pošvách rezivo —
Čo stojíte!? hm — čo sa dívate
na dvere, kým hen posmieva sa svet?
Neviete ešte, ako sa dá vojsť?
hm, kuľašníci — Ezech, ukáž im!
Vysúčte rukávy! von fringie!
sem koly, obuch! — dvere vypáčiť,
vyrúbať treba! (zdýmnul) dobyť dom,
však chalupa je a nie Komárno!
No...“ (odpľul). Ale hrkla závora
vtom, dvere otvorili šíre a
ako by nič, tým „pekne vítame“
ich pozdravili všetci z pitvora,
ba jeden dodal: „Inu, sliepočka
len teraz zniesla vajko striebornô,
to žičíme vám, no ho prijmite —“
„Hm — Eljaš na to — viete, s háveďou
nemáte do činenia; fígličky
tie držte pre seba...“ „Šak vajíčko
zas zlatô dajte vy; toť podsypať
je treba kvoku, chytro!...“ Eliáš
však zas: „Hm, hovorím, to pre seba...“
„Hja, braček!“ zvolal Peter, „rozumej!
dukátov nasyp do klobúka mu;
dar za dar!“ „Syp ty, ak máš! (pľuvnul) hm;
ta zpod nôh! dajte pokoj s pletkami...“

Dnu dľa poriadku pytač Eliáš
by bol mal predviesť svoju družinu
i pozdraviť tam svatov prítomných;
no urazene zdul sa, skrúžil pysk,
prv ešte družbu lakťom postrkav.
I prvý družba: Gábor od Šimov,
už známy hrdoš, priateľ Ezechov
od mladi onen (pokým Eliáš
čo predný starší strmel popri ňom,
i pohrdlive požmurujúc kol,
mu prehodil: „Hm — synku! bez cifier...“)
ten začal takto: „Majúc krátučkú
vám inštanciu predniesť, prosím vás
o vyslyšanie; tak aj aby ste,
čo potrebujem, na čas ku rukám
mi odovzdali. Náš pán principál
má totiž, ako vieme, od času
oňahdajšieho istý poklad svoj
v zavarovaní vašom, poctivú
to pannu Žofku; tedy kroz toho
jak sám pán principál, tak družina
tu jeho celá pekné vzkazuje
vám služby i mnou drahý o poklad
ten všetci snažne prosia, žiadajú.“
Reč prejal Blažko, oddavač; i keď
podniesol hlavu, ruky založil
si krížom prez prsia (čo neveľmi
sa muselo zdať Eliášovi,
bo zhmkal, zdurne odvrátil svoj zrak),
odvetil: „Urodzení páni a
nám zvláštne vzácni! S veľkou vďačnosťou
váš prijímame príchod; Hospodin
ráč požehnať sám vášmu vchádzaniu!
Nie menej teší nás, že ráčili
ste prítomnosťou svojou radostný
dom tento poctiť a tým svadobnú
toť ríšu všetku milo prizdobiť.
I prosím vrúcne vaše milosti:
nech ráča posadiť sa medzi nás
a v bázni božej s nami zabaviť.
Nateraz toľko...“
V izbe pohyb vtom
a hlukot zvíril, ako v jazierci,
keď búrka jeho vody sčerila,
či jak by štuchol do mraveniska.
Von jedno, druhé dnu; tam rozišli,
tu shrčili sa; strety, poklony
a chvály navzájom — nuk prednosti
pri miestach — vtipky, smiechy, rozpravy:
to všetko zvrelo jednou vlnou, k nejž,
jak zatočila dvermi, pripojil
už pitvor svoj žvast, podschod brnkot strún,
kuchyňa ruch a vravu, plameňov
blk zvučný kolo hrncov do kolien,
kuchárok povel strmý, pokrik: „Preč,
vy pačrevy, ta! nepriezočivte!...“
až zmohutnelá fľuskla navonok:
tam ani v pláni k nohám zástupov
uľahla, spľasla šírym nádvorím.
Domáci a tí, ktorých úlohou
to bolo, však hneď rozleteli sa
sťa pracovité včely, snášajúc
na stoly všaké smačné zákusky
a nápoje, i ponukujúc, zvlášť
rodinku novú, naliehavo: vraj
zďaleka prišli dosť i premrzli —
od rána je tiež ne-tu, predobed
sa zíde každému — a povinnosť
ver’ veľká očakáva všetkých — I
kým ujedali, pili, krákoriac
vždy rezkejšie si pritom, starejšie,
nu, pani sestry, ale kávičke
sa zaliečaly (ktorá pocta ich
patrne prekvapila, lebo ‚ľad‘
a ‚ejha‘ hlesly, ‚nuž tak —‘ zistila
Efraimova, tým sa hrdejšie
vypäly, i tým potom viac a viac
si osládzaly vzácny nápoj); kým,
hovorím, jedlo sa i pilo kol:
za ten čas družky v pravom preteku
uvily pierka, stužky pridaly,
i rozpŕchnuc sa ani veverky,
ich pripínaly družbom, starejším.
„— A mladuchino, sestra?“ „Nevidíš?
na prsiach Ezecha?“ „Ach, bezo mňa —“
„Bez každej — sama mladucha mu ho
musela pripäť —“ „Pavko, zasmej sa!“
„Na rozkaz; prečo?“ „Lebo ináč ťa
bod-bod...“ „A veľmi, Uľka?“ „Do srdca —“
„To Jonáša skôr...“ „Nepleť...“ „Ešte kde!
za klobúk, dievča!“ „Ja viem, kde vám je?
nuž na kožuštek —“ „To! a rozdrap ho,
ti dám! — A čo to za kvet?“ „Dívajte:
to muškát—“ „Vonia?“ „Skúste.“ „Pŕŕ — ta s ním!“
„Mačacia kapusta —“ „Či máčik som?“
„Tu zase púčik —“ „Bysťu! nesedel
ten nikdy na šípe...“ „Hja, starejší
nech nepreberá...“ Eliášovi
Blažkova dcéra pierko priniesla.
„A musí to byť?“ vrkol. „Akože.“
„A čia si?“ „Blažkovie.“ „Hm, a zvú ťa?“
„Nuž Markou.“ „Čo nie Dorou? Podivno —“
„Ej, strýku,“ Ezech (snáď čul) pristal tam,
„tak nevrlý ste...“ „Synku, moja vec!
(odpľuvnul) hľaď si svoje...“ „Dievča, sem!“
zavolal Peter, „ale s bukrétou
nad všetky! Neboj, ja už móres znám;
ja neznevážim venca tvojeho,
nie tvojich bielych rúk —“ „Ej-ej!“ ozvala
sa jeho žena smiechom, „a viac čo?“
Posepnul plecom: „Ech! poď, Marienča,
tu pekne pripni —“ „I mne,“ Efraim
zabručal. „Tebe? (tak mu Peter). Ba! —
Či nemáš ľalie toť na tvári?
a na nose sťa pivóniu...?“ „Jaj,
ty starý — bucháč!“ žena mu v reč. „Cit!
My si už rozumieme, šak?“ „Mne tiež,“
vtom Jakub „Tiež? — a paciencia
je kde?“ „Tá? pri mne vždy; tak Efraim,
nu, štrngme si — čo nás tam po všetkom?“
„Hej, pane Eljaš!“ (Jurák ohlásil
sa, kmotor Bockov). „No?“ „Len toľko chcem
riecť: pekného ste zaťa doviedli,
i družinu...“ „To verím.“ „Ja veď nie
tak spurne.“ „Veď nie, hm.“ Tu Bocková
sa priblížila: „Ale, Eliáš,
môj Jano povedá, vraj nechcete
sa dotknúť ničoho, och —“ „Nie! bo ja
po práci užívam, nie ako tí —
tí kohutiari —“ „Ale, prosím vás —“
„Nič, ani byle!“ (odpľul). „Povedal
som ti, že darme —“ (muž jej stranou tak).
„Ach, bože —“ „Hm, či prišli sme sem jesť?
Čo sedíme tu ani najatí?
Kde mladucha? — Hej, Ezech! — Ale ten
len sem-tam brnká sťa by motýľ, hm;
zas myknul do zadnej. Ta na sobáš!
na sobáš, sestra; Gábor, rušaj! ta
pre dievča!“ „Ach, veď (tak mať) príde hneď —
hneď, Eliáško —“ skoro zalkala.
„Potrpte! (Blažko mu vtom), ja už dbám
o poriadok; keď dôjde tomu čas,
pôjdeme v božom mene — Robota
náhlivá nikdy dobrá nebýva...“
„Hm, to sa iste v šarlát a či v kment
oblieka —“ „Kto vie, či nie? Predsa má
sa Vlkolinskou stať!“ „Hm, rozumiem...“
Po chvíli Gábor priviedol ju aj
v mladušskom rúchu. (Ručník hodvábny
jej s ramien splýval; venček zeleňou
pricláňal hviezdky party, tu-tam kvet
si z lístkov sviežich kukal snehový
čo páper, dlhé jeho úponky
však s partovou sa stužkou bavily,
k jej zlatým v bielom poli posiatym
sa radiac kláskom.) Bola pobledlá
a sťa by splašená, a ku očiam,
čo zarosené stále klopila,
zas a zas vzniesla jemný ručníček.
„No, chvalabohu...“ zhundral Eliáš.
A Blažko nadpriadol: „Ten vážny sľub
majúce v čerstvej pamäti, keď sme
oňahdy... pánu Ezechielovi
za spoločnicu žitia sľúbili
poctivú pannu Žofku, aniž ho
dnes chceme odvolať: z tej príčiny,
i poneváč toť z vášho príchodu
tiež znamenáme pevnosť úmyslu,
na vašu žiadosť prepúšťame ju
v Pánovom mene nielen, ale aj
s tým oddávame do rúk vašich. Prv
však i jej samej ešte doviem sa,
stojí-li v sľube a či ruší ho?
Nuž, milá panna, menom Žofia,
keď, ako známo vám je, ctihodný
sbor tento sľubu vášho základom
vás týmto ku svätému sobášu
sprevodiť žiada: tak mi reknite,
pridŕžate-li sa tých smluvných slov
i dnes, že šľachetného mládenca,
urodzeného pána Ezecha
Vlkolinského, tuť, hľa, tohoto,
sa manželkou stať chcete pred bohom
i pred ľuďmi? I oznámte nám to —
len jasno, dievka moja.“ „Ale iď!“
sa ozval Bíjaš, „inkvizítor! hm —
Nevidíš, že je v sobáš hotová?
že mladuchou je, akej sotva si
i kedy videl, nie to oddával?
Nač ceremónie a daromné
tie reči všetky? vskutku... hajde!“ „Nič!
Tie pekné zvyky otcov — viete? tie
zachovať treba; k tomu vážna vec,
nie chleba pojčať — Tedy, mladucho?“
Snáď hlesla ‚áno‘, vrhnúc materi
sa kolo krku v rujnom nárku (čo
zarosil priam i tváre družiciam);
bo Blažko dodal už: „Tak prijmite
ju v mene božom — choďte; Otec náš
nebeský, riaditeľ ten najlepší,
požehnaj vášmu predsavzatiu i
daj šťastia, zdaru...“ „Staň sa,“ povzdychnul
si Bocko. „Moja dcéra dobrá, ach...“
mať skríkla —
Hudba razom zahrala
k pochodu — Tam von ale zvlnilo
to množstvom búrne: každé pchalo sa
vpred, napínalo, vidieť mladuchu
chtiac čím prv, aký úbor ozaj má?
či hodne plače? prezrieť celý sbor,
kto všetko svati sú? jak vedú si?
kde ľze čo zloviť látkou k besedám
po teplých kútoch?... Streľba z pištoliek
zdurkala, až sa strechy otriasly
a schumelilo srieňom — zápäť krik
na slávu: pod tým heslom pohli sa
pomedzi húfy riadkom nádvorím
(starejšia ktorás’ pritom znôtkajúc:
‚Pozri si, Žofíka, hen na našu vežu;
už tvoju slobodu do ručníčka viažu...‘);
i pohadzujúc v zástup výsluhy
— pred nimi deti ani strnádky
v poskoku — bodrej mysle odtiahli
dol cestou, po nich slnka hravý jas —

