Zlatý fond > Diela > Listy Andrejovi Kmeťovi


E-mail (povinné):

Ľudovít V. Rizner:
Listy Andrejovi Kmeťovi

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Mária Kunecová, Ivana Guzyová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 44 čitateľov


 

1

[1]

Velebný pane!

Ráčte prijať moju srdečnú vďaku za zdelené mi správy o knižniciach v okolí Vašom jestvujúcich. Jestli o nich behom juniusa žiadne správy nedostanem, aspoň budem vedieť, kde mám zaklopať. Pán Belohorský[2] mi písal — no požiadal som ho bol zaraz ešte o dajedny maličkosti, dúfam, že mi nebude mať za zlé a mojej skromnej žiadosti zadosť urobí. Do Pukanca som písal môjmu niekdajšiemu vel. revúckemu spolužiakovi Samovi Kupčok[3] — dosiaľ ale žiadnej odpovedi. Pomaly to ide — každý snáď odkladá, nepomysliac, že odkladaná[4] práca veľa razy býva nedobrá. Do dnešku som nedostal len o 10 knižniciach stručnejšie správy;[5] najobšírnejšie písal p. F. Kutlík[6] a Váš p. Belohorský — niektorí neudávajú nič inô, len že u nich je tiež založený čítací spolok s knižnicou.

Ráčte mi, prosím Vás, velebný pane, poradiť, v ktorom časopise by som nádejný zoznam našich vzdelávacích spolkov mal uverejniť? Ja myslím, keby p. redaktor „Orla“[7] nebol od toho, mal bych to jemu poslať — pre politický časopis sa to nehodí — a potom — časopisy politické málokto odkladá — a predcaj veci takéto by sa mali i ďalšiemu potomstvu zanechať, aby si kedysi podľa toho utvoriť mohlo obraz a poznalo, na akom stupni vzdelanosti národ náš r. 1873 stál. Myslím, že p. redaktor „Orla“ prácu moju prijme. Dobre by snáď bolo napred v Nár. novinách medzi iným podotknúť a verejne priať si, aby „Zoznam“ ten v Orlovi vyšiel.[8] Ráčte to, prosím Vás, svojím časom spomenúť, jako i to, aby mojej „Verejnej prosby“ obecenstvo si náležite povšimlo, ponevádž od koľkosti vzdelávateľných naších spolkov i cudzinci budú na našu vzdelanosť zatvárať;[9] nuž a keďby tak npr. 20-30 tých spolkov bolo v mojom zozname — nuž by si veru špatný pochop o nás utvorili. Dosť sme teraz potupení — potom by sme boli ešte viac. Slovom, buďte tak láskavý a podporujte ma, to dodá aj iným chuti. Z nášho okolia ma nik nepodopre, skôr keďby k tomu prišlo, niečo proti napíše. Jedon ev. p. farár v Nitriansku sa mal vysloviť, že sa paprčím a rozhodujem ani dáky z najprednejších mužov a že si myslím Bôh vie čo o sebe. No, pán ten mňa osobne nezná, ani ja jeho — sťahuje sa to tedy na moje dopisovanie do slov. časopisov. Ostatne, nech si trepe taký bruchopasec a sebec, ktorý do roka okrem matriculárnych výťahov zhola nič nepíše, čo chce, ja naňho nič nedám — čo by ma to ako mrzelo. Na kuvičie hlasy nedbajme!! To moje heslo. Pre takých panáčkov pero neodhodím — ale sa pousilujem tým pilnejšie na tej našej roli pracovať.

„Matička“[10] až teraz zadosť urobí všetkým priateľom ľudu. To bola moja dávna túžba, len keby sa skôr splnila — lebo veľmi málo máme spiskov, ktoré by sme nášmu ľudu s presvedčením do rúk podali, že z nich úžitok vezmú.[11] Kalinčiakovým[12] spisom a Maticou vydávaným on nerozumie. A keď sme i dali doterajšku[13] nejaký ten spis niektorému do ruky, nerozumejúc mu, odhodil ho preč, a tak mu odpadla chuť od ďalšieho čítania a vzdelávania. Len keby ten návrh ozaj nezostal návrhom ako mnohé iné.

