E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Listy Timrave

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Ivana Černecká, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov


 

Listy Timrave

Turč. Sv. Martin 20. júna 1912

Drahá slečna Boženka,

poneváč neviem, či sa Vám dostanú do ruky politické slovenské časopisy, v ktorých tento pripojený americký súbeh[1] bude riadne uverejňovaný, „Živena“, v ktorej je tiež už vysádzaný, vyjde snáď len o týždeň (v najlepšom páde, lebo v kníhtlačiarni nestačia), nuž Vám ho chcem takto súkromne čím skôr doručiť, aby ste si ho prečítali a — nabrali chuti zúčastniť sa ho. Novela zo slovenského pospolitého života na jeden oktávový hárok (to nie je viac ako 16 strán terajšej „Živeny“, ale menej môže byť, lebo ona je z väčších oktávových formátov), a 750 kor. a čo len tých 500 kor. získať, to by sa veru odplatilo. Je ono isté, že na túto skvelú odmenu mnohí budú číhať, bezpochyby hodne prác sa ta zašle, ale ja trúfam, že i tak Vaša bude patriť rozhodne k tým lepším, ktoré majú výhľad na odmenu. Akže by ste však predsa aj mali „pech“, čo sa najviac tým najlepším zvykne pritriafať, ak by si americká jury[2] nevedela oceniť jemné, ukryté pôvaby Vašich prác, nuž konečne moc nereskírujete. Novelka sa tu doma umiesti i niečo donesie, ačpráve ja myslím, že by ju oni i v tom páde zadržali tam a keď nie konkurzuálnym, aspoň riadnym spôsobom honorovali. Ja by Vám z celého srdca priala, aby ste v páde zúčastnenia sa vyhrali už či prvú a či aspoň druhú odmenu, keď tu doma, v tejto našej nekonečnej mizérii, temer bez hmotnej odmeny musíte dávať svoje dobré práce. Ak by Vám či korigovanie (pravopis, slovosled atp.), či odosielanie práce robilo nejaké ťažkosti, by som Vám ja veľmi vďačne bola v tom na pomoci. Ak chcete, môžete novelku poslať sem, ja Vám ju i prekorigujem,[3] i dám (tu doma, napr. mojej neveste,[4] pri úplnej diskrétnosti, že o tom nik nebude vedieť) prepísať, i odošlem ju na patričné miesto. No urobte tak, ako Vám je vhodnejšie.

Čo oni rozumejú pod tým „pospolitým slov. životom“, z ktorého má byť vzatá téma práce, neviem presne; totižto neviem, či má byť ľudová a či spoločenská. No Vy ste na jednom i druhom poli doma, v živote našom sú oba živly zmiešané, nuž napíšte novelku takú, kde sa ľud stýka s inteligenciou, čo sa deje na každej dedine. A to je práve Vaša doména.

Termín je trochu krátky, najviac jeden mesiac, lebo koncom júla aby sa už odosielala, žeby na termín došla ta. Rozhodnite sa a prichyťte sa k dielu! Najlepšie by bolo, pravda, keby ste ju už mali hotovú alebo aspoň načrtanú, a len ju dohotoviť.

Poznamenávam, že ja sama nekonkurujem, môžete mi teda uveriť, že by som Vám celkom z čistého srdca prajela úspechu.

Vaša práca, čo ste nám dali do „Živeny“,[5] je veľmi dobrá — iste jedna z najlepších Vašich spoločenských. Verná, pravdivá psychológia, každá osoba má svoju rozoznateľnú „dušu“, tak ako v samom živote. A to máloktorý spisovateľ vie podať. Nedarmo Vás stála toľko trudenia a námahy ducha. Mne krem toho Vaše práce sú milé preto, že je pečať nášho kraja na nich — vidím v nich všetko, čo som za mladi sama nepozorovala.

*

Turč. Sv. Martin 9. decembra 1912

Drahá slečna Boženka!

Prichádzam Vám na krk s prosbou o nejakú prácu pre časopis „Živena“.[6] Akže aj nemáte ešte hotovej, ale azda aspoň započatú máte už, nuž s tou na mňa pamätajte, keď ju dohotovíte. Či bude z ľudu, či zo spoločnosti, od Vás rovnako vďačne ju prijmem — a ešte radšej takú i takú. Váš „Strašný koniec“ v minulom ročníku bol mu medzi pôvodnými prácami hlavnou okrasou. Každý to s pôžitkom čítal, tvrdo čakajúc pokračovanie. Tie Vaše podrobné kresby zo spoločnosti sú i mne veľmi zaujímavé — vždy som zvedavá, čo si počnete s tými moc osobami, čo si pred seba beriete — ale vždy viete si rady s nimi. Či ste si cez leto zase nabrali látky a dojmov, čo cez zimu spracujete? Len sa vrhnite na to.

Pani administrátorka Ž. Kucháriková mala Vám poslať 100 Kor. honoráru[7] — i dúfam, že to aj urobila. Ste spokojná? Viem, že zaslúžili by ste viac, ale my ešte nemôžeme toľko platiť, koľko by sa malo. No teraz je plán, že časopis „Živena“ oddáme do vydavateľstva Lipy (na najbližšom výbore sa to má riešiť) a na ten pád som vyjednala voľačo lepšie honoráre pre spisovateľov, a síce miesto doterajších 20 Kor. za hárok (za 16 strán) bude sa mať platiť 32 korún za hárok, t. j. 2 Kor. za stranu. To za pôvodné — za preklady polovicu toho, totižto 1 Kor. za stranu.

Ozaj: aký výsledok vykázal bol ten americký konkurz? Keď som sa tu zhovárala s A. Mamatejom,[8] predsedom Národného slovenského spolku v Amerike, som sa ho o to dozvedala, ale mi nevedel o výsledku povedať. A keď je konkurz verejný, by popravde i výsledok mal byť verejne vyhlásený. Je to už skončené — či ešte ani Vy nemáte upovedomenia? A Vy sama ste ako obstáli?

V poslednom svojom liste opytujete sa ma, prečo ja už nepíšem zábavné veci. Na to Vám len so smutným úsmevom odpovedám, že nepíšem, čiže nepísala som už oddávna z tej jednoduchej príčiny, že nestačím. Nikdy ja k tomu neprídem, i toto redigovanie časopisu mi ide s veľkou námahou, lebo domáce práce, hoci máme len malú domácnosť, nikdy nenechajú nerušený pokoj, aký by som k písaniu potrebovala. Málo pokoja, málo času, málo samoty. Veď viete, aký je život v tom menovite pre ženu neúprosný. Ten potrhaný, zvyšný od práce čas už potom trhano vynakladám na zavedovanie spolkových a redaktorských vecí. Svoje idey spracovať by som už vari ani nevedela. Kde sa spisba hmotne náležite neodpláca, tam sa jej nemôžu všetky sily venovať.

Ešte Vás chcem čosi požiadať, čo mi, dúfam, nezazlíte. Keď budete do čista odpisovať prácu pre „Živenu“ určenú, prosím Vás pekne, dávajte riadky trochu oddialenejšie jeden od druhého, aby sa prípadné opravy dali zreteľnejšie umiestiť. Lebo sadzači, keď sa nevyznajú, narobia moc zmätkov, ktoré je potom ťažko naprávať. I riadky odprostriedku zošitu, nie od samého kraja počínať, lebo k sádzaniu sa musia listy povystrihávať, nuž sa potom niekedy stane, že sa pol slova odstrihne a ostane pri „koreni“.

Na Vašu prácu naisto rátam, len ma nenechajte v blate s očakávaním. Ak Vám je už teraz nemožno, vďačne dočkám za ňou, len nech bude, čo aj pozdejšie. A ohláste sa mi, či môžem na Vás rátať.

*

Turč. Sv. Martin 23. jan. 1914

Drahá slečna Boženka!

Ohlasujem sa Vám, aby ste reku ani v tomto nastávajúcom novom roku na mňa a na „Živenu“ nezabudli. Či máte niečo „pod perom“? Ak hej, Vás srdečne prosím oň, až bude hotové. Nechcela by som ani tento ročník ponechať bez Vášho príspevku, lebo tento mu vždy dodáva na cene. I Vaša lanská práca („Príde čas…“) je cenná, pravdivá, bez okrašľovania verne ľudová. Ani v jednom výjave nebadať falošných, fantáziou raziacich tónov. Zmýšľanie i hovor osôb v pravej miere a v pravom ovzduší udržané. Výjav, kde stará Rebrinová presviedča syna, že je Zuza nie súca do ich domu, aby odstúpil od nej, je zvlášte dobrá. Cele ľudové pochopenie tejto otázky je ako v zrkadle odrazené v tejto krátkej scéne. Múdra, rozšafná matka domu, chrevedná,[9] chorá, už ani prácu nekonajúca, ale svoj dom pevnou rukou a láskou riadiaca, ktorú i dospelí zurvalskí synovia bez odporu poslúchajú, účinkuje takou pravdivosťou, že človeku nikdy viac nevymizne z pamäti. A naproti nej tiež premilá „Žuži“, so všetkým svojím v Pešti nadobudnutým panštením sa, je klasickou figúrkou a ukážkou, akú vzdelanosť si náš ľud z tej strany prináša. I Bodov, chudák zanedbaný, ale so zdravým rozumom, je rýdzou figúrkou z ľudu. Ako si Vy to zavádzate konať takéto intímne štúdie? Chodíte medzi ľud? A či len predstave dáte pracovať pri kontrole porovnávajúceho rozumu? Tak či tak Vám treba prisúdiť povolanosť k peru.

Ako ste s tou Amerikou? Ak sa oni nič neohlásia, by ste si mali rozhodne naspäť pýtať svoju prácu. Počula som, ale len tak per povedala — povedala, že na ten konkurz došlo iste (?) do 400 rukopisov! No to mi je nie na uverenie. Ale že ich mohlo byť hodne, to sa dá myslieť. Nuž potom už mohla byť ťažká voľba slávnemu posudzujúcemu výboru — i dá sa pochopiť, prečo pozde prichodia na rad jednotlivé z nich. Makulatúru[10] tej americkej práce máte? V najhoršom páde ju ešte raz odpíšte a tu doma upotrebíte.

Ja prosím a čakám i pre tento ročník príspevok od Vás. Honorár ste dostali od administrácie?

*

Turč. Sv. Martin 13. mája 1914

Drahá slečna Boženka!

Váš rukopis[11] som šťastne dostala, len som sa Vám nemohla hneď ozvať, lebo som ho najprv chcela prečítať, a k tomu som sa až teraz dostala. Nikdy mi akosi čas neprebeháva. Rozumie sa, že i túto Vašu prácu podržím pre „Živenu“ — ani sa mi nesníva vrátiť Vám ju. Rada som, že ju ešte mám v rukách. Keby som vedela, že mi Vy do nového roku budúceho ešte iste dodáte ďalšiu novú prácu, by som túto už do júnového čísla vradila, lebo „Biela ruža“ od T. Vansovej bude už v májovom dokončená. Ale sa akosi neúfam, že by ste mi ešte tohoto roku mohli dať zase novú prácu, nuž si túto chcem odložiť, otvoriť ňou nový ročník — ak dožijem — lebo na to každý redaktor dbá, aby v prvých číslach ročníka mal dobré práce. A dobrá je táto, v svojom spôsobe zaujímavá, s porozumením líčiaca mravy ľudu, prúdmi sveta málo dotknutého, ktorému by síce hodne bolo na osoh, keby mu také „vzdelané“ Ile, ako je táto Vaša, trochu prevetrali živobytie, ale staré mravy, originálnosť boli by hneď fuč. A to sa i stane skôr-pozdejšie; teda len zbierať a zachovávať, do spisby vnášať všetko, čo sa dá, kým je čas. A Vy na to máte oko. Keď mi budete písať, vysvetlite mi, prosím Vás, celkom zovrubne, čo je v tej Vašej práci spomínaný ardiel? Vyrozumievam, že je istý spôsob spolčenia sa viacerých gazdov k istej kúpe. Tuto ku kúpe oviec. Či si oni vari i peniaze do spolku požičajú, i kúpa im je spoločná? Až doma si ju v polovičnom pomere podelia? Či na ardiel kupujú len ovce, a či aj iný statok? A zeme, hory, lúky nie? Vyslovuje sa to tvrdo (ardiel), či mäkko (ardieľ)? Isté je, že je to starodávneho pôvodu, a jestvujú podobné spolčenia aj u iných slovanských kmeňov. Správec je taký mužský, čo liečením ľudí sa zaoberá? Výraz zmija upotrebujú u Vás i na hada, či len vo Vami opísanom prípade ako nadávku pre ženu? Z Ľuboreči sa nepamätám naň. Hľaďte vždy také zvláštne výrazy v príslušnom upotrebení podávať najmä v rozhovore osôb vo Vašich prácach. Každého jedného je škoda, ak by mal nezachovaný zaniknúť.

O Emila Toperczera, o ktorého ste sa vo svojom predposlednom liste dopytovali, prezvedala som sa viacerých, ale nik o ňom nevie ničoho. Jedna pani, ktorej muž bol tiež železničným úradníkom, vie o istom Toperczerovi (krstného mena mu nezná), ale ten má službu ešte kdesi ďalej, vyše Vrútok na ktorejsi stanici. Neviem, či je to ten patričný. Ona ho znala ako mladého začiatočníka a chváli ho ako veľmi poriadneho človeka. Slovák on, rozumie sa, nebude — veď by ho, ako takého, nevzali do úradu.

S Amerikou ešte vec nie je v poriadku? Za tou Vašou prácou mi je ľúto.

