Zlatý fond > Diela > Ako má byť veselohra usporiadaná, čili Obrana veselohry „Drotár“


E-mail (povinné):

Ján Palárik:
Ako má byť veselohra usporiadaná, čili Obrana veselohry „Drotár“

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov

Ako má byť veselohra usporiadaná, čili Obrana veselohry „Drotár“

(Odvet p. „M. Jankovičovi z Myjavy.“)

Náhodou dostalo sa mi do rúk v týchto dňoch 72. a 73. číslo „Krajana“[1], obsahujúce jedno obšírne „Zaslané“, ktorého cieľ je: ospravedlniť nepochopiteľný kúsok magistrátu myjavského úradným zakázaním divadelnej hry „Drotár“, dňa 13. augusta b. r.[2] spáchaný. Pisateľ, sťa dáky „Mišo z Poltára“, takto sa podpísal: „M. Jankovits z Mijavi“. Avšak smiech na stranu, bo máme tuná reč nie s Mišom z Poltára, lež s vážnou, úradnou (?) osobou, totiž „s notárom desaťtisíc duší pociťujúceho mestečka“. A keby ste prečítali to jeho „Zaslané“, v ktorom on nie síce „juridicky“, ako sám hovorí, lež vraj „logicky“ dokazuje, jak múdro a opatrne konalo „predstavenstvo obecné“ mestečka Myjavy, akú česť a slávu pred civilizovaným svetom si získalo a akých nesmrteľných zásluh o premilenú vlasť našu uhorskú a osvetu a vzdelanosť ľudu úradným zakázaním hry „Drotár“ si nadobudlo. Tu by vám istotne na um prišiel slávny Hufeland, ktorý kedysi toto napísal: „Mnoho a dobre hovoriť poukazuje na vtipnú hlavu, málo a dobre na charakter mysliteľa,“ - no nemyslite si, že bych to azda na p. notára myjavského poťahovať chcel, oj nie! - bo ten istý Hufeland ďalej píše: „ …mnoho a zle hovoriť poukazuje na besnotu hubáča, málo a zle, na nešťastie sprostáka.“

Pán M. Jankovič z Myjavy! Mnoho i málo ste v tom svojom „Zaslanom“ povedali. Mnoho, - pretože tým. ktorí po tej divadelnej zábave túžili, tie najplanšie, najpekelnejšie úmysly zlomyseľne podkladáte, akoby oni jedine balamuty v krajine robiť, semeno nesvornosti rozsievať, nevernosť k vlasti páchať, krajinu trhať, rabovať a Rusovi zapredávať chceli, menujete ich ,.priateľmi a nájemníkami Rusov“, „nepriateľmi Uhrov“ „hltavými vlkmi“, celé stádo nakaziť chcejúcimi Belzebubmi“ a „adjutantmi pekelnými“ atď. - osvedčujúc sa, že vy ste hotový proti týmto pekelným ruským panslávom aj „s mečom v ruke bojovať“: hľa kto nevidí tuná „besnotu hubáča“? Kto nepozná strešteného, proti povetrným mlynom s mečom v ruke bojujúceho Dona Quijota? Ne quid nimis! Qui multum probat, nihil probat.[3] - Ale aj málo ste povedali, lebo tým všetkým nedocielili ste to, čo ste docieliť chceli totiž zmyť škvrnu potupy z mestečka Myjavy, resp. z terajšieho jeho predstavenstva obecného, zakázaním divadelnej hry „Drotár“ naň uvalenú; ba naopak, ešte väčšmi ste i seba i „predstavenstvo obecné“ zababrali. Pane! Vy v tom svojom „Zaslanom“ sťa notár mestečka Myjavy vystupujete, a teda ste v ňom uverejnili úradný výnos mestskej rady myjavskej, vzťahujúci sa na nepovolenie veselohry „Drotár“, o“ ktorej v tom úradnom výnose nasledujúce slová sa nachádzajú: zo „stránky obce ku tejto hre tým menej môže sa dať povolenie, poneváč hra Drotár neni tak usporiadaná, aby mravnosť a vzdelanosť rozširovala, ale môže ešte ku napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť.“ Úrad myjavský teda moje dramatické dielo „Drotár“ týmto úradným výnosom svojím za nemravné vyhlásil a tento úradný výnos svoj aj prostredníctvom svojho notára v novinách uverejnil. Uverejnením týmto vyvolaným sa byť cítim k verejnej obrane. Kto mňa, kto moje literárne plody verejne napáda a za nemravné ich vyhlasuje, právo mi dáva verejne sa brániť a učinený proti mne útok dľa zaslúženia odsotiť. Obrana moja je nasledujúca:

