Zlatý fond > Diela > Výňatok z prednášky v Novom Sade 1819


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Výňatok z prednášky v Novom Sade 1819

Dielo digitalizoval(i) Eva Lužáková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Výňatok z prednášky

pri začatí metrických prednášok v* 1819

[1]

Zo všetkých umení, koľkokoľvek ich z litier vzniká a akých je väčšina, niet majstrovskejšieho nad toto, ktorého poľom máme prejsť. A tomu ja verím, nie že by to Komenský,[2] ktorú nezaslúžene bledo zapadnutú hviezdu prvej veľkosti ináč všade, kde mi to svedomie dovoľuje, rád nasledujem, dávno predomnou nebol uznal za oprávnené, hoci v inom, od môjho odlišnom zreteli, ani že by to isté dievča, prostosrdečne mysliace, že v celej oblasti literárneho umenia nemôže byť nič ťažšie — podľa jeho prostej domnienky — než zložiť báseň, nebolo neodolateľne krásne potvrdilo, no ja verím, že je to tak. Hoci dokázať, že je to tak, budem môcť až vtedy, keď pri prelietnutí oblasti dvanástoro básnických znakov zastavíme sa pri tomto samotnom bode, z ktorého sme vyšli. Je síce pravda, čo s bolesťou pripomínam, že ak niekoho predpojatá domnienka, šliapúca nám vlastencom vždy viac-menej na päty, priviedla na naše zhromaždenie, tomu nesľubujem zaviaznutú myseľ vytiahnuť z blatnatej koľaje všedna, lebo ma viaže vedomie mojej vlastnej a mne ako i jemu rovnako danej slabosti. No po tom, čo sa najnovšie medzi stranami udialo a medzi nami prerokovalo, nie neopodstatnene sa môžem utešovať tou sladkou nádejou, že sa mi dostalo cti prehovoriť k pánom, ktorých ponad všedné ľudské predsudky vysoko povznesený duch, ako orol rozpätými krídlami nad vodnatými prízemnými mračnami, nezakláti sa vo svojom predsavzatí pri slabom hlase tu dolu vladáriacich jednodenníčkov. Nože teda nechajme strely prepichľavých vtipov zbrusovať hranatosť svoju a vzdušné látky schopností, pod ktorými je príjemne iba remeselníkom našej triedy, lebo pohŕdavé úsmevy všetko ničiacich samozvaných mudrcov, podrývanie steny detského umenia, ktorého haky-baky, polokruhy a čiarky sú proti stĺpom celistvých, ako ich volajú — vedomostí toľko, čo zrniečko piesku na brehu morskom, vyvrhnuté rozihranou vlnkou oceána, proti nebotyčným kolosom Kordiller, zakoreneným všemohúcou silou do srdca zeme. Blahoslavení sú, lebo nevedia, že tá sŕstka Kordiller i so svojím mäsom, z ktorého vyrástla nie je väčším zlomkom prírodovedného odboru než to isté, čo si nevšímajú — zrniečko na morskom pobreží; a že ten istý duch, ktorý silou svojej prísnosti zatriasol hlbinami zeme, aby zo skrytosti vynikli ich stĺpy nebies, aby uchvátil pohľad, rozcitlivený k ľuďom neskonalou láskou, milostivým okom pozrel na pokojnú hladinu vôd, tiché to zrkadlo svojej slávy, aby nadšená vlnka, začínajúca sa poihrávať s pieskom, osladila bolesti roztúženej duše. — Ak pôjdeme ďalej, i tieto čiary a body a polokruhy, ktorými sa máme teraz zapodievať, sú jediným možným spôsobom znázornenia najväčšej básnickej krásy a rovnako i podstatnej jej časti, ako zase táto krása je podstatnou časťou toho, čo je vôbec krásne, a samotná táto krása je jednou z trojice, v ktorej sa telesnosť človeka rozpadá — myslím tým tie tri ratolesti jedného kmeňa, pravdu, dobro a krásu — a z ktorej keď odčesneš svojvoľne jednu, na ostatných dvoch smutne ovisne zvädnuté lístie. Skutočnou divotvornosťou prírody je to, že po vytvorení očividných zázrakov sveta stvorila vo svojej skrytej dielni nie menšie výtvory na kropaji rosy, odkvapnutej za tichej večernej žiary do rozvitého lona ruže, než slnce na belasom mori, ktorého vlnenie umýva zrána prebudenú kupolu nebies; a keď previazala prsia človeka svojím čarodejným pásom, na dôkaz jeho vyvýšenosti nad všetko pozemské živočíšstvo, okrútila mu myseľ trojnásobnou diamantovou obručou, z ktorej ak nepomazaná ruka zláme jednu, ostatné ju ešte ináč bolestne zovrú. No načo odkrývať tajomstvo, ktorého plamenný zmysel je do vášho srdca nemenej hlboko vpísaný a vpečatený než do môjho?

