ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obdiv pani Margity pre Šimona Kovácsa ešte väčšmi vzrástol. Zaimponovalo jej najmä Šimonovo nadšenie pre kultúrné veci. Najmä pri rozpredaji materiálu stockholmskej maďarskej maliarskej výstavy sa vyznačil. V celom kraji sa o ňom hovorilo jako o ohromnom priateľovi a podporovateľovi umenia.

Ktorýsi týždeň zjavil sa totiž v Strahove vládny komisár výtvarných umení Béla Déry z Pešti. Navštívil dra Mihóka v kancelárii a rozpovedal mu, že vezie domov do Pešti nerozpredaný materiál stockholmskej repräzentatívnej maďarskej maliarskej výstavy. Chcel by však usporiť chudobným maďarským umelcom ďalšie dopravné trovy, preto by rád usporiadal v Strahove výstavu a predal obrazy za každú prijateľnú cenu. Obrazov bolo pôvodne 129, ale 29 sa z nich minulo v Stokholme. Za niektoré z nich sa docielilo i po 5000 švédskych korún, to je 45.000 českých korún. Ide tedy o materiál prvotriedny. A Švédi naskrze nerozobrali najlepšie veci, lebo nemajú pre typické maďarské krajiny dosť smyslu.

Mihók sa poradil s Kovácsom.

— Kamarát, prosím ťa, ja sa do toho nebárs rozumiem. Vyznáš sa v modernom maďarskom umení?

— Či vyznám? To bola vedľa športu vždy moja hlavná passia. Mám vo svojom peštianskom byte so tridsať báječných plátien. Nechybel som v Pešti, keď som tam bol, na žiadnej výstave.

— Podívaj sa, prosím ťa, na tento soznam — advokát podával priateľovi listinu.

— Jámbor, Zombory, Csermák, Bodnár! — Jóži môj! — Kovács skoro skákal od radosti… to sú ti skvelé veci! Z toho nám nesmie ujsť nič! — Balog, Juczkó, Nagy Sandor, samí vedúci umelci! Ja ich mám doma skoro všetkých zastúpených. Najmä Jámbor a Juszkó sú neoceniteľní. Majú svetové meno, Jóži môj.

— Ale ozaj?

— Keď ti hovorím. Iba to mi je čudné, že takí umelci môžu byť v súre o groše. Síce akiste si nechali úspory znehodnotiť. A potom ten bohémsky život, známe to. — No, ale v nás sa nesmú sklamať. Postarám sa sám, aby sa obrazy rozobraly.

A výstava vyvolala v malom meste zimničný ruch. Simon Kovács sa dokázal byť báječným organizátorom. Usporiadal výstavu u Balázsa, obchodníka s náradím a koberci. Náhodou mal pekne jasné miestnosti, steny ružove maľované. Na výstavu počali chodiť ľudia jako s procesiou. Kovács a pán vládny komisár Déry informovali ochotne interesentov. A kúpychtivosť rástla. Pošmúrnu krajinu pred búrkou kdesi pri blatonskom jazere od Cseha kúpil notár Kelemen, starý Rosenthal si kúpil veľké bielo-modré plátno „Venecia“ od Sartoriho a Juszkóve kravy. Pani Margita Veleczká chodila si gustírovať výstavu každý deň. Kúpila si rozkošnú miniatúru od Nagy Sandora, jížnú jazernatú krajinu od Wallacha a karavánu na ťavách od Csermáka. Vysolila za to bez jednania 15 tisíc, veď Csermák sám stál 10. Šimon jej gratuloval, že si odnáša veci umelecky najhodnotnejšie. Mihók si kúpil pustu s pasúcimi sa žrebci od Zátonya a typickú maďarskú dedinskú partiu od Belováryho, hľadajúc i v umení čo najtypickejšie národné veci. Zomboryho voz naložený až po pavúz senom sa dostal statkárovi Holányimu z Chabadova. Gavaliersky sa zachoval i dekan Ficzák, dal 5 tisíc za Tiszerove „Mníšky“.

Fabrikant Szenes hľadal jas a kľud, nuž, vybral si Passettiho zelenú krajinu zaliatu slnečným svetlom, Bodnárov zdravý, kyprý ženský model a Balogovu kyticu v krčahu. Dr. Ludassy si vyberal veľmi dlho, kým mu nepopredchytávali pred nosom veci, čo sa mu najväčšmi páčily. Napokon sa uspokojil so zimnou krajinkou Argnerovou. Pani Kelemenová si vybrala „More“ od Jensena, portrét od Boncsóva a partiu z prístavu od Morella, inženier Laszlauer „Zákutie parku“ od Ruzsicsku. Nadšenie bolo jakési chytľavé a zachvátilo i kruhy, ktoré sa do tých čias o umenie pramálo staraly. Po jednom obraze si kúpili Micsinayovci, rychtár Gábor Žigmundovie a hŕba strahovských mešťanov. Najväčšie plátno, Jámborov „Kristus medzi robotníkmi“ a pár krajín prischlo Balázsovi samému. Ostatne Kovács ho uistil, že mu najdú na ne kupcov, ba ešte zarobí.

— Nemôže zahynúť národ, ktorý má také umenie — rozhorlil sa na výstave dekan Ficzák. — Učitelia by mali sem vodiť maďarské deti, aby sa naučily vzývať maďarského genia.

Traja umelci: Juszkó, Nagy Sándor a Belováry porobili s Dérym a Kovácsom hlavnejším kupcom obrazov návštevy a ďakovali im menom maďarskej kultúry za prinesené obete.

— Príde čas, viem iste, že príde — počal uisťovať Kovács, — že budú sem do Strahova chodiť prosiť direktori peštianských muzeí a galerií a ponúkať trojnásobné ceny, len aby z týchto skvostov voľačo nazad do Pešti dostali.