ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toto svedectvo jazyka o súvekosti slovanského kmeňa s príbuznými mu kmeňmi v Európe vzťahuje sa, pravda, na najstaršie obdobie. No náš jazyk má ešte aj iné očividné znaky toho, že sa náš národ oveľa skôr než v IV. alebo V. storočí usídlil v tých oblastiach, kde ho potom zastihujeme, susedil s inými staroeurópskymi národmi, a to — okrem už spomenutých — s Keltmi^[47] čiže Vlachmi a s Fínmi čiže Čudmi, od ktorých za nepretržitých a mnohonásobných stykov preberal mravy, obyčaje, obrady, povery, zákony, do svojej reči osobné mená a jednotlivé slová, a podobne vzájomne aj im zo svojho domáceho sadu hojne prepúšťal, ako sa o tom možno presvedčiť nevyhnutným porovnaním starožitností a rečí týchto spomínaných národov. Najhodnovernejším svedkom i z tohto hľadiska je náš úhľadný a bohatý jazyk. Treba tu však dobre rozoznávať kmeňovú príbuznosť slovanskej reči s inými, o čom sa už hovorilo, a druhoradú alebo prípadnú príbuznosť, ktorú tu máme na mysli. Prvá, rozliala po celej skladbe jazyka, je kritickému bádateľovi jasná všade; druhá príbuznosť, skrytá v jednotlivých slovách, okrem obyčajne už mnohonásobne zmenených a zakrpatených, vyžaduje si pri dokonalom jej preskúmaní nevšednú znalosť dávnych i novších európskych jazykov. Dôkladné porovnanie slovanského jazyka s inými európskymi, najmä keltským, nemeckým, litovským a inými, môže a musí nás presvedčiť o tom, že v najstaršej slovančine je nemálo slov z týchto spomínaných jazykov, a opačne v nich možno nájsť veľa slov zo slovančiny. A hoci je zjavné, že takéto vzájomné preberanie slov medzi týmito národmi aj neskôr, t. j. po IV. a V. storočí, mohlo byť a skutočne bolo, predsa to nemožno tvrdiť o všetkých sem patriacich príkladoch. Tak napr. keltské slová,^[48] vyskytujúce sa v slovančine, ako obor (ambro), skala, báň, pavéza, chotár, brzda, týn atď. (§ 17, č. 12), museli sa do nej dostať dosť istotne už oveľa skôr než v V. a VI. storočí, lebo v tomto neskorom období, po vyhynutí starých Keltov na rozhraní slovanského sveta, ba takmer po celej Európe, nebolo už nijakého národa, rozprávajúceho čistým a pravým keltským jazykom. Ešte jasnejšia je vec, týkajúca sa gótskych slov, vyskytujúcich sa v slovančine a slovanských v gótčine ako napr. gótske ausahriggs (inauris) — cyrilské useręz, gót. aúrtigards (hortus) — cyr. vr’tograd, gót. kaldiggs (puteus) — cyr. kladęz, ruské kolodjaz, gót. ganisan (sanari) — cyr. gonznô, gót. bąka (liber) — cyr. buky, gót. farjan (ire) — cyr. varati, gót. garazds (disertus od razda loquela) — cyr. gorazd, gót. staigs (platea) — cyr. st’gna, gót. skauts (fimbria) — cyr. a srbské skut atď.; a naopak slovanské dl’g (debitum) — gót. dulgs, slovan. plęsati, poľské pląsać (saltare) — gót. plinsjan, slovan. st’klo, srb. staklo (vitrum) — gót. stikls, slovan. župan (dominus) — gót. siponeis (domicellus), slovan. kuzlo (praestigia) — gót. skôhsl, slovan. dierka, dírka (foramellum) — gót. thairkô, slovan. djel (pars) — gót. dails, slovan. chljeb (panis) — gót. hlaibs, slovan. trus (ruina, terrae motus) — gót. drus atď. (§ 18, č. 7.) Keďže tieto slovanské slová možno nájsť už v gótskom Wulfilovom^[49] preklade biblie asi z roku 350, je jasné, že oveľa skôr než v V. storočí museli prejsť od Slovanov ku Gótom, čo sa nemohlo stať nikde inde ako alebo v oblasti Baltického mora alebo Čierneho mora, na území Dákov,^[50] lebo Góti strednú Európu nikdy neobývali. Je teda jasné, že Slovania susedili s Gótmi v Európe už pred IV. storočím a teda nemohli do nej prísť až s Hunmi a Avarmi. To isté by sa mohlo súčasne dokázať o slovanských slovách, zaužívaných v iných staronemeckých nárečiach, najmä v škandinávskom a anglosaskom, podobne v litovskom a čudskom jazyku, keby nás obmedzenosť rozsahu nenútila odložiť to na iné vhodnejšie miesto. A zase staronemecké, litovské a čudské slová používajú sa takmer vo všetkých slovanských nárečiach, čo je dôkazom, že oveľa skôr než po rozptýlení sa Slovanov po Európe medzi rokmi 460 — 638 prenikli tieto slová do slovančiny, lebo ináč nie je možné, aby tak zovšeobecneli (§ 14, č. 8, § 18, č. 9, § 31, č. 1).