ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zorané hrudnaté role postriebril už biely srieň, v parkoch a alejach šusťalo pod nohama opadalé suché listie. Šedomodrastá hmla zahaľovala novembrové dni kúzelným plášťom snivej nálady. Chodec opradený jej hmlistým závojom vníma menej triezvu, brutálnu skutočnosť, duša jeho dostáva krýdla a zalieta ďaleko za úzky obzor ohraničený reťazom tmavých hôr. Hmlisté novembrové dni, vo vás rodia sa hravo pošetilé sny a marné illúzie i v srdciach opálených už životnými mrazmi, i v hlavách zapadlých trúchlym jasenným srieňom!

Nadišiel túžobne očakávaný deň príchodu peštianskeho hosťa. Advokát Mihók oznámil najužšiemu krúžku zasvätencov radostnú zvesť: — Vytúžený záchranca, Šimon Kovács príde v piatok o jedenástej dopoludnia, rýchlikom. Sišli sa k dôvernej porade hneď v utorok, v Mihókovej kancelárii, jako obyčajne.

— Priatelia, bratia, — ujal sa slova mladý energický advokát — pre nás nastáva doba činov. Musíme sa však chovať jako mužovia, postupovať s rozmyslom a diskrétne. Nepôjdeme s bubnom na zajace. Nášho drahého hosťa prijmeme s maďarskou srdečnosťou a dôverou, ale sa vyvarujeme zbytočných komedií. Na stanici ho uvíta naším menom iba dvojčlenová deputácia. A pred ženskými o tom predbežne ani muk. Najmä o hodine jeho príchodu nesmú mať ani tušenia.

— Načo také tajnostkárstva?! — ohradzoval sa profesor Nagy — veď i tak vedia o všetkom.

— O všetkom?! Nie, nemôžu, nesmú vedieť! Dali sme si predsa čestné…

— Vedia.

— Nevedia.

— Povedalo sa, že sa im môže povedať.

— Áno, že príde bankár Kovács z Pešti, ale viac nič.

— I že nám nesie pomoc.

— Iba o finančnej pomoci sa smelo hovoriť. Že pomôže bankám, fabrikám.

— Tak je. O vojenskej pomoci ani slova.

— Páni moji, ak sa vešajú také vážné veci na nos ženským, tak sa radšej do toho…

— Ktože vešia, čo?!

— Prosím, neupodozrievať!

— Žiadne hádky, priatelia! — ozval sa mohutný dekan Ficzák. — Ak naše dámy i niečo tušia, nevedia nič istého. Počuly iba o bankárovi, o dôstojníkovi nie. Nech sa tešia i ony! Ale nesmú sa predsa dozvedieť, kedy Šimon Kovács príde. Znáte predsa ženskú povahu.

— Ja som počul už o všelijakých plánoch. I v speváckom spolku, i v divadelnom. Vyšlo to vraj z dámskeho spolku. Peštiansky hosť sa vraj musí okázale uvítať. Hudba, spev, rečnenie, všetko na stanici. Dobre, že ešte nie slavobrána.

— Ani myslieť! — zakazoval domatín, malý energický brünet. — Ak majú dámy čo za lubom, musíme im v tom zabrániť. Ak sa majú robiť somárstva, tak radšej nechcem o ničom ani počuť.

— Ženské poslúchnu.

— No, ja sa bojím, že nám voľačo vyparátia. Privolajú mu ešte dačo z oblokov, nezdržia sa.

— Nebudú vedieť o ničom. Príchod zostane v tajnosti. Deputácia ho odvezie v krytom aute.

— No, len, no, aby ste tam, Jóži, na stanici nenašli celý kŕdeľ!

— Kto bude v deputácii?

— Koho vyšleme.

— Trebárs tuná ekklezia.

— A Jóži Mihók.

— Nedbám.

— Reverendáš a laik.

— To nebude nápadné. Dosť sa spolu naprechádzate.

— Kde sa ubytuje?

— Ponúkli sa nám viacerí priatelia, — vysvetľoval domatín — ale necháme ho predbežne v hoteli.

— A vidieť, kde sa s ním uvidíme?

— To sa už zariadi. Či v kasíne či inde. Hlavná vec: mlčať. I ženské ho uvidia. Do spolkov ho predsa tiež zavedieme. Len trpelivosť.

— A pracovať kedy začne?

