Zlatý fond > Diela > List Jánovi Slávikovi


E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
List Jánovi Slávikovi

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Ivana Černecká, Barbora Králová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 33 čitateľov

List Jánovi Slávikovi

Turč. Sv. Martin 10. XII. 1894

Janko môj drahý!

Aha, teraz sa len na Teba obraciam, čo si mi zašarapatil — príde výprask za kritiku — za tú Tvoju nemilosrdnú totižto! Odkiaľže si začať? Nuž, ale s tým, že za „kritikasterstvo“ še nehneváme — ani šme še nehnevali. Ba musím sa úprimne priznať, že mi to naozaj zaimponovalo, že si mi tak nechúlostivo, neošemetno povedal, čo si myslel — tak tvrdo pravdivo. Veď ma dosť rozmaznali niektorí, od ktorých dostalo sa mi, tak privátne, len zvelebujúceho úsudku, nuž ten Tvoj mi bol celkom na zdravie. Ja sa v tom celkom zhodujem s Tebou, že je prvý diel môjho románu rozhodne lepší ako druhý — a v tom vôbec zhodujete sa všetci moji kritici, privátni i verejní[1] — vyjmúc Hurbana, ktorý tu veru naskrze nedokázal sa byť kritikom toho mena hodným. (Hurbanka mi totiž hovorila, že je veru druhý diel značne lepší, prvý že či nepatrný, či rozvláčny, či asi také čo — a to hovorila akoby z jeho inšpirácie). I Šavelského reč na str. 333, ktorú mi vytýkaš čo prázdnu, ja sama už predtým nazvala som otrepanou, keď som Vlčkovi referovala svoj úsudok o vytlačenom už románe.[2] Ľahko sa to človekovi — spisovateľovi kĺzne taká nepodarenosť. Že je tých politiku pretriasajúcich, dlhodúškových rozhovorov priveľa v mojom románe, a že mu tie z umeleckého stanoviska veľmi uberajú ceny, bola som si povedomá už vtedy, keď som ich písala — a predsa ma neodolateľne pudilo napísať ich, aby som širokému, o tých veciach nerozmýšľajúcemu obecenstvu podala aký-taký rozhľad v nich, aby sa učilo chápať svoje položenie, aby sa chytilo aspoň myslieť o tom. Vtedy, pravda, myslela som, že tie „širšie vrstvy“ viacej ho budú brať… A tak teda nemrzí ma, že moja kniha stratila umeleckej ceny tým, túto obeť už vtedy som preniesla, keď som to písala, ale mrzí ma to, ak som obecenstvu falošne posvietila. Ak tak, nuž tomuto vinou je zase len moja nepripravenosť, teoretická i praktická — že totiž moje, v každom ohľade stiesnené okolnosti nedovoľujú mi konať ani seriózne knižné štúdiá, ani vychodiť do sveta a konať pozorovania na vlastné oči, študovať svet a verejné, dôležité zjavy. Táto nešťastná nepripravenosť, pre ktorú nejeden raz cítim strpčenosť proti osudu, vždy bude ťaživou môjmu prirodzenému nadaniu, i vždy mi bude prácu obťažovať. Pravdaže, mi na to môžete povedať: Poberaj sa len na menšie veci, neprekračuj hranice! To ja i sama hodlám, ale preto nemôžem dobre stáť za seba, že zase neprídem do takejto nezrovnalosti medzi chcením a vládaním, t. j. medzi tým, čo preberať mi káže náklonnosť, nezdolné vnuknutie, a medzi vlastnou nepripravenosťou, neskúsenosťou a neorientovanosťou navonok. To je vec, ktorá ťažko sa dá vpraviť do ohraničeného systému. Jesto u nás takých, ktorí by písali, keby im nederogovalo[3] písať nedokonalé veci a keby ich nemrzelo vysúdenie sveta. Za toto neoplatí sa im namáhať sa, keď k tomu hmotná odmena naskrze nekynie pre spisovateľský trud — nuž radšej čušia. To je najpohodlnejšie. I ja by tak mohla urobiť — mne by to nebolo horšie. Lenže keď všetci tak robíme, nuž potom neprestane byť hlucho i nemo u nás — až i všetci pospíme. M. K.[4] z najsprávnejšieho stanoviska súdi moju prácu, ten dobre vycítil, že nie je písaná pre ambíciu pôvodcu, ale pre potrebu národa — ačkoľvek nedá sa tajiť, že bolo by najlepšie, keby i pôvodca obstál v nej dokonalým, i keby natrafila na žilu obecenstvu. Ale keď ono to už na tomto svete nebýva všetko dobré pohromade. — No, že moja kniha hovorí k srdcu obecenstva, i toho, ktoré ináč čítanie románov nepestuje, a že mu budí myseľ, to mi je už z viac strán dopovedané. A toto bolo hlavným určením mojej knihy, tak teda nemám čo ľutovať, že som sa vytasila s ňou, trebárs je umelecky nedokonalá a v niečom i nesprávna. S takou dychtivosťou, ako asi apík lômsky,[5] čítali ju mnohí, ktorým sa vôbec do ruky dostala, a nabrali z nej dojmov dosť hlbokých, i vzbudila v nich zmysel za veci, o ktorých premýšľať posiaľ nedržali za potrebné. A toto nepremýšľanie o takých veciach, nedostatok zmyslu pre ne, je podstatou našej národnej neprebudenosti. M. K. i toto dobre pochopil, keď mi vykričal, že s „prefíkanosťou“ vplietla som do skvelého obrazu o rodinnom šťastí prvky celkom obchodné, dúfajúc, že v tejto ľahkej a príjemnej forme predsa prilepí sa z toho dačo na čitateľa (a menovite — vraj — na čitateľky!). On mi, pravda, nepredpovedá moc úspechu, lebo že vraj tie miesta obyčajne ako nudné zvykne preskočiť obecenstvo, do ktorých autor vkladá svoju dušu — no mňa ani to neznechutí, lebo viem, že šuchom všetkých neprebudím, zázraky nik nevyvedie — ja som spokojná, keď som týmto i len na malú čiastku obecenstva podejstvovala. V čom-tom podejstvovala som na všetkých čitateľov, keď aj nie hneď voskrz, do základov. Pri takýchto uvažovaniach stanú sa pobočnými nesprávnosti formálne, akých som sa niektorých dopustila (napr. i pri tom synodálnom rokovaní), ačkoľvek mňa samu hodne mrzia — bo trápilo ma už i pri spracúvaní tušenie, že im nevyhnem.

