ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Bibliografické poznámky

Piatemu, poslednému zväzku Štúrových vybraných spisov dávame názov Slovenčina naša, ktorými dvoma slovami Ľudovít Štúr veľmi často označoval slovenčinu, či už keď zdôvodňoval jej osobitnosť a právo na samostatný život, či pri skúmaní jej „ústrojnosti“ a ustaľovaní jej vnútorných zákonov alebo konečne pri propagovaní jej hodnôt a krás alebo keď dvíhal svoj bojovný hlas na jej obranu. Tento názov sa nám teda zdal najpriliehavejší pre zväzok Štúrovho vybraného diela, v ktorom sme sa usilovali výberovým spôsobom zhrnúť základné Štúrove diela, rozpravy, články, polemiky, recenzie a poznámky, týkajúce sa jazykových otázok vo všeobecnosti a slovenčiny zvlášť ako spisovného jazyka formujúceho sa novodobého slovenského národa. Týmto otázkam bolo potrebné venovať osobitný zväzok preto, lebo jazykoveda spomedzi všetkých vedných odvetví, ktoré zapadli do Štúrovho záujmového okruhu, tvorí nesporne centrum a východisko pre všetky najzávažnejšie počiny, ktoré nám podnes predstavujú živú a pokrokovú zložku Štúrovho dedičstva.

Keďže v tomto výberovom vydaní treba brať zreteľ na široký okruh záujemcov, snažili sme sa aj do tohto zväzku zaradiť len také Štúrove práce, ktoré by mohli zaujímať aj neodborníkov v jazykovede a ktoré by týmto širším čitateľským vrstvám mohli byť prístupné. Preto sme napr. z uceleného Štúrovho diela Náuka reči slovenskej vynechali v našom výbere aj také partie, ktoré sú síce stále ešte lákavé pre slovenských jazykovedcov, ale pre bežného čitateľa by už boli príliš odborné, špeciálne. Zato sme do výberu pojali z tohto diela celé skloňovanie a časovanie, aby čitateľ Štúrovho diela mal názorný obraz o pôvodnej podobe Štúrovho pravopisu, tvarov atď., na ktoré otázky sme sústavne v každom zväzku poukazovali v poznámkach o textovej úprave. Preto sme tieto časti ani pravopisne neupravovali.

Vo Vysvetlivkách sme sa usilovali podľa možnosti objasniť všetko, čo bežný čitateľ potrebuje, pričom sme, pravda, predpokladali znalosť alebo aspoň orientovanosť čitateľa v bežných otázkach súčasnej slovenskej gramatiky. Okrem toho sme sa miestami vynasnažili riešiť aj také problémy, ktorých vyjasnením je ešte vždy slovenská jazykoveda podlžná Štúrovmu dielu.

Z hľadiska bibliografického sa zmieňujeme o každom príspevku, zaradenom do výberu, v nasledujúcich poznámkach:

Hlas oproti Hlasom

Článok bol pôvodne uverejnený v Orle Tatránskom na pokračovanie v č. 35. — 36. z 10. a 21. júla (Červenca) 1846, str. 274 — 276 a 282 — 284 s názvom Hlas oproti Hlasom. Od Ludevíta Štúra. — Pôvodný štúrovský pravopis sme v prepise upravili podľa dnešného úzu.

Poznámky k úprave textu

Posledný zväzok Štúrových vybraných spisov, ktorý vydávame s názvom Slovenčina naša, zahrnuje z jazykového a pravopisného hľadiska príspevky, pôvodne osnované jednak v tzv. štúrovskej slovenčine, jednak v tzv. zjednotenej alebo opravenej slovenčine (od roku 1852) a jednak v češtine. V prepise sme pôvodné slovenské príspevky upravovali do dnešného pravopisného úzu a české príspevky sme prekladali do slovenčiny. Aká bola podoba jednotlivých príspevkov v origináloch, o tom sme potrebné dáta uviedli v Bibliografických poznámkach, a v nasledujúcej poznámkovej časti sa zas zmieňujeme o ich textových úpravách.

1. Všeobecne o textovej úprave

Ako vo všetkých štyroch predošlých zväzkoch, tak aj v tomto sme sa snažili zachovávať podstatný ráz originálov. Nenarúšali sme teda pôvodnú autorovu myšlienkovú stavbu, nič sme nevypúšťali z pôvodných textov, nezasahovali sme do pôvodného slovosledu a ani ináč sme nedeformovali originál v tom smere, že by sme boli azda dávali pôvodným textom pozmenený zmysel. Texty sme teda odtláčali v originálnych zneniach a v pôvodnom rozsahu. Odchýlku od tejto zásady sme urobili iba pri diele Náuka reči slovenskej a pri rozprave O rozbore mena prídavného. Z Náuky reči slovenskej sme totiž povyberali len niektoré časti, vhodné pre dnešného bežného čitateľa a záujemcu o Štúrovo dielo, a z rozpravy O rozbore mena prídavného sme do výberu pojali iba jej úvod, takže sme neodtlačili pôvodné texty v ich plnom rozsahu.

V Bibliografických poznámkach k tomuto zväzku sme zaznačili všetky prípady, kde sme vo vydaní uviedli iné názvy príspevkov (titulky), odlišné od originálu. V pôvodine kurzívou a riedene vysádzané citované doklady sme v prepise sústavne vyznačovali kurzívou a riedenú sadzbu originálu sme rešpektovali iba v prípadoch, kde ide o pôvodné zdôraznenie niektorých výrazov. Kurzívu sme použili aj pri citovaní básnických vložiek, pričom sme pôvodné veľké písmená na začiatku veršov menili na malé. Miestami sme oproti pôvodine delili dlhšie súvislé texty novými odsekmi, no aj tu sme sa snažili zväčša zaviesť nový odsek len tam, kde v pôvodine nasledovala po bodke pomlka; pomlky sme potom, pravda, rušili v prepise.

