Zlatý fond > Diela > V slnečnej krajine


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
V slnečnej krajine

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Mária Hulvejová, Lenka Andrášová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov


 

1

Po dlhej zime, bohatej na snehové záveje, povíchrice, mrazy a okyt,[1] prišla jar. Azda nikto sa tak z nej neradoval, ako malý Paľko Juriga. Ako keď vtáčatko z klietky vypustíš, že zatrepoce krídlami a — fŕŕŕ — uletí, tak rozbehol sa on z dediny hore do hôr, do milovaných hôr. Veď v tej starej, drevenej chalúpke — ktorá mala okná od jesene do jari nielen klincami zatlčené, ale i dopoly senom vypchané — bolo tak tesno pre mladé srdce!

Starý Pavel Juriga — podľa ktorého Paľka ľudia menovali — nebol mu síce ani otcom, ani dedom; no pristali spolu ako mladý kríček k starej nahnutej vŕbe, a mali sa radi. Starý Pavel od mladosti živil sa rúbaním siah[2] v horách. Mal tam svoju búdu, ktorá, každý rok trochu opravená, slúžila mu už tridsať rokov. Býval v nej so svojimi synmi. No synovia ako mladé orly vylietali, a muž bral si vždy nejakého cudzieho spoluobyvateľa z tých, ktorí si tu kupovali drevo, porúbali a hotové okreše[3] brali domov, aby z nich zhotovovali drevený riad.

Pred dvoma rokmi býval s Jurigom starec až hen spoza Váhu, volal sa Rázga. Doviedol so sebou malého vnuka. Ale neslúžila mu tá práca alebo to ostré horské povetrie; kašlal mnoho, pracoval málo. Chlapec slúžil mu ako taký dobre vycvičený psíček: varil polievku, hľadal hríby, odnášal okreše.

Konečne obľahol[5] Rázga úplne. A tu hovorí raz Jurigovi:

„Počuj, Pavle, tiež tak nikoho nemáš, ako ten môj chlapec. Ja sa budem musieť dať zaviezť domov, aby som tu neumrel; chlapca so sebou vziať a tam ho odumrieť[6] nechcem, zle by s ním zaobchodili; nuž a urob to pre Božiu odplatu. A nech ti pri tom Pán Boh pomáha.“

„Nedbám!“ poškriabal sa starý Pavel v hustých, prešedivených vlasoch, ktoré na koncoch skaderené viseli mu až na plecia. „Chlapec sa mi zíde. Ale čo povedia na to tvoje deti, a jeho rodičia?“

„Vieš, Pavle, chlapec nie je môj vnuk. Neznám, či má kde rodičov. Moja nebohá dcéra prišla k nemu divným spôsobom. Musím ti to rozpovedať. Odlož trochu prácu a prisadni si ku mne.“

Poslúchol starý Pavel, a do smrti nezabudne, čo mu Rázga rozprával.

„Ako tak zbiera Anna hríby, zdá sa jej, že počuje detský plač. Nuž vieš, aké sú naše ženy bojazlivé; hneď si myslia, že im ten — nech sa prepadne — Zlý niečo do cesty prichystal; nešla hneď pozrieť. No dieťa len plakalo. Mala doma dve svoje kuriatka; zmyslela si na ne, a už len v mene Božom rozhrnula húštie — a čo tu vidí: malé, sotva dvojročné — možno čo aj len poldruha-ročné — chlapčiatko v košieľke, s holou hlavičkou, bosé ide si pomaly po chodníčku a plače: „ody, ody!“[7] pýta dieťa. Kde sa tam v šírych horách vzalo, skadiaľ prišlo, kto ho stratil, nevedelo povedať. „Mama!“ zavolalo na Annu. Vzala ho na ruky. Utrela mu slzy, dala vody a chleba, až sa tak triaslo za ňou, tak jedlo a pilo. Potom jej na rukách zaspalo. Malo košieľku i vlasy mokré, muselo byť v horách v noci. Neraz som myslel: Kto ho prikrýval? Kto ochránil, aby zver neprišla? — U nás je mnoho divých kancov.“

„Nuž deti že majú anjela strážcu,“ namietol starý Pavel, a utrel širokým, umasteným rukávom svojej košele slzy zo šedivých rias.

Obaja starci chvíľu mlčali a predstavovali si to v šírych horách blúdiace malinké dieťatko, ako ho prikvačila noc; ono uplakalo sa do sníčka, položilo zlatokaderavú hlavičku do machových podušiek a spí, spí — ďaleko od mamičky.

