ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Kratšie básne

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Andrej Sládkovič:
Kratšie básne

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

1954

čitateľov

Venovanie

(Pôvodne Goethe)

^[1]

Blížite sa zas, vy hmlisté postavy!
ktoré nejasné oko vídavalo;
či pamäť moja vás predsa raz pristaví?
Či srdce šiaľ ten ešte neponechalo? —
Musí byť! — nuž buď — nech triumf svoj slávi,
čo — akoby z mŕtvych — okolo mňa vstalo:
srdce mi mladistvú rozjarenosť čuje
v čarovzduchu tom, čo kŕdeľ váš obletuje.

S vami prichodia aj sladkých dňov obrazy,
a mnohý drahý duch sa zjavuje;
sťa povesť stará — čo zábudou už razí —
ľúbosť prvá i družstvo vystupuje:
Bôľ sa mladí — žiaľ, ktorý už sto razy
stíchol, v labyrinte tom sa opakuje,
menujúc milých, ktorým krásne doby —
skôr ako mne — porvali včasné hroby.

Už nečujú moje terajšie spevy
duše, ktorým som dakedy spievaval;
družstvá prívetivé! sťa tieň mi zašli ste vy,
a hlas ohlasu nemá, ako ho predtým mával;
tváre cudzie a studenosť, či hnevy
vidím tam, kde svet priateľov mi stával: —
a čo ešte prajno pieseň moju posúdi,
to — ak žije — šírym svetom roztratené blúdi.

A mňa unáša túžba, už dávno odvyknutá,
do tamtých tichých, dumných duchokrajov;
šepce piesenku duša mi utisknutá,
jak šumí vetrík jesenným lístím hájov;
mráz ma prejíma — hruď krotne, mäkne ľúta —
tvárou sa cedí kropaj za kropajou: —
Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký,
a skutočnosť to, čo mi vzali veky.

^[1]Báseň prvý raz uverejnená v Spisoch básnických 1861, 1 — 2.

Sládkovič posielal báseň Viktorinovi do druhého ročníka almanachu Lipa (29. novembra 1860). O básni sa takto vyslovuje: „Goethovo ,Zueignung‘ je báseň tak výborná, že som sa nemohol zdržať — bárs aj neobľubujem preklady — našej literatúre ju prisvojiť. Preklad sa mi zdá podarený a nazdám sa nie k mojej, ale nemeckého velebásnika rečeno — že sa Vám bude páčiť. Previeva ňou nebeská posvätnosť a spieva tam duch už ,duchovným telom‘ odiaty.“

Preklad Goetheho básne, ako tomu nasvedčuje datovanie rukopisu (1 list rozmerov 21 × 17 cm), pochádza z 20. novembra 1860.

Medzi uverejneným textom a textom rukopisným niet väčších odchýlok: v. 9: sladkých dňov — sladkých dôb; v. 11: čo zábudou už razí — čo zabudnutiem razí; v. 12: ľúbosť — ljubost; v. 13: už sto razy — juž storázi.

nasledujúca kapitola »