Zlatý fond > Diela > Devätnáste storočie a maďarizmus


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Devätnáste storočie a maďarizmus

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov

Devätnáste storočie a maďarizmus

Každému je známe, akú dôležitosť všetci pripisujú 19. storočiu; 19. storočie sa stavia na piedestál a preukazuje sa mu úcta, aká sa nevzdávala doposiaľ nijakej inej dobe. V mnohých, ba dokonca vo väčšine sociálnych a politických otázkach sa často apeluje na 19. storočie ako kedysi u Grékov na dódónské orákulum, akoby malo o všetkom rozhodnúť jedine odvolávanie sa na storočie a ostatné dôvody a dôkazy sa neprijímali. Akoby bol teda duch storočia vysokou autoritou, proti ktorej hrešiť je nedôstojné a nepatričné, ba dokonca priam trestné. U všetkých národov Európy, rovnako západných, ako aj východných, zaznieva chvála na naše storočie a všetky tieto hlasy národov sa spájajú do jedného chóru, aby ho ospievali a vychválili. Nuž teda: čím je 19. storočie, čím je jeho toľko oslavovaný duch, v čom spočíva jeho význam?

*

Odlišnosť v charaktere tohto storočia, ktorá mu dovoľuje nárokovať si na takú veľkú autoritu, hľadá sa vo vysokom stupni vzdelanosti, k akému sa v priebehu mnohých vekov dopracovalo ľudstvo práve v tomto storočí. Určite je to vzdelanie, ktorému patrí hlboké uznanie a autorita; no samotná predstava, akú majú mnohí o vzdelaní a pojmy, ktoré sa s ním spájajú, sú často také neurčité, vágne, ba niekedy dokonca priam mylné, že ani samotný predikát vzdelania, ktorým sa naše storočie častuje, vonkoncom nie je schopný doceniť ho tak vysoko, ako sme toho svedkami. Ak by sa mu malo skutočne dostať cti, ktorá sa mu preukazuje navonok vďaka tomuto vysokému postaveniu a keby si ju naozaj zaslúžilo pre svoju vysokú mieru vzdelanosti, akou údajne oplýva, potom by táto vzdelanosť musela byť nevyhnutne autentickou a nielen formálnou, nesmela by byť len pozlátkou či dokonca omylom, kde nejde o podstatu a do úvahy sa berie len povrchný jav. Z toho vidno, že skôr, než vynesieme náš súd a skôr než sa pridáme k chvále storočia, musíme určiť najskôr pravú vzdelanosť, ktorá by mu umožnila nárok na spomínané výsostné postavenie, zmenila by vágne predstavy na čoraz vyhranenejšie a vylúčila by všetky falošné.

*

Pod vzdelanosťou sa chápe celkovo zručnosť zovšeobecniť najrôznejšie obsahy do jednej predstavy a naopak, vedieť ich uplatniť na rozmanité veci. Keďže v prípade takto chápanej vzdelanosti nejde o podstatu vecí, ale o predstavy, ktoré vytvárajú podobu vecí v myšlienkach, právom sa táto vzdelanosť nazýva len formálnou. Nemožno si nevšimnúť, že je v našom storočí veľmi rozšírená, každým dňom sa čoraz viac rozmáha a tým naše storočie prevyšuje všetky predchádzajúce; no táto vzdelanosť je len základnou podmienkou pre vyššie vzdelanie, ktoré sa už neuspokojí len s jednoduchými predstavami. Mnohí chápu vzdelanosť práve v takomto zmysle a nárokujú si pre ňu aj na veľkú česť, ktorá sa vzdáva nášmu storočiu; keby devätnáste storočie dosiahlo toto vysoké postavenie len z toho dôvodu, že obsahuje množstvo vzdelania, ešte vôbec by si túto chválu nezaslúžilo právom, pretože sa tým ešte nedosiahlo skutočné vzdelanie a minulé storočia tiež dospeli na výšku tejto vzdelanostnej úrovne. Vzdelanosť sa potom bude celkovo považovať za spoločenské vzdelanie, ktoré jednotlivcov oberá o im vlastné zvláštnosti, zanedbáva ich svojráznosť, všetkých ich stavia na jednu úroveň a podľa toho meria aj pokrok jednotlivých indivíduí, ako aj celých národov. No táto vzdelanosť je tiež dôležitá, lebo obsahuje odraz pravého vzdelania a jej význam možno ukázať na príklade Francúzov, ktorí posudzujú vzdelanosť národa celkovo podľa toho, akým spôsobom sa v národe zaobchádza s cudzincami a so ženami; napriek tomu tu ide len odraz takého vzdelania, aké my považujeme za pravé, a tento odraz môže byť veľmi často skreslený, ba niekedy sa môže dokonca zdať, že družnosť v živote je len výsledkom drezúry. Čím viac storočí ubehlo a čím väčšmi sa v ich priebehu ľudia prepracúvali k skutočnej vzdelanosti, tým väčší priestor si v lone jednotlivých národov a v ich vzájomných vzťahoch vybojovalo spoločenské vzdelanie, a naše storočie nepochybne prevyšuje veľkosťou tohto priestoru ostatné storočia. Toto však ešte nikoho neoprávňuje k tomu, aby vyzdvihoval a chválil 19. storočie ako to najskvelejšie, ako dobu, ktorá zatieňuje všetky predchádzajúce epochy; spoločenské vzdelanie je totiž iba odrazom samotnej podstaty a preto nie je schopné obsiahnuť jej totalitu. Je teda vzdelanosť nazývaná osvietenstvom naozaj žiarivou zástavou, pod ktorou stáť znamená najvyššiu blaženosť a ktorá oprávňuje hlasy národov k jej chvále? Toto takzvané osvietenstvo vystavovali ako najdrahší klenot a považovali ho za cenný výdobytok získaný v boji so storočiami; pri skutočnom svetle ho však nemôžeme považovať za nič iné než za omyl bujnejúci vo svojej prázdnote a nárokujúci si tým najopovážlivejším a najnehoráznejším spôsobom na svoju domnelú hodnotu. Čo robí toto takzvané osvietenstvo, ktoré ešte aj dnes mnohí ospevujú? V ošiali svojej dôstojnosti popiera s ľahkovážnosťou najhlbší, ba dokonca najsvätejší obsah náboženských vecí, vysmieva sa z najneotrasiteľnejších právd v oblasti politiky a usiluje sa vydať ich napospas výsmechu davu; všeobecne sa pokúša pochopiť z hľadiska konečnosti všetko sväté a pravdivé, čo jestvuje na svete, a to najkrajšie, najcennejšie, čo sa vyjavilo v dejinách ľudstva usiluje sa vysvetliť len ako výsledok zištného, sebeckého popudu alebo náhodnosti. Tento extrémny druh náhľadu zhadzuje tie najušľachtilejšie a najúctyhodnejšie výtvory a snaží sa ich pošpiniť; no kedykoľvek ich chce zhodiť, vymknú sa mu a v špine sa zostanú brodiť len prívrženci takéhoto náhľadu; nikto nikdy nestrhne tieto výtvory z ich výšok, odkiaľ budú aj naďalej žiariť vo svojom blaženom pokoji. Hovorcami prívržencov takzvaného osvietenstva boli francúzski encyklopedisti, ktorých učenie sa čoskoro rozšírilo do rôznych krajín Európy; rozosiali semä a očakávali bohatú a bujnú úrodu, ktorá však v dnešných dňoch čoraz väčšmi schne a pravdepodobne už nebude ani dlho vegetovať. Jestvujú ľudia, čo sa na naše storočie dívajú vo svetle osvietenstva a keďže považujú osvietenstvo za non plus ultra ľudského vývinu, ospevujú storočie zvučnými hymnami, niekedy dokonca jasavými dityrambami; no celé toto ospevovanie a vychvaľovanie zo strany údajných osvietených nemôžeme prijať ako skutočnú chválu storočia, keďže sme nútení vyhlásiť takzvané osvietenstvo len za úchylku a omyl ducha usilujúceho sa o pravú vzdelanosť. Čím teda očaruje naše toľko vychvaľované storočie? Je to výška, akú po dlhom úsilí dosiahla veda a ktorú viacerí vynikajúci myslitelia našej doby označujú za kulminačný bod mnohých jej odvetví? Hoci sa nestotožňujeme s presvedčením týchto mysliteľov v plnom rozsahu, s radosťou uznávame, že sa veda — najmä vďaka neúnavnej vytrvalosti a bohatému duchu Nemcov — vyšvihla na doteraz nikdy nedosiahnutú a skutočne obdivuhodnú úroveň; no nech dospela akokoľvek vysoko, vo svojom vývoji je len jedným dôvodom nádhery a zaslúženej chvály nášho ospevovaného storočia. A čo je druhým skutočným dôvodom slávy nášho storočia, ktorej sa právom teší u ozajstných vzdelancov?

