Zlatý fond > Diela > Dobytie Carihradu skrze Turkov


E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Dobytie Carihradu skrze Turkov

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov

Dobytie Carihradu skrze Turkov

Carihrad, Konštanatinopol, Byzantium, Štambul je prítomne velikánske turecké mesto, na siedmych pahorkoch vystavené, v krajine Rumelia rečenej; jeho objem rozprestiera sa na 12 míl, kde i cisár turecký býva. Je ono jedno z najkrajších, najväčších miest Európy a má krásny, bezpečný prístav morský. Jeho podoba je triuhlastá a každý uhol má svoje meno. Tu býva i grécky patriarcha, a má arcibiskupa tohoto mesta i všetkých ostatných duchovníkov pod sebou. Toto mesto býva skoro každý rok morom navštíveno, snáď pre tú nečistotu tureckú, ktorá tu panuje. Mnoho utrpelo tiež častými požiarmi. Tak roku 1708 zhorelo tu 80 velikých palácov a 10.000 domov. Roku 1715 zhorelo 11.000 domov, r. 1718 do 51.000 a r. 1729 zas 12.000 domov a všakových mošejí (modlitebníc), palácov a veľkých budovísk.

O tomto meste chceme rozprávať, ako ho Turci zaujali r. 1453., keď ono predtým kresťanské bolo i s celým tým krajom.

Roku nadzmieneného v piatok po Velikej noci pritiahol Mohamed s vojskom svojim ku Konštantinopolu a rozbil stán svoj pred bránou Kaligeria rečenou. Celé mesto zo dvoch strán obteká more, na strane tretej, kde sa s pevninou spojuje, od jednoho konca do druhého rozložilo sa turecké vojsko do 250.000 mužov silné. — V predku stál sám sultán so svojimi janičiarmi. Loďstvo Bosporu, pod veliteľstvom bulharských odrodilcov, záležalo zo 420 lodí. Po celom rade boly rozložené delá a zo 14 batérií strieľalo sa do mesta. K podkopávaniu slúžiť museli srbskí horniaci z Nového Brda, ktorí priekopami podzemnými zblížiac sa k mestu, vrtaním zdí a nástrojmi válečnými k dobývaniu valov a väží mestských, veľkú škodu obležaným robili. Ozrutné delo 12 centové gule vystrielajúce, pred bránou bolo postavené, ktorému menšie delá, poldruha centové gule vyhadzujúce, cestu pripravovaly. K nabitiu toho ohromného dela potrebovalo sa času dvoch hodín a preto cez deň len sedemkráť z neho sa strelilo, ôsmy raz na úsvite k znameniu počiatku boja; a ačkoľvek skoro sa rozpuklo, i jeho majstra Orbana roztrhlo, bolo však zas opraveno; ale majstra k nemu nebolo, účinok tedy nebol taký, jako sa očakávalo.

Medzitým prišiel do leženia Mohamedovho posol Jána Huňada z nášho Uhorska, ktorý bol pred poldruha rokom v triročné prímerie vstúpil s ním, a oznamoval, že Huňad správu kráľovstva kráľovi svojmu Ladislavovi oddal a tak že ďalej slovo svoje držať nemože, aby sa obrátil k jeho kráľovi, keď sa mu bude ľúbiť.

Nuž tento posol vidiac jak neumele turecky delostrelec to delo riadil, poučil ho, jako ma k poboreniu mestských zdí strielať, totiž na siahu z jednoho boku na pravo, z druhého tiež tak na ľavo a potom do prostriedka. A to osožilo.

O dvanásťkráť bola menšia moc válečná obležaných v meste ako sultánova, a celé loďstvo v prístave záležalo len zo troch jónskych, jednej španielskej, jednej francúzskej, štyroch kandických, dvoch kydonských pomocných lodí a zo troch velikých kupeckých korábov benátskych. Strelba obležaných nebola o nič mocnejšia; najväčšie jich delo, gule 150 funtové nesúce, ťarchou svojou múry pri každom vystrelení zatrásajúc, samým obležaným väčšie škody pôsobilo. Grékovia po každé múry strelbou nepriateľskou vo dne zborené, v noci naspech opravovali a tých podkopávačov ohňom vyháňali. Podarilo sa jim tiež stroj veliký, k dobývaniu väží vystavený a zdnuká i zvonku volovými kožami obtiahnutý, plynným ohňom upáliť.

To vidiac rozzlobený Mohamed, prisahal na všetkých sto a štyridsať prorokov, že nikdy neverí, že by vraj tí bezbožníci takú vec v jednej noci vyviesť mohli.

