Zlatý fond > Diela > Cár Peter Veľký


E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Cár Peter Veľký

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov


 

Cár Peter Veľký

Cieľ náš nenie podať tu historiu tohoto svetochýrneho mocnára a zakladateľa velikej ríše Ruskej, ale len niektoré obrazy a episody z jeho života k poznaniu velikého ducha a šľachetného srdca jeho.

Peter Veľký už ako človek vynikal najzajímavejšími vlastnosťami a zjavmi svojho času. On vládnul vysokou mravnou mysľou, nosil bezpochyby pri sebe (ako všetci tí, ktorí na tomto svete neobyčajný zástoj hrať povolaní sú) to povedomie, že je on nástrojom vyššej ruky (Božej), a preto že pred vyvedením svojho zámeru a povolania nemôže zhynúť. Odtiaľto sa dá vysvetliť, ako mohol sa on na mori, spokojnou mysľou, najväčším nebezpečenstvám vystaviť a u predného vesla lode sediac, svojich už polomrtvých spolutovaryšov tými slovami posmelovať „nebojte sa nič! cár sa nemôže utopiť!“

Keď sa raz pri takej príležitosti jeden cudzí vyslanec na lodi nachádzal a vo veľkom strachu vykríkol: „ja som neprišiel za to do Ruska, aby som sa tu zatopiť dal! Môj dvor bude za to počeť požadovať!“ usmial sa cár a odvetil mu: „Keď vy zahynete, všetci sme zahynuli a ten počeť s nami.“

Peter Veľký vynikal už aj postavou svojou, bol niemenej ako 6 stôp a 8 a pol palca vysoký, zrast štihlý, tvár ušľachtilá. Mysliaca prísnosť a divá majestátnosť, oblevená vyjasnenou dobrovoľnosťou, trónili na čele jeho. Jeho oči sa jasaly a boly ustavične v pohybu. Jeho celá bytnosť bola tak usporiadaná, aby u druhých dôveru a lásku získala. Každý spravodlivý mohol mu bez bázne do otvoreného oka pohliadnúť, a len keď mal svoju zlú hodinu, vtedy sa ho rádi stránili. Tento mocnár totižto mával až do smrti v hlave akési krče a vtedy sa cele premenil, omrzel. Jeho popudlivosť bola na príčine, že ho tak často z bezohľadnej tvrdosti obviňovali. Tak keď r.1717 v Paríži meškal, tam si jednoho chýrečného staviteľa, Blonda, do služby vzal a do Petrohradu vypravil, aby ho tu k vyvedeniu svojich projektov, pri okrašlovaní novozaloženého mesta, upotrebil. Blond požíval pre svoje náhlady úplnú blahosklonnosť cárovu, ktorý často v jeho spoločnosti tie všakové staviteľské mestiská v Petrohrade i v okolí navštevoval. Medzi iným bol Blond k okrášleniu a upevneniu letohradov v Petrohrade a Strelne upotrebený. Keď raz cár z Petrodvora do Olonecu odcestoval, nehal dozorstvo kniežati Menčikovi, s tým doslovným rozkazom, majstra staviteľského vo všetkom, čo by žiadal, podporovať a o to sa postarať, aby všetky od neho podujaté opravy vyvedené boly. Majster si myslel, že cára prekvapí, keď tie divé, do vysoka ženúce stromy nižnej zahrady zosekať a s druhými urovnať dá. On to kniežati predložil a tento sa s ním usrozumel i potrebných robotníkov mu dal. Pozdejšie ale napadlo kniežati, že cár ani len vo svojich lesoch, tým menej vo svojich letohradoch ani jednu halúzku ztratiť nechce a bál sa, že skrze to cára k hnevu popúdi. Aby tomu vyhnul, vypravil kuríra z odkazom, že Blond stromy v nižnej zahrade zosekáva. Cár sa predesil a hneď sa vydal na cestu. Nasledujúceho dňa dorazil do zámku a vidí, ako cez zverinec prechodí, silu robotníkov na vysokých lešeniach nad stromami vyčnievať. On jim dal znak robotu hneď zastaviť a s veľkým kvapom letel proti Blondovi. Tento šiel mu radostne oproti a bol od rozzlobeného cára hodne vyhrešený i vypalicovaný. No, ten Francúz by si nebol ani vo snách na také zachádzanie, pomyslel, lebo jeho oko nikdy nevidelo cára nahnevaného. A táto potupa mu tak ťažko padla, že zostal ako bez seba, upadnul do horúčky a chorého domov došikovali. Medzitým mocnár ohliadol započatú robotu pozornejšie, našiel ju cele náležitú a presvedčil sa, že ani jeden strom nebol vyťatý. Teraz sa jeho hnev obrátil proti Menčikovi, ktorého hneď predvolal. On ho pochytil za prse a chrbtom ho viacraz do steny búšil a povedal: „Ty šelma si toho príčina a nikto druhý!“ Bez predlenia poslal i k staviteľskému majstrovi a dal ho za odpustenie prosiť a o svojej milosti uistiť; ale Blond choravel porád a zomrel už nasledujúceho roku.