*

Čím viac a čím hlbšie prenikal duch do všetkých oblastí fyzického sveta a sveta obyčajov, do nevedomého aj vedomého sveta, tým viac a tým hlbšie musel spoznávať jeho vnútro. Čím viac ťažkostí pritom musel prekonávať, tým väčšmi chápal sám seba a dosahoval väčšiu dôstojnosť a význam. Nevyhnutné a nutné tu bolo spätné pôsobenie na ducha alebo skôr pokrok, ktorý kráčal ruka v ruke s týmto procesom. Vďaka vynaloženému úsiliu a lopotnej práci spoznal duch puto, ktoré zväzuje a spája všetky výtvory fyzického sveta a sveta obyčajov v jednotlivých oblastiach a aj medzi nimi. Rozpoznanie tohto puta a rovnako aj rozpoznanie svojej dôstojnosti a platnosti hnalo ducha nevyhnutne k tomu, aby sa prejavil, a kde inde mohol odhaliť túto skutočnosť, ak nie v oblasti vedomia, ktorá mu bola blízka — totiž v ľudstve, v jeho rôznorodých vzťahoch a životných podobách? Úsilie ducha, ktorým sa pokúša sám sa presadiť, znovu sa nájsť a spoznať svoju jednotu, prejavilo sa v rôznych jeho smerovaniach a vyjadreniach u samých národov a medzi nimi, v ich vzájomnom približovaní, mnohorakom pôsobení na seba a podobne. Toto úsilie však nikdy nevystúpilo tak jasne do popredia, nikdy nebolo také vytrvalé, túžobné a statočné, ako práve v našom oslavovanom storočí, a to je podľa nášho názoru druhý a skutočný dôvod jeho nádhery; vďaka tomuto čoraz očividnejšiemu úsiliu sa nám — o tom nepochybujeme — otvárajú brány k novému, harmonickému, vyššiemu ľudskému životu, ktorý bude žiariť krajšie a nádhernejšie ako kedykoľvek predtým, pretože sa stal adekvátnejší svojmu chápaniu a ľudstvo vstúpilo do krajšej, nádejnejšej fázy svojho života, ktorá je bohatšia na obsahy. Preto s radostne dvíhajúcou sa hruďou pozdravujeme toto oslavované storočie a oduševnene sa pridávame k chválospevom na jeho počesť.

