Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti I


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov

Článok I. Pôvod Slovanov

§ 4. Prístup

Všetci bádatelia starých dejín európskych národov, ktorí doposiaľ prejavili svoje domnenie o pôvode Slovanov a ich najstarších sídlach a dejinách v spisoch vydaných tlačou, sa delia na dve hlavné strany: niektorí z nich pokladajú Slovanov za národ nový, až v 4. alebo v 5. storočí, v čase všeobecného sťahovania národov, v spoločnosti Hunov, Avarov a iných Aziatov na poli dejín sa objavivší; iní ich pokladajú za kmeň európsky, prastarý, od nepamätných časov uprostred iných kmeňov v Európe žijúci, a len pod rozličnými starými, neskôr zaniknutými menami ukrytý. Avšak čo sa týka presného určenia samotného pôvodu a prvotných sídel starých Slovanov, i jedna i druhá strana učených dejepiscov opäť veľmi sa odlišuje, pretože v obidvoch temer toľko je rozličných, väčšinou si odporujúcich domnienok, koľko je osobitých skúmateľov tohto predmetu. Zaiste sú medzi tými, ktorí Slovanov za národ v Európe nový udávajú, niektorí, čo ich pokladajú za kmeň príbuzný Hunom, Avarom a iným vysťahovancom ázijským, iní ich síce majú za kmeň zvláštny, ale predsa až Hunmi alebo ich nástupcami z pôvodných sídel svojich v Ázii alebo v severnej Európe vypudený a hlbšie do strednej Európy vohnaný, iní ich napokon pokladajú za zmiešaninu rôznorodých pozostatkov starých, v tom všeobecnom sťahovaní zaniknutých a zmiešaných národov. Podobne aj u tých, ktorí Slovanov za národ v Európe dávny a domáci pokladajú, čo sa týka jeho prvotných sídel, panuje veľká nezhoda. Niektorí ich iste odvodzujú od Skýtov, iní od Sarmatov, iní od Getov a Trákov, iní od Keltov, iní od Finnov, iní od Venedov, a iní zasa odinakiaľ, takže nakoniec niet temer žiadneho staroeurópskeho kmeňa, ktorému by otcovstvo dnešných Slovanov od toho alebo onoho spisovateľa nebolo pripísané.[8] Z toho je každému jasné, že tu je hlava a základ celej otázky o starožitnostiach slovanských, bez dôkladného a konečného rozhodnutia ktorej k ďalšiemu výkladu dejín starých Slovanov bez veľkých bludov a scestností vôbec nemožno pristúpiť. Preto aj my, skôr než sa pustíme ďalej, tie otázky, či sú Slovania starí alebo noví obyvatelia Európy, pod akými menami sa predkovia Slovanov prvýkrát v histórii ľudského pokolenia objavili, musíme čo najstarostlivejšie preskúmať a určite rozhodnúť. Až po dokonalom vyjasnení pôvodu Slovanov a odkrytí ich prvotných sídel v najstaršej historickej dobe bude možné s prospechom prikročiť k opísaniu ich dejín a národných starožitností.

§ 5. Miesto Slovanov v rade plemien a kmeňov

1. Otázka, ako sa pokolenie ľudské na rozličné plemená, kmene a národy rozšírilo, zamestnávajúca za našich čias nemalý počet skúmateľov, má trojakú hlavnú stránku, totiž prírodnú, jazykovú a dejinnú, pretože v nej sa zreteľ obracia alebo na postavu ľudskú a zloženie telesné, alebo na jazyky, reči a nárečia, ktorými sa ľudstvo od seba delí, alebo napokon na dejiny čiže na premeny, ktoré národy vo svojich spoločných stykoch podstúpili. Odpoveď na tú otázku sa teda čerpá z trojakého prameňa z prírodospytu, z jazykospytu a z histórie. Z prírodospytu sa čerpajú tie telesné znaky, ktorými sa rozličné národy sveta od seba odlišujú. Tu pravdaže niektoré hlavné zásady a pravdy hneď pri prvom pohľade sú poruke, každý vidiac napr. Európana stáť vedľa murína alebo vedľa Kalmyka, rozdiel medzi nimi sa vyskytujúci okom zbadá. Rozdiely medzi všetkými národmi vôbec sú nespočetné a často nepatrné, málo tiež národov tak čisto sa zachovalo, aby s inými susedmi svojimi sa trocha nepomiešali, a tým aj znaky svoje telesné nepremenili. Prírodnými znakmi národy len takpovediac nahrubo od seba sa delia. Na ich určitejšie rozdelenie je potrebne skúmanie jazykov a ich vzájomnej príbuznosti. Niet pochýb, že národy hovoriace pôvodne príbuznými jazykmi tiež samy medzi sebou sú príbuzné a že vznikli takpovediac z jednej krvi. Tu je však potrebné robiť rozdiel medzi príbuznosťou všeobecnou čiže predpotopnou, nachádzajúcou sa vo všetkých jazykoch, pretože i najvzdialenejšie a postavou telesnou najrozdielnejšie národy často používajú slová rovnakého i zvuku i zmyslu, a medzi príbuznosťou zvláštnou čiže kmeňovou, ktorá sa len medzi niektorými zvláštnymi národmi a jazykmi javí. Ona snáď viac náhodou, než pôvodnou príbuznosťou, v jednotlivých slovách sa vyskytuje a je veľmi obmedzená; táto ale má základ v histórii národov a v celej sústave jazykov sa dá uvidieť. V obidvoch potom prípadoch, ako v príbuznosti všeobecnej, existujúcej medzi jazykom fínskym čiže čuchonským a slovanským, tak aj v kmeňovej, ktorá medzi latinským a slovanským miesto má, treba robiť rozdiel medzi tým, čo už od samého počiatku obidvom jazykom zároveň prináleží, a tým, čo až neskôr pri spoločnom styku jeden národ od druhého prijal. Takto napr. v jazyku maďarskom a valaskom sa používa mnoho slovanských slov, ktoré Maďari a Valachovia od Slovanov do svojej reči vzali, však preto medzi Slovanmi a Maďarmi niet žiadnej zvláštnej čiže kmeňovej príbuznosti, ale medzi Slovanmi a Valachmi ju zaznamenať možno,[9] hoci vždy veľmi vzdialenú. A preto v skúmaní príbuznosti jazykov musí sa zreteľ obracať nielen na slová jednotné, ktoré snáď prešli z jedného do druhého, ale najmä na celý sklad etymologický a gramatický, na korene slov a ich formy. Pretože ale medzi znakmi fyziologickými, z postavy telesnej, a lingvistickými, z jazykospytu čerpanými, niekedy vzniká zreteľný rozpor, takže oba pramene nepostačujú na dokonalé oddelenie národov, je potrebné tento rozpor s použitím zdravej a súdnej kritiky tretím posúdením, totiž historickým, rozhodnúť a urovnať. Tak napr. polovica kmeňa tureckého, rozložená po Európe a západnej Ázii, sa od druhej polovice, rozšírenej po strednej Ázii, čo sa týka telesnej postavy, značne odlišuje, hoci používa ten istý jazyk. Príčinu tohto rozporu prináleží vyskúmať a vysvetliť histórii.[10]

2. Zoznámiac sa bežne s pravidlami, ktorými sa riadia znalci človekoslovia, jazykov i dejín ľudských pri rozdeľovaní ľudského pokolenia na plemená, kmene a národy, pozrime sa už, čo je od najslávnejších bádateľov nášho veku v tejto triede umenia vyskúmané a ustanovené.[11] Znamenitý Blumenbach, Nemec, stanovil pätoro hlavných ľudských plemien: 1) Plemeno kaukazské, bielej pleti, vlasov dlhých, mäkkých a hnedastých, na severe svetlejších, na juhu tmavších, podlhovastej tváre, mierne vystupujúcej, očí značne otvorených, neširokého vypuklého nosa, tenkých pier a vôbec takej urastenosti, ktorú sme si zvykli pokladať za vzorovo krásnu. K tomuto plemenu sa počítajú, podľa neho, všetci terajší Európania, potom západní Ázijci pred Obom a Gangou a severní Afričania. 2) Plemeno mongolské, žltohnedej pleti, má vlasy čierne, riedke a tuhé, tvár širokú a ploskú, lícne kosti vystupujúce, malé oči šikmo proti sebe ležiace, obočie úzke, nos pri koreni mimoriadne široký a ploský, uši veľké, od hlavy trochu odstávajúce, bradu krátku, no vystupujúcu. Sem patria ostatní Ázijci na východe, v Európe potom národy kmeňa čudského, v Amerike severní Eskimáci. 3) Plemeno etiópske, čiernej pleti, kože na tele mastnej a akoby aksamietovej, vlasov čiernych a kučeravých ako vlna, hlavy akoby stlačenej, má lícne kosti dopredu vysadené, nos široký a krátky, nozdry spľasnuté, čeľuste dlhé a akoby opuchnuté, bradu krátku a ustupujúcu. Sem sa počítajú všetci Afričania okrem severných. 4) Plemeno amerikánske, ktorého znakmi sú červenohnedá pleť, škoricová alebo medená, čierne vlasy, tuhé a nekučeravé, krátke čelo, oči hlboko zapadnuté, široká avšak neploská tvár, nos vysoký, lícne kosti a brada vysadnuté. Rozšírené je po celej Amerike, okrem Eskimákov na severe. 5) Plemeno malajské, rozšírené na Malakke a na ostrovoch austrálskych, má pleť čiernohnedú, vlasy čierne, mäkké a kučeravé, hlavu širšiu a lícne kosti i čeľusť menej vysadenú než Etiópčania, nos široký a tučný, veľké pery a ústa. Slávny Cuvier, Francúz, najväčší skúmateľ živočíchov za našej pamäti, pokladal za od seba odlišné len tri hlavné ľudské plemená, najmä z ohľadu na zloženie lebky, lícnych kostí a čeľustí a na podobu tváre závisiacu od tohto zloženia: 1) Plemeno so súmernou lebkou, kaukazské, čiže európsko-arabské, pri ktorom horizontálny priesek temena má oválnu podobu, a lícne kosti tak striedmo vysadajú, že keď sa na lebku pozerá zhora, je ich sotva vidieť. 2) Plemeno s úzkou lebkou, etiópske čiže negerské, kde je ten priesek úzky, akoby bola hlava z obidvoch strán stiesnená a čelo stlačené dozadu, čeľuste vysadajú, tvár je sploštená. 3) Plemeno so širokou lebkou, mongolské, kde temeno je široké a takmer štvorhranné, lícne kosti potom tak ďaleko vysadajú, že keď sa pozerá zhora, vidieť ich akoby z lebky von vystupujúce. Toto Cuvierovo rozdelenie ľudského pokolenia na tri plemená, založené na čisto fyziologických znakoch, vačšina skúmateľov nášho veku uznala za správne a je takmer všeobecne prijaté. I sám Blumenbach sa vyznal, že jeho amerikánske plemeno sa môže pokladať za prostredné a za prechod od kaukazského k mongolskému, malajské potom za stred a za prechod od kaukazského k etiópskemu.