Menčikov mohol byť rád, že ešte tak obišiel. To ešte bol znak zvláštnej milosti, keď cár svojich ministrov, dvoranov a služobníkov, ktorí sa v niečom previnili, len potriasol, alebo im svoju palicu pocítiť dal. Jeden z jeho bývalých dvoreninov dal si už po smrti cárovej remeselnú komoru ukázať, pri ktorej príležitosti dozorca na tam sa nachodiacu palicu zomrelého samovladára upozornil, a jako s ňou zachodil, to mu vysvetliť chcel: „To si môžeš uskrovniť“ — povedal dvoran — „ja poznám tú palicu lepšie ako ty, lebo som ja ju často na mojom chrbáte pocítil.“

Jak ďaleko bolo srdce cárovo od takrečnej ukrutnosti, vysvitá z toho, že na barbárskom zaľúbení polovačky žiadnej chuti nemal. On povolania k takýmto vyrážkam takto odmršťoval: „Polujte divé zvery ako chcete; pre mňa je to žiadna rozkoš, dokiaľ mimo krajiny smelých nepriateľov polovať a v krajine tu i ta divých neskrotiteľných poddaných skrocovať mám!“ Na jeho veľkodušnosť nikdo darmo nepočitoval. Z mnohých príkladov len tento jedon. Keď sa raz v Archangelsku nalezal, viezol sa na jednej riadom hrnčiarským naloženej barke, vyšinul sa, padnul a zahubil počet hrncov. „Ja už teraz málo peňazí domov donesiem,“ povedal vlastník toho tovaru vo svojej sprostosti. „Nuž okoľkože menej?“ pýtal sa mocnár. „Naisto aspoň 40 altinou“. „Aby si sa na mňa nežaloval, tak vezmi tento dukát.“

Ako každú mužskosť, mužskú rozváživosť, dovtipnosť, tak i prítomnosť ducha miloval cár veľmi a vedel i značnejšie poklesnutie odpustiť, keď sa pôvodca blbým neukázal, alebo ako hovoríme, keď sa chytro najsť vedel. Keď raz v Kieve meškal a tam u archimandrita tamojšieho kláštora obedoval, jedon starý mních z nešikovnosti pustil na cára tanier s naplnenými pohármi. Cár s hnevom hore skočil; ale mních neztratil duchaprítomnosť, lež vtípil sa razom: „Nie v kvapkách“ — hovoril tento — „lež v prúdoch vylieva sa dar Boží nad majestátnosťou nášho panovníka. Jeho nepriatelia musejú byť ztroskotaní, ako tieto črepy“. Rýchle ukojený, poboskal Peter starca na čelo, pochválil ho za domyslnosť jeho a povýšil pozdejšie za archimandrita.

