Zlatý fond > Diela > Slovanstvo a svet budúcnosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Slovanstvo a svet budúcnosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 128 čitateľov

1. Slovania v minulosti; ich chyby a prednosti; otázka ich poslania v dejinách

Je načase, aby sme sa dohovorili, bratia! Smutná doba nás vážnym, dôstojným hlasom vyzýva k činu, a tu je najviac potrebné dohodnúť sa.

Vypočujte si teda tieto slová, ktorých zmyslom je zhoda medzi nami všetkými, počúvajte, bratia, vy všetci: na ďalekom, mocnom Severovýchode; na zotročenom Juhu a vy v službách cudzincov, týraní na Západe. Vypočujte si ich vo všetkých krajinách a všetkých župách, kde znie slovanská reč a oznámte ich všetkým tým, ktorí im môžu porozumieť a cítia v sebe silu k činu. Odkedy jestvujeme, nikdy sme nedospeli k zhode, a hoci sme nikdy ani spoločne nekonali, napriek tomu sme všetci rodní bratia, skúšaní tými istými osudmi a čaká nás spoločná budúcnosť.

Úprimné, priame, rozvážne a mužné budú tieto slová vyvierajúce z hrude muža, ktorého dušu od najútlejšej mladosti najväčšmi zamestnávali osudy nášho kmeňa. Jeho zrak smutne blúdil našou minulosťou plnou utrpenia, no zažiaril radosťou, keď sa mu otvorila naša vytúžená, veľká, nádherná budúcnosť. Dosť toho vykonal, aj vytrpel za život nášho kmeňa a pritom sa nijako nenechal ovplyvniť zvonka; o tom však nech hovorí naše posolstvo.

Nech nikoho nemýli, že tu o myšlienke slovanstva hovoríme s doteraz nevídanou úprimnosťou, a maloverní nech sa nezľaknú priamosti našej reči; keď sa raz chceme zjednotiť a konať, musíme si vytýčiť spoločný cieľ — takto každým dňom porastie naša sila, naši úhlavní nepriatelia zoslabnú a vytratia sa a zatiaľ čo nás čaká isté víťazstvo, ich čaká istá porážka. Nijaká sila, ani sila vlád už nie je schopná strhnúť k zemi náš život, ktorý sa nesie v ideách budúcnosti. Bude mu prospievať šťastie aj nešťastie, dozrievať bude za slnečného svitu, no aj za dažďa, hromu a blesku; taký je chod prírody! Nešťastia, útlak a prenasledovania budú len skúšobným kameňom našej sily, povzbudením a výzvou pre nášho ducha. Posilnia a zocelia nás — veď na vytvorenie veľkého diela, ktoré nás čaká, potrebujeme silu, podnikavého a odvážneho ducha, oceľovú, nezlomnú vôľu. Nech sú teda priame a mužné tieto slová, bratia!

Kto z vás osvietených vyšším duchom sa povzniesol nad ťažkosti každodenného života a blúdil zrakom po našom šírom svete, kto z vás, pýtam sa, si nepovzdychol z hĺbky duše nad tu žijúcim národom, nad nešťastím, ktoré ho prenasleduje tisíc rokov, alebo nad bremenom, čo ho gniavi, nad potupou, ktorá ho postihla? Áno, nevysloviteľne veľké je nešťastie nášho národa, a keď si hlboko dojatý pozorovateľ začne klásť otázky, ako k tomuto všetkému prišlo, ako k tomu vôbec mohlo dôjsť — namiesto toho, aby na ne odpovedal, v prvej chvíli zmĺkne od žiaľu.

Skutočne je srdcervúci pohľad na národ v Európe počtom najväčší, ktorý je rozdelený, roztrhnutý, rozdrobený a vo svojej rozbitosti vzdychá pod jarmom Turkov; najprv dlhý čas slúžil Nemcom, bývalej Svätej rímskej ríši, teraz Rakúšanom, Prusom a Sasom. Tam ho trhá a zotročuje taliansky, inde zas maďarský živel, no všade je len zapriahnutý do triumfálneho voza cudzích, len iným buduje honosné stavby a odmenou mu je za toto všetko len posmech, hanba a potupa; zármutok vzbudzuje pohľad na brehy Labe a Odry a pozdĺž pomoranského pobrežia, kde už vymrela veľká časť tohto národa v najtvrdšom nemeckom otroctve, na severe Talianska takisto zanikla v cudzom národe. V Turecku sa odvrátila od náboženstva svojich otcov a stala sa posluhovačom tých, čo utláčajú jej bratov; toto všetko tvorí, ako sme povedali, v prebúdzajúcej sa slovanskej duši jeden obraz — čo iné môžu tejto duši poskytnúť hroby a trosky jeho národa, jeho sveta? Aj mnohí z nás pocítili nad touto skutočnosťou hlboký žiaľ a nechali ho rozoznieť v bôľnom náreku; za mnohých tu uvádzame len Nikolu Tomašiča, ktorý sám slúžil cudzím, no napriek tomu si spomenul na svoj pôvod a smutný pohľad mu padol na slovanský svet. Bolesť, ktorú pocítil a živo vyjadril vo svojich nádherných „Iskriciach“. V 27. Iskrici takto hovorí:

„Roztrhané sú tvoje údy, drahý slovanský národ, no už sa v nich hýbe spoločný život a každým dňom v nich živšie vrie a prúdi tvoja krv. Dlhá bola tvoja studená a strašná zima, no už aj tebe začínajú svitať jarné dni, už aj tebe začínajú kvitnúť kvety, poliate mnohými slzami: tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; tak ako sa na seba podobajú sestry, podobajú sa na seba tvoje kmene, drahý národ; tvoje nárečia v sebe majú svätú, nesmrteľnú príbuznosť; tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; ďaleké hory a púšte však oddeľujú brata od brata, tak ako more; ľutovať treba syna, ktorý nepozná potomstvo svojej matky. Ó, akí sme všetci biedni! Ľahšie ako milovať padne nám nenávidieť, ľahšie sa nám rozchádza, než schádza, naše ruky ľahšie zabíjajú, ako objímajú. Málo sme toho doteraz urobili, aby sme sa spoznali tak, ako sa patrí, aby sme si bratsky podali ruky, aby sme sa objali. Dopustili sme, aby nás nešťastie rozfúklo ako vietor slamu. Všetko je u nás neurčité a nestále: výslovnosť, spôsob písania, veda, zákon a mravy. Všetko toto sa musí zrodiť odznova, a bude to veľmi namáhavé, ale o to väčšia bude radosť. Skloňme sa pred veľkolepou úlohou, ktorá nás čaká, vyzbrojme sa železnou trpezlivosťou, veľkodušnou pokorou. Teraz niet času ospevovať starú slávu. Tak ako sa snaží a vzdychá človek, ktorý nesie veľký náklad, snažme sa aj my a buďme činní, aby sme si námahou a prácou vydobyli ťažkú korunu našej blahodárnej slobody.“

