ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už bezmála 6 rokov je tomu, čo som sa z môjho 48-ročného bydliska odobral sem do Pezinka, a že sa mi zažiadalo zase moje staré miesto, s tým milým, na srdce mi prirastnutým, dobrým ľudom vidieť a viacnásobným priateľským a láskavým pozvaniam zadosť urobiť, vybral som sa dňa 18. júla t. r. železnicou do Bohuslavíc, kde ma už čakala príležitosť, ktorou som v daždi o 10. ráno dorazil do Bošáce, do domu bývalého starého kurátora, mnohováženého Adama Kusendu, kde ma s úprimnou srdečnosťou privítali a mi tú smutnú novinu so slzami vyrozprávali, že ich dobrý syn, vzorný manžel, starostlivý otec troch malých detí, jeden z najstatočnejších farníkov a občanov, sotva na bojišti 3 mesiace strávil, k velikému žiaľu rodičov a celej rodiny v boji padol. Tešil som ich, ako som najlepšie vedel, lebo bárs od regimentu poslali jeho žene po ňom nájdených 8 korún, ešte možnosť neni vytvorená, že sa tam na bojišti nestalo dajaké nedorozumenie, a ten pohrešovaný ešte vrátiť sa môže. Od Kusendov — že k tomu ešte dosť času bolo — išiel som do kostola, v ktorom som už tak dávno nebol, a potešil som sa nad tým zástupom nábožného ľudu, ktorého velikú čiastku som bol sám pokrstil, konfirmoval a sobášil. Po skončených horlivou kázňou, zvučnou liturgiou a majstrovským organizovaním pekný spev sprevádzaných službách Božích, ma v kostole a pred kostolom zástupy ľudu uvítali na dôkaz, že som ešte neni tam zabudnutý. Počas môjho pobytu v Bošáckej doline požíval som láskavé pohostinstvo osvieteného pána Ostrolúckeho, ktorému, jako aj všetkým, ktorí mi vzácne dôkazy svojej náklonnosti v tak hojnej miere podali, vzdávam aj na tomto mieste svoju najsrdečnejšiu vďaku. Ešte v ten deň popoludní ponavštevoval som mnohých v Bošáci a v Podhradí, lebo v pondelok, keď sa vyjasnilo, rozídený bol ľud po poli, v pilnej žatve. V utorok som si zašiel úbočiami krovinatých a čiastočne posiatych vŕškov, do kopaníc, kde ma s vyberanou láskavosťou u Štefana Ochodnického (Valchára) prijali, s ktorými som sa za dobrú chvíľu milo pobavil, a u nich vypočul žalostnú rozprávku o náhlej smrti pekných a zdarných ich dvoch dcér na šarlach, s vďakou si ešte dnes spomínali môj sústrastný list, ktorý som im bol písal, keď som sa bol o smrti tých panien-dcér dozvedel.

Bol by som rád aj viac kopaničiarov ešte navštívil, ale som sa náhlil naspäť a zanechal som všetkých u Ochodnických len moje srdečné pozdravy. Meno „Valchár“ tomuto Ochodnickému zostalo od tej doby, keď jeho predkovia mali v blízkosti bytu svoju valchu na „váľanie“ hrubého halenového súkna, kopaničiarmi samými z vlny vlastných oviec vyrábaného. Ešte r. 1861 tá valcha stála a kedy-tedy donášali bošácki a lieskovskí kopaničiari svoje súkna ta „vyváľať“ (nehovorilo sa „vyvalchovať“, ale i tu i v Lubine pod Javorinou, kde mnoho válch pamätám, len „vyváľať“). Zvlášte po komasácii chov oviec temer na dobro prestal, len veľkostatkári chovali čriedy oviec. Pamätám dobre, že ešte okolo roku 1861 beckovský kveštujúci františkán pred Veľkou nocou popred faru honieval celé malé stádečko v kopaniciach mu darovaných barančiat; ale keď prestali kopaničiari dochovávať ovce, prestalo i kveštovanie barančiat.

Podivne to pôsobí na človeka, keď sa po rokoch postretne so známymi, ktorých si zachová v pamäti, akými vtedy boli, keď ich pred rokami naposledy videl. Mnohí sa od tých šiestich rokov temer ani najmenej nepremenili, iní sa nápadne ostareli, 8 — 10-ročné deti vyrástli na driečne panny a švihkých šuhajov; a ktorí boli 15 — 16-roční šarvanci, tí sú temer všetci na bojišti a mnohí z nich padli v boji, alebo boli ranení a značná čiastka je ich v smutnom zajatí, ďaleko od rodiska, až kdesi v Sibírsku. Čo ma ale zvlášte v tieto žalostné, válečné časy potešilo, odhliadnuc od smutných strát mladých bojovníkov, že tunajší ľud necíti žiadneho nedostatku na potravinách a lepšie žije, ako veľká čiastka väčších a menších miest. Videl a ochutnal som aj v dedine, aj v kopaniciach, tak krásny, čistorežný, výborný chlieb, akého my v mestách, ktorí si zrno sami nedochováme, ale vrchnostensky ustálené množstvo chatrnej múky kupovať musíme, alebo chlieb — keď je k dostaniu — u pekára berieme — dostať nemôžeme. Čítali sme v novinách, že v Čechách ktorémusi divadelnému hercovi, že sa poslucháčom v jakomsi menšom meste veľmi v divadle ľúbil, jako zvláštny znak uznalosti dva pecne pekného chleba doručili. Znám jednoho profesora v Prešporku, ktorý si jako vzácny dar z návštevy v Skalici vykonanej peceň chleba domov doniesol. Niečo podobného prihodilo sa aj mne. V prvú slávnosť svätodušnú som týmto žalostným válečným časom primeranú kázeň povedal a smutných som slovom Božím potešoval. Nezadlho potom prišla jedna ženička do tunajšej slovenskej fary, doniesla veliký peceň pekného chleba a hodný uzlík ražnej múky a riekla, že ju kázeň „starého pána“ tak dojala, že prosí moju dcéru, aby polovicu toho chleba a múky mne doniesla. Na čas sme mali tedy aj my pekný chlieb, z ktorého sme ale dosť málo požili; lebo v našom dvore ubytovaní dvaja viedenskí inteligenti, ktorí sa tu jako jednoroční dobrovoľníci vojenskí, v dobrovoľníckej škole zdržujú, dostali z Viedne návštevu, dve tetky a dvoch ujcov a dvoch bratov a aby ich nemuseli traktovať vojenským chlebom, doniesol som im ta náš pekný polpeceň, aby si dľa chuti z neho poukrajovali, ale zjedli ho do poslednej omrvinky. Nuž, nech im slúži na zdravie!

V Bošáci a v kopaniciach, v najnovších časoch postavené boli úhľadné štátne školy, len že tieto boli bez učiteľov; i katolíci si postavili v kopaniciach dve školy, ktoré jako mi bolo povedané, už minulého roku mali svojich učiteľov. Pred farou podhradskou a vprostred dediny, vystavené sú mosty železné a okrúhly podhradský kostol dostal miesto šindľovej eternitovú strechu. To sú novoty, dosavádnemu nedostatku dobre odpomáhajúce. Čo sa ľudia a zápraž v zime, keď sa na prostred dediny ľady prelomili, alebo koncom zimy, keď ľady púšťali a potok bol rozvodnený, natrápili, než sa na druhý breh dostali. Predtým sa častejšie stalo, že prudký tok rozvodneného potoka voz aj s dobytkom, lebo aj s poháňačom strhol s sebou, že vozka i voz len s veľkým nebezpečenstvom života mohli byť od ľudí, na pomoc pribehlých, na breh vyvlečení. Zato ale domy, na brehu potoka, niže nového mosta stojacie, predsa nie sú cele bezpečné pred rozvodneným potokom; lebo včas prívalu, lebo rýchleho topenia sňahu a ľadu, z dvoch veľkých dolín podkopanických a mnohých bočných dolinôk také množstvo vody sa valí k Váhu, že prekračuje brehy a v Podhradí i v Bošáci mnohé domy ohrozuje. Kto potok „Bošáčku“ v lete vidí, ani by neveril, že tento krotký šuhaj tak divoko si vedel počínať, jako to po každom prívale robieva!

V Bošáci som počul, že akýsi botanik budapeštiansky za tri dni po kopaniciach botanizoval a menovite jeden vzácny druh mochu (Meesea Albertini), ktorý som bol náhodou pri jednej, na pitie nepotrebovanej kyselke, na vápennom tufe v hojnosti našiel — hľadal, lebo to bolo jediné, spoľahlivo bezpečné stanovisko toho druhu v celom mocnárstve. U p. notára, ako mi rozprával, dopytoval sa ten Pešťan po tej kyselke s krajom tufovým; on mu ale o takom prameni nič nevedel povedať, len mu hovoril, že pri Ochodnických a v Španem sú kyselky. Sú s chutnou vodou, ale pri nich neni vápenného tufu. Keby bol tu býval počas môjho pobytu v Bošáckej doline, bol by som ho vďačne na to jediné stanovisko toho vzácneho mochu doviedol. Sedmohradské múzeum, mojich posledných 25 exemplárov toho mochu asi pred 35 rokmi dostalo. Pánu notárovi hovoril, že toho mochu síce nenašiel, zato akýsi vzácny Orchis, ktorý nakopal v 400 kusoch. To môže byť len lebo Orchis globosa, alebo Anacamptis pyramidalis: oba pekné druhy dosť často po tamojších horských lúkach. I ja som si daktoré rastliny tam vzal, ktoré v okolí Pezinka nerastú a spravodlive som sa s nimi rozdelil s mojím milým tunajším kolegom botanickým, p. Zigmundikom. V okolí Pezinka som ešte nikde nevidel medzi jarinami „opilec“ (Lolium temulentum), len niže Svätojánskeho kúpeľa som pred dvoma rokmi v jačmeni jedno jediné steblo našiel; myslel som tedy, že v Bošáckej doline, kde v predošlých rokoch „opilec“ býval opravdovou pliagou v jarinách, a to od Lopeníka až po Podhradie ho nájdem. Nemyslím, že by táto tráva, pred 6 rokmi tak hojná, v Bošáckej doline bola vyhynula; ale spomenutia zasluhuje, že som jej teraz od dediny až po Ochodnického kopanicu nikde nevidel. Jedna ženička mi povedala, že od pár rokov nevídať „opilca“, ani ovsihy, lebo okopávaním repy sa tie zeliny vykynožili. Opilca som tu síce nevidel, ale ovsihy dosť. V ďalekejších kopaniciach bude ale aj „opilca“ dosť.

S mojimi priaznivcami a priateľmi som sa v stredu 21. júla rozlúčil, a navštívil v Trenčíne dávneho, teraz ťažko nemocného priateľa, p. dra Brancsíka, a v nemocnici na výpomoc p. drovi Martinymu prideleného vnuka Paľka, keď som si pri železničnej stanici vzácnu, náramne pichľavú rastlinu (Centaurea Calcitrapa) napochytre do kapsy vpratal: rýchlikom som odcestoval domov, do Pezinka, požehnávajúc všetkých, ktorí mi môj krátky pobyt v Bošáckej doline tak milý a príjemný urobili!

(Slovenský týždenník, Budapešť, XIII. — 1915, č. 34, 35.)