S návrhom Vaším o „spisovateľských spolkoch“[14] celkom súhlasím. Mohla by každá slov. stolica spolok taký mať, ktorý by sa potom i všemožne zaujal za rozširovanie spisov vysielajúc po svojom kraji i roznoščíkov svojich, ktorí sú nám tak potrební ako lačnému krajec chleba. Spisok o zakladaní knižníc by bol veľmi na čase. Ba napadá mi, že „spisovateľský spolok“ by si mal medziinými i ten cieľ vytknúť, aby v každej vätšiej obci, kde žiadnej knižnici niet — zaraz založená bola, ako to teraz olomúcky „politický spolok“ činí, s ktorým stojím v dopisovaní. Takéto spolky by veľmi blahodarne mohli pôsobiť. Je to ozaj návrh výborný a všestranného súhlasu zasluhujúci. Myslím, že by nebolo tak veľmi ťažko spolky takéto pozarážať,[15] len keby mnohým chuti neschádzalo, akeby dotiaľ pracovali, dokiaľ vytknutého cieľa nedosiahnu. Že by v každej vätšiej slov. stolici spolok taký bol, ako to ja píšem — to sa veru tak ľahko nedá previesť; ale 4-5 spolkov takých mohlo by sa založiť hneď, čím by sme sa dali do práce[16] — ostatné mnou narádzané spolky by inô nič za niekoľko rokov nerobili, len rozširovali spisy hlavnými spolky povydávané — lebo naposledy spolkov, ktoré by spisy pre ľud vydávali, mali by sme na tucty — Slovensko by zaplavené bolo spismi — a medzi ľudom nemal by ich kto rozširovať, a keďby jích aj niekde rozširovali, ľud by musel ustať knihy kupovať.

Podľa Vášho zdania mal by som tedy ja zástavu vyztýčiť? Mal bych ja s návrhom týmto do verejnosti vyrukovať? Ja zase myslím, že by oveľa lepšie bolo, keby návrh tento niekto z povolanejších odo mňa v časopise uverejnil — nikomu to tak nepristane ako velebnosti Vašej. Že by sa návrh ten potom nepopretriasal, o tom nepochybujem — no písal by som časom i ja zaň. Teraz ale by to nebolo na svojom mieste — verte mi, že by mnohí návrh ten, len práve z tej jednoduchej príčiny, že som ho ja písal — ignorovali. O tom som úplne presvedčený; zvlášte starší páni naši by si ho ani nepovšimli. Z týchto príčin, vidíte, omnoho rozumnejšie bude, keď s návrhom tým Vy vystúpite, ako keby som to ja učinil. — Ostatne, jestli by ste to z dajakej príčiny nechceli urobiť — ráčte ma o tom uvedomiť a ja potom nedbám, nech si hovorí, čo kto chce — len o to Vás v páde tom prosiť budem, aby ste mi nie v stručnosti, ale obšírnejšie návrh ten podali, že by z neho nič nevystalo — bo by ináč bola hotová galiba.

„Hospodára na Slovensku“[17] vydá Matica? Ten nám je tiež veľmi potrebný, lebo Kodymovým[18] a Lamblovým[19] spisom náš ľud zhola nerozumie. Ja začínam teraz pracovať na spisku: Zemepisná čítanka pre náš ľud.[20] Teraz budem mať trochu času, tak sa lapím do toho. Náš ľud dosť málo zná o svete, teda v čítanke tejto chcem mu podať v stručnosti to najpotrebnejšie. Pridŕžať sa budem tej paedagogickej zásady od ľahšieho k ťažšiemu od známemu k neznámemu.[21] Myslím, že časom — jestli môj spisok svetla božského uzrie — zavďačím sa mnohým. Teraz som ešte času nemal nadostač, súc ustavične zaneprázdnený so školskou mládežou, s ktorou strojím 2/6 skúšku odbývať.

Keď som už takým obšírnym zostal — tedy ráčte mi ešte dovoliť, abych sa Vám so všetkým zduveril. Neráčte ale duveru moju za dajakú chválu považovať — veď myslím, že píšem svojmu dobrému priateľovi, ktorý nezvykol cez rozličné okuliare na ľudí pozerať.