Toto nádherné miesto, ktoré sa nedá vyjadriť v preklade, uvádzame v origináli od slova do slova: „Raztergnuta su uda tvoja, slavenski slavni narode, ali obceni život u njima se mice, svaki dan tvoja kerv sve to veselie vrie i tece. Duga biaše tebi zima studena i burna, nu i za te počimlju sada prolietni dani zabielivati, i za te počimlje s mnogimi suzami zaliveno cvietje cvietati. Veleznačno je preporodjivanje tvoje; kano naliči sestra na sestru, tako se naliče jedan drugom i puci tvoji, narode mili; tvoji jezici pokazuju sveto i neumerlo svoje bratinstvo. Veleznačno je preporodjivanje tvoje, ali planine i pustinje prostrane kano more razdjeluju bratju od bratje; žalostni sin nepozna poroda majke svoje. Žalostni mi, lakša nam je omraza nego ljubav, berže se razstajemo nego sastajemo, ruke naše radie ubiju nego ogerle. Malo do sada učinismo, sa jedan drugoga kako valja poznademo, da se bratinski rukujemo i gerlimo. Kano slamu raznešenu od vietra, pustili smo da nas nesreca razvija. Sve je kod nas neizviestno i izgovo pisanje, nauka, red i običaj. Sve to se mora preporoditi, muka je velika, ali ce i još veca radost biti. Poklonimo se pred znamenitom sudbinom, koja nas čeka, oružajmo se čverstim uzterpljeniem, velikodušnom poniznosti. Nije sada vrieme da pievamo staru slavu našu. Kano čoviek dižuci veliku težinu, muči se i uzdane, taki i mi mučeci se radimo i mučeci se dobimo težku krunu spasonosne slobode naše.“

Nestačilo však, že sa slovanský svet vo svojej mnohonásobnej neblahej rozdelenosti a rozštiepenosti ocitol z veľkej časti v troskách, nad ktorými po storočia v žiali sedí a plače génius slovanstva tak ako Izida oplakávajúca rozmetané kosti Osirisa. Akoby išlo o zavŕšenie ich nešťastia, Slovania ešte navyše v tomto nešťastnom úpadku, ako právom poznamenáva Tomašič, zabudli na svoj spoločný pôvod a tým do hlbokej temnoty zabudnutia upadli všetky väzby ich spoločného pôvodu, ich bratskej jednoty. V tejto pustej noci, v týchto pre slovanstvo smutných a temných časoch, keď jeho telo ležalo ako v bezvedomí a cudzí chytali a trhali jeho údy približujúc sa takto stále viac a viac k srdcu, nespomenul si nijaký kmeň na núdzu toho druhého, ale musel ešte navyše vtesnaný do cudzej kazajky a priviazaný na povraz cudzieho pána slúžiť ako nástroj na utláčanie a ďalšie zotročovanie bratov, pre radosť svojich pánov. Z tejto temnej noci, kde každý na každého zabudol, zaznie občas akoby zo sna volanie pripomínajúce náš spoločný pôvod, raz silnejšie, inokedy tichšie, podľa väčšej alebo menšej sily a nadanosti toho, kto takto volá k hlboko upadnutému slovanskému svetu a toto volanie je tým jediným, v čom môže spiace ľudstvo ako-tak zachytiť duch slovanstva. Takéto hlasy, ktoré rozpadnutým slovanským kmeňom pripomínajú ich spoločný pôvod a stratenú jednotu, ozývajú sa v slovanskom svete od sv. Cyrila a Metoda, od Nestora, sv. Prokopa, Dalimila, Piaseckého atď. a s nimi podobne ako so starými povesťami spája sa tušenie rovnakého pôvodu u všetkých našich kmeňov, ktoré sa vinie všetkými storočiami a nikdy úplne nevymrelo. Tieto povesti hovoria raz otvorene a výslovne o spoločnom pôvode našich kmeňov, ako aj o vysťahovaní troch bratov, Čecha, Lecha a Rusa zo spoločného sídla, alebo to naznačujú alegoricky, tak ako stará ľudová povesť, kde sa v otcovskom dome pohádajú bratia, s výnimkou toho najstaršieho odídu do cudzích služieb a po tvrdej výchove a skúške vrátia sa späť do otcovského domu s dušou pripravenou k zmieru a potom spolu nažívajú v jednote a pokoji. Jednota dosiahnutá určitým vývinom síl nie je u jednotlivých slovanských kmeňov dôsledkom spomínaného nejasného vedomia, ktoré by sa chystalo presadiť sa. Tak napríklad v mocnom husitstve, a tu dávame celkom za pravdu Rusovi Jelaginovi proti Palackému, ožili spomienky na pravoslávnu cirkev našich otcov, pred časmi spoločnú všetkým našim kmeňom, v dôsledku čoho husiti rokovali s carihradským patriarchom o pripojení k tejto cirkvi; tak sa snažili okrem iného aj viaceré mocné kniežatá — menovite Samo, veľkomoravský Rastislav a Svätopluk, chorvátsky Ljudevit, srbský Dušan, český Břetislav a poľský Boleslav Chrobry — zjednotiť všetky okolité kmene so svojimi ríšami. No všetky tieto snahy zostali len polovičaté a stroskotali na driemajúcom sebavedomí našich kmeňov.

Prekonajme však bolesť, ako sa patrí na mužov a porozmýšľajme nad vytvorením lepšej budúcnosti pre náš kmeň; pristúpme k úvahe nad tým, ako mohlo dôjsť k tomu, že slovanský svet podľahol takému bezpríkladnému nešťastiu a z veľkej časti sa mohol stať korisťou cudzincov. Slovania sú predovšetkým závislí na rodinnom živote, tešia sa zo šťastia tých, ktorí patria k rodine a sami užívajú toto šťastie. Nikde inde nemá slovo „rodina“ taký vrúcny význam ako u Slovanov, nikde inde sa na nej nepodieľajú jej členovia tak živo ako u nich a keď Poliak vysloví svoje „ojczyzna“, myslí pri tom najprv na svojich najbližších a na ich najbližších, ktorí vytvárajú v najširšom zmysle národ. Nijaký iný národ neslávi rodinné sviatky s toľkou srdečnosťou, poéziou, nádherou ako Slovania, ale ani odchod tých, čo naveky opúšťajú rodinný kruh, teda tých, ako sa hovorí, čo „odchádzajú k praotcom“, nikde sa nepreciťuje tak hlboko, nikde sa za nimi tak úprimne nežiali a neoplakávajú sa tak ako u nich. Tento život je pre Slovana kruhom, kde sa stále pohybuje, kde zotrváva s najvrúcnejším potešením, na ktorý hľadí z diaľky so zármutkom a ku ktorému sa vracia vo všetkých svojich najmilších myšlienkach. Nijaký národ okrem Slovanov nemá takú bohatú poéziu ospevujúcu a oslavujúcu život. Rozšírený rodinný kruh je pre Slovana občinou. Je to jeho silná, ale aj slabá stránka a o tom, že ho skutočne takto chápe, svedčia všetky jej ustanovizne u všetkých našich kmeňov. V starých časoch ručila občina zákonne za každého svojho člena, nestrpela žobrákov, ale rovnako sa starala o každého chorého alebo toho, kto bol na to odkázaný, ako keby išlo o člena rodiny a nehnuteľný majetok nepatril jednotlivcovi, ale občine ako súhrnu všetkých jej členov. Táto posledná skutočne slovanská ustanovizeň sa udržala do dnešných čias v Rusku, no celkovo aj v cudzích, nie úplne upadnutých slovanských krajinách, kde sa uchovali tieto staré slovanské ustanovizne viac či menej pri živote. Do dnešných dní vládne v slovanských občinách obyčaj, podľa ktorej nariadenia a príkazy vychádzajúce z vlády, napríklad vyberanie daní, povolávanie regrútov atď. nevykonávajú vládni úradníci, ale starostovia obcí, ktorí ich, podobne ako ich otcovia, uskutočňujú po zrelej úvahe a podľa svojho najlepšieho úsudku rozdeľujú medzi jednotlivcov dane, povolávajú regrútov atakďalej.

