ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Pyšno si počínavajú biskupskí tajomníci oproti duchovenstvu, pretože cítia, že mnoho môžu v biskupstve. Tak si počínal i tajomník biskupa Anonyma,^[1] muž už vo veku, tlstý, s lícami ako varhany, oproti Žarnovičovi,^[2] ktorý sa práve vrátil z viedenského presbyteria,^[3] štíhlemu, asi dvadsaťsedemročnému mužovi, doktorovi filozofie a teologie.

Po teologických štúdiách dokončených v Pázmaneu^[4] poslal ho ešte biskup, už vysväteného, do presbyteria, aby sa úplne vzdelal a složil doktorát. Mienil ho urobiť v semeništi učbárom a časom povzniesť k hodnostiam. Doktorát síce obsiahol so zvláštnou pochvalou, ale bol akosi naspech, predčasom povolaný biskupom nazpät.

Teraz sa prechádzal v plnej gále, v reverende a s hodvábnym plášťom na pleciach, s tajomníkom mlčky po chyži. Darmo sa tázal tajomníka, načo ho biskup tak napochytre povolal; čo obmýšľa s ním? Tajomník odvetil, že nevie, len sa usmieval, vypúšťajúc kotúče dymu, až vstúpil do chyže archivár.

Tento bývalý spolužiak Žarnovičov riekol, mädliac si s úsmevom ruky: „Jeho excelencia čaká na teba.“

Žarnovič hneď pochytil svoj rohatý tripič^[5] a šiel. Archivár vrhol za ním kríž: „Pax tibi, pansláv!“^[6]

„Ten nevďačník,“ prehodil pyšne tajomník.

„A veliký nevďačník,“ dodal archivár. „Biskup chcel učiniť z neho človeka a Žarnovič sa zverbuje medzi panslávov, na večnú hanbu doteraz nepoškvrneného biskupstva.“

„A na svoje nešťastie,“ dodal tajomník. „Jeho excelencia nesverí mu viac nádejnú mládež.“

„To, to!“ zasmial sa archivár, „capa za záhradníka. Mne len to je divné, že sa mohol ako zeman splichtiť s tými hurbanovskými zradcami!“

Tak títo v skromnej, papiermi naplnenej tajomníkovej chyži. Nazrime do skvostnej paloty biskupskej.

II

Táto palota je maľovaná, drahocennými obrazmi ozdobená, parketovaná, vyvoštená, čalúnmi postretá, lesklým náradím zásobená. Biskup Anonym sedí na červenej pohovke s jedným kanonikom. Je to muž stredných rokov, kanonik už starec, s riedkymi vlasmi, začesanými k tylu. Obaja majú pohodlné cimády,^[7] biskup malinkú červenú čiapočku na hlave a v ruke list.

„Doktorát složil chválitebne,“ sloví tento, „ale čo z toho, keď na také scestie stúpil, ako tu píše predstavený presbyteria? Samo ministerstvo vnútorných vecí upozornilo na neho ako nebezpečného pansláva. Pri vyšetrovaní sa vykľulo, že Žarnovič tovarišil sa odpočiatku s tými najpodozrelejšími ľuďmi vo Viedni; ba našly sa u neho i ruské knižky.“

„Ruské knižky!“ tlesol do dlaní kanonik s výrazom velikého úžasu.

„Teraz neviem,“ pokračoval biskup, „čo počať s tým človekom? Keby bol ešte svetským, vystrčil by som ho doprosta, vysväteného raz biskupstvo už viac odstrániť nemôže.“

„Za kaplána ho,“ radil kanonik, „dakam k dobrému vlastencovi, aby sa trochu pri ňom napravil.“

„Rád by som ho ešte predsa vopchal do toho semenišťa,“ pomykol si biskup čiapočku na hlave. „Tí hráči tam len kazia mládež, vychovávajú takých chlebárov, ako sú sami.“

„A Žarnovič nám dochová panslávov,“ namietol kanonik.

„Učiním mu to nemožným,“ osvedčil sa odhodlane biskup. „Zakážem mu prísne hovoriť či verejne či súkromne s chovancami o národnosti. Musí sa držať výlučne vedy teologickej. Noviny a knižky slovenské všetky zo semenišťa vyobcujem.“

Vtom vstúpil predvolaný Žarnovič so spusteným plášťom a tripičom v ruke. Biskup poskočil mu v ústrety k dverám a sám mu podal ruku na bozkanie.

„Pekné veci mi tu píšu o vás. Dali ste sa tam vo Viedni do spoločnosti s hurbanistami a panslávmi. Preto som vás odvolal pred časom.“

„Narodil som sa,“ pozrel mu Žarnovič smelo v oči, „zo slovenských rodičov. To nezapriem nikdy za žiadnu cenu, a hotový som reč svoju materinskú vzdelávať, osvetu Slovákov všemožne napomáhať.“

„Našli u vás ruské knižky,“ vyčitoval mu ďalej biskup.

„To prináleží k štúdiám, ktorým som sa venoval,“ vyhováral sa Žarnovič. „Žiadne nárečie slovenské nemôže sa zdarile pestovať bez známosti všetkých ostatných nárečí tohože jazyka.“

„Teologiu vám pestovať, nie reči,“ namietol opodiaľ stojaci kanonik.

„Bez reči vedy niet,“ odvetil Žarnovič.

