ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň prišiel pán doktor, tak ako ho čakal bača Filina. Doviezol sa v koči až po kolibu, a než sa Ondrejko nazdal, odviezol mu aj mamičku aj baču Filinu. Prv než odišli, ujednali sa, že Ondrejko zostane tak ako posiaľ u baču a bude mamičku iba navštevovať.

„Paľko, vezmi chlapcov,“ kázal bača, „choď s nimi dakde do hory, kde by vás nik nezmýlil, a modlite sa, aby nám Pán Boh pomohol šťastne pokonať to, o čo ideme.“

Nuž, oni sa modlili a verili, že ich Pán Ježiš vyslyší.

Neskoro večer sa bača vrátil; chlapci už spali. Ráno im povedal, že sa všetko, čo včera vykonali, šťastne podarilo. Ale až o týždeň budú vedieť, ako vec dopadla, aby sa tedy len ďalej modlili.

Ach, bol to potom týždeň! Nikdy podobný chlapci nežili. Raz boli s Ondrejkom u jeho mamičky, raz ona v kolibe. Keď zostala aj na večer, rada nocovala v drevenej chyžke. Tetička išla vtedy pred večerom späť, Petrík ju odprevádzal; robil to veľmi rád, lebo vždy tam dostal netak dobrú večeru. Ondrejko vtedy nocoval s mamičkou. A to bolo také krásne! Ona sedávala na jeho posteli, rozprávala mu všeličo pekné, pohládzala, bozkávala ho, kým nezaspal. Zato zase on ju skoro ráno zobúdzal. Zoskočil z postieľky, ovinul ruky okolo jej hrdla a bozkal ju nesmelo na krásne ústa. Ach, to boli chvíle! Smel Ondrejko sprevádzať mamičku, aj keď ju bača Filina vodil a ukazoval jej všetky tri salaše. Chodili spolu po holiach, obzerali stádo, hovorili s pastiermi. Ona bola k nim taká dobrá, prívetivá. Pre jej zdravie to bolo veľmi užitočné. Netak dobre po takej prechádzke aj jedla aj spala. Ondrejko sa tešil, že mala báťu Filinu rada. No, a ten s ňou tak pekne zaobchodil, hoci sa správal k nej ako k panej, ani čo by mu bola dcérou. V sobotu išiel si Ondrejko za mamičkou do chalúpky. Mal tam u nej obedovať. Na olovrant boli pozvaní obaja jeho kamaráti. No, aby vraj s nimi prišli aj Dunaj a Fidél! Však Micka sa ich nebála, a oni, keď to videli, nechali ju na pokoji.

Radostne vbehol chlapec do izby. No, na prahu zastal, bo jeho krásna mamička sedela pri stole, v ruke mala na poštu pripravený objemný list a plakala. Ach, tak horko plakala! Potešila sa síce, keď k nej pribehol a začal ju hladkať a bozkávať; oplácala mu to celovanie, ale plakať neprestala. „Ach, čo len tak veľmi plačeš, mamička moja?“ zažalostil. „Nad kým?“

„Nad sebou, miláčik môj, keď som len veľmi, veľmi zlá.“

Nepripustil by to Ondrejko. Veď jemu pripadala mamička dobrá ako anjel. Ale Paľko práve včera povedal, keď si čítali výpoveď: „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“, že dokiaľ človek toto nepozná a považuje sa za dobrého, dotiaľ že ho Pán Ježiš nemôže nájsť, lebo len chorí potrebujú doktora. A bača Filina doložil, že tomu poznaniu človeka naučí len Duch Boží. Teda Duch Boží začal učiť už aj mamičku. Ó, to ju Pán Ježiš už skoro nájde!

„A prečo myslíš, mamička, že si zlá?“ nesmelo spytuje sa chlapec.

„Keď mám veľmi dobrého tatíčka, a ja som ho strašne zarmútila. Pozri, Ondrejko, teraz som mu písala, po rokoch, konečne po prvý raz.“

„Aj si ho iste odprosila, pravda?“

„Odprosila; no či možno taký hriech odpustiť?“

„Otec odpustil márnotratnému synovi, lebo ho mal rád,“ vážne mienil chlapec. „Mal aj teba rád tvoj tatíčko, mamička moja?“

Pani vzdychla smutne, ale už neplakala.

„On by ťa iste prijal, keby si prišla domov.“

„Uvidím, či mi odpovie, a čo.“

„Mamička, ten tvoj tatíčko je mi deduško, pravda?“

„Áno, miláčik; ak mi to Pán Boh dá, že si ťa budem smieť privlastniť cele, že budeš už len môj, potom pôjdeme spolu a ty mi pomôžeš prosiť. Teba neodmietne; budete si lepšie rozumieť, keď obaja milujete Pána Ježiša a ty si Jeho ovečkou.“

„Aj deduško miluje Pána Ježiša?“ potešil sa chlapec. „To som rád! Ó, to on ti iste odpustí.“

Ďalej v rozhovore neprišli, bo tetička Moravcová zvala k obedu, ktorý bol netak dobrý. Po obede prišiel Jožo. Niesol syr do mesta. Prišiel, či treba niečo zaniesť na poštu. Pani mu dala svoj list, tetička zase ceduľku a peniaze, čo všetko jej má pokúpiť po sklepoch.^[8] No, dala mu aj hodný kus buchty na cestu. Od panej dostal zase na čerešne, aby kúpil i sebe i pre chlapcov, ak budú dobré.

