ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Splnila sa Paľkovi jeho veľká túžba; dostal sa k pánu farárovi. Ach, ale tak si to on nepredstavoval. Nechodili už spolu po horách, neliezli po skalách — ba prvé dva dni ani spolu nehovorili — a predsa bol chlapec veľmi rád, veľmi aj Pánu Ježišovi vďačný, aj deduškovi, že len smel tu pri tej posteli sedieť.

Chcel ho pán lekár v prvý deň vyhnať, čo tu robí, prečo darmo pánovi povetrie dýcha; ale nedal pán farár. Vztiahol ruku po jeho ruke a hovorí:

„Nechajte Paľka pri mne; je to môj malý kamarát. Ukážte mu, ako mi má poslúžiť; on všetko spraví. Ostatní všetci búchajú, jeho ani nepočuť.“

Nuž tak ho nechal. A pozdejšie uznal aj pán lekár, že je pravda. Paľko naozaj všetko spravil. Veď toho nebolo veľa treba, len po chvíľkach kúsok ľadu dať k ústam, a zase okno otvoriť, alebo zavrieť; a keď niečo ťažšie, bolo treba bežať zavolať do kuchyne.

Prechádzal chlapec po izbe ticho, ako muška; tak ticho otváral a zavieral dvere.

Keď nemusel, ani sa od postele nehol. Len si už ruky zložil, keď videl, že je pánovi farárovi zle, a ustavične prosil Pána Ježiša.

Aj pán farár sa modlil. Ach, veľmi, veľmi prosil Pána Ježiša, aby ho uzdravil, že Mu ešte musí slúžiť.

„Prečo vás On len nevyslýcha?“ myslel chlapec, podopierajúc zlatovlasú hlavu do malých rúk. „Čo sa tak stavia, akoby nepočul? Však veru viem, že počuje.“

Kázal si pán farár čítať zo Svätej knihy. A také to tam boli divné slová…

„Na ten základ staval som ja slamu, seno, strnisko; to všetko zhorí,“ hovorí potom pomaly. „Ach, načo som žil, keď som takú daromnú prácu konal! Ja že budem zachovaný len ako skrze oheň; len taká hlaveň vychvátená z ohňa. Žiadna koruna ma tam nečaká. Keby som ešte mohol žiť a pracovať! No, keď zomriem, čo spraví so mnou Pán, s takým neužitočným služobníkom?“

Mal pán farár oči zavreté pri tých slovách, a dve slzy skanuli mu po rozpálených lícach.

Plakal Paľko s ním. Ako skrze oheň… „on sám spasený bude, ako skrze oheň“, opakoval si. Ak bola táto nemoc, toto trápenie tým ohňom, ach, to bol veľký, horúci oheň.

„Ach, Paľko, však mi je len veľmi zle,“ požaloval sa raz večer.

V noci potom po dva razy sa pánovi farárovi vraj tá krv pustila, keď Paľko spal; pán lekár priam tam nocoval. Ráno bol ako tá poduška, taký biely, veľmi slabý; ale keď chlapec prišiel, usmial sa po prvý raz na neho.

„Netráp sa nado mnou dieťa; už mi je lepšie. Tá ťarcha, aj to pichanie je preč, môžem už hovoriť, a nič ma nebolí.“

„Nič vás nebolí? To nás teda predsa Pán Ježiš vyslyší, a bude všetko dobre.“

„Áno, Paľko, On nás vyslyší. Dnes v noci bolo mi už na umretie a nenechal ma umrieť. A hneď ráno ukázal mi v svojom Slove niečo krásne. Čítaj epištolu svätého Pavla II. Tim. 4, 8. Tam je to napísané: „Za týmto už mi je odložená koruna spravodlivosti… a nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milujú jeho príchod.“ Porozumel som tým slovám, že večný život a koruny života udeľujú sa ako dar pre zásluhy Ježiša Krista tým, ktorí Krista milovali a Jemu verní zostali. Keby ma bol uzdravil, rád by som Mu bol slúžil, veľmi rád; no iste, pretože som bol tak vychovaný a naučený veriť, bol by som svoje spasenie hľadal v skutkoch a podľa tých skutkov vážil. Teraz, keď si ma odvolá, aby som nešiel s prázdnymi rukami pred svätého Boha, musí mi vložiť niečo zo svojich zásluh do nich.“

Pán farár hovoril tichučko; musel sa chlapec až k nemu skloniť.

