Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti I


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov

Úvod

§ 1. Počiatok a účel diela

O pôvode a starožitnostiach Slovanov, národa prastarého, veľkého, v dejinách Európy slávneho, nemálo najmä v novších časoch ako domáci, tak aj cudzozemci skúmajú a píšu, takže keby sme mali prizerať jedine na počet a obšírnosť spisov vydaných v tejto časti našej histórie a niekedy aj na slovutnosť a vznešenosť ich pôvodcov, zdalo by sa nám každé nové cibrenie toho istého predmetu prinajmenšom zbytočné, ak nie opovážlivé. Avšak ak pozornou mysľou prejdeme tieto také hojné a mnohostranné spisy, a oceníme ich čo do obsahu i povahy duchom bez predsudkov, musíme priznať, že skoro všetky ďaleko zaostávajú za vznešenosťou svojho predmetu a za potrebami nášho veku, a že buď pre svoju nepôvodnosť a plytkosť sa vôbec na nič nehodia, buď poskytujú aspoň trochu svetla a iba čiastočne o svojom predmete, možno ich pokladať nanajvýš iba za akési pomôcky a prípravy na úplnejšie a dokonalejšie dielo o slovanských starožitnostiach, akého sa nám dodnes nedostáva. Nezbehlosť v slovanskom jazyku podľa všetkých jeho nárečí a premien vzniknutých v priebehu času, neuvedomenie si povahy, mravov, obyčajov, domáceho života a vnútorných príbehov tohto národa, a napokon, povedzme priamo, aj akási zastaraná nepriazeň a nechuť k Slovanstvu, nevdojak vedúce k strannosti, boli na príčine, že žiadny z cudzozemcov píšucich o našich starožitnostiach, aj keď v inom ohľade tých najdômyselnejších, dosiaľ nič dokonalého v tomto oddiele dejín na svetlo nevyniesol. U našincov, u ktorých dejepisné umenie, toto oneskorenča ľudských vied, sa oveľa neskôr rozborným a súdnym duchom začalo vytvárať, nedostatok všestrannej učenosti, najmä odôvodnenej znalosti starých i novších jazykov, a zdravej kritiky, u ďalších zas, ktorí boli, ako vo vecnej a dejepisnej, tak i v jazykovej učenosti vyrovnaní, zasa neúcta k veci a hádam aj pochybnosť o možnosti jej dovedenia ku skutku, boli takými prekážkami, že skúmanie na obšírnej roli našich starožitností ešte neprinieslo žiadne zrelé ovocie. Majúc pred očami tieto príklady našich predchodcov, a uvažujúc jednak o takom malom prínose toľkých takých usilovných predchádzajúcich namáhaní, jednak o drsnosti a zauzlenosti samotnej veci a pri všetkom úsilí aj v našej nedokonalosti, dlho sme boli na rozpakoch, či máme ten pozoruhodný počet starších spisov o slovanských starožitnostiach týmto novým rozmnožiť, či radšej od svojho predsavzatia úplne upustiť a svoje skromné sily vynaložiť na iné plodonosnejšie a užitočnejšie predmety. Ale prirodzená láska k našej milej národnosti, náklonnosť k domácemu dejepisu a jazykospytu vôbec, vrúcna žiadostivosť vytrhnúť všestranným hĺbaním a premysleným vyložením našich starožitností z nehodného zanedbania pôvod a vzrast nášho národa, a vyjasniť, pokiaľ možno, najstaršiu dobu jeho života a dejín, nemenej aj usilovné pobádanie niektorých úprimných priateľov, nás napokon priviedli k tomu, aby sme sa, prekonajúc všetku váhavosť a neodhodlanosť, ujali vystaviť náležitý, na prezretie ľahký obsah toho, čo sme vybádali po mnohoročnom zbieraní a skúmaní slovanských starožitností. Srdce každého z necitlivosti a surovosti vyzutého a svojmu národu neodcudzeného človeka vrie neukojenou túžbou po hodnovernej správe o svojich milých predkoch, ale ešte viac človeka učeného, tráviaceho svoj život v náukách bližšie sa týkajúcich jeho národnosti, totiž v národnom dejespyte a jazykosloví. Pokiaľ teda budú medzi nami milovníci nášho národa a jazyka, až dovtedy, a o tom nemožno pochybovať, budú sa medzi nami nachádzať aj priatelia a pestúni podobných skúmaní o pôvode a vzraste nášho slávneho národa a jeho starožitnostiach. Nech teda zatiaľ, kým sa u nás v odbore staršieho dejepisu neobjaví niečo dokonalejšie, poslúži tento spis na vyplnenie výraznej medzery v tejto triede umenia, majúci za účel stručné vystavenie všetkého toho, čo z hodnoverných prameňov, po usilovnom a súdnom rozbore, o pôvode, prvotných sídlach, rozvetvení, dejoch, povahe, živote, náboženstve, zriadení, jazyku, písme a umení slovanského pranároda v tejto novšej dobe buď inými, buď nami samými je zistené a uznané za správne, aby takto, ak to bude možné, vydobyl naše starožitnosti z kalu nepamäti a opovrhnutia, aby sa takto mohli stať predmetom pozornosti ako všetkých milovníkov dejepisu vôbec, tak zvlášť našich vlastencov.

§ 2. Objem a rozvrhnutie

Úplné opísanie slovanských starožitností má v sebe obsahovať, okrem vyskúmania pôvodu tohto národa, jeho najdávnejšiu históriu, tak vonkajšiu, ako vnútornú, počnúc od najstarších čias, v ktorých možno spozorovať jestvovanie Slovanov, až do tej doby, v ktorej sa začína vlastná, pravá história každej jednej odnože. Celý tento dlhý obeh času možno rozdeliť na dve menšie polovice, z ktorých prvá zachytáva najstaršiu a takmer prvotnú historickú dobu slovanského národa, siahajúcu z jednej strany nahor až do hlbokej starobylosti, menovite do veku Herodotovho [456 pred Kr.], z inej strany dole až do druhej polovice piateho storočia, menovite do konečného pádu ríše Hunskej i Rímskej [469 i 476], druhá rozpráva o dejinách a udalostiach Slovanstva od konca 5. až do konca 10. stor. čiže do prevahy kresťanstva u hlavných slovanských národov. Predmet a účel prvej časti je vyskúmanie pôvodu, sídiel a dejín Slovanov v tej dobe, v ktorej oni ešte pod týmto svojim vlastným menom neboli v európskych krajinách všeobecne známi, ale jestvovali ukrytí pod inými rozličnými menami uprostred iných prastarých európskych kmeňov; druhá zahŕňa v sebe správu o národe slovanskom v dobe jeho objavenia sa na poli dejín pod týmto vlastným, novším, cudzími i domácimi spisovateľmi všeobecne prijatým menom. Preto možno nazývať prvú staršiu dobu vždy aspoň v určitom zmysle a sčasti aj záhadnou, neistou, druhú rozhodujúcou, istou. V prvej dobe sa bádatelia slovanských starožitností vo svojich domnienkach rozchádzajú, jedni iné národy do slovanskej rodiny zaraďujú, a niektorí jestvovanie Slovanov a teda aj ich históriu v tom čase úplne, hoci dosť nerozumne, zapierajú. V druhej dobe sa hovorí o starožitnostiach Slovanov, ktoré viac nevyvolávajú žiadny odpor. Toto rozdelenie, založené na samej podstate veci, má najmä tú výhodu, že sa v ňom nemiešajú spolu veci isté s neistými, a aj keby niektoré správy, domnienky a názory v prvom oddelení v predĺženom čase pomocou ostrejšej kritiky a nových odkrytí boli buď spochybnené, alebo úplne vyvrátené, tým sa pravdivosť správ uvedených v druhom oddelení vôbec neruší, ale zostáva vo svojej celosti. Toto druhé oddelenie by malo siahať síce len do druhej polovice 7. stor., ale pretože história slovanských národov, aj keď na konci toho istého 7. stor. už všade natrvalo usadených, predsa až do 10. stor. v nejednom ohľade zostáva stále temná a kusá, a okrem toho zotrvávanie slovanských národov pri pohanskej viere a svojich starobylých obyčajoch, a ich konečné obrátenie sa k viere kresťanskej až neskôr v 9. a 10. stor., viaže tento vek čo do ducha a povahy užšie s predchádzajúcim než s nasledujúcim, videlo sa nám vhodné a správne, pre úplnejšie vysvetlenie veci, hranice tejto druhej časti o niečo rozšíriť a preniesť ich až na koniec 10. stor., ponechajúc si rozhodnutie, podľa potreby hneď viac, hneď menej k nim sa približovať alebo sa od nich vzďaľovať. Pri takomto rozvrhnutí diela čo do rozdelenia času treba celú túto dejepisnú látku rozlíšiť, pravda, i s ohľadom na rozličnosť predmetov v nej obsiahnutých, aby tu, so starostlivým uvážením a zhodnotením jedného každého z nich osobitne, bolo možné podať o nich nielen podrobnejšie a dôkladnejšie správy, ale aj milovníkom podobného čítania uľahčiť prehľad tohto rozsiahleho a z rozličných častí zloženého celku. Preto i toto naše dielo nech je rozdelené na dve hlavné časti, z ktorých každá nech má svoj osobitný okres a predmet: v prvej sa bude skúmať pôvod, sídla, rozvetvenie a deje, v druhej povaha, život, náboženstvo a zriadenie, jazyk, písmo a umenie starých Slovanov.