Moja veselohra „Drotár“ je tlačou uverejnená v prvom ročníku almanachu „Lipa“, r. 1860, a ani vtedy, ani od tej doby až posaváď žiadnemu politickému alebo policajnému úradu nenapadlo, v tejto mojej veselohre niečo protizákonného a nemravného, čili niečo takého odokryť, čo by „ku napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť mohlo“, ačpráve táže veselohra nielen všade na Slovensku čítaná, lez na mnohých miestach aj v divadlách, a síce bez akejkoľvek závady zo strany politických alebo policajných vrchností po viac razy pred veľkým obecenstvom hraná bola. Už ale dramatické dielo, ktoré s povolením patričného krajinského úradu policajného alebo politického uverejnené je, dľa stávajúcich zákonov má právo verejnosti a žiadne mestské alebo „obecné predstavenstvo“ nemá právo také dramatické dielo sta „nemravné“ a teda protizákonné svojou vlastnou mocou štemplovať a jeho divadelné uvádzanie pod tou zásterou, že by ono dáku nemravnosť v sebe obsahovalo, že by „k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť mohlo“, zabraňovať? Nuž pýtam sa, či „predstavenstvo obecné“ mestečka Myjavy konalo zákonne, keď takýto úradný výnos o nadrečenej mojej veselohre vynieslo, že zo stránky obce ku tejto hre tým menej môže sa dať, aby mravnosť a vzdelanosť rozširovala, ale môže ešte „k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť“? Či malo právo takýmto dôvodom proti mojej veselohre úradne zakročiť? Rozsúď to, vzdelaný svete, a čuduj sa, ako sa v ústavnej krajine, - ale čo hovorím, v krajine, - len hen v Myjave, ústavná sloboda, sloboda tlače, sloboda slova, rovnoprávnosť atď. explikuje! Ani len divadelné predstavenie nevinného, policajnými a politickými jurisdikciami povoleného, všetkým požiadavkám tlačových a policajných zákonov a predpisov zodpovedajúceho dramatického kusu nepovoľuje obec myjavská pod tou zámienkou, že vraj veselohra „Drotár“ „neni tak usporiadaná, aby mravnosť rozširovala“! Či vari mestskej rade myjavskej prináleží o tom súdiť, ako má byť dramatické dielo usporiadané, aby jeho divadelné predstavenie „zo stránky obce povolené byť mohlo“? Či mestskej rade myjavskej prináleží dramatické dielo, s povolením krajinského policajného úradu tlačou uverejnené, z nemravnosti kacirovať a zakazovať? Ó, vy všetci, ktorí sa s dramatickou literatúrou zapodievate, zapamätajte si to! Ak azda hodláte vydať nejakú novú veselohru, musíte sa ísť do Myjavy učiť, ako má byť veselohra usporiadaná; musíte dielo svoje okrem krajinských policajných alebo politických úradov ešte aj obci Myjave predložiť k cenzúre, či ono „mravnosť a vzdelanosť rozširovať bude, alebo či nebude slúžiť k napomáhaniu nemravnosti“. - Ó, ty stredoveká španielska inkvizícia, kde si sa podela z okršleku zeme? Pred slnkom osvety a slobody schovala sa, utiahla sa do kúta, kde ešte mrákota duchovná a svojvôľa panuje, do ríše temnosti. Za veľkého inkvizítora proti Slovákom odporúča sa p. „M. Jankovits z Mijavi“ vo svojom „Zaslanom“. Ale prejdime do podrobnosti a podívajme sa, či niečo múdreho, niečo pravdivého a základného obsahuje v sebe ten úradný výnos obce myjavskej, proti mojej veselohre „Drotár“ uverejnený.

