Zlatý fond > Diela > Obrazy zo života


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Obrazy zo života

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Frederik Orenčák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 54 čitateľov

Všeličo z Bošáckej doliny

Dobre sa pamätám z môjho detinstva, že v mojom rodisku Lubine nebolo vídať iného rúcha u ľudu, len samý národný kroj, z ktorého mi najlepšie utkvelo v pamäti, že dospelejšie panny chodievali do kostola v partách, jaké teraz len poctivé nevesty k sobášu nosievajú, v damaškových, kvetovaných kamizolkách a v rukávcoch a zásterkách vyšívaných, okolky ale, zastupujúce miesto sukni, boli biele plátenné a v páse okolo tela vyšívané. Mužské rúcho záležalo z bielych súkenných nohavíc, kabanice a haleny, len málo modrými šnúrami cifrovaných, modrého súkenného prucľa (vesty), a hlavu pokrýval širák s veľmi širokou strechou, nohy ale bývali obuté vo veliké boty, so širokým pyskom, u členkov zhŕňané. V lete chodievali ľudia bosí, len v nedeľu, alebo na pohreby a iné slávnostné príležitosti, dopriali si luxus obuvi. Ale aj krpce sa ešte zhusta nosievali. Krpce si sami robievali a naťahovali ich na hrubé vlnené pančuchy, do pol lýtok siahajúce a krajom čiernou vlnou ornamentované. Takéto pančuchy plietavali chlapi, keď vo valche „váľali“ súkna. Na valchu nemuseli ustavične dozerať, lebo keď si súkno do válova dobre uložili, o to sa postarali, aby súkno, na ktoré ťažké drevené „hlavy“ rytmicky dopadali, vždy bolo mokré, a koleso aby sa riadne otáčalo. Mali dosť času na preberanie i čistenie vlny a pletenie pančúch. V zime sa nosievali biele súkenné papuče. „Širák“, iste pre veľmi širokú strechu tak zvaný, zastupoval znamenite v lete slnečník, a v čas pŕšky — dáždnik, a keď bol dlhým nosením na mastnej hlave cele masťou presiaknutý, ani sa ho voda nechytila, a musela byť často zo zhrnutých nahor okrajov zlievaná. Taký širák bol dobrý i napiť sa vody. Dalo sa totiž na strechu širáka aj za holbu vody načreť, krajom na ústa naložiť a tak sa schuti napiť. V zime nosievali mnohí baranice. Len kováč nosil rúcho čierne. Cigáň sa odieval do toho, čo kde dostal, alebo čo obnoseného za lacný groš kúpil.

Pred rokom 1848 stávala pred richtárskym domom masívna klada, do ktorej aj dvaja odsúdenci bývali za nohy zacviknutí, a za pár hodín, sediac na zemi, túto zhanobujúcu pokutu vytrpeť museli. Pred obecným domom stála trlica, do ktorej za hrdlo a obe ruky ženy zatvorené bývali. V klade som nevidel nikoho sedieť, ale v trlici som videl jednu ženu zacviknutú, a na stĺpe trlice za hlúb pribitú kapustnú hlávku, na znak, že sa tá žena pomýlila a do cudzej zelnice na kapustu chodila. Takéto trlice patrievali v Trenčiansku v XVI. — VIII. storočí k inventáru kostolnému, lebo sa často stávalo, že slobodných priestupníkov 6. prikázania Božieho len potom smel kňaz zosobášiť, keď si pokutu v trlici, pred kostolnými dvermi, po 2-3 nedele počas služieb Božích vytrpeli a cirkev pri oltári odprosili. Zemianske privilégiá aj v takýchto pádoch zostávali v platnosti, lebo zemianske osoby túto náramne ponižujúcu a zahanbujúcu pokutu mohli vykúpiť dvoma alebo troma zlatými.

Mne sa to vždy oškliví, keď o takýchto zhanobujúcich, barbarských trestoch v starých listinách čítam, lebo to bol predsa posmech a veliké poblúdenie, že ani kresťanské duchovné súdy nevedeli ináče napravovať porušené mravy, než takýmto potupným a potupujúcim spôsobom, ktorý leda otrocký strach, pokrytectvo, cit a žiadosť pomsty a rafinovanú opatrnosť v hriechu, ale nie kajúci cit ľútosti nad poblúdením a pevné predsavzatie polepšenia vzbudiť môže. Myslím, že by viac boli vykonali tí sudcovia úprimnou domluvou, srdečným napomenutím, tichým pokáraním medzi štyrmi očima, než takým zhanobením, snáď z ľahkomyseľnosti alebo z neopatrnosti padnuvšej osoby, ktorá má beztak krutý trest v povedomí svojej viny. I palicovanie bolo takým divným korektívom skazených mravov. Duša zhrešila — a za to palicovali telo. Hlava, myseľ, vôľa vohnali človeka, neznajúceho alebo nechcejúceho sa ovládať, do zlých činov a múdry súd riekol: ta ho na dereš, a vytnite mu na tú čiastku tela, ktorá ani žiadnu účasť na tom zlom skutku nemala, čím najviac palíc! A justícia mala dušu na mieste.

Raz som bol ako chlapec prítomný voľbe richtára v Lubine. Notárov syn bol mojím vrstovníkom, s ktorým sme sa často schádzali. Počujúc raz náramný hukot hlasov na obecnom dome, šiel som sa ta podívať. Jedni kričali: „Hoden je!“ — iní do toho hluku spustili svoju nótu: „Nyne hoden!“ — až ten, za ktorého jeho strana hlasovala, bol prekričaný a prehlasovaný, lebo tých bolo viac, a hádam mali aj lepšie hrdlá, ktorí volali: „Nyne hoden!“ Na chvíľku sa stalo utíšenie, až zase iný kandidát prišiel na rad, na ktorého väčšina hlasovala výkrikom: „Hoden je!“ a bolo po voľbe. Nato sa hrnul zástup ľudu k starému, prehlasovanému richtárovi, kde štyria chlapi vzali spopred jeho domu ťažkú kladu a doniesli ju s veľkou slávou pred dom nového richtára. Klada pred domom a silná lieskovica v ruke boli symbolom richtárskej moci a hodnosti. Dereš na spôsob prenosnej lavice alebo vozíka som v Lubine nevidel, zato mali tam dereš pred obecným domom, za cestou, ktorý záležal z dvoch okresaných, do zeme asi na krok jeden od druhého zakopaných stĺpov, ktoré u samej zeme spojené boli okresaným trámom, na ktorý si odsúdenec musel ľahnúť, a keď bol nad pásom silnou, cez stĺpy dereša prepchanou, drieňovou palicou pripevnený, aby im neušiel alebo velice sa nemrvil, vyťal mu „hajtman“ nasúdený počet palíc na nohavice, ale tých palíc muselo byť vždy do páru, 6 — 12, lebo keby sa bol hajtman pomýlil a 13 palíc vyťal na odsúdenca, to by bývalo najväčšie potupenie, lebo 13 korbáčov alebo palíc dávali len potulným ženským osobám, ktorým Latináci hovorili „Venus vulgivaga“. Nepočul som, že by richtár bol koho odsúdil na viac než 12 palíc. Len u pánskej stolice bývali s palicami štedrejší, kde sa poddaným udeľovalo od 25 palíc (to nebolo zhanobujúce tak, ako 13!) vyše, snáď zo samej úradníckej vďačnosti za bezplatné robotovanie slávnemu panstvu. — Bez kriku sa žiadna voľba nevykonávala, ešte ani voľba hlásnika. Že si ale občania kandidátov hlásnictva náležite chceli vyprobovať, musel každý pred zhromaždenou obcou na próbu zahlásiť, a ktorý vedel najlepšie kričať, že by ho bolo až do Hrušového počuť, ten sa stal hlásnikom a hneď mu doručili aj starú hrdzavú halapartňu, na vazovú rúčku nastrčenú, aby ho v noci nepokúšalo. Hlásnik nielen v noci po dedine hlásil: „Uderila desátá hodina, chváľ každý duch Hospodina, i Ježiše, jeho syna. Opatrujte svetlo, oheň, aby nebol ľuďom škoden.“ Ale aj v lete vo dne, keď bol veľký víchor, musel po dedine spevavo ľudí napomínať, aby na oheň pozor dávali.

Že som si tu, na počiatku, odskočil do Lubiny, to, myslím, sa mi nebude príliš zazlievať, lebo veď práve tu som už v detinstve pozoroval a poznal u ľudu, čo ma potom v Bošáckej doline, počas mnohoročného tu prebývania, vo vysokej miere zanímalo a zaníma dosiaľ. Veď ten ľud je náš a my sme jeho. A čo by to bol za človeka, ktorý by si svojeti nevšímal a o ňu nestál? Salónov nemáme, alebo len veľmi málo, v kaštieľoch nebývajú našinci — alebo len prevelice zriedka.

Čo som o richtárovej voľbe, o klade a trlici povedal pri Lubine, to všetko, len s malými odchýlkami, platí aj o Bošáci. V čas môjho príchodu do Bošáckej doliny už o kladách a trliciach nebolo tu ani chyrovať. Ale starí ľudia mi rozprávali, že tieto korekčné nástroje aj v Bošáci stávali pred obecným domom. Aspoň sa zhlasovanému richtárovi usporil ten žiaľ a tá hanba, že od jeho domu preniesli kladu k domu sokovmu. Až asi do r. 1850 bývali v Bošáci obecnými notármi — ktorí bývali vlastne len pisármi richtárovými, a nie tak mocnými pánmi, jako teraz — spôsobnejší, bežne písať znajúci, majetnejší občania, ktorí za skrovnú prácu a dajaké sportle vedeli svoje kancelárske práce k spokojnosti občanov a vrchností zastať. Zemianski, pánski synkovia, neboli by sa ani hlásili za obecných notárov, lebo jako pisári v dajakej fiškálskej kancelárii hrávali väčších pánov, než jakými boli obecní notári, richtárovi podriadení. Že si richtári na svojej hodnosti mnoho zakladali, toho dôkazom je výpoveď jedného podhradského sedliackeho richtára, ktorého som nezadlho po mojom príchode sem pochoval: „Richtár v dzedzine, císar v krajine.“ V Lubine som neraz jako chlapec videl obecné súdy. Za vrch stola sedel richtár a po oboch stranách úradní, všetci s velikými širáky na hlavách, na konci stola sedel notár, majúc písma pred sebou a brkové pero za uchom. Na stole stál hodný džbán vína alebo piva, z ktorého si členovia obecného súdu len tak naspamäť poťahovali, aby sa im v hlavách rozjasnilo a oni spravodlivý súd vyriekli. Často sa stávalo, že keď sudcovia dlho otáľali s výrokom, lebo pre krik stránok neboli na čistom, komu majú dať za pravdu a komu nie, energická pani notárka si podoprela boky a spor rozsúdila. A bolo dobre. Lebo jedna sporná stránka bola s výrokom spokojná, a tá, ktorá na súde prehrala, nebola by bývala spokojnou, ani keby odsudzujúci výrok bola trebárs septemvirálna tabuľa vyniesla. Či sa práve tak konali obecné súdy aj kedysi v Bošáci? Neviem. Ale myslím, že rozdiel mohol byť len nepatrný. Ľudí, ktorí sa pre každú pletku súdia a jako „žalobné baby“ s ustavičnými žalobami sem-tam lietajú, býva všade dosť. Mnoho súdov zapríčiní alkohol. Preto hovorí trefne jedno bošácke príslovie: „Kde sú sudy, tam sú súdy.“ Podhradskí zemäni mávali až do r. 1848 svojho osobitného richtára a osobitný úrad, takže im sedliacky richtár do zemianskej kaše dúchať nesmel. Ale ani zemäni sa sedliakom do vnútorných záležitostí obce nemiešali. Tento dualizmus ale prestal nadobro r. 1850 a teraz sa volí richtár bez ohľadu na to, či je zemän alebo nezemän, alebo práve Žid. Ale od 45 rokov nebol Žid richtárom ani v jednej k okresnému notariátu bošáckemu patriacej obci. Ba som veľmi zvedavý, či by Židia — sionisti, keby sa im podarilo tak pošušky, alebo za pár miliónov peňazí, späť vydobyť Palestínu — lebo zbrojou sa im to nikdy nepodarí — tiež tak liberálne zákony pre Nežidov utvorili, jakým sa oni tešia v kresťanských krajinách? O tom veľmi pochybujem. Ba s istotou tvrdím, že by to neurobili. Ostatne, o tom škoda je hovoriť, lebo Židia radšej budú svetom rozlezení, než aby sa dobrovoľne vysťahovali do Palestíny a odložiac ríf a fľašku, starootcovskú spustošenú zem vzdelávali, jeden z druhého žili.

Kroj bošáckych sedliakov bol pred polstoročím voskrz národný, u žien a dievčat krásnymi výšivkami zdobený, čisto biely, plátený, len vyšívané zásterky nosievali dakedy modré. V zime nosievali aj ženy a devy vkusné, biele, súkenné kabáty a v čas nepohody haleny, len skrovno modrými šnúrami obrúbené. Mužskí nosili úzke, modré nohavice, v páse remeňom stiahnuté, spredu tmavo-modrými šnúrami vycifrované, modré vesty a biele kabáty a haleny. Nohy mali obuté do bôt a hlavu pokrytú širokým širákom. Kto by si vtedy bol obul foremnejšie čižmy, toho považovali za frčkára. Košele nosievali mužskí so širokými otvorenými rukávmi. V lete záležal celý odev mužský z gatí, košele a klobúka. Vlasy nosili mužskí dlhé, až po plecia splývajúce, a tvár si cele holili. Zemäni nosili modré nohavice, vesty a tmavé kabáty, alebo modré, niečo niže pása siahajúce kabátky, menšie klobúky a čižmy. Zemianky nosili tmavé sukne a fertušky, farbisté kabátky s filigránovými gombami a na hlave ručník farbistý, a nie škrôbku, na nohách čižmy. Zemianske panny nosili vlasy vo dva copy spletené a v tyle do kolečka stočené, pár stužkami vycifrované. Mnoho Bošáčanov chodievalo s plťami dolu Váhom a Dunajom až na južné hranice Uhorska, rozvážajúc metly, lúkote na kolesá, dosky, hlinený riad a v podjeseň jablká a hrušky. V zime dodávali do Pešti kvíčaly a sušené ovocie a ktorýsi sa tam potĺkali, predávajúc potajmo bošácku borovičku, ktorú však zo špiritusu, bôrkového oleja a vody sami fabrikovali. Ak bol taký ambulantný borovičkár prichytený, musel náležite chlp pustiť. Borovičku mu vzali a peňažite ho pokutovali, alebo na pár dní zavrzli do chládku. Takí borovičkári a kvíčelári roznášavali svoj tovar aj po Nitriansku, až do Skalice. Pltníci obchodovali so židovským kapitálom, a že vysoké úroky platili, von z domu voľne žili. Celý obchod ich len málo úžitku im priniesol, mnohí o všetko prišli. Ktorí tak po svete chodili, vrátili sa obyčajne s fúzami domov, ktoré tu však zholili. Jeden taký, obstojne majetný „kupec“ — vdovec, namluvil si v Bošáci pannu. Tá ale zatiaľ sa zaňho nechcela vydať, zakiaľ fúzy nezholil.

Teraz už národného kroju ubýva, ač ešte v prevažnej väčšine sa ho ľud drží. Škrôbky už málo vídať a miesto nej prišli do módy u dievčat a mladých žien tylkové alebo farbisté ručníky. Dievčatá už haleny nenosia, ale sa zakrývajú v zime a v čas nepohody vlnenými, tmavými ručníkmi. Sukne a farbisté šaty sa preto rozširujú, jako aj barchantové kabáty, že je to všetko lacnejšie, než doma zrobené, krásne vyšívané rúcho. Boty už ani kopaničiari nenosia, kde ešte aj krpčiarov vídať, ale len foremné čižmy, ktoré nielen na jarmokoch v Novom Meste kupujú, ale aj tunajším ševcom šiť si dávajú. Pre dievčatá vyšívajú ševci na päte čižmy zeleným hodvábom rozmaríny. Keby pred 40 rokmi boli videli sedliaka lebo zemänčeka s dáždnikom, boli by naňho deti jazyk vyplazovali a ostatní ľudia boli by sa vysmiali a mu do maznákov nadali. Veď od čoho je široký širák a halena, ktorej štvorcový krágeľ dal sa nad hlavu natiahnuť? Zemäni ale nosili „širice“ alebo „kepene“ z bieleho, halenového súkna, s mnohými krágly, ktoré strechovito jeden ponad druhý, vždy kratší a kratší, poprišívané boli. Zemän by to bol za urážku považoval, keby sedliak tú „širicu“ bol „halenou“ pomenoval. Kopanický Cigáň menom Krivo…tý, bol prvý, ktorý začal chodiť s dáždnikom. Tohoto Cigáňa markantnej cigánskej tvári, s jeho „Švetličou“ a letným, z bukových listnatých haluzí utvoreným pavilónom, bol Wiliam Ritter odfotografoval, a že som náhodou blízko toho Cigáňa stál, budem bez pochyby aj ja na tej fotografii figurovať. Predtým nosievali mužovia dlhé vlasy, až na plecia splývajúce. Teraz len starí majú vlasy dlhé, mladí sa naporad na krátko strihajú, a mnohí si nechávajú fúzy rásť, košeľu so širokými, otvorenými rukávy už nevídať, ale nosia rukávy u spodku s vyšívaným obojkom a na haklík zapnuté.

Tunajší Cigáni, ktorých je v Bošáci prostred dediny a na hornom konci, medzi potokmi, iste asi 50 duší, tvoria dve malé republiky. V Podhradí, vo Štvrtku a v Bohuslaviciach majú len po jednej rodine cigáňskej. Už aj títo počínajú privykať k trvalej práci, lebo mladí Cigáni chodia na celé leto na poľné roboty a z výrobku sa preživia až do jari. Všetci tunajší Cigáni sú drobní kováči a kujú reťaze, dlábca, nebožiece a iné drobnosti, a pritom si radi zahrajú v karty, a to aj „ferbľu“, keď nájdu v daktorej krčme takého pasionátneho kartára, ktorý sa im dá o peniaze obhrať. Že by sa tunajší Cigáni väčšej krádeže alebo práve zbojstva dopúšťali, o tom neslýchať. A keď sa daktorý pomýli a kradne, vtedy ukradne najviac kus železa, kus suchej slivy na uhlie, ovocie, pár hláv kapusty alebo nakope si zemiakov, rozvláči ploty a podobné. Ale hotová pliaga sú cudzí „hromádkoví Cigáni“, ktorí sa, jako nomádi, na vozoch rozvážajú, a kde si šiatre rozložia, tam na okolí kradnú všetko, čo len môžu. Od pár rokov ich ale v Bošáckej doline nebolo.

Dôležitým živlom v obciach našich sú Židia, skrz-naskrz ľudia praktickí, ktorí všetko vedia k svojmu zisku vykoristiť. Je ich tu zopár bohatých, ale veliká väčšina ich sú chudobní! Jeden môj, falošným priateľom naštvaný, láskavý pomluvač, vyslovil sa vraj, aj pred mojimi farníkmi o mne, že som ja hnilý klát, lebo že počas môjho dlhého tu úradovania Židia sa rozmnožili a zbohatli. Keď mi to jeden, tej peknej reči svedok rozprával, zasmial som sa a riekol som mu, že som ja nikdy ani vo dne, ani v noci so Židmi nekartoval, ani nebiliardoval, ani v žiadnom kamarátstve s nimi nebol, a že zo mňa, chudobného človeka, ktorý nie som percentový alebo tantiémový národovec, ba ani len kongrui som sa nedomáhal; žiaden človek, ani kresťan, ani Žid, zbohatnúť nemohol. Potom, reku, ja som neprišiel sem vyháňať Židov do Amsterdamu, alebo ako sa to v čase prvých, protižidovských hurhajov, v predrevolučnej dobe hovorilo, do „Haštrdámu“ — ale aby som si hľadel svojho úradu a ľudu. Nuž, reku, či som ja tých Židov pomáhal rozmnožovať? To ani ten duchaplný pomluvač pozachrbtový tvrdiť nebude nikdy. Verím, že je to najlacnejší spôsob, vynášania seba ohováraním druhého, vydávať len seba za priateľa ľudu a na inom, nepohodlnom človeku nenechať chlpa zdravého, do očú sa poklonkovať a za chrbtom jazyk vyplazovať. Ale poctivé, ba ani len rozumné to nie je. Nebránim sa, lebo v tomto ohľade sa brániť ani nepotrebujem. Len mimochodom spomínam toto, na dôkaz tej príslovnej rozkydanosti našej. A keď som už toto spomenul, nezamlčím ani úsudok jedného kopaničiara o mne. Ten kopaničiar sa nevedel nijako zniesť so svojím zaťom, výborným robotníkom, zručným tesárom, murárom a pokrývačom. A keď sa raz podohadovali tak, že zať odbehol ženu a tesťa, prišiel zať ku mne — asi pred 5 rokmi — a riekol, chtiac tesťa u mňa očierniť: „Veďá, čo povedal náš starý o nich?“ — „Nože, reku, spusť, Martine!“ Na to môj Martin, ktorý po mnohých chválitebných vlastnostiach má tú nechvalnú, že rád kuká fľaškám až na dno: „Že oni sú veru dobrý kazateľ, ale zlý gazda.“ Na to ja: „Chvála Bohu, Martine, kéž je tomu tak. Lebo kebych ja bol dobrý gazda, ale zlý kazateľ, bolo by to mne hanba a celej cirkvi veliká škoda.“ A Martin sa nevedel prenadiviť, že som sa na jeho tesťa nenahneval.

Jedným vrzom vyrozprávam aj to, že sa mi dostalo od veľmi mne milého človeka, skrz-naskrz dobráka, titulu „všiváka“! Bolo to hodne dávno, na roku nič nezáleží, ale na skutku. Bol som navštívil nebohého švagra Augusta Roya na Starej Turej, kde som našiel veľmi smutného a zrazeného nebohého Lajka Semiana, farára turolúckeho, ktorý žalostným hlasom rozprával, jak velice ho okradli a jakú škodu mu urobili kmíni. Dopytoval som sa ho seriózne na podrobnosti, čo mu všetko tí dlhoprstáci odvliekli. A keď mi to všetko vyrozprával, riekol som mu: „Vidíš, Lajko, nie je to dobré byť takým žgrlákom, jako si ty, lebo potom si prídu kmíni jako na hotové.“ Na to mi Semian odpovedal: „Veď máš pravdu, však to takého všiváka, jako si ty, neokradnú!“ Tak sme si navzájom do tej polynkovej nálady naliali pár kvapiek humoru, a to všetko smiechom pomiešali. Ale, čo sa nestalo? Sotva minulo pár týždňov od tej doby, vylámala a vykradla tunajšia interkonfesionálna banda aj moju komoru a poodvláčala všetko, čo sa odvliecť dalo. Ešte v tú istú noc napísal som Semianovi kartu, že si ten titul, ktorým ma bol nedávno na Starej Turej poctil, vyprosím, lebo tejto noci aj moju komoru kmíni náležite vymiškovali. Nebohý Geduli sa nad tým tak rozosmial, že ho slzy zaliali.

Odpustíte mi, že mi tak ďaleko od Židov pero odskočilo. Po tejto odbočke sa vrátim zase k našim Židáčkom. Pred komasáciou mal každý Bošáčan a kopaničiar právo v utorok a piatok drevo voziť zo spoločných hôr. To drevo predávali tunajším Židom, ktorí ho potom na siahy porezané aj za trojnásobnú cenu v zime do Nového Mesta vyvážali. Koľko ráz som videl kopaničiara zasňaženého, uvláčeného, na utrmácanej lichve viezť fúrku surového dreva do dediny, za ktoré málokedy viac než 50-60 krajciarov dostal. Mrzol a namáhal sa v hore s rúbaním a nakladaním dreva ťažkého na voz alebo na sane, humploval po zlých cestách lichvu, dral voz alebo sane, zmeškal pritom celý deň, a keď si to drevo dňom predtým nachystal, aj pol druha dňa. A za to všetko dostal 60 krajciarov! Ľúto mi bolo ľudí i hoviadok. Takéto hospodárenie s horami od komasácie prestalo, a ľud za tým nebanuje. Keby dnes niekto povedal Bošáčanovi alebo kopaničiarovi: Zapriahni kravičky alebo volky do voza alebo do saní a choď na Biele brehy alebo na Grúň, obráť sa tam a prídi prázdny, dostaneš 60 grajciarov, ani by sa nepohol z miesta. Urbárnici dedinskí dostali vydelenej hory 800 jutár a kopaničiari 300 jutár, a že temer každý má pri lúkach buky alebo duby, neni tu biedy o drevo. Iný, a to výdatnejší prameň dôchodkov židovských, bývali tí mnohí pltníci a obchodníci, ktorí za požičané peniaze vysoké úroky brávali. To už z väčšej čiastky prestalo. Nie menší dôchodok mávali Židia z rožnej lichvy, ktorú kúpili a gazdíkom na chovanie dávali pod ťažkými podmienkami. Ale aj toto už prestáva, odkedy v novomestskej ľudovej banke peniaze za mierne úroky dostať možno. Teraz by si gazdík ľahko krky podrezal, keby vzal na chovanie drahú jalovičku, lebo jakby sa málo krmy urodilo a lichva by spadla z ceny, miesto úžitku by ešte musel doplácať tomu, kto mu ju dal na chovanie. Podiely hôr vonkajších komposesorov zväčša Židia pokúpili. Drevo vyrúbali a predali, a rubiská dali kopaničiarom do árendy. Keď ale zavoňali, že rubiská, ktoré boli lesom zarastené v čas komasácie, znovu vysádzať sa musia, dali sa ich neopatrným kopaničiarom predávať. Už pred rokmi varoval som kopaničiarov pred kupovaním rubísk. Ktorýsi poslúchli, a teraz sú tomu radi. Daktorí sa ale vysádzania nebáli a rubiská kúpili, a teraz sa škrabú za ušami. Ono sa to vysádzanie rubísk preťahuje, ale naposledy predsa vykonať musí. S obsievaním árendovaných rubísk si mnohí kopaničiari znamenite na nohy pomohli, lebo mávali tam bohaté úrody.

Praktickí Židia — s chatrnými výnimkami — vedia si obľahčiť bremeno výdavkov na plácu slúžok tak, že ich posielajú nádenníčiť cez celé leto, až do jesene, pri okopávaní cukrovky a zemiakov, a potom pri vykopávaní týchto plodín. Čo zarobia, musia oddať „pánovi“, a ten ich z toho o Všechsvätých vypláca. Počul som o jednom chudobnom Židovi, ktorý na jedno oko slepé služobné dievča posielal na celý týždeň do Bohuslavíc, dajúc chúďaťu dievčaťu 6 na tvrdo uvarených vajec a kus chleba. Pred 30 rokmi boli v Podhradí dve poriadne dievčatá, dvojičky. Jedno slúžilo u mňa, druhé u bohatého Žida, mäsiara a čachrovníka s lichvou. Koľko ráz sa to úbohé dievča žalovalo svojej sestre u nás, že jeho pán skupuje od žobrákov krajíčky chleba a dievčaťu po kúsku dáva. Na veľkonočné sviatky navarila Židovka hrniec kapusty a dala dievčaťu, aby si to zanieslo k susedom, a za celý týždeň si po troche zohrievalo a jedlo, ale milosrdní susedia chovali dievča za celý týždeň u svojho stola.

Pred 40 rokmi boli pláce služobníkov a nádenníkov veľmi chatrné. Sám som mal za viac rokov veľmi poriadnu, poslušnú a pracovitú slúžku, ktorá ani viac pláce nežiadala, než 14 zlatých na rok. Nádenníkovi sa platilo denne 10 kr. a chova, bez chovy 20 kr. Len v žatve a kosbe sa platilo viac. Dnes má slúžka priemerne 45 — 50 zl. ročne a celé zaopatrenie, a nádenník 50 — 60 kr. Vtedy bol starý funt mäsa 10 kr., teraz je kilogram za 64 kr. Môžeme teda aj my povedať, že sa nám výdavky od 40 rokov nie o 30, ale 100 i viac percent zvýšili, a žiadať značné povýšenie našej civillisty. Lenže nesmieme zabúdať, že sa na ten produktívny ľud toľko bremien navaľuje, že sa tomu diviť musíme, že to ešte znášať stačí! Nie je teda ani radno, ani slušno, ani možno, pokúšať ľud domáhaním sa ustavičných „podvyškov“, ale je treba zvýšiť svoju uznalosť a spokojnosť, a naťahovať sa len natoľko, nakoľko duchna stačí. Lebo kto na väčšieho pána si chce zahrávať, než nakoľko mu para a skrovný dôchodok stačí, skoro vyjde na psí tridsiatok.

U Židov vidno i na najodľahlejších dedinách, zvlášť u ženských, veľký luxus v rúchu. Skrsne-li jaká móda, a keby bola jak nechutná, Židovky sú prvé, ktoré sa jej chytia a v nej parádu vykonávajú. Človek by sa nazdával, že tie, v najnovšej parížskej móde sa presúšajúce Židovky, vo vzdelanosti ďaleko vynikajú nad našimi ženičkami a dievočkami, ale nie je tomu tak. Mimo toho, že Židovky hovoria slovensky a nemecky, a daktoré sa namáhajú ostentatívne aj maďarsky hovoriť, keď inšie nie, aspoň „álaszolgája“, „kérem“ a „izí“ je úroveň ich vzdelanosti len toľká, jako u sedliačok, alebo ani toľká. Jedna mladá, znamenitého semitského typu Židovka, ktorá kdesi aj maďarskú školu navštevovala, prišla raz moju ženu prosiť o kvety na presádzanie, lebo to je lacnejšie, než keby si dala spraviť teplú hradu a sama si tam dochovávala sádzaničky, a rozprávala, že jej babička umrela, ktorú vložili do kovovej rakve, a potom „aromaticky zatvorenú“ (aromatisch verschlossen) odviezli do inej obce. Tejto „vzdelanej“ Židovke sa plietlo čosi v pamäti o hermetickom uzavretí, a ona z toho spravila aromatické. Že sú Židia práve takí poverčiví, alebo ešte poverčivejší, než náš pospolitý ľud, o tom by najlepšie vedela rozprávať podhradská „bohyňa“, ktorá, jak to aj v mojej prítomnosti hovorila slávnemu českému spisovateľovi Jiráskovi, má zvláštne zariekacie a zaklínacie formule pre Židov, a nebohý súľovský Križan mi rozprával, že aj Židia chodievajú k nemu i zo Sliezska, i z Haliča, mimo našich vlasteneckých Židov — na luteránsku čiernu omšu. Darmo sa Križan vyhováral, keď som mu domlúval, aby nenapomáhal poveru, že však sa on len z knihy, čierno zaviazanej, s ľuďmi, na tú čiernu omšu prichádzajúcimi, v kostole privátne modlí, lebo nechával ľudí v tom domnení, že tá modlitba jakési magické účinky mať musí. Raz som mu nahnal smrteľných úzkostí, keď som mu povedal, že napíšem článok o súľovskom haruspexovi.

V piatok večer, pred započatím šábesu, behá židovský „chlopkár“ po dedine a dreveným kladivom každému Židovi trikrát silno na dvere zaklope, a tak za malú chvíľu pobehá po všetkých židovských domoch, aby sa brali na modlenie do synagógy, ktorú majú vystavenú naprostred dediny, napravo od obecného domu. Starú, neúhľadnú, v kúte zarazenú synagógu adoptovali si na školu s dvoma učebňami. V sobotu okolo 10. hodiny predpoludním chlopkár neklope, ale lieta jako vietor a pred každým židovským domom fufnavo zavolá: „In die Schül!“ a tak zozváňa do synagógy. Že je to klopanie a vykrikovanie teraz, keď sú v každom dome hodiny a Židia verejne k modlitbám sa schádzať môžu, úplne zbytočné, no to neberú ohľad. Buď to ale Židom k chvále rečeno, že si svojej bohoslužby nezanedbávajú, a nielen najchudobnejší, ale aj najbohatší, pilne na svoje bohoslužby chodia a svoje náboženstvo v úcte majú. Nie tak, jako nejeden pokrstený človek, ktorý, keď hladu nepoznáva a materiálne si lepšie stojí, než mnoho chudobných, už si radšej zasadne k fľaške alebo ku kartám, než aby, jako kresťanovi sluší, zasvätil deň sviatočný.

„Nedeľný pokoj“ zachovávajú obchodníci len po väčších mestách. Tu v dedinách vidíme, že si toho zákona o nedeľnom odpočinutí naši Židia nevšímajú, ale svoje krámy majú i v nedeľu celý deň otvorené, a vzdor kresťanskému potravnému spolku, ktorý im je ako tŕň v päte, práve v nedeľu a vo sviatky najlepšie obchody robia, preto, že sa práve v dni sviatočné najviac kopaničiarov do dediny dohrnie a temer každý niečo, čo potrebuje, kúpi, či za hotové, či len na kriedu. Ale na šábes sú krámy židovské pozatvárané, ač temer každý bočnými dvermi kupujúcich do krámu vpustí a predá, čo môže, len aby ho druhý Žid nevidel. Je tu v Bošáci aj Žid-roľník, ktorý svoje zemičky sám obrába a pritom aj s maličkosťami kupčí.

V čas môjho príchodu do Bošáckej doliny mali sme najbližšiu poštu v Považskom Novom Meste, na viac než zemepisnú míľu od Bošáce vzdialenom, odkiaľ nám listy, noviny a balíky dva razy cez týždeň nosieval chudobný Židáčik, otec bohatého syna, ktorý ale chudobným rodičom, ač bol mäsiarom, ani len funt mäsa darovať nechcel, jako sa na to jeho matka u nás žalovávala a syna hrozne preklínala. To bolo tým podivnejšie, čím častejšie sú pády rodičovskej lásky k deťom a detí k rodičom — u Židov. Pozdejšie sme mali poštu v Moravskom Lieskovom, a keď tam poštár čosi pobabral a poštu mu odňali, preložili Bošácu a Podhradie k pošte do Melčíc, kde ale dlho nezostala naša pošta, lebo sme dostali poštu do Bošáce, a keď poštár-organista umrel, prenajala poštu jeho vdova a vedie ju dosiaľ so vzornou akurátnosťou a výslužnosťou. Od pár rokov máme aj telegrafickú službu v Bošáci, takže nám k pohodliu nič nechýba, len odbočka železnice od Bohuslavíc Bošáckou dolinou do Moravy. Aké to boli ešte roku 1850 starosti, keď pošty boli ďaleko, a keď kto chcel sa dať asekurovať proti ohňu, musel ísť do Trenčína, alebo, ako v Lubine — až do Trnavy. Teraz je asekuračných agencií v každom kúte plno. Poľné cesty bývali dešperátne, lebo sa neštrkovali a neopravovali. Teraz máme od Podhradia až po hradskú u Bohuslavíc cestu výbornú, vyštrkovanú, vždy v dobrom stave pilným pohrabáčom Jurkom Petréch udržovanú vicinálnu cestu, že by po nej aj automobily jachať mohli. Hradská a vicinálne cesty sa najviac kazia v jeseň, keď sa v pľušti tisíce centov cukrovky vyváža k železnici.

Pred 40 rokmi bolo veľmi mnoho prielohov (viacročných úhorov) po vŕškoch Bošáckej doliny, ktoré sa obyčajne ovsom posievali. Jak ale nastali železné pluhy, ktorými sa ľahšie a lepšie orie a ľudia sa oboznámili s bôľhojom (Anthyllis vulneraria), len ledakde vidieť prieloh neužitočný. Bôľhoj sa zaseje s ovsom alebo s jačmeňom, ktoré semená nech sa podaria, lebo nie, na druhý rok tá roľa vydá hojnosť krmy. Po skosení sa raz alebo dva razy preorie, zaseje žitom — a toto vydá často lepšiu úrodu než na doline. Od výborných hospodárov moravských naučili sa aj naši roľníci lepšie hospodáriť. Okrem maštaľného hnoja užívajú už od pár rokov umelé hnojivá, zamieňajú semená, lepšie orú, majú aj naporad rozličné hospodárske stroje: sečkovice, mláťačky, fukary na vitie zrna, sejú nie rukou, ale strojom cukrovku, ktorej sa tu veľmi mnoho dorába, dbajú o dobrú fajtu dobytka. Vôbec — pozorovať na hospodárskom poli potešiteľný pokrok. Tunajšia veľkostatkárka, pani Ostrolúcka, mi koľko ráz hovorila, že zakiaľ svoj tunajší i ivanovský statok sama dala obrábať, na podhradský a bošácky statok musela pravidelne doplácať — a dakedy aj na väčší ivanovský. Teraz platí od rokov arendátor ivanovský 9000 zl. a podhradský do 3000 zl., a pritom sa dobre má, lebo rozumne obrábané role vydávajú dobrý úžitok. Pravda, keď sa obrábanie toľkých rolí zverí na nešikovného a nespôsobného človeka, nemôže byť výsledok takého hospodárenia lepší než bol. Ale moravský, inteligentný, príčinlivý a skúsený roľník trafil veci na kĺb a vyčaroval zo zeme také úžitky, jakých predtým nikdy nevydávala. Čo sa v čas môjho sem príchodu nacapkali ľudia cepami pri mlátení obilia! Pánski mlatci temer celú zimu mlátievali, a ako to už býva, kde náležitého dozoru neni, jedno vreco po druhom odvláčavali — za pálenku, a aj krmy behom zimy mnoho centov rozvláčili. Teraz si obilie zväčša mláťačkami za pár dní omlátia, na fukare ovejú — a majú pokoj. Ale aj žatva vykonáva sa omnoho rýchlejšie než pred polstoročím. Vtedy sa všetko len kosákmi žalo. A keby koho boli videli kosou žito alebo raž kosiť, boli by ľudia nad tým ruky zalamovali a koscovi nadali, že zrno vyráža. Teraz sa všetko kosí kosami a len málokto žne kosákom. Ani sa človek nenazdá, a už je krásne obilie Bošáckej doliny pokosené, poviazané a pozvážané. Tie, na Hradiskách nahádzané bronzové srpy, sotva na piaď dlhoké a málo ohnuté, dávajú nám s úplnou istotou zatvárať na spôsob žatvy pred 2 000 rokmi, že zožínali len klasy a slamu buď spálili alebo čiastočne vytrhali. Je to veľmi ťažká robota — za viac dní jedno za druhým kosiť. Ale omnoho ťažšie je v oblúku zohnutému človeku za celý deň alebo celý týždeň žať. A predsa túto prácu rád a s veselou mysľou vykonáva.

V čas môjho príchodu sem chodievali chudobnejší ľudia do žatvy a mlatby na pár týždňov do južnejších krajov. Tam vyžaté a vymlátené obilie doviezli si domov a z toho žili, zakiaľ stačilo. A keď sa to pominulo, žilo sa na dlh. Že tak zo žravých starostí a z biedy chudobný ľud nevychádzal, je samozrejmé, lebo doma nebolo zárobku temer žiadneho. Až keď sa počal ľud hrnúť na celé leto do poľných robôt, hlavne do Mošoňu na arcikniežacie statky a stadiaľ prinášal pekné sumy peňazí, vychádza ich odvtedy každoročne veľmi mnoho nielen do Mošoňu, ale aj do Dolných Rakús, na Moravu, ba boli ktorési tlupy už aj v Čechách a v Haliči. Ale v Haliči zle pochodili a viac ta ísť nechcú. Naši poľní robotníci odchodia z domu o Veľkej noci a navracajú sa až v novembri. Len veľmi zriedka sa stane, že daktorý celý zárobok tam prefúka a príde s holými dlaňami domov. Každá tlupa robotníkov má svojho „gazdu“, ktorému pán týždenne vydáva potraviny: múku, ryžu, soľ, masť a iné pre celú tlupu, čo gazda rozdeľuje medzi páry. Tomu hovoria naši robotníci „vydaná“. Jak je gazda statočný človek, majú robotníci hojne potravy. Jak je kujon a utrhuje robotníkom, aby jemu viac zostalo, je medzi robotníkmi nespokojnosť, a viac s takým gazdom na roboty ísť nechcú, takže je na rok prinútený iných verbovať, ktorí ho ešte neznajú.

I v Budapešti je značný počet ľudí z nášho kraja. Jedni sú robotníci v parných mlynoch, iní v skladoch dreva. Spoločnosť kupcov s metlami, ktorých dovážajú hodne vyše pol milióna kusov, záleží tiež z viac osôb. Ostatní sú podomoví predavači čerstvého a sušeného ovocia. Pochvaľujú si, že vychádzajú denne na 2 zl. aj vyše, a pritom lepšie žijú než doma, ale na zelenú ratolesť sa len máloktorý z nich dostane, kdežto hmotného a mravného úpadku príkladov je viac než dosť. Bošáčanovi ísť do Pešti bolo tak, jako zabehnúť za humná.

Od pár rokov lomcuje ľudom aj tu zimnica vysťahovalecká — do Ameriky. Dvaja Židia, jeden z Bošáce, druhý klampiar z Podhradia, boli prvými tykadlami, probujúcimi svoje šťastie v Amerike. Asi od štyroch rokov odplavil sa značný počet tunajšieho pracujúceho ľudu za oceán. Mám ich tam dosiaľ z mojej farnosti 49 osôb v najlepšom veku. Temer všetci sú v Pensylvánii v železolejárňach, v kamenouhoľných baniach a v rozličných fabrikách, iní po iných štátoch a miestach, ale temer všetci len vo východných krajoch, kde je hrúza robotníkov nahromadená, a práve preto aj pláce sú nižšie, než ďalej na západe. Jeden z mojich farníkov tam umrel na týfus, o jednom sa nevie, kam sa podel, ostatní pilne dopisujú domov a posielajú mnoho peňazí svojim. Jedna Podhraďanka, ktorá v máji odcestovala do Ameriky za svojím ženíchom a tam sa dala civilne a cirkevne osobášiť, mi nedávno zaujímavý list písala, v ktorom medziiným hovorí: „Ja som, chvála Pánu Bohu, šťastlivo sem došla. Veľmi krásne časy sme mali na mori. More bolo také, ako zrkadlo, také tiché a pekné. Len jedenkrát bolo zbúrené, ale to též nerobilo ništ, a já som cestuvala z Budapešti 24 dní, to je 18 dní na mori a ostatné na mašine (železnici). Dlhé je to cestuvanie, a každý môže radšej doma každý deň suchý chlieb jesť, jako tu bárs čo, lebo tu je všetko nechutné… Chlapi, ktorí doma ženy majú, tu sa druhýkrát oženia, a potom žena môže čakať na neho, lebo tu žiadne svedectvo nepotrebuje. A tak, ktorý sa chce oženiť, ožení sa, a keby tá prvá prišla, tak jeho zaprú do takého miesta, kde delať musí, a potom čo tam vyrobí, musí dať tej, s ktorou sa v Amerike sobášil, lebo len tá má k nemu právo. Ale keby sa chcela rozsobášiť, tak jej dovolia, ale hneď nie. Tak tá prvá ništ nedostane, a to je veľmi smutno pre tie ženy, ktoré svých mužov samých do Ameriky pustia. Iný Bošáčan mi píše z Hannastonu v Pensylvánii, že sa má dobre a robí vo fabrike. Ale že je tam viac mladých ľudí z Gemerskej stolice, ktorí od 3-4 rokov ničoho neusporili, lebo jeden týždeň pracujú a potom za týždeň „dobre žijú“. Jedno asi 16-ročné dievča z Podhradia, nezadlho po svojom príchode do Newarku, mi písalo, že je tam veľmi mnoho „Čajnov“ (Číňanov), ale samých mužov, lebo že ich ženy nechcú do Ameriky pripustiť, pretože „liahnu po 4-5 detí naraz!“ Obratom pošty som dievčaťu napísal, aby neverilo všetkému, čo jej tam dajakí prefíkaní šibali nahovoria, lebo Číňanky rodia deti práve tak, jako u nás ženy. Je to smutný úkaz, že sa náš slovenský ľud tak húfne hrnie do Ameriky! Chuti mu k tomu dodávajú aj dopisy z Ameriky, ktoré chvália tamejšie zárobky a tamejšiu slobodu. Keby sa ľud doma dobre cítil, netúžil by za Amerikou. Jaké muky vystál náš ľud pri vykopávaní a odvážaní cukrovky, keď sa tá práca konať musela v daždivom, studenom čase, že sa robotníkom dopukali ruky, do puklín sa im blata natlačilo, čo im veľké bolesti spôsobilo, a vozy, repou naložené, ledva troma páry volov mohli byť z role vytiahnuté na tvrdšiu cestu. To bola krvavo zaslúžená pláca 60 — 70 krajciarov na deň!

Pred 40 rokmi boli tu školy: jedna evanjelická v Podhradí, jedna katolícka v Bošáci a tamže jedna židovská. Po kopaniciach písma znalí kopaničiari učili deti čítať, písať, spievať nábožné piesne a katechizmus. Práve tak sa učili deti vo Štvrtku. Majetnejší v kopaniciach, vo Štvrtku a v Haluziciach posielavali svoje deti — evanjelici do Podhradia, katolíci aj z Bohuslavíc do Bošáce. Škola sa začínala hodne pozde — až v novembri, a končievala sa v Kvetnú nedeľu. Teraz majú katolíci v Bošáci úhľadnú školu na poschodie s dvoma učiteľmi, Židia zo starej synagógy upravili si tiež dve učebné siene, v Podhradí boli osobitne vystavené dve priestranné učebné siene a zo starej školy upravený je byt pre druhého učiteľa. Vo Štvrtku postavili evanjelici pred štvrťstoročím peknú školu a vedľa nej úhľadnú vežu s dvoma zvonmi, katolíci upravili z kúpeného domku tiež školu, i v Bohuslaviciach si postavili novú školu s bytom pre učiteľku. Vo všetkých tu spomenutých školách sú diplomovaní učitelia a učiteľky. I v kopaniciach si postavili jak katolíci, tak evanjelici nové školy. Katolícky učiteľ mal tam vlani v jednej sieni 179 žiakov a evanjelický 80 žiakov. Školy kresťanské sa začínajú 15. septembra alebo 1. októbra a končia sa koncom mája alebo počiatkom júna. Židia začínajú školu 1. septembra a končia koncom júna. Židom je to možné, lebo nikdy som nevidel židovské deti pásť husi a rožný statok, na zelinu chodiť, otcovi pri oraní lichvu vodiť a iné práce vykonávať. Židom deti leda doma zavadzajú, a aby sa nadarmo po ulici netúlali, rodičia ich radi do školy posielajú, ale pre skrze kresťanské deti nájde sa vždy robota, keď inšia nie, aspoň menšie deti zavarujú, keď sú rodičia v práci. Dobre by bolo, keby deti nemuseli pásť husi a lichvu, ale keď si gazdinká dochová 10-20 husí a tie potom odrastené predá, zapraví utŕženými peniazmi nejednu dieru dlhov, alebo nakúpi „šúchov“ (=šiat) pre deti, a že pre lichvu spoločného pastviska nieto a málokto chová lichvu celoročne na maštali, musia deti aj k paseniu upotrebené byť. Následkom toho býva celoročne mnoho pol dní školu zameškajúcich, a keby sa mali rodičia za každý poldeň zameškanej školy peňažite pokutovať, zapríčinilo by to osudné vrenie v ľude. Ja si školu tak predstavujem, aby bola požehnaním a dobrodením jak pre deti, tak aj pre rodičov, ale škola, ktorou dakto straší alebo ňou hrozí, bola by kliatbou a krutým trestom, a musela by sa minúť cieľom. A jako chodievali tie detváky pred 45 rokmi do školy! Sotva jedno sa našlo, ktoré by bolo malo slušné, naň odmerané a preň ušité šaty. Keď nemrzlo, chodili bosé, a keď mrzlo, vytiahli rodičia dajaké škarbale z kúta a postavili do nich žiaka, ktorému sáry až takmer po rôzkroky siahali, že sa v nich ledva vláčil. Na telo mu zavesili otcovu odhodenú vestu, ktorá mu až kolená zakrývala, za kabát mu slúžil obnosený kabátik, pod hrdlom žinkou uviazaný, ktorého rukávy sa žiačkovi po zemi vláčili. Na hlavu mu postavili deravú čapicu, spadajúcu žiačkovi až na plecia. Mnohý vyzeral jako ambulantný strašiak do konopí. Práve do takejto oktroyrky rôznych odhodených zdrapov obliekavali i žiačky. Deti museli dodierať to, čo starší bratia a sestry alebo rodičia dodrať nevládali. Teraz tie deti naporad nosia primerané, na ne šité šaty, čižmičky pre ne ušité, klobúčky alebo čapice na ich hlavu sa hodiace, a dievčatká tiež majú rúcho primerané svojmu veku a postave, a nechodia jako mátohy. Mnoho detí, od školy vzdialenejších, chodieva na celý deň do školy. Keď sa škola o pol dvanástej na poludnie rozpustí a domov k obedu pospiechajúce deti sa rozpŕchnu, povyťahujú si tu ostávajúci birdáši svoje uzlíky, porozkladajú si obedy a najedia sa, až im za uchom praskne. Chlieb a v ňom vo vykrojenej jamke lekvár, suché ovocie, kúštik slaniny, syr, po zabíjačkách klobásy, oškvarky, a čo tie dobré mamičky chutného doma majú, to všetko po troche dávajú deťom do školy. Ale bez chleba neni ani jedno dieťa, a keby nebolo práve chleba doma, dostane u pekára kúpenú caletku. Rozkošné je dívať sa na tieto cez poludnie hodujúce deti, ako s jedlami čachrujú, aby menu väčšiu rozmanitosť vykazovalo. Keď pojedia, chlapci svoje „luskáče“ (žabidráčiky na špagáte vo vestovej dierke uviazané) pozavierajú a do vrecka vestového vložia, ruky od lekváru alebo iného zababrané o nohavice poutierajú, rukávom cez ústa a popod nos sem-tam pretiahnu a už sú hotoví, jak je pekný čas, okolo kostola sa naháňať, duby váľať, vŕby stavať, šibenice preskakovať, na fazuľky sa hrať alebo sa trošku popasovať. Dievčatá sa hrajú osobitne. A tak to trvá až do druhej hodiny popoludní. V kopaniciach je pravidelné navštevovanie školy úplne nemožné, lebo keď sú mnohé pŕšky a potoky rozvodnené, by sa deti ľahko mohli potopiť. Keď sú kruté zimy, by vzdialenejšie od školy, často na hodinu i pol druhej, pomrzli. Keď sú sňahové fujaky, by ich zavialo sňahom. Keď sú poľadovice, mohli by ruky, nohy zlámať. V takých nepohodách musia deti, ďaleko od školy bývajúce, doma zostať, a tomu neodpomôže ani najprísnejší zákon. Vzdor tomu sotva pár analfabetov sa nájde na kopaniciach. Veď keby sme mali dostatočné prostriedky, dali by sme nastavať pekných, všetkými možnými pomôckami bohate zásobených, všetkým zdravotným požiadavkám zodpovedajúcich škôl, pre každých 40 žiakov by sme osadili spôsobných učiteľov, alebo učiteľky, opatrili by sme ich aspoň 800 — 1000-zlatovým platom, aby nemuseli zápasiť s nedostatkom. Ale keď tých prostriedkov nemáme, nuž konáme len to, čo môžeme. Daktorí majú chorobnú idiosynkrasiu proti učiteľkám a kde len môžu, tam ich zľahčujú. A predsa sa nájdu medzi nimi aj výtečné učebné sily, ktoré uznalosť a chválu zasluhujú.

Pred pár rokmi bol ma navštívil jeden pán z Prahy. Medzi rozhovorom o tunajších pomeroch a ľuďoch zadivil som sa jeho výpovedi, že so strachom prekročil hranice Uhorska pri Skalici, lebo že očakával, že sa často bude stretať s opilými Slovákmi, keďže počúval mnoho rozprávať o rozšírenom na Slovensku korheľstve, ale že, ač už štyri týždne cestuje Slovenskom, ešte ani jedného opilého Slováka nevidel. Nuž, reku, nie je to u nás všade tak zle, ako sa to rozhlasuje. Čím väčšia kde bieda, tým častejšie a záhubnejšie je pitie pálenky. Lebo keď sa žalúdku nedostáva záživného pokrmu a on sa k svojmu právu hlási, vleje hladový chudák doňho špiritusu, aby ho ukrotil. A keď sa to často opakuje, je skaza alkoholizmu hotová. Nevysmievajte sa mu, ani neopovrhujte ním preto, ani mu nenadávajte a nezlorečte, ale radšej ho poľutujte a premýšľajte nad tým, ktorí medzi tak biednym ľudom žijete, jako by bolo možno prácou mu zaopatriť taký zárobok, ktorý by mu umožnil ľudskejšie sa živiť. Omnoho špatnejšie je to, keď sa človek zdravým a dostatočným pokrmom každodenne živí, ba i hojné tabule si dopriať môže, a predsa sa ochlastáva a ožiera, alebo práve aj v spoločnosti sa donešvári. V Bošáckej doline a na okolí ľud lepšie žije jako v biednom kraji horného Trenčianska, preto je tu nemiernych pijanov tak málo, že by ich mohol na prstoch jednej ruky počítať. Môžem zo skúsenosti povedať, že v čase môjho príchodu sem omnoho viac opilých ľudí bolo vídať než teraz. Žil tu vtedy jeden nešťastný človek, ktorý bláznil od opilosti. Raz prišiel ku mne a táral dve na tri. Až potom som zvedel, s kým mám do činenia. Ledva som sa ho podobrotky striasol. Keď zas druhý raz omotaný do fary sa tackal, zavrel som dvere pred ním a riekol mu, že ak má čo so mnou, aby prišiel triezvy, vďačne sa s ním pozhováram a poslúžim mu, čím budem môcť. Nuž ale opitému môže aj anjel z neba hovoriť, to všetko neni po chuti, lebo on mele vždy len svoje blúzniny. I tento sa napálil a spýtal sa ma, či je tá fara moja? Ja, veru, reku, zakiaľ som ja v nej živý, je moja a ďakujte Bohu, že neni vaša, lebo by ste ju už dávno hrdlom boli prehnali. S nadávaním odišiel. Raz prišiel v jakejsi rodinnej záležitosti celkom triezvy a rozumno, slušne rozprával. Keď si vec vybavil a odchádzal, riekol som mu: „Vidíte, človek sa s vami rád pozhovára, keď ste triezvy a rozumno, slušne hovoríte. Prosím vás, nepite toho jedu.“ Podíval sa mi do očú a riekol: „Keď oni nebudú jesci, ja nebudem piť!“ „Dobre, reku ja nebudem tak jesť, aby sa o mne hovorilo, že žeriem jako vlk, a vy nepite tak, aby sa o vás hovorilo, že slopete jako sviňa. Ruku na to!“ Len hlavou pokrútil a porúčal sa. Iný, alkoholom presiaknutý, poľutovaniahodný dobrák, keď má motolicu v hlave, len veľmi mudruje a je samá žaloba na ženu. Vtedy je škoda púšťať sa s ním do reči. Vlani som ho stretol v uličke pri synagóge celkom triezveho a dal som sa s ním do reči. Keď som sa za hodnú chvíľu s ním porozprával, riekol som mu: „Vidíš, Adam, s tebou je radosť zhovárať sa, keď si triezvy, ale keby si sa videl, jaký si, a keby si vedel, jako blúzniš, keď si opilý, sám seba by si sa naľakal.“ Na to mi odpovedal: „Ja neviem, či to nešťastie mám od Boha alebo od iného!“ „Ej, reku, nepchaj ty svoje hriechy Pánu Bohu za sáru, ale uznaj svoju vinu, a tak sa napravíš na dobrú cestu. Len mi povedz: či, keď vytriezvieš, nemrzí ťa to, že si bol tak napitý, až si sa na čierno dozarážal?“ Odpovedal mi skrúšeno, so slzami v očiach: „Ej, veru ma to mrzí a bolí!“ „Nuž teda,“ reku, „počúvaj na ten hlas svedomia a neobanuješ.“ Za čas sa držal, ale chvíľami nevie odolať pokušeniu.

Raz v lete bol som v poli, keď prišli s krstom a asi za hodinu museli na mňa čakať. Keď som sa domov vrátil, povedal kmotor asi 50-ročný, ktorého prezývali krélikom, kaplanom, dekanom: „Už som prám to dzieta sám scel okrstit, lebo šak aj já som kňaz.“ „Ej,“ reku, „ale ste mali škaredú inštaláciu!“ a ukázal som prstom na jeho oko, okolo ktorého bolo vidno všetky dúhové farby a pod ním podbehnutý čierny fľak, lebo sa bol s kýmsi pobil a toto znamenie kurážnosti mu zostalo. Kmotrovia sa dali do smiechu a on povedal: „No, radšej som sa mohel nechváliť, že som kňazom.“

Môj predchodca v úrade, Samuel Štúr, brat našich slávnych Štúrovcov, Ľudovíta, Karola a Janka, vlani v Trenčíne pochovaného, bol ešte jako tunajší kaplán založil „Spolok miernosti“, ktorý sa ale ešte za jeho života rozpadol. V cirkevnom archíve podhradskom opatruje sa kniha kvartová, v zelenom plátne zaviazaná, s nápisom na bielom štítku: „Údové Spolku mírnosti v Cirkvi Ev. Zemansko-Podhradské od r. 1845, v 1. Ned. Adventní založeného“. Na prvom liste sú vypísané, jako mottá slová Izaiáša XXII.13.14., a Pavla Filip.IV.5. Za tým nasleduje na 5 stranách vypísanie pohnútky k založeniu tohoto Spolku miernosti, spôsob prijímania do spolku, obšírna modlitba a zaväzovanie všetkých jeho nástupcov v úrade k udržaniu toho spolku. Konečne je na 10 stranách 335 podpisov k spolku pristúpivších členov, z ktorých sa ale vlastnoručne len 67 podpísalo, ostatných podpísal temer všetkých sám Štúr a oni len krížik urobili pri svojom mene do kolečka. Medzi podpísanými sú prví: „Samko Štúr, kaplán podhradský, Pavel Mikulík, školní učitel.“ Pozdejšie sa podpísali: „Gustáv Ostroluczky, Alexander Bangya, János Obetko V.R.“ O dobrej vôli a poctivom úmysle Štúrovom svedčí jeho zápiska v tejto knihe, ktorú jako dôležitý dokument, vzdor jeho spúchrelého štýlu, tu doslovne podávam v jeho vlastnom pravopise.

„Ve jméno Boha Otce, Syna, i Ducha S. Amen. — Duch devatenáctého století je tu, v kterém malí i velicí národové se hýbú a k sebepovědomosti přicházejí, tak že oni nejen z ohledu světského a národního, ale i z ohledu cirkevního a náboženského nový život žíti započínají. Každý, kdo se jen bistřejším okem po dějinách krajiny naši poohlédá, uznati musí, že jen před několika roky v životě světském a národním panovala jakovási nadobičejná lhostejnost, v životě pak církevním a náboženském bezpříkladná chladnost a nevšímavost. Prvního stavu příčina jest soběckost a nevšímavost života veřejného, druhého pak zkaženost mravú a převrácené rozumověrství, které se již i do nižších stavú silně prodírati počalo. Domáhání sa jiných národú k právúm národnosti prislúchajícím, vzbudila se i v nás ta sama myšlenka, a poněvádž krajina naša z těch rozdílných národú záleží, nevyhnutelně povstati muselo tření a revnení všech třech národú, čím se i stalo, že jeden každý z národú těchto vzkříšení života národního slávil. Než ale dávno vyslověná pravda uznati se musila i v naší krajine, že oběc bez církve a národnost bez pravé nábožnosti nemúže míti takové spasitelné následky, jakové by měla spojená súc v úplném súzvuku s Církví a s pravú nábožností. I skutečne začala se krajina naša ohlédati po prostředcích, kterákby neduhu tomuto odpomohla, t. j. kterákby Církev životní mocí a trvajičnosti a pojistěná státi mohla. I chopila se prostředkú opravdu krásných, kdyby všecky bez výminky i do skutečnosti byli prorazili. Tak na př.: učitelú povýšila do radú čestných údú krajiny, postarala se o dúkladnější vychovávání mládeže, kdeby se větší pozornost na národní povědomost obrácela, učitelum odměny pilnosti a činnosti se dávali, knihy pro mládež školskú mravnost a nábožnost rozšírující se tiskli a rozdávali, a.j. avšak k rozseknutí uzle gordického nebylo muže, kterýby by byl sáhnul po meči a slovo víry, pravdy a dobra ke krajanúm uherským mocně promlúvil. Konečně predci povzbudil Búh muže Veleb. p. Štěpana Závodníka Vel. Divinského farára, který r. 1844. první opovážil se hlásati, že i krajinský i cirkevní dobrobit nemúže se jináče povýšiti, jedině tak, když mravnost hluboce upadlú vzkřísíme, toto pak opět jináče vykonati není možno jedině tak, když s celú sílu boj proti nápojúm vypalovaným povedeme a blahodárné Spolky Mírnosti založíme.

Právě sem toho času cestoval po těch stranách a viděl sem, jak mnohonásobné úžitky přináší Spolek Mírnosti Vel. Divinským obyvatelúm, i přisáhl sem Bohu, že posadíli mne kde Búh o úřadu veřejného, s celú duší a se vší síly své pracovati budem na tom, aby sem podobný Spolek Mírnosti čím nejdříve založil a rozšíril. Sám Búh to chtěl, aby sem se já, ačkoli podivnými cestami, do Sl. Zemansko-Podhradské Církvi za kaplána dostal, a posvěcen sem byl právě na den Sv. Michala r. 1845. Hlas můj pozdvihnul sem v první Neděli Adventní tohože roku proti vypalovaným nápojům a na budúci Neděli dostal sem do Sp. Mírnosti čtyrech údú, mezi kterými nalezl se i zdejší p. Učitel, který nemalý podíl v boji tomto protipálenčeném bere a s celú duší sukromně i veřejně Sp. Mírnosti napomáha. Boj povstal tuhý, překážky se jedna za druhú hrnúli, ačkoli né neočekávaně, posměchům pak a pronásledování nebylo ani konce ani kraje, o čem ale všem mlčeti zde budem. Dosti na tom, že sem nepodvratnú mocí jedenástkráte proti vypalovaným nápojům v chrámě božím při četném shromáždění ludu veřejně kázal. Nemalú službu proukázala i Nedělné škola u nás založená a Slovenskje Národnje Novini, které se i v škole čítajú i jednotlivým posílají. Při všech těchto nesnázech a překážkach, které se mu v cestu kládli a ustavičně ještě kladú, Spolek náš Mírnosti počítuje nyní údú 300, medzi kterými jako jasný měsíc mezi hvězdami ligoce se Sl. St. Trenčanskéj druhý podžupan Gustáv Ostroluczky jako nepodvratitelná podpora všeho toho, co krajinu blaženú učiniť může. S postupem času, když se Spolek mírnosti hodně rozšíří, založíme i jiné ústavy k tomu cíli, aby sme se den co den duchovně i telesně samostatnějšími stávali.

Zpúsob, kterým do Spolku Mírnosti přijímám, je tento:

Odříkáteli se skutečně, že vypalovaných nápoju pod jakýmkoli jménem by oni byli ani sám piť ani jinému dávať nebudetě, odříkáteli se? — Odříkám! —

Slibujete-li tento váš slib, který nyní před Bohem a před tímto křesťanským lidem skládáte, věrně a svědomitě až do vaší úplné smrti zachovati, slibujete-li? — Slibujem! —

Na dúkaz toho podáte mi pravú ruku, a tak jako slibujete, nech vám tak pomáhá Búh Otec, Syn i Duch Sv. Amen.

Po tomto následuje zápis ve fáre!

Někdy po kázání slova božího odsíláme i vrúcí modlitbu za udržení a rozšíření Spolku Mírnosti.“ (Tu je na troch stranách vpísaná tá modlitba. Konečne píše S. Štúr:)

„Naposledy pak, jestliby Búh tak naložil se mnú, žeby sem anebo zemřel, anebo jinám odšel, vrúcne kladem na srdce všem nástupníkům mojim, ktorým je milejší spasení lidu našého nežli marné poklady, milejší pravda nebeská nežli přízeň světská, aby Spolek Mírnosti, Nedělní školu, vychovávání mládeže s tímto pak cirkevní i občanský dobrobyt krajiny naší věrně napomáhali a rozširovali. Odplaty nečekejte, nebo odplata Vaše jest v nebesích! Připraveni buďte k útržkám a k nepohodlnostěm. Ale spolu i znejte, že bez boje není vítězství, bez kříže není nebe! K čemnuž dopomáhej náš milý Otče nebeský! Amen! — Psáno v Zemanském Podhradí dne 14. června r. 1847. Samko Štúr, na ten čas kaplán evanjelický Zemansko-Podhradský, v.r.“

Podal som tento spisok Štúrov — s vynechaním len modlitby — aby sa videlo, s jakým ohňom sa dal do zakladania Spolku miernosti a s jakou horlivosťou si spočiatku dal záležať na rozmnožovaní členov tohože spolku. Po smrti Ondreja Hlaváča bol S. Štúr r. 1847 za jeho nástupcu zvolený a úradoval tu nepretržite až do februára 1861, v ktorom roku umrel. Jako sa stalo, jako nie? Už dávno pred jeho smrťou nebolo tu ani stopy po Spolku miernosti! Veľká, z prílišnej a nerozvážnej horlivosti za dobrú vec pochádzajúca chyba to bola, že nielen dospelí, ale konfirmandi, v 12. roku stojací, boli vábení do Spolku miernosti. A deťom to iste lahodilo, keď mohli v nedeľu pred oltárom spolu s dospelými alebo starými ľuďmi sľubovať, že nikdy nebudú prepaľovaných nápojov piť. Mám všetky tie podpisy v rukách, a mohol by som na nejedno meno prstom ukázať, jehož nosič bol v čas môjho príchodu sem notórnym pijakom a zbytkárom. Tými slávnostnými sľuby, ktoré — okrem dvoch-troch — nikto nedodržal, viac sa poškodilo mravnosti, než keby sa Spolok miernosti, ktorý bol toho času len takým sportom, vôbec ani nebol založil. Väčší účinok má na ľud dobrý príklad, úprimná a srdečná domluva, než 11 lebo aj viac jedno po druhom povedaných, a trebárs s tentorským hlasom odrečených kázní. Počul som raz kázeň proti opilstvu, takým hrmotným hlasom kázanú, že temer vakovka z kostolných stien opádala a v tejto kázni sa opilcom také vyberané nadávky a hrozby o hlavy hádzali, že, keby mi kazateľa a ľudu nebolo bývalo srdečne ľúto, bol by som sa dal do hlasitého smiechu, jako pri kapucináde v Schillerovom Wallensteine.

Nedávno som bol v Piešťanoch a navracajúc sa domov popoludňajším vlakom, prišiel som k stanici, jako obyčajne, asi pol hodinou pred odchodom vlaku. Že som tam nemal známych, bavil som sa pozorovaním fyziognómií poľských rabínov, ktorí sa tam v chĺpkoch prechádzali a placho medzi sebou sa potichu zhovárali. Mne za pätami chodil ustavične jeden územčistý, tučný Židáčik so širokou tvárou, jako palacinka hrozienkami vykladaná. Keď som vyšiel pred stanicu, liezol za mnou. Keď som sa obrátil a vykročil som na cestu, stál môj Židáčik medzi dvermi a fixiroval ma. Až naposledy sa osmelil a s veľkou poklonou pokorne sa ma spýtal, že či ja nie som bratom lubinského pána farára, lebo že sa naňho veľmi ponášam. Áno, reku, pätami sa na každého človeka ponášam, ale okrem mňa nemá lubinský farár viac bratov. Židáčikovi sa tvár vyjasnila a potom mi rozprával mnoho o Lubine a Lubinákoch, že práve jedného viezli do prešporskej nemocnice, lebo blázní od opilosti, a že takých ľudí je tam viac. Zakiaľ, vraj, píjavali pálené, neupadali ľudia do bláznovstva. Ale odvtedy, čo pijú rozličné rumy, ešte aj čiernu kávu s rumom, sú také pády častejšie. Ten Žid môže mať pravdu. Lebo rumy po dedinských krčmách predávané ani nevideli cukrovej trsti, ale sú miešanina silného špiritusu s dajakou voňavkou a barvivom, aby to vyzeralo a voňalo ako rum. U nás nikomu nezíde na pamäť, aby sa nápoje a potraviny po dedinách predávané — znalcami, bárs aj chemicky, preskúmali, či neobsahujú zdraviu škodlivé ingrediencie. Kto nepije pálenky obyčajnej, ale pije rum, víno, pivo bez miery, vyháňa diabla Belzebubom. Ba počul som aj „konák“ (cognac) jako fajnovú kvapku spomínať. Nie som taký prílišne rigorózny, že by som dával každému rovnú maršrutu do horúceho pekla, kto víno, pivo, rum, cognac, slivovicu, borovičku alebo likéry pije, lebo s rozumom sa to všetko v miernych dávkach a v príhodný čas piť môže. Všetko to sú jedy, ale v malých dávkach nepomútia človeku rozum. A aj Kristus Pán hovorí u Marka XVI. 17, 18: „Znamení pak ti, kteříž uvěří, tato míti budou… jestližeby co jedovatého pili, nikoliť jim neuškodí.“ Ale kto sa ocicia až do nemoty lebo blúznenia, všetko jedno, jakým nápojom, a všetko jedno, jaké rúcho nosí alebo jaký titul mu patrí, to je hotové nešťastie a hotová skaza, často i celej nevinnej rodiny. Ale nechajme túto smutnú kapitolu a poďme k niečomu radostnejšiemu.

V čas môjho príchodu sem, mimo farárov, notára a tunajšieho veľkostatkára, a dvoch-troch Židov, nikto nedržal noviny a okrem biblie, Nového zákona, kancionálu a modlitebnej knihy, málokto si dajakú knihu kúpil. Ešte skôr „Snár“ než kalendár sa našiel u pospolitého ľudu. Teraz sem chodí hromada novín, kalendárom je bezmála každý dom zaopatrený a aj iné spisy nachádzajú cestu medzi pospolitý ľud. Dobre sa pamätám, že okolo r. 1854 Lichardove výborne redigované Slovenské Noviny, ktoré stáli ročne 6 zl., traja susední kňazi dohromady držali a po mendíkoch si ich posielavali. A keď si každý k tomu kúpil za zlatku Lichardovu dobropovestnú Pokladnicu, a jak tá nevyšla, dajaký iný kalendár — to bol celý výdavok na literatúru. Čo my vydávame za rozličné tiskopisy, nad tým by tí naši už v hroboch odpočívajúci starí rukami zalamovali a do ľahkomyseľných márnotratníkov nadali! Vtedy sa málo tlačilo a tak i málo čítalo. Ale čo sa čítalo, čítalo sa dôkladne a opätovne, preto sa to čítané aj lepšie vpilo do pamäti. Nie tak, jako teraz, kde sa číta mnoho, obyčajne povrchne, a to deň po dni. Nuž sa to tak pomúti a pomieša v pamäti, že nám ťažko prichodí nájsť niť pamäti, na ktorú by sme to čítané ponavliekať mohli. A potom: načo by kto nabíjal pamäť, keď o všetkých predmetoch okamžite nájde poučenie a objasnenie v Riegrovom alebo Ottovom konverzačnom slovníku? Nehovorím, že by nám to teraz zaškodilo, keď máme — jak máme! — čím najdôkladnejšie vedomosti a známosti. Lebo celé bibliotéky konverzačných slovníkov nemôže všade so sebou teperiť, aby sme do nich v čas potreby nahliadli. Ale pravda je, že mnohým čítaním rôznopredmetových a rôznej vnútornej hodnoty kníh a iných tlačív vyhládzajú sa záhyby pamäti, jako záhyby rúcha žehličkou. Na daktoré veci mávajú ľudia zázračne vyvinutú pamäť, na daktoré nemajú žiadnej. Len sa na dakoho krivo podívaj, a nezabudne ti to do smrti. Urob mu ale dobre, ešte v ten deň na to zabudne. Hádam sa nemýlim, keď poviem, že mnohí z milých čitateľov v tomto ohľade majú vzácne skúsenosti. Že sa naši slovenskí inteligenti v Budapešti o tamojší robotný ľud slovenský starajú, s ním do potyku prichádzajú, kedy-tedy nezávadnú zábavu mu pripravujú, k čítaniu ho povzbudzujú, toho dobré účinky badať zvlášte na mladších mužoch, ktorí občas domov dochádzajú a o svojich skúsenostiach rozprávajú. Jeden švárny, ženatý Bošáčan sa mi chválil, že keď v Pešti slovenské divadlo hrali, jeden herec mal jeho šaty oblečené, a že mu veru lepšie svedčali, než tie čierne háby.

Bude na mieste, keď tu spomeniem aj remeselníkov, jakých v Bošáckej doline máme. Na celej doline je 14 mlynov, a síce v Bošáci 9, desiaty bol vlani rozváľaný, v Podhradí dva a v kopaniciach tri, štvrtý, u samej hranice moravskej stávavší, pred štvrťstoročím bol zanedbaný a rozpadol sa. Mlyny sú čiastočne dľa nového spôsobu upravené, ba je tu aj jeden valcový mlyn, ktorý aj najfajnejšiu, výbornú múku melie a zväčša do Moravy vyváža. Staromódne mlyny pomaly zanikajú, lebo nevydržia konkurenciu s novoupravenými mlyny. Ešte v čas môjho príchodu sem mávali mlynári veľké ornamentované džbány, z ktorých meláčom pálenky zavdávali. Však si to mlynári na mierke z meliva dotiahli. Mlynárov premŕzavali rozhovorom mlynára so ženou a s deťmi. Mlynár sa pýtal ženy: „Ženo, vzalas mierku?“ — „Vzala,“ odpovedala ona. Na to mlynár syna sa pýtal: „Jožo, vzals mierku?“ „Vzal,“ odpovedal syn. Dcéry sa pýtal: „Kačo, vzalas mierku?“ A keď odpovedala: „Vzala“, riekol mlynár: „Sto striel do vašej materi! Aj ja som vzal!“ Mlynári vlastne nie sú remeselníci, ale priemyselníci, lebo nepracujú rukami, ale strojmi. Pri jednom mlyne je aj píla, ku ktorej z celého okolia dovážajú klady, aby ich dali na dosky popíliť. Asi pred 20-30 rokmi boli vyše Podhradia píly na furníry, a keď zhoreli, viac vystavené neboli. Pri dvoch mlynoch v Bošáci sú upravené aj mláťačky, vodou hnané, kde si ľudia dajú obilie a ďatelinu na semeno mlátiť. Temer všetci mlynári sú aj zruční tesári, ktorí si čiastky mlyna sami spravujú. Jeden mlynár bol aj veľmi šikovným tokárom, a svoj nový mlynský stroj aj s kolesami temer sám si spravil. Keď varil zo slív lekvár, upravil si rúčku na vesle ku kolesu tak, že sa mu lekvár tým veslom v kotle miešal, a nebolo treba pritom rúk ľudských. Keď umrel, banovali za ním všetci mlynári, lebo ho dosiaľ nenahradil nikto. Keď som spomenul píly a dosky, prišlo mi na myseľ, že som v Lubine veľmi často počul spomínať „trenice“, ktoré slovo sa aj v Bošáckej doline užíva. „Trenica“ namiesto „doska“ je slovo veľmi starobylé a pochodí iste z tej pradávnej doby, keď sa drevo veľmi primitívnymi, snáď ešte kremennými pílkami pri rezaní „trelo“. Tento výraz čítame aj v šesťdielnej biblii u Izaiáša X. 15: „Zdališ se honositi bude pila nad toho, kdož ní tře?“ Ešte pred 40 rokmi potrebovali naši ľudia len v tunajších mlynoch namletú múku. Teraz sa množstvo múky z parných mlynov dováža, a i najchudobnejšia gazdinka berie na koláče takú fajnovú múku, ačkoľvek aj daktoré tunajšie mlyny veľmi dobrú a jemnú múku melú. V Bošáckej doline sotva jedna rodina sa nájde, ktorá by nemala celoročne chleba v dome. A keď tunajší mnohí gazdíkovia na chlieb si dávajú mlieť raž s jačmeňom pomiešanú, alebo pri zarábaní kvasu na chlieb do ražnej múky miešajú jačmennú, poľní robotníci, na celé leto na roboty odchádzajúci, keď sa v jeseni so zárobkom domov vrátia, nakúpia si peštianskej múky alebo z tunajšieho valcového mlyna a majú chlieb pekný, biely. Minulého leta dostal som od stoličného fyzikusa, jemu dr. Kerekesom, zdravotným inšpektorom z Budapešti, poslaný dotazný hárok o chlebe, aby som ho ja zodpovedal a zrovna Dr. Kerekesovi odoslal. Boli tam otázky: Z čoho sa tu chlieb pečie? Či len na jeden deň alebo na viac dní? Jako sa zarába a miesi cesto? Jaké sú zvyky, obyčaje a povery pri pečení chleba? Atď. I kúštik tunajšieho chleba si žiadal Dr. K. na ukážku. Zodpovedal som tie otázky, ako som najlepšie vedel a poslal som mu v bedničke päť krajíčkov rozličného, u nás pečeného chleba. Dr. Kerekes sa strojí na základe týchto dotazových hárkov, ktoré po celej krajine rozposlal, spísať obšírne dielo o chleboch v Uhrách užívaných.

Tokár je v Bošáci jeden, ktorý na leto chodí na majere do poľnej práce a len cez zimu tokári točky, špunty do sudov, války, luskáče na lieskovce a iné drobnosti. Výrobky svoje hromadne predáva do N. Mesta. Kováči sú: v Bohuslaviciach jeden, v Bošáci a v Podhradí po dvoch, v kopaniciach jeden a vo Štvrtku jeden. Tí majú celoročne dosť práce. Cigáni sú drobní kováči, jako som už spomenul. Krajčírov je tu viac, ktorí potrebujú už šijacie stroje. Ševcov je mnoho a príštipkárov ešte viac. Švec, ktorý nemá roličiek a vlastného domu, ináč tu nevyžije, len tak, keď si čo zarobí inou robotou. Garbiar je jeden a tomu dobre ide. Murárov a tesárov, ba aj pokrývačov, je tu nadostač a že majú svoje domy a role, dobre sa majú. Stolári spôsobní sú traja. Pred 40 rokmi hobľovali a zbíjali umrlčie truhly alebo rakve v dome zomrelého, aj keby to bol býval i najmajetnejší gazda. Teraz je u jedného stolára rakví od najmenších do najväčších, jednoduchých a politírovaných a zlatými bordúrami ozdobených a i najchudobnejší kúpi si pre svojho mŕtveho hotovú rakev, lebo mu to nielen lacnejšie príde, ale ani s robením rakve nemusí čas tráviť. Pekári sú dvaja, Židia. Lenže pečie len jeden a ten druhý už prestal piecť, kupuje pečivo a sám i s jedným sluhom ho roznáša po kopaniciach. Chlieb na predaj sa pečie v troch domoch. Židovskí mäsiari sú v Bošáci dvaja, v Podhradí jeden a dvaja mäsiari kresťanskí v Bošáci, ktorí však len bravčové mäso sekajú. Pred komasáciou bolo v Bošáci s kopanicami do 60 židovských krčiem, teraz ich je značne menej. Krčmu má v Bošáci aj jeden kresťan a aj kresťanský potravný spolok má licenciu na vymeriavanie opojných nápojov. Pálenice majú daktorí Židia, ale aj kresťania. Tohto roku sa napáli v Bošáckej doline veľmi mnoho slivovice. Ešte nezrelé slivy skupovali po 7 korún metrický cent, potom poskočila cena až do 8 korún. Kto sa obrátil a slivy skoro obral, dobre pochodil, lebo keď slivy začali najlepšie dozrievať, prišli pŕšky dlhotrvanlivé, slivy sa na stromoch popraskali a poocerovali, kôstky z nich vypadali a dopukané ovocie hnilo a opadalo. Ktorí čakali ešte na vyššie ceny, veľmi zle pochodili. Ani najstarší ľudia nepamätajú, že by to kedy boli videli, čo vidia dnes. Všetky slivy na stromoch sú roztrhané a rozpľaštené, cupkajú ustavične na zem a hnijú, takže sa na inšie nehodia, leda do kvasu na slivovicu. Kupci, ktorí z iných krajov na vozoch prišli, aby tu nabrali slív a „na Uhry“ ich na predaj odviezli, museli sa vrátiť, lebo dopukané a rozpľaštené slivy potrebovať nemôžu. Pre takú vysokú cenu čerstvých slív — teraz slivy v sušierni nikto nesuší, lebo by sa to nevyplatilo a mnohé sušierne sú už rozváľané alebo kde-tu na kutierky pre najchudobnejších bezzemkov premenené. Ale lekváru si ľudia navaria, zvlášte tí, ktorí deti majú, aby im mohli dávať cez zimu čo lízať. Čerešieň, jabĺk, hrušiek urodilo sa tohto roku málo, orechov obstojno, lieskovcov mnoho. Mám tu na blízku na jednom vŕšku kus pastviny a na nej asi na 5-6 jutrách temer samé liesky. Už počiatkom augusta sa tam hemžilo deťmi lieskovce zbierajúcimi, keď ešte zrno ani dopoly nebolo narastené. Veď ja to tým detvákom zo srdca doprajem, nech si pooberajú tie lieskovce. Len to ma mrzí, že im nedajú ani dozrieť, zo strachu, že by ich iný predbehol. — Hej, majúže bošácki Cigáni tejto sychravej jesene zlaté časy! Orechy sa od mnohých dažďov na stromoch škeria a opadávajú, lebo v daždi a na mokré stromy nikto nemôže ísť orechy „klátiť“. Ešte ani dobre nesvitá, už sa vyrojí kŕdeľ Cigáňov do sadov, kde im je každý strom dobre známy, a čo sa uchytiť dá, uchytia a ako ježi obopchaní utekajú do búdy, aby tam korisť z košele vytriasli a hajde zasa do iného sadu! Nedávno ukradol jeden Cigáň, vyslúžilý vojak, jednej vdove vo dne zo dvora suchú slivu, aby si z nej uhlia napálil. Keď žena domov prišla, hneď zbadala, že jej kus slivového dreva, ktorý si bola zo sádku na palivo dodala, chýba. I zalamovala rukama, že kto jej tú slivu ukradol. Sused jej povedal, že veru on videl toho hlavatého Cigáňa Jana kus slivy z jej dvora vliecť. Žena sa rozbehla hneď k Cigáňom a pýtala sa starej Cigánky: „Kde je ten Jano, čo mi tú slivku ukradol?“ Na to Cigánka: „Čo, jaký Jano? Ja nemám žádného Jana!“ „Ale, čo by ste nemali? Toho s tú velikú hlavú!“ „To je Manó, a žáden Jano!“ povedala Cigánka. Ale že si okradená o drevo netrúfala prezerať búdu, kam ten Manó slivu ukryl, nechala všetko tak.

Máme v Bošáci aj majiteľa dvoch parných mláťačiek, opatrených elevátorom, aby sa ľudia nemuseli namáhať s vynášaním slamy na stohy. Týmito parnými mláťačkami za krátky čas omláti všetko obilie väčších tunajších statkov a chodí s nimi aj po okolí. I jeden Lieskovan má benzínovú, menšiu mláťačku, s ktorou dochodí aj do Bošáce. Majetkové pomery ľudu sú teraz omnoho priaznivejšie, než boli pred pol storočím. Ľud skrovno žije, rozumno hospodári, nádhery v rúchu a náradí neprovodzuje a najtiaž sa strasie dlhov, je hotovým pánom, ktorý nezávisí od žiadneho človeka. Že sa kde-tu objaví aj zbytkár, výstupečník, zlodej — to je pravda. Ale to sú len smutné výnimky, dľa ktorých sa tunajší ľud posudzovať nemôže a nesmie. Ale aj o krádežiach nepočuť toľko, jako pred pol storočím. Keď ma raz jeden evanjelický farár z Nemecka bol navštívil a videl u dverí drevenú závlačku z dubového dreva, ktorá sa na deň vsúvala do steny a na noc sa vytiahla a do protivnej steny vpravila, aby tak dvere pred násilným otvorením zvonku chránila, naľakal sa môj bodrý Nemec a spýtal sa ma celý prestrašený, že či je tu toľko kmínov, že sa pred nimi tak chrániť musíme. Odpovedal som mu, že my tie dvere viac z opatrnosti, než zo strachu pred zbojníkmi tým drevom zapierame, aby mi nevykonali to, čo raz jednému katolíckemu farárovi vykonali. Že, vraj, čo? Nuž, reku, vlámali sa k nemu zbojníci. Jeden si stal pred jeho posteľ s pištoľou a dvaja pootvárali všetky kasne a fioky, a keď peňazí nenašli, stiahli ho z postele a riekli: „Huncút! Nemáš ani ženy, ani detí, jako gazduješ, keď nemáš ani groša“ — a vyťali mu 24 palíc. Ja by som, reku, niečo odjednal, lebo mám ženu a deti, ale aspoň 12 palíc by som dostal. Preto dvere závlačkou zapieram. Kde ja, reku, vo dne nič nenájdem — čo by tam mal zbojník v noci hľadať? Väčšie krádeže sú tu veľmi zriedkavé. Ale v poli niečo uchytiť, hrste odvláčiť, sena odhrabať, ovocia otriasť, repy si naťahať — to, nech ho len nechytia, mnohý ani za hriech, ani za hanbu nepovažuje.

Vinohradov v našom okolí nemáme. Ešte pri mojom príchode sem bolo pár viníc vo Štvrtku a v Bošáci, a v Podhradí sa aj oberačky so streľbou a veselosťou odbývali. Že sa ale vinice nevyplácali, klčovali ich rad-radom, a teraz sú tam buď role, alebo tráviny. Neviem, či to o podhradských alebo beckovských vinohradoch a v nich sa rodiacom víne dajaký furták tú anekdotu vymyslel, že farár a rechtor dostávali od farníkov v čas oberačiek zlevku vína, ktoré, keď vykyslo, rechtor sa spýtal farára: „Jaké víno dostali?“ — „Nech sa ma ani nepýtajú, domine humanissime,“ — riekol farár, „lebo keď ho pijem, jako by mi kocúr liezol dolu hrdlom, tak driape!“ — „Hja,“ — povedal rechtor, „to je ešte tokajčina oproti môjmu! Lebo, keď ho pijem, jako by mi toho kocúra za ocas naspäť ťahal, tak ma to drhne!“ Tunajší veľkostatkár p. O. má ešte staré podhradské víno, ktoré je síce kyslasté, ale silné a voňavé. Dnes už nemá nikto vínneho prešu, jakých ešte v čas môjho príchodu bolo viac, lebo veď ho viac nikto nepotrebuje. Ovocinárstvo je tu na okolí veľmi rozšírené a veľmi často sú valy rolí na svahoch vŕškov dlhými radmi ovocných stromov vysadené a aj po humnách je mnoho ovocného stromu, a to nielen na doline, ale aj po kopaniciach, i tých najvýš ležiacich na svahoch Lopeníka, kde majú najviac slív, mnoho jabloní a hrušiek, ale aj orechov. Žil tu v Podhradí starý zemän, statočný človiečik, ale podivín. O tom mi rozprávali ľudia, že keď stromy sadil, zasadil do jednej jamy orech, čerešňu a hrušku, do druhej jabloň, slivu a hrušku dohromady. A keď sa ho pýtali, prečo to tak dohromady trepe, odpovedal im, že sa aspoň voľaktorý stromček ujme. Či je to pravda? Alebo to naňho dajaký posmeškár spískal? Neviem. Ale vyzeral tak, jako by to z neho bolo mohlo vystať.

Z bošáckych hôr sa každoročne tisíce fúr dreva vyvezie, nielen majiteľmi hôr, ale chodievajú na drevo aj Bzinčania, Hrušovania a Lubináci, ktorí ho nemajú doma nadostač. A je to veru drahé drevo pre nich, keď sa musia ešte za tmy z domu pohnúť a pozde večer, potme domov dorazia a drevo kúpiť musia. V pánskych horách si naberú vŕšia a kadejakých klád za 50 kr. takú fúru, jakú len uviezť vládzu. Keď je cesta suchá, ešte to ujde. Ale keď je blatnatá, ľudia i lichva mnoho vystoja. Keď som kedysi botanizovával po Javorine, rástli pod lúkou, hrebeňom rozloženou, samé javory. Teraz sú tam ihličnaté stromy. Keď koncom XVIII. storočia probovali na Morave z javorovej šťavy vyvárať cukor, nariaďovali vrchnosti vysádzať javorové lesy. Na Javorine ale bol javor samorostlý. Ale aj našich bošáckych a podhradských hôr tvar sa mení, lebo kde sa buková hora vytne, musí sa vysádzať buď žaluďom, alebo ihličnatými stromkami. Budú tedy tam, kde dnes samé buky rastú, o 30-40 rokov jedle, smreky a duby zem pokrývať. Dľa podania bola medzi Bošácou a Moravským Lieskovým jedľová hora a v Bošáci sa ukazuje ešte teraz stará, brvenná stodola, na ktorú sa drevo z tej hory dovážalo. Pohraničný vrch Kykuľu som pred 30-40 rokmi viac ráz bol pochodil a naposledy bol som tam pred tromi rokmi. Keby ma tam dakto bol vo vreci vyniesol a vysypal, nebol by som uhádol, kde som. Tam, kde bola bujná lúka, je už pekný ihličnatý les a z lúky o krátky čas nezostane ani znaku. Ale Bošácka dolina má v kopaniciach aj veľmi mnoho výborných horských lúk, z ktorých sa tisíce fúr sena každoročne vyváža, ač sa tie lúky len raz kosia, a len v doline samej sa kosieva i otava. Neviem, či sa v Trenčiansku nájde druhá dolina, ktorá by tak mnoho lúk mala. Dolina naša sa delí asi hodinu cesty vyše Podhradia vidlato: jedno rameno sa ťahá k Brezovej v Morave a druhé k Viškovcu. Do týchto dvoch dolín ústia zas menšie doliny a do tých ešte menšie dolinky a všetkých úbočiny pokryté sú lúkami, medzi ktorými kopanické domky a stodoly so sady a roľami vyzerajú jako ostrovy v mori, jestli sa tak vysloviť smiem. Vždy je dobre s kopaničiarmi, keď majú hojnosť sena, lebo môžu rožný statok dobre chovať. Ale bieda je hotová, keď sa v čas suchoty len máličko sena dorobí, lebo musia odpredať dakoľko kusov lichvy za čokoľvek. Každý kopaničiar je na jar veselý, keď sa môže pochváliť, že „trávy pekne zasedajú“. Na hrabanie sena vychádzajú ženy a dievčatá pekne, čisto oblečené, lebo je to robota čistá, pri ktorej sa rúcho nezababre. A potom — vidí ich tam každý, a v tom „každý“ sú aj mládenci a mladí vdovci. Čo by si tí pomysleli, keby ich videli umazané a zašpinené, akoby pece vymazávali? Milý je aj pohľad na zvážanie sena v peknom počasí. Na vysokých, pekne poukladaných a bokmi hrabľami sčesaných fúrach voňavého sena sedí dakedy celý kŕdeľ žien a dievčat žartujúcich a smejúcich sa. Len škoda, preškoda, že sa z roka na rok zriedkavejšie ozýva spev národných piesní po lúkach.

Do tohoto „Všeličoho“ mohol by som ešte niečo priložiť, ale nechcem ďalej unúvať čitateľov, ač sa mi tak vidí, že sa týmto „Všeličím“ už navždy odoberám od našich Pohľadov, a sotva mi už zbývať bude času, abych sa tu ešte dakedy ohlásil.

(Slovenské pohľady XVI. — 1906, str. 577 — 601.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.