ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyhasli svetlá na oknách Belhrada,
noc i kľud hluchý po nich sa rozkladá,
len mesiac po nich lesky svoje leje,
chvost vystrčený na prápor sa chveje.
Tam dnu v ich vnútri, v vnadách a nádhere,
v rúchu, hodvábe, pri kúzelnom šere
pod prepevnými čalúnmi postele —
Azor, pán zámku údy svoje stelie.
Ešte žalobná kobieta tam stojí,
čo tupé jeho zmysly do snov pojí,
v belistých šatách jak nebies postava,
čo na huslici na dobrú noc hráva.
Ešte spev ladný, zdá sa, že tam vanie
na pernách sladkých, hoviac si pri panne.
„Už si mi odspal, môj žiaľ a pokuta,
bujnosť v pôžitku mých vďakov stuknutá.
Kto ťa tak ako peklo má rád z ľudí,
nech ten ťa zo snov mátožných zobudí;
keď trúba súdna zhučí archanjela,
to nech hor’ vstaním bude tvojho tela.“
Za ňadrá čiahne, jak z úst hromu strela,
smrtná v povetrí zblyskoce zbraň skvelá;
už ju vytasí, drží nad usnutým,
len jedným krátkym, na mih upichnutím,
ostatné trudy všetky sú zvrátené,
útoky druhých vrahov sú zmarené.
Len jeden prameň úzky, nehlboký,
z dakoľko kvapiek vrúce, teplé toky.
Čin je skončený bez chyby na večnosť,
zrady, nevery nesklamná bezpečnosť.
Tak tam s hroziacim nad ním okamžením,
nechať, či zničiť, s upírnym marením
stojí, čo sotva odstála od spevu,
teraz jak pomsta vrie v hrúze a v hnevu,
len práve čo sa po zruboch zlúdania
niesla do pekných ríš večného stania,
už pod úžasmi, čo jej myseľ honia,
v odpadnutosti hriechu temnom stoná.
„Ale nie, nie včuľ, nebolo by načas,
bez ľakov čiernu dušu zmariť teraz,
príde tá chvíľa, vezmem si náhradu
za každý vzdychot smrtného odkladu.
Nespravím z lože večný sen, pohreby,
to by za hriechy bol ti ohľad v nebi.
Bo tvoja duša musí v takom hávu
v priepadnom jaks’ bol — pred súdom stáť javu.
A nech ti bude strach tvoje súdenie,
nech ti v bojazni bude vyhasenie.
Tu hrej sa na mej hrudi, zbraň studená,
budeš mi skazou, lebo oslávenia.
Slzami budem ostriť tvoje zuby,
kliatbami slov mých ťa tráviť do zhuby!“
Stroj krvavý preč za ňadrá ukryla
a sama ako vetrochodná víla
zmizla od lôžka, len čo cez teremy
mihol jak čmuha stín jej ľahký, nemý.

— — —

Voľnosť záživná na zeme zjavisku
v tom, čo i život rodíš sa žriedlisku,
voľné sú krídla, na ktorých ty vzchodíš,
zlaté sú kľúče, ktorými v svet vodíš.
Predmetov líca pestria sa a menia
a nemáš konca v nich a obmedzenia.
Génius ľudský na svet sa rozsieva,
voľno tkvie v slahách, v krásach sa pozerá,
a čo v vlajúcom zjave sa zrkadlí,
pletie mu veniec piesní neuvädlý.
Zlatá voľnota, slávno sa perestíš,
sluchu i zraku k lahodám púť kliesniš.
Hoj, blaho tebe, komu ti na koni
hromný do válok po boku meč zvoní.
Však znám ja dvere v hradbách Belehrad
vážno chodiace z dubového skladu,
závor sa spustí, dvere sa rozletia,
pod dvermi bidlo, väzby a zavretia.
Tam v temných kútoch v plesni a na slame
v ťažkých činčieroch údy väzeň láme.
Z palácov plesov rozkoš sa rozlieva,
múry zatriasa, do neba zaznieva,
a hyd diváčny zázri, lebo výska,
kým nik neutrie plač, čo v putách prýska.
Trúchly budúnok úžasných úrekov,
kde máš tých tisíc odstenaných jekov
k tebe, čo núdzni v tvých stenách odlkali,
kde sĺz potoky, čo sa v tebe liali.
Hrozne vyzeráš, jak povesť výroku,
čo život durí v popravnú zátoku,
ale si myseľ žiadna nezobrazí
postať tých smútkov, čo v ich múroch lazí,
chýr tu ústami svetu neodpovie,
čo za zjaviská prejdú v temníc rove.
Bol pod závorou, dán je popravisku,
žehnal sa, blyslo — a koniec zjavisku.
Mať, čo to vidí, trasie sa o dieťa,
zločin sa zježí nad vážne pozretia.
Paloš hor’ svieti, všetkých sa dych tají,
hlava odpadlá, každý pletie, báji.
Len smrť v chýr vstáva, však čo k nej
prípravu temníc kryje rúška tmavá.
Zgraja ju tuší, tyran, ten sa smeje,
zná to len sám boh, čo sĺz väzeň leje.

„Kto toľko zvoníš v pravom mojom uchu,
jak bys’ roztrieskať chcel si hradby sluchu.
Ľudia tam hore, na vrch zeme, bája,
že dobré chýry v tej zvonbe sa taja —
i sám to verím, lebo raz za tých dňov
podobných som tiež počul znenia zvonov:
veštba nezlhala, chýry nevystali,
ach, mňa do hrdzavých želiez vkovali.
Však to tam hore, na divadle zjavov,
kde skutky vlnia sa tvárou meňavou,
to tam hor’ — však tu? Tu viac osudu niet,
hra je tu celá: myseľ pustá a mrieť!
Však dobre, len zvoň, aspoň ten zabávaj
zmysel, otravy aspoň tomu dávaj.
Však tie chúďatá, zmysly zúbožené,
sú jak deti, keď nemá mať kŕmenie,
darmo pýtajú, obhryzú si ruky,
a vlastnou krvou poja smädu muky.
Tak skazárené sú i zmysly moje,
ó, niet kliatších múk, lež temníc pokoje.
Môj sluch nedotknú len okov škripoty,
zrak hrobné duchy, ružence samoty.
Abo, keď zvoníš, z božej milosti zvoň,
veštbou vítanou na chranbu buď aspoň.
Oj, len raz ešte, čo len za mihnutia
pocíťte oči zlatý dar učutia.
Čo len pôjdete v smrti náruč na dne,
nech len pri svetle hlava z väzov padne,
by ešte videl teba, zem zelená,
nebe i slnce, hasnúce svietenia —
lebo v tme i smrť nie je tak mohutná,
chlipnejší pád je, čo na vidne chutná.
Zrak sa zamúti, zabehne, zatvorí,
kým sa v žalári potok, lúč otvorí,
čo v temnej žiare z zdrojov sa vyborí,
srdca a krvi plameňami horí.
Slnca sa líce klonilo k západu,
keď ma na tomto zosadili hradu:
údy meravé, napuchnuté žily,
čo pod väzbami dobre neprýštili.
To bolo ešte šťastie, bolo blaho,
veď som svet videl! Ó, videnia drahô!
Práve ostatný blesk sadal za hory,
ešte deň raz sa zjasal v zlatom mori —
potom zanikol a len žiar plamenná
svietila cestou jeho zachodenia…
Ja som to videl — dvere sa odmykli,
mne zjavy pekné v žalári zanikli.
Odvtedy západ, noc, polnoc je moja,
jak zavisnula hmlou svojho závoja.
Či slnce svitlo, či včuľ je noc, či deň,
odkedy väzím, mesiac je či týždeň?
To viedia tamtí, čo vrch zeme žijú,
tým noc je vždycky, čo ich krypty kryjú,
tým večnosť snovať už sa tu začína,
kde sa nečíta jar, deň a hodina,
soptiť je dané v krvi zemským hnevom,
lebo krv pomste srdcu je úlevom.
Ale diabolské s rozmyslom kántrenia,
v mukách veselie, v stonoch obľúbenia —
nezná len človek, zač i jeho meno,
výmyslom temníc už je prepadenô.
Či boh ešte je, či moje vstávanie
je skutok, či som len prírody hranie?
Už neviem viac zniesť, tá noc ma zadusí,
nech sa lebo črep, lebo múr roztrúsi!“

„Staň sa!“ — a vzteklý v beh sa rozkolotá…
„Stoj!“ — a lúč svetla v tmách sa zaliskotá.
„Nenáhli, brachu!“ — hlas kýsi zavolá,
rukou dokážuc, že s zúfalcom zdolá.

— — —

„Kto si? Čo žiadaš? Si kňaz svej obeti?
Dobre! Nikdy viac krv má nebude ti
tak dobrej chuti, však pláca kúpenia,
nebola nikdy jak včuľ povýšená.
Ja tvoje dachy začítam, človeče,
kým do tvých nádob moja krv dol stečie…“
„Nešiaľ, nenáhli, tos’ ty ešte bujný,
ešte si divý, pridumný, pričujný,
hej, ešte veľa treba tí pílenia,
kým hodným vodcom nebudeš cvičenia.
To ty priľahko ešte svet rachuješ,
to nie tak, keďže zlomiť ním hotuješ.
Čo by ti bolo? Ukázať im päty,
keď kotol kúziel najlepšie je zvretý.
Život tvoj práve púšťa sa do toku,
v búrach niknúci nabýva úroku —
čo na pohodlia maznavej posteli
pokojne vstáva, líha život celý —
v ňom vlastné dieťa nenájde kochania,
spevák predmetu, povesti, spievania,
kobieta lásky cit nemá v ňom čulý,
bo sa najradšej k sláve láska túli.
Len pozhovenie, pekne zaviazaný
dej nech i bude hodne dokonaný.“

„— Čo mi tu bájiš, strasť je vždy len strasťou,
tú nenahradí spev a láska slasťou,
ľahká je ľútosť, kým ja mriem v lancúchoch,
kým sa ja dusím v tých podzemských puchoch —
povedz, speváku, nech si o milosti,
o čulých pannách, ich očiach, peknosti,
o búri hromov, jazera jekotoch,
o ruži, lune a jarných šumotoch
spieva — koľko chce: však na klamných zvukách
smiech nech nerobí o väzenia mukách.
Ľahko spev šumí, srdca sa ujíma,
povesť sa leje s slzama vrúcima:
ale spev stíchne, mam sĺz sa octnieva,
z detinských šaľov slucháč sa vysmieva.
Ó, znám vás, zlúdne hry mäkkých učutí,
znám tvoju stálosť, zápalu nadchnutí.
S hrozbou sa mraky po horách zháňajú,
jak more valmi čiernych búr vzrastajú,
obloha visí jak chvíľa zničenia
nad zemou, jak prst božieho súdenia,
chcejúc roztrhať svet na márne kusy,
hnev sa preds’ toľký v pár kvapkách roztrúsi —
tak sa pŕs ľudských oheň, vôľa, blysky,
človek i duša jeho je mih slizký.
— Z nebezpečenstiev rastie jun a sláva —
to duši mojej márna už rozprava,
jím bál mĺkvo sa, čo prvý raz sadá
na koňa, v cudzích, čo svoj názor zhliada
dejoch; začnúc stiaď, kde tí dorastali,
mňa taká zhydba, taký mam nešiali!“

„— Dobre, taks’ hodný! Kto mamy vyzliekol,
ten sa len v ctný šat bojara obliekol —
slúchaj, kto som ja, nič k povesti nemá,
hoc som aj ja snáď jedno z jej nie semä,
ty si vytvrdlý a tak sa mi páčiš,
k úkolu chlapsky, myslím, že postačíš,
úrečnú drámu čas tento vykľuje,
bárs driečny uzol zriešiť sa hotuje.
Ty sám netušíš, v akých sudbách chodíš,
skiaď si a ktorú ty búrku privodíš.
Oj, kebys’ znal dňov pominulých zjavy,
duch by ti žiaľom zaplakal boľavý,
pramene krvi a sĺz horkých studne
pália z prešlosti zmiešané osudne.
Teba nie samý doniesol bôľ matky,
i druhým dals’ bol pamätné priepätky,
obete padli na tvoje zjavenia,
padla i ona: ktorej podstupenia
dosť bolo hodné i nebesá zbaviť,
vnadami, vďakou anjelov osláviť.
A úžas dňov tých ešte raz sa znoví,
potom zachváti všetko kľud hrobový.“

„— Či ešte i viac mnou lkajú nehody
neznané, ešte viac sa ich v mne rodí?
Oj, tak sa čierne otvorte pohreby,
nech v nich zaniknú plačechodné žreby.
Ja som nie vina priepadkov lomozných,
nehodno kojím ja hnev nebies hrozných.“

„— Nad tebou visí jak istý smrti blesk,
v ktorom prepadá každý šľak zemských stesk:
len sudcov výrok, cirkvi požehnania,
kúty určené sú tvojho trvania
Ale keď žltá smrť už hroziť bude,
keď ťa jej pozor, smáhla tvár a chudé
oziabnu ruky: potom vzdor hrozenia,
si bezpečný jak v tvrdzach ohradbenia,
len slovom jedným pomoc a záštitu,
máš zachovania v ňom narážku skrytú…