Podám Vám na krátko svoj životopis.[22] V 11. roku dal ma nebožský otec[23] do Prešporku do škôl, kde som odbavil 1. — 3. triedu — v IV. triede bol som i ja s mnohými inými prenasledovaný čo Slovák — tak že sme asi 20 opustili prešporské lýceum[24] a šli sme každý „svojou stranou“. Mňa osud dohnal do Modry, tam som skončil IV. triedu. V Modre som zverboval 6 spolužiakov[25] a vystrojili sme sa do Veľkej Revúci.[26] Žiadon z nás nikdy neobanuje tento krok. Jestli sme milovali v Prešporku, v Modre svoj národ, tam nás ho vrelejšie naučili milovať. Za dva roky môjho pobytu vo V. Revúci viac som získal, než inde za 4 roky. Kvôli maďarčine vybrali sme sa niektorí do Rožňavy, že tam VII. triedu skončíme a maturitu pôjdeme zasa do našiej Revúci zložiť. Človek mieni p. Boh mení. I môj úmysel p. Boh zmenil — lebo na nebohého otca dopustil nevyliečiteľnú chorobu, dostal do hrdla raka — tak že inô nepozostávalo, ako aby mu ten išiol pomáhať, ktorému to on doterajšku robil. Ja vystal v pol semestri, a tak nemohol som dokončiť ani len VII. triedu ku veľkej mojej ľútosti a žiaľu. — Na úrad učiteľský som nikdy nepomyslel — bieda ma k nemu dohnala — lebo otcova 5-ročná choroba naše vačky celkom vyprázdnila a ja po jeho smrti r. 1870 5. februára vyvolený bol jednohlasne za jeho námestníka, abych mohol nedospelú sestru a staručkú mamu opatrovať. Tu som sa chytil do práce, abych svojmu povolaniu aspoň povrchne zadosť učinil, keď som sa k nemu predtým nepripravoval.[27] Žijem v chudobe,[28] ale požívam dôveru a lásku svojich cirkevníkov, čo mi velikú radosť pôsobí. Plat mám mizerný; nevindem ani na 300 zl.[29] — no nerepcem proti Bohu — veď kto v neho verí, iste ho neopustí. Ľúto mi jedine to, že národné naše podniky a ciele, nemôžem tak podporovať, ako sa na pravého Slováka svedčí, a jako by si to moje srdce žiadalo. Sotva môžem naše časopisy predplácať — utŕham si od úst, radšej sýtim ducha. Časopisy držím tieto:[30] Orol, Slovesnosť,[31] Hlásnik,[32] Rarášek,[33] Učiteľské listy Brněnské,[34] Beseda učiteľská,[35] Komenský,[36] Naší mládeži[37] a Obzor.[38] Grátis exempláre mám: Kon. školy,[39] Našinec[40] a Opavský týdenník,[41] do ktorých časopisov pilno dopisujem.[42] Od susedného ale kaplána a bratranca[43] dostávam čítať: Nár. noviny[44] (na ktoré tretiu čiastku platím, Sl. noviny),[45] Svetozor,[46] Lumír[47] a iné cirkevné časopisy. — Časopisov, jako ráčite vidieť, čítam vyše 2 tuctov, ale i to všetko málo — lebo keď predplácam časopisy, nemôžem si objednávať potrebné knihy. Časom to, myslím, p. Boh zmení a dá mi dožiť, že budem môcť byť členom matičným.[48]

Roku 1870 bol som asentuvaný k honvédom, len preto, že som Slovák — od tedy každoročne na niekoľko týždňov musím do červených;[49] to ma najviac trápi — lež myslím si, že i to cvičenie sa kedysi zejde.

Roku 1871 vo febr. som sa oženil[50] — a pred dvoma mesiaci požehnal mi Boh dcérušku, ktorú som dal pokrstiť menami: Elena, Vlastimila.[51] — Som šťastný bárs i v chudobe — za to tiež Bohu ďakujem, aspoň ma nič v prácach mojich nevytrhuje.[52]

Lež myslím, že toho už dosť. Ráčte odpustiť, že Vás s takýmito hlúposťami zabávam. Tak mi to dobre padne, keď si môžem dúverne pobesedovať. Ráčte na mňa nezapomínať — keď Vám čas dopustí, poctíte ma svojím priateľským lístkom. Veľmi ma potešíte.

Á propos, kde je Liub?[53] Rád by som mu napísal, aby tých knihovníkov, kade bude chodiť, poduril, že by s tými správami dochádzali ku mne. Kebych vedel, kam mu mám písať, zaraz bych to urobil.

Zimu máme ustavične — ja sedím pod teplou pecou, lebo by mi ináč prsty skrehli a nemohol bych písať. Ovocia nič skoro nebude.

Ráčte prijať srdečný pozdrav — a keď i Vás i o ďalšie priateľstvo a priazeň srdečne prosím, ostávam s najhlbšou úctou

Váš opravdový ctiteľ a Vám zo všetkým oddaný sluha

Ľ. V. Rízner-Obrov

V Zem. Podhradí 30/5 1873



[1] Dva dvojlisty 20,5 × 13 cm; neuverejnený. Na dvojlistoch v ľavom hornom rohu slepotlač L. OBROV.

[2] Karol Belohorský (nar. 7. 7. 1822 v Slovenskom Pravne — umrel r. 1877 v Príbovciach) — ev. a. v. farár, ujec J. Ľ. Holubyho

[3] Samuel Kupčok (nar. 21. 4. 1850 v Brezne nad Hronom — umrel 26. 7. 1914 v Pukanci) — ev. a. v. učiteľ, známy botanik, ktorý zozbieral herbár obsahujúci 27 000 exemplárov rastlín, t. č. uložený v Národnom múzeu v Prahe. Okrem toho pracoval aj literárne. Vydal Nový Vinšovník, písal do Salvových Slovenských listov často pod pseudonymom Všadebol, Všadenebol. Pod pseudonymom Pukanský prispieval do Černokňažníka. Riznerovi v liste z 29. 7. 1909 poslal svoj životopis. Pomáhal mu i pri dešifrovaní pseudonymov.

[4] V origináli je „odkladá“ miesto odkladaná.