Tlačové chyby originálov sme v prepisoch opravovali a na dôležitejšie prípady takýchto opráv sme upozornili vo Vysvetlivkách. (Zvlášť veľa chýb je v recenzii Hattalovej Gramatiky.)

Na niektorých miestach sme pre lepšiu zrozumiteľnosť pokladali za vhodné vsunúť do pôvodného textu nejaký výraz, ktorý dnešnému čitateľovi pomôže pochopiť pôvodný text. Takéto vsunuté výrazy sme v prepise uviedli v hranatých zátvorkách, takže čitateľ na prvý pohľad zbadá, že ide o odchýlku oproti pôvodnému textu.

Vyhovujúc zvyklostiam vydavateľstva, jednotne sme upravovali písanie čísloviek (300 — tristo; 15 — pätnásť; na straňe 6-tej — na strane šiestej; na str. 14-tej — na str. 14.; v 30-ročnej — v tridsaťročnej; v jeho 90 roku — v jeho deväťdesiatom roku; lvom — l. ap.) a skratky sme zvyčajne rozpisovali (p. — pán, č. — česky, sl. — slovensky ap.) alebo sme ich písanie zjednocovali (n., nom., nomin. — nom.; ak., akk., akus. — ak.; 1., lok. — lok.; in., instr., inštr. — inštr. ap.).

Pôvodné úvodzovky v citovaných príkladoch sme obyčajne vypúšťali a príslušné miesta sme vyznačovali kurzívou („f“, „g“, „dz“, „dž“ — f, g, dz, dž ap.).

Zámená Vy, Vám, Vás, Váš, Vaše ap., v pôvodine písané dosť nejednotne, ponechávali sme v prepise s veľkým začiatočným písmenom iba v prípadoch, keď sa vzťahovali na jednu, priamo oslovovanú osobu, ináč sme ich prepisovali malým začiatočným písmenom.

Prepismi sme nezasiahli do citovaných príkladov; tie sme ponechávali v pôvodnej podobe. V citovaných českých príkladoch alebo citáciách sme transkribovali w — v, au — ou (dlauhý — dlouhý ap.) a opravili sme zrejmé tlačové chyby (cpati — cpáti, húse — house, jilec — jílec, jizva — jízva, klízení — klizení, střevic — střevíc, tá — ta ap.). V poľských príkladoch sme zas zaviedli náležité w namiesto obyčajného v.

Pôvodnú interpunkciu narúšame, prispôsobujeme dnešnému stavu a snažíme sa čo najviac sprístupniť pôvodný text dnešnému čitateľovi.

Vzhľadom na to, že v tomto zväzku sme zhrnuli Štúrove jazykovedné práce, zúžili sme v ňom v porovnaní s predošlými zväzkami rozsah úprav.

2. Úprava slovenských textov

A) z obdobia štúrovskej slovenčiny

Písanie vlastných a krstných mien upravujeme podľa dnešného úzu alebo so snahou priblížiť sa k nemu: Boccaččovimí — Boccacciovými, Boguchvála — Boguchwala, Cesar — Caesar, Cicerona — Ciceróna, Cirill — Cyril, Fejérpataki — Fejérpataky, Guot — Guoth, Homer (aj Homér) — Homér, Kadaví (ale Kuzmány!) — Hádavý, Kadlubka — Kadlubka, Karadžič — Karadžić, Karamzín > Karamzin, Lomonosou — Lomonosov, Ludevít — Ľudovít, Method — Metod, Mickievič — Mickiewicz, Milutinovič — Milutinović, Paljarik — Palárik, Petrarkovimí — Petrarcovými, Sappho — Sapfo, Sisifejskí — sizyfovský, Surovieckjeho — Surowieckého, Xenophontovi — Xenofontovi.

Podobne upravujeme písanie názvov diel a časopisov: biblia — Biblia, Česká Včela — Česká včela, Kveti — Květy, maťica česká (k maťici českej) — Matica česká, Nauka reči Slovenskej (= Štúrovo dielo) — Náuka reči slovenskej, Národňje Novini — Národné noviny, písmo svatuo — Písmo sväté, Pražskích Novín — Pražských novín, Rukopis Kralodvorskí — Rukopis kralodvorský, Slávi Céra (= Kollárovo dielo) — Slávy dcera, Slovenskích Novín (= Štúrových SNN) — Slovenských novín, vulgáta — Vulgáta.

Pri písaní veľkých písmen robíme tieto úpravy:

a) adjektíva, odvodené od mien národov, štátov, krajín ap., ktoré sa v pôvodine zvyčajne (nie však dôsledne) píšu s veľkým začiatočným písmenom, prepisujeme malou začiatočnou literou: Slovenskí — slovenský, Českí — český, Novo-Kastílska — novokastílska ap.; podobne aj: Češťina — čeština, Slovenčina — slovenčina ap.;

b) výrazy boh, boží upravujeme podľa dnešných pravopisných pravidiel: Boh — boh, pán Boh — pán boh, Boží — boží, Boh vje — bohvie ap.;

c) upravujeme aj písanie výrazov: Čjernejhore — Čiernej Hore, Bjela Hora — Biela hora, po dolňej zemi — po Dolnej zemi, v Havličkovskích — v havlíčkovských, evaňjelikov A. V. (= augsburského vyznania) — evanjelikov a. v.

