ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Literárna činnosť Záborského bola mnohostranná, no v nej najdôležitejšou, najcennejšou je jeho dejepisecká činnosť.

Prítomná rozprava je len skromnou registratúrou tejto dejepiseckej činnosti.

Na nedostatočnú, latinskú výučbu, panovavšiu na uhorských stredných školách a akademiach do roku 1848, žalujeme sa síce oprávnene, poneváč z reálií podávala veľmi málo a pestovala prevažne latinčinu; ale i pilnovanie latiny malo dobré následky. Záborský bez dôkladnej znalosti latinčiny nebol by sa mohol ponoriť do najdôležitejšieho prameňa uhorského dejepisu, do Fejérovho diplomatického codexu, nebol by býval dosť silným z neho k stavbe uhorského objektívneho dejepisu najpevnejšie kvádre povynášať.

Jeho najvedeckejším, najcennejším dielom sú v rukopise nachodiace sa „Dejiny Uhorska“; ale o tých dôkladný referát teraz podať nemožno, lebo ich základ, obsah a smer nikomu z nás nie je dostatočne známy. O nich známe len toľko, že bývalý posudzujúci výbor Matice Slovenskej uznal ich za „výtečné“.

Záborský pestoval dejepis Uhorska po prísnych, svedomitých študiach i v dejepisných smutnohrách, ktoré, dľa odsekov dejín Uhorska, rozdelil na jednotlivé skupiny.

My ich zregistrujeme chronologicky.

K stavbe dramatu: „Posledné dni Veľkej Moravy“, uverejneného roku 1865 v diele „Básne dramatické Jonáša Záborského“, mal historický podklad v obšírnej dejepisnej rozprave „Slováci a ich deje v IX. století“, — pravda, uverejnenej v „Letopise Matice Slovenskej“ len roku 1873 (viď matičných spisov číslo 32), v ktorej vznik, vzrast a pád ríše veľko-moravskej dôkladne opísal.

Táto smutnohra je bohatým historickým kaleidoskopom dejov a pohrom, zrútivších sa na ríšu veľko-moravskú i z veľkých, svetových politických komplikácií.

My nie sme v stave náš bôľ, náš hnev potlačiť, keď v smutnohre vidíme, ako pracovali na páde ríše veľko-moravskej i jej slovanskí hrobári, Svätopluk Svätoplukovič, Bratislav (Braclav), knieža blatonský, a Spytihnev, knieža český. Svätopluk (II.) stal sa k tomu ešte i vrahom svojho brata, panovníka Mojmíra II., a jeho nevinných dietok, zo zášti, závisti a pomsty, že on nemohol byť panovníkom Veľkej Moravy.

V diele mnoho nádherných, dramatických, shakespearovských momentov, ponášajúcich sa na tragiku Shakespeareovho Hamleta. Ako tam, tak i tu všade intriga, zrada, vražda. Povetrie v Dánii očistí na konci deju bujarý, svieži, rezký, životom kypiaci Norveg Fortinbras. Jeho zďaleka znejúce vojenské poľnice zvestujú nový, zdravý život, ako podklad nových politických útvarov. Žiaľbohu, v smutnohre Záborského Fortinbrasom nie je český Slovan Spytihnev, ale Arpád, ktorý na mohylách Mojmírovcov kladie základ k novému dŕžavnému útvaru.

V smutnohre Záborského po bitke pri Prešporku roku 907 vystupuje ešte i starý Svätopluk. Z proroctva jeho hovorí pessimistický, žiaľbohu, pravdivý názor Záborského o položení Slovanstva v budúcnosti:

„Ó! jako to o tisíc liet vyzerať bude tu! Jaké nebo vzdychy nešťastného očúvať potomstva! Robiť bude, a iný požívať; platiť bude, a iný sa lesknúť. Válčiť bude, a iný víťaziť. Vôľa cudzia jemu bude právom, pridŕžať sa svojho — zločinom, zaprieť otcov svojich — vlastenectvom!“

Nášmu slovenskému ľudu s výnimkami nie mnohými je „vôľa cudzia i teraz pánom“; robí, a iný požíva; zapiera otcov svojich, a už je vlastencom. A v dŕžavách slovanských ako by ani nemali poňatia o slovanskej solidarite.

Maďarský historik Karol Szabó v svojom diele „A vezerék kora“ (Doba vojvodov) tvrdí, že Arpád nebol v bitke pri Prešporku, poneváč vraj krátko pred ňou roku 907 umrel. A maďarský univerzitný professor Herman Vámbéry v diele „A magyarság keletkezése“ (Vznik maďarstva) hovorí, že Arpáda vôbec nikdy ani nebolo; že Anonymus vymýšľal a opisoval udalosti také, ktoré sa nikdy nestaly. Tým, pravda, odpadla by romantika Záborského smutnohry. Záborský dokazoval i v dejepisnej rozprave „Slováci a ich deje v IX. století“, že ríša veľko-moravská padla nesvornosťou synov Svätoplukových, zradou Bratislava a Spytihneva a výčinmi Nemcov, ktorí keď ju sami podmaniť nevládali, privolali si na pomoc Maďarov.

A táto politika opätuje sa i dnes. Kde ide o ohrožovanie záujmov Slovanstva, tam sú Nemci a Maďari vždy vernými, bezohľadnými spojencami.

Druhú hypotézu: že v Zadunají, v bývalom slovanskom kniežatstve blatonskom kniežaťa Bratislava, živel slovanský ostal i po stroskotaní ríše veľko-moravskej až do roku 998 mohutným, životaschopným, pravoslávie a autonomiu kniežatstva proti centralizačným snahám maďarských kniežat Gejzu a Štefana obhajujúcim, ktorý však v bitke pri Vespríme podľahol, dokazoval Záborský v smutnohre Odboj zadunajských Slovákov v almanachu „Lipa“ (III.) roku 1864 a v dejepisnej rozprave Odboj Kupov, uverejnenej roku 1868 v Letopise Matice Slovenskej.

Dejepisci maďarskí, vyhlasujúc Kupu za Maďara Koppánya, dávajú si s touto udalosťou ľahko rady. Im je Kupa alebo Kupan, Koppány, synom Zirinda Lysého a kniežaťom šomoďským. Hoci bol so sv. Štefanom v rodine, predsa chcel vraj pojať za manželku vdovu kniežaťa Gejzu. Ale keď ona ním zhŕdla, povolal, i sám pohan, maďarský zadunajský pohanský ľud do zbroje, aby svrhol Štefana a aby sám zasadol na prestol kniežací. Maďarský, Štefanovi verný ľud shromaždil sa vraj pri Ostrihome. Tam opásali nemeckí rytieri Hunt a Poznan i Štefana za rytiera. I za vodcu svojho vojska ustanovil vraj Štefan nemeckého rytiera Vencellina, ktorý potom v bitke pri Vespríme v duelli zabil Kupu, ktorého mŕtve telo Štefan dal rozštvrtiť, jednu čiastku z neho v Ostrihome, druhú, vo Vespríme, tretiu v Rábe, štvrtú v Sedmohradsku na hradné brány pribiť. Zatým zrušil i kniežatstvo šomoďské, a skonfiškujúc jeho majetky, venoval z nich veľkú čiastku opátstvu benediktínskemu na Pannonskom vrchu.

