ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

[: Rabovali Rusi :]^[1]
[: v tom zvolenskom zámku :].

[: Nikoho nenašli :],
[: len jedno pahoľa :].

[: Povec nám pahoľa :],
[: de pán s paňou býva :]

[: Nesmiem povedati :],
[: dav by ma pán sťati :].

[: Kľúče sa pod prahom :],
[: šaty za oltárom :].

[: A pán s paňou leží :]
[: hore na vrch veži :].

[: Prvý raz strelili :],
[: vrch veži zvalili :],

[: Druhý raz strelili :],
[: pána zastrelili :].

[: Tretí raz strelili :],
[: paňú sebou vzali :].

[: Keď ju šikovali :]
[: cez širokie hory :],

[: ešte sa obzrela :]
[: na tie smutnie múry :].

[: Múry, moje, múry :],
[: moje smutnie múry :]!

[: Kde sa tí muráry :],
[: čo vás murovali :]?

[: Muráry pomreli :],
[: čo vás murovali :].

[: Pána zastrelili :],
[: paňú sebou vzali:].

[: Tí páni pomreli :],
[: čo vo vás bývali :].

[: Murárov pobilo :],
[: čo vás murovali :].

[: Idú že len idú
trá bratia na vandru :].

Už sme sedem hvorok
takýchto preišli,
ešte sme takýho
javora nenašli.

Otnime že si mi
po jedných husličkách,
po jednej strunočke,
po jednom bičíku.

Prvý raz zaťali,
javorček odskočiv;
druhý raz zaťali,
krvička vymokla.

[: Tretí raz zaťali,
drevo prevravelo :].

Neni som ja neni
drevo javorovo,
ale som ja z mesta
diovča rychtárovo.

Čo ma mať zakliala,
[: na vodu poslala :],
by drevom zostala.

Chojte že vy huci,
pod mej mamky stenu,
a tak jej zahrajte,
žiaľu jej narobte.

Toto sa husličky,
z tej vašej Haničky;
toto je bičíček,
z jej bielych ručičiek.

Chojte že vy huci,
z po tej mojej steny,
a tu mi nehrajte,
žiale nedodajte.

[: Dosť ho ja veľký mám,
že Aničky nemám :].

Idú huci horou,
horou javorovou,
začav dážď mrholiť,
stali si pod javor.

Javore, javore,
aký si prekrásny,
veď by z teba boly
husulienky hlasnie.

Prvý raz zaťali,
krvička vymokla;
druhý raz zaťali,
drevo prevravelo.

Není som ja neni
drevo javorovo,
ale som ja diovča
z Brezna rychtárovo.

Toto sa husličky
z tej tvojej dievčičky;
toto je bíčíček,
z jej bielych ručičiek.

Toto sa strunočky,
jej žltie vlásočky;
toto sa kolčeky,
jej biele pršteky.

Chojte že vy huci,
z po’ tej mojej steny,

dosť ho ja veľký mám,
že Haničky nemám.^[2]

Kcev sa Janík ženiť,
kcev sa Janik ženíť,
mať sa mu nedala,
a sestra kázala.

A keď po ňu išli
na ten vysoký most,
koník sa mu potkov,
Janík hlávku vytkov.

Oj, vy ľudia, ľudia,
čo budeme robiť,
či máme poňho ísť,
či sa máme vrátiť.

Jedni sa vrátili,
druhí poňho išli.

Keď oni ta prišli,
hneď sa ich spýtala:
starejší, starejší,
kde je muoj najmilejší?

Tam ti doma zostav,
žeby stoly schystav.

Ona nemeškala,
zase sa spýtala:
Starejší, starejší,
kde je muoj najmilejší?

V komore ti leží,
hlavička ho bolí.

Keď hu ukladali,
tak jej prikázali,
žeby sa ho netýkala
do pravej povnoci.

Ona nemeškala,
hneď sa ho týkala. —
Od veľkýho strachu,
do izby bežala.

Aj, vy ľudia, ľudia,
čo ste urobili,
keď mňa živú pannu
s mrtvým uložili.

Oj, mamičko moja,
čo som zaslúžila:
či vienok zelený,
či čepček bielený.

[: Nezaslúžila si :]
vienka zeleného,
len čepca bieleho.

V našom dvore suchá lieska;
nepríde mi milá dneska;
keď tá lieska rodiť bude,
potom milý z vojny príde.

Bola by si milá moja,
kebys’ brata otrávila;
na to som sa neučila,
že bych brata otrávila.

Choj do hájka zelenýho,
chyť tam hada jarabýho,
ešte k tomu jašteričku,
a navar mu polievčičku.

Už muoj braček z hory veze,
javorovuo drevo veze,
javorovuo aj klenovuo,
čo mi bude truhla s neho.

Čože je to za jedenia,
čo po šírom svetu vonia?
Choj že braček, do izbičky,
a zajec si polievčičky.

Keď za jednu lyžku zedov,
priam na jedno líčko zbledov;
Keď za druhú lyžku zedov,
hneď na druhuo líčko zbledov.
Keď za treťú dojedávav,
tak priam šetek obledávav.

Choj sestrička na vínečko,
a občerstvi mé srdiečko;
kým sestrička s vínkom prišla,
už z bračeka duša vyšla.

Už som milý, už som tvoja,
už som brata otrávila;
choj mi švandra, choj mi z domu,
ešte by si aj mňa k tomu.

Hojže, hojže biela ruža;
nemám brata, ani muža;
muža som sa nedožila,
brata som si otrávila.

[: Hojže, hojže biele kvietky;
nemám muža ani dietky :].

Detva-Huta

Zabili Janíčka
pod zeleným stromom,
a tak ho zabili,
nik nevedev o ňom.

A keď ho zabili,
do studni hodili,
[: že by mu detvjanskje
zvony nezvonily :].

Veď mu zazvonila,
stoškárska^[3] zvonička,
[: že ho dala zabiť
tá jeho ženička :].

A keď ho zo studni
povrazmi ťahali,
šeci ľudia hlasom
nad ním narjekali.

Tá jeho sestrička
tak ho narjekala:
braček muoj, braček muoj,
veď si si vychovav.

Veď si si vychovav
pri sebe mordára
— — — — — —
— — — — — —

Braček muoj, braček muoj,
f tej čjernej zemičky;
a ten tvoj synáček
do smrti f temničky.

V tom ingtickom poli
je hostínec nový;
prišli traja páni
z inglickej krajiny.

Krčmárka neznáma,
daj nám hoľbu vína,
daj nám hoľbu vína,
aj jednu porciu.

Krčmárka merala,
a diovka nosila,
od striebra od zlata
rúčka sa jej triasla.

Krčmárka neznáma,
či je to tvá céra,
či je to tvá céra,
a či služebkyňa?

Neni je to moja,
ani služebkyňa
ale za tri sudy
vína založená.

Krčmárka neznáma,
daj že nám s ňou spati,
keď ti neželieme
tri sto zlatých dati.

Krčmárka neznáma
posteľ odpravila,
chudobná dievčina
žalostne plakala.

Neni som ja panna,
aby s vamí spala,
ale som ja panna
inglickeho kráľa.

Ty si to tá istá,
čo ťa mi hľadáme,
už na siedmy ruoček
skoro nespávame?

Ty si moja sestra,
čo ja teba hľadám,
už na siedmy ruoček
z koňa nezosedám?

Pod javorkom,
pod zeleným,
ej, orje diovča
z volom jedným,
ej, orje diovča
z volkom jedným.

Prvú brázdu
odoráva,
už ho mamka
povoláva.

Diovka moja,
ibaj k domu,
vydávam ťa,
neviem komu.

Cigáňovi
velikýmu,
zbojníkovi
chýrečnýmu.

Večer ide,
ráno príde,
ej, nikdy mi nič
nedonesie.

A ja smutná
musím prati,
ale nesmiem
rozkrúcati.

Raz som ích ja
rozkrútila,
iba som sa
zarmútila.

A v tých šatách
rukavička,
ej, v rukavičky
ľavá rúčka.

V ľavej rúčky
zlatá obruč,
ej to je obruč
brata muojho.

Janík, Janík,
čos’ urobiv
ej, veď si muojho
brata zabiv.

Vetrík dúvav
nepočuv som;
ej, pri tma bolo,
nevidev som.

Bola jedna stará mati,
mala ona sedem detí;
žiadnemu mena nevedela,
iba jednej: Katarína.

A keď Katka kravy dojí,
mladý herceg pri nej stojí;
a keď Katka mlieko cedí,
mladý herceg pri nej sedí.

A keď Katka mlieko múti,
mladý herceg pri nej smutný;
a keď Katka maslo zberá,
mladý herceg sa odberá.

Šetci páni do kaštieľa,
mladý herceg do majera,
mladý herceg má v srdci žiaľ,
hneď zo sebou dva nože brav.

Otvor sluha, otvor bránu,
nak si vidím Katarínu;
Katarína neni doma,
tri dni v zemi zahrabaná.

S jedným nožom hruob otvárau,
ja s tým druhým srdce krájal,
Nak tu leží duša s dušou
a tá treťá, tá nevinná
zahynula medzi nama.

Detva-Huta

Ešte raz sa obzreť mám,^[4]
k tým detvianskym zahradám,
mám tam jedno potešenie,
ešte raz naň zavolám.

Ej, volala, volala
ručičku mu podala,
keď sa oni shovárali,
priam ona tam skonala.

Starala sa mamka má,
že mne Pán Boh dobre dá,
že mne ona f tom detvanskom
cinteríne dom vystaviť dá.

A na nebi hviezdičky,
to sú moje družičky;
a na horách ftáčkovia,
to sú moji družbovia.

A na nebi Najvyšší,
to je ten muoj starejší;
a na nebi najvyššia,
to je moja starejšia.

A na mory tie peny,
to sa moje periny;
a pod vodou hnilý klát,
to je ten muoj mladý zať.

Tá ostatňá muzika:
graca, rylo, motyka,
tá ma bude sprovádzať
do muojho pokojíka.

Preletev fták
cez očovskie vršky,
zastreliv ho
pán pater očovsky,^[5]
poraniv mu jeho srce.

Nebov to fták,
ale bola milá,
sedem rvočkov
za milým chodila,
a nikdy sa nepoznali.

Priletev fták
na milej okienko;
či spíš milá,
moje srdulienko;
či spíš milá, či ma slyšíš?

Nespím, nespím,
a ja teba slyším,
ale ti ja
otvoriti nesmiem,
lebo ja mám frajera na vojne.

Keď sa oni
spolu shovárali,
tak sa oni
po rečách poznali,
oba horce zaplakali.

Vitaj milý,
z deľakej krajiny,
akie si mi
doniesol noviny?
čo sa v šírom svete deje?

Takú som ti
novinu doniesov,
že som celý
dorúbaný prišiev,
dorúbaný, dostrieľaný.

Choď že milá,
do tej apatieky,
a dones mi
všelijakie lieky,
všelijakie medecíny.

Pokým milá,
z apatieky prišla,
už milýho
zomretýho našla,
zomretýho, neživýho.

Choď že milá,
pánu farárovi,
nak odpíše
lístok hrobárovi,
nak vykope hrvobček nový.

Na tom hrvobe
trojaké znamení,
že tu leží
Janík premilený,
dorúbaný, dosekaný.

A ty Hani-Hanička,^[6]
chovala si Janíčka,
chovalas’ ho sedem liet,
a na ôsmy letev preč.

Ta on letel, zaletel,
až na Krakov doletel;
sadov si tam na drievec,
na ten drobný kamenec.

A tak si on tam spieval,
že sa Krakov rozliehav;
prišla k nemu hrdlička,
jeho vlastná sestrička.

A ty bratre, sokole,
čo ti je tak vesele?
zomrela ti mamilá,
už je siedma nedeľa.

Priam sa on tak zarmútil,
pov Krakova opustil,
a s krídlami strepotav,
že sa Krakov zlegotav.

Ta on letev, preletev
až nad jej hrob doletev.
Tak si on tam tak spievav,
že mamilú preberav.

Staň mi milá, staň hore,
poviem ti ja, čo len nie.
A ja hore nestanem,
leží na mne čierna zem.

Detva-Huta

Pásov Janík dva voly^[7]
na zelenom údolí;
prišli k nemu hájnici,
starodávny zbojníci.

Daj Janíček, halienu, halienu,
za tú lúčku zelenú.

Ja halienu ja nedám, ja nedám,
račej sa vám zabiť dám.

Na zelenej pažiti, pažiti
leží Janík zabitý.

Kto že bo tam narjeka?
Otec, mati, frajerka.

Otec mati od pleca,
a frajerka od srca.

Otec, mati slinami,
a frajerka slzami.

Otec, mati: synu muoj,
a frajerka: milý muoj.

Otec, matka slzami,
a frajerka rečami.

Otec, matka žalostne
a frajerka falošne.

Hej, v šírom poli je jedlička;
hej, dorúbali šuhajíčka
peknyho, švarnyho,
dala by ja me srdječko za neho.

Hej, kto neverí, nak tam beží,
hej, ešte šabľa pri ňom leží;
šablička krvavá,
umýva hu jeho milá slzamá.

Hej, pokropte mi hlávku zvodov,
hej, pokropte mi očká z vínom
ešte raz prosím vás,
dajte sa mi za to diovča rúbať zas.

Hej, načo by si sa rúbať mav,
račej to djovča zanahaj;
nenahám, nenahám,
lebe ja to švarno djovča v srci mám.

Ide Kračúň, ide,
Nový rok prikvitá;
keď ja prídem domov,
ktože ma privíta?

Privítala by ma
tá moja mamička
ale ju prikryla
tá čierna zemička.

Čierna zem, čierna zem,
vylož mi matku ven,
nak sa ja jej ešte
verne vyžalujem.

Tak sa ja jej budem
verne žalovati,
že nado mňou bude
celý svet plakati.

Ej, mamičko, mamičko,
či vám je nie ľúto,
že sa ponevieram
po tých cudzích kútoch.

Ľúto mi je, ľúto
i tam s toho sveta,
že mi namítajú
toho muojho kveta.

Ej, mamko, moja mamko,
staňte že mi hore,
umyte mi hlávku,
aj moje hrdielce.

Choj, sirota moja,
k tej tvojej macochy,
nak ti hlávku zmyje
a ušká nebije.

Keď ma ona myje,
po hlávky ma bije;
keď mi chleba dáva,
za uši ma kváča.

Dobrú noc, dobrú noc
ty moja sirvotka,
Bohu ťa porúčam,
s tebou sa rozlúčam.

Pod nebom, pod slncom
široká cestička,
[: po nej sa prechodí :]
drobná sirvotočka.

Keď ma ona myje,
po hlávky ma bije;
keď mi oblek dáva,
po zemi pováľa;
keď mi chleba krája,
prstom odmerjava.

Svojím deťom, svojím
žltú kašu varí
a mne sirvotočky
otrubov zaparí.

Svojím deťom svojím
posteľ vynapráva
a mňa sirvotočku
do chlieva zatvára.

Smutná noc, tmavá noc,
de nieto hviezdičky;
smutnejšia tá svadba,
de nieto mamičky.

Jaj, mamička moja,
idem sa vydávať;
muoj vienok zelený
nemá kto odávať.

Jaj, dievčička moja,
odávaj si sama,
veď tebe netreba
bolo vydávania.

Tá moja mamička
v čiernej zemi ležia,
rozmajrín zelený
v pravej rúčky držia.

Rozmajrín zelený,
puojdem ho ja trhať;
moju mamku sladkú,
puojdem hu ja dvíhať.

A vy mamko moja,
staňte že mi hore,
nak vám ja vypoviem
šetkie krivdy moje.

A ty dievka moja,
čože za krivdu máš?
že od v čiernej zemi
odpočinku nedáš?

Keď sa ja vám začnem
mamko, žalovati,
by sa vám muselo
srdiečko krájati.

Srdiečko krájati
na tri polovičky;
pod tou čiernou zemou
tej mojej mamičky.

Detva-Huta

U zelenej rakity^[8]
leží Janík zabitý;
kto ho zabiu,
nak ho zabiu,
mi nevjeme,
ale si ho my djovčence
do hrobu sprovadíme.

Od jeseni do jary,
bledla Hanka v jej tváry;
ešte s poľa biele žitko nezožali,
už Aničky k jej milýmu hrob kopali.
[: Ruže rastú vysoko,
milí ležia hlboko;
už sa ruže s konárikmi rozrastajú;
už sa milá s jej najmilším v hrobe obímajú :].

Stojí hruška v sade,
vrch sa jej zelenie,
pod ňou sa Hanička,
sivá holubička
s Janíkom kartuje.

Pane večný Bože,
ako že sa hrali?
od veľkej ľúbosti
obidva zaspali.

Zaspala Hanička
na dubovom pníčku,
a Janík jej zaspau
na jej bledom líčku.

Hrkotau holúbček
v zelenom hájičku,
zobudiu Janíčka
a Janík Haničku.

Potom si hu pojau
za pravú ručičku,
a tak hu zaviedol
na zelenú lúčku.

Tam si hu posadil,
de najväčšia tráva,
žeby mu Hanička
vlásky prehŕňala.

Koľko ona razí
vlásky prehŕňala,
toľko ona razí
slzami ronila.

Slzy moje, slzy,
nepadajte na zem,
ba tomu na dušu,
čo ma doprajeu sem.

Moju mladšiu sestru,
už hu za muž berú,
moje drahé šaty
do jej truhly kladú,

A mne smutnej, a mne
to drobnuo kamenia,
ako by nebola
s toho pokolenia.

Moju stredniu sestru
už hu za muž berú,
moje drahé šaty
do jej truhly kladú.

A mne smutnej, a mne,
pod pazušku sena,
ako by nebola
cisarova céra.

Detva-Huta