§ 3. Pramene a pomôcky

Tak ako je dvojaká doba, v ktorej sa objavili starí Slovania v spoločenstve iných národov na poli dejín, totiž staršia, od Herodotovho veku až do konca 5. stor. po Kr., a novšia, siahajúca odvtedy až do konca 10. stor., takisto aj pramene a literárne pomôcky každého diela o slovanských starožitnostiach sa musia rozdeliť podľa rozličnosti času na dve hlavné triedy.

I. Pramene prvej doby

Pôvod a počiatok slovanského národa sa ukrýva v šere prvotnej histórie európskych prameňov. Preto všetko to, čo sa obyčajne pokladá za pramene najstaršej histórie Európy, najmä jej severnej polovice, podľa správnosti možno označiť aj za žriedla vlastného dejepisu dávnovekých Slovanov. Do tejto oblasti patria diela gréckych a rímskych dejepiscov a zemepiscov, nápisy na kameňoch a minciach z gréckej a rímskej doby, dôležité z historického hľadiska, a hmotné pamiatky starých európskych národov vyskytujúce sa na povrchu zeme alebo pod ňou, ako zrúcaniny a rumy miest a hradísk, valy a násypy, hroby a náhrobky (buhory, kurgany, mohyly), podobizne bôžikov aj ľudí, zbrane a nástroje, domáce aj hospodárske náradie, šperky, ozdoby, peniaze atď.

1. Najvýznamnejší dejepisci tejto doby, ktorých diela slúžia za základ starej histórie ako každého staroeurópskeho kmeňa všeobecne, tak i Slovanov osobitne, sú z rodu Grékov: Herodotos [cestoval 456 — 444, písal po 444 pred Kr.], Polybius [ok. 183], Diodorus Siculus [ok. 20], Appianus [150 po Kr.], Polyaenus [165], Dio Cassius [222] a Eusebius [340]; ďalej z rodu Rimanov: C. Iulius Caesar [44 pred Kr.], T. Lívius [ok. 1], Vellejus Paterculus [15 po Kr.], C. Corn. Tacitus [100], Luc. Ann. Florus [117], Justinus [165], Aelius Spartianus [290], Trebellius Pollio [305], Flavius Vopiscus [313], Iulius Capitolinus [335], Sextus Aurelius Victor [358], Eutropius [375], Sextus Rufus [ok. 375] a Ammianus Marcellinus [ok. 390]. Ďalej významnejší zemepisci z rodu Grékov, s vynechaním niektorých, z ktorých spisov sa k nám dostali leda úbohé zlomky, zachované u neskorších spisovateľov iba náhodou: Skylax [ok. 390 pred Kr., podľa Niebuhra po 360], Ephorus [ok. 355], Pytheas [ok. 320], Timaeus [ok. 280], Artemidorus [100], Skymnus [90], Strabón [ok. 20, podľa iných 60 po Kr.], Ptolemaios [161, podľa iných 175 — 182], Dionysius Periegetes [ok. 200], Agathemerus [ok. 215], Marcianus Heracleota [podľa Hudsona a Dodwella medzi 200 — 300, podľa iných pred 400], nemenovaný pôvodca spisu Periplus ponti euxini [ok. 330] a Stephanus Byzantinus [ok. 500], iba ako vypisovateľ starých,[1] ďalej z rodu Rimanov: Pomponius Mela [ok. 48 po Kr.], Plínius [79], jeho vypisovateľ Solinus [218] a Aethicus [ok. 360]. K týmto posledným sa musia zaradiť takzvané Peutingerove knihy čiže najstaršie rímske mapy, zhotovené sčasti podľa starších, pôvodne za panovania cisára Marka Aurelia Antonina Philosopha 161 — 180 a Aurelia Proba 276 — 280 zostavených kníh, sčasti podľa nového zmerania rímskych krajín za cisára Theodosia II. Mladšieho 423, a vydané podľa jediného rukopisu Viedenského asi z 13. stor. [1265?][2] najprv F. Ch. Scheybom vo Viedni 1753. F., potom Peštianskou univerzitou v Budíne 1824. F., s výkladom M. P. Katancsich Orbis ant. ex tab. itiner. quae Theodos. Imp. et Peutingeri audit. Bud. 1824. 4. 2. č., s uvedením C. Mannerta v Lipsku 1824. F.; práve toľko aj ostatné rímske cestovody: Itiner. Hierosolym. seu Burdigal [333 po Kr.] a itin. Antonini [360 po Kr.], vydané v P. Bertii Theatr. geogr. vet. Amst. 1618. F. 2. č. a v P. Wesselingii Vet. Rom. itiner. Amst. 1735. 4., napokon štatisticko-historický popis rímskeho panstva Notit. dignit. imper. [426 po Kr.], vydaný Gu. Pancirollim Ven. 1602. F. a v Graevii Thes. ant. Rom. T. 7. Okrem týchto menovite uvedených spisovateľov a spisov aj ostatná zásoba gréckej a rímskej, ako dejepisnej, tak i zemepisnej literatúry poskytuje jednotlivé správy a zápisky bližšie alebo vzdialenejšie sa vzťahujúce na slovanské starožitnosti, ktoré súdnemu bádateľovi, pravda, prináleží starostlivo skúmať, my ich však pre krátkosť tu úplne uviesť nemôžeme.

2. Bohatšie ako iné zbierky gréckych a rímskych nápisov, nachádzajúcich sa buďto na kamenných a kovových plochách, stĺpoch, stavaniach a náradiach, buďto na minciach, sú nasledujúce: J. F. Vaillant Numism. imp. Roman. praestantiora. Par. 1674. 4. 2 voll., auct. ed. J. F. Baldini Romae 1743. 4. 3 voll. — Ej. Num. aerea imp. in col. munic. et urb. Par. 1688. F. 2 voll. — J. Gruteri Inscr. ant. totius orbis Rom., cura J. G. Graevii Amst. 1707 F. 4 voll. — R. Fabretti Inscr. ant. Romae 1699 (1702) — L. A. Muratori Nov. thes. veter. inscr. Mediol. 1739 — 42. F. 4 voll. — J. H. Eckhel Doctr. num. vet. Vind. 1792 ss. 4. 8 voll. — A. Boeckh Corpus inscr. graec. Berol. 1825. F. (ešte nedokončené dielo). Bohatý výber a zloženie nápisov ako gréckych, tak i latinských, vzťahujúcich sa k Vindelicii, Recii, Venetom, Karnom, Istranom, Noriku, Panónii, Ilyriku, Mézii, Dácii, Trácii a Macedonii (škoda, že je Sarmatia vylúčená), s obšírnym zemepisným a dejinným výkladom, sa nachádza v knihe M. P. Katancsich Istri adcol. geogr. vet. e monum. epigr. marmor num. tab. eruta et comm. illustrata. Budae 1826 — 27. 4. voll. Sem patria aj niektoré takzvané barbarské nápisy (inscriptiones barbarae), vyskytujúce sa takisto na kovových a kamenných plochách, na minciach a rozličnom domovom a vojenskom náradí, pokiaľ možno s istotou usudzovať o ich starobylosti podľa nepodozrivých znakov. Pole gréckych a rímskych nápisov je nesmierne priestranné a takmer nepreberné, mnohé pamiatky tohto druhu, týkajúce sa dejín severnej polovice Európy, ležia až doteraz skryté v tme, bez toho, aby boli opísané, iné nápisy, roztrúsené po rozličných málo známych, pokútnych spisoch, zostávajú väčšiemu počtu skúmateľov starožitností neprístupné rovnako ako nevydané. Hoci je prínos týchto nápisov z hľadiska histórie starých Slovanov vždy omnoho skromnejší ako z hľadiska iných s nimi susediacich národov, predsa však je súdny bádateľ slovanských starožitností povinný starostlivo skúmať i tento prameň a vyťažiť z neho nejedno vážne svedectvo pre svoju vec.