„A potom čo?“ vzrušil sa starý Pavel.

„Nuž Anna vzala dieťa, doniesla domov. Dali sme to na obecnom dome vedieť, ak by niekto dieťa hľadal, ale darmo; ostalo nám. Anne bol umrel chlapček Paľko, no tak mu to meno dala.

Zať však nič nehovoril, bol on vtedy ešte poriadny človek. Ale keď mal chlapec päť rokov, umrela Anna. Do domu prišla druhá nevesta. Nie je ona dobrou matkou ani Anniným deťom. Cudzí chlapec bol jej protivný. Tak som si ho vzal ja na starosť. Poslal som ho do školy len tak, aby mu nebola dlhá chvíľa, aby doma nezavadzal; — a ono chlapča naučilo sa poznávať tak zo záujmu. Na druhú zimu už čítal. Mal snáď kdesi múdreho otca, alebo matku.

No keď ja teraz umriem, dajú ho niekam za pasáka; zabudne všetko. Nechaj si ho, Juriga. Možno, že ti bude na dobrej pomoci. A ja len vždy myslím, že sa ešte raz jeho rodičia nájdu. Potom im aspoň povieš, že mu bolo u nás dobre; čo sme mali, s tým sme sa s ním rozdelili. A keď pri macoche dostali moje vnúčatká otčima, keď on dal sa piť a robil všetkým zle, jeho som ja vždy koľko-toľko ochránil. Nech sa za mňa pomodlia. Necháš si ho, Juriga?“

„Nechám, Rázga, pre Božiu odplatu. Aj do školy ho pošlem. A cez leto môže byť tu so mnou, priúčať sa remeslu; keď budem mať čo akú malú pomoc v ňom, nechám siahy siahami, a budem robiť lopaty.“

Nuž odviezli Rázgu z hôr, nikdy viac sa do nich nevrátil, a chlapec ostal Jurigovi. Plakal najskôr horko za deduškom; ale keď dostal dobrú náhradu, rozveselilo sa detské srdce. Za poldruha roka privykli na seba starec a dieťa ako čoby odjakživa spolu bývali.

Aj teraz bežal Paľko popredu do hôr, vyčistiť a — nakoľko sa dalo — usporiadať búdu. Na chrbte niesol v noške trochu hábov,[8] peceň[9] chleba, pár cibúľ, kúsok slaniny a v papierku soli. Vzal i pár zemiakov; ostatné donesie deduško vo vreci. Cez plece mal preloženú deduškovu tešlu[10] a v ruke džbán s úzkym hrdlom. Ba tak si kráčal s tými pokladmi sebavedome a radostne, ani nejaký kráľovský princ. Zlatovlasú kaderavú hlavu pokrýval z čela vytisnutý, okrúhly pletený klobúk. Malá, kedysi biela, modro-šnurovaná kabanka[11] visela na jednom pleci; gate a košeľa so širokými rukávmi z režného plátna; krpčeky na malých nohách; čierny kožený opasok, vyložený žltými plieškami okolo štíhleho drieku tvorili celú rovnošatu malého kráľoviča. No tie veľké, tmavomodré oči spomedzi zlatých rias a obočia žiarili kráľovskou radosťou. „Oj, sloboda, oj, sloboda, oj sloboda, drahá si nám!“ bol by si zaspieval, keby bol tú pieseň znal; nuž takto ju spievalo len srdce a každá žilka v tele.

„Haló!“ zavolal do hory a: „Haló! — — haló! — — haló!“ letelo mu naspäť.

„Ichuchú!“

„Ichuchú!“ odpovedala ozvena.

Zasmial sa chlapec radostným smiechom a v jeho hrdle zazvonilo to ani cengot striebra; a hory smiali sa s ním. Ony akoby sa poklonili: „Vitaj, Paľko!“

„Vitaj, chlapče! Už idete?“ volal i ľudský hlas. Rubač Liška popošiel dolu chodníkom.

„Vítam vás, ujček! Ešte len ja idem,“ podával chlapec ruku mužovi. „Deduško ide za mnou. Prichystám búdu.“

„To je veru div, že vám ju sneh nezvalil; je pevná. No, Pán Boh ťa sprevádzaj, chlapče; ja idem k hájnikovi!“

„Zdravý choďte ujček!“

Čím vyššie stúpal chlapec, tým častejšie bolo vidno na rúbaniskách[12] búdy rubačov. Z daktorých sa dymilo, tie boli už obývané. Ostatné stáli ešte prázdne, a niektoré ležali, a na nich stopy snehu a ľadu.

