Zlatý fond > Diela > Požiar v Moskve a Napoleon Bonaparte porazený


E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Požiar v Moskve a Napoleon Bonaparte porazený

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 30 čitateľov

Požiar v Moskve a Napoleon Bonaparte porazený

Strašlivé spálenie Moskvy roku 1812, keď Francúzi ako víťazi pod Napoleonom mienili zaujať celé Rusko a s ním Europu celú, je velikánsky obraz života a ducha slávskeho, ktorý svojou pamätnosťou prevyšuje všetky historické obrazy časov novejších. Toto sväté mesto Rusov, majúc 295 kostolov a 1500 palácov v nevídanom požiari postavené, bola tá hrozná fakľa, ktorá ku pohrebu moci a slávy toho muža svietila, pred ktorým sa pol sveta europského strachom zatriasalo, a tu v tom požiari Bonaparte svoj netušený, nečakaný pád našiel.

Sotva sa v Moskve tá povesť rozchýrila, že mesto Smolensko do moci francúzskej padlo, keď víťazný Napoleon na Rusko udrieť sa osmelil, už sa robily prípravy ukazujúce, jakým spôsobom sa má, tu v srdci velikého cisárstva, prijať silné vojsko jeho. Po krvavej bitke pri Borodine, kde z obidvoch strán do 60.000 chlapov padlo, poručík mesta Moskvy, grof Roztopšin uznal za potrebné so zámerom, či plánom svojím, lepšie na svetlo vystúpiť. Moc sa hádalo o tom, či Roztopšin od samého cára Alexandra dostal rozkaz k vypáleniu Moskvy, alebo či tento velikánsky zámer v jeho vlastnom duchu sa zrodil; dosť na tom, že sa skutočne vyviedol a výbojným Francúzom zadal ranu nezhojiteľnú a smrteľnú.

Na počiatku septembra boli sa už vysoké úrady, krajinské pokladnice, najprednejší bojári, bohatí kupci a najzámožnejší obyvatelia so všetkými pokladmi z mesta vysťahovali; čo keď sa stalo, Roztopšin verejne vyhlásil, aby ženy, deti, starci a všetci, ktorí by obrane na prekážku boli, čo najskorej z mesta sa vypratali, chlapi ale aby zostali; sekera a železné vidly, že bude najlepšia zbroj, lebo že žiaden Francúz nie je ťažší ako jačmenný snop. — Na tento ohlas poručíka všetko začalo z mesta utekať a cesty do Kazanu, Vladimira a Jaroslava boly na mnoho míl vozami, statkom a peším ľudom zapratané. Všetci tí čo z jakýchkoľvek príčin ešte odbehnúť nemohli, do kostolov sa hrnuli, aby tam pomoc pre mesto a národ vyprosili.

Bolo to v ostatniu nedeľu pred príchodom Francúzov, že ako hlavný kostol v Moskve bol ľudom preplnený, na ulici zrazu radostné vykrikovanie povstalo; ľud vybehol von, aby sa o príčine radosti prezvedel; a hľa, v pozlatených reťazách, ktorými bol kríž kostola okrášlený, veliký jastrab sem a tam sa trepotal, a nemohol sa viacej vyslobodiť. Všetok ľud vykladal si to ako znamenie, že i na francúzskeho jastraba, ktorý sa k mestu približuje, podobná odplata čaká. A to sa i stalo; lebo Bonaparte po toľkých svojich víťazstvách, keď z trónu ruského rozkazy Europe vydávať mienil, tu svoju hlavu zlomil.

Vojsko ruské pod Kutusovom krížom cez Moskvu na východné strany ustupovať počínalo a keď to lud videl, všetek sa v plači a kriku k tomuto vojsku pripojil, majúc trochu potravy alebo najpotrebnejšie náradie na pleciach; druhý sa do malých vozíkov zapriahli, aby svoje deti, ženy, starých a chorých rodičov svojich odšikovali. Tak už pred večerom 13. septembra Moskva 400,000 obyvateľov majúca, bola pustá lebo neostalo tam iba dakoľko sto vojakov a pár tisíc chlapov z nižšieho stavu, ktorí ten strašlivý požiar ku Napoleonovej zkaze pripraviť mali.

