ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V kráľovskej záhrade nad svetlým jazerom
pri mesiačku chodia tri pávy večerom.
Pri mesiačku chodia a v kráse sa pasú,
jak lúky za vetrom ligotom sa trasú.
Nehrá tak slniečko obláčky modrými,
ako tie farbami svietia jarabými.
Na kráse sa pasú, v rosách sa kúpajú,
nikde kvet nezvädne, skiaď sa prechádzajú.
Ani tráva bujná nikde nevytlieva,
z rozmarínu slávik dňom aj nocou spieva.
Nie sú to tri pávy v jazernej záhrade —
veď sú to z bieleho zámku panny mladé,
zo zámku tri panny, devojky kráľove,
sú oni tri svetlá, tri duše otcove.
Pozrie na tie svetlá, srdce sa mu smeje,
kým tie ešte vidí, nie je bez nádeje.
Nie je bez nádeje, ani bez veselia,
jak v jari zem, v nich je jeho duša celá.
Tie jarné kvietočky biely mráz zasype,
nech len tie tri ruže zlostník nepoštípe.
„Poďte sem, devienky, sivé holubienky,
Belka, Zorulienka, aj ty Šušulienka.
Poďte sem ku srdcu, nech vami omladnem,
nech — jesenný kvietok — scela neuvädnem.
To jarné slniečko, ten deň vyjasnený,
ta ku horám vábi vetrík rozchlabený.
Boli časy a my s nima sme tiež boli,
pod širokým nebom mohutní sokoli.
Zápole zostali, aj tie duté doly —
keď sa na ne pozriem, srdce ma zabolí.
Nie sú pre mňa hory, ani báne skalné,
tie časy odhúkli ako vody valné,
kebych len raz ešte mohol v tamtej stráni
dávnych rohov počuť hukot rozlievaný.
Tie zápole boli ako hudba večná:
hneď túžba hlboká, hneď surma válečná.
Jeleni a orli žili v nich veselí,
jak junák, čo v búrkach hľadá úton skvelý.
Maliny, jahody — na tých som sa pásol,
ale mi už chodník ta ku nim zariastol.
Tam sa tie jahody v slnci červenejú,
na mňa ostarlého zďaleka sa smejú.
Ak som sa nadráždil, len mi tak chuť baží,
ale ktože mi ich stadiaľ dolu zváži.
Syna na to nemám, čo by z nich odtrhol…
Jak keby do slamy hlaveň si zavrhol,
tak sa troje dievky na to rozhnevali,
že z jahôd donesú, pevne odhodlali.
O závod si nechcú tú vďačnosť postúpiť,
každá hľadá milosť otcovu si kúpiť.
„Kto najviac donesie — riekne Šušulienka —
bude tatíkovi najmilšia devenka.
Odmenu mať bude, bude ho zabávať,
tá mu bude dneska poviestky rozprávať.
Opatrí ho kvetmi zo svojej záhradky,
len ona dostane sama pišťok sladký.
Šatky tá operie mu na vodách biele,
samotná mu bude vyšívať košele.“
Tônistá dolinka, trávnisté kopenky,
po kopenkoch chlabí vetríček tak tenký,
po kopenkoch idú tri švárne devenky.
Vodička, vodička, kto ťa zo skál leje,
v záhrade tulipán komuže sa smeje.
Komuže sa smeje, kto si ho odtrhne,
leto sa pominie, na jeseň opŕchne.
Nad horami divé poletujú husi,
čo komu súdené, to podstúpiť musí.
Tri chodníčky, na nich tri švárne devenky,
jedna druhej krajšia jak ranné pupenky.
Košiaričky v rukách z smutných vŕb pletené,
belavým jak oblak rubom oblečené.
Črievičky ľahunké, vlasy rozvievané,
granátky na hrdle pekne nastískané.
Pred nami chodníčky tri, jak tri sestričky,
poďme do troch strání my troje dievčičky.
Nech ide ta každá, kde ak sa jej páči,
na východ, poludnie — ja idem k zapači.
Pá, pá, pá — sestričky, mne sa tatam páči,
po bralách, zápolách, priepastnej zapači.
Zapači, zapači, lesom dolu zvoní —
Šušula po dráhach prerastlých preč roní…