Pochlebáčstvo naskrze neobľuboval; jemu najsladšie pochlebovalo, keď sa to, čo on utvoril a vyviedol, uznávalo. Ani to nechcel, aby sa jeho ľudu pochlebovalo. Tak ku pr. dal mníchovi Gabrielovi jednu nemeckú knížku (od Pufendorfera) preložiť. Keď cárovi preklad predložil, a tento keď v knihe „dejiny Ruska“ zočil, zvedave prečítal odsek ten, a najdúc, že mních v preklade svojom to, čo o Rusoch Nemec zle popísal, z čiastky popremieňal, z čiastky cele vynechal, rečie mníchovi: „Nuž či to znamená prekladať? Na! vezmi si knihu nazpäť a prelož verne, čo ten Nemec o nás hovorí. Nie preto, aby som mojim poddaným ublížil, ale aby som ich napravil, chcem, aby sa to vytlačilo. Oni musejú zvedeť, čo o nich v zahraničí smýšľajú, aby videli, čo oni boli kedysi, čím sa mojim príčinením stali, a čo ešte pred sebou ku konaniu majú.“

Ačpráve cár nebol ani v politike novák; ale mu predsa v inších poťahoch pravda bola nadovšetko. Nič ho toľmo nezhoršilo, ako lož. Mohol zločin odpustiť, keď sa úprimne vyznal. Keď voľakto so žalobou predstúpil pred neho, ostro mu pozrel do očí a hneď sa pýtal, že či je tiež o pravde svojho podania a svojej žaloby presvedčený. Vypočúval ho potom trpelive a poručil mu v istý čas dostaviť sa v senáte, alebo kam tá vec prislúchala, a preskúmal ju. Kdo mu raz s vedomím nepravdu povedal, ztratil navždy dôveru jeho a nikdy mu viac neveril. Ešte i keď sa jemu do očí pravda povedala, akže v niečom sa potknul, on to vďačne prijal. Tak ku pr. generál Buterlín na oči mu vyhodil, že on sám dary berie a svojich úradníkov za to pokutuje, že je to veru zlý príklad od neho. „Na mojej ceste cez Tver“ — hovoril rečník ďalej — „obedoval som u jednej mne známej vdovy kupeckej a sotvy som sa k stolu usadil, keď jeden posol od magistrátu do izby prihrmel a od vdovy tejto 100 rublov požadoval k tomu daru, ktorý mesto pre teba určilo. Pani nemala hotové peniaze a prosila za lhotu, a namiesto tejto hrozilo sa jej väzením a boliby ju skutočne odvliekli, keď z môjho vrecka tú summu nezaplatím. Vidíš, to sú tie dobrovoľné dary, ktoré ti dávajú, oni patria k najväčšiemu obťaženiu platcov“. Peter objal smelého rečníka, ďakoval mu, že ho na jeden neriad upozornil a dal ten vysilený dar prinavrátiť.

Najviac si v tomto ohľade mohol dovoliť ten starý priateľ mladosti a vojenský kamarát cárov, Jakub Feodorovič Dolgoruky, ktorému počestné meno „ruský Kato“ dali. Tak cár jednoho času vydal rozkaz, keď sa kanál Ladoga zakladal, aby statkári pohraničných guvernementov svojich poddaných ku tejto robote dali. Dolgoruky, ako najvážnejší člen senátu na ten čas nebol doma. Keď ale prišiel do senátu a toto zvedel, uchytil písaný cársky rozkaz a na caparty rozdriapal. Tu strach a hrúza, že čo na to cár. A keď sa najväčšmi dohadovali, vstúpil cár do dvorany a pýtal sa, čo za príčina tej pobúrenosti. So strachom a trasením predložili mu rozdrapsovaný papier a povedali, čo sa stalo. „Čo ťa pohlo človeče“, — pýtal sa cár napadnúc knieža — „že si tento prečin proti Majestátu vykonal?“

„Nič,“ — odpovedal knieža s úctou — „iba starostlivosť o česť tvoju a dobré poddaných tvojich. Odpusť mi, Peter Alexovič; ale ja mám k tvojej opatrnosti tú dôveru, že ty nechceš príklad Karla XII. nasledovať a svoju krajinu zpustošiť. Ty si sa prenáhlil a pri vydaní svojho rozkazu nepovážil, v jakom stave sa tie gubernie tam označené nalezajú; dobre ale vieš, že tieto viac ako všetky ostatnie provincie od vojny utrpely a veľmi odľudnatené sú. Z týchto nemôžeš žiadnych robotníkov žiadať. Vezmi si naproti tomu z druhých provincii tvojej ríše takých, a máš zajatých švédov, použi týchto k ťažkej robote.“ Cár toto poučenie s dosť hodnou trpelivosťou poslúchal. On pocítil, čo je v tom pravdy a vyslovil sa, že si tú vec rozváži. Pri tom zostalo; rozkaz sa nezachoval, ale komandovali k tej robote dakoľko švédov a títo pri tom kanáli temer na smrť sa narobili.

