Zlatý fond > Diela > Deti hauzírerov


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Deti hauzírerov

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Karol Šefranko, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Lenka Andrášová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

1. Dobre opatrený

[1]

„Tatíčko pôjdu do Rakús!“ oznamoval malý, trojročný Janíčko každému, kto do domu prišiel.

„A ty kde budeš?“ opýtali sa nejedny ústa; a dieťa vždy veselo odvrávalo:

„Ja pôjdem s nimi!“

Prišiel večer, posledný pred cestou. Michal Biely sedel so svojím dieťaťom na lavici. Obaja dívali sa, ako mamička miesila cesto na pagáčky.

„Pôjdeme do Rakús; už pôjdeme, už zajtra!“ prikyvoval chlapček kučeravou hlavičkou; nevidel sĺz, skanuvších z oka matkinho, ani vlhkého lesku v zraku otcovom.

Áno, mali rodičia ísť, mali, ale — bez neho. Konečne muselo dieťa pravdu zvedieť. No kto a ako mu ju povie?

Vzala Biela pagáčky, vyšla do kuchyne. Bola ona poriadna žena, deti svoje i muža držala si čisto; no, patrila ona k tým otupeným turanským obyvateľkám, ktorým srdce nepukne, keď sa od dieťaťa odlúčia.

Aj ju tak kedysi rodičia odbiehali. Vídavala ich len po dva mesiace cez rok; i vtedy nebolo jej dobre u nich. Ostatný čas trávila vždy medzi cudzím svetom, opatrovaná ako — neprirovnávajúc — keď dakto do opatery dal psíka susedovi.

Keď trochu vyrástla, ocitla sa v službe podomových kupcov (hauzírerov). Túlala sa s nimi od ôsmeho roku, až dokiaľ sa nevydala, takže jej to túlanie prešlo do krvi.

Nuž, keď teraz ona mala deti, bárs si aj poplakala, predsa nepuklo jej srdce, že ich tak musí odbehnúť, bárs vedela: „že nebudú opatrené, očistené, umyté, snáď ani dosť najedené, tak ako ja kedysi.“ No rozmýšľala: „Aká pomoc? Musíme ísť za obchodom, so sebou ich vziať nemôžeme; ja som preto vyrástla, aj ony vyrastú.“

Najhoršie bolo teraz o malého Janíčka. Tie väčšie boli už tiež také otupené, že ani neplakali, keď ich vlani a predlanským rodičia odchádzali.

No Janíčko bol vlastne ešte maličký, nevedel, čo sa s ním robí; ale teraz bude plakať!

„Musím ísť a kúpiť mu nejakú hračku, aby sa s tým upokojil,“ myslela Biela. Jej mužovi bolo ťažko okolo srdca. On až keď sa oženil, začal „hauzírovať“. Jemu spočiatku tvrdo padlo, privykať na ten nestály, tulácky život; a vždy ho to trápilo, keď musel deti plateným ľuďom nechávať, a čo práve teraz!

Ako tak sedel s chlapčiatkom na lone, bárs ústa mlčali, vydral sa mu z duše výkrik bolesti. Veď musel konečne dieťa vyviesť z omylu.

Nechcel maličký veriť bračekovi a sestričkám, že by tatíčko jeho nevzal; veď ten tatíčko bol pre neho všetkým. Celý deň sa okolo neho premotal. Prizeral sa naňho pri práci; usiloval sa čo mohol, poslúžil, a krátil i sebe i otcovi čas milým štebotaním. Ostatné deti často — i dnes — boli u starých rodičov; on najradšej len doma.

„Tatíčko môj! A hneď, keď sa vyspíme, pôjdeme do tých Rakús?“ spytujú sa ružové, neúnavné ústočká.

„Áno, Janíčko! Mamička aj ja pôjdeme hneď ráno; ale teba nemôžeme so sebou vziať, lebo je zima, a boleli by ťa nožičky!“ odvráva otec, ale neodváži sa na dieťa pozrieť. Nevydržal by pohľad tých veľkých, čiernych očí, taký nevinný a naľakaný zároveň.

