ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šimon Kovács prestal zrazu chodiť ku Kelemencovom i Veleczkovcom kurizovať dámam.

Zasnúbil sa s Elou Vidovičovou, dcérou strahovského — pekára.

Chýr o tom rozšíril sa po celom šírom okolí jako blesk. Lebo veď nikto neočakával, že sa Kovácsove veľkorysé ľúbostné dobrodružstvá zakončia tak banálne.

Bolo totiž nesporné, že zakotvením v malichernom malomestskom manželskom prístave pripraví sa Šimon o nimbus romantického hrdinu. Pripraví raz na vždy.

Čo ho to vlastne napadlo?! Je síce pravda, Ela je pekné dievča, ba kráska, utešenej strojnej postavy a tvári na maľovanie. Krásné modré oči z pod hustých zlatých mihalníc hľadely na svet nežne jako nezábudky, ružovobiela pleť a jemne krojené červené pery boly jako stvorené na bozkávanie. Milá bola i tanečnica, že jej páru pohľadať, i obliekať sa vie, to sa musí uznať. Ale, čo je z toho všetkého, keď je to predsa len — pekárova dcéra?! A keď sa už má vydávať, nechže sa vydá, ale prečo má práve ona dostať za muža národného hrdinu?!

Je síce pravda, že nie pekár ako pekár. Lebo veď Karol Vidovič bol človek zámožný, vážený, v meste mu patrily dva domy, jeden z nich skoro nový, poschodový. Remeslo mu ide znamenite, mal stále aspoň štyroch pomocníkov, trebárs cestá miesily, formovaly a krájaly stroje. Mal i značné vklady, zasedal v správe miestnej Obchodnej a úvernej banky a účastinnej tehelne a škrydliarne. Dom viedol skoro panský; dcéry chodily v hodváboch, atlasoch, ale zato neváhaly skočiť, keď sa ozval zvonec, ani do sklepa, aby obslúžily ľudí. Žena si dávala ruky bozkávať. Ale predsa to bol iba nevzdelaný pekár, čo sa i vedel vtrieť do spoločnosti a deti hrávaly už ochotnícke divadlo a Elinou krstnou mamou bola notárka Kelemenová. Lebo veď keď navliekol na seba starý Vidovič žaket, naježil dlhé zanedbané fúzy a široká, pehavá, zle vyholená tvár zažiarila mu úsmevom, pri čom vyceril veliké riedké žlté zuby, bolo na ňom predsa len zreteľne vidieť dakedajšieho, zvandrovaného tovaryša.

Ale zasnúbenie Ely Vidovičovej so Šimonom malo ešte inú, pikantnú príchuť. Znamenalo totiž roztrhanie staršieho sväzku. Lebo veď krásna Ela bola až do nedávna zasnúbená s úradníkom žilinského berného úradu, Vilom Labodom. Ako vidno, vernosť nepatrila práve k Eliným cnostiam. Hovorilo sa, že sa Kovács s ňou oboznámil ešte prv, než prišiel do Strahova a to vo vlaku, keď sa viezla navštíviť vydatú sestru do Miškovca. Preukázal jej nejakú pozornosť. Poďakovala sa mu. Slovo dalo slovo. Keď sa mladý elegán počal rozohrievať a pustil sa do kurízovania, chcela ho pekná Ela ochladiť upozornením, že je zasnúbená. Počal ľutovať, že sa sišli tak pozde, a vôbec prešiel do žartovného tónu. Sľuboval jej, že si ju dovolí navštíviť v Strahove a že musí vraj svojho soka, už ako jej snúbenca vyhodiť zo sedla. Má vraj tušenie, že jej rodičia mu budú väčšmi naklonení. Nevychádzala zo smiechu, tak sa jej páčily nenútené žarty partnerove. Ba zo samej koketerie — a či to už bol počiatok ľúbosti — pozývala ho k nim, netušiac, že zo žartu môže byť vážna vec. Šimon Kovács nebol prvý mladý človek, ktorý prekročil Vidovičovie prah. Lebo veď Vidovíčať bola celá pätora, a Ela bola najmladšia. Konečne keď sa Vidovičovci dostali do lepšej spoločnosti, nebolo ani divu, že krásne dievčatá, ktoré očakávala beztak pekná obnožka, maly okolo seba čosi-kamsi plno ctiteľov.

