ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I starý medveď, bývalý vicišpán Aladár Dobrovoczky vyliezol zo svojho dedinského pelechu. Neodstrašilo ho ani surové jasenné vetrisko, ani blato. Ubytoval sa v zčernalom, ošarpanom, zamĺklom „Grand hoteli“ na rynku. Kráčajúc hore starými, prehýbajúcimi sa drevenými schodami, zamýšľal sa nad zašlou svojou slávou a nad časmi, keď vyšnostrahovský Grand hotel bol spoľahlivou baštou a strediskom maďarského života pre celé okolie. Vošiel do izby, kam predišiel ho sluha s neveľkou príručnou taškou.

— Povedzte dolu, aby mi kone a kočiša dobre opatrili — odkazoval po odchádzajúcom sluhovi, nezapierajúc starostlivého statkára, ktorým sa narodil a ktorý v ňom žil i v rokoch, keď sa oddával najväčšmi úradnej službe a politike.

Pozrel von oblokom. Dostal náhodou izbu do ulice, s výhľadom na bývalý stoličný dom. Prešiel si rukou po hustej šedivej brade a zadíval sa na rýnok so starobylou zvonicou, radmi meštianskych domov, ktorých jednotnú líniu porušily rozťahovačné moderné obchody s velikými výkladnými sklami. Nad rynkom trônil stoličný dom so svojimi dvoma poschodiami, vysokánskou strechou a velikým masívnym balkónom. Rady oblokov boly dosiaľ zamrežované, kde tu mihla sa sklom ľudská postava. Ale v starom vicišpánovi nevyvolával pohľad na všetko to radosť a pýchu, ale žravý bôl. Až zachvel sa zavše vzrušením a odvracal aspoň na chviľku ťažkú starú hlavu.

Zase si uvedomil plnou silou, že zavítal do srdca stolice iba jako súkromná osoba, tuctový vidiecky statkárik, už nie jako pán stolice, jej nekorunovaný malý kráľ, ktorého slovo platilo v meste i v sto dedinách túliacich sa k vŕškom i rozsiatych po dolinách až k tým vysokým horám, čo sa modrajú v diaľke.

V stoličnom kastele, ktorému dodávaly kedysi jakéhosi pevnostného rázu mažiare s rúrami otočenými do ulice a starobylé flinty, rozostavené, rozvešané na chodbe hlavného vchodu, v týchto miestach zasvätených úcte k tradícii a starým poriadkom, vládlo dnes božstvo iné.

Českí príprchlíci a slovenskí zradcovia rozťahujú sa vo svätyni, kde boly po storočia tak bedlive strážené staré zemianské práva.

Starý vicišpán hodil sa nevrlý na mäkkú pružnú pohovku. Rozpomínal sa na časy, keď sa poschodové útulné miestnosti kasína, umiestneného v Grand-hôteli, plnievaly stoličnými úradníkmi a ich priateľmi, v oblokoch hotelu objavovaly sa fešácké fúzaté tváre, prízemie plnilo sa vidieckymi statkármi a po večeroch zaznievaly z intímne náladových hosťovských izieb vesele výkriky kartárov, alebo tlumené vzdychy, zvonivý ženský smiech i bujné výkriky bezstarostnej mladosti a užívačnej mužnosti.

Život na stoličnom dome a v hoteli bol spjaty v nerozlučný celok. Do úradu sa dopoludnia išlo, aby sa onedlho zabehlo do hotelu na desiatu. I potom bol medzi oboma domami stoličiarov a ich priateľov čulý ruch, ktorý sa sústrednil vo večerných hodinách cele v obľúbenom panskom hostinci.

Tu i tam býval celých triadvadsať rokov prvou osobou. V stoličnom dome vládol nad stolicou. Tam prijímal návštevy jednotlivých stránok i deputácií. Tam krčili sa pred ním a pokorne prosili zradní Slováčkovia, čo potom pri prevrate tak okázale vítali svojich „osloboditeľov“.

Áno, krčili sa a plazili, štvali a búrili. A keď boli v úzkých, boli zase — aspoň hubou — dobrí uhorskí vlastenci. Zradili vlasť, ale sklamali sa.

Pánmi sú nie — starý stoličný baša cítil sladké zadosťučinenie — a nebudú. Pánmi sú Česi, Praha, a tí tú poddajnú Slovač nikdy neuznajú za seberovných ľudí. I v platoch a v postupe sa od nich oddelili. A neveria im. Do vojska, policie, žandamerie tú zrádnú Slovač ani nepripustia. Iba ak za podriadených.