Chlapec išiel popri potôčikoch, ktoré teraz až tak pretekali bohatstvom vody. Hora bola zelená len tam, kde boli boriny; listnaté stromy ešte len pučali.

Konečne bol malý chodec pri cieli. V tieni mohutných, od dola nahor zelených borovíc stála búda — ich búda. Chlapcove oči zažiarili; i keď tento palác pozostával len z dreva postaveného naprieč, zemou a machom vypchatého, bol to jeho domov. Tu stálo všetko tak, ako to boli neskoro v jeseni odbehli.

Vzal chlapec prútenú metlu, vymietol šúštie i smeti; opravil na prostriedku búdy umiestnené ohnisko; nanosil dreva i raždia, aby mohol naklásť malú vatru. Upratal prinesené veci, každé na svoje miesto. Potom sa rozbehol k neďalekému krištáľovému pramienku a nabral vody.

„Tak, chlapče. No, nech nás Pán Boh požehná. Už som aj ja tu,“ privítal ho v búde starec.

Spolu upratali prinesené zemiaky, postavili na vatru trojnožku i rajnicu.

„Var, chlapče, polievku. Ja idem šúštie hrabať, videl som tu neďaleko pekné, suché; pripravíme si poriadne lôžko“.

Veselo zapraskalo borovicové raždie; ožiaril oheň červenú, priesvitne bielu tvár horlivo rozduchujúceho malého kuchára. Čo nevidieť, vrela voda v rajnici. Chlapec dal soli, trochu zásmažky, rasce, cibule; nakrájal suché kôrky, a keď všetko zovrelo, odstavil rajnicu.

„Deduško, deduško! Už je polievka hotová!“

„Hneď, chlapče!“ prišla odveta z húštia.

No pominula chvíľa, než doniesol ťažko oddychujúci starec nošu šúštia a zhodil ju v najzadnejšom kúte búdy. Kropaje potu stáli mu na zvráskovatenom čele.

„No, ale to ťažké…!“ zahrešil nepekne. Potom vyňal z haleny dve drevené lyžice, prežehnal seba i polievku, a dali sa s chuťou jesť. V žiadnej kuchárskej knihe nenašiel by si síce recept na takúto polievku, no im chutila kráľovsky.

Potom si upravili pohodlné, mäkučké lôžko z prineseného šúštia; prestreli naň veľkú, žihľavovú plachtu.[13] Slnce stálo práve rovno nad horami — znak to poludnia — no tak si ľahli odpočinúť. Chlapec hodil na starca starý kožuch, halenu pritiahol na seba, a než by si päť napočítal, spali oba.

Vatra uprostred búdy horela. Dym vrchným otvorom vystupoval ako v obetnici.[14] Jedľové šušky rozváňali.

Vonku rozváňala celá príroda jarou. Veď na jar všetko vonia; zem, voda, tráva, drevo — ale všetko. Príroda podobá sa dieťaťu, ktoré matka za rána, keď sa vyspalo, okúpala voňavým mydielkom, a potom si ho také čistučké k sebe vinie a chová.

Jar — vzkriesenie! — hlásali zem i nebo. Len tie dve deti zemské tam v starej búde spali, spali tvrdým snom; a všetko v nich spalo: telo, duch, i duša, — všetko. Kto ich zobudí!“



[1] okyt — inovať

[2] siaha — tu: objemová miera používaná v minulosti v lesníctve drevorubačstve, uložené popílené drevo menších rozmerov

[3] okreše (mn. č. od podst. mena okreš) — rozkálané drevo zvolenej dĺžky na drevený kuchynský riad[3] (napr. lyžica, vareška) prikresané do takej hrúbky, aby sa drevo dalo už strúhať na príslušný tvar (varechu, lyžicu a pod.)

[33] riad (drevený) — tu: drevený príbor, drevené náradie do domácnosti, vyrábané ručne po domácky z dreva v podjavorinskom kraji

[5] obľahnúť — ochorieť, ležať chorý

[6] odumrieť (niekoho) — zomrieť niekomu

[7] „ody, ody“ — detsky: vody, vody

[8] háby — oblečenie, šaty, odev

[9] peceň — bochník chleba

[10] tešla — tesárska sekera s krátkym poriskom

[11] kabanka — tu: detské jednoduché šatôčky v minulosti

[12] rúbanina — rúbanisko, rúbaň

[13] plachta — žihľavová — plachta utkaná zo žihľavovej priadze

[14] obetnica — obetný oltár





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.