Pred susedstvom as’ tretím boli už
len od Beňovie domu, povedľa
ktorého mali prejsť: tu — naschvál či
náhodou púhou — zrazu hŕmavý
zrachotil výstrel, výskot zajasal;
oddola, z dvorov mládež pobehla
však oproti, ‚už idú!...‘ volajúc —
I len že prvý ukázal sa pár
pred domom: oblok rozletel sa vraz;
v ňom pozastala strmo Estera
s hrozivou tvárou ani bohyňa
by pomsty, na Ezecha uprela
svoj pozor takoj, z nehož sršal hnev,
a „nehanblivec!“ rykla. (Zalomil
až hlavu tiažou totej výčitky;
zpred srdcelomný povzlyk mladuchin
zakvílil — ledva Gábor zdržal ju
od pádu.) Spurne odvrátila zrak,
najskorej, aby inam šľahla ním —
v smiech prepukla kýs’ horký, vyhla sa
von oknom (— vlas jej hodne pobelel...
s konárov hrušky šustla inovať —)
a „a tí!“ schrípla, prešla prstom rad,
„tí — hlavní zemani! aj čertovi
ver’ svadbiť pôjdu, nech len logať dá
im hodne, suku do dvier zavrzne —
Ha, toť ten Belzebub!... hach! bodaj si...“
no nedoriekla — či hlas zlyhal jej?
len mrskla očma, hurtom cúvla dnu
a treskom-pleskom oblok priklopla.
Sbor ale svatov mlčky odtiahol — —

Keď zo sobáša prišli, Eliáš
bol ani prečarený. Usmiaty
sa vrhol za stôl. „Ezech!“ výskol, „ej!
dala nám, hm, tá striga... Nič to však!
nebanuj, synku — mne to v dolinu!
Aj ostatný to fujtáš z pukačky,
vieš? z chabzdy, che-che! (pľuvnul) ostatný,
mi uver! — Ale dovedz hneď a hneď
sem totú našu, že ju vykľajem
už zprvu za tie plačky v kostole,
hm, hrúza! — Neboj, pekne vycmukám!
veď predsa tvoja je, ty granatier!
Hej, svatu Jano! sestra — Ale hop!
(vstal) tu nás viacej, i znám povinnosť,
znám...“ prihladil si chvistky pri uchu
a škrobnul bradou. „Gábor povedal
toť svoje, hm, ja svoje doložím.
Nu, chvalabohu! vrátili sme sa
tak šťastne, jak sme boli odišli,
so všetkým, nechsi ono náleží,
hm — komukoľvek. Žiaden nestratil
nič, tak sa mívam; jeden našiel len —
môj Ezech! Chlapák! — (Tu si obličaj
poutrel šatkou.) I jak počiatok,
hm, nechže bude ten i koniec — nech,
nech, daj to, bože! — Teraz ale, hm, —
kdes’, nevestičko? Podaj pyštek svoj! —
nu, číra radosť, rozkoš! — Sadnime
a...“ Blažko ale vetil: „Uslyš, Pán,
by tieto krásne vinše docela
a dokonca sa naplnily! Však
ať ráči, prosím, vaša milosť nám
i ďalšie svoje veci oznámiť —“
„Hm, ký hrom!?“ zarazil sa Eliáš,
„čo smýšľaš zase, Ondro?“ „Horký ja,
to vymysleli dávno iní — Nuž,
tie ‚pekné dúvody‘ —“ „A nato ty
zas svoje ‚poneváče‘, ašak? rád
bys’ kikiríkal znova? vreskáč — ta
(odpľuvnul) hybaj!“ „— Ako Hospodin
dľa svedectva, čo Mojžiš poznačil,
učinil ženu — ako ostríhal
mladého Tobiáša anjelom —
Čo Šalamún kráľ praví o žene,
keď múdra, statočná je...“ „Ale mlč!
hm (v reč mu skočil). Pri oddávkach som
povedal, čo som povedal! ni kňaz
nekáže dva razy — Ver’ za rechtor!
iď! Vieme my to všetko netakšie,
jak ty, môj milý, ech! —“ „Ja jeden nie,“
prehodil Peter; „no aj svedčí sa
ti perorovať, predsa starejší
si prvý, hónor! —“ I viac ešte ich
zniekalo vôkol. „Ja dbám! (pľuvnul i
sa strhal). Ktorý nevie, do školy
nech ide! A môj hónor vo mne je,
tu! premilení (búšil do pŕs sa).
Hm, Jano! sestra...“ „Ezech ale, toť
pán principál váš (Blažko nadpriadol
hneď zase vážne; mnohých schytil smiech —),
ten, ovšem, podľa totých príkladov
sa choval, za dar Ducha svätého
vše prosil: aby vôľu Otcovu
tam na nebesiach mohol spoznať i
naplniť jeho príkaz. Stalo sa;
bo, ako trôfam, vyšším vnuknutím
obrátil zrak svoj našu na Žofku:
ju vyžiadal si vrúcne od boha,
i jeho pomocou, hľa, dostal ju —“
„Hm, kazár!“ pretrhol ho Eliáš.
„Nezabuď, že i ja som pri tom bol!
čo, Ezech? —“ „A on, dúfam, skrze vás
nám všetkým hotový je sľúbiť, že
v zármutku, v biedach akýchkoľvek...“ „Čuš
už toľko!“ Eljaš mu až urputne.
„Či neprisahal na to pred chvíľou
u oltára, či nie je na dosť muž?
Ba radi buďte, že ho máte! hm —
Ty, Ondro, tos’ ty kotkodákal prv?
Nik iný, poznať! veď už pípeť máš;
i bodajže ti prischnul k jazyku!
Hej, sestra, obed už raz! —“ „Teraz však
(zas Blažko) na tú peknú prípoveď,
čo predniesli ste, nech ja odpoviem.“
„Juj, nešeredník!“ vreskol Eljaš, „ty
sa osmeľuješ mi var’ posmievať!?
(tu odpľul). Coky! čerte, — Ale, hm,
viem trafiť domov; poďme, deti —“ „Hô!
hô!“ zdržali ho. „Nikam!“ — „Čujme však!“
A bársi Blažka ženy prosily,
zvlášť jeho vlastná, k tomu švagriná,
tiež na svojom stál. I čo oddavač
snul reči ďalej šírou odvetou.
Siracha spomnul: aký šťastný je
muž, naleznuvší ženu dobrú, bo
ver’ pekný počet bude jeho dní
a roky... Vyňal z knihy Prísloví:
vraj žena mlčanlivá, pobožná
je zavše vzácnym darom od boha.
I Apoštol jak súdi, vyznačil.
Oproti tomu, hrozil, nezdarný
jak manželský stav školou kríža je!
a kameň hrubý, ťažký na bedrách,
čo odvaliť sa nedá... Nakoniec
však poznamenal, ako Kristus Pán
tam v Káni Galilejskej požehnal
bol svadbujúcim láskyplne, jak
v kaňviciach vodu zmenil na víno,
že rozveselil sa húf... „Predsa raz!“
zazdýmal Eljaš, „sme už na svadbe.
Ten trápelník, hm — Nono, dajte jesť
a piť, šak čas aj! Chasa, za stoly!“
Ruch krížom-krážom. „Prosím, ešte nie!“
tak Blažko zvolal. „Ešte jedno —“ „Čo!?“
vyvalil oči Eljaš, „pochabieš?“
I iní divili sa. (Družice
‚už poďme‘ kynuly si navzájom;
družbovia ‚do roboty!‘ súrili,
nu, muzikantom.) „Ako oddavač
som v práve —“ sekol Blažko. „Nepravda!“
Eliáš podskočil; „už z kostola
idúcky mohli sme ťa odpeľať —
Ja som tu doma! — A to kúria,
vieš?“ (odpľul). „Ale paciencia...“
mu Jakub. „Iď! hm — glgáš od svitu...“
„Preds’ úvod nemôž’ vystať —“ „Pravdaže!“
utvrdil Blažka Peter, požmurkav
naň potajomne. „Ty čuš! Uviedol
ju rúče farár; ak nie, uvediem
si ju sám! i toť Ezech si ju uvedie,
šak, synku?“ protivil sa Eliáš.
No Blažko nechcel nijak odstúpiť,
tým menej, bo i samy starejšie
to za neodbytné voskrz uznaly.
„A predsi nie tak,“ Nátanova sa
ozvala; „uviesť treba nevestu,
hej, lenže potom, keď už v čepci je,
len potom —“ „Nuž tak —“ Efraimova
hneď doložila. „Vidíš!“ Eliáš
až spišťal, „Nátanova múdrosť! hm —
iď, pokušiteľ!“ Za stôl prisadol
si pevne. „Inu, mravy otcovské,
veď viete? navlas treba zadržať —
len preto —“ Eljaš ale ujedal
už vtedy hltkom —
„A čos’ nehrabal,
keď druzí?“ mu tak Peter. „A čo chceš?
hm — Ja jem, keď jem, vždycky po práci,
nie ako zvykli daromníci, znáš?
a na dnes som už šťastne dokončil —“
„Tak?“ onen smiechom. „Ale štrngneme
si var’ len?“ „Ja dbám!“ A hneď starejší
mu všetci zazdravkali, každý dač
povediac po srsti mu. („Veru hej —
len trpezlivosť,“ Jakub donôtil,
„a trpezlivosť.“) „Tak-tak!“ Bocko im
privolal „Dobrej vôle... prosím vás,
len dobrej...“ „Veď hej (Eliáš mu), hm —
ty ale najprú všetkých kokošov
posrážaj s pántu, vieš? a henten — ech!“
„Viem...“ Schechtali sa —
„A si vystála,
vystála potrest,“ riekla Petrova
ku Žofke; „nikdy takých starejších!...“
„Ach — už sa dobrí, hľa, šak Ezechiel?“
„A do Eljašov by ste mali —?“ „Tam?
ja neviem,“ Žofka ľakom vzozrela
na Ezecha. Ten trpko usmial sa,
i vetil: „Čoby! — Dakde budeme —“
Mať pristúpila k nim a v pobledlú
tvár dcéru popohladiac, s povzdychom
vyriekla: „Skoro mi nič nezobla
už pár dní — Dievča, dievča, trápiš ma...“
„Ja, nedivte sa predsa mladuche!“
tak Petrova jej, „taká nemôže —
Až bude po všem, tuto s Ezechom
si chuti dodajú —“ „Veď hovorím
dosť mame,“ Žofka na to; Ezechiel
však zistil živo: „I ja! —“ poza pás
zobjatú žienku túliac k srdcu si.
Vtom Blažková i kmotra, ako aj
starejšie iné pridružily sa
a hlásily sa k slovu. Petrova
však poupomla mladých: „Viete, čo? —
Ta medzi mládež; ešte dnes
si pohovejte — neskôr...“
Medzitým
na krčme hudci vyhrávali už,
až vrelo vôkol. Doma družice
sa rýchle preobliekly; prikvitly
ta v ľahkých, maľovaných sukničkách,
nu, v rúchu podskočnom — a chvíľka len:
už tanec zvíril plným prúdom, jak
na opravdivej svadbe tančí sa;
družbovia kríkali si do taktu,
kreskali ostrôžkami zemianski,
tí iní zdupkali však tu i tu,
a tanečnice vľahce zvŕtali.
Kedy-netedy objavili sa
i mladomanželia, a zrovna v prúd
vtenuli hravý. Ale museli
mať veľa čo si sdeliť, lebo ples
ich nezanímal, v tichom shovore
— do ktorho vše sa vplietlo usmiatie
tu jej, tu jeho jako v šumiace
sa žitko vpletá vzkvitlý orešec —
skôr kráčali len, ako tančili,
pokrajom kola. Vtom sa priplichtil
k nim Blažko; „Dovoľ, synku! (riekol). Vieš?
namiesto strýka musím...“ Uchvátil
mu razom Žofku; poskrúcal ju, vraj:
by ako sama sebe gazdiná,
tak točila sa kolo ohniska
a obracala každej pri práci,
i každoročne mala dlhý ľan —
„A teraz vezmi — ale tancujte!
nie s nohy na nohu — hop! ohnive!
Juj, keď som sa ja ženil, to bol skok! —“
I starešina došla po čase.
Tí hneď tiež pustili sa v zábavu:
so starejšími, až im s belostných
čepčekov len tak stužky brnkaly
všakových farieb ani motýle,
skackali; ráčili sa, výskali —
Nu, na veselí ľudia veselí — —