Keď odpoludnia prišli kamaráti, netak bolo v chalúpke veselo a neskôr i vonku. Ondrejko sa tešil, že mamička bola taká veselá. Všelijaké pekné hry ich učila. Ba vyšla s nimi aj na Babiu skalu, a tam musel Paľko aj jej rozprávať, ako našiel svoju slnečnú krajinu. Veľmi ju to zaujímalo. No, on spomenul dva razy, že sa za mala stratil a rástol u cudzích ľudí; a ako sa potom Pán Ježiš postaral o to, aby zase prišiel k svojim rodičom. Zase bys’ z toho mohol spísať celú knižku, ako sa mu vodilo na svete. To pani Slavkovskú zaujímalo ešte viacej. Keď potom kráčali ku kolibe, celou cestou vypytovala sa na Paľkovu mamičku, ktorá od žalosti za svojím strateným chlapcom bola až rozum stratila a našla ho, až jej Pán Ježiš vrátil synčeka. Ani nevedeli, kedy prišli do koliby.

A zase bol taký krásny podvečer. Zore leteli po nebi ako ružové závoje. Slniečko ukladalo sa poza hory, na rozlúčku bozkávalo doliny aj ľudí. Bozkávalo najmä krásnu paniu, ktorá sediac pri rozdúchanej vatre hlboko rozmýšľala.

„Keď viete tak pekne spievať,“ prosil Paľko, „že vás mnoho ľudí chodievalo počúvať, aj my by sme vás radi počuli. Zaspievajte nám, prosím.“

„Ach, Paľko,“ zakrútila pani hlavou. „Tebe sa tá moja pesnička nebude páčiť. Okrem toho by ste ma ani nerozumeli. Spievala som najviac len po anglicky, taliansky, no aj po česky. Ale text by do týchto hôr nepristal, ani do svätého večera, ktorý nad nami zapadá. Že by som sa ti ale rada odmenila, Paľko, za to tvoje krásne rozprávanie, nechajte ma trochu premýšľať.“

Nuž, nechali ju; a bolo okolo nej tak ticho, že si skoro dych počul. Len v diali zvonili zvonky stáda.

Zrazu zdvihla hlavu. „Predsa som niečo našla, a to je slovenské. Naučila som sa tú pieseň raz na mori. A keď som ju potom spievala, tisíce očí plakalo. Je to balada^[9] o stroskotanej lodi. Chcete, aby som vám ju spievala?“

„Áno, áno!“ prisvedčili všetci. Bača práve prichádzal a sadol si medzi nich. Ej, či je to len krása, keď tak Boh Stvoriteľ vloží taký hlas do ľudského hrdla, že sa mu nevyrovná nijaké vtáča a nijaký nástroj na svete! Všetko počuješ v takom hlase: zvuk striebra i zlata, šum borových korún, keď nimi vietor hýbe, spev i hučanie potôčkov i veľkých vôd, áno všetko.

Dolinami niesla sa sladká slovenská reč tajuplne, smutno. Znela z rtov panej ako hudba:

Kedysi, keď pani spievala pieseň po prvý raz, plakali pri nej tisíce ľudí! Dnes plakala malá spoločnosť poslucháčov. Ba, tuším i tie hory plakali i všetky potôčky v nich dookola. Všetko plakalo; najviac báťa Filina. Paľko, ktorý sedel pri ňom, obvinul mu ruky okolo hrdla a plakal s ním. On mu rozumel. Tak praskala kedysi i tá loď, ktorá viezla Ištvánka. Tak padala do tých strašných hlbín aj s ním. Márne ho čakali, márne volali. Jeho sa už ujček Filina nikdy, nikdy nedočká.

Nuž, nemysleli chlapci, ani bačova čeľaď, žeby niečo také krásne na svete jestvovalo, čo mala pani vo svojom hrdielku schované. Veď si priam počul, ako tie dosky na tej lodi praskajú, a cítil, že už veru nik nepomôže. A to posledné: — „nás sa, ver’, bratia už nedočkáte“, to opakované „už nedočkáte“ znelo tak tichúčko, kamdiaľ tichšie, akoby už z hlbín toho mokrého hrobu, ktorý sa zavieral nad svojimi obeťami. Videla pani, aký plač vyvolala piesňou. Vedela, že ho tak ľahko ničím nestíši. No, tak učinila dač, o čom by ešte ráno bola pochybovala, že by to mohla. Zaspievala pieseň, ktorá jej z domu utkvela v pamäti, na ktorú nikdy nemohla zabudnúť, a ktorú preto z celého srdca nenávidela. Teraz ju však spievala s radostným odovzdaním.

Azda túto krásnu pieseň ešte nikto nikde tak pekne nezaspieval. Keď stíchla, stál bača Filina pri panej a hovoril hlasom veľmi vážnym:

„Ďakujem vám, pani Slavkovská, za tú vzácnu pieseň. Preukázali ste mi ňou veľké dobrodenie. Vaša krásna balada otvorila hlbokú, ešte nezahojenú ranu v srdci. Myslel som, že musím hneď na ňu zomrieť. Táto svätá pieseň ju zahojila. Pán Boh vám zaplať! Len jedno prosím: dajte nám tu pieseň spísať, a potom nás ju naučte, aby sme sa ňou mohli potešovať v živote i pri smrti.“

Pani sľúbila, ale prosila, aby si už prečítali Slovo Božie, že je unavená. Urobili radi, a o chvíľu vládla svetom veľkolepá tíšina noci.

„Počuj, Števo,“ povedal Jožo kamarátovi, „hovorili v kaštieli, keď pani v divadle spievala a domov išla, že jej kone vypriahli a sami páni sa do koča zapriahli a tak ju viezli. Ja sa im nedivím. Veď keď ona zaspieva, čo chce, to s človekom spraví.“