Zlatý fond > Diela > Šťastní ľudia


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Šťastní ľudia

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Petra Pohrebovičová, Zuzana Babjaková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 8 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Boh je láska, a kto v láske prebýva, v Bohu prebýva a Boh v ňom.

Medzi Nimnicou a Topoľovou stála od nepamäti kováčska vyhňa. Patrila rodine Bielych a dedila sa z otca na syna cez mnohé pokolenia.

No posledný Biely syna nemal. Dcéra vydala sa do Pešti za zámočníka, synov dala do škôl; vyrástli z nich páni, zabudli materinskú reč, staré zvyky i matkino rodisko. Len raz sa naň rozpamätali, keď umrel starý Biely a prišlo im predávať jeho pozostalosť.

Kúpil vyhňu cezpoľný kováč, človek mladý a pritom švárny, že mu tak skoro páru nenájdeš.

Skúsili ľudia hneď, že je z neho remeselník dobrý, obzvlášť na rezivo. Chválili si ho v horách i pri kopačke; chválili furmani, že dobre kone kuje; pochválila by ho i tá nemá tvár, keby mohla.

Len jedno na ňom hanili, že sa ide ženiť a berie si zo svojej dediny chudobnú ženu.

„Čo len myslí?“ hovorili, „našlo by sa u nás dosť bohatých neviest, radi by mu otcovia a matky dcéry dali, len čo prišiel. Zhospodárené nemá nič, chalupa i vyhňa sú staré, vietor do nich chodí nocovať. Ten kúsok zapusteného humna a tá roky neobrobená rolička, ktorá k chalupe patrí, to len na hanbu; rob, rob a roky čakaj, než sa ti dač urodí. Z remesla v terajšom čase nikto nevyžije, — a on si berie chudobnú nevestu, k tomu ešte starého svokra na prídavok!“

Nuž starali sa ľudia mnoho; lebo to už tak na svete býva: keď nebojíš sa budúcnosti ty, boja sa za teba druhí.

Keď si kováč doviezol svoju mladú ženu, pokrútili chlapi hlavami, a už ho nikto viac nesúdil. Ženy krčili plecami: „Švárna je, a pristanú k sebe ako ruža k rozmarínu, ale — krásy sa nenaješ.“

*

Prišli z Topoľovej do Nimnice chýry; zabudli pri nich na chvíľu Nimničania aj na svojho kováča Adama Dúbravského, a jeho Aničku. Pred rokom umrel posledný pán z Topoľovských, majiteľ kaštieľa i pozemkov. Zostala po ňom jediná dcéra, a tá sa teraz vydala za bohatého človeka, ktorý poskupoval všetko, čo starý pán Nimnický Židom a sedliakom musel popredať. Kúpil i kaštieľ Topoľovú a — dokladali ľudia — kúpil si s majetkom aj ženu.

Ináč sa to nedalo pomyslieť. On, už štyridsiatnik, takto postava pekná, no nijaký gróf, — staval vraj železnice a mosty, pri tom tak zbohatol — a ona 19-ročná grófka, odchovaná medzi samými grófmi a barónmi, ktorá sa nikdy na takéhoto „sprostého“ človeka ani nepozrela.

„Pán staviteľ Rudohorský je šťastný človek a múdry pán,“ poučovali Židia ľudí. „Bohatstvo už mal, teraz mu žena otvorí svet, príde medzi samých veľkých pánov, i sám sa niekedy môže stať grófom alebo barónom, a jeho deti budú veľkí páni.“

Keď teraz ľudia chodili okolo topoľovského kaštieľa do mesta na trh, každý trochu postál a myslel, aký to tam býva šťastný a múdry človek.

„Ba, že Pán Boh niektorým ľuďom všetko dáva, čo len sami chcú. Modlíš sa a robíš, a nič z toho! Taký sa ani nemodlí, ani nerobí, a má, čo mu duša žiada!“ hovorievala stará mlynárka spod brehu, ktorú si každé ráno videl v kostole; ale ľudia povedali, že i mužove i svoje vynosila v zástere do krčmy. Pila najprv sama; z dešperácie[1] začal piť aj muž; keď sa napili, spievali spolu nábožné piesne. Jeho sa chytili suchoty, umrel. Ona zostala vdovou. Prepila, čo bolo. Teraz žila z nádenníctva; a čo jej ľudia udelili, aj to ponosila do krčmy.