Podivné je, ako ochabla strategická zručnosť a udatnosť Maďarov už roku 998, keďže im sv. Štefan v poľnom ťažení proti Kupovi za vodcov musel ustanoviť nemeckých rytierov, Vencellina, Hunta a Poznana. Naproti tomu, Záborský je toho náľadu, že celá zvesť o Kupovi a o jeho odboji je len odbleskom skutočnej, ale ani kronikármi, ani legendármi nepochopenej, podľa pochopov svojho veku prekrútenej, pre Slovákov veľmi pamätnej udalosti. Kupa je vraj kresťanské meno Kubo, Jakub, teda Kuban a nie Kupan, preto i Kupa bol slovanského pôvodu a pravoslávnej viery.

Majúc toto pred očima a povážiac, že odboj Kupov kladú kroniky i legendy práve do tých strán, v ktorých rozprestieralo sa kniežatstvo blatonské, kde Pribina a Koceľ staväli chrámy, kde Metod slovanskú bohoslužbu uviedol, ľahko prísť na dômysel, že Kupa nebol iný, ako potomok slovanských kniežat blatonských: Pribinu, Koceľa a Bretislava. Panoval on pod vrchnou mocou kniežat ostrihomských akiste na Blatnici. Ale Gejza a Štefan ničili jeho kniežaciu moc postupne a uvádzali do jeho kniežatstva obrad latinský i s desiatkami. Toto zavdalo mu príčinu povstať proti veľkému kniežaťu Štefanovi, pričom iste nezameškal spojiť sa i s osadivšími sa tam, zčiastky už pravoslávnymi, zčiastky ešte pohanskými Maďarmi.

V článku Počiatky kresťanstva medzi Maďarmi, uverejnenom v Letopise Matice Slovenskej z roku 1867 (viď matičných spisov č. 11) Záborský propaguje totiž myšlienku, že už tretí kňaz maďarský Taxis, Taksony, prijal krst v Carihrade a že jeho synovia Gejza (Izaslav, Geco, Gregor) a Michal präzentujú sa nám ako hotoví pravoslávni kresťania, hoci nevieme, kedy boli pokrstení. Dľa Záborského, Maďari prijali pravoslávie so slovanskou, čili cyrillskou bohoslužobnou rečou. To dokazuje vraj povaha Maďarmi prisadlých Slovanov. Maďari prisadli na Tise poddaných bulharských, tedy iste pravoslávnych. I v Pannonii bolo pravoslávie rozšírené, lebo nemecký vierozvestovateľ archipresbyter zutekal odtiaľ preto, že ľud z latinskej bohoslužby posmechy vystrája. Akú mali Slovania bohoslužbu, takú prijali od nich s nimi súsediaci Maďari. Potom hľadali Maďari krst v Carihrade. Tam však Maďarov vždy akosi stotožňovali so Slovanmi. Keď teda žiadali biskupa, dali im bezpochyby slovanského, práve tak, ako Kozárom. Kozárom bol poslaný Cyrill, Maďarom Hierotej. Ale najistejším svedectvom toho, že národ maďarský skôr počúval „pomiluj“, ako „dominus vobiscum“, je reč. I Maďari, i Slovania nazývajú do dnešného dňa pravoslávnych starovercami (ó hitű) preto, lebo ostali pri starej viere, keď iní prešli k novej. A v maďarskej reči je mnoho slovanských slov, týkajúcich sa náboženstva a bohoslužieb. Sviatok Troch kráľov je Maďarom vízkereszt — svätenie vody. Vo všetkých listinách je meno Ivan rozšírené. To všetko možno vysvetliť len z maličkých zbytkov slovanského pravoslávia, ktoré sa za Tisou až do našich čias zachovaly. Ako týchto pár tisíc rýdzich Maďarov s nábožnosťou počúva „Gospodi pomiluj“, tak ho prvotne počúval celý maďarský národ.

No Gejza, vidiac, že Gréci upadujú a naproti tomu jarí Nemci bujnejú, hľadal si mocnejších, výhodnejších, osožnejších spojencov. A takými mu boli pápež, blízki Nemci a Taliani. Klonil sa tedy k týmto a zatočil s celým svojím národom, s celou svojou organizáciou a mocou k latinstvu. No Kupa so svojimi zadunajskými Slovanmi odporoval tomu tuho; preto jeho silná srážka s centrálnym kniežaťom. Ostatne i veľmi stranný a predpojatý maďarský dejepisec Karol Szabó dopúšťa v diele „A vezérek kora“, že v Zadunají bolo mnoho pozostatkov po starých slovanských obyvateľoch, ktorí novými poriadkami vo viere a v správe tiesnení a ukrivdení, pripojili sa k odboju Kupovmu.

Ťažšia a záhadnejšia je otázka: Kedy bolo slúčené Slovensko s Uhorskom? ktorú Záborský pokúsil sa riešiť v svojej dejepisnej rozprave pod týmto záhlavím v Letopise Matice Slovenskej roku 1867 uverejnenej. (Viď matičných spisov č. 14).

Z dejín českých známe, že synovia českého kniežaťa Spytihnev a Vratislav, pozvaní skrze nemeckého cisára Arnulfa, roku 895 šli k nemu do Rezna a tam dali sa pod jeho ochranu. Po bitke pri Prešporku roku 907, hoci mali byť spojencami Nemcov, vidíme ich po boku Arpádovom, ako jeho nových spojencov. Arpád požaduje od nich Devín, ktorý pred bitkou Mojmírovi ľsťou odňali. Spytihnev vydal Devín, ale i on požaduje od Arpáda, aby v smysle obapolnej smluvy nešíril sa za rieku Moravu.

Pravda, toto všetko je len poetická dikcia, z ktorej by nasledovalo, že bitkou prešporskou Arpád zaujal Uhorsko až po rieku Moravu, tedy Uhorsko v jeho terajšom objeme. Ale tej možnosti nebolo. Arpádovho vojska a ľudu bolo tak málo, že mu s ním celé dnešné Uhorsko obsadiť a v moci držať ani nebolo možno, no tým menej ešte i Horvatsko až po more, ako o tom maďarskí dejepisci snívajú.