3. Avšak akokoľvek toto rozdelenie ľudského pokolenia buďto podľa Blumenbacha na päť, buďto podľa Cuviera na tri plemená, súc založené na výrazných a nepochybných znakoch fyziologických, v ohľade človekospytnom je správne a postačujúce, predsa len však potrebám súdnej histórie a jazykoslovia samé ešte nevyhovuje, ako ľahko spozná každý, kto sa pokúsi o podrobné roztriedenie kmeňov podľa národných jazykov a dejín. Tak napr. Blumenbach i Cuvier k plemenu kaukazskému počítajú menovite tieto kmene a národy: Peržanov, Indov, Židov, Habešanov, Arabov, Maurov, Koptov, Berberov, Afgancov, Osetov, Kurdov, Maďarov, Kurdov, Turkov, Finnov čiže Čudov, Loparov, Samojedov, Nemcov, Grékov, Vlachov, Slovanov, Litvanov a ostatných Európanov, k mongolskému potom Japoncov, Kórejcov, Číňanov, Annamcov, Butanov, Tibeťanov, Aleutov, Tunguzov, Kalmykov a Buriatov, napokon k etiópskemu Negrov v Afrike a i.[12] Ktokoľvek náležite ovláda dejiny a jazyky ázijsko-európske, zaiste musí uznať, že toto rozdelenie kmeňov kaukazských, podľa ktorého Indovia, Židia, Maďari, Turci, Slovania, Litvania, Čudovia a Samojedi skoro na jednej línii pokrvnosti a v rovnakej vzdialenosti od seba stoja, priamo a celkom odporuje všetkým rezultátom, ktoré získavame z jazykospytu a dejepisu o príbuzenstve azijsko-európskych kmeňov. Lebo z jednej strany takzvaní Semiti, t. Arabi a Židia, z inej Čudovia a Turci, sa svojím jazykom tak podstatne a veľmi odlišujú od Indoeurópanov, že v tom ohľade naskrze nie je možné ich za kmene toho istého plemena uznať a do spoločného kruhu príbuzenstva pojať. Nie bezdôvodne sa aj to namieta, že názvy plemena kaukazského a mongolského sú nadmieru nepríhodné a temer nezmyselné, pretože v horách kaukazských žijú ľudia iného plemena, než indoeurópskeho čiže kaukazského, a meno Mongolov v takom širokom zmysle, aby sa ním označovali všetky severoázijské, náležite používať nemožno.[13] Prvému nedostatku by sa mohlo trocha vyhovieť prijatím priestrannejšej sústavy, ktorú najnovšie navrhli dvaja Francúzi, Desmoulins a Bory de Saint-Vincent, a podľa ktorej sa ľudské pokolenie na pätnásť alebo šestnásť rodov (especes) rozdeľuje, keby proti nej nejestvoval odpor zo strany prírodospytcov, a keby jej časti s výsledkami jazykospytu a dejepisu viac súhlasili. Druhej chybe osvojením si primeranejších názvov plemena indoeurópskeho namiesto kaukazského a severského namiesto mongolského ľahko možno pomôcť. Tak teda hlavná úloha uložená bádateľom prírody a dejín, totiž také rozdelenie ľudského plemena, čeľadí čiže podplemien, kmeňov, národov atď., ktoré by nielen na prírodospytných, ale zároveň i na dejinných a jazykoslovných zásadách bolo pevne osnované, a v ktorom by sa mohlo vidieť bližšie alebo vzdialenejšie príbuzenstvo jednotlivých národov práve tak, ako v prírodovednej sústave zvierat, rastlín a kovov, z väčšej časti ešte ani doteraz nie je rozhodnutá. My tu, prihliadajúc na svoj cieľ, neváhame v tomto ohľade nastúpiť cestu prekliesnenú najväčšími jazykospytcami nášho veku, W. Humboldtom, Abel-Rémusatom, E. Raskom, J. Klaprothom, F. Boppom, F. Pottom a i., a čerpajúc z ich výborných spisov o povahe európskych a ázijských jazykov,[14] všetky kmene ľudského pokolenia, o ktorých by v slovanských starožitnostiach mohla padnúť zmienka, do nového, ľahko prehľadného poriadku uvádzame, súc si istí, že ak by bola trebárs’ v tomto ich sústavnom roztriedení niekde v niečom naša chyba, nebude sa to týkať Slovanov a ich najbližších indoeurópskych príbuzných, a teda ani našim historickým výsledkom, založeným na tomto rozdelení, to nebude prekážať.

4. Ázia, Európa i severná Afrika sú najstaršie sídla vzdelanosti ľudského pokolenia. V tomto ohľade dve plemená Blumenbachove a Cuvierove, totiž kaukazské a mongolské, ktoré v týchto častiach zeme od starodávna prebývajú, sú pre skúmateľov dejín a jazykov najdôležitejšie a najpamätnejšie. My ich tu, kvôli lepšiemu zoradeniu kmeňov podľa toho, čo sme vyššie o značnom rozdiele ich jazykov povedali, rozdeľujeme na štyri plemená, totižto na indoeurópske, semitské, severské a čínske, a tieto názvy chceme ďalej stále používať. V odbore slovanských starožitností vlastne iba o kmeňoch prvého a tretieho plemena, t. indoeurópskeho a severského, bude zmienka, pretože národy plemena semitského a čínskeho nikdy nemali so Slovanmi bližších a trvalých spolkov. Preto i na tomto mieste sa bude hovoriť podrobnejšie jedine o týchto, a nie o ďalších.

I. Plemeno indoeurópske

Plemeno indoeurópske, ktorému niektorí nemeckí spisovatelia prikladajú nepríslušné meno indogermánske, na celej zemi teraz vyniká a panuje, a to síce ako náboženstvom, zvlášť kresťanským, tak aj vzdelanosťou, zvlášť novoeurópskou. Jeho počiatok a pôvod, ukrytý v nepoznanom šere dávnovekosti, sa hľadá v strednej Ázii pri veľkom pohorí himalájskom. Klaproth sa domýšľa, že toto plemeno, na celom svete najpočetnejšie, lebo sa k nemu počíta viac ako 360 miliónov, už pred všeobecnou čiže Noemovou potopou (podľa Klaprotha asi 3706, podľa Seyffartha potom 3446 pred Kr.) bolo veľmi rozšírené, a že niektoré jeho kmene v onej záhube na Kaukaze, iné na Himalájach zachované, odtiaľ po priľahlých nižších krajinách sa rozhostili, a národy inorodé, v susedstve svojom pozostalé, ako napr. v Indii pôvodne negrovitých Indov, si podrobili a s nimi sa pomiešali. Pri všetkom tom nesmiernom rozptýlení kmeňov a národov tohto plemena po Ázii a Európe ich jazyky vždy akúsi pôvodnú a zvláštnu príbuznosť medzi sebou prejavujú, omnoho väčšiu a zrejmejšiu, než sa prejavuje pri kmeňoch severského plemena. Počítajú sa teda k tomuto plemenu najmä nasledujúce staršie i novšie kmene a národy.

A. V Ázii

1. Čeľaď hindská. Kmene tejto čeľade pochádzajú pôvodne z veľkého pohoria himalájskeho, odkiaľ sa už v predhistorickom a celkom neznámom čase, pravdepodobne skoro po všeobecnej potope, ďalej na východ rozšírili, a pomiešajúc sa so starými negrovitými obyvateľmi týchto krajín, sa na svojom tele nemálo zmenili. Tak sa stalo, že kmene tejto čeľade, čo sa týka telesných znakov, postavy a pleti, sa od dnešných potomkov tak veľmi líšia, hoci jazykovo sú im veľmi príbuzní.

a) Kmeň indický. Ľudia tohto veľkého kmeňa, nazývajúci sami seba Hinduis, bývajú v dnešnom Hindustane a v priľahlých krajinách, rozdelení na mnohé a ľudnaté národy, v počte viac ako 110 miliónov ľudí. Indovia sú napospol štíhlej a útlej postavy, pleti viac-menej hnedej, u vzdelanejších, najmä žien, niekedy európsky bielej, u prostého ľudu miestami takmer celkom čiernej a negrovitej. Akokoľvek nesmierne veľký je potom počet jednotlivých národov a odvetví tohto kmeňa, telesnou podobou, sídlami, živnosťou a vzdelanosťou nadmieru od seba rozdielnych, predsa len všetci až podnes používajú jeden jazyk, pravdaže rozdelený na niekoľko nárečí, ktorého matkou je onen starý, vysoko vzdelaný a bohatý jazyk, pod menom sanskritu už všeobecne v učenom svete známy. Tomuto jazyku, v samotnom národe v tejto dobe celkom vymretému, podnes len kňazi a iní vzdelanejší Hindovia prácne sa učia; u vyšších stavov sa perzská reč veľmi rozšírila; prostý ľud iné domáce nárečia, ktoré sa napospol prakritskými nazývajú, tak v reči, ako aj v písaní používa.

b) Niektoré menšie, až doteraz málo známe kmene, menovite takzvaní Siahpuši a Kafíri v horách Hindukuš, o ktorých ale jazyku s istotou sa vie málo, potom Cigáni, potomkovia, ako sa niektorí nazdávajú, starých indických (podľa Herodota médskych) Sigynnov, ktorých najstaršia osada v Európe blízko Adriatického mora v susedstve Venetov sa už pripomína u Herodota. Počet ľudí týchto menších kmeňov nemožno podrobne uviesť; viac ako 6 miliónov ich nie je.

2. Čeľaď areitská. Aria čiže Irán bolo pôvodne všeobecné meno krajín osídlených médskymi a perzskými národmi, a preto nie nevhodne sa týmto názvom môže označiť niekoľko v susedstve sídliacich, a čo sa týka jazyka, postavy tela a iných znakov nadmieru príbuzných kmeňov, menovite

a) kmeň médsky a sarmatský, obidva niekedy v dejinách ľudského pokolenia vychýrené, v tejto dobe však až na niektoré chudobné zvyšky alebo vymiznuté, alebo aspoň preinačené. Hindustan a východná Perzia boli obývané kmeňmi zídenými z Himalájí a Hindukuša, naproti tomu stará Média a západná Perzia prvých svojich obyvateľov z pohoria kaukazského dostali. aa) Z pamiatok starých Médov, sídliacich v krajine Aria, Peržanmi Irak nazývanej, sú pre nás najdôležitejšie pozostatky ich dvoch nárečí, menované Zend a Pehleví, zachované v nábožných spisoch perzských uctievačov ohňa v Indii, obvykle Zoroastrovi pripísaných. Nárečie zendské bolo niekedy v hornej Médii, č. v pôvodne tak nazývanej Arii (Irak), naproti tomu pehlevské v dolnej Médii čiže Partii bežné. Toto posledné nesie zreteľné znaky miešania starých Médov v dolnej Médii s nejakým neznámym národom, a okrem toho obsahuje i mnoho semitských slov. bb) Niekdajší Sarmati, známi v európskych dejinách pod čiastočnými menami Jaxamatov, Roxalanov, Jazygov a Alanov, boli vlastne médski vysťahovanci, najprv na Done a Euxinskom (Čiernom) mori, potom v niektorých svojich odnožiach i v Dácii, v Uhrách a za Tatrami osídlení. Ich potomkovia, v cudzine známi pod menom Alanov čiže Asetincov, v horách kaukazských v malom počte (asi 32 000 osôb) až podnes sa udržali, nazývajúc sami seba Iron a svoju zem Ironostan, čo už samo na ich médsky pôvod ukazuje, okrem toho je ich reč nepochybne médska, hoci dnes už čudskými a inými slovami silne premiešaná (porov. § 16).

b) Kmeň afgánsky. Na západe východnej Indie od starožitných čias sídli veľký a mocný národ, ktorý sa u Peržanov Afghan alebo Aghuan nazýva, sám seba potom Puštun, v množ. počte Puštanech menuje, a v Indii je známy pod menom Pitan alebo Patan. Arabi ich menujú Solimani, buď podľa pohoria Solimankuh zvaného, v ich krajine ležiaceho, buďto preto, že snáď ich vodcom bol Soliman, keď sa s nimi Arabi prvýkrát zoznámili. Pôvodné miesto čiže pravlasť Afgáncov sú južné ramená Hindukuša a Paropamisu, odkiaľ sa pomaly na východ po Pandžáb, na západ po východnú Perziu rozšírili. Domnenie, žeby to boli potomkovia desiatich pokolení izraelských, pozostalých v babylonskom zajatí, nemá žiadny podstatný dôvod; afgánsky jazyk zaiste náleží do triedy indoeurópskych rečí. A nie je pravda, čo neskorší arménski spisovatelia o nich vymýšľajú, že vraj pochádzajú od niekdajších Albanov na východe Kaukazu, odkiaľ ich vraj Džingischán bol vypudil; Arméni zaiste meniac v svojom jazyku l na ch meno obidvoch národov nerozumne pomiešali. Afgánci, ktorých je do 8 miliónov, podľa jazyka i prirodzeného rázu stoja vlastne na rozhraní areitskej a hindskej čeľade, robiac prechod od jednej k druhej. Medzi krajinou afgánskou a Perziou na samotnom prímorí sídlia takzvaní Beluči, polovičatý kmeň, ktorého jazyk obsahuje najmä mnoho perzských slov, avšak nadmieru zmenených a opačne vyslovovaných.

c) Kmeň perzský. Národy tohto kmeňa, nazývajúce samy seba Farsi, sa preslávili už v dávnej histórii pod menom Partov. Jazyk Partov čiže Peržanov sa od nepamäti delí na dve hlavné nárečia, nazývané Deri a Chusi, prvé na dvore perzských kráľov v zemi Chorasan i Fars, druhé na južnom prímorí v krajine Susiana panujúce. Zdá sa, že jedna vetva perzského kmeňa, naraziac v dávnej nepoznanej dobe v perzskej zátoke na Chušitov, cudzí národ afrikánskeho pôvodu, hoci nie negrovitý, sa s ním pomaly pomiešala, a odtiaľ povstala táto rôznosť nárečí. Ľudu perzského sa dnes počíta do 12 miliónov. Reč takzvaných Bucharov, čiže obyvateľov miest veľkej i malej Bucharie až k pomedziu Číny, je vlastne novoperzská, iba mnohými semitskými slovami, hoci bez ujmy jej gramatického skladu, divne nakvasená. Toto premiešanie sa vysvetľuje jednak niekdajším panovaním Arabov a zavedením mohamedánskeho náboženstva v Perzii, jednak i dávnejším susedstvom perzských národov so semitskými kmeňmi v západných končinách Perzskej ríše. Počet týchto po najväčšej časti severnej Ázie rozptýlených Bucharov podrobne udať nemožno; Hassel ich zmiešal s gobskými a napočítal do 2,5 milióna.