Aj v tom máš úplnú pravdu, že neviem dostatočne charakterizovať osoby — v tom ma už aj Vlček bol napomenul. Trochu sa v tom môžem zdokonaliť síce, ale majstrovstvo ruských románopiscov nikdy a nikdy nedosiahnem. Ak na to mám vyčakovať svojimi nárokmi, nuž len hneď môžem pero zložiť — a nikdy sa ho viac nedotknúť. Také hlboké a jemné individualizovanie osôb je tak ťažko dosiahnuteľné umenie — ak je len nie mimoriadne prirodzená nadanosť k nemu, — že vyžaduje bedlivé podrobné pozorovanie ľudí, zaznačovanie z drobných zrevizujúcich známok — vôbec základné študovanie rozličných individualít, a ešte potom duševné namáhanie, keď chceme ich podať. Na jednej pohovorke takej svojej osoby románovej potrebujeme premýšľať dve hodiny. Potom nie div, že Gončarov za celý svoj život napísal vari dva romány,[6] každý vraj za desať rokov. A už ja, i keby som chcela tie ťažkosti podstúpiť, nemám možnosti prevádzať také jemné, pozornosť a vhĺbenie si vyžadujúce štúdiá pri mojom potrhanom živobytí, v ktorom nikdy nemôžem bezpečne počítať na nevyrušenú hodinu, ale vždy musím byť pripravená na vyrušenie, a vždy akú-takú osobnú povinnosť musím si držať v evidencii; vždy musím stáť na varte i za druhú, nedružnú a indolentnú stranu — musím i za seba, i za ňu konať nepríjemné, ducha moriace, bodrosť vyčerpávajúce povinnosti. Je to vlastne u mňa náramne zasekerený pud to písanie — druhá by to už sto ráz bola — ba vlastne by to raz navždy, na večný odpočinok uložila. Nejeden raz zastavila som sa ja už pri tej otázke — ako bezpochyby mnohí iní krem mňa, — že či Ten istý, ktorý nám dáva ducha s istým určitým smerom, ktorý dáva nám šľachetné popudy a silné duševné náklonnosti, či reku Ten istý riadi i naše všedné osudy? — Keď dáva ducha, prečo mu nepopraje vývinu? Aby ten duch mohol v Jeho, v Pôvodcovom zmysle účinkovať. Prečo ho ustavične pritláča ťarchami, aby sa nemohol hnúť — prečo mu ustavične kladie malicherné, a predsa nezdolné prekážky do cesty, ktoré ho konečne, toho ducha, prevládzu — umoria? — To sú, pravda, otázky, ktoré mi nik platne nemôže odpovedať, len hádaniami — bádaniami. Nám tu je už raz určeno len zápasiť v neurčitosti, bojovať za dobré a neočuť ho, a potkávať sa so samými sklamaniami. Najlepšie je byť jednoduchým, prostým a plytkým človekom — ale byť takým, ani len to je nie na našej vôli. — No, ale kam som ja odbočila! — Odpusť! Ani mi už papier nestačí.

