ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Margita Veleczká precítla posledné mesiace jakosi k novému životu.

Niekdajšia stiesnenosť, skľúčenosť zmizly z jej duše jako nejakým kúzlom. Cítila sa silnejšou než kedykoľvek predtým.

Lebo veď hodina vzkriesenia sa počala blížiť. Áno, príde chvíľa ohromného, osudového napnutia síl, krátky krutý zápas, boj na život a na smrť, a okovy, ktoré neuspely zhrdzavieť ani vryť sa hlboko do mäsa, prasknú.

A krásna pani advokátová cítila, že s blahom národa nadíde pre ňu doba osobného šťastia. Už nebude sa dlho musieť zžierať horkosťou nad tuposťou malomešťanov, trpieť pre ich nízke intrigánstvo. Nebude jej ubiehať deň za dňom bez radosti a vzrušenia, dobrý iba k tomu, aby ubíjal jej dušu, vrývajúc sa do nej jako symbol beznádejnej bezútešnosti, olovená guľa, srážajúca siláka k zemi, jako drôty klietky, o ktoré si bezmocne rozráža hlavičku väznený pevec-vták.

Prídu chvíle rozmachu, skvelých zážitkov, keď povznesie sa nad špinavú strahovskú všednosť a bude triumfovať nad tými, čo hýbu malicherným hniezdom, sídlom jej dlhoročného utrpenia.

Pocítila toho istotu v srdci hneď vtedy, keď vpíjala sa onoho sychravého jasenného dopoludnia zrakom do zaroseného obločného skla čierne lakovaného Szenesovho auta, čo priviezlo tajomného peštianského hosťa, ktorého vtedy ani nezazrela.

A zvláštné, čarovné vzrušenie pocítila hneď pri prvom stretnutí s tým sebavedomým štihlým počerným mužom s ironickým úsmevom na rtoch, ktorého pohľad nezapieral, že pri všetkej svojej spoločenskej roztomilosti pozerá na celé svoje okolie s hlbokou útrpnosťou.

Tie bystré, čierné oči hľadely, i keď sa dívaly do blízka, vlastne predsa len do diaľky. A tá hrdá černovlasá hlava s energicky vypjatou vyholenou bradou dvíhala sa zavše celkom mimovoľne nad ostatných, dávajúc čo i nechtiac najavo, že je povolaná — veleť, riadiť osudy.

Konečne človek, kterého duch sa zaoberal vecmi neskonale vyššími, než sú všedné chlebárske záujmy prihlúplych malomestskych prežúvavcov. Konečne modzog, naučený premyšľať za iných stá, ba tisíce!

Ba krásna pani Margita pociťovala už pri prvom stretnutí s novým členom strahovskej spoločnosti, že sa konečne sišla s niekym rovnocenným, s duchom vyšších vzletov i širšeho rozhľadu, s duchom vyšších vzletov i širšeho rozhľadu.

S mužom nadpriemernej energie. Vyžiarovaly ju už tie pevné, vše zdanlive až ľahostajné oči, elastický krok, nedbalé pohodenie ramenami i úsečná reč. Celá Kovácsova bytosť jakoby hovorila: „No, tak chytro, aby sme neztratili pletkami primnoho času!“

Ten človek ozaj nevkladal do bežného styku s priemernými ľudmi seba celého.

Ten si ponechával hlavnú silu k svojim úvahám a kombinaciam, k osnovaniu svojích veľkorysých plánov a ich prispôsobňovaniu k pomerom a potrebám okamžiku.

Orol poletujúci hrdo medzi kŕdľom obyčajnych čvirikavých vrabcov.

*

Áno, pani Margita cítila už vtedy, že Šimon Kovács nevplietol sa do jej životnej púti bez riadenia osudu.

Mala dojem historickej chvíle už vtedy, keď pozvala prednáškové sdruženie na schôdzku do svojho bytu. Už to bolo samo v sebe niečim neobyčajným. Nikto krem nej neznal program. Prišli všetko spolu ôsmi. Pestrý, ale predsa sladený salón pani Margity, príjemne vykúrený, s množstvom obrazov na stenách, umeleckých sošiek a nipov na škrini na knihy a na stojane, pôsobil na príchodzých teplým, ba až jásave slávnostným dojmom. A najväčším prekvapením bolo, keď zazreli u okna urasteného peštianskeho hosťa, ktorému domáca pani predstavila so dvoch-troch členov, s ktorými sa dosiaľ nepoznal. Potom ho požiadala, aby im o niečom prehovoril.

— O čom? — spýtal sa s roztomilým úsmevom. — Trebárs o národnom pohybe od pádu bolševickej diktatúry? Alebo o spoločenskej koncentracii v Maďarsku? Či o kultúrnej očiste v Maďarsku?

— Trebárs o tej očiste, prosíme — ozvala sa domáca pani.