3. Z historického hľadiska nemenej dôležité sú všetky ostatné staré zvyšky života a obchodu starých národov tejto časti Európy, nachádzajúce sa buďto na povrchu zeme, buďto pod ním, ako zrúcaniny a rumy miest alebo hradov, valy a násypy, ohradené cesty, hroby a náhrobky so všetkým tým, čo v sebe skrývajú, nádoby a náradie z kovu, kameňa, skla, hliny, rohu a kostí, podobizne, zliatiny a rytiny bôžikov i ľudí, šperky a ozdoby, šatstvo a mnohé iné im podobné pamiatky. Určite každý pozdvihnutý a zo surovej divokosti vyzutý národ, ktorý je viac alebo menej osvietený umením, podľa rozdielnosti stupňov svojho vzdelania vtláča tej krajine, v ktorej dlhší čas prebýva, určité zreteľné a výrazné znaky tohto svojho pobytu, ktoré i vtedy, keď on sám z počtu žijúcich vymizol a vyhynul, vždy ešte vydávajú nepodozrivé a zreteľné svedectvo o svojom niekdajšom jestvovaní. Aj v tých krajinách, v ktorých sa musí hľadať pravlasť Slovanov v Európe, vyskytujú sa až dodnes mnohé národné pamiatky tohto druhu; ale na ich výskum, zhromaždenie, súdne ocenenie a náležité opísanie až doteraz, bohužiaľ, tamojší obyvatelia a domáci učenci vynaložili príliš málo starostlivosti a práce. Našim potomkom sa musí táto hlavná povinnosť verného vlastenectva ukladať na srdce s túžobnou prosbou, aby sa vynasnažili tento nedostatok vyplniť, starostlivo vyskúmať podobné staré zvyšky a pamiatky niekdajších obyvateľov svojej vlasti, koľkokoľvek ich ešte zostáva, ochraňovať pred záhubou a takto prispievať k vysvetleniu našich starožitností z tejto strany. Niektoré počiatky, ale vždy ešte len počiatky, takéhoto chvályhodného úsilia sa už tu a tam v pravlasti Slovanov objavujú, a my ich s vďačnou mysľou a doložením žriedel nezabudneme použiť.

4. Popri týchto hlavných prameňoch, z ktorých vyplýva všetka naša preukazná znalosť o príbehoch a dejinách ako iných národov starej Európy vôbec, tak aj našich predkov osobitne, si starostlivý skúmateľ slovanských starožitností svoje obťažné práce trochu zľahčí opatrným použitím postranných, o tom istom predmete vo vymeranej dobe hovoriacich pomôcok, najmä tých, ktoré učení muži i všelijako osvietení v tomto našom veku v hojnosti vyniesli na svetlo. K takýmto pomôckam zaraďujeme predovšetkým všetky do istej sústavy uvedené dejepisné a zemepisné výpisky zo starých spisovateľov, ktoré nám môžu uľahčiť poznanie, prehľad a rozbor starých svedectiev patriacich do oblasti našej vedy, aké sú napr. J. Ch. Jordan Origines slavicae. Vindobo. 1745. F. 2 voll., J. G. Eichhorn Hist. ant. ex ipsis veter. scriptor. graec. et lat. narrat. contexta. Lips. et Gött. 1810 — 13. 6 voll., C. Mannert Geogr. der Griechen und Römer. Nürnb. 1788 — 812. 8. 7 č., n. v. 1820 nasl., F. A. Ukert Geogr. d. Griechen u. Röm. bis auf Ptolem. Weim. 1817 — 32. 8. 2 č. (ešte nedokončené dielo), Ch. Th. Reichard Orbis terrar. ant. cum thes. topogr. Norimb. 1824. F. s 19 mapami a mnohé iné im podobné; potom všetky vydané jednotlivé spisy a rozpravy od učených skúmateľov dejín o starých národoch tejto polovice Európy, najmä o Skýtoch, Sarmatoch, Venedoch, Germánoch atď., ktoré tu neuvádzame, jednak pre ich nesmierne množstvo, jednak pre vhodnejšie uvedenie niektorých z nich nižšie na svojom mieste. Avšak pri používaní týchto a im podobných vedľajších pomôcok je potrebná tým väčšia opatrnosť, čím je istejšia vec, že takmer o žiadnom učenom dejepisnom predmete nie je nasnovaných a do sveta vyslaných toľko mylných domnienok, najmä od hĺbavých a stále až do krajností zachádzajúcich Nemcov, ako o týchto vyššie menovaných staroeurópskych národoch. Preto, svedomitý skúmateľ slovanských starožitností, nikdy nepostupuj slepo a bez porovnania samých prameňov po výpovediach týchto cudzincov, aj keď čo najznamenitejších, ale pokiaľ to je možné, sám všetko očami svojimi pozri a vyskúmaj. Ak k tomu pristúpiš po náležitom prichystaní a vlastnom vycvičení, súc ozbrojený nielen zdravým a bystrým úsudkom, ale aj všetkými potrebnými prípravnými vedami, určite zistíš, že v učených spisoch týchto cudzincov, ktorí celkove neovládajú a neobľubujú povahu, obyčaje, mravy, zvyky, jazyk a domáce dejiny nášho národa, je istota a presnosť našej starej histórie, ktorá zreteľne a jasne pramení z výrokov samých prvotných svedkov, spotvorenými výmyslami a nevážnym porušovaním pravdy, obyčajne viac zatemnená ako vyjasnená.

II. Pramene druhej doby

Ľahko je si domyslieť, že pramene slovanských starožitností v tejto druhej dobe, tiahnucej sa od konca 5. až do konca 10. stor., sú omnoho hojnejšie i rozmanitejšie. Zahrnujú v sebe predovšetkým vlastné dejepisy a zemepisy, potom životopisy, legendy, listiny, zákony a nápisy rozličného druhu, ďalej národné historické povesti, piesne a spevy, napokon hmotné pamiatky života starých Slovanov, nachádzajúce sa na povrchu zeme alebo pod jej povrchom. Nemenej hojný, hoci menej výnosný ako samy pramene je počet vedľajších literárnych pomôcok a spisov patriacich do tejto doby. Hoci podľa nášho rozvrhnutia sa okres slovanských starožitností celkove a súhrnne obmedzuje koncom 10. stor., keď po uvedení kresťanstva u najpoprednejších slovanských národov nielen ich spôsoby a mravy prešli veľkou premenou, ale osobitne sa začína aj určitejšia domáca história každého z nich, avšak predsa len je zrejmé, že obor prameňov, najmä pokiaľ ide o písomné žriedla, musí byť rozšírený a rozprestrený, o niečo ďalej nižšie, aspoň do 11. a čiastočne aj do 12. stor. z toho dôvodu, že o mnohých starých udalostiach a dejoch sa nachádzajú písomné správy nie u súvekých, ale až u neskorších spisovateľov. Podrobné a úplné uvedenie všetkých sem patriacich predmetov by si žiadalo osobitný spis, my tu, s ohľadom na krátkosť, uvedieme len hlavnejšie z nich, začínajúc od inojazyčných čiže cudzozemských, teda starších, a končiac pri domácich, teda neskorších a mladších.

A. Cudzozemské pramene

Písomné pramene slovanských starožitností nachádzajúce sa u cudzozemcov najprirodzenejšie sa rozvrhujú podľa národov či jazykov na grécke, latinské, k nim možno počítať aj staronemecké a východné čiže aziatske.

1. Najpoprednejší grécki dejepisci tohto veku, poskytujúci nám správy o Slovanoch a národoch majúcich s nimi bezprostredné zväzky, sú tak menovaní Byzantínci Priscus Paniata [471], Procopius [552], Agiathias [559], Menander [594], Mauricius [602], Theophylactus Simocatta [629], Georgius Pisides [641], Georgius Syncellus Monachus [800], Joannes Malelas [800], Theophanes Isaacius [817], Nicephorus Patriarcha [828], Joannes Gennesius [867], Leo VI. Sapiens [911], Leo Grammaticus [940], Joannes Cameniata [959], Konštantín Porfyrogenet [959], Leo Diaconus [975], Joannes Scylitza [ok. 1057], Georgius Cedrenus [ok. 1057], Symeon Metaphrastes [ok. 1061] a i. Vyšli tri vydania Corpus hist. Byzant. Par. 1645, ss. F. 27 voll., Venet. 1729 ss. F. 28 voll., Bonnae 1828 8. (toto posledné ešte nie je dokončené). Okrem toho vyšiel osobitne, v prvých dvoch zbierkach nezaradený, Leo Diaconus. Par. 1819 F., a výťahy z nich v J. G. Stritteri Memoriae popul. olim. ad Danub. Pont. eux. etc. e scriptor. hist. Byzant. erutae. Petrop. 1771 — 79. 4. 4 voll. (druhá časť: Slavica e scriptor. Byzant. 1774), výborné a záslužné dielo, hoci nie vždy úplné,[3] pretože výpisky z Mauricia, c. Leona VI. prímením Múdreho, Leona Diacona, životov svätých a iných ešte nevydaných Byzantíncov (Georgia Monacha Hamartola, Michaela Psella, Gregoria Palamu atď.) v ňom nie sú. Strategicon cisára Mauricia vyšlo v J. Schefferi Arriani Tactic. et Mauricii Art. milit. 1. XII. gr. et lat. Upsal. 1664. 8., cis. potom Leona Vlho Tactica v Meursii Opp. Florent. 1741. ss. T. 6. ed. Lami. K zemepisným, pravda, mimoriadne chudobným žriedlam tohto veku patria, okrem už menovaného Procopia, Konštantína Porfyrogeneta a Psella, najmä Hierocles [ok. 485], Notit. episcopat. [911 nasl.] u Codina, nemenovaný vypisovateľ Strabóna [medzi 980 — 996] v Hudson Geogr. gr. min. T. 2. a pri vydaní Strabóna od Th. J. Almeloveena. Amst. 1707. F. 2 voll., Eustathius [1194] a Nicephorus Blemmyda [1245]. Medzi životopismi a legendami, ktorých je u Grékov, pravda, hojnosť, sú niektoré dôležité aj pre slovanské starožitnosti, ako život sv. Demetria [zo 7. stor.] v Act. Sanct. M. Octobr. T. IV. Bruxell. 1780. F., sv. Klementa arcibiskupa bulharského [z 10. stor.], vydaný starogrécky od Ambr. Pamperea b. m. (vo Viedni) 1802. 8., novogrécky v Lipsku 1805. 8., a niektoré iné. Zbierku gréckych cisárskych listín, z ktorých by sa niečo mohlo vziať do úvahy pre slovanské starožitnosti, nepoznám; čo Montfaucon a iní poskytujú, je príliš málo dôležité. Medzi zákony najmä cirkevné (decreta conciliorum, canones) patria často niektoré zrniečka hodiace sa k uvádzanému predmetu, napr. ústavy zboru Trullanského. Niektoré zo súkromných listov spisovateľov Theophylacta Achridanského, pravda, už neskoršieho [1118], sa dotýkajú miestami Slovanov. Sú aj grécke nápisy s primiešaním slovanských slov a foriem, ako napr. na korune uhorskej.