*

Aké javy však považujeme za dôkazy nášho tvrdenia, v ktorých javoch sa so spoznanou dôstojnosťou uplatňuje úsilie ducha opäť vedome nachádzať svoju jednotu a v prípade ktorých javov dospievame čím ďalej tým väčšmi k takémuto presvedčeniu a konštatovaniu? Bolo by treba dlho rozprávať, keby sme chceli čo len čiastočne vyčerpávajúco vysvetliť výdobytky vo vnútri národov; sú také jasné, také očividné, každým dňom sa zväčšujú a opakujú, že všímavý pozorovateľ ich nemôže nezbadať. Necháme preto túto tému bokom a pokúsime sa uviesť len jeden, no pritom ďalekosiahly a vznešený jav, ktorého sme svedkami pri pozorovaní vzájomného vzťahu jednotlivých národov. Tento jav, ktorý oslavujeme, považujeme za najkrajší výdobytok doby a súčasne za charakteristickú črtu nášho storočia. V minulom storočí a ešte väčšmi v predchádzajúcich dobách boli národy vo svojom živote, v strastiach a utrpení odkázané samy na seba a v tomto ohľade boli do určitej miery od seba oddelené. Čo sa týka ich slobodného vývoja, ba dokonca ich samostatnosti, boli v prekérnej situácii. Dôkazom toho je takzvaný système compartageant, ktorý sa objavil a presadil spolu s inými neurčitými systémami v knihe medzinárodného práva. Národy sa častejšie dostávali do vzájomných sporov vďaka malicherným náhodám, osobnej nevraživosti niektorých jednotlivcov, dokonca kvôli ich náladovosti, o čom bohato svedčia predovšetkým anály francúzskych dejín. Od týchto náhodností, ktoré často dávali podnet ku krvavým sporom a ich dôsledkom bola nevyhnutne existenčná neistota a neistota majetku národov, mohli ich ochrániť zase len náhodnosti: priazeň, známosť, príbuznosť niektorých významných osobností, rozličné, často veľmi posplietané záujmy atakďalej. Národy si celkovo stáli zoči-voči ako osoby, keby sme chceli použiť toto slovo v jeho precíznom, surovom význame; nebolo tu reči o vyššom princípe, ktorému by sa mali podriadiť surové osoby reprezentujúce národ a na ktorý by mali dbať vo svojich vzájomných vzťahoch; pretože ako sme už povedali, système compartageant a ani nastrčený takzvaný gravitačný systém nemohli reprezentovať takýto vyšší princíp. Ba spochybnila sa aj juristická existencia medzinárodného práva a niektorí o nej podľa vzoru minulých čias pochybujú dodnes, hoci podľa nášho názoru neprávom. Koncom minulého storočia vypukla Francúzska revolúcia a vychádzajúc zo smerovania a maxím národov dôb minulých hrozila národom stratou ich najvyššieho imania: stratou historickej podstaty ich vývoja, samostatnosti území a podobne. Z kráteru revolúcie vystúpil muž, žiarivý a veľký ako vulkanický stĺp a verne nasledoval impulz svojho národa. Národné úsilie stalo sa jeho úsilím a so svojimi oduševnenými vojskami sa prehnal ďalekými krajinami, jednu po druhej ich podriadil svojej moci a spojil s Francúzskom: bol to Napoleon Bonaparte. Ohrozené národy sa začali dvíhať a stavať proti všemocnému vládcovi, no jeho zázračná moc bola obrovská; pri prvej príležitosti, keď sa mali prejaviť, nevedeli sa takmer vôbec vzchopiť a mnohé boli porazené. No napriek tomu, že tieto národy veľa stratili a ťažko na nich dopadla francúzska ruka, predsa len sa ešte raz vzmužili, zjednotili sa, s novými silami sa postavili proti všemocnému Napoleonovi a odrazili ho; padol Prométeus nového sveta, ktorý sa opovážil zdanlivo všemocnou rukou riadiť dejiny národov, a podobne ako Prométea z dávnych čias, ktorého kvôli zločinu prikovali ku Kaukazu, odviezli Napoleona na bezútešný kamenný ostrov, kde v smútku spomínal na bývalú slávu. Národy sa vo svojej oduševnenej víťaznej radosti zhromaždili prostredníctvom svojich zástupcov v starej cisárskej Viedni a dôstojne tam oslávili nádherný triumf svojho víťazstva. Chór týchto triumfálnych piesní otvoril a ohlásil národom príchod novej éry. Na tamojšom oslavovanom kongrese, na ktorom sa spolu zišli prvé, najlepšie a najtalentovanejšie národy, prijala sa za základ rokovania a stanovenia vzťahov medzi národmi maxima priamo odporujúca dovtedajším maximám a postupom. Vychádzajúc z tejto novej maximy priznal Kongres národom práva, spravodlivo rozhodol o sporných záležitostiach, tým, ktorí v predchádzajúcich vojnách stratili svoje práva a územia, im ich vrátil, múdro urovnal rozbroje a tým historicky upevnil dovtedy vágny základ medzinárodného práva, ktoré získalo pevný oporný bod a požehnali ho hlasy národov. Hoci sa na tomto kongrese nevyslovila po prvý raz zásada legitímnosti alebo právoplatnej držby, bola tu po prvý raz uplatnená vo veľkom na národy a ich vládcov. Spomedzi mnohých kniežat prítomných na Viedenskom kongrese vystupovalo najmä osem mocnárov, ktorí sa najväčšmi podieľali na boji proti veľkému dobyvateľovi. Boli to práve títo puissances seignateures, čo určili a zaručovali vzťahy medzi jednotlivými národmi, ktoré sa mali nastoliť. Od týchto mocností uspôsobených rôzne vzhľadom na svoj vnútorný štátny život a v súčasnosti zjednotených vďaka spoločnému ohrozeniu, oddelili sa tri, ktoré sa dohodli na princípe vlády. Súčasne spolu susedili a počas francúzskej invázie si rovnako veľa vytrpeli, no vynaložili aj najviac úsilia na jej potlačenie. Týmito mocnosťami bolo Rakúsko, Prusko a Rusko. Tieto tri národy majú najjasnejšiu predstavu o myšlienke medzinárodného práva a poháňané a posilňované týmto vedomím založili známu Svätú alianciu, ktorá sa zaprisahala vo všetkých svojich vnútorných a vonkajších medzinárodnoprávnych záležitostiach prísne dodržiavať zásady kresťanskej spravodlivosti a lásky a usilovne pracovať na udržaní a upevnení mieru medzi kresťanskými národmi. Myšlienka Svätej aliancie má svetodejinný význam, pretože je prvým pokusom vo svetových dejinách odvodiť medzinárodnoprávne vzťahy z kresťanských zásad, premeniť podstatu národov zo surových osôb na kresťanské subjekty a v mieri im umožniť čo najlepšie zdokonalenie a rozvinutie všetkých ich duchovných síl. Tu sa v prvom rade prejavuje vedomie toho, že treba uviesť do súladu politiku a morálku, ktoré sa počas všetkých uplynulých storočí vo vzájomných vzťahoch národov surovo od seba oddeľovali a treba ich uplatňovať v kresťanských štátoch. K Machiavelliho známemu dielu Il principe, k názorom, ktoré tu boli vyslovené a podľa ktorých spočíva podstata štátu v jeho mechanických tendenciách, tvoria zásady vyjadrené v Svätej aliancii priamy protiklad dôstojný kresťanských suverénov, hodný zachovania mien jeho zakladateľov pre najvzdialenejších potomkov, ktorí si ho budú hlboko uctievať. Ako sme povedali, mocnosti, čo pristúpili ku Svätej aliancii, boli Rakúsko, Prusko a Rusko a spomenuli sme, že boli neustále navzájom prepojené vládnym princípom. Táto aliancia troch mocností vstúpila do zväzku západných mocností v takzvanej quadruplealliance, ktorá bola vytvorená podľa predchádzajúcej, no nie v jej duchu, nebola spojená vedúcou kresťanskou myšlienkou. Toto odstránenie protikladu východných a západných mocností však nemohlo dlho vydržať, keďže si obojstranne spojené mocnosti boli vedomé svojho vzájomného vplyvu na národy. Ich úsilie bolo rovnaké a prejavovalo sa len v odlišných formách — išlo konkrétne o zachovanie nedotknuteľnosti práva národov, obranu národov pred každým napadnutím a umožnenie blahodarných výhod mierového života. Obidva zväzky sa v tomto zreteľnom poznaní k sebe približovali a spojili sa vymaniac sa zo svojho predošlého izolovaného postavenia; týmto spôsobom sa zjednotili, aj keď nie vo výslovnej forme zväzku alebo aliancie, ale skutočne, z čoho vznikla takzvaná európska pentarchia — tým, že sa dve hlavné mocnosti quadruplealliance oddelili od ostatných spojencov —, ktorú možno považovať za pokračovanie predchádzajúcej aliancie. Takéto spojenie piatich mocností sa stalo strážcom práv národov a vzalo na seba riadenie ich osudu.

*

Najnovšie dejiny učia, aké služby preukázala európska pentarchia národom a ľudstvu; tieto služby sú skutočne veľké a ich trvanie datujeme len odnedávna. Aké ďalšie služby by pentarchia ešte preukázala, keby vo svojom vnútri vytvorila pevnejšie väzby a keby jestvovala dlhšie? Je to skutočne povznášajúci pocit pre každého ušľachtilého priateľa človeka, ktorý vidí, že národy už nie sú vydané napospas náhodnostiam a že ich práva strážia so zmyslom pre spravodlivosť v kresťanskom duchu tí najlepší a najsilnejší. Tento zmysel pre jednotu národov a suverénov vylúčil surové násilie a stanovil presné hranice svojvôle. Povedzte, kde sa v dejinách nájde podobný príklad, ktorý by bolo možné postaviť dôstojne na roveň s týmto javom? Tento jav je dokonca najvznešenejším obrazom nášho storočia, a my úprimne považujeme za veľké šťastie nášho života, že môžeme byť jeho svedkami. Koľkým národom už priznal tento súd národov práva, koľko sporov, útlaku a nešťastí najrôznejšieho druhu sa odvrátilo vďaka nemu? Vďaka nemu získalo Holandsko svoje práva a uzmierilo sa s Belgickom, s ktorým bolo v spore; ochránil Turecko pri jeho legitimite v Egypte a vypočul si oprávnené požiadavky schopného a s európskou vzdelanosťou oboznámeného Mohameda Alího; táto inštancia odsúdila obchodovanie s otrokmi a zastavila potupné predávanie ľudí ustanovením práva prehliadky; u tureckej vlády sa medzinárodný súd úspešne angažoval za Drúzov a Maronitov, s ktorými zle zaobchádzali, vplyvne sa prihovoril za Bulharov a Bosniakov utláčaných vlastnými pašami a Turecko považovalo za svoju povinnosť vyslať komisárov do týchto oblastí, aby preskúmali sťažnosti tamojšieho obyvateľstva, a my dúfame, že sa tým zamedzí vyčíňaniu. Všetky tieto fakty hovoria zreteľne o duchu, ktorý oživuje pentarchiu; ak sa tu a tam aj vkradnú nečisté motívy a záujmy, korigujú sa za poctivého spoluúčinkovania ostatných. Keďže týchto päť mocností spojených v súde národov predstavuje najväčšie a najmocnejšie krajiny v Európe a keďže Európa vládne ostatným častiam sveta, možno povedať, že osudy národov sveta pripadli do rúk týmto hegemónom ľudstva. Germáni, ktorí spolu s románskymi národmi počas mnohých storočí určujú beh svetových dejín a doteraz najväčšmi prispeli k pozdvihnutiu ducha, majú na tomto súde národov tri hlasy, Románi majú jeden hlas a veľkú časť slovanského kmeňa tiež reprezentuje jeden hlas.