Keď noc už bola, sadli k večeri
bez konca, jak to býva pri svadbách,
i muselo byť zvlášte na tejto,
bo keďže vydaj bol tak vybraný,
i o chýr toten išlo Bockovcom.
Počiatok zvedly všaké polievky
s obsahom znamenitým; za nimi
pritiahla kapusta, no v ktorej sa
ctihodná ťuška hodne váľala —
Tak drobky s plnkou, spolu s kutľami,
z nichž, predsa z knižiek, mnoho múdreho
sa vyčítať dá — po tom medová
a omaslená gríska, pre deti
i veľké prijateľná — Pečienky
tu dvoj-, tu štyronohé (— za pecou
ich Jurákovo vnúča chránilo
čo anjelstrážca, lebo darmo je:
i s ťapše nôžka mykne, vyletí
krídelce snadno — nad prípecok, toť!
až čiahly vrtké prsty barbory! —),
pečienky vonné — k tomu koláče,
ichž tajný obsah neľze uhádnuť
bez zakúsnutia: celé sihote
z nich stály po stoloch, k nim túlily
sa bachraté sklá s nápojami sťa
by vlny v svetlách dúhou hrajúce —
v strediskách ale štrúdle: v kolieskach
lenily ani hady v úslní;
to všetko mali stroviť, všetko, čo
len srdce ktoré stihlo zažiadať.
Na dobrej vôle tedy príčinách
veruže nechýbalo; zmohla sa
aj počím diaľ, tým vzrastom silnejším,
až s tiažou vmiestila sa do izby,
i okny, dvermi strkla parute.
Nedarmo zavítaly k večeri
dievčence ešte s radostníkami:
rozkoše, žartov, fígľov bolo až
do nepresluchu, neprevidu, či
za stolom ešte kým si hoveli,
či v trme-vrme neskôr, napríklad
keď ktorý pán brat na stôl vyskočil
i zatančil si podľa nôty (— bo
muzika tiež vše svojím prispela —),
bez toho, by dač rozbil: len čo mu
do skoku všetko hravo scvendžalo.
Už na začiatku ktorýs’ starejší
pošteklil družbov: „Čo to za spôsob,
há? (kríknuc) usádzať sa poza stôl?
Družbovskí majú posluhovať a
pri každom jedle, ktoré predložia,
vinš pekný vytresnúť! tak bývava
i má byť na veselí — Do gliedy!
raz-dva-tri — opasujte zásterky!
Pán principál, rozkážte! prikrúťte! —
Až všetci ústa poutreme si,
nech potom častujú sa pod kochom,
nech sami...“ „Pravda!“ v smiechu družbovia
sa ozvali; „tým zbavia ohryzky
a oprsky, šak? Múdri starejší!...“
„To vyšlo z módy —“ hlesly družice.
„No, akokoľvek,“ Blažko staručký
(nie oddavač, lež jeho otec; už
natoľko sošlý starobou, že ho
dosť málo bolo vidieť, shrbený
jak medzi svatmi sedel v kútiku),
ten znôkal tiahle, „ale za môjho
mládenstva nesmel družba do radu,
hneď bol by stratil pero —“ „Ojojój!“
zajojkal družba Halaj; „akiste
to bolo, dedko, keď bol ešte groš
sťa lopata a...“ „Najskôr na Vida!“
v to druhý; „ale recte synovi,
nech ukáže nám — no, mu zásteru!
družičky, Zuzka! (staršia Blažkova),
veď otcovi!“ „— Nič; žiadnej nemáme —“
„Ej! (vetil Blažko) len by principál
tak naložiť chcel, ja bych uvidel,
či by ste nešli! —“ „Vivat principál!
nech žije!“ skríkli razom družbovia,
družice stľapkaly však. Ezechiel
sa zasmial; zdvihol pohár, chlipol i
ponúkol svojej (— Spolu sedeli
si v stredku štíta, zrejme na prvom
to mieste —); ale spešne odtisla
pravicu manželovu, milostným
vzozrela k nemu okom, rumenec
jej tváre bĺkol v svetle — „S tými si
neporadíte — darmo,“ Juráčka
sa ohlásila. „Veru za rešpekt —“
Petrova k tomu. „Dobre!“ starejší
dotušil onen; „ale kuchárky
keď s obarenou prídu rukou, len
vy do varechy dáte za všetkých!
vy, prisám!“ „Stojí!“ stvrdil družbovský,
„tu ruka na to! lenže najsamprv
pán pytač nech nám mýto zaplatí,
čím dlžen zostal ešte zpredo dvier —“
„Hej, tak je!“ kríkli druzi. Eliáš
podistým nečul, lebo nemožno,
by schválne príležitosť omeškal,
vycuzdiť totých zlostných kohútov;
bol zamestnaný ináč — Bocko tiež
prevolal zápäť: „Máme posluhy
dosť! Každý nech si sedí, hoduje —
a veselo si! — Nuž a kuchárky
nech dajú pozor — nie sme doktori —“
Mať šepla vtom čos’ blízko u pece
sediacej starejšej. „Och!“ vetila
jej táto, „hľaďte! ani holúbky,
tak z jedného si zobú taniera —
pár užtoveru! —“ „Veru,“ susedky
tiež prisvedčily. „Ale na sobáš
keď vedľa Beňov ste šli, ako to...?“
„Nuž, pletka — verte...“
Práve na drobkoch
si usilovne pochutnávali,
že pravá stála tu-tam ruvačka,
keď Peter prehodil: „Ej, za újesť
to, braček, ašak? — Oči pozájdu
ti od rozkoše, pokým neprežreš —
Nie, takých drobov ešte nebolo
od svadby Korodovej! nech som... nie!
čo?“ Eljaš zhmkal, začrev poznova;
„Nu, zbavia, zbavia — Ale počkaj si,
čo všetko moja Judka vytresne!?
Netakšie veci! Iste škvarí sa
i teraz ešte, chudi...“ polykol.
„No, uvidíme! — Ver’ aj Hestere
by pochutily! keby...“ „Smiešno, hm —“
Vtom vrhol lyžku: „Nechcem, prismudly —
a (pohár schytiv) víno? z Krupiny —“
pil ale predsa. „Verím, koťuha!“
mu Peter; „keď si sa už zasýtil,
nuž plná škola žiakov — Odtajíš
var’, ako hrabeš prvý odprvu,
truc tomu, žes’ mal obed iba sám?
i smolíš ani dúha? —“ „Nebrnč, hm —
už dosť dnes! — Ja viem, čo a koľko mám;
ty ale sotva...“ „Nuž a fľašu tú
kto vytrúbi vše!? var’ ja, Eliáš,
var’ ja? no, povedz!“ „Najskôr vyvetrie —“
tak Blažko. „Abo fľaša deravá —“
zas Jurák. „To ju sošiť treba, hej!
starejšie, chytro! skoro, družice!“
doložil Ferdo a sa zrehotal.
Smiech všeobecný nasledoval. „Hm —
čušíte?“ kríkol Eljaš; „každý hľaď
do seba! — A ty tu máš, krutihlav,
keď ľúto ti, hm — (nalial Petrovi),
streb...“ „Krajšie, braček, krajšie akomak,
tu nie sme sami —“ „Ja dbám —“ „Ezechiel
toť svedok na to, že som pravdu mal,
šak?“ „Nie je, nie je! ani nebude!“
„I jeho mladá žienka —“ „Ani tá!“
„Nech rečú sami...“ „Ciťte! kašičku
vám nesú,“ Nátanova preriekla,
„no ale iba dobrým deťom, hej,
len dobrým! —“ „To sa chytro pomerme,
Eliáš! braček zlatý, premilý —“
„Hm, nejdem, natož!“ „Ale —“ „Najlepšie!“
sa ozval Nátan, „vše sa popriečiť
a zase smieriť; čím viac prieku, tým
viac lieku! Múdre ste to navliekli,
ver’ múdre!“ „Čuješ? — Štrnk-brnk do tŕňa!
no —“ „Ja nie vráb, hm...“ „Darmo, kaša je
mať naša! ašak, Jakub?“ opýtal
sa Ferduš, vzdychnúc. „Jedzte, družičky,
ta jedzte — družbom nenechajte nie! —
je sladšia ako med, je mastnejšia
od masla, aj-aj! Čo vy, Jakubko?
paciencia?“ „Hej, tá — ja len tak
potichu: poď sem, chlebe, zjem ťa — poď
sem, vareničko, vypijem ťa —“ „A
či slúchnu?“ „Čida — ak nie, počúvnem
ich ja; i vždy sa pekne sídeme —
Len trpezlivosť vedie ku ruži —“
„Ach, hej, tu i tu po kaluži —“ Checht
a výskot strhol sa. Tu na slávu
kričali Jakubovi, tu zas ho
o ďalšiu unúvali náuku,
i dali takoj vyhrávať mu tú
‚Červená ružička...‘
Že Efraim
tiež časom zbručal, rozumie sa. Tak
Eliášovi riekol: „Čo to tá
Hestera poviedala?“ „Kedy?“ „Dnes —“
„Hm, mne nič aspoň.“ „Komu inému?“
„Najskorej tebe.“ „Mne? a čo?“ „Hm, čo?
choď sa jej spýtať —“ „Choď ty, lebo to,
ja viem, že iba tebe patrilo,
ja viem —“ „Vedz, keď vieš —“ „Ale, Efraim!“
vtom Peter — „napime sa! Počul si,
jak tvoja ‚nuž tak‘ rekla? tedy — tak!“
„Nu, vďačne, vďačne; lebo ja som ten,
čo nikdy nezohrdil nikoho —“
„Viem, zvlášte keď ťa ten kto ponúkol,
napríklad takým... Veď aj slušná vec!“
„Aj inokedy, inokedy — vždy,
vždy —“
„Idú! idú!“ Ferdo zatúkal;
„hej, zahrajte im predsa k príchodu,
vy zazeraji! —“ „Ktože ide? kde?...“
sa pýtali ho. „Nuž, hľa, pečienky!
či nevidíte?...“ „Miesto! miesto im,“
narazil iný z pánov bratov; „ach,
premilá známosť vskutku!...“ „Óvi-ó!
a kaša na vidličkách už nič...?“ „Čuš!
sedliakom kaša s mliekom! —“ A to bol
len ešte pravý podnet k smiechom a
neviazanostiam! Hádky vzniklý: vraj
kto ako zaslúžený? komu česť
a komu trúba? ktorý labôčku,
kto krílco, iné kto má právo vziať?
A pravda, usnesený prísudok
mal rozmanité, pádne dôvody
vše, do rozpuku; lebo starejšie,
nu, prispely tiež svojím dômyslom,
a stojí: ni čert nevymyslí, čo
má žena v svojej mysli! O jednom,
len požmurknutie, a sa dohodli:
gágorce — tie vraj božím pod slncom
nikomu kremä Jakubovi len
sa dostať smejú; toť i v polievke
ich bečeloval! a jak ide chýr,
i doma sám ich šúľka na brde...
Dosť odhŕňal sa, že ver’ ďakuje,
že jemu lepšie oná bundica
sa hodí, ktorú šura nosila
vyfutrovanú mäkkým páperím,
tým viac, keď vonku uhly praskajú:
nič nespomohlo, musel ustúpiť
pred argumentom, že to práve sa
až radosť pári s pacienciou!
No nad prasiatkom, ktoré smialo sa
so smejúcimi — nad tým ešte len...
zasadli v radu! Panská stolica
vraj — „Štatárium!“ skríkli napospol.
Los, kto má viesť súd, exekvovať aj
priam jeho výrok, padnul nevdojak
na Eliáša. „Nechcem!“ spišťal, „hm —
i opponujem!“ „Nejde! nemožno...“
ho presviedčali. „Prečo?“ Blažko mu.
„to predsa hodnosť, aká patrí vám —“
„Hm, prečo? preto, nie som mäsiarom!
Tys’ nejedno už skántril, tak si kol,
dri!...“ naňho zazrel. „Dobre! — Kožuštek
šak ale bude naším; i tak my...“
„Hm, plno! počkaj, nech si ukrojím
pre seba prvej, potom synovi,
neveste („a nám!?“ kríkli družbovia —),
čo zvýši, nedbám, nech je Mariši...“
„Hľa, predsa len kat —“ „Pozor!“ privolal
v to Peter, „žeby nezvirgalo ti
i s nožom dáko zpod rúk do poľa!
Hej, chlapci! chvaťte ho...“ „Veď nekvičí!...“
„Nuž priľahol ho, zdusil najskorej...“
A zápäť nové skrsly otázky
o deľbu; komu sa čo dopriať môž’?
Mozg prisúdili Nátanovi; vraj
je múdry i tak — bude múdrejší.
„Oj, znamenite! (vetil), to ja rád;
no kto má v rožku iba trošku, dám
i tomu...“ Ale nehlásil sa nik.
„Efraim!“ vrkol Peter, „nechceš?“ „Nie —“
Rebierka idú novomanželom:
tak urídili; prečo? neriekli,
len schichtali sa. (Ezech tušil snáď,
bo zasmial sa tiež; pozrel na Žofku,
tá naň zas, vľahce zdvihnúc obrvy...)
A chvostík? Vrieskol Ferdo: „Podobne
toť Jakubovi! komu inému?
nech pobavká sa... nech si ovije
ním pohárik, kvik!...“ „Ty si nie môj súd,
nek! — A ja apellujem, protest... nek!
i opponujem, ako Eliáš —“
„Mňa sa ty nedrž,“ odpovedal mu;
„čo tvoje — tvoje...“ „Tak je! musí brať!“
priznali mnohí. (Mládež medzitým
tiež šantila, znakom pokriky
ich časté, ako: „Gábor, preboha!
veď nehádž — hľaďte, chleba koľký kus!“
„Jak vrania hlava...“ „Väčší!...“ „Pavko, seď,
seď ticho! vravím, blízko trhu si —“
„Ej, Fružka-družka — a čo predávaš?“
„Uvidíš, tŕpky —“ „Ale, Ulička,
ten Jonáš!“ „Tu som, čo je, kamarát?“
„Či reku žiješ?“ „Hádam...“ Brtoš zas:
„Ej, ‚Dievča, dievča lastovička‘...“ „Nie!
tú ‚Dievča, dievča maľovanô‘, tú!“
mu Halaj, „nože spusťte!“ „Ešte vám
záhadám jednu! ale takú, že...“
„Iď, betlehemec, nemrz!“ „Ľaľaď ho!
Hrajnoha...“ „Čo som?“ „Chlapci! koterec...
Utrite gamby...“ „A čím? pyštekmi?...“)
A podhrdlinka? — samým družičkám,
vraj, len, by jejich dúšky slávičie
sa pretríbily; ktorá pod čepiec
však rada by už, nech vraj mladuche
zpakruky vezme čo-to s taniera,
no tak, by tá to nepobadala —
„No, šiky-myky!“ duril družbovský,
„veď nepozerá —;“ ale piesňou mu
odpovedaly: ‚Nevydávaj sa
ty, dievča, ešte‘, piesňou zápornou.
Starejšie zbedákaly, že im nič...
Ó, hej! — vraj — zúbky! K zúbkom chrumkalá,
a na to rosy, rosy z plnučkej
toť fľaše, keďže dievča naše je...
Tak reči zamieňali veselé,
nápady, jak čo komu chľuplo v um,
a nezbedili počas večere.
V to muzika vše zhrala; ktorý ten
uskočil zpoza stola, zhulákal
a zatančiv si, hupol na miesto.
Družice celú piesní zásobu
rozvily, ani stužiek ligotných —
tak jedna:
‚Kedy sa mi, vtedy srdce zaveselí:
keď mi predný družba predo dvermi strelí...
Ani mi otec, mať, ani radní páni;
koho rada vidím, nik mi nezabráni...‘
Druhá:
‚Náš starejší nevie, čo družičkám treba:
po pohári vína, po okružku chleba.
Tá naša starejšia ošemetná žena:
z mladého dievčaťa urobila žieňa...‘
Tretia:
‚A veru sloboda nad všetko panuje;
ktorô ju dievča má, nech si ju šanuje...
Keď sa dievča vydá, ako by umrelo,
ako by ho nikdy na svete nebolo.‘
Iná zas:
‚Krásna reč, múdra reč;
komuže sa, moja milá, dostaneš?
Nikomu inému,
iba tebe, šuhajíčko, samému!‘
Podobne:
‚Náš družbovský pyšný, že má za groš čižmy,
koňa za päť groší, čo sa na ňom nosí...‘
Družbovskí v to:
‚Keď sa šuhaj žení, ako by sa topil,
ako by jabĺčko do Dunaja hodil.
Ešte to jabĺčko Dunajček obráti,
šuhajova voľnosť viac sa nenavráti...
— Ešte ťa len kolembali:
už ťa za mňa sľubovali;
ešte si len húsky pásla,
už si v mojom srdci rástla...
— Veru by ma dali, keby ma pýtali;
ale ma nedajú, keď ma nepýtajú...
— Za päťdesiat toliarov sivé volčatá;
že som sa oženil, že som sa oženil:
plačú dievčatá...‘
Starejšie
zas:
‚Už si ty, dievčatko, už si ty raz naša:
veď sme zaplatili od tvojho sobáša...
— Nič si ty, nevesta, nič si ty nemysli,
len si ty mužíčka ku srdcu pritisni...
— Už som sa vydala, bože Hospodine!
mámže sa nachodiť s hrncom po dedine;
čoby po dedine, ale i po meste,
ako je to mrzko tej mladej neveste...
— Už som sa vydala, už je darmo,
obviazala som si ťažkô jarmo,
ktorô musím ťahať až do smrti,
na svoju slobodu zabudnúti.
Slobodienka moja, drahý poklad,
oplakala som ťa na tisíckrát...
— Teraz som sa rozihrala, teraz že mi hrajte...‘
Na to starší:
‚Všetko by to nič nebolo,
keby dievča naše bolo.
Už je dievča, už je naše,
napime sa z plnej fľaše!
— Bola to nevesta, mala tá periny:
štyri vozy sena, piaty hrachoviny...
— Oženil som sa napoly s plačom,
vzal som si ženu s krátkym rubášom.
Ľudia ma kľajú — ženu mám malú,
srdce ma bolí pozerať na ňu.
— Oženil som sa napoly s plačom;
odbavil som veselie s pol druha kabáčom.
— Kochal som anjela, čerta som vzal...‘
Všetci pospolu:
‚Nechže náš principál, nech tak dlho žije,
pokiaľ komár vodu z mora nevypije.
Piže ju, komárik, piže ju pomaly;
nechže náš principál žije v dobrom zdraví.
Piže ju pomaly, piže ju potenku;
živ boh oboch mladých, mužíčka i žienku.
Piže ju potenku, piže ju cez zúbky;
rozmnož a živ, bože, v ich dvore holúbky...
— Ten náš gazda — dobrý gazda...‘
Po hluku, aký sšumel po tomto,
a pripíjaní búrnom, výskote
zas radostnice chcely naraziť,
i začaly už ani škovránky
tú:
‚Zaspievaj si, dievča, kým si na slobode,
kým ťa neulapia, jak rybku vo vode‘;
ale Eljaš vtom ich zahriakol:
„Hm, nehúkajte! nie ste v úboči —“
Odsotil tanier, jaksi srepetil
sa so sedadla, zlupkal očima
a pokračoval: „Všetky nôty tie
som dávno v pätách zodral, dávno! hm —
už vtedy (odfúkol si nadute),
keď ešte cez sklo lízaval som med,
či viete? — Slúcham s chvíľu všaký škrek,
nu, Doroty je skoro — ale, hm,
niet piskora, čo utrafil by raz
i moju nôtu...“ „Ktorú!?“ skričali.
„Hej, hudci! zahrajte, hej, dievčatá!
nevesty!...“ a sa hupkom prez stoly
hrnuli k nemu. „Ktorú?“ zhrdlivo
utrčil spodnú gambu, schmúril sa.
„Lajdáci! nedouci... Túto! hm...“
I ukazovák zdvihnuv do taktu,
započal nôtiť hláskom tenunkým:
‚A tak idú naše časy s hodinami rovno:
dneska hojne, zajtra štedre — potom veľmi skrovno!
(„Bo,“ skriviv ústa, vrkol, „nemívaj
sa nikto, že ho ani pavúka
var’ budem kŕmiť — nie som blázon!...“ „Čo!?“
viacerí skríkli. „Uvidíme, či
nedáte, čo nám patrí! Nájdeme
vám clivô miestko... Pobúrame dom!
Ba zálohov dosť — záloh vezmeme,
hej, vskutku!...“ „Judku? he-he... Slúchajte!“)
A keď príde ameň:
privalí nás kameň,
a tie naše kosti
pôjdu do radosti,
duša na exámen —‘