Kázal si potom čítať prvých osem veršov zo 62. žalmu:

„Len na Boha, mlčiac, očakáva moja duša“, opakoval polohlasno, „od neho je moje spasenie. Lebo on je mojou skalou, mojím vysokým hradom, nepohnem sa veľmi.“

„Ó, to je dobre, Paľko, tak obstojím…“ Nato upadol v sen.

Od toho dňa boli daromné všetky lekárske výstrahy a varovanie.^[54] Pán farár nedal si brániť, aby všetkých svojich cirkevníkov, ktorí ho prišli navštíviť, nepripustil k sebe.

Dozvedeli sa ľudia jeden od druhého; čochvíľa aj po desiatich museli ich púšťať dnu.

„Zabijete sa tým hovorením,“ počul Paľko hovoriť pána lekára.

No pán farár vzal ruku lekárovu do svojej:

„Povedzte mi pravdu, pán doktor, ako dlho budem žiť, keď ani ústa neotvorím?“

„To sa nedá vedieť,“ vyhýbal lekár.

„Ja viem; snáď — pri veľmi dobrej opatere — niekoľko týždňov.“

„Áno, ale takto sotva niekoľko dní.“

„Staň sa vôľa Božia. Tým viac sa musím ponáhľať.“

Ach, boli to zvláštne chvíle v tej fare …skej. Nikdy podobných ľudia nezažili a nikdy ich nezabudnú.

„Modli sa, Paľko, aby mi to dal Pán Ježiš, žeby som im všetkým ukázal tu jedinú, pravú cestu do večného života“ hovoril asi po tri razy.

Nuž modlil sa Paľko. A Pán Ježiš to dal svojmu umierajúcemu služobníkovi.

„Mne, vášmu umierajúcemu farárovi, môžete veriť; skutky vás nespasia, svätí do neba nepomôžu. Spasil vás Kristus na Golgote, keď za vás umrel; spasil vás Boh, keď Ho za vás dal zabiť. On je ten Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Sňal moje, sníma i vaše; len choďte k Nemu.“

Tak a podobne svedčil pán farár ľuďom.

Na druhý týždeň prišiel veľký balík Svätého písma; tie rozdával.

„Nedajte si ich nikomu vziať,“ hovoril starostlivo. „Je to večné Slovo živého Boha. Čítajte to Slovo riadok za riadkom; verte mu, žite podľa neho. Ono ukáže vám cestu do večnej slávy, tak ako mne ukázalo. Prijal som Pána Ježiša do svojho srdca i do svojho domu. Umieram uprostred svojho veku a predsa — ó, keby ste vedeli, — aký som šťastný!“

Nuž veď to každý videl, a netak sa ľudia nad tým divili, že nikdy nevideli nemocného človeka takého šťastného.

Najlepšie to predsa videl len Paľko. Keď ostal s pánom samotný, prevetral mu izbu a sadol si k nemu. Ak od slabosti nezaspal, tak len jeho ruku vzal: ležal tichučko a tvár mu až tak svietila od veľkého šťastia.

„Paľko, ja tomu ani veriť nemôžem, že už skoro mám uvidieť Jeho, ktorého „nevidiac milujeme“, ty aj ja“.

„Ach,“ vzdychol chlapec, „keby som mohol ísť s vami!“

„Nie. Slúž Mu len verne na zemi, kým môžeš. Čo by som za to dal, keby som Mu ja bol slúžil cez celý život! Prídeš potom za mnou a povieš mi, či naši to Slovo Božie čítali, či Mu verili. Len ty sám zostaň verný až do konca nášmu Pánovi.“