ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola zase jeseň, ako vtedy, keď Adam panské kone koval. Teraz opravoval práve mláťačku pred vyhňou. Pán Rudohorský stál pri ňom a díval sa na prácu; z vyhne zaznieval zvuk železa a kladív.

Vtom zdvihne sa na hradskej prach, prichádza z kaštieľa kočiar a kočiš podáva pánovi telegram.

Obzrie sa Adam od práce a vidí, že pán pokrčil papier a stojí celý bledý, zamračený; iste ho niečo zlého zastihlo.

„Máte nejakú zlú správu?“ prerečie Adam.

„Áno, oznamujú mi, že grófka je na smrť chorá a chce ma ešte raz vidieť.“

Nikto v kaštieli ani grófku nespomenul, akoby už dávno bola mŕtva; nič nevedeli o nej, a ona až teraz skutočne zomierala.

Adamovi bolo jej veľmi ľúto. Ktovie, ako sa jej tam kdesi viedlo? Snáď bola už dávno chorá.

„Pravda, pôjdete za ňou hneď?“ spytuje sa srdečne Adam.

„Ja?“ zmeral si ho Rudohorský od hlavy k päte. „Čo som vám nepovedal, že nemám ženu?“

„Áno, ale nie je to správne. Ona žije, a vy, pane, ste jej prisahali vernosť a lásku v každom kríži až do smrti.“

„To isté prisahala aj ona, a zrušila prísahu!“ rozhorčil sa pán. Dobre, že prevádzal kočiš kone po ceste; — musel by ho počuť.

„Aj keď zrušila, vy, pane, nezrušíte. Pôjdete za ňou, keď si to praje. Chce vás istotne odprosiť. Prinesiete jej odpustenie; však jej preukážete tú láskavosť? Ťažko by sa jej umieralo; a akú by ste raz dali odpoveď vášmu synáčikovi, keď by sa vás pýtal, kde a ako mu mamička umrela, keď by ste sa s ňou nezmierili a nechali ju zomrieť u cudzích ľudí?“

Hľadí Adam prosebne a dôverne na pána: „Však pôjdete?“ opakuje znovu.

Odpoveď nedostal; ale pán stisol mu ruku, zavolal kočiša, a už ho koníky odnášali od kováčových zrakov.^[19]

Išiel pán za ženou, našiel ju ťažko chorú; len za tú chvíľu bola pri pamäti, keď k nej prišiel. A tak si jej srdce nečakanou láskou získal, že si žiadala u neho aspoň umrieť.

Hoci lekári bránili, nechcel pán Rudohorský, aby tu umrela medzi cudzími ľuďmi a previezol si ju do Nimnice.

Radil lekár, že keď Anička vie tak dobre chorého ošetrovať, aby prišla opatrovať pani grófku. Adam ju sám vystrájal, aby už len išla; a pretože bez gazdinej byť nemohli, zavolal si zatiaľ starú Matejáčku. Janíčka si vzala Anička so sebou.

Opatrovala Anička chorú paniu vo dne v noci, zamieňali sa s pánom, ktorý od nej neodchádzal, len keď musel. Prenášal ju z jednej izby do druhej, z jednej postele na druhú, a potom na čerstvý vzduch. Bola veľmi slabá. A nikto jej tak neulahodil spraviť posteľ ako Rudohorská.

Strážili ju ako oko v hlave, ako taký vzácny kvet.

Prišla domov umrieť; no je jedno slniečko na zemi, pod ktorým najpeknejšie kvety kvitnú, a volá sa láska. Ono aj túto panskú kvetinku osvietilo a zahrialo. A je jedna moc, ktorá pred samými bránami smrti môže zastaviť smrť; — je to modlitba.

Modlila sa Anička mnoho za jej uzdravenie; modlil sa i Adam — márne. Až keď pán sa začal modliť, Boha prosiť, aby mu ženu uzdravil, aby mu ju ešte nebral — vyznávajúc, že mnoho sa proti nej prehrešil; až keď to úzkostlivé: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu, a daruj mi ju ešte raz!“ zalietlo z prachu zeme k nebesiam — prišla okamžitá odpoveď.

Adam sa chodieval každý večer pýtať, ako sa má pani, a vždy potešil pána nejakým dobrým slovom. Čakával na neho v kaštieli.

Raz večer — už na dvore — povedal mu lekár, že sa stav panin veľmi zlepšil, a v izbe objal ho pán, a hoci mu ani slova nepovedal, vedel Adam, že mu ďakuje za to, že ho poslal za pani grófkou.

Keď už nebezpečenstvo pominulo, počala sa pani uzdravovať. Bola dosiaľ veľmi slabá, museli ju učiť chodiť ako malé dieťa.

Aničku si veľmi obľúbila. Pána sa trochu bála — vedela, že mu veľmi ublížila, a on je k nej taký dobrý.

Začala Anička privádzať obe deti; sprvu len na chvíľku, potom na dlhší čas.

Raz si priala pani spoznať Aničkinho muža, a keď prišiel, tak sa jej zaľúbil, že ho sama žiadala, aby ju zase navštívil a prosila ho, aby jej Aničku ešte nebral.

Ozdravela pani grófka, a taký sa jej stal muž vzácnym a milým — premohol ju láskou — že nežiadala si už preč od neho a od synáčika.

Rudohorskej sa dlho ostýchala; ale keď táto všetko urobila, čo jej na očiach videla, uverila, že sa na ňu nehnevá. Raz, keď išla Anička na chvíľu domov, a Rudohorská pri panej na jej mieste sedela, vzala ju pani zrazu za ruku:

„Nehnevajte sa, tetička, na mňa; ďakujem vám, že ste môjho muža a dieťa tak dobre opatrovali. Prosím vás, nehovorte mi „grófka“, a povedzte všetkým služobníkom, aby mi už nikdy viacej tak nehovorili. Nech ma menujú len pani Rudohorskou, ináč nechcem sa nazývať!“

Ukázalo sa, že mala Rudohorská pravdu; nebola pani grófka zlá, len zle vychovaná.

Keď lekár dovolil, že sa smie vyviezť, žiadala si, aby ju zaviezli k Dúbravským. Chcela vidieť Aničkinu domácnosť, a veľmi sa jej tu ľúbilo.

Adam navrhol, aby poďakovali Pánovi Ježišovi za panino uzdravenie, a že bude všetkým na posilnenie, keď niečo prečítajú zo Slova Božieho.

Keď sa modlil, pani plakala; — ale keď potom začal čítať 1. list Korinťanom 13. kapitolu — ani oči z neho nespustila a polohlasne si opakovala: „Láska je trpezlivá,… všetko znáša, všetkému verí, všetko trpezlive očakáva.“ „Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska!“

Nuž tú lásku videla pani u Dúbravských; bolo jej tu medzi nimi tak dobre.

Chcela Anička prehovoriť veselé slovo i za pána Rudohorského; veľmi po tom túžila, aby sa pani svojho dobrého muža tak nebála; lebo cítila, že ho to bolí.

Rozprávala panej, ako sa pán k nim pekne zachoval a že ich z núdze vytrhol. Ale keď začala, musela rozprávať všetko, musela vyrozprávať svoju aj Adamovu biedu.

*

Pani sa vrátila potom domov veľmi zamyslená a dlho potom plakala vo svojej izbe, porovnávajúc vernosť mladej kováčky so svojou nevernosťou.

Zrazu vstala z pohovky; Anička odprosovala Boha za to, že Mu kedysi prestala veriť — a ona Ho tiež chcela prosiť, aby jej odpustil. Modlila sa po prvý raz, nevediac ani, ako a čo povedať. Ale ten dobrý Ježiš, ktorému Adam tak krásne ďakoval za jej uzdravenie, jej rozumel a odpustil.

Práve sa domodlila — a vtom zaklopal pán na dvere, prosiac o dovolenie vojsť; nebol dnes doma celý deň, mal v meste prácu. Bežala mu otvoriť; — a keď proti nej náruč vystrel, hodila sa do nej a objímajúc ho, prosila ho v slzách ešte raz za odpustenie, ďakujúc mu, že bol k nej taký láskavý, ona že toho nie je hodna. Už dávno jej odpustil a prosil teraz sám, aby jemu odpustila, že s ňou nemúdre zachádzal — a že začnú nový život, nie ako posiaľ, bez Boha, ale v mene Pána Ježiša.

Anička sa vrátila k svojmu Adamovi. Vydýchol si Adam; veľmi mu bolo smutno bez Aničky a Janíčka; a nielen jemu, ale všetkým chýbalo slnko, keď ju nevideli v dome, usmiatu, prívetivú ku každému, a nepočuli, ako si pekným hlasom pri práci spieva. Aj to jedlo — hoci Matejáčka dobre varila — ináč chutilo, keď ho Anička prichystala a potom pri stole ponúkala.

*

Zotavila sa pani v kaštieli; kvitla zase ako ruža. Ale akoby to ani ona nebola: ku každému bola prívetivá a láskavá. Gazdinkej síce prenechala starosť o hospodárstvo, zato ale pomáhala mužovi, keď bolo treba písať a rátať; starala sa o služobníctvo, aby im nič nechýbalo.

Pán Rudohorský omladol. Nevidel si ho už tak zamračeného. A keď ho raz Adam navštívil, bola skriňa naplnená už len knihami na slávu Božiu, na stole ležala veľká Biblia, z ktorej denne čítal svojím domácim. — Neodrodí sa jeho synček už, až dorastie.

Kedykoľvek sa okolo vyhne ponáhľal a nemohol zísť pozhovárať sa, veselo volával na Adama: „Čo robíte, šťastní ľudia?!“

A keď išiel okolo lekár, nezdržal sa, aby dovnútra nevošiel, hoci len na chvíľku. Radi ho tu videli, a on rád prichádzal.

„Ste dobrý kováč,“ povedal raz Adamovi. „Keby ste mohli to srdce láskou tak rozohriať, ako to železo tam!“

„Hoj!“ zavolal Tomáš, „takým kováčom je len Pán Boh, ktorý vraví: „Slovo moje je ako kladivo, rozrážajúce skaly.“

„Veľký si ty mudrc, Tomáš,“ povie lekár, „dosiaľ som to nevedel; pravdu máš, je ako kladivo skaly rozrážajúce; ale kladivo nezahreje!“ —

„Nie, ale Pán Ježiš hovorí: „Poď ku mne,“ na Jeho srdci sa to rozorvané srdce zahreje, lebo On všetky rany zahojí,“ svedčil Adam a veril pritom, že raz príde doba, keď Pán Ježiš zahojí i tú neveru v srdci ich milého priateľa, a že zvolá aj on, ako kedysi učeník Tomáš: „Môj Pán a môj Boh!“

Tak žili Dúbravskí; Božie požehnanie s nimi, v ich srdci láska Kristova. Všetko im slúžilo k blahu, či dobré, či zlé, lebo:

(1904)