„Ľaď!“ Blažko zvolal, „ani na pánte,
tak skikiríkal; na môj’ hriešnu, on
to musel byť dnes na povale...“ „Čuš!
hm, lužeš!“ (pľuvnul). „Nepľuj!“ Peter mu,
„si strigôň či čo? Predsa pri stole
dlieš, a nie v stajni...“ Ale na Blažka
vždy ešte hľadel stĺpkom, mykajúc
čeľustím, a bol ani z varu rak.
„Ondrisko psisko!“ spišťal, „nazdáš sa,
že zabudnul som, ako čeliadku
si moju prijal? — Za tú neúctu,
hej, na dereš s ním, chlapci! na dereš!
hm — Hrmen tebe! hrmen...“ „To len tak!“
mu Blažko, chachocúc sa. „Po všem už,
už po všem, pane Eljaš! palica
dnes má dva konce, udrie, koho chce!“
„Jaj, Gábor! Jonáš!...“ „Veru! hajdúsi
sme vari vaši?“ vetil jeden z nich.
„Náš úrad trochu vyšej stavajte;
a potom — jeden Vlkolinský len
bol, ktorý mal moc laskať virgáčom,
len Beňo, váš brat —“ „Vidíš!?“ Peter v to,
„i tí ti vypovedia poslušnosť,
dnes druhý raz už... Sadni; generál
si mrcha, braček —“ Odpľul, strhal sa.
„Ja!?“ kríknul, „čo som, to som! — Ale tí,
to samý chumaj — („Hoho!“ zvýskali,
„hejk hore! —“) Ja tých kedy zavolám
za družbov...“ „Ale daj už pokoj raz!
Rozmýšľaj radšej o tom, čo si nám
toť spieval: ako složíš exámen —“
„Hm, ako? na eminens —“ „Neverím;
bo assessorom bude, hádaj, kto?
Hestera, braček —“ „Žena neráta —“
„A tá“ (v to Ferdo) „bude prikladať
ver’ hodne pod váš tučný kotlíček,
ej, hodne —“ zrehotal sa. „Čoby? hm —
tú pekne-krásne prekabátime
i tam, šak, Ezech? he-he...“ „Noženo!“
mu Peter. „Akokoľvek, zalejme
tie muky, Eljaš!“ „Za-za-zalejme
ich,“ Jakub na to —
Radostnice vtom
zjasaly znova: teraz velebiac
zas manželský stav v piesňach rozkošných,
prednosti čepca vyvyšujúc nad
svoj veniec, predstierajúc mladuche,
toť Žofke: jako krásne predsa je,
viac hodno nežli všetka sloboda
a povoľnosť, než vlasy spustené
i party blysky, viac — byť nevestou;
za ktorým srdce dievčie túžilo
len z diaľky, oko plachým vtáčatkom
poletovalo, muža milého
môcť zobjať trvale, s ním životom
si kráčať svorne, hravo, bezpečne
a jemu hľadať vôľu, — hniezdočko
spoločné riadiť, pravou gazdinou
si dvoriť, kľúče nosiť za pásom...
V ich chorál ihneď vtrhla družina
a pomáhala, ba i starejšie
sa zamiešaly. Ešte svokrušu
by boli mali kliesniť v piesni — no
vstal práve Nátan, preto zatíchli.
Ten ale riekol: „Tak sa nazdávam,
že deň sa hodne schýlil; večera
tiež žiadna nemôž’ trvať večite
a čo by bola Balsazárova.
No mrzko bolo by, keď minulo
by sa nám všetko a my slovíčkom
nespomli by sme tých, z ichž spolčenia
nám tiekol celý dnešný úžitok
i radosť všetka. Čakal síce som,
že povolaný k tomu povstane
a pozdraví ich — („Čuješ? Eliáš,“
v to Peter výsknul, „to si mal byť ty!
Neúcta strašná...“ „Hm, mal lebo nie,“
mu vrkol; „ja si rúče pozdravím
ich doma, či vieš? hm, a do iných
ma nič, nič — či vieš?“) Ale nevstal nik
poteraz — Tedy obraciam sa ja
hen k mladým, vinšujúc im zo srdca:
by ono slnce božej milosti,
čo svitlo im dnes s nebies bohate
a papršlekov zlatým povrázkom
ich zopásalo tuho v jednotku,
im nezapadlo nikdy — za hole
tie naše mračné, ale svietilo
im neprestajne v cestu života!
Bo stojí: pod tým slnkom jedine
je požehnaný každej práce pot
a jeho svetlo býva ručníčkom
na každú slzu oka najlepším.
A aby toto dostalo sa vám
za podiel, deti moje, viete čo?
bojte sa boha! Bázeň božia je
najlepšia kázeň. Jeho milujte:
a lásky vašej prameň vydolie
v čoakom suchu. Naňho skladajte
starosti svoje a on odnesie
ich a vám za to sťa by čarúnkom
prinesie vašich túžob splnenie:
že blaženosťou usmejete sa,
jak mesiačik vše zrobí na splne...
I žite šťastne matuzalemský
vek! v oddanosti jeden druhému,
pri požehnaní božom, kdekoľvek
zajmete postať. Ako dobrý strom
obroďte hojne zdravým ovocím:
vám k chvále, celej slávnej rodine
k radosti... Toto žiada, vinšuje
vám starý Nátan, sused, pokrevný.“
A zazdravkali novomanželom
napospol búrne, každý doloživ
dač svojho k tomu, ovšem, pojeden
i šteklivého... Ezech nestačil
sa poďakovať. (V kútku u pece
mať zavzdychala: „Daj to, bože, daj...“
a sviece vzbĺkly vôkol v tulejkách —)
Na prívinš ale onen Nátanov,
jak patrilo sa, menom mladých dal
odpoveď Blažko. Dlho hovoril
i rúče; predsa oddavačom bol,
a že aj rečník, podal dôkazov
dosť predtým. Ako skončil, rozumie
sa, opäť hojné skrsly prípitky,
a nielen v počesť mladým, rodičom
a hodnostárom svadby, ale už
i navzájom; veď mnohým šumelo
to ani v úle v hlave — Myšlienky
však podobné sú včelám, bleskne-li
opojné svetlo jara, nestrpia
viac v hniezde: bzíknu, bzučia... Eliáš,
kým Blažko rečnil, vzpretý o stenu
a vyvalené prsia, na tohto
sa díval, díval, kedy-netedy
sšmižkajúc iba mihalnicami,
zhmkajúc, mľasknúc — I keď dokončil
ten svoju povedačku, zdravkania
však prúdy stíchly (na ňomž účasti
mať nechcel žiadnej, vzdorne odsotil
vše pohárik, čos’ zbrbrúc —), na toho
vtom prstom ukázal, i odfúknuv
si valne: „Clarissime orator —
hm, quot sunt partes orationis?“
sa opýtal ho. „Respondeas, hm,
luride puer! scisne? —“ „Septem,“ mu
odvetil Blažko v smiechu (ostatných
tiež náležité bralo). „Septem, nam,
domine doctissime praeceptor!
nam—“ zajakol sa jak by — „Asinus
es! Blasius, octo! octo —,“ Eliáš
zajachtal. „Non sum, rogo —“ „Sus! sus —“ „Non;
nam interjectio ulla scilicet
‚hm‘ nulla dictio est, nequaquam —“
„Quid? kvak-kvak — proles ranae deformis! —“
„Et nobilitas vestra lupi, mox —“
„Quid loqueris? quid vertis oculos!?
ulula... Canis tua...“ „Loquor nunc
de liquore et isto poculo —
Bibamus tandem...“ „Bibas! bibas — Huc!
‚Cum steteris coram dominis, haec quinque tenebis:
junge pedes; compone manus; caput erige; vultu
ne dispergaris; nisi jussus, pauca loquaris!‘
Audivistine? cave...“ „Pareo,
omnia jam tenebo certe, sed
bibamus propter pacem —“ „Apage!
hŕŕ...“ schytil fľašu, ale podniesol
ju preds’ len k ústam. „Braček! (Peter mu)
už darmo, nepredáš ho — latinák
to veru! zpod ferule Gallasa —
vieš? toho ‚quare muchy do strechy‘! —
Nuž ‚ipse vtip se‘, to jest chyť sa vraj
za noštek...“ „Blízo všetkých bude čas
polapať za ne, všetkých na úzdu,“
privolala mu žena. „Nonono,
len aby vám tam čepce nakrivo...
to, pozor!...“ Skríkly ženy protestom;
vraj, skorej im už hlavy nabraté,
sťa vŕby v pľušti... „Ticho! kvočky...“
S tým
na chvály prešli zdravíc odznevších;
prv Nátanovej. „Ale! Eliáš
preds’ na ohnivom voze chodieval —“
„Ten? (Ferdo na to.) Nikdy ináč, jak
na drabinovci vídam jachať ho!
Však stojí, voly máva najkrajšie,
vždy ani ryby...“ Zápäť Blažkovu
zas ocenili reč; no Eliáš
sa neohlásil: na stôl podoprev
si hlavu, dumal dumu hlbokú.
„Ech,“ škrkol Jurák, „neviem, načo to
tie mnohé vítancie? kedysi
to išlo krátko; ale manželstvo
trvalo zato potom —“ „Do smrti
var’, Mišo?“ „Dlhšie! ani hrubý ráf —“
„Hľa, kováč! —“ „Ja bych aspoň pokoval
či odbavil to tiež tak:
Prišli sme po tú vašu.
Dajte nám ju k svätému sobášu!
— Ech! nos fafrnos,
ústa kapusta — na! —
Kto chce furmaniť:
musí cestu nehaniť —
— Tak? nuž choďte k svätému sobášu!
Mlatkom buch!
buch! na nákovu — putko hotovô...“
„Bŕŕŕ!“ Eljaš zotriasol sa. „Sedľač, hm,
len na lopate, čida! —“ „Zemianstvo
prestalo, pane!“ v odpor Jurák. „Čo!?
prestalo tebe...“ „Pravda, prestalo!“
„Nepravda! neprestalo!“ zemani
skríkli; „nego...“ mrmlal Efraim.
„A nikdy neprestane, prenikdy!
vy ale sedľač ste i budete
vždy! —“ „Bysťu! nie tak,“ výskli títo zas;
„sme rovní! viete? sám pán Kossuth váš
tak...“ „Čo nás do Kossutha? my sme my!...“
„A my sme tiež my!... Rovno porcie...“
„My za vás!“ „Za čo?“ „Za čo? za tú zem,
čo po nej črčrete sa...“ „Zemani
sme tedy takže! Vojenčíme tiež...“
„Na salaš! na pltnicu! na panskô!
tam...“ Tak to išlo z reči do reči;
i bezmála by bolo všakove
sa dialo, ale vtom vstal Ezechiel
a utíšiv ich, takto preriekol:
„Sme rovní! áno — zeman-nezeman,
v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie
dnes vraví, nezná časy alebo
je zatvrdilý, čo je nerozum.
Bo rovnosť má byť v svete, ako je
pred bohom rovnosť; všetci ľudia sme —
Ak predsa žiada si kto prednosti,
to nech ju hľadá v sebe jedine;
a bárs ju nájde — môž’ sa zjavovať
napríklad v pekných skutkoch, v statočnom
plnení povinností, čoho bez
otázky i ten roľník schopný je —
viem, nepôjde s ňou predsa na hradskú
sa chvastať, znajúc, taká prednosť že
najkrajšie svieti z tichej komory
pokory: jak to z príležitosti
tej práve, ktorú spomenuli ste,
v novinkách našich krásne vysvetlil
nám, akže dobre hádam, Lichard náš.
Nuž prosím všetkých, svorne bavme sa!
to pristane len spoluobčanom:
jedine svornosť, bratstvo, priateľstvo,
úslužnosť, zhovievavosť kresťanská;
veď chyby svoje, jak sa hovorí,
na chrbte nosí každý, nevidí
len cudzie — no že predsa ťarchou sú,
ocítiac vlastné, cudzie preminie...
I prosím... A keď i sám ďakujem
za úctu; a keď odporúčam sa
i svoju žienku ďalšej do lásky
vás všetkých, tento pohár, dovoľte,
nech vypijem ho vaše na zdravie!
na shodu, pokoj k ďalšej zábave...“
Blažkovci rástli až, kým hovoril
Ezechiel. Žofka nežným pohľadom
utkvela na perách mu zbronelých;
chápala lebo nie, no bolo znať:
jak v dušu lapá každý jeho hlas
a otvoreným zpola pyštekom
jak dychtí urvať z jeho bytosti
až jagotavej pre ňu... Eljaš zas,
keď Ezechove počul vývody,
len lakťom zmykal, zmrmlal popod nos:
„Hm — dalže by ti Beňo nebohý,
hm — prevrat...“ Ezechovej po reči
sa zdvíhal, ale zdvihnúť nevládal;
„hm (cmuknul) nebodajná Krupina...“
Chcel Ezechiela najskôr zavrátiť —
či Nátanovi abo Blažkovi
vyčítať svoje? kto zná? Seďačky,
no podporený jak prv, začal aj
či vlastne započínal s mnohým ‚hm‘,
„bŕŕ“ — „ale“ — „ja som“ — „ja viem“ —
„holopysk“ —
„trhani“ — pričom hádzal posunky
pravicou všaké; ale nikam nájsť
vodiacu nitku v ume — Jazyk mu
viac lolotal len, až i voviazol
v mrmlanie púhe — V rozpoložení
tom kolísal sa za čas na lakti,
až hlavou razom skĺzol k ramenu
i stal sa božím...