*

Turč. Sv. Martin 23. novembra 1917

Drahá slečna Boženka!

Ja žijem ticho, utiahnuto, úplne bez radosti a teraz ešte s tým trápnym tlakom strašnej doby. Roboty mám vždy viac ako času, nuž dlhej chvíle nemám nikdy. I s tým horko-ťažkým zaopatrovaním najpotrebnejšej živnosti sa sama lopotím, lebo slúžky nemám.

Nad „Mojím synom“[12] plakalo iste všetko moje čitateľstvo a bude plakať ešte i pri budúcom čísle. Dosť ma to bolí, že ich takto horko zabávam — ale bolo nám to iste predurčené: mne prežiť a im prečítať.

Ale teraz Vy mne povedzte, prečo Timrava tak zamĺkla? Práve teraz, keď sa zvláštne a zaujímavé námety núkajú v každom kúte sveta! A ja aj neverím, že by ona nebola zachytila niekoľko pozoruhodných obrazov z tejto mimoriadnej doby. Len akosi nechce s nimi vyrukovať. Inde sú plné beletristické časopisy vojennými novelkami — a u nás nič…

Nože ju pobodnite, aby mi poslala niečo — môže mi uveriť, že sa tomu každý zaraduje. Veď sa vari len nastrojíme ďalej vydávať „Živenu“, čo to ako ťažko ide. „Pohľady“ nevychádzajú[13] len pre nedostatok pracovníkov v tlačiarni, i že Škultéty nevyvladuje všetko sám; ale náhle bude možnosti, ony zas ožijú. — Vašich 50 hal. som oddala p. administrátorovi, bola to až priveľká svedomitosť, že ste ich poslali, keď predplatné bolo už poslané. Zbohom! A splňte moju prosbu u Timravy!

*

Turč. Sv. Martin 14. V. 1918

Drahá slečna Boženka!

Dostala som Váš balík s besednicami „Slov. novín“, so zoznamom Vašich prác i s Vaším listom — a prvý zväzok si teda môžeme usporiadovať. Z týchto prvotných Vašich prác, uverejnených v besednici „Slonovín“,[14] sú dľa môjho zdania dobré a uverejnenia hodné: „Cestár“,[15] „Príbuzná“, „Na Jurkovej svadbe“ a „Katera“. Dve prvé sú dobré ľudové, nelichotiace ľudu (ako mu Vy, nepomýlená realistka, vôbec nikdy nelichotíte), ale prevanuté nenúteným humorom. „Na Jurkovej svadbe“ je vari jediná Vaša, kde líčite dedinských remeselníkov. Tých v našej spisbe zanedbávame, a to je chyba. (Toho Jurka by som radšej len Ďurkom nazvala, ako je v skutočnosti vo zvyku.) „Katera“ je dosť pozoruhodná štúdia a ukážka, ako chlapi, i prostí a nezáletní, i proti svojej vôli podliehajú zvádzaniu ženy, i keď je zrovna nepekná a nepôvabná, ale keď má extra vrodený talent zvádzať chlapov. Už „Ľudovít Šípka“, „Kandidát ženby“ a „Darmo je“ nie sú také životné, hoci ľudia v nich tiež sú zo života vypozorovaní a dopodrobna vylíčení. Sú pomotanejšie, nejasnejšie, nebudia taký záujem. Pre úplnosť zbierky by sa mohli i tie dať do nej, ale ak si nežiade predostrieť obecenstvu i tieto prvé, slabšie cvičky, môže byť i bez nich. Ale tie chýbajúce by sa čo ako zišlo zohnať, ak by sa našli medzi nimi také, ako je napr. „Cestár“, „Príbuzná“ atp. — škoda je ich nevyhľadať. Či neviete aspoň to, v ktorých ročníkoch „Slov. novín“ boli uverejnené? Azda by sme ich mohli niekde vysnoriť.

Tie v Amerike uverejnené na každý pád odpíšte, keď budete mať času (tie nie sú nám ešte teraz potrebné). A keď ich budete odpisovať, píšte riadky o polovicu redšie, než ako písavate, aby sa korektúry slovosledu (ten je totižto Vašou slabou stránkou) pomedzi pomestili. S Vašimi v „Pohľadoch“ uverejnenými prácami bude najmenej starosti, lebo tie už vtedy pokorigoval bol p. Škultéty. Dobre, že je tých najviac. To nie je veľká chyba, že nevieme, v ktorých tam novinách boli tie do Ameriky poslané uverejnené, ale je nie v poriadku, že Vám ich neposlali. Ale honorár Vám za každú poslali? Veď tam vraj dobre platili. Len šťastie, že ich máte v makulatúre, že sú nám nie stratené. No veď sa po vojne, ktorá azda predsa nebude večne trvať, ešte i to môžeme dozvedieť, v ktorých novinách tam boli vyšli. „Pódi sa žení“ si i sama vynajdem v „Dennici“.

To je veru zvláštna, teraz už temer neslýchaná vec, že ste sa Vy nikdy nedali sfotografovať. Keby ste ma neuisťovali, že ste tiež mali svoju plnú porciu márnivosti a tiež boli do svojej vlastnej tvári zaľúbená, by som iste tvrdila, že ste pražiadnej márnivosti nemuseli mať. No, aj tak či tak, teraz sa aspoň raz akživo dajte odfotografovať, keď pôjdete do toho Lučenca, čo aj nebudete mladistvej podoby. A veď niekoľko tých vráskov môže fotograf vyretušovať, akže inak Vami sledovaný realizmus nechcete mať v úplnosti na svojej tvári, čo sa môjho obrazu týka, Vás neoslní, ani ak by bol z tej doby, keď som bola najkrajšia — lebo ani vtedy som nebola „najkrajšia“. Nekvitla som nikdy, a teda ani neodkvitám, len pomaly zoschýnam.

Vaša na súbeh poslaná práca[16] je dobrá; úfam sa naisto, že bude odmenená. Ako na obraze ukazuje nám dedinu, jej vzrušenia, nálady a bolesti počas tejto strašnej vojny. I figúry z inteligencie sú charakteristické — najmä notár Baláň. Iba jeho maďarizátorská činnosť je zamlčaná — s tou by bol ešte opravdivejší. Širický je akoby nejaký utajený „pansláv“. A tak je vskutku, že Baláňovci ostávajú živí po kanceláriách a Širickovci mrú na bojiskách. Tá scéna s troma gráciami v „spolku“, kde jedna z nich tak neodbytne a naliehavo zvádza Širického, je vari až drastická, ale viem, že skutočnosť, k akej sa v tom počas vojny „zázemí“ dospelo, je ešte hodne drastickejšia, nuž i tá scéna patrí do celku, hoci je chúlostivá.

Ohľadom toho postavenia opatrovateľky v Múzeu Vám nemôžem určitý vývod podať o plate. Posiaľ som počula spomínať iba Kor. 120,— mesačne — ale to je v terajšom čase primálo. Vec sa má tak, že to platia aj spolok Živena a Múzeum dovedna, lebo v Múzeu má svoje výšivky aj Živena. Emka,[17] neborka, dostávala iba 80 Kor. mesačne, tak ako jej bolo ustálené pred jedenástimi rokmi, keď bola sem prišla. A do vojny bola s tým aj celkom spokojná, lebo mala voľačo svojich vlastných dôchodkov a dobre jej padlo, že cez zimné mesiace mala pokoj od Múzea, mohla si doma sedieť a pošiť — poplátať, čo bolo treba. S rastúcou drahotou, ako je vojna, sa jej plat nepovyšoval, iba vlani prvý raz dostala pod titulom dražobného odrazu 200 korún — a dobre jej to padlo. Pre telesnú slabosť v posledné roky pomýšľala postavenie tak nechať, náhle sa Želka[18] (Milkina Goldpergerovej dcéra, ktorú Ema u seba vychovala) bude môcť sama živiť, preto sa, neborka, nedomáhala väčšieho platu. A tu, hľa, sotvaže Želka prišla z Čiech z gazdinskej školy, už ochorela a umrela — a takej oddanej tomu povolaniu ťažko nájdeme. Ona chodievala do Múzea asi o deviatej ráno a bola tam do dvanástej, popoludní od druhej do šiestej, ale ako sa k jeseni dni krátili, tak aj len do piatej. Za časov Kmeťa a Halašu bola tam hrôza roboty, lebo tí vždy zháňali veci pre Múzeum; teraz jej je značne menej, p. Vraný najviac bylinárstvo pestuje a všelijaké drobné veci usporaduje. Opatrovateľka má čistotu udržiavať všade v Múzeu (veľké riadenie s pomocou najatých žien), prišlé veci do katalógu zapisovať, a Ema zriaďovala aj knihy a časopisy, roboty jesto tam vždy dosť. I navštevovatelia, s ktorými treba vždy ochotne diškurovať, zaberajú mnoho času. Byť tam musí do určitej hodiny. Bytu nemá, musí si ho sama platiť. Bude sa jej musieť dať osobitné bytné, ináč nevystačí. No, ale už dosť vari. Odpíšte, či sa odvážite na tú úlohu. Tak ľahká je nie, ako by sa zdala. Teraz chodia dievčatá na výpomoc p. Vranému.[19] Zbohom!

*

Turč. Sv. Martin 28. júna 1918

Boženka moja drahá!

Až teraz sa mi dostáva času odpovedať na Tvoj posledný list od 16. t. m., tiež som tak zaujatá všetkými možnými prácami, že si ledva stačím veci z prania poplátať, pomrežkať, na jar zimné obdraté, v jeseni letné obdraté veci do poriadku dať atp. — to ti je vari už osud nás spisovateliek, najmä ešte nás slovenských spisovateliek. Vansová je tiež tak prácou preobťažená, že mi len kedy-tedy stačí na list odpovedať; Podjavorinská sa ponosuje, že jej zrovna už nestačí telesná sila na tú robotu, čo ju musí vždy prekonávať; ja už vyše desať rokov nedržím slúžky (aj by už ťažko na ňu navykla!) — teda, zdá sa, je to osudom slovenských spisovateliek. Nechže sa teda každá chráni toho remesla! No ja už ani nespisovateľčím, lebo popri domácich obstarávaniach (najmä teraz v kartičkovej dobe, kde človek o každú maličkosť aj tri razy musí behať po úradoch) nemôžem na pokoj dosadnúť k peru, ledvaže si tie redaktorské práce nejako zlátam a ledvaže zdoliem korešpondenciu, keď sa ľudia so všetkým možným ku mne obracajú. Tak redaktorka — predsedníčka — korešpondentka atď. zabíja vo mne spisovateľku. No nechže — ja žijem už iba svojej práci, iného nič ma nepúta k životu.

Ty, ako vidím, tiež máš svoje hodne ťažké chvíle, keďže sa ti už chce zmiznúť z tváre zeme. Ale aby si to urobila, ešte kým sa vojna neskončí, Ti neradím, lebo by si to iste obanovala. Nie jednu, ale ešte hodne viac noviel nám dotiaľ musíš napísať, moja milá, nielen tak uskočiť — há! O to Ty strachu nemaj, že by nášmu národu po vojne bolo ešte horšie, ako mu je teraz, lebo to je číra nemožnosť. Horšie byť mu už vôbec nemôže — my už nemáme čo stratiť. Ale vyhrať môžeme mnoho, keď chceme vyhrať. Teda chcime so všetkou vôľou! Duch času, aký nastane po vojne, bude nám na pomoci, a nie utlačovateľom. Tie božie mlyny veľmi pomaly melú, ale konečne nezabudnú na nikoho. Teda nerobiť si zbytočných múk.

To miesto v Múzeu na každý pád budeme hľadieť Tebe zachovať, lebo keď vy dve s maminkou bez slúžky viete obstarať malé gazdovstvo, čo prenajímate, si iste nie rozmaznaná a budeš si vedieť rady s prácou v Múzeu (menšie denné riadenie, zametanie, utieranie prachu, a najmä v lete bojovanie s moľami vo vlnených veciach, čo Eme najviac trápenia robilo. K veľkému riadeniu, umývaniu oblokov, stieraniu podlahy atď. sa najímajú ženy). Ináč sa nebudeš musieť premáhať, navštevovateľov teraz málo chodí, iba v nedeľu popoludní miestni a cez vakácie turisti a iní cestovatelia. Od šiestej popoludní, a keď sú kratšie dni, od piatej budeš mať slobodu. A päť najstudenejších mesiacov (november, december, január, február, marec) úplne slobodných, to je výhoda pri tomto postavení. Vtedy môžeš popísať, čo v lete dojmov nazbieraš. Plat aspoň na 200 Kor. mesačne vyšraubujeme, keď budeš s maminkou, nuž vyjdete na tom a na jej penzii. Len už zdravia, života — a konca vojny! Šťastného konca!

Božena Kompišová je vydatá za Okruckým, čo mal v odpredaji sklad hospodárskych strojov v Lučenci, kým nemusel narukovať. Teda: Pani Božena Okrucká, Losoncz, Kossuth Lajos u. 25. Ona tiež spisovateľčí pod menom Eleny Petrovskej.[20] Nedávno vyšla knižka jej a jej bratových „Slovenských rozprávok“, čo aj v „Živene“ bola o nej reč.

*

Turč. Sv. Martin 20. júla 1918

Drahá Boženka!