Tak im treba. To je tá nemezis! — veľké sivé oči zasvietily škodoradostne.

Tam v tom kastele býval poltretieho storočia neobmedzeným pánom. Ztadiaľ vládol nad stolicou. Na jeho pleciach ležaly krajinské a maďarské záujmy. Tam vladáril menom peštianskej vlády. Ako sa na to miesto dostal? Mysľou starého bradáča prelietol roj pestrých rozpomienok. Väčšinou boly starcovmu srdcu, ach, tak sladké, ale o úradnickej súcosti Aladára Dobrovocského nehovorila z nich skoro ani jedna. Nie, nenarodil sa za škrabáka ani za sostavovateľa úradných aktov. Nemal k tomu nadania. Na stoličke sa dlho neobsedel, ustavične sa v nej hnieždil. A písmo, no, to sa už naskrze nehodilo k vyplňovaniu úradných formulárov ani k maľovaniu fermanov. A avanžoval predsa rýchle a nezadržiteľne. Keď sa bľadý starec spýtal sám seba: ako to vlastne prišlo?, bol sám náchylný veriť, že vicišpánske kreslo patrilo mu vlastne tým, že bol potomkom starej zemianskej rodiny, ktorá mala v dejinách stolice tak vynikajúcu úlohu.

Ďalší kľúč k rozlušteniu záhady svojej kariéry videl starý vicišpán vo svojom politickom smysle.

Neúradoval, ale vládol. Nepracoval, ale rozkazoval. Zaňho viedol vicišpánsku kanceláriu zemiansky nedouk, Vilo Malešický, úradník presný jako hodinový stroj. Voľakedy, pred rokmi to síce vyzeralo inak. Malešického ešte nemal. A poriadok v aktách mal taký, že hocikedy hľadal nadarmo potrebnú vec s dvoma pisarmi a jedným hajdúchom po oboch svojich kanceláriach trebárs od rána do večera. A nenašiel jej.

Čo s pisármi?! Aladár Dobrovoczky sa šibalsky usmial. Bývaly to skôr úradnice, prvé priekopnice vnikania ženských do úradov, prvé na Horniakoch. Boly na celom stoličnom dome dohromady iba tri. Aj z tých troch dve u neho. Lebo Aladár Dobrovoczky mal rád pekné usmievavé ženské tváričky. Kým neuvidel ženskú, býval vše tak namosúrený, že by ho neboli sobrali ani na tri vozy. A k pekným mladým dievčencom býval hneď až otcovsky něžný, láskavý. Ba často ešte láskavejší. Hladieval ich po líciach a brával za bradu, štípal, šteklil okolo hrdla, tak že neraz niektoré z nich vypísklo a vyšmyklo sa z rúk starému kocúrovi. Ale také mňaukavé mačiatko starý kocúr ľahko udobril cukrovím, cukríkami.

Horšie bývalo to so zralšími dcérami Evinými. Tak ešte zo slúžnovských časov zostala po jednej z nich starému labužníkovi malá pamiatka: rozpustilé čiernooké dievčatko. Ešte horšie bolo, že dávna láska opovážila sa vyhľadať svojho bývalého milenca zavše i na stoličnom dome. Dobrovoczky mal takto hrubú kožku, zniesť toho zniesol dosť, ale to ho privádzalo do ozajstnej zúrivosti, keď sa odkvitnutá Dulcinea opovážila vše vážne ohrožovať jeho bezúhonné staromládenecké renomé.

— Čo si ju, Jánoš, radšej nevyhodil mantragu voľáku? — osopil sa raz na svojho hajdúcha po takej nevítanej návšteve.

— Keď mi tá pani vraveli, že pán Osvícený budú mať veľkú radosť.

— Starého čerta radosť, keď taká bosorka príde od človeka groše vydierať! — rozčertil sa Osvícený, chŕliaci zo seba v tom hneve trebárs najväčšie intímnosti. — Nech sa mi to viac nestane, lebo poletíš, trubiroh sprostý! Pre také kľampy som nie doma. Rozumel si?

— Rozumel, prosím ponížene, pán Osvícený.