„A ja kde budem?“ ústočká dieťaťa začali sa triasť.

„Ty budeš aj s Mariškou, Paľkom a Aničkou u tetičky Stachovie,“ chlácholí otec; a ja ti kúpim koníka a pošlem ti z Rakús trúbu.“

„Kúpite mi koníka?“ zajasalo dieťa; „a kedy mi kúpite?“

„Ešte dnes, aby si sa mal u tetičky s čím hrať.“

„Ale,“ vraví malý po chvíli mlčania — čo dialo sa medzitým v duši dieťaťa, nemožno uhádnuť — „aj vy budete u tetičky s nami bývať?“

„Ach, nie; my musíme ísť do Rakús, vyrobiť na chlebíček; ale prídeme. Janíčko nás bude čakať, a my prídeme.“

„Prídete zajtra?“ uspokojilo sa dieťa.

„Zajtra!“ prisvedčil otec a myslí pritom na tých dlhých desať mesiacov, na tie nebezpečné cesty, na všetko to, čo môže ležať medzi týmto „dnes“ a tým „zajtra“. Bárs mu srdce krája bolesť, teší sa tým, že chlapček sa nerozplakal.

Vrátila sa po chvíli matka, a akoby uhádla, čo otec sľúbil, priniesla koníčka na kolieskach. Prišli s ňou ostatné deti, nastala radosť.

„My pôjdeme k tetičke Stachovie, tatíčko a mamička idú do Rakús,“ oznamuje malinký: „ale prídu zajtra!“

Strávili deti šťastný večer, dostali dobrú večeru, videli pagáčky, ktoré matka pre nich k ránu odkladala.

Ale keď sa Janíčko na druhý deň ráno o ôsmej zobudil zo sladkého sna, v ktorom neucítil slzy matkine, ani horúci bozk otcov — bol sirotou — ach, sirotou, bárs mal otca i matku. Lebo niet väčšej siroty nad dieťa podomových kupcov.

Cudzia tvár ľahostajnej ženy skláňala sa nad ním. Bola to mladá, statočná žena; ale studená — ako ten ľad vonku. Ona nemala nijakú lásku k deťom, nijaké porozumenie s ich srdiečkami. Jej bol srdcelomný Janíčkov nárek — ktorý sa ničím nedal uspokojiť, len tatíčka a tatíčka si pýtal — obťažným. Zakríkla konečne chlapca; a dieťa, na takýto spôsob nezvyknuté, stíchlo skutočne. Pritúlilo k sebe koníčka a pagáčik — ktoré veci akosi ho s tým spojovali, čo všetko stratilo, a schúlené v kútiku, zmorené vlastným fňukaním, zadriemalo. No i zo sna ešte počul si žalostné stonanie násilne udusenej bolesti, s ktorou sa nik nepodedlil.

Prešli týždne. Nebolo dieťaťu práve zle u tetičky Stachovie. Nebolo mu horšie, než ostatným deťom podomových kupcov, ba ešte lepšie; lebo ujček Stacho sa neopil, nehrešil. No ale ani otcom on nebol. A tetička? Tá pre deti nemala srdca; dala sa im najesť, práve tak ako tomu „ošípanému“ vonku; ináč pre ňu mohli mať i ruky i tváre i šaty špinavé, gombíky poodtŕhané, háby sem i tam roztratené a deravé.

Malý Janíčko, ktorý doma chodil taký pekný, vyzeral zakrátky čas ako malý žobráčik. Pretože sa malá dierka nezašila, viseli z neho čochvíľa len handry. Okolo neho bola vždy cudzina.