Čosi podobného sa i o generálovi Golovinovi rozpráva. Keď cár Peter pevnosť Wieburg obľahnúť dal, dostal Menčikov rozkaz, aby potrebné zbožie pre loďné vojsko zaopatril, a senát na jeho predlohu uzavrel, aby súsedná gubernia Novgorodu to zbožie dopravila. Peter nevidel v tom senátskom uzavrení podpis Golovina, ktorý bol vzdialený. Privolali ho tedy a Peter chcel vypočúvať mienku jeho. Golovin prečítal, krútil hlavou a roztrhnul to písmo. Všetci prítomní zhrozili sa a cára napadnul hrozivý hnev. Golovin rychlo napísal na papier: „Tomu beztak ťažko ujarmenému ľudu nové obete nakládať, je neodpustiteľné. Miesto toho môžu senátori, ktorí v blízkosti Petrohradu celými dedinami vládnu, zo svojich zásob ľahko to žiadané obilie dodať. Ja urobím počiatok a podpisujem 10.000 štvrtí raži.“ To písmo podal ďalej a každý zo senátorov podpísal podľa možnosti svojej. Rozhnevaný mocnár umieril sa a potrebe bolo vyhoveno.

Nevďaka, ošemetnosť, šibalstvo boli rovnomyseľnému cárovi zošklivené veci. Tak mal v službe jednoho nizozemského kováča pre kotvy, ktorý jednoho mladého ním pripraveného Rusa, cárovi odporúčal, čo svojho pomocníka veľmi šikovného. Peter podozrieval, že tento mladý muž tej priazne hodným nebude a preto z počiatku nevzal to ani v známosť. Mladý ten muž schopil sa a podal v tajnosti cárovi prosbopis toho obsahu, že on cárovi tú istú službu vykoná ako ten nizozemčan a to — lacnejšie. „Ty šibal!“ — zkríknul Peter namrzený a mrštil mu prosbopis do tváre — „či je to tá vďaka, ktorou si svojmu majstrovi a dobrodincovi podlžný, ktorý nie len že ťa tak verne vyučoval, ale ešte i mne odporúčal? Nie, z toho nebude nič, on v mojej službe zostane, kým chceť bude; tebe ale ovocia tvojej nevďaky nevystane.“ V prítomnosti všetkých spolutovaryšov a učňov dal nevďačníka po podošvách nabiť, a tak ho druhému kováčovi na vzdialené miesto poslal.

Peter bol samá učinlivosť a pracovitosť a len skrze to bolo mu možno, pri jeho mnohých vojenských ťaženiach, toľko neobyčajného v štátnych prácach vykonať a ešte vždy moc času k rozkošným vyraženiam a zábavám usporiť. O 9. večernej šiel obyčajne na odpočinok, štyri hodiny k spaniu mu dostačovaly. Takmer pravideľne zobudil v noci svojho komorníka, dal si svetlo priniesť a jednu kamennú tabuľku podať, aby si poznačil, čo druhého dňa pred seba vziať má. Táto tabuľka všade s ním chodila, aby mu nič pozoru neušlo, čo sa konať má. Okolo 3. hodiny vstal a zapodieval sa čítaním kníh; počas obliekania sa, dal si došlé oznamy a zprávy prečítať a značil si na každú svoje uzavretia. Potom začas tokáril (bola to jeho milá obľuba), alebo navštevoval tribunále (súdy), rukodielne, školy, fabriky, verejne práce a všade sa i on dal do roboty, preto hovorieval: „Vidíte, ja som váš cár a mám mozole na mojich rukách. Aby som vám za príklad slúžil, pracujem ja sám“.