[5] Obšírnejšiu správu poslal o knižnici v Hybiach Ľudovít Orphanides listom zo dňa 29. 5. 1873. Ostatné správy v korešpondencii sú z r. 1877. Tak napríklad P. Hečko, ev. a. v. farár v Hodruši, listom z 31. 7. 1877 prosil Riznera o vhodný zoznam kníh, na založenie knižnice, aby neboli ani politického, ani takého náboženského obsahu, „čo by proti iným vierovyznaniam snád neslušne vystupovali“, ba ani dejepisného, ktoré by „…cit našich patriotov — pridŕžajúcich sa maďarských len historikov — pobúril“, ani také knihy, ktoré by boli „toho národného ducha, ktorý slovanské a slovensko-národné povedomie budí.“

[6] Felix Kutlík (nar. 28. 3. 1843 vo Veľkom Svätom Mikuláši — umrel 30. 6. 1890 v Kulpíne) — ev. a. v. farár. V časopise Orol sa pokúsil o beletristické pokusy, ktoré čerpali námety z bojov južných Slovanov proti Turkom.

[7] Orol — časopis pre zábavu a poučenie. Vychodil v r. 1870 — 1880 v 12 zošitoch ročne v Martine. V r. 1873 dočasnými zodpovednými redaktormi boli Andrej Sytniansky a J. Nedobrý. (Porov.: Michal Potemra, Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Matica slovenská, Martin 1958, s. 86 — 87.)

[8] O zakladaní čitateľských spolkov písali Národnie noviny. Takýto článok priniesli 18. februára 1871 pod názvom Niekoľko slov o zakladaní „čitateľských spolkov.“ Správy o činnosti jednotlivých spolkov Rizner uverejňoval v Orle, ako na to ešte poukážeme aj v poznámkach nasledujúceho listu.

[9] Roz. uzatvárať, usudzovať.

[10] Pod Matičkou myslí Rizner Maticu slovenskú v Martine.

[11] O tom, ako prijala verejnosť uznesenie matičného výboru o vydávaní spisov pre ľud, hovoria články uverejňované v Národných novinách. V príspevku Jonáša Záborského Má-li Matica vydávať knihy pre ľud z 24. júla 1873 sa dozvieme, ako Rizner pokladal za veľmi potrebné osvecovať ľud. Lenže Záborský vo svojom návrhu sa prihováral za „spisbu vyššiu“. Replikou na tento príspevok bol článok v Národných novinách z 29. júla 1873 s podpisom -cký pod tým istým názvom Má-li Matica vydávať knihy pre ľud. Autor odporúča, aby sa z členov Matice utvoril zvláštny odbor, ktorý by spisy spisovateľov posudzoval. Mal sa skladať z troch členov — Mikuláša Št. Ferienčíka, Jána Kadavého, Ambra Pietra.

Pod vplyvom Riznerových listov zareagoval aj Andrej Kmeť v článku Spisy pre ľud, uverejnenom v Národných novinách z 31. júla 1873, č. 90, s. 1 — 2. Navrhuje, aby sa zriadili knižničné výbory a na vydávanie spisov pre ľud spisovateľské spolky. Prihovára sa za vytvorenie spisovateľskej posudzovateľskej rady, za zriadenie odborov, ktoré by sa skladali zo spisovateľov, prekladateľov a pisárov. (Porov. aj články Dr. Z [= Zlatoš, Štefan]: Ešte dačo o populárnych spisoch, Národnie noviny 1873, č. 92, a Lužánsky: Spisy pre ľud, Národnie noviny 1873, č. 106.

[12] Ján Kalinčiak (nar. 10. 8. 1822 v Hornom Záturčí — umrel 16. 6. 1871 v Martine) — prof. a rektor ev. lýcea v Modre, riaditeľ gymnázia v Tešíne, najlepší prozaik školy Štúrovej, redaktor Orla. Písal historické novely. V Modre založil slovenské kasíno, kde sa schádzala slovenská inteligencia, aby sa upevňovala v národnom duchu.

[13] Roz. doteraz.

[14] Okrem návrhu o spisovateľských spolkoch Kmeť načrtol aj návrh stanov pre priemyselno-hospodársku knižnicu. Za užitočné pokladá vymieňanie zoznamov knižníc. Na tento návrh nachádzame kladný ohlas v Národných novinách z roku 1874. Anonymný autor pod značkou Jeden z ľudu súhlasí s A. Kmeťom a želá si návrh čím skôr uviesť do života. Myšlienka sa však realizovala veľmi zdĺhavo a veľmi nedostatočne. Vo veci zoznamu (negatívne) písal napríklad Riznerovi Czambel (list z 2. nov. 1887 — LAMS). Zaslanie zoznamu prisľúbil Ján Wagner z Viedne (list z 22. februára 1887 — LAMS).

O problematike spisovateľských spolkov z týchto rokov hovorí list, ktorý Riznerovi písal Fr. R. Osvald 17. mája 1889 (LAMS) a Kmeťov list Fr. R. Osvaldovi zo dňa 29. jan. 1900 (ASNM, Martin). Aj tu sa však konštatuje viac iba ich potrebnosť ako pôsobnosť.

[15] Roz. pozakladať.