Ako sa zotmilo, rozkázal ešte Roztopšin všetky temnice pootvárať, z ktorých sa pár tisíc všakových zločincov vysypalo, aj týmto sa teraz dákasi práca vyznačila. Najsamprv sa všetky striekačky von z mesta vyprataly, potom sa všade smoly, sirky, pušného prachu atď. popod strechy, do sklepov, do pivníc napchalo; i ľudí sa moc povracalo, ktorí sa so „svätým“ mestom svojim rozlúčiť nechceli, ale radšej v ňom zahynúť volili. Tak vyzerala Moskva.

Svitlo ráno 14. septembra, ktorého mala Moskva do rúk Francúzov padnúť. Pred poludním už začali sa jednotliví vojaci francúzski na blízkych vrškoch ukazovať; boly dve hodiny popoludní, keď sa vojsko hore ostatným vrškom tiahalo. Predok vojska zrazu zastane na vršku, a v radostnom kriku ozve sa: „Moskva, Moskva!“ akoby sa každému nebe všetkých žiadostí bolo otvorilo. Sám Napoleon popchnul svojho koňa, a keď dobehol na vršek, v nemom podivení postál. Pred nim už teda ležalo to velikánske mesto slávskeho sveta, tento kľúč, ktorý dva svety medzi Europou a Asiou otvára. V jasnom svetle slnca sa ligotaly pozlátené dutiny nepočetných kostolov, a z celého mora menších domov vyzeraly nádherné paláce bojárov ruských, akoby sa chcely opýtať Francúzov: „čo vy tu hľadáte na 500 míl od vlasti vašej?“

Pri tomto pohľade vojsko a maršali Napoleonovi zabudli na všetky dosavádne ťažkosti tak dlhej cesty, zabudli na stotisíce svojich kamarátov, ktorí už padli na krvavom poli ruských rovín; teraz nič inšie, len sláva, radosť, pohodlie, bohatstvo z Moskvy proti ním vyzeralo.

Na tých vrškoch Napoleon rozkázal, aby vojsko trochu postálo a len mu podivné bolo, že mestská starešina (senát) ešte nevychodí vo vyslanstve, aby mu kľúče mesta k nohám položili. Vydal tedy rozkaz, aby sa predok vojska opatrno ku bráne približoval, mysliac, že azdaj Rusi tu v samom meste ostatniu bitku prijať chcejú. Ale už daktorí chlapi z jazdy do ulíc mesta docválali, a o vyslanstve ani chýru ani slychu; ba jeden dôstojník priletel k Napoleonovi s tou novinou, že sú všetky ulice mesta celkom — pusté a prázdne! Napoleon udivený nechcel ani veriť. V tom priletel druhý dôstojník oznamujúc, že poslanstvo prichodí; ale sa len priskoro ukázalo, že to bol iba jeden parlamentár (porečník) ruského generála Miloradoviča, ktorý Francúzom oznámil, že ak niektorým vojakom ruským, pri ranených a slabých v meste sa baviacim, nedajú slobodno z mesta odísť, on hneď Moskvu podpáli. Napoleon povolil, nazdávajúc sa, že to žiadané vyslanectvo len ducha Francúzov chce vyzkúsiť. Už sa večer blížil, ale z vyslanstva nič.

Napoleon teda vidiac, že sa ničoho pred bránami nedočká, obrátil sa k svojim s tými slovmi: „Nuž poďmeže, keď Rusi tak mať chcejú, aby sme ich sväté mesto zaujali.“ Pri samej bráne raz ešte postál; keď ale viac dôstojníkov dobehlo s tým heslom, že už Murat Kremel opanoval, cisár vstúpil do predmestia Drogomilov a hneď v prvom dome sa pre nocľah umiestnil.

Noc táto bola strašlivá; zo všetkých strán dochodili ku cisárovi poslovia, ktorí nastávajúce nešťastie oznamovali. Ba jeden ruský dôstojník odhodlajúc sa životom, postavil sa pred hospodu cisára, vykrikoval mu všetko, čo sa s ním stať malo. Neveril ešte Napoleon rečiam týmto, preto ustanovil maršala za opatrovníka mesta, nadovšetko aby žiadne pustošenie nebolo atď.