O jedenástej hodine šiel k obedu, ktorý netrval viac od pol hodiny. Pravideľne len cárovná, jeho manželka, s ním obedúvala; dakedy videli sa i daktorí z jeho komonstva pri stole. Stôl jeho bol jednoduchý a mocnár vysmial raz jedno knieža, ktorý v tomto ohľade kroz svoju veľkú márnotratnosť skvieť sa chcel. Grof Waldek pozval cára na svoj novovystavený zámok k obedu. Peter sa dostavil, stôl bol márnotratne pristrojený a nebolo mu konca. Keď konečne povstávali, ukázal gróf svoj zámok cárovi a pýtal sa ho, jako sa mu stavba ľúbi? „Poloha je veľmi príjemná a stavba veľkolepá a znamenitá“ — bola odpoveď, — „iba jedna chyba, zdá sa mi, je urobená: kuchyňa vám je priveľká“.

Peter by rád bol svoju príčinlivosť, ktorá jeho oduševňovala, i druhým vštepil. Keď raz na svojej ceste vo Francúzku cez jednu dedinu šiel, videl jednoho dobre oblečeného muža v zahrade kopať a počul, že je to farár tej dediny. Bez toho, aby sa dal poznať, vstúpil do zahrady, videl ju krásnymi ovocnými stromami všakového druhu vysadenú, dom a dvor ale jahodovými stromami husto obložený. Priblížil sa k duchovníkovi, zabával sa s ním dlho o poľnom hospodárstve a zahradníctve a prijal to s uspokojením, že tento vlastnoručne všetky tie stromy štepil a dochoval. Cárovi to bolo niečo nového, videť jednoho kňaza takou robotou zaujatého, čo predsudok ľudský za volačo uponižujúceho drží; ten kňaz ale poučil ho o nachádzajúcich sa okolnostiach a rozložil mu, že mu jeho úrad toľko času necháva, aby sa hospodárskej práci pohodlne venovať mohol; že on v dobrých rokoch z predanej ovociny a z hodbávu značné prijmy dostáva, ktoré mu pri jeho chatrných dôchodkoch, dobre padnú.

Cár si hneď poznačil meno a bydlisko toho hodného muža. „Vidíte“ — povedal na to k svojim sprievodníkom s uradosteným výrazom — „tu som našiel muža, ktorý si vlastnou pilnosťou všetko obstaráva. Upozornite ma na neho, keď sa do Ruska vrátime. Ja sa pousilujem, abych jeho pričinlivosť na našich záhalčivých dedinských popov preštepil.“

Prostotu a jednoduchosť miloval veľký muž tento vo všetkom, ešte i v šatení a v posluhovaní svojom, v pohodlnosti svojej. Keď bol raz v Berlíne, poslal mu kráľ nádherný kočiar pred jeho byt, aby ho doviezol; Peter ale neupotrebil ho a prišiel pešky k svojmu hostiteľovi. Keď sa Fridrich na tom zadivil, cár mu za jeho šetrnosť poďakoval s tým doložením: „ja som na to neprivyknutý a chcel som všetok obdiv ľudu obkročiť v tomto meste. Som už na to privyknutý a chodím dakedy 50-krať cez deň ďalej, ako dnes.“

Keď sa poprvýraz v Nizozemsku nalezal a z Amsterdamu do Hagy cestoval a tu v hostinskej hospode sostúpil, zdála sa mu vyznačená posteľ prinádherná, a druhá nepohodlná. On tedy zas dal zapriahnúť a viezol sa k vyslaneckému domu, kde našiel jednoho svojho služobníka na medveďačej kože spiaceho. „Hore sa, hore sa!“ — privolal mu, — „tuto ja chcem spať!“ A tak zanechané lôžko zaujal on.

Pamätné je i to, že cár pri obedoch a hostinách netrpel, aby slová a reči od neho, abo hosťa niektorého vynesené, od záhalčivých posluhovačov pochytené boly; títo sa tedy odstrániť museli. Keď cár sám so svojou družkou obedoval, bola len jich dôverná komorná a jeden mládenček prítomný. Pri prítomnosti viac hostí obstarávali posluhovanie kuchár Belten, jeden komorný mladík a zopár malých pidimužikov (týchto cár mnoho držal a s nimi sa rád bavieval) a aj títo museli sa odstrániť, akonáhle sa pospass (priobedok) a pre každého hosťa buteľka vína predložili. „Služobníci“ — zvyknul cár riekavať — „hľadia jednomu pri stole iba do úst, striehnú na to, čo sa hovorí, rozumejú to krivo a krivo i roznášajú“.