Palacký na základe zakladacej listiny biskupstva pražského z roku 973 tvrdí, že po porážke prešporskej zaujali Slovensko Česi, potom Poliaci, a že len roku 1026 prešlo k Uhorsku. Túto mienku zastáva i Záborský, tvrdiac, že poneváč poľské knieža Boleslav Chrabrý mal za manželku sestru sv. Štefana, Juditu, a tak bol švagrom Štefanovým, mohol, pokiaľ žil, pokojne panovať na Slovensku, lebo za ten čas Štefan nemyslel na podmanenie Slovenska. Ale Boleslav umrel roku 1025 a už potom Štefan odložil i vďačnosť i príbuzenstvo na stranu, a poneváč po Boleslavovi panoval jeho slabý syn Mečislav II., ľahko bolo Štefanovi vziať si Slovensko.

V zakladacej listine biskupstva pražského rozprestiera sa územie biskupstva na Slovensku po Ostrihom, Matru, Sečovce (v Zemplíne), a poneváč jeho kompetencia nemohla siahať do územia cudzieho panovníka, muselo byť územie politického kniežatstva s cirkevným totožné.

O zakladacej listine biskupstva pražského panujú však tieto pochybnosti. Pôvodina zakladacej listiny nikde neexistuje; známa je len listina cisára Henricha IV. z roku 1086, v ktorej sú hranice biskupstva tak vnesené, ako ich cisár Otto I. a pápež Benedikt VII. označili v zakladacej listine biskupstva. Ale ani listina cisára Henricha IV. neexistuje ani v pôvodine, ani v doslovnom odpise; zato je v kronike pražského dekana Kosmasa v celom objeme uverejnená. Kosmas tvrdí, že na vlastné oči videl, keď cisár podpísal túto výsadnú listinu svojím, jeho meno označujúcim monogrammom. Ale v jeho kronike uverejnená listina, ani ohľadom obsahu, ani ohľadom formy, nemôže byť za takú hodnovernú považovaná, ako keby sme mali jej pôvodinu, alebo jej legalizovaný odpis pred sebou. Lebo sám Kosmas udáva, že keď pražský biskup Gebhard roku 1086 na synode mohučskej (Mainz) predostrel túto výsadnú listinu, jeho predchodcovi sv. Vojtechovi skrze pápeža Benedikta VII. danú a skrze cisára Ottu potvrdenú, na jeho proti moravskému biskupstvu namerenú prosbu, cisár Henrich IV. „novum antiquo fere ejusdem tenoris addit privilegium“, ktorými Slovami sám Kosmas soznáva, že listina cisára Henricha IV. len asi sa jednačila s listinou skrze cisára Ottu I. potvrdenou. „Cujus privilegii formam“ — pokračuje Kosmas — „si huic operi inseramus, non superfluum fore aestimamus; continet enim aut hunc, aut hujusmodi textum“ a po týchto slovách podáva text listiny cisára Henricha IV. v celom objeme. V tomto páde je hodnovernosť listiny, jestli jej osnova bola tá, alebo asi toho smyslu, — nie bezpodmienečná.

Ale dopusťme, že sa zakladacou listinou pražského biskupstva, ako udajne nie úplne hodnovernou, siahanie ríše českej po Ostrihom, Matru, Sečovce dokázať nedá, isté je, že po strašnej porážke dňa 10. augusta roku 955 pri Augsburgu, ktorou zlomená bola moc maďarská, ľahko bolo českému kniežaťu Baleslavovi I. a za ním poľskému Boleslavovi Chrabrému zaujať Slovensko. Poľskými kronikami dá sa totižto dokázať, že ríša poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého siahala k Dunaju a ku Tise, zahrňovala tedy celé Slovensko. A „Chronica Ungarorum“ udáva na tom mieste, kde sú hranice ríše poľskej označené, že ostrihomským arcibiskupom bol Astrik. No a to je všeobecne známe, že ostrihomské arcibiskupstvo malo od dávna svoju diecézu temer výlučne na Slovensku. Treba ďalej povážiť, že biskupstvo nitrianske dostalo svojho prvého biskupa Mikuláša len roku 1133. Prečo by sv. Štefan, zakladateľ biskupství, nebol založil biskupstvo i v Nitre, keby Slovensko už roku 1000 bolo jeho územím?

Že Uhorsko ani za sv. Štefana nebolo politicky jednotné, že Maďari obsadili z neho územie nie veľmi značné, že i za sv. Štefana bolo v ňom viac kniežatství, že tedy Štefan neprejal od svojho otca Gejzu štát ustálený, jednotný, zahrňujúci celé Uhorsko, k dokázaniu toho ani listina biskupstva pražského nie je potrebná. Dostačí i Anonymus, na ktorého sa maďarskí dejepisci tak radi odvolávajú.

O šomoďskom kniežatstve Kupovom bola už reč; jeho územie pozostávalo zo stolice Salanskej a Šomoďskej. V ňom obnovilo a zjavilo sa kniežatstvo Bretislavovo, zahynuvšie asi pred 100 rokmi.

Keď si sv. Štefan kráľovskú korunu na hlavu postavil, bol pánom celej Pannonie a azda aj iných čiastok Uhorska, ktoré však možno určiť len vymedzením k Uhorsku v tom čase nenáležavších čiastok.

Sv. Štefan rozširoval svoju moc na východe. V jednej čiastke Sedmohradska osadil sa a založil vlastné kniežatstvo maďarský vojvoda Jula hneď po vtrhnutí Maďarov do Uhorska. Za časov Štefanových panoval v tomto kniežatstve vnuk prvého zakladateľa toho istého mena. Tohoto sv. Štefan napadol, premohol, ale poneváč ani Jula nebol vládateľom celého Sedmohradska, nemohol mu ho celé ani Štefan odobrať. V jednej kronike hovorí sa síce o „totius Transilvaniae regni“, ale v nej stojí i to, že „Jula civitatem Albam in Erdeel in venatione sua invenerat“ (Jula našiel mesto Julský Belehrad na poľovačke). Keď tedy najvýznamnejšie mesto celej krajiny len náhodou našiel, neobsadil celú krajinu hneď, lebo v celej Maďari nikdy ani nebývali, len v siedmich stoliciach. I to je výmyslom uhorských kronikárov, že sv. Štefan pozdejšie podmanil si bulharsko-slovanské kniežatstvo Keana, poneváč sa také kniežatstvo ani len vymedziť nedá. Maďarskí dejepisci kladú ho do dnešného Rumunska, ale zabúdajú, že ani najmocnejší kráľovia uhorskí nemohli ho opanovať, a z udajov Konstantína Porfyrogenetu je isté, že terajšie Rumunsko v tom čase prislúchalo k Bulharsku. Ruský dejepisec Nestor tvrdí síce, že knieža ruské Svätoslav zabral roku 967 na dolnom Dunaji 80 miest, ale po smrti tohoto kniežaťa zabrali bulharskú ríšu na Dunaji Byzantínci a na severných brehoch Dunaja neostala ani stopa po vláde ruskej. Nemenovaný byzantínsky toparch na konci 10. storočia popisujúc kraje od dolného Dunaja na sever ležiace, udáva, že v nich panovalo knieža slovanské, ktoré na dolnom Dunaji udatne bojovalo proti Carihradčanom. Ale Basilius II., cisár grécky, zaujal na Dunaji ležiace Bulharsko roku 1002. V tomto kraji bol tedy Dunaj hranicou ríše gréckej, a o Rumunsku mlčia kroniky za dlhý čas.