d) Kmeň kurdský. Ľudia tohto kmeňa bývajú v Kurdistane a v niektorých krajoch západnej a severnej Perzie, súc okrem toho i po Mezopotámii, Sýrii a východných končinách malej Ázie roztrúsení. Sami seba menujú Kurd čiže Kurdmandžei, a zdá sa, že toto slovo od perzského kurd (silný, statočný) pochádza a je príbuzné slovanskému grd č. hrd i gruzínskemu kurd (lúpežník). Ich jazyk, čo sa týka koreňov a skladu perzskému nadmieru podobný, je naplnený mnohými semitskými, od susedných Sýrov a Chaldejov prijatými slovami. Počtom ich má byť len asi 1,5 milióna.

e) Kmeň arménsky. Arméni, sami seba nazývajúci Haikan, sú národ povahou a jazykom podľa výpovedí ich domácich učených najpríbuznejší Peržanom, podľa zdania niektorých európskych skúmateľov zasa starým Pehlevitom: preto ich počítame k Areitom, hoci ich niektorí od nich oddeľujú. Žijú v celej hornatej Arménii, podelení pod vládu tureckú, ruskú a perzskú. Ich starý jazyk, kvôli zhluku mnohých inde neslýchaných spoluhlások trocha drsný, je však nadmieru bohatý a vypracovaný; dnešné bežne rozšírené nárečie sa od starého značne odlišuje a obsahuje nemálo fínskych a iných severoázijských slov. Arménska literatúra, na historické a bohoslovecké spisy nie chudobná, až v novších časoch učeným Európanom začína lepšie vchádzať do známosti. Tohto ľudu sú asi 3 milióny.

B. V Európe

1. Čeľaď trácka. Všetky staré kmene bývajúce na trácko-ilýrskom a italskom polostrove sa môžu najpríhodnejšie pod spoločné meno tráckej čeľade zahrnúť, hoci každému radi odpustíme, ak si obľúbi iný primeranejší názov.

a) Kmeň trácky. Starí Trákovia ako v Európe, tak aj v Ázii, ku ktorým sú niekedy v Európe počítaní Getovia čiže Dákovia, Mézovia, Macedónci, Epiroti, Kimerovia, Taurovia atď., v malej Ázii potom Frýgovia, Lýdovia, Bitýnovia, Karovia atď., kedysi takí mohutní a slávni, teraz okrem chudobných pozostatkov Epirotov a Macedóncov v ríši tureckej celkom vyhasli. Zostatky tieto sú takzvaní Albánčania čiže Arnautovia, ktorí vo svojom jazyku seba menujú Škípmi čiže Škipetarmi. Je ich asi 1,2 milióna. Avšak aj dnešní Valachovia v Pinde a vo Valachii, v Sedmohradsku, vo východných Uhrách atď., sú miešanina z Dákov, Rimanov a Slovanov.

b) Kmeň grécky. Gréci čiže Heléni, národ čo do vzdelanosti náukovej, umeleckej a občianskej niekedy popredný a najslávnejší v Európe, v potomkoch svojich počtom veľmi zmenšený, asi do 4,5 milióna osôb, iba odnedávna požívajú novovydobytú občiansku a národnú samostatnosť.

c) Kmeň latinský. Latiníci, obyvatelia Itálie, a medzi nimi najčelnejší Rimania, sú všeobecne známi. Rozšírenie Rimanov po všetkých končinách ich nesmiernej ríše, a zmiešanie latiny s domácimi jazykmi dalo základ terajším rečiam, vlaskej, francúzskej, portugalskej, hispánskej a valaskej, ktoré sa môžu považovať za dcéry latiny.

2. Čeľaď keltonemecká. Akokoľvek sa na prvý pohľad kmene nami k tejto čeľadi pripočítané zdajú byť od seba rozdielne, predsa len však, ak ktokoľvek prezrie pamiatky ich dejín a jazykov pozornejšie, ľahko pozná, že všetky tri sú si oveľa príbuznejšie vospolok než ostatným kmeňom tráckej a vindskej čeľade.[15]

a) Kmeň keltský. Starí Keltovia čiže Galovia, kedysi obyvatelia stredozápadnej Európy, t. Galie čiže dnešnej Francie, časti Hispánie a Británie, Švajčiarska, severných Vlachov, Švábska, Bavor, Čiech, Rakús, Štajerska i Korutánska, nazývali sa u Slovanov od nepamäti Vlachovia. Tento národ, niekedy taký veľký a mocný, v krátkom čase takmer celkom vyhynul. Podnes len škótski horali č. Kaledoni a Íri, ktorí sa sami nazývajú Galovia, a jednu reč, hoci v dvoch nárečiach, používajú, sú potomkovia starých Britov, národa keltského. Je ich asi 8 miliónov.

b) Kmeň kimbrický. K nemu prináležia starí Kimbrovia čiže Kimmrovia, nazvaní u Keltov Belgovia, v najstarších časoch susedia Keltov na ich severovýchodnej strane, zvlášť v terajšom Nizozemsku. Niektorí ich pokladajú za zmiešaninu z Keltov a Germánov, iní za rázsochu kmeňa nemeckého. Ich potomkovia v severozápadnej Francii, v takzvanej Bretónii, potom v terajšej waleskej zemi a v Cornwalle v Anglii pod menom Breyzarov a Walesanov, v počte asi 2 miliónov ľudí, pri svojej národnosti a reči sa zachovali.[16]

c) Kmeň nemecký. Národy tohto ľudnatého kmeňa podľa prirodzenej povahy, jazyka a jeho nárečí, sídel a dejín bývajú do sústavy zaraďovaní rozlične, a tiež je spor o ich všeobecné meno. Dômyselný Rask, Dán, nazýva tento kmeň gótskym, a na dve hlavné rázsochy, germánsku a škandinávsku s mnohými vetvami, ich rozdeľuje. Počet ľudí tohto kmeňa sa udáva nad 60 miliónov, počítajúc sem okrem 34 miliónov vlastných Nemcov i Holanďanov, Dánov, Švédov a Angličanov.

3. Čeľaď vindská. Všeobecne známa príbuznosť národov kmeňa litovského a slovanského je taká zreteľná a dôrazná, že mnohí bádatelia obidva národy pokladajú iba za jeden kmeň. My ich považujeme za dve rázsochy jedného pňa, ponechávajúc im mená kmeňov pre ich lepšie rozoznanie.

a) Kmeň slovanský. Vznik veľkého kmeňa slovanského z plemena indoeurópskeho a jeho pôvodné miesto v rade iných kmeňov bádateľom nášho veku vonkoncom nie je pochybné. O národoch tohto kmeňa budeme obšírnejšie hovoriť v samotnom diele, sem dávame iba popis telesnej povahy dnešných, iste už s inými kmeňmi značne pomiešaných Slovanov, ktorý nám podal slovutný Edwards. Je takýto: „Podoba hlavy, pozerajúc na obličaj, blíži sa k štvorhranu, pretože jej výška je málo väčšia než šírka, temeno je potom značne sploštené a čeľuste sú vodorovné. Nos nie je taký dlhý ako dĺžka od jeho konca k brade; je od koreňa až ku koncu skoro priamy, t. j. bez zjavného ohybu, ktorý však, ak by bol pozorovateľný, bol by ľahunko poddutý, takže by sa na špici troška vypínal; spodná časť nosa je trocha širšia, koniec guľatý. Oči, trocha hlbšie, ležia dokonale priamočiaro, a keď je na nich niečo zvláštneho, zdajú sa byť menšie, než by žiadal celý rozmer hlavy. Obočie, neveľmi husté, blíži sa k očiam najmä pri vnútornom kútiku, odkiaľ často šikmo vybieha. Ústa nie sú vysadnuté, ani pery tučné, ale omnoho bližšie k nosu ako koniec brady. K týmto znakom ešte jeden zvláštny a dosť rozšírený sa pripája, t. nehojnosť brady, okrem fúzov.“[17]

b) Kmeň litovský. Litvania a Lotyši, od niektorých spisovateľov neprávom vydávaní za zmiešaninu z Nemcov, Čudov a Slovanov, národ predtým ľudnatejší a rozšírenejší, dnes zmenšený a upadnutý. K Litvanom náležali nielen starodávni Prušania, ktorých reč pred stáročiami vymrela, ale aj niektoré menšie odvetvia, o ktorých bude reč nižšie (porov. § 19). Ľudí tohto kmeňa v ruskej a pruskej ríši, počítajúc sem i Kuršajov čiže Korsákov v Kuronoch, je asi 2 milióny duší.

II. Plemeno severské

Národy tohto plemena svojimi sídlami zaujímajú nielen severnú polovicu Ázie, ale aj značnú časť najsevernejšej Európy a Ameriky, a preto ich aj celkovým názvom Severanov môžeme označiť. V dobe predhistorickej niektoré kmene tohto plemena zasahovali hlbšie do Európy, ako to na príslušnom mieste širšie uvedieme. Všeobecne sa o nich musí poznamenať, že ich národy, pokiaľ ide o jazyky a čiastočne i telesnú povahu, sú v mnohom jedny od druhých vzdialenejšie, než to možno vidieť pri národoch indoeurópskeho plemena. My ich delíme na šesť čeľadí.

1. Čeľaď iberská. Iberovia a im príbuzní Kantabrovia v najdávnejšom veku osadili nielen celý Hispánsky polostrov, ale aj západnú časť Galie čiže zem Akvitánsku, tiež ostrov Sicíliu, Sardíniu, Korziku atď., súc neskôr všade od Keltov podmanení a vyhubení, takže za nášho veku z celého tohto kmeňa už nič nezostáva, iba jediný národík na pohorí pyrenejskom, medzi Hispániou a Francúzskom, asi 650 000 duší, ktoré samy seba Euskaldunak nazývajú, u iných národov potom Baskovia čiže Vaskovia sú zvaní. Reč ich, Euskara alebo Uskera, odlišuje sa značne a podstatne od všetkých rečí indoeurópskych, a akési príbuzenstvo javí s jazykmi plemena severského, najmä čeľade uralskej.[18]

2. Čeľaď uralská.

a/ Kmeň čudský čiže finský. Za pravlasť Čudov pokladá Klaproth veľké uralské pohorie, deliace Európu a Áziu, odkiaľ sa rozličné národy tohto kmeňa už v predhistorickej dobe po severnej Európe rozsídlili. Terajší Čudovia sa podľa jazyka najpríhodnejšie delia na štyri zvláštne haluze, t. na odpoly ponemčených Čuchoncov a Čudov vo Fínsku a Estónsku, ku ktorým prináležia i Kareli a Olončania, na volžských Čudov, ku ktorým patria Mordvíni, Mokšania a Čeremisovia, na Permjakov, ku ktorým prislúchajú i Votjaci a Zyrjania čiže starí Pečorci, a na uhorských Čudov, ku ktorým prináležia Voguli, Ostjaci a Maďari v Uhrách. O jednotlivých, zvlášť starších národoch tohto kmeňa, niekedy omnoho ľudnatejšieho, v tejto dobe potom, počítajúc k nemu i 3,5 mil. Maďarov, len asi 7,5 mil. vynášajúceho, budeme širšie hovoriť na svojom mieste (§ 14).

b/ Kmeň loparský, vlastne len rázsocha vyššie uvedeného kmeňa, stojí k samým Čudom asi v takom vzťahu, ako Litvania k Slovanom. Dnešní Lopári čiže Lopania, menujúci sami seba Same, Sabme, Sabmeladz, bývajú v najzadnejších krajinách švédskeho i ruského severu, v počte asi 20 000 osôb.