Biskup riekol: „Bojím sa síce sveriť vám mládež, učiním však próbu. Pôjdete do semenišťa. Ale musíte sa podrobiť napred skúške. Bo tu sa píše o vás, že i vaše pravoverie je podozrivé. Tiahnete vraj k východnej schizme.^[8]“

Žarnovič vytiahol svoje doktorské diplomy. „Tu môj dôkaz, že som prestál všetky aj najprísnejšie skúšky. Novým sa nepodrobím, a prosím ušetriť ma od toho, aby nedoktori skúšali doktora.“

„Čo?“ vzplanul biskup, ktorý ani sám doktorom nebol. „Ja nemám právo skušovať vás? Teraz som voľný daného vám slova. Nechcete sa podrobiť skúške profesorskej, podrobíte sa teda v semeništi ,skúške synodálnej^[9]‘, a to hneď, aby sme videli, či sa vám môže sveriť kaplánka.“

„Skúške synodálnej bez synody,“ riekol ticho urazený Žarnovič a ukloniac sa odišiel.

„Čakaj, tvrdohlavý pansláv!“ pohrozil za ním biskup. „Ukážem ti márnosť tvojich doktorských diplomov.“

III

Na tretí deň potom sedel biskup pri stole so svojimi dvoranmi a správcom semenišťa, ktorý bol súčasne kanonikom.

Mal tú múdru zásadu, že ani najlepší obed nič nestojí bez koreniva žartov a veselej mysle. Preto odkladal, idúc k obedu a večeri, všetky starosti, usiloval sa byť pri stole veselým a vzbudiť veselosť. Žartoval, smial sa, pobádal k tomu iných. Prišiel pritom obyčajne dakto z duchovenstva do reči. Rozprávali sa žartovné skutky o jednom, o druhom, zo starých, nových i najnovších čias. Dvorania znajúci jeho povahu, postarali sa vždy o to, aby ulovili dáke novinky.

Teraz bol v reči Žarnovič, menovite jeho synodálna skúška bez synody. Správca semenišťa líčil so smiechom, ako tvrdo padlo doktorovi podrobiť sa skúške profesorov nedoktorov. Títo, majúc zub na neho, sriekli sa. Každý predložil zo svojej vedy doktorovi tie najjednoduchšie, najprimitívnejšie a najľahšie otázky, na ktoré by najchatrnejší seminaristický chovanec bol na uspokojenie odpovedal, ako: koľko je Bohov? atď., a potom ho chválili, keď dobre odvetil. V zátvore ho držali celý deň a celú noc, dali mu veľmi skrovne jesť a striehli nad ním ako nad väzňom. Pri dverách stála stráž, ktorá ho i v čas prirodzených potrieb sprevádzala. Naložili mu vypracovať chriu o škodlivosti pýchy.^[10]

Toto rozprával správca so smiechom a biskup sa tak rehotal, že sa až za brucho lapal.

Smiech však ustúpil prísnosti, keď sa tázal biskup tajomníka, či už zvestoval vyskúšanému, že pôjde za kaplána k Virasztóvi?

„Zvestoval som mu,“ riekol tajomník, „ale Žarnovič sa osvedčil odhodlane, že na žiadnu kaplánku nepôjde. Učinil pritom tak zúrivú tvár, že som sa ho až zľakol.“

„Čo? Nepôjde?“ začervenal sa biskup. „Bude odporovať svojmu prelátovi?“

„Ja sa opovažujem prosiť za neho,“ ozval sa správca semenišťa pokorne. „Bojím sa prílišného dráždenia toho srditého pansláva. Nechcel by som ho hnať na kraj zúfalstva. Časy sú také, že by nám mohol narobiť veľkú ostudu. Bolo by mu predsa pohodiť dáku chudobnú faričku.“

„Práve je uprázdnená baraňanská,“ ozval sa tajomník.

„Bojím sa,“ namietol biskup, „sveriť mu samostatne akúkoľvek odľahlú obec. Pokazí ľud panslavizmom.“

„Len by ho ľud strpel,“ bránil svoj návrh tlstolíci tajomník.

„Dobre teda,“ privolil biskup, „nech ide za administrátora, až sa mu vyzíska od patronátu prezenta.^[12] Píšte Huňásovi, nech ho ta uvedie.“

IV

Spomenutý Huňás^[13] bol farárom v mestečku Krivošanoch, súčasne vicearchidiakonom, biskupovi veľmi milý muž. Jeho posielal ešte i do cudzích dištriktov, kde chcel prísne proti farárovi zakročiť, bo znal jeho neuprositeľnú tvrdosť. Bol to muž obstarný, v tvári vzozrenia tak odpudzujúceho, že sa ho až zľakol, kto ho prvý raz uzrel. Platil za veľmi učeného, ale mal len novinársku vzdelanosť. Maďarsky hovoril slabo, pokladal sa však za velikého Maďara a bol zaprisahaným nepriateľom Slovákov. Bol veľmi skrbný, preto i nahrabal hojne, mal svoje vlastné veliké gazdovstvo, dva domy a hojné istiny v sporiteľni.

Stretáme sa s ním po prvý raz pri skromnom obede doma. On sám sedí za vrchstolom. Na pravej ruke jemu po boku, ako hosť, jeho miláčik plebán Virasztó,^[14] prvotne Výrostko, mužík malý, tmavej plete, besný maďarón. K nemu to mal ísť Žarnovič za kaplána s velikou ujmou. Bo Výrostko bol jeho spolužiak a nenávideli sa nesmierne. Preto sa i Žarnovič vzoprel biskupovým úmyslom tak odhodlane. Potom tu sedeli, ako domáci, dvaja kapláni, obaja maďarského ducha.