Bo už k polnoci
či po nej bolo, keď čas čepčenia:
starejšie utiahly sa do zadnej.
Tam Žofku ihneď vzaly do krúžku,
na stolec posadily; samy však,
horiace sviece v rukách, pri speve
tých prenikavých piesní, v ktorých sa
mladucha lúči s vencom zeleným,
s tou krásnou partou z perál, z atlasu,
juž nenosila iba do času,
i rada by ju ešte podržať,
no družba náhli, že ju treba sňať —
so slobodienkou zlatou, na krielcach
jejž sťa to vtáča dosiaľ lietala
po dúbravine... takto spievajúc,
sa otáčaly tíško kolo nej.
Že k slzám pohlo ju to, ľútostne
sa rozplakala — nediv; okamih
to predsa veľavážny pre každú!
Okamih, v ktorom všetko zmení sa,
v ňomž zrazu celá panny minulosť
sa zjaví v svetle a jak za hoľu
by mračnú hviezda, hneď i zapadne,
tmu v duši zvíriac mladej... Ku tomu
družbovský, Gábor, ozaj tiež už stál
tam ani cherub s šabľou, aby ju
vypudil navždy z raja mladosti;
kým zo starejších jedna (Blažková)
jej rozpletala vlasy, strehotal
i hodne súril, aby sňala už,
čo jemu patrí, partu zvenčenú —
„No, s buka spadol, oddýchnul si!“ mu
odsekla, „aký vojak! — Čakať, kým
jej odspievajú — Tuto! to ja var’
len s hlavy strhnem a — na!?“ „Nečakám! —“
a dral sa v kolo; ale družice
ho zadržaly, smejúc sa mu: „Nič! —
Ak dáš nám po byločke? ináč nie,
Gáborko!...“ dráždily ho. „Ani zbla! —
no nemrzte ma — Chytro!“ nástojil.
Znal svoju úlohu: že veniec má
nenarušený odniesť v triumfe
a na šabieľku pekne zotknutý
s tým heslom ‚Dobrý boj som bojoval —‘
staršiemu prezentovať, i že niet
pre družbu väčšej hanby, ako keď
prepasie skvost ten abo zošklbú
mu družice ho, chtivé vydaju.
I preto strážil tak ni šarkan u
dvier pokladnice, zmáhal prekážky
a odhrýzal sa jašteričkám: až
konečne veniec šťastne ulovil;
zablahorečil mladej, družiciam
sa vymocoval z rúk a s korisťou
čo víťaz hybaj! umknul, plesajúc,
vo dverách ešte sraziv ostrôžky —
A Žofke z rusých vláskov zrobily
priam kontík, jak sa češú zemianske
nevesty. „Čepiec!“ riekla Petrova,
„sem...“ „Už-už... tu je,“ priniesla
ho totka. (Biely bol ni ľalia,
okrúhly, s šírou stužkou ružovou.)
„Je krásny vskutku! pristane ti — Nuž,
vo meno božie...“ I už pripraviť
ho mala; ale vtom v pitvore hluk —
Dnu, sprevádzaná matkou, babami
(podistým od posluhy, z kuchyne),
vpálila slúžka, posol Esterin,
s dosť hodnou škatuľou. Až skrahly, tak
ich zarazilo všetky. Zvláštno! Či
tak chytro by sa bola smierila?
Hrom z čista-jasna — Čo viac, hneď i dar?
Skutočne zázrak! — Zvládla zvedavosť,
hádaly — „Stavím, čepiec zlatý, ten
s drahými kamienkami, s perlami —
veď viete? nosila ho Hestera —“
„Skôr k začepčeniu z čipák ako sneh,
vie predsa...“ „Najskôr bude toho viac,
nádoba hodná...“ „Tedy dáme z tých,
musíme!“ „Chvalabohu!“ Bocková
oddýchla — „a ty, Katra, povedz, že
ďakovať dáme pekne — Dočkaj len,
priam výslužku ti...“; ale slúžka šla,
šla rýchle domov. „Veďže otvorte
ju skoro!“ podúrala Petrova.
„Akosi tuho trčí, bodaj ťa —
sťa by ju boli priklincovali —“
„Daj ju mne —“ „Ba mne —“ spely na pomoc
jej razom kŕdľom. „Ale čakajte —
toť (pustil vrchnák) Svieťte!...“ Poslúchly,
i skoro všetky čiahly v škatuľu;
čo ale bolo, čo ztiaď vytiahly,
zpomedzi množstva všakých papierov?
nuž — klopty. Prekvapenie opätné —
„Ach!“ zaupela matka, dcéra však
tvár skryla v dlane — „Ejha!“ Petrova
mlk prerušila, „bolo to tam! Ten
bol, je i bude predsa najkrajší,
v ten začepčíme — drž sa, dievčička...“
„Za pomsta! (Blažková zas.) Ako by
už v kloptách nebolo žien poriadnych,
viac ich jest... Netrápte sa! Ráno hneď
ich pošleme jej nazpät s odkazom,
že keď už chce dať, v Starých Horách nech
dá aspoň krajšie ukleplovať, hej! —
Toť, mojim dievkam zídu sa, ba i
mne starej ešte...“
Začepčenú už
odviedol Gábor medzi svatov. I
keď pohovoril s Blažkom úradne,
čo mladú žienku Žofku predstavil
Ezechielovi — tento ale sa
jej priznal zrejme s veľkou radosťou,
pravicu vrelo stisol druhovi —:
dal zahrať, i jak rezkú zahúdli,
na obe strany vzal sa zvŕtať ju,
nevestu krásnu, mladopečenú
(až v náruč si ju zajal Ezech sám);
čím zapríčinil, že aj ostatní,
čo totiž mohli, s búrnym výskokom,
tralakajúci, vtrhli do tanca.