Ktokoľvek je koncipientom toho úradného výnosu, na každý pád je on hrubým nevedomcom alebo obskurantom, keď on tej mienky je, že hranie veselohry „Drotár“ nemá byť povolené z tej príčiny, lebo veselohra „Drotár“ neni tak usporiadaná, aby mravnosť rozširovala. Tým dokázal ten ignorant, že on ani len nevie, čo je veselohra, domnievajúc sa, že veselohra tak musí byť usporiadaná, aby rozširovala mravnosť, čili aby za základ mala náuku a povzbudzovanie k mravnosti: kdežto celý učený a civilizovaný svet vie, že podstatná požiadavka a základ veselohry neni mravnosť, lež komičnosť, odkiaľ sa pôvodne komédiou menuje. A či viete, pán notár, čo je to komičné? To je asi toľko, čo smiešne. A ak neviete, čo je smiešne, i to vám vysvetlím. Keby niektorý mestský notár alebo richtár alebo radný pán, napr. v Pešti alebo vo Viedni, ten celkom seriózny návrh v mestskej rade učinil, aby napozatým komikusi v mestskom divadle, menovite vo veselohrách a fraškách predstavovali a explikovali katechizmus, históriu biblickú, kresťanskú náuku mravov a príklady mravnosti, a aby sa žiadna veselohra nesmela na divadle hrať, ktorá by nemala za základ katechizmus, históriu biblickú a kresťanské mravoslovie, - ha, ha, ha, verte mi, celý svet by sa smial. Hľa, to je asi smiešne. - A pýtam sa, či sa mestská rada myjavská podobne smiešnou neučinila? Veď kto chce slovo božie a príklady mravnosti počúvať, ten veru nejde do divadla na komédiu, lež do kostola na kázeň. Komédie, čili veselohry cieľ neni vyučovanie a „rozširovanie mravnosti“, lež ušľachtilá, k smiechu a veselosti roznecujúca divadelná zábava. Nikto nejde do divadla na veselohru, aby sa z nej mravnosti učil a dojímavými príkladmi k mravnosti, k pokániu a k pobožnosti povzbudil, lež aby sa tam chutne zasmial, ušľachtilé rozveseliť a zabaviť mohol. - Avšak ak sa riekne o niečom, že je to smiešne, môže to byť i potupa; a slávny nemecký dramatik Leasing ukázal vo svojom „Laokoone“, že smiešne býva i škaredé. A či to neni smiešne i škaredé spolu, pod zámienkou úradného horlenia za mravnosť nepovoliť ušľachtilú divadelnú zábavu, akú istotne poskytuje moja veselohra „Drotár“? -

Ale odvráťme sa s poľutovaním od tohto škaredého a navráťme sa ešte máličko ku komickému!