*

Chudák hajdúch Jánoš odbyl od tých čias radšej desať celkom nevinných ženských stranok, hľadajúcich pána vicišpána v obyčajnej úradnej záležitosti, jako by bol k nemu pustil čo i len jednu bývalú mámilú, ktorá si robila ešte po rokoch nároky na vďačnosť a uznanie stoličného dona Juana.

*

Lebo veď matka rozpustej černookane nebol jediná. Boly časy, že nepokojného zemäna posadol žravý svetobôľ a stoličný baša a neomylný politik hľadal po verejnej činnosti osvieženie, zabudnutie v mäkkej ženskej náruči.

Šťastie ešte, že medzi dotieravými Dulcineami našla sa i hanblivá Gréta a a kajúcna Mária Magdalena, ktoré sa uzavrely so svojím „šťastím“ medzi svoje štyri steny a nedaly osebe celé roky ani počuť. Na tieto útlocitné dušičky sa uznalý milenec najkrajšie rozpomínal. Ba jednu z nich, vysokú brünetu pani Rózu, majiteľku módného salónu pán vicišpán na svojich večerných prechádzkách po stoličnom meste neraz navštívil, ba i kyticu kvetov, košík ovocia s buteľami trungov jej vše poslal, nerobiac si z toho nič, že okrúhloboká paní Róza je už od rokov vydaná.

Áno, tak kraľoval nad stolicou i nad ženskými vnadami. A šedivý starec učupený v kúte izby na diváni vzdychol si roztúžene. Ba či ešte na neho myslievajú, stolica i staré lásky, či za ním túžia, či by ho prišla ktorá z nich opatrovať, keby ochorel, či za tými zamrežovanými okny bijú preň ešte srdcia, ochotné radšej slúžiť jemu jako tým nenávideným usurpátorom moci?

A prečo to vlastne všetko tak nešťastne vypálilo? Keď už mal zhynúť starý štát, prečo nezaujali nešťastne Horniaky radšej tí Rusi? Aspoň by boli kleply na prázdno zuby tým naivným slovenským prepjatcom, čo si mysleli, že Rusi ich posadia do úradov a dopomôžu im k moci. Kdežto Aladár Dobrovoczky nebol by si dal vziať nikomu svoje presvedčenie, že Rusi by to boli zariadili celkom inak ako Češi, synovia sedliakov, robotníkov, úradníčkov a domovníkov. Češi vo svojej demokratickej prepjatosti odstrčili svoju šľachtu a zrušili jej tituly. K tým mohli niektorí panslávskí niktoši slovenskí pasovať. Ale s kým by sa boli spriahli Rusi, kde bolo medzi dôstojníctvom, gubernátormi a vyšším úradnictvom toľko aristokracie a šľachty?! Ku komu by boli prišli, u koho sa ubytovali víťazní ruskí generáli?! Isteže u grófov, barónov, bohatších zemianskych statkárov. Koho by si bol pribral za poradcu, zástupcu taký nový ruský gubernátor, beztak syn dákeho šľachtického veľkostatkára? Sotva koho z tých krpčiarov slovenských, čo sa nevedia s veľkým pánom ani shovárať, ale isteže skôr jeho, zemäna, veľkostatkára, vicišpána, znalého pomerov a dokázavšieho svojou úradnou činnosťou, že vie, jako treba držať na úzde tú nezbednú demokratickú chásku.

Prečo sem neprišiel radšej cársky svet s titulmi, rádami, aristokraciou, držiaci na úzde nižšie triedy? Prečo prišli tí fádni, triezvi českí byrokrati, nemajúci rešpektu pred rodom, tradíciou, ba ani pred samým Panom Bohom? Držgrošovia, hľadiaci si úradníckych platov usporiť, kdežto uhorskí zemäni potrovili k nim otcovské majetky! Chudáci, spriahajúci sa so slovenskou bedačou! Ba už sa civilizujú, štát nastaväl im drahých domov, v kterých sa rozťahujú jako páni; idúcky do Strahova videl tých žltých víl a palácov s červenými strechami celý rad. Zariaďujete sa, príprchlíci, jako na večnosť. Ale pozor, aby ste ešte so psou hanbou nočným časom neutekali a nezabudli tu svoje harampády!