[16] Ľ. V. Rizner, ako vieme, stal sa napr. propagátorom učiteľských spolkov (porov. Národnie noviny 1875, č. 106). Odporúčal ich zakladať na cirkevnom základe, obávajúc sa, že v obecných školách nebude zabezpečená dobrá výchova. V r. 1869 pomáhal napr. založiť Evanjelický cirkevný „čítací“ spolok a knižnicu pre občanov Bošáce a Zem. Podhradia v Zem. Podhradí. O tom, ako Riznerovi veľmi záležalo na budovaní knižníc, svedčí aj jeho článok Na obranu knižníc, uverejnený v Národných novinách 11. dec. 1877, a protest, ktorý uverejnil v Orle r. 1873, proti zapečateniu knižnice v Krnišove — Kráľovciach v okrese Krupina pre údajne neschválené stanovy. Vo veci zakladania spolkov sa Rizner obracal na všetkých svojich priateľov. Svedčí o tom aj list, ktorý písal 10. augusta 1899 M. Kiššovi (LAMS).

[17] 6. augusta 1872 na 4. výborovom zasadnutí MS A. Kmeť bol poverený vypracovať Hospodára na Slovensku. Na 2. výborovom zasadnutí MS 14. 1. 1874 sa rozhodlo, že rukopis posúdi Daniel Lichard, Štefan Závodník a Ján Kiš. Posledný sa o diele vyslovil veľmi pochvalne. D. Lichard v Obzore vyčítal dielu zdĺhavosť aj niektoré medzery, načo Kmeť obvinil kritika z nedôslednosti (porov.: Karol A. Medvecký, Život Andreja Kmeťa [1924], str. 138, I. zv.). Podľa rozhodnutia Výboru MS zo 4. 11. 1874 práca vyšla v náklade 3000 exemplárov ako spis pre slovenský ľud.

Sádzanie druhého zväzku sa znemožnilo likvidovaním Matice slovenskej (nedotlačený rukopis 2. zv., s. 217 — 672 prišiel do LAMS z Budapešti r. 1941). Kmeť dlhý čas hľadal svoj zapotrošený rukopis, ako o tom svedčí korešpondencia uložená v archíve SNM.

[18] František Kodym (nar. 1858 — umrel 18. 11. 1924 v Čes. Skalici) — český učiteľ, spisovateľ, redaktor, ktorý vydal viacero kníh o novom hospodárskom priemysle. Vydával aj Hospodářský klíč; Čtení o nejhlavnějších základech umění hospodářského, založeného na vědách přírodních. Ku prospěchu polních hospodářů a dospělejší mládeže venkovské. Praha 1869, 3. opr. vyd.

[19] Jan Lambl (nar. 9. 8. 1826 v Letinách — umrel 7. 11. 1909 v Prahe) — český agrotechnik a hospodársky pracovník. Z jeho významných spisov treba spomenúť spis K reformě správy a texace zemědelské, vyd. r. 1909, a Plodiny zemědelské a jejich ceny, vyd. r. 1909. (Porov, prehľad jeho činnosti vo Věstníku čsl. akad. zemědelské v 2. roč. 1926.)

[20] V r. 1876 vydal J. Škarnicel v Uh. Skalici Riznerov spis Krátky Zemepis so zvláštnym ohľadom na Kráľovstvo Uhorské. V r. 1875 mu vyšiel Dejepis Uhorska v krátkom výťahu pre slovenské ľudové školy a Živočíchopis. Veľkou pomôckou sa stali pre učiteľov Riznerove preklady diel, ako napr. Slovenský význam slov a viet Gönczyho čítacích tabúl nástenných; a Zemepis Trenčianskej stolice od Orbóka Móra, ktoré Rizner doplnil a opravil. V čase, keď maďarčina bola zavedená do škôl, spracoval pre slovenské školy učebnicu Józsefa Szirmaiho Mugyar nyelvképzöiskola gyakorlati példákban (Škola maďarčiny v praktických príkladoch, vyd. r. 1883 u Horovitza v Trnave). Pritom Rizner nežiadal finančnú odmenu za práce a uspokojil sa, keď dostal 200 — 300 učebníc zdarma, ktoré mohol potom rozdávať žiakom.

[21] O pripravovanom Krátkom Zemepise Rizner píše v liste M. Kiššovi 10. 8. 1875 (LAMS), že uplatňuje v ňom metódu od ľahšieho k ťažšiemu a že sa mu nevyrovná „dosiaľ žiadny z vyšlých zemepisov“. V závere vyslovuje nádej, že dielo sa mu bude páčiť, a informuje ho, že ho poslal na prezretie aj A. P. Zátureckému, učiteľovi v Brezne.

[22] Ľ. V. Rizner sa narodil 10. 3. 1849 v Zem. Podhradí (v Bošáckej doline) ako syn ev. a. v. učiteľa-kantora Karola, u ktorého vychodil aj ľudovú školu, a matky Márie r. Kadlečíkovej. Podľa záznamu v matrike Rizner bol krstený na Jána Ľudovíta, meno Vladimír prijal ako študent v Revúcej na znak, že mal dobrého priateľa Vladimíra Hurbana. V matrike nie je uvedený dátum narodenia, len krstu 18. 3. 1849). Brat Ľ. V. Riznera — Rudolf bol učiteľom v Hor. Bzinciach.