Rozšírená občina je okruh, v slovanskom svete veľmi dôležitá župa. Tak ako záležitosti občiny vedú starostovia, otcovia rodín, o záležitostiach týkajúcich sa celého kruhu (župy, vojvodstva) rozhoduje sa spoločne na zhromaždeniach (poľských viecoch, sejmikoch, českých sněmoch, uhorských kongregáciách, u južných Slovanoch na skupštine) s rovnakým právom účasti na porade všetkých vlastníkov zeme jedného okruhu, a pôvodne to boli všetko otcovia rodín (vladyka, z ktorého sa vytvorila neskoršia šľachta). V Rusku sa nemohli rozvinúť tieto stretnutia okruhu a nemohli nadobudnúť takú dôležitosť, ako napríklad v Poľsku, v Uhorsku atď., keďže tam brzdiaco zasahovala najvyššia moc, no aj tam má šľachta do dnešných dní ešte právo uskutočňovať samostatné zhromaždenia, voliť si svojich maršálov a sudcov v dvoch prvých inštanciách a aj niektorých administratívnych úradníkov. Od okruhu prechádza ďalší vývin k štátu ako k najvyššej moci, t. j. moci, ktorá zahrňuje všetky okruhy a udržiava ich jednotu; Slovania si však túto moc ani štát nevedeli, alebo môžeme dokonca dodať nechceli vytvoriť a uviesť do života silou, primeranou ich poslaniu. Na občinových a okruhových zhromaždeniach je treba brať podľa možnosti do úvahy názory, nároky a záujmy všetkých, a pokiaľ je to možné ctiť si ich a zohľadňovať. Tí, čo sa na týchto zhromaždeniach radia sú tí istí, ktorých sa tieto záležitosti týkajú a okrem toho sa považujú za členov tej istej rodiny, za rovných bratov (równi bracia). V štáte je to inak. Vnútornou a vonkajšou funkciou štátu je chrániť celok. Štát je skôr zameraný na to, čo je všeobecné, než na jednotlivosti a nemusí sa ani zďaleka zhodovať s názormi, nárokmi a záujmami všetkých. Oveľa častejšie sa ocitá zoči-voči nevyhnutnosti presadiť to, čo sa uznalo za najlepšie, napriek protirečeniu jednotlivcov, ba dokonca je nútený využívať jednotlivcov a ich duchovné i fyzické sily. Toto sebazapieranie, podriaďovanie sa jednotlivca všeobecnosti a služba celku, ktorý má človek pred očami skôr ako ideu, než vo forme konkrétnej predstavy, časté odopieranie si rodinného a občinného života, ktorý má Slovan tak rád, odporovali priamo slovanskej prirodzenosti, a preto sa aj naše kmene všade a zo všetkých síl vzpierali vytvoreniu silnej vlády, organického štátu a nikdy nepripustili, aby z kmeňov vznikla veľká štátna jednota. Väčší jednotný štát nemôže veľmi zohľadňovať jednotlivca, vyžaduje si viac sebaobetovania, viac sebazapretia a súdržnosť sa dá dosiahnuť len väčšou mocou, všetko toto sa však našim kmeňom protivilo. Letmý pohľad na slovanské dejiny potvrdzuje po všetkých stránkach pravdivosť týchto viet. Ak mali Slovania niekde dostatočný dôvod na vytvorenie pevných, mocných štátov, potom to bolo určite tam, kde hraničili s cudzími národmi, teda na Labe, na Odre a na dolnom Dunaji; avšak práve tam vidíme pravý opak. Nikde niet takej rozdrobenosti a rozbitosti, nikde toľko nejednotnosti a svárov ako práve tu: možno sa ešte čudovať, že sa tu všetci bezozvyšku stali korisťou cudzincov? Len sa prizrime, ako k tomu došlo. Na Labe a Odre, teda tam, kde bol nápor germánstva najsilnejší, vidíme ich už rozdelených na tri skupiny: na Bodričov, Lutičov a Srbov, a títo sa znovu ďalej rozpadávajú na nespočetné oddiely a čiastočky, ktoré majú svoje vlastné väzby, svoje vlastné malé kniežatá. Nemožno ani len pomyslieť na veľké spojenie medzi nimi, ani v očividnom nebezpečí, ba práve naopak, vidíme ich takmer v nepretržitom boji a hádke, a keď sa jeden osmelí natiahnuť ruku k tomu druhému, priviesť ho násilím keď už nie k dobru, tak aspoň k spoločnému činu, postavia sa títo na úkor celku pod ochranu nemeckých kráľov, tak ako to často robia Bodriči a Srbi, len aby si, pokiaľ je to možné, zachovali svoje zvláštne postavenie. Vidíme, ako títo Slovania, ktorí zabudli na svoj pôvod, bojujú takmer nepretržite a síce chrabro spolu s Nemcami, avšak márne sa priateľ Slovanov obzerá po úspechu; naopak, stále viac a viac upadávajú do nemeckého otroctva, kde po strašnom zápase so smrťou nakoniec úplne zaniknú, až na nepatrné zvyšky Srbov v oboch Lužiciach, ktoré tam zostali až do dnešného dňa, aby v mene tam vyhynutého slovanského sveta — a teraz v mene sveta rodiaceho sa Slovanom — pozdravili nový deň. — Na ďalšej hraničnej čiare slovanského sveta vznikajú potom Čechy, Veľkomoravská ríša, na juhu sa tvorí Chorvátsko, Korutánsko, ďalej na juhovýchode Srbsko, Bosna, Bulharsko, krajiny, ktoré sa neskôr obohatili o nové geografické prírastky ako o Krajinu, Istriu, Dalmáciu, Slavónsko, Hercegovinu atakďalej. Krajiny tam celkovo vznikajú tak, ako keď rastú huby po daždi. A tak, ako boli kedysi huby vyhľadávanou stravou na stole mocných, tvoria aj naše prírastky pre patrónov, ktorí nás ovládajú, predmet, ktorý, ako môžeme pozorovať v najnovších korunných krajinách Rakúska, sa teší ich zvláštnej pozornosti, starostlivosti a blahosklonnej priazni. Ani jednej z nich sa neslobodno dotknúť a nedajbože nejakú prišľapnúť; všetky majú jestvovať vo svojej sile a ďalej sa vyvíjať a prekvitať podľa raz prijatého princípu rovnoprávnosti. Popri tom, že všetky spomínané štátne spojenia, čo vznikli na hraničnej línii, boli malé a slabé na to, aby dlhší čas vzdorovali cudzincom, ktorí prenikali na naše územie zo všetkých strán, vidíme, že šafária rovnako protivne ako polabskí Slovania. Zo všetkých týchto spojení je nepochybne najdôležitejšia Veľkomoravská ríša, ktorá pospájala naše kmene široko-ďaleko do jedného celku a v presvedčení, že treba založiť mocný slovanský centrálny štát v strednej Európe, vyšla v ústrety vierozvestcom, ktorí prišli k Slovanom a hlásali im evanjelium v ich vlastnom jazyku. Avšak akonáhle tento štát dosiahol takú výšku, že mohol začať plánovať do ďalekej budúcnosti, všimli si ho jeho nepriatelia — menovite jeho najprirodzenejší nepriateľ, Nemecká ríša — a pokúšali sa prekrížiť jeho úmysly a otvorene aj tajne proti nemu brojili. V tom čase už od veľkomoravského štátneho spojenia, do ktorého s veľkomoravským kniežaťom vstúpil už ich otec Bořivoj, odstúpili dvaja českí kráľovskí synovia Spytihněv a Vratislav a dali sa pod ochranu Nemeckej ríše, aby tu proti slovanskej jednote ako nástroj v cudzích rukách uspokojili svoje vlastné záujmy. Tak stratila Veľká Morava jednu zo svojich najsilnejších opôr, bola z tejto strany obnažená, prerušilo sa jej spojenie so slovanskými kmeňmi, ktoré sa grupovali za Čechmi a bratská ruka ju vohnala do pažeráka nepriateľov. Nemožno poprieť, že na tejto strane potom najdlhšie vzdorovali úderom Nemcov Čechy, po stáročia kládli najhrdinskejší odpor úsiliam a výpadom proti ich samostatnosti a vytvorili na tejto hornej deliacej čiare poslednú záštitu pomaly ustupujúceho slovanstva zápasiaceho proti nemectvu; no urýchlilo to spečatenie osudu Veľkej Moravy, ktorý postihol aj Čechov, a hoci sa ich osud naplnil neskôr, predsa len sa takto urýchlil a Čechy museli vložiť hlavu do nemeckého jarma tak ako ostatní bratia, ktorí s nimi susedili. Na spomínanej deliacej línii sa nevodilo lepšie ani ostatným slovanským štátnym zväzkom, čo sa tu objavili: Chorvátsko, ktoré sa nepretržite dostávalo do sporov so svojimi županmi bojujúcimi o zvláštne postavenie, muselo sa čoskoro, keďže sa nedokázalo presadiť ako celok, uzmieriť s Maďarmi, menovite s Kolomanom a uznať ho ako panovníka; k ríši čoskoro pripojili Korutánsko; Srbsko takisto upadlo do krvavých županských sporov a hoci si na istý čas upevnilo svoje postavenie, hoci sledovalo ďalekosiahlejšie úmysly, čoskoro nato sa predsa len stalo korisťou cudzích barbarov a postretol ho ten istý osud ako Bosnu usilujúcu sa o zdanlivú samostatnosť v slovanskom zmysle, a ešte predtým Bulharsko. S pádom Srbska sa na dolnej deliacej čiare pochovali na niekoľko storočí všetky perspektívy južných slovanských kmeňov. A tak sa stalo, že všetci Slovania, čo sa objavili na tejto hraničnej čiare, upadli ihneď do otroctva, do neopísateľnej biedy a potupy. To, ako slovanské kmene chápali štátnu jednotu, vidieť najzreteľnejšie na príklade Poliakov. Nielen v živote občiny mal každý dosiahnuť zadosťučinenie, ale aj na všeobecných zhromaždeniach a v štátnych rozhodnutiach sa museli podľa zvyklosti Poliakov úplne zohľadniť a uspokojiť všetci vladykovia, z ktorých — ako sme povedali vyššie — sa vytvorila šľachta; myšlienky, názory, nároky a záujmy všetkých a každého z nich museli sa nielen prerokovať, ale aj celkovo