Zlatý fond > Diela > Navrátený raj


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Navrátený raj

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 7 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

„No, ale už toho mám naozaj dosť!“ zamračil sa kováč Sabol. Nie veľmi úctivo zabuchol pritom Bibliu veľkého formátu a vstal od stola.

„Čo sa hneváš?“ užasla jeho švárna, statná žena, „však keď vždy čosi proti vôli nachádzaš, radšej to Sväté písmo ani neber do ruky.“

„Ale — koho by to nehnevalo!“ utrel kováč ako na ospravedlnenie kožené dosky svätej knihy. „Išiel som hľadať v našej Biblii, či je tam tiež napísané, že Kristus Pán žiada, aby sme milovali nepriateľov a aby sme dobrorečili tým, ktorí nám zlorečia a za tých, čo nás utískajú, sa modlili. A ono je to naozaj aj tu!“

„Bolo tam odjakživa, prv než sme sa my dvaja, Šimonko, narodili!“ Kováčka rozprestrela pred seba rukávce, na ktorých pred tým horlivo šila. „Však sme sa to v škole učili.“

„No, áno, ale ten, čo to tu nedávno u Hanesov bol, dokazoval zo svojej knihy, že čo Kristus Pán káže, my to vraj doslovne musíme naplniť a že len ten je kresťanom, ktorý tak činí. To ti bola voda na mlyn pre ujca Martiša!“

„Prečo?“

„Či nevieš? Minulý týždeň prišlo na obec písmo o tie siroty po nebohom Jožovi Hladkom. Odkedy sa priženil do H. býval tam. Keď zostal na vojne, jeho vdova neprišla sem, ale keď pred dvoma mesiacmi zomrela, začalo sa hovoriť, čo s tými ich sirotami.“

„O tom viem od richtára. No, ako ste tú vec skončili? Keď si v sobotu prišiel z toho zasadnutia, videla som, že si nahnevaný, ani som sa nepýtala.“

„Nuž, ťahala sa vec sem-tam, h.-ská obec, že deti chovať nebude, keď ich otec bol od nás, a naši zas, že tu nič a nikomu nenechal. Roky bol preč, jeho deti sa tu ani nenarodili, tak čo my máme s nimi? Ale vrchnosť rozhodla a prinútila nás, že deti patria predsa len do otcovej obce, aby si ich chovala, už či po domoch, alebo zaplatila za ne v niektorom sirotinci. A tu sa ti ohlásil ujec Martiš, aby sme tie deti nedávali z obce. Kde vraj toľkí vyžijeme, ešte aj ich tá zem vychová, a začal hneď, že Pán Ježiš Kristus káže, kto by také dieťa prijal v Jeho mene, že Jeho prijíma. Prosil nás, aby sme s tými deťmi nevypovedali z obce Syna Božieho, až tu zakričal mlynár Hučko: „No, ujček, tak si ich vezmite vy, aj s tým Božím požehnaním, ktoré nám sľubujete. Vaše ste už odchovali, porozchádzali sa vám, ktoré kam, žena vám umrela, ste sám. My veru ani jeden nemôžeme našim ženám doviesť k tým ich ešte cudzie deti. Máme každý toho svojho dosť!“

„Myslel som ja,“ hovoril ujec, „hneď na to, len pre tú moju samotu som sa nehlásil o deti, keď také malé potrebujú matku! No, máš pravdu, synku, veď sa Pán Ježiš sám o nás postará a dá mi toľko múdrosti, aby som tým chudiatkam mohol byť aj za otca aj za matku.“

Tak to vtedy povedal ujec — my sme mysleli, „reči sa hovoria a chlieb sa je“ — ale keď včera deti skutočne prišli, on si ich naozaj k sebe vzal.“

„A z čoho budú žiť?“ mladá žena narovnala prelestnú[1] postavu, zložila prácu a upierajúc čierne oči na mužovu tvár, rečie — keď nedostáva odpoveď — s mračnom na hladkom čele: „Pre nás z.-ské ženy, to nie je veľká chvála, že sa v celej obci nenašla ani jedna, ktorá by chcela činiť to, čo Pán Kristus káže. Jedny nemôžu preto, že majú primnoho detí a druhé snáď primálo. Ujec Martiš žije už roky medzi nami, ako káže Slovo Božie. Vlastné deti pekne povystrájal, majetkom sa s nimi podelil, len toľko si nechal, aby i so starou tetičkou mohli žiť chudobne. Dnes on, bývalý gazda, chodí tu a tam nádenníčiť, namiesto kráv majú len kozu a tri ovečky, čo im pasie obecný pastier. Stará vdova Suchá ho opiera za tú roličku, čo už roky užíva, aj chleba mu napečie, no je sama už len akoby duša do nej chodila spávať, čo povie tá na tú rozmnoženú prácu, to veru neznám…“

„Prečo mi to tak rozprávaš?“ zagánil kováč, „azda som ja mal tebe tie deti doviesť. Chcela by si ich ty!?“

„Nikto sa ma nepýtal! Však ja nemám čo u vás chcieť. Vzal si si ma chudobnú, nič vo vašom dome nie je moje — neraz mi to tvoja mať povedala — ja veru u vás, keby som aj ako chcela, nemôžem robiť to čo káže Pán Kristus. Škoda o tom hovoriť! Ale to musím povedať, ľúbi sa mi, že v našej obci žije ujec Martiš a zabránil, aby Pán Ježiš Kristus nebol od nás z dediny vyhnaný.“ Mladá žena vyšla z izby a kováč stál chvíľu pri okne s netakým mračnom na čele.



[1] prelestný — pôvabný, nádherný





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.