No onedlho dali na stôl, vraj,
že pokladanku: koláč, pletenák,
rozmerov dúžich, vôkol ktorho si
roj jabĺk sedkal pekných, červených
ni detské tváre... K tomu pečienky...
I chutnali si... Blažko predniesol
úvodné sady... Ktorás’ starejšia
však zaspievala mladej neveste:
‚Pozri si, Žofíka, hore do povaly...‘

— Deň nato týmže hlučným trávili
spôsobom: zčiastky bujných pri hodoch
(ichž chýr už viac ráz obec peruťou
obohnal silnou, tu-tam upustiac
páperce, pierko vzácnu za korisť —)
a zčiastky na tanci: tu na krčme,
tu doma u stola. Dobrej vôle im
skôr pribúdalo než by ubudlo,
a z jaročkov tak mnohých, vzprúdených
tok povstať musel valný. Ba i hry
si v kratochvíľu vplietli rozličné,
jak nivou mysle štedre skropenej
i ožiarenej slnkom povole
im skvitly: zapýril sa vlčí mak,
nevädza žmurkla, šepla sypačka
a štrkáč zhrkal... všetko prejavy
prírody nespútanej. Napríklad
(snáď Eljašovi zafatinkovať
sa za včerajšiu chcejúc nehodu):
do obžaloby vzali kohúta,
zasadli súdom takoj, po stručnom
však pokonávaní i vyniesli
hneď ortiel nad ním: strašný zločinec
ten že má podstúpiť smrť a to priam,
bez apeláty, hlavy soťatím!
Za katov hlásili sa družbovia;
a ženské zanôtily k poprave
tak srdcelomnú pieseň, kuracie
až obecenstvo nárkom sfikalo,
prúd krielcí stierajúc sĺz — Eliáš
do Blažka: „Ty bys’ nadstaviť mal krk,
ty podšťuváč! hm...“ „Prosím! panáček,
vy máte hrebeň rúči, hrvoľček
až radosť, k tomu pierka červené —
A potom každý kokoš zemanom,
šak ostrohy má...“ „Ti dal, Eliáš!“
k tomuto Peter, „ajaj!“ „Veď ty, hm —
prokátor čertov — Ale odoraj
mi kde raz ešte, nahľadáš sa! Dnes
sme dvaja...“ Peter sepnul plecami — —
Zas pošli hajnám (ozaj pod hajnom
čo mužskí). Najprv ku potoku, tú
si vyspevujúc pieseň:
‚Keď som išla na vodičku briežkom,
pripadla mi moja hlávka sniežkom —‘;
zatým však
ťažalo vzali s jarmom, v tamto os
zabili, na ňu stokli koleso,
v to ale s jednej strany dedka a
oproti pripravili babičku.
Jak túto z šúpy — formovali (nos
jej označoval špalok skrivený,
dve slivky oči, ústa lubu kus
ohnutý v žliebok, dnuká kolozub —
a vlasy chlpy z klkov —), Eliáš
prehodil: „Hm, hm — ja bych poradil
vám babu! živú, zlostnú, strapatú —
Veď viete, včera jakla z obloka —“
„Var’ Judku!?“ kríkol Ferdo s chachotom,
„a vy zas deďkom...“ „Ľapták! umýva
od rána hubu, predsa... Varuj sa
hm — nihilovať... Prídeš ko mne, príď!
dá tebe ona, dá! —“ „A Jakub, ten
poháňať bude... I tak... alespoň
nech bičom plieska!“ „To nie! ani nie,
to naše kiare...“ Halaj odseknul.
A prestrojení všako (jeden z nich
za slameného kňaza) odišli,
vraj, po pýtaní oných po domoch,
z nichž účastníci boli na svadbe.
Po tomto... ale kto by vyrátal,
opísať stačil každú roztopaš
a fígle, aké v ten deň spáchali? —
Niet toho pisára! Len slnko snáď,
čo opäť jasnou tiahlo oblohou,
zrieť, počuť mohlo všetko vôkol; čo
jak lúčov, toľko píšúcich má rúk:
to mohlo by byť vstave poznačiť
ich všetky činy: as’ kol na blanu
nív zasnežených, strání...

Vo stredu
či v svadby tretí deň (— bo Eliáš
urputne súril odchod; Bocku s tým
odpravil, pravda, v žarte: bylo, vraj,
a není, prejedlo i prepilo
se, item... item... účet hotový —),
o polpoludní sobrali sa, a
pár mladý v čele, jak prv, pochodom,
no takže s treskom-pleskom, pri speve
tých ‚Ostávajte zdraví...‘ odtiahli
do Elov. Práve mali do dveriec —:
tu Eljaš (lebo navzdor pesničke,
že: ‚Otvárajte vráta... ideme
zďaleka...‘ tieže boly zavreté)
brnk! vopred fortňou; a jak zhrčili
sa všetci u dvier, už stál za prahom,
a pokyvujúc rezko čapicou,
so všetkou, akou vládal vľúdnosťou,
všemožne pekne vítal príchodzích;
„Hm, Judka, kde si!? skoro chlieb a med!“
s patrným srdom skríkol po druhé.
No tá ni hláska. Iba v kuchyni
sa šerudili — dvere však tiež klop! —
„Nič — hm — A rúcho!? (v čelo trkol sa)
kde, Ondro? Ideš takoj nazad poň!
Nevesta každá...“ „Či som rúšnica?“
ho prerval Blažko. „Nuž tak žena... hm;
hej, Judka!“ zdupkal. „Žena môž’ byť; no
mladucha ešte neodobrala
sa od rodičov — nemám pravdy?“ „Čo?
ty? kedy? — Ale nič to; nože dnu,
dnu — Judka! — nech sa páči — Čertica...“
tak všako nesnádz asi zakrýval,
i tetelil sa, smiech si nútiac v tvár —
A povchádzali. Dnuká pokryté
síc’ boly stoly, ale prázdne. „No,
hm, predsa aspoň toľko...“ S tým
mentieku shodil, dal sa do práce,
usádzať, zahovárať — „Ezechiel!“
prevolal, „nevestička! i vy, hm,
pomocte, i vy, ako doma... Kde
len trčí devla?“ Judka vošla vtom.
„Jaj, tisíc... kde sa šúľaš, povedz!?“ A
k nej bzíknul, „rec, hm.“ „Ale — na pôjde,“
mu odvetila, celá bez seba.
„Hľa! tiež tam...“ Blažko kríkol. „Lenže, hm,
si nečul šarapatiť... Rozdiel, vieš?...“
K starejším postupla a omluvou
preriekla: „Ale nečakala som
vás ešte, nik mi neodkázal, nik;
nuž preto, preto — ale vďačne — Mám
hotovô...“ I to občul Eliáš
i splesal: „To je žena! hotová,
hm, kedykoľvek; uč sa, Žofia —
veď tak ti meno? Potom u mňa sa
aj obedúva, viete? ako náš
Kazimier obesí sa — bom-bom, hneď,
nie ako hockde!“ „Chvasty, braček, to!
nič inô...“ Peter mu vtom. Nedočul
snáď, pokračoval: „Ale, Jano, mi
zle nerozumej; si svat! tebe česť,
hm, prvšia u mňa! Nuž a žena kde?...“
„Oj, príde; ešte doma kutí sa...“
„Nač? Lebo všetko tu sa dokončí,
tu bude kyjak! A ja dúfam, hm,
že dom môj bude takým traktírom,
jak žiaden iný! Toľkej čriede aj
hm — treba, braček — ani kobylky
to, veď vieš, ktorí? — Nono, naložte!
až stoly budú stenať pod ťarchou...
Hej, Žofka! fertuch...“ „Hej, pán strýčik, hneď,“
sa sponáhľala. „Strýko, dievča, vieš?
alebo — tato. Len mi privykaj,
zmok zlatý, he-he-he, hm — lasička,
tak friškô,“ potľapkal ju po líci.
„Len, Judka moja, slušne!“ „Ale — viem,
viem, sadni —“ vrkla. „I tým, čo sú dnu
za stolmi; i tým, čo sú v pitvore;
i tým, čo na dvore... Och, to je len,
hm, radosť! ženiť, to je potecha!
môcť všetko rozdať, čím len vládneme,
i vola, osla...“
Tak bol vzrušený,
tak naklonený svetu celému.
A vskutku vyznačil sa. (Prvý raz
v živote zdarma.) Dával jesť a piť
až zbytkom, že sa každý podivil,
čo znal ho dobre. „Už ten šalie sa,“
Petrova škrkla, „toľký predrenec...“
„Ja (Nátanova na to), povedal
‚a‘, musí i ‚b‘...“ „Ale (sused im)
nebojte, že by zašiel po ‚zať‘ až;
má za ucháľmi...“
Ferdo: „Aspoň raz
z Eliášovho do rozpuku — na
dva týž’ne aspoň! Žena moja, jedz —
Chráň, Jakub! nehaj pacienciu,
až na Hladovku pôjdeš...“ „Dobre!“ ret
k úsmechu podňal Eljaš, „na to je,
len na to! Ferdík. No, aj máme vždy,
vždy po dônovku hodne ďaleko!...“
„To potiaľ bude svadba?“ „Šibal! hm,
má merťuk — Dobre! ale budete
mne robiť, svážať môjho do humna
so všetkých zemí! ako?“ „Nedbám, ak
vždy budú hody...“ „To už opýtaj
sa Judky! tá má štoky pod rukou;
ja čo len na trh odmeriam vše, hm...“
„A vrchovate?“ „Ovšem, bez štrichu,
vždy natrasenou mierou...“ „Bez trasu?“
„Hm, pravda — ibák samo sypne sa —“
„Ak do podolkov dnes —?“ „Bár do plachát,
do batohov, hm: sám stôl podrgnem...“
Tak zabával sa s každým, štrngal si,
dal zahúsť jeho grošovku. A bárs
aj zapárali doňho vtipy: dnes
(snáď, na svoje že prešiel smetisko)
nik nevysotil by ho z koľaje,
čo aký hrubý kameň vrhol by
mu pod koleso vôle tekavej.
No aj mu išlo mnohé po srsti.
Zajedno: Judka posošila sa
čo žena, ktorej povesť mužova,
tá dobrá zvlášte leží na srdci;
veď bolo ozaj všetko v hojnosti
i dobré, ako uvažoval sám.
Stred obedu však povstal Blažko, i
mu polichotil hodne všelijak:
vraj, to už zemän! pohostinný pán!
muž, hospodár i gazda... Prvý strýk
pod slncom! ktorý ruky obidve
rozprestrel nad synovcom strapeným...
A Judku ešte ako vyzdvihnul!
Že na pôjde keď bola, nebola
tak vysoko: — jej krásne vlastnosti,
jej súcosť, štedrosť, vľúdnosť, milotu...
Len prirodzené: rečiach po takých
že nastal hurhaj; cvengu, výsku že
a dúškom konca-kraja nebolo.
„Si mandragora, Ondro! kýsi čert —“
preriekol Eljaš, utierajúc si
sĺz púte, čo mu tvárou potiekly,
bo pokým vravel tamten, nestačil
ich smazať, meravo stál, počúval
a obe dlane k ušiam nadložil.
„Šak sa ti páčil teraz?“ Peter mu
nadhodil. „Pravda, hm — a čo by nie?“
„To verím.“ „Môž’š.“ A ozaj podivné:
i jemu samému sa rozviazal
vtom jazyk; rečnil — ovšem, bez ‚hm‘-ku
to nešlo, len s ním. „Judka moja, vieš?
(pokriknul) to tu naše kuratá!
hm — dobrá kôčka dobre fedruje;
i volaj, volaj zobať: cip-cip-cip...“
A dodal: „Nie som taký sprostý, hm,
jak kto by o mne myslel; ačpráve
čo na mňa boli mali naložiť,
šlo na Beňa... Ech! čo tam po tom? hej,
by sme si reči nezabudli!...“ A
zas statne ľulkalo sa. „Zahrajte!“
rozkázal Eljaš a brnk! uprostred
bol izby. „Žofka, hybaj!“ pokývol —
Šla ostýchave. Pochytil ju a
vyzvŕtal až no — „Vivat!“ kríkli. „Hm —
tak uctievam si doma nevestu...
A teraz — Judka!“ Ledva stihla dať,
čo práve niesla, na stôl; i dosť sa
oddudrávala: voľky-nevoľky
musela zvoliť, tým viac, všetci že
tiež stáli na tom, „tak je!“ zvýskali.
I tancovali. On si skackal, tá
však cifrovala s nohy na nohu,
sťa račica by... „Hm, toť, Judka, sme
nič nezabudli! šak? — hop! zvŕtaj sa —“
(„Just mrkva s paštrnákom...“ podštrknul
susede Peter.) „Vivat!“ zhrmelo.
A to ich rozjarilo natoľko,
že zpoza stolov mleli sa, ba čo
viac, prez ne vyskákali do tanca;
i čosi-kamsi, jeden vzprúdil vír,
spev rozliehal sa —
„Ale do krčmy!...“
a skokmo z izby vytratili sa;
čo starší ciepkali, jak vládali —
Len Ezech tíško tajšiel so svojou...