Komické, tento živel veselohry, má akožto druh krásneho pôsobiť na krasocit, pôsobiť na zaľúbenie, veseliť a spolu i šľachtiť myseľ. Látku si čerpá buď zo života rodinného a spoločenského, buď i z politického alebo národného; pričom, ako vôbec známo, nemalú úlohu hráva láska ku krásnemu pohlaviu a uzavieranie sňatkov manželských, žiarlivosť milencov, všakové na poli tomto obyčajné pletichy a malé intrigy a nemotornosti, ktorých smiešnu stránku na kontrast vedľa ideálov etickej krásy predstavuje. Vylučujúc holú sprostotu a škaredosť, berie si tedy veselohra za predmet predsudky, slabosti, mravné vady a poklesky, podlosti, nemotornosti, pošetilosti a prevrátenosti ľudské (už buďto v rodinnom a spoločenskom, buďto v politickom alebo národnom a štátnom živote národa sa objavujúce), ktoré vtipne s básnickou vynaliezavosťou, s humorom a žartom, s posmievačnou iróniou, s uštipačnou satirou zveličiac, áno preháňujúc, smiešne ich činí a k vysmiatiu predstavuje; takže duch ľudský, okrejúc príjemne a so smiechom pri týchto obrazoch, nad prevrátenosťou tohoto života sa povznáša a tým živšie opäť a neskalenejšie vedomie čistého, prirodzeného človečenstva v sebe obnoví. Najvyšší stupeň komického preháňania je persifláž a karikatúra. No slovo „karikatúra“ či viete, pán notár myjavský, čo je to za stvora? Keď neviete, prečítajte si, prosím, z mojej veselohry „Drotár“ rolu Maušla žida alebo rolu Špitzerovu z druhej mojej veselohry „Zmierenie pri obžinkoch“! A najmä, ak si s pozornosťou prečítate rolu Potomského, radného pána kocúrkovského, a jeho syna Jelenfyho, alebo trebárs rolu notáriuša kocúrkovského vo veselohre „Inkognito“, iste nadobudnete si dokonalú známosť, čo je karikatúra a poznáte sa vo všetkých tých karikatúrach, že ste to mutatis mutandis[4] - opravdive vy; - a ja upozorňujem našich ochotníkov divadelných, aby, kedykoľvek hrať budú veselohru „Inkognito“, vedeli, koho pod tými karikatúrami rozumieť majú. -

Už čo sa etickej alebo mravnej stránky komického vo veselohre týče, tá záleží v tom, že ako eticky krásne a dobré k obdivovaniu a zaľúbeniu líči, tak predsudky, nemotornosti, podlosti a prevrátenosti ľudské k posmechu predstavuje: a tak líši sa komické vo veselohre od tragického v smutnohre tým, že trebárs síce veselohra tiež ľudské hriechy tresce, však predsa pri tom o život nechodí, lež jediným a hlavným trestom vo veselohre zaslúžený smiech je. - A v tom záleží mravný účinok komičnosti.