akceptovať a muselo sa im vyhovieť, a keď sa tak nestalo z dôvodu nespokojnosti hoci len jediného prítomného, bolo všeobecné rozhodnutie vyhlásené za úplne ničotné a nulové. Takto vyzerá v praxi rovnoprávnosť Poliakov; vzhľadom na celok tu má jeden jediný človek úplné práva, nachádza sa na tej istej úrovni ako celok, ktorý ako všeobecno, vôľa všetkých, manifestujúca sa vo verejnom rozhodnutí, nemá zoči-voči jednotlivcovi nijaké právo, a tak sa ocitlo štátne blaho pri nohách každého jednotlivca. Tým sa však súčasne stalo závislé od individuálnej vôle, otvoril sa priestor bezhraničnej samovôli a štát bol takto vydaný napospas každému rozvratu a vo svojej podstate bol vlastne už celkom zničený. Stalo sa to, čo sa dalo skutočne predvídať; Poľsko upadlo predovšetkým vďaka svojmu obávanému „niepozwalam“ vďaka svojmu už príslovečnému „poľskému hospodárstvu“, vďaka „správne pochopenej“ poľskej slobode. Táto sloboda, Pán Boh nás pred ňou ochraňuj, je ešte vždy ideálom mnohých poblúdených a takmer stratených slovanských synov, ktorí ešte stále rozprávajú o „demokratoch“ a „demokracii“ a majú pritom na mysli len svoje „ja“, svoje „áno“, sú domýšľaví a ide im len o ich vlastné nároky. Dobrá pôda pre rovnako dobrú západoeurópsku demokraciu! Štátne zväzky Slovanov vznikajú úplne iným spôsobom ako štátne zväzky susedných národov, a konkrétne Nemcov. Štátny zväzok Nemcov, ktorí sú hnaní vnútornou túžbou po dobývaní, je takto určený uplatňujúcou sa silou; na čele vojska stojí Heriro alebo Schora (Sire), ktorý sa stáva kniežaťom, a vojenský poriadok má funkciu zemského poriadku, takže vojsko a administráciu v župách vedú kráľovi služobníci, takzvaní grófi. Popri tom všetkom kráľ nevládne krajine svojvoľne a je viazaný na rozhodnutia, ktoré majú všeobecnú platnosť, na placita regia, na radu vodcov, a jeho služobníci si zas pokladajú za bezpodmienečnú povinnosť prejavovať kniežaťu vernosť, ktorá bola už za starých čias v ich srdciach skutočne živá. Z toho vidno, že tu máme do činenia s pevne členenou štátnou jednotou, ktorá tvorí predpoklad zdravého rastu celku a je schopná podporovať veľké podujatia. Celkom inak je to u Slovanov. Slovania žili kedysi v celkom patriarchálnych pomeroch, boli rozdelení do mnohých kmeňov a nepomýšľali na veľké podujatia a jednotu. Náš názor na nich upevňuje svedectvo Prokopa, podľa ktorého ich neovláda jeden muž, ale žijú v demokracii. Toto svedectvo si niektorí, dokonca tí najrozumnejší vykladajú ako oslavu starých Slovanov a zo spomínanej demokracie by chceli vyvodiť hádam niečo podobné ako grécke republiky. Podľa nášho názoru treba Prokopove slová vykladať úplne inak. Prokop ovplyvnený byzantínskou ideou cisárstva považuje za podstatné, že Slovania nemajú jediného panovníka; demokraciu, ktorú spomína, možno v skutočnosti pochopiť len tak, že slovanské kmene, ktoré poznal, žili v patriarcháte a v malých skupinách. No to, ako vtedy vyzeral ich život, nám ukazuje Mauritius, ktorý Prokopa dopĺňa a tvrdí, že kmene medzi sebou nestrpeli nikoho, kto by im rozkazoval. Rovnako sa nenávideli kmene, ako aj ich vodcovia (reguli), čiže kmeňoví starejší, patriarchovia. Keby nežili v takom voľnom vzájomnom spojení a neboli navzájom rozosvárené, ako sa potom mohlo stať, že cez nich tak ľahko prešla každá kohorta barbarov, ktorá vtrhla z Ázie do Európy, Huni či Avari, Kazári a Pečenegovia, a takmer bez toho, aby narazila na odpor, strhla ich so sebou a zaobchádzala s nimi tým najpoburujúcejším spôsobom? Ako inak sa mohlo stať, že Maďari mohli prejsť naprieč slovanskými národmi, ktoré akoby boli v najhlbšom spánku, ako sa mohli usadiť na najkrajších rovinách, priamo v ich srdci? Ó, vzorová demokracia našich predkov, čo sa nechá bez reptania vliecť a kmásať, bez slova protestu skloní krotko hlavu do jarma a svojim potomkom zavesí na krk tisícročné otroctvo. Prestaňte s chválospevmi na demokraciu u starých Slovanov, neprelievajte slzy nad utrpením nášho národa, ktoré mu pripravila barbarská, aziatská horda, ale prejavte spravodlivú nevôľu nad slabosťou, nerozvážnosťou a bezradnosťou nášho národa! Demokracia starých Slovanov, ktorú spomína Prokop, nebola ničím iným než prvotným, nevyvinutým detským stavom nášho národa, no my sme v ňom nezotrvali. Hoci Slovanov zo všetkých strán gniavia a utláčajú a všade okolo nich ich hrozia pohltiť jestvujúce, alebo nanovo vznikajúce štáty, sťahujú sa spoločne zo svojich voľných skupín a konečne dochádza aj u nich ku vzniku štátov. Keďže sa však naďalej pridržiavajú svojich občín a žúp, ktorým slúžili spočiatku za základ kmene, nevedia sa zaradiť do štátneho celku. Štáty tu vznikajú na druhej strane nie z pozitívnej, ale skôr len z negatívnej myšlienky, z potreby istoty pri spolunažívaní a obrany, neuplatňuje sa tu teda od počiatku silný impulz, ktorého sme svedkami napríklad u Nemcov a tvorba štátov neznamená uskutočnenie čohosi zákonitého a silného. Na čelo štátov sa nestavajú mocní, odvážni a podnikaví mužovia, ale jednoduchí, mierumilovní sedliaci, ako napríklad u Poliakov Piast, u Čechov Přemysl a v Korutánsku sa muselo novozvolené knieža pri svojej intronizácii objaviť pred zhromaždeným národom v jednoduchom sedliackom odeve. Iní sú Srbi, mocnejší než poniektoré iné naše kmene, kde okamžite ako v národe dosiahol najväčšiu moc župan Štefan Nemanja, podriadil si nielen ostatných županov, ale aj okolité kmene, a úplnú výnimku tvoria Rusi, pretože ruský štát si nezaložili sami Slovania, nie oni od samého začiatku zjednocovali do veľkého celku rozptýlené živly, ale cudzí, germánski Normani. Táto sila, od samého začiatku vštepovaná ruskému štátu, preniesla sa na schopný ruský národ a prijali ju aj nositelia najvyššej moci; je tým, čo podstatne prispelo k tomu, že ruský štát nielen že prežil všetky ostatné slovanské štáty, ale aj nadobudol takú podobu, že tu dnes stojí vo svojej majestátnej veľkosti a tvorí jedinú a najsilnejšiu hrádzu proti ďalšiemu prenikaniu cudzích živlov do nášho sveta a vo všetkých prípadoch zastavila toto prenikanie. Všetky ostatné naše kmene tomuto prenikaniu podľahli, no zastavuje sa na všetkých tých hraniciach, ktoré sa tiahnú cez Rusko, a cudzie živly sami vstupujú do služieb Ruska. Ako sme povedali, dochádza síce aj u Slovanov ku vzniku štátov, no nedarí sa im natoľko, aby zabezpečili život našich kmeňov, ktorý by viedol k splneniu vyššieho poslania. To preto, lebo sa do života štátu vnáša cit, ktorý má dosť priestoru v rodinách a v živote občiny. Vnáša sa doň rovnako intenzívne aj tam, kde musí byť jeho pánom um, a takto spôsobuje veľa zla a nešťastia. To sa to udialo aj v našich štátoch. Keď kniežatá pevnejšie zatiahnu uzdu moci a nazdávajú sa, že takto oživia jednotu nevyhnutnú pre štát, budú ich úmyslu klásť odpor tí, ktorí s nim nie sú spokojní; kniežatá sa dostanú do sporu a nakoniec ich zúrivci vyženú z ich krajiny. Podľa svedectva metropolitu Eugenija odstránili alebo vyhnali Novgorodci za sto rokov viac než tridsať kniežat, a dnešní Srbi usilovne napodobňujú našich predkov v tomto smere tým, že rad radom vyháňajú svoje kniežatá zo svojej krajiny. Každý, kto si myslí, že má na niečo právo, hoci by to bol aj číry výmysel, každý, kto baží po vyznamenaní, moci alebo dokonca po najvyššej suverenite — a väčšina z nás sa nazdáva, že do nej dorástla — a nedosiahne pritom svoj cieľ, každý, kto nezohľadňuje nároky, koho názory a mienky sa neberú do úvahy ako smerodajné, stáva sa nespokojným, zahorí pomstou a ak mu bol podnetom k nespokojnosti ten, kto má najväčšiu moc, v zúrivosti prestane rozlišovať medzi človekom a osobou toho, kto stojí na čele celku, ale radšej v sebe živí zlo a pri najbližšej príležitosti svojho protivníka uvrhne do záhuby. Naše dejiny sú plné hanebných činov tohto druhu. Keď v Čechách múdra Libuša pri príležitosti zhromaždenia vladykov v právnom spore dvoch bratov Klenovičovcov rozhodla podľa zvyklostí krajiny a priznala obidvom bratom rovnaký podiel otcovského dedičstva, rozzúril sa nad tým starší brat požadujúci podľa nemeckého obyčaja prednosť, načo Libuša vyjadrila svoju nevôľu slovami: „Choďte a zvoľte si muža, ktorý vás rozsúdi so železom v ruke.“ Posledné novgorodské knieža Gostimysl, ktoré sa vďaka ustavičnému boju a sváru svojich podriadených vzdalo svojej kniežacej moci, udelilo im radu, aby si povolali vládcu, ktorý bude vládnuť so zbraňou v ruke a ktorý sa potom skutočne zjavil v postave Normana Rurika.