3. Čeľaď kaukazská. Kaukazskými národmi sa u Klaprotha výstižne nazývajú len tie, ktoré pôvodne sídlili na Kaukaze, a nie tie, ako Gruzovia, Oseti a Baziani, ktoré sa tam neskôr prisťahovali; my však kvôli ľahšiemu prehľadu k nim pripojíme i Gruzov.

a/ Vlastné kaukazské kmene sa členia na mnohé podkmene a národy. Východní Kaukazáci čiže Lesghi alebo Leski, po turecky tak nazývaní, alebo po gruzínsky a osetínsky Leki, po arménsky Leksi, bývajú v zemi nazývanej Dagestan a Lesgitan medzi Koisu, Alasani a rovinami na kaspickom pomorí. Pozostávajú zo štyroch hlavných národov: aa/ Avarovia, rozdelení na niekoľko nárečí, sídlia v krajoch Chundzag alebo Avar, Kezeruk, Hidatle, Mukratle, Anzokul, Karachle, Gumbet, Arrakan, Burtuna, Ancuch, Tebel, Tumurga, Achti, Ruthul, Čari, Belakan, potom tiež aj pri Andi a Kabuči, medzi Aksai a Koisu. bb/ Kazi-Kumuk, tiež v rozličných nárečiach. cc/ Akušinci a dd/ Kuralci. Strední Kaukazáci čiže Micdžegovia, u Rusov obyčajne Čečenci zvaní, delia sa tiež na štyri kmene: aa/ Galgai alebo Inguši. bb/ Karabulak. cc/ Čečenci a dd/ Tuši. Západní Kaukazáci sú Čerkesovia i Abasovia. Čerkesovia menujú sami seba Adigmi, oni sú niekdajší Zychovia gréckych historikov, a boli niekedy tiež v Krymsku a v Kabarde usadení. Niekedy vraj nazývali sami seba Kazachovia (v ruských kronikách Kasogovia), a tak sú zvaní doteraz u Asetincov i Mingrelcov. Od nich bolo neskôr známe meno Kozákov prenesené i na niektoré vetvy ruských Slovanov. Abasovia bývajú od starodávna na čiernomorskom pomorí až ku Kaukazu a Kubáni, a sú grécki Abasgovia, u Gruzínov potom Abcházovia zvaní. Delia sa na mnohé národy a nárečia. Všetky kmene a národy kaukazské sú príliš málo ľudnaté.

b/ Kmeň gruzínsky. Gruzíni čiže Georgiani sú, čo sa týka reči a podoby telesnej, národ zvláštny, žijúci v južných zemiach kaukazských, ktoré sa tiahnu od rieky Alasani na západ až k Čiernemu moru a na severe sú ohraničené Kaukazom, na juhu zasa Kurou a pohoriami karabašskými, pambackými, čildyrskými a pontskými. Sami seba nazývajú Kartúli. Ich pôvodným sídlom bolo pohorie pambacké, vrchy Alages, odkiaľ sa rozšírili ďalej na sever a západ. Tento kmeň je rozdelený na štyri od seba veľmi rozdielne národy, ktorými sú: aa/ Vlastní Georgiani čiže Kartúli, na počet a vzdelanosť najprednejší, bývajúci v krajinách Karthli, Kacheti a Imereti. bb/ Mingrelci v Migrelii, Odiši a Gurii. cc/ Suani, ktorí sami seba nazývajú Šnau, bývajú v južných holiach kaukazských, v časti Imeretska, na západe hory Džumantav, okolo prameňov riek Cchenisckali, Eguri, Egrisi. dd/ Lazovia alebo Lažovia, divokí a lúpeživí horali, ktorých sídla pri Ponte sa tiahnu od Trapezunta až po ústie rieky Čorocha, ktorá ich delí od Gurie. Prokop i Agathius uisťujú, že títo Lazovia sú potomkovia starých Kolchov.

4. Čeľaď samojedská. Samojedi, nazývajúci sami seba rozdielnymi menami Nenec čiže Neneč, Chazovo atď., pochádzajú pôvodne z okolia horného Jeniseja a z východného ramena malého Altaja, odkiaľ sa rozšírili cez rieku Ob až k Ľadovému moru. Delia sa na dva hlavné kmene, menované Urianghai a Sojoti, t. severný, sídliaci na ľadovom pomorí v okolí riek Mezene, Pečory, Obu, Tazu, dolného Jeniseja, Piasiny a Chatangy, a južný, žijúci v susedstve Mongolov pri pohorí menšieho Altaja i na hornom Jeniseji. Samojedi sa i jazykom i telesnou podstatou od všetkých iných kmeňov tohto plemena veľmi rôznia. Počíta sa ich len asi 60 000 osôb.

5. Čeľaď turecká. Nijaká čeľaď plemena severského sa tak náramne nerozmohla a sídla svoje tak ďaleko nerozšírila ako turecká: lebo pásmo jej národov sa tiahne od Adriatického mora k východnému severu až do vtoku Leny do Ľadového mora a ďalej. Pôvod kmeňov tejto čeľade sa predpokladá v Ázii pri veľkom pohorí Tangnu a Altaja. Hlavnejšie kmene a národy sem prináležiace sú Osmani čiže Turci, Turkmani, Uzbekovia, Ujgurovia, Nogajci, Karakalpaci, Kirgizovia, Baziani, Baškiri a Meščeriaci (poturčení Čudovia), Tatári (pôvodne tak nenazývaní) kazanskí, astrachánski atď. Mnoho kmeňov tureckých sa pomiešalo už v dávnej dobe s kmeňmi čudskej a mongolskej čeľade: odtiaľ povstali národy polovičaté, ako napr. Huni, Avari, Jugrovia, Bulhari, Kozari, Plavci čiže Kumáni, Pečenci atď. v staršej, a Čeremisi, Baškiri, Meščeriaci, Čuvašovia atď. v novšej dobe, o ktorých pôvode i národnosti sa medzi učenými skúmateľmi doteraz vedú veľké spory. Jazyk týchto kmeňov a národov turčínskych sa síce delí na niekoľko nárečí, ale tak málo od seba rozdielnych, že carihradský Turek môže ľahko rozumieť sibírskemu a jenisejskému Turčinovi a naopak, ak hovorí nenáhlivo a čisto. Mohamedánskym náboženstvom je do turečtiny primiešaných mnoho arabských a perzských slov. Ľudu tejto čeľade je asi 20 miliónov.

6. Čeľaď mongolská. V dejinách človečenstva nemenej povestná, hoci čo do počtu menej ľudnatá, je čeľaď mongolská, obyčajne nazvaná tatárskou. Pravlasťou Mongolov sú krajiny ležiace okolo jazera Bajkalu vo východnej Sibíri; hlavné kmene pôvodne zasa tak nazývaní Tatári čiže Mongoli, Buriati, Ölöti a Kalmykovia. Vlastní Mongoli, žijúci v skalnatej pustatine zvanej Gobi a na pomedzí Číny, sa delia na mnohé jednotlivé haluze, medzi ktorými sú Chalcha-Mongoli a i. Buriati, ktorí Rusom Brackoji hovoria, až podnes ešte, ako za čias Džingischána v 13. stor., kočujú v okolí Bajkalu. Ölötovia, podelení na niekoľko vetiev, sa potĺkajú v strednej Ázii a na pomedzí Číny. Kalmykovia bývajúci v okolí Volgy pod ruskou vládou prišli až okolo 1662 z vnútornej Ázie cez Jaik do Európy. Skúmatelia starých dejín ľudských sa nie bezdôvodne domnievajú, že niekdajší Skýtovia na Čiernomorí medzi Donom a Dneprom, ktorých Herodotos osobne poznal a dôkladne opísal, boli národ tejto mongolskej čeľade (porov. § 14). Dnešných Mongolov je len asi 2 milióny osôb.

Ostatné kmene a národy plemena severského, menovite Tunguzov, Kurilov čiže Aino, Jukagirov, Koriakov, Kamčadalov, Japoncov, Kórejčanov, Tibeťanov, taktiež aj plemena čínskeho (Číňanov atď.) a semitského (Židov, Habešanov, Arabov, Maurov atď.), ako našim starožitnostiam príliš vzdialené, tu podrobnejšie vypočítavať nebudeme.

Tento stručný prehľad dvoch hlavných plemien ľudského pokolenia a jednotlivých kmeňov i národov k nim prináležiacich, zostavený podľa rezultátov najnovšieho skúmania učených prírodospytcov a jazykoznateľov, z tej príčiny je tu uvedený, aby hneď na úvod tohto diela to skutočné miesto, ktoré Slovania v rade iných ľudských kmeňov zaujímajú, a takto aj ich príbuzenstvo s inými národmi mohli všetci jasne vidieť. Hoci potom pri takej náramne ťažkej veci, akou je určenie skutočného miesta každého jedného národa v rade ľudských plemien a kmeňov, bez nedostatkov a pochybení, ako je ľahké sa domyslieť, zostať nemôže; avšak predsa len na šťastie všetka neistota, ktorá v tomto ohľade ešte tu a tam panuje, a celý spor, ktorý o kmeňovej príbuznosti toho alebo onoho národa sa vedie, netýka sa kmeňa slovanského, ale iných Slovanom naskrze nepríbuzných národov, a na rozhodnutie našej otázky, totiž vyloženie starožitností slovanských, nemôže mať nijaký vplyv. Tak napr. medzi dnešnými Maďarmi v Uhrách je ešte stále hádka o ich kmeňovú príslušnosť, lebo ich niektorí, hoci veľmi otázne, pripájajú k Čudom (kam v pravej pravde náležia), iní k Turkom, iní k Indom atď.; tak Samojedov, Berberov atď. rozliční bádatelia rozdielne s inými kmeňmi zlučujú a rozlučujú. Všetko to a tomu podobné nie je prekážkou otázke pred nami ležiacej. O Slovanoch zaiste všetci novší skúmatelia prírody, jazykov a dejín ľudských, ktorých slovo má v tejto triede umenia váhu, jednomyseľne uznávajú a svedčia, že sú ľud plemena indoeurópskeho, a takto najbližší príbuzní predovšetkým Litvanov, Nemcov, Keltov čiže Galov, Latínov a Grékov, potom Indov, Médov, Peržanov, Afganov, Kurdov a Arménov. Iba takí škrabáci, ktorým v biednej obmedzenosti obzoru ich vedomostí je slovanský svet ešte vždy zahalený nepreniknuteľnou tmou, sa neostýchajú, navzdory osvete nášho veku, slovanský kmeň stále k plemenu mongolskému počítať a reč slovanskú za príbuznú tatárčine vydávať![19] Takéto bludy nás až podnes často urážajú zvlášť u nemeckých mudrlantov a čmárateľov, z ktorých mnohí o niektorom najvzdialenejšom národíku v Amerike napodiv učene vedia rozprávať, naproti tomu však o svojich slávnych susedoch Slovanoch skoro naschvál nič nevedia. Ale s takýmito zarytými nedoukmi by bolo zbytočné zápasiť; časom nebodaj sami zmúdrejú a naučia sa spravodlivejšie o nás súdiť aj písať. My tu v predsieni ostaneme na tej predbežnej zásade, ako podstatnej a základnej pravde, že národy slovanské sú údom veľkého pásma národov plemena indoeurópskeho, siahajúceho od ostrovov britanských cez Trácku úžinu až do východnej Indie, a zahrňujúceho do seba temer všetky tie staré a novšie národy, ktoré si svojimi dejinami, náboženstvom a svojou umeleckou a náukovou vzdelanosťou vydobyli najväčšiu slávu a najtrvanlivejšie meno v knihe ľudského života. Dôvody na to tu ani prednášať, ani hľadať nebudeme; celý tento spis, od začiatku až do konca, bude svojím obsahom a výkladom dôkazom tejto národoslovnej, tu iba predbežne vytýčenej zásady.

§ 6. Starobylosť Slovanov v Európe

1. Mnohí novší spisovatelia, zvlášť inonárodní, v starých dejinách Slovanov neveľmi zbehlí, pokladali Slovanov za národ celkom nový, ktorý sa v Európe objavil až v 5. stor. v spoločenstve Hunov, Avarov a iných aziatských cudzojazyčníkov. Aká bola táto ich domnienka veľmi nepreukazná a mylná, súdny skúmateľ starožitností slovanských, ktorý sa rozhliadne v najstarších prameňoch a pamiatkach jednak Slovanstva samého, jednak aj iných kmeňov európskych, a uváži vec bez predsudkov, všestranne a starostlivo, zaiste sám skoro a dokonale spozná. Na dokázanie toho, že národy kmeňa slovanského sú odnepamäti prastarí obyvatelia Európy, alebo — čo je to isté —, že tu od predhistorickej doby sídlia s inými kmeňmi toho istého plemena, menovite s keltským, nemeckým, litovským, tráckym, gréckym a latinským, celé prítomné pojednanie, čo do rezultátov svojich, má poslúžiť, bez toho, aby bolo možné celý ten v ňom obsiahnutý rad dôvodov na potvrdenie tejto zásadnej pravdy tu úplne rozvinúť. Keďže ale vec sama je predôležitá, a jej akokoľvek predbežné a krátke, predsa však dôkladné vyloženie nám musí otvoriť cestu k ďalšiemu skúmaniu, je pravdaže potrebné už na tomto mieste hovoriť o nej aspoň všeobecne, a predniesť niektoré hlavné dôvody na jej potvrdenie.