Dňa 15. apríla pristalo celé vojsko turecké ku južnému ústi Bosporu; v niekoľko dňoch priplulo na pomoc obležaným z ostrova Chios päť lodí, ale jeden diel tureckeho loďstva chcel jim zabrániť prístup do prístavu mestského.

Deň bol jasný, more pokojné, múry mestské divákmi pokryté, sultán sám na koni stál na brehu a díval sa na bitku morskú, o víťazstve istý, bo jeho moc trikráť prevyšovala grécku na mori. Ale medzi loďstvom tureckým len 18 galejí a na nich vojsko v námorníckom boji nezkúsené. Z vysokého korábu cisárskeho i z jónskych oheň a šipy rútily sa neustále na nižšie lode turecké, ktoré keď sa zblížily, plynným ohňom zapalované a ťažkým kamením potopené boly. More celé už bolo pokryté strelami, galeje mnohé utonuly, dve zhorely.

To vidiac Mohamed, nemohol sa už ďalej dívať a zabudnúc sám na seba a škrípiac zubami, vrhnul sa i s koňom do peniaceho sa mora; jeho nasledovali predníci jeho a všetci sa s koňmi do mora vrhli, aby preniknúc až k loďám, Grékom víťazstvo z rúk vyrvali. Vojsko turecké tým zahanbené, s velikou odvahou svoj útok obnovilo, ale márne, bo lode mestské s rozvitými plachtami, pri práve povstalom vetre, šťastne do prístavu pluly, a prístav bol hneď reťazmi zatvorený. Veľká bola ztrata Turkov, ale ešte väčšia hanba. Mohamed tak sa rozlútil na svojho admirála, že ho chcel dať na kôl napichnúť a ledva ho janičiari vyprosili, ale predsa svoj hnev na ňom tak vylial, že mu svojim palcatom sto rán vysadil a potom mu oko a líce rozraziť kázal. Vtedy povstalo u Turkov príslovie, podnes obyčajné, že jim Allah panovanie na zemi dal, ale vládu na mori neveriacim (kresťanom) ponechal.

Keď už nikto poradiť neznal, akoby bolo možné preniknúť do prístavu, aby mesto zo dvoch strán mohlo byť dobývano, naposledy to sultán smelým úmyslom rozhodnul, a síce, aby jedon diel loďstva po pevnine, v dialke jednej míle, do prístavu bol prevezený. K tomu cieľu narobili drevené cesty a lojom dobre namazali, po ktorých tie lode cez jednu noc horko ťažko do prístavu dopravili. Na každej lodi stál na zadku veslár, na predku sprievodca, plachty boly rozvinuté, a na úsvite pri hlahole trúb a bubnov hrnulo sa k náramnému úžasu obležaných celé loďstvo s hora do prístavu. Jeden smelý odhodlanec so strany gréckej umienil si hneď loďstvo turecké v najbližšej noci spáliť; ale úmysel ten bol prezradený, a keď sa ten v noci k lodiam priblížil, Turci z veľkého dela na loď jeho vystrelili, ktorá so 150 najlepšími bojovníky utonula. Turci nad tým víťazstvom hrozne zarevali a zajatých pri múroch mesta pred očima Grékov pobili.

Mohamed hneď nato most cez prístav stavať kázal a Grékovia umienili si most i loďstvo spáliť; ale tí k tomu pripravení, tiež Turkov prichystaných našli a za rána pred očima Grékov tiež boli pobití.

Keď už dobývanie mesta na ôsmy týždeň trvalo a vojsko turecké s jednej strany už v priekopách mestských, s druhej strany od prístavu pod samými zďami stálo; keď už štyri väže zborené a veľká časť zdí postrielaná bola, Mohamed ešte jedno posolstvo k cisárovi skrze svojho svata vypravil, ktorý prišiel do mesta s tým nabidnutím, aby mesto poddali, hnev sultánov ukojili a seba, ženy, deti pred krutým otroctvom zachrániť hľadeli. Ale v držanej o tom vojenskej rade, bolo inšie uzavreno.

Cisár Konštantin odpovedal, že Bohu ďakovať bude, jestliže sa sultán k pokoju nakloní: že žiadny z tých, čo mesto dobývali, dlho nepanoval; nech žiada daň, ale nie mesto, ku bráneniu ktorého všetci že umrieť sú hotoví.

Po tej odpovede nastal útok všeobecný i na suchu i na mori. Sultán skôr povolal k sebe všetkých vojvodcov a s prísahou jim celé mesto v korisť sľúbil, sebe že len zdí a staviská za podiel zadrží.