Dokonca aj veľkomoravský Svätopluk túžiaci po zvrchovanej moci zradil svoje knieža a k tomu ešte svojho dobrodinca a strýka, múdreho a mocného Rastislava a vydal ho do rúk svojich úhlavných nepriateľov, Nemcov, a uvrhol tým štát do najväčšieho nebezpečenstva, z ktorého ho, pravda, potom vyslobodil, úprimne ľutujúc svoj čin, pripravil Nemcom príšerné porážky a široko-ďaleko rozšíril svoju moc, pred ktorou sa triasli Karolingovia a celá ich ríša. A opäť to boli jeho dvaja synovia, ktorí sa z toho istého dôvodu ako ich otec vzopreli svojmu najstaršiemu bratovi, na uskutočnenie svojho zlého úmyslu si z Nemecka privolali pomocné vojská a pomohli uvrhnúť do záhuby tak či tak už oslabenú a nad priepasťou stojacu ríšu. Dokonca aj chrabré a veľkých plánov plné srbské knieža Štefan Dušan sa pri unáhlenej túžbe za mocou dopustil ťažkého zločinu, ktorý čiastočne vykúpil len svojimi veľkými činmi, čo jeho národu mali priniesť požehnanie. Zo špinavých, zištných pohnútok takisto zradil Tugumír z Branibora polabských Slovanov v čase, keď sa im podarila koalícia s tamojšími kmeňmi a v poslednom vypätí striasli nemecké jarmo a mužne povstali; takisto zradila Milota z malichernej pomsty svojho hrdinského kráľa Otakara práve v najrozhodnejšom okamihu bitky, a tento hrdinský kráľ by už takmer pripojil k svojmu českému kráľovstvu niekoľko provincií a stal sa postrachom Nemcov; rovnakým spôsobom zradil Brankovič z túžby po vláde na osudnom Kosovom poli Turkom svoje knieža Lazara a Srbov a uvrhol tým svoj národ na storočia do hanebného otroctva a poníženia. Áno, mená týchto troch úbožiakov, Tugumíra, Miloty a Brankoviča, ktorým už potom nezostalo dosť času na to, aby vykúpili svoje hanebné skutky, by sa mali všade, kde len znie slovanská reč, pribiť na stĺp hanby ako mená tých najzvrhlejších zločincov! A prečo musia dnešné srbské kniežatá rad za radom utekať zo svojej krajiny? Pretože niektorí mocipáni sú hnaní zlým démonom ctižiadostivosti a v srdciach dokonca uchovávajú tajné želania a túžby po najvyššej moci; preto musel opustiť krajinu mocný, hoci nie celkom nevinný Miloš, preto musel odísť aj jeho dobre zmýšľajúci syn, ušľachtilý Michal! A ako vyzerajú tieto veci u Poliakov! Pri delení tejto nešťastnej krajiny sa to len tak hemžilo skutočnými zradcami, našťastie však v každom prípade slúžili schopnejšiemu a k vládnutiu povolanému bratskému kmeňu. Domnelých zradcov však bol bezpočet, pretože Poliaci, väčšmi než iní posadnutí svojhlavosťou a egoizmom, vyhlasujú za zradcu každého, čo nezdieľa mienky a názory toho, kto sa považuje za najlepšieho patriota, alebo nie je prívržencom jednej zo strán, ktorých je tam množstvo. Takto označili v novších časoch za zradcov dokonca Chłopického a Skrzynieckého!