Uhorská kronika udáva ďalej, že sv. Štefan dal Keanovi odobraté kniežatstvo svojmu príbuznému Zoltánovi, ktorý sa potom menoval Zoltánom Sedmohradským. Ale toto obdarovanie nezodpovedá skutočnosti, lebo Uhorsko položilo ruku na Sedmohradsko len na počiatku 12. stoletia.

Dejepis pripomína totižto vojvodov a biskupov sedmohradských len v 12. století a preto i sedmohradské bulharské slovanské kniežatstvo možno len v južnom Sedmohradsku hľadať, poneváč len tu ostaly zrejmé stopy po obyvateľoch slovanských z tej doby. V tomto prípade nemôže byť reč o Rumunsku, lebo v tejto dobe bolo medzi Tisou, Kerešom a Dunajom cele neodvislé kniežatstvo a tak útok na Romániu s tejto strany nebol ani možný. A zo životopisu sv. Gerharda známe, že za časov sv. Štefana panoval v tomto kraji Achtum, ktorý zradou Čanáda bol len roku 1030 premožený a zabitý. Za gubernátora tohoto kniežatstva Štefan vymenoval Čanáda, po ktorom i tento kraj pomenoval, ktorý však i zatým ostal územím samostatným.

Na západe, medzi Dunajom, Drávou a Sávou, bolo za časov sv. Štefana samostatné územie Sriemu s vlastným kniežaťom, o ktoré Byzantínci s Maďarmi i v pozdejších dobách sporili. Ťažko je síce i toto vymedziť, ale poneváč súčasné kroniky udávajú, že jeho hlavným mestom bola Požega, ležalo pravdepodobne v Slavonii, lebo hodnosť bána v tejto dobe nemožno dokázať. O tomto území, ktoré menovalo sa pozdejšie Slavoniou, v 18. století Horvatskom, v 11. století, až do časov kráľa Ladislava, niet spoľahlivých zpráv. Pomenovanie Slavonie pripomína sa v listinách na konci 12. stoletia a niet ho ani v titule horvatských kráľov, z čoho zavierať možno, že toto územie nestálo s Horvatskom a s Dalmáciou v pomere federatívnom, alebo parity, a že trojjediné kráľovstvo nepovstalo v dobe domácich horvatských kráľov. Ba možno s istotou tvrdiť, že toto územie neprislúchalo k Uhorsku, poneváč keď sa s Uhorskom spojilo a kráľ Ladislav cez Drávu prešiel, stupil na územie, ktoré nenáležalo Uhorsku. Rozumie sa, že si primorské Horvatsko zachovalo neodvislosť i v 11. storočí za panovania domácich kráľov.

Okolo roku 1000 nebolo v Uhorsku pre Maďarov mnoho miesta a ich kráľovstvo obmedzovalo sa na územie starej Pannonie medzi Dunajom a Drávou, medzi Dunajom a Tisou a na severné čiastky, ležiace za Tisou. Za časov sv. Štefana vládli pod Tatrami pomerne veľmi malým územím. Od ich osadenia sa v Uhorsku prešlo viac ako sto rokov, a ešte vždy bolo tam viac samostatných, alebo od zahraničných štátov závisiacich kniežatství. Z toho tedy vidno, že príchod Maďarov do Uhorska bol síce z počiatku takým tuhým nárazom, že i ríšu veľko-moravskú vyvrátil z koreňov, ale o tom ani reči nemôže byť, že by si tým nárazom boli celé Uhorsko odrazu a stále podmanili. I maďarský historik Ladislav Szalay udáva, že sv. Štefan ztratil Sriem, ale kedy a kto mu ho odňal, nepripomína ani slovom.

Tedy ani dľa maďarských dejepiscov nebol sv. Štefan pánom celého Uhorska. Z toho možno tedy zatvárať, že jednotlivé kniežatstvá a territoria, ktoré sa v 11. století k Uhorsku pripojily, neztratily ani svojej pôvodnej samostatnosti, ani svojho exemtného postavenia, lebo rovnorodé živly ostaly i zatým nimi a neboly s maďarským živlom ani smiešané, ani assimilované. Udalosti z časov prvého uhorského kráľa svedčia, že samostatné, národne a štátne nie rovnorodé územia dostaly sa pod korunu uhorskú pod rozličnými podmienkami, následkom čoho utvorily sa medzi korunou a novonadobudnutými územiami také nové pomery, ktoré v oboch čiastkach i zatým trvať musely. Keď tedy založenie a vývin kráľovstva uhorského vedecky skúmame, presvedčíme sa, že ono povstalo spojením sa živlov nie rovnorodých.

V dobe, keď už kráľovstvo uhorské na vonok jednotné bolo, povstalo jeho nové pomenovanie „totum regnum Hungariae“. Toto pomenovanie, zopätujúc sa zatým viackráť, muselo mať i istý štátoprávny význam. Už v 11. století Sedmohradsko a územie za Sávou neprislúchalo k Uhorsku; tak bolo tedy kráľovstvo a kniežatstvo, ducatus; pravda, že toto bolo kráľovstvu podriadené. Kráľ Ondrej dal svojmu bratovi Belovi jednu tretinu krajiny, aby ju spravoval; a Bela spravoval ju ako kniežatstvo právom majestátnym, lebo dal na svoje meno i peniaze raziť. To uznáva i dejepisec Szalay. Tú tretinu dostávali členovia kráľovskej rodiny v kraji, ležiacom za Tisou, a len v jednom prípade možno dokázať, že ju Gejza dostal na Slovensku. Ale z názvu kniežatstva vyteká zrejme, že kráľovstvo uhorské, regnum Hungariae, pozostávalo z nepatrnej čiastky krajiny, totižto zo starej Pannonie medzi Dunajom a Drávou a z územia, siahajúceho po Tisu. No nemožno neuznať, že ono bolo predsa len matkou, okolo ktorej skupily sa ostatné čiastky krajiny. Tak už potom nie je div, že v Uhorsku srážaly sa rôznorodé živly, rozdielnych zásad, snáh a skutkov, veľmi silne a že sa ich sily v krutých zápasoch lámaly. Tento tisícročný boj dáva historii Uhorska takú rozmanitú farbu, akej iné krajiny Europy nemajú, a tak je hodno stopovať tieto boje a oboznamovať sa nielen s bojujúcimi, ale i s ich zásadami.