K večeri prišli zpät. Bo Eliáš
ich zrovna zajal: u neho sa, vraj,
aj večeriava! i čo obed by
bol trval po samú až večeru —
V zemianskom dome, vraj, tak býva vždy
— kde totiž ešte nevypriahli —: tam,
vraj, kozub nikdy nevystydá, sťa
by dáky Turek dymník večite
si fajčí, dnu však stola holého,
vraj, nikdy ešte cudzí nevidel.
Jak sedali si, velel Eliáš:
„Hm, Žofka! za stôl — rúče s Ezechom!
Tam vaše miesto, tesno pospolu
sťa tie dva prsty — i tak počujem
vám srdcia pišťať ustavične, a
na obed videl som, čo všetko vieš.
Nu, bude z teba žieňa, bude! hm...
A teraz — celá moja čeliadka,
do ruky! z ruky do úst — do mlyna!
a z mlyna — do nôh a či do hlavy!
kde ako ktorý chce — a nevesty,
hm, pod čepce! hneď krajšie zakvitnú —
Ty, Jurák! ale poklep, ak by sa
čo zhubilo kde...“ „Vďačne urobím...
Kto puknúť mieni, mňa nech prikývne;
i debnára som schopný nahradiť —“
Večera bola žírna. Trvala
až do bieleho skoro rána, a
neveľmi treba snáď už stvrdzovať,
že pri rozmare najstrakatejšom:
ni lúka keď je v plnom rozvitku,
na byľkách kvieťa, kvietím motýle...
I načo šíriť slová? keď i tak
už čeľaď známa — Ináč krútňava
to aj, jejž žiaden nerozkáže duch:
stoj! na okamih, že ťa vystihnem;
nech zmeriam tvoju šerú hlbinu,
nech spoznám vlny, svetlom zažiarim
do očí každej, akou dúhou hrá?...
Nie! nepostojí, ďalej ubieha
kolesom, piercom hupká bielych pien,
huk, vrenie... Snáď aj ináč nemôže.
„To jenerál, šak!?“ Petra oslovil
vtom Jono, smudiac blkom cigaru,
„nuž kajúcne var’ už raz prisvedčíš?...“
Bo Eliáš im nedal odlihu:
tak komandoval — až i povystal
mu jeden-druhý... „Do špitála s ním!“
zavolal bodrý vojak. Nátan si
plešivú hladkal hlavu, prečo? on
sám vie len. Kľuckal, brnčal Efraim,
a jeho polovička za každým
‚nuž tak‘ sa ovievala ručníčkom
tým tuhšie — „ovej, ovej, vetríčku!“
sťa keby bola zhúdla. Mládež zas
v hrách preberala — až sa dohodli
most stavať veľký — prez Váh hlboký —
„Hop!“ Ferdo zhvízdal, „ja som palier, hop!
Nech oprobujem, či je mocný? či...
juj, švarná slzaj!“ cmukol družicu —
Tá nelenivá, švac mu zaucho —
„Ej!“ ssipel, „požehnaná dlánočka...“
Tak každý výraz dával nálade.
A Jakub? V ústach pípku, hojdal sa
na miestku, spadal vždy viac do hŕbky,
no ruky na stole mal stále a
objímal tuho ten svoj kalištek.
„I jak sa máme?“ Blažko ku nemu.
Pokýval: „Len ta — len ta — držím sa —“
„A operadla, ašak?“ Ferdo v to.
„Len domov ako potom?“ „Pomaly —“
„Ak ani tak nepôjde, Jakubko?“
„Poslúžiš, synku — pod pazúšku ma
zaberieš; doma opri o stenu,
vieš? tak už zájdem...“ „Tisíc! Tedy var’
len naliať ešte?“ „Pravda!“ ozval sa
Eliáš hurtom — —
Judke bolo už
primnoho toho; fľochla z kuchyne,
zas prisotila prudko dvere —
Deň
prezeral okny. „Ľaľaď, ráničko! —“
„A kedy zmrklo? prisám! neviem, nek...“

— Vo štvrtok (ktorý bol aj posledným
dňom svadby) tamže poschádzali sa,
kto prv, kto neskôr, ako mohol dôjsť.
Vraj, na otrusky prišli, ako aj
ak by tak v bočke ešte ločkalo;
bo tamtie by, vraj, vtáctvo nebeské
alebo snehové toť motýle
— veď bijú sa von zase mlynári —
pozobať mohly snadno, súdku však
by zaťaželo iste v žalúdku.
„Čo pravda, pravda!“ stvrdil Eliáš,
„hm — nemyslite, že ste vyjedli
ma za deň cele... Z bočky musí tiecť
tiež ešte jarkom — Judka, dokazuj!“
(Tú skoro puklo zlosťou; predsa, vraj,
im vykrámila všetko, rabošom,
a ešte sa ti doredikajú —
no Eljaš kázal: muselo sa stať,
a čo by vziať ho mala zpod zeme —)
„I radostníky ešte majú byť!...“
„Neboly včera?“ ryknul Eliáš.
„Nie!“ „Budú dneska; Judka, nakladaj!...“
A čosi-kamsi: preds’ len vypriadla
i nastolila zdostač všetkého.
„To žena!“ Eljaš výsknul. „Veru hej!
hej, veru!“ prisvedčili všetci. „Hm!
niet druhej na tom svete —“ „Veru niet! —“
„Hm — ale Žofka bude taká tiež!“
„Ja, bude —“ Vo všetkom sa srovnali.
I hodovali znova ochotne,
spôsobom známym, časom zabehnúc
do výtržností všakých —
Podvečer
dal rozkaz Eljaš: „Choďte po kúdeľ...“
Za nimi zvolal ešte: „Od piesta
až počnúc — s ktorou vecou robila,
to všetko prineste mi! — Zíde sa...“
„Ja, veďže nie tak —“ Bocko zatočil —
(bo sami boli už). „Nuž?“ Eliáš
vypleštil oči. „To, že v oddávky
sme sa už boli dorozumeli;
či nemám pravdu?“ „Pravdu-nepravdu!
hm,“ Eliáš mu; „trvám na svojom:
tí u mňa budú!...“ Judka poštuchla
ho tajne; ale obozrev sa, doložil:
„Co jsem psal, psal jsem!“ „Ale, strýko náš,“
sa ozval Ezech, „pekne od vás, hej!
i povďačný som... No ja odprvu
— preds’ mojou vecou je sa udržať
i ženu, ináč nezaslúžil bych
ver’ mena muža — vravím, odprvu
ten plán mám: Korodovskô prenajať
na viacej rokov — (Judke odľahlo,
až povzdychla si —) A tak prosím vás,
veď poznáte ma... (tu sa zapálil),
pri tomto podniku mi pomocte —“
reč schvela sa mu. Eljaš zosŕkal,
„si žid? hm, či čo?“ vrkol tupo, „a
čo za pomoc chceš?“ Ezech mlčal však;
v tú chvíľu pocítil snáď po prvé
tiaž kroku svojho — „Nič viac, strýku, nič!...“
sa sobral. Bocko sa chcel zamiešať,
no Eljaš predbehol ho: „Synku! hm,
tu roboty dosť, oj, dosť!... Potom, vieš?
jar príde: vyjdeš pekne do poľa
a obrázdiš si zeme otcovské,
priorieš k mojim; i tak patrily
k nim, synku... A mať nech tam súdi sa!...“
„Tak nikdy, strýku, nikdy!“ Ezechiel
zamietnul trpko. „Ale,“ ohlásil
sa Bocko, „v takom páde čo by ste
s tým urobili, kde my bývame?
Bo to som určil deťom a aj dám —“
„Hm — ak nie ináč, do árendy...“ „Tak?
To zase nikdy nedopustím ja!
Priam na Jozefa vytiahneme a
tí zostanú tam — to si vinšujem,
i moja žena...“ Žofka túlila
sa k Ezechovi teraz ešte viac
i do tváre mu zrela, obojím
sa zdala prosiť, aby poslúchnul —
On celou duše svojej vrúcnosťou
jej tiskol ruku; ale rozmýšľal
len ďalej — „Ech, čo?“ škrkol Eliáš,
„to ukáže sa... Od vás závisí:
či tu a či tam? — Ak tu, vďačne, hm,
šak Judka? pravda —“ Plecma zmrdala
a šuchla dvermi. „Stojím na svojom —
hm, ukáže sa...“
Rozniesol sa spev,
a oknom plápol bolo vidieť sviec,
húf uličkou, ruch — Niesli praslicu
vysoko vytýčenú, zvenčenú
i ostužkanú zdobne. Pred okny
zastali. Hudba zhrala do skoku,
i zdupali sneh takoj — Jeden ich
hnal v tanec, vzduchom piestom zamával —
Po chvíľke vtiahli s hurtom, s povykom;
zavinšovali: By, vraj, nikdy niť
sa Žofke nepretrhla! — Točiť ju
na míľu! ďalej... Do divého sa
pustili šantu, letkom krútili,
vyskakovali, o stôl trkli vše —
zas dlaňami bac! v trámy, dobre že
neskydla poval, všetko kopŕcky
nepošlo v izbe čím hore, tým v dol —:
až Eljaš zhmkal, cele zjašený
v barboru kopnúc, vrieskol spurne: „Dosť!...“

*

Sťa skočná srnka z hája na pokraj,
tak z dveriec švihla; podľa záhradky,
juž zrána novo skrášlil vďačný máj,
by ozdobnejšou bola na sviatky, —
tak švihla z tieňov lipy na cestu —
Svet videl kráčať — mladú nevestu.

Na nôžkach z kordovánu čižmičky,
čo spevne vrzly každom pri kroku;
z hodvábu sukňu, po nej hviezdičky,
snáď vo blankytnom tkanú vysoku —
skôr látka len ztiaď našské pod ihly —;
záponku zpredu: kúsok rannej hmly...

Živôtok driečkom rýdzi zlatohlav
a z plecníc stužky — Prez ten kosičky
sieť: kvetnou lúčkou čistý jarku splav —
zpod tej však prebleskujú perličky;
na hlave čepiec: samý zlatý jas —
Kam oko zazrie: kŕdeľ vnád a krás.

Zemianka? pravda, ona. Taký kroj
len ony nosia, strojné zemianky.
Slniečka lúče za ňou... včeliek roj
jak za stydlivým kvietím pohánky;
či vábom pierko v ruke? z rezedy...
Či tvár, kde milosť s krásou susedí?

Turíce boly: sviatky velebné.
Deň ani rosa v kvete. Slušno, k nim
že pripravila sa tak malebne.
Len slušno, vhodne v čas, keď cherubim
prúd Ducha naráža v dol, zo plamu...
Spevníček v druhej — spechá do chrámu.

Hneď za ňou z dveriec kročil mladý muž,
čo svieca — Tiež tak k sviatku hotove.
Pár krôčkov — a ju dohonil by už;
no na hradskú vtom Gábor Šimovie
tiež zahnul z ulíc, v tomže úkolu:
ho zahovoril — I šli pospolu.

Kus nižšie ale, kde toť orgován
nad cestou spriada vetev k vetvici,
dom Tomášovie — Z neho ako laň
vybehla panna — rumeň na líci,
Marienka známa — Hor’ sa zopäla
a z orgovánu ešte trhala.

A ženáč — bo sa už-už sblížili —
druhovi šepol: „Tys’, hľa, mládenec,
a pozri! dievča, kvietok spanilý —
Nuž?“ „Sprevádzať var’?“ „Prirodzená vec —“
„Ba! —“ „Slúchni, braček — lebo kto ho vie...?“
„Daj pokoj...“ váhal Gábor Šimovie.