Ani u iných národov, a menovite u Nemcov, nechýbajú nespokojenci a nespokojní synovia kráľov, alebo ich markgrófi odchádzajú neraz nahnevaní hoci aj k našim kniežatám a prosia ich o ochranu, no ani zďaleka tak nehoria pomstou, ich činy nesprevádza zlosť, ako je to bežné u tých našich a vždy sa stane to, že skôr, než sa situácia vyhrotí, navzájom sa uzmieria, odložia hádky, ba dokonca často spoločnými silami bojujú proti bývalému ochrancovi nespokojenca. O zlých úmysloch nasmerovaných proti samotnej ríši tu nemôže byť ani reči, nespokojnosť je len prechodná a nenávisť sa vzťahuje len na jednotlivú osobu; Verdunskú dohodu podmienili a umožnili tri rôzne skupiny, tri národy, nemecký, taliansky a francúzsky. V tejto dohode sa rozpadlo len to, čo netvorilo organický celok.

Na druhej strane však nie sú naše kniežatá omnoho lepšie než ich národy. Svoje štáty považujú za istý druh rodinného majetku a podľa toho ich často rozdeľujú medzi svojich synov a zabezpečujú tak mladšiemu veľké podiely a najstarší má nad nimi zdanlivú zvrchovanosť. Občianske právo Slovanov vôbec nepozná majorát; táto germánska inštitúcia udržiava abstraktný pojem rodiny a tým, že sa uspokojí len s udržiavaním rodiny, stará sa málo alebo vôbec sa nestará o pozemské bytie všetkých členov rodiny. Slovanom a ich inštitúciám však záleží na všetkých členoch rodiny a preto im zabezpečujú rovnaký podiel na otcovskom dedičnom majetku s uprednostnením najmladšieho — toto zriadenie tvorí náprotivok majorátu. Slovanské kniežatá si vo svojich štátoch počínajú celkom v zmysle funkcie, podľa národného obyčaja a ich národy to trpia, pretože sa tak dostávajú do zvláštneho postavenia, ktoré im podstatne vyhovuje. Tak rozdeľuje svoju ríšu medzi svojich troch synov veľkomoravský Svätopluk, hoci s očividným strachom a už na smrteľnej posteli a tým podporí zánik svojej ríše, ktorú bránil a udržiaval s najväčšou námahou a s najobetavejším vypätím; presne tak isto si počína aj poľský kráľ Boleslav III. rozdeľujúci Poľsko svojim štyrom synom, čím sa ríša nestáva len dejiskom mnohých vnútorných bojov a nielen že sa rozvracia, ale takisto sa vytyčuje cesta k celkovému oddeleniu Sliezska od ríše, a Sliezsko pripadá Nemecku. Dokonca aj potomok Normanov v Rusku, Vladimír Veľký, v tomto zmysle tiež už slavizovaný, dopustí sa chyby a rozdelí ríšu svojim dvanástim synom. Nič viac, len toto viedlo k porážke mnohých nejednotných ruských kniežat proti Mongolom na Kalke, ktorej bezprostredným dôsledkom bola dvestodvadsaťšesť rokov trvajúca a Slovanmi oplakávaniahodná mongolská poroba Ruska. A koľko delení len bolo v Čechách za vlády Přemyslovcov!? Chýbalo málo, a ríša by dokonca niekoľkokrát zanikla v dôsledku sporov a rozvratov, ktoré z nich vzišli. Málo pomohlo, že zúčastnení synovia boli odkázaní na uznanie zvrchovanosti najstaršieho brata, že sa poľské údelné kniežatá podrobovali veľkokniežaťu krakovskému, ruské kijevskému; nezastavilo to, ani sa tým nezažehnalo nešťastie spôsobené rozdelením krajín.