„Nuž,“ hovorili susedky, „keď sa človek raz naučí, musí.“

Keď videli pána Rudohorského v novom novučičkom kočiari prevážať pani grófku, spomínali slová mlynárkine i dávali jej za pravdu.

Začal pán Rudohorský stavať pri kaštieli nové hospodárske staviská, pritom dal opraviť múr okolo starej záhrady, či — ako ju volali — parku, zakladal vedľa druhý, nový park a pri ňom veľký ovocný sad.

V novom parku robili výkop pre rybník; po lúkach pri kaštieli ukladali pod zem rúry, aby nimi voda z močiarov odtekala do rybníka. Roboty bolo dosť; mali si ľudia kde zarobiť.

Nosili ženy mužom obedy do Topoľovej, videli na vlastné oči, koľko mávala pani grófka hosťov.

Prechádzali sa po starom parku bohato odeté slečinky i panie, páni vo vojenských šatách a v klerikách. Slovenského slova si nepočul, pán Rudohorský bol rodený Čech a matku mal Slovenku.

„Šťastní ľudia!“ vzdychávali ženy, i mali doma čo rozprávať. Nie div, že zabudli starať sa o chudobného kováča.

Chytil sa mladý párik opravovať svoje hniezdočko; a tí, ktorí do vyhne s robotou chodili, až sa divili, ako im to išlo.

Pošil[2] starý Križko zaťovi chalupu, — nebude už do nej fúkať; spravil mu okná, čo aký stolár, nepotreboval si ich len okuť. Spolu osadili rámy. Žid zasklil a natrel. Navozila Anička s tatíčkom od tehelne hliny, narobila blata, zamazala[3] kdeakú dieru na stavaní. Popravili spolu orúcané násypy, očistili zapustený dvor, pokopali záhradku i humno. Chytili sa i do roličky.

Nedali chlapi Aničke klčovať a zbierať kamenie; poslali ju radšej líčiť po dome. Oddali sa do toho s radosťou a s chuťou.

Keby Adama neodvolávali, skopali by roličku za deň; ale remeslo je predsa len prvé, a roboty bolo mnoho.

Pochválil jeden z Nimničanov, akého oni majú kováča chýrneho na rezivo. Začali všetci tesári a panskí robotníci nosiť sekery, pantoky,[4] rýle, motyky; čochvíľa by Adam nestačil.

„Ako je to dobre, že vás tu mám, tatíčko,“ hovorieval svokrovi. „O nič sa nemusím starať. Keby som robil svoju robotu, odpudili by sa mi ľudia, a keby som len pre ľudí robil, spadne mi chalupa nad hlavou. Len mi, prosím váš, pekne Aničku šanujte; nechcem, aby sa zodrala, sotva za mňa išla.“

„Neboj sa, synku, však my to s pomocou Božou všetko porobíme; hľaď si ty len svojho remesla. Ty si nato tu, aby si nás živil, a my aby sme ti poslúžili.“

Neprešlo ani osem týždňov, odkedy si mladý kováč Aničku priviezol, a už by nikto starú vyhňu nepoznal. Vyzerala chalúpka, ako keby sa stará babička ešte raz do svojich sobášnych šiat obliekla. Bielunká, modro obrovnaná; okná nové, veľké, plné kvetov. Zvnútra vidíš biele záclony a izbičku čistučkú, ako zo škatuľky; pitvor, kuchynka samé pierko maľované. Komôrka pre tatíčka, ako taká maľovaná klietočka. Všetko v nej mali, aj svoj tkáčsky stav; aj Aničkin kolovrat i praslica tu stála. A stará almara plná kníh, ktoré dedom, otcom i vnukovi prinášali rovnaké potešenie. Dedilo sa to u Križkov. Že boli dobre písma znalí, volievala si ich cirkev tam doma za výpomocných učiteľov. Preto aj Anička vedela čítať, čo aká pani.