Po týchto poriadkoch zunovaný cisár chcel si odpočinúť, ale darmo hľadal pokoja, zbúrená jeho myseľ všetok sen mu rozohnala. Už boly dve hodiny z rána a Napoleon sa porád premával a trúdil, hneď toho, hneď zase druhého maršala volajúc; tu zrazu dobehne novina, že už oheň v prostred mesta na viac stranách vybúšil. Ale na rozkaz cisára jeho garda na čas tento oheň udusila. V smutných myšlienkach pohrúžený Napoleon vstúpil do Kremla. „Tu sme teda v starodávnom paláci slávnych cárov!“ to boly slová jeho, a hneď sa posadil k stolu, aby cárovi Alexandrovi slová pokoja napísal. List ten mal mu doručiť jeden tam zaostalý dôstojník ruský, a oznámiť, že hlava jeho cárstva, Moskva, do rúk nepriateľských padla.

Tak prišiel druhý večer v Moskve; cisár v Kremli sa osadil, jeho ale bojovníci vyhľadali si hospody každý podľa vôle. Sotva sa počalo zotmievať, už zase husté oblaky dymové na všetky strany vystupovať počaly; ale na to Francúzi málo pozorovali, bo si každý po toľkom trápení chcel trochu povoľkať. Mnohý sa v pivniciach bojarov, znamenitým vínom naplnených, dopili, a tak všetko začalo spať o závod. Ale ešte pred polnocou boli všetci na nohách; zo všetkých strán iba oheň, ktorý sa ku Kremlu valil. Dôstojníci, okolo Napoleona stráž majúci, neopovážili sa ho zbudiť: ale čím ďalej tým väčšmi sa plameň ku Kremlu blížil a to bolo tým nebezpečnejšie, že sa do jeho dvoru sila diel a vozov pušnym prachom naplnených, bolo napchalo.

Sotva začalo svítať ráno dňa 16. sept., už sa od všadiaľ dôstojníci tiskli do Kremla k cisárovi so smutnými novinami. Bolo už teraz isté, že Rusi sami Moskvu podpaľujú a v jej zrúcaninách Napoleona s celým jeho vojskom pochovať chcejú. Prvý deň sa títo paliči aspoň ako tak ukrývali pred Francúzmi; teraz ale ich všade bolo vidno po meste behať, smolovú fakľu v ruke, a všetko čo ešte neblčalo, podpalovať. Cisár tedy na každého paliča súd smrti vyniesol, na ktorý jeho vojaci ani nečakali, všetkým ruky odtínajúc, ktorých s fakľou dochytili, a tak ich do plameňa metajúc.

Tak prišiel večer a s ním sa všetko v strašlivejšej podobe ukazovalo; trápenie mysle vystúpilo na najvyšší stupeň. Napoleon ustavične stál v obloku, päsťou bijúc na opierku, a ustavične opakujúc: „Hľa, jaké strašlivé divadlo! Oni sami to urobili — také kostoly! také paláce! čo sú to za ľudia? barbari, divoši atď“.

Už oheň na Kremel zašľahoval; už sklo v oblokoch svetlice Napoleonovej od horučosti praskalo a on ešte vždy ako bez seba hore dolu chodil, keď sa naraz vo dvore krik strhnul: „Kreml je podkopaný a sila pušného prachu pod nim!“ Na tieto slová mnohí celkom rozum potratili, a tí, ktorí ducha prítomnosť zadržali, k nohám Napoleona sa hodili, prosiac ho, aby sa z toho pekla, dokiaľ ešte čas, von poberal, a pre ratu vojska svoj život zachránil. A v skutku sa tak zdálo, akoby seba i svoju slávu chcel tu v zúfalosti samochtiac pochovať.

Ešte by sa nebol ďalej pobral, ale už popol a horúce povetrie mnohých zadúšať počínalo; preto jeho švagor, kráľ Murat a druhí maršali skoro násilne ho dolu do dvora zviedli.