Toto všetko jedine preto som uviedol, aby p. „M. Jankovits z Mijavi“ a sl. magistrát myjavský vedeli, že veselohra nezáleží v tom, aby ona o mravnosti pojednávala, náuku a príklady mravnosti predstavovala, čili „aby rozširovala mravnosť“, lež v tom, aby komičnosťou, žartom a humorom zabavovala, k smiechu nad prevrátenosťou ľudskou roznecovala a tým myseľ i srdce šľachtila a vzdelávala. Že moja veselohra „Drotár“, ako aj druhé moje veselohry, totižto „Inkognito“ a „Zmierenie pri obžinkoch“, tejto požiadavke opravdivej veselohry úplne zodpovedajú, že ony pri všetkej komičnosti svojej vcelku dobrý mravný dojem robia, o tom už dávno rozhodli múdrejší páni nežli notár myjavský: rozhodla o tom kritika vedomcov, a síce nielen slovenských, lež aj českých, srbských a chorvátskych. A preto pýtam sa vás, pán notár, i vás, pán richtár, i vás, ostatní páni myjavskí, akým právom ste vy moju veselohru za nemravnú úradne vyhlásili, tvrdiac, že „ona neni tak usporiadaná, aby rozširovala mravnosť, lež môže ešte ku napomáhaniu nemravnosti slúžiť“? Iste si to predstavenstvo obecné ani dobre nerozmyslelo, čo podpísalo. Veru nič iného, iba skoro číry, čistý nezmysel, nepravdu a už či vedomé či nevedomé hanenie mojej dobrej povesti a cti spisovateľskej. Mal bych právo proti takému nerozvážlivému prechmatu mestského predstavenstva myjavského cestou zákona zakročiť a k odvolaniu tohoto svojho úradného výnosu ho donútiť, avšak, keďže oni sami vec túto svojim notárom do verejnosti preniesli, dobre! Nech rozhodne medzi nami nestranný súd vzdelaného obecenstva! Ja v tomto nestrannom, rozumnom a neklamnom súde verejnosti väčšie zadosťučinenie nájdem, nežli v tisíc odvolaniach terajšieho predstavenstva myjavského, ktoré ja v tomto ohľade za kompetentné fórum neuznávam. Tí, ktorí nadrečené moje veselohry, menovite „Drotára“ prečítali alebo na divadle hrať videli, dobre vedia, že ony nič takého v sebe neobsahujú, čo by k urážaniu citu mravnosti a vôbec k nakazeniu mravov namierené bolo; že ony neprináležia do počtu tých novomódnych zlého vkusu nemeckých a francúzskych komédií a la Alfred de Musset, ktoré jedine kratochvíľnu zábavu, sentimentálnosť a šteklenie vilnej senzuality doktrínami materialistickými, obrazmi nečistými, výrazmi a narážkami dvojzmyselnými za cieľ majú, poéziu, túto krásnu dcéru nebies, za škaredú slúžku púhej zvierackosti znižujúc, - a ktoré pri tom všetkom na divadlách - bohužiaľ neraz aj u nás v Uhorsku, - bez toho, že by úrady mestské proti tomu zakročili, nie bez pohoršenia lepších, hrávané bývajú. - Moje veselohry („Drotár“ menovite) majú oveľa krajší, vyšší a šľachetnejší cieľ, ktorý je zábavným a rozveseľujúcim spôsobom krasocit a umnosť v národe kriesiť a vysmiatím panujúcich predsudkov, mravných vád, pošetilostí, prevráteností a podlostí krajšie šľachetnejšie zmýšľanie v národe rozširovať. Vyvolávam každého do veci sa rozumejúceho, aby nadrečené moje veselohry prečítal, a potom nech rozsúdi, či hrubú nevedomosť a nepravdu neobsahuje v sebe ten úradný výrok magistrátu myjavského, proti mojej, veselohre „Drotár“ v „Krajanovi“ uverejnený. - Ostatne kritika nestranných posudzovateľov a vedomcov, ako aj zprávy o divadelných predstaveniach nadrečeným mojim veselohrám a „Drotárovi“ zvlášte, v tomto ohľade neodškriepnu mravnú cenu a zásluhu velikánskeho efektu mravného až s veľkými enkomiami[5] priznala. A preto neni divu, že ony všade na našom milom Slovensku zvlášte spanilomyseľnú mládež našu v pravdivom zmysle slova oduševnili, a že vydobyli si ony čestného miesta nielen v literatúre nášho milého národa slovenského, lež aj v literatúre srbskej a chorvátskej, menovite veselohra „Inkognito“, ktorá do srbštiny preložená dávala sa po prvýkrát v Budíne viac razy jedno za druhým, stanúc sa od tých čias stálym repertoárnym kusom divadiel srbských, a „Drotár“, ktorý nielen stal sa repertoárnym kusom divadla chorvátskeho, ale, čo oveľa viac znamená a na čo i trocha hrdým byť môžem, 4. okt. r. 1863, práve na meniny jeho jasnosti kráľovskej Františka Jozefa, národné divadlo záhrebské po dlhšej prestávke mojím kusom „Drotárom“ v preklade chorvátskom od Vahkovića slávnostne otvorené bolo, ako vtedy o tom chorvátske i nemecké časopisy s pochvalami správu podali. A Myjavci - risum teneatis[6] - túto moju veselohru úradne proskribovali, lebo vraj ona neni tak zriadená, aby mravnosť rozširovala, ale môže ešte „k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti slúžiť“. Difficile est satyram non scribere![7] -