Vypukle vystupujú tieto boje ešte i po roku 1301, keď palatín Matúš Čák proti centralizačným snahám Anžuáncov zbrojou hájil i territoriálné autonomie skupín, i pravosúdnu a administratívnu kompetenciu palatínov.

Tu k dosavádnym vývodom azda dostačí pridať, že keby z obnovenej zakladacej listiny pražského biskupstva ani nebolo možné vyhlásiť Slovensko do roku 1028 za čiastku ríše českej a potom poľskej, kniežatstvá, territoriálné skupiny, a „totum regnum Hungariae“ sú také silné dôvody za federatívnu štruktúru Uhorska za panovania vodcov a sv. Štefana, že sa za exkluzívné panovanie Maďarov vystavené protidôvody vedecky obhájiť nedajú.

Je pravda, že sv. Štefan snažil sa nivellovať territoriálné skupiny, kniežatstvá, zorganizovaním stolíc, do ktorých sa kniežatstvá vliať maly. I to je pravda, že každá stolica bola republikou s hlavným išpánom na čele; ale hoci skrze kráľa vymenovaní a mocou nadaní hlavní išpáni stali sa repräzentantmi a vykonávateľmi administrácie, ktorá mala byť jednotnou, tak že sa staré territoriálné skupiny pomaličky v stoliciach ztratiť maly, jednako nešlo to tak ľahko, poneváč i národnostne silné territoriálné skupiny našly svojich mužných obhájcov.

*

V dejepisnom úvode k historickej smutnohre Bitka u Rozhanoviec (viď: Jonáša Záborského Básne dramatické, vydal Jozef Viktorín v Pešti, 1865, strana 107) nepredstavil Záborský Matúša Trenčianskeho v tom svetle, v akom ho videli a opísali Hurban, Štúr, Paulíny a Sasinek. Najpravdivejšie a najreálnejšie opísal ho Záborský, keď v spomenutom diele vyslovil o ňom: „Matúš Trenčiansky a povstalci na východných stranách Uhorska neboli nejakí horliví, za národnosť slovenskú a za jej práva zaujatí Slovania. Myšlienky takéto boly tomu v modloslužbe latinstva cele zahrúženému veku naskrze cudzie. Vtedy nikto u nás ani nepomyslel o národnej reči, národnej osvete a národných právach.“ A Palacký vyhlasuje Matúša práve za „věrolomného hraběte Trenčanského“, ktorého jediným zamestnaním bolo „cape et rape“, tedy lúpež a mätež, od ktorých hriechov ho veru ani Záborský neočišťuje, vraviac o ňom, že majetky nadobúdal násilím. „Iste, že v ňom nevidieť hrdinu, ktorý, ako Sasinek tvrdí, by sa bol za reštaurovanie veľko-moravkej ríše zbrojou a diplomaciou zasadil, ale len na svoju úradnú moc žiarlivého prvého hodnostára, palatína krajiny, ktorú pri volení Karla Roberta toľme ignorovali.“

Záborský tvrdí o Matúšovi, že stál za svobodu a neodvislosť krajiny, bojoval za to, aby sebe národ dal kráľa sám svobodnou voľbou z príbuznosti Arpádovskej, na sneme palatínom zákonne svolanom. Netrpel vraj miešania sa stolice apoštolskej, nechcel, aby staly sa Uhry konečne bezprávnou provinciou. Preto, keď 14. januára 1301 Andrej III. umrel, vynaložil všetku svoju moc, aby český Venceslav bol vyvolený a korunovaný.

A to sa i stalo. Na odmenu dostal roku 1302 zámok a celú župu Trenčiansku so všetkými náležitosťami a úžitky.

Ale ako sa s týmito enunciáciami Záborského srovnáva okolnosť, že Matúš pápežskou stolicou natisnutého, na riadnom sneme nevoleného, korunou sv. Štefana nekorunovaného Karla Roberta, keďže sa tých konštitucionálnych foriem tak prísne pridŕžal, už roku 1303 uznal za zákonitého kráľa, prestúpil k jeho strane, ba, čo viac, nielen že odpadol od Venceslava, ale veľmi tuho útočil i na české vojsko, ktoré český kráľ Václav II. vypravil do Uhorska, aby priviedlo jeho syna nazpäť do Čiech?

Nuž to sa preto tak stalo, lebo Karol Robert menoval Matúša tovarníkom, a pápežský legát Gentilis „tútorom krajiny“, tedy získali ho hodnosťami a darmi, ale len na čas.

Lebo náhle Karol Robert donáciami, privilegiami a exemciami zpod palatinálnej juridikcie Matúšovej vynímal a bezprostrednej kráľovskej moci podrobil celé kraje, mestá a občanov, menovite spišských a košických Nemcov, hneď bolo odpadnutie od kráľa hotové a bojovanie proti nemu uzavreté.

V tomto ohľade vycítil a posúdil Záborský situáciu historicky veľmi dobre, keď v dramate „Bitka u Rozhanoviec“ spojencom Matúšovým, bratom Omodejovcom, dáva do úst slová: „Cudzopasní Švábi nechcú byť tým, čím je náš ľud. Žijú si za svojimi múrami, ako spolok neodvislých pánov. Požívajú výlučne výhody remesiel a výnosného kupectva, keď poddaní robotujú na nich. Našli v zemi uhorskej Kanán; kráľovia im naši udelili veľké statky, väčšie ešte práva. Vlasi pak sú mocnou ich záštitou, bo im vďačne postupujú čiastku z nahnaných im krivou cestou ziskov. Zaškrtili palatína zeme, a kráľ, ako čo by poddaný bol padol, najmenšieho zadosťučinenia nedal. Napred nám sám daroval Košice, a keď otca ubili našeho, dal za pravdu im, nás pak odsúdil a olúpil. Museli sme vydať Košičanom zpupným Čiernu Horu, Karlovi Spiš, Košice, Gelnicu, Zemplínsku i Abaujskú stolicu, zámky naše Ľublin a Munkáčov, so všetkými zisky a právami, a dať ešte brata Dominika pre bezpečnosť Nemcom do zástavy.“

Je pravda, že Košice vládal palatín Omodej; ale keď tam násilníčil a Nemcov strašne utláčal, vo vypuknuvšej vzbure zabili ho košickí Nemci. Tak sa stalo, že Karol Robert vyňal košických Nemcov zpod moci palatínovej, podriadil ich svojej bezprostrednej, tak že kráľovské dane — census regius — len jemu platili. Ináče od všetkých dávok boli osvobodení.