— Len žiadne starosti! Každému sa dá v pravý čas vedieť, čo sa od neho očakáva.

— A keby sa predsa niečo rozkričalo?

— Čo?

— Trebárs, načo sem prišiel.

— Nesmie sa rozkričať! A keby predsa, nemáme sa čo ľakať ani vyšetrovania. Nikto nevie o ničom inom, iba že prišiel bankár, kapitalista za obchodmi.

— Nemaľujte radšej čerta na stenu!

— Čo vicišpán báči? Ešte vždy proti tomu?

— Ešte vždy. Starého hlaváňa nenakriatneš.

— To je škoda. Mnohí by dali na neho.

— Však on zmäkne. Len sa presvedčiť, že ide o serioznu vec.

— Som ozaj zvedavý, či predsa.

— Pochybujem. Takých starých fotrov už nepreinačíš.

— Buďsi! Však proti nám sa iste nepostaví.

— Nuž, pôjdeme. Tak, Jóži, pamätaj na nás!

— Bez starosti, kamaráti.

— A k nám do Chabadova ho tiež doveďte!

— Neboj sa, Andráš barátom. Nezabudneme. Na všetko príde rad.

— A povedzte mu, že sme s ním.

— My tiež! My tiež!

— Povieme.

— Že stojíme za ním ako múr.

— Nezabudneme.

— Ďakujem vám, priatelia! Vaša dôvera nás bude posilňovať i na ďalej. Boh nám pomáhaj!

— Bože, uslyš!

— Do skorého videnia!

— Servus! Servus!

*

Bolo hmlisté dopoludnie. Na stanici, plnej dedinského ľudu, očakávali hosťa mohutný červenolíci dekan Ficsák s malým počerným, zavalitým advokátom drom Mihókom.

Hlavou Fizsákovou tihly ťážké dumy. Ako sa podívajú majorovi do očí? Chcú odboj, pravda. Ale odbojnej nálady v Strahove nevidieť. Keby jej bolo, musel by ležať každý týždeň v prachu už tento vyzývavý nápis stanice i so „vchodom“, „východom“ a ostatnými čechodrotarskymi gebuzinami. A čo povie, keď sa dozvie, koľkí maďarskí stoliční a štátní úradníci „bečehelovali“, — židia zrádzajú maďarčinu a vystrkujú si cudzorečové firmy! Ešte, že on sa drží. Hruď dekanova sa sebavedome vypjala. Áno, kostol je ešte nedotknutý cudzím prúdom. K patrónke Uhorska modlivajú sa tam veriaci dodnes. Ani Sv. Štefan sa neobišiel dosiaľ bez slávnostnej omše. On, dekan, nenaľakal sa ani vyšetrovania. Ostatne nevypálilo to dosiaľ nikdy tak zle. Od úradov sa dostala žaloba beztak do rúk cirkevnej vrchnosti. A tá nenašla na ňom viny, očistila ho od obvidenia. Čechúni si utŕžili morálnu frčku od slovenského biskupa. Ono to síce rozhodol niekto iný, spoľahlivejší. Ale jednako majú tí Slováčiskovia rešpekt pred starými tradíciami a autoritami, jakoby cítili, že sa to tak, ako je dnes, nebárs dlho udrží.

Áno, svojím kostolom sa môže popýšiť. Ponad ten preletel prevrat bez stopy.

Červenolící bumbaj zagánil na sem i tam pobehávajúcich železničiarov, hovoriacich česky a slovensky.

Mihók tŕpol, ako to vypáli. Totiž či sa im podarí vyhnúť oslave, či ich nezbadajú. Aby tie nešťastné ženské všetko nepokazily! Zahľadel sa sa na malú zahrádku; na šedých záhonoch smútily a umieraly posledné žlté slamenáčky, suché vybľadlé, naružovelé, smrteľne biele i zčernalé astry a georgine. V rozpomienkach advokátových vyvstala kvetinová zahradka v plnej svojej slave krásnych letných večerov. Vzrušená myseľ videla ešte i teraz zvlniť sa vzduch pohybom gazelích nožiek peknej dievčej postavičky. Zaviate stopy mladosti, vyvanutý parfüm dievčenského kúzla temperamentnej Valéry, peknej dcéry šéfa stanice. Kde je teraz? Ako pozerajú teraz na svet tie smavé zelenasté oči? Kde ste, mladé letá?!