Keby sa od veselohry to požadovalo, aby ona „tak zriadená bola, žeby rozširovala mravnosť“, v tom zmysle, ako to úrad myjavský v poťahu na moju veselohru „Drotár“ vyslovil, vtedy nielen veselohra „Drotár“, lež aj všetky ostatné, aj tie najlepšie veselohry inojazyčné, od tých najvýtečnejších dramatikov sveta zložené, začnúc od gréckeho Aristofana až po Shakespeara, Moliera, Scriba, Lessinga, Benedixa a maďarských, Kisfaludyho, Szigligetiho[8] atď., boli by dľa výnosu myjavskej mestskej rady zatratenia hodné a nesmeli by na žiadnom divadle hrané byť. Čo teda, spáliť ich, alebo všetky divadlá zrúcať? Pán notár myjavský, povedzteže mi, prosím, keby peštianska mestská rada proti veselohrám Kisfaludyho, Szigligetiho, Garayho[9], Gaála[10], Vahota[11], Kovácsa[12], Czakóva[13] taký súd vyniesla, aký „predstavenstvo obecné“ mestečka Myjavy proti mojej veselohre „Drotár“ vynieslo, povedzte, čo by mesto Pešť, čo by každý poctivý Maďar, čo by celý maďarský národ, ba celý vzdelaný svet na to riekol? „To je vandalizmus,“ - „to je hlúposť, obskurantizmus a oplanstvo,“ - „to je mongolská surovosť! - a hanba, posmech a potupa takému magistrátu,“ - zaznelo by od všetkých štyroch vetrov sveta. A čo má povedať každý poctivý Slovák, každý vzdelaný rozšafný človek na to uzavretie magistrátu myjavského? Mojím zdaním nič: a síce z tej príčiny, že medzi slávnym magistrátom peštianskym a myjavským je hrozitánsky rozdiel, a preto, čo by sa slávnemu magistrátu peštianskemu, jestli by niečo podobného učinil, istotne za veľkú vinu pokladalo, či sa to ľuďom a la Jankovič z Myjavy imputovať môže?

Ale ešte jedno. V Nemecku Herder, Reinhold, Fichte, Hegel, Hufeland, Voss, oba Humboldtovci, oba Schleglovci, Stefens, Brentano a iní učili, že poézia, ak chce opravdive byt tým, čím byť má, totiž vzdelávateľkyňou národa, z obmedzenosti učeného sveta vystúpiť a do života národného vstúpiť, na masu ľudu pôsobiť a so životom zhodovať sa má. Učenie toto dramatickobásnickou činnosťou Goetheho a Schillera stalo sa presvedčením celého civilizovaného sveta; ktorýžto vznešený cieľ poézie dosahuje sa obzvláštne národným divadlom. Preto u všetkých civilizovaných národov neni takého mesta a mestečka, ktoré by nemalo svojho národného divadla, alebo, jestli ho nemá, za veľké šťastie si pokladá, keď sa nájdu v lone jeho šľachetní divadelní ochotníci, ktorí si za úlohu vytkli, z národnej dramatickej literatúry niektoré lepšie kusy hrať. A čo urobila naša slovenské Myjava? Veru hanbu nielen sebe, lež aj celému národu slovenskému! Opravdive hanbiť sa musíme pred celým svetom, že ešte na tak nízkom stupni národnej kultúry stoja naše mestá a mestečká slovenské. „Desaťtisíc duší počítajúce mestečko“ chce zostať naveky bez chrámu Tálie, bez divadla. Predstavení jeho, a capite[14] M. Jankovič z Myjavy divadelné predstavenie veselohry „Drotár“, sťa nebezpečné pre mravnosť a vzdelanosť ľudu úradne zakázali! Bezpochyby M. Jnnkovlč z Myjavy et consortes[15] vysedávanie po krčmách, tance a muziky, korheľovanie a hranie na karty za šľachetnejšiu, krajšiu, užitočnejšiu zábavu držia, lebo tie dľa jeho náhľadu v Myjave „tak zriadené sú, že rozširujú mravnosť a nemôžu slúžiť k napomáhaniu nemravnosti a nevzdelanosti“. V Myjave teda panuje heslo: „Radšej krčmy a pijatiky, korheľstvá a karty, než divadelná zábava!“ Ó, Myjava, Myjava, či už niet v lone tvojom rozumného človeka? - Alebo povie mi snáď: „My len slovenskú divadelnú zábavu nechceme, ale nemeckej alebo maďarskej by sme sa tešili. - Verím vám to, páni, a celkom v poriadku bych to nachádzal a za chválitebné držal, keby obyvateľstvo mestečka Myjavy a okolia bolo nemecké alebo maďarské. Ale v čistoslovenskom mestečku a okolí nemecké alebo maďarské divadlo, či sa to zhoduje so životom? Či také divadlo môže mať tuná obecenstvo? Či môže s prospechom účinkovať? Či sa ním vznešený cieľ divadla, ktorý je krasocit a umnosť v národe kriesiť, krajšie, šľachetnejšie zmýšľanie rozširovať, dosiahnuť môže? Či tuná od celého civilizovaného sveta prijatá zásada, že poézia z obmedzenosti učeného sveta vystúpiť a do života národného vstúpiť, na masu ľudu pôsobiť a so životom zhodovať sa má, realizovaná byť môže? Kto by išiel v Myjave do maďarského alebo nemeckého divadla? Veru len niekoľko úradníkov, advokátov a židov. Ale väčšine meštianstva a okolitého ľudu, v maďarčine alebo nemčine nezbehlej, bolo by ono navždy neprístupné. A toto je tá prevrátenosť, páni! Avšak daromné je tam všeličo kapacitovanie, kde tma hlúpych predsudkov svoje krídla rozložila, a vždy ostáva pravdou, čo slávny Schiller vyriekol: „Gegen die Dummheit kämpfen die Götter selbst umsonst.“[16] Ak Slováci chcú mať divadelné zábavy, musia byť napred pomaďarčení. Do toho ale času, kým sa to stane, nech radšej krčmy a korheľstvá, pagát ultimo[17] a šantala[18] konajú medzi nimi kultúrnu úlohu, - či nie tak, pán notár myjavský? Na tej ceste „ugyancsak“ pokroky spravíme v osvete a vzdelanosti! Csak rajta tehát, domine „M. Jankovits z Mijavi“! To bude aj najlepší spôsob k uvedeniu národnej svornosti v krajine a k oblaženiu vlasti, či nie pravda? Na vašu žiadosť, pane, mám česť podpísať sa sťa známy pôvodca veselohry „Drotár , - alá szolgája.