Život tento sa skladá z troch chvíľok: V prvej sa smrteľnému človeku dovoľuje cítiť, v druhej myslieť, v tretej konať; ale keď tretia vstupuje do života, vtedy si zavzdychne túžiaca duša a anjel poslednej hodiny zletiac zrazí jej tŕňovú korunu a nieto už tu viacej človeka. Kto premrhá prvú chvíľku, aby ostatnými plytval tým dlhšie a štedrejšie, nemilosrdne sa klame, lebo sa pripravuje o tretinu života, ktorá sa mu už nikdy nevráti; a šťastní sme tí, ktorým už samotné toto združenie radí byť inej mienky. Čo osoží, keď premýšľavý rozum ustavične dokazuje svoje nesmierne zákony; mňa predsa tieto samé zákony nerobia blaženým, hoci o ich pravde nepochybujem, lebo si ich dávam sám sebe. Čo osoží mysli neustále poukazovanie na mravnú silu tam za oblakmi, na ktorých visí môj chmúrny pohľad; ja verím tomu, že sa rozplyniem a oko moje pozdraví za nimi večné svetlo, lebo si to žiadam. A predsa ak sa obzriem na zamĺknuté tu končiny zeme, k vrcholcu ktorých pripútaný vzdychám pod bremenom života, vtedy zarmútenú moju dušu prevanie chladný vietor, lebo darmo túži privinúť do svojho teplého náručia unikajúce nebo. Často sa mi síce zjavia v dohľade blesky — vo chvíľke prvej milosti, pri dojímavom zvuku harmoniky a hrobe priateľa, na stupni oltára, za hviezdnatej noci — často sa zjavia a rozbehnúc sa unikajúcim nebom, roztrhnú jeho zastretú celinu na dve polovice a odkryjú užasnutému oku svätyňu svetov, ktorých obraz je hlboko vrytý do mojej duše, no nadarmo sa tu na zemi snažím do nej dostať. Vtedy sa mi zachveje vnútro a sladko zatrepoce ubolená duša; keď aj v tomto videní, moc ktorého prítomnosti vnikla do mňa ako iskra, úplne zmizne a iba nejasná pamiatka toho, čo srdce cítilo v noci, zostane na rannej mysli a pomáha zahnať vznietenú túžbu. Ako ináč to preciťuje moja duša, keď vy, sny mojej mladosti, priletiac zo svojej výšiny a zalejúc svojimi elyzejskými slzami[3] rozbúrené prsia, priam pred mojimi očami roztvoríte brány žiarivého neba, ktorého jasná klenba kolísavo prikrýva plamenné vlnobitie hlbín ako farba jesene odumretú krásu leta, ako to ináč, jasnejšie, čistejšie, istejšie, dlhšie preciťuje moja duša!