Na ‚Dobrô ráno‘ ženáčovo zrak
sklopila náhle — Bola v rozpakoch.
No Gábor pridružil sa — (rúče tak);
„Smiem odtrhnúť si z orgovánu?...“ „Och...“
A ženáč šibnul, za ženičkou šiel —
Kto boli títo? — Žofka, Ezechiel —

Od Bockov vyšli. Lebo, ako jej
rozhodnul otec, tak aj stalo sa
vzdor povytáčkam Ezechielovým:
tam bývali si sami ani tie
hrdličky v hniezdku. Na majetku, čo
ku domu patril, hospodárili,
ba nielen na tom: lebo Ezechiel,
jak úmysel mal, z onej kúrie
vzal do prenájmu predsa mnohý kus,
prednejšie hony (— Otázka len, či
s pomocou strýkovou?...). A poneváč
on hospodár bol súci, rozumný,
ona však varovčivá gazdiná
a robotnica, ani včielka vždy;
poneváč žili v láske, svornosti
a bohabojne, znajúc: modlitba
že vrúcna zavše nebo preráža,
i čoby bolo skryté v oblakoch
tých najhustejších — i že pokora
je onou palicou, čo na cestách
života najskôr zdrží od pádu:
boh požehnával prácam, úsiliu
ich, vzmáhali sa očividne...
Keď
im času zbudlo, Eliášovcom
pomohli zavše — v poli — na humne;
no beznáročne vždycky. Vtedy vše
Eliáš zhmkal: „Ani na krok viac!
tu buďte...;“ ale najskôr očistom
len: bo ich predsa nechal domov ísť,
jaknáhle bola práca skončená.
Veď kto by vyznal sa aj v podivnej
prírode jeho? ktorý zdravý um
v tej krížnych pováh hroznej mäteži? —
Snáď preds’ len najlepšie ho Estera
znázorňovala — Nie div: znala ho
najlepšie, všetky srdca záhyby —:
až do tých nazrieť, vniknúť do ľadvín
mu, nadosť majúc príležitostí,
odkedy slula jeho švagrinou.

A táto — jakže? — Asi ako ten,
kto oželel sa, na svet zanevrel:
tým úmornejšie zaryla sa do
prác neustajných kolo gazdovstva
(až služobníctvu u nej vydržať
len zťažka bolo možno...). Neskoro
spať chodievala, včasne vstávala,
a navzdor veku dosť už sošlému
zas hrdlačila ďalej, oddychu
si sotva prajúc, spánku. Služobných
tak neraz harušila: Stará som,
šedivá, a preds’ stačím silami
i chuťou! no vy, každý ani buk
a dievka ako kopa: iba jesť
a drichmať!... Hanbte sa!... Dosť ľahko však:
skôr nevôľa len z nej tak vybuchla
vše, rozdráždenosť hlbšej príčiny —
Snáď zámienkou aj všetko: ako by
tých zamestnaní hrubých kobercom,
tou drsnou plachtou klopôt večitých
pozakryť bola chcela nadobre
trhlinu v svojej duši, puklinu
na srdci materinskom, vdovy strasť
i opustenosť... Prirodzene, i
sporila pritom hodne; na hŕbu
snášala, sotva kedy postaviac
tú otázku si: kto to poberie?
kto hovieť bude si z jej mozoľov?...
Bo z hrozieb známych nevyplnila
ni jednej dosiaľ. Nepredala zbla
z majetku a aj sotva urobí.
Tiež nevydala sa; i že by to
raz vykonala, veriť nemožno:
bo jestli ktorá, ona na pranier
nevrhne nikdy ženskú hodnotu...
A zolvicino dievča Uličku
(na Petra-Pavla práve s mnohými
konfirmované bolo v kostole,
i z katechizmu ozaj, sťa by hrach
bol metal, rúče odpovedalo,
živôtkom rúčky, vlásky v štipôčkach
kol čielca, stojac z radu vyzvané
tam pred oltárom jasným...), dievčatko
to že či kedy vezme za svoje? —
Od tých čias aspoň viacej nespomla...

Nuž žila, ako mohla: neozrúc
sa o nikoho, vyhýbajúc i
potyku s ľuďmi — Čo viac, v kostole,
ni tam už nesedala ako prv
v stolici z predných, ale zakaždým
hneď u dvier utiahla sa za mriežky.

*

Po rokoch (— minulo ich päť či šesť —)
Estera v dobe sbierok, podvečer
— už kosom slalo slnko pablesky
kol na strniská, nižej stromovím
obradov preblieskalo zárive,
vtom osvietiac vše záprah so zbožím —
šla s poľa práve, uzol na ruke
opálajúci, hlavu schýlenú.
I jako drbolila dedinou
znaveným krokom, jatá pomysly
(snáď: čo má ešte dneska porídiť?
či akej práce ťarchu zajtrajšok
navalí na jej chrbát shrbený?...),
i ku domovu doháňala už
po prašnej ceste: zrazu šarvanček
tu tmavovlasý!— Náhle vylúčil
sa z kŕdľa detí, ktoré sedely
u plota, hučkajúc sa na brvnách,
a pobehnuv jej v stretky poskokom,
ju prez jej vetché zobjal kolená
tak prudko, že až našinula sa —
„Och, pačrev!“ rykla celá splašená,
„och, bodaj... tak mi prebrať driemoty!...
Len toľko, že som neprepadla prez
ohavu... Ideš zpod nôh!...“ Chlapča však
tým tuhšie trímalo ju, do rancov
sa vrepiac tlačenice. „Ja vás rád,
rád veľmi!“ výsklo, trocha račľujúc.
„Iď! — kopnem ťa, ty žaba!...“ „Ale no...“
zas chlapec frnkom, prekážajúc jej
urputne v chôdzi. „Čie si, potvora!?
há?“ — Vzozrel: „Ezechielov — Bockovie.“
„A jak ťa zovú?“ „Benkom.“ Strhla sa,
odtisla hlavu decka strmo: „Ta,
ta, háďa jedno, plemä jašterčie!
iď... nezavadzaj!“ vrkla. „Nepustím,
nepustím...“ chlapča plačky zvolalo
i túlilo sa k nej. „A kto som ja?“
„Vy — moja stará matka! moja, hej —“
„Nepravda! — Zdvihni takoj klobúk si
a choď, choď, chlapče! Nehnevaj ma, čuj...“
„Ja nejdem — S vami pôjdem, s vami len —“
„No! ubijem ťa...“ „Stará matka! nie...“
„A čo chceš predsa? povedz!“ „Jabĺčko
si prosím, stará matka! jabĺčko —“
„Nuž, s jablone som spadla var’, či čo?
Choď, nemrz — ani nemám v kešeni —“
„Tak krásne u vás rastú vo dvore
(tu mľaskol), videl som ich špárou vrát...
Z tých, stará matka, jedno! — Joj, ja vás
rád vidím veľmi, veru! —“ „Nuž tak poď!
poď...“ riekla. A vnuk, v tyle klobúčik,
keď zobzeral sa ešte po deťoch,
jak by im riekol: hľa, ja budem mať —,
s vysmiatou tvárkou šiel s ňou, hupkajúc
i štebocúc jej pritom; sukne však
jej ani vtedy ešte nepustil.

Len vošla s chlapcom: vzala tyčku a
potriasla konár. Hodne cuplo ich,
i guľkaly sa dvora važinou —
Však chlapec hupkom stačil posbierať
si do klobúčka všetky; vysadol
na múrik pavlačky a rumádzgal...
No pozoroval pritom starú mať
brnkavým zrakom stále, pokým sa
kutila sem-tam... „Ča-ča! Pozrite
len, stará matka, akô krásno je!
hľa —“ ukazoval. „Vidím,“ vetila.
„To tatovi — a toto mame, šak?“
sa pýtal. „Nedbám —“ zavolala. Vtom
povedľa prešla, vrátila sa, v tvár
sa nazrela mu dobre, na čielku
mu vlásky zahrnula; drobnými
len chrustkal zúbky, hmkal... „Nehmkaj,
to mrzko!“ riekla, „kdeže predsa si
už polapil to...?“ „Už viac nebudem,“
odvetil okúňave. Vzozrel k nej.
„Joj! (kríkol) stará matka! — Čo vám to
po tvári — posberkanô?“ „Hja, syn môj,
nuž, vrásky — starosť...“ „Starosť? — Ale ma
už radi — ašak?“ „Ozaj? — noženo,
ak budeš hodný...“ „Budem —“
Zdnuká kľúč
vyniesla s perom veľkým, zubatým
a do sypárne pošla. Chlapec priam
brnk za ňou — „A tu, stará mamička,
čo máte?“ vyzvedal sa líškave.
„Všeličo, Benko...“ (Brala hydine.)
„A tuto sťa strom! má i jablká...“
„Strom famílie —“ „Čo to?“ „Rodina,
vieš?“ „Hej, viem — Aká jabloň! — A či tie
jabĺčka s neho odpadujú tiež?
keď dozrú — ašak?“ „Tak, môj synáčik,
čo dozre, odpadne aj...“ povzdychla.

Ku studni príduc: „Ja vám naťahám
vodičky!“ výskol skokmo. „Veru to,
a spadnúť do nej...“ Kolo zhrčalo.
„Joj, ako brní!... U nás toho niet —“
„A teraz dáme šurám, kačiciam...“
zvolala na hyd. S vreskom sbiehal sa.
„Joj, čo ich máte — Ja im nasypem,
ja, stará matka!“ „Dobre —“ Hŕstočkou
bral z merice a pohadzoval im —
„A to je husár, ako zosipel!
Uštipne...“ „Ó, ty vojak-bojáčik...“

Do izby za ňou vkĺzol podobne.
„Joj (klobúčik sňal), ako peknúčko
tu máte, stará matka! — Obrázky
jak krásne! (rúčky složil). Na koňoch
to páni, šak hej?“ „Oni...“ „I ja, keď
narastiem, budem pánom!“ „Ešte čo...“
„Ba hej — A tuto čo kníh za tým sklom!
čie sa to?“ „Nuž i tvoje môžu byť,
ak dobrým budeš žiakom — Akože?“
„Hej, budem — Tato dá ma do školy,
povedal — budem —“ „A čím?“ „Farárom!“
„Čo nepovieš...“ „Hej, veru!“ pokýval
hlavičkou dotvrdením, „už aj viem
a b ab! stará matka, tato ma
naučil...“ „Ach-ach...“ Skackal, všetečil
a v každom kúte plno bolo ho.

Medzitým skoro zvečerilo sa.
I keď už pokŕmila, všakove
ho nalaskala (robotníctvo tiež
už s poľa dochádzalo, z Dúbravy;
i statky hrnuly sa na nocľah
s mučaním, s klepom), riekla chlapcovi:
„A teraz, synak, choď už domov, choď;
noc bude...“ „Joj, nie, stará matka! nie,
len trocha ešte — Veď som doma, šak?...
Kravičky pozrieť — máte teliatka? —“
„No hľadať budú ťa...“ „Nie, nebudú,
nebudú...“ odhŕňal sa. „Slúchni! iď —“
„Ja nejdem — S vami, s vami budem spať!“
„To nemôž’š! Prídeš zajtra...“ „A vy k nám
prídete kedy? Mama...“ „Táradlo...“
— I mrk už tmavý zvládol dedinou,
jak odniesla ho slúžka k rodičom.

A toten chasník bol, hľa, hrdinom
tým, ktorý uzol krutý rozviazal!
Čo rozorvaly liché predsudky
a premrštenosť: priepasť hlbokú
preklenul jeho malicherný um;
zarytú myseľ, srdce zatvrdlé
na lásku stopil jeho prostý cit...
Bo onedlho za tým chlapčaťom
sťa vodičom by prišli — do shody.
Testiná, ani keby pri svadbe,
si privítala milo nevestu:
na očiach slzy, ovšem, radosti,
bo jasom skvúce sa, už vo dverách
kol krku padla jej a bozkami
ju, uhanbenú, takmer zasypla...
I neobanovala, veru nie:
veď Žofka ozaj bola ako chlieb,
tak dobrá vždy, i sladká ani med;
sťa dcéra by len, milá, prítulná —
Tak neraz riekla: „Nože, mamičko,
sa neustávajte; ja urobím,
a tak, že bude i vám po vôli —
Veď dosť ste sa už napracovali...“
Tá ale vše: „Len nechaj, dievočka;
vieš, uvykla som... Radosť práca mi!
i bude, kým len údy k službe mám...
Aj ufám, nepadnem vám na ťarchu —“
A Ezech bol tiež dobrý syn, jak muž...
Tak neraz riekol: „Ako, mamko, by
ste mienili vy?...“ Ale neskončil,
už odbyla ho: „Ja už nemienim,
môj syn, nie-nie — I so mnou stalo sa,
že ‚človek mieni, pán boh mení‘ — Nuž,
si gazda, hlava, otec čeľadný:
i urob, rozkáž, jak sám nahliadaš...“

Nuž stojí: rozumní čo pokazia,
napravia často deti nevinné;
hej, ony poslovia sú z neba...
Tak,
čo rozdvojilo s bohom človeka
hen v raji: tu, hľa, šťastne spojilo
so synom matku — šumné jabĺčko.