Zlatý fond > Diela > Traja kamaráti


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Traja kamaráti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Eva Lužáková, Barbora Králová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 111 čitateľov


 

1

Nebolo na svete — hoc’ aký je široký — lepších kamarátov, ktorí by sa viac alebo aspoň tak radi mali, ako Peter, Ondrejko a Fidél. Boli všetci traja sirotami a všelijako sa im posiaľ viedlo na svete. Petrovi umreli obaja rodičia naraz na horúčku. Všelikade dávala ho potom obec, až napokon dostal sa k bačovi Filinovi, to ako ku strýčnemu bratovi tatíčkovmu, do jeho koliby na gemerské salaše. Nevedel si chudák Petrík ani dosť vynachváliť, ako mu od tých čias dobre bolo na svete. Ondrejko, ktorého tam, kde predtým býval, nazývali Andrášom Gemerským, prišiel k starému bačovi z doktorovho rozkazu, aby v dobrom horskom povetrí spevnel na žinčici a syre. Nuž, Ondrejko aj mal aj nemal tatíčka. On sa aspoň na neho nepamätal. Veď bol ešte len dvojročný, keď sa jeho rodičia navždy rozišli. Matka vzala ho so sebou, keď odchádzala, ale ani u nej potom nebýval; nechala ho u cudzích ľudí za peniaze opatrovať a sama odišla svetom. Hovorievali ľudia o nej, že bola chýrečnou speváčkou a že ju chodili zďaleka počúvať. Ondrejko pamätal sa len na jednu jej návštevu; že bola veľmi pekná a že doniesla veľkú škatuľu plnú cukríkov, aj koňa a trúbu, aj kto zná, čo všetko ešte. Potom ju už nevidel, aj sotva kedy uvidí. Hovorili tie panie, u ktorých zatiaľ býval, že sa skončil nejaký proces, a on od tých čias nepatrí ani mamičke ani tatíčkovi. Dostal sa konečne do kaštieľa Gemerských a odtiaľ ho dal pán doktor sem, lebo bol len ako svieca na zhasnutie. O svojom tatíčkovi vedel len toľko, že je kdesi ďaleko, že má už druhú mamičku aj dvoch chlapcov. Nuž, bol Ondrejko priam taká sirota ako Petrík. Pes Fidél veru tiež neznal svoju mamičku; ešte sa len učil behať, keď mu ju zabil divý kanec. A niet divu, že sa všetci mali radi. Ondrejko mal pri kolibe postavenú drevenú izbu, lebo salaše (a boli tri), patrili jeho tatíčkovi, a bača Filina mal v nich vo všetkých právo. Mal tam peknú panskú posteľ a druhú pre pána doktora, keď ho tento prišiel navštíviť. Ale že mu tam bolo smutno, spával radšej s Petríkom na senníku, a Fidél, keď nemohol po rebríku za nimi, tak strážil rebrík, aby sa chlapcom nestalo niečo zlé.

Bača Filina bol ozrutný muž, ako hora. Tvár už obstarná, prísna. Zuby mal ešte všetky, biele ani mlieko, vlas ani jeden šedivý. Len čierne obočie už obelievalo. Napriek tomu, keď sa stiahlo nad čiernymi orlími očami — čo ďaleko, ďaleko videli — priam ako bys’ uvidel nad horou búrkové mračná. Tých mračien sa každý bál, nielen obaja chlapci, ale aj honelníci, aj stádo, aj huňatí štvornohí strážcovia salašov. Neskoro sa bača Filina nahneval, no to potom stálo za to. Hoci bol Ondrejko syn jeho pána, on ani jemu nič neprehliadol. Nebol chlapec naučený poslúchať; Filina ho tomu tvrdému umeniu naučil, aj keď ho ani neokríkol, ani sa ho jedným prstom nedotkol. Keď ho sem doviedol pán doktor, hovoril bačovi: „Chlapec potrebuje jesť čierny chlieb, piť mlieko; no, on je vychovaný na maškrtách, tvrdo mu to padne. Bolo by treba, aby sa umýval studenou vodou, ale on sa s vodou hnevá. Nesmiete brať na neho ohľad, že je Gemerský; ide o jeho zdravie.“

„Ach, čo,“ stiahol bača obočie, „s takým pančaťom si rýchlo poradím;“ — aj si poradil. V prvé dni neopovážil sa Ondrejko odporovať veľkému mužovi v ničom; a teraz? Kdeby mu to len napadlo! Nemali chlapci vzácnejšieho človeka na svete, ako báťu Filinu. Cez deň sa mnoho o nich nestaral, čo robia, ale keď prišiel podvečer — prv než sa stádo zohnalo — sedával s nimi v krásnej Božej prírode pred kolibou. A tu mu smeli, áno museli všetko povedať. Sadli si k nemu, jeden z jednej, druhý z druhej strany, a Fidél položil veľkú huňatú hlavu pánovi na kolená a díval sa múdro, tak múdro, akoby sa aj on chcel spovedať, čo všetko cez deň nastváral; veď aj on bol ešte len mladý a veľmi veselý psík. Na nose i na ušiach si mu videl, že je ešte sprostý. Neraz mal kožuch celý potrhaný, len preto, že si začínal hádky so starými psami, Belkom a Zahrajom.

Keď po prvý raz bača našiel oboch chlapcov na senníku spať, stiahol síce obočie, a oni sa netak zľakli, čo teraz bude; ale nebolo nič. Rozkázal len, že si Ondrejko má prestrieť plachtu na seno a prikryť sa svojou prikrývkou. Nuž, tak sa ňou prikrývali obidvaja a netak v tom voňavom sene dobre spávali.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.