Umenie je veľká sila, vznešený cieľ básnictva. Keď jeho krásna duša zažiari na krásnej tvári, zaplesá každé neskazené oko, ktorému je umožnené doňho nazrieť, tak večná krása ducha svetov, zobrazená v čistom zrkadle Múzy, oslobodzuje človeka z jeho pozemských pút a prenáša ho do ríše nebeskej. To najvyššie, čo večne chýba každej skutočnosti, i tej najkrajšej, ktorá sídli v srdci, poskytuje um pomazaného básnika a maľuje na oponu večnosti budúce divadlo; to nepomenovateľné, neprítomnosť ktorého ustavične rozdvojuje naše myšlienky a činy, to najsvätejšie vyčarúva z neba na zem svojimi kúzlami Múza. A ak je rozum svetlo, osvecujúce krivolaké chodníky života, a čnosť z oblakov vystretá ruka, ukazujúca kam ísť, básnictvo bude napokon čistým, sladkým, usmievavým okom, vítajúcim z vysokého neba unavených pútnikov. — I hrať sa môže, ale hrať sa s tým, čo je pozemské, a nie čo je nebeské. Skutočnosť, ktorá taktiež pochádza z rúk Všemohúceho a nesie na sebe obraz svojho tvorcu, nemožno úplne odstrániť; nesmie sa opakovať, treba ju vysvetliť. Skutočnosť samotná je isteže mŕtva, ale duch, ktorý ňou presvitá ako ušľachtilá duša blankytom oka, rozdvojí v nej svoje plamene a zalieva ju svojimi životnými silami. — Nech skazené storočia, hoci aj tisícročie, ktoré sa pre nedostatok života bojí smrti, nech zovšednené duše, ktoré si väčšmi cenia radovánky jednej chvíle tu dole než celý ten teplučký horný Eden[4] so všetkými jeho rozkošami, kam prísna Múza, stojaca na hrobe svojho veku, otvára bránu, nech zaťahujú vznešenú bohyňu do páchnúcich hodokvasov života, aby im pri zvuku Apolónovej flauty ako tanečnica okorenila hostiny vraj gréckou veselosťou: pomýlený názor, čo aj všeobecný, tak málo škodí samotnému umeniu ako dôstojnosti slnka mylná domnienka miliónov, že Stvoriteľ tú bohapustú ohnivú guľu umiestil tam na oblohu preto, aby večer svojím západom privádzala na ne spánok, ráno ich rozospaté budila a cez deň svietila pracujúcim; lebo Múza, rozlomiac putá dočasnej chvíle, vznesie sa na ľahunkých perutiach k svojim oltárom a tam, zadupotajúc nohami, zmetie z nich nasadený prach na hlavu spoločnosti týchto rozkošníkov.

Kto rozumie znameniam časov, nemôže nevidieť, hoci nie je pokračovateľom, ako vzrastajúce mestá a tróny čoraz väčšmi zatarasujú nad nami sa klenúce nebo, až naostatok neostane z neho nič okrem úzkeho pásika — ako každým dňom čoraz hlbšie ponáranie sa národov do bahnistej kaluže telesnosti, pažravá chamtivosť nenásytného sebectva a tisícero iných znamení veští blížiacu sa budúcnosť, v ktorej zvädnú a opadnú ešte aj kvety, čo