Temný a plný smútku je pohľad priateľa Slovanov na tento svet, ktorý vlastnou vinou skončil v troskách, a ak sa na ňom aj zastaví, márne tu bude hľadať nejakú útechu. To, čo sa nemôže udržať, sa zrúti, čo v sebe neskrýva životnú silu odumrie a národy, ktoré sa z akéhokoľvek dôvodu samy nevedia viesť, nevedia si vládnuť a spravovať sa, alebo ktoré nevsadia všetko na udržanie svojho vlastného života a samostatnosti, musia vstúpiť do služieb iných a nakoniec v nich zaniknúť. Tak pochodili na mnohých miestach Galovia a podobne Slovania na severovýchode Nemecka; trosky, ktoré má pred očami pozorovateľ, nie sú skutočne výsledkom, ktorý by mohol priniesť nejakú útechu. Len na druhej strane sa čerpá útecha z minulosti, dejín a samotnej podstaty ducha. Podobne ako človek, ktorý v živote nie je viazaný na nejakú prácu a nenechá sa viesť, oduševniť, udržiavať pri živote určitou myšlienkou, najčastejšie sa vydáva napospas sebe samému a upadáva do víru, kde niet sily a toho, čo by ho pozdvihlo, ako sme toho svedkami v prípade aristokracie, ktorá vypadla zo svojej úlohy a dokonca z veľkej časti aj v prípade katolíckeho duchovenstva; podobne je to s celými národmi, a dejiny nám to dokladajú zo všetkých strán. Hebrejský národ, kedysi silný a jednotný vďaka viere v jedného Boha, upadol do bezmocnosti, keď niektorí z tohto národa len predstierali túto vieru zdedenú od svojich otcov, a zdanie zakrylo stratu podstaty, keď sa iní svojej viery celkom vzdali a vydávali ju za čosi smiešne, a keď sa ďalší na úteku pred takýmto úpadkom uzavreli do trudnomyseľného rozjímania a našli potešenie v tomto kontemplatívnom živote; slovom, tam, kde sa hebrejský národ rozpadol na sekty farizejov, saducejov a esenov, pretrhlo sa ich spojivo. Hebrejský národ sa potom rozpadol na množstvo strán, ktoré ho rozgniavili a súčasne uvrhli do prázdnoty, musel sa podriadiť vláde Rimanov a naveky upadol spolu so zničeným Jeruzalemom. Nie počtom obyvateľov, ale svojou silou a nádherou boli veľkí Heléni, pokiaľ u nich jestvovala krása nielen v umení, ale aj v náboženstve, štáte a spoločenskom živote; akonáhle však Grék odvrátil zrak od ideálov, ktoré predtým uctieval a sám svätokrádežne položil ruku na umelecké výtvory, na miesta zasvätené bohom, akonáhle sa sám začal vysmievať zo svojho náboženstva a vzdal sa predošlých obyčajov v štáte — bolo po helénstve a po helénskej slobode. Namiesto predošlej krásy vidíme v Grécku len odpornú peloponézsku vojnu, kde proti sebe zúria Gréci bez akýchkoľvek morálnych zábran a akoby sa pretekali strany jednotlivých miest v tom, kto skôr pochová svoj svet a svoju slobodu. Tam, kde kedysi stačilo niekoľko tisíc mužov, aby porazili nespočetné, do Grécka sa valiace masy Peržanov, nepomohla dokonca ani Desmosténova výrečnosť zapáliť rozosvárených Grékov pre úspešný boj za vlastnú slobodu. A tak sa museli podrobiť vláde Filipa a neskôr spolu s Macedónskom uznať panstvo Rimanov. Rimania sa stali veľkými, slobodnými, mocnými, ba dokonca začali vládnuť svetu vďaka najprísnejšiemu, hoci dobrovoľnému podriadeniu sa záujmom vlasti, no akonáhle sa vzdali tejto dobrovoľnej povinnosti, oddali sa životnému pôžitku a nechali za seba konať iných — vidíme, ako padli za obeť najprv mnohým mocným a neskôr jedinému protivníkovi, čo vytlačil všetkých ostatných, a ako sa pod ním rímsky svet prepadáva do temného, bezútešného života, ktorý je nám po každej stránke odporný. Tento svet upadáva stále hlbšie a hlbšie. Moc, ktorá držala všetko pohromade stále chradne a slabne, pretoriáni na čele so svojimi kandidátmi na najvyššie miesta trhajú sa o impérium, provincie sa oddeľujú, a nakoniec nezostáva nič iné, len prenechať impérium spolu so zvyškom rímskeho sveta nekultivovaným, no mocnejším a povolanejším Germánom. Aj keď vidíme, ako Západná ríša upadá v náreku a v biede, úplne inak je to vo Východnej ríši, kde sa historicky tradovaná myšlienka panstva neudržala v takej miere a nereprodukovala sa tak, ako v západnej časti. Kresťanstvo už nedokázalo oživiť tento prezretý svet, ktorý úplne prepadol zmyselným pôžitkom, a hoci ho prijali navonok rovnako tam, ako aj v Západnej ríši, do vnútra týchto národov nepreniklo. Namiesto oživujúcej sily poslúžilo kresťanstvo prezretému východnému národu ako príležitosť pre najrôznejšie a najprudšie hádky, v dôsledku ktorých bojovali proti sebe strany kvôli najmenším lapáliám a pre nič za nič sa po tisícoch vyvražďovali. Počas storočí, ktoré nie sú od nás tak vzdialené, ale aj v dnešných dňoch, postihol pápežstvo trpký osud. Keď vykonáva u národov svoje poslanie, stáva sa nejednotným nielen samo v sebe v tom, že proti sebe stoja pápeži a antipápeži, ktorí sa vzájomne exkomunikujú a zvádzajú proti sebe príšerné boje, ale čoraz väčšmi stráca u národov podporu a stáva sa z roka na rok bezmocnejšie. Reformácia mu napokon úplne vypovedá poslušnosť, oberie ho o celé národy a vďaka jej vplyvu a pôsobeniu príde pápežstvo ako inštitúcia, kedysi hlboko zasahujúca do života národov, o posledný záblesk krásy. Nič nepomohli kliatby, ani ligy; nadarmo umučila hrôzu vzbudzujúca španielska inkvizícia státisíce ľudí, a nadarmo sa tisícimi fígľami pokúšali jezuiti dopomôcť pápežstvu k jeho bývalému svetskému panstvu: dnes už pápežstvo nemá u národov živnú pôdu a udržiava sa pri biednom, sotva znateľnom živote len z milosti niektorých mocností.

Ak človek raz vypustí dušu, stane sa z neho mŕtvola, a tak ukončí svoj život aj každý jav, každá ustanovizeň, keď sa zriekne svojho poslania. A keď pretrvajú ešte nejaký čas, je to len mechanická existencia, podobne ako keď sa mŕtvola ihneď nerozloží.