[23] Otec Ľ. V. Riznera — Karol Rizner (nar. ? — umrel 5. 2. 1870 v Zem. Podhradí) — bol kantor-učiteľ. (Syn Karola Riznera, ev. a. v. učiteľa v Záriečí.)

[24] Odchod študentov z lýcea dal príčinu na vyšetrovanie. Títo študenti sa zišli v novembri 1863 na byte Jána Krčmu a pod vedením právnika Fajnora a Kutlíka organizovali rozličné akcie: mali sa konať peňažné zbierky, prednášky, čítať noviny a mal sa vydávať písaný časopis Svornosť.

Zdá sa, že vypočúvaní, medzi ktorými nechýbal ani Rizner, boli aj tí, ktorí opustili lýceum. Porov.: Július Asamiš, Zo života slovenských študentov na bratislavskom lýceu v rokoch 1861 — 1864. Myjava 1933. 47 s., Pešťbudínske vedomosti z 11. 3. 1864, s. 3, Cirkewní listy pro vesskeré záležitosti cirkwe ewanjelicko-luteranské (zodp. red. a vyd. J. M. Hurban), 1864, s. 125.

[25] Pri porovnávaní troch výročných správ gymnázia v Revúcej zisťujeme, že v čase, keď Ľ. V. Rizner prišiel na gymnázium do Revúcej, teda v škol. r. 1865/6, prišli do 5. ročníka títo žiaci: Vladimír Hurban, Pavol Králik, Dušan Lichard, Pavol Mudroch, Ľudovít Rizner, Ján Straka.

[26] Ľ. V. Rizner chodil 5. a 6. tr. gymnázia v Revúcej, čiže v škol. r. 1865/66 a 1866/67. Učili ho profesori: Krman, Homola, Holub, Ormis, Škultéty, Zoch a Lojko. Z korešpondencie S. Ormisa sa dozvedáme, že Rizner v r. 1867 (pravdepodobne celý škol. r. 1866/67) býval u sestry S. Ormisa, nevieme však u ktorej.

[27] Na záver jeho učiteľského pôsobenia (odišiel do penzie v apríli 1911) boli vydané známe apponyiovské zákony (1907). Z listu M. Kiššovi zo dňa 1. 4. 1875 (LAMS) dozvedáme sa o jeho učiteľskej skúške, ktorá sa konala 4. — 6. marca 1875 na trnavskej „preparandii“. Ako Kiššovi píše, spomedzi 16 učiteľov obstál najlepšie, „dostanúc 14 kitűnő a 6 jeles“ (kitűnő = vynikajúco, jeles = výborne). V liste sa zmieňuje, že ku skúške dodal mu chuti Jozef Škultéty. Vyslovil však poľutovanie, že skúšku nešiel robiť do Znieva, kde bola štátna preparandia. No po piatich rokoch praxe nadobudol aj úplnú kvalifikáciu a stal sa „oklevelestanító“ pre školy s vyučovacím jazykom slovenským a maďarským. (Porov.: Katarína Ruttkayová, Ľudovít Vladimír Rizner ako pedagóg, Jednotná škola 1964, č. 5, s. 451 — 466.) Týmto listom možno vyvrátiť aj domnienku K. Ruttkayovej o tom, že Rizner sa na svoje učiteľské povolanie od počiatku pripravoval. (Pozri Bibliografický sborník 1959, str. 48, pozn. 3.)

[28] Ešte aj 2. 7. 1892 sa Rizner v liste M. Kiššovi sťažoval, že za celoročné rechtorstvo dostal 20 zl., hoci mal dostať z cirkevnej školskej kasy 120 zl.

[29] Okrem odmien za svadby, krsty, pohreby, za ktoré dostával odmenu v zl. alebo naturáliách. Napr. v r. 1889 Riznerov ročný plat bol 377 zl. aj s hodnotou naturálií. (Školský plat 120 zl., od cirkvi 21 zl., raži 30 q po 2,70 zl. — 81 zl., hodnota pasienka 10 zl., ofery 15 zl., koleda 30 zl., drevo v cene 40 zl., krm pre statok 5 zl., pohreby 15 zl., oblátky s kantáciami 20 zl., úžitok zo štvrtianskej role 30 zl.) No hoci Rizner trpel značným nedostatkom, nevedel sa zmieriť so žobravým koledovaním, čo ho ponižovalo aj poburovalo. Rizner zastával názor, že pozíciu učiteľov by mal upevniť štát. (Bližšie o Riznerovi ako pedagógovi pozri: Katarína Ruttkayová, Ľudovít Vladimír Rizner ako pedagóg.)

[30] Ľ. V. Rizner v liste Kiššovi zo dňa 23. 3. 1873 píše, že v tom čase čítal 20 časopisov.