Hnevali sa Nimničania na kováča, že nikdy neprišiel medzi nich do krčmy na posedenie; dohovárali o to starému Križkovi: „Držíte ho ako na povrázku!“

„Ľudia moji,“ hovorieval Križko, „niet z tej krčmy žiadneho úžitku ani pre dušu; čo prepiješ, nemáš. Opitý človek je len na hanbu sebe, Bohu i ľuďom.“

„Však sa každý nemusí opiť.“

„Nemusí, ale môže. Prosíme Pána Boha: „Neuvoď nás do pokušenia!“ Prečo by sme teda sami liezli do neho a hnevali milostivého Boha?“

„Ale, nechajte ho!“ pokrčili chlapi plecami. Niektorí pokrútili hlavou. „Veľkú ten pravdu hovorí!“ mysleli. „Len keby sa človek mohol udržať! Ale keby sa človek ani napiť nemal po chuti, čo má na tom svete?“

Dohovárali aj Adamovi. Zamračil čelo: „Celý týždeň, vždy som v robote, a nedeľu by som mal v krčme zmrhať? Kto sa chce so mnou zhovárať, nech príde k nám na posedenie, privítame každého radi.“

„Ty si veľký pán!“ mrzeli sa. „Myslíš, že starí gazdovia budú za tebou chodiť?“

A predsa niektorí chodili. Vedel starý Križko tak rozprávať — z Písma, či zo starých kroník — celý deň by si ho počúval.

Dobre sa to sedávalo pod zakvitnutou sladkou jabloňou na drevenej lavičke a počúvalo, ako bolo kedysi ťažko ľuďom žiť podľa Písma a veriť pravde. Ba takých už dnes nieto, ktorí by chceli umrieť za vieru! Dnes verí každý, čo a ako chce, a mnohý povie: „Nieto ani neba, ani pekla, ani Boha, ani Krista; keď umrieš, zožerú ťa červíky.“

Zamyslel sa Križko. „Bol som ešte mládencom. Ochorel nám pán farár a miesto neho kázal mladý, ešte nevysvätený človek; ale kázal tak, že sme dlho o tom rozprávali. Dobre sa pamätám, ako hovoril: Aj diabli veria, a predsa sa trasú! Keď veríme Bohu a Jeho svätému Slovu, musíme to celým životom dokazovať. Žite tak, aby ľudia videli, že ste od Boha prišli a k Bohu pôjdete. Žite tak na zemi, ako Kristus; milujte Boha, čiňte každému dobre. Boh je láska, a kto v láske prebýva, v Bohu prebýva, a Boh v ňom. A keď ma náš staručký pán učiteľ prepúšťal zo školy, povedal mi: „Raduj sa, mládenče, v svojej mladosti, ale pamätaj, že ťa s tým všetkým privedie Boh na súd. Pamätaj, synku, abys dobre žil na svete, bárs by si bol aj chudobný.“ Nuž on je už na pravde, ja ešte na krivde; čo aj koľko rokov minulo, nezabudol som jeho napomenutie.“

Starý Križko miloval Boha i Krista, veril, že je nebo, i že on do neho príde; veril, že je peklo, a varoval ľudí pred hriechom, ktorý do neho dvere otvára. Tak veriť naučil aj svoju Aničku. Zostala mu posledná zo siedmich detí; keď ktoré odchoval, umrelo. Po nich umrela mu i žena. Nežiali za nimi; veril, že sú u Boha, a že si ich tam nájde.

Anička bola najmladšia; kým dorástla tak, že mohla rozumieť, dotiaľ Boh jeho najviac naučil; a tak aj on ju.

Adam, odkedy spolu žili, mnoho musel myslieť na dušu. Predtým nemyslel nikdy na Boha, tak ako mnoho iných ľudí, hoci kedysi býval najlepším žiakom, a pri konfirmácii zo všetkých najlepšie vedel katechizmus.[5]

Dokiaľ bol učňom, odučil sa i modliť, lebo sa mu vysmievali. Ako tovariš počul samé rúhanie proti Bohu a pri vojenčine — kto tam myslel na Boha?

Keď sa kedy do rodiska vrátil, išiel do kostola, počúval, čo kázali; — ale nerozmýšľal nad tým.

Bol poriadnym mládencom; vedel o tom, lebo ho všetci chválili, a chcel zostať poriadnym človekom. Preto, keď počul, že Anička Križková je najporiadnejšie dievča v dedine, začal tam chodiť. Ako ju raz videl, povedal si hneď: „Ona musí byť moja!“ — Nuž a bola.

Znali sa málo; aká je, poznával až teraz deň po dni lepšie a lepšie.

Keď sa Anička s otcom prisťahovali sem, začali žiť podľa svojej obyčaje; začínali i končili deň spoločnou modlitbou.