Pri substantívach a adjektívach odvodených od mien miest, národov, štátov, krajín ap. robíme ešte — okrem písania veľkých začiatočných písmen — takéto úpravy:

a) kvantitu prispôsobujeme dnešnej kodifikovanej norme: Dorskí — dórsky; Europa — Európa; Germaňja, Germánskí — Germáni, germánsky; Iberiu — Ibériu; Ilirskej — ilýrskej; Ňitránskej (aj Ňitrjanskej) — Nitrianskej; Pešťanskej — Peštianskej; Rimskí, Rimskje — rímsky, rímske; Šáriš — Šariš; Škandinavci — Škandinávci;

b) hláskoslovne zasahujeme úpravou v takýchto prípadoch: Aeolskí — eolský; Allemanskí (aj Alemanskí, Alemaňi) — alemanský; Attickí, Attičťina — atický, atičtina; Elsassu — Alsaskú; Engličaňja, Englickí (výnimočne aj Anglická reč) — Angličania, anglický; Europejskí — európsky; Frízki — frízsky; Francúskom — Francúzskom; Gallovja — Galovia; Gothou (gen. pl.) — Gótov; Helleňi, Hellenskí — Heléni, helénsky; Horváťi, Horvátske — Chorváti, chorvátske; Jonskí, Jonskjeho — iónsky, iónskeho; Limosínski — limozínsky; Paríz, Parízski — Paríž, parížsky; Pannónia — Panónia; Réci, Récki — Gréci, grécky; na Réňe, Rénski — na Rýne, rýnsky; Sljezka — Sliezska; v Šlesvigu — v Schleswigu; Švajcjarsku — Švajčiarsku; v Štirsku — v Štajersku; Toškánska — toskánska; v Trojanskej vojňe — v trójskej vojne;

c) názvy štátov a krajín, ktoré mávajú niekedy v pôvodine adjektívne formy v zmysle substantívnom, upravujeme podľa dnešných zaužívaných zvyklostí: v Ňemeckej — v Nemecku, v Taljánskej — v Taliansku.

Keďže štúrovský pravopisný systém nepoznal y, ý, ale iba i, í, v prepise zavádzame tieto znaky podľa dnešných pravopisných pravidiel. V pôvodine sa y vyskytuje iba v ojedinelých cudzích slovách (cyr. = cyrilsky).

Podľa dnešných zvyklostí zavádzame v prepise aj znak ľ, ktorý Štúr tiež nepojal do svojho pravopisného systému (dosjal — dosiaľ, misel — myseľ, podla — podľa, znaťelní — znateľmi ap.).

V prepise uvádzame dnešný znak ô, ktorý nahrádza pôvodné štúrovské uo: duosledňe — dôsledne, duovod — dôvod, kuora — kôra, muocť — môcť, puovodca — pôvodca, puovodnosť — pôvodnosť, skuor (ňeskuor) — skôr (neskôr), spuosob — spôsob, vuola — vôľa ap. Tento znak kladieme aj namiesto štúrovského ú, kde to vyžaduje dnešný stav: dúsledná — dôsledná; dúvera, dúvernom — dôvera, dôvernom; dúvod, odúvodňiť — dôvod, odôvodniť; prúvodcovja, púvodnú — pôvodcovia, pôvodnú ap. V niektorých prípadoch bolo potrebné nahradiť znakom ô aj pôvodné jednoduché o: dokaz — dôkaz; domisel, domislu — dômysel, dômyslu ap.

Štúrovské e alebo a (za pravoslovanské ę) nahrádzame v prepise znakom ä podľa dnešných ustálených pravidiel: hovadskjemu — hovädskému; massitjeho — mäsitého; mekká, mekkosť, mekších, obmeknú, zmekli, zmekčilosťi — mäkká, mäkkosť, mäkších, obmäknú, zmäkli, zmäkčilosti; nájme (najme), nanájme — najmä (najmä), nanajmä; naspet — naspäť; odsveťeňú — odsväteniu; pameťi, pameťňík, upametá — pamäti, pamätník, upamätá; peďesjať — päťdesiat; posveťiť, posvecuje — posvätiť, posväcuje; pomatení, zmatku — pomätený, zmätku; privazovali, rozvazovali — priväzovali, rozväzovali; svatá — svätá; svazki, svazujú, závazok — zväzky, zväzujú, záväzok; vetší, zvetša, najvetšja — väčší, zväčša, najväčšia ap. Po roku 1847 najmä vplyvom Michala Miloslava Hodžu preniká do pôvodného štúrovského pravopisného systému aj znak ä, ktorý sa zjavuje napr. v Štúrovej recenzii Hattalovej gramatiky (mäkkú, vätší, väčmi) a zasahuje aj také prípady, v ktorých sa už dnes nepoužíva: od sebä (— od seba) ap.

Ako je známe, v štúrovskom pravopise sa označuje mäkkosť spoluhlások d, n, t aj vtedy, ak po nich nasledujú zmäkčujúce samohlásky e, i, í. V prepise označovanie mäkkosti v takýchto prípadoch, pravda, vynechávame (ďeťi — deti, ňemám — nemám ap.). Taktiež prepisujeme pôvodné dvojhlásky ja, je ako ia, ie (nárečja — nárečie, mjesto — miesto ap.), koncovku adjektívnych tvarov nom. a ak. pl. žen. a str. -je transkribujeme ako -é (peknje — pekné, dobrje — dobré ap.), podobne prepisujeme v gen. a dat. sg. zložených adjektív -je- na -é- (peknjeho — pekného ap.), ú, ktoré je v pôvodine za dnešnú dvojhlásku iu, prepisujeme ako iu (k híbaňú — k hýbaniu, nárečú — nárečiu, povedomú — povedomiu, najrúcňejšú — najvrúcnejšiu, radostňejšú — radostnejšiu, najbližšú — najbližšiu, najstaršú — najstaršiu ap.), adjektívnu koncovku -uo zamieňame v prepise koncovkou -é (bistruo — bystré, dajakuo — dajaké, ktorou — ktoré ap.).

Pôvodnú koncovku -o v nom. a ak. sg. tých prídavných mien, ktoré sa podľa Štúrovej Náuky reči slovenskej skloňujú podľa vzoru krásni oproti vzoru pekní, nahrádzame koncovkou -e: Hanácko, Trpácko, Krekáčsko (= nárečja) — hanácke, trpácke, krekáčske; visjato pole — vysiate pole; pokútno — pokútne, číro — číre, slávno — slávne, ňeznámo — neznáme, dáko — dáke, prácno — prácne, rozďjelno — rozdielne, zvlášno — zvláštne ap.