— Jóži, — ozval sa dekan tlumeným hlasom — bojím sa, že budeme mať dosť mrzutostí. Naši ľudia sa budú predhánať, jeden druhému Kovacsa predchytávať. Ešte sa preň poperú!…

— Nuž, veď práve preto ho dáme do hotelu.

— A čo s návštevami?

— Naši ľudia ho budú vídať iba vo spolkoch.

— Nesmysel. Predsa ho musíme pustiť i do domácností.

— Pustíme, ale iba, kde nemajú dcéry.

— Nežartuj, Jóži.

— Ak by boly z toho mrzutosti, nepôjde sa s ním do domácností vôbec.

— To sa ti ľahko povie. Ale ľudí si tým odpudíme.

— Koho si tým odpudíme, o toho nieto čo stáť.

— Nuž, rob si, Jóži, ako chceš. Len aby z toho nebola galiba.

— Buď bez starosti, Nándor.

— Ozaj, kto všetko ponúkol auto? Szenes a?

— Madocsányi a Rosenthal.

— Nebudú z toho apprehenzie?

— Nemôžu byť.

— Budú, uvidíš. Mohlo sa vari vziať od Madocsányich?

— Ani reči. Keby sa to bralo podľa zásluhy, mal by najviac práva predsa len Szenes. Ten obetuje najviac, na pomocný fond, na študentov i na všetko.

— Nie, to neide. Ešte by sa mohol uraziť. Kto vie, jako smýšľa o židoch. Tam dolu sa s nimi tak nelížu, jako my tuná.

— No, vidíš. — Advokát sa zahľadel na motanie železničarov. Posunujú nákladný vlak. Nakladajú tovar z magazínu. Pomaly, lenivo, každý má dosť času. Lokomotíva odfukuje spokojne, bezstarostne. Kľud všednosti, idylly vznáša sa nad neveľkou vidieckou stanicou. Ako by ani netušila, čo sa chystá, jaké historické události visia v povetrí. I to mrmlanie čakajúcich je tak pokojné, uspávajúce. Hučanie bezmyšlienkovitého stroja, hlas tupej massy, starajúcej sa pramálo o budúce dni a vyššie záujmy.

Ozval sa signál zvestujúci blízky príchod vlaku. Z čákalne výrazil húf sveta, dedinčania s batohami, chlapi v čižmách a s bakuľami, mestskí postavači, kupci, agenti, pár remeselníkov.

Stanica oživla. Železničiari ponáhľali sa rezkým krokom na svoje miesta.

— Poďme! — Mihók vzal dekana pod pazuchu a počal sa s ním prechádzať. Zamiešali sa do ľudského kŕdľa, ale hneď sa pustili ďalej k magazínu a zastali pri drevenom plote nalakovanom do šeda.

Advokát poobzeral sa na všetky strany. Potom popošiel ku koľajniciam a prešiel zrakom všetky okná na staničnej budove. Nepriplichtil sa nejaký špion, detektív? Nebolo vidno nič podozrivého. Iba v ktoromsi obloku medzi kvietnikmi zazrel omikádenú ženskú hlavu. A dolu v prízemí nakláňali sa nad svojimi stolami so traja úradníci.

— Pozor, Nándor! Ty sa dívaj k východu a tam pred kancelárie. Ja sa budem dívať sem na pravo a medzi koľajnice. Aby sme ho neprepásli!

— Nemožná vec — uisťoval dekan.

— No, veď to by bol hák! — pomyslel si advokát, spoliehajúci na Kovácsovu fotografiu, čo zaopatril Zoltán Micsinay. Od týždňa sa na ňu niečo nahladel, kým mu ten interesantný bľadý obličaj celkom neutkvel v mysli.

Ozval sa hukot vlaku.

— Historická chvíľa, Jóži môj! — šeptal dekan advokátovi do ucha. Po velkej červenej tvári rozlial sa tlumený úsmev šťastia. Ale zmizol hneď, a dekanova tvár dostala výraz povznesený, slávnostný.

Fučiaci vlak zastal a nastala obvyklá trma-vrma s výkrikami, prerušovaná ráznymi úpravami personálu. Odchádzajúci narážali na seba s vystupujúcimi.

— Aha! — naklonil sa dekan k svojmu druhovi. — Nie je to on? S tými kuframi?