„Milý synu,“ hovorí svokor, „Božie požehnanie napredok, potom práca. Čo si nevyprosíš, dobre neurobíš; a patrí sa nielen prijať, ale aj poďakovať. Bez Božej ochrany špatné spanie.“

Pristal Adam, a dnes by mu už chýbalo, keby mal ísť do vyhne prv, než si spolu zaspievali, pomodlili sa, prv než svokor prečítal z postily[6] denný výklad.

Hanbil sa Adam, že neznal z Písma ani toľko ako Anička, hoci bola o 10 rokov mladšia. V nedeľu ráno, keď ona obed varila, aby mohli všetci do kostola, vzal svokrovu Bibliu a vošiel do vyhne alebo do humna a čítal. Čím častejšie čítal, tým častejšie musel myslieť na Boha a na svoju dušu.

Keď čo nerozumel, opýtal sa svokra; a ak oba nerozumeli, hovorieval Križko:

„Nechajme tak, syn môj, snáď nám to Pán Boh zjaví; ak nie, dozvieme sa, keď prídeme pred Neho.“

Do kostola mali dosť ďaleko, ale nikdy im cesta nebola pridlhá, vždy si mali čo rozprávať; ta idúc o tom, čo Adam čítal, a odtiaľ idúc o tom, čo v kostole počuli.

Keď si Adam po prvý raz doviedol do kostola ženu, zhíkli všetci. Však len bola pekná, hoci ani nemala chýrne šaty, a stala si medzi mladé ženy na posledné miesto.

Vedel Adam, že má peknú ženu a nemálo si na tom zakladal; ale nikdy sa mu nezdala taká pekná, ako keď uhriata od ohniska pribehla pozrieť sa za ním do vyhne, čo robí, či mu nie je samému smutno. Musel prácu tak nechať, bárs bola aká pilná a pozhovárať sa s ňou. Nemal to rád, keď ich ľudia pomýlili a keď pred ňou rozprávali sprosté, škaredé reči.

Keď už bolo všetko po dome počistené, obrobené, premýšľala Anička, ako by pomohla mužovi zhospodáriť toľko, aby si skôr mohli kúpiť kravu; bez dojeného je tak zle v dome.

Raz podvečer vojde za ním do vyhne. — Bola sobota; upratoval ako pred nedeľou. Pomohla mu, zamietla. Vyšli spolu do humna. Adam dnes od rána ustavične koval; ani nezbadal, že je ustatý, až teraz, keď sadol trochu na lavičku.

Zbadala aj Anička, prisadla k mužovi, vzala ho za ruku.

„Si ustatý, pravda?“

Pozrel jej do modrých, láskavých očí a cítil takú dobrotu v srdci; veď dosiaľ nik sa nestaral, či je on ustatý, alebo nie.

„Veľmi mnoho musíš robiť,“ pohladila ho po spotenom čele.

„To neškodí; však som mladý a zdravý,“ zovrel ju pevno do náruče.

„Adam, a čo ja teraz budem robiť?“

„Ty? A či nerobíš dosť,“ zadivil sa. „Keď som si ťa bral, nemala si také tvrdé dlane ako teraz.“

„To od mazania, Adam; ale však už všetko máme; na druhý týždeň ja už nemám roboty, tú trochu, čo navarím. Vo vyhni ti neviem pomôcť. Dnes bola u nás richtárka, chodila pre tú retiazku; hovorila, že aj svoju Betku pustí do kaštieľa nosiť vodu murárom. Myslela som, keby som sa aj ja hlásila, snáď by ma tiež vzali. Na svitaní by som vám uvarila, a večeru by aj tatíčko uvaril. Že platia štyridsať grajciarov[7] bez stravy; vzala by som si niečo so sebou.“

Nechal Adam Aničku dohovoriť; na čele zasadlo mu mračno.

„Nikam nepôjdeš. Nuž či som sa ja nato oženil, aby moja žena murárom vodu nosila a na panské tovarichy[8] chodila bezo mňa?“

„Ale Adam, tuším sa hneváš? Veď ja len preto, keď by som rada zhospodárila, aby sme skorej mali kravičku. Vidíš, pusti ma, do týždňa hromadu vyrobím!“

Hľadí Adam na svoju peknú ženu a myslí: „Hľa, aká je ona pekná; ľúbi sa mne, ľúbila by sa aj druhým a cudzí by mi s ňou robili žarty.“ Až sa tak celý triasol od hnevu. Zadržal pevno ženine ruky vo svojich a hovorí vážne:

„To pusť z mysle, Anička. Nikdy nepôjdeš robiť ta, kde by som ja nebol s tebou; svet je zlý. Krava bude aj bez panského tovarichu. Keby mi ľudia nezostávali dlžni, už dnes by som ti ju mohol kúpiť. Nájdeš si ešte po dome dosť práce; a sľúbila si mi ušiť košele z toho plátna, ktoré som bol od vás kedysi kúpil, tak uši; všetky sa mi trhajú.“ — „A“ — domyslel Adam, ale nevyriekol, — „ja mám ženu len pre seba.“

Pristala Anička na mužovu vôľu; tešilo ju, že nemusí von z domu. Veď žili spolu ako v raji. Nepustil Adam ženu na tovarich; a vždy, kedykoľvek odpoludnia prišla a vo vyhni šila jeho košele mal ju tak blízko seba, vždy sa z toho tešil.

Poplatili ľudia, zaplatil pán Rudohorský za pluhy a kovanie koní; vybrali sa zať so svokrom na jarmok. Doviedli kravičku — neveľkú, ale dobrú. — „No, Anička, už budeš mať okolo čoho robiť!“

A predsa si Anička vyhľadala zárobok, aby mužovi poľahčila. Začala ľuďom prať; brala si pranie domov, i sami jej ho nosili; potok mala blízko. Dochovala si sliepky, kurčatá; dopestovala v humne i v záhradke zeleniny, nosila do mesta na trh s maslom a so syrom.

Musel si Adam učňa vziať, nestačil s robotou. Zbadali ženy, že je Križko dobrý tkáč; keď ktorá čo napriadla, nosili jemu.

Začali sa Dúbravských vzmáhať. Čo mohli, všetko si spravili sami, a ešte aj ľuďom pomohli.

Bývali pri ceste; každý žobrák, každý vandrovník sa zastavil u nich; nikoho neposlali naprázdno. Ak bol mladý a súci, nechal ho Adam vo vyhni pomáhať a zaplatil mu slušnú mzdu.

Jeden práve u nich zostal; nemal vo svete živej duše a nikdy ešte nebolo mu v živote tak dobre. Spával so starým Križkom v komôrke. Zašatili i zaobuli ho, za to im slúžil. Hovorili mu Tomáš, druhé meno nemal.

Tak minuli sa jar, leto i jeseň. Na malej roličke požehnával Pán Boh. Zarodila sladká jabloň i dve hrušky, orech a slivky. Za robotu vyplatili kováča niektorí zbožím, zemiakmi, kapustou, zásobila sa rodina na zimu.

Tešil sa Adam, že keď prídu dlhé večery, bude môcť so svojimi v izbe sedávať a čítavať im. Tatíčko s Tomášom navozili hojne dreva. Anička kúpila si konopí i ľanu, bude mať čo priasť. Odpočinú si všetci v teplej izbe.

Bolo to po katarínskom jarmoku. Išli Nimničania z neho, išla i Anička. Odbehli ju ženy, kráčala samotná, rada by čím skôr prišla domov; srdce jej bolo plné radosti, najradšej by si zaspievala. Veď niesla v noške za vlastný zárobok kúpenú čiapku pre Adama a tatíčkovi biele papuče. Ako sa oni budú tešiť! Bolo jej ľúto, že Tomáš nemá nič na krk, kúpila mu ručník; a učňovi niesla zjednané čižmy.

Pretrhol ju v myšlienkach cengot zvončekov; obzrela sa i hľadí hodnú chvíľu za peknými saňami.

Konečne videla už aj ona pani grófku. Aká je pekná v tej čierno prámovanej bundičke a v tom perovom klobúčiku! Pekná, ale akási mrzutá. Jej muž sa jej prihovára, a ona ho tuším ani nepočúva. Zívlo sa jej; je iste ospalá. Hľa, už i on zakrútil sa do bundy a nechal ju tak.

Všetci ľudia v Topoľovej a v Nimnici hovorili, že sú to dvaja najšťastnejší ľudia na svete. Je to pravda?