Ale to bolo už neskoršie. K prvým spoločenským stykom nedopomohly Vidovičovcom tak peniaze, jako skôr zať. Zámožný pekár bol v spoločnosti ešte úplne nemožný, keď vydával najstaršiu dcéru Angelu za evanjelického farára Sztehlika. Ak len nehľadíme na Sztehlikove spoločenské styky, nebol ten sňatok pre pekné sedemnásťročné dievča dohromady žiadnym obzvláštnym šťastím. Farár Sztehlik, keď sa ženil, bol malý, už vyše štyridsaťročný brucháč, ktorý pasoval k štihlej mladučkej kráske jako päsť na oko. Keď si bral Angelu Vidovičovie z „lásky“, mal za sebou už pestrú minulosť. Hovorilo sa o ňom, že nejedna mladá dedinčianka oplakala už horko chvíľu, v ktorú sa dala obalamutiť sladkými rečmi pána farára. Jóži Sztehlik musel platiť alimenty na všetky strany, tak že mu toho z lahodných farárskych príjmov mnoho nezvyšovalo. Že však bol „človek prvej triedy“, šatil sa vždy dľa najnovšej módy a hodne cestoval, neobišiel sa bez zmenák. Na šťastie nemal o žirantov núdzu. Jóži Sztehlik bol známy s celou stolicou a tykal si so všetkými významnejšími osobami, počnúc hlavným županom, až k poslednému dogazdovanému statkárovi v Zapadákove. Styk s týmito priateľmi udržoval ho, farára na dedine ležiacej Pánu Boh za chrbtom, na pozoruhodnej úrovni spoločenskej. Býval totiž väčšinou preč z domu. Neodbývaly sa v stolici jedny trochu významnejšie meniny, hody, svadba, aby bol na nej chybel vysmiaty, plnolící Jóži Sztehlik s okrúhlym bruškom. Ak nebol náhodou pozvaný, pozval sa sám. Bol to človek výrečný, vedel prednášať skvelé toasty a to tak zvučným hlasom, tak pathetickým tónom, že účastníkov banketu hneď elektrizoval. Priatelia ho nazývali ženiálnym, síce niektorí dodávali hneď žartovne: je ženiálny, ale mal by sa oženiť. Hovorilo sa o ňom, že mu bolo ponúknuté profesorské miesto na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. Ale Jóži Sztehlik neprijal. Zostal verný priateľom a stolici, bez ktorých nemohol žiť práve tak ako ryba bez vody.

Jóži Sztehlik nebol starým mládencom zo zásady. Ba, naopak, bol ženby až príveľmi chtivý. Bol známy s celým radom pekných dám z najlepších rodín už z tých toľkých svatieb a banketov. Ba chodieval zavše i na bály. Nechcel sa však daromne potiť a trmácať svoje okrúhle bruško. Tancu vyhýbal a zasadol si najradšej do bočnej miestnosti k veselej mužskej spoločnosti pred poháre vína. Dievčat všímal si iba letmo, keď vše odskočil od stola a podíval sa na tanečný ruch. Ale trúfal si za to trúfal. O pár dní objavil sa v klak-laku v koči s nádhernou bielou kyticou v ruke a požiadal v niektorom dome celkom bez prípravy, jako by bol s duba spadol — o ruku domácej slečny. Ale tá trúfalosť sa mu nebárs vyplácala. S každej takej pytačky vracal sa — s košom. Na šťastie mal hrubú kožu. Onedlho vypýtal už druhú. Ba dotiahol to tak ďaleko, že raz, — alespoň sa tak hovorilo — požiadal za jediný poldeň o ruku dievčat — štyroch.