Títo nahradzovali málomluvnosť prednostovu. Najprv rozprávali, čo súkromne počuli o práve kypiacej talianskej vojne,^[15] o uhorskej légii sbierajúcej sa v Itálii, a o nádejách vlastencov.

„Dvojhlavej potvore v Lombardsku je úzko^[16],“ poznamenal Virasztó. „Légia uhorská v Taliansku obnáša už dvadsaťtisíc dobrovoľníkov, všetko mužov smelých a ľudí vzdelaných. Vtrhnú do Dalmátska a Chorvátska. Chorváti prijmú Kossutha^[17] s otvorenými ramenami. Tá odplata, akú dostali vo Viedni,^[18] smierila ich s Uhrami.“

„Ale náš generálny prokurátor má úzkosť,“ uškrnula sa farárova tvár za vrchstolom.

„Poriadne,“ prisvedčil Virasztó. „Dechtiar mnoho prispel k obsadeniu úradov Čechmi.^[19] Blíži sa čas účtov pre toho pansláva.“

„A vy,“ ozval sa kaplán, „dostanete pansláva za pomocníka.“

„Ja? Koho?“

„Nuž Žarnoviča. Biskup ho odvolal z Viedne, lebo ho tam mali obesiť: Našli uňho ruské ruble a veľmi nebezpečné ruské listy. Učbárom už nebude. Biskup pošle doktora na učenie k vám.“

„To by mi bolo treba!“ zaškaredil sa Virasztó. „Boli sme v škole úhlavnými nepriateľmi. Radšej žiadneho kaplána, než tú pyšnú hlavu.“

„Nebojte sa nič,“ potešil ho Huňás. „Moji kapláni ulovili lživú povesť. Je pravda, že biskup Žarnovica pre panslavizmus z Viedne odvolal a s náramným hnevom prijal; ale poslal ho do Baranieho za administrátora. Ja som dostal úradné vyzvanie uviesť ho do fary.“

„Medzi dobrých tam príde,“ zasmial sa škodoradostne Virasztó. „Baraňanci sú známe šelmy, neúctiví surovci, nadmieru smelí korheli, neskrotiteľní divosi, ktorí ani Boha samého neuctia. S úbohým starým vadili sa v chráme a pokutovaný bol farár. Z Baranieho ešte žiaden poctivo nevyšiel.“

„Žarnoviča bude podporovať prokurátor Dechtiar^[20],“ slovil Huňás. „Obaja sú panslávi a Dechtiar prorok sedliakov.“

„Možno,“ kývol Virasztó plecami, „ale práve Dechtiar je vidla na vyhadzovanie farárov z Baranieho. Všetka neúcta a vzbura Baraňancov proti farárom pochádza vlastne od neho. Sedliaci bežia k nemu pri každej maličkosti so žalobami a Dechtiar hneď káže písať inštancie.“

„A biskup,“ ozval sa kaplán, „hneď je hotový so súdom, náhle príde žaloba na farára. Keď oproti tomu žaluje sa farár, biskup kývne plecom: nemôžem spomôcť.“

„Ozaj,“ lapil slovo druhý, „mnohí biskupi majú moc len na naše trestanie, na ochranu nie. Ich krivuľa je vždy zdvihnutá na nás, nikdy nie na našich krivditeľov. Ako príde žaloba na nás, už sme stratení. Viny dosť, že žaloba prišla. Už tým samým sme hodní trestu, že sa našiel taký, komu sa neľúbime. Predpokladá sa, že farár nemôže byť nevinný, náhle sa nájde žalobník. Musí byť zlý, povedá sa, keď prišla sťažnosť na neho.“

„To isté platí o vrchnosti a súdoch svetských,“ pokračoval ten, čo započal. „I tu nech sa farár so žiadnou žalobou neukáže. Akákoľvek krivda sa mu stane, vždy len on vinný, bo by sa to dobrému farárovi nebolo stalo. Že nás vyrovnali so svetskými, to je lož. Vyrovnali nás až nazbyt v bremenách a povinnostiach, ale v práve veru nie! Za zločin vlečú nás do žalára, ale pred krivdou záštitu nám nedajú. Duchovenstvo je mimo ochranu zákonov postavené.“

Tak sa roztúžili kapláni pri spomienke na zlopovestné Baranie.

V

Vstúpime už do tejto malej, na mape Illincovej^[21] zrejmej Sodomy, kde mal nájsť panslavistický doktor odmenu svojej pilnosti a dobre vynaložených mladých liet, a to na celý život.

Veliký krik sa ozýval na ulici. Richtár Belko stojí s úradnou palicou pred ošarpaným domom Kotrbacovým a rozkazuje mu priahať po nového farára na kapitulu.

„Čo? Po toho zemana?“ vreští tento na svojom zasmetenom dvore, „prisahám, nepôjdem. Čerta sme vyhnali, diabla si privezieme. Nepôjdem! Z toho nikdy dobrý farár nebude. Taký sprosták. Keď už bol vysvätený, poslali ho znovu do školy do Viedne, bo doma ničomu sa nemohol naučiť. Učil sa i doktorstvo, i tam nič. Sprosták ako sprosták. Keby som mal tak hlúpeho syna, uťal by som mu hlavu na kláte ako husi. Druhí kňazi len sa smejú z neho, prezývajú ho, že to taký akýsi pán Sláv.^[22] Nech ide, kto chce, ja, prisahám Bohu, nepôjdem!“

Na tento krik otŕčaly sa už zpoza plotu ženské a detské hlavy.