ostali z niekdajšieho náboženstva, vlastenectva a ľudskosti na vetve života — nieto tu inej nádeje na záchranu okrem sily dvoch Géniov, Génia vedy a umenia. Sila umenia je mohutnejšia. Čo nesmie vysloviť zlobou času zaviazaný jazyk, o tom spieva večnou slobodou nadšená Múza. Šľachetné, plamenné, pred svetom sa skrývajúce, zabudnuté činy slávy korunuje na najvyššom tróne: keď sa tamtie iba trblietajú ako hviezdy v noci, Múza ako slnce vo dne vystupuje s nimi na jasnú oblohu. Hoci aj smrteľní ľudia páchnu prízemnosťou storočia, v ktorom žijú, Génius básnictva navzdor plameňu, vyblkujúcemu vo dne v noci z vyprahnutej hrudy polí, rozprestiera svoje neporušené krídla a vznáša sa z močaristého kalu hore do čistého povetria. Keď sa kolená národov prestanú skláňať pred svojimi bohmi — bodaj sa oči každého syna matky zavreli skôr, než sa to stane — v chráme Múzy sa bude ozývať meno Nestvoreného. Lebo opravdivá vznešenosť básnictva väzí v tom, že ak steblo múdrosti a učenosti odotne kosa časov a horko-ťažko skutá obruč sa nárazom na skalu roztlčie ako sklo, najstaršie dielo básnického Génia zostane vždy viac-menej večným mladíkom ako jeho boh Apolón; preto jedno je isté, že posledné srdce sa úplne vyrovná prvému, hlavy však nie. Keď ku svojmu kostlivcovi prichádzajúci Minervini kňazi[5] budú jeho nahotu prikrývať novým šatom, a iní ho budú z neho stŕhať ako o preteky, nenachádzajúc nikde cieľ svojich úsilí: vtedy rozkvitnutý Vahniki[6] bude ešte vždy vydychovať svoju sviežu vôňu, zozbieranú tam na indických horách v šere neznámej starobylosti, žiarivý Homér bude potomkom do srdca sypať svoje neuhasínajúce plamene, rozčúlený Ossian[7] bude sa blýskať vo svojom oblaku, tisícero svetiel sa bude trblietať na hviezdnatej oblohe; a tie slabé hlasy pozemšťanov, ktorí v nemohúcnosti vyskúmať tajomstvo toho všetkého úporne sa usilujú podkopávať stĺpy večnosti, rozplynú sa bez stopy v šírave čias. A preto jediný je zákon, ktorým sa správa slobodne lietajúci Génius, a to taký, aby večnosť nepoškvrnil nijakou dočasnosťou, aby potomkom nezobrazil miesto zrkadla nebies zrkadlo pekla. Tak spieval svojmu národu Pindaros, táto tébska labuť,[8] čistejšia než snehobiela sibírska,[9] tak spievala po ňom Klopstockova Múza, tak spievalo mnoho iných, bohom nadšených duší a vlievali do srdca národov nebeskú silu, keď ich alebo klesajúce svojím ohňom podpaľovali k veľkým činom, alebo pod korúhvami slávy odpočívajúce očarúvali sladkými zvukmi lýry do ríše snov. Isteže poľutovaniahodný je národ, ktorý Múzy v nešťastí neutešujú a v šťastí nesprevádzajú!