V rade tohto vznešeného súdu národov sa nachádza Rakúsko, ktoré je spomedzi mocností tvoriacich pentarchiu celkovo v geografickom strede, a takisto aj tu vytvára morálny stred; keď totiž ostatné mocnosti pentarchie stoja principiálne proti sebe a vďaka svojej polohe a ostatným vzťahom nimi živo hýbu záujmy, vyvážené, múdre a skúsené Rakúsko sa najmenej nechá ovplyvniť a tým sa ocitá v situácii, keď sa môže pokojne prizerať rokovaniam ostatných mocností a položiť na misku váh svoje dôležité slovo z presvedčenia a z lásky k spravodlivosti. No práve toto postavenie, ktoré má Rakúsko reprezentovať v rade pentarchického súdu národov, zaujíma aj vo svojom vnútri, keďže sa prejavuje ako múdry sprostredkovateľ medzi rôznymi národnosťami poslúchajúcimi jeho slávne žezlo a vďaka tomuto svetovému postaveniu, poslaniu a princípu musí sa tak či onak prejavovať v pozitívnom svetle. Ako sme povedali, rakúske žezlo poslúchajú najrozličnejšie národnosti. Túto okolnosť zneužili niektorí politici takým spôsobom, že naň uplatnili známu vetu „divide et impera“ a nahovárali Rakúsko, aby sa ňou riadilo, no len v politickom zmysle. Podľa nášho názoru tu ide iba o jednostranné chápanie Rakúska z hľadiska politiky. Tým, že Rakúsko podporuje najrôznejšie národnosti v ich vlastnom vývoji a podáva im pomocnú ruku, prispieva k spravodlivosti, teda k morálke, ktorá je istotne najlepšou oporou vlády. Je možné, že sa tento spravodlivý postup Rakúska zhoduje s požiadavkami politiky, a ak je to skutočne tak, jestvuje v prípade Rakúska medzi politikou a morálkou taký súzvuk, v ktorom spravodlivý a skutočne ľudský spôsob vlády Rakúska tvorí podstatu teorémy a politika je tu len príveskom. Takto si však Rakúsko potvrdzuje to isté postavenie, aké zaujalo voči svetu a my to považujeme vzhľadom na tieto záležitosti za mimoriadne priaznivú konjunktúru. Ak sa teda majú veci takto, potom musíme Rakúsko vyhlásiť za vládnucu moc 19. storočia v pravom zmysle slova, ktorá necháva prosperovať národy v ich národnom vývine a neobetuje ich abstraktným štátnickým maximám.

V tomto zmysle sa správalo a správa Rakúsko ku všetkými svojim podriadenými národným skupinám. Nemci, ktorí predstavujú vládnuci národ, sú uprednostňovaní; nik neruší vývin Talianov, pracovitým Čechom podáva Rakúsko pomocnú ruku, pomáha usilovným Maďarom; takisto podporuje chrabrých Chorvátov, Srbov a Valachov, ktorým takisto ako ostatným povolilo orgány na rozvoj vzdelania. V rakúskom cisárskom štáte vládne pracovitosť a usilovnosť, ktorá sa tam predtým sotva vyskytovala v takom rozsahu; vychádza tu množstvo časopisov a knižiek; zakladajú sa nové inštitúty na podporu vied, staré sa oživujú, vytvárajú sa fondy na vydávanie užitočných kníh, udeľujú sa prémie za dobré diela a podobne. Keď sa pozrieme na túto činnosť a zvážime všetko dobré a užitočné, čo z nej vyplýva, nemôžeme povedať iné než len to, že aj nad týmto národom zasvietilo slnko storočia.

*

V tomto storočí celkovo svitol národom ich deň. Niektoré polozabudnuté, ako napríklad Flámi v Belgicku, sa dvíhajú, iné, už dlhý čas hlboko ponižované, tak ako Turkami zotročovaní Gréci a Srbi, zachraňujú si svoj národný svojráz a zaraďujú sa k ostatným národom. Európa ich ochotne prijíma, s radosťou ich pozdravuje, ba dokonca im posiela pomocné oddiely, ako napríklad Grékom helénofilov. Krásna, nádherná je táto účasť ľudstva na dianí jednotlivých národov; je krásna a nádherná, dôstojná 19. storočia. V tomto zmysle sa nazdávam, že všetky národy Európy túžia po tom, aby ich uznali v ich svojráznej národnej individualite, v čestnom úsilí po rozvoji a vzdelaní. Jeden z našich vlasteneckých novinárov označil toto storočie za storočie národností a podľa môjho názoru sa tým pokúsil naznačiť úsilie národov po ich uznaní, charakteristické pre naše storočie, na ktoré si nárokujú v sebatvorivom nadšení, aby mohli dôstojne zaujať miesto v rade ľudstva. No ak mal tento novinár na mysli len národnosť, t.j. formálne vedomie národa o sebe samom, a to len vo vzťahu k nášmu storočiu, potom vyslovil nepravdivú a pritom plytkú, jednostrannú a povrchnú myšlienku. Nepravdivá je preto, lebo všetky národy, ktoré stáli vo svetových dejinách pred nami, mali a museli mať toto formálne vedomie o sebe, keďže v histórii vystupovali ako osoby a boli činné po celé stáročia. Ako hovorí Plutarch, tešil sa Platón vo svojej poslednej hodine, že sa najprv narodil ako Človek, potom ako Helén a nakoniec v čase, keď žil Sokrates. Každý občan Ríma dobre vedel, že je civis romanus a stačí nazrieť do Sallustia alebo Lívia, aby sme sa presvedčili o tom, ako hlboko cítili Rimania, že sú Rimanmi. Tak isto možno nájsť toto vedomie u Frankov, a predovšetkým v dobe Ľudovíta XIV.; rovnako u Germánov, u ktorých veľmi zvučne prichádza k slovu v čase reformácie. Luther pociťoval veľmi hlboko svoj národný svojráz a hovorí o ňom s plným vedomím; takisto aj oduševnený Ulrich von Hutten, ktorého hlas v tomto ohľade mocno znie v jeho heroických básňach. Vo svojom vynikajúcom Heroicum, ktorého názov je Quod ab illa antiquitus Germanorum claritudine nondum degenarint nostrates, hovorí okrem iného toto:

Maluit illa aetas, quam scribere, nitier armis,
Edereque insigneis, quod scriberet altera pugnas,
Quodsi nostra forent, victuris gesta libellis,
Scripta velut Latinae, velut ampla volumina Grajae
Cernimus historiae, non tantum haec ultima scirent
Saecula, Teuonicas Alpino in vertice pugnas.

Alebo:

Objice livor edax: nos quasdam invenimus artes,
Quarum nulla satis laudem celebraverit aetas.
Nam quae sidereas vocalis machina turreis
Dejicit, ac solidas impulsa concutit arces,
Moeniaque et spissos, aggesto pondere, muros
Aequat, sternitque domus et destruit urbes,
Prodiit avnobis. Nos primi excudimus aere
Et sculptis masura notis, tot saecla, tot annos,
Omne genus scripti vatum, aeternosque labores,
Quaeque diu nemo perituris scribere chartis
Posset, et in multas ita passim spargere gentes,
Per nos una dies in mille volumina profert. (Atď.)