„Čo to za pán Sláv?“ ďubol richtár Belko lieskovicou do zeme.

„To je taký sprosták,“ vrešťal Kotrbac, „čo ani slovensky nevie, akýsi Nemčisko, či Maďar, či čo, taký huncút zeman. Bude nám tu chcieť rozkazovať.“

„Ako to vieš, že je zeman?“ namietal richtár. „Ja ani meno jeho ešte neznám.“

A mal v tom tento zvláštny sedliak pravdu. Bol to večný behúň a bezpríkladne vtieravý bezočivec. Chodil ustavične krížom-krážom po furmankách a všade sa vtisol ako nezbedná mucha, k pánom, biskupom, farárom, kaplánom, učiteľom, mešťanom, židom; všade sa pustil do reči, sbieral novinky, roznášal klebety. Potom mal večné pravoty s celým svetom. Všetky správne i súdne úrady maly s ním do činenia. Kde ho jednými dverami vystrčili, tam vošiel druhými. Písal i cisárovi do Viedne, aspoň raz v mesiaci. O všetko sa staral, len o svoj dom nie. Role, lúky, mal pozastavované,^[23] škapky len kosť a koža, kravku jedinú bez chvosta, budunky letely na hromadu, v dome ustavičný plač, útek ženy, detí. Celý svet mal ho za lotra a blázna, on ale pokladal sa za obhajcu pravdy, držal sa za najväčšieho mudrca a za najdôležitejšiu osobu po cisárovi. On a cisár dajú tým pánom, tým rebelantom, počkaj! To boly jeho večné myšlienky. Mal ale, pri svojej nepokojnej zvedavosti a večnom tekaní, podivnú známosť osôb. On každého znal osobne a podľa mena. Vyňuchal tiež novinky. Nedarmo teda sa chlúbil, že zná všetko. Vyzvedal i o novom farárovi, kto je, čo je; lenže pomluvy, ktoré o ňom počul po farách, pochopil svojím zmäteným korheľským rozumom. Najviac sa mu pri ňom neľúbilo to, že je zeman. Lebo bol velikým nenávistníkom zemianstva tak, ako jeho ujec, generálny prokurátor Dechtiar.

„Dakto musí ísť po farára,“ nástojil richtár, „a tebe rozkazujem. Priahaj!“

„Kto si ho vyvolil, nech ide,“ odvrkol Kotrbac. „Načo nám tu posiela biskup takých kadejakých zemanov, čo ich ani neznáme?“

„Veď je nie čert, hoc je i zeman,“ ozvala sa cez plot suseda. „Pekne veru sa hotujeme na prijatie nového duchovného otca.“

„Nech si ide na svoju kúriu^[24],“ vrešťal Kotrbac svojím večne zachrípnutým hlasom. „Ja nepôjdem po neho, ale ho vyženiem. Vyhnal som starého, ta vyženiem i mladého. Biskupa znám, bol som u neho. Dobrý pán, môj priateľ, on mi kvôli urobí. Dá nám toho kaplánika, čo ja znám. To bude kňazík,“ mlsol, „nie taký huncút zeman.“

Vtom nadišiel Capinos, jediný úplne triezvy sedliak v Baraňom, mužík chudorľavý, s maličkou tváričkou, vyčnievajúcou briadkou, veliký svätúško, ale i chytrák. Chodil po všetkých odpustoch modliť sa, zem bozkávať, ale i po všetkých trhoch klamať rozmanitými úskokmi pri statku. Nebolo nábožnejšieho človeka v chráme, lež ani väčšieho šibala v obchode. Podivuhodná bola jeho pamäť. Raz vypočutú kázeň znal i o šesť rokov temer doslovne. Vedel liečiť statok, zvlášť kone a ovce od prašín, a široko-ďaleko ho na to potrebovali. Na sebe mal vždy, i v lete, vetchú bundičku. I teraz sa zjavil v nej pred Kotrbacovým domom.

„Iď, iď,“ harušil ožralého krikľúňa. „Ešte nový farár ani nevkročil do fary, už ho vyháňame. Ty by si tak chcel zachádzať s farármi ako s koňmi. Keď nevládze, kolom do neho, pokiaľ ho nedobiješ.“

„A komu rozkáže chudobný človek,“ zarehotal sa ožran, „keď nie svojmu koňovi, psovi, organistovi a farárovi? Ja to užívam tých popov jedného proti druhému a tak bijem popa popom.“

„Iď, ty pálenčená bočka!“ odpľul Capinos.

„Ba ty iď,“ vysmieval sa mu Kotrbac. „Ty dupok! Smrdíš v tej bundičke ako dudok. Ale už len pôjdem,“ oblizol sa. „Ak bude dobrý, dobre; keď nie, mám pár groší na jednu inštanciu. Vyhodil som na psom drúku jedného, vyhodím ich i dvadsať. S farármi teraz krátky proces. Máme biskupa dobrého. Viete, ako nám musel starý štólu navracovať a pred Huňásom na stôl peniaze čítať?“

Takúto bezuzdnú, nekonečnú ošemetnosť zapríčinili v Baraňom biskup a Huňás, lebo uviedli farára v ľahkosť. Následky toho a ešte väčšiu neopatrnosť biskupskú a zlobu lživých bratov mal skúsiť úbohý Žarnovič.