2. Predovšetkým je isté to, že každý národ, ktorý teraz sídli v Európe, musel mať nejakých predkov, z ničoho povstať nemohol. Nejeden národ síce v obehu tisícročí tak dokonale vyhynul a zmizol, že po ňom nezostalo nič viac, iba ak jeho meno v starých dejepisoch: ale každý dnešný veľký národ musel mať svojich predkov už v hlbokej starožitnosti. Ďalej aj to je zjavné, že každý terajší pôvodný, čistý a samostatný kmeň národov, akým je napr. slovanský a nemecký, tiež už aspoň na začiatku historickej doby, totiž pred tritisíc rokmi, musel byť samostatným kmeňom lebo ak by bol iba neskôr, v dobe historicky osvetlenej a známej, miešaním iných kmeňov povstal, tým samým by prestal byť kmeňom pôvodným, čistým a samostatným.[20] Kto by teda, súc zdravého úsudku, smel tvrdiť, že Slovania nie sú kmeň pôvodný a pravý, ako Nemci, Kelti, Latíni, Gréci a i., ale že až v novšej dobe, asi po narodení Kristovom, zo zmiešaniny iných kmeňov sa zrodili, asi tak ako dnešní Valachovia zo starých Getov a Rimanov? Ktokoľvek by tak súdil, sám by sa tak vyzradil, že vôbec nepozná dejiny starých národov, prirodzenú, ako telesnú tak aj mravnú povahu Slovanov, a predovšetkým ich rýdzi, samorastlý jazyk. Pretože, nech už v tomto čase nehovoríme nič o povahe Slovanov, slovanský jazyk, i matériou i formou svojou zrejmý ráz neporušenej pôvodnosti na sebe nesúci, je neporaziteľným dôvodom kmeňovej pôvodnosti samotného národa. Mohol zaiste niektorý starý kmeň, bez straty iných známok svojej pôvodnosti, osvojiť si jazyk alebo nový, alebo cudzí, ako napr. Židia; ale taký pôvodný, samostatný, čistý, mluvnicky dokonalý, bohatý, na toľko nárečí rozvetvený jazyk, ako je slovanský, nemohol nijako vzniknúť bez pôvodného, samostatného, prastarého jazyka. Hlavné a základné jazyky, ako európske, tak aj aziatské, od čias Herodotových až po objavenie sa Slovanov v krajinách gréckych, rímskych a nemeckých v 6. storočí, sú skúmateľom ľudských rečí viac-menej známe nech sa teda ktokoľvek pokúsi rozobrať slovančinu, aj keď si myslí, že je, podobne ako reči románske a reč valaská, nový zárod a zmiešanina, tak, aby z nej po vylúčení inorodých súčastí nič buď matériou alebo formou pôvodne slovanského nezostalo.[21] — Boli teda Slovania od starodávna zvláštnym kmeňom v rade ostatných pôvodných kmeňov európsko-aziatskych, práve tak, ako ich jazyk v rade ostatných pôvodných jazykov, podľa úsudku všetkých bezpredsudkových skúmateľov, zaujíma svoje zvláštne miesto.

3. Je známe, že slovanské národy podnes zasahujú svojimi sídlami najväčšiu časť Európy, a že čo sa týka ľudnatosti a počtu, neustupujú žiadnemu v tejto časti zeme sídliacemu kmeňu. Avšak história nás učí, že pred tisícročím zaujímali v Európe ešte omnoho väčší priestor, lebo temer polovica zemí, prináležiacich k dnešnej jednote štátov nemeckých, menovite celé severné Nemecko, ďalej celé dnešné Uhry pred príchodom Maďarov, a napokon mnohé teraz od Turkov opanované krajiny na tráckom polostrove, ba aj v samotnej Malej Ázii, boli nimi obsadené. Ak porovnáme známy počet slovanského ľudu za našich čias s počtom nemeckého ľudu, ako kmeňov čo do množstva ľudu si najbližších, pretože jedného i druhého sa medzi 60-70 miliónmi počíta, nadobudneme stade isté miery, ktoré nám môžu poslúžiť na ocenenie veľkosti obidvoch kmeňov aj v časoch omnoho starších. Z hodnovernej histórie je zrejmé a dostatočne preukazné, že pred tisícročím, t. asi 800 po Kr., sa slovanský kmeň nemeckému priestrannosťou sídel a množstvom ľudí aspoň úplne vyrovnal, ba možno ho, čo je pravdepodobnejšie, trocha prevyšoval. Ak postúpime o tri storočia dozadu, t. asi na počiatok 6. storočia, keď sa Slovania pod týmto svojím menom v dejinách Európy stali známejšími, tak ani tu nebudeme môcť zapierať ten istý pomer ľudnatosti obidvoch týchto kmeňov. Čiže budeme sa snáď domnievať, že len krotkí, pokoj a roľníctvo milujúci, a preto zo všetkých strán potláčaní a hubení Slovania v priebehu tých troch storočí [500 — 800] sa narýchlo rozplodili a rozmnožili, a oproti tomu mohutným, násilníckym, svoje panovanie do šírky a dĺžky rozširujúcim Nemcom v celej tej dobe ľudnatosti skoro vôbec nepribudlo? Takáto domnienka by bola nielen proti samej, na prirodzenom behu vecí založenej vnútornej pravdepodobnosti, ale aj proti výslovným svedectvám vtedajších dejepiscov. Spisovatelia 6. storočia, Jornandes a Procopius, s obdivom hovoria o množstve slovanských národov, prvý uvádzajúc krajiny za Tatrami, druhý zeme na Čiernomorí ležiace, osídlené nespočetnými vindskými, antickými, slovanskými národmi. Zanedlho potom v skutočnosti vidíme tieto národy rozvodnené po všetkých krajinách medzi Labem, Adriatickým, Egejským a Čiernym morom, a sídla iných predošlých národov nimi zaujaté. A že toto zaujatie takých mnohých a rozľahlých zemí nebolo len vojenské opanovanie, asi ako starého Ruska Varjagmi alebo Mézie Bulharmi, ale ich skutočné zaľudnenie, toho dôkazom je všeobecné ujatie sa roľníckeho ľudu držby orných polí a dnešné pobývanie slovanských národov v týchto krajinách, pravda okrem tých, ktoré boli pozdejšie tu od Nemcov, tam od Maďarov či Turkov vypudené alebo úplne vyhubené. Takéto rozvodnenie národov slovanských po značnej časti strednej Európy v krátkom priebehu 180 rokov [asi 480 — 638] nebolo možné bez nesmiernej a v histórii národov takmer bezpríkladnej ľudnatosti slovanského kmeňa. Týmto spôsobom prestopujúc náležite a jasne množstvo národov slovanských a ľudnatosť tohto kmeňa až do počiatku 6. storočia po Kr., prečo by sme, stojac na takom pevnom a širokom základe, nemohli pokročiť aj ďalej? Prečo by sa nám malo zdať nepravdepodobné, že už nielen v dobe okolo narodenia Kristovho, ale aj v omnoho staršej, sa tento pôvodný a ľudnatý prakmeň medzi inými európskymi kmeňmi označoval práve tak ako v 6. storočí po narodení Krista! Prečo by sme nesmeli pokladať za správne, že už vtedy na spôsob iných pôvodných a ľudnatých európskych kmeňov široko a ďaleko rozľahlé krajiny svojimi sídlami zaujímal a v nich jestvoval? Čo platí o Nemcoch tohto veku, aj o Slovanoch, ak chceme spravodlivo súdiť, sa musí pripustiť. Aký veľký priestor zemí v dnešnom Nemecku, v Nizozemí, v Dánsku, v Škandinávsku a na priľahlých ostrovoch národy nemecké, ktorých stará história je pre vojny s Rimanmi svetlejšia, zaujímali okolo narodenia Kristovho, sa vie dostatočne: o kmeni slovanskom, ktorého stará história je pre zvláštne príčiny omnoho temnejšia, možno rovnakým právom tú istú veľkú rozšírenosť predpokladať. — Bol teda slovanský kmeň, a inak nemožno uvažovať, už v najstaršej historickej dobe, a menovite už dávno pred narodením Kristovým, kmeň pôvodný, veľký, ľudnatý a musel niekde zaujímať obšírne sídla.

4. Obyčajne sa vyslovuje námietka proti tomu, že nám o takejto starobylosti Slovanov súveká história nepodáva žiadne svedectvo. Grécka a latinská, aspoň pod týmto menom, ako sa nám doteraz zdalo, pravdaže alebo veľmi málo, alebo celkom nič; avšak aj tu, aby z nedorozumenia nevzišiel omyl, sa treba mať dobre na pozore. Predovšetkým ani grécka, ani latinská história neobsahuje úplné opísanie dejín všetkých národov a kmeňov tejto zeme, no odinakiaľ sa dostatočne vie, že nejeden národ od starodávna v Európe sídlil, najmä v jej severnej a západnej časti, o ktorého dejinách ako grécka, tak i latinská história celkom mlčí. Ďalej nie je nemožné ani to, že praotcovia Slovanov niekdajším Grékom a Rimanom boli známi, ibaže pod iným starším, nie však pod terajším názvom; lebo mená národov, ako aj národy samy, v predĺženom čase doma aj v cudzine podliehajú mnohým zmenám, niektoré zanikajú, iné vznikajú, ako sa to z histórie dokonale pozná. Napokon, ak pripustíme pôvodnosť, veľkosť a ľudnatosť slovanského kmeňa v 5. a 6. storočí, čo s dobrou rozvahou a pri zdravom úsudku nikto nemôže zapierať, nemožno uvažovať inak, než že naši Slovania alebo v 5. storočí naraz povstali z ničoho, alebo z vnútornej Ázie neočakávane a hromadne do Európy dorazili, alebo už oddávna tu v Európe, Grékom a Rimanom buď celkom neznámi, alebo aspoň pod inými staršími menami zahalení, sídlili a jestvovali. Prvé jednak samo osebe, jednak preto nie je možné, žeby sa takto pôvodnosť kmeňa slovanského skončila, a národy k nemu prináležiace by museli byť pokladané za nový zárodok, vzniknutý zo zmiešaniny iných starších, čomu sa, ako už bolo naznačené, prieči celá povaha tohto ľudu i jeho jazyka. Neostáva teda nič iného, iba buď pokladať Slovanov za prisťahovancov z Ázie na spôsob Hunov, Avarov, Kozarov, Bulharov a i., alebo ich uznať za starodávnych obyvateľov Európy.

5. Domnienka, žeby Slovania v spoločnosti Hunov, Avarov a iných sťahovancov až v 4. alebo v 5. storočí z hornej Ázie boli vtrhli do Európy, zápasí s nepremožiteľnými prekážkami, a po bezpredsudkovom, ostrom rozbore sa sama od seba navnivoč rozpadá. Grécki a rímski spisovatelia, podávajúci nám najstaršie správy o Slovanoch, tlačiacich na počiatku 6. stor. na pomedzie niekdajšieho rímskeho, v tej dobe gréckeho cisárstva, menovite Jornandes, Procopius, Agathias, Menander, Ján z Biclaru, Mauricius, Theophylactus a i., nečinia ani len najmenšiu zmienku o tom, odkiaľ tí ľudia vyšli, kde boli ich starodávne sídla, z ktorého rodu a plemena pochádzali, ale naopak stále o nich hovoria ako o národe všeobecne známom. Tieto dôležité zvláštnosti sa pri žiadnom inom novoobjavenom alebo dovtedy neznámom, aj keď nepatrnom národe, nielen neprechádzali mlčaním, ale naopak sa s veľkou usilovnosťou stopoval ich pôvod a vznik v tých najvzdialenejších oblastiach Škandinávie, na Kaukaze, ba aj v samých neznámych krajinách severnej Ázie. Toto zamlčanie príchodu Slovanov z Ázie u spisovateľov 6. stor. nevzniklo nevdojak a náhodou, ale je dôkazom, že za ich veku Slovania boli vo všeobecnosti pokladaní za národ domáci, od starodávna v Európe usídlený, a teda nie nový, cudzí, až v tej dobe z Ázie prisťahovaný.