Stačia tieto príklady, ktoré súčasne vrhajú jasné svetlo na jednostrannosť takéhoto chápania. Takýto názor je zjavne vyabstrahovaný z dnešných pomerov v Uhorsku; keby sme však tieto pomery preniesli na všetky národy a dívali sa na ne len vo svetle domácich pomerov a podľa toho ich aj posudzovali, išlo by skutočne o čosi podobné, ako keď sa kedysi dali oklamať synovia Zeme, keď verili, že sa Slnko otáča okolo ich planéty, hoci sa Zem točila a stále sa točí okolo Slnka. Plytký a povrchný je tento názor preto, lebo ako najvyšší princíp, ako vedúcu myšlienku storočia postuluje formálne vedomie národa, ktoré sa celkovo vyjadruje prostredníctvom národnosti. Ako sme povedali, národnosť je sama osebe len formou, ktorá nemá v tomto oddeľovaní ešte nijaký obsah. Vedúca myšlienka dôb a národov však musí mať obsah, ktorý sa národy alebo pokúšajú prijať alebo rozvíjať, no ktorý ešte nie je daný v samotnom pojme národnosti. Popri tom všetkom je takýto názor charakteristický pre tých, čo ho z toho či iného dôvodu vyznávajú. Jasne pritom vidieť, na čo sa u nás teraz kladie dôraz.

*

V tomto storočí, keď sa národy značne pozdvihli vďaka impulzom silne vplývajúceho získaného vzdelania a osvojili si ho, aby sa dôstojne pripojili k ľudstvu, v storočí, ktoré prevzalo záštitu nad nedotknuteľnosťou národov v ich ľudských právach, v storočí, keď vystúpili niektoré takmer stratené národy so svojím národným svojrázom, aby sa ohriali na jeho výslní pod vládou, ktorú sme označili ako pravý výraz 19. storočia, obrátili aj Slováci zo svojich Karpát pohľady k slnku, čo vyšlo na obzore doby a radostne sa pripojili k duchovnému hnutiu ostatných národov šíreho cisárstva a priložili ruku k dielu tak ako ostatní. Kedysi vo svojej duchovnej nečinnosti živení zväčša duchovnou potravou Čechov, sami sa teraz prebudili a začali prejavovať duchovnú aktivitu, pretože elektrický šok zasiahol aj ich, nadišla pre nich rovnako priaznivá doba ako pre Maďarov a pre ostatné národy. Nemala po tomto prebudení, pýtam sa, nasledovať im doteraz neznáma činnosť, a nemala sa prejaviť v ich národnom nárečí? Nebol to, pýtam sa ďalej, nevyhnutný chod vecí? Isteže! Každý nezaujatý pozorovateľ spozná tento nevyhnutný priebeh a každá šľachetná duša schváli duchovné úsilie Slovákov. Kedysi im chýbali osobnosti, ktoré by sa venovali národnému vzdelávaniu, no odrazu sa ako predzvesť duchovného života Slovákov vynorili viacerí schopní, talentovaní muži naplnení láskou k poznaniu a k svojmu národu a záležalo im na jeho vzdelaní: objavil sa Tablic, usilovný zberateľ historických listín a spisov a zároveň obľúbený básnik, ktorý už nie je medzi nami, objavil sa neúnavný autor populárnych, veľmi potrebných diel, profesor Palkovič; potom prišiel mimoriadne nadaný zostavovateľ gramatiky nášho nárečia a podrobného, dôkladného slovníka, dnes už nesmrteľný Bernolák; prišiel — dnes už zosnulý — kanonik Palkovič, usilovný prekladateľ Písma svätého do nášho čistého nárečia; po ňom sa objavil vynikajúci rečník a zároveň aj básnik Kollár a s ním učený, hlbokomyseľný historik Šafárik; potom skvelý a oduševnený básnik, ktorý vylúdil z karpatskej lutny dojímavé tóny, ctihodný Hollý, a objavili sa aj iní. Vysoko postavení muži vydávali za vlastné peniaze dôležité knihy určené najmä ľudu, tak ako večne živý nitriansky biskup Vurum a blahej pamäti sám ríšsky prímas kardinál Rudnay, ktorý dokonca sám prekladal diela do slovanskej reči a v tej istej reči vydával tlačou svoje obsažné cirkevné prejavy. No zatiaľ čo Slováci na slnku vychádzajúcom nad národmi mierumilovne pokračovali aj ďalej vo svojom vzdelávaní, zdvihol sa nad nimi oblak, ktorý zachytil žiarivé lúče slnka nášho storočia, takže prestali dopadať na územie Slovákov. Objavila sa totiž myšlienka maďarizácie všetkých obyvateľov a národností našej vlasti, ktorá sa na nich spustila ako búrka. S touto myšlienkou sa totiž zjavili aj všetky fingované zámienky, čo mali zdôvodniť nevyhnutnosť takejto maďarizácie nemaďarských národností Uhorska. Keď sa táto myšlienka rozšírila a stala sa takzvanou fixnou ideou, začala maďarská žurnalistika kliesniť cestu maďarizácii tým, že zosmiešňovala a očierňovala nemaďarské a najmä slovanské národnosti; kritizovala ich národný svojráz a pripisovala národným skupinám — hlavne Slovanom — vymyslené zločiny, aby ich vohnala do vopred pripravených osídel. Alebo je to inak, pýtam sa vás, pán Lukács, nepranieruje slovanstvo a vedúce osobnosti našej vzdelanosti verejne maďarská žurnalistika a iné vám dobre známe diela, a nie sú tieto zavrhnutiahodné spôsoby skutočným a dostatočným dôvodom k opodstatneným sťažnostiam a žalobám? Keby som aj predpokladal, že sa potláčanie národného svojrázu nemaďarských obyvateľov Uhorska neuskutočnilo, nebolo Slovanom dostatočným dôvodom k žalobám a podávaniu sťažností celé to ohováranie, všetky tie nezmyselné reči, čo sa šírili o Slovanoch, nadávky, ktorých cieľom bolo vytlačiť Slovanov z ich zákonného postavenia? Vláda, verná svojmu vznešenému poslaniu a dobre chápajúca 19. storočie, preukázala milosť maďarskej národnosti, robila veľké kompromisy a tým tento národ podporovala v jeho vývoji. Bol to veľmi rozumný a spravodlivý postup; keď sa však určitý národ domnieva, že má výlučné práva a ostatným upiera presne to, o čo sa sám usiluje a čo sám chváli, potom je jeho prístup alebo prístup jeho hovorcov k veci egoistický, kastovnícky a teda nečistý, dokonca nehumánny. K takémuto niečomu došlo aj u nás. Bolo nevyhnutné, aby Slovania vystúpili so svojimi žalobami a kritizovali konanie, ktoré sa proti nim zahájilo, aby ho označili za nespravodlivé a nepatričné. Vy však, pane, ste vystúpili v Augsburger Allgemeine Zeitung s tvrdením, že na Slovanoch sa nepácha nijaká neprávosť, vraj sa nemajú na čo ponosovať, všetky žaloby sú čistými výmyslami a nadôvažok ste Slovanov ešte aj obvinili. Proti vášmu pokusu vykričať Slovanov pred ostatnými národmi ako svojhlavých a proti výrazom namiereným proti Slovanom, ktoré sú nepriamo vyjadrené vo vašom článku, považoval som za povinnosť obraňovať národ, z ktorého pochádzam a ktorého mravné pozdvihnutie mi leží na srdci a považoval som za povinnosť brániť jeho úsilie ako spravodlivé a neprekračujúce hranice zákonnosti. Vy ste však neboli spokojný s mojou interpretáciou našich pomerov, naďalej ste tvrdili, že žaloby Slovanov sú neopodstatnené a nútili ste ma, aby som uviedol fakty, ktoré by dokázali útlak. Pravda, nemohol som uviesť nespočetné ohovárania a nadávky všetkých kategórií z maďarských novín, ktoré sa tam sypú na hlavy Slovanov a ani iné písomnosti, ktoré sa nimi len tak hemžia; z priestorových dôvodov som si nemohol v tomto európskom orgáne nárokovať na umiestnenie všetkých týchto materiálov, a ani som na tomto mieste s nimi nechcel vyrukovať pred pohľadmi národov; stačilo mi uviesť niekoľko skutočností. Po dlhšom mlčaní ste sa opäť objavili na bojisku a usilovali ste sa mnou uverejnenú skutočnosť v spomínaných novinách vyvrátiť, podobne aj prípad lajoškomárňanských, prevzatý z brožúry Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov. Spomínaný prípad ste sa pokúsili vyvrátiť tak, že ste ho síce nepopreli ako fakt, ale nesprávne ste ho založili na mierne modifikovanom dôvode tvrdého trestu za znovuzavedenie bohoslužieb v jazyku, v ktorom Slovania úpenlivo prosia. Svoj dôkaz ste prevzali z Pesti Hirlap a povedali ste pritom, že z opačnej strany nedošlo k vyvráteniu; no hneď na začiatku musím tomuto vášmu tvrdeniu protirečiť, pretože odpoveď bola doručená do nestrannej redakcie Nemzeti Ujság, ako môže dokázať vážený pán gróf Johann Majláth, no nebola tam publikovaná kvôli určitým pomerom, ktoré odstrániť nebolo v moci redakcie. Tieto odvolávania posilňujúce domnelé tvrdenia zamerané proti nám zo strany, na ktorej stojíte vy, nemajú celkovo nijakú hodnotu; keby aj totiž vládli iné pomery, okrem Nemzeti Ujság by iné noviny nanajvýš len zriedka alebo vôbec neboli ochotné prijať naše protidôkazy. Čo sa týka prípadu Lajoškomárňanov, dovoľujem si potvrdiť správnosť interpretácie v tom zmysle, ako bol uvedený v Žalobách a sťažnostiach, opierajúc sa pritom o nasledovné dokumenty.