VI

Jeho skromný nábytoček snosili ľahko sedliaci, ktorí ho priviezli, do pustej fary, kde hlas tak sa ozýval ako v prázdnom sude. Posteľ, stolík, dve stoličky, kufor, sväzok perín, dve debny kníh, to bolo všetko, čo neporiadne pohádzali okolo stien. Najpotrebnejšie kuchynské náradie odvláčila gazdiná do čeľadnej chyže.

Všetko už bolo tam, čo malo byť, keď vkročili vozkovia, richtár Belko s paličkou a organista v poplátanom a predsa ešte deravom kabáte, neoholený, so strniskom na brade.

„Priviezli sme ich statočne, ich milosť pán farár,“ riekol jeden z vozkov, „nechže nám už teraz vyhodia dačo na pálenku.“

„Vypite radšej holbu vína,“ siahol Žarnovič k tenkému pugiláru a vyhodil bezočivcom zlatku.

Richtár sa ozval: „Do pustej prišli fary, ale naplní sa to skoro, bo naša fara bohatá.“

„Veru nie hockde má sa farár tak dobre ako u nás,“ prisvedčili sedliaci, „bo u nás cisár platí.“

Kotrbac riekol svojím chripľavým hlasom: „Len nech držia, pán farár, s nami.“

„A s kým by som mal držať, ak nie s vami?“ usmial sa prívetive Žarnovič, ktorý naozaj vstúpil medzi nich plný svätej lásky a najväčšej ochoty napomáhať ich duševné a hmotné blaho. „Odkázaní sme jedni na druhých, ja na vás, vy na mňa. Spolu musíme znášať, ako verní manželia, i radosť i žalosť.“

Riekol to pohnutým srdcom a s poľutovaním. Lebo myslel, že sedliaci vyslovili proti tomu svoju sťažnosť, že farári obyčajne do jedného mecha dujú s pánmi. Ale nasledujúce reči ho presvedčily, že tu je dačo iného pod pokrývkou, nie pýtanie ochrany, lež mrzuté vypínanie sa sprostáctva.

„Nech poslúchajú nás, ta bude dobre,“ obzrel sa Kotrbac po sedliakoch.

„Ja tak rozumiem svojmu povolaniu,“ zavrátil ho zarazený Žarnovič, „že vy máte poslúchať mňa, nie ja vás.“

„Tak veru,“ prisvedčovali sedliaci. „Ovečky musia kráčať za pastierom.“

Prišla potom reč na odstráneného farára. Sedliaci ho obsypali žalobami, že bol lakomý, tvrdý, vyberal štólu, ktorú potom musel vracať, vadil sa a socal s ľuďmi v kostole pre rokovinu.

„Nechválim to,“ krútil Žarnovič povážlive hlavou, „lež ani vás chváliť nemôžem. Ako by to bol mohol učiniť, keby vy ste boli vyplnili svoju povinnosť voči nemu? Farári tiež nemôžu žiť z povetria.“

„To bol len taký starý frfrák,“ žaloval ďalej Kotrbac. „Ani kázať statočne, len nadávať do korheľov.“

„V tom ja tiež nebudem inakší, ak mi príležitosť zavdáte,“ osvedčil sa prosto Žarnovič, vidiac drzosť divochov a majúc zato, že na takéto hrubé drevo treba od počiatku len sekeru. „Farár je na to, aby napomínal a karhal lživých kresťanov, ktorí len vieru majú, ale statky kresťanské nemajú.“

Kotrbac sa obzrel po sedliakoch s mihnutím, potom bozkal farárovi ruku: „Teraz máme, chvalabohu, farára mladého, učeného, dobrého. Nech ich len Kristus pán živí, aby sa u nás zostarali a zomreli. Len nech postavia iného kostolného gazdu. A hejže?“ obzrel sa po sedliakoch, „a hejže druhého chceme kostolného gazdu? Ja nemusím byť, ale toho Truľa nechceme, a hejže?“ oblizoval sa.

„O tom teraz hovoriť je nevčasné,“ odmrštil to Žarnovič a sedliaci sa pratali von.

Pri odchode len Kotrbac bozkal zase ruku farárovi, ale na dvore sa osvedčil: „Ten, prisahám Bohu, zelenú kapustu u nás jesť nebude. Počuli ste ho. Sám sa osvedčil, že nebude lepší ako ten starý zdierca. Ja prisahám, popovským poddaným nebudem. Darmo robiť a dávať prestalo. Popov platí cisár, nám musia slúžiť zadarmo.“

„Ale slovensky predsa zná,“ zasmial sa richtár, „a ty si povedal, že je akýsi pán Sláv.“

„Daj mi Bože,“ kývol Kotrbac pohrdlive plecom. „Slovensky vie i môj kôň. Vijo!“ praskol do škapky bičom a von zo dvora.

V krčme potom prepila sa darovaná zlatovka a viac sedliackych pri nej s rozličnými úvahami o novom farárovi, pričom najviac sa ozýval chripľavý, chriašteľovmu škreku podobný hlas.

VII

Farár sa tázal organistu, ktorý ostal po odchode sedliakov, čo to za človeka ten územčistý, širokoprsý, zachrípnutý?