Tvoju kartu som dostala a ponáhľam sa uspokojiť Tvoje škrupule. Múzeum nejde hľadať mužského do svojej služby, lebo dvoch mužských držať mu nedovoľujú platobné sily, keďže Vraného už vyhodiť nemôže, starého človeka bez penzie a bez majetku, hoci sa nedokázal súcim vo svojej úlohe. A ženskú, i keďby boli dvaja mužskí, by sme museli mať tam výšivkovým zbierkam kvôli a aby miestnosti v poriadku udržiavala. Teda Ty neškrupuluj, že si Ty tu na nejakej prekážke. Teraz na výbore Živeny, čo bol na zhromaždení Lipy, sme uzavreli, že sám spolok Živena bude opatrovateľke zbierok výšivkových platiť Kor. 150.— mesačne, od budúcej jari počnúc, a k tomu musí Múzeum pridať ešte aspoň 100 Kor. mesačne. A to je tiež už ustálené, že tou opatrovateľkou máš byť Ty. Teda maj to za isté a tak sa chystaj. Keď sa s maminkou určite rozhodnete, že to miesto prijmeš — ak sa tak rozhodnete — mi to potom odpíš, aby sme sa mohli obzerať o nejaký byt pre Vás, lebo tam v samej budove ho niet, čo je dosť chyba. Postavenie je to dosť namáhavé, udržiavať miestnosti i veci v poriadku, vlnené veci preklepávať od molí — no to je nie každý deň. Ale viac ráz cez leto sa musia všetky prebrať. Potom na cenganie vpúšťať návštevníkov, vodiť ich a dávať vývody na ich otázky. No hostí býva viac iba cez júl a august. Z jari a v jeseni málo. A najlepšie je to, že v zime je pokoj, iba zavše ísť pozrieť, či sa nič tam nestalo. Teda v zime budeš môcť písať tú prácu na päť siah.

To vynechávanie slovíček jeden, jedna je zavedené od Škultétyho, ktorý to uznáva za germanizmus. Pravdaže, iba keď sa zbytočne zhusta užíva, ho treba obmedzovať, lebo ináč potom, ozaj chybí. Aj aj krátiť v i je od Škultétyho nariadené, ale ja som si ho nedala ešte celkom vziať. Všeličomu sa musíme podrobovať v užívaní našej reči, čo sa nám nevidí. Či by si Ty, Boženka, v Pešti v samom vydavateľstve „Slovenských novín“ pomohla dostať tie chýbajúce ešte exempláre, v ktorých sú Tvoje práce? V Múzeu, tu sme už pátrali po nich a nemôžeme ich nájsť a škoda ich je vynechať, lebo iste budú medzi nimi i celkom dobré. Do prvého zväzku dáme niektoré z „Pohľadov“, a hádam dve z tých krátkych počiatočných na doplnenie, lebo sa musí hľadieť, aby to asi na 16 hárkov vyšlo.

Že je Podjavorinská nespokojná s podmienkami, to badáme, ona bola naučená na vysoké honoráre z Ameriky,[21] nuž ja som jej písala, aby podala svoje odôvodnené požiadavky — ale nemyslím, že by mohli byť splnené, lebo tlač dražie i ďalej úžasne. Neviem, či sa aj Vansová ozve. Ak by sa v niečom polepšilo, sa rozumie, že by sa to aj na Teba vzťahovalo.

V Tvojich „Hrdinoch“ cenzúra vyhodila celý ten oddielik, kde uvádzaš hrdinku povesti Lízu Malinskú[22] (keď sa to v noci hnevala na bubnovanie, že jej sen pokazilo), iste preto, že je tam spomenuté „vlastenčenie“ detí. Ak to tak pôjde, bude plno oblokov v tej práci a tým bude celá pokazená pre čitateľstvo — a bez príčiny. Ty sa celkom nemiešaš do ich háklivých otázok — ale ich zlé svedomie im nedá pokoja. Ja chcem hľadať akúsi obranu proti tomu — neviem, či sa mi podarí. Zbohom!

Elena

Tie ťažké chvíle, kde sa cítiš zbytočnou, premáhaj mužne, lebo nám si ako spisovateľka ku cti a chlúbe. Potrebná si nám!

Slovo „čida“ som ja všantročila ta, mysliac, že je ono i novohradsko-vrchovské.

*

Turč. Sv. Martin 22. jan. 1919

Drahá Boženka!

Mne by bolo rozhodne viac po chuti, keby si mohla riadne pracovať perom, literárne. Na to pole si stvorená a na tom máme málo dobrých pracovníkov. A bude nám i treba čo ďalej viac, lebo ako sa pomery ujednostajnia, povstanú nové časopisy zábavno-poučné, ktoré by boli i pre ľud, práce teda okolo nich bude dosť. Len neviem, či by sa Tebe dalo pracovať tak z povinnosti, aby to bolo, či si naladená k tomu, či nie. Tak, že by sa Ti za istú mieru napísaného platila tiež istá miera slušného honoráru.[23] Čo myslíš? Lebo je hriech zapriahnuť Ta do niečoho iného, Tebe protivného, a toto zadúšať v Tebe.

No neviem, ako Ty sama zmýšľaš o tejto veci — len mi to odpíš, Ty si už iste hodne napremýšľala o tom.

*

Turč. Sv. Martin 22. III. 1919

Drahá Boženka!

Často premýšľam, aké postavenie by sa tu mohlo trafiť pre Teba, ale to nepustí ďalej, že ku každému je potrebná akási príprava. Tvojím povolaním dľa Tvojho nadania je spisovateľstvo, len by si musela viac písať, ako píšeš, a z druhej strany muselo by sa Ti za práce viac platiť, ako sa Ti platí. Toto by sa i dalo docieliť po istú mieru tým, keby sa za Tvoje práce viac platilo než za práce iných, lebo sú i cennejšie než práce iných. A keby si tak bola vstave redigovať[24] napríklad taký zábavno-poučný časopis pre ľud, kde by boli i zábavné, ale viac všelijaké poučné, hoci z iných novín k tomu cieľu predplácaných prekladané veci, by si pri riadnom pracovaní mohla docieliť i riadny redaktorský, pravda, nie veľmi skvelý plat. Ale časom, keď by sa noviny viac rozšírili, by sa i redaktorský plat zväčšil. Či by si si to trúfala, ak by sa našlo nakladateľstvo na také noviny?

So „Živenou“ sme posiaľ bez papieru, preto nevychádza.[25] Ale ak je pravda, po tieto dni nám má prísť z Prahy, potom už začneme. Ak máš niečo napísané, by si mi to mohla poslať. Prvý zväzok Tvojich spisov nehotový zaviazol v Pešti, ani korektúru nemôžeme konať, kým sa nakladateľský spolok celý nebude môcť sem preniesť.[26] Tak je všetko ako zakliato v tejto prechodnej dobe. Nepriatelia sa všemožne starajú, aby nám čím viac prekážok narobili.

Zbohom! Nebuď zronená, prosím Ťa, časom nadíde niečo, čo Ťa sprostí starostí, ako prišlo toto, čo ťa znechutilo. Ak môžeš, píš. Veď máš čo pozorovať okolo seba, hoci je to i nie ideálne.

*

Turč. Sv. Martin 14. dec. 1919

Drahá Boženka!

Už teraz sadám písať Ti, hoci čaká ešte hŕba listov nezodpovedaných. Aj moji Dobronivci[27] si nedali z hlavy vybiť, že sa hnevám čosi na nich, keď tak zanovito mlčím, lebo si nevedia predstaviť, že by som si tej hodiny času nemohla nájsť napísať im list, alebo aspoň kartu.

Jedna príčina, prečo som odkladala písať Ti, je aj tá, že o Tvojom zväzku, temer už vytlačenom v Pešti, ešte nič nechyrujeme. Už päť týždňov je tam istý pán Novák,[28] ktorý tú tlačiareň v Pešti spravoval a vymáha tamtie naše veci, ale keď je to vraj aj na ôsmich miestach zavlečené — a všade musí so všelijakými dôkazmi vymáhať a všade kladú iné ťažkosti, nuž nevieme, kedy sa vráti a čo donesie. Tak Ti v tom nemôžem ničoho určitého povedať. Vansovej spisy, nakoľko sa dávajú predplatiteľkám „Živeny“ po lacnejšej cene, sa niečo pohli, ale okrem toho sa veľmi málo míňajú. No minúť sa ony minú pomaly.

Z toho, čo som Ti bola nadštrkla o Matici, ešte nevykvitlo nič určitého, ale toľko ma Škultéty ubezpečil, že Ťa iste budú nejakým spôsobom podporovať.[29] Tak ako som to ja navrhla, aby Ti dávali riadnu podporu, akoby penziu, hoci skromnú, je vari ťažkosť v tom, že by to potom všetci žiadali, ktorí niečo písali v minulosti a sú bez zaopatrenia. Zavše prídu srdcelomné listy od starkých pracovníkov, že sú v biede a nikdy ničoho nedostali za svoje práce. Tú našu starú hmotnú biedu preniesli sme si, t. j. ona nás ako kliešťami pridŕža i v našej mladej milej slobode. Ináč sa Škultéty mrzí, že sú to vôbec primalé honoráre, čo Lipa dáva, že polovicu toho sa dávalo ešte pred vojnou, že je to vykorisťovanie spisovateľov atď. — a Jesenský zasa si myslí, že Lipa bola gavalierskou, že ani v Češku nedávajú lepších honorárov,[30] a že však on, ak bude zárobok, ešte prilepší spisovateľkám atď. No už len aby sa ten Tvoj prvý zväzok našiel, lebo ak ho znovu budeme musieť tlačiť, sa to zasa hodne odtiahne a i náklady budú dvojnásobné — no to nás ešte o zem nehodí. Len keby sa už vec mohla pohnúť.

Ak si máš voliť medzi poštou a detskou opatrovňou, tak by pošta vari predsa bola lepšia, keďže si sa ju už naučila. Je i tam dosť starosti a zodpovednosti, ale predsa viac osobného pokoja ako pri detskej opatrovni. To je iba pre takú, čo ozaj rada vidí deti a teda rada koná tú obťažnú službu okolo nich. Poštovú službu by si Ty konečne i tu mohla dostať, keď by sa tak za to zaujali — len či by si Ty trúfala prijať ju. Učila si sa len tam na Ábelovej?

Že sa Maďari zase hnieždia,[31] zasa by nás radi prepadnúť, ako v lete, to sa všeobecne vraví. Naši vravia, že sme i my tu pripravení, a že by to Maďarom draho prišlo, no čo je z toho, keď by sme zasa len museli trpieť zlé následky toho — a ustavičné ďalšie znemravňovanie ľudu. Keby nie tá pekelná zloba Maďarov, ktorí nijako nechcú sa vzdať svojho panstva nad nami, by sme sa už teraz pokojne mohli oddávať užitočnej práci, aby sme sa z biedy vymanili, ale pre to ich oplanstvo ustavične budeme musieť vojenčiť a na dlhoch žiť, keď toľko najsilnejších ľudí je odtiahnuto od produktívnej práce. Oni sú ináč, pravda, ešte v horšom položení ako my, hoci ich nikto nenapáda, ale oni toho aj zasluhujú pre svoje veľké hriechy, ktoré na nás páchali. Ale ináč to sa už nestane, čomu sa oni vari ešte vždy úfajú; že by sme sa my zasa pod ich panstvo dostali. Oni sa musia skromnosti priúčať, my sa pomaly priučíme slobode, dorastieme do nej.

Spor Slovákov s Čechmi, sčiastky odôvodnený a sčiastky podliakmi podhuckávaný, sa pomaly rozrieši a utíši, keď jedni i druhí nahliadnu svoje chyby a sa polepšia. Dobrí Slováci a dobrí Česi si úprimne rozumejú i teraz a ich zväzok sa utužuje. Isté je, že oni, Česi, prišli k nám ako obživujúci element, a to sa už po dobrom cíti aj teraz. V niečom zasa oni sú uveličení nami, a tomu sa aj priznávajú.

Najväčšmi ma mrzí, že, ako píšeš, nič nepíšeš. Ja som na Teba celkom počítala, že napíšeš niečo na ten súbeh.[32]

Ak už nie tú najdlhšiu, aspoň z tých kratších prác napíš, Ty iste budeš odmenená. Čo posiaľ poslali, to všetko len počiatočníci, čo ešte s rečou zápasia. Poznať, že si to akoby z maďarčiny prekladajú. Prichyť sa a napíš niečo, aby sme so súbehom v hanbe nezostali.

A na tú jar len príď, ako sa strojíš, z mnohého ohľadu to bude dobré. Je tu teraz živší život, ako bol. Zbohom! Pozdravuje Ťa Tvoja

E. Šoltésová

Naše knihy a časopisy málo idú do Čiech — nevie to prísť do prúdu.