6. K tejto bezpríkladnej mlčanlivosti súvekých letopiscov o tom domnelom pritiahnutí Slovanov z Ázie pristupuje aj iný nemenej vážny dôvod. Všetky tie národy, čo sa kedykoľvek pod rozličnými menami Hunov, Sabirov, Avarov, Bulharov, Kozarov, Maďarov, Pečencov, Plavcov čiže Kumánov atď. od 4. až do 12. stor., buďto z vnútornej Ázie, buďto z veľkého pohoria uralského vyrojili, a Európu na spôsob hladných kobyliek prikvačili, patria podľa súhlasného úsudku najčelnejších skúmateľov dejín a jazykov ľudských k plemenu severskému, a menovite k jeho čeľadi mongolskej, tureckej a čudskej, a teda nie k indoeurópskemu. Niet príkladu, aby sa čo len jediný národ indoeurópskeho plemena v tejto pozdnej dobe, t. v 5. stor. po Kr., bol prisťahoval z Ázie do Európy; menovite teda všetky až doteraz známe európske kmene toho istého plemena, t. trácky, grécky, latinský, keltský, kimbrický, nemecký a litovský, v uvedenej dobe tu už sídlili, a naopak z kmeňov aziatskych toho istého plemena ani jeden v tom čase svoje prvotné sídla neopustil. Vieme ďalej s úplnou istotou, že kmeň slovanský je oddiel veľkého indoeurópskeho plemena, nemajúci žiadne pokrvné zväzky s kmeňmi severského plemena, ku ktorému patria prisťahovanci stredoveku. Môžeme teda smelo tvrdiť, že ak niekedy prišiel tento kmeň z Ázie do Európy, muselo sa to stať v onom nepostihnuteľnom šere prastarých a nepamätných časov, v ktorom ostatné kmene indoeurópskeho plemena, šíriace sa stále ďalej a ďalej od východu na západ, svojimi čeľaďami a rodinami zaľudnili pomaly celú Európu, okrem niektorých jej najzadnejších končín. Je pravdepodobné, že slovanský kmeň, ako ho neskôr nachádzame usídlený uprostred iných príbuzných kmeňov, menovite tráckeho a nemeckého, tak už i za starodávna, všeobecne hovoriac, mal tie isté sídla, a teda ani predtým sa neusídlil medzi nemeckými, ani neskôr tráckymi národmi v Európe.

7. Avšak ešte vždy by sa mohlo namietať, že ak nie v dobe hunského sťahovania, a to pre vyššie vyložené príčiny, teda predsa o niekoľko storočí skôr, sa Slovania odlúčili od aziatskej polovice svojho plemena a priputovali z Ázie do Európy, čím by sa do istej miery vysvetlilo, prečo u starých dejepiscov nenachádzame žiadnu zmienku ani o ich dejinách vo vnútornej Ázii, ani o ich ťažení do Európy. Táto domnienka, na prvý pohľad nie nepravdepodobná, pri pozornejšom skúmaní stráca všetku cenu a platnosť. Slovania od nám známych čias nemohli do svojich neskorších sídel priputovať z nijakej inej strany ako od východu, a to bránou buď kaukazskou, buď uralskou. Už teda vieme, že od 6. stor. pred Kr. celá tá oblasť, kde sa stýka Európa s Áziou, bola osídlená inoplemennými, menovite skýtskymi národmi, cez ktoré sa žiadny veľký a mohutný kmeň nemohol vlámať do Európy bez ich veľkého rozrušenia a bez vzbudenia zvláštnej pozornosti všetkých staroeurópskych kmeňov. Mnohé grécke osady pri Čiernom mori a Maeote, obchodujúce ďaleko na východ i sever, boli svedkami všelijakých tamojších príhod a premien. Tých istých Massagetov, Skýtov a Sarmatov, ktorí za čias Herodota i výprav Alexandra Veľkého sídlili pri Kaspickom mori, Kaukaze a Maeote, tu našli a poznali i omnoho neskorší spisovatelia, Diodorus Siculus, Mela, Strabón, Plínius a i. Kým tieto mohutné národy zaujímali všetky tieto priestory, až dovtedy sa žiadny iný kmeň bez brannej moci a hrmotných vojen nemohol predrať z Ázie do Európy. Sťahovanie takého ľudnatého národa, akým bol pravdepodobne staroslovanský, by sa muselo diať alebo naraz, v jednom ohromnom roji, alebo postupne a v jednotlivých zástupoch. V prvom prípade by bola taká výprava rovnako hlučná a hrozná, ako výpravy Hunov pod vedením Balambera v 4. alebo Tatarov pod vedením Batuchána v 13. stor., a ich krvavé následky by bola iste pocítila celá vtedajšia Európa. V druhom prípade by bolo ťažké, ak nie nemožné, jednotlivým rozptýleným skupinám a rodom sa silou dokázať predrať cez toľké šíky inoplemenných národov, udrieť na svojich skôr vysťahovaných bratov, nájsť si vedľa nich pre seba hotové sídla[22] a spojiť sa s nimi v jeden kmeňový celok.

8. Ak sa teda Slovania ako v onej pozdejšej, tak aj v tejto staršej historickej dobe, pretože o inej staršej tu uvažovať nemienime, ani mocou a vojensky, ani kradmo a tajne, nemohli presídliť z Ázie do Európy, treba ich pokladať za starodávnych obyvateľov tejto časti zeme o to viac, že túto domnienku možno potvrdiť aj mnohými inými, nemenej podstatnými a dôraznými dôvodmi. K takýmto dôvodom prináleží predovšetkým blízka príbuznosť jazyka slovanského s jazykmi iných kmeňov toho istého indoeurópskeho plemena, od starodávna sídliacich v Európe, predovšetkým s gréckym, latinským, nemeckým a litovským. Nachádzajú sa síce slová príbuzné slovanským i v jazykoch aziatskych kmeňov toho istého plemena, a to v sanskritskom, médskom, perzskom, arménskom atď., ale veľmi zriedka a navzájom sú si len málo podobné; kým naproti tomu pôvodné a základné slová reči slovanskej, gréckej, latinskej, nemeckej a litovskej až napodiv sa podobajú. Celý kroj a gramatický sklad slovanského jazyka je omnoho bližší kroju a skladu ostatných európskych jazykov, než aziatskych toho istého plemena, ako každý ľahko spozná, ktokoľvek ich v tomto ohľade pozorne a bez predsudkov medzi sebou porovná. Tvorenie, odvodzovanie a skladanie slov, skloňovanie mien podstatných, stupňovanie prídavných, časovanie slovies, skladba, najmä ak sa porovnajú staršie formy slovanské so staršími gréckymi, latinskými, nemeckými a litovskými, tak sú si vo všetkých týchto piatich európskych rečiach naskrze podobné a zhodné, že nemožno v nich nepoznať toľkoraké sestry, dcéry jednej pramatere, rozdeliace sa až neskôr tu v Európe o svoje dedičstvo, spoločný jazyk, prinesený so sebou v nepamätnom sťahovaní z Ázie. Táto nápadná príbuznosť hlavných európskych jazykov dala príležitosť niektorým príliš unáhleným bádateľom reči, aby hneď, ako Dankovský grécku, hneď, ako Solarič latinskú, hneď zasa, ako Thunmann a i. litovskú reč za odrodu slovančiny, alebo, ako niektorí cudzozemci, naopak slovančinu za odrodu niektorej z oných štyroch, pravdaže nesprávne a nie rozhodujúco, vydávali, majúc dôvod na vyvarovanie sa bludu vystúpiť na vyššie hľadisko, a všetky tieto reči považovať iba za dcéry alebo vnučky jednej neznámej pramatere. Ich domnienka, hoci je založená na omyle, však vždy vydáva výrečné svedectvo o dôraznom a znateľnom príbuzenstve týchto jazykov. Príbuzenstvo v takej miere medzi slovančinou a aziatskymi jazykmi nemožno zaznamenať, a je to dôkaz, že ona sa utvorila tu v Európe, vedľa gréčtiny, latinčiny, nemčiny a litovčiny, samostatne, hoci nie bez vzájomného vplyvu, a že teda aj slovanský národ je v tejto časti zeme aspoň taký starý ako grécky, latinský a nemecký.

9. Toto svedectvo jazyka o súvekosti kmeňa slovanského s jemu príbuznými kmeňmi v Európe sa vzťahuje bezpochyby na najstaršie obdobie. Avšak ešte aj v inom ohľade náš jazyk na sebe nesie zjavné znaky toho, že náš národ omnoho skôr než v 4. alebo 5. stor. v týchto oblastiach, kde ho potom nachádzame, sa usadil s inými staroeurópskymi národmi, a síce, okrem už vymenovaných, s Keltmi čiže Vlachmi a s Finnmi čiže Čudmi susedil, od nich v dlhotrvajúcom a mnohonásobnom spolužití mravy, obyčaje, obrady, povery, zákony, osobné mená a jednotlivé slová do svojej reči prijímal, a rovnako aj im všetko to zo svojho domáceho sadu v nemalom počte prepúšťal, ako sa o tom možno presvedčiť z pozorného porovnávania starožitností a rečí týchto spomínaných národov. Náš jazyk, usporiadaný a bohatý, i v tomto ohľade je najprednejším a najhodnovernejším svedkom. Treba tu však dobre rozoznať kmeňovú príbuznosť slovanskej reči s inými, o ktorých sme už hovorili, a vedľajšiu alebo prípadnú, ktorú tu máme na mysli. Prvá po celom sklade reči rozliata sa súdnemu skúmateľovi všade jasne vyskytuje; druhá, súc ukrytá v jednotlivých slovách, navyše obyčajne už mnohonásobne preinačených a zakrpatených, vyžaduje na jej dokonalé objasnenie nevšednú znalosť starých i novších európskych jazykov. Starostlivé porovnanie slovanského jazyka s inými európskymi jazykmi, menovite s keltským, nemeckým, litovským atď. nás môže a musí presvedčiť o tom, že v najstaršej slovančine sa nachádza nemálo slov z týchto teraz menovaných jazykov, a naopak v nich zo slovančiny. Hoci je zrejmé, že takéto vzájomné osvojovanie slov medzi týmito národmi mohlo mať a skutočne malo miesto i neskôr, t. po 4. i 5. stor., predsa len to nemožno tvrdiť o všetkých sem patriacich príkladoch. Tak napr. keltské slová nachádzajúce sa v slovančine, ako obor (ambro), skala, baňa, pavéza, chotár, brzda, týn atď. (§ 17. č. 12) sa do nej museli dostať určite skôr než v 5. a 6. stor., pretože v tejto pozdnej dobe, po vyhynutí starých Keltov, na rozhraní sveta slovanského, ba takmer v celej Európe žiadneho čistým a pravým keltským jazykom hovoriaceho národa už viac nebolo. Ešte jasnejšie je to, pokiaľ ide o gótske slová vyskytujúce sa v slovančine a slovanské v gótčine, ako napr. gót. ausahriggs (inauris) cyr. userjaz, gót. aurtigards (hortus) cyr. vr’tograd, gót. kaldiggs (puteus) cyr. kladez rus. kolodjaz, gót. ganisan (sanari) cyr. gon’znu, gót. bôka (liber) cyr. buky, gót. farjan (ire) cyr. varati, gót. garazds (disertus, od razda loquela) cyr. gorazd, gót. staigs (platea) cyr. st’gna, gót. skauts (fimbria) cyr. a srb. skut atď., a naopak slv. dl’g (debitum) gót. dulgs, slv. plęsati poľ. pląsać (saltare) gót. plinsjan, slv. st’klo srb. staklo (vitrum) gót. stikls, slv. župan (dominus) gót. siponeis (domicellus), slv. kuzlo (praestigia), gót. skôhsl, slv. děrka, dírka (foramellum) gót. thairkô, slv. djel (pars) gót. dails, slv. chljeb (panis) gót. hlaibs, slv. trus (ruina, terrae motus) gót. drus atď. (§ 18. č. 7.). Pretože tieto slovanské slová možno nájsť už v Ulfilovom gótskom preklade, zhotovenom okolo r. 350, je zjavné, že omnoho skôr než v 5. stor. museli prejsť od Slovanov ku Gótom, čo sa nemohlo stať nikde inde, len na baltickom alebo na euxinskom pomorí, v okolí Dácie, pretože Góti mimo Európy nikdy nesídlili. Je teda zrejmé, že Slovania už pred 4. stor. v Európe susedili s Gótmi, a nemohli potom do nej vtiahnuť až s Hunmi a Avarmi. To isté by sa mohlo preukazne dokázať o slovanských slovách udomácnených v iných staronemeckých nárečiach, menovite v škandinávskom a anglosaskom, takisto v litovskom a čudskom jazyku, keby to nebolo treba pre stručnosť presunúť na iné príhodnejšie miesto. A zasa sú slová staronemecké, litovské a čudské, používané takmer vo všetkých slovanských nárečiach, dokazujúce, že už omnoho skôr, než po rozptýlení Slovanov po Európe medzi 460 — 638, boli nimi prevzaté, lebo inak nie je možné, aby boli tak zovšeobecneli (§ 14. č. 8, § 18. č. 9, § 31. č. 1.).