Keď peštiansky advokát, bývalý zástupca utláčaných Slovanov pán Johann Herkel videl, ako sa spomínaný prípad prekrúca, napísal o ňom nedávno vlastnú správu a taktiež ju dal na uverejnenie redakcii Pesti Hirlap (pokiaľ viem, doteraz tam nevyšla) a bol taký milý, že aj mne poslal pre vlastné upotrebenie jednu takúto správu. Z tejto správy nestranného advokáta poškodených vyberám nasledujúce riadky. Hovorí: „Pred niekoľkými rokmi (bolo to roku 1828) prišli štyria vidiečania z Lajoškomárna s prosbopisom. Napísal im ho ich dedinský notár a obsahoval sťažnosť. Odkázal som ich na vtedajšieho hlavného inšpektora ev. c. a. v. slobodného pána Alexandra Prónaya, ktorého sa táto náboženská záležitosť najviac týka; povedali však, že vraj u neho už boli, a on ich poslal ku mne. Prosili ma o postúpenie ich sťažnosti vysokému kráľovskému miestodržiteľstvu. Sťažnosť obsahovala toto: Lajoškomárňania si všeobecným uznesením obce a so súhlasom vrchnosti zvolili duchovného, ktorý už prijal povolávací list. Medzitým však do ich zboru prišiel duchovný, ktorého si nevybrali a keď prišli na faru, aby tam privítali nimi zvoleného duchovného, boli nemálo prekvapení, keď tam našli iného, neznámeho, ktorý sa s nimi alebo nevedel, alebo nechcel dohovoriť. Táto udalosť nimi veľmi otriasla; niektorí z nich síce rozumeli trocha po maďarsky, no ostatní a ženy nepoznali okrem svojej rodnej reči nijaký iný jazyk. Údajne sa u nich bohoslužby slúžili v materinskom jazyku, no teraz sa u nich už dlho nijaké nekonali, a keďže je pre úbohých sedliakov náboženstvo jedinou útechou na tomto svete, boli by nútení ísť do veľmi vzdialených miest, keby počas veľkých sviatkov nechceli úplne prísť o túto útechu a bohoslužbu, pretože duchovný, čo sa náhle zjavil v ich obci, sa s nimi alebo nechcel, alebo nevedel dohovoriť a hoci boli nútení plniť všetky služby, ktoré sú súčasťou života farnosti, museli teda orať, siať a duchovného platiť, neumožnil im tento bohoslužbu v im zrozumiteľnom jazyku. A ak niekedy zabudli urobiť niečo, čo bolo súčasťou služieb farnosti, dostali sa do väzenia, kde ich navštívil povýšenecký advokát a povedal im: „Skutočne, je to s vami zlé; prečo necháte so sebou tak zaobchádzať, vzdajte sa svojej odpornej slovanskej reči a ihneď sa skončí vaše utrpenie, vidíte predsa, že jete maďarský chlieb,“ na čo mu oni odpovedali: „Pane, jeme chlieb, ktorý sme nadobudli ťažkou prácou, a v tomto smutnom položení sa umárame už dlhší čas.““ —

Ako dodáva pán Johann Herkel, sám spísal ich žiadosť. Mená žalobníkov boli vraj Bartoš a Vrabec, na mená ďalších dvoch si nespomína. Sotva ubehlo niekoľko týždňov — hovorí pán Herkel —, objavili sa u neho ďalší traja, tentoraz bez písma a povedali: „Pane, sme z Lajoškomárna a poslal nás k vám pán hlavný inšpektor; pricestovali sme sem z domu len tajne a iba naše ženy vedia, kde sme, pretože keby sa rozchýrilo, kam sme sa vybrali, pochodili by sme tak ako tí štyria, ktorí tu boli predtým.“ Keď sa pán Herkel spýtal, čo sa s nimi stalo, odpovedali: „Pane, ešte ani neboli doma, už na nich čakali hajdúsi ako na najväčších bakoňských zbojníkov, vo Veszpréme ich dali do želiez, uvrhli do žalára a prvý z nich potom dostal 64, druhý 50, tretí 40 a štvrtý (ako vyplýva zo stoličnej správy, ktorá je tiež v mojich rukách, išlo o starca) 24 palíc, dvaja z nich sú ešte v žalári a my nevieme, čo si máme počať.“ Pán Herkel im nemohol tak ľahko uveriť a spýtal sa ich: neprevinili sa tí štyria v niečom? No oni povedali, že to boli štyria najspravodlivejší v dedine, všetci ich mali radi, ľudskej duši by neublížili a svedomito si plnili aj povinnosti voči pánom i stolici. Keď sa skončil rozhovor, dodáva pán Herkel, objavil sa u neho sekretár hlavného inšpektora slobodného pána Alexandra Prónaya a pozval ho k svojmu nadriadenému; pán Herkel pozvanie prijal a doručil mu v rýchlosti spísanú sťažnosť, a tento čestný muž ju ihneď poslal do Viedne na vysokú dvornú kanceláriu. Z vlastného mešca priložil k listu 50 zl., ktoré boli určené pre agenta a so slzami v očiach napísal, že títo úbožiaci mali popri svojom utrpení tak či onak dosť výdavkov a sám by mimochodom nikdy neveril, že sa dožije takýchto strašných vecí. Blahosklonnou kráľovskou rezolúciou vydanou v tejto záležitosti dňa 30. septembra 1828 sa nariaďuje, že lajoškomárňanský zbor má mať kaplána znalého slovanskej reči, aby obec nebola ukrátená o duchovnú útechu. Správa stolice, ktorú, ako sme povedali, o tejto udalosti podali na vysokom miestodržiteľstve, hovorí síce o tom, že títo ľudia boli potrestaní za narušenie pokoja, no ďalej sa tu dodáva, že takéto trestanie si vyžaduje rešpekt, ktorý sa nedodržal ani voči sudcovskej moci, ani národnej reči, pretože z jazykovej konfúzie nevzišlo nič dobré a šťastie krajiny sa dá podporiť len jednotou jazyka; okrem toho vyslovuje stolica v tejto správe prosbu, aby bol pán advokát Johann Herkel kvôli vyhotoveniu prosbopisu prísne pokarhaný. Po desiatich rokoch podali z tej istej obce na gen. konvente v Pešti novú sťažnosť, kde sa slovanskí členovia tej istej obce ponosujú, že hoci milostivá kráľ. rezolúcia ustanovila pravidelnú bohoslužbu, zažili v tomto ohľade veľký útlak, pretože sa zúčastňujú na bohoslužbách len každú štvrtú nedeľu a to iba ráno a len jednu hodinu, keďže iných bohoslužieb niet. Ďalej sa sťažovali, že ich duchovný M. len raz alebo dva razy do roka slúži svätú Večeru Pánovu a to dokonca niekedy cez pracovný deň, keď musia byť na panskom, prečo aj istá žena, ktorá nemohla prijať svätú Večeru Pánovu vo svojej rodnej reči a ktorú kvôli tomu duchovný častoval hrubými výrazmi, prestúpila k rímskokatolíckej cirkvi; ďalej sa ponosovali na správanie duchovného a dodali, že sa kvôli nemu presťahovalo z obce viac než štyridsať manželských párov do pokojnejšej oblasti. V prosbopise uviedli, že počet slovanských členov v tejto obci predstavuje 253 duší, maďarských len 84. Nuž, čo na to poviete, pane, a ako chcete ospravedlniť tento postup?