Ale ak je duch tým, čo robí básnika skutočným básnikom — ako každého umelca skutočným umelcom, a ak tento duch, ako každý duch, zjavuje sa iba v nočnej hodine, aj to len svojim vyvoleným — čo zapríčiňuje, že obrazy okamžitého videnia, dotknuté rukou básnika ako čarodejným prútikom a odeté do hmotného rúcha, ostanú sa nepohnuto chvieť na nebi života vo večnej dokonalosti časov? Čo zapríčiňuje, aby som sa jasnejšie vyjadril, že to, čo ušľachtilý Homérov um odtrhol zo štepu krásy tam v predjarí ľudského bytia, to ešte aj teraz na jeseň stále rozvoniava tou istou príjemnou, čerstvou vôňou? — Myslím, že majú na tom väčšiu zásluhu vynikajúce myšlienky, nehmotné to výtvory duše, než dokonalosť samého hmotného rúcha, ktorým sú odeté. Nechcem tu skúmať, čo je podstatou krásy v dokonalej forme, či forma sama, či niečo iné, ňou obmedzené; či by sme my neformalisti nenašli ľahšie výsledok než začiatok. A ja toto tajomstvo estetiky tým ochotnejšie nechávam neriešené, čím dychtivejšie čakám sám jeho skoré vysvetlenie odinakiaľ: veru aj bez predsudkov môžem povedať, že vôbec nechápem, že by iba forma, hoci by aj mohla byť bez vnútornej náplne, stačila u jemného vnímateľa podnietiť záujem, aký vo mne vzbudil pohľad na Raffaelovu[10] Madonnu alebo počutie Moschelesovej hudby.[11] No hoci toto samo nás vovádza do vnútra svätyne, v ktorej všetky dočasné hmotné formy akoby mizli ani para mesiaca pred tvárou slnka, predsa naše náklonnosti k tomu, čo je v umení iba formálne, nielenže ich neschladí, ale tým mohutnejšie zanieti. Duše sa možno dotýkať iba prostredníctvom tela. Ak sa to krásne, na čo príde ušľachtilý um, nepredloží zmyslom vo forme hmotnej, opäť sa to rozplynie v mori nekonečna, z ktorého sa prebralo. Každý prejav krásy, nech je ono akékoľvek, správa sa prirodzenými zákonmi zmyslov, ktorými je človek, tento súzvuk dvoch rozličných hlasov — tela a duše, pripútaný k tunajšiemu hmotnému svetu akoby nohami o zem, duchom zase slobodne dosahuje nebo akoby hlavou prázdne vzdušné priestory nad sebou. Nehmotná krása, ak ju majú vnímať zmysly človeka, musí sa stať hmotou. Takto je slovo, toto vtelenie myšlienky, podporou básnickej krásy, tak vynikajúci paroský[12] studený mramor, oživený Feidiovým[13] duchom, očividne presvitá žiarivou formou neviditeľnej plastickej krásy ako slnce ranným obláčkom. Až tu je to pohorie, z ktorého nás v plnom blesku pozdravuje skutočná vznešenosť umelca. Lebo akže zámysel krásneho nie je zásluhou umelca, ale darom nebies — o čom aspoň medzi nami niet pochybností, ani skriňa, do ktorej vkladá umelec svoje predstavy, nie je dielom umelcových rúk, ale prírody — v čom je teda umelcova zásluha? Myslím, že vo vytvorení formálnej krásy. Kto by mu toto odoprel vraviac, že predsa celá príroda, počínajúc práškom poletujúcim v lúčoch slnka a končiac množstvom svetov pohybujúcich sa tam na nebi, nesie už všade na sebe očividné znaky svojho tvorcu, zbytočná by bola usilovnosť človeka, prislabou zbraňou by bojoval, keby chcel svojou rukou znovu formovať to, čo už uskutočnila sila Všemohúceho. Lebo hoci sa nehádam, ako je slušné, že tento viditeľný svet všade nesie znaky ducha neviditeľného, jedno z dôležitých príčin pochybujem, že by ich všade rovnako pekne svet niesol. Azda tak ťažko rozpoznať rozdiel medzi kusmi mramoru, aké sa dobývajú tam v paroských lomoch a medzi výtvormi starobylých sochárskych géniov, akými sa honosí rímske Belvedere[14] alebo parížske múzeum,[15] medzi šumením vetra niekde v zelenom tŕstí a medzi dojemnými tónmi Mozartových[16] strún, medzi piesňami peruánskych divochov[17] a medzi Pindarovými radostnými spevmi, že by sme museli dlho rozmýšľať, čo z nich uprednostniť? A ak aj, ako predpokladám, nie bez ťažkostí zistíme medzi nimi veľký rozdiel a nebudeme dlho v pochybnostiach, ktorému z nich z estetického hľadiska priznáme vyššiu hodnotu, čo nám potvrdí správnosť nášho úsudku? Ak dokonalosť krásy umeleckého diela nie je závislá od formálnej a teda ideálnej krásy materiálu, musí byť potom rovnako v bieloskvúcich kruhoch kararského mramoru[18] ako i v úhľadných podobách sôch, v šuchote trstinového lístia ako i vo zvuku Mozartových strún, v kriku Peruáncov ako i v gréckych radostných spevoch; tak potom v prvom prípade nie je ničím iným než skalou a v druhých dvoch zase zvukom v ušiach. Ale veď je to predsa niečo iné. Zanietená obrazotvornosť umelca musela najmä tam skresať hranatosť mramoru a vyrobiť ho podľa vopred premysleného obrazu, aby na ňom vhodne stvárnila svoje krásne vidiny (idey), ktoré vznikli zrazu na priestore mysle ako blesky na oblohe; tam zase bolo treba zjednotiť zvukové prejavy či nástrojov, či ľudského hlasu, tieto mŕtve znaky živého ducha, a po usporiadaní ich do harmonického celku zaliať svojimi hrejivými plameňmi, aby to, čo raz vzniklo z jemnej myšlienky Génia, zostalo nerozlučiteľne spolu prekvitať. A tak čo vyšlo z podzemnej dielne prírody pôvodne neforemné, oblieka sa pod rukou bohom zanieteného umelca do ideálneho rúcha ako dôkaz svojho druhého stvorenia: a iba kde sa dokonalosť formy spojila s hmotou, ako svetlo s teplom, tam vznikla pre ľudí neviditeľná krása viditeľným spôsobom.

