ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom týždni mal bača Filina mnoho práce, a akoby sa o chlapcov ani nestaral, hoci ho tak poslúchali, čo mu len na očiach videli.

V utorok prišiel pán doktor pozrieť Ondrejka a keď mu tento povedal, kde spáva, nuž, len sa zasmial.

„Dobre máš, chlapče, to ti netak osoží; tvoj otec je síce veľký pán a veľký Maďar, ale všetko do času. Ešte sa my toho dožijeme, že Tatry budú slovenské, i tieto hory, a že tam, kde tvoj pradedo ako dobrý Slovák býval, aj ty budeš bývať ako Slovák. Len sa priuč reči svojich otcov a pritúľ sa k tej zemi, ktorú oni kedysi obrábali.“

Nerozumeli mu chlapci; oni len cítili, že im je priateľom.

Bol už podvečer. Museli mu ustlať vedľa seba na sene. Ráno napil sa žinčice, zajedol ju dobrým syrom a vzal chlapcov, aby ho vyprevadili až po Babiu skalu. Idúc cestou spytoval sa Ondrejko na svojho tatíčka. Počul, že teraz býva v Paríži a že sa tohto roku nechystá prísť sem na leto. Chlapec si oddýchol, bo cítil, keď jeho otec príde, že musí ísť k nemu, preč od báťu Filinu, preč od Petríka. A to sa mu veru nijak nechcelo. Keď pán doktor poslal chlapcov späť, dívali sa za ním tak dlho, kým len bolo vidieť jeho slamený klobúk. Potom vybehli na skalu, že ho stadiaľ lepšie uvidia. Ale zatiaľ sa im celkom stratil. Zato uvideli z druhej strany Babej skaly krásne údolíčko a v ňom len jeden jediný neveľký domček. Bol drevený s malými oknami, krytý šindľom, no vyzeral ako z povesti, stojac pri potôčiku, ktorý vytekal zo skalného prameňa. Chlapci počuli už nejednu povesť od Števa o čarodejniciach, ktoré bývajú v osamotených chalúpkach. Zdalo sa im, že i tam by mohla nejaká bývať. Pred chalúpkou na slniečku vyhrieval sa veľký biely pes. Nech je Fidél s nimi, iste by sa doňho pustil, nemúdry. Ako tak chlapci obzerajú dom, otvoria sa zrazu dvere. Nevyšla von stará baba, zato chlapec väčší od nich v halienke, v opasku, v krpčekoch, na hlave malý, okrúhly klobúčik. Huňáč vyskočil, pomietol širokým chvostom, oprel predné labky o zem a natiahol sa; zívol a zaštekal. Chlapec pohladil ho po hlave a usmial sa naň. A už kráčajú priamo sem, hore ku skale. Pes zočil našich kamarátov prvý; postál. Poznať na ňom, že nie je už mladý ako Fidél, áno, že je už múdry a daromne na nikoho nešteká, ba že musí byť k ľuďom priateľský.

Zrazu zastali si chlapci oproti, a cudzí chlapec na ktorom po kroji poznať, že nie je od Hrona, prívetivo pozdravil. Spytuje sa, čo tu robia, odkiaľ idú. Porozprávali mu, že vyprevádzali pána doktora. Ondrejko sa zase osmelil spýtať jeho, či býva tam v tom domčeku.

„Chalupa je naša, ale ja som z Trenčianskej. Prišli sme len pred týždňom aj s tatíčkom. Ďaleký mamičkin strýc zomrel, a keď nikto po ňom nezostal, mamička zdedila tú chalúpku. Tatíčko ju išiel odpredať, ale k chalúpke je aj kúštik hôrky a pekné stromy, ktoré by sa nám zišli do remesla, preto tu na nejaký čas zostaneme. To drevo si zrobíme a vezmeme potom so sebou.“

„A ten pes je tvoj?“

„Áno; to je náš Dunaj; nechcel zostať doma. Museli sme ho vziať a platiť zaň na železnici.“

„Ale však ste ho vo vozni nemali?“ namietol Ondrejko.