Nevedelo dieťa povedať, čo cíti, keď s ním razom zachádzali ako s veľkým. Nik ho nevzal už na lono, nik nepohladil, nepoceloval. Nemal sa ku komu pritúliť; motal sa po dome ako stratený. Brat a sestričky išli do školy; on nikoho nemal, len svojho koníčka a trúbu, ktorú mu otec skutočne poslal, na ktorej ale trúbiť nesmel, lebo ujček a tetička to neľúbili.

Ó, bolo útlemu srdiečku tak zima, ani čo by si z teplej hrady priskoro presadil slabú bylinku a vystavil vetrom i mrazom. Predtým také veselé dieťa stávalo sa zamĺklym; plakalo často bez príčiny. Dostalo za ten plač hrešenie; prestávalo plakať z bázne. Ó, biedna, vädnúca kvetinka, nezahriata slncom lásky!

Raz vybehol chlapček pred dom, a sám ani neznajúc, prečo a kam, pustil sa dolu ulicou. Hľadí po domoch, po záhradách pri nich; — a povie nahlas, akoby otázku zodpovedal: „Tatíčkovi ide, bude čakať; oni prídu zajtra!“

Hľa, tu dom — dieťa ho poznalo — dvere i okná zavreté. Usadil sa chlapček na schodoch, položil si do lona koníčka i trúbu. Slniečko zasvietilo do ušpinenej, peknej tváričky. Aká bola teraz šťastná — konečne po týždňoch.

Išla okolo súcitná žena; nebola taká poriadna, ako Stachová, ale milovala deti, vedela, čo deťom treba. Prihovorila sa malému, pohladila ho, utrela mu špinavú tváričku. Ucítilo dieťa teplo chýbajúcej lásky; zdôverilo sa, že čaká tatíčka, že prídu. Niesla žena cukríky svojim deťom, nadelila malej, opustenej sirote; a ešte i keď ďalej išla, niekoľko razy sa obzrela, ako si chutne ukusoval chlebíčka, ktorého mu tiež nadelila.

„Chúďatko, keby ťa tvoja mať videla!“ — vzdychla si polohlasne a zašla.

A dieťa sedelo a dojedalo chlebíček. Tu dostavil sa k nemu nečakaný kamarát: chudý, chlpatý psík. Patril psík tiež podomovým kupcom; odišli mu páni. Odkázaný na to, čo kde dostal, túlal sa po osade. Naľakal sa Janíčko najprv Hektora; ale keď Hektor tak priateľsky širokým chvostom krútil a tak prívetivo pozeral, akoby chcel povedať: „Daj aj mne toho chlebíka kúštik, som taký hladný!“ — porozumel tejto nemej reči a udelil.

Psík sadol si mu k nohám, a keď spolu chlebík zjedli, nemal vôľu kamaráta odísť. Snáď cítili to oba, že sú rovnak opustení. Začali sa k sebe túliť; Janíčko ukazoval svojho koníka, a pes ani čo by rozumel, oňuchal a obdivoval ho; chlapec zatrúbil, Hektor zavyl — a bavili sa pekne spolu tak dlho, kým pre chlapca neprišli a psa nezahnali.

*

Od tých čias podnikal Janíčko častejšie takúto prechádzku, a temer vždy našiel tu svojho kamaráta Hektora. Chlapca za to bili, hrešili — nič nepomohlo. Nad všetok strach pred bolesťou väčšia bola túžba po domove, po tomto miestečku, kde čakal tatíčka. A bárs následkom toho, že nechali ho v studenom čase bosého chodiť, dostal divý kašeľ, býval rozpálený a slabý, predsa len, čo ako biedne, zašiel si „domov“.

Ó, ako by sa mu bolo zišlo aspoň vtedy, aby ho dakto na lono vzal, pohladil, poceloval! Zaviedli ho k lekárovi; ten povedal, že proti tomu kašľu lieku nemá, len vraj aby dieťa bolo vonku. No tak ho nechali na povetrí. Nikoho nebolo, o koho by svoju ubolenú, horúcu hlavičku oprelo, komu by sa požalovalo.