2. Sem patria spisovatelia v latinskom jazyku, z triedy dejepiscov: Jornandes či Jordanis [552] De Gothor. reb. gest. et de regnor. ac. temp. success. liber v Muratori Scr. It. T. 1, lepšie v J. Gruteri Scr. hist. aug. Hanov. 1611. — Joannes Biclariensis [589] Cont. chron. Vict. Tunun. [566 — 589] v Th. Roncalii Vetustior. latin. scr. chronica. Patavii 1787. 4. 2 voll. — Fredegarius Scholasticus [ok. 650] Chronicon ed. Th. Ruinart. Par. 1699. F., in M. Bouquet Scr. rer. gall. et franc. Par. 1738 ss. T. 2. — Beda Venerabilis [zomrel 735] Hist. ecel. i. V. in Opp. Cantabr. 1722. F., Colon. 1688. F. 4 voll. — Paulus Warnefridi, vlastne Winfrid, prezývaný Diaconus [770, zomrel ok. 799] De gest. Langobard. 1. VI. v Muratori Scr. rer. Ital. T. 1. 2. — Einhardus [zomrel 844] De vita et gest. Caroli M., ed. Bredow Helmstad. 1806. 8., v G. H. Pertz Monum. Germ. histor. T. 2. — Rozličné menšie nemecké letopisy, pochádzajúce od známych i neznámych pôvodcov, ako Annales S. Amandi, Tiliani, Laubacenses, Petaviani, Laureshamenses, Alamannici, Guelferbytani, Nazariani, Sangallenses, Juravenses, Salisburgenses, S. Emmerammi, Ratisponses, Laurissenses, Einhardi, Chronicon Moissianense, Annales Mettenses, Fuldenses, Bertiniani, Vedastini, Lobienses, Xantenses, Wirciburgeneses atď., najnovšie vydanie od G. H. Pertza v Mon. Germ. hist. T. 1. 2. — Anonymus [ok. 873] De convers. Bojoar. et Carent. v M. Freheri Script. rer. Bohem. Hanov. 1602. F., F. Salagii De statu eccl. Pannon. Quinq. Eccles. 1774. 4. 3 voll., a B. Kopitar Glagolita Clozianus. Vindob. 1836. Fol. — Anastasius Bibliothecarius [zomrel 886] Histor. eccl. ed. C. A. Fabroti. Par. 1649. F., Vitae Pontif. ed. J. Vignolius. Romae 1724. 4. — Poeta Saxo [898] Vita Caroli M. v Bouquet Scr. rer. gall. T. 5. — Regino [zomrel 915] Chronicon v Pertz Mon. Germ. hist. T. 1. — Frodoardus [zomrel 966] Chronicon v Pithoei Scriptor. XII. Par. 1588. F., v Du Chesne Hist. franc. script. T. 2. — Witichindus [písal 966 — 980] De reb. Saxon. gest. Saxon. gest. I. III. v Leibnitzii Script. rer. Germ. T. 1. — Aimoinus [zomrel 1008] a jeho pokračovateľ [1165] Hist. franc. v Bouquet Scr. gall. T. 3. — Dithmarus [zomrel 1018] Chronicon I. VIII. v Leibnitzii Brunsv. T. 1., ed. J. A. Wagner. Norimb. 1807. 4. — Adelboldus [zomrel 1027] Hist. Henr. II. v Leibnitzii Brunsv. T. 1., Act. SS. 24. Jul. T. 4. — Wippo [1048] Vita Conradi v Pistorius — Struve Script. rer. Germ. T. 3. — Hermannus Contractus [zomrel 1054] Chron. ed. A. Ussermann. St. Blas. et Ulm. 1790. 4. 2 voll. — Adamus Bremensis [zomrel ok. 1076] Hist. eccl. v E. Lindenbrogii Scr. rer. Germ. sept. ed. J. A. Fabricius. Hamb. 1706. F., Westphalen Mon. T. 2. — Lambertus Schaffnaburgensis [zomrel 1077] Chronic. hist. Germ. v Pistorius — Struve Scr. T. 1., ed. J. C. Krause. Halae 1797. 8. — Hepidanus [zomrel 1080] Ann. alemann. v Du Chesne Scr. T. 3, Bouquet T. 3. — Bruno [zomrel ok. 1082] Hist. belli Saxon. v Freher — Struve Script. T. 1. — Sigebertus Gemblacensis [zomrel 1112] Chronogr. v Pistorius — Struve Script. T. 1. — Annalista Saxo alebo Ekkehard [ok. 1139] Chronic. v Eccard. Corp. hist. med. aevi T. 1. — Otto Frisingensis [zomrel 1158] Chronici I. VIII. v Muratori Scr. T. 6. — Helmoldus [ok. 1168] Chronicon Slavorum cum cont. Arnoldi ed. H. Bangert. Lubec. 1659. 4., cum J. Molleri Diatribe de Helmoldo ib. 1702. 4., cum cont. anon. presb. in Leibnitzii Brunsvic. T. 2. — Chronographus Saxo [ok. 1188] Chron. Magdeb. in Leibnitzii Access. hist. T. 1. — Albertus Stadensis [zomrel ok. 1260] Hist. mundi v Schilter Scr. T. 2, vypisovateľ Adama Brémskeho, Einharda a Helmolda. Riadna a úplná zbierka výťahov o Slovanoch z týchto latinských dejepisov, akú Stritter zhotovil z byzantinských, by bola pre slovanský dejepis mimoriadne prospešná a záslužná. Ako ukazovateľ a chvályhodná príručná knižka všetkej chvály hoden je spis G. W. Raumera Regesta histor. Brandenburg. Berl. 1836. 4. 1 č. — Oveľa skromnejší je počet zemepisných prameňov, a to Vibius Sequester [550 — 600] De flum., font., lacub., gent. etc. Romae 1505. 4., ed. Oberlin. Argent. 1778. 8. — Dicuil Irlandčik [ok. 800?] vo svojom zemepisnom návrhu poskytuje aj niektoré zrniečka o severných krajinách Európy: Lib. de mens. orb. terrae ed. a C. A. Walckenaer. Par. 1807. 8. A. Letronne Rech. sur. Dicuil sv. du texte restitué. P. 1814. 8. — Guido Ravennas, obyčajne nazývaný Anonymus R. [zomrel 886], z ktorého spisu sa zachoval len krátky výťah De geogr. I. V. ed. P. Porcheron. Par. 1688. 8., v P. Melae De situ orb. I. III. ed. A. Gronov. Lugd. 1722. 8. — Popis slovanských národov z konca 9. stor. nemenovaného autora v rkp. Mníchovskom z 11. stor., vydaný J. Hormayrom v Archíve 1827 č. 49, potom v Herzog Luitpold. Münch 1831. 4. str. 24. — Mimo Adama Brémskeho a Helmolda, poskytujúcich dôležité správy o sídlach Slovanov v Nemecku, i neskoršie Chronicon Gottwicense (auct. G. Bessel et F. J. Hahn) Tegernsee 1732. F. 2. voll. je v zemepisnom ohľade, pokiaľ sa berú do úvahy staré pramene, vždy nejakou, aj keď slabšou pomôckou. Zo životov svätých a legiend za tohto veku v latinčine písaných sú mnohé pre slovanské starožitnosti viac-menej prínosom, z ktorých tu ako príklad menovite uvedieme iba niektoré: život sv. Severína od Eugippia [z 2. polovice 5. stor.], sv. Ruperta [podľa Filza 580 — 623, podľa Hormayra 584 — 618, podľa Muchara 684 — 718], sv. Marina a Aniana [z prostriedka 8. stor.], sv. Kolumbana od Jonasa opata v Bobiu [v 7. stor.], sv. Wolfganga, sv. Bernwarda od Tankmara, sv. Udalrika od Gerarda, sv. Cyrila a Metoda od Gauderika [z 11. stor.] v Act. SS. 9 Mart., sv. Václava spísaný na rozkaz cisára Ota, sv. Ota biskupa bamberského v De Ludewig Script. rer. episc. Bamberg. T. 1. atď. Mnohé dôležité správy vzťahujúce sa k dejinám starých Slovanov sa nachádzajú všelikde nielen v latinských listinách cisárov, kráľov a nemeckých kniežat z 8. — 11. stor., potom v úradných listoch rímskych pápežov, ale aj v zbierkach súkromných listov niektorých iných dôstojných osôb. Popis cisárskych listín z doby Karola V. a jeho nástupcov, so stručným vyložením ich obsahu, pozri v J. F. Böhmer Regesta chron. dipl. regum atque imp. Romanorum [800 — 1313] Francof. 1831 — 33. 4. 2 voll. Z buly a listov rímskych pápežov sú pre nás viac ako iné pamätnejšie Gregora IV. 590 — 604, Zachariáša 741 — 752, Eugénia II. 824, Jána VIII. 874 — 880, Jána X. 914 — 929 a i.; ďalej z listov iných dôstojných osôb Bonifacia či Winfrida arcib. Mohučského [zomrel 755] Epist. ord. chron. disp. a St. A. Würdtwein. Mog. 1789. F. Bouquet Scr. T. 5. Obšírnejší popis mnohých sem patriacich prameňov pozri v G. A. Stenzel Grundr. u. Lit. zu Vorl. üb. deutsche Staats- u. Rechtsgesch. Bresl. 1832. 8.