A Šimon Kovács sa rozhovoril. Prebral celú maďarskú historiu. Priberanie cudzích kultúrnych prvkov, prílišné cudzie vlivy sa Maďarom vraj nikdy nevyplatily. Nemecké prvky v maďarskej kultúre zavinily podliezanie Viedni, zapríčinily bratrovražedné boje kurucov a labancov, vyplňujúce po pár staročí maďarskej dejiny. V osudnej chvíli historickej, po prehratej vojne sa cudzie elementy beztak spreneverily maďarskému národu, napriek tomu, že Maďarstvo ich živilo krvou vlastného srdca, ba často protežovalo na úkor svojich vlastných detí… I veľká časť židov zradila Maďarov vo chvíli navštívenia, trebárs práve toto plemä dosiahlo najprv v Uhorsku rovnoprávnosti, hospodáskeho a kulturneho vlivu a to v toľkej miere, jako nikde na svete.

Chladnokrevný, elegantný major sa až rozohnil, keď uvádzal dôvody pre potrebu kultúrnej očisty. Len na vlastné sily môžeme spoliehať, hovoril. Len zo svojho vlastného organizmu môžeme rásť, mohutnieť. Len vlastnou odhodlanosťou, obetavosťou zlomíme putá, které nám ukoval neľútostný osud.

Intímnemu krúžku shromaždenému u pani Margity sa skoro zdalo, že z pomedzi pestrých obrazov a radostne červených stien a pestrých perských kobercov útulného teplého salónu ozýva sa k nim v slovách Kovácsových akýsi prorocký hlas budúcnosti, či šíri sa sladkým zákutím opojný duchovný tymian, ktorý okúzluje.

Potom nasledoval voľný rozhovor. Vypytovali sa Kovácsa na peštianske pomery, drahotu, smýšľanie a pod. Kovács sa rozhovoril pútave o dvoch svetoch, žijúcich tam vedľa seba: o svete pôžitkárov, mamonárov, zasiahnutých už smrtiacou ranou zániku, a o svete ideálných, čistých nadšencov, askétov, nových rytierov sv. Grálu, hotoviacich sa cvičením a modlitbou k svätému dielu oslobodenia ujarmených bratov.

Pani Margita visela na hosťovi a prednášateľovi so zbožným obdivom. Videla Šimona Kovácsa dákymsi novým, zduchovnelejším. Ale nebola novým dojmom naskrze prekvapená, najviac ak radostne dojatá. Lebo veď takým si ho predstavovala a bola by sa sklamala, keby sa jej bol objavil inakším. Áno, rytier sv. Grálu! to je jeho symbol a charakteristika.

*

Ale aj ináč mal nový lev strahovského korza nemalý vliv na čulú, náladovú mladú paniu. Radievala sa s ním, ako umiestniť, ako rozvešať svoje obrazy, ako poprekladať niektoré veci v byte, aby docielila sladnejší interieur, dokonalejšiu harmoniu bariev. Filozofovala s ním o ľudskom živote.

— Mám dobrého muža — hovorila hľadiac do diaľky zasnene — núdzu tiež nemám, žijem v sporiadaných pomeroch. A predsa túžim ešte za niečím vyšším, krajším. Nie je to chorobné? Nie je to prepjatosť? — spytovala sa s nádychom akejsi úzkostlivosti, ale prezrádzajúc nevdojak, že práve také nápady robia ju interesantnou.

— Chorobné? — Kovács sa usmial tým svojím zatrpklým úsmevom, ktorý pani advokátovej tak imponoval. — Prečo chorobné?! Každý človek, ktorý má ducha, je nespokojný, túži za vyššími métami. Či sa vám, milostivá, azda cnie za blaženou spokojenosťou vypasených meštiakov, zaľúbených do seba a svojej obmezenosti? Nie, neverím. Vidíte ďalej, spejete vyššie, než vaše okolie. Orlíča vzlietne, zatúži za závratnými výškami, darmo bolo vychované s kuraty na gazdovskom dvore.

— Vy vidíte vo mne, Šimon, orlíča? — spytovala sa pani Margita.

— Viac, milostivá. Vidím vo vás maďarského genia, vtáka phénixa, ktorý vyšľahol z trosiek. Vidím vo vás ženu budúcnosti, ktorá zvíťazí kultúrou.

— A prečo mám tedy tuná v Strahove toľko nepriateľov?

— Prečo? A nechápete? Lebo veď nenávisť budí v ľudoch iba to, čo im pripomína svojou šlachetnosťou, veľkosťou ich vlastnú malosť a nízkosť. Nepriateľov môže mať iba silná individialita. Človek tuctový vychádza s každým.

Tak a podobne hovoril. A slová jeho boly balzamom do ubohej duše pani Margity. Pod účinkom tých slov mizla jej predošlá zmalátnelosť, malomyseľnosť. Zpevnela. Nie, nebude sa toľko starať o hlúpe malomestské klebety, nemôže ju už viac raniť úsudok zakrnelých modzgov.