10. Medzi dôkazmi prastarého tovarišstva Slovanov s inými stredoeurópskymi kmeňmi, čerpanými z prebohatej studnice nášho jazyka, neposledné miesto treba určiť niektorým historicky dôležitým slovám, zachovaným v našom jazyku, a to menovite menám národným. Je všeobecne známe, že zo všeobecných mien vznikajú mená vlastné, ako napr. z obyvateľov polí, lesov a prímorí sa stali Poľania, Drevania a Pomorania; ale i naopak mená vlastné v priebehu času neraz sa menia na všeobecné, ako napr. cigán u Slovákov dnes už znamená luhára, grk (grék) u Srbov kramára atď. Osobitne však možno poznamenať, že tak ako názov podrobeného ľudu označuje víťazom neskôr často otroka, tak naopak meno násilného podmaniteľa značí pokoreným najčastejšie obra, lúpežníka.[23] Na potvrdenie a vysvetlenie nie je tu potrebné hľadať množstvo cudzích príkladov; nech stačí pripomenúť Helotov (mancipia) u Sparťanov, Teifalov (servi) v krajine Poitov, Sklavov a Slavov (mancipia) u Grékov a Novolatínov, Hunov (gigantes), Vučkov a Valahov (servi, rustici) u Staronemcov, Vilov a Vilenov (servi, ancillae) u Anglosasov atď., lebo tieto slová vznikli z národných mien Helotov, Teifalov, Slovanov, Hunov, Vlčkov a Vlachov. Náš domáci jazyk až podnes obsahuje hojný počet takých historických mien, buďto v pôvodnom a vlastnom, buďto v preinačenom význame. Sem okrem iného prináležia mená a slová Vlach, Nemec, Rakúsy, Krkonoše, Slezy, obor, víťaz, spolin čiže ispolin, Soták, skomrach, sebr atď. Menom Vlachov označovali Slovania ľudí kmeňa keltského, zároveň Nemcov, u ktorých sa oni nazývali valah, vëalh, valr. Prenesenie mena Vlachov na Latínov, ako národ skutočne sídliaci za Vlachmi, je dôkazom, že Slovania poznali Keltov už vtedy, keď títo ovládali hornú Itáliu. Pravdepodobne z toho istého dôvodu nazvali napr. Lotyši celú terajšiu Rus Kreevy, podľa Krivičov, sídliacich medzi nimi a ostatnými národmi na Rusi, starí Čudovia celé Škandinávsko Ruotsy, podľa pomorských Ruotsov sídliacich niekedy v Ruotslagu, Čuchonci vo Finlande celé Estony a Livony Vironmaa, podľa Virov, niekedy krajných obyvateľov Estónska[24] atď. (§ 17.) Slovo Nemec sa zdá byť rovnakého pôvodu s národným menom Nemetov, ktoré spomínajú Caesar, Tacitus a i. (§ 18. č. 10.). Mená Ptolemaiom uvedených starých národíkov Rakatov v dnešných Rakúsoch (§ 31. č. 1.) a Korkontov v dnešných Krkonošiach (§ 22. č. 2.) sa čisto nezachovali u žiadneho iného národa, jedine u Slovanov, a potvrdzujú, že Slovania v onej starej dobe nesídlili ďaleko od týchto končín. To isté sa musí rozumieť aj o mene Slez, Slezák, pochádzajúcom od niekdajších Silingov, sídliacich na rieke Sleza blízko hory Sobotky (Zobtenberg), ktorí sa už na počiatku 4. stor. odtiaľ s Vandalmi vysťahovali (r. 333 ich nachádzame už v Panónii, 407 v Galii, a tam aj zahynuli — § 18. č. 5.). Slovko obor, poľ. ołbrzym, stpoľ. obrzym (ambro, gigas) rovnako možno odvodzovať od keltských Ombromov, v 3. stor. pred Kr. v jednej svojej odnoži sídliacich až za Bójmi, na dnešnej rieke Obre v Poznansku, ako aj od Avarov (§ 17. č. 8.). Takisto aj naše víťaz (heros, victor) práve tak sa spája s menom mohutných Vitingov na baltickom pomorí, pripomínaných už Trebelliom, Sidoniom, Aureliom Victorom a i., ako naše peniaz, cyr. pjenęz, pol. pieniądz so stnem. pfeninc, kňaz cyr. knęz so stnem. kuninc, gót. kuniggs, mosadz s nem. messinc atď. (§ 18. č. 8.). V cyrilskom preklade biblie sa vyskytujúce slovko spolin alebo s obvyklou rusínskou predsuvkou ispolin (gigas) vzniklo vlastne z mena kedysi mohutného národa na Done a Čiernomorí Spali č. Spalei, o ktorom sa píše u Plínia a Jornanda (§ 15. č. 2.). Podobne je spriaznené cyr. čud č. ščud (gigas) s menom Čudov čiže Finnov (§ 14. č. 8.), a srb. tuď (alienigena), rus. čužij, slk. a stčes. cuzí so stnem. a litov. menom Nemcov Thiuda, Tauta (§ 18. č. 10.). O tom, že meno dnešných Sotákov v horných Uhrách pochádza od niekdajších Satagov, ktorí sa už v polovici 5. stor. umiestňujú do tých krajov, nemožno pochybovať (§ 11. č. 10.). Niekdajší Scamari, lúpežnícky národ, v 5. a 6. stor. zlopovestný na dolnom Dunaji, dali vznik a pôvod slv. skomrach, rus. skomoroch (sannio, nebulo), a spojenci Hunov Sabiri čiže Seberi (nachádzajú sa obidve formy), pozdejšie Bulharmi a Slovanmi služobne podrobení, slv. sebr (servus, plebejus), a toto slovo sa v starosrbských zákonoch a inde často používa (§ 15. č. 3. 6.). Nie sú takéto a im podobné príklady, ktorých je naporúdzi omnoho viac, než tu možno uviesť, jasným a dostatočným dôkazom toho, že tento národ, v ktorého reči sa zachovali tieto historické, sčasti staroeurópske mená, nemohol prísť až v 5. stor. z neznámych pustatín vnútornej Ázie, ale že už od starodávna tu v Európe, a to v susedstve Keltov a Nemcov, musel žiť?[25]

11. Nemenej vážne sú v tomto ohľade rezultáty, ktoré získavame zo starostlivého porovnania našich staroslovanských osobných mien s menami používanými u iných príbuzných európskych kmeňov, najmä u keltského a nemeckého. Všeobecné a starodávne používanie osobných mien u uvedených kmeňov, buď úplne rovnakých, alebo aspoň tvorených podľa rovnakej podoby, je spoľahlivým dôkazom ich niekdajšieho susedstva a spoločných stykov v pokoji i nepokoji. Kto o tom chce získať úplnejšie presvedčenie, ten sa musí pozornejšie zoznámiť buď so samotnými historickými prameňmi, buď aspoň so zbierkami prastarých osobných mien týchto kmeňov, ktorých máme hojnosť: náš účel podrobné skúmanie tejto veci nevyžaduje. Preto tu svoje výpovede potvrdíme len niekoľkými príkladmi. Najstaršie nemecké a čiastočne i keltské mená, vyskytujúce sa už u gréckych a rímskych spisovateľov, sú zložené so slovami -gard, -hart, -gast, -man, mâr, č. -mêr, -rêds č. -rât, -valda, -vidr a -vit, s ktorými staroslovanské mená končiace sa na -hrad č. -hrd, -host, -man, -mêr č. -mir, -rad, -vlad, -vid a -vit dokonale súhlasia. Porovnajme napr. mená stnem. Deganhart, Eburhart, Engilhart, Meginhart, Reginhart, škan. ž. Hrimgerdr, Valgerdr, Thorgerdr, stnem. ž. Adalgart, Hildigart, Irmingart, Madalgart atď. a stslv. Boljehrd, Podhrd, Radhrd, Soběhrd, Všehrd, Poligrad, Radigrad atď., stnem. Alpigast, Arpigast, Hadugast, Halidegast, Liudigast, Nevogast, Potogast, Saligast, Visogast atď. a stslv. Boljehost, Budihost, Celihost, Dobrohost, Domahost, Chotěhost, Lutohost, Pirohost, Radohost, Velehost, Vitohost atď., stnem. Charlman, Dioman, Engilman, Heriman, Marchman, Salaman, Sigiman, Waldman atď. a stslv. Bezman, Dragoman, Krman, Lubman, Lutoman, Radman, Spitiman, Venceman, Vukman atď., stnem. Britomar, Chnodomar, Danchmar, Dietmar, Godomar, Gundomar, Reginmar, Suomar, Vadomar, Cattumer, Chariomer, Filimer, Gibimer, Inguiomer, Richomer, Walemer, Markomir, Segimir, Ueromir, Valemir atď. a stslv. Branimir, Budimir, Čestimir, Drahomír, Dobromir, Godemir, Chotimir, Chvalimir, Jaromir, Klonimir, Krasimir, Lubomir, Lutomir, Mezimir, Mojmir, Momir, Muntimir, Nedamir, Pretimir, Radomir, Ratimir, Spitimir, Stroimir, Tatomir, Tolimir, Trpimir, Velimir, Vitimir, Vladimir, Vlastimir, Volimir, Zvonimir atď., stnem. Chunirât, Dancharât, Epurrat, Helfrat, Hugirat, Kundrat, Wielrat, ags. Alfred, Adhelred, škan. Thackradr atď. a stslv. Ctirad, Domarad, Lutorad, Mezirad, Milorad, Mokurad, Mstirad, Načerad, Nerad, Obrad, Otrad, Pačerad, Podirad, Samorad, Soběrad, Vacerad, Všerad, Zderas, Zdirad atď. niekedy i Domarat, Lutorat atď., stnem. Adelvald, Ariovald, Cariovald, Catuvald, Chodovald, Gundovald, Hildevald, Modovald, Raginvald al. Arioald, Bertoald, Chadoald, Dructoald, Ermenoald, Grimoald, Magnoald, Radoald, Richoald, ags. Osveald atď. a stslv. Dobrovlad, Duchovlad, Duševlad, Horovlad, Imivlad, Mnohovlad, Povlad, Převlad, Samovlad, Vševlad atď.; škan. Folkvidr, Arnvidr atď. a stslv. Ljutovid, Malovid, Pustovid, Snovid a opäť gót. Vidicula, Viderik, Vidimir, a stslv. Vid, Vida ž., Vidáč, Vidák, Vidin, Vidoje, Viduš, Vidimir, Vidoslav atď.; stnem. Liudewit, Liutewit, Liutwit, ags. Angenvit atď. a stslv. Bohovit, Budevit, Dalevit, Dobrovit, Hostivit, Ljudevit, Radovit, Samovit, Svatovit atď., a opäť stnem. Viterich, Vithgar, Vithicab, Vithimir, Vitiga, Vitiges, Vitiza atď. a stslv. Vita, Vitan, Vitas, Vitaša, Vitek, Vitko, Vitoch, Vitoň, Vitoš, Vitohost, Vitolid, Vitomil, Vitomir, Vitoslav atď. Podobným spôsobom, ak obrátime pozornosť na prvú polovicu skladu týchto mien, nájdeme u oboch kmeňov celé rady rovnako utvorených mien. Tak napr. stnem. Leuba, Leuvastes, Leubovera, Liubinzo, Liebgart, Liebtat atď. a stslv. Luba, Lubava, Luben, Lubičan, Lubiša, Lubuš, Lubhost, Lubislav, Lubomir, Lubomysl, Luboslav atď.; stnem. Leudegisil, Leudovald, Leutbald, Leutbert, Liuddag, Liudegast, Liudeger, Liudewit, Liutfrit, Liutolf, Liutprand, Liutsint, Liutwit atď. a stslv. Ludiša, Ludemysl, Ludevit, Ludhor, Ludmil, Ludomir atď.; stnem. Radagais, Radvald, Radulf atď. a stslv. Radimir, Radislav, Radivoj, Radobud, Radohost, Radomil, Radomir, Radman, Radoslav, Radovit atď.; stnem. Waldefred, Waldulan, Waldmunt atď. a stslv. Vladimir, Vladislav, Vladivoj atď.; stnem. Wildag, Wilidanch, Wilifrid, Wiliganc, Wiligart, Wiligis, Wilimunt, Wilinand, Wilipirc, Wilirat, gót. Viljarith atď. a stslv. Volan, Volek, Volen, Volin, Volbor, Volhan, Volhost, Volimir, Volobuz atď.; stnem. Folkdag, Folkarât, Folknand, Folkwin, Folkvidr atď. a stslv. Jaropluk, Svatopluk atď. Avšak je zbytočné uvádzať viac príkladov; vec sama je zjavná. Čo je tu o zhode nemeckých a slovanských mien povedané, by sa mohlo dokázať v rovnakej miere aj o keltských, keby sme z týchto zo starej doby, pôvodných a presných, mali hojnejšie zbierky. I Kelti používali mená zložené so slovkom -mar č. -mer; a ich mená na -sir: Kritasir atď. sa dobre porovnávajú so staroslovanskými na -sir, -sjer: Gorasir, Gorasjer atď., neskôr -žir: Neužir, Radžir, Vratižir atď. Táto taká zrejmá a rozšírená porovnateľnosť a zhoda v tvorení osobných mien u Slovanov, Nemcov a Keltov — lebo o litovských, gréckych a latinských sa tu teraz nechceme rozširovať[26] — nemohla zaiste nastať nijakou slepou náhodou, ale musela byť následkom dlhotrvajúceho susedstva a spoločných stykov týchto národov. Takúto zhodu medzi osobnými menami troch v Európe usídlených uvedených kmeňov a medzi menami ich príbuzných, Indov, Médov, Peržanov, Arménov a iných národov indoeurópskeho plemena sídliacich v Ázii veruže naskrze nemožno nájsť. Nahliadnime napr. namiesto všetkých iných do starých médskych a perzských mien, a zisťujme, či sú, pri všetkej príbuznosti samých jazykov, čo do svojho skladu ako tamtie slovanským podobné? Nájdeme ich najčastejšie zložené so slovkami -bares (dignus) Artembares, Bubares, Ebaress, Gobares, Sybares atď., al. -bates: Arabates, Ixabates, Mithrobates, Norondobates atď., al. -bazos (lacertus? vires?) Aribazos, Artabazos, Megabazos, Pharnabazos, Orobazos, Tirabazos atď., al. -dates (datus) Abradates, Aridates, Asidates, Aspadates, Hormizdates, Madates, Mithradates, Nabdates, Oxydates, Pandates, Pherendates, Phradates, Sphendates, Spithradates, Tiridates atď., al. -merd (vir) Mardon, Mardontes, Ariomardos atď., al. -mitres (amicus; deaster) Amitres, Harmamitres, Simitres, Siromitres, Spamitres, Susamitres, Sysimitres atď., al. -phernes (deaster) Dataphernes, Intaphernes, Megaphernes, Orophernes, Phrataphernes, Tissaphernes atď., al. -aspes, spes (equus) Astaspes, Damaspes, Hydaspes, Hystaspes, Otaspes, Prezaspes, Sataspes, Teispes, Zariaspes atď., al. -tanes, -tenes (corpus) Ostanes, Otanes, Catenes, Abten, Ruiten atď., al. -xes (rex) Xerxes, Artaxerxes atď., al. -xatres (miles dominus) Exathres, Oxathres, Pharnaxathres atď. Vo všetkom tom nie je nič podobné slovančine. To isté platí viac-menej i o menách indických, sarmatských, afgánskych, kurdských a arménskych. Nech tu teda nikto nenamietne, že slovanské mená, ktoré nie sú súveké s nemeckými a keltskými, pretože sú čerpané len z prameňov 5. stor. a mladších, zatiaľ čo naproti tomu nemecké a keltské možno nájsť už aj v starších, mohli byť až od novoprišlých Slovanov, v 5. stor. a nasledujúcej dobe, prijaté z nemčiny alebo podľa nej utvorené. Kto by tak mudroval, ten by zle poznal povahu a zvyky veľkých, samostatných národov. Hore uvedené slovanské mená boli, podľa svedectva najstarších prameňov našej histórie, v 6. a 7. stor. u pospolitého slovanského ľudu už také bežné a všeobecne používané, že naskrze nie je pravdepodobné, aby až vtedy boli prešli z cudziny do slovančiny. Na dokonalé zapudenie domácich mien a osvojenie si cudzích, ako z histórie Bulharov v Mézii a iných národov vieme, nepostačujú celé storočia; u starých Slovanov sa nenachádzajú ani len najmenšie stopy aziatskych mien. Ak teda bola zámena mien medzi Keltmi, Nemcami a Slovanmi, ktorú nemožno celkom a naprosto zapierať, bola ona určite jednak vzájomná a obapolná, jednak už omnoho staršia, než doba hunského vpádu do Európy. Český šľachtic Heriman [872] mal nemecké, naproti tomu nemecký kráľ Svatopluk, syn cisára Arnulfa [895], a dánsky kráľ Borislav [1167] slovanské meno: čo pozdejšie malo miesto, mohlo a muselo mať aj predtým. Tak skutočne nejedno prastaré meno nachádzame v najstaršej dobe napr. u škandinávskych Normanov, a takisto aj u panónskych Slovanov a zadunajských Srbov; avšak niektoré staronemecké mená, ako Godomar, Liudewit, Radowald, Walemer, Waldemar, Cattumer, Visogast, Alamunt atd. sa so slovanskými Godemir, Ludevit, Radovlad, Volimir al. Velimir, Vladimir, Chotimir, Vsegost, Olomut atď. zhodujú omnoho viac, než len bežne a povrchne. Avšak vždy väčší počet mien je u národov obidvoch kmeňov pôvodných a tvorených jedine z rovnakého základu a podľa rovnakých vzorov i pravidiel. Nech je akokoľvek, zámena mien a porovnateľnosť v ich tvorení u Slovanov z jednej, a Nemcov a Keltov z druhej strany, vydáva jasné a výrazné svedectvo, že Slovania po mnohé stáročia, dávno pred svojím verejným vystúpením na poli dejín, susedili s európskymi Nemcami a Keltmi, a nie s aziatskymi Mongolmi, Turkami a Samojedmi.