*

Keďže práve hovoríme o gen. konvente, chcem spomenúť ešte jeden prosbopis týkajúci sa tejto záležitosti, ktorý poslali slovanskí členovia velégskej obce, v Stolnobelehradskej stolici, gen. konventu 6. septembra 1838. Okrem iného tu čítame: „So zlomenými srdcami objavili sa slovanskí členovia ev. zboru z Velégu u urodzeného pána (teda u hlavného inšpektora — túto funkciu vtedy dôstojne zastával spomínaný Alexander Prónay, šľachetný a kresťansky mierny muž) a vzlykajúc sa žalovali, že nám vzali to najlepšie, najkrajšie a najcennejšie, čo sme mali na tomto svete, totiž svätú bohoslužbu v kostole, túto milosť božiu a útechu evanjelia. Len pred niekoľkými dňami zvolal náš kazateľ vo svojom byte stretnutie a odsúdil na ňom nás, úbohých Slovanov; pozval k sebe niekoľko svetských osôb a úradníkov zo stolice, dedinského richtára, panovačného úradníka a niekoľko najagresívnejších Maďarov a uskutočnila sa porada o nás a o našich požiadavkách. Žiadali sme totiž, aby sme Všemocnému Bohu mohli slúžiť v materinskej reči tak ako Maďari a aby sme mohli tak ako oni farárovi odovzdávať peniaze, plody našej práce, aby sme ho mohli platiť, zúčastniť sa na stavbe novej fary, nákupe zvona, kalicha a podobne. Naše požiadavky sa nevzali do úvahy a cirkevný konvent rozhodol: ak Slovania niečo podniknú proti kazateľovi, ihneď sa predajú ich domy a budú musieť opustiť obec. Okrem toho vymenovali na tomto konvente Maďara, ktorý mal dávať pozor a sliediť, či sa nejaký Slovan nevysloví proti konventu alebo kazateľovi. Ak áno, bolo ho treba ihneď v putách predviesť do Stoličného domu, uväzniť ho alebo ho poriadne potrestať.“ Po tomto úvode vysvetlili, ako a akým spôsobom dochádza k obmedzovaniu a zabraňovaniu bohoslužby a taktiež výučby detí v ich materinskej reči a dodávajú, že keď mal u superintendenta dištriktu kazateľ K. uviesť ich počet, nahlásil tajne len tri duše. V skutočnosti ich bolo 126.

*

O kamenickom prípade som hovoril preto, aby som osvetlil hodnovernosť istej ctihodnej duchovnej osoby, ktorá bola natoľko presvedčená o svojej bezúhonnosti, že sa rozhodla tento prípad poslať do Allgem. Zeitung, alebo ho už aj ctenej redakcii dokonca zaslala. Ako by som si mohol takýto prípad vymyslieť, keď som nikdy nebol v Abovskej stolici a nepoznám teda ani lokalitu, ani tamojšie osoby? Hodnoverná ctihodná osoba stavu duchovného, od ktorej som sa dopočul o kamenickom prípade, je pán Michal Hodža, evanjelický farár zo Sv. Mikuláša v Liptovskej stolici, taký skúsený, mierny a čestný muž milujúci pravdu, že všetci, čo ho poznajú, bezpodmienečne veria jeho tvrdeniam a výpovediam a rovnako sa plne teší dôvere svojich spoluveriacich a krajanov, ktorej je s určitosťou hodný. Tomuto mužovi hovoril o kamenickom prípade, ktorý som spomínal v Allgemeine Zeitung, pán Karl Serday, učiteľ v tom istom evanjelickom zbore, čestný muž, a ten sa dopočul o prípade počas cesty v hornej oblasti Uhorska v mestečku Sečovce priamo od pána duchovného Sörésza, spomínaného kazateľa v kamenickom zbore, ktorého tam pocestný náhodou stretol a ihneď si jeho slová zapísal do svojho denníka. Ak ste vy, pane, popreli tento fakt v Allgemeine Zeitung č. 30, 31 z r. 1844 a ak ste sa pritom odvolali na list samého pána Sörésza, ktorý všetko, čo som uviedol, priamo vyhlásil za sieť lží a výmyslov a tým sa zdanlivo ukázalo pravdivým vaše tvrdenie, ja som sa obrátil s listom na pána Hodžu a poprosil ho, aby všetko presne prešetril a uviedol na pravú mieru. Pán Hodža preto vyzval pána Serdaya, aby zaujal stanovisko a naliehal, aby mu všetko ešte raz vyrozprával a podal o prípade presnú správu. Pán Serday na to odvetil, že môže len rovnakým spôsobom zopakovať to, čo už raz povedal, odvolal sa na svoj denník a povedal, že je pripravený odprisahať pred príslušnou vrchnosťou, že správu počul do najmenšieho detailu priamo od pána Sörésza. No predtým, ako sa malo prikročiť k tomuto závažnému aktu, napísal sám pán Hodža pánovi Sörészovi list, kde písomne apeloval na jeho svedomie, aby pán Sörész potvrdil správnosť faktov, ktoré povedal pánu Serdayovi, alebo aby sa priznal, že všetko toto rozpovedal len ako žart, aby preklenul rozhovorom prázdny čas. Pán Hodža poskytol pánu kazateľovi Sörészovi dlhší čas na rozmyslenie a odpoveď — preto som svoje zdôvodnenie zverejnil publiku trochu neskôr, ako by bolo bývalo namieste. Pán Sörész list dostal, ako sa dá usúdiť podľa záznamu pošty, na ktorom sa nachádza jeho vlastnoručný podpis a ktorý je teraz u mňa, no doteraz naň neodpovedal. Keď pán Hodža a pán Serday videli, že odpoveď pána Sörésza nechodí, odišiel posledný menovaný za prvým podžupanom Liptovskej stolice, pánom Paulom v. Madocsánym, pred ktorým po zložení prísahy vypovedal, že mu nasledovné doslova vyrozprával pán Sörész.