Len či sa toho ešte dožije? Eh, hlúposti! Ako by mohol niečo takého očekávať on, vetchý starec?! Nie, taká vec potrebuje čas. Len žiadne pochybné pokusy, ktoré stoja iba daromné obeti. Radšej čakať roky a zaistiť si víťazstvo isté, neomylné! Síce i jeho doviedla do mesta zvedavosť, čo je vlastne seriozného na tom novom ideále strahovskej vlasteneckej mládeže. Kto to sem príde, bankár či dobrodruh, nový vodca či falošný prorok? Osloboditeľ, či nezralý fantasta, ktorý môže ešte zhoršiť beztak smutné pomery svojou ľahkomyseľnosťou?!

Musí sa o tom niečo hodnoverného dozvedieť. Veď preto prišiel po rokoch do svojho niekdejšieho úradného sídla.

Po krátkom odpočinku a posilnení vychytil sa vyzvedieť od zasvätených dačo určitejšieho. Prvého navštívil advokáta dra Mihóka. Zašiel k nemu pešky. Nebude to nápadné, jako keď pred domom zahrčí koč. Vonku bol už dávno mrak. Krátky jasenný deň zahalil sa pred večerom do hustej hmly. Šedivý starec s hustou plesnivou bradou kráčal pomaly, podpierajúc sa o palicu, zamĺklym mestečkom jako tieň zašlej minulosti. Samému bolo mu vhod, že pohlcuje ho tmavá hmla. Aspoň sa môže hrúžiť do svojich myšlienok, vyvolávať v mysli dávno zašlé sny, nerušený pozdravmi ani frázami, ktoré, sa opakujú pri stretnutí. V myšlienkach prešiel šedivý poschodový dom z novolakovanou hnedou bránou a vrátil sa k nemu nazad, až keď ho zarazilo ostré svetlo a hlasitý hovor zaznievajúci z mäsiarskeho krámu. Všetok sa udýchal, kým vyšiel hore schodmi. Až tam na chodbe si poriadne vydýchol, upravil rukou svislý fúz, zaklepal a vošiel.

— Vítám ťa, Aladár báči! — stískal územčistý, zavalitý, počerný advokát s okrúhlym bruškom vrelo pravicu svojmu vzácnemu hosťovi, pomáhajúc mu sobliecť svrchník. — To je dosť, že sa predsa dáš vidieť! Ani o tebe nechyrovať, tak si sa strahovskému maďarstvu odcudzil… No, ale sadkaj sí! Čo rozkážeš?

— Ďakujem ti, Jóži, predbežne nič. — Starec sa rozhliadol po útulnej advokátskej kancelárii, plnej stolov, skriní, prehádzaných novín, rozložených a starostlive usporiadaných aktov, po celej miestnosti príjemne zaváňajúcej cigarovým dymom, od ktorého zažltly za tie roky papiere a ztmavelo náradie. Voľačo sladkého, milého ovanulo ho z tohoto ovzdušia kancelárskej práce. Voľačo blízkého, intímneho, upomínajúceho na jeho niekdajšie úradovne na hrdom stoličnom dome.

— Neboj sa, Jóži, neprišiel som ťa ničím unúvať. Len podívať som sa prišiel sem medzi vás. Beztak človek na tej dedine zaostane za svetom, až hanba. Ako sa tu máte? Čo nového?

— Ako sa máme? To vieš, všelijako. A nového? Nič dobrého. Chudák, Laci Nagy je prepustený z miesta. Od prvého už neučí. Že vraj neovláda štátny jazyk. Nuž, láme tu drotarčinu veru všelijak. Ale to je iba zámienka. Direktor ho už dávnejšie prenasleduje, beztak je to jeho maslo. A dražobný prídavok sú mu dlžni už za tri mesiace. Veru žijú, chudáci, len tak sa dňa na deň. Neviem kam sa teraz vrhnú. Predsa nemôže byť každý assekuračným agentom. Práve predvčerom som mu vyplácal 1000 korún z pomocného fondu. Ale čože je to pre šesťčlennú rodinu? Beztak sú už samá dlžoba na všetky strany.

— Sú to beťári! No, všetko do času. Iného nemáš nič?

— Ba áno, Aladár báči. Nepočul si ešte o tom, koho čakáme?

— Ale počul, počul. O tom Kovácsovi z Pešti.

— Toho, Aladár báči. Je to major národnej armády, zo samého ministerstva. To iba príde pod menom Kovács, aby to nebolo tak nápadné. Lebo veď je to sám Elemér Hajnóczy.

— Podívajmeže sa! A čože tu bude robiť?