[31] Slovesnosť — Príloha k Cyrillovi a Methodovi. Vych. každých 16 dní v Skalici, od r. 1864 každých 8 dní. Redaktorom bol dr. Ondrej Radlinský a Víťazoslav Sasinek. Vych. od r. 1863 — 1865. (Porov.: Michal Potemra, Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918, Martin, Matica slovenská, 1958, s. 102.)

[32] Národní hlásnik — Noviny pre slovenský ľud. Vych. raz mesačne v Budapešti, 3. roč., od č. 2 (1870) v Martine. Vych. od r. 1868 — 1914. Zodp. red. v r. 1873 bol Mikuláš Št. Ferienčík. (Pozri: Michal Potemra, c. d., s. 81 — 82.)

[33] Rarášek — Humoristicko-satirický list. Vych. v Martine raz za mesiac. Red. Monte Čerigo (Andrej Černiansky), zodp. red. a vyd. M. A. Špánik. Vych. od r. 1870 — 1875. (Pozri: M. Potemra, c. d., s. 92.)

[34] Učiteľské listy Brněnské — Red. bol F. Krček a Fr. Urbánek. Brno 1867 — 1880. Vychádzali s literárnou prílohou (podľa Riznerovho súpisu Česko-moravských pedagogických časopisov — Národnie noviny 1874, č. 32, s. 4).

[35] Beseda učitelská — Týždenník pro učitele a přátele školství. Redaktori Karel Bulíř a Matej Karas. Vychádzali od r. 1869 — 1913 s prílohami Metodická příloha, Příloha slovanských jazyků, Příloha škol mešťanských. (Porov.: Tomáš Hynek, Soupis českých a slovenských pedagogických časopisů do roku 1965, s. 8.)

[36] Komenský — Časopis paedagogický. Orgán spolku moravských učitelů v Olomouci. Vych. od r. 1873 — 1964/65. (Porov.: Tomáš Hynek, c. d., s. 33 — 35.) V r. 1873 — 1874 ho redigoval prof. českého gymnázia v Olomouci Jan Havelka. Podobne ako predošlé pedagogické časopisy aj tento je zahrnutý do zoznamu, či súpisu Česko-moravských časopisov, ktoré uverejnil Ľ. V. Rizner v Národných novinách 1874, č. 32, s. 4.

[37] Naší mládeži — Prvý ročník vyšiel v r. 1873 (MS ČSB 270).

[38] Obzor — Časopis pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Vychádzal raz za mesiac v Ružomberku, red. od r. 1891 Karol Salva. Časopis vychádzal od r. 1889 — 1905. V r. 1891 — 1899 mal zábavnú prílohu Pri kozúbku a Pod Lipou, ktoré zostavoval Ľ. V. Rizner ako hl. spolupracovník Obzoru. Nadviazal na staré tradície Obzoru, noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktorých zodp. red. bol Daniel G. Lichard od r. 1863 do 10. 1. 1883. (Pozri M. Potemra, c. d., s. 85 — 86.)

[39] Konfesionálna škola — Časopis pre výchovu, výučbu, hudbu, umenie a literatúru. Vych. v Trnave od 1. 3. 1871 — 15. 11. 1873. Hl. red. bol Fr. Otto Matzenauer. (Porov.: Tomáš Hynek, c. d., s. 35.)

[40] Našinec — Vych. od r. 1869 — 1918 v Olomouci. (Porov.: Milada Wurmová, Soupis moravských novin a časopisů z let 1848 — 1918. Brno, 1955, s. 50.)

Ide o pokrokový časopis, ktorý vychádzal v Olomouci a stal sa náhradou za časopisy Moravská Orlice a Olomoucké noviny. Majiteľkou a vyd. bola Josefina Černochová a red. Jan Božek. (Od r. 1872 Jozef Černoch a majiteľom od 6. 2. 1885 sa stal A. Jiříček.)

Od februára 1873 sa Ľ. V. Rizner stal stálym dopisovateľom Našinca. Rizner v liste M. Kiššovi z 23. 3. 1873 (LAMS) sa zmieňuje, že do uvedeného časopisu píše každý týždeň.

[41] Opavský týždenník — Po zaniknutí Opavského besedníka (1861 — 1865) vznikol r. 1870 (do 1914) časopis Opavský týdenník zásluhou filológa A. Vaška.