V noci svojím kašľom stávalo sa obťažným — hoci však Stachová mala pevný sen. Ona ani k vlastným deťom nevstala, aby ich opatrila, tým menej k cudzím. No predsa jej bol chlapec na obťaž.

Raz vybralo sa chlapčiatko zase domov. Našlo tam Hektora. Keď ho náležite kašeľ zmoril, oprelo si horúcu hlavičku o huňáča, a psík trpezlive zostal ležať, akoby rozumel, že sú si rovní, že patria spolu. Pristavil sa pri peknom tomto obrázku opustenosti súcitný sedliak. Poznal chlapca; videl, že je dieťa akési rozpálené — zaniesol ho domov.

V noci rozpálilo ho ešte viac; ráno zavolala Stachová lekára. Nuž vraj dostal chlapec z toho divého kašľa zapálenie pľúc. Nariadil lieky, obklady. Robila žena všetko svedomite, ale bez súcitu a bez srdca.

Na tretí deň, keď chlapček bol najťažšie nemocný, Stachovci museli ísť na pole. Pri Janíčkovi zostali len deti, no i tieto rozutekali sa radšej po dvore, nechali izbu otvorenú. Kde sa vzal, tu sa vzal, vnišiel zrazu do dvora — a ňuchajúc, konečne i do izby — Hektor. Oprel predné labky o posteľ, ňuchá, ňuchá chlapca; zavyl, akoby sa prihováral. Docielil, čo chcel: chlapčiatko otvorilo oči, videlo kamaráta, usmialo sa.

V domnení, že leží na schodoch, spravilo mu miesto vedľa seba; oprelo ťažkú hlavičku o huňáča a hovorí trhano:

„Tatíčko prídu z Rakús, prídu zajtra; Janíčko pôjde domov;“ — a hovorilo ešte viac, ale slova mu už nerozumieť.

Úbohý Hektor! Možno si predstaviť, akej odmeny sa mu dostalo za to, že potešil ešte raz — naposledy — srdiečko opusteného, malého kamaráta. Keď dva dni zatým sedel na schodoch Janíčkovho domova a čakal, išiel okolo pohrebný sprievod. Niesli štyria mládenci malú rakvičku. Hektor ich videl a netušil, že ten, ktorého on čaká, odpočíva si v nej taký tichučký a šťastný, že nebude on už nikomu obťažný, že vzal si ho ten Otec, ktorý ho v tej samote vídaval, ktorý jeho srdiečku rozumel, ktorý dal napísať: Hoci môj otec a moja mať ma opustili, Hospodin však ma k sebe privinie.

*

V lekárskom svedectve stálo, že dieťa umrelo na zapálenie pľúc. Ale bola to mýlka. Malo tam stáť, že umrelo na nedostatok lásky. Pochovali ho na turanskom cintoríne vedľa mnohých iných, ktoré tiež na túto chorobu zo sveta zišli.

Stachová bola presvedčená, že ona svedomite vykonala všetko, čo mala, pri cudzom dieťati.

Matka si poplakala, ale hovorila: „Však jemu je tam lepšie.“ Ona často, kým ešte bol nemluvniatkom, spomínavala: „Keby si ho len Pán Boh vzal.“ Mala svoje deti rada, ale obťažno jej bolo na toľké vyrábať.

Opravdivo želel za dieťaťom len jeho otec, a tomu jediným potešením bolo, že však ho nechal v dobrých rukách, u statočných a poriadnych ľudí.

*

Ten malý hrobček však kázal a káže (len škoda, nik ho nerozumie), že nikdy nemá si brať do opatery deti ten, kto nemá pre ne srdca, komu sú ony tak ľahostajné, že sa nezná vnoriť ani do ich radosti ani do žalosti.

Ach, najnešťastnejšie sú takéto siroty so živými rodičmi — deti hauzírerov! Keď zomrú, opravdivo môžeme o nich povedať:

„Dobrý Pán Boh, že si ho vzal.“ —



[1] hauzírer (i hauzírant) — podomový obchodník





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.