Asi pred ôsmimi rokmi som sa seriózne bola chytila do študovania ruštiny, aby som pomocou jej mohla tiež študovať ruských spisovateľov. Ale k tomu, žeby som sa takému vhĺbenému čítaniu, systematicky prevádzanému, mohla oddať, od tých ôsmich rokov neprišlo, ačkoľvek som sa každý rok uisťovala: no, veď na rok to bude — na rok! Posiaľ som už pekne — krásne

Pokračovanie listu chýba. Dodatok, písaný na okraji prvej strany listu:

Urbánek do Prahy pýtal jeden výtisk „Proti prúdu“, aj som mu ho poslala — chce vraj české obecenstvo oboznámiť s ním. No veľkú nádeju v tých neskladám,[7] tí neradi čítajú slovensky. Ani z Ameriky mi veľké nádeje nerobia.



[1] všetci moji kritici, privátni i verejní — o situácii dôkladne informuje Šoltésovej článok „Ešte niečo o románe ,Proti prúdu‘“

[2] Vlčkovi referovala svoj úsudok o vytlačenom už románe — v liste z 21. októbra 1894

[3] nederogovalo (z lat.) — nepriečilo sa, neprotivilo

[4] M. K. — Martin Kukučín (ide o jeho známu recenziu románu „Proti prúdu“ v „Slovenských pohľadoch“ XIV, 1894, str. 754 — 760)

[5] apík lômsky — otec Jána Slávika, Michal Slávik, kováč, žil v Dačolôme

[6] Gončarov za celý svoj život napísal vari dva romány — i keď údaj nie je presný (Gončarov napísal tri romány „Obyčajnú históriu“, „Oblomova“ a „Úšust“, okrem toho cestopis „Fregata Pallada“), predsa porovnanie vystihuje, ako voľakedy museli mnohí naši spisovatelia len úchytkom pracovať na svojich dielach.

[7] veľkú nádeju v tých neskladám — i keď kníhkupec a nakladateľ Fr. A. Urbánek nemal veľký úspech s predajom románu, čoskoro Šoltésovej román vyšiel v českom preklade Vilmy Sokolovej v Ženskej bibliotéke u nakladateľa J. Ottu





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.