*

Turč. Sv. Martin 18. marca 1920

Drahá Boženka,

došla mi šťastne Tvoja práca[33] a zaradovala som sa jej veľmi, keď som poznala na balíku Tvoje písmo. Keď som si ju roztvorila, bola som, pravda, náramne prekvapená, že je to práca dramatická, a počudovala som sa, že si sa k tomu osmelila. Lebo je to nie ľahká úloha napísať dobrý divadelný kus, ktorý by ako taký vyhovel všetkým požiadavkám. Tento tvoj je obratný a živý, myslím, že by sa i dobre dal zahrať, ale celkovitý úsudok o ňom povedať nemôžem, lebo do posudzovania toho sa neveľmi rozumiem. Oddala som ho Škultétymu, aby ho prečítal a mi svoju mienku o ňom povedal. Dotiaľ som i chcela dočkať s týmto listom, aby som Ti potom i Škultétyho úsudok mohla zdeliť, ale Tvoja karta ma podurila ohlásiť sa Ti. Čo sa mňa týka, ja by ani jednu Tvoju novelu nedala za tento divadelný kus, lebo v novele máš neporovnateľne väčšiu voľnosť vyvádzať a uplatniť svoje vypravovateľské umenie ako v divadelnom kuse, kde Ťa tiesnia isté hranice a musíš sa držať istej šablóny. Tu je ťažko vyniknúť. A v novele vynikáš celkom rozhodne a si svojrázna, že sa Ti ani jedna nevyrovnáme. No uvidíme, aký bude úsudok iných, povolanejších — a najmä, aký by bol úspech na javisku. Ja Tvoju „Chudobnú rodinu“, čiže „Krásu krás“, na každý pád uverejním v „Živene“,[34] čítať sa bude veľmi dobre a ak je dobrá na zahranie, ju istotne i pochytia. Spravíme i odtisky z nej v osobitných zošitkoch, aby si ju prípadne mohli kupovať pre potreby divadelné. Teraz mám tiež jeden divadelný rukopis, zdramatizovaného „Detvana“ Sládkovičovho od pani Oľgy Paulinyčky[35] zo Zvolena, ten má vyjsť v tomto ročníku „Živeny“. I z toho budú odtisky. Tvoje dám hneď potom do „Živeny“ a rada som, že to mám. Ale novelku by som tiež s radosťou prijala. Len píš, píš — i v lete, nielen v zime. Viem, že máš prekážky — ale popri nich.

Dr. Menšíkovi sme, rozumie sa, povolili Tvoje práce,[36] ktoré žiadal. A tak aj treba.

Vec v Matici sa preťahuje, lebo profesor Vlček preniesol ju do Prahy, tam že chcú dať zaslúžilým starším spisovateľom štátnu akoby penziu,[37] nuž ju chce vymôcť iste pre viacerých zaslúžilých pracovníkov tu. Len už kedy to bude, keď tie štátne veci idú akosi veľmi pomaly. Zbohom! Len hľaď písať, kým môžeš. Pozdravuje Ťa Tvoja

Elena

O hranice sa nateraz neboj! Oni všemožne sprobúvajú, ale musia sa naučiť, že sa musia sťahovať v rozpínavosti.

*

Turč. Sv. Martin 2. júna 1920

Drahá Boženka,

myslievam na Teba, že iste už čakáš ďalšiu zvesť, ale nezvladzujem rozsiahlu korešpondenciu riadne konať.

„Živena“ pozdí hlavne pre nedostatky v tlačiarni (temer sú také, ako za vojny boli) a trochu i preto, že nikdy nemám dosť príspevkov, po biede nazháňam toľko súcich prác, koľko ich potrebujem do čísla. Od prevratu mnohí naši prestali písať, čo predtým písali, povstupovali do nových úradov a tie ich držia, i lepšie sa odplácajú ako spisovateľstvo, tak sú teraz redaktori biedni. Ani, hľa, Škultéty akosi neobnovuje „Pohľady“,[38] pomaly budú dva roky od ukončenia vojny a „Pohľady“ len nevychádzajú. Akosi primálo nás je zaplniť všetky úlohy. — Tvoj divadelný kus som len preto nemohla ešte uverejniť, že ho od Škultétyho nemôžem nijakovským činom dostať naspäť — on je tiež z tých, čo nikdy nevystačujú s časom. Počal ho čítať a páčil sa mu rozhodne, ale prišli mu v to všelijaké historické a literárne štúdie a polemie,[39] nuž nikam to dokončiť. Iste ho podám až v prvých číslach nového ročníka, lebo v tomto okrem dvojčísla 9-10, ktoré je práve vytlačené, vyjde už len dvojčíslo 11-12.

A už je trochu i pod otázkou, či i „Živenu“ pre ten nedostatok pôvodných prác nemáme zastaviť — ale proti tomu je zo všetkých strán protest, lebo to je vraj jediný náš stále sa dokázavší, na literárnej výške stojaci poučno-zábavný časopis. Len už ja som pritom ubiedená, pri svojom obmedzenom čase a pri svojom slabom zraku musím sliepňať pri korigovaní všelijakých rukopisov i pri druhej korektúre z tlačiarne, i prekladať z češtiny si často musím atp. — a už by sa mi veru žiadal pokoj, aby som mohla ešte koľko-toľko svojho vlastného napísať, čo sa už dávno žiadalo na svetlo, kým som ešte pri duševnej sile — ale zdá sa, že tohoto už nebude mi v tomto živote poprajené.

Tvoj pôvodný prvý zväzok — „Zobrané spisy“ — čo bol v Pešti tlačený, sa nedostal, ani sa už vôbec nedostane — — — nuž teraz do vnovozostaveného ideme dávať hneď Tvoje práce z „Pohľadov“ a iných našich vydaní, ktoré sú nám okrem amerických všetky dostupné. V tlačiarni však nemajú typov (litier olovených na sádzanie), okrem na najnutnejšiu časopiseckú potrebu, preto nemohol prísť do práce. No už vraj v najbližšom čase majú vo výhľade dostať typy (dávno i vo dvoje objednané a urgované) a potom sa hneď do toho chytia. Teda stará nôta: čakať — čakať…

A dostalo sa Ti príjemného prekvapenia od Ministerstva školstva a nár. osvety?[40] Medzi inými malo sa ho dostať i Tebe.

Zbohom!

Tvoja Elena

A píš a dávaj, čo napíšeš, aby si dokázala, že si schopná práce. Ty nemáš úradu, teda pracuj v tomto, čo je od Teba najcennejšie.

*

Turč. Sv. Martin 1. sept. 1920

Drahá Boženka!

Oznamujeme Ti konečne, že „Živenu“ budeme ďalej vydávať, hoci je s ňou dosť ťažkostí. Ja totižto už nezvladzujem a druhých niet, čo by si to trúfali a tiež stačili, keď to mnoho času berie a nároku — a práce na tom vynaloženej nevídať. Tak Tvoj divadelný kus budem uverejňovať v „Živene“, ale ako odtisk aj v osobitnom zošitovom vydaní. Tento Tvoj divadelný kus Škultéty veľmi chváli, až je oduševnený ním pre dobrú, vypuklú charakteristiku osôb; s jeho úsudkom môžeš byť veľmi spokojná — a ja som rada, že Ti toto môžem oznámiť.

A ostatné 11. — 12. číslo „Živeny“ máš? Tam je dr. J. Menšíkov úsudok o Tvojich literárnych prácach[41] („Črty zo slovenskej literatúry“), s ktorým tiež môžeš byť spokojná. On to bedlivo preštudoval a myslím, že Ťa dobre pochopil. Ja som to s pôžitkom čítala a úfam sa, že si i Ty sama pocítila radosť z takého pochopenia.

Prvý zväzok Tvojich prác sa už začal konečne tlačiť, neviem iste, ktoré sú to, lebo ich nekorigujem ja, ale slečna Anča Škultéty,[42] čo je tiež dobré. Ona im neporuší svojráznosti. A pováž si: Tvoje prvotné práce zo „Slov. novín“ sú tu zachované. Práve u Aničky Škultétych sa zachovali, ako boli u nej na korektúre, a my sme o tom nevedeli, aspoň ja nie, nazdala som sa, že tam v Pešti prepadli s ostatnými vecami — — — skaze. Zaradovala som sa im ako neviem čomu, keď mi ich sl. Anička predostrela. Nebudeme ich musieť pracne zháňať. Neviem ešte, či hneď do tohoto zväzku primiešame z nich a či ho už ponecháme pri ustálenom obsahu. No keď sú len tu!

Surmita zhromaždení už prešla, oddychujeme si od nich a teraz zasa na školy obraciame pozornosť. Práce mám vždy plno, nestačí mi čas na ňu — a neviem povedať, čo robím.

Ako sa Ty máš? Iste z úzkostí nevychádzaš pre tie podrývačstvá židovsko-maďarské.

*

Turč. Sv. Martin 4. sept. 1920

Boženka moja drahá!

Neviem, či si čítala v „Nár. novinách“ tú Bujnákovu črtu o posledných literárnych vydaniach[43] u nás a tak i o Menšíkových „Črtách zo slovenskej literatúry“ a o jeho (Menšíkovom) úsudku o tebe, no ak si ju posiaľ i nečítala, nebodaj skôr-pozdejšie dostane sa Ti do rúk, a len toľko vzhľadom na ňu píšem: nepripúšťaj si to k srdcu, čo tam Bujnák vraví o Tvojej literárnej práci, lebo to je až nepochopiteľne nepravdivé. Ani nemôžem inšie myslieť, ako že má nejakú zášť proti Tebe — inak sa jeho úsudok nedá vysvetliť. Či je to nie ešte za tie Tvoje „Skúsenosti“ dolnokubínske?[44] Nebol i on tam s nejakou svojou slabosťou opísaný? No i ak by tak bolo, je špatne malicherné od neho takto súdiť, dať sa uchvátiť osobnej predpojatosti. A daromné mu je to — zato Tvoje práce svoju cenu nestratia. Úfam sa, že naopak, ľudia uznajú to, čo Menšík o Tebe napísal. Uvidíme. Zbohom!

Pozdravuje Ťa srdečne Tvoja

Elena Šoltésová

Dostala si pred pár dňami môj list? Ohlás sa mi!

*

Turč. Sv. Martin 3. jan. 1921

Drahá Boženka,

Tvoj nedávňajší list som dostala a zdelila som ho o krátky čas aj Škultétymu.[45] Chcela som ho ním pobodnúť, aby všemožne bol na tom, žeby si Ty dostávala akúsi čestnú penziu, žeby Ťa nezvierala starosť o výživu a aby Ti bolo umožnené pracovať ako spisovateľke, lebo Tvoje práce nejdú ešte dolu vrchom, lež naopak, mne sa vidí, že Tvoji „Hrdinovia“, teda posledná Tvoja uverejnená práca, je zároveň i najlepšou, najsilnejšou Tvojou prácou, a teda veľká strata pre našu literatúru, keď Ty svoju schopnosť musíš nechať strúchnatieť bez využitkovania, vyváženia jej. Ale to Ti je už tak, i bývalo tak, a nielen v našom národe, že najlepší spisovatelia, umelci, vynálezci atp. museli biedu trieť, nebolo im pomoci, až pozdejšie iní mali osoh z ich namáhavej, vymučenej práce. No zato Ti naskrze nechcem nádej na spomoc vypovedať, ba naopak, som presvedčená, že sa urobí, aby si bola za svoje dosavádne práce odmenená — len to ide strašne pomaly, ťažko sa každá najmenšia vec vypapráva z toho nášho chaosu.

Ohľadom Tvojho divadelného kusu, ktorému Šk. chce ponechať len pôvodný názov „Chudobná rodina“ („Krása krás“ že by vari bolo trochu krikľavé), Ťa prosí, aby si ho Matici ponechala, keď sa stroje tlačiarenské, čo prišli z Ameriky, poťažno z Bratislavy, domontujú, sa hneď počne tlačenie čakajúcich prác, medzi ktorými je i táto Tvoja, a ohľadom honoráru Ťa Matica iste neukráti.

Ten prvý zväzok Tvojich prác v Tatrane sľubujú, že bude do konca januára, no ja budem rada, ak bude do pol februára. Tam Ti bude ešte prichodiť i doplatok na honorár, lebo i honoráre idú hore podľa drahoty a vyššej ceny kníh.

Tvoju sľúbenú mi prácu pred februárom nečakám,[46] keďže sa to nedá len tak sfúknuť — a čakám ju trpelive a teším sa na ňu. Či si prvé číslo „Živeny“ dostala? Administrácia a expedícia totižto prešla z Lipy do Tatrana, nuž neviem, či sa polepší a či pohorší v porovnaní s predošlou.

A, Timravuška moja, ako sa dostať k tým Tvojim americkým, t. j. v Amerike uverejneným prácam? Máš ich Ty zachované? Či Ti ich neposlali? Ak ich nemáš, to bude ťažká vec dostať ich sem z druhej časti sveta. Ak ich máš, mi ich len pošli, veď nám ich už — — — neprídu vziať — — — A či by si tie americké práce chcela mať spolu v jednom zväzku? Či sa môžu miešať s tunajšími? Ale prvé je, aby sme ich dostali do rúk.

Že si sa stala opatrovkyňou v detskej opatrovni, a k tomu ešte doma, na Ábelovej, kde môžeš bývať s mamou ako posiaľ, by samo v sebe nebola zlá vec — ale ak Ťa to má zabíjať ako spisovateľku, to je už nedobré. Preto by ja chcela mať pre Teba penziu, a nie úrad. Nuž, ale chcenie bez možností splnenia je jalová vec. Jediná jasná a milá vec z tej Tvojej zprávy sú slová: „— Ináč k deťom som už privykla a s radosťou som s nimi.“ Či by sa Ti nezachcelo o nich písať? Také horniacke detské obrázky, hoci i s mnohými tôňami, to by mohla byť vzácna vec. Nahovárať Ťa, pravda, nejdem, azda sama pocítiš vnuknutie k tomu. A vskutku som už viac ráz myslela na to, že si Ty posiaľ o deťoch temer ničoho nenapísala. A to postavenie máš už od začiatku školského roku, a ešte si plat nedostala? Toto v našej republike tiež vari každý musí zakúsiť, kto sa dá u nás na aké-také učiteľovanie. Či máš tam niekoho, kto by v tejto veci písal patričným fóram? I tu sme museli v záujme našich škôl celé haldy dokumentov popísať, kým to prišlo do koľaje, a nebolo by ešte prišlo do nej, keby sme nemali skúseného a zaujatého za vec pána radcu Mareša. Ja na Živeniných školách vôbec nevyučujem, keď nemáme uspôsobilosť k tomu. A teraz už máme dosť učiteliek. Slovenčinu a niektoré iné predmety vyučuje i moja nevesta.