3. Do triedy týchto západných prameňov možno najpríhodnejšie zahrnúť aj niektoré pamiatky v jazyku nemeckom, poskytujúce viac-menej svetla k slovanským starožitnostiam. Na čele týchto pamiatok vynikajú predovšetkým básne, báje a najmä povesti škandinávske, ktoré obyčajne Nemci nazývajú „nordische Sagen“, pochádzajúce sčasti z neznámej najstaršej doby, sčasti z neskoršej historickej doby, zachované normanskými vysťahovalcami, medzi 874 — 934 usídlenými na Islande. Hlavné zbierky týchto básní, bájí a povestí sú nasledujúce: Edda dvojaká, predovšetkým takzvaná Saemundova čiže staršia, podľa všeobecnej domnienky ok. 1090 od kňaza Saemunda prímením Múdreho [zomrel 1133] spolu zozbieraná a usporiadaná: Edda Saemundar hins Froda i. e. Edda rhytmica s. antiquior vulgo Saemundina dicta. Hafn. 1787 — 828. 4. 3 voll., E. oversat og forklaret af Finn Magnusen. Kopenh. 1821. 8. 3 č., m. d. Urschr. deutsch v. Gebr. Grimm 1. Berl. 1815. 8., F. H. v. d. Hagen Lieder d. ält. Edda. Berl. 1812. 8.; potom Edda mladšia čiže Snorrova, od Snorra Sturlesona [zomrel 1241] zobraná: Edda Islandorum stud. P. J. Resenii. Hafn. 1665.4. 4 voll., dánsky od R. Nyerupa v Kopenh. 1808. 8., nem. od Schimmelmanna. Stettin 1776. 4. Najúplnejšiu zbierku historických povestí škandinávskych vydáva učená spoločnosť v Kopenhagene: Fornmanna Sögur. Kaupmannahofn 1825 — 1836. 8., Islendinga Sögur. Kaupm. 1829 — 1836. 8. (v obidvoch sa pokračuje). — Okrem tejto hlavnej zbierky sú v rukách ešte mnohé iné historické povesti sčasti v pôvodnom jazyku všelikde zachované, sčasti staronorvégsky alebo latinsky prerobené a do sústavných letopisov vtelené. Nemôžeme sa tu zaoberať podrobným uvádzaním jednotlivých národných povestí v pôvodnom jazyku na rôznych miestach najmä v týchto neskorších časoch vydaných, ktorých, pravda, je nemalý počet,[4] pripomeňme len ich dve väčšie zbierky, staronorvégsku Snorrovu a latinskú Saxonovu. Snorro Sturleson spísal pred 1241 v domácom jazyku starú históriu Normanov podľa škandinávskych povestí a národného podania v knihe: Heimskringla edr Norega Konunga Sögar, ed. J. Peringskiöld. Holm. 1697. F. 2 voll., op. G. Schöningii (1 — 2), Thorlacii, Torkelini (3) etc. Hafn. 1777 — 826. F. 6 voll., a. d. Isländ. übers. v. G. Mohnike. Stralsund 1835. 8. 1 č., übers. u. erläut. v. F. Wachter. Leipz. 1836. 8. 2 č. Ako Snorro zo škandinávskych, tak už predtým Saxo s prímením Grammaticus [zomrel ok. 1203] vybral svoju starú históriu Dánska písanú v latinčine z dánskych povestí: Hist. dan. I. XII. ed. St. J. Stephanius. Holm. 1644. F., G. A. Klotzius. Lips. 1771. 4. Napokon sem patria aj niektoré pamätné zemepisné drobnosti, menovite cestopis Wulfstana a Othera [pred 890], vydaný C. F. Dahlmannom vo Forschgg. auf dem Geb. d. Gesch. Altona 1822. 8. č. 1, kráľa Alfréda[900] preklad Orosia, vydané D. Baringtonom. Lond. 1773. 8., Dahlmanna č. 1, a rôzne zápisky Islandčíkov toho druhu, zobrané E. Ch. Werlauffom v Symb. ad geogr. med. aevi ex monum. Island. Havn. 1821. 4.

4. Aj v letopisoch východných čiže aziatskych národov, menovite Arménov, Arabov a Peržanov, sa nachádzajú niektoré, hoci málopočetné a málo cenné zápisky o slovanských národoch tohto veku. Spisy arménskych dejepravcov, ktorých (sčasti starých — Agathangelus a Faustus patria do 4., Mojžiš Chorenský do 5. stor.) je dosť hojný počet, ale ešte v tom ohľade našimi skúmateľmi dostatočne nie sú prezreté. V zemepise Mojžiša Chorenského [460], spísanom podľa stratenej chorografie alexandrinského Pappa, sa pripomínajú najmä niektoré slovanské národy; avšak novší kritici pokladajú tie miesta za neskoršie prípisky [asi medzi 800 — 950]: Epit. geogr. Marsigliae 1683, cum hist. arm. edd. Gu. et G. Whistoni filii. Lond. 1736. 4. Venet. 1751., ed. Saint-Martin. Par. 1819. 8. Z arabských dejepiscov, Ibn-Fosslana a i., užitočný výťah vydal Ch. M. Frähn Ibn Fosslan’s u. a. Araber Berichte üb. d. Russen ält. Zeit. S. pet. 1824. 4. (porov. Hall. ALZ. 1825. Jän. Nr. 6). Inú zbierku historických svedectiev o Rusoch z arabských a perzských dejepiscov zhotovil J. Hammer Sur les origines Russes. S. Petersb. 1827. 4. (porov. Hall. ALZ. 1829. März Nr. 53, 54). Najúplnejšie je to, čo zozbieral M. Charmoy a na svetlo vydal pod nápisom Relation de Masoudy et d’autres auteurs Musulmans sur les anciens Slaves v Mémoires de l’ Acad. Imp. des Sciences de St. Pet. VI. Série. Tome II. SP. 1834. 4. Prínos týchto východných prameňov pre slovanské starožitnosti, súdiac podľa toho, čo sme sa z nich doteraz dozvedeli, je vždy veľmi chudobný a slabý. Lepšie a podstatnejšie správy sa preberajú takmer jednoznačne z gréckych dejepiscov; čo okrem toho nové vykladajú, je buď bájne, buď príliš podozrivé a nadovšetko je potrebná ostrá kritika.

B. Domáce pramene

Písomné domáce pramene, teda pochádzajúce od pôvodcov zo slovanského rodu, či sú napísané v jazyku materinskom alebo cudzom, začínajú sa síce o niečo neskoršie, avšak jednak svojou väčšou rozmanitosťou, jednak aj presnosťou a prínosom nemálo predčia predchádzajúce. Čo najkratšie ich tu pripomenieme rozdelené na triedy v poradí slovanských jazykov.