Štúrovský systém pozná síce slabikotvorné ŕ (hŕbu, kotŕb, vŕb, odŕhaňini, otŕčajú, povipŕchala, pridŕžali, rozfŕkať, rozfŕkame, rozpŕchnuť, rozpŕchnutje, utŕhaňja, zahŕňať, zhŕkňe ap.) a ĺ (hĺbki, stĺpi, potĺka, vipĺňali, zdĺženje), ale v Štúrových príspevkoch nezodpovedávajú vždy tieto znaky dnešnému stavu. Preto sme niekde museli doplniť pri prepise ŕ a ĺ: mrtvimí (aj mŕtvim) — mŕtvymi; odstrkajú — odstŕkajú, dovršeńja > dovŕšenie; završení, završila, ňezavršená, ňezavršiu, ňezavršenosť — zavŕšený, zavŕšila, nezavŕšená, nezavŕšil, nezavŕšenosť; zadržať (aj zadŕžať, zadŕža) — zadŕžať; umlkli (aj zamĺknuť) — umĺkli ap. Niekde ŕv zmysle tzv. rytmického zákona kráti nasledujúcu dvojhlásku, ako tŕňa (— tŕnie).

Hoci v otázke písania s a z sa Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 hodne zblížili práve so štúrovským pravopisným systémom, jednako sme v tomto smere pri prepise museli urobiť isté úpravy vzhľadom na dnešný stav: sber (aj zber) — zber; z čjastki — sčiastky; sbjehajú — zbiehajú; sďeluvali — zdeľovali; shodnuťja — zhodnutie; shovárajú — zhovárajú; síďeních — zídených; sjednoťeňí, k sjednoťeňú, ňesjednoťí — zjednotení, k zjednoteniu, nezjednotí; složení, složiu — zložený, zložil; slučujú — zlučujú; smislu, smisle (aj zmisle) — zmyslu, zmysle; smješala (aj zmješaňina) — zmiešala; sosústreďeňja — zosústredenie; srastá — zrastá; srozumeňja, srozumjevajú — zrozumenie, zrozumievajú; usrozumeňja — uzrozumenie; srovnáva (aj zrovnáva, zrovnali), nesrovnávame — zrovnáva, nezrovnávame; svazki, svazujú — zväzky, zväzujú; zkameňelá — skamenelá; zmeruje — smeruje; z počjatku — spočiatku; zpod — spod; zpolšťjeva — spolštieva; zpituje, jazikozpitectvo, jazikozpitních — spytuje, jazykospytectvo, jazykozpytných; zpomenutí (aj spomenutí), zpomínanej, pozpomínanje — spomenutý, spomínanej, pospomínané; z pomedzi — spomedzi; zpotvoreňina — spotvorenina; zpozorujeťe — spozorujete; z prvu — sprvu; zťenčená — stenčená; z taďjal — stadiaľ; nazpet — naspäť ap. Niekde sme zas predponu s alebo z nahradili predponou vz-: schápau, schopiť — vzchápal, vzchopiť; spruhi — vzpruhy; spružnosť — vzpružnosť; zmáhať, zmáha, zmáhajúce — vzmáhať, vzmáha, vzmáhajúce; zrástla — vzrástla ap. Namiesto pôvodnej predpony vs- kladieme v prepise predponu vz- (vsťah, ňevsťahujeme, vsťjahnuť — vzťah, nevzťahujeme, vztiahnuť), hoci v origináli sa vyskytuje (zriedkavo) aj táto predpona (vzbudiť, vzbudzuvať, vzťahovala, vzťahu).

Pri skloňovaní podstatných mien upravujeme odlišné koncovky originálu podľa dnešného stavu:

v gen. sg. muž.: nominatíva, datíva, lokála — nominatívu, datívu, lokálu; dúvoda — dôvodu, kmeňu — kmeňa, Prešporku — Prešporka, roda > rodu;

vo vok. sg. muž.: Paňe Kollár — Pán Kollár;

v lok. sg. muž.: kmene — kmeni, ludu — ľude;

v nom. pl. muž.: Germaňja - Germáni, duchi otcou - duchovia otcov, kmeni — kmene, separatiste — separatisti, mužja — mužovia, Alánovja — Aláni, Gothovja — Góti, Svédovja — Švédi, Vandalovja — Vandali, grófovia — grófi;

v lok. pl. muž.: krajach (aj krajoch, — krajoch, kostolach — kostoloch, krokach, krokách — krokoch, kútach — kútoch, plodách, plodach (aj plodoch) — plodoch, rokach (aj rokoch) — rokoch, spisach (aj spisoch) — spisoch, tróňikach — trónikoch, úmislach — úmysloch, vekách — vekoch, zvukach — zvukoch ap. Štúr na konci spisu Nárečie slovenské pri uvádzaní tlačových chýb upozorňuje, že dlhé koncovky v mužských lokáloch (vekách, krokách, plodách, kmenách, holubách) treba opraviť na krátke (vekach, krokach atď.). Zato vyskytujú sa často aj podoby s koncovkou -och (okrem uvedených: časoch, kmenoch, národoch, rodoch, úkazoch ap.).;

v inštr. pl. muž.: Alemanamí — Alemanmi, činamí — činmi, kamenčekamí — kamenčekmi, kmenamí — kmeňmi, kmenovcí — kmeňovcami, národamí — národmi, plodamí — plodmi, podstavňíkamí — podstavníkmi, Prusmí — Prusmi, spisamí — spismi, zvukamí — zvukmi ap.;

v gen. sg. žen.: cirkve — cirkvi, misli — mysle;

v dat. sg. žen.: kapitoli — kapitole;

v lok. sg. žen.: v Bosnii — v Bosne;

v inštr. sg. str.: kvjeťim — kvietím, zljaťim — zliatím;

v nom. pl. žen. a str.: misli — mysle, srdca, srdcá — srdcia, plecá — plecia, prse — prsia;

v gen. pl. muž., žen. a str.: dňou — dní, Ardennou — Arden, jednoták — jednotiek, krajinák — krajiniek, príslovák — prísloviek, prívesák (aj prívesjek) — prívesiek, vojjen — vojen, prjezvisk — priezvísk, královstvou — kráľovstiev, prsú — pŕs, svojstvou — svojstiev;

v dat. pl. žen. a str.: vecam — veciam, polám — poliam ap.;

v lok. pl. žen. a str.: haluzach — haluziach, chvilách — chvíľach; hraňicach — hraniciach, Lužicach — Lužiciach, maličkosťach — maličkostiach, medzach — medziach, obcach — obciach, okolnosťach — okolnostiach, rečach — rečiach, rozličnosťach — rozličnostiach, vecach — veciach, deťach — deťoch, polách — poliach, srdcach — srdciach ap.;

v inštr. pl. žen.: rukama — rukami.