Ján Beskydov.



[1] Krajan (obrázkový slovenský časopis, vydával v Pešti Leopold Thull). Prvý ročník vyšiel r. 1864. Časopis bol orientovaný maďarónsky.

[2] Rozumej r. 1868.

[3] Lat. Nie príliš. Kto veľa dokazuje, nič nedokáže.

[4] Lat, s malou zmenou, keď sa vec obráti.

[5] Enkomium, enkomia, z gr. chválospev, chváloreč vôbec.

[6] Lat., zdržte sa smiechu.

[7] Lat., ťažko nepísať satiru.

[8] Szigligeti, Ede (1814-1878), maďarský herec a dramatický spisovateľ svojho času úspešný najmä hrami zo života maďarského ľudu.

[9] Garay, János (1812-1853), maďarský básnik a autor hier s historickými a vlasteneckými námetmi, význačný baladik.

[10] Gaál, József (1811-1866), maďarský lyrik, novelista a hlavne dramatik, autor veselohier. Vahot, Imre (1820-1879), maďarský spisovateľ, autor najmä veseloherný.

[11] Vahot, Imre (1820-1879), maďarský spisovateľ, autor najmä veseloherný.

[12] Kovács, Imre (1792-1862), maďarský spisovateľ, menej významný.

[13] Czakó, Zsigmond (1820-1847), maďarský dramatický spisovateľ, prívrženec súdobého franc. divadla, ktorého hry sú poznačené meštiackym svetabôľom; len v neskorších hrách smeroval ku skutočnosti.

[14] Lat., od hlavy.

[15] Lat., a spoločníci.

[16] Nem., proti hlúposti i bohovia darmo bojujú.

[17] Kartová figúra v tarokách.

[18] Kartová figúra v hazardných hrách.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.