1. Dejepis. U ruských Slovanov sa domáci dejepis začína s Nestorom, kyjevským mníchom [nar. 1056; zomrel ok. 1116], pôvodom drahocenného letopisu od najstaršej doby až do 1114, vydaného podľa rkp. Radziwillowského či Kráľoveckého v Petrohrade 1767. 8., podľa Nikonovského Schlözerom, Bašilova a i. v P. 1767 — 1792. 8. 6 č., s obšírnym historicko-kritickým výkladom od A. L. Schlözera Nestor russ. Annalen (siaha do r. 980) Gött. 1802 — 809. 8. 5 č., z ktorého vydania D. J. Jazykov urobil ruský výťah v P. 1809 — 19. 8. 3 č., nem. s niektorými poznámkami Dobrovského J. Müllerom Altruss. Gesch. nach Nestor (siaha do r. 987) Berl. 1812. 8., naposledy podľa rkp. Lavrentijevského (písaného r. 1377) R. Th. Timkovským (siaha len do r. 1019) v Moskve 1824. 4. Úplného, správneho a historickým potrebám aj kritickej osvete nášmu veku primeraného vydania Nestora až doteraz, bohužiaľ, niet. Po Nestorovi pokračovali v jeho letopisoch iní, menovite Silvester 1114 — 1116, Nifont 1157, Jan Novohradský atď. Okrem toho vznikli mnohé iné čiastočné ruské letopisy, pochádzajúce od rozličných spisovateľov, ktorých krátky prehľad možno čítať v Ł. Gołębiowského O dziejop. polsk. Warsz. 1826. 8. str. 58 — 70, v K. Kalajdoviča O posadn. Novgorod. M. 1821. 4. str. 56 — 58 a vo V. Sopikova Opyt ross. bibliogr. č. 2. str. 361 — 365 (porov. § 27. č. 1.). Nemožno s istotou povedať, či bola cyrilsky písaná, stará ruská kronika prepošta Jaroslava z Plocka nad Vislou, zverená Kristiánovi, pruskému biskupovi [ok. 1210 — 1239], a ním používaná, rozdielna od Nestorovej.[5] U poľských Slovanov sú najstaršie domáce letopisy písané v latinčine. K nim patria vlastne takzvané letopisy poľské (annales Polonici), pokiaľ je nám známe, siahajúce asi od počiatku 12. až do konca 15. stor., vydané v F. W. Sommersberg Script. rer. Siles. T. 1 — 2, a inde. Martinus Gallus [kv. 1110 — 1135] spísal Chronicon od 825 do 1118 pokračujúce, najlepšie vydané J. V. Bandtkiem. Varsov. 1824. 8. Vincentius Kadłubko [ok. 1220] opísal poľské deje od počiatku až do r. 1203 v Historia polonica. Dobromili 1612. 8., správnejšie pri J. Dlugoszovi [nar. 1415; zomrel 1480] Hist. Polonae I. XII. Franc. et Lips. 1711 — 12. F. 2 voll., tiež Varsav. 1824. 8. 2 voll. Iní dejepisci, Boguchwał [zomrel 1253], Dzieržwa [ok. 1296] atď., sú uvedení a ocenení v Ł. Gołębiowského O dziejop. polsk. W. 1826. 8. U českých Slovanov je najstarším domácim dejepiscom Kosmas, dekan pražský [nar. 1045; zomrel 1125], ktorého Chronica bohem. je najlepšie vydaná v F. M. Pelzel et J. Dobrovský Script. rer. Bohemic. Pragae 1783. 8. 2 voll. O jeho pokračovateľoch, ako aj o dejepiscoch nasledujúcich storočí možno nadobudnúť dôkladné vedomosti z Fr. Palackého Würdigung der alt. böhm. Geschichtschreiber. Prag 1830. 8. U ilýrskych Slovanov sa za najstaršieho domáceho dejepisca pokladá nemenovaný kňaz Duklanský, obyčajne zvaný Anonymus presbyter Diocleas [ok. 1161], ktorého latinský letopis vytlačený v J. Lucii de regno Dalm. et Croat. hist. I. VI. Amst. 1666. F. (vo Viedenskom vyd. 1758 ho niet), takisto v J. G. Schwandtnerovi Script. rer. Hungar. Vindob. 1746 — 48. F. T. 3. V akom príbuzenstve s týmto letopisom je takzvaná dalmátska kronika, písaná pôvodne ilýrsky a r. 1510 M. Marulom preložená do latinčiny (nachádza sa v rkp. v Ríme i v múzeu českom; lat. tlačená u Lucia a Schwandtnera), a ktorá z nich je staršia a pôvodná, nie je doteraz úplne rozhodnuté. Ilýri gréckeho obradu čiže Srbi majú síce krátke, viac-menej dôležité historické zápisky, siahajúce raz od najstaršej doby, raz, a to častejšie len od času duchovného pastierstva Cyrila a Metoda až do 15. stor. i ďalej; ale tie sú až doteraz z rozličných rukopisov, po ktorých sú roztrúsené, zhromaždené, ale vydané nie sú. Letopisy Daniela arcibiskupa srbského [1325 — 1338], práve tak ešte nevydané, začínajú až s dejinami kráľa Radoslava 1224, v skutočnosti kráľa Štefana Uroša 1238. U bulharských Slovanov domáce letopisy, ktoré sa majú nachádzať podľa niektorých správ v krajine, menovite v kláštore sv. Jána pod horou Ril (Orbelus) nazývanou, až podnes nie sú vynesené najavo.

2. Zemepis. Obzvláštne domáce zemepisné pramene, siahajúce pôvodom alebo aspoň svojím obsahom do časového okresu našich starožitností, vôbec nemáme. Avšak naše letopisy a iné písomné pramene, menovite listiny, obsahujú v sebe nemálo podrobností veľmi platných na vysvetlenie slovanského zemepisu. Najstaršie ruské zemepisné správy sú až zo 16. stor. Takzvaný Boľšoj čertež od cára Joanna II. 1552, vydaný Novikovom Drevnaja ross. idrografija. S. Pet. 1773. 8., a s nápisom: Kniga Boľšomu čertežu. S. Pet. 1792. 8. Popis krajiny a národov na Rusi od V. kniežaťa Konštantína prímenom Múdreho (zomrel 1219) je stratený.

3. Životy svätých. Pre slovanské starožitnosti sú nemenej prínosné niektoré domáce životy svätých. U ruských Slovanov sa už Nestorovi pripisujú životy otcov pečerských, tlačené najprv v takzvanom Pateriku pečerskom v Kyjeve 1661. F. a neskôr častejšie. O iných starých ruských legendách sa podrobné správy nachádzajú v Eugeniovom Slovári hist. rusk. spisov. Petr. 1827. 8. 2. č. a inde. U Poliakov sa začínajú životy domácich svätých až neskôr so sv. Stanislavom a inými. Dôležitejšie sú staré legendy české, medzi ktorými je zvlášť pamätný život sv. Václava písaný pôvodne najpravdepodobnejšie cyrilsky v Čechách už v 10. stor.: Časop. česk. mus. 1830, str. 453 — 462; avšak aj iné legendy a životy svätých, menovite sv. Ludmily a sv. Václava od Christana (v Dobrovského Krit. Vers. Leg. F. a G.), sv. Vojtecha (v H. Canisii Ant. lect. T. 3) atď., tie isté obsahujú z ohľadu slovanských starožitností dôležité svedectvá. Medzi zachovanými legendami u ilýrskych a bulharských Slovanov sa najviac cení život sv. Cyrila a Metoda (napr. z otečníka 12. — 13. stor. v K. Kalajdoviča Joann Exarch. Mosk. 1824. F.); z neskorších plodov toho druhu v mnohom ohľade sú predôležité dva obšírne a pozoruhodné spisy, t. sv. Savu arcib. srbského život jeho otca sv. Simeona V. župana srbského spísaný ok. r. 1210, a Domitiana mnícha životy sv. Simeona i Savu napísané r. 1264, obidva ešte nevytlačené: pozri Wien. Jahrb. d. Liter. 1831. Bd. 53 Anz. Bl. str. 26. 44.

4. Listiny. Najstaršie slovanské listiny zachované do nášho času sú zmluvy Rusov s Grékmi r. 911 a 945, napísané podľa všetkej podobnosti bulharskými pisármi v Carihrade, Nestorom začlenené do jeho letopisu a čo do ich presnosti a pôvodnosti odôvodnene bránené Krugom i Eversom. Domáce ruské listiny v neskorších prepisoch nám prístupné siahajú domnelo až do r. 996; pôvodné počínajú až s nadacím listom kniežaťa Mstislava Vladimíroviča a jeho syna Vševlada 1128 — 1132, a sú v 12. a 13. stor. ešte vždy zriedkavé, v 14. a 15. hojnejšie, vydané v N. P. Rumjancova Sobran. gosud. gramot. Mosk. 1813 — 27. F. 4 č. Listiny Slovanov poľských, pomorských, sliezskych, lužických atď., písané stále v latinčine, takisto od konca 10. stor. ďalej nižšie sa vzťahujú, a viac sú roztrúsené v rozličných zbierkach a spisoch Paprockého, Nakielskeho, Sczygielskeho, Okolského, Nieseckého, Dogiela, pomorskej u Rangona 1707, Ludewiga 1718 a Dregera 1768, sliezskej u Böhma 1770 a Tschoppe-Stenzela 1832, lužickej u Hoffmanna 1719, Worbsa 1834 atď.; ich úplného vydania až doteraz niet. To isté platí o listinách českých, spočiatku písaných v latinčine, z ktorých najstaršia je kniežaťa Boleslava II. 993, od r. 1386 častejšie, v 15. stor. potom stále v češtine, a sčasti vydaných Sommersbergom, Dobnerom atď., ktorých zbierku chystá Fr. Palacký. Na Morave v latinčine písané listiny siahajú až do konca 9. stor.; ich zbierku vydáva Ant. Boček. U Slovanov ilýrskych sa zachoval značný počet latinských listín chorvátskych kniežat a kráľov, medzi ktorými najstaršia kn. Trpimíra r. 837, čiastočne tlačené v Lucii De r. Dalm. et Cr. Amst. 1666. F., D. Farlati Illyr. sacr. Venet. 1751 — 801. F. 6. voll., a G. Fejér Cod. dipl. r. Hung. Budae 1825 — 831. 8., čiastočne uchovávané v rozličných archívoch. V srbskom jazyku sa nachádza neveľký počet listín asi z 12. — 15. stor., až doteraz ešte nevytlačených. Viem o niekoľkých bulharských z 12. — 13. stor., takisto v rkp.