„Veru nie, a tam, kde ho zavreli, sa mu iste neľúbilo. Div ma nezvalil, keď bol zase na slobode; pravda Dunaj.“

Pes zavyl a skrútil sa svojmu mladému pánovi k nohám.

„Aj my máme psa; len je ešte mladý.“

„Bude tiež veľký, keď narastie,“ chválil sa Petrík. „A ty kam ideš?“

„Len sem na skalu, podívať sa, čo je tam za ňou. Aj my u nás máme takú, ale omnoho vyššiu a širšiu, ale keď pred ňou zastaneš, to je tam priam ako tá slnečná krajina v povesti. A keď je búrka a ukáže sa dúha, ani čo by si videl nebeskú bránu, tú, ktorá sa to ukázala Jákobovi vo snách. Kedysi som veril, že tá nebeská brána je len tam. Dnes viem, že je nebo všade otvorené, aby Pán Ježiš mohol za nami, kedy a kade chce. Znáte Ho už aj vy?“

„Koho?“ zadivili sa chlapci.

„Syna Božieho, Pána Ježiša. No, už vidím, že Ho neznáte, a On vás istotne poslal sem za mnou a mňa za vami, aby som vám povedal všetko, čo viem. Či máte čas?“

„Aj hodinu môžeme zostať,“ ozval sa Petrík, ktorému sa nový známy veľmi páčil, a rád by sa s ním skamarátil.

„Tak si tu na tej skale sadnime a ja vám budem rozprávať, ako to bolo, keď som po prvý raz prišiel do tej našej slnečnej krajiny, a akú som tam našiel knihu. Tú však mám i teraz so sebou, lebo bez nej by som nemohol byť. No, povedzte mi najprv, ako vás volajú? Mňa volajú Paľko, i keď ma kedysi krstili Miškom. No, to je dlhá história.“

„Ja sa volám Peter, a tento sa menuje Ondrejko. Doma však mu hovorili ináč, po maďarsky, ale báťa Filina povedal, že kto si bude na takom mene jazyk lámať. Veď aj, však Ondrej je krajšie,“ prisvedčil horlivo Petrík.

„To je pekné meno; tak sa volal aj učeník Pána Ježiša, ktorý mu to doviedol chlapca s tými chlebmi a rybami. O tom mám tu v tej knihe napísané také krásne veci.“

Medzitým vyšli chlapci na skalu. Posadali si a nový kamarát vytiahol v papieri starostlivo zabalenú knižočku a začal im o nej rozprávať krásne veci. Keby to ktosi chcel opakovať, bola by z toho celá kniha.

Povedal im medziiným, že kto túto knižočku dostane do ruky, nesmie ju ináč čítať, len slovo za slovom, od začiatku až po koniec; lebo že len tak sa dozvie o tej ceste, ktorá vedie do tej pravej slnečnej krajiny, tam za tou nebeskou bránou, kam Pán Ježiš odišiel prichystať miesto pre všetkých tých, ktorí sa na tú cestu poslušne vybrali.

Chlapci by ho nezunovali počúvať do večera; ale zrazu dobehol Fidél a akoby vedel, že si s takým Dunajom nesmie hnevy začínať, len čo svojich kamarátov pooblizoval, hneď sa s ním skamarátil. Chlapcov nechtiac upamätal na báťu, čo im povie, kde sa toľko bavia. Poskákali, Paľko sľúbil, že ich pôjde vyprevadiť, aby mu ukázali, kde stojí ich koliba, a keď bude mať čas, že ich príde ta navštíviť.

Odbehol zamknúť chalupu; museli ho trochu počkať. Keď sa vrátil, niesol hodný kus chleba; rozdelil ho spravodlive na päť dielov, a už vbehli do úzkej dolinky a brali sa ňou k lúkam a gemerským salašom.

Všeličo im nový kamarát cestou rozprával. Ťažko sa lúčili.

Keď bača prišiel na obed, jeden cez druhého mu oznamovali, čo zažili. Počúval pozorne, a povedal, že bude rád, keď ich ten cudzí chlapec, ktorý zdá sa veľmi poriadny, navštívi. Mali všetci nádej, že príde v nedeľu.