Bývam i teraz v tej štvrti mesta, čo vtedy, keď si bola Martin navštíviť, len teraz bývam z druhej strany Matice, a to v susednom dome pri nej. Ale mám vcelku len dve malé izby (avšak vidné, slnečné), malú kuchynku a drobnú špajzičku. Mnoho náradia som musela odpeľať, čo som ho nemala kam dať. Aspoň mám menej roboty s riadením.

Nateraz som zdravá, len ma v hrdle škriabe, mám ho zapálené. A nanič, mokré počasie je.

Tú Irenku som i ja bola prosila o ďalšie črty z dediny, neviem, či bola dostala môj list, keďže je tá poštová doprava tam taká dešperátna, ako Bazovský píše.[47] A ten pôvodný dialekt reči keby dôsledne používala — to je tiež dôležité. Zbohom! V očakávaní sľúbeného Ťa úprimne pozdravuje Tvoja

E. Šoltésová

*

Turč. Sv. Martin 15. II. 1921

Drahá Boženka!

Tvoju posielku som dostala, zaradovala som sa jej a rukopis som hneď aj prečítala — lebo keď som ho už raz počala čítať, som ho, rozumie sa, nemohla odložiť, kým som ho do konca neprečítala. S Timravou sa mi to vždy tak povodí. Je to zasa dobrá práca v svojom spôsobe. Že je trúchlivá, tým práve je verná životu, keďže ľudský život veľmi je navštevovaný a popretkávaný trúchlivosťou. Keď len samé pekné a dobré veci opisujeme, to sa nám síce páči, lahodí to človeku, lebo chceli by sme, aby ľudský život taký bol — ale skutočnosti to nezodpovedá. A skutočnosť chce byť pravdive opísaná. Najväčší majstri sú tí, čo ju vedia pravdivo poňať; podať — i to, čo nám lahodí, i to, čo nám vadí — tak ako je v samom živote. A Ty si šťastne nadaná v tom, že to, čo nám vadí, podávaš podľa pravdy v samých svojich osobách, v ich povahách. Neokrašľuješ ich, čo by si ich ako i sama radšej mala krajšími, ale ich podávaš takými, akí oni musia byť podľa svojej nátury v daných okolnostiach. To je veľké a zriedkavé umenie. Tak i Tvojmu Paľovi Ročkovi, chudáčiskovi, mimovoľne musíme uznať, že nemohol byť ani pred chorobou rezkejším, robotnejším; vrodenú náturu ani inakší ľudia nevládzu celkom prekonať. Z druhej strany však je zas celkom pravdivo poňaté, že Zuza, jeho žena, nehľadela takto na vec, ale považovala to za svoje takrečeno životné nešťastie, lebo na tom stroskotala sa jej spokojnosť, že jej muž nebol taký rezký a chtivý do roboty, ako by si ona bola žiadala. V spolužití ľudí, nielen u prostého ľudu, ale ani u nás, „vzdelaných“, nehľadí sa zhovievavo na vrodenú povahu, ale požaduje sa urputne to, čo osobné alebo rodinné záujmy vyžadujú — keďže podmienky života na nich závisia. Život neberie ohľad na vrodenú povahu, len žiada plnenie povinností — ale spisovateľ musí sa vhĺbiť do rozmanitosti ľudskej povahy, ak chce na svetlo vyvádzať opravdivých ľudí. A tohoto zriedkavého daru Ty máš v neobyčajnej miere. Iní sa všemožne usilujú opísať svojich ľudí znútra i zvonku — a nepodarí sa im presvedčiť nás o ich pravdivosti — Ty nám ich bez námahy (tú prekonávaš v sebe, bez svedkov) predvádzaš v ich počínaní si. No veď Ty to vieš, toto by som mala písať nie Tebe, ale o Tebe, recenziu. A na to aj príde. Keď aj nie ja, ale iní budú o tom písať.

Dosť na tom: i táto Tvoja práca je dobrá. Trúchlivosť pravdivá, bez protivnej sentimentálnosti, ktorá v duši ľudu nemá miesta.

Čo sa strojíš napísať veľkú prácu, v ktorej by si si vyliala, ako vravíš, všetku trpkosť, nazbieranú od prevratu, to urob, prosím Ťa — a viem, že to bude práca, ktorá zas poriadne zaváži v našej spisbe. Nad tým sa netruď, že náš ľud budeš musieť opisovať z veľmi špatnej strany — takým sa on teraz nielen u Vás, ba vôbec nielen u nás, na Slovensku, ale všade vo svete ukazuje v úžasnej miere. To je chorobný stav, následok účinkov vojny, ktoré u každého národa javia sa podľa jeho povahy. A to verne opísať je dôležitá vec. I to bude pre budúcnosť dôvod proti vojne. Len napíš tak, ako sa Ti to v mysli kľuje. Taká práca nedá sa sfúknuť, potrvá dlhšie, najmä pri Tvojom inom povolaní, ale čo aj dlho, len nech sa stvorí. A náš ľud sa pomaly vylíže z tohoto mravného úpadku, keď sa povolaní činitelia budú oň verne starať. A ja pevne verím, že sa budú tí, čo vyjdú z našich škôl — i keď ja tej šťastnej doby už nedožijem. Ale Ty len píš podľa pravdy.

Nuž pri určovaní toho honoráru[48] za Tvoj divadelný kus bola veľká dobroprajnosť voči Tebe u všetkých výborníkov. Podľa uzavretia mal by sa kus tlačiť v 5000 výtiskoch a z každého výtisku Tebe koruna. Ale udeľovanie práva predstavovať kus na javištiach má potom patriť Matici. Či Ti tie podmienky už odpísali? A či by si nemala tému i na ďalšie divadelné kusy? I na vážne, nielen na veselohry? To by sa Ti iste najlepšie odplácalo. Najmä Matica by Ťa neukrivdila. Ale už ten riadny, hoci skromný dôchodok, aký by som Ti ja bola chcela poistiť, to akosi ťažko ide. Možno však, že sa pozdejšie i to nájde.

A ten prvý zväzok Tvojich „Zobraných spisov“ sa už, chvalabohu, dokončieva, už vari obálku tlačia. I tu chcem, aby bola taká miera, že by sa aspoň koruna dostala spisovateľovi od výtisku, ale i tak to vyjde menej, lebo hárkov je v takom zošite aspoň raz toľko, ako vydá jeden divadelný kus a výtiskov je, zdá sa mi, len 2000, tak by si k obdržaniu už honoráru mala za tento zväzok dostať ešte to, čo chybuje do 2000 Kor. A okrem toho ešte honorár za odtisky pre Malú knižnicu.[49] A počujem, že je už aj poptávka od obecenstva na tento Tvoj prvý zväzok. Tak teda hore hlavu, a len opravuj tie americké veci z tých Tvojich prvotín, čo boli v „Slovenských novinách“, sú štyri celkom dobré, tie prídu tiež do „Zobraných“ — a tri Ti pošlem naspäť, či by si sa reku nepribrala prepracovať ich trochu, keď si ich sama prečítaš. Bolo by dobre, len keby si mala času.

Ten zošitok Tvojich poviedok dr. Menšík poslal aj mne, ale som ho ešte nestačila prečítať.

No ale som Ti už dosť načarbolila. Dobre sa maj a hľaď trochu veselšie na tento stenajúci svet, veď sa on zasa trochu rozjasní. Ľudia prídu k rozumu a pomery sa napravia. A Irenka pomýšľa písať ďalej „Črty z dediny“?[50] Zbohom! Pozdravujeme Ťa Tvoja

E. Šoltésová

*

Dobronivá 29. novembra 1922

Drahá Boženka!

Ako vidíš z datovania, som nateraz nie v Martine, ale na Dobronivej. A síce prišla som k svojim milým Slávikovcom na celú zimu, aby mi ľahšie išlo odtrhnúť sa od tých svojich úloh v Martine, ktoré plniť mi už ťažko padlo. Spolok Živena s pomocou pána radcu Mareša[51] už dobre prišiel do prúdu v svojej činnosti a redigovanie časopisu „Živena“ od Nového roku prevezme azda slečna Anna Škultéty.[52] Mne sa to stávalo už veľmi obťažným, najmä pre slabý zrak.

Pre to uvoľnenie mám hneď, ako vidíš, i viac času na dopisovanie, keď Ti takto bez naliehavej príčiny píšem. Pobáda ma k tomu najviac, že už dávno neviem ničoho o Tebe. Si zdravá? I maminka? A píšeš voľačo? Nezabúdaj, že si nám sľubovala bola akúsi väčšiu prácu — ku ktorej látku iste už dávnejšie preváraš v sebe. Len sa priber k nej za prvačasu, i keď by Ti to ťažko padlo — lebo škoda každej práce, ktorú by si Ty mohla napísať a nenapíšeš jej. Toto Ti odkazuje i Kukučín, ktorý pred dvoma týždňami bol tu na niekoľko dní so svojou ženou a za ten čas prečítal si niektoré Tvoje práce i z „Pohľadov“ a zo „Živeny“ — „Hrdinov“. Osvedčil, že taká spisovateľka, ako si Ty, mala by svoj zvláštny, vynikajúci význam i v ktorejkoľvek z veľkých, bohatých literatúr Európy, nielen v našej malej. Nuž na také vysvedčenie od Kukučína môžeš byť hrdá a malo by Ťa obodriť k ďalším prácam. To, že v našom malom, úzkom domácom svete nenachádzaš ani plného uznania, ani slušnej odmeny, Ťa nesmie znechutiť, lebo vždy to tak bývalo — a nielen v našich tesných pomeroch, ale i u veľkých a bohatých národov —, že najlepším ľuďom, ktorí produkovali vynikajúce veci či v umení, či vo vede, dostalo sa ocenenia a uznania až po smrti. Zle je, že majú taký nevďačný, otupný osud, ale má to svoj vysoký zmysel, hoci ho my, ľudia, nechápeme a nepáči sa nám. Na nič takého nehľaď, len píš, ak môžeš, ak máš v sebe, čo k tomu treba. A to iste máš.

A ako je s opatrovňou u Vás? Trvá ďalej a máš ju Ty? A môžeš po vybavení tej povinnosti večer pracovať? Človek o Tebe ničoho nevie, i v tom si mlčanlivá až priveľmi.

Zbohom. Dobre sa maj a ohlás sa mi sem na Dobronivú, budem tu do jari, ak ma niečo nepredvídaného neodvolá do Martina.

*

Turč. Sv. Martin 25. V. 1923

Boženka moja drahá!

Tvoj list som dostala a v ňom i odpoveď asi na všetko, čo som vedieť chcela.

Že neprídeš teraz na večierok,[53] Ti nemôžem za zle mať, len je tá prekážka, ktorá Ti bráni prísť, zasa nešťastná — ťažká choroba Tvojho sestrenca.[54] Ale veď je azda nádej, že vyviazne z nej? Strašné je to, ako rodičia musia vždy stŕpať o zdravie a život detí — až je im samým život ťažký preto. A viem, že Krpelcovcom už jeden syn bol umrel. A teraz Ty, sama ešte zronená, musíš im ísť na pomoc v trápení. Pritom svoju bolesť trochu pozabudneš, najmä ak Vám chorý vyzdravie. A to by sa Ti veľmi zišlo, lebo sa žiaľu priveľmi oddávaš.

Že sa mi sľubuješ na návštevu toho leta, som naozaj rada a chcela by som, aby si sa dlhšie pobavila, ak sa budeš tu dobre cítiť. Teraz, ako som sa sprostila redigovania „Živeny“, mám i ja potrebného slobodného času a veľmi si bláham preto. Len iste príď; keď Ti bude vhod prísť, sa mi bez okolkov opovedz, oznám, že vtedy a vtedy prídeš. Vítaná mi budeš, o tom môžeš byť presvedčená.

Ja som očakávala, že sa Ty zúčastníš beletristickou prácou na konkurze „Pohľadov“,[55] a bola som sklamaná, keď Ťa tam nebolo. Tie práce, čo boli tam, sú síce niektoré literárne cenné, ale nie dosť ucelené, len akési úryvkovité. O tej Tvojej práci, čo si ju ešte v januári poslala Krčmérymu, som od neho vyrozumela, že je to divadelný kus,[56] a tak už chápem, prečo tak otáľa s ňou. Ale, pravda, odpísať by Ti bol mal, čo je vo veci. No veď on Ti iste aj odpíše. S divadelnými kusmi je hodne ťažkostí, je pri nich mnoho špeciálnych požiadaviek, ktoré autor musí dobre znať a splniť, ak chce vyhovieť. Ak tým požiadavkám nevyhovujú, ostanú temer nepovšimnuté pre divadelnú potrebu (ak sa nedajú akosi prispôsobiť, skrátiť, alebo niečo dôraznejšieho vsúvnuť), čo by aj boli zaujímavé a ušľachtilé. Slovenskí autori sú v tom ešte vôbec slabí. Ale čo je divné, Urbánkove kusy, ktoré umeleckej ceny vôbec nemajú, sa predsa najviac hrávajú — pravda, len na počiatočných ochotníckych divadlách, kde sa vyžadujú ešte naivné veci a sentimentálne efekty.

A — prišlo mi na rozum — či by si Ty prípadne ten divadelný kus, čo máš u Krčméryho, ak ako taký neobstojí — nemohla dosť zľahky prepracovať ako poviedku, novelu? V novelistickej beletrii si sama svoja, podávaš deje a osoby nenúteno a neobyčajne pútavo, kde v divadelnom kuse si tiesnená formou, obetuješ jej voľný pohyb a predsa celkom nevyhovieš — podáš vec okyptenú, i reč je nútenejšia než vo voľnej poviedke. No v tomto prípade určite súdiť nemôžem, ale bude to asi tak. Som zvedavá, čo Ti odpíše Krčméry. Keby na mne bolo a bola by som ešte redaktorkou „Živeny“, by som ten kus uverejnila len ako na čítanie. No, ale už dosť. Ak nebude prijatý, tým sa znechutiť nedaj.