Domnele ukrivdení bratia Omodejovci, najbohatšia veľmožská rodina vo východnom Uhorsku, ozbrojili sa tedy proti Karlovi a vstúpili do úzkeho sväzku s Matúšom.

Matúš poskytol im pomoc ochotne, lebo za násilné odnímanie biskupských majetkov i jeho by bol kráľ pohľadával.

Kráľ Karol hľadal spojencov pod Šarišským zámkom, ale poneváč zámok bol v rukách Matúšových a Matúšova strana veľmi silná, ustúpil ku Košiciam. Matúš s Omodejovci tiahol za ním. Dňa 15. júna roku 1312 srazili sa nepriatelia na rovinách rozhanovských. Ako Záborský myslí, bitka bola preto krutá a krvavá, lebo v nej nestály proti sebe celé stolice, ale jednotné rodiny a domy čihajúc na majetky jeden druhého. Udatnosťou Horvatov a joanitských rytierov vyhral bitku Karol Robert, a Matúš, v bitke i s Omodejovci osobne prítomný, utrpel strašnú porážku a utiahol sa odtiaľ na svoj Trenčiansky zámok. Omodejovci poddali sa po ztratenej bitke Karlovi Robertovi na milosť a, dajúc slovo vernosti, podržali svoje majetky.

Niečo podobného musel pravdepodobne i Matúš urobiť, bo do roku 1315 žil v pokoji. Ale v tom roku vtrhol na Moravu, kde zaujal niekoľko hradov. Preto český kráľ Ján Lucemburgský tiahol v máji 1315 proti nemu a odňal mu ich. Zatým vtrhol český kráľ i do Uhorska, k Holiču, zaujal hrad, kde český veľmož Henrich z Lipy v krvavej seči premohol Matúša, tak že Matúš v úzkosti Karla Roberta prosil o pomoc. Dostal ju, ale len v podobe diplomatickej intervencie, bo kráľ Ján vrátil sa od Holiča do Čiech. Zatým už mlčia kroniky o Matúšovi.

Zanímavé je, ako si vynikajúci český spisovateľ Jirásek predstavuje Matúša. I po porážke holičskej panoval vraj, ako predtým, so svojho Trenčianskeho hradu. Sídlil na ňom ako kráľ. Mal svoj dvor, mnoho dvoranov, palatína, kancellára, dvorného sudcu a najvyššieho komorníka. Dane vypisoval ako kráľ. Na svojich mnohých zámkoch mal tisíce vojakov pod správou zemianskych kapitánov. Množstvo drobných zemänov bolo v jeho službe, ako i kňazov, hoci bol z cirkvi vykliaty. Najviac mu záležalo na vojsku a na poľovačkách. Opevňoval hrady, mestá, ako Topoľčany, zakladal vodovody atď. Tak panoval ako malý kráľ. A to v kráľovstve slovenskom. Úradovalo sa všade latinsky; ale slovenské bolo to kráľovstvo nielen podľa zeme a poddaného ľudu, ale i podľa zemianstva, vtedy rýdzo slovenského. Ale toto slovenské kráľovstvo netrvalo dlho, len do roku 1318, keď Matúš umrel. Po jeho smrti rozpadlo sa. Väčšinu zabral kráľ Karol Robert. Ale pamiatka na Matúša Trenčianskeho a na jeho panovanie zachovala sa dlho. Uhorský kronikár Turčan, ktorý žil viac ako po sto rokoch po Matúšovi, hovorí, že Horné Uhorsko menuje sa zemou Matúšovou.

Organizáciu kráľovstva uhorského v dobe Matúšovej najsprávnejšie posúdil český dejepisec Ladislav Píč v diele „Der nationale Kampf gegen das ungarische Staatsrecht“. Dľa neho na čele správy krajinskej v dobe Ondreja III. a Karla Roberta bolo viac palatínov odrazu, z ktorých každý mal väčšie územie pod svojou správou. Tak Matúš bol grófom prešporským, majiteľom mesta Komárna a akiste i Komárňanskej stolice. Za služby pri vyvolení kráľa Václava III. tomuto preukázané dostal Trenčiansku stolicu, ba po Václavovom odstúpení podržal i Vyšehrad. V borbách s biskupstvom nitrianskym zaujal i hrad Nitriansky a Gymešský a s nimi celú Nitriansku stolicu, v sporoch s arcibiskupstvom ostrihomským stolice Tekovskú, Hontiansku a Novohradskú. Stolice Oravská, Liptovská a Zvolenská boly v rukách jeho prívrženca Donča. Tedy takmer celé Slovensko bolo pod jeho správou.

Východné Uhorsko spravoval palatín Omodej de genere Aba, ktorého kroniky spomínajú ako palatína a kráľovského sudcu územia, ležiaceho pred Dunajom. Spravoval Spišskú, Šarišskú, Abaujvársku, Zemplínsku, Ungskú a Berežskú stolicu. Okres za Tisou ležiaci spravoval veľmož Lorand, najprv pod titulom palatína, pozdejšie ako vojvoda. I jeho mladší brat Kopos bol od roku 1307 — 1317 palatínom toho istého okresu, spravujúc ho dosť neodvisle. Ich príbuzný Dausa spravoval raz pod titulom palatína, raz i ako vojvoda, i ako splnomocnený kráľovský sudca päť zátisských stolíc.

Územie zadunajské spravoval Ján, gróf Kysecký. Listiny z rokov 1288, 1302 — 1304 menujú ho palatínom; bol grófom Šopronskej a Železnej stolice; za istý čas mal i Ostrihom v rukách, ako i zámky Ugod vo Vesprímskej a Lindva v Salanskej stolici.

Keď povážime, že v tom istom čase pod titulom „dux Slavoniae“ Slavoniu spravoval bán Henrich, brat Jána, grófa Kyseckého, primorské Horvatsko mocná rodina Šubićovcov, Sedmohradsko vojvoda Ladislav, stolice Marmarošskú a Ugočskú vojvoda Mikuláš, hneď sú nám territoriálné skupiny Uhorska zrejmé. Palatínovia boli pôvodne prvými sudcami krajiny. Ale vlivom súsedného Nemecka povstal pozdejšie na spôsob nemeckého feudálneho zemianstva i v Uhorsku mnohopočetný stav kráľovských služobníkov, servientes regales, zemänov. V dobe posledných Arpádovcov vlivom nemeckým stalo sa i to, že biskupov, prälátov, zemänov, ba i ohradené mestá vyňaly zpod juridikcie palatína a podrobili ich osobnej juridikcii kráľa, alebo jeho námestníkov, judexa curiae a taverníka. Utvoroval sa tedy stav bezprostredne kráľovi poddaný. A práve v tej dobe vymreli Arpádovci. V nasledovavšej dobe interregnumu mali obhájcovia starých poriadkov vhodnú príležitosť bojovať proti novotám. Palatíni nútili exemcie požívavších biskupov, ich poddaných, zemänov a mestá, aby sa ich juridikcii s poslušnosťou podrobili; ale títo nechceli sa zriecť svojich prärogatív, i povstaly nové vnútorné boje, v ktorých kráľ Karol Robert, ktorého moc v týchto územiach mizla, zastal si na stranu exemcie požívavších. S jeho pomocou bola moc palatínov konečne zlomená a exemcie a prärogatívy zabezpečené tým, ktorí ich požívali.