To je len jedno presvedčivé svedectvo o pravdivom obsahu skutočnosti, ktorú som predniesol. Je to silný dôkaz toho, že sa Slovania v Uhorsku nesťažujú bezdôvodne a nerobia nemiestny neporiadok, ako tvrdia ich hodnoverne sa tváriaci protivníci. Čo sa týka uvedenej skutočnosti, neradím vám, pane, aby ste sa s ňou zahrávali; pretože pri najlepšej vôli by ste nikdy nedokázali pred verejnosťou opak môjho tvrdenia, aj keby sa vaše zdôvodnenia opierali o list pána Sörésza. Nech sa pán Sörész, ktorý vo svojom liste (mimochodom, triumfoval s ním takmer vo všetkých maďarských novinách) celú záležitosť poprel a na mňa váľa nadávky a posmech, zodpovedá pred svetom, Bohom a svojím svedomím. Dehonestujúce výrazy, ktoré sú viac než urážlivé, ako ste sám povedali, sa ma netýkajú a dopadajú s dvojitou váhou na hlavu iného. Táto vec už mimochodom nepotrebuje nijaký komentár. Bolo by správne a spravodlivé, keby tie maďarské noviny, čo list prevzali, publikovali aj moje zdôvodnenie; bolo by to správne a spravodlivé a ja som zvedavý, ktoré z nich sa budú riadiť spravodlivosťou a rešpektovať pravdu. Ak tak nespravia, jasne a jednoznačne sa ukáže, čím sú.

Čo sa týka iných prípadov, predstavujem si, alebo aspoň by som chcel na vašu česť veriť, že ste sa o nich zrejme nedozvedeli a len z nevedomosti, ktorú u vás predpokladám, ste v týchto novinách obviňovali Slovanov z toho, že sa neopodstatnene ponosujú, pretože sa na nich vraj v skutočnosti nepácha krivda; no neskôr, keď ste sa dozvedeli o určitých veciach, mali ste zrejme sklon k zľahčovaniu alebo prikrášľovaniu skutočností, aby ste zostali formálne dôsledný. No popravde povedané je skutočne lepšie preukazovať úctu spravodlivosti a pravde, aj keby stáli na opačnej strane, ako sa držať formálnosti a pokúšať sa o dialektiku alebo kazuistiku. Úsilie dozvedieť sa o určitej vec i pravdu, no iným ju predostrieť ako nepravdivú, je formou zla a prevýši ho len irónia, kde o všetkom dobre a zle rozhoduje len domýšľavosť, ba dokonca sama určuje, čo je dobré a čo zlé.

*

Nakoniec sa pýtate, pane, či bude nemecká tlač aj naďalej poskytovať priestor pre domnelé ohováranie. Chcete ju priviesť k tomu, aby tak v budúcnosti nerobila. Podľa vášho názoru by tak nemala robiť preto, lebo si myslíte, že by si mohli byť oba národy v krátkom čase navzájom prospešné. Už v tom pane, že chcete z dôvodu prospešnosti umlčať nemeckú tlač čo sa týka slovanských záležitostí, je čosi podozrivé, nečistý úmysel. Keď ste si taký istý svojou pravdou, ako sa tvárite, prečo ste potom nepovedali nemeckej tlači priamo, aby sa nezhadzovala nactiutŕhačstvom, ale označili ste jej pohnútky ako ab utili? Aký ste len netolerantný, keď upierate právo utláčaných na sťažnosť, alebo aspoň chcete zabrániť, aby sa ponosy nedostali na verejnosť? Potom vám ale musím priamo a otvorene vysvetliť, že táto neustála honba za sympatiami cez spoločenské záujmy a podobne nesvedčí o správnosti veci, ani o silných stránkach takéhoto snaženia. My Slovania sa skutočne nikomu nevtierame do priazne, tak ako majú vo zvyku iní, a ani to nepotrebujeme, pretože sme si vedomí spravodlivej veci. Ten, kto sa obáva, že jeho záležitosti nemajú solídny morálny základ a mohol by pri nejakom nepodstatnom prípade utrpieť porážku, len nech sa pachtí za sympatiami a namiesto toho, aby bol sám sebou, nech len — aby sme použili taký výraz — navždy zo seba vystúpi. Pri spravodlivej veci prídu sympatie sami od seba; iné sympatie, ako napríklad tie, ktoré sa odvodzujú z pohnútky ab utili, sú a môžu byť vďaka svojej povahe len nestále, partikulárne a dočasné. A dodávam, že by Nemecko muselo zaprieť svoju podstatu, keby sa uchýlilo k takejto jednostrannosti, ako to od neho požadujete.

*

Koncom minulého roka ste si, pane, v závere vášho článku o populačných pomeroch v Uhorsku spomenuli aj na mňa a obvinili ste ma ohľadom môjho druhého, proti vám namiereného článku z nedôsledností a protirečení. Nepovažoval som za hodné námahy odpovedať vám, pretože na tom mieste vo vašom článku, kde sa venujete môjmu textu, niet nijakých dôkazov, len samé rozumovanie. Čo je zvláštne, môj článok, kde sa podľa vášho názoru nachádzajú nedôslednosti a protirečenia, nazývate šikovným manévrovaním! Úprimne povedané, donedávna som nevedel, že by sa dalo šikovne manévrovať nedôslednosťami a protirečeniami; a vy, pane, ma chcete obviňovať z protirečení! Zdá sa, že ste príliš zaťažený logikou: kde však zostala? Alebo chápete pod týmto šikovným manévrovaním len dialektickú pozlátku? Tu vám musím pripomenúť, že som si vedomý správnej veci, preto dialektickú pozlátku nepotrebujem a prenechávam ju iným, ktorým sa môže zísť. Vo svojom druhom článku ste ďalej vyhlásili, že o tejto záležitosti už nebudete chcieť písať, a napriek tomuto vyhláseniu ste sa ozvali. Môžem z toho usúdiť len to, že vám formálne veľmi záleží na poslednom slove; verte mi však — formálne posledné slovo nie je vždy posledným z hľadiska obsahu.

*

Musím spomenúť ešte tú okolnosť, že rovnako ako vzhľadom na nás Slovanov v Uhorsku, aj vzhľadom na Nemcov v Sedmohradsku ste tvrdili a snažili sa dokázať, že tamojší Maďari na nich nepáchajú krivdy; o tom, že skutočnosť je iná, vás však poučil (a myslím, že úspešne) istý tamojší statočný Nemec.

*

Ľudstvo sa nezaprie, a takisto ani mocný duch doby. Pre národy a vďaka národom svitlo ľudstvu krásne, nádherné storočie, a vzdor proti pravému duchu doby a jeho požiadavkám nie je úspešný. Tou istou mierou, akou vzdorovitý človek zapiera ducha doby, zapiera duch doby jeho. Dobre vieme, že niekedy nadšenie prekypí, no pri prekračovaní právnych noriem nie je zotrvávanie pri starom dobré, pretože v sebe zachováva reflektujúcu vôľu. Ešte stále žijeme s nádejou, že Maďari uznajú naše právo na národný svojráz a pochopia požiadavky ducha a ľudstva 19. storočia a napravia to, čo sa udialo v náš neprospech. Veď Maďari už dosiahli tak veľa pre svoj národný svojráz. To málo, čo máme, nech nám neberú, nech je v budúcnosti právne nedotknuteľné. Nikdy sme nechýbali, keď išlo o to, splniť si povinnosti voči Uhorsku a preto by sme ani nemali byť ukrátení o naše práva. Možno dnes hovorím proti vetru, no nech čas neplynie bez toho, aby sme o ňom nevydali svedectvo!

Na záver musím ešte poznamenať, že keby vás neuspokojili tieto skutočnosti alebo keby sa objavila nevyhnutnosť predniesť určité ďalšie skutočnosti, uvediem niekoľko takých, ktorých som bol očitým svedkom a ktorých pravdivosť nebude môcť nikto poprieť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.