Ja som už privykla na martinskú klímu, nateraz som zdravá, len ma kríže bolia, akýsi úsad mi vrazil do nich. A dnes je ten večierok — idem naň len z povinnosti. Ja už nerada mám večerné zábavy.

Zbohom ostávaj a premáhaj smútok. Keď prídeš, viac sa o všetkom pozhovárame. Len príď. I dotiaľ pozdravuje Ťa Tvoja

E. Šoltésová

*

Turč. Sv. Martin 12. febr. 1925

Boženka moja drahá!

Vďačne som ju prijala i opozdené Tvoje blahoželanie[57] k svojej sedemdesiatke, i ďakujem Ti zaň srdečne. Aj iní mnohí sa tak opozďujú. Bolo to i pekné, i milé, zavše i dojímavé, ale zato som predsa rada, že je už po ňom, že nastupuje zasa pokoj — a chvála Bohu, že som to dosiaľ prežila pri stálom zdraví. Nikdy by som sa nebola ponazdala, že vôbec dožijem takého veku.

A tento môj vek, vidíš, mal by Ťa pobodnúť, aby si už prišla na tú sľúbenú návštevu ku mne, lebo ak ešte ďalej tak chceš odkladať so splnením sľubu, ani nezrieš, len keď sa Ti celkom odsťahujem z dosahu možnosti návštevy. Či v lete mávaš vakácií dva mesiace — a či menej? Ak prídeš v lete (lebo, že prídeš, na to rátam), to je iste z mnohého ohľadu príjemnejšie, ale v januári zas je tu mnoho všelijakých zábavných príležitostí, na ktoré by si sa mohla podívať — hoci len aby si to mohla spisovateľsky upotrebiť v nejakej spoločenskej novele. Na leto bude zhromaždenie Matice a Živeny pestrejšie než inokedy, lebo má byť pritom i ľudová slávnosť, hlavne zo Zvolenskej by ju mali vystrojiť, kde sú kroje ešte zachované medzi ľudom. Ale po menších grupách budú iste tu aj z iných krajov, a môže to byť veľmi pekné. Nuž vystroj sa na vtedy — ak sa zriekneš nároku na pohodlné ubytovanie. Ja Ti totižto miestočko na každý pád rezervujem, len žiadúceho pohodlia na vtedy nemôžem sľubovať. Ale nahradíme si to pozatýmne, potom sa musíš tu dlhšie zabaviť. Toto by bolo moje pozvanie, nuž tak si zariaď veci.

To je smutná vec pre našu spisbu, že Ty takto nič-pre nič nepíšeš. Miesto aby nám spisba bola rozkvitla, nám od prevratu v novej slobode akosi schudobnela. Temer všetci, čo do prevratu písali, od prevratu akosi zamĺkli, oddávajú sa iným veciam. Tak i my, staršie a staré slovenské spisovateľky — a nové akosi nepovstávajú. Vansová bola sa pobrala do väčšieho historického románu,[58] ale od smutnej smrti muža[59] tiež ochromela, aj chorľavie, aj má s domácnosťou dosť roboty. Podjavorinská pracuje ako nejaká úradníčka v Červenom kríži (lebo tiež nemá z čoho žiť), zo mňa je tiež nie veľký osoh, lebo, hoci nemám rodinných starostí, mám primnoho vyrušovania so Živeninými spolkovými a inými vecami. Tak časopis „Živena“ zle obstál, neborká redaktorka nikdy nemala v zásobe príspevkov, vždy musí zháňať kde-čo, aby číslo zaplnila, nuž sa čísla i opozďujú. Je to naozaj bieda. Vidíš, Ty si bola mala v hlave akúsi dlhú prácu, čo si mi ju už pred rokmi (za vojny, po „Hrdinoch“) sľubovala — a len sa nepriberáš k nej. To je nie pravda, že je to všetko „malicherné, nepotrebné, bezvýznamné, keď koniec je smrť“ — že smrti nik neujde, to vedia ľudia od nepamäti, a predsa tvoria krásne, nesmrteľné veci, na útechu iných — a to je krásna úloha. Komu je daná schopnosť k tomu, ten má hriech, keď ju umlčuje. Tak i Ty daj ešte našej spisbe, čo jej môžeš dať, lebo Tvoje diela zostanú navždy cenné v nej, otupno je, že si nedocenená teraz, že Ťa až po smrti budú oslavovať — ale tak sa vodieva najlepším.

*

Turč. Sv. Martin 11. okt. 1925

Drahá Boženka,

Tvoj list som dostala a potešila som sa mu, ale to ma mrzí, že sa Ti chuť do spisovateľskej práce ešte neprinavracia. Viem, že Ťa vyčerpáva zaneprázdnenie s deťmi, to iste musí sprobúvať nervy, ale potom od štvrtej cez celý dlhý večer máš pokoj, z toho keby si si ustanovila aspoň dve-tri hodiny spisovateľskej práce, s prísnosťou oproti sebe, nuž by z toho predsa boli konečne viditeľné výsledky.

Teraz najprv na každý pád mala by si tak usporiadať, skorigovať tú Tvoju už napísanú dlhšiu prácu,[60] aby mohla byť uverejnená — veď je to preškoda takto jej neposkytnúť obecenstvu — a z druhej strany Teba samu tlačí tá nedohotovenosť jej a zaviazanosť i pred sebou samou dohotoviť ju. Keby si tú už dala na svetlo sveta, by sa Ti odvalila ťarcha z hlavy — a spolu i odvalila by sa Ti prekážka k ďalšiemu písaniu. Hneď by si potom mohla zachytávať pomaly nejaký nový námet, ktorý bezpochyby už i máš, a že ho nemôžeš vyniesť na svetlo, hádam ho i zunúvaš udržovať v sebe. Keby si sa priprela do tej práce, nemala by si tých zunovaných zúfalých večerov, pri sústreďovaní mysle k práci by Ti prešli užitočne, a keď práca i nejde tak ľahko a rýchlo, ako by sme si žiadali (aj mne ide vždy ťažko), predsa sa len pomaly poskladá a má svoju cenu. Priber sa, prosím Ťa, už nám kvôli, čo tak na to čakáme. Povznieslo by Ťa to i nad tie nepríjemnosti, čo máš, veď tých viac-menej máme všetci.

Že sa Ti tu v Martine páčilo, tomu som rada a pamätám na to, že si sa mi sľúbila i na zimu, v januári, keď budeš mať zimné prázdniny. Príď len, budem Ti rada. Tu sa vždy nájde nejaké vyrazenie, slávnosti, výstavky, divadlá, schôdzky atp. Dnes napríklad bola veľká hasičská slávnosť, alarmy, akoby horelo, a vo veľkom próby hasenia s ohromnými rebríkmi a všelijakými striekačkami. Hasičstva bolo tu z celého Turca, ani vojska. Dnes týždeň zas bola slávnosť kladenia základného kameňa pod Štátny ústav pre zvelebenie živnosti a s tým spojené všelijaké výstavky — a tak vždy sa niečo nájde. Nuž nebolo by to od veci, keby si sa potom do tej penzie sem dala. Len keby to už bolo.

Opytuješ sa, či i u mňa bola taká duševná skleslosť, keď mi všetci moji najmilší vymreli, ako je teraz od smrti Tvojej maminky u Teba. Nuž po smrti syna i u mňa to za roky trvalo, že som len s nechuťou, nevediac tomu zmyslu, z prinútenosti konala svoje povinnosti. Ale predsa práve po jeho smrti[61] vzala som na seba prácu a starosť redigovať „Živenu“, a tým upútaná nestačila som sa oddávať osobným žiaľom a bolestiam. Tá strata syna ani do smrti neprestane mi byť živou ranou, ale svedomité končenie povinností naučilo ma zoznať u seba aj iného zmyslu života ako len rodinného, takže už najmä od prevratu zas cítim nejaký záujem na živote a nežiada sa mi tak neodvratne ísť za mojimi milými ta, kde ma predišli, miesto toho, aby ma oni (aspoň deti) tu boli prežili. Mne však to osamotenie vo veľkej miere uľahčuje tá okolnosť, že som od prírody bola samotárkou, hoci som z druhej strany aj pre osviežujúcu spoločnosť ľudí mala zmyslu, a mám ho i posiaľ. Tak žijem iba povinnosti byť svojmu národu užitočnou v tom, čo mi je udelené, a ja som dosť spokojná i bez šťastia. A smrť čakám s dobrým očakávaním — len keby som si jej nemusela vybojovať ťažkou chorobou.

*

Turč. Sv. Martin 6. febr. 1930

Boženka moja drahá,

Tvoj sľúbený list som dostala a nepotešila som sa mu, keď som ho prečítala. Že si bez vôle do písania, to už dávno badám, ale že by si sa tak utkvele do toho vpravovala, som nepredpokladala.

Že nemáš veselý život na odľahlej dedine, Ti ja uverím, ale práve preto mohla by si si ho zaplniť písanou prácou, hoci najprostejšími námetmi z dediny, to by Ti myseľ zaujalo, nenechalo by Ti času na neblahé znechuťovanie sa a boli by to pre našu spisbu cenné veci, hoci by si i len tie ábelovské deti, čo si sa nimi zapodievala, opisovala v ich hovoroch a konaní. A v práci zachytenej hlásili by sa Ti hneď aj iné, väčšie námety. A že by si sa s nimi páčila aj v terajšom svete, o tom Ťa môžem ubezpečiť, tí mladí literáti Ťa veru zo sedla nevyhodia, len Ty sama seba neodstraňuj z radu pracujúcich. I tí, čo Ta nahovárali, aby si sa dala do penzie, to chcú docieliť, aby si písala, a rátajú na to, že i budeš písať. A dr. Menšík azda i docieli tú väčšiu penziu pre Teba, keď sa za to zasadí. Ak by bola dostatočná, by si sa potom mohla presťahovať do mesta, ak sa Ti žiada medzi ľudí, a to by Ti dodalo záujmu k životu. Tak do Bystrice alebo sem, do Martina. Život je síce nikde sám v sebe nie radostný, ak v povahe človeka niet k tomu podnetov, ale viac rozptýlenia mysle sa nájde, kto za tým ide. O tomto trochu porozmýšľaj, a čo prvé pôjdeš do Bardejova, sa na viac dní zastav u mňa, aby sme o tom mohli spolu pouvažovať. Nemusela by si sa od Ábelovej celkom odtrhnúť, lebo nie je isté, či by sa Ti inde lepšie páčilo, ale akási väčšia premena v živobytí by Ti azda dobre urobila. Ty si vždy rada pozorovala ľudí, to by Ti azda i do písania urobilo chuti.

Tá choroba Ti, pravdaže, nemôže dodať dobrej vôle, že Ťa v tej hlave nepokojí, ale ináč na kornatenie ciev trpí prevažná, veľká väčšina ľudí v Tvojom veku. Viac-menej trpíme tým všetci, lenže jedni vo väčšej, druhí v menšej miere, ale preto neochabujeme ani v chuti k práci, ani v záujme o životné veci, i svoje, i národné a všeobecné. Ja v svojom veku, ale už aj dávnejšie, som každú chvíľu na smrť pripravená, lebo tiež mám vekové obtiaže, lenže ja na tú smrť nečakám netečne, ale sa usilujem spraviť ešte i to, i to, kým som tu, a to usilovanie ma udržuje pri živote a chráni ma od nechuti k životu, hoci pre mňa býval taký ťažký a proti mojej povahe obrátený, že som si ho nijako nemohla obľúbiť. — Ale neborká Vansová, tá je už zo všetkých najväčšmi na poľutovanie. Cez celý život mnoho trpela pri nervove chorom, nespokojnom, iste i neuznanlivom mužovi, a teraz, i sama dávno chorľavá, takže zavše ostane bez seba a je blízka smrti, musí popri domácej robote písať a písať ako najatá, kvôli honorárom, aby splácala ten ohromný, na státisíce idúci dlh, do ktorého upadla skrze trafiku, ktorú jej chovanica mala s istým legionárom[62] do kompánie, a ten vraj márnil peniaze a nemajú mu čo vziať. Aj Vansovej dom je pod sekvestrom na ten dlh. Tak vidíš, Ty si lepšie opatrená, len sa zo seba scháp. A príď čím skôr, aby sme sa poradili.