Básnické umenie, ktorému venujeme tieto hodiny, dotýka sa v oblasti slobodných umení bezprostredne umenia hudobného: skade pochádza jeden a ten istý formálny základ oboch umení. Aby sa mohlo toto dokázať, netreba sa odvolávať na pôvodnú spätosť básnictva s hudbou a so spevom u starých i novších národov, napr. u Grékov, Slovanov atď., lebo hoci táto spätosť aj skutočne jestvovala, ale že nebola nevyhnutne potrebná, jasne to dokazuje samotná včasná rozluka oboch umení, a že nakoľko sa táto zaslúžila o zdokonalenie, natoľko sa potom pričinila o úpadok každého z oboch umení; o pravde tejto mienky nás dokonale presvedčí hlbšie zamyslenie sa o podstate básnictva a hudby. Zmysel, ktorým sa diela oboch umení vnímajú, je jeden a ten istý — sluch, prostriedok, ktorým sa prevtelená krása sprístupňuje tomuto zmyslu v hmotnej podobe, je jeden a ten istý — zvuk; treba tu však pripomenúť dvojakú rozdielnosť: kým v hudobnom umení sa v celku, vytvárajúcom krásu, spájajú iba nečlánkované zvuky, v básnickom článkované, ľudskou rečou tvorené zvuky predkladajú rúcho, ktorým sa odievajú pekné vidiny, a ak tamto umele spojené zvuky už ako zvuky sa uchu páčia a svojou silou útočia na citlivú myseľ, tu taktiež zvuky nielen ako zvuky, ale ako myšlienkami oplodnené znaky duše dokazujú jasnému rozumu spolu i poňatie, myšlienky a úsudky. Ríša obojich umení je jedna, vonkajšie pozemské usporiadanie jedno, no stupeň výšky uhlov a skryté podnety sú rozdielne. Jedného sila bezprostredne pôsobí na cit a myseľ, druhého až na rozum. Mysli si, čo chceš — formálny základ, táto jediná podmienka vyjadrenia umeleckej krásy, i tu i tam je jeden, lebo i tu i tam zmyslovosť človeka pri vnímaní krásy viaže jedno — zvuk. Ale zvuk ako zvuk sám osebe nie je predmetom estetickej záľuby, lebo potom by kŕkanie žiab a ľúbezný hlas harmoniky musel dušu prenikať rovnakou rozkošou, pretože hlas žiab nie je nepodobný hlasu harmoniky. Až keď ideálna forma — vyvinutá priebehom času, za istých zákonov, ktorých koreň väzí hlboko v pôvodnom ústroji človeka — pripojí sa ku zvukom (ako sa pripojí v sochárskom umení ideálna forma, vyvinutá za oných zákonov, k surovému materiálu v podobe priestoru) a ich zjednotí, vznikne to, čo je v básnictve a v hudbe pekné. A akože by bolo možné vytvoriť zvrchovanú básnickú alebo hudobnú krásu bez dokonalého poznania zákonov, za ktorými sa prekrásne stvárňujú prirodzené zvuky, čo vznikli buď na nástrojoch, buď ľudskou rečou priebehom času, v tejto svojej tvorivej vyhni? Eurytmia[19] čiže rytmus, alebo počet čiže takt,[20] a ako ešte ináč môžeme to nazvať, lebo nejde nám tu natoľko o slová ako o vec samu — slovom, figúra časová je základom všetkej umeleckej krásy, ktorej prostredníctvom sa prenášajú duchovné krásy, vnikajúce tak či onak do ucha; ako zase symetria, táto priestorová figúra, je základom krásy umeleckých diel, ktoré sa vnímajú očami. Rytmus je koreň, z ktorého vykvitajú čarovné štepy — hudobný a básnický, nemálo sa od seba odlišujúce ratolesťami, kvetom i ovocím. Ak hudobné umenie, pripútané iba k nečlánkovaným zvukom, čarom melódie spája celú tú vkusnú nádheru harmónie, aby takto zdvojenou silou opanovalo srdce i myseľ človeka a vyrovnalo všetky naň nalepené nesúladné zvuky v najlahodnejšom súzvuku: básnické umenie, ktoré je o jeden stupeň bližšie k ríši duchov, po zmocnení sa kľúčov od jej tajomstiev rozkladá svoje divotvorné zrkadlo, plné živých obrazov fantázie, bezprostredne pred dušu človeka. No čím sú rozsiahlejšie končiny, ktoré vytvárajú ríše, tým ťažšie ich možno vymedziť; oproti tomu malé krajiny bývajú vyznačené navlas: dôkazy pre toto nebudeme hľadať ani tak v prípade Číny a Ruska, ako skôr v samom básnickom umení. Dávna poznámka, že básnické diela, vytvorené ušľachtilým umom, prenikajú bezprostredne do srdca človeka, do obrazotvornosti — kým iné sa bezprostredne zmocňujú iba vonkajšieho zmyslu, oka alebo ucha — a že nie ten, kto dobre veršuje, ale kto dobré básne píše, je básnikom, pootvárala brány tohto umenia dokorán, a konečne keď na tribúnu premýšľavých básnikov vystúpili zlatom zaťažené predpovede novších estétov — ako sú napr., že básnictvo nie je nič iné než „umenie vnútorného zmyslu“ alebo „umenie pekných myšlienok i bez reči“, potom sa už čoskoro taká sila myšlienok ukryla do tichého hája Pieríd,[21] najmä našich českých, až napokon pod ich bremenom začalo stonať i samotné umenie. Úbohé básnictvo! Nie je maliarom, kto odchádza s krásnym ideálom Madonny vo svojej mysli, ale kto čo najvernejšie a podľa možnosti najdokonalejšie štetcom vyčarí svoju vysnívanú vidinu; ani hudcom nie je ten, kto v mysli s Gluckom[22] hrá a čvrliká na husliach, ani ten nie je básnikom, komu sa dakedy prevalí hlavou nejaká prázdna myšlienka, hoci ju aj čo akým hrubým perom dakde načmára! Aby bolo básnické dielo dokonalé, vyžaduje sa rovnako krása formy, ako krása myšlienok, a ku kráse formy rytmus. Rytmus znamená teda polovicu dokonalosti krásneho básnického diela, bez rytmu stráca básnické dielo polovicu dokonalosti svojej krásy.