— Čo bude robiť? To je otázka. Donesie nám zprávy o tom, čo tam pre nás podnikajú. A zaháji organizačné práce, aby sme boli pripravení, keď nadíde hodina.

— Hlúposti! — Bradatý starec sa uškľabil. — Keby radšej nechodil! — poznamenal trpko. — Vyzerá z toho zase dáka ľahkomyseľnosť, a pár našich najlepších ľudí si to vypije. Daj pokoj s takými bláznovstvami!…

Starý stoličný paša mal dosiaľ zlosť, ukrutečnú zlosť na peštianskych „spasiteľov“. Veď po prevrate utekal im sám do náručia, opustiac svoj úrad i otcovský majetok na slovenskej dedine. Avšak peštianského života sa čoskoro nabažil. Zunovaly sa mu tie ustavičné schôdzky, porady, protesty a memorandá, sprisahania a organizácie na vydobytie „obsadeného územia“, všetko to blúznenie mladých ľudí, vyplňujúcich luznými snami a prípravami k „brannej akcii“ svoju peštiansku zaháľku, ktorá mala pre neho, hrdého zemäna dákusi žobrácku príchuť. A nevedel Dobrovoczky privyknúť ani u synovca, statkára kdesi pri Kaloči. Úrodná, ale ináč nudná rovina sa veľmi chytro zunovala starcovi, ktorý celý svoj dosavádny život prežil v malebnej pestrosti hornatého kraja. Bývalému vicišpánovi počalo sa náramne cnieť za domovom. Rastúcej túžbe nevedel dlho odporovať. Vrátil sa po pár týždňoch „emigrácie“ nazad na Slovensko, očakávajúc, že zavedú proti nemu politické vyšetrovanie. Neskrivil sa mu ani vlas na hlave. Naopak. Keď sa slovenský dedinský ľud dozvedel o návrate bývalého tyrana a obľahol v zástupe nenávidenú zemiansku kúriu, chcejúc starého hriešnika ztýrať, zachránili starého Dobrovoczkého — českí četníci.

Cítiac sa v bezpečnosti, ponáhľal sa bývalý stoličný kráľ vstúpiť do kresťansko-socialististej strany, ktorá si ho hneď zvolila do výkonného výboru. Voči Maďarsku zachoval si starý zemän svoje neúprosné kritické stanovisko. Neraz odsúdil príkro peštiansku politiku sľubov, ktorá zničila na tisíce existencí a vytvorila tým, čo v ňu slepo verili, miesto sľubovaného rája dlžizné rady mizerných vagónových pelechov od Vacova az k preplnenej maďarskej metropoli. Nie, Aladára Dobrovoczkého nevedela tak ľahko nadchnúť zpráva, že z Pešti príde „pomoc“ v osobe bezvýznamného blúznivca či potreštenca, a čo by hneď nosil zlatý golier štábneho dôstojníka.

— Čudujem sa ti, Jóži, že sa dáš tak ľahko nabaláchať — doložil starý bradáč vyčítave.

— Ja nabaláchať? — urazil sa advokát. — Ach, Aladár báči, Aladár báči, ako človeka tvoja reč bolí! — počal žalostiť, ranený do hlbín duše. — Tak máme hniť, zcepeniť v porobe, a nemáme ani len oprobovať, uvoľniť, zlomiť svoje putá?! —

— Ešte si ich väčšmi pritiahneme! Už je čas, aby sme trochu vytriezveli a netárali jako sopľavé chlapčiská. Stvárame somárstva, že sa človek musí hanbiť! Sami dávame nepriateľovi zbraň do rúk. A čo s tým človekom vlastne chcete? Pôjdete ho vítať, bude vás „organisovať“ — slovo to vyslovil Dobrovoczky tónom hodne opovržlivým, — dokiaľ sa nenajde zradca a neschytajú vás, čo?!

— Ach, s tebou nie je dnes žiadna reč, Aladár báči. Nepoznať ťa tak dobre, by si človek pomyslel, že si až aj ty zapísal dušu Čechom.

— Daj s nimi pokoj!… Volá ťa, Jóži, telefón!

*

— Vidím, že máš prácu, chlapče. Nebudem ťa mýliť, pôjdem. Do videnia večer v kasíne! Prídeš?

— Ako by nie, Aladár báči. Dúfam, že budeš do tých čias trochu lepšej vôle. Povieme si jedno — druhé.

— Servus!