*

Turč. Sv. Martin 6. nov. 1930

Boženka moja drahá,

často musím myslieť na Teba, vari každý deň, že tak ničoho o sebe nedáš znať. V auguste som Ťa očakávala, že cestou z Bardejova sa u mňa zastavíš — a Ty len nič. Iba ten „Pódi“ v „Živene“ čo svedčí o Tebe — a ten veru svedčí dobre. Teraz už zjavujú sa v nej viaceré nové, moderné talenty,[63] ale najlepšou a najzaujímavejšou beletriou je i teraz táto Tvoja. To nové je zväčša dosť prázdne, darmovravné, len u niektorých javí sa nová, dosť cenná originalita. Teraz už ukončieva sa slovenská ženská beletria, písaná farárskymi dcérami a farárkami, a nastupuje nová, svetská, nuž rozdielnosť ducha medzi obojimi musí byť zrejmá. No zato i farárky a farárske dcéry budú písať ďalej, lenže pomiešané medzi inými a tiež zmodernizované. Či budú schopné svoj slovenský ľud, medzi ktorým žijú, tak pochopiť a opísať, ako si to urobila Ty, veru neviem, je však pravdepodobné, že ani ten ľud už nebude takým zaujímavým, originálnym predmetom pozorovania a opisovania, ako bol dosiaľ. Väčšia školovanosť, kultúrnosť, vypudí jeho svojský charakter, ktorý i pri jeho veľkých chybách má svoje veľmi cenné strany. A tým, vidíš, i Tvoje spisovateľské dielo zostane navždy veľmi cenným pre národ, že si mu Ty taký výborný obraz svojho novohradského slovenského ľudu namaľovala (slovami) — a to s umením k svojmu predmetu priliehavým. To Ťa môže hlboko tešiť, hoci Ťa v bežnom zmysle neobohatilo. Nedávno bol u mňa na návšteve Andrej Mráz, čo písava úsudky o literárnych prácach do niektorých našich časopisov (bol i so svojou ženičkou,[64] tiež ešte nedokončenou študentkou filozofie, ako i on sám), a i on pokladá Teba za najlepšiu slovenskú beletristku. Len, pravda, každý, kto Ťa zaspomína, iba to ľutuje, že už ďalej nepíšeš — hoci by to boli len krátke črty. Aj ja to ľutujem.

Ale aj to by som veľmi rada vedieť, ako si teraz so zdravím. Či Ťa to sipenie v hlave ešte nepokojí? A vcelku či sa horšie cítiš ako predtým a či asi rovnako? A tá penzia je zatoľká, že dobre môžeš z nej vyžiť? Opatrovňa už celkom prestala?

*

Turč. Sv. Martin 19. dec. 1931

Drahá Boženka!

Tvoj list v novembri a teraz Tvoju pohľadnicu z Bratislavy som dostala a obom sa potešila. Pohľadnici už preto, že je mi dôkazom, že si sa išla trochu prevetrať do sveta z Tvojho domáceho puta, čo Ti je zdravé a užitočné — a listu preto, že mi aspoň čo-to zvestoval o Tebe — a už najväčšmi ma potešilo, že máš dobrý úmysel napísať ešte aspoň tri práce, čo mi je najlepším dôkazom, že Ti duševné sily ožili. Len sa, prosím Ťa, naozaj zober a chyť sa už do tej, ktorá sa najväčšmi pýta na svetlo sveta. Mne, ale i všetkým, ktorí sa o našu spisbu zaujímajú, sa už naozaj žiada čítať voľačo od Teba, lebo v tom je vždy rýdza, opravdivá hodnota. Naproti tomu tá terajšia mladá beletria je zväčša akási prázdna, nezáživná, neznajúca okrem pohlavnej lásky nijakého záujmu.

Viem i po sebe, ako ťažko padne nastrojiť sa do spisovateľskej práce, ktorej plán sa nám pletie v hlave, a aké ťažké i celé jej tvorenie, hatené nespokojnosťou s ňou — mnohé sa zavrhne, inak sprobúva — ťažký a zdĺhavý pôrod je to, ale nedaj sa tomu odstrašiť, lebo čo ešte môžeš napísať a nenapíšeš to, to bude strata všetkým nám, ktorí Ťa tak radi čítame, ale hlavne bude to ukrátenie našej spisby o dobré veci, ktoré by dvíhali jej cenu, keby sa boli napísali. Nenapísať ich je ujma i pre našu spisbu, i pre budúce čitateľstvo. Toto uváž a uver a chyť sa do toho, ak Ti je len možno.

Ináč aj Ty by si mňa mohla podobne napomenúť, lebo ani ja ničoho neprodukujem okrem niekedy nejakého článku. Ale moja beletria stála vždy na slabých nohách, zabŕdnutá do idealizmu, ktorý život neospravedlňuje, teda odchyľuje sa od životnej pravdy, nuž sa už nechytám do nej. I čo som sprobovala, som musela zavrhnúť. A ani takého pokoja nemám, že by som sa jej mohla základnejšie venovať. A stará hlava už nevládze vyšinúť sa do nových spôsobov.

Ale Tvoje práce všetky držia svoju hodnotu i podržia ju navždy. Ty, žijúca vo svojej dedine a píšuca z jej sveta, dokazuješ takú vzácnu silu. To je, vidíš, dar od Boha.

*

Turč. Sv. Martin 8. sept. 1935

Drahá Boženka!

Literárne veru už nepracujem nové veci, ale zobrala som si, povyhľadávala kadejaké staré drobné zápisky,[65] akých som mnoho už aj popálila, aby sa, čo sú na uverejnenie súce, povyberali a voľakedy uverejnili. Na tie Tvoje sa teším ako na dobrý, jadrný pôžitok, lebo naša terajšia novelistka, nechcejúc zaostávať za módou, usiluje sa okúzliť nás svojou najmilšou témou: sexuálnymi scénami alebo aspoň vábnymi narážkami na ne. No, ale dosť. Už som Ti nahradila aj zameškané.

*

Turč. Sv. Martin 1. III. 1936

Drahá Boženka!

Najväčšmi ma v Tvojom liste potešilo, že máš dve práce napísané — chvála Pánu Bohu! Len prekonaj lenivosť a pousiluj sa prepísať ich do čista[66] — veď človek už túži po niečom dobrom v tých našich časopisoch. „Živena“ je síce, dľa úsudku kritikov do veci sa rozumejúcich, vynikajúcim moderným časopisom i čo do obsahu a čo do vystrojenia, že sa nikde nemusíme za ňu zahanbiť, ale my, staršie, jednako nemáme z nej úprimnej radosti, lebo nám je nie po srdci, ako nám je nie po srdci vôbec celé terajšie panujúce umenie. Nie som zvedavá naň, v ničom ma nepriťahuje, som akosi celkom odvrátená od neho. Dopustím, že je to prílišná averzia,[67] ešte i pre môj ozaj už prestarlý vek, ktorý musel v jednom priebehu prekonať tie ohromné prevraty v názoroch na život i na všetky duchovné a mravné názory. Doslovne súhlasím s Tebou vo všetkom, čo si tak rozhorlene v Tvojom liste o moderných spisovateľoch napísala. A Ty si aj zvláštne oprávnená takto súdiť o nich, lebo Tvoje písanie bolo vždy pravdivé, nekompromisné, nie priidealistické ani sentimentálne, takže vždy je radosť čítať ho. Ale na mnohých z tých terajších to vyťahovanie špatností núti človeka odvracať sa od nich. Ľudí nechcú mať, iba karikatúry, čo nie je karikatúra, nemá u nich platnosti.

No, ale už dosť, škoda sa rozčuľovať. — Nadovšetko Ti praje ozdravenia Tvoja stará verná

Elena Šoltésová

Nože keď tie Tvoje nové práce budeš sem posielať, neadresuj ich na redakciu „Živeny“, ale výslovne na pani Annu Škultéty, redaktorku „Živeny“. Ona Ti ich ako predtým podľa potreby skoriguje a inak ponechá nezmenené.

*

Turč. Sv. Martin 15. júna 1938

Drahá Boženka!

Každý deň sa Ti strojím písať, ale aj každý deň Ti nenapíšem — ani vôbec v ničom neurobím osohu — to je ten požehnaný vysoký vek. Svoje vlastné písmo ledva vyšlabikujem. Ani naše slovenské časopisectvo, v mladom veku moje najmilšie čítanie, ma už nepriťahuje. Mnoho suchopáru — a ani ten nie vždy nášho vlastného. Keď sa mi žiadalo trochu z neho sa zotaviť, som sa vždy utiekala k Timravinej „Novohradskej dedine“[68] — a vždy som osviežela, i hocky som to už po tretí raz bola čítala. A že tá Timravina pravda, nikdy nelichotiaca, osviežuje, je dobrým vysvedčením pre náš ľud. Časopis „Živena“ bol najzáživnejší okolo tej Timravinej sedemdesiatky, i teraz najradšej sa v ňom číta to, čo je od nej. Ale aj literárna kritika o nej sa dobre číta, lenže som ju ja sotva čítala všetku. Z iných časopisov. Trochu sa úfam, že tohto leta prídeš sem na ktorúsi tú slávnosť, najmä keď máš tu svojich blízkych. Ja, čo sa z domu nepohnem, som sa už aj prezvedala o nich, ale ničoho som sa nedozvedela. Tá naša americká spoločnosť by Ťa mohla zaujímať — a trochu času by si si našla aj pre mňa.



[1] tento pripojený americký súbeh — Národný slovenský spolok v Spojených štátoch amerických vypísal súbeh na literárne práce pre slovenských spisovateľov a slovenských študujúcich vo viacerých kategóriách. Medziiným aj „na pôvodnú novelu s tematom zo slovenského pospolitého života nepresahujúcu oktávny tlačený hárok. Prvá cena 150 dolárov“. Práca mala byť poslaná na adresu predsedu Národného slovenského spolku do 10. augusta 1912. Timrava poslala na súbeh svoju prózu „Mocnár“, no nebola ani odmenená a, zdá sa, ani uverejnená v americkej tlači.

[2] jury (z lat.) — umelecká porota

[3] Vám ju i prekorigujem — pretože Timrava za Rakúsko-Uhorska nemohla chodiť do vyšších slovenských škôl, nepísala správnym slovenským pravopisom. Kým bola Šoltésová redaktorkou „Živeny“, opravovala jej práce a Timrava bola spokojná s jej opravami na rozdiel od tých redaktorov a korektorov, ktorí jej menili slová i skladbu. Ba písala to i pri vydaní svojich „Zobraných spisov“ Správe Matice slovenskej 7. apríla 1948: „Použite, prosím, ,Pohľady‘ Škultétyho a ,Živenu‘ Šoltésovej, kde boli po prvé zverejňované moje práce a kde mi nebolo nikdy v ničom naprávané okrem pravopisu.“

[4] mojej neveste — ide o Oľgu rod. Hrušovskú, vdovu po synovi Eleny Maróthy-Šoltésovej Ivanovi, vtedy nedávno zomrelom (17. februára 1912). Bola učiteľkou, zomrela roku 1934.

[5] Vaša práca, čo ste nám dali do „Živeny“ — ide o prácu „Strašný koniec“, uverejňovanú v „Živene“ III, 1912

[6] o nejakú prácu pre časopis „Živena“ — Timrava neskoršie vyhovela žiadosti Šoltésovej a v „Živene“ IV, 1913, uverejnila prózu „Príde čas“.

[7] 100 Kor. honoráru — dostala ich za prácu „Strašný koniec“

[8] s A. Mamatejom — Albert Mamatej (1870 — 1923) bol významný národný pracovník medzi americkými Slovákmi, ktorý v mladosti pracoval v Martine, odkiaľ ho Šoltésová poznala osobne.

[9] chrevedná (rus.) — slabá, útla

[10] makulatúru (lat.) — v tejto súvislosti rukopis, koncept

[11] Váš rukopis — ide o „Ťapákovcov“ uverejnených v „Živene“ V, 1914

[12] Nad „Mojím synom“ — pod týmto názvom uverejňovala Šoltésová v „Živene“ úryvky z „Mojich detí“, týkajúce sa už len syna Ivana. V roku 1917 boli to časti o jeho chorobe, svadbe na smrteľnej posteli a smrti.

[13] „Pohľady“ nevychádzajú — i keď ročník XXXVI, 1916 je formálne dokončený, „Slovenské pohľady“ prestali vychádzať v roku 1916 už číslom 8 — 10, lebo číslo 11 — 12 bolo vytlačené až v roku 1919, ako sa to v ňom uvádza.

[14] „Slonovín“ — tak príhanlivo sa volali peštianske vládne „Slovenské noviny“

[15] „Cestár“ — rozumie sa Timravina próza „Ondro Karman“

[16] na súbeh poslaná práca — boli to „Hrdinovia“ a Timrava nimi zvíťazila v súbehu „Živeny“ za pôvodné novely, vypísanom v januári 1918 („Živena“ IX, 1918, str. 12). Cena bola 400 K („Živena“ IX, 1918, str. 93)

[17] Emka — rozumie sa Ema Goldpergerová

[18] Želka — ide o neter E. Goldpergerovej Želmíru Jesenskú, rod. Lehotskú

[19] p. Vranému — Václav Vraný (1851 — 1929), pôvodne učiteľ, bol v tom čase, keď ho spomína Šoltésová, kustódom Slovenského národného múzea v Martine. V botanike bol len diletantom.

[20] spisovateľčí pod menom Eleny Petrovskej — Božena Kompišová, vydatá Okrucká (1890 — 1927), vydala práve v roku 1918 spolu so svojím bratom Petrom Kompišom (1886 — 1945) „Slovenské rozprávky“. Námety podobne ako Timrava čerpala z novohradských sedliackych i panských domov.

[21] Podjavorinská… naučená na vysoké honoráre z Ameriky — Podjavorinská aktívne spolupracovala so slovenskými americkými časopismi, najmä s americkými „Národnými novinami“. Ako uvádza Margita Václavíková-Matulayová v svojej práci „Tvorba Ľudmily Podjavorinskej“, „tieto americké noviny, kam prispievala celých osemnásť rokov nepretržite, znamenali pre ňu zdroj príjmu, ako náhradu za miesto poštárky, ktoré ako slovenská spisovateľka a vlastenka nemohla dostať“.

[22] cenzúra vyhodila celý ten oddielik, kde uvádzaš hrdinku povesti Lízu Malinskú — pôvodný rukopis „Hrdinov“ sa nezachoval. Timrava sa pri druhom vydaní (u Mazáča roku 1928) pokúsila zrekonštruovať scenzurovanú druhú kapitolu. Hoci ostatné kapitoly v „Hrdinoch“ majú najmenej päť strán, druhá kapitola má len deväť riadkov.