„Nie,“ zakrútila mladá žena hlavou, „nie sú šťastnejší, než Adam a ja. Že oni majú bohatstvo, a my nemáme? Však nám Pán Boh všetko dá, čo potrebujeme, a všetko si môžeme vyprosiť. Že oni nepracujú, a my musíme? Pracoval sám Syn Boží; a my pracujeme radi, pracovitému je sen sladký! Že oni sa vezú, a ja tu ustatá idem? Však som, chvála Bohu, zdravá, a doma si odpočiniem. Že oni sú učení, a my nie? Čo potrebujeme, toľko vieme, a ostatné všetko nás Pán Boh naučí. Že oni sú páni, a my sedliaci? Rovnako nás Syn Boží miluje a miloval; nemáme žiadnej krivdy, všetci nemôžu byť rovnakí. Nie, oni nie sú šťastnejší, lebo ani nemôžu byť. My im nemáme čo závidieť.“

Tak dumala Anička. — V diaľke vidno už kaštieľ. Dohonila starú Gálovú, ktorá tam má dcéru za chyžnú. Presvedčila by sa tak rada, či sú tí páni predsa šťastnejší a v čom. Prihovorila sa žene; odobrala jej košík, — bolela ju už od neho ruka. Povedala, že videla panstvo.

„Teraz že sa viezli?“ diví sa žena. „To nie je ich obyčaj; ale iste nemajú hosťov, nuž mala pani grófka dlhú chvíľu.“

„A čo ona robieva?“ vyzvedá Anička.

„Nič, dievka moja; však niektoré panie aj robievajú, ale ona nie je na to zvyknutá.“

„Však len čosi musí robiť! Ako by tam mohla žiť?“

„Nuž ráno sa oblieka; potom, keď niet hosťov, dá si niečo čítať, alebo si hrá. Potom sa ide prechádzať, zase trochu maľuje a keď sú hostia, tak sa zabáva celý deň.“

„A pán čo robí?“

„Ach, ten má roboty dosť, niekedy mu ani deň nestačí, musí aj noc nadkladať.“

„Teda on tam nie je, keď sa oni zabávajú?“

„Niekedy, keď musí, ale nie je tam rád. Lebo, dievka moja, to sú tam všetko Nemci a Maďari a veľkí páni, a on predsa len z nás pošiel. Tí páni že sa s ním hneď hádajú, čo ja viem o čo; — však vieš, že to u nás Maďar chce byť najväčším pánom; — a on je Čech.“

„Ale však pani grófka ide za ním a pomôže mu niekedy? Však veru iste aj dobre písať aj rátať vie?“

„Iste vie. Ale ty si myslíš, že je to tak, ako u nás? On sa musí dať opýtať, či smie prísť. Však on jej dá všetko, aj by ju na rukách nosil, keby chcela.“

„A ona?“

Žena pokrčila plecami. „Neviem; z takých mladých paní človek nezmúdrie. Ono je to vždy dobre, keď sa svoj so svojím spojí, a mladý s mladým si lepšie rozumejú. Keď ona bude staršia a budú mať deti, však sa to podá.“

Medzitým došli ku kaštieľu. Žena odobrala kôš, ďakovala za odnesenie; Anička už len sama ponáhľa sa domov, až pred vyhňou zastala, a oddychujúc zhlboka vyriekla, čo po celej ceste myslela: „My sme predsa šťastnejší!“

Z vyhne žiari svetlo plameňa, tam ožiarený stojí Adam, jej Adam. Zadívala sa na neho, potom rýchlo zložila nošku, vytiahne z nej čiapku, podá ostatné von vybehnuvšiemu učňovi, aby zaniesol do izby; sama vbehla dovnútra, a objímuc jednou rukou okolo krku nič netušiaceho muža, vložila mu druhou na havranie, husté vlasy čiapku. Pristala mu ako kráľovi koruna.

„Adamko, to som ti ja kúpila!“

Ona nemenila by s nimnickou grófkou. No, či menil by on s pánom Rudohorským? Sotva…



[1] dešperácia — beznádejnosť, zúfalstvo

[2] pošiť (chalupu) — pokryť strechu domu krytom zo slamy, šašiny a pod.

[3] mazanie (mazať) — bieliť, líčiť; zatierať trhliny v hlinenej podlahe

[4] pantok — ťažká sekera s dlhým poriskom

[5] katechizmus — základná učebnica náboženstva zostavená formou otázok a odpovedí

[6] postila — zbierka kázní a výkladov Biblie (z lat. postilla)

[7] grajciar — drobný peniaz, stotina zlatky v bývalom Rakúsko-Uhorsku

[8] tovarich — nádennícka, námezdná práca, obyčajne na veľkostatku





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.