Našim kmeňom celkovo chýbala takáto zjednocujúca a pozdvihujúca myšlienka. Kmeňové príbuzenstvo nie je takouto myšlienkou, nesiaha ani len k tomu, aby odvrátilo kmene od nejednotnosti a sporov. Môže sa predsa stať, že sa v jednom a tom istom dome dostanú bratia do sporu, a ešte oveľa častejšie sa to stáva kmeňom, ktoré sa navzájom v priebehu času vďaka priestorovej vzdialenosti neustále odcudzujú v mravoch, reči a mnohých ustanovizniach. Škandinávski Normani často viedli vojny s Nemcami, s ktorými ich spájal spoločný pôvod, a v Británii si podmanili Anglov a Sasov. Ako sme povedali, nemohla byť kmeňová príbuznosť primeraným spájajúcim ohnivkom našich kmeňov, a nemohla na ne pôsobiť tak oživujúco, aby mohli úspešne a dlhý čas čeliť svojim najúhlavnejším nepriateľom, Nemcom, ktorí s nimi susedili na celej západnej línii a v porovnaní s nimi sa presadili s veľkolepými ideami a v dôsledku toho aj so schopnými inštitúciami. Boli to totiž Germáni, ktorí postupne doviedli na okraj priepasti Rímsku ríšu, podľa vtedajších predstáv imperium orbis, tým však čiastočne sami získali právo pozdvihnúť svoj nárok na toto impérium a pokračovať v ňom. V priebehu času sa táto predstava s narastaním pápežskej moci ešte väčšmi utvrdila a nadobudla ostrejšie kontúry. Rímsky biskup sa totiž považoval nielen za nasledovníka a zástupcu sv. Petra a v dôsledku toho nielen za prvého medzi svojimi, ale aj za toho, komu bezprostredne v dôsledku tohto zastupiteľstva zveril Boh nad kresťanstvom moc apoštola povolaného ochraňovať vykupiteľovu čriedu. Toto úsilie získať zvrchovanosť a panstvo, spočiatku len vo sfére duchovna, všemožne podporovalo popri stolici rímskeho biskupa aj mesto Rím, s ktorým sa v očiach národov spájalo imperium orbis. Keď franskí králi niekoľkokrát ochránili pred hroziacim nebezpečenstvom rímskeho biskupa a dokonca mu dopomohli vo svetských veciach k samostatnému postaveniu, k takzvanému patrimonium Petri, biskupi sa nielenže z vďačnosti osobne zúčastnili na ich korunováciách, ale dokonca ich sami pomazali a korunovali v Ríme na cisárov, na imperátorov ríše. Moc, ktorú na nich takýmto spôsobom preniesli, či dokonca im ju priznali, považovali oni sami za pochádzajúcu priamo od zástupcu Boha na zemi a tým za jedinú oprávnenú; od toho času mal vládnuť vo svete veciam duchovným údajný zástupca svätého Petra, vo veciach svetských zas jeho zástupca, ním pomazaný a vyvolený a tým skôr mal, podľa dobových predstáv, pokračovať v diele svetovej Rímskej ríše. Ríša Frankov sa aj naďalej nazývala sv. rímskou ríšou, jej cisári sa považujú za jediných povolaných a splnomocnených k vláde, ktorú si pripisujú z milosti božej, a tak aj hneď vidíme všetkých domnelých rímskych cisárov, ako si nárokujú na krajiny susediace s ich ríšou a na ich ovládnutie, a tento nárok neodvodzujú z nijakého iného právneho dôvodu ako z toho, že im podľa práva prislúcha najvyššia moc. Nárokujú si nielen na jednotlivé kmene, ktoré ešte dostatočne nedospeli k vytvoreniu štátu, ale aj na všetky susedné krajiny a ríše, ako napríklad na Čechy, Uhorsko, Poľsko atď., ich kniežatám predávajú kráľovské koruny a žiadajú, aby ich panovníci prijali do daru svoje dŕžavy a boli voči nim, rímskym cisárom, v poddanskom pomere. Táto snaha nie je vlastná len Karolingovcom, ale aj kráľom nasledujúcich dynastií: saským Heinrichom a Ottom, weiblingským Hohenstaufovcom, a pokiaľ zasahujú do tejto vlády duchovné motívy, vidno z toho tiež, že sa niektorí z Hohenstaufovcov, menovite Konrád III., Friedrich II. dokonca odhodlali na križiacku výpravu na východ. Okrem toho, že takéto úsilie, samo o sebe už veľké, podstatne prispelo k tej jednote a členeniu ríše, ktoré sme spomenuli vyššie, pookrialo na ňom rytierstvo so svojimi bohatými pojmami, svojou vernosťou a cťou, a toto všetko motivovalo ríšu nielen v jej pôsobnosti navonok, ale vplývalo spätne aj na jej pevnosť a úzku jednotu. Čo mohli naše kmene postaviť proti tejto jednotnej ríši, ktorá ďalej šírila kresťanskú ideu a cirkev, nárokovala si na vládu nad svetom a bola presýtená a udržiavaná rytierstvom? Pohanstvo, svojich vodcov, svoje medzi sebou nejednotné občiny! V takejto situácii nebolo možné pochybovať o víťazstve, ktoré na seba nedalo dlho čakať.

Skutočnosť, že k tomu došlo, bola však daná svetovým postavením oboch národov. Germáni sa tlačili na juh a okrem toho susedili s Talianskom, tak ako na druhej strane germanizovaní a romanizovaní Galovia. Taliansko bolo posledným sídlom kultúry starého sveta, tu sa nakoniec koncentrovalo všetko, čo vytvorili sami Rimania, ale aj to, čo prebrali od Grékov, a v Taliansku sa okrem toho ako v prvej krajine najväčšmi rozšírilo kresťanstvo a získalo tak na svoju stranu prvý veľký štát. Bolo v povahe vecí, že Germáni, ktorí sa dostali ku kolíske kultúry a rovnako aj kresťanského náboženstva, prijali najprv poklady vzdelanosti starého sveta spolu s kresťanským náboženstvom a museli sa povzniesť na ich úroveň; naše kmene tiahli za Germánmi, boli vzdialené od sídlisk starej kultúry a odkázané boli na ďaleké a neúrodné stepy. Na to, aby národ, ktorý je navyše — tak ako Germáni — v zajatí prirodzenej drsnosti, do seba pojal celú múdrosť sveta, spracoval ju, obohatil a podal ďalej svojim susedom, treba veľa času; Slovania sa dostali k svetovej kultúre len prostredníctvom Germánov a ich ďalších susedov, Galov.

Výsledok, ktorý nám vyplýva z tejto úvahy, je nasledovný: naše kmene neupadli len svojou vinou, ale ich život bol menej silný, menej oprávnený tam, kde sa dostal do bezprostrednej blízkosti väčšmi oprávneného života skrývajúceho v sebe svetové poslanie a musel sa mu prispôsobiť a podriadiť, slovom: v predchádzajúcej dobe nebol vhodný čas pre náš život. Nie všetko rastie rovnako rýchlo a nie všetko kvitne v prírode súčasne, každý tvor a každý národ má pod božím slnkom svoj čas, a lipa kvitne až vtedy, keď dub už dávno odkvitol!

Jestvuje však myšlienka, ktorá by pomohla slovanským kmeňom pozdvihnúť sa zo svojho úpadku? Majú tieto kmene v dejinách, v ľudstve, svoje vyššie poslanie, a nie sú navždy odsúdené na podradné postavenie, na obyčajnú službu iným? Majú tieto mnohoraké pohyby, ktoré sa objavujú v poslednom čase u slovanských kmeňov takpovediac všade naraz v tých najrôznejších podobách v literatúre, v družnom živote, v politických tendenciách, ba dokonca v najnovších búrkach, vo vojne proti utláčateľom, Maďarom — majú nejaký zmysel, význam a nejaký, aj keď nie vždy jasne definovaný cieľ? Nie je toto všetko len prázdnym napodobňovaním Západu? Sú to posledné kŕče zanikajúceho a odumierajúceho sveta, alebo ako sa radi vyjadrujú naši nepriatelia, galvanické experimenty slovanstva? Majú nejaký obsah, životodarnú silu, alebo podľahli naše kmene už natoľko cudzím vplyvom, že sa už sami necítia a nespoznávajú a nedokážu už vyslobodiť z trosiek svoj zasypaný život? Je zrejmé, že tieto otázky sú pre Slovanov tie najdôležitejšie a od ich základného riešenia závisí bytie alebo nebytie nášho budúceho života. Pusťme sa teda do skúmania bez predsudkov a s dušou túžiacou po pravde!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.