Pri neurčitkových a pritomníkových príponách slovies typu trieť, vidieť, rozumieť zjavujú sa v pôvodine Štúrom pripúšťané krátke i dlhé podoby. Všetky upravujeme podľa dnešného na dlhé: bereme (aj berje) — berieme (berie), hlaďeť — hľadieť, horeť — horieť, chceť (aj chcjeť) — chcieť, leťeť - letieť, misleť (aj misljeť) — myslieť, museť — musieť, nazreť — nazrieť, ňevimre — nevymrie, obzreš, obzre — obzrieš, obzrie, odopreť — odoprieť, pozre, pozreme — pozrie, pozrieme, rozumeť — rozumieť, premele — premelie, veďeť — vedieť, viďeť (aj viďjeť) — vidieť, vre — vrie, zapreť (aj zaprjeť) — zaprieť ap. Podľa toho upravujeme aj iné tvary týchto slovies: doňesli, predňesli, preňesli — doniesli, predniesli, preniesli; reknú, reknúc, reknuv, rekli (aj rjekli), odrekli, k odreknuťú, uzrekli, uzreknuťí — rieknu, rieknuc, riekol, riekli, odriekli, k odrieknutiu, uzriekli, uzrieknutí; vedli, dovedli, privedli, uvedli (aj uvjedli, privjedla), vivedli (aj vivjedli), zavedli — viedli, doviedli, priviedli, uviedli, vyviedli, zaviedli; viťekli, vťekli — vytiekli, vtiekli ap.

Podľa dnešného stavu upravujeme aj tieto odlišné tvary niektorých slovies: smejú — smú, vrťiť — vrtieť, híba — hýbe.

V 3. osobe pl. slovies typu robiť v prítomnom čase pod vplyvom rytmického zákona sa dlhá prípona skracovala, čím vznikol rozdiel oproti dnešnému stavu, preto sme takéto prípady predlžovali podľa dnešných zvyklostí: blúďa — blúdia, cíťa — cítia, kántra — kántria, míla — mýlia, múťa — mútia, ňebúra — nebúria, ňeodvráťa — neodvrátia, odváža — odvážia, ohlása — ohlásia, prestúpa — prestúpia, vistúpa — vystúpia, prihlása — prihlásia, rjaďa — riadia, vráťa — vrátia, zapála — zapália ap. Upravili sme aj zavádza — zavadzia. Rytmický zákon ovplyvňoval aj tvary, ako svjeťevalo (— svietievalo) ap.

Pri slovesách typu pracovať dával Štúr pôvodne prednosť kmeňotvornej prípone -uva- pred príponou -ova-. V textoch sa vyskytujú síce aj podoby, ako nasledovať, vistupovať ap., ale väčšina tvarov je s -uva-, ktoré v prepise upravujeme: bojuvať — bojovať, dopisuvali — dopisovali, kupuvaňja — kupovanie, obdaruvaní — obdarovaný, obvinuvať — obviňovať, obživuvať — obživovať, ohlasuvať — ohlasovať, ochraňuvať — ochraňovať, osobuvať — osobovať, osvecuvalo — osvecovalo, panuvalo — panovalo, pohadzuvať — pohadzovať, pokrikuvať — pokrikovať, posluhuvať — posluhovať, pospojuvať — pospojovať, potrebuvali — potrebovali, povaluvať — povaľovať, pracuvať, pracuvau — pracovať, pracoval, sďeluvali — zdeľovali, schvatuvať — schvatovať, skusuvaťelja — skusovatelia, spisuvali, spisuvatel — spisovali, spisovateľ, ukazuvat — ukazovať, umenšuvať — umenšovať, uspokojuvau — uspokojoval, viratuvaňja — vyratovanie, vispevuvať — vyspevovať, vistavuvať — vystavovať, vzbudzuvať — vzbudzovať, zabavuvať — zabavovať, zadrapuvať — zadrapovať, zadržuvať — zadržovať, zastavuvať — zastavovať, zatracuvať — zatracovať, zavaruvalo — zavarovalo, zňižuvať — znižovať, zvestuvaťel > zvestovateľ ap.

Základné tvary minulého času (príčastie minulé činné) bou, museu, isťiu ap. nahrádzame dnešnými podobami: bol, musel, istil ap. Podobne upravujeme podľa dnešného stavu aj tieto tvary: nadchnuv — nadchol, posťihnuv — postihol, pošepnuv — pošepol, potknuv — potkol, pozdvihnuv — pozdvihol, rozhodnuv — rozhodol, švihnuv — švihol, zasadnuv — zasadol, zavjaznuv — zaviazol ap.

Zložené adjektíva, príslovky, spojky, číslovky, citoslovcia a častice píšeme dovedna podľa dnešného úzu, pričom — najmä pri príslovkách — upravujeme aj písanie s a z podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953: ako že (aj akože) — akože, bez pochibi (aj bezpochibi) — bezpochyby, Boh dá — bohdá, Boh vje — bohvie, čo že, čomu že, v čom že, čím že — čože, čomuže, v čomže, čímže, do korán — dokorán, do prosta — doprosta, do teraz — doteraz, do vedna (aj dovedna) — dovedna, chvala Bohu — chvalabohu, isťe že — isteže, jako že — jakože, jestli že — jestliže, kam ďjal — kamdiaľ, ktoruo že, v ktorom že — ktoréže, v ktoromže, k vuoli — kvôli, leda bolo — ledabolo, len že — lenže, leť že — leťže, málo daktorích — málodaktorých, málo kdo — málokto, na čo že (aj načo) — načože, na dol — nadol, na ďalej — naďalej, nado všetko (aj nadovšetko) — nadovšetko, na chitro — nachytro, na jasno — najasno, na javo — najavo, na kolko — nakoľko, na krátko — nakrátko, na mjesto — namiesto, na náhlo — nanáhlo, na novo — nanovo, na odpor — naodpor, na ostatok — naostatok, na posledok (aj naposledok) — naposledok, na pospol (aj napospol) — napospol, na pr. — napr., na pred — napred, na predku — napredku, na príklad — napríklad, na prjek (aj naprjek) — napriek, na proťi — naproti, na proťi tomu — naprotitomu, na raz — naraz, na silu — nasilu, na teraz — nateraz, na to — nato, na veki ( aj naveki) — naveky, na vidomoči — navidomoči, na vňivoč — navnivoč, na zadku — nazadku, ňje len — nielen, od razu (aj odrazu) — odrazu, od dávna — oddávna, o mnoho — omnoho, o moc — omoc, od prvoťi — odprvoti, o nedlho — onedlho, o sebe (v zmysle osve) — osebe, o vela — oveľa, po predku — popredku, prečo že — prečože, pre to (aj preto) — preto, pri tom (aj pritom) — pritom, pri čom — pričom, tak nazvanuo — takzvané, tak rečenuo, tak rečenej — takrečené, takrečenej, tak ťjež — taktiež, tak že — takže, ukážte že — ukážteže, von koncom (aj vonkoncom) — vonkoncom, v pravďe — vpravde, v skutku — vskutku, v stave — vstave, za to — zato, z boku — zboku, z ďaleka — zďaleka, z čjastki — sčiastky, z hora — zhora, z inakaďe — zinakade, z počjatku — spočiatku, z pomedzi — spomedzi, z prvu — sprvu, z taďjal (aj staďjal) — stadiaľ, z vetša — zväčša, z vrchu — zvrchu, žjal bohu — žiaľbohu ap. Niektoré zas rozpojujeme: akobi — ako by, bolobi, bolibi — bolo by, boli by, čibi — či by, kďebi — kde by, ktoríbi — ktorý by ap. Vyskytujú sa, pravda, aj prípady, že sa píšu aj dovedna, napr. okrem už uvedených: docela, medzitím, nadarmo, naisťe, nachže, ňechže, naskrze, naspet, naopak, odvšaďjal, pokjal, poťjal, predeň, predovšetkím, predtím, skaďjal, uňho, zavčasu, zhola, zhusta, zvonku ap.

Adverbiá majú v pôvodine spravidla dlhú koncovku, ktorú v prepise skracujeme: Českí — česky, dňeská — dneska, ludskí — ľudsky, ňevolkí — nevoľky, ňikdá (aj ňikdi) — nikdy, pomalí (aj pomali) — pomaly, Slovenskí — slovensky, sotvá (aj sotva) — sotva, sinovskí — synovsky, vonká — vonka, zajtrá — zajtra ap. Vyskytujú sa však aj podoby, ako občjanski, pozďaleki, poťichúčki ap.

Podľa dnešného stavu sme prispôsobili aj koncovky adverbií, ako: vedomo — vedome ap.

Zámeno on skloňujeme v prepise podľa dnešného úzu, a preto pôvodné zdĺžené tvary v množnom čísle nahrádzame krátkymi: ích, ňích — ich, nich, ím — im a pôvodné štúrovské druhotvary dnešnými ustálenými podobami: jich (aj jích) — ich, jim (aj jím) — im. Podobne si počíname aj pri privlastňovacích zámenách: naších — našich, naším (dat. pl) — našim ap.

Pôvodné zámeno všetek nahrádzame dnešným všetok a zároveň upravujeme jeho niektoré tvary: všecci (neskôr všetci) — všetci, všetkje (ojedinele všetki) — všetky ap. Takto upravujeme aj číslovku jeden: jedneho — jedného, jednemu — jednému, jedne, dajedne — jedny, dajedny, jednich, dajednich — jedných, dajedných. Dlhé tvary samá, samuo, samú, samje skracujeme: sama, samo, samu, samy.

V kvantite sú medzi pôvodinou a prepisom takéto rozdiely, nezaradené do iných kategórií: ano — áno; Bernolačina — bernoláčtina; blúd, blúdne — blud, bludné, ďálej — ďalej, dokonále (aj dokonale, a to obe podoby napr. v Nárečí slovenskom) — dokonale; kružkami — krúžkami; laská, laskau, laskaňja — láska, láskal, láskanie; mílňe, mílnemu, omílňe — mylne, mylnému, omylne; mohútni — mohutný; nájme (aj najme), nanájme — najmä, nanajmä; najsť, najdú — nájsť, nájdu; nauka — náuka; ňebars — nebárs; do ňevistaťja — do nevystátia; omračenuo — omráčené; osúd — osud; podrástali — podrastali; pomaháš, pomahajúce (aj pomáhať) — pomáhaš, pomáhajúce; posúdkou — posudkov; spravca — správca; skusenosť — skúsenosť; stojacja, ňestojací, stojacje, stojacích — stojaca (namiesto stojacia), nestojaci, stojace, stojacich; straňili — stránili; ťiskať — tískať; trúd (= práca), trúďeňja — trud, trudenie; uchilki — úchyľky; ustáluvať — ustaľovať; ustamí — ústami; užitku (aj úžitok), úžitočnje — úžitku, užitočné; virástok — výrastok; do visosťi — do výsosti; vítaj (častejšie vitaj) — vitaj; zaokruhluje — zaokrúhľuje; žjaducú, žjaducje, žjaducjeho — žiadúcu, žiadúce, žiadúceho ap.

V kvalite spoluhlások robíme tieto úpravy: aspon — aspoň; ďen — deň; hlavňí, hlavňú — hlavný, hlavnú; jarňom — jarnom; ďenňích — denných; kmen, kmena, kmenovitosť — kmeň, kmeňa, kmeňovitosť; národňí, národňjeho, národňom — národný, národného, národnom; naspet — naspäť; ostatňích — ostatných; počeť — počet; pounočňozápadňím — polnočnozápadným; obvinujú — obviňujú; povrchňú — povrchnú; stredňej — strednej ap.

Hláskoslovne upravujeme podľa dnešného stavu tieto prípady: bližje (aj bližšja) — bližšie; bratrancou, bratrskí, bratrskuo — bratancov, bratsky, bratské; céra, céri, cjer — dcéra, dcéry, dcér; časomera — časomiera; ďeďictvo — dedičstvo; gnáviť — gniaviť; kaďeakí — kadejaký; kdo, dakdo — kto, dakto; kljag — kľag; krjelo, stokrjedlatími — krídlo, stokrídlatými; lihár, liháťe (v čl. K odohnaniu ovadov) — luhár, luháte; lež — lož; márnomislnosť — márnomyseľnosť; mekej — mäkkej; z mesta, premesťuvaňí, umestuvali, umesťovaní — z miesta, premiesťovaní, umiesťovali, umiesťovaný; mjadzga — miazga; mňíske — mníšske; ňemohúc, ňemohúce — nemôžuc, nemôžúce; massitjeho — mäsitého; nahali, nahávali, naháva, zanahá, vinahaňím, ňeháva, ňehali, ňehau, viňehá, poňehávajúc — nechali, nechávali, necháva, zanechá, vynechaním, necháva, nechali, nechal, vynechá, ponechávajúc; nach (aj ňech) — nech; naísť — nájsť; napodobí — napodobní; naskí — našsky; naozajsňe — naozajstne; ňeisť, ňeiďem, neiďe, ňeidú — nejsť, nejdem, nejde, nejdú; ňicoti — ničoty; ňiže, ňižje — nižšie; obíme, obímeťe, obímu — objíme, objímete, objímu; ňeobcjahňe — neobčiahne (Štúr v Nárečí slovenskom uvádza podoby sjahať, cjahať i čjahať s tým, že sa na Slovensku všetky používajú a že budúcnosť rozhodne, či sa budú používať všetky a či len jedna); odpovjedame (v tom istom článku — Hlas k rodákom — aj odpovedáme), dozvjedame — odpovedáme, dozvedáme; opravdovej — opravdivej; osvežuje — osviežuje; peseň, pesňe — pieseň, piesne; peďesjať — päťdesiat; písemnou — písomnou; pokrevnosť — pokrvnosť; potuoček — potôčik; pradza — priadza; práznom, práznosť, zaňeprazňuvala — prázdnom, prázdnosť, zaneprázdňovala; predca — predsa; predešlá (často aj predošlí) — predošlá; preisť — prejsť; preseň — (= cezeň) — prezeň; prestarí — prastarý; preukjazau — preukázal; primerenom — primeranom; príme, prímeťe, prímu — prijme, prijmete, prijmú; prjehlad — prehľad; prjechod, prjechodnje — prechod, prechodné; prjemena — premena (ponechávame termín prjemenčivosť — priemenčivosť); prjezivki — prezývky; v prosrjeď — vprostred; prú, najprú, najsamíprú, prujšje — prv, najprv, najsamprv, prvšie; pták — vták; račej — radšej; riťírske — rytierske; rjadi — rady; rozprostrela — rozprestrela; samorostlí — samorastlý; skrovní, skrovňe — skromný, skromne; spaňilomislní, jednomislňe (aj dobromiselňe) — spanilomyseľný, jednomyseľne (dobromyseľne); společenskí — spoločenský; spravedlivo, najspravedlivejšja (aj spravodliví, ňespravodliví) — spravodlivo, najspravodlivejšia; staveť, staveňí, vistaveť — stavať, stavaní, vystavať; presťehuvala, prisťehuvancou — presťahovala, prisťahovancov; súkremňe, súkremnjeho — súkromne, súkromného; šemrať — šomrať; doškrabať, preškrabať — doškriabať, preškriabať; šlechetní, najšlechetňejšja — šľachetný, najšľachetnejšia; šťesťja, ňešťesťja — šťastie, nešťastie; štír — štyroch; tamošnjeho — tamojšieho; tídňe — týždne; ujisťuvali — uisťovali; veť — veď; vetší, zvetša, zvetšuje, vetšimí, največmí, najvetšja (neskôr vätší, väčmi) — väčší, zväčša, zväčšuje, väčšími, najväčšmi, najväčšia (väčší, väčšmi); vibjerali — vyberali; víďe, ňevíďe, vinďe, vindú — vyjde, nevyjde, vyjdú; vímuc, vímeme — vyjmúc, vyjmeme; víťaztvo (aj víťazstvo) — víťazstvo; vizáblich — vyziablych; vnutrná, vnútrnej, vnutrním, vnútrnou, vnútrnosť, vnutrnosťi, vnútrnosťi (aj vnútornosťí) — vnútorná, vnútornej, vnútorným, vnútornou, vnútornosť, vnútornosti; vzájemňe, vzájemnosť — vzájomne, vzájomnosť; zasednuťja — zasadnutie; zdvojnásobňenuo — zdvojnásobené; zvelatok, zvelatku, zvelaťí — zveľadok, zveľadku, zveľadí; zvlášni — zvláštny ap.

Komparatívne a superlatívne tvary adjektív nový upravujeme podľa dnešného stavu: novejšej, novejších — novšej, novších ap.

V spojeniach s raz, ráz uvádzame dnešný úzus: jedenráz — jeden raz, dvarazi — dva razy, storazí, sto razí — sto ráz, kolko razí — koľko ráz, tolko razí — toľko ráz, vjac razí — viac ráz, moc razí — moc ráz, velarazí — veľa ráz ap.

V prepise uvádzame podľa dnešných zvyklostí spojovníky: akú takú — akú-takú, ďaleko široko — ďaleko-široko, horko ťažko — horko-ťažko, kolko tolko — koľko-toľko, pekňe rúče — pekne-rúče, prú ňeskuor — prv-neskôr, prú pozďejšje — prv-pozdejšie, sem tam — sem-tam, silou mocou — silou-mocou, široko ďaleko — široko-ďaleko, vjacej meňej, vjac meňej — viacej-menej, viac-menej ap. Inde zas spojovníky vypúšťame: dolňo-saská — dolnosaská, Dolňo-Lužičaňja — Dolnolužičania, Horňo-Lužičaňja — Hornolužičania, Malo-Rusi — Malorusi, Welko-Rusi — Veľkorusi, Novo-Kastílska — novokastílska ap. Niekde zas pôvodný spojovník nahrádzame rozpisom: horňo- a dolňoňemecká — hornonemecká a dolnonemecká, Horňo- i Dolňoňemci — Hornonemci i Dolnonemci, samo- a spolu-hláski — samohlásky a spoluhlásky ap.

Podľa potreby zavádzame apostrofy: čos — čos’, prestálas — prestálas’ ap.

Pri cudzích slovách sme urobili tieto úpravy: akkusatívi — akuzatívy; departamentu — departementu; frási — frázy; genia — génia; gerundium (inštr. sg.), v gerundium — gerundiom, v gerundiu; grammatika — gramatika; v Hannoveru — v Hannoveri; harmonia — harmónia; historia (veľmi často aj história) — história; ideal — ideál; kuriósne — kuriózne; klassická — klasická; milionov — miliónov; organism, organismus — organizmus; poesia — poézia; praxa, praxu — prax, prax; prosaickí — prozaický; v tomto stadium — v tomto štádiu; theoria — teória ap.

Osobitne pripomíname ešte tieto úpravy:

inší meníme na iný, a to vo všetkých tvaroch: inšje — iné, inšje — iné, inšjemu — inému, inších — iných, medzi inším — medziiným ap.;

zaroveň v prepise rozpojujeme: za roveň;

trebas meníme v prepise na trebárs (vo význame hoci);

sa v 3. os. pl. (vyskytuje sa iba ojedinele) upravujeme podľa dnešného stavu na sú;

víminka sa vyskytuje u Štúra v dvoch dnešných významoch: a) výnimka, b) podmienka; tieto výrazy podľa toho v prepise nahrádzame (jediný raz sa vyskytuje vo všetkých textoch výraz vínimka, na čo sme upozornili vo Vysvetlivkách);

ďiví zver (ak. sg.) upravujeme v prepise (Nárečie slovenské) na divú zver;

písmena (v pôvodine dôsledne v ženskom rode) opravujeme dôsledne podľa dnešného úzu na písmeno (podľa toho prepisujeme: písmeňe — písmenu, písmenou — písmenom, písmeni — písmená);

keďbi opravujeme v prepise na keby;

do tedi, od tedi opravujeme v prepise na dovtedy, odvtedy;

a to síce sme opravili na a to.

B) z obdobia zjednotenej slovenčiny

Keďže v tomto zväzku podľa normy zjednotenej slovenčiny sú písané v pôvodine iba tri kratšie príspevky (Puchmajerov Pravopis, Kraljodvorski rukopis a Victoire de Zaboi), zmieňujeme sa o ich úpravách v prepise iba zbežne.

Veľké písmená sme upravovali tak, ako aj pri prepisoch textov z predošlého obdobia (Českým — českým, Ruské — ruské, Rukopis Kralodvorský — Rukopis kralodvorský, Boh — boh ap.).

V skloňovaní sme urobili tieto úpravy: mysli (gen. sg.) — mysle, v Praze — v Prahe, vlasťach — vlastiach, jednoho — jedného ap.

Znak ľ sa už v týchto príspevkoch vyskytuje (ohľade, koľvek), no jednako bolo potrebné v niektorých prípadoch mäkkosť doplniť: oddeluje — oddeľuje, kolvek (aj koľvek) — koľvek, velká — veľká, velmi — veľmi.

Pôvodnú predponu s- sme opravili na z- v týchto prípadoch: smysle — zmysle, sozná — zozná, srovnáva — zrovnáva, srovnalosť — zrovnalosť.

Hoci sa v pôvodine píšu niektoré adverbiá dovedna, predsa vzhľadom na dnešný stav sme museli niektoré upraviť: na pr. — napr., na to — nato, o mnoho — omnoho, k vôli — kvôli.

Kvantitu sme upravili v týchto prípadoch: chvalitobný (opravené aj hláskoslovné) — chválitebný, kružky — krúžky, naukový — náukový, z ních — z nich, praktický (adv.) — prakticky, slovútneho — slovutného, videť — vidieť.

Hláskoslovne sme urobili tieto úpravy: cyrillica — cyrilica, Engličania — Angličania, Europejské — európske, Horváti — Chorváti, inšieho, inšom — iného, inom, v jazykozpite — v jazykospyte, kdo — kto, najprú — najprv, ty, tyto — tie, tieto, vätší — väčší ap.

Podľa dnešného stavu píšeme slovesné tvary s -li. nie s -ly (stály — stáli), odstraňujeme ä na nenáležitých miestach podľa dnešného úzu (sebä — seba) a adjektíva na -ný pokladáme za tvrdé (rozličnie — rozličné; vyskytuje sa aj podoba rozličné).

3. Preklady

Pri prekladoch z češtiny (Prosba k vlastencom slovenským, O rozbore mena prídavného) sme si počínali podobne, ako sme to vysvetlili v poznámkach k II. a III. zväzku Štúrovho vybraného diela.