„Večné motovidlo,“ odvetil organista, „klebetník, poburovateľ, žalobník, nestydatý behúň, snovač pravôt, luhár, šialenec a nadovšetko korheľ. Zapríčinil starému pánovi tisíc nerestí a naposledok ho vyhnal nič po nič. Naviedol obec na inštanciu, biskup prijal všetko za svätú pravdu, odstránil farára bez okolkov. Tí terajší biskupi akosi nezastávajú farárov, lež uvodia ich v ľahkosť pred ľudom. Že starý pán vyberal pár krajciarov štóly viac, keď teraz hodnota peňazí tak klesla a sedliak stal sa slobodným držiteľom zeme, musel neborák pred vyslaným vicearchidiakonom tu na fare vracať každému jeho krajciare. Sedliaci to potom prepili v krčme s chachotom a neslušnými úškľabmi. Ten biskup, ja neviem, azdaj chce, aby nás farárov a organistov korheli metlami vyhnali z dediny. I ten vicearchidiakon Huňás, tie kliešte biskupove, je tiež taký. Majúc rozkaz, mohol to činiť aspoň miernejšie, nie tak krikľavo, s takým shonom ľudu a s takou ostudou farárovou. Nemilosrdný to korbáč v ruke biskupovej.“

„A čo to bolo s tou zvadou v kostole?“ tázal sa ďalej Žarnovič.

„To bolo takto,“ odkašľal organista a upravil na sebe poplátaný kabát. „Sedliaci nielen že sa nestali štedrejšími po zrušení panštiny, lež chceli aj farské a organistovské povinnosti striasť celkom so seba. Ani robiť, ani rokovinu dávať.^[25] Keď ich harušil za to farár s kazateľnice a tázal sa, prečo nečinia povinnosti svojej zadosť, vstal v lavici ten lotor Kotrbac a vykríkol: ,Nuž preto, že darmo robiť a dávať prestalo! Ich platí pán cisár, ta nám musia slúžiť zadarmo!‘ Rozjarený farár sbehol s kazateľnice a vysocal Kotrbaca von. Ale sedliaci zaujali sa za podliaka, vyšli za ním všetci von, zanechali nás samých v kostole. Starý pán zadal rušiteľa služieb božích u súdu, ale kto sa teraz za cirkevného služobníka zaujme? Vec u súdu ani hore nevzali.

Inakšie mali šťastie sedliaci so svojou lživou inštanciou na odstránenie farára. Luhali nestydate a bezbožne, ako že farár neučí katechizmus, čo mu sami nemožným robia. Bo keď zdržujeme, ja i kostolník, z chrámu utekajúcu mládež, odsotia nás, až kozla prevrátime. Taká to tu Sodoma. Dali napísať oplani aj to, že farár ani modliť sa nezná, pretože vraj vynecháva ,sláva‘. A biskup, nie žeby bol dal vec vyskúmať a vinných tiež potrestať, len farára poslal s hanbou preč. Bezbožníci sa smiali, úbohý starec pošiel so slzami. Mne ho je srdečne ľúto. Dobrý to bol človek. Na ostatnú jeho kázeň budú lotri pamätať, bodaj by sa nevyplnilo na nich, čo im zaželal.“

„Dosť, dosť,“ pretrhol ho Žarnovič. „Sedliakov neomlúvam, ale i farár ukázal pritom nehodnú surovosť. Povedzte mi radšej dačo o miestnom panstve.“

„Toho ako by nebolo,“ riekol organista. „V grófskom kaštieli býva žid, pán Baraňanský ani o farárovi, ani o mne, ani o kostole nič počuť nechce. Katolík je, ale v kostole nikdy sa neukáže tak, ako jeho kalvínska pani. Pod službami božími poľúva. Starý pán nikdy nechodil k nemu.“

„A čo dáva panstvo farárovi a organistovi?“ tázal sa Žarnovič. „Sto bohov a tritisíc teremtettov,“ kývol organista plecom. Tázal sa i na školu, ako ju navštevujú deti?

„Z päťdesiat povinovatých,“ ovesil učiteľ hlavu, „chodí päť-šesť asi za dva mesiace, bo v lete je robota a v zime je chladno.“

Novoprišlý farár mal o čom premýšľať v prvú noc na pustej fare.

VIII

Ráno ho potešil richtár účtami za obielenie fary. Platilo sa vraj za bočku vápna dve zlatovky, za privezenie jedna, bieličkám dve, za štetky jedna, spolu šesť zlatoviek. Žarnovič pokrútil nad takou šľachetnosťou hlavou, ale pohodil oplanovi nestydato žiadanú sumu.

Okolo poludnia prikvitol v Baraňom dobre známy vicearchidiakon oddať novému administrátorovi kostolné a farské veci podľa soznamu, čo v tak chudobnej cirkvi ľahko sa stalo. Na fare nič iného nebolo ako zápisnice a jeden roztrhaný breviár, v chráme kazuly, kamže, obrazy, svietniky a podobné skromnučké náradie.

Po dokončení úradnej práce riekol Žarnovič: „Ráčte vziať za vďak s obedom, aký môže predložiť začiatočník, ktorý práve prišiel.“

„O to je postarané,“ riekol Huňás a skríkol na kočiša, aby vniesol, čo tam na vozíku. „Vedel som, kam idem. Vy budete mojím hosťom, nie ja vaším.“

Kočiš vniesol sklenku vína, pekárske pečivo a v papieri pečienku. K tomu zasadli obaja, len polievku priniesla gazdiná.