Asi toto sú pohnútky dejstvovania Matúšovho.

Ale z týchto vývodov ešte i na iné, veľmi vážne historické momenty zatvárať možno.

Keď sa kráľovstvo uhorské tvorilo, territoriálné gruppy, spomenuté existovavšie kniežatstvá, boly s ním azda len personálnou uniou pospájané. Za panovania Arpádovcov tieto skupiny vstúpily s kráľovstvom do užšieho sväzku autonomných „partes adnexae“ a boly skrze vynikajúcich štátnych úradníkov spravované. Tieto autonomné gruppy zničiť a jednotné centralizované kráľovstvo utvoriť bolo hlavnou snahou Karla Roberta, proti ktorej sa Matúš so svojimi druhmi tak silne spieral.

Ale i v tomto ohľade niet istoty, sú to len pravdepodobnosti.

V osudoch Uhorska je táto doba i poťahom na naše národné deje taká vážna a záhadná, že mi čitatelia túto dlhú odbočku od vlastného predmetu láskave odpustia.

Bitka u Rozhanoviec je jedna z najväčších dramatických tvorieb Záborského, hoci jej vadí, že hrdina Matúš bol v bitke len pomahačom Omodejovcov a spisovateľ azda priďaleko držal sa nemeckých vzorov. Guta je druhá Panna Orleánska, a jej monology pred poranením Matúša upomínajú silne na povestný monolog Tellov pred zavraždením Gesslera: „durch diese hohle Gasse muss er kommen.“

Nasledujú smutnohry Felician Sah, Karol Dračský a Alžbeta Ludiekovna.

Felician Sah (Zach) bol už v bitke rozhanovskej Matúšovi neverným, prestúpil ku Karlovi Robertovi, stal sa jeho nádvorníkom, jeho krásna dcéra Klára dvorskou pannou. Ale tam sprznil ju, s porozumením kráľovnej Alžbety, kráľovnin brat Kazimír, kráľovič poľský. V návale rozhorčenosti a vzteku starý Sah šiel vyhubiť celú kráľovskú rodinu. Najdúc ju práve pri obede, odťal kráľovnej tri prsty, poranil kráľovičov Ludvika a Ondreja, ale v tom od chrbta srazil a usmrtil Saha toporom kráľovský dvormajster. Karol Robert dal zverským spôsobom vyhubiť všetkých členov Sahovskej rodiny, i cele nevinných.

Predmetom smutnohry Karol Dračský je úkladná vražda, spáchaná na pobádanie Alžbety, vdovy kráľa Ludvika Veľkého, skrze dvorana Blažeja Forgácha na Karlovi Dračskom.

Smutnohra Alžbeta Ludiekovna je len pokračovaním tohto deju. Horvati Paližnovci, zmocniac sa ovdovelej kráľovnej Alžbety a jej dcéry Márie na ceste do Horvatska, kde maly pre zavraždenie Karla rozhorčených Horvatov tíšiť, dali Alžbetu pred očami jej dcéry Márie zahrdúsiť.

Nemezis v rodine Karla Roberta, pre vyvraždenie rodiny Sahovskej, je ozaj desná a strašná. Karol Robert vo vojenskom ťažení proti rumunskému kniežaťu Bazaradovi len-len že neprišiel o život. Jeho syna Ondreja dala manželka Johanna v Averse úkladne zahrdúsiť; jeho nevestu, vdovu kráľa Ludvika, zahrdúsili Horvati, a jej dcéru Máriu držali uväznenú. Veru dosť dramatických momentov k nádherným koncepciam. Ale Záborský i v nich chcel byť hlavne historikom.

No v dejinách Anžuáncov najviac tragiky v tom, že kráľovstvo uhorské, ženbami od Adriatického mora po Baltické rozšírené nemalo stálosti a rozpadlo sa s nimi. Ich panovanie bolo síce skvelé, ale nešťastné. Ľud uvrhli v bezprávie, naváľali mu bremien a dali ho v moc surovým pánom. Cudzozemci bohatli z pokladov krajiny, a ľud stonal pod ťarchami v biede.

V druhej skupine svojich dramat Záborský spracoval deje ruské. Sú to: Ubitie Dimitrija, Ocarenie Godunova, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunových, Prvý Lžedimitrij, Druhý Lžedimitrij, Tretí Lžedimitrij, Ľapunovci a Poslední zločinci. Vyšly v Pešti roku 1866 pod spoločným názvom Lžedimitrijady, čili búrky lžedimitrijovské v Rusku. Svoje smutnohry z látok ruských Záborský považoval „za celistvý obraz štátneho, cirkevného, domáceho vzdelania severného Slovanstva v šestnástom století, toho severného Slovanstva, s ktorým celé Slovanstvo vôbec stojí, alebo padá, jestli i ono podľahne živlom cudzím a prestane samo určovať osudy svoje.“

V tretej skupine obsažené sú smutnohry z dejín uhorsko-srbských : Chorvatská Helena, Huňadovci, Dóža, Utišenić, Stroskotanie Srbska, Ďorde Čierny a Bátoryčka. Vyšly pod názvom Divadelné hry, roku 1870. Okrem toho v Skalici roku 1870 vyšly od neho dva divadelné kusy: Jánošíkova večera a Striga.

Veľmi cenné práce Záborského sú i jeho menšie dejepisné rozpravy, uverejnené v Letopisoch Matice Slovenskej. Sú nasledujúce:

Historické pamätnosti v Turci. Letopis Matice Slov. č. 11 z roku 1867.

Historické pamätnosti v Šariši. Letopis Matice Slov. č. 14 z roku 1867.

Dávnovekosť vzájomnosti slovenskej. Letopis Matice Slov. č. 15 z roku 1868.

Odboj Kupov. Letopis Matice Slov. č. 15 z roku 1868.

Remonštrácia bavorských biskupov. Letopis Matice Slov. č. 17 z roku 1868.

Bulla Silvestra II. Letopis Matice Slov. č. 18 z 1869.

Remonštrácia bavorských biskupov. Letopis Matice Slov. č. 18 z roku 1869.

Unia na Litve a v Uhorsku. Letopis Matice Slov. č. 23 z roku 1870.