Prázne, naničhodné, nevýznamné, hlučné veselosti a vyrazenia cár naskrze nemiloval. Sem počitoval menovite hru na karty, a preto také márnenie času na jeho dvore zriedka sa stalo. Aby ale hra v karty, kde ona v obyčaji bola, nestala sa záhubnou, vydaný bol zákon, podľa ktorého dlžoba len jednoho rubľa zaplatiť sa musela.

Ale už dosť o domácnosti a menších výkonoch tohoto prepodivného mocnára, o čom by sa ešte moc, veľmi moc dalo rozprávať. Premlčíme i väčšie výkony, vojny, ustanovenia, zákony a štátnické nariadenia, ktorými založil a znamenite rozšíril i upevnil velikánsku ríšu Ruskú, ako sa zdá, na všetky časy; koľké krajiny vybojoval; ako opravil kanál Ladoga; založil akademiu umení; obnovil knihy zákonov atď. Len ešte podotkneme, ako, keď mu už sily ubývaly, svoju vernú manželku, tú povestnú Katharinu, korunovať a pomazať dal, aby ona po jeho smrti vladárila, o ktorej panovníckom talente bol úplne presvedčený, keď neraz mu svojou múdrou radou poslúžila.

Už v r. 1723 v úmysli mal vec túto predôležitú a preto duchovným i svetským stavom a všetkým poddaným svojim oznámil, ukazujúc na príklad podaktorých gréckych cisárov, ktorí podobne manželkám svojim koruny postavili. V jednom rozpise takto a vyjadril: „Jako znak mojej uznalosti, som ja to podlžný mojej milej manželke, ktorá vzdor slabosti pohlavia, mňa na mojich často nebezpečných ťaženiach dobrovoľne sprevádzala a svojou radou mi prispievala, obzvlášte ale, ako každý znať bude, v povážlivý deň na Pruthe zmužilosť dokázala, ktorá ju ďaleko nad jej pohlavia povyšuje.“ Roku nasled. shromaždil členov cárskej rodiny, cudzích poslancov, ríšskych veľmožov, a poznamenal v reči svojej, že predsebavzatý výkon je niečo viac od púhej ceremónie, a má ten význam, že cárovna právo k nástupníctvu obdrží; lebo tá ktorá pri jeho živote ríšu na Pruthe ratovala, zaslúži, aby ju po jeho smrti spravovala, a on že len od nej očakávať môže, že v jeho úmysloch panovať a ustanovenia jeho v platnosti udržovať bude. Tak sa i stalo a hrdinská Katharina dokázala, že sa jej cársky manžel v nej nemýlil, o čom ale vykladať nebudeme.

Ostatnie dni života „Veľkého“ tohoto panovníka slavianskeho, boly starým neduhom jeho veľmi zhorčené, preto dobrú vôlu tratil a takmer nič ho netešilo, len plavba morská a strojenie lodí v Kronštadte. V jaseni r. 1724 cestoval, a či radšej plavil sa (čo mu najmilejšou obľubou bolo) do Sisterberku pri zátoke Finského mora, aby tam založené železné hámre a fabriky na zbroje poobzeral. Bolo to pod večer keď v Lachte vystúpil. Tu zočil jeden člnok, ktorý vojakmi a plavcami naplnený, z Kronštadtu šiel a hrou vln morských sa stal a pak v blízkosti Lachty na melčinu vrazil. Hneď kázal svojim ľudom pomáhať a tých v nebezpečenstve postavených ratovať. Čo keď nešlo, on sám skočil do vody a nedbajúc na blízku noc, ani jemu samému hroziace nebezpečenstvo, ani na studený čas, prebrodil sa a člnok zdvihnúť pomáhal i tých oratovaných opatril. Chorlavý beztak súc, bál sa prechladnutia, cestu ďalšiu zastavil a vrátil sa do Petrohradu. A v skutku od toho času jeho neduh tak sa zhoršil, že 25. januára r. 1725 vo veku 52 rokov, v náručí svojej milej Kathariny, život zemský dokonal. Ona padla na kolená a modlila sa: „Pane, otvor svoj raj a vezmi túto krásnu dušu k sebe.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.