Obed teda mali obstojný, ale shovor viazol. Nedôverujúc jeden druhému, vážili obaja úzkostlive slová. O denných otázkach, o politike, o krajinských, národných záležitostiach hovoriť vystríhal sa jeden i druhý, aby nevypuklo medzi nimi rôznohlasie. Pritom všetkom nedalo sa to vcele udusiť, rôznosť smýšľania predsa vypukla do trpkých výrazov.

Huňás sa tázal, či má istú nádej na prezentu?

„Biskup ma položil na prvé miesto,“ odvetil Žarnovič, „a to je dosť pri takých farách, ako je moja, kde je patrónom krajinská cirkevná pokladnica. Biskupovu vôľu tam nikdy nepodvrátia.“

„Dáte sa potom inštalovať,“ prehodil Huňás.

„Nachádzam to potrebným,“ prisvedčil Žarnovič, „aby ma nemohol tak ľahko odtiaľto sfúknuť biskup ako predchodcu. Tento ľud je mätežný, navykol už farárov vyhadzovať. Možno predvídať, že v pokoji nebude.“

„Vás bude mať rád,“ uškrnul sa Huňás, „bo ste milovník ľudu. Láska budí lásku.“

„Ba slepý ľud,“ odvetil Žarnovič, „rád križuje svojich spasiteľov. Najväčším priateľom svojím sa protiví, vrahom však oddáva s dôverou.“

„Lenže tí domnelí priatelia ľudu,“ bodol ho nazpät Huňás, „mávajú často len pekné slová a úplne zasluhujú nedôveru ľudu. Jeden sa pokladá za priateľa ľudu, druhý ním skutočne je.“

Obaja cítili sa teraz urazenými. Sišli sa s ostýchavosťou a rozišli sa s trpkosťou, lenže Žarnovič nemohol nič, Huňás hneď našiel príležitosť škodiť mu, dodať smelosť Baraňancom, ktorí už raz považovali svojho farára za spoločného nepriateľa všetkých a hotoví boli vždy duť proti nemu s kýmkoľvek.

Neprišli na faru pokloniť sa svojmu veľkému priaznivcovi, lež s holými hlavami obstali na ulici domov idúceho Huňása.

„Nech dajú pobozkať tú svätú rúčku,“ pristúpil najbližšie vozíku Kotrbac. „Čo myslia, pán veľkomožný? Dostali sme dobrého farára?“

„Čas ukáže. Ja, viete, že som sa vždy zaujímal za vás a bol som vám na pomoci,“ riekol významne Huňás a kývol kočišovi.

Dômyseľní sedliaci tomu porozumeli a želali mu z celého srdca šťastlivú cestu.

IX

Žarnovič už znal svoj ľud. Akého ducha je panstvo, to skúsil, keď učinil, čo zdvorilosť so sebou prinášala. Akokoľvek mu opísal organista Baraňanského, predsa sa odhodlal učiniť mu svoju poklonu. Dúfal, že sa učiní aspoň znesiteľným u neho, a pokladal to za veľmi potrebné. Lebo sprostý ľud, akokoľvek pánov nenávidí, predsa vždy pohŕda farárom, keď vidí, že pohŕdajú ním páni. Pokladal teda za veľmi potrebnú vec, učiniť bez odkladania krok k získaniu si náklonnosti Baraňanského.

Tento mladý muž vysokého vzrastu, s ohnutým nosom, gaštanovými vlasmi, riedkou briadkou a malinkými bajúzikmi sedí na stolici pri okne a fajčí smotku, pani však pletie na mäkkej pohovke bielu pančušku.

„Či sa predsa príde ukázať nový farár?“ sloví táto. „Svedčilo by sa.“

„Mne nech nechodí pred oči,“ otrel si Baraňanský popol zo smotky. „Nemôžem vystáť žiadneho popa, tým menej pansláva.“

„Tu v Baraňom,“ krotila ho pani, „na tom veľmi málo záleží, ako kto smýšľa. Či pansláv, či vlastenec, tu len so dňa na deň žiť.“

„A tu ti ide, mátoha!“ dupol pán nohou. „Vlečie sa v tej reverende ako dáky černokňažník. Už toto ich úradné rúcho múti vo mne žlč.“

„Mlč!“ vyzrela i pani oknom a pobozkala muža, „i naši kalvínski nosia reverendy. Chce nám tým preukázať česť, že sa dostavuje v úradnom rúchu. Zadržíme ho na obed?“ riekla, zas si sadnúc.

„Ten obedovať so mnou?“ zaškaredil sa Baraňanský. „Radšej Kotrbac.“

„Neučiň mu aspoň žiadnu príkrosť,“ pohrozila pani ihlicou. „Musíme šetriť samých seba.“

Na zaklopanie riekla ona „szabad“^[26], ale žiaden nepovstal. Ba dali príchodziemu postáť, len o dobrú chvíľu kynul pán, aby si sadol.