Horko ťažko sa dostal Napoleon s najprednejšími dôstojníkmi svojími na slobodné mesto pred Kremel, ale s tým nič sa nevyhralo. Pred nimi oheň, za nimi oheň a zo všetkých strán iba oheň. Jedna jediná úzka a krivá ulica ešte ukazovala dajakú možnosť oslobodenia: ale kto pozrel do nej, skorej by v nej bol uvidel bránu do pekla horúceho, ako cestu z pekelného ohňa tohoto von vedúcu.

Na ostatok sa len predsa Napoleon s popálenými vlasmi a obrvami i ztadiaľto vyslobodil a tak so svojimi okolo desiatej hodiny večer do zámku Petrovskoj sa dostal.

Po dlhej, smutným rozmýšľaním vyplnenej noci, Napoleon začal pred svitom z oblokov zámku na Moskvu oči svoje obracať, v tej nádeji, že už azdaj mesto z ohňa vyslobodené uvidí. Ale daromná bola nádeja! V Moskve väčšmi ešte horelo ako predtým; z mesta vlastne nič nebolo videť, ako velikánsky až do oblakov siahajúci vrch ohnivý.

Čože už teraz bolo robiť? V Moskve čakal Napoleon na slávyplný pokoj, na odpočinutie pre svoje vojsko. Z Moskvy chcel rozkazovať a svoje rozkazy cez zimu rozosielať po celej Europe, veľmi sa už popredku radujúc, v tom pomyšlení: Napoleon francúzsky cisár Europu spravuje z Moskvy! A táto Moskva teraz už v popole a prachu ležala! Na ktorúže sa teda stranu obrátiť? či hore na sever ku Petrohradu, strašlivej zime ruskej na proti a či nazpäť do Francúzska, na cestu vyše 400 míl dlhú, cez pľúšte a vody, cez krajiny zpustošené, vypálené, živnosti prázdne?

Nechceme všetko opisovať, ako po požiari vyzeralo v Moskve a čo všetko trpelo vojsko francúzske v tom pohorenisku; len to podotkneme, na čom sa potom Napoleon ustálil a jako sa skončila nehoda jeho.

Už bol mesiac september na konci a Napoleon darmo vyčakával odpoveď cárovu na ten list, ktorý mu v prvý večer bol písal. Jeho nepokoj zo dňa na deň rástol, tak že si už naskrze poradiť nevedel. Dal tedy svolať svojich maršalov a ohlásil jim, že pôjdu na Petrohrad; ale smutné a nemé tváre týchto mu daly na známo, že to každý za nemožné drží. Zo všetkého bolo vidno, že sa budú museť domov nazpäť poberať, ak nechcú hladom a zimou s celým vojskom zahynúť. Duch ten mocný upadol cele, keď videl, že už Rusi dosiaľ nad ním zvíťazili a že bude prinútený sám osobne pred nimi utekať. A tak sa i stalo. Naskoro doletel chýr, že Kutuzov 4000 mužov Muratových pobil. Tu sa Napoleon vychytil s celým vojskom proti Kutuzovi, zanechajúc zpustošenú Moskvu s tou hrozbou, že beda tomu, koho na ceste chytí. Ale beda, strašlivá beda jemu! lebo Rusi všade ho prenasledovali a bili, tak že naposledy od zimy a hladu a tiež meča ruského skoro všetci Francúzi tam pohynuli a Napoleon po neslýchaných útrapoch sotvy sám s hrstkou svojho vojska do Paríža sa dostal.

Tak už potom tohoto neskroceného a vládybažného hrdinu, keď ho Rusi skoro navnivoč obrátili, najprv pri Paríži a konečne pri Lipsku spojení cisarovia cele znivočili, chyteného na ostrove Sv. Heleny uväzneného držali, kde o krátky čas zomrel, a bol koniec tým dlhým bonapartovským vojnám, v ktorých toľko ľudstva pohynulo.

Toto buď na výstrahu všetkým, ktorí by sa tak radi na toho severného obra pobrali a ho v jeho šírošírej, nedostupnej ríši chytiť a zadláviť chceli. Veľmi ľahko by tak pochodili, jako svetoborca Napoleon, akby jim to napadlo.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.