Vyjadril som svoje názory o básnictve bez toho, aby som z nich dačo zamlčal. Ostáva mi ešte vyjadriť sa o rytme. Ale to nečakané ticho okolo mi hlasne oznamuje, že moje úsilie chcieť svojím presvedčením presvedčovať iných sa zrazu zmenilo v presvedčovanie seba; končím preto, lebo seba samého presvedčím oveľa skôr v tichu a utiahnutosti.



[1] … pri začatí metrických prednášok v** — roz. v Novom Sade

[2] Komenský sa venoval teórii českého veršovania predovšetkým z hľadiska vlastnej tvorby.

[3] Elyzejské slzy — slzy šťastia, podľa Elýzia (Elysion), sídla blažených v ríši mŕtvych (grécke povesti)

[4] Eden (hebr.) — raj

[5] Minervini kňazi — vedci (oproti nim Apolónovi kňazi — básnici)

[6] Vahniki — zrejme tlačová chyba, namiesto správneho Valmiki. Valmiki, legendárny askét a svätec, ktorému indická tradícia pripisuje autorstvo slávneho eposu Rámájanam.

[7] Ossian — škótsky hrdina a bard, údajný autor Macphersonom (1736 — 1796) podvrhnutých Ossianových spevov, ktoré sa v tomto čase pokladali ešte za pravé

[8] Tébska labuť — tak nazval básnika Pindara rímsky básnik Horatius. Pindaros pochádzal z Théb.

[9] Sibírska labuť — tzv. spevavá labuť, ktorá žije v severných polárnych krajinách

[10] Raffaello Sanzio (1483 — 1520) — taliansky renesančný maliar, tvorca veľkolepého obrazu Sixtínska Madonna

[11] Ignaz Moscheles (1794 — 1870) — pražský rodák, pianista a hudobný skladateľ, vynikol ako klavírny virtuóz európskeho mena

[12] Paros — ostrov v Egejskom mori, preslávený bielym sochárskym mramorom

[13] Feidias (ok. 500 — 438 pr. n. l.) — najslávnejší sochár staroveku

[14] Belvedere — zámok v Ríme, kde sú veľké zbierky antického umenia

[15] Parížske múzeum — tzv. Louvre, svetoznáma galéria v Paríži

[16] Wolfgang Amadeus Mozart (1756 — 1791) — známy hudobný skladateľ

[17] Peruánskych divochov — roz. Indiánov, pôvodných obyvateľov juhoamerickej republiky Peru

[18] Kararský mramor — vzácny biely sochársky mramor z mesta Carrara v severnom Taliansku

[19] Eurytmia (gr.) — rytmus, súmernosť

[20] Takt — podľa dnešnej terminológie stopa

[21] Pieridy — prímenie Múz podľa krajiny Pierie na severnom úpätí Olympu, kde boli najstaršie miesta ich kultu

[22] Christoph Willibald Gluck (1714 — 1787) — nemecký hudobný skladateľ, ovplyvnený vo svojich operách antickou drámou





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.