5. Zákony a práva. Písaných slovanských práv z onej doby, ktorá zahrnuje okres našich starožitností, vonkoncom niet; avšak v neskorších zbierkach zákonov sa čiastočne nachádzajú aj zostatky najstarších právnických obyčajov a poriadkov. To menovite platí o takzvanej ruskej pravde Novgorodčanom, potvrdenej kniežaťom Jaroslavom 1020, rozšírenej a rozhojnenej jeho synmi a nástupcami, najmä Vladimírom Vševladovičom 1114 — 25, ktorej rozličné vydania sú od Boltina i Puškina v. M. 1799, Strojeva pri Sofijskom letopise v M. 1820, Rakowieckeho vo Varš. 1820. 4. 2 č., Eversa v Dorpate 1826. 8. a i. U Poliakov zákonné ústavy sú oveľa neskoršie i písané v latinčine, napr. ústav Wislický Kazimíra W. 1347, neskôr, pravda, preložené do poľštiny; porov. J. Lelewela Księgi ustaw polskich, Vilno 1824. 4., J. V. Bandtkie Jus polonicum, Vars. 1831. 4., zeme českej, doteraz nájdené v rkp., sú z 12. a 13. stor., ich vydanie sa očakáva od V. Hanku. Srbské právnické zákony a obyčaje, väčšinou pochádzajúce zo staršej doby, zobral, potvrdil a rozhojnil cár Štefan Dušan r. 1349 a 1354, ktorých správne vydanie sám zamýšľam. Porov. W. A. Maciejowski Hist. prawod. słow. Warsz. 1832. 8. č. 1 str. 226 — 268. č. 2 str. 312 — 315.

6. Nápisy. Nápisy na minciach, kameňoch atď. sa zjavili u rozličných slovanských národov v rozličnej dobe, jednak v latinskom, jednak v domácom a materinskom jazyku. Na Rusi nájdené, okrem pamätnej gréckej mince c. Bazilia II. ok. r. 987 s gréckym a cyrilským nápisom, dve mince Vladimíra V. [980 — 1015], jedna Jaroslava [1018 — 1054], takisto hrivny alebo náprsné okrasy (cyr. monisto, lat. monile) z toho istého obdobia, všetko to s nápismi buď slovanskými, buď gréckymi i slovanskými. Tamže sa nachádzajú v starých chrámoch aj niektoré nápisy z konca 10. a 11. stor. Porov. Köppen Spis. rusk. pamjatn. Mosk. 1822. 8. Na poľských minciach, pochádzajúcich od Boleslava V. [992 — 1025] a jeho nástupcov, sa v latinských nápisoch vyskytujú aspoň slovanské mená. Porov. J. Lelewela Dwie tablice star. pieniędzy. W. 1825. 8., Toho istého Starych pienędzy w Trzebuniu wykopanych objaśnienie. Warsz. 1826. 8. To isté sa musí povedať o českých, začínajúcich sa sv. Václavom [925 — 936]. Porov. Čas. česk. museum 1830. str. 205 nasl. Popis českých moniet od V. Hanku je prichystaný v rkp. Do triedy týchto prameňov patria aj rúnske nápisy bôžikov a náradie z modliarne vraj ratarských (?) Slovanov, vyobrazené a nesprávne vyložené v A. G. Masch Alterth. d. Obotriten. Berl. 1771. 4. J. Potocky Voyage dans quelques parties de la basse Saxe. Hamb. 1795. 4. M. F. Arendt Strelitzisches Georgium 1820. 4. Porov. K. Levezov Andeut. üb. Alterth. zw. d. Elbe u. Weichs. Stett. 1825. 8. Schröter Friderico-Franciscianum. Ludwigslust 1824. Fol. 3 zv. F. Hagenov Beschreib. d. Neustrelitz. Runensteine. Loitz 1826. 4. Nie je známe, z ktorej oblasti a z ktorého obdobia pochádza takzvaný mešec sv. Štefana I. kráľa uhorského vo Viedni so zlatom vyšívanými cyrilskými slovami. O minciach niekdajších chorvátskych kniežat a kráľov nikde nenachádzam dostatočné správy. Srbské sa začínajú domnele s kniežaťom Muntimírom [880 — 900], istotne potom s kráľom Štefanom I. [1195 — 1224], hoci s nápisom latinským, a so srbským až s kráľom Vladislavom 1230 nasl. O minciach bulharských kniežat a kráľov sa doteraz nič nevie. Sú aj niektoré iné, zvlášť takzvané barbarské či cudzojazyčné sem patriace pamiatky tohto druhu, o nich podrobnejšie v samom diele.

7. Povesti, piesne, príslovia, jazyk. Tečúcim a bohatým prameňom slovanských starožitností sú aj najstaršie nám prístupné zvyšky domáceho básnictva, národné piesne a spevy, príslovia a porekadlá, napokon aj sám náš materinský slovanský jazyk. Z prvých nadovšetko vynikajú neocenené zostatky staročeského básnictva, t. Snemy, tlačené v Rakovieckeho Pravde ruskej v 1. a 2. č., v Preslovom Kroku 1823 zv. 3, a pri Královodvorskom rkp. 1829, potom piesne a zpevy v rkp. Královodvorskom obsiahnuté, vydané V. Hankom 1819. 1829. 8. Hojnejšie zbierky národných piesní, v ktorých možno zaznamenať ešte stále mnohé slabé stopy bývalých národných zvykov, zvlášť mytologických podaní, sú zbierky Novikova (1780), Kašina a Kirjejevského veľkoruských, kniežaťa Certeleva, Sreznevského a Maksimoviča maloruských či rusínskych, W. z Oleska poľských a rusínskych, V. S. Karadžiča a S. Milutinoviča srbských, F. L. Čelakovského všeslovanských, J. Kollára uhorsko-slovenských, F. Sušila moravských atď. Sem možno počítať aj staré ruské básne a povesti Kirša Danilova, vydané v Mosk. 1804. 1818. 4. Iného rodu a pôvodu, hoci vždy dôležité, je Slovo o pluku Igorovom, často vydávané, s najobšírnejším výkladom od N. Grammatina. Mosk. 1823. 8. Nie menej dôležité sú zbierky národných prísloví a porekadiel, ktoré sú neraz oveľa staršie, ako sa naoko zdajú byť, poskytujúce závažné zrniečka nielen v etnologickom, ale aj v historickom a mytologickom ohľade, ktoré tu pre krátkosť nebudeme uvádzať. Napokon i sám jazyk, taký starý, presný a bohatý, akým je bezo sporu náš slovanský, siahajúci svojím pôvodom do oveľa staršej doby než všetky ostatné písomné i nepísomné pramene nášho dejepisu, je v mnohom ohľade nad mieru prínosným žriedlom našich národných starožitností, a často i tam, kde nás všetky iné pramene i pomôcky opúšťajú, poskytuje neočakávane mnoho svetla, buď že si ho všímame v písomných pamiatkach, ktoré sa pre nás začínajú, pokiaľ ide o jednotlivé slová, už s dobou herodotovskou, pokiaľ ide o celé spisy, až s Cyrilom a Metodom 855, buďto čerpáme zo studnice živej, z jazyka národného, domáceho. V obidvoch prípadoch nachádzame vo svojom jazyku sklad rozličných myšlienok, správ a vedomostí, vydávajúcich nám o mnohých odinakiaľ nedostupných veciach svedectvo svojím pôvodom starožitné, presnosťou veľmi cenné, zreteľnosťou a dôraznosťou závažné. Avšak ak nemá byť tento čistý prameň nerozvážne zakalený a z neho vyplývajúci hojný výdobytok všetečne zmarený a zopsutý, je, pravda, potrebné vychádzať z neho skúsene, striedmo a so všetkou možnou opatrnosťou. Ak niekde, tak určite nad bránou jazykospytu nech je napísané: Odi profanum vulgus et arceo.