Po daktorých chladných osobných otázkach prišly do reči krajinské záležitosti. Baraňanský žehral na množstvo neznesiteľných daní, na nemilosrdné lúpenie a celkové ožobráčenie krajiny, na cudzie úradníctvo, na premenenie kráľovstva v bezprávnu provinciu, na zastavenie snemov, na ľubovoľné ukladanie poplatkov a dodal významne, že by tých všetkých povešať bolo treba, čo k tomu dopomáhali. Pani si sťažovala na vymanenie sedliakov. Tvrdila, že tým len páni boli nespravedlive olúpení, sedliakom že to nič neprospelo, pretože im len k pijanstvu zavdalo príležitosť. „Prestali byť našimi poddanými,“ dodala, „miesto toho stanú sa poddanými židovskými. Nezadlho zaujmú títo prašivci celú urbársku časť chotára. Medzi slobodným a poddaným sedliakom iného rozdielu niet, ako väčšie pijanstvo a hlúpa pýcha.“

„Bude to časom lepšie,“ potešil ju Žarnovič, „keď príde lepšie vychované pokolenie.“

„A to lepšie pokolenie vychováte vy, popovia,“ riekol s trpkým úškľabkom Baraňanský, „vy, soľ zeme a sviece sveta? Vaši učitelia sú nevedomí žobráci, pijanskí surovci; farári len gazdovať, alebo hostinky dávať, hrať na karty, túlať sa, všade strčiť nos, jesť a piť. Cez týždeň sedliačite, alebo pomáhate ničomným ľuďom nič nerobiť, v nedeľu odhajduchujete omšu a nadáte sedliakom do korheľov, tak ste už dokonalí farári. K týmto zásluhám prichodí ešte tá, že ľud pohoršujete zlým príkladom. Nejedna fara je pelešou nemravnosti.“

„Nerád by som,“ sklopil zarazený Žarnovič oči, „aby to platilo o mne a mojom úradovaní.“

„I najlepší z vás,“ sekal ešte nešetrnejšie Baraňanský, „je len hamovka na voze pokroku ľudstva. Všetci ste len privilegovaní rozširovatelia hlúpstva a nemravnosti. Vediete ľud k záhaľke premnohými zbytočnými sviatkami, k ničomným túlačkám vašimi odpustkami, o ktorých, čo sú, sami neviete. Bijete mu do hlavy neprirodzené výmysly temných vekov, ktoré ho len ohlúpujú. Donucujete ho k skutkom neprirodzeným, ktoré potom udusujú v ňom všetku mravnosť. Div, že hrá ošemetne s prísahou, keď ho nútite luhať pri spovediach? V jednom zlomená mravnosť, je zlomená vo všetkom. Kázne vaše sú panštinou, dogmy ohlupujúcimi poverami, mravné predpisy cedením komára a hltaním veľblúdov, spovede farizejským pokrytectvom, sviatky dňami pijanstva a prostopaše, odpustky odvádzaním od užitočnej práce, bohoslužby kanibalskými hodmi.^[27] Ja nevidím, ako počestný muž službám oltárov venovať sa môže.“

„Vy teda, pane,“ pozrel mu vzrušený už Žarnovič smelo v oči, „ste protivníkom každého náboženstva a katolíckeho zvlášť.“

„Každého!“ odsekol Baraňanský tak zúrivo, že sa až pani strhla. „Preč všetok hókus pókus, všetko gajdovanie a bečanie, všetky túlačky a učiť deti fyziku, históriu, krajinské práva, počty, reč maďarskú. Tu!“ ukazoval si prstom na čelo, „nie pokrytecké vzdychy, poklony a túlačky.“

„Pane,“ vstal a vzpriamil sa Žarnovič ako urazený prorok. „Keď ste takým priateľom osvety a mravnosti ľudu, teda zrušte vaše pálenčiarne a zatvorte krčmy. Pokiaľ ony budú stáť po boku chrámom a školám, tieto nikdy nevytrhnú ľud zo zverstva, do ktorého sa pohružuje čo deň viac. Ale vy by ste chceli aj vzdelaným ľudom sa honosiť, i z podlosti jeho koristiť. Učiteľom vytýkate chudobu a čože dáte vášmu? Lež ani najväčšie obete z vašej strany neprinesú nikdy také ovocie, aké prepiatosť vaša žiada. Chcete učiniť filozofmi tých ľudí, ktorí od kolísky po mohylu tvrdo pracovať musia. Toho nikde niet. Ľud je všade ľudom. Ani vám sa to nepodarí. Pravda, ale učiníte ich diablami, keď vyhasíte v nich všetku bázeň božiu. Nesvedčí sa takáto kázeň pri prvej návšteve, ale bezohľadnosť vaša vynútila i mne slovo bezohľadné. Trpkosť vaša, ku ktorej som nezadal žiadnu príčinu, bráni mi šliapať po tomto vaše panské prahy.“ S tým pochytil svoj vysoký pinč a odkvapil.

„Po panslávoch a popoch necítim žiadnu túžbu,“ zavolal ešte za ním Baraňanský.

Jeho za to harušila potom pani, Žarnovič vrátil sa domov vcele urazený. Ako by nie? Kam sa hnul, všade nepriateľské srazenie. Videl s úžasom, že je už vcele v ohni povesti o svojom panslavizme a že nemôže očakávať vyviaznutie z Baranieho. U súkromného patróna uchádzať sa o faru bolo by márne, biskup mu lepšiu faru nedá. Ba čo videl v Baraňom, to v ňom vzbudzovalo strach, že i z tohto prístavu môžu ho vypudiť. Želal si teda aspoň tu sa upevniť. Náhle mu prišla prézenta, čo sa stalo už o mesiac, spolu s biskupským privolením, aby sa stal riadnym farárom, hneď robil prípravy na inštaláciu, písal domov o peniaze, dohovoril s vicearchidiakonom čas.