K Vidovičovcom vpadol tiež tak trochu neočakávane. Angele bol síce predstavený na ochotníckom divadelnom predstavení, ba chvíľu jej i kurizoval — skôr žartom, veď ešte nebola vyrástla ani z krátkych sukieň — na poslednom stoličnom bále. Ale to bolo všetko. Tučná a trochu dýchavičná pani pekárka skoro zmeravela od prekvapenia, vidiac naparádeného pytača. Ale Vidovič prijal farára vľúdne, a vypočujúc ho, osvedčil sa otvorene, že nemá nič proti tomu. Privolaná Angela mala síce skoro spadnúť s nôh od samého prekvapenia, ale potom privolila na podiv chytro. Mladé dievča do tých čias na výdaj ani nepomyslelo; slávnostný výstup bol pre ňu niečim tak neobyčajným, že nemohla odporovať. Do troch mesiacov bola svadba. Ženích mal náramne náhlo. Akiste naliehaly na neho banky, chcejúc sa konečne zbaviť pochybných požiadaviek. Dobrák Vidovič vedel tiež o búrlivom mládeneckom živote svojho nastávajúceho zaťa a tŕpol, aby tak niektorá z bývalých milienek nevyviedla v kostole pri sobáši škandál. Obavy boly však zbytočné. Dedinčianky sa zadržaly vzorne. Ba nový párik bol milo prekvapený vezúc sa do svojho domova drevenou slávobranou, ozdobenou chvojím a barvistými stužkami a papierikmi. A mladá pani farárka bola až dojatá, keď našla priestrannú komoru na fare plnú vriec zemiakov, jačmeňa, žita, vrecák hrachu, maku, šošovice, krúpov, pohančenej kaše a zazrela s klinov zabitých do povaly visieť polty údenej slaniny, jaterníc, rebár, a na slamienkach kopy vajec, — všetko to dary vďačných církevníc, ktoré sa ponáhľaly po starom dobrom zvyku zásobiť mladú pani farárku, „aby nám, chudiatko, neprišli do prázdneho.“

Vydaj peknej Angely za farára, tykajúceho si s elitou, nemálo povzniesol neznámych do tých čias pekárovcov. Ani sami nevedeli, jako sa tá panština na nich prilepila. Pani Vidovička sa postarala skoro nezbadane o nové lepšie náradie. A zať — farár pritiahol ako magnét hneď hŕbu kurizantov statným Vidovíčaťom. Po Angele bolo ich ešte štvoro, samé dievčatá, jedno krajšie jako druhé. Pod okny farárovho tesťa počali sa zastavovať gavalieri, prechádzajúcí sa po meste a kurizovať dcéram. Druhorodzenú, Adélu vzal si hlavný slúžny Homoki — po prevrati utiekli do Miškovca a tam i uviazli, — tretiu, Klementinu, azda najkrajšiu zo všetkých dostal bohatý trenčiansky advokát, Šándor Zátrepka. Vidovič dostal sa i do lepšej spoločnosti, ba potykal si s viacerými úradníkmi a veľmi si na tom zakladal. Onedlho dostavily sa i hodnosti: členstvo vo správach viacerých podnikov. Ctižiadosť bývalého tovaryša počala nachádzať ukojenie. Keď dorastala najmladšia dcéra Ela, vynikajúca tak krásou tvári, jako majestátnou postavou a strhujúcim temperamentom, lichotili zaťovia namyslenému tesťovi: „Elu nevydáme, apa, nižšie jako za hlavného župana alebo za dákeho bohatého fabrikanta. Na tú nech si nebrúsi zuby žiadny úradníček alebo profesorská bieda!“ A starý pekár usmieval sa blažene: „Nie, nedáme.“ —

Zasnúbenie krásnej Ely s obdivuhodným hrdinom odbavovalo sa hodne slávnostne. Bola naň pozvaná zámožnejšia čast Vidovičovského príbuzenstva i hŕba snúbencových nových priateľov, počínajíc advokátom drom Mihókom a mladým juristom Zoltánom Micsinayom. Nechybela ani notárka Kelemenka s mužom. Veď sa predsa musela tešiť zo šťastia svojho krstňaťa.

Keď sa konala tretí večer po zasnúbení v maďarskom speváckom kruhu zkúška k nastávajucemu koncertu, otáčala sa Ela žiariac šťastím medzi družkami. Ale v prestávke obrátila sa k nim zrazu s výčitkami:

— Dievčatá, a vy mi ani negratulujete? Azda neviete, že som mladucha?

Družky sa, rozumie sa poponáhľaly nahradiť zameškané. Ale nebolo v tom mnoho úprimnosti. Veď pekárovu dcéru dosiaľ nepovažovaly za úplne seberovnú. A potom žrala ich závisť. Prečo ho má práve Ela dostať?! Prečo?!