Deje Slovákov v IX. století. Letopis Matice Slov. č. 32 z roku 1873.

Maďari v X. století. Letopis Matice Slov. č. 38 z roku 1874.

*

V živote Jonáša Záborského je neobyčajné jeho náboženské konvertitstvo.

Ale nie je ťažko rozriešiť túto psychologickú záhadu.

Záborský bol slovenskej národnej veci s dušou, s telom oddaný. V ňom každá kvapka krvi vibrovala za úspech národného diela. Ale v tom čase bolo položenie slovenského národa ešte trápnejšie, ako dnes. Stalo sa to práve vtedy, keď na poli evanjelickej cirkvi grassujúci maďarizmus rozbujnel tak všestranne, že pod vedením superintendenta Jozeffyho práve v tom čase chystala sa deputácia slovenských kňazov do Viedne hľadať pomoc u panovníka, ako najvyššieho inšpektora, proti prechmatom maďarizátorov.

„Tristissima facies“ slovenskej ev. cirkvi a slovenského národa zapríčinila tedy v duši k pessimizmu a misantropii od prírody už i tak náchylného Záborského odpadnutie od ev. cirkvi.

Ale to urobil z najpoctivejších a najšľachetnejších pohnútok rodolásky a s tým čistým predsavzatím, že svojím nadaním, svojou dôkladnou klassickou vzdelanosťou vydobyje si a obdrží v cirkvi katolíckej i skvelé, vplyvné postavenie a dotovanie, a že i jedno i druhé upotrebí výlučne k úspešnému podopreniu veci národnej, aspoň čiastočným miernením a odstraňovaním i duševných i hmotných bied, hatiacich slovenský národ v pokroku.

Nemožno o ňom ani predpokladať, že by len osobné príkorie, že mu cirkevníci nechceli zhorenú faru postaviť, bolo bývalo pohnútkou jeho konvertitstva. Rozháranosť pomerov v ev. cirkvi, v nej vývodiaci smer maďarizovania Slovákov, ale nadovšetko v vplyvnom postavení slúžiť národným záujmom boly pohnútkami, ktoré ho suggerovaly k vystúpeniu z ev. cirkvi.

A že jeho zámery, predpokladania a intencie v tomto ohľade neboly cele neodôvodnené, dokazuje národné vystúpenie a dejstvovanie slávneho biskupa baňsko-bystrického Štefana Moysesa. Biskup Moyses strhol so sebou všetkých slovenských katolíckych kňazov svojho biskupstva i k národnej práci. A ako sa to jeho autoritou, činnosťou a okuzľujúcou príťažlivosťou krásne začalo brieždiť nielen v jeho biskupstve, ale i na celom Slovensku! Kto môže za to, že ďalšie brieždenie a svit znemožnily odporné chumelice osudných, politických, Slovákom nepriaznivých konjektúr a konštellácií, k ichžto odstráneniu sú veľmi silné lúče národnej osvety a slovenskej solidarity potrebné.

Tak bolo i so Záborským. Národné pokroky, priaznivé vyviňovanie sa národnej veci sľuboval si od svojho konvertitstva i on. Poznajúc tedy jeho šľachetné úmysly, kto z nás by ho mohol preň odsúdiť?!

Položenie ev. Slovákov v terajšej úradnej organizácii ev. cirkvi uhorskej je i dnes také desné, zúfalé, ich národnú existenciu tak ohrožujúce, že by nebol div, keby všetci Záborského nasledovali. I dnes zkusujeme, ako maďaronskí fanatickí ev. biskupi a seniori slovenských kňazských kandidátov z kandidatúr vytvárajú, slovenským cirkevníkom ich voliť nedovoľujú, slovenským cirkvám slovensky neznajúcich farárov a maďarské funkcie natískajú, maďarským vyučovaním náboženstva maďarským službám Božím pôdu a budúcnosť, tedy ev. Slovákom národné bezživotie pripravujú.

Či by bol div, keby Slovák, úprimne oddaný svojej slovenskej krvi, reči a národnosti, v takých okolnostiach nechcel ostávať v cirkevnej solidarite s evanjelikmi, ktorí Slovákov taktiež údelu Božieho, národnosti, pozbavujú a tak dielo Božie humpľujú. Veď o takých nemožno predpokladať, že by boli úprimnými, nábožnými evanjelikmi, keď na pokazení diela Božieho s fanatickou zášťou a nenávisťou pracujú.

V mnohých slovenských ev. cirkvách nemajú a nenajdú národne smýšľajúci slovenskí kňazia a učitelia ani miesta, ani chleba, ale pričinením biskupov a seniorov takí maďarskí zúrivci, ktorí reči, ktorá im chleba dáva, ani v svojich domácnostiach nestrpia a so svojimi manželkami a dietkami sa len po maďarsky shovárajú…

Pravda, na dnes je to v cirkvi katolíckej s katolíckymi Slovákmi ešte horšie. Tam už spočítame roduverných kňazov, učiteľov a advokátov na prstoch.

Keď sú tedy naše národné záujmy i tu i tam ohrožené, nezbýva nám iné, ako úsilne pracovať na osvete národa slovenského samostatne, odstraňovaním, alebo aspoň miernením konfessionálnych, náš národný vývin hatiacich rozdielov…

Že Záborský zanevrel na svet, táto okolnosť najde ospravedlnenia v jeho zmarených nádejach a očakávaniach.

Keby len na svet! Ale v sporoch pre slovenčinu ako spisovný jazyk zanevrel na najlepších synov Slovenska, Štúra, Hurbana, Kalinčáka, Sládkoviča, Dohnányho.

V svojom životopise, nachodiacom sa u jeho turčianskej rodiny, Záborský poznamenal o sebe, že „už za detstva ležala v jeho povahe srditosť a vzdorovitosť, a že skrze ctižiadosť dalo sa u neho najviac vykonať, čoho vraj jeho matka i umela veľmi dobre použiť.“ V životopise, písanom 1. novembra 1872, tedy v jeho už pokročilom veku, kde ustálené životné náhľady predsa už len istú konciliantnosť predpokladajú, hľadí do svojej minulosti ešte vždy s rozhorčením a náružive súdi o ľuďoch sebe najbližších.

Ale život vyrovnáva takéto protivy. Krivda, urobená v literárnych sporoch Záborskému, zahladí sa uznalosťou a vďakou budúcich pokolení slovenských; krivda zas, urobená Štúrovcom, ztratila svoj osteň už vtedy, keď ku slovenčine, nimi vynesenej a postavenej za spisovnú reč pre Slovákov, pripojil sa i Jonáš Záborský a v nej napísal svoje diela, pre ktoré oslavujeme ho teraz my a budú ho oslavovať i naši potomci slovenskí.