Mihók zavrtel hlavou —. Iste dáky agent… Pozor! Tam ide! Vidíš, v tom hnedom kabáte!

Ku staničnej budove kráčal, prejdúc dvoje koľají a vyhnúc chumáču tlačiacemu sa do vlaku, vysoký mladý, bľadý muž, s klobúkom z jasnohnedého velouru, v elegantnom dlhom svrchníku, s bezvadnými kamašľami na nohách. Mihók no zbadal vystupovať z kupé prvej triedy. Tušil v ňom svojho človeka hneď podľa nonšalantnosti pohybov. Zpod klobúka splývaly mu lesklé čierné vlasy. Pod orličím nosom černely sa anglicky zastrihnuté fuziky. Výrazné čierné oči hľadely sebavedome pred seba, v pravom z nich leskol sa veľký monokel. Okolo rtov pohrával príchodzímu zvláštný úsmev či úškľabok. Bolo v ňom trochu kyselosti, ale i trochu ironie, ba chvíľami i blahosklonnej shovievavosti. Mal mnoho bagážie: dva ťažké remenné kufry i elegantnú príručnú tašku. Ale to všetko sveril bez rozpakov nosičovi. Predral sa hbite cez hlúčok dedinčaniek s batohami, rapotajúcich medzi kaľajnicami. Jeho energický a predsa pružný krok a držanie tela prezrádzalo i v civilnom obleku na prvý pohľad fešného dôstojníka. Pohodil trochu hlavou a už zamieril k obom mužom, prezrádzujúcim tvárou nedobre tlumené vzrušenie.

— Direktor Kovács! — ozval sa ležérne, zľahka sa ukloniac.

Tisli mu vrelo pravicu, od vzrušenia skoro zmätení. Oči im žiarily radosťou pri slovách: „Buďte nám vítaný, pane generálny direktor! Vonku máme auto.“

Zamotali sa do prúdu vychádzajúcich. Nosič vietil chviľku, kým ich objavil očima, kráčajúc za nimi.

— Ako ste cestovali? — ozval sa dekan.

— Celkom fajn — chválil sa príchodzí.

Vsadli si. Dverká sa zachlopily. Auto sa rozbehlo. Advokát počal vysvetlovať, prečo upustili od okázalejšieho vítania.

— Celkom správne. Som vám povďačný pánovia — prejavoval major svoju spokojnosť.

Nebolo vidno na uliciach nič zvláštneho. Iba zo školy sa vyrojil kŕdeľ chlapcov, ktorí si počali obzerať známe auto. Ani kupeckí učnia nestihli vybehnuť zo zvedavosti do dverí krámov.

Ale návratu elegantnej „Tatry“ všimlo si predsa len viac ľudí, jako sa zdalo Mihókovi. Nejeden otec zodvihol k oknu malého synka a ukazoval mu na čierne auto hrčiace popred dom:

— Vidíš, syn môj, Kovács báči! — súc presvedčený, že syn sa bude rozpomínať na dnešnú chvíľu po rokoch ako na historický okamih.

A v nejednej strahovskej rodine túlily sa medzi záclony u okien mladé krasavice a posielaly cez chladné sklo vrelé bozky romantickému hrdinovi, ktorého unášalo auto popred ich domy v diaľ. Pohľady elektrizované túžbou chcely preniknúť čierné lakované steny auta a okienko zatiahnuté hmlou, aby sa im zjavil, aspoň na okamih, vysnený ideál. V okienku mihly sa iba matné tiene. Ale i tie stačily vydráždiť vznetlivú dievčenskú obrazotvornosť až k bielym oblakom luzných snov.

Auto zastalo v dolnej ulici pred hotelom „Slavia“. Dekan a advokát vyprevádzali vzácneho hosťa až na schody. — Oddýchnite si, pán generálny direktor! — lúčili sa s ním, stískajúc mu vrelo pravicu. — Zajtrá sa budem tešiť na vašu vzácnu návštevu — dokladal advokát.

Elegantný brünet uklonil sa svojim sprievodcom, roztomile sa usmievajúc. — Do videnia, páni! — mizol v chodbe prvého poschodia.

Červenolící bumbaj a počerný kraťoch sostupovali na ulicu s hruďmi šíriacimi sa blaživým sebavedomím. Veď oni doviezli Strahovu, čo Strahovu?! celému širemu kraju záchrancu, osloboditeľa!