[23] že by sa Ti za istú mieru napísaného platila tiež istá miera slušného honoráru — Šoltésová sa obrátila nedatovaným listom roku 1919 na Maticu slovenskú so žiadosťou, aby sa Timrave ako najlepšej slovenskej novelistke „z matičných fondov vyplácal istý skromný, ale stály ročný dôchodok, žeby sa bez starosti o výživu mohla oddávať literárnej práci, ku ktorej má pravé poslanie“. Šoltésová docielila len jednorázovú pomoc.

[24] keby si tak bola vstave redigovať — návrh Šoltésovej sa neuskutočnil a Timrava ani neskoršie neprijala ponuky na redigovanie (roku 1927 ju vyzvali, aby redigovala časopis materských škôl).

[25] So „Živenou“ sme dosiaľ bez papieru, preto nevychádza — „Živena“ nevyšla roku 1919 v samostatnom ročníku, ale čísla, ktoré vyšli v rokoch 1919 — 1920, tvoria spoločne desiaty ročník.

[26] kým sa nakladateľský spolok celý nebude môcť sem preniesť — z poverenia Lipy, účastinárskej spoločnosti, úzko súvisiacej so Živenou, prvý zväzok Timraviných „Zobraných spisov“ Živenou vydávaných tlačil Tatran, budapeštiansky nakladateľský úč. spolok. Pre politické udalosti rokov 1918 — 1919 však nebolo možné preniesť hotovú sadzbu z Budapešti do Martina, kde si Tatran kúpil bývalú tlačiareň Moskóczyho. Nakoniec sa potom prvý zväzok Timraviných „Zobraných spisov zostavil celkom nanovo a vyšiel až roku 1920.

[27] Dobronivci — Slávikovci z Dobrej Nivy. Sestra Šoltésovej Izabella bola vydatá za dobronivského ev. farára a cirkevného historika ThDr. h. c. Jána Slávika.

[28] istý pán Novák — ide o tlačiara Juraja Nováka, rodom zo Sielnice, ktorý žil v Martine

[29] Škultéty ubezpečil, že Ťa iste budú nejakým spôsobom podporovať — Matica slovenská vydala roku 1921 Timravinu hru „Chudobná rodina“ a ako honorár jej vyplatili 5000 Kčs, hoci za prvý zväzok „Zobraných spisov“, ktorý mal väčší rozsah, určili jej honorár 1120 Kčs (neskoršie so separátmi bolo to 3000 Kčs) a za „Dedinské povesti“ dostala honorár 864 Kčs.

[30] a Jesenský zasa si myslí, že Lipa bola gavalierskou, že ani v Češku nedávajú lepších honorárov… — Fedor Jesenský (1877 — 1958), brat Janka Jesenského, riaditeľ Tatra banky v Martine, popri svojom zamestnaní bol vtedy správcom Lipy a administrátorom časopisu „Živena“. Rokoval so spisovateľmi o honorároch za ich „zobrané spisy“ vydávané Lipou.

[31] Že sa Maďari zase hnieždia — Šoltésová tu naráža na chýry, ktoré sa vtedy šírili o prípravách Horthyho Maďarska na vpád na Slovensko. Túto náladu vystihuje aj úvodný článok „Národných novín“ (L, čís. 282, z 10. decembra 1919) „Pozor, Slováci!“.

[32] že napíšeš niečo na ten súbeh — ide o súbeh časopisu „Živena“, vypísaný v prvom čísle desiateho ročníka (august 1919, str. 15) na novely a drobné prozaické útvary. Boli štyri kategórie podľa rozsahu (udávaného tlačenými stranami formátu „Živeny“): 50 strán, 25 strán, 12 strán a 1 — 5 strán. Uzáver súbehu bol podľa kategórií od 1. XII. 1919 do 1. III. 1920. Timrava sa nezúčastnila súbehu, lebo miesto prózy poslala Šoltésovej koncom februára alebo začiatkom marca 1920 divadelnú hru „Chudobná rodina“.

[33] Tvoja práca — Timravina divadelná hra „Chudobná rodina“

[34] „Krásu krás“, na každý pád uverejním v „Živene“ — nestalo sa tak, lebo vyšla samostatne nákladom Matice slovenskej roku 1921

[35] zdramatizovaného „Detvana“ Sládkovičovho od pani Oľgy Paulinyčky — Oľga Paulíny, rod. Izáková (1876 — 1960) prispievala do slovenských literárnych časopisov. Jej dramatizácia sa neujala.

[36] Dr. Menšíkovi sme… povolili Tvoje práce — podľa zmluvy s Lipou „spisovateľka právo vydať svoje spisy ani jednotlive, ani súhrnne inému prepustiť nemôže“, a tak dr. Ján Menšik si musel pre svoj výber z Timraviných prác „Dedinské povesti“ (Praha 1920) pýtať povolenie z Lipy.

[37] chcú dať zaslúžilým starším spisovateľkám štátnu akoby penziu — pod titulom „čestný životný príspevok“ skutočne spisovatelia dostávali od štátu finančnú pomoc. Timrava ju dostávala od roku 1921, a to polročne až štvrťročne. Jej výška sa pohybovala od 3000 Kčs do 12.000 Kčs ročne (podľa situácie v štátnom rozpočte). Udeľovanie bolo spojené najmä spočiatku s byrokratickými požiadavkami o hlásení činnosti.

[38] Škultéty akosi neobnovuje „Pohľady“ — v roku 1919 z pozostalého materiálu (po ročníku XXXVI, 1916) vyšli za redakcie Andreja Mihála tri čísla, ktoré tvoria samostatný XXXVII. ročník. Potom vydávanie „Slovenských pohľadov“ prestalo a definitívne ich obnovila až v roku 1922 Matica slovenská. Redaktorom sa stal Štefan Krčméry.

[39] historické a literárne štúdie a polemie — roku 1920 vydal Škultéty knihu „Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života“, ktorou prudko polemizoval s knihou dr. Milana Hodžu „Československý rozkol“, 1920. Polemizovali spolu aj v novinách.

[40] dostalo sa Ti príjemného prekvapenia od Ministerstva školstva a nár. osvety? — ako Timrava uvádza vo svojom liste z 25. apríla 1921, nedostala na rok 1920 od štátu nič

[41] J. Menšíkov úsudok o Tvojich literárnych prácach — Menšíkove „Črty zo slovenskej literatúry“ vychádzali v „Živene“ X, 1919 — 1920. O Timrave sa hovorí v nich v poslednom pokračovaní (jún — júl 120, str. 226 — 230).

[42] slečna Anča Škultéty — dcéra Jozefa Škultétyho (1893 — 1987), ktorá mu pomáhala pri redakčných prácach. Bola činná ako prekladateľka a po Šoltésovej (roku 1923) prevzala redigovanie „Živeny“, do ktorej hodne prispievala.

[43] či si čítala v „Nár. novinách“ tú Bujnákovu črtu o posledných literárnych vydaniach — ide o článok dr. Pavla Bujnáka (1882 — 1933) „Kultúrny život“, ktorý vyšiel v „Národných novinách“ LI, 1920, č. 201 zo 4. septembra, v ktorom recenzuje Menšíkovu knihu „Črty zo slovenskej literatúry“ (separát „Živeny“). Ostro odsúdil Timravu ako autorku „chladných kópií a fotografií“, do ktorej diel si „čitateľ musí sám vmyslieť umenie“. Šoltésová sa postavila na obranu Timravy článkom „Timrava“, uverejneným v „Národných novinách“ LI, č. 208 zo 14. septembra 1920, ktorý je odtlačený v tomto výbere na str. 165 a nasl.

[44] za tie Tvoje „Skúsenosti“ dolnokubínske? — narážka na Timravinu novelu „Skúsenosť“, ktorá čerpá námet z Dolného Kubína, kde Timrava bola v roku 1900 spoločnicou vd. Pavly Országhovej. Šoltésová sa nazdávala (asi nie bezdôvodne), že Bujnák zaútočil preto tak prudko na Timravu, lebo medzi postihnutými v „Skúsenosti“ mal svojich príbuzných.

[45] zdelila som ho o krátky čas aj Škultétymu — Šoltésová myslí na Timravin list zo 14. decembra 1920, v ktorom sa žalovala, že „degradovala som zo spisovateľky na opatrovníčku“ (v materskej škole, pozn. I. K.)

[46] sľúbenú mi prácu pred februárom nečakám — ide o prózu „Skon Paľa Ročku“; o nej bližšie v nasledujúcom liste z 15. februára 1921

[47] keďže je tá poštová doprava tam taká dešperátna, ako Bazovský píše — Šoltésová sa odvoláva na článok dr. Ľudovíta Bazovského (1872 — žije v Ľubochni), advokáta v Lučenci, uverejnený v „Národných novinách“ LI, čís. 288 z 19. decembra 1920, pod názvom „O poštových mizériách v Novohrade“, v ktorom písal, že mnohé dediny vôbec nedostávajú poštu

[48] pri určovaní toho honoráru — Timrava dostala za „Chudobnú rodinu“ od Matice slovenskej honorár 5000 Kčs

[49] za odtisky pre Malú knižnicu — ako odtlačky z I. zväzku Timraviných „Zobraných spisov“ vyšli dve novely, a to „Pozde“ a „Ťažké položenie“ (obidve roku 1921). Malá knižnica bola vo formáte malej osmičky. Honorár za prvý zväzok „Zobraných spisov“ aj s odtlačkami bol 3000 Kčs.

[50] Irenka pomýšľa písať ďalej „Črty z dediny“? — ide o Timravinu sestru Irenu Laciakovú (1865 — 1951), ktorá začala písať pod menom Poľanská („Slovenské pohľady“ 1895) a po dlhom čase uverejnila pod značkou P. na pokračovanie prózu „Na súmraku“. „Črty z dediny“ čerpajú námet zo svetovej vojny. Próza vychádzala v „Živene“ X — XII, v rokoch 1920 — 1922.

[51] pána radcu Mareša — František Mareš (1862 — 1943), riaditeľ škôl Vesny v Brne, bol po roku 1918 spoluzakladateľom škôl Živeny.

[52] redigovanie časopisu „Živena“ od Nového roku prevezme azda slečna Anna Škultéty — stalo sa tak vyhlásením Šoltésovej v „Živene“ XII, 1922, str. 238

[53] na večierok — 25. mája 1923 poriadal miestny odbor Živeny v Martine večierok na počesť sedemdesiatky Terézie Vansovej

[54] Tvojho sestrenca — ide o syna Timravinej sestry Márie, vydatej Krpelcovej

[55] na konkurze „Pohľadov“ — ide o literárny súbeh zo základiny Petra Hubku. Šoltésová spomína súbeh, ktorý bol vypísaný 3. apríla 1923 s termínom do 10. júla 1923.

[56] divadelný kus — „Pávu“ poslala Timrava Krčmérymu v januári a vyšla v júnových „Slovenských pohľadoch“ (XXXIX, str. 358 - 392). V auguste toho istého roku vyšla i samostatne.

[57] opozdené Tvoje blahoželanie — Šoltésová mala narodeniny 6. januára a Timrava jej gratulovala listom z 20. januára.

[58] Vansová bola sa pobrala do väčšieho historického románu — ide asi o román „Kliatba“, ktorý vyšiel roku 1926, i keď román bol v základe hotový už dávnejšie

[59] od smutnej smrti muža — Ján Vansa (1846 — 1922) spáchal pre ťažkú nervovú chorobu samovraždu utopením.

[60] Tvoju už spomínanú dlhšiu prácu — ide o Timravinu autobiografickú novelu „Všetko za národ“, ktorá vychádzala v „Živene“ roku 1926 od prvého čísla

[61] práve po jeho smrti — Šoltésovej syn Ivan zomrel 17. februára 1912, „Živenu“ začala redigovať od prvého čísla tretieho ročníka (1912)

[62] dlh… skrze trafiku, ktorú jej chovanica mala s istým legionárom — Vansová za svoje zásluhy dostala po roku 1918 hlavný predaj tabaku v Banskej Bystrici. Zastupovala ju v ňom chovanica Oľga Vraná-Vansová. Spoločník-legionár narobil dlžoby a Vansová musela prijať na seba záväzky, ktoré sa usilovala splniť literárnou tvorbou.

[63] nové, moderné talenty — v týchto časoch začali sústavnejšie písať do „Živeny“ Maša Haľamová, Zora Jesenská, Šára Buganová, Jolana Cirbusová, Ľudmila Križanová a i.

[64] Andrej Mráz… so svojou ženičkou — Lea Mrázová, rod. Kršáková (1906 — 1995) v rokoch 1934 — 1938 bola spoluredaktorkou „Živeny“.

[65] povyhľadávala kadejaké staré drobné zápisky — dosiaľ neboli uverejnené

[66] pousiluj sa prepísať ich do čista — Timrava, zdá sa, poslúchla radu Šoltésovej, lebo skutočne ešte uverejnila dve práce, a to hneď roku 1936 v „Živene“ („Dve doby“) a roku 1938 v „Slovenských pohľadoch“ („Záplavu“).

[67] averzia (z lat.) — odpor

[68] K Timravinej „Novohradskej dedine“ — „Živena“ ju vydala k Timravinej sedemdesiatke roku 1937. Boli v nej prózy „Ťapákovci“, „Skon Paľa Ročku“, „U Kanátov“, „Marino súženie“, „Pódi sa žení“ a „Mojžík“. K výberu napísala dôkladný rozbor Zora Jesenská.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.