Radostné prekrikovanie rozliehalo sa po celom ležení, keď to ohlásené bolo. Prevolávači sľubovali statky a dôstojenstvo tým, ktorí prední na zdi mestské vylezú; dervišovia napomínali vojsko, aby vyložili zástavy islamské na väžiach hlavného mesta neveriacich. V noci celé leženie turecké osvetlené bolo, ohne horely všade i lampy a fakle a cez celú noc vykrikovano: „Jediný je Allah a Mohamed prorok jeho!“ Obležaní domnievali sa, že i loďstvo i leženie horí; ale chytro presvedčili sa, že to oslávenie nastávajúceho triumfu, a bolo slyšať v meste hlasy úzkosti a nariekania: „Kyrie eleison! Pane smiluj sa! Odvráť ó Pane spravodlivý hnev svoj od nás a vyprosť nás z rúk nepriateľov našich!“

Istota nastávajúceho útoku roznítila posledný oheň zmužilosti gréckej. Všetky zvady a rôznice cisár Konštantín pokojne vyrovnával, moc válečnú po meste porozkladal a všetky brány udatnými vodcami opatril.

Keď sa rozodnilo, bolo celé mesto Turkami zo všetkých strán otočené, ohromný hrmot trúb a bubnov s rykom bitvy vystupoval po oblohu; všetky batterie dobývajúcich vypálili naraz z diel svojich a stal sa všeobecný útok i od pevnej zemi, i od prístavu. Dve hodiny trval boj bez úspechu Turkov. Čavsovia (žandári) tureckí stáli pozadku a vojsko železnými prúti a volovými húžvami ku predku hnali. Zo strany Grékov v meste z väži ťažké kamene rúcali na Turkov a zrážali tých, čo sa na múry driapali; grécky plynný oheň lial sa prúdom zo zdí a hustý kúr obapolnej strelby pokrýval mesto i slnce.

Medzitým čo sa tu udatne bojovalo, Turci nepozorovane jednou bránou, v počtu 50 mužov do mesta vnikli. Tu rozliehal sa hneď s väže sv. Romana desný hlas, že nepriatelia sú už v meste. To veľký strach a zmatok spôsobilo.

Keď cisár videl, že ďalší odpor je nemožný, zvolal bolastne: „Chcem radšej umrieť, než žiť!“ a postavil sa do predku. Za ním ale už — nikto. Tedy vidiac sa byť opusteným bo všetko preč utekalo, zkríknul žalostne: „Či neni kresťana, čo by mi hlavu sťal?“ Tak volajúc padol pod ranami dvoch Turkov, nepoznaný v množstve pobitých posledný cisár grécky. Na to Turci zo všetkých strán sa hrnuli ako príval cez telá zabitých, všetko, čo mečom dostihnúť mohli, na mieste pobili, a len potom, keď už malý počet bojovných v meste znamenaný bol, ďalšie krvevylievanie pristavené bolo, aby hodne otrokov dobyť mohli.

V meste nebolo už žiadneho odporu, všetko utekalo k strane prístavu, a mnohým prchajúcim podarilo sa dosiahnuť lode grécke a jónske. Keď ale strážni brán to zbadali, nuž zamkli brány a hodili kľúče do mora, z tej povery starého proroctva, že sa Turci časom až do prostriedku mesta predrú, potom ale od obyvateľov mesta zas vytlačení budú.

Všetek ľud potom hrnul sa do chrámu sv. Žofie, tak že temer celý veliký chrám, chodby a pavlače jeho ľuďmi boly preplnené. Turci vylámajúc dvere, vliekli všetken ľud do otroctva. Mužov, ženy, deti, pánov, mníchov, mníšky po dva zviazaných, ako sa jim videlo, tak šikovali. Obrazy svätých boly svojich ozdôb olúpené a potrieskané; nádoby zlaté a strieborné uchvátené, rúcha kostolné na miesto obročníc, oltáre na miesto stolov, žľabov alebo k páchaniu iných ohavností potrebované. Tak bol hľa asiatskými divochmi znesvätený najväčší vtedy a najslávnejší chrám v celom kresťanstve. Teraz si ho Turci popreinačovaný potrebujú, keď i s väže kríž kresťanský ztrhli a na jeho miesto svoj „polmesiac“ postavili.

Tak bolo od Turkov dobyté mesto kresťanské siedmych mien, siedmych pahorkov a siedmych väží, slavné, staré Byzantium, mesto Konštantinovo, Carihrad, teraz Štambul alebo Islambol, 1125 liet po jeho novom založení, skrz Konštantína Veľkého, po 53 dennom obliehaní. Krvavý osud jeho bol hrozný trest duchovnej ochablosti a mravnej porušenosti, jak obyvateľov tak i panovníkov jeho. A kde taká všeobecná zkaza a „ohavnosť spuštení“ panuje, tam ani Pán Boh nepomáha, čo sa i pri jeruzalemských Židoch dokázalo.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.