12. Ak ďalej obrátime zreteľ na mravy, obyčaje, náboženstvá, poriadok a právo starých Slovanov, pokiaľ o tom všetkom získavame dôkladné správy buď z hodnoverných písomných prameňov, buď zo starých podaní, a porovnáme ich dôkladne s mravmi, obyčajmi, náboženstvom, poriadkom a právami iných starých európskych kmeňov toho istého indoeurópskeho plemena, menovite Trákov, Keltov, Nemcov a Litvanov, nájdeme medzi nimi takú príbuznosť, zhodu a podobnosť, že nemôžeme uvažovať inak, než že všetky tieto zbratrené kmene sídlili od nepamäti spolu tu v Európe, predpisy a pravidlá domáceho i občianskeho života si utvorili podľa rovnakých vzorov, a neskôr sa museli v dlhej koľaji času o ne vzájomne deliť. I v tomto ohľade sú Slovania omnoho bližší kmeňom európskym než aziatskym kmeňom toho istého plemena, hoci predsa sú týmto ešte stále nepomerne bližší než kmeňom plemena severského, i keď pozdejšie s niektorými z nich susedili, ba čo viac, aj sa s nimi pomiešali, menovite s Čudmi na hornej Volge, s Bulharmi v Mézii atď. Nie je možné podrobným uvádzaním sem náležiacich dôkazov na tomto mieste náležite a všestranne potvrdiť pravdivosť tejto výpovede; v celosti sa to stane až po podrobnom opísaní ako domáceho, tak občianskeho života starobylých Slovanov v druhej časti prítomného diela. Tu zatiaľ ostaneme iba pri niektorých príkladoch. Mytológia čiže bájoslovie starých Keltov, Nemcov, Litvanov a Slovanov má nadmieru veľa spoločného. Tak Kelti verili v Dusov, Slovania v Ďasov č. Desov, slovanský Perun bol u Litvanov vzývaný pod menom Perkunas, u Lotyšov Pehrkons, u Staroprusov Perkunos, u Gótov Fairguns. Slovanská Prija (Venus) sa nazývala u starých Škandinávcov Freya, prímenom Vanadis t. vendická bohyňa. Škandinávska Sif (stnem. Sippia, ags. Sib?), lot. Seeva, je naša Živa (Ceres) a Wöla naša Vila. Škandinávsky Tyr (Mars) bol u Slovanov slávený pod menom Tura, odkiaľ sú i sviatky Turíce, dnes u Slovákov zmenené na letnice. Starí Škandinávci uctievali zbožšteného mudrca a hrdinu Kvasira z rodu Vanov t. Vendov. Litovský Pikulík je známy ako starým, tak aj dnešným Slovanom. Český Plivník sa vyskytuje u Prušanov ako Pelvit, u starých Nemcov Pilwith, Pilwis, Belewitt; čes. pidimužík, u Prušanov Parstuk, perstuk (porov. lit. pirsztas t. prst), u Nemcov Däumling; čes. skřet, skřítek, poľ. skrzot, kor. škrat, stnem. scrat, scrato, nem. schrat, schretel. Naša Děvana, luž. Dživica, poľ. Dziewana, sa môže nie bezdôvodne porovnať s rímskou Dianou. Podobne aj iné staroslovanské božstvá a posvätné obrady nachádzajú svoju roveň v mytológii nemeckej, latinskej, gréckej, keltskej, napr. Dodola, Kupalo, Morena, Koleda, sobotky, omaja, zmok č. zmek atď. Nemenšia zhoda sa dá vidieť v národných obyčajoch a zvykoch týchto teraz menovaných kmeňov. Starí Slovania v spore o medze vydávali svedectvo, držiac kus drnu čiže trávy so zemou nad hlavou; to isté robili Rimania i Nemci. Na znamenie postúpenia rolí inému ochutnávali Nemci vodu, Slovania medovinu. Nevšímame si množstvo iných príkladov. Žeby starí Slovania po mongolsky a turecky niekedy meč za Boha boli vzývali a na prísahách ľudskú krv pili, to nemožno dokázať.[27] Rozdelenie zeme u Nemcov na sippa, sippia (gót. sibja, ags. sib), Friede atď. sa podobá slovanskému rozdeleniu na župy, miry (v Pravde Ruskej) atď. Stupne a rozdiely medzi vojakmi a sudcami u Nemcov a Slovanov, ako už predtým u Rimanov, sa označovali tými istými číslami: v gótskych zákonoch sa pripomínajú millenarii, quingentenarii, centenarii a decani, a o veľkom srbskom županovi Nemanovi sa uvádza, že povolal na snem všetkých dôstojníkov a vladárov panstva svojho, všetkých desiatnikov, päťdesiatnikov, stotníkov i tisícnikov.[28] Mená hodností a úradníkov u Trákov, Latínov, Keltov, Nemcov, Slovanov atď. sú často tie isté, napr. get. zoapan slv. župan; lat. rex kelt. rix gót. reiks čes. rek; gót. kuniggs stnem. chuninc cyr. k’nęz atď. Okrem toho Slovania v čase svojho vystúpenia vo všeobecnej histórii na počiatku 6. stor., podľa svedectva Prokopia a Mauricia, žili podobne ako Gréci, Rimania, Kelti a Nemci v mestách a dedinách,[29] stavali domy, zaoberali sa orbou, remeslami a kupeckým obchodom, bojovali jazdecky i pešo, na obranu používali štíty atď., bez toho, aby tak ako Skýti a Sarmati stále drepeli pod plstenými stanmi, alebo na vozoch a koňoch sa potĺkali z pastviska na pastvisko, dychtiac jedine po lúpeži a koristi. Všetko toto a tomu podobné, ak chceme spravodlivo a správne súdiť, nás vedie k tomu, že Slovania v 5. stor. neboli ostatným Európanom takí vzdialení a cudzí, ako sa obyčajne, i keď mylne, predpokladá.

13. Ďalej aj to je okolnosť predôležitá a pozoruhodná, že práve v tých krajinách, kde sa neskôr, t. v 5. a 6. stor., odrazu pred našimi očami objavuje nesčíselné množstvo Slovanov s rozličnými národnými menami, t. v krajinách ležiacich okolo Tatier, sa už v omnoho staršej dobe u spisovateľov gréckych a latinských vyskytujú mená miest a riek tak zreteľne na sebe nesúcich ráz slovančiny, že ich bezpredsudkovým myslením vonkoncom nemožno za také neuznať a pripísať inojazyčným národom. Nemienime tu uvádzať slová len trocha na slovanské zvuky sa ponášajúce a neistému etymologickému výkladu podhodené; ale označíme slová jasné, výrazné, názorne slovanské, u Slovanov od nepamäti až podnes ako mená riek, hôr a miest používané, u iných národov nezvyčajné, slová také, ktoré i matériou i formou sú celkom a nesporne domáce, a v žiadnej inej európskej reči sa nenachádzajú. Také slová sú napr. Srb, Črna č. Černa, Brzava, Pleso, Pleva, Morava, Chrbet, Sjever, Pjena, Potisie atď. Uvedieme tu len niektoré príklady na lepšie vysvetlenie veci. Sirbi čiže Serbi národ podľa Plínia [pred 79 po Kr.] a Ptolemaia [ok. 175] medzi Maeotom a Volgou, neďaleko dnešnej rieky Serpy. Serbinum (Σερβινον) mesto podľa Ptolemaia v dolnej Panónii, Serbetium podľa Peuting. kníh a Itiner. Anton. tamže, oboje snáď jedno a to isté, najpravdepodobnejšie dnešný Srbac na Sáve. Tsierna podľa rímskeho mramorového nápisu [r. 157] kedysi mesto, teraz zