ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za celú ohromnú dobu tisícročného jarmenia Maďarmi nevzmohli sa Slováci skoro nikdy k ráznejšiemu, organizovanejšiemu odporu proti svojim utláčateľom. Možno síce vidieť kus snahy po neodvislosti Slovenska v odboji Matúša Čáka Trenčianskeho proti kráľovi Karlovi Robertovi, začiatkom 14. storočia, bol to však viac odboj zpupného veľmoža proti ústrednej moci kráľovskej, než boj národa o slobodu. Podobne zostaly ojedinelými a čoskoro boly úplne potlačené prejavy slovenskej rozhorčenosti nad neznesiteľnými formami poddanstva v storočí 18. (Jánošík a jeho zbojnícki druhovia.) K väčšej národnej akcii slovenskej smerujúcej k vydobytiu slobody došlo až v revolúčnych rokoch 1848 — 49.

K povstaniu boli Slováci priamo dohnaní stupňujúcim sa úsilím maďarizačným, neštítiacim sa v prvých desaťročiach 19. veku násilností, ničení existencií, ba r. 1848 ani žalárovania a popráv.

Počiatky moderného národnostného pohybu v bývalom Uhorsku siahaly do 18. storočia. Do tých čias bola jazykom úradným a rečou vzdelancov latinčina. Za Márie Terézie počal sa šíriť z Viedne germanizačný prúd, ktorému podliehala hlavne uhorská šľachta. Bola to germanizácia dobrovoľná, ktorú nástupca Márie Terézie, Jozef II., vystupňoval ku germanizácii násilnej. Uvádzal miesto latinčiny dôsledne nemčinu.

S úradnou nemčinou šírila sa i nemecká kultúra, ktorá dusila klíčiace národnie snahy slovenské, jako nevyvinutejšie, kdežto u Maďarov vyvolala protitlak: rýchly vývin národnieho povedomia.

Na prebudenie národov evropských však najmohutnejšie účinkovala francúzska revolúcia a vyplinuvšie z nej napoleonské vojny.

Najmohutnejšie vyšľahol oheň národnieho oduševnenia u Maďarov. Maďari počali zahadzovať jak latinčinu, tak úradnú nemčinu. Na sneme roku 1790 — 91 boly vynesené aj prvé jazykové zákony v prospech maďarčiny.

Už r. 1825 žiadalo sa v osobitnej adrese, aby bola maďarčina povýšená na úradný, štátny jazyk. R. 1830 vyriekol snem, že maďarsky je povinný vedieť každý, kto má verejný úrad alebo advokátsky diplom.

Maďarčila sa štátna administrácia, súdy, neskôr i školy. Ba maďarizácia počala tuho zasahovať i do cirkve. Slovenským cirkvám vnucovali maďarských farárov, slovenské bohoslužby v evanjelických cirkvách začínali nahrádzať maďarskými. Kto sa tomu vzpieral, bol súdený, ba i bitý.

Začala sa honba proti československým ústavom v Prešporku a v Levoči, ktorý sa skončil ich zrušením. Slovanov, najmä však Slovákov, počali verejne upodozrievať z panslavizmu. V Bratislave bol odstránený s katédry i Ľudevít Štúr, vodca slovenskej mládeže, jeden z vtedajších najvýznamnejších slovenských spisovateľov.

Vplivom parížskej revolúcie, ktorá sa skončila pádom monarchie, rástla odvaha Maďarov ešte väčšmi. Kráľ poslal síce uhorskému snemu nejednu predlohu, obsahujúcu dôležité ústupky, ale to všetko bolo Maďarom málo. Snem prijal návrh adresy Lajoša Kossutha, ktorý žiadal pre Uhorsko zodpovedné ministerstvo a pre Rakúsko ústavu.

V marci 1848, prijal uhorský snem plno nových zákonov. Najdôležitejším z nich bolo zrušenie poddanstva. Súčasne smerovalo nové uhorské zákonodarstvo k centralizácii.

Panovník zákony síce potvrdil, ale hneď po potvrdení počal dvor pomýšľať na odpor, uvedomiac si, že nové zákony obstrihaly vlastne i moc panovnícku. Spojencami panovníkovými staly na Horvati a Srbi, ktorí organizovali branný odpor proti Maďarom.

Prední slovenskí mužovia videli čoskoro, že sa musia postaviť proti mohutnejúcemu maďarizmu i s mečom v ruke. Štúr ako poslanec mesta Zvolena sa nemohol obstáť na sneme v Prešporku. Zfanatizovaní maďarskí právnici boli hotoví spáchať naň atentát.

A keď Slováci vyslovili svoje žiadosti v Lipt. Sv. Mikuláši, dala peštianska vláda osnovateľov národnej manifestácie už lapať tak, že vodcovia museli utekať na Moravu. Slováci sa museli brániť, veď šlo im o životy. Vodcov im lapali, iných prebudilejších Slovákov kossuthisti žalárovali.