[42] Rizner v liste M. Kiššovi z 23. 3. 1873 (LAMS) dopisovaniu do českých časopisov pripisuje veľký význam, keď sa plán na založenie slovenského učiteľského časopisu nepodaril. Do písania nabádal aj M. Kišša: „… Lebo doteraz predcaj len cez plecia na nás pozerajú, a to i naša slovenská inteligencia, naši národovci a vôbec kňazstvo, ako sa zdá, nič nám nepraje. — Hore sa! To buď našim heslom od nehož nikdy neupusťme!“

[43] Ide o Gustáva Adolfa Černáka (nar. 16. 7. 1842 v Lubine — umrel 29. 4. 1891 v Grinave), ev. a. v. farára. Písal veľa do cirkevných časopisov. Černák a Rizner si vzájomne požičiavali viaceré časopisy. Niektoré dostávali aj zdarma. Černák odoberal odborné cirkevné, Rizner politické a jeden pedagogický. Ako dokazuje ich korešpondencia (LAMS), Černák Riznerovi v práci hodne pomáhal, čo si Rizner veľmi cenil. (Pozri Denník Ľudovíta V. Riznera, Bratislava 1955, s. 30 a list Ľ. V. Riznera M. Kiššovi z 23. 3. 1873, LAMS.)

[44] Národnie noviny — Zodp. red. v r. 1873 bol Viliam Pauliny-Tóth. Noviny vychádzali od r. 1870 v Martine. (Porov.: Michal Potemra, c. d., s. 80 — 81.)

[45] Slovenské noviny — Ich vydavateľom, majiteľom a zodp. red. bol Ján N. Bobula. Noviny vychádzali od r. 1869 — 1875. (Tamže, s. 96 — 97.)

[46] Z textu nám nie je jasné, či ide o Světozor, List pro zábavu a literaturu — Přílohu ke Slovenským novinám z rokov 1858 — 1861, ktoré vychádzali vo Viedni (ich redaktorom bol D. Lichard a spolupracovník dr. H. Jireček. — M. Potemra, c. d., s. 106), alebo o český literárny časopis Světozor, ktorý vychádzal od r. 1867 a zameriaval sa hlavne na meštianske vrstvy. Od r. 1884 za redakcie Matěja Anastasia Šimáčka sa stával postupne orgánom českého literárneho realizmu. (Vzájomné listy Jaroslava Vlčka a Jozefa Škultétyho, s. 195.)

[47] Lumír — Literárny časopis zal. r. 1872 J. Nerudom. Tento časopis mal hlavný význam v 70. a 80. rokoch ako orgán kozmopolitickej školy, ktorú v ňom predstavovali najmä J. Vrchlický a J. Zeyer. K redaktorom tohto časopisu patril O. Hostinský, Sv. Čech, J. V. Sládek, S. Heller.

[48] Ľ. V. Rizner bol členom Matice slovenskej od r. 1873 (porov.: Vršatský, Ľudovít V. Rizner. Slovenské pohľady 1913, s. 670), doživotným členom Matice českej a nadácie J. Záborského (pozri list Adolfa Pateru Riznerovi z 23. 11. 1902, LAMS).

[49] Honvédi — jazdecké vojsko v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Nosili červené jazdecké nohavice.

[50] Riznerova manželka sa volala Alžbeta rod. Poláčková. Bola richtárova dcéra z Bošáce. Mala veľké porozumenie pre jeho práce. (Pozri Riznerov list M. Kiššovi z roku 1872, LAMS.)

[51] Rizner v liste zo dňa 23. 3. 1873 oznámil M. Kiššovi „Mne sa dcéra, tuším 12. februára, narodila, jejž som dal meno: Elena a Vlasta. Musí byť Slovenkou, tak ako ten Tvoj Miloslav Slovákom. Dobre to bude harmoniruvať: Miloslav a Kišš ako to moje nemčúrske Rizner a Vlasta.“ Riznerovci mali tri deti: Elenku, Branka a Marienku. S ich štúdiom mali rodičia veľké starosti, pretože ich otec bol uvedomelý národovec.

[52] V jednom liste M. Kiššovi Rizner píše, že keď pominú domáce práce, nastáva práca pera. „Ja píšem vždy, ustavične; nedokončím jedno, už desatoro začínam.“

[53] Ján Lieb — pôvodom zo Šurian, dôverník Matice slovenskej. Prispieval veľmi často do Národných novín, Národného hlásnika, Obzoru atď. Písaval pod rozličnými pseudonymami Ivan Liub, Braniborský, Havolan, Ján Millý, Kraskovan, Ľudomil, M. Poliar, Sirkoviankin, Slaňan, Železnikov, S. J. B. S jeho menom sa stretávame aj v zoznamoch žiakov revúckeho gymnázia. Vo svojich článkoch sa zaoberal úvahami, ako odstrániť biedu.

Okolo r. 1875 prišiel na Kraskovo, kde založil hospodársky závod „Kraskovskú otčinu“, ktorého bol správcom. Išlo o vytvorenie spoločného majetku, scelenie pozemkov (čo predstavovalo 140 ha).

Svojimi vedomosťami zachránil dedinu pred hospodárskym úpadkom. (Pozri: Naše túžby — naše povinnosti, Národnie noviny 1873, č. 110, s. 1 — 2., Národnie noviny 1881, č. 147, s. 4; Obzor 1882, č. 1. atď. Vzájomné listy Jaroslava Vlčka a Jozefa Škultétyho, s. 258; List Ľ. V. Riznera R. Uramovi z 29. 11. 1895, LAMS.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.