8. Hmotné pamiatky. Čo sa už vyššie povedalo o hmotných pamiatkach národných starožitností v prvej dobe, to všetko i v tejto druhej treba pokiaľ možno ešte viac skúmať. Nedbanlivosťou našich predkov i nepohodami času sa stalo, že mnohé pamiatky tohto druhu, ktoré môžu významne poslúžiť k vysvetleniu našich starožitností, buďto na veky sú pre nás stratené, buďto aspoň na dlhý čas zostávajú ukryté pred našimi očami. V novších časoch sa síce pozornosť niektorých vlastencov obracia na tieto pamiatky starého Slovanstva, menovite na Rusi a v Poľsku, ale žiaduce zrelé plody ich svedomitého bádania verejnou cestou sa ešte doteraz k slovanskému obecenstvu veľmi nedostávajú.[6] Čo sme sa o týchto predmetoch dozvedeli z rozličných prípadných zmienok a drobnejších spiskov, to na svojom mieste, s odkázaním na pramene, pripomenúť nevynecháme.

Napokon ešte zostáva, aby sme sa tu čo najkratšie zmienili aj o niektorých dôležitejších pomôckach k slovanským starožitnostiam, uvedených na svetlo usilovnosťou novších spisovateľov. Celkove sa musí o spisoch tohto druhu so žiaľom povedať, že pochádzajú od cudzozemcov i domácich, obidva stoja ďaleko vzadu za dôstojnosťou predmetu a za potrebami nášho času, a máloktorý z nich si zasluhuje všeobecnú pochvalu. Ako sa spomenulo vyššie, vydania cudzozemcami, povahu, dejiny a jazyk nášho národa nie veľmi ovládajúcimi a navyše i neobľubujúcimi, vo svojej podstate sú obyčajne platné viac na vyvrátenie a poškvrnenie našich starožitností ako na ich upevnenie a vysvetlenie; spísané našincami, v kritickej historickosti, v archeologickej vede a v odôvodnenom jazykospyte bezmála ešte vždy nováčikov, ak nie sú úplne ničomné a iba ak na smiech alebo na ľútosť ponúkané (ako napr. spisy Bohuša, Liebuša a i.), sú, pravda, omnoho bohatšie na chyby a nedostatky, než na vecnosti a zrelé domnienky, takže nie náhodou môže byť pokladaný za šťastného každý, kto nemusí vo svojom povolaní nepríjemne a bezhranične stráviť značné časti svojho života čítaním týchto balamutiacich kníh. Odkazujúc čitateľa na prehľad sem patriacich spisov podaný[7] na inom mieste, tu pripomeniem iba niektoré z tých, ktoré sú svojím obsahom, aspoň ako zbierky rozličných svedectiev a niekedy aj zdravých úsudkov o starých Slovanoch dôležitejšie a prínosnejšie ako iné, s vylúčením mnohých spiskov o jednotlivých predmetoch, príslušne uvedených na svojich miestach. J. Ch. de Jordan De originib. Slavicis. Vindob. 1745. F. 2 voll., — J. S. Assemani Kalendaria eccl. universae (naozaj len gentium slavicarum). Romae 1750 — 57. 4. 6 voll. — A. L. Schlözer Nordische Gesch. Halle 1771. 4. Toho istého Nestor, russ. Annalen. Gött. 1802 — 809. 8. 5 č. — J. Thunmann Unters. üb. d. alte Gesch. ein. nord. Völker. Berl. 1772. 8. — Acta societat. Jablonovianae de Slavis. Lips. 1772 — 74. 4. 4 voll. — L. A. Gebhardi Gesch. aller wendischslaw. Staaten. Halle 1790. 4. 4 č. — K. G. Anton Versuch üb. die alt. Slawen. Leipz. 1783. 8. 2 č. — A. Linhart Gesch. v. Krain. Laibach 1788 — 91. 8. 2 č. — J. Ch. Gatterer An Russor. Polon. cet. pop. slavic. orig. a Getis sive Dacis liceat repetere? dissert. 1791 in Comm. soc. reg. scient. Gött. T. XI., nemecky Schlichthorstom v Brémach 1805. 8. 3 — F.Durich Biblioth. slav. 1. Budae 1795. 8. — J. Potocki, Fragments histor. sur la Scythie, la Sarmatie et les Slaves. Brunsv. 1796. 4. 4 č. Toho istého. Hist. prim. des peuples de la Russie. Petersb. 1802. 4. Toho istého Atlas archaeol. europ. Rossii. S. Pet. 1812. 1823. F. — A. Naruszewicza Hist. nar. polsk. Warsz. 1824. 8. 2 č. (obidve čiastky sú vydané posmrtne). — J. Dobrovský Hist. Krit. Unters. wohrer d. Slawen ihren Namen erhalten, im 6ten Bd. der Abhandl. e. Privatges. Pr. 1784. 8. str. 268 — 298, česky: Slovania sa nazývajú od slávy či od slova? v Čas. mus. 1827. zv. 1 str. 80 — 85. Toho istého Ueb. d. Begräbnissart d. alt. Slawen, in den Abhandl. d. böhm. Ges. d. Wiss. 1786. 4. str. 333 — 359. Toho istého Ueb. e. Stelle im 19 Br. des h. Bonifac, d. Slaw. betreffend, eb. 1787. str. 156 — 160. Toho istého Ueb. d. ält. Sitze d. Slawen, in J. W. v. Monse Landesgesch. v. Mähren. Olm. 1788. 8. č. 1 str. IX — LII. Toho istého Ueb. d. erste Datum zur slaw. Gesch. u. Geogr., in den neuen Abh. 1791. 4. str. 365 — 370. Toho istého Gesch. d. böhm. Spr. u. Lit. 2. A. Pr. 1818. 8. str. 1 — 11. Toho istého Bemerkungen üb. Serb. u. Chorv. in J. Ch. Engeľs Gesch. der Serb. 1801. 4. str. 153 — 161. Toho istého Slawin. Pr. 1808. 1833. 8. Slowanka 1814. 8. 2 č. a i. — W. S. Majewski O Sławianach. Warsz. 1816. 8. — N. M. Karamzin Istor. gosud. ross. Pet. 1816 — 18. 2 vyd. 1819 — 29. 8. 12 č. — P. Solarič Hieroglyfika slowanska. Rkp. — J. F. A. v. Schwabenau Die ält. Slawen u. ihre Wohnsitze in André’s Hesperus 1819. Jän., česky od J. M. Krála v Hr. Kr. 1825. 8. — J. M. Ossolińského V. Kadłubek, vo Wiad. hist. Krit. Krak. 1819. 8. č. 2, nem. od S. B. Lindeho Warsz. 1822. 8. Toho istého Początki Sławian v Čas. nauk. Lvov. 1831 — 34. 8. — J. B. Rakowieckeho Pravda ruska. V. 1820. 4. 2 č. — W. Surowieckeho Sledz. pocz. nar. słowiańskich, w Roczn. tow. Warsz. T. 17, tiež o sebe W. 1824. 8. — P. J. Schaffarik Ueb. d. Abk. d. Slaw. nach Surowiecki. Of. 1828. 8. — G. Dankovský Fragm. zur Gesch. Pressb. 1825. 8. Toho istého Die Griech. als Verw. d. Slaw. eb. 1828. 8. — J. Ph. G. Ewers Das ält. Recht d. Russ. Dorp. 1826. 8. — J. Kollára Rozpr. o jmén. poč. i star. nár. slavsk. Bud. 1830. 8. — W. A. Maciejowského Hist. praw. Słowian. Warsz. 1832 — 35. 8. 4 č.



[1] Drobnejšie grécke zemepisné zostatky sú zobrané a vydané v J. Hudson Geogr. veter. scriptor. graeci minor Oxon 1698 — 1712. 8. 4 voll. — Porov. J. Lelewela Badania starozytnosci we względzie geografii, Wiln. 1818 8. Ide o najpreukaznejší spis o starom zemepise.

[2] Polovicu prvého strateného listu týchto kníh nedávno [1835] našiel prof. Wyttenbach v Trevire.

[3] Tak napr. aj najhlavnejšie svedectvo Prokopa o Antoch — Bell. Goth. IV. 4. — náhodou je vynechané.

[4] Napr. Faereyinga Saga, udgiv. af C. Ch. Rafn. Kjobenh. 1832. 8. — Eymundar Saga. Hafn. 1833. 8. atď.

[5] Voigt’s Gesch. Preuss. Königsb. 1827. 8. Bd. I. S. 623 — 624.

[6] Schlözer’s Nestor I. str. 67 — 70. Köppen Spis. rusk. pamjatn. M. 1822. 8. Toho istého Kunst u. Alterth in Russl. vo Wien. Jahrb. d. Lit. 1822. 8. Z. D. Chodakowského O Słowiańszczyznie przed chrześciaństwem. Krak. 1835. 8. K. Kalajdoviča Pis’ma ob archeol. izsledovanijach. Mosk. 1823. 8. J. Lipomana Zastanowienie się nad mogiłami atď. Vilno 1832. 8. a i.

[7] Ueb. d. Abkunft der Slawen str. 8 — 15.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.