Zlatý fond > Diela > To, čo večne trvá


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
To, čo večne trvá

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov


 

To, čo večne trvá

Dlhé, dlhé roky patrili Trebovské vrchy, pokryté lesmi, mestečku Trebová. Mestečko v nich vydržiavalo hájnika, ktorému dalo titul polesného. Tento spravoval lesy, a pritom v nich všelijako šafáril. No, že to bol človek vľúdny a s ľuďmi vedel žiť, a že na mestskom úrade tej veci nikto lepšie nerozumel, nebolo proti takému hospodáreniu námietky.

Ľud si chválil dobrého pána polesného, ženy nosili mu huby, čerstvé i sušené ovocie, kuriatka, maslo, syr, vajcia — čo ktorá mala. Zato on zase prižmúril oči, keď ich muži — ktorí mali dovolené brať len suché haluze a stromčeky — odrezali niekedy aj pekný statný strom. Alebo sa robil hluchým, keď sa v noci ozývalo rúbanie stromov a lesy stonali pod nemilosrdnými ramenami sekier. Takto za päť prstov kúpené drevo odoberal od nich trebovský Žid. Ten ho rozvážal plnými vozmi a predával so stonásobným ziskom.

Že lesy pri tejto slobode a zvoli pustli, je pravda. No ľudia si hovorili: Veď stromy boli a budú.

„Ach, škoda, preškoda toho starého poriadku,“ ľutovali susedia, keď sčista-jasna začal štát dohliadať na správu lesov. Prišiel lesný inšpektor, zistil mnohé chyby, a — vraj — musí sem prísť skúsený lesník, ktorý by lesy riadne pestoval a preňho sa musí vybudovať hájovňa.

Trebovčania vystavali pekný domček pri lese a vymerali preň aj miesto pre záhradu okolo neho. No pritom nežehnali ani vláde ani novému hájnikovi.

Pána polesného Radoniča, ktorý býval neďaleko vo svojom domčeku — aby neprišiel celkom o miesto — určili za pomocníka budúceho správcu lesov. Ani on neprejavoval vo svojom srdci tie najružovšie pocity voči svojmu novému správcovi. Bolo isté, že poslúchať ho bude len ten, kto bude musieť.

Začiatkom jari, keď sa začali stromy rozvíjať a v celej prírode vládol najkrásnejší život, priviezli na vozoch nábytok pána hájnika do hájovne. S nimi prišla aj stará žena. Od nej dozvedela sa pani polesná, že slúžila už u rodičov pána Lesinského — tak sa totiž hájnik volal — a teraz bude viesť domácnosť svojho bývalého dojčaťa.

Starena bola dobrá žena, veľmi tichá, a ani vlastná matka svojmu jedináčikovi by nemohla všetko zariadiť tak, ako to robila ona. Aj to sa dozvedeli u polesných, že hájnik je ešte mladý, a pritom človek učený; veď má mnoho kníh.

Elenka Radoničová, polesného najstaršia dcéra, netajila sa tým, žeby rada vedela, či sú to slovenské knihy. Veď mala asi desať rokov, dali ju rodičia k strýkovi, evanjelickému farárovi do Turej. Tam vyrastala až do pätnásteho roku. A že tam mala bratancov, ktorí študovali na českých a moravských školách, priniesla si odtiaľ národné nadšenie. A hoci ho s ňou nikto neprežíval — aj keď odvtedy už prešli dva roky — nikdy nezhaslo. Živili ho listy mladšieho bratanca Horislava.

Konečne boli hotové všetky prípravy a hájnik prišiel v sprievode lesného dozorcu a niekoľkých pánov. Usmiali sa sedliaci, „keď ho zastihne prvý silnejší vietor, odnesie ho za hranice ako pierko.“

„Ba,“ usmial sa pán polesný popod fúzy, „aspoň je ľahký. Keď sa v lese stretne s medveďom, bude môcť dobre utekať.“ On, polesný, muž ako buk, by veru ťažko utekal; a ani sa mu to nikdy neprihodilo.

„Nechajte to,“ poznamenal starý Križan, však sa on v tých horách otuží, len nech je inak na nás dobrý.“

„Rád by som veru vedel,“ pohrdlivo povedal druhý, „Kto ho len bude poslúchať? Pred nosom mu podtnú mladé bučky.“ Ale nepodťali. Zbadali Trebovčania za krátky čas, že umenie rozkazovať nezávisí od telesnej schránky ani od hrmotného hlasu.

Netrvalo dlho a meno pána Lesinského vyslovovali takým spôsobom, aký vyvoláva len duševná nadvláda. Skôr hovorieval o ňom polesný: „Či ten rozumie lesom? Dodnes iste sedel nad knihami, a len z nich poznal lesy!“ Ale odvolal tie slová dosť skoro. Lebo sotva prišiel mladý lesník, začalo sa s čistením lesov, úpravou rúbanísk. Bolo treba mnoho pracovných síl a nejedna horská chalúpka zásobila sa drevom na celý rok. Potom sa dal Lesinský do merania, siatia a vysadzovania mladého lesa, akže v krátkom čase to vyzeralo ako kus krásne upravenej záhrady. A hoci mladý lesník nepracoval rukami, predsa polesný videl, že zo všetkých pracuje najviac svojou mysľou a udržiava nevšedný poriadok.

„Mňa by tak neboli nikdy poslúchali,“ myslel si polesný. „Čo to len má také zvláštne? Veď ani raz nezakľaje a prísne alebo tvrdé slovo z jeho úst nepočuješ!“

Keď asi týždeň pracovali, prišiel raz za hájnikom polesný s odkazom z mesta a našiel ho v rúbanisku, ktoré ešte nebolo vyčistené. Zarazilo ho, čo uvidel. Čo tu robil? Jeho mladý pán znášal pekné raždie a práve priväzoval k nemu kus stočenej trávy a suchého lístia ako to robievajú starí ľudia, keď idú na drevo, aby ich netlačilo na chrbát. — Noška bola hotová a pán Lesinský ju zdvihol a priviazal na chrbát neveľkému chlapcovi, ba ešte ho pritom pohladil aj po čele a niečo mu povedal, čomu polesný nerozumel. Chlapec odchádzal a hájnik uvidiac polesného kráčal mu v ústrety. Na jeho tvári nebolo možno vidieť rozpaky nad tým, že ho zastihol v takej práci. Vybavili spoločne, čo sa týkalo odkazu z mesta a kráčali za robotníkmi. Polesný pokukoval zboku na hájnika. Tento zbadal, že sa ho polesný chce niečo spýtať, alebo že by rád s ním načal nejaký dôvernejší rozhovor. Okolo nich bolo ticho ako v kostole.

„Prajete si niečo, pán Radonič?“ prehovoril vtom Lesinský dívajúc sa svojimi veľkými čiernymi očami do širokej dobráckej tváre polesného.

„Ale,“ odpovedal zmäteno polesný, „už ste medzi nami týždeň, pán Lesinský, rád by som sa vás spýtal, ako sa vám páči v našich horách?“

Okolo pier mladého muža preletel pekný úsmev a pôsobil ako lúč na túto tichú tvár zastretú vážnosťou.

„Hory sú krásne, ako Božia príroda vôbec,“ odpovedal lesník.

„To áno, len či je vám tu nie smutno, keď nemáte panskú spoločnosť, však keby ste sa chceli zoznámiť, v meste je dosť všelijakých pánov. Je tam notár, toho už znáte, sudca, pokladník, lekár, lekárnik, sú tam farári, učitelia a rôzni iní páni.“

„Ďakujem vám, pán polesný, za starostlivosť, ktorú máte o mňa. No, verte, že mám spoločnosť, ktorá ma nikdy neomrzí a úplne mi postačí.“

„Akú, pane?“

„Je tu so mnou môj Boh, môj Pán Ježiš a sú tu ľudia, ktorým som povinný dobre robiť.“ V horách stíchlo.

„On azda, chudák, od mnohého čítania a študovania nemá zdravé zmysly,“ pomyslel si polesný, hoci tichá a vážna tvár Lesinského ho na to neoprávňovala. No či však kto slýchal, aby hájnik rozprával o Bohu, a to tak presvedčivo, akoby ho mal vedľa seba?

„Vy ste evanjelik, pán Radonič, či nie je pravda?“ opýtal sa po chvíli mladý muž.

„Áno, pán Lesinský, a keď sa smiem spýtať, vy tiež?“

„Áno, tiež.“

„Ach, to som rád. Človek sa hneď lepšie cíti, akoby sme boli svoji!“

„Máte pravdu, lebo človek vie, že máme niečo spoločné, spoločnú Bibliu…“

„Ja mám doma po dedovi veľkú — má vyše sto rokov. Keby ste chceli, mohli by ste sa prísť na ňu pozrieť.“

„Prídem rád — teraz sa však musím poponáhľať.“ Hájnik pozrel na hodinky, uklonil sa a zmizol v húští pred očami polesného.

„Aký je prívetivý a prostý,“ myslel tento. „Nemá v sebe pýchu. Je evanjelik, a nábožný evanjelik. To na dnešné dni stačí, keď na Boha nikto nemyslí.“

Ešte raz sa mihla v húští spanilá hájnikova postava, ale ľahké kroky už nebolo počuť. Zamyslený poberal sa polesný voľne za ním.

*

Prešli asi tri týždne. V horách všade plno divých ruží, že až srdce zajasá pri pohľade na stráne.

Časne zrána vyšla Elenka Radoničová na kvety do lesa k trebovskému jazeru; dnes čakali vzácnych hostí z Turej. Príde aj Horislav, a tá ich chalúpka oproti turanskej fare bola taká nepatrná, chcela ju ozdobiť aspoň čerstvými kyticami kvetov. Vedela, že ju Horislav má rád. Veď ju ospevoval v básňach, ktoré jej posielal. Mala od neho celý zväzok listov, z ktorých vyznievala túžba po nej. Dobre jej to robilo. Bolo to také krásne byť milovanou. Premýšľajúc kráčala tajomným lesom. Nakoniec zastala a oprela svoju štíhlu neveľkú postavu o skalný balvan. Stála tu medzi samými kvetmi obsypanými krami šípových ruží ako najkrajší kvietok medzi nimi. Keby sa ocitla v spoločnosti mestských krásavíc, stratila by sa medzi nimi ako šípová ružička v kytici umelo vypestovaných záhradných ruží; nemohla by sa im vyrovnať. Ale v týchto tajomných zelených lesoch, v tomto nádhernom ráme prírody, bola krásna, veľmi krásna, takže sa nedalo na ňu pozrieť bez záľuby. Mala už plné ruky kvetov. Položila ich na skalu, začala ich urovnávať a ústa — akoby stvorené na spev — začali spievať. A tu sa rozliehal jej hlas po lese:

Rastie hájik zelený,
pasú sa v ňom jeleni,
pasú sa v ňom parohatí
jeleni.

Jelienok môj, kde stojíš?
Do vodičky čo hľadíš?
V tej vodičke vo hlbokej,
čo vidíš?

Vidím hory milené
i lúčiny zelené,
na nich kvietie rannou rosou
skropené.

Šumí hora, hučí háj,
jelienok môj, nesnívaj;
ej, a strela zafičala —
dosnívaj.

Hľadí skala stoveká
do vody dohlboka,
nevidí viac milého
jelienka.

Zaplakali jeleni;
kde je náš druh milený,
kde jelienok, kde kamarát
milený?

Hora hučí, šumí háj,
jelienok môj, nesnívaj.
Vstaň jelienok, už je jaro,
už je máj.

Medzerou, v ktorej sa rozstupovali stoveké skaly, uvidela deva neďaleko lesom obklopené jazero s tichou modrou hladinou. Predstavila si jeleňa na skale i jeho smrť a mimovoľne sa zamyslela nad poslednými slovami piesne: Vstaň, jelienok, už je jaro, už je máj.

Vzkriesenie! Dosiaľ často myslievala na národné vzkriesenie, teraz však dumala o svojom vzkriesení. Zdalo sa jej, že kým okolo nej a v jej srdci je plno svetla a májovej krásy, v jej duši je tma; mala by mať viac svetla v tých veciach, ktoré siahajú za hrob. Sú v živote každého človeka chvíle, najmä v mladosti, keď sa k duši blíži Ježiš. A sú veci, často vyvolané nepatrnými vecami, keď ona počuje hlas svojho pastiera.

Neznámy to hlas. Pri ňom sa človeku zdá, že musí niekam ďaleko, vysoko, za kýmsi dobrým a drahým, ale ach, nevie cestu a nieto nikoho, kto by ho vzal za ruku a povedal: Ježiš ťa volá, poď, ó, poď k Nemu, On ťa chce večne oblažiť.

Deva nevedela, prečo jej vytryskli slzy z očú. Uviazli na tmavých riasach a lesknú sa tam ako nebeská rosa na kvetnom kalichu. Zrazu pohodila hlávkou: „Čo sa to so mnou deje? Prečo sa mi chce plakať samou túžbou, keď mám všetko, ba i Horislav príde?“ Chcela zobrať kvety a vrátiť sa domov, ale tu sa zarazila. Nebola sama. Pán Lesinský objavil sa za ňou. Kto by sa nazdal, že sa tu stretne s pánom hájnikom a možno bude mať príležitosť s ním prehovoriť?!

Chodieval k nim síce častejšie, no otec sa vždy s ním zavrel do prednej svetlice a do rodinnej izby ho nikto nepriviedol. Mala nádej, že sa snáď tak stane, keď prídu hostia.

„Dobré ráno, slečna Elenka, kde ste sa tu tak časne vzali?“ pozdravil sa hájnik srdečne. Elenka sa zapýrila až po tmavé vlásky.

„Prišla som si natrhať kvieťa, lebo zajtra k nám prídu hostia; avšak sa musím poponáhľať, aby som sa domov vrátila, kým bude horúce.“

„Idem od jazera,“ pripomenul Lesinský. „Tam na brehu sú ešte krásne nezábudky a jedna mne neznáma biela kvetina. Ak dovolíte, odprevadím vás tam. Toto kvieťa nechajte tu pod skalou, aby vám v rukách nezvädlo.“ Potešila sa, že ju chce odprevadiť. Uložila kvietky a vystúpila za ním na skalu. Chodníček tu bol úzky. Lesník ju chytil za ruku a viedol ju.

Kráčali medzi šípovými ružami. Naraz tŕň zachytil jej ľahunké šaty, čo prinútilo oboch zastaviť sa. Dosiaľ hľadela dolu, teraz však musela vzhliadnuť ku svojmu sprievodcovi. Bola rada, že on vyslobodzuje z tŕnia jej sukničku, a tak nehľadí na ňu a že sa mu mohla bližšie pozrieť do tváre. Nebol taký pekný ako Horislav, ale mal pekné čelo, jemné ústa, krásne oči; a ešte niečo bolo pri ňom pekného, čo sa nedalo hneď určiť. Otec o ňom včera povedal, že má dobré srdce.

„Tak, Elenka, už ste voľná,“ povedal a pozrel sa na ňu. Obidvoch to priviedlo do rozpakov: jeho, že sa dívala na neho, a ju, že ju pristihol pri tom. Jeho rozpaky trvali len okamih. „Pieseň, ktorú ste tam spievali, je veľmi pekná,“ povedal potom srdečne.

„Pravdaže je pekná,“ prisvedčila živo, „ja som si toho jelienka tu na jazere predstavovala, aj jeho smutnú smrť, priala som si len, aby mohol vstať.“

„V piesni je ukryté pekné podobenstvo.“

„Aké?“

Cesta sa rozšírila, išli vedľa seba.

„Jelenček predstavuje mladosť, ktorá je zaujatá pre všetko dobré a krásne. Ona hľadí do tajomného jazera, na rozkošné hory a lúčiny tohto sveta a nepozoruje pritom nepriateľa, ktorý mieri na jej srdce jedovatým šípom. Šíp trafí, a mladosť umiera.“

„A ten šíp?“

„Menuje sa hriech.“ Uprela dlhý pohľad na jeho tvár.

„Nežasnite, Elenka, týmto jelenčekom bol som raz i ja. Keď hľadím na vás, tak mi je, akoby som ešte videl pred sebou vždy stratenú peknú dobu prvej mladosti. Vychovaný — ako vy — materinskou láskou, plný ideálov, rástol som v zátiší. Pretože ma nikto neupozornil na úskalie života a že ma nikto nevaroval pred kalnými vlnami nerestí a hlavne, že som nemal kompas, že som nepoznal kormidelníka, s ktorým by som sa preplavil bez úrazu, stroskotala moja loďka. Uprostred najkrajšieho sna mladosti trafila ma strela hriechu a zničila moju nevinnosť. A tým jelenčekom ste aj vy. Dovoľte, aby som vám ukázal, kde sa môžete ukryť so svojou peknou, nepokalenou mladosťou, skôr než vás zasiahne strela a zapáli vo vás tú skrytú horľavú látku, ktorú ukrýva každé srdce.“

Hlas mladého muža znel vážne a smutno. Ku koncu sa vyjasnil. Pohľad devy ponúkal ho pokračovať.

„Poďte k Pánovi Ježišovi, skryte svoje srdce v Jeho ranách a celú svoju bytosť v Jeho náručí. Tam budete vždy istá a bezpečná. Vezmite Ho do loďky svojho života, a tak bez úrazu prejdete všetky úskalia i uprostred kalných vĺn.“ Vtom došli k jazeru a teraz stáli nad jeho hladinou.

„Viem,“ povedala nato deva, „že mi hovoríte dobré veci, hoci som vám úplne nerozumela. Cítim v srdci hlas, ktorý ma pudí, aby som vás poslúchla. Verte, už niekoľkokrát som myslela — ani nevediac prečo — čo bude so mnou ďalej. Povedzte mi teda, ako mám ísť k Nemu?

„Ak sa niekomu chceme dať pod ochranu, musíme ho najprv dobre znať, či nie je tak?“

„Áno, a teda —?“

„Čítajte usilovne všetko, čo v Božom slove stojí napísané o Pánovi Ježišovi. Tak Ho poznáte a prídete k Nemu. On vás ochráni a budete bezpečná pre časnosť i pre večnosť. Sľúbte mi, že budete čítať obzvlášť v týchto dňoch, keď budete mať návštevu?“

„Neviem, či budem mať čas,“ zarazila sa.

„Ó, prosím, vstaňte o polhodiny skôr ako ostatní a čítajte. Bibliu predsa máte, či nie?“

„Svoj mám len Nový zákon.“

„Teda najprv čítajte tento. Je to zákon nášho Pána Ježiša Krista. Dajte mi na to ruku, že budete usilovne čítať.“ Podával jej prosebne pravicu. Ešte okamih váhania a malá biela rúčka spočinula v jeho.

„Budem,“ vyslovili jej ružové ústa rozhodne.

„A nedáte si v tom ničím a nikým prekážať?“

„Nedám.“

„Sláva Pánovi.“ Pustil jej ruku a skláňajúc sa ku kvetinkám, dal sa ich opatrne trhať a podával jej ich. S netakou radosťou prijímala veľkú kvetinovú korisť z jeho rúk. No, že jej malé rúčky nemohli udržať celé to bohatstvo kvetín, zložila ho do rozprestretej zásterky.

„Už mám dosť; ďakujem vám,“ vydýchla si konečne, „a teraz musím už domov, aby mi nezvädli. Vy nejdete, pán Lesinský?“

„Áno, idem takisto domov, odnesiem vám kyticu odloženú pri skale, lebo tú by ste sama nemohli niesť.“

„A potom sa zase chcete vrátiť sem?“

„Nie, mám doma prácu.“

„Môžem sa vás opýtať,“ začala, keď spolu kráčali lesom, „aká to bola strela, ktorá zničila vašu prvú mladosť?“ a uprela polo skúmavý, polo nesmelý pohľad do jeho tváre.

„Strela prvého pokušenia hriechu, v ktorom som neobstál,“ odpovedal vážne. „Uviedli ma do spoločnosti, v ktorej sa hrávali karty. Dal som sa zviesť; naučil som sa hrať a piť. Kartárstvo ma pripravilo o všetky moje mladistvé ideály a pijanstvo urobilo zo mňa obyčajného darebáka a zhýralca, ktorý potom preletoval ako motýľ od jednej spoločnosti k druhej. Následok bol, že som narobil dlhy, ktoré môjho dobrého otca priviedli do veľkých ťažkostí. Prestal som sa učiť a moje zdravie — beztak chatrné — som si temer celé podkopal. Bola to len veľká milosť od Boha, že ma zachránil od pádu do ešte ohavnejších hriechov, od ktorých som nebol ďaleko.“

„To je čudné,“ povedala Elenka nevinne, „ja som nevedela, že hrať karty je hriech; my sme si u strýčka často zahrali. Myslíte teda, že je to hriech?“

„Určite, slečna Elenka. Znal som mladých mužov, ktorí hrali celé noci, zatiaľ čo doma ženy a deti zomierali hladom. Kartárstvo je náruživosť. Je ako choroba, do ktorej človek upadá stále hlbšie a hlbšie, až už nie je schopný inej myšlienky. Bol som pri tom, keď istého pána pri kartách pri veľkej prehre ranila mŕtvica. A tak musel ísť pred Boha nepripravený. Inokedy sa zase dvaja muži pre urážku — ktorá sa stala pri hre v karty — vyzvali na súboj. Bol som jednému sekundantom, a ten zomrel v mojom náručí. Jeden zomrel, druhý bol vrahom.“

„Ach, to je strašné. Ale to sa stáva len pri hre o peniaze, a nie takej hre, akú sme hrali pre zábavu.“

„Slečna Elenka, krása zostáva krásou a pokušenie pokušením. Kto sa naučí hrať o fazule, končí často ako biedny hazardný hráč.“

„To musíš povedať Horislavovi; myslela deva, on tak rád hrá karty. Keby sa naučil hrať o peniaze a mnoho by prehral, alebo keby ho vyzvali na súboj a zabil niekoho. Ó, hrôza, toho by som sa nechcela ani dožiť! Nech teda prestane hneď kvôli mne. Ó, on to určite urobí.“ Po chvíľke povedala nahlas:

„Keď ste videli, aká je to nebezpečná hra, prestali ste, však?“

„Ó, slečna, ja som už nemohol prestať. Bahno sa mi stalo väzením, ktoré ma nepustilo. Aj keď som si často zaumienil, že prestanem, nemohol som. Hriech akéhokoľvek druhu je reťaz, z ktorej sa nikto bez pomoci Pána Ježiša nevymaní.“

„Kto vám teda pomohol?“ spýtala sa užasnutá deva.

„Našiel sa milosrdný človek, ktorý ma na moje hynutie upozornil a ukázal mi cestu spasenia, po ktorej mám ísť k Pánovi Ježišovi. Poslúchol som a išiel som k Pánovi. Prosil som Ho a On ma prijal. Odpustil mi všetky moje viny, očistil ma od tej neprávosti a postavil ma sem do tohto zátišia, aby som tu duchovne i telesne pookrial. Pripadám si ako vták, ktorého pustili zo železnej klietky. Moja duša je pokojná, som taký voľný! Čo je stratené, je stratené navždy! Ale ja môžem žiť nový život, ktorý mi On sám daroval. Verte mi, keď chodím po týchto lesoch, cítim akoby On — nadovšetko drahý môj Spasiteľ a Vysloboditeľ — chodil so mnou a akoby som po svojom boku cítil ozvenu Jeho tichých krokov. Prial by som si, aby toto moje šťastie prežíval so mnou celý svet. Ale tu som málokedy mal možnosť hovoriť s niekým o Ňom. Uprostred práce, pri odpočinku i v chvíľach bolesti — keď spomienky na premárnený čas života dorážajú na moje srdce — cítim Jeho sladký hlas: Neboj sa, lebo ja som s tebou. Váš milý otec v obave, aby som sa tu necítil osamelým, chcel ma zoznámiť s trebovskou spoločnosťou. Tam niet miesta pre mňa. Strediskom ich schôdzok je krčma, ktorú nazývajú „besedou“; moja noha jej prah viac neprekročí. Oni majú radi to, čo mňa raz ničilo, a pritom väzia so záľubou v tých istých okovách, pod ktorými som stonal. Ó, nie! Oslobodený vták sa už nevracia do klietky! Vážil by som si veľmi spoločnosť ľudí rovnako zmýšľajúcich, ktorí by spoločne so mnou oslavovali môjho Pána. Túžim často po bratoch a sestrách spojených so mnou v Kristu. No aj v samote som úplne šťastný a spokojný v spoločnosti môjho Boha, ktorého som prosil a budem prosiť, aby sa dal aj vám poznať a vzkriesiť i vás k duchovnému životu ako Jairovu dcérušku.“

Deva zabudla na krásu jari okolo seba. Zabudla i na kvieťa v zásterke. Ale nikdy nezabudne na zvláštne pocity, ktoré pri Lesinského slovách pohli jej mladé srdce. Hlavným z nich bola túžba poznať predivného Spasiteľa, ktorý urobil tohto muža takým šťastným a spokojným.

„Rozprávajte mi viac o Ňom,“ povedala zrazu.

A on rozprával — rozprával rád! A keď si sadli; vyňal Nový zákon z náprsného vrecka a čítal. Bolo všetko, čo čítal, známe a predsa všetko nové. Ach, veď ona ešte nikdy nepremýšľala o tej veľkej láske umierajúceho Božieho Syna, a dnes objavila sa pred ňou táto láska v celej veľkosti. Poznala a uverila, že Ježiš zomrel i za ňu, uverila tomu ako dieťa bez všetkej pochybnosti.

Keď pri dverách domu prijímala kyticu z ruky láskavého sprievodcu, pohliadli na neho jej detinské nevinné oči plné sĺz a vďaky.

„Viem, že by som Pána Ježiša rýchlejšie, lepšie spoznávala, keby ste ma vy učili,“ prehovorila tíško, „avšak u nás niet takého tichého miestočka a keď prídu hostia, bude ho ešte menej.“

„Dovoľte,“ opýtal sa ešte Lesinský pred odchodom, „kde ubytujete vôbec svojich hostí na noc?“

„Do prednej izby.“

„A vy všetci?“

„My si už nejako pomôžeme. Otec pôjde spať do včelína, má tam pohovku a chlapci na pôjd na seno.“

„Povedzte, prosím, svojmu otcovi, či by sa neobťažoval prísť za mnou a znášať so mnou moju samotu. Môže zobrať so sebou aj chlapcov, keby sa na noc ochladilo.“

Kým sa spamätala z milého prekvapenia, poklonil sa jej a odišiel.

*

„Nech si človek nemyslí, že toho či onoho nebudete raz potrebovať,“ hovorí na druhý deň polesná svojej švagrinej — pani farárke. „My sme sa hnevali na pána hájnika skôr ako prišiel, a veru bez príčiny. On nezaviedol nijaké nové, pre nás škodlivé poriadky a naše staré neznal. A teraz sa nám dobrým za zlé odpláca. Môj starý dnes u neho nocoval i s chlapcami a tí si nevedia dosť vynachváliť, ako im tam dobre bolo.“

„A aký je to vôbec človek?“ spytuje sa pani farárka.

„Môj hovorí, že na ľudí veľmi prísny; nie žeby ich hnal do roboty, to nie. Ale piť im nedovolí. Už asi desať ich vyplatil a poslal preč; ostatní sa teraz držia. Sám nič nepije a hovorí, že opilstvo je skazou pre celé ľudské pokolenie. V jeho prítomnosti nesmie nikto zlorečiť, ani brať meno Božie nadarmo. Mal tam niekoľko takých, ktorí sa nechceli toho zriecť. Vieš, že to naši ľudia niekedy robia zo žartu. Ale aj tých poslal preč.“

„Že vy v Boha neveríte, to je vaša vec,“ povedal im, „ale v mojej prítomnosti môjho Boha nesmie nikto ani urážať ani potupovať!“

„Naši ľudia sa radi zavďačia. A sú aj radi, keď im človek niekedy niečo prehliadne. On však nechce prijať nijaký dar, ale tak isto nechce ani nič prehliadnuť. Zato však dobre urobil ľuďom tým, že im dovolil vyčistiť lesy a rúbaniská. Najchudobnejších, ktorí drevo odnášajú v nošiach, púšťa najskôr a iba potom tých, ktorí majú záprah. Ba vraj neraz ukazuje chudobným, čo by si lepšie mohli vziať.“

„A do ktorej spoločnosti chodí, medzi maďarónov, či medzi našich?“

„Do nijakej. Nemá ani kedy, celý deň je v lese.“

„Aj v nedeľu?“

„Niekedy aj.“

„A čo tam robí?“

„Že si vraj vezme knihu so sebou a číta. Minulú nedeľu bol však s mojím v kostole. Keď ho potom môj pozýval zabaviť sa, nešiel.“

„Musí to byť nejaký podivín. Ktože mu vedie domácnosť?“

„Jeho bývalá pestúnka, tichá, dobrá osôbka. Tá ho opatruje ako oko v hlave; on je k nej taktiež veľmi dobrý.“

Ďalší prúd reči prerušilo rýchle otvorenie kuchynských dvier, neďaleko ktorých sedeli obidve panie. Dovnútra vošiel krásne urastený švárny asi 22-ročný mladík. S materinskou pýchou pohliadla pani farárka na svojho mladšieho syna.

„Čo ťa sem vedie, Horislav?“

Miesto odpovede pýta sa Horislav:

„Kde je Elenka? Myslel som, že ju tu nájdem.“

„Išla do záhrady po zeleninu,“ usmiala sa láskavo pani polesná. Mladík viac nečakal, a dvere za ním zapadli.

„Vetroplach,“ pokrčila matka plecami. „Celý je za ňou posadnutý; neviem si s ním rady. Čo sa ma cestou natrápil, keď som mu povedala: Najskôr faru, potom Maru. On vraj nechce nič viacej, len aby sa s ňou mohol zasnúbiť. Bojí sa, aby mu ju niekto iný nevzal. Čo na to poviete? Dievča je ešte mladé, a on, keď chce byť profesorom, to tak hneď nebude hotový. Bojím sa, aby z toho obaja nevytriezveli.“

„Nechajme, nech sa rozhodnú sami. Ak sú sebe súdení, zídu sa,“ odpovedala skromne polesná.

Tí, o ktorých v kuchyni bola reč, sedeli v záhrade pod zakvitnutým bazovým krom. Mládenec držal obe ruky dievčaťa vo svojich a vyslovoval slová hotové rozochvieť jej mladé srdce.

„Však vieš, že budem tvoja,“ odpovedala konečne, „už som ti to napísala. Ale dnes hovorím, že len pod jednou podmienkou.“

„Podmienka? A tá by bola?“

Váhala s odpoveďou.

„Vieš, že všetko pre teba urobím, nemuč ma neistotou. Sľúbiš mi, že nikdy nevezmeš do rúk karty?“

„Ale Elenka, čo ti to napadlo! Čože som nejaký kartár, keď som si v spoločnosti celkom nevinne niekedy zahral?“

„Nehnevaj sa! Dozvedela som sa také strašné veci o kartároch, a nechcela by som, aby si pre karty zabudol na všetko i na mňa.“

„Ó, keď ťa nič iné netrápi, tak ti môžem na to podať obidve ruky. Hrám síce rád, ale aby som ti dokázal, koho mám radšej, tu máš!“ Pritom vyňal z vrecka nové pekné taroky, podal jej ich a povedal: „Priniesol som ich v domnení, že sa tu zahráme, ulož ich na pamiatku a na dôkaz mojej lásky.“ Držiac karty v rukách, spomenula si, že sú to tie putá, z ktorých Pán Ježiš vyslobodil Lesinského. Horislav v nich neuviazne.

„Ale čo sa to stalo s tebou, Elenka?“ spýtal sa Horislav a privinul ju náruživo k sebe. „Veď ty si celá zmenená a zamyslená!“ Pritom jej hľadel do tváre s výrazom, akoby sa obával, či jej niekto nenahovoril niečo o ňom. Zavrtela hlávkou a povedala:

„Vieš, Horislav, musíme už zvážnieť. Poď, pôjdeme k maminke; čakajú ma v kuchyni.“

Šli spolu, ruka v ruke. Cestou odtrhla Elenka ružový púčik, zastrčila ho Horislavovi do gombíkovej dierky na kabáte a druhý si pripevnila na hruď. Rozprávala mu milé spomienky z detstva, keď spolu trhávali kvety a zdobili sa nimi v jeho rodičovskej záhrade. Pocity jedného človeka vyjadrené vhodnými slovami silne pôsobia na srdce druhého. Tak aj tu pekné, nevinné — peľom detinstva zahalené rozprávanie milovanej devy spôsobilo, že mládenec — ktorému ináč na tvári a v každom pohybe bolo zďaleka vidieť vrodenú náruživosť a bujarosť — kráčal tak krotko po jej boku. Nebolo to síce, čo on očakával; nebolo to tak, ako o tom stokrát sníval, až príde hodina zasnúbenia. Ale jej detinské šťastie ho blažilo zatláčajúc v ňom náruživé pocity dospelého muža a vracalo ho späť do tej šťastnejšej doby, keď bol ešte nevinným dieťaťom. Videl ju ešte v celej kráse neporušenej mladosti. Blažilo ho, že je tá nevinná, svieža, ako lesk rosy okolo nich. Na neho, hoci mal len 22 rokov, sa mohlo vztiahnuť to, čo hovorí básnik Bella:

Taká je tá mladosť
ako to jabĺčko
ružovým nádychom
zastrené ľahúčko:
zotri z neho rukou
ružový peľ rosy,
zostane jablčkom — no:
chýba mu čosi.

I jemu chýbalo čosi vzácneho a drahého, čo nikdy viac na zemi nenájde; ale ona o tom ani netušila.

Keď tak spolu kráčali, padol im do cesty tieň. Z lavičky pod hruškou práve vstal Vlado Radomič, starší Horislavov brat, pýcha celej rodiny. Veď napriek svojmu mladému veku zložil už právnické skúšky a chystal sa otvoriť kanceláriu v dome budúceho švagra v Dubne. Bratia sa na seba nijak nepodobali. Horislav bol blondiak, Vlado zase brunet. Horislav poeta a idealista, Vlado vypočítavý materialista. Ale jedno predsa mali spoločné: zvláštne tmavé oči schopné náruživého vzplanutia.

„Dobré ráno, Vlado, ešte sme sa ani nevideli,“ zvolala deva, podávajúc malú rúčku svojmu budúcemu švagrovi. Vlado sa uklonil zdvorilo, a tak zakryl rumenec márne premáhaného rozrušenia.

„Myslím, že vy dvaja nevidíte vôbec nikoho na svete,“ odpovedal žartovne.

„Vyprosím si poznámky,“ zvolal Horislav. „Ja tiež nehovorím, či niekoho vidíš, keď sa stretneš s Martou.“

„To je však niečo iné. Marta je moja snúbenica.“

„Elenka je zasa moja snúbenica.“

„Elenka, je to pravda?“ zvolal prekvapene Vlado, a pevno zadržal jej malú ruku vo svojej. Pekná červeň pokryla tvár dievčiny. Spustila dlhé riasy na biele líčka a tíško odpovedala: „Áno, Vlado, sľúbila som Horislavovi, že budem jeho.“

„Teda gratulujem,“ uklonil sa rýchlo, „a prosím o odpustenie, že som si dovolil nemiestnu poznámku. Keď idete dovnútra, povedzte tam, že idem trocha do lesa, ale na obed o dvanástej budem doma.“

Elenka hľadela za ním. „Jemu sa to nepáčilo,“ povedala po chvíli. „Snáď má niečo proti mne?“

„Proti tebe? Nech sa len opováži!“ pohrozil Horislav za bratom. „Možno si robil nádeje, že si vezmem niektorú z jeho budúcich švagrín. Ale ja sa nepredám tak za peniaze ako on.“

„Za peniaze!?“ vykríkla prekvapením deva.

„Myslíš, že Martu Zelenickú má rád? Prial by som si vedieť, čo by mohol milovať na tom pyšnom stelesnenom sebectve! Ulakomil sa na jej veno a rodičia mu to schválili. Je ctižiadostivý, preto mu lichotí, že dostane krásavicu, s ktorou sa bude blýskať v spoločnosti. Ale aby ju mal rád, na to ani pomyslieť.“

„Horislav, a ako budú žiť spolu?“ zalomila deva rukami. No dodala, uspokojujúc samu seba: „Keď sa lepšie spoznajú, privyknú na seba a budú sa mať radi.“

„Neverím,“ pomyslel si mládenec, ale nevyslovil to.

Najmladší Elenkin brat, Paľko, kotúľal obruč, ktorá padla obidvom rovno pod nohy. Za ňou pribehol aj pekný rozohriaty chlapec. Tvár i oči — celá Elenka. Zatiaľ čo Miško, starší braček bežal im v ústrety, zdvihol Horislav malého bratanca vysoko a posadil si ho na plecia. Elenka vbehla do domu.

„Kam len ten Vlado odišiel,“ starali sa neskôr obidve panie. „Keby si bol aspoň zobral niečo na jedenie. Takto vyhladne.“ Kam išiel, nevedel by to povedať ani sám mladý právnik. Prechádzal z jednej cesty na druhú, z jedného chodníka na druhý. Nepýtal sa, kam vedú. Nevedel, či blúdi a či nájde spiatočnú cestu v tom zelenom labyrinte. Sňal klobúk, rozopäl vestu, a hoci ho oblek nezvieral, jeho hruď bola tak zovrená, akoby mu položili na ňu kameň. „On ju bude mať a ja som si zavesil na krk také osídlo, zapredal som sa za mamonu!“ Hodil sa do trávy a tvár si zakryl rukami. Jasné slniečko pozeralo pomedzi husté vetvy na ležiaceho akoby sa ho chcelo spýtať: Prečo tak ležíš? Veď tam doma, keď ti srdce hovorilo, že inú nemôžeš milovať, iba ju, hovoril si: láska nesýti. Ona je chudobná, vziať by si si ju nemohol. Oni potrebujú ženu, ktorá by vynikala a nie lesnú polodivú kvetinu. Mám kultivovaný kvet, mám bohatú nevestu, môžem vyniknúť vo svete. Môžem kráčať za ctižiadostivými plánmi. — Prečo teda závidíš bratovi, ktorý sa uspokojil s kvietkom tebou opovrhnutým? —

Zrazu mladý muž vyskočil. „Kto hovorí, že ju dostane?“ zvolal zlostne pomedzi zuby. „Či nie je dosť dievčat na svete, ktoré by som si nemohol zobrať, iba tá jedna? Keď ju nemôžem mať ja, nesmie sa dostať do našej rodiny. Kde by ma to priviedlo? Sme náruživí; to by bol náš koniec. Keď nezomriem ja, keď ju stratím, nezomrie ani on. Zasnúbenie ešte nie je svadba. Tak to bude lepšie…“

Lesy zašumeli. Zdalo sa, akoby v tom zádumčivom zaševelení bol ukrytý plač.

*

Bol podvečer. Elenka dodržala dnes sľub daný Lesinskému. Hoci prišli hostia, vstala včaššie ako ostatní v dome. Prečítala si časť Evanjelia podľa Matúša. Odpoludnia, keď otec obidvoch bratancov odviedol do hostinca a tetička s matkou išli navštíviť známe panie v Trebove — len čo dala celý dom do poriadku a zostalo jej trocha času, pokračovala v čítaní. Pritom si spomenula, čo jej včera cestou povedal Lesinský: „Nadovšetko ma posilňuje to, že môžem veriť tomu zasľúbeniu: Hľa ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. On je so mnou všade, pri každej práci, a tak moje srdce môže vždy k Nemu a vždy môže s Ním hovoriť.“ Aj ona si teda našla práve to miesto. Bolo to skutočne tak. Pán Ježiš to sľúbil pred svojím vstúpením na nebo.

Keď zavrela knihu a pustila sa do prestierania na večeru, napadlo jej: Je On so mnou i tu? Zastavila sa pri otvorenom okne a pozerala sa na jasné nebo červenajúce sa zapadajúcim slnkom. „Pane Ježišu, môžem veriť, že si i teraz pri mne, že sa dívaš na moju prácu?“ polohlasne šeptali ružové ústočká a zdalo sa jej, akoby Pán zreteľne vedľa nej, či v nej, vyriekol to, čo Lesinský včera trikrát opakoval: Neboj sa, lebo ja som s tebou.

Izba naplnila sa síce iba lúčmi zapadajúceho slnca, ale deva mala taký zvláštny pocit, tak blažene jej bolo okolo srdca. Akoby po tých lúčoch zostupoval ten Ježiš, o ktorého odchode práve teraz čítala a za ktorým učeníci hľadeli tak uprene, ten Spasiteľ v tŕňovej korune, v šarlátovom plášti, ktorý zomrel za ňu na Golgote, bol pochovaný, vstal z mŕtvych a sedí po pravici Boha Otca v nebesiach. „Pane Ježišu,“ vzdychla potichu, „zostaň i so mnou po všetky dni a nauč ma veriť Tebe.“ Bola to prvá modlitba jej srdca.

Keď skončila prestieranie, zbadala, že pri príprave večere spotrebovala všetku soľ, a tak musela vyprázdniť stolnú soľničku. Čo teraz? Vlado si rád prisáľal. Nuž v horách si musia ľudia vypomáhať.

„Pôjdem za Kudlovou do hájovne,“ zaumienila si, „ona mi požičia.“ Vzala si okrúhly klobúčik, zamkla dom, uložila Miškovi a Paľkovi, aby nikde neodchádzali, vybehla hore po schodoch k hájovni.

Došla šťastne. Kudlová nielenže mala soľ a ochotne dala, ale slečinke ponúkla i plný košík čerešní, ktoré jej pred chvíľou priniesli ženy. „My dvaja toľko neminieme; udržať sa nadlho nedajú, a vám sa pre hostí práve hodia,“ mienila starenka vľúdne.

„Ale čo na to povie pán Lesinský?“ bránila sa deva.

„On, milé dieťa? Nariadil by mi, aby som vám priniesla všetky; ale aj viem, že ich tiež má rád a večer — keď vaši chlapci zasa prídu — budú pre nich dobré. A tak sa rozdelíme.“ Proti ochotnej ponuke sa nedalo nič namietať a tak Elenka sľúbila čerešne vziať.

Slušnosť nedovoľovala hneď odbehnúť. Pretože sa domáci nemohli vrátiť pred ôsmou hodinou, vošla deva na chvíľu do starenkinej čistučkej izbičky.

„Ako to tu máte pekne, tetička,“ chválila úprimne a pritom si sadla na nízky okenný parapet; blízko stálo hlboké kožené kreslo. „A už ste dávno u pána hájnika?“

„U neho len teraz, moja holubička, ale u pánov Lesinských už od svojej mladosti. Aj keď som sa vydala, zostala som u nich i s manželom a aj potom, keď som ovdovela.“

„A nebolo vám ťažko odísť sem a v starobe privykať v týchto horách?“

„Starý človek už nerád privyká, dieťa moje, ale Boží Syn bol od večnosti u svojho Otca, a predsa z lásky prišiel a privykol na našej cudzej zemi. Myslím si teda, prečo by som ja, biedny zemský červíček, nemohla tých pár dní — ktoré mi ešte zostávajú — stráviť v cudzine z lásky k Bohu a k môjmu opustenému synčekovi. Nedivte sa, že pána hájnika tak nazývam. Nadájala som ho spolu s mojím synom. Ten je už dávno u Boha a mladý pán zaujal miesto v mojom srdci, ktoré sa uprázdnilo po mojom synovi.“

„Hovorili ste,“ prerušila deva starenku a priťahovala si ju k sebe, „Hovorili ste, že je opustený. Prečo je opustený? Všetci mu zomreli?“

„Nezomreli, milé holúbätko, ale sa ho zriekli. Otec nechce o ňom ani počuť, a matka zasa nesmie.“

„To snáď pre tie dlhy, čo narobil?“

„A ako to vy viete?“ užasla starenka.

„Povedal mi to sám dnes ráno, že ho zlí kamaráti zviedli ku kartám, že sa zadĺžil a otca dostal do ťažkostí. Iste sa preto na neho tak nahnevali.“

„Ach, o tie peniaze by pánovi Lesinskému nebolo tak išlo. Nie je chudobný. Je bohatý a pyšný človek. Veľmi si zakladal na synovi a nemohol mu odpustiť, že sa tak spustil. Avšak aj to by mu boli odpustili a zmierili sa s ním, keby im nebol zavdal viac príčin k hnevu. Ale môjmu milovanému mladému pánovi dal Boh tú milosť, za ktorú som Ho roky prosievala: On mu dal poznať Pána Ježiša. Môj miláčik bol ako tá ovečka, čo zablúdila v horách, ktorá padla do strašnej priepasti. A tam dobrý náš Pastier ho hľadal tak dlho, až ho aj našiel. Zato sa mu on odovzdal celý, lebo inak ani nemohol urobiť. Nuž, pán otec Lesinský žiadal od syna, aby si poškvrnenú česť napravil tým, aby aj naďalej navštevoval spoločnosť, ale pritom aby pred svetom žil riadne. No môj synáčik vedel, že tam ísť nesmie, lebo už nikdy by sa nemohol pomodliť „neuvoď nás do pokušenia“, keby sa sám do pokušenia vydával. On najskôr prosil, aby ta nemusel chodiť. Keď to nepomáhalo, povedal, že radšej zomrie. Otcovi a matke vysvetlil, žeby tým svojou neposlušnosťou potupil svojho Pána a Spasiteľa. Oni mu nerozumeli a otec sa veľmi nahneval. Predtým bol vraj taký zhýralec, čím im robil hanbu a teraz sa chce vypínať nad iných a hrať sa na svätého. Odvtedy s ním už nechceli ani hovoriť. Môj synáčik nemohol ani inak konať: Kto miluje otca, alebo matku viac ako mňa, nie ma je hoden. Ale ani moji úbohí páni nemohli inak, pretože nemali Božie svetlo. Keď sa mu pritrafilo toto miesto (predtým bol na inom) a prišiel im to oznámiť, prosil matku, aby mu prišla pomôcť dom zariadiť. Zakázal jej to starý pán Lesinský. Vraj povedal, že ak len jednou nohou vkročí k tomu pokrytcovi a svätuškárovi, aby sa viac k nemu nevracala.

Nuž, keď nechcel nikto ísť, vystrojila som sa sama a tu sme obidvaja sami. Ale Pán Ježiš je s nami, a my Ho prosíme, aby aj tých milých úbohých rodičov osvietil svetlom svojej pravdy a obmäkčil ich srdcia. Lebo to je predsa len veľký zármutok, mať rodičov, tak ich milovať — ako ich miluje môj synáčik — a nesmieť sa k nim hlásiť!“

Deva, ktorá zo starenky ani oči nespustila, uchopila zrazu jej vetchú ruku a vrelo ju stisla. Veď mladosť sa veľmi ľahko vžije do všetkého. Svojou živou obrazotvornosťou predstaví si podrobne každý dej. Tak aj dievča predstavilo si opusteného mladého muža vyhnaného z rodičovského domu, kde — ako sám povedal — žil v zátiší. A teraz odchádza bez požehnania sprevádzaný jediným verným srdcom, ktoré mu zostalo. — A prečo ho vyhnali? Nie preto, že im spôsobil potupu, ale preto, že chcel poslúchať Spasiteľa, ktorý ho tak podivuhodne vyslobodil. Nebolo by sa to dalo nejak spojiť? Nemohol ani trocha ustúpiť? Keď Pán Ježiš hovorí: Ja som s vami, nebol by mohol bývať s ním aj v tej spoločnosti?

„Tetička, keď Pán Ježiš vyslobodil pána Lesinského od zlých spoločností, mohol predsa navštevovať tých pekných a dobrých,“ namietla dievčina.

„Ach, holubička moja,“ usmiala sa starenka, „keď Pán Ježiš niekoho obráti, vtedy mu povie: Vezmi svoj kríž na seba a nasleduj ma. Kto chce Pánovi Ježišovi slúžiť, ten sa už nemá zapodievať daromnosťami a premrhať drahocenný čas v márnosti. Vy ste ešte veľmi mladá, milé dieťa, nepoznáte svet. Ja som sa v ňom zostarala a hoci som bola len slúžkou v panskom dome, mala som dosť príležitostí pozorovať, že všetky radovánky, ktorým sa oddávala tá spoločnosť, čo chodila do nášho domu, bola márnosť a len márnosť. Čo sme sa my služobníctvo narobili, ba aj moja dobrá pani — predtým i potom — keď malo byť nejaké divadlo v Dubne. Pán je veľký Slovák, a k nám sa vtedy zišlo mnoho hostí. Spievalo sa, hralo sa, tancovalo: človek sa tešil, keď videl tú krásnu mládež odchádzať do divadla. Ale neraz mu srdce plakalo, keď sa vrátili po takej pretancovanej noci celí ustatí, zvädnutí, a keď rozkoš pominula, nezostal po nej nijaký úžitok. Nič sa nenaučili, a bolo len plno hriechu. Keď herci a herečky dobre hrali a svet ich chválil, vošla do ich srdca pýcha. Chudobné dievčatá, dcérky remeselníkov — ktoré mali myslieť na to, ako pomôcť svojim rodičom v ťažkom živobytí — spomínali, kedy bude zasa nové divadlo, nová zábava. No do práce sa im nechcelo. A keď hra dopadla zle, to bolo plaču, závisti, klebiet! Moji páni mali len jednu dcéru a mali s ňou vždy veľké výdavky. K nej sa vždy schádzali všetky slečinky. Bola krásna. Uchádzalo sa o ňu veľa pánov. Najmä jeden dobrý by si ju bol chcel vziať. Ale prišiel bohatý advokát, už starší; nebol ani pekný a nezdal sa ani dobrý. I vydala sa za neho. A teraz, keď v srdci niet lásky, niet ani v dome tepla, pri ktorom by sa obidvaja mohli zohriať. A tak žijú, ako by pre nič iného neboli na svete, iba pre samu zábavu. Pravda, bavia sa, neraz im závidia, ale šťastní nie sú, neraz som ju uvidela, ako prišla k rodičom a sťažovala sa, aká je len unavená a sýta života, hoci mala iba 24 rokov. Môj mladý pán poznal tú márnosť dobre. A keď Pán Ježiš jeho srdce naplnil svojou plnosťou, už nezostalo miesto pre zábavy. Čo by bol vôbec v tej spoločnosti aj robil?! Predtým všade mal voľný prístup. Vedel pekne hrať, spievať, bol dobrým rečníkom, vedel pekne tancovať, nuž vedel všetko, čo žiada svet, aby bol v spoločnosti obľúbený. To všetko by boli od neho žiadali, ale on to už nemohol robiť. Nie žeby nebol smel, veď v celej Biblii to nemal zakázané, ale nemohol. Svet a nebo sa nedajú spojiť. A on mal v srdci celé nebo, keď ho Božia láska prijala na milosť. Ale ja vás, milé dieťa, dlho zabávam. Musíme pamätať, aby vaši neprišli do zamknutého,“ pretrhla starenka prúd tichého rozprávania.

„Ach, tetička, do rána neprestala by som vás počúvať,“ vyskočilo dievča. „Ale máte pravdu, musím domov. No prídem k vám inokedy, všakže?“

Keď sa so starenkou čo najsrdečnejšie rozlúčila, a ona ju ešte vyprevádzala predo dvere, dodala Elenka: „Keď ste sa modlievali za pána Lesinského, a Boh vás vypočul, modlite sa aj za mňa, aby aj mňa osvietil svetlom svojej pravdy, aby som tú pravdu poznala dokonale, skôr než ma trafí strela.“

„Aká to zvláštna žena,“ myslela, keď utekala domov. „Ako krásne bolo tam u nej, a ja som si ju dosiaľ nevšímala.“

Bolo dobre, že už prišla domov. Lebo sotva stačila pripraviť pečienku, už tu boli všetci. Horislav, prirodzene, pribehol prvý.

„Predstav si, Elenka, aká to šťastná náhoda. Do hostinca prišlo niekoľko českých a moravských turistov. Medzi nimi jeden vynikajúci hudobník, huslista a jeden akademický maliar. Urobíme výlet, pri ktorom sa pri trebovskom jazere bude piecť zbojnícka pečienka. Je tu len jedna starosť: musíme si získať pána hájnika, aby nám v tom neprekážal, keď je taký pedant. Ešte večer pôjdem k nemu. Rozumie sa, že prídu i Cigáni za nami; trebovské slečny nám sľúbili to isté. Ó, to si zatancujeme!“

Bola to radosť taká zaujímavá, že pri robení plánov večerný čas všetkým netak milo ubiehal; starí, mladí boli nadšení. Snáď ani jeden národ nemiluje horské výlety tak, ako Slovák. On nezná väčšiu rozkoš, ako keď ich môže poriadať na vrub slovanskej vzájomnosti. Jedine Elenka necítila sa celkom voľne. Túžila už dávno po takom výlete. Konečne sa splní jej túžba. Po prvý raz ocitne sa v nadšenej slovanskej spoločnosti. Aj by jasala nad tým, ale — pôjde ta Pán Ježiš s ňou? „Prečo by nešiel,“ potešovala sa, „veď to bude všetko také nevinné a pekné a On iste chce tiež slovanskú vzájomnosť.“

Je pravda, že obe panie strávili skoro celú noc prípravami a neskoro po polnoci išla si Elenka trochu odpočinúť. O šiestej výletníci z mesta mali sa zastaviť v domčeku polesného. Napriek tomu každý v chalúpke bol už hotový; ani chlapcov nebolo treba trikrát budiť.

Horislav nešiel večer k hájnikovi, lebo mu nariadili pripraviť si nejakú báseň. Poslali tam teda Vlada hneď po večeri, a keď sa nevracal, šiel polesný za ním. A ako to konečne býva, zostali tam obidvaja. Panie už boli netrpezlivé, keď sa konečne polesný vrátil.

„Všetko je dobre,“ hovoril veselo, „Lesinský bol hneď hotový dať nám drevo.“

„A pozvali ste ho?“

„Pravdaže.“

„A —?“

„Odmietol nám.“

„Prečo?“ hrdo vztýčila sa farárka.

„Dôvod nám neudal, len, že vraj nemôže. Myslím, že Vlado to z neho dostane. Zostal tam na noc miesto mňa.“

„Ó, náš Vlado, to je majster. Nie nadarmo je právnik. Ten Lesinského tak zamotá, že mu neujde. Ale ak je to nejaký maďarón, lepšie ho nechať doma na pokoji. Nevezmeme si predsa so sebou vyzvedača,“ mrzela sa pani farárka.

„Nemyslím, že by bol maďarón. Veď má plno slovenských kníh,“ rozhorčoval sa pán polesný.

„No, veď uvidíme, ako to bude,“ chlácholila obe strany pani polesná. „Starý, choď si ľahnúť, aby si ráno bol svieži“.

V peknej úhľadne zariadenej pracovni Lesinského sedeli v tom čase domáci pán a jeho hosť.

„Podľa všetkého, čo vidím,“ povedal Vlado, „pán Lesinský, vy ste vlastne Slovák, čo ani inak nemôže byť. Vaše rodisko, mesto Dubno, je národne prebudené. Ak sa nemýlim, čítaval som medzi menami hercov a herečiek a deklamátorov často meno Lesinský. Akýsi Vladimír Lesinský bol medzi matičnými zakladateľmi.“

„To je môj otec.“

„Tak?“ pokračoval mladý právnik a prižmúriac oči, priateľsky sa vyzvedá: „A aj vy ste hrávali divadlo?“ pritom si však myslel: „Už som ťa chytil, ty spiatočník, už mi neujdeš!“

Lesinského tvár zostala celkom pokojná. Čierne oči hľadia priamo na neho a bez rozpakov. „Hrával som,“ odpovedal vážne.

„A teraz nechcete ísť ani na slovenský výlet v horách, ktoré sú zverené do vašej správy?“

Okolo pier mladého muža zaihral úsmev. „Podobný výlet mám ja každý deň!“

„Ale pri tom ste sám, a nás bude celá spoločnosť. Budeme sa zabávať, piecť zbojnícku, vyvezú nám ta pivo, prídu Cigáni, zaskočíme si —“

„Viem si to predstaviť,“ vážne a pokojne odpovedal Lesinský a s vrodenou vznešenosťou oprel sa do rohu pohovky.

„Viete si to predstaviť, a predsa vás to neláka. Prišli ste na nejaký iný národný názov?!

„Prišiel, pán Radonič. Ani jeden národ nevzkriesi a nezobudí svoju vzdelanosť zábavami.“

„Ale veď tu nejde vždy iba o zábavu.“

„Dovoľte, aby som vám protirečil. Tvrdíte, že Dubno je národne prebudené mestečko. A máte pravdu. My sme tam boli horliví národovci, zapálení prívrženci slovanského porozumenia. A predsa, keď hľadím naspäť, musím uznať, že sme sa tejto národnej myšlienke obetovali, pretože sa nám chcelo zabávať sa. Rečnili sme, aby nás pochválili. Vy tu tiež nie ste z inej hliny. Pôjdete zajtra do hôr síce kvôli českým hosťom, ale sám hovoríte: budeme sa zabávať, jesť pečienku, piť pivo, tancovať. Keby vám išlo iba o utuženie slovanskej vzájomnosti, nemohli by ste svojich hostí zaviesť do týchto hôr bez všelijakých príveskov. Vo velebnej tíšine — kde by ste sa priblížili k Bohu a Boh k vám — nemohli by ste vážne hovoriť o vážnych veciach slovanskej vzájomnosti. Nemohli by ste premýšľať a radiť sa, akým spôsobom by sa dalo najlepšie pomôcť našim zotročeným národom. Nemohli by ste sa radiť, ako pozdvihnúť ľud z duchovnej poroby, ako kriesiť ospalú mládež! Či slovanskú vzájomnosť netvoria spoločné potreby, spoločné krivdy? A či ju tvorí spoločný tanec, spoločná pijatika a zábava?“

Do tváre mladého právnika šľahli ruže rozčúlenia svojimi pichliačmi. Takúto odpoveď nečakal. Zrak domáceho pána spočíval na ňom tak pokojne a pritom ohnivo. Akoby mu chcel nazrieť na dno duše.

„Dovoľte, veď na vážne porady teraz niet času. My sme mladí, potrebujeme osvieženie.“

„Súhlasím. Ale potom neobliekajte rúcho slovanských ideálov na kostru úplne všeobecného sebectva. Povedzte úprimne: Chceme sa zabávať — a dosť.“

„Ste až príliš otvorený, pán Lesinský,“ povedal len tak a vstal. „Keby sme usporiadali výlet s vaším programom, tak by ste išli s nami?“ dodal pichľavo.

„Áno, pán Radonič,“ rozhodne odpovedal lesník, „vtedy by som išiel s vami rád, lebo i dnes mi leží na srdci blaho môjho milovaného národa a Slovanstva vôbec. Rád by som počúval rady smerujúce na odstránenie toho všestranného úpadku, v akom väzíme. Keby som len videl, že sa už konečne bude pracovať!“

„Tak poďte s nami, a dávam vám ruku, že dôjde k vážnej porade.“

Okolo pier mladého lesníka pohral bôľny úsmev.

„Asi k takej, ako keď sme my v Dubne robili výlety. Keď odídu vaši hostia, bude výsledok tých porád, že sa povie: Slovenská vzájomnosť sa utužila, Slovenky sú pekné, Slováci sa vedia dobre zabávať. Pivo bolo síce zlé, ale na to sme zabudli pri hudbe maďarských Cigánov atď.“

„Nie, vy ste zlomyseľný,“ zasmial sa Vlado, „akoby človek čítal kritiku z niektorého časopisu.“

„Viete čo, pán Radonič, poďte si odpočinúť, lebo zajtra vás zobudím zavčasu.“

„A potom pôjdeme spolu, však?“

„Ó, kým sa vy schystáte, ja už dávno budem preč.“

„Teda nepôjdete s nami?“ zamračil sa Vlado.

„Nepôjdem. Vám stačí ešte táto márnosť, ktorej krátka klamná rozkoš dušu nenasýti. Pre mňa má cenu už len to, čo večne trvá.“

„Vy ste podivín!“

„Možno. Avšak by som vám prial, aby ste to moje oblažujúce podivínstvo prežívali so mnou. Lebo vám, keď sa už pivo minie, keď ochmelené nadšenie — do ktorého sa umele vžijete — vyšumí, keď skončia tance, keď sa dopovedia spoločenské frázy, nezostane nič, iba prázdnota, ako keď vietor odvial mydlovú bublinu.“

„A vám čo zostane?“ zvolal mladý právnik temer s hnevom.

„Ako som povedal: to, čo večne trvá,“ povedal Lesinský.

Lesinský maľoval príliš živými farbami. Vlado si uvedomoval, že tento podivín hovorí úplnú pravdu. No predsa sa len opýtal: „V čom teda spočíva to vaše blaho, ktoré prežije našu rozkoš?“

„V Bohu, ktorý stvoril vás i mňa. On má právo požadovať od nás, aby sme žili Jemu.“

„On je iste tolstojovec,“ pomyslel si Vlado a stíchol.

Lesinský vstal a viedol zdvorilo hosťa do spálne a postaral sa o neho s bratskou srdečnosťou. Dve vety sa ešte aj vo sne stále opakovali mladému právnikovi: Pre mňa má už cenu iba to, čo večne trvá a Boh má právo požadovať od nás oboch, aby sme žili pre Neho. Ináč sa Lesinskému spalo dobre a zobudil sa len ráno, keď priateľská ruka pohladila mu čelo a vlasy. Lesník stál nad ním pripravený už ísť za svojou povinnosťou.

„Počkajte, vy podivín, keď nechcete teraz ísť s nami, ja prídem pre vás ešte s niektorými a vyhľadáme vás pri vašej práci. Môžeme prísť na audienciu, vy neobmedzený kráľ trebovských lesov?“ žartoval Vlado.

„Pravdaže. Moja audienčná sála je veľká a prístupná každému a ja vás prijmem rád.“

Skôr ako sa Vlado nazdal, objal a pobozkal ho Lesinský a odišiel.

„Škoda ho,“ pomyslel si, „je to veľmi sympatický človek, vie temer očariť. Okrem tých prepiatostí, ktoré tu predniesol, bolo všetko pravdivé. U nás je všetko len maľovaný oheň. Stále hráme komédiu. Ale či iba my? Či ju nehrá celý svet? Mydlové bublinky! Má pravdu! Ale čo robiť. Život je krátky. Treba ho užívať, kým neuletí. Nám treba zábavu…

*

Asi päťdesiat krokov od veselo sa zabávajúcej spoločnosti sedela Elenka a skladala kvietky do úhľadnej kytice. Pod jej malými nôžkami odpočívala modrojasná hladina jazera; nad ňou sa malebne skláňali a kopili trebovské vrchy. Časť peknej mladej spoločnosti rozložila sa na mäkkom trávniku; v tieni šumiacich borovíc tvorila jeden obraz. Druhý obraz sa črtal na mäkkom trávniku. Tu sedela a stála skupina mladých ľudí okolo veselo plápolajúceho ohňa. Na primitívnom ražni piekla sa zbojnícka pečienka a pán polesný otáčal ražeň. Horislav prikladal raždie; oheň šľahal temer k jeho mladej peknej tvári. Mladší trebovský učiteľ polieval pečienku. Paľko s Miškom nosili alebo vliekli celé veľké konáre. Za klobúčikmi mali zelené vetvičky a okolo pásu dubové vence. Vedľa niekoľkých pánov narážali práve čerstvý sud piva. Dokotúľali ho po biede z dolnej cesty, kde stál voz i s hostinským. Pri ňom sa rozložila po cigánsky na zemi kapela s hudobnými nástrojmi. Najväčšiu skupinu tvorili panie a slečinky. Boli zamestnané rozprestieraním obrusov pod širokým javorom. Tu rozkladali a triedili dobroty na jedenie, ktoré priniesli v košoch. Všetko to prechádzalo cez ruky pani farárky a pani polesnej. Jedna časť pokrmov sa mala spotrebovať hneď, druhá na obed, tretia na večeru.

Neďaleko od nich bol druhý oheň. Tam chcela pani farárka a učiteľka z Trebovej variť v kotlíku guláš. Krájali cibuľu, zeleninu, zemiaky. Pestro oblečené sedliacke dievčatá-slúžky prinášali im vodu. Všade panovala rozkoš, veselý život. Hneď si počul zavýsknutie a smiech; ozvena z lesa odpovedala. Do „zbojníckeho“ ohňa zaznel zrazu spev:

Ej, lepšie na doline ako na rovine;
hora ma počuje, nič nevy žaluje.

A do toho zanôtil čistý vysoký Horislavov hlas:

Hore háj, dolu háj,
dolu hájom chodník;
môj otec bol dobrý,
ja musím byť zbojník.

Ja musím byť zbojník,
bo bieda veliká;
krivda za stôl sadla,
pravda u zbojníka.

Mladé sedliacke dievčatá rozbehli sa pre vodu. Spievali tiahlo a ich hlasy sa mocne rozliehali po lese:

Pýtala sa milá hájka zeleného,
či ste nevideli mojeho milého.
My sme nevideli, ale sme počuli,
tam sa on prechádza dolu dolinami.

Načo sa ty, milá, na milého pýtaš,
však si povedala, že ho rada nemáš.
Bárs som povedala, ale už banujem,
takého milého nikdy mať nebudem.

Elenku bavila i prekvapovala táto pestrá krása života. Jej to bolo všetko čisté a dobré, zaplakala by samou radosťou. Neodvažovala sa pridružiť k ostatným; slečinky boli jej všetky neznáme, znala ich len z videnia. Na českomoravských hostí hľadela s úctou. Boli to väčšinou mladí ľudia, obzvlášť spomenutý hudobník a akademický maliar. Ju nikto nepredstavil. Pretože ich bolo mnoho, zostala bez povšimnutia. Okrem toho obliekla sa ako do lesa. Mala svoje bledožlté, modrými nezábudkami potlačené šaty a svoj všedný klobúčik, kým ostatné slečinky a paničky boli všetky vyparádené krajkovými ozdobami, vzácnymi klobúkmi, náramkami…

Nezávidela im. Ale cítiac sa medzi nimi stiesnene, radšej si vyhľadala túto peknú samotu. Ani nespozorovala, že už chvíľu nie je sama. Až keď za ňou zapraskalo pod nohou raždie, obzrela sa.

„A, Vlado, ty si tu?“ zadivila sa a upravovala mu s ľúbeznou detinskou srdečnosťou miesto vedľa seba.

„Nuž, ako sa ti to tu ľúbi, Elenka?“ opýtal sa a vzal jej ruku do svojej.

„Ó, veľmi,“ priznávala sa s radosťou.

„A čo až potom, až začnú Cigáni hrať. Pozri tam dolu je krásne miesto na tancovanie. Prvý tanec bude čardáš, sľúb mi, že ho budeš so mnou tancovať.“

„Nevedela som, že budeme aj tancovať. Snáď by sa Horislav hneval, keby som nezačala s ním,“ povedala v rozpakoch.

„A čo,“ odporoval naoko úplne pokojne; „azda by mi nedovolil tancovať s mojou budúcou švagrinou?“

Začervenala sa a pomyslela si: Keď takto hovorí, tak sa už nehnevá na naše zasnúbenie; a nahlas dodala:

„Nuž ja súhlasím, ale mu to povedz. Ja však čardáš neviem dobre tancovať, radšej mám valčík.“

„Tak poviem, aby prvý bol valčík. Mne je to jedno, ba ešte milšie.“

Zdola sa zasa ozval spev. Spočiatku jeden ženský hlas, ku ktorému sa hneď pridružilo viac hlasov.

Horička zelená, zelenaj sa,
moja milá, premilá nevydaj sa.
Ja sa vydať môžem,
za teba nepôjdem,
nenazdaj sa!

Elenka dokončila kyticu, položila kvety, ktoré jej zostali, na kolená a malé rúčky na ne. Zasnene zapadli hodvábne riasy na biele líčka a dala sa sniť, ako to vie len nevinná mladosť. Hoci tu nebola sama — veď tu bol Vlado, druh z detstva, ktorý vedel, že je zasnúbená Horislavovi, s ktorým má kráčať životom a znášať dobré i zlé. Mala pravdu. On to všetko vedel a cítil, že po boku mu sedí taká krásna, že sa jej nevyrovnali ani tie ružičky na kríkoch. Ona však svojou mysľou bola ďaleko od neho, tam pri tom ohni, kde práve teraz vyšľahol plameň a ožiaril tvár jej mladého šuhaja.

Náružová bolesť, hnev a ešte niečo — čo nemožno vyjadriť jedným slovom — zračilo sa na Vladovej tvári. Urobil posunok, akoby to pekné dievča po svojom boku chcel chytiť, zovrieť do náručia v pevnom objatí a — skočiť s ním ta dolu do modrej hlbiny, aby sa zavrela nad nimi navždy, skôr než ona spočinie v bratovej náruči. Vtom tam dolu udreli Cigáni do strún; po lese sa rozliehal vášnivo-náruživý zvuk…

„Aspoň jeden tanec, kým sa dopečie cigánska,“ radil tam dolu niekto. A hľa, už sa točili tanečnice v kole a tanečníci, „cifrovali“ pred nimi v čardáši; začali ho bez dlhej prípravy, akoby naraz skočili do ohňa.

„Elenka, poďme aj my,“ riekol mladý právnik vstávajúc „veď ja ťa naučím, ak čardáš dobre nevieš.“

Pozdvihla k nemu svoje nevinné oči. Jeho hlas jej zaznel akosi cudzo, akoby do neho bolo prešlo niečo z toho dolného ohňa.

„Nie, Vlado, nepôjdem,“ odpovedala placho, „až potom, keď budú hrať valčík.“

„Tak potom prídem pre teba.“ Zdvorilo sa jej uklonil a zmizol v blízkom kroví. Netušila, že tam musel v sebe potlačiť celé peklo, kým sa — obvykle veselý, zábavný, duchaplný, rozdávajúci na všetky strany blesky žartu a vtipu — zaradil do ostatnej spoločnosti.

Keď zmizol, zakryla si deva oči oboma rukami, sklonila hlávku a rozmýšľala: „je Pán Ježiš ešte so mnou? Bude so mnou aj keď budem tancovať?“ Akoby jej akýsi hlas hovoril: „Nechoď, Elenka!“ Ale veď ona musí ísť, Vlado by sa urazil a Horislav by sa tiež hneval… Veď len s nimi dvoma. Horislav je jej snúbenec a Vlado jeho brat.

Vzala kyticu a pomaly za zvukov nespúteného čardáša schádzala zo skaly blížiac sa k rozveselenej spoločnosti.

„Elenka, ty si tu?“ objal ju vtom niekto. „Čo som sa ťa nahľadal! Kde chodíš, kvietoček môj?“

„Bola som tam na skalách, Horislav. Prečo si ma hľadal?“

„Prečo? Čo nepočuješ? Poď, ešte kus čardáša zachytíme.“

„Nie, Horislav. Vlado ma požiadal, aby som išla s ním a ja som odoprela. Urazil by sa, keby nás videl. Požiadaj, aby potom hrali mazurku, tú budeme tancovať spolu.“

„Rád by som vedel, čo mu napadlo volať teba,“ hneval sa mladík, „je tu dosť iných dievčat. Nech mu prejde chuť tancovať, s tebou budem iba ja.“

„No, no, aký to sebec,“ hlasno sa usmial učiteľ Vrana, ktorý práve tadiaľ prechádzal. „Kdeže je to napísané, že len ty, môj drahý, máš právo tancovať so slečnou Elenkou?“

Deva sa vyšmykla obidvom a radšej išla pomáhať matke. Ale keď sa po krátkej chvíli ozvali zvuky mazurky, pribehol Horislav a v niekoľkých okamihoch unášal ju už v náručí. Elenka tancovala rada a pekne a s Horislavom tvorila pár, ktorému páru len tak ľahko nenájdeš. On šepkal jej tu a tam slová lásky, ale jej pri nich bolo tak úzko, pretože čím ďalej boli náruživejšie. A spôsob, akým ju k sebe vinul — že prudké údery srdca cítila na svojom — uberal jej dych a tak ju rozčúlil, že keď skončili, celá sa triasla. Utierajúc pot z malého čielka zomdlene oprela sa o jeho rameno.

„Ach, si mi to ty hrdinka!“ karhal ju starostlivo Horislav. „Jedna mazurka ťa unaví. Pozri sa na slečny S. Tie obidve tancovali aj mazúrku aj čardáš a na nich to ani nepoznať.“

„Ony sú zvyknuté na to, ale ja nie,“ odvetila Elenka. Bolo jej pritom tak smutno pri srdci, akoby človek náhle prešiel zo svetla do tmy.

Odviedol ju, aby si odpočinula a vyhľadal jej pohodlné miestočko na sedenie. Sám si kľakol k nej a pokračoval v slovách, ktorými ju bavil pri tanci. Žiadal ju o bozk, a keď ho dostal — taký čistý, nevinný ako bozk dieťaťa — neuspokojil sa s jedným.

Vyšmykla sa mu z náručia a skoro odstrčiac ho od seba, mu povedala:

„Buď rozumný, Horislav. Prečo mi stále opakuješ také slová? Veď viem, že ma máš rád a nepochybujem o tom. Načo toľké uisťovanie?! Ver mi, ja sa ťa až bojím, keď si taký prudký!“

„Nehnevaj sa, Elenka, už budem ako jahniatko. Ale prečo si taká krásna, že človek je celý pomätený, keď ťa má pri sebe,“ priznával sa skrúšene.

„Aby si teda prišiel k rozumu, idem k maminke,“ zvolala s detinskou veselosťou a unikla mu tak rýchlo, že ju nemohol dobehnúť.

Nastala hostina. Vystriedali sa prípitky, vtipy, žarty. Páni dvorili dámam. Dámy namáhali sa ich okúzliť. Horislav deklamoval báseň zloženú na poctu hostí a dvaja trebovskí páni predniesli humorné deklamácie. Potom hosť-hudobník zahral krásnu skladbu a hosť-maliar načrtol si do mapy celú spoločnosť. Pripilo sa na slovanskú vzájomnosť. Zaspievali sa hymny Hej, Slované a Kde domov můj. Potom niektorí odišli. Vystúpili na najvyššie trebovské skaly kvôli peknej vyhliadke. Po obede — pri ktorom hrali Cigáni — začal opäť tanec a neustal až do olovrantu. Spoločnosť mala len jeden úsudok o výlete, totiž, že sa vydaril nad očakávanie a priala si mnoho podobných.

Medzi tými, ktorí odpoludnia tancovali len raz, bola Elenka. Prišiel valčík na rad a tu prišiel k nej Vlado. Keby vedela ako slovo vziať späť, čím sa ospravedlniť, nešla by s ním. Ale takto ju vniesol do tanečného víru.

Vlado bol dobrý tanečník a hudba hrala dobrým taktom. Deva zavrela oči a nechala sa ním unášať. V srdci jej stále znelo, že je to jej posledný tanec. Lebo — ak je tu Pán Ježiš s ňou — je iste urazený, že tu tak skáče.

Uprostred tanca pohliadla po spoločnosti. Videla tie rozpálené tváre tanečníkov a tanečníc, ako im stekal pot z čela. Vzhliadla na svojho tanečníka. Sama nevediac prečo, divne dotknutá pohľadom očí upretých na seba, pocítila v srdci, že ďalej s ním nesmie tancovať. Bol to Vlado, no díval sa na ňu ako — Horislav.

Napadlo jej, že musí čosi zlé prekaziť, niečomu čiernemu predísť. Úbohá Elenka! Predísť už bolo neskoro. Keď preriekla, že už nemôže tancovať, poklonil sa jej, mlčky odstúpil a nikto viac ho nevidel v kole. Vzal so sebou niekoľko cudzích hostí a išli hľadať hájnika.

„Počúvaj, Horislav, máš tuším capa v záhrade,“ ľahkomyseľne a dráždivým hlasom upozorňoval učiteľ Vrana svojho druha ukazkujúc viac očami než hlavou na pekný pár, ktorý práve tancoval valčík. Mladík otočil nič zlého netušiac rozohriatu veselú tvár smerom, ktorý mu označili, a tu — akoby stuhol.

Hľadí, hľadí na brata, hľadí na Elenku. Ó, niekedy srdce srdcu rozumie aj bez slov. Len krátkozraký človek nevyčítal by z Vladovej tváre, čo sa deje v jeho srdci.

„Ako sa to díva na ňu, ako ju objal a privinul! Ako zavrela oči a zdala sa šťastná! Tak dôverne — myslel si Horislav — sa ku mne neprivinula. Jemu sľúbila ten valčík, nechcela so mnou tancovať, aby sa on neurazil; on si ju zamotáva do siete, a ona je taká nevinná, taká neskazená! Mám to dovoliť?“ Vtom zastavila sa Elenka, pohliadla na svojho tanečníka a — prestali. Oddýchol si. Keby sa jej páčil viac, čo potom?

„Prečo si taký zarazený?“ žartuje Vrana, „keď je ona tvoja nevesta, tak mu ukáž, čo sa sluší, a nedaj si tým kaziť veselú náladu!“

Ale Horislav ju už mal pokazenú. Jeho veselosť bola len nútená. Striehol Elenku pri každom kroku, slove, ba aj pri pohľade — no bol rád, že sa konečne ozvalo: „Musíme už domov, sme ďaleko!“

Jemu zverili čestnú úlohu, odprevadiť hostí do Trebovej. Zaškrípal by zubami v žiarlivosti, veď Vlado zostane tu a pôjde s rodinou polesného domov. Spoločenské ohľady však nedovoľujú odmietnuť alebo dať najavo svoju nespokojnosť; teda — len veselo, keby niekedy pri smiechu bolelo aj srdce! Či sa tomu nedá odpomôcť? Vtom mu napadla výborná myšlienka: „Poďme okolo hájovne! Až ta môžeme ísť všetci spolu.“ Návrh prijali.

„Potom už Vlado nebude mať príležitosť hovoriť s ňou,“ myslel si Horislav. I pustila sa celá spoločnosť lesnými cestami k hájovni, prišli ta za spevu a hudby. Cigáni museli polesnému a dámam z jeho rodiny ešte zahrať a nastal rozchod.

Dlho stála Elenka — hľadiac za odchádzajúcou spoločnosťou — pri plote záhrady Lesinského. Zmocnila sa jej jediná túžba, keby už mohla vkĺznuť do útulnej starenkinej izbičky. Tu by pokľakla k jej nohám a povedala by jej, že sa pánovi Lesinskému nediví, keď má názor, že nebo a svet sa skutočne nedá spojiť a že Pán Ježiš nebol s ňou v tej spoločnosti; a ak bol, tak Ho iste zarmútila, a to ju tak bolelo.

„Elenka, poď už domov,“ zavolal vtom plačlivým hlasom malý Miško. Pokročila za ním na chodník, keď jej zrazu niekto zastal v ceste.

„Neutekaj, Elenka!“

„Čo si praješ, Vlado?“ zľakla sa a oprela nežnú postavu o starý osamelý strom. Slnko skrylo už svoju tvár a na zem znášal sa súmrak.

„Nevedela som, že si ty ešte tu!“

„Čakám už chvíľu na teba.“

„A prečo?“ Namáhala sa dodať pevnosť svojmu hlasu.

„Elenka, či nevidíš, necítiš, čo sa to deje vo mne a so mnou?“

Neodpovedala, len prekvapene na neho pozerala, pokiaľ to prítmie dovoľovalo.

„Elenka, ak nemám zahynúť, ty musíš byť moja!“ zvolal Vlado a chytil ju za ruku.

„Vlado!“ vykríkla, akoby jej prebodol jej nevinné srdce, „prestaň a pusť ma, veď vieš, že som Horislavova…“

„Nemuč ma a nehovor mi to, lebo neviem, čo sa stane, ak mi to budeš opakovať!“

„Ja to musím opakovať, lebo som sa jemu zasnúbila, jemu patrím. Či nevieš, aký hrozný je to hriech oklamať človeka, a — on ma tak miluje!“

„Ale ja ťa milujem tisíckrát viac!“

„Ach, Vlado! A Marta?“

„Snúbenica ešte nie je žena. Vrátim jej obrúčku, lebo medzi nami nie je láska. Ty vráť Horislavovi slovo a buď mojou? Ty musíš byť moja, ja bez teba nemôžem žiť! Priskočil a chcel ju k sebe náruživo privinúť. Bola malá, útla, slabá — mohol by ju rozdrviť svojimi pevnými ramenami. Je istá vznešenosť a moc nevinnosti, ktorej sila neodolá. Vztiahla proti nemu záporne malé ruky. Jej nevinné nádherné oči dívali sa na neho tak zvláštne, že jeho ruky klesli.

„Neopováž sa ma dotknúť!“ zvolala s dôstojnosťou hodnou kráľovskej dcéry. „Ak ty svoje slovo tak ľahko rušíš, teda vedz, že mne je to slovo sväté. Ak ty chceš šliapať po ľudských srdciach, ja po nich šliapať nebudem.“

„Vraj nebudeš?! A čože iné robíš teraz s mojím srdcom? Nestúpaš naň nemilosrdne?“

„Ó, Vlado, uznaj, že dvom predsa nemôžem patriť,“ prehovorila a slzy skanuli na jej poblednuté líčka. „Či nevieš, že Horislav ma mal rád už od detstva, — len mňa!“

„Vždy len teba?“ zasmial sa posmešne. „Kiež by sa tu mohli teraz zjaviť všetky, s ktorými sa milkoval! Keď teda chceš, vedz, že ty si mu dosiaľ bola predmetom jeho básní. Na niečo iné potreboval iné — menej nevinné ženy.“

Bola príliš nevinná, než aby rozumela celý obsah a celú hĺbku jeho strašlivých slov. No predsa sa dotkli jej srdca ako ostrie ocele. Položila si na čelo studenú ruku. Kde to bola? Do akej to priepasti padla? Horislav ju klamal teraz aj predtým? A nielen ju, ale aj iné? Je vôbec pravda na svete, možno ešte vôbec niekomu veriť?

„A môžeš povedať, že by niektorá mala na neho prednejšie právo?“ zašeptala sotva počuteľne.

„Myslíš, Elenka, že milkovať sa možno bez sľubov?“ Nezavzdychla, ani nezastonala. Zdalo sa jej však, že tam zdiaľky jej niekto opakuje slová tej piesne: „Ej, a strela zafičala — dosnívaj!“ Siahla si mimovoľne na srdce. Cítila ostré strely hlboko, hlboko…! Nepadla pod tou strelou na zem. Ale jej nevinné oči otočili sa k obličaju mladého právnika s takým pohľadom, akoby sa postrelená srnka pozrela na svojho trýzniteľa.

Potom prešla popri ňom a on nemal viac sily a smelosti, aby ju zastavil alebo oslovil. Spoznal, že spáchal zločin na duši, na mladom srdci, ktoré sa rozvíjalo ako májový kvet. Ale vystrelený šíp a zlé vyslovené slovo sa nevrátia… a oboje skrýva v sebe smrtiaci jed. Len na okamih zaburácala v ňom divá bolesť ľútosti. Zdalo sa mu, že ten pohľad ranenej nevinnosti ho bude sprevádzať až do smrti.

„Prečo si jej to povedal?“ vyčítalo mu svedomie. „Prečo si žaloval na brata?“ Len nazri do svojej pošpinenej minulosti! Ona nebude jeho a ak bude, nebude mu dôverovať a bude nešťastná. A keby sa nestala jeho, stane sa tvojou? — Jeho šťastie si zničil, a svoje si nedosiahol. Prečo si to vykonal?“ — Potom sa v ňom ozval vzdor, urazená pýcha a samoľúbosť. Cítil, že v devinných očiach klesol hlboko. „Nech!“ povedal si, „keď nebudeš moja, nesmieš patriť ani jemu, nikdy!“

Pretože všetci boli unavení a každý rýchlo hľadal svoje lôžko, nehorelo už svetlo v dome, keď sa vrátil mladý právnik. Hodil sa v prednej izbe oblečený na pohovku a azda spal? Ach, či môže spať človek, ktorý práve zradil vlastného brata a zničil tú, ktorú miloval?!

Elenka si vyprosila, aby mohla dnes spať s chlapcami vo včelíne. Uložila deti, zhasla svetlo a potom si sadla na schody domu, oprela hlavinku a sama nevedela, čo cíti, čo myslí. Jedno však cítila, že v nej niečo zomrelo, čo už nikto nevzkriesi — jej dôvera v ľudí. Vlado, ktorého si od detinstva vážila, bol zlý udavač a Horislav bol neverný jej a iný. Obidvaja ju oklamali. Len čo svitne ráno, príde Horislav. Bude sa môcť naňho pozrieť? Bude sa môcť správať voči nemu ako predtým? A keď — ak spozoruje pri nej zmenu, bude sa vypytovať na dôvod, a ona mu bude musieť povedať, čo o ňom povedal jeho brat. Ó, zem bola pre ňu taká čierna — bez svetla. Doterajšie šťastie uletelo ako sen.

Možno však Vlado v rozčúlení hovoril zlé veci, snáď je Horislav nevinný. Keď Vlado mohol zradiť Martu, a vyznávať lásku druhej, bol schopný všetkého. I takého obvinenia? Ach, nemožné! Ó, sú bolesti srdca a sú múky duševné, ktoré pero neopíše!

Po nádhernom dni prišla mračná noc. Na nebi ani hviezdičky. Ale nebola tmavšia od tej, ktorá zapadla nad mladou dušou. Keby mohla aspoň plakať! Ale slzy nechceli zvlažiť jej unavené oči.

Svitalo. Zobudili sa vtáčiky, ktoré zo strachu pred búrkou v noci mlčali a začínali svoju rannú pieseň. Deva mala len jednu túžbu, aby s odchádzajúcou nocou mohla odtiaľto zaletieť preč, hodne ďaleko. Zomdlená včerajšou námahou a prílišným napätím mysle, unavená prebdenou nocou, telesne i duševne zlomená, sadla si konečne na schody a usnula. Nebol to sladký sen mladosti, skôr len neprirodzené polosnenie. Včelín polesného stál blízko lesnej húštiny; neďaleko od neho viedol okolo domu chodník. Nemyslela deva, že by ju tu mohol niekto vidieť. A keď skutočne okolo štvrtej hodiny blížili sa k domu kroky, nestarala sa už o nič na svete. A že by ju tu našiel ten, ktorý práve prichádzal, toho by sa nikdy nebola nazdala.

Lesinský sľúbil včera polesnému, že ho príde zobudiť včas ráno a že pôjdu do lesa, kde ich čakala nevyhnutná práca. Ale po včerajšom dni unavený polesný na to zabudol, keď púšťal Elenku s chlapcami do včelína. Lesinský však nezabudol. Kráčal priamo k domčeku, kde chcel nájsť polesného. Avšak ako sa zľakol!

„Ach, Elenka,“ vykĺzlo mu z perí. Pokľakol a chvíľu hľadel v nemom zmeravení na pekný, ale ako zlomený kvet. Vzal zopäté studené ruky dievčaťa a ohrieval ich vo svojich. Aká bledá je tá inokedy ružová tvárička! Čo bolesti okolo ružových smutno zovretých pier! „Aká ťa to len trafila strela!“ Smutno vzdychol a pohliadol na privreté dvere včelína. Videl tam vedľa seba na slamníku spiacich obidvoch polesného chlapcov a ďalej na pohovke pripravené lôžko, ale nedotknuté. Teda tu bola celú noc!

Zdvihol dievča ako pierko, zaniesol ho dovnútra, utrel kvapky rosy z vlasov a z čela. Ale to bolo všetko, čo mohol pre ňu urobiť, kým sa nezobudí a nepovie, čo sa jej stalo.

Vo dverách sa ešte raz obzrel. „Pane, čokoľvek ju postretlo, daj jej ako náhradu to, čo večne trvá,“ povedal polohlasne.

Nešiel už budiť polesného. S hlavou hlboko sklonenou smutne bral sa do lesa sám. Keď kráčal húštinou, zazrel pohodenú krásnu kyticu pod starým osamelým stromom. Tá húština dávala mladému mužovi vysvetlenie, akoby mu žalovala — on však nerozumel.

Bolo asi jedenásť hodín, keď sa konečne vrátil Horislav z Trebovej. Výletníci totiž využili túto príležitosť a zastavili sa ešte v hostinci, kde sa tancovalo, pilo a jedlo až do rána. Prípitok za prípitkom, reči, spevy sa neustále striedali — aby časopisy mali o čom písať. Že sa nikomu ráno nechcelo vstávať, je prirodzené. Teraz sa už Horislav ponáhľal. V jeho srdci zavládla pustota, ako to býva obyčajne po prehýrenej noci. Kudlová by povedala o ňom, že išiel celý zvädnutý a zomdlený. Ani jedna pekná ušľachtilá spomienka nezostala mu na včerajší deň. Všetko bolo obostreté kalom, ktorý so sebou prinášajú nesmierne pôžitky, ktoré svet nazýva nevinnou rozkošou, hoci v tom všetkom nebola ani nevinnosť, ani čistota, ani pravý ideál. Krásnym menom bola prikrytá len sebecká túžba po ukojení vlastnej žiadosti.

Inokedy staral sa Horislav, čo povie Elenke. Dnes premýšľal, ako by to mal zariadiť, aby Vladovi mohol netak dohovoriť za včerajšok a jej tiež ukázať, že sa na ňu hnevá. Uprostred myšlienok stretol sa so strýkom.

„Horislav, ty ideš sám? Kde je Vlado?“ volá zďaleka polesný a jeho dobrácka tvár má akýsi ustarostený výraz. „Nestretol si sa s Vladom?“ pýta sa ďalej neodpovedajúc ani na pozdrav.

„Nie. Prečo naraz taký zhon po ňom, strýčko? Veď nie je malý chlapec a nemôže sa stratiť!“ posmieva sa mrzuto Horislav.

„Ach, keby nám len Elenka nebola ochorela,“ povedal starostlivo strýko. „Iste včera prechladla. Keď ju matka ráno budila, sťažovala sa, že ju bolí hlava a bola veľmi bledá. Vstala síce, chodila, robila, čo bolo treba. No keď prišla tetinka s Vladom na raňajky, zakrútila sa jej hlava a bola by spadla, keby som ju nebol zachytil. Potom sa do nej dala zima, a teraz leží ako v ohni. Ani nehľadí na nás, ani nehovorí. Tetinka poslala Vlada po lekára. Divím sa, že si ho nestretol.“

Poblednutý mladík nepočúval už ďalej strýkove ponosy. Rozbehol sa smerom k domu. Kdeže bol teraz jeho hnev, keď je Elenka chorá?! Snáď jej uškodil ten tanec. Ešte raz to precítil, ako sa po tanci oprela o jeho rameno. Večer jej nedal ani s Bohom a dnes ju nájde chorú! „Však ona sa na mňa pozrie a prehovorí ku mne,“ myslel si a vrazil dovnútra ako bez duše.

„Kde je Elenka?“ zvolal na Paľka na chodbe.

„Tu, v zadnej izbe, ale spí,“ odpovedá chlapček smutno. „Ja nechcem, aby Elenka bola chorá,“ dodáva a hoci si niesol von koníka a bič, vidieť na ňom, že mu odpadla všetka chuť na hranie.

Mladík otvoril dvere; srdce mu bije takmer hlasno. Vidí, že je tu jeho matka i Elenkina. Nevšíma si ich. Díva sa len na devu v posteli.

„Elenka moja, čo ti je? Pohliadni na mňa, poklad môj,“ hovorí k nej s úzkosťou. Pri zvuku jeho hlasu prejde záchvev útlou postavou. Hodvábne riasy sa pomaly zdvihli a ten detinský dobrý úsmev preletel okolo bledých perí. Ale potom — ako keď zmrznutú kvetinu znova ošľahne mráz — zdvihol bolestný hlboký vzdych mladú hruď, oči sa zatvorili a všetky prosby a množstvo slov nedocielili viac, aby sa otvorili.

Popoludní prišiel lekár, konštatoval prudké prechladnutie spojené s nervovým otrasom. Predpísal lieky a dúfal, že popri nich pri takej čulej mladosti si pomôže príroda sama.

„Divné!“ myslel si. „Cestou zaprisahal ma starší Radonič, aby som pacientku zachoval pri živote, no pritom vyzeral akoby ho vytiahli z hrobu. A tu vnútri ma zasa úpenlivo prosí mladší Radonič: „Zachráňte mi ju, ach, zachráňte mi ju!…“

*

Ľudské šťastie je ako tieň, ako krátkej letnej noci klamný sen. Noc pominie — a s ňou uletí aj sen…

Uletelo zemské šťastie i z domčeka polesného. Polesný za pár dní zostarel; polesná chodila uplakaná, lebo videla, že po najmilšom dieťati siaha smrť chladnou rukou.

Ťažko bolo pani farárke opustiť túto rodinu v zármutku, ale povinnosť domácej panej volala ju naspäť do T. Synov nechala bývať tu u Lesinského, ktorý si pre nich prišiel hneď, len čo sa dozvedel, čo sa stalo. Zdalo sa Radoničovcom, že roky zármutku ležali za nimi a roky pred nimi. Bolo však divné, že počas týchto dní smútku obaja bratia spolu neprehovorili. Horislav pri svojom zármutku nemohol nevidieť Vladov smútok, ba zdalo sa mu, že je ešte hlbší ako jeho vlastný. Keď sa utíšil a keď ho utíšili ešte aj dobré slová Lesinského a potom keď sa niekedy prebudil zo sna, vždy spozoroval, že Vlado tak isto nespí, ba počul ho aj stonať. Raz sa mu dokonca zdalo, že Vlado kľačí pri posteli a plače. Spoločný zármutok niekedy zmieruje, no vtedy si Horislav myslel s horkosťou: „Vlado nemá právo tak želieť, veď on ani nemá právo ju tak milovať ako ja svoju snúbenicu.“ A čo myslel Vlado?

Nie je možné popísať jeho divoké, žiaľne, zúfalé myšlienky. Videl žiaľ rodičov, cítil v ich prítomnosti, že si zaslúži, aby ho preklínali. Každé ich prívetivé slovo ho bodalo v srdci. Keď hľadel na bratov zármutok, ožila v jeho srdci láska k zradenému bratovi, aká tam nikdy predtým nebývala. Keby mohol, aj životom by mu vrátil to, čo mu vzal a čo sa už nikdy nedalo napraviť.

Obaja bratia mali v týchto dňoch spoločnú útechu, že je tu niekto, kto verí v Boha, kto sa vie modliť. Keď ich Lesinský volal ráno i večer k spoločnej modlitbe, ani im nenapadlo odporovať. Horislav držal sa týchto modlitieb ako ochranného lana, ktoré ho držalo nad priepasťou. Vlado išiel ďalej. On vzhliadol k Bohu, ku ktorému sa modlil Lesinský. Poznal, že je veľký hriešnik a cítil, že potrebuje pomoc, ak nemá zahynúť.

Lesinský prosil obidvoch bratov, aby Božie slovo čítali usilovne. Obidvaja sľúbili, ale čítal len Vlado.

„Dobrým prostriedkom proti zármutku je aj práca,“ hovorí raz Lesinský. „Poďte so mnou do lesa!“ Vlado išiel, pomáhal Lesinskému namiesto polesného, za čo mu tento bol veľmi vďačný.

Lesinského slová o Božích veciach mučili mladého právnika. Často si sľuboval, že s ním nepôjde, ale znova išiel. Čím bol Lesinský pokojnejší a šťastnejší, tým viac bol Vlado mrzutejší, keď videl ako tento osamelý muž žije a ako je do krajnosti verný svojmu povolaniu. Ako neúprosne bojoval proti pijatike a nemravnosti medzi ľudom! Ako bratsky sa staral o starých a biednych, hľadiac im pomôcť radou i pomocou. Ako trpezlivo naprával prechmaty, ktoré urobil strýko polesný v lesoch, bez toho žeby ich spomínal. Ako úctivo zaobchádzal s týmto starým mužom, ako by mu ani nebol predstavený. Ba, keď ho videl takto pred sebou, musel priznať, že keby každý vzdelaný žil vo svojom povolaní ako živý príklad tým, ktorí ho obklopovali, musela by čoskoro prísť dôkladná reforma a mravné pozdvihnutie celého národa. Bol presvedčený, že takto žiť môže len ten, kto sa vysoko vyšvihol nad svet a nad jeho márnosti a komu Boh dáva na to silu. Pozoroval tiež, že Lesinský rozširuje medzi mládežou Písmo sväté.

„Prečo nešírite zábavné a poučné spisy medzi ľudom, náboženské má i doma,“ namietal Lesinskému.

„Všetkých bude vyučovať Boh,“ hovorí Písmo. Keď raz náš ľud pozná Boha a Boh si ho vyučí, až potom bude schopný porozumieť literatúre, ktorú preň chystajú vzdelanci. Ak sa má rozvinúť rozum, musí byť pred vzdelanosťou zasiahnuté srdce.“

*

Prišlo nedeľné popoludnie. Elenke sa trochu uľavilo; pani polesná si išla odpočinúť. Pri dievčati sedela Kudlová, ktorá verne striedala matku pri chorom dievčati. Lekár dokonca tvrdil, že starenka má na chorú utišujúci vplyv. Elenka ju poznala vždy, keď prišla, a zakaždým jej chytila ruku, akoby u nej hľadala pomoc.

„Ach, čože sa to tebe len stalo, holubička moja,“ vzdychla si teraz starenka hlasno v domnení, že chorá spí. Ako sa však zľakla, keď ružové ústočká — inokedy okrem „áno“ a „nie“, alebo „prosím si vody“ — nič viacej nevyslovili — prehovorili celkom zreteľne: „Skôr, ako som poznala Božiu pravdu, trafila ma strela. Povedzte pánovi Lesinskému, že prvé šťastie mojej mladosti už zomrelo.“ Starenka prekvapene položila ruku na čelo dievčaťa. „Nebojte sa, tetička, ja neblúznim nikdy. Vždy som pri pamäti a veľmi ma to mrzí, keď príde on a hovorí ku mne.“

„Ktože, drahé dieťa?“

„Horislav, tetička.“

„A prečo, holubička moja? Veď je to váš ženích?“

„Môj ženích, môj ženích! Ó, bol to pekný sen, ktorý sa nikdy nevráti!“ Dve veľké slzy skanuli jej na rozpálené líčka.

„Milé dieťa, pozrite sa, akú peknú kyticu tu máte,“ láskavo hovorí jej starenka, aby obrátila jej myseľ inde. Nevinné oči sa otvorili a pohliadli na kyticu.

„Kto ju sem dal?“

„Ja, môj miláčik. Pán natrhal kvety a ja som ich zviazala.“

„Pán Lesinský? Ďakujem; sú veľmi pekné, že mu za ne ďakujem.“

„A povedal mi, aby som vám oznámila — keď sa upokojíte — že Pán Ježiš teraz i na veky je s vami. On vám nahradí každú stratu, zahojí každú bolesť, aj keď nás zemské šťastie opustilo ako sen. On nám môže za to dať to, čo večne trvá.“ Tie slová spôsobili viditeľnú úľavu.

„A čo je to, čo večne trvá?“ tíško dopytovali sa nežné ústočká.

„Pán Ježiš sám. On vám dá samého seba, a to práve teraz. Všetci sa nazdávajú, že ste len prechladli. No môj pán a ja si myslíme, že vás okrem toho zastihol nejaký zármutok. Preto vám odkázal toto. My sa za vás veľa modlíme. Ba za vás sa modlia aj vaši obaja bratanci — každé ráno i večer.“

„Aj Vlado? A on je tu?“ opýtala sa a jej chorobne sa lesknúce oči sa ustrašene obzreli.

„Tu nie je,“ upokojovala starenka. „Sme tu samy, len Pán Ježiš je s nami. Pán Radonič býva u nás v hájovni.“

„Tam? A Horislav?“

„Aj on.“

„Teda obidvaja! Chudák Horislav! Keby vedel, kto ho zradil — ach, už som si zasa na to spomenula! Ó, nechajte ma zomrieť, aby som mohla zabudnúť, že nikde niet pravdy ani nevinnosti.“ S nevýslovne žiaľnym vzdychom končila deva svoje slová.

„Ó, mýlite sa, Elenka! Je na zemi pravda i nevinnosť v tých srdciach, ktoré sa odovzdali Bohu a ktoré si On obmyl krvou Ježiša Krista.“

„Áno, v tých! Ale my nie sme obmytí, nás On neočistil, sme pošpinení vlastnými i cudzími hriechmi. Niet vernosti, je len zrada a ja nemôžem ani pravdu vedieť. Mala by som si zavolať Horislava, mala by som sa spýtať, či je vinný a či nie. Ó, kež by mi to povedal, že je nevinný, alebo keby mi to aspoň nejak vysvetlil… Hneď by som bola zdravá! Ale ako sa ho mám spýtať a nepovedať mu, kde som sa to dozvedela…?“

„Milé dieťa, keď nespíte, budem vám čítať z Božieho slova. Chcete?“

„Božie slovo? Ach áno, mala by som ho čítať sama. Len mi, prosím, dajte vyššie pod hlavu. Tak, a poďte bližšie, aby som vás dobre rozumela.“

Starenka si vybrala 15. kapitolu Evanjelia podľa Lukáša. Čítala s veľkým citom o stratenej ovci, o márnotratnom synovi, o dobrom pastierovi, ako hľadá stratené ovce a o odpúšťajúcom otcovi. Práve, keď chcela čítať o tom, ako brat závidel bratovi jeho záchranu a odpustenie — namiesto toho, aby sa radoval, zaznelo vedľa nej hlasom prosebne pritlmeným: „Nečítajte, pani Kudlová, ona spí.“ Skoro by jej bola kniha vypadla z rúk, keď vedľa seba uvidela Vlada Radoniča. Neprišiel iste teraz, musel tu byť už chvíľu.

„Keby sme len vedeli, čo sa jej stalo,“ povedala v náhlom rozhodnutí, „čo sa jej stalo? Kto je pôvodcom zármutku, ktorým chorľavie jej srdce až na smrť?“

Pozrela na jeho tvár. Bola strašne bledá, prepadnutá a díval sa na dievča nevysloviteľným pohľadom. Naraz sa sklonil, dotkol sa svojimi perami ruky chorého dievčaťa. Pritom starenka začula: „Neboj sa, Elenka, zaistím ti pokoj za každú cenu.“ Potom sa vzpriamil a odchádzal.

„Kam idete, pane?“ zastavila ho žena naplnená podivnou úzkosťou.

„Vysvetliť Horislavovi, čo mu Elenka nemôže vysvetliť,“ odvetili chladno a zmizol vo dverách. Kudlová — nemajúc inú možnosť, zložila túto vec v modlitbe k Ježišovým nohám.

U Lesinského sedelo niekoľko sedliackych chlapcov, ktorí v napätí počúvali zaujímavé udalosti z histórie obrátenia Slovákov na kresťanskú vieru, ktoré im rozprával mladý hájnik. Vtom sa ticho otvorili dvere.

„Vitajte, pán Radonič,“ povedal domáci pán a podával prichádzajúcemu Vladovi ruku.

„Nemohli by ste mi, prosím, povedať, kde je Horislav?“

„Práve išiel do borovej rúbane. Tam je vraj veľmi dobrá voda. Chce z nej doniesť slečne Elenke.“

„A išiel tam sám?“

„Lesník Ondrej bol s ním.“

„Tak? Ďakujem. Odpusťte, že som obťažoval,“ a po maďarsky dodal: „Ďakujem vám vôbec za všetko.“

Asi polhodiny cesty od hájovne rozprestierala sa divoko krásna borová rúbaň rozdelená vodopádom na dve časti, ktorý sa rútil zo skaly na skalu. Neďaleko vodopádu vyvieral zo zeme malý pramienok pitnej vody. Tu stál s plným džbánom v ruke starý lesník Ondrej a Horislav.

„Viete čo, mladý pán, ja pôjdem s vodou vopred k polesným a vy ešte hľadajte tie byliny, ktoré vám poradila moja žena. Veď také byliny často skôr uzdravia ako všetky lekárske prostriedky.“

Mladík neodporoval hájnikovi, a keď odišiel, sadol si na skalu neďaleko vodopádu, podoprel hlavu do dlaní a premýšľal. Mysľou mu preletela spomienka na dni šťastného detstva, keď práve v týchto miestach hľadal s Elenkou jahody. Ona zašla príliš ďaleko, stratila sa, a on s plačom prišiel domov bez nej. Keby mu teraz odišla zo sveta, a on by musel bez nej kráčať životom! Nie, nie — na to nechcel ani myslieť! Pohodil hlavou a považoval za nemožné, aby ju stratil. Smrť mu ju nesmie vyrvať. Zapraskalo raždie pod ľudskými krokmi. Horislav sa obzrel a — obidvaja bratia Radoničovci stáli proti sebe v tejto horskej samote. „Načo sem prišiel,“ mihlo Horislavovou mysľou. „Snáď nesie zlé správy o nej?“ — a priskočiac k nemu opýtal sa náhlivo:

„Ideš od Elenky?“

„Áno,“ ľahostajne odpovedal mladý právnik. „Idem ti povedať, prečo je Elenka chorá. No sľúb mi, že ma neprerušíš až do konca. A potom urob so mnou, čo chceš. Som v tvojej moci.“

„Nerob toľko príprav a radšej hovor,“ netrpezlivo odpovedal mladší brat.

„Miloval som Elenku ako ty, a vari ešte viac.“

„Vlado!“

„Ticho, prosím! Neprerušuj ma! Miloval som ju od tej chvíle, ako sme sa my traja vozili na našej rieke. Vtedy sa tvojou neopatrnosťou loďka prevrhla a ja som ju zachránil pred utopením. Nečinná márnomyseľnosť a pýcha ma zviedli, že som sa zasnúbil s Martou Zelenickou. Len čo sme sem však prišli, a ja som najprv pozrel do jej očí, poznal som, že si Martu nemôžem zobrať. Spáchal by som tým vraždu na svojom srdci. Keď si sa ty s Elenkou zasnúbil, bola to pre mňa veľká rana. Vedel som síce, že básniš o nej, ale som tiež vedel, že tvoja láska k nej ti nebráni, aby si užíval rozličné nedovolené rozkoše.“

„Vlado, čo to má byť? zvolal ako hadom uštipnutý a ohromne bledý Horislav.

„Hovorím len pravdu, či nie? Ak chceš, aby tvoje tajné veci nevychádzali najavo, tak si lepšie schovávaj svoje listy podobného obsahu.“ Pritom vyňal právnik z vrecka oba lístky a podával ich zapýrenému bratovi so slovami: „Ocitli sa vo vrecku môjho kabáta, ktorý si si onehdy požičal na ples.“

„Vlado, mýliš sa a nerozumieš tomu. Neprišiel som v tých veciach tak ďaleko a —“

„Mlč, načo zapierať vec, ktorá sa skutočne stala. Nie si ani prvý, ani posledný. Neodsudzujem ťa, hoci donedávna som opovrhoval tebou, že môžeš tak žiť a pritom si myslieť a v básňach ospevovať zosobnenú čistotu a nevinnosť v podobe pôvabnej lesnej kvetiny. Nuž, ty, ktorý si mal za sebou taký románik, zasnúbil si sa mi pred očami s bytosťou, pre ktorú by som bol ochotný zriecť sa všetkého. — Muky žiarlivosti sú hrozné, — ale prečo sa ospravedlňovať. Na výlete moja žiarlivosť dosiahla najvyšší stupeň. Keď sme sa vracali, vyznal som Elenke svoju lásku. A keď ona čistá, dobrá a verná ma nechcela ani len vypočuť, pripomenula mi Martu. Na moje prosby, aby vzala slovo dané tebe naspäť, odpovedala mi, že nebude šliapať po ľudských srdciach. Ty si vraj miloval a miluješ len ju. A tu vznikla vo mne túžba po pomste: chcel som zničiť teba, a zničil som ju. Povedal som jej toto.“

„Čo si povedal, Vlado? Azda si jej neukázal tento list?“ zaúpel Horislav.

„Mal som ho poruke. Možno by som bol aj to urobil vo svojej divej náruživosti. Nepovedal som však nič viac, len že si sa milkoval s inými a im sľuboval. Pretože ona verila nadovšetko tebe. Bolo to aj pre ňu dosť.

Teraz som sa obžaloval. Máš právo ma potrestať za to, že som ťa zradil. Urob čokoľvek, nebudem sa brániť. Prišiel som ti to oznámiť, aby si napríklad išiel za ňou a mňa vyhlásil za luhára. Ona ti uverí. Sľubujem ti, že tvoje tvrdenie nebudem popierať, len aby ju to zachránilo. Avšak pre budúcnosť by som ti radil — pretože s takou minulosťou nie si si istý, aby si sa čiastočne priznal a odprosil. Ona je taká dobrá a čistá. Nepozná hĺbku priepasti, do ktorej padáme. Odpustí, zabudne a všetko bude zas dobre.“

„Mlč,“ zvolal mladík v prudkej bolesti. „Načo mi dávaš teraz radu, podlý zradca, keď si mi vzal sladkú a blažiacu dôveru, keď si otrávil srdce, to najčistejšie, aké zem zrodila? Ó, aký to strašný zločin! Keď hnusná závisť jedovatým dychom otrávila tvoju dušu, že si mi nedoprial blaho, ktoré ma mohlo pozdvihnúť! Keď v tvojej hrudi burácali kainovské myšlienky, prečo si radšej nezobral zbraň a nezastretlil ma a neodstránil si tak prekážku? Ja by som mal pokoj a ona by bola tvoja.“

Pokojne počúval Vlado Radonič strašné slová. Ešte pred týždňom by ich nebol zniesol. Dnes sa len oprel o strom a dal ich dopadať ako ranu za ranou. Veď brat je v práve a on cíti s ním bolestnú sústrasť.

„Horislav, odpusť mi!“ preriekol konečne a tak mierne, že brata až prekvapil.

„Tebe? Nikdy!“ Zvolal po chvíľke.

„Nežiadam, aby si mi teraz odpustil,“ pokračoval Vlado ešte miernejšie. „Odpusť mi, keď Elenka tebe odpustí a ty budeš šťastný.“

Ale keď sa brat namiesto odpovede vrhol zúfalo na zem, vošiel si obidvoma rukami do vlasov a zlorečil všetkému pod nebom, namiesto aby ľutoval svoj pád, tu sa aj Vlada zmocnilo zúfalstvo. „Horislav, vstaň, poď, ideme k Elenke. Ja vezmem celú vinu na seba; ona povedala, že si nevinný a že som ťa ja obvinil zo závisti!“

Miesto odpovede udrel Horislav Vlada celou silou do tváre, takže sa zakolísal.

„Nepotrebujem veľkomyseľnosť od zradcu,“ povedal Horislav. Mladý právnik vyskočil a oboma rukami si zakryl poranenú tvár. Len jediný okamih vládlo ešte v lese hrozné ticho. Potom Vladovi klesli ruky z tváre zranenej na nepoznanie. Bez toho žeby sa ohliadol, bez slova ustúpil niekoľko krokov od brata. Siahol do náprsného vrecka, v ruke sa mu zaleskol pekný nový revolver, ktorým si chcel namieriť na spánky. Ale v tom okamihu ho objali pružné bratove ramená.

„Ty sa chceš zniesť zo sveta, a ja aby som zostal so zničeným šťastím? Ó, nie ty, ja… Najskôr zabi mňa, a potom môžeš odstrániť seba.“ Nastal divý, nadľudský zápas. Dve strelné rany preleteli popri ňom; jedna pripálila Vladovi vlasy, druhá sa dotkla Horislavovej pokožky. No smrtiaca zbraň skrývala ešte štyri náboje. Kto im padne za obeť? Vo chvíli, keď sa Horislavovi konečne podarilo ohnúť unavenú bratovu ruku — takže hlaveň bola namierená na jeho srdce — pocítil na svojej ruke takú silnú ranu, že mu pod jej silou klesla ruka. Akoby niekým odhodený ocitol sa naraz na zemi v tráve. Strela zahučala, vyvalil sa dym. Zbraň ležala na zemi a lesom ozval sa hlas chvejúci sa vnútornou búrkou: „Zbabelci! Hrešiť viete, ale niesť následky hriechu má za vás niesť iný?! Neviem ako, ale si domýšľam, že ste vedeli zničiť nežný kvet, a teraz svoje dielo chcete dovŕšiť ešte aj vraždou. Priestupníci Božích prikázaní, kto vám dal právo zahadzovať život, ktorý ste si nedali? Či nato poslal vás Boh na svet, aby ste — nič nevykonajúc — zišli z neho ako tá zver, čo jedna druhú krvožíznivo kynoží?“

Kto by to bol povedal, že pokojné Lesinského pery môžu tak prísne prehovoriť? No jedine také slová a jeho prítomnosť ako svedka mohli zaúčinkovať a zvládnuť situáciu. Vysilení zápasom skrývali mladí ľudia zahanbene svoje tváre. Jeden v tráve, druhý v dlaniach.

Lesinský sa pohol, zdvihol Vladovu zbraň, strčil ju do vrecka, a potom prikročil k Vladovi, objal ho a preriekol: „Sú chvíle v ľudskom živote, v ktorých je nutná rada tretieho. Povedzte mi konečne, čo máte spolu?“ Ó, slovo lásky, akú veľkú máš moc…! Na Vlada pôsobilo toto slovo a priateľské objatie po prežitých hrozných okamihoch tak, že sa rozplakal ako ešte nikdy v živote. Zo slov, prerývaných plačom sa Lesinský dozvedel toľko, že zradil brata, že ho v žiarlivosti obvinil pred Elenkou. Lesinský pustil Vlada, pokľakol k dosiaľ ležiacemu Horislavovi. Položil mu ruku na bledé čelo a zašeptal: „Tak poďme, Horislav, zanesieme Elenke lieky; ona nám uverí.“

A tu sa rozľahlo nové žiaľne Horislavove vzlykanie.

„Ach, veď ma on neobvinil, on len povedal pravdu, ja nie som nevinný.“

Potom stíchlo v lese všetko hrobovým tichom. Neďaleko skaly, z ktorej vyvieral živý pramienok, sedeli uprostred čarokrásnej prírody traja „jeleni“, dvaja mŕtvi a tretí vzkriesený novou jarou Božej milosti.

„Ach, niet spravodlivého ani jedného, všetci totiž zhrešili a nemajú Božiu slávu. — Spravodliví sa stávajú zadarmo skrze vieru.“

Slnce už zapadlo, hviezdy vychádzali, keď sa všetci traja vracali do hájovne. Do rodiny polesných však išiel len Lesinský.

U Elenky našiel oboch chlapcov. Miško stál v blízkosti a Paľko sedel na stoličke; svoju kaderavú hlavičku mal položenú vedľa hlavy svojej sestričky. Lesinský uvidel devu dnes prvý raz od onoho rána, keď ju zdvihol ako nalomený kvet na schodoch včelína. Sadol si na prázdnu stoličku. Najprv sklonil hlavu k tichej modlitbe. Potom sa zahľadel na ňu pohľadom, ktorý vyjadroval hlbokú sústrasť. Chlapci sa neodvážili osloviť pána hájnika, hoci k nim bol vždy veľmi vľúdny. Ich tešilo, že i on sa prišiel pozrieť na Elenku. Vtom sa ona pohla. „Prosím si vody,“ vyslovili jej ústa, ale oči neotvorila.

„Dobrý večer, slečna Elenka,“ pozdravil ju. Otvorila svoje veľké oči a uvidiac ho, povedala: „Ďakujem, pán Lesinský!“ Zásvit blaha ožiaril náhle jej obličaj.

„Odpusťte, že som si dovolil vás navštíviť i ja. Je to už dávno, čo sme sa nevideli.“ Siahol po podanej malej rúčke s dosiaľ nepoznaným sladkým pocitom v srdci.

„Ó, som rada, že ste prišli,“ priznávala sa úprimne.

Hľadel na jej malú, priesvitnú ruku, ktorú doteraz držal a už ju chcel pritisnúť k svojim perám. Ale neurobil to.

„Elenka, bol som teraz v lese,“ začal naraz po krátkom uvažovaní, „a tam som počul zasa o jednom jeleňovi!“

„Zase? Trafila ho strela? Úbohý!“ zašeptala Elenka a predošlý smútok zastrel jej tvár.

„Áno, práve tak, ako cez mňa. Bol veľmi mladý, neodolal pokušeniu, lebo nemal dosť sily. Avšak Pán Ježiš má s ním dobré úmysly. On ho chce vzkriesiť, ako vzkriesil mňa. Chce ho obmyť svojou svätou krvou a dať mu namiesto stratenej nevinnosti svoju vlastnú nevinnosť. On hovorí: Ak budú vaše hriechy ako červec dvakrát sfarbený, zbelejú ako sneh. Nuž, On by to pri ňom aj docielil. Ale môj „jeleň“ urazil niekoho drahého a bojí sa, že ten mu neodpustí, a tak nemôže uveriť v odpúšťajúcu Božiu lásku.“

Chvíľu hľadeli ešte naňho krásne oči, potom sa naraz zavreli. Lesinský — aby uzavrel svoj zámer — pokračoval: „Elenka, „jeleň“ sa menuje Horislav. Môže prísť zajtra a odprosiť?“

„Ach, tak predsa je to pravda?“ zalkala Elenka.

„Je, Elenka. Ale, keď sme my boli ešte hriešnici, Kristus zomrel za bezbožných.““

„A kto mu to povedal, že ja to viem?“

„Sám Vlado. On ho odprosil a zmierili sa. Avšak ani úbohý Vlado nemá nádej, žeby mu Elenka — ktorej tak veľmi ublížil — mohla odpustiť.“

„Pán Lesinský, keď už viete všetko, tak mi pošlite Horislava ešte dnes a Vladovi oznámte, že mu odpúšťam. Veď chcem, aby Pán Ježiš aj mne odpustil, aby bol so mnou vždycky a aby nás všetkých obmyl svojou krvou.“

Vtom vošla pani polesná. Potešila sa milej návšteve, ale ešte viac ju potešil dobrý dcérin výzor.

„Mamička moja,“ prehovorila Elenka, opätujúc matkino pocelovanie, „keď príde sem Horislav, nechaj nás tu osamote; musíme sa o istej veci dohodnúť.“

„Dobre, dieťa moje,“ riekla matka, a pritom si myslela: „Teda oni predsa mali niečo spolu, nemyslela som si to nadarmo.“

Lesinský ďalej nechcel zostať a porúčal sa. Pani polesná ho vyprevádzala.

„Čo myslíte, pán Lesinský, dostane sa z toho?“ zaplakala vonku.

„Neplačte, pani polesná, ja pevne verím, že táto choroba nie je na smrť. Pán Ježiš naše prosby vypočuje, On vám vaše dieťa uzdraví. Dobrú noc!“

„Nejde ešte Horislav?“ pýtala sa trikrát alebo štyrikrát Elenka, keď sa konečne ozvalo zaklopanie na dvere a očakávaný mladík vstúpil. Polesná s chlapcami odišli.

Ťažko povedať, ktorá tvár bola bledšia: či chorej dievčiny, či mládencova, ktorý kľačal pri jej lôžku. Položila malú rúčku na jeho hlavu, pohladila ho po vlasoch a povedala: „Nehnevala som sa, Horislav; ale bolo mi toho všetkého ľúto.“

„Ver mi, Elenka, teba som neoklamal. Ty si mi vždy bola nado všetko drahá.“

„Tak si oklamal inú, ktorá ti snáď verila tak ako ja. Tú musíš odprosiť a Pána Ježiša. Toho budeme prosiť obidvaja. A na Vlada sa nehneváš?“

„Ó, som príliš biedny, aby som sa mohol na niekoho hnevať!“

Umĺkli obaja. Ju opúšťali telesné sily, horúčava a zima prebiehali všetkými jej údami. On cítil, že aj keď mu odpustila, aj keď držal jej ruku vo svojich a pritlačil ju na pery, jeho šťastie uletelo ako sen. Nebyť dnes tam v lese Božej ochrany, jeden by už bol bratovrahom.

„Dobrú noc, Horislav, som ešte veľmi slabá,“ povedala zrazu. A keď mladík poslušne vstal, vystrela po ňom svoje ruky. Sklonil sa k nej, ona ho objala a vtlačila mu na pery detinsky čistý bozk a zašepkala: „S Bohom.“

S pohľadom, ktorý naznačoval viac ako všetky slová — ako hlboko želie, že pred devou klesol z domnelej výšky — rozlúčil sa s ňou a odišiel. Ona sa rozplakala. Konečne sa rozplakala — nad tým zhasnutým šťastím.

Keď ráno po veľmi zlej noci prišiel lekár, zistil konečne osýpky. Dolu potom v hostinci dôverne povedal niektorým pánom, že to bude div, ak dievča z toho vyviazne.

A teraz nastal ťažký dvojitý boj: boj života so smrťou a svetla s tmou. Prvý bojovala mladosť v starej chalúpke, kde všetky mladé čerstvé sily vzpierali sa studenému objatiu smrti. Druhý bojovali v hájovni dve úbohé — zo svojej hriešnosti usvedčené — duše, ktoré stvoril Boh pre seba, aby žili Jemu v svätosti a spravodlivosti po všetky dni svojho života. No ony sotva začali žiť, zablúdili do bahna hriechu a pochovali v ňom to, čo dostali z neba, čistotu a nevinnosť. Bez Boha a bez Krista pustili sa na to svetové búrlivé more a ono ich pohltilo. Avšak táto búrka ich hnala do prístavu, kde stál Ježiš a volal: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste unavení a nájdete odpočinok pre svoje duše!“ No, či pôjdu k Nemu tieto duše?

Storakými reťazami predsudkov, nevedomosti, nevery, pýchy a vzbury spútané ľudské srdce navždy rozhodne sa ísť ta, kde mu kynie jediná nádej. Ale keď Boh zobúdza, človek sa musí zobudiť. Zobudili sa teda mladé duše a poznali pravdu. Na nich bude teraz, či ju prijmú, aby ich vyslobodila. Boh im podával skrze svojho Syna odpustenie, zmierenie, čistotu belšiu ako sneh. Nič od neho nežiadal, iba srdce. Aj to im chcel vrátiť obnovené, schopné žiť a milovať. Dajú Mu ho? Prijmú ten darovaný poklad a s ním večný život?

*

Prešlo viac ako šesť týždňov. Uletela zo sveta ružová jar, dospievali sláviky v kroch svoje piesne lásky a nemilosrdná kosa podťala kvietie na lúkach; prišlo horúce leto. Potom prišiel krásny jesenný podvečer. Na lúke neďaleko hájovne sedela malá spoločnosť okolo svojho miláčika zachráneného Božou milosťou z náručia smrti. Za nimi boli vysoké trebovské stráne, po stranách borové háje, neďaleko nich žblnkajúci potôčik. Vyvieral tam z borovej rúbane a mohol by ľuďom podávať zvláštne správy.

Dlho, dlho zdalo sa Radoničovcom, že všetka ich námaha bude márna, že milované vtáčatko im uletí ďaleko — vysoko do iného kraja. Ale neuletelo. Áno, sedela tu medzi nimi Elenka ešte dnes. Prvý raz ju vyviedli tak ďaleko z domu. Bola ešte bledá, ale iné zhubné stopy choroby nebolo vidieť na nej.

Otec a matka obsýpali ju službami lásky. Chlapci znášali svojej Elenke všetko, čo malo pre ňu cenu. A čo povedať o obidvoch bratancoch, ktorí včera po troch týždňoch zasa zavítali a priniesli od svojich rodičov vrelé pozdravy. Bola tu aj Kudlová. Len jeden chýbal tu v ich strede. Jeho neprítomnosť a dôvod neprítomnosti kalili im tento okamih. Vlado Radonič priniesol totiž Lesinskému z Dubna správu o ťažkej chorobe jeho otca, preto musel ísť.

Elenka, uvidiac svornosť oboch bratov — a ako navzájom láskavo konajú — mohla sa z toho iba radovať. Avšak všetci traja a Kudlová — Elenkina dôverníčka — cítili, že nemožno dlho takto žiť vedľa seba bez vyrovnania a vyjasnenia. Starenka veľmi ľutovala oboch mladíkov a ešte viac nežnú kvetinku.

Ó, kiež by tu už bol čas, keď ľudia budú ako Boží anjeli, keď brat nepostaví sa bratovi do cesty, keď zemská ružička neporaní druhého, keď oblaží jedného svojím kvetom.

Najprv sa zdvihla pani polesná a odišla domov. Polesný ju nasledoval, aby vykonal nejakú povinnosť za pána hájnika. Kudlová odišla tiež a s ňou odišli aj chlapci pozrieť sa na lesníkovho mladého sokolíka. Zostali teda mladí ľudia sami skôr, ako sa nazdali a zmĺkli, akoby im niekto pretrhol nitku rozhovoru.

„Ach,“ spytovala sa Elenka sama seba, „ako teraz budeme ďalej žiť, keď sa navždy stratila tá dôverná zhoda, ktorá nás predtým spájala?“ Nehnevala sa však ani na jedného z bratancov. Vlado bol ako vymenený. Keď sa naňho pozrela, bolo jej ho tak ľúto, že za nič na svete by nemohla pred ním podať ruku Horislavovi. Nemohla to urobiť vôbec. Odpustila síce Horislavovi všetko. Chcela zabudnúť, zaumienila si, že ani myšlienkou nedotkne sa jeho minulosti, ale predsa nemohla sa vžiť do toho, žeby on mal byť aj naďalej jej ženíchom. Cítila, že medzi nimi leží niečo, čo jej navždy prekáža privinúť sa k nemu. Naraz vstal Vlado.

„Dovoľ, Elenka,“ prehovoril a hlas sa mu trochu zachvel. „Idem sa opýtať, či Lesinský netelegrafoval.“

Porozumela, že ich chce nechať úmyselne osamote s Horislavom. Istota, že teraz príde rozhodný okamih, ho akosi zamrazila. V pohľade, aký uprela na jeho vážnu tvár, spočívalo nevyslovené: „Neodchádzaj!“

Bol by odišiel. Ale tu zdvihol Horislav svoju podopretú hlavu, vztiahol po ňom ruku a prosebne riekol: „Zostaň Vlado; nemožno nám ďalej takto žiť. Elenka už zosilnela, dnes musí byť medzi nami všetko jasné.“ Deva vstala, oprela sa zasa o strom, ako nedávno tam v húštine a pozerala sa z jedného bratanca na druhého.

Uverila vo svojej chorobe, že bol vtedy Pán Ježiš s ňou a je prítomný aj teraz. „Horislav má pravdu,“ povedal právnik a pristúpil bližšie. „Nech je konečne jasno, Elenka, Horislav dostal uistenie od Boha, že jemu, práve tak ako aj mne je pre Kristovu smrť odpustená vina mladosti. On dosiahol odpustenie aj tej osoby, ktorú oklamal. Pretože je prostý všetkých záväzkov — pretože sa ona práve pred mesiacom vydala — nič vám neprekáža utvoriť znovu šťastný zväzok vzájomnej dôvery a lásky založený na večnom základe.“

„Nepočúvaj ho, Elenka,“ prerušil bolestným hlasom Horislav svojho brata. „Ja nie som a nikdy som ani nebol hoden tvojej lásky a teba. On ťa miluje viac. Práve teraz — ako vieš — vrátil sa z Dubna. Marta prerušila s ním akékoľvek spojenie, keď jej objasnil zmenu svojich životných názorov, že chce žiť ďalej ako kresťan. Ona sa odvrátila od neho, ako od Lesinského jeho otec. Ja mám ďaleko ešte od toho, aby som mohol založiť vlastnú domácnosť. On ťa však môže v krátkom čase uviesť k sebe ako svoju manželku. Vraciam ti teda svoj sľub, ktorý ma tak veľmi blažil, a prosím ťa: Staň sa jeho!“

Deva pritisla zopäté ruky na prsia, ako by nimi chcela zadržať začínajúcu búrku v srdci a tichým hlasom vyriekla nie mnoho rozhodujúcich slov pre celú budúcnosť nad osudom troch ľudí: „Ďakujem ti Horislav, že mi vraciaš sľub. Prijímam ho ako dar a vyslobodenie všetkých nás, ako vypočutie úpenlivých modlitieb odosielaných Pánovi Ježišovi. Znajúc vašu obapolnú lásku ku mne, nikdy by som nemohla vkročiť do vašej rodiny. Dovoľte mi, aby som vám obidvom mohla byť sestrou. Žijeme síce oddelení, avšak predsa navždy spojení v nový život, akému nás učil Pán Ježiš, život lásky bez žiarlivosti, bez závisti, žime pre Boha.“

„Tvoja žiadosť je nám zákonom,“ povedal po chvíli prekvapený Vlado a prvý siahol po podávanej malej ruke. Horislav ho nasledoval. Potom stáli niekoľko minút objatí lúčami zapadajúceho slnka nad lúkami. V tejto chvíli zaplakali ich srdcia nad zašlými nádejami pozemského šťastia. Potom sa v ich dušiach rozlialo nikdy nepoznané svetlo, svetlo vzkriesenia k lepšiemu, čistejšiemu životu.

Dlho trval boj temnosti so svetlom. Kristus však zvíťazil a podával im namiesto prchavého zemského šťastia „to, čo večne trvá.“

„Dovoľ, Elenka, aby som sa mohol s tebou rozlúčiť ako so svojou nevestou,“ vraví Horislav, objímajúc devu. Ona oprela svoju hlávku ešte raz o jeho hruď, pričom jej bolo tak blažene a voľne okolo srdca. Podala mu sama ústa k bozku. Keď ju pustil, pristúpila k Vladovi, ktorý jej vtlačil tiež prvý a posledný bozk na pery dievčaťa, ktoré bolo predmetom jeho túžob a snov.

„Elenka drahá,“ povedal, keď už kráčali domov, „mám k tebe jednu prosbu a dúfam, že je i Horislavovým prianím. Ty si ešte veľmi mladá, veď len 18 liet preletelo ponad tvoju hlavu. Keď príde čas, keď tvoje srdce pocíti lásku k mužovi, ktorý by ťa bol hoden, a bude ťa milovať, sľúb nám, že neodmietneš ponúkané srdce s ohľadom na nás. Nás by to veľmi bolelo, keby sme mali pocit, že sme ťa navždy urobili nešťastnou.“

Pri bratových slovách sa síce Horislav zachvel, ale potom jej stisol malú ruku a dodal: „Áno, Elenka, sľúb mi to. Ty si stvorená nato, aby si oblažila každé srdce. No ja, vediac, že mojou vinou si opustená vo svete ako osamelý poľný kvet, nikdy by som nemohol smelo pozdvihnúť svoju hlavu.“

„Prosím, nehovorte o tom,“ zakrútila hlavou.

„Dobre, Elenka. No rozpomeň sa, keď príde čas, že vyplníš prianie našich sŕdc a že si kohokoľvek vyvolíš, ten bude i nám bratom!“

*

Tečie voda v potokoch, plynú oblaky po nebies báni, ale nič tak neuteká ako ľudský život. Potom ju na chvíľu zastaví hrádza, oblaky zrazu obráti vietor, ale pre život niet hrádze, niet vetra, ktorý by ho zastavil alebo vrátil. Ach, pociťuje to človek v šťastí, pociťuje to i v žiali, ako to dobre vyjadruje naša ľudová pieseň:

Kebych vedel, kde to leží,
kam tá noc tak rýchle beží,
letel bych tam ako strela,
vrátiť by sa mi musela.

Nuž tak letel čas i cez trebovské lesy. Prežili ľudia mnoho, ale nemohli povedať, kam sa to podelo. Ani sa nenazdali, keď sa povrávalo, že je tomu už rok, ako pán hájnik Lesinský prišiel k nim. Polesný krútieval hlavou a myslieval si: „Čo za ten čas dokázal! My sme v lenivosti nechali desaťročia prejsť bez zmeny a bez úžitku. On nám s mravčou usilovnosťou ukázal ako treba žiť, aby život nechal po sebe blahodarné stopy.“ Lesy vyčistili, povestné zlé cesty sa opravili, aby ich dažde nemohli vymieľať; pozdĺž nich vykopali priekopy a na potrebných miestach sa postavili vhodné mosty. Mnohé pusté miesta sa urovnali a premenili na lúky alebo na polia. Všetko to sa robilo pod Lesinského dozorom.

Na mestskej správe sa niektorí hnevali na pedantného lesníka, ale pomôcť si nemohli. Lesinský si získaval vždy väčšinu pre svoje dobré a praktické názory. „Lesy vám musia prinášať mnohokrát väčší úžitok ako dosiaľ. Ale nesmiete — dobývajúc jeden poklad — ničiť druhý,“ tak hovorieval v mestskom zhromaždení. „Dokiaľ správu zverili mne, zodpovedný som ja, no za ľahkomyseľnosť iných zodpovedať nebudem.“ Prišiel lesný inšpektor prezrieť lesy a užasol nad počínaním lesníka. Poklepal ho priateľsky po pleci a hovorí: „Vy to tu privediete ďaleko. To aby sme vás zas poslali niekde na úpravu lesov.“

„Mýlite sa, pán inšpektor,“ s úsmevom odpovedal Lesinský, „keď sa z pohoreniska odstránia obhorené pozostatky, až potom začne stavba.“…

Divil sa zjari i v jeseni polesný, divili sa aj robotníci, prečo Lesinský dáva pokosiť na brehoch jazera trstinu a rákosie, rezať vŕbové prútie, ktoré dosiaľ rástlo bez povšimnutia. Prútie by iste kúpili košikári v Z., ale dovoz by stál viac než vlastná cena. Preto Lesinský dal deťom prútie olúpať, deťom zaplatil, a uložili ho v prázdnej šope pri hájovni, kde bolo uložené aj usušené seno. Keď však prišla jeseň a prišla zima, vysvetlilo sa polesnému všetko.

Mládež, ktorá sa cez leto schádzala v nedeľu u Lesinského a jej krúžok stále rástol, sedela teraz každý deň v čeľadníku hájovne. Pán lesník ich učil pliesť rákosové i prútené košíky, rohožky na steny i pred dvere. Tým spôsobom utvoril Lesinský malý „priemyslový podnik“ pre chudobné roľnícke vrstvy, ktoré v zime nemali nijaký zárobok.

V učiteľovi Bielikovi — ktorý do Trebovej prišiel namiesto učiteľa Vranu — získal Lesinský horlivého prívrženca a pomocníka. Všetky popoludnia v stredu a sobotu strávil tu v kruhu mládeže, ktorá pod jeho dozorom v ovzduší lásky okrievala a sa zušľachťovala. Pri práci často predčítaval aj učiteľ Bielik z dobrých, poučných a zábavných kníh, alebo učil mládež spievať pekné ľudové alebo nábožné piesne. Neskôr Bielik a Lesinský učili dospelejších chlapcov zhotovovať z prútia krásne stolíky pod kvetináče, košíky na stenu, držadlá na uteráky a kľúče a podobné veci, ktoré sa potom ľahko speňažili.

Avšak bolo ešte jedno miesto, kde sa pracovalo podobne a nie s menším výsledkom. Bola to veľká kuchyňa v hájovni. Kým v čeľadníku pracovali chlapci, do kuchyne prichádzali k tetičke Kudlovej a k Elenke Radoničovej dievčatá. Tu sa učili vyšívať krásne slovenské ľudové výšivky. Starenka Kudlová aj pri pokročilom veku a slabých očiach mala v tom zvláštnu zručnosť. Niektoré dievčatá vyšívali pánske košele, iné na dámske šaty, a zasa iné pokrývky na postele a obrusy na stoly. Spočiatku to všetko bolo iba v malom. Lesinský však dúfal, že sa podnik vydarí a že tunajšiemu chudobnému ľudu prinesie aj určitý zárobok.

Večer sa všetci zhromažďovali v kuchyni. Lesinský vzal Bibliu, prečítal a vysvetlil určitú kapitolu a potom sa pomodlil. Po spoločnom zaspievaní večernej piesne opúšťala mládež útulný prah domu, kde jej vychádzalo dvojaké svetlo.

Lesinský obyčajne odprevádzal Elenku domov, hoci málokedy prišla sama. Chodila sem aj pani polesná a obidvaja chlapci. Neraz zbadala polesná, ako obaja vymýšľali vždy nové a nové veci, ktoré by mohli rozširovať medzi tunajším ľudom. Elenka obzvlášť túžila po tom, aby tunajšie ženy mohla naučiť tkať i jemnejšie látky, ako sa to sama naučila v Šariši, alebo naučiť dievčatá pripravovať dobré záživné a jednoduché pokrmy. No zo všetkých týchto podujatí bolo vidno, že chcú žiť Bohu. Lebo Bohu môžeme žiť iba tak, ako žil Kristus, keď pomáhal svojim blížnym. Ak nebolo príliš neskoro, vošiel Lesinský do chalúpky, kde si čítali listy, ktoré im prichádzali od Horislava a Vlada. V Horislavových listoch bolo plno vzletu a ideálnych myšlienok.

„Iba teraz chápem, aké sväté je povolanie, na ktoré sa pripravujem,“ písal Lesinskému. „Aká je to slávna úloha viesť útlu mládež, ktorá je práve na rozhraní života v tom najnebezpečnejšom postavení, viesť ju ku Kristu ako k jedinému zdroju čistoty a pravdy… Čo nás hubí a ničí, sú neveriaci, od Boha odpadnutí profesori. A práve preto nič nepozdvihne náš národ, iba veriaci vodcovia, ktorí sa majú vychovať z terajšieho dorastu. Je len jedna myšlienka, jedna idea, ktorá by mohla pozdvihnúť všetky slovanské národy, a to je: „Navráťme sa k Bohu a On sa navráti k nám.“ Nový, bezúhonný život ukazovať mládeži a naň ju pripravovať, to bude hlavnou časťou môjho pôsobenia v živote. Pritom najdôležitejšou vecou bude ukazovať na zdroj jedinej sily a víťazstva — na nášho Pána.“

Listy písané Elenke, boli plné poetických myšlienok. Ani raz však v nich nebola narážka na to, čo bolo, ba ani stesk za uplynulým šťastím. Nikdy sa v nich neprekročila hranica medzi terajším bratom a bývalým snúbencom. Vladove listy mali zas praktický ráz; bolo v nich plno porozumenia, niekedy aj rada a povzbudenie. Niekedy sa z listu zračilo prekvapujúce šťastie človeka, ktorý je na výslní Božieho slnka. Vie, že si toto svetlo ničím nezaslúžil. Preto ho prijíma vďačne ako dar a dáva sa ním ohriať. Bolo to tým obdivuhodnejšie, že spočiatku musel ťažko zápasiť so životom. Keď prerušil spojenie s Martou Zelnickou a umožnil jej, že sa mohla vydať za advokáta O., zatvoril tým pred sebou dvere na rýchly postup a zostalo mu len miesto právnika, ktorý musel svoju prax začínať veľmi chudobne.

Avšak jeho kanceláriu čím ďalej, tým viac vyhľadávali. V krátkom čase si radili ľudia: „Len choďte k pánu Radoničovi, ten vám všetky právnické veci vykoná riadne a včas, neobtiahne vás a ani nezapletie do procesov. Pokiaľ to závisí od neho, všetkým zamedzí. Veľmi často sa mu to už podarilo. Pozval si obidve strany a hovoril s nimi tak vážne a dojemne, že sa zmierili a v pokoji sa rozišli.“

Keď otváral kanceláriu prvý deň, stojac pri okne prehovoril — skôr ako k nemu niekto prišiel: „Pane Ježišu, uč ma byť takým verným i v mále, ako je Jaroslav Lesinský. Nečakám skvelé výsledky. Len to si prajem, aby som mohol niečo užitočné urobiť pre ľudí. Chcem len Tebe slúžiť vo svojom povolaní, aby si Ty bol oslávený.“ Ťažko mu bolo žiť v búrlivom meste Dubne, kde každého vyhlásili za renegáta, kto na oltár márnivosti nehádzal kvety a polienka slovanského nadšenia. Avšak Vlado neodišiel z Dubna. Držal ho tam zvláštny úmysel. Právnik po obrátení nezaprie právnika. Zaumienil si totiž mladý Radonič, že sa za seba i za Horislava musí odvďačiť Lesinskému. Pred svojím odchodom z Trebovej vytiahol Vlado z Lesinského priznanie, ako sa mu vodilo doma u chorého otca. Dozvedel sa, že sa dostal až k chorému, že mu tento podal aj ruku, no naňho sa nepozrel. No potom, keď si uvedomil otcov nebezpečný stav choroby, odvážil sa ho prosiť, aby pamätal na svoju dušu a aby hľadal milosť u Pána Ježiša. Tu sa otec i matka tak na neho rozhnevali, že mu matka sama rozkázala, aby ich dom opustil, pretože vraj nemá k otcovi ani toľko citu a že ho môže v chorobe hnevať a urážať.

„Tvoj otec bol vždy poriadny a statočný človek, ktorý od takého zhýralca — akým si bol ty — nepotrebuje žiadne napomenutie.“ Odišiel teda Lesinský z rodičovského domu, keď sa s ním ešte vyvadili sestra a švagor. Naurážali ho ako sa im zachcelo. Nezostalo mu nič iné, iba modlitba za svoju úbohú zatemnelú rodinu.

„Keď to dá Boh, že ma sami niekedy pozvú k sebe, poslúchnem. Inak moja noha prah tohto domu neprekročí,“ tak sa vyjadril Vladovi.

V tej chvíli vznikla v mladom právnikovi túžba pomôcť Lesinskému. Túžba vyrástla do úmyslu, a Vlado, usadzujúc sa v D., hľadal príležitosť, ako by sa dostal do spoločnosti a do domu pána Vladimíra Lesinského. Tá príležitosť sa mu naskytla dosť skoro. Od tej chvíle vynaložil všetko, aby si rôznymi službami zdvorilosti získal priazeň pyšného muža. To sa mu aj podarilo, keď Lesinskému vyhral istý zastaraný proces, čím obrátil na seba pozornosť iných. Od toho času mu bol dom Lesinských vždy otvorený. Chodil teda k Lesinskému, ktorý od poslednej choroby nemohol dobre na nohy. Keď ho trápila dlhá chvíľa, hral s ním Vlado šach, alebo mu predčítaval noviny. Pritom nenápadne vedel zaviesť rozhovor na veci Božie a večné. A tu muž, ktorý vyhnal svojho vlastného syna len preto, že chcel s ním hovoriť o Bohu a o ceste spasenia, musel počúvať tie isté Božie pravdy z úst mladého právnika. Často mu odporoval, hádal sa s ním, povedal mu, že je podivín, prepiaty, špiritista a ktovie čo všetko. Ale keď mladý právnik neprišiel len jeden deň, bol netrpezlivý a na druhý deň už poslal pre neho. Pani Lesinská — čo bolo prirodzené — obľúbila si výborného mužovho spoločníka tým viac, pretože jeho slová jej vždy pripomínali zavrhnutého syna. Nie div, že naraz začala rozmýšľať: „Keď aj tento advokát hovorí to isté, prečo sme to nášmu Jaroslavovi mali tak za zlé!“ Snáď sa obrátil a inak hovoriť ani nemohol. Keď si raz Lesinský po šachu zdriemol, bavil sa Vlado s paňou. V súkromnom rozhovore prišla reč aj na trebovské vrchy a lesy a tu Vlado pripomenul, že tam má strýka, že bol u neho atď. Konečne sa pani priznala, že ona tam má tiež syna. Pritom právnik — ktorý aj po obrátení zostal právnikom — ju tak zamotal, že ani nevediac ako, porozprávala mu všetko, čo vlastne vedieť chcel. Z toho poznal, že v svojom hneve je dosť otrasená a že po synovi túži. A tu prezradil Vlado, že jej syna zná a práve má od neho list. Prečítal jej ho a rozprával, ako Lesinský v Trebovej žije, aký je užitočný a ako blahodarne pracuje. Čítal jej tiež časť strýcovho listu plnú úcty a chvály o ňom.

„Tak vidíte, milá pani, že nie je blázon; veď ešte nikdy ste nevideli, aby blázon bol taký užitočný ľuďom, akým on je. Pri ňom sa vyplnilo len to, čo predpovedal Pán Ježiš: „A nepriateľmi budú jeho domáci“ a „Budú vás všetci nenávidieť pre moje meno.“

Od toho dňa čakala vždy pani Lesinská s túžbou svojho rodinného priateľa. A on s radosťou pozoroval na nej, ako začína ľutovať, že sa prehrešila proti synovi. Aby ju potešil, mal hotový plán. Chcel poprosiť Jaroslava, aby ho prišiel navštíviť. Nazdával sa, že matka umožní stretnutie so synom. No prišli nepredvídané okolnosti, ktoré toto stretnutie urýchlili.

*

A zas bola jar. Zasa spievali sláviky dlho do noci šípovým ružičkám pieseň lásky, až sa tieto rozvili a oblažili svet svojou sladkou vôňou. Vrchy i doliny obliekli sa do krásneho rúcha nevesty. Diamanty rosy trblietali sa opäť na kvetných kalíškoch a lahodný vetrík previeval vetvičkami stromov. Ach, krásna bola príroda, ako raj, sídlo večnej lásky a pokoja, ktoré budú vládnuť raz pri onom sklenom mori skôr ako sa rozozvučia zlaté harfy a zaznie chorál lásky na poctu nebeskému ženíchovi…

Taká nádhera sa nachádzala pri Trebovskom jazere, kde hore skalami po chodníčku s dreveným zábradlím kráčala zase medzi šípovými ružami Elenka Radoničová.

Zvláštny a významný rok preletel bez stopy cez jej hlavinku. Nezdala sa staršia, zato však ľúbeznejšia a pôvabnejšia, so zvláštnym odrazom snenia a čímsi tajomným a sladkým, čo predtým na jej lícach nebývalo. Básnik by to nazval tajomstvom prvej lásky; kde by sa však vzalo toto tajomstvo na tvári dievčaťa, ktoré sa pred rokom navždy rozlúčilo so svojím snúbencom. Zastala nad jazerom. Oprela sa o drevené zábradlie a zahľadela sa do modrej hlbiny, a potom ponad ňu ďaleko ta, kde stojí osamelý nový dom, obklopený záhradou. Tam odpočíva na lôžku chorľavá jej verná pestúnka: jediné srdce, ktoré neopustilo Kristovho nasledovníka, keď ho všetci opustili.

Elenka sa vybrala — túžiac po chvíľke samoty — na prechádzku do lesa. Ani nevedela ako sa ocitla pri jazere. Jej mysľou sa preháňali spomienky, ako letia oblaky na oblohe bez prestávky. Spomínala, ako vlani išla sem natrhať kvietky pre Horislava. Vtedy snívala o zemskom šťastí, myslela prvý raz na vzkriesenie a dospela k presvedčeniu, žeby mala mať viac svetla. Nuž, teraz bol tento sen dosnívaný. Zato však mala už svetlo, mala kormidlo, mala skalu, o ktorú sa mohla oprieť. Áno — ako výmenu za pochované blaho mala to, „čo večne trvá“. Dnes sa však nemohla tešiť tak, ako inokedy, dnes nie. Včera náhle ochorela tetička Kudlová a ona s mamičkou ju išla večer obslúžiť. Matka bola v kuchyni — varila večeru pre pána Lesinského a ona sedela pri spiacej starenke. Mala rada svoju starú priateľku; ľnula k nej ako vtáčatko k dobrej matke. Keby tak zomrela, keby si ju Pán Ježiš vzal, kde by našla srdce, ktoré by jej tak rozumelo?! Až zrumenela, keď spomienka obnovila v nej prežitie a dojem onoho okamihu, keď sa včera pri lôžku chorej ohliadla a zbadala, že tu nie je sama. Pri okne — svoje čelo opreté o sklo — stál smutne pán Lesinský. Bolo jej ho nevýslovne ľúto. Mimovoľne vstala — a tíško — aby nezobudila starenku, popošla k nemu, položila mu malú rúčku na plece a sústrasne zašeptala: „Čo vám, je, pán Lesinský?“

Siahol po jej ruke, zadržal ju vo svojej, ale hlavu nepozdvihol. „Premýšľam, ako sa vžijem do nových pomerov, ktoré mi nastanú, keď si Pán Ježiš vezme k sebe svoju vernú, tichú a pokornú služobnicu.“

„Aký nastane život?“

Lesinský odtrhol svoj pohľad od diaľky, rozhliadol sa po izbe, pozrel sa na starenku pohľadom plným synovskej vďačnosti a potom utkveli čierne, smútkom zastreté oči na dievčine.

„Áno, premýšľam, ako budem žiť, keď ma ona opustí a všetko sa zmení. Zostanem úplne sám. S ňou stratím všetko, stratím i vás.“

Slová — vyrieknuté ako v zamyslení — účinkovali na dievčinu zvláštnym spôsobom, akoby ju zasiahol blesk. Mal pravdu. Keď Kudlová zomrie, vezme so sebou do hrobu i ten krásny nenútený život plný spoločnej činnosti. Lebo keď starenku odtiaľto vynesú, zavrú sa dvere tohto, pre mnohých takého drahého domu, i pred ňou — navždy. On je mladý, ona mladá a svet zlý. Pustil jej ruku, podišiel k posteli a pokľaknúc skryl tvár v perinách. Elenka ako vo sne vyšla von.

„Prečo ma to tak bolí?“ dumala dievčina. Táto bolesť je stokrát väčšia, ako keď som stratila Horislava.“ Snáď iba preto, že zostane sám, taký opustený? Ach, akí sme boli šťastní pri spoločnej práci. „Stratím všetko, lebo stratím i vás,“ znelo jej ešte stále v ušiach. Spomínala na to v noci, keď striedavo s matkou bdeli pri starenke, aj potom, keď ju posielali odpočinúť si. Spomínala na to aj teraz.

„Čo je to, čo ma tak viaže k nemu, ako dosiaľ k nikomu? Je to len vďačnosť? Veľa som mu dlžná: otvoril moje oči, priviedol ma k Pánovi Ježišovi, zachránil mi obidvoch bratov… Ale to nie je to… Nie? Čo teda?“

Hľadela uprene do jazera a zrazu, akoby ju osvietil jasný blesk, zakryla si rukou oči. „Veď ja ho milujem — milujem ho od okamihu, keď som ho uvidela prvý raz, keď som sa tu pozrela do jeho tváre.“

Sklonila hlávku na zábradlie a náhlym pocitom uvedomelej lásky zaplakala. Jemu sa zdalo, že stratí všetko. Ach, on nie, ale ona! Veď on nemôže tak zostať! Mamička neraz hovorila, že sa bude musieť oženiť. Nuž, on sa ožení, privedie sem niekoho, kto bude taký dobrý a šľachetný ako on, kto mu bude omnoho viac pomáhať ako by mohla ona, nepatrná Elenka Radoničová. Čo si potom počne sama? Bude tak opustená, ako hovoril Horislav: ako osamelý kvet v poli!

Plačúc ani nespozorovala, že pôda pod jej nohami povoľuje, že zábradlie — o ktoré sa opierala — sa nakláňa. Nevedela, že snáď už v minúte zábradlie povolí a s rachotom sa skalný breh zrúti i opora a s nimi aj ona do tichej modrej hlbiny.

No nestalo sa. Niekto zovrel ju do náručia, vyzdvihol ako pierko a zniesol ju zo skaly, ktorá sa hneď nato zrútila do hĺbky.

„Elenka, Elenka, poklad môj drahý a milovaný. Čo si tam robila?“ zaznelo jej v ušiach. Okamih hrôzy narušil rovnováhu mladého muža. Čo celý rok s veľkým sebazaprením potlačoval v sebe, to vyniesla na povrch neočakávaná chvíľa. Pri zvukoch hlasu, pri krásnych slovách, pri pohľade, ktorý naraz odkryl celú hĺbku utajenej čistej lásky, rozozvučali sa všetky struny v srdci devy.

Oprela si hlávku o hruď, v ktorej bilo srdce, čo práve tak ako jej búrilo sa návalom pocitov. „Plakala som, že ťa musím stratiť,“ hovorí v slzách, „že keby tetička zomrela, ty nemôžeš zostať sám a privedieš si sem niekoho, kto ti bude drahý.“

„Elenka, je to pravda?“ sklonil sa k nej.

„Je,“ zašeptala dievčina.

„Tak je všetko márne,“ vzpriamil hlavu. „Môj Pán vie, že som sa po celý rok namáhal, aby som ani pohľadom nevyzradil, čo sa dialo v mojej duši — od onoho okamihu, keď som ťa previedol touto cestou. Bojac sa, aby som nezradil priateľstvo obidvoch bratov, chcel som kráčať životom sám a až do včerajšieho večera som veril, že mi Pán Ježiš pomôže. Po Bohu nadovšetko milujem teba a len teba. Prosím ťa, buď teda mojou, zmeň samotu môjho života na raj. Obaja tvoji bratanci nech mi odpustia, ak hreším proti ich srdcu. Dosť dlho som šliapal a potlačoval svoje srdce. Ďalej nemôžem!“

„Ani nemusíš,“ prehovorila zrazu tak rozhodne ako vlani, keď mu sľubovala, že si v čítaní Božieho slova nedá prekážať. „Oni mi dali slobodu, oni ma prosili, aby som…“ zajakala sa a skryla svoju tvár na jeho pleci.

„Viem, o čo ťa prosili, moja milovaná,“ hovorí Lesinský a jemne ju privinul k sebe. „Už je načase, že prehovorilo tvoje srdce. Znie v ňom tvoje sladké „áno“ na otázku môjho srdca? Elenka, áno?“

„Áno, Jaroslav!“

Zahučali hory, zašumeli háje, zaspievali sláviky, ktoré boli zanemeli v kríčkoch. Rozoslali ruže vonný pozdrav svetom. Zem sa zmenila v raj, do ktorého vkročili dvaja noví obyvatelia, dve šťastné deti lásky, obmyté krvou Baránkovou. Tu pri tichej hladine jazera si navždy sľúbili spoločne slúžiť Bohu a spoločne kráčať cestou života k nebeskému prístavu, kde v plnosti dokonalého blaha čaká na nich to, čo večne trvá.

*

Stretnutie pani matky Lesinskej so synom uskutočnilo sa neočakávaným spôsobom. Syn oznámil rodičom svoje zasnúbenie. Pozýval ich na svadbu. A že jeho nevestou zvláštnym riadením bola sesternica Vlada Radoniča, tak starý pán Lesinský nielenže nebránil matke ísť za synom, ale sám poslal neveste skvostný svadobný dar. „Za ním príde i otcovské srdce,“ poznamenal Vlado, keď jej odovzdával dar.

Šťastie mladého právnika nemožno vysloviť. „Až teraz s určitosťou verím, že som prijatý na milosť, keď ťa vidím ako šťastnú nevestu,“ prehovoril k Elenke.

Horislav poslal krásnu kyticu a ešte krajšiu báseň. Posledné slová listu, ktorý poslal Jaroslavovi, zneli takto:

„Obával som sa stále, že tomu, koho si Elenka vyvolí, nikdy nebudem môcť byť bratom. Teraz moja bázeň padla. Tebe, brat môj, ju prajem z celého srdca. Ale len Tebe, Ty drahý a veľkodušný náš druh. Veď si sa mohol slniť v šťastí! Mesiace si znášal odriekanie, aby si neranil naše srdcia. Viem, že ju urobíš šťastnou, takou šťastnou, ako by sa po mojom boku nebola mohla nikdy stať. Viem, že tetinka, ktorá ťažko niesla zrušenie nášho zasnúbenia, radostne prijme takú náhradu. A strýc? Ach, i ten je už Tvoj, celý Tvoj! Kto z nás by nebol Tvoj? Boh Ťa žehnaj!

Na Vašu svadbu prísť a seba, Elenku a všetkých Vás uviesť do ťažkostí nemôžem. Len čo budem po skúške, potom prídem a budeme bez prekážky blažene, bez výčitiek svedomia sedávať svorne v Tvojej spoločnosti, Elenka, Vlado i ja a Ty nás povedieš vyššie ku zdroju jediného svetla. A spoločným naším šťastím bude to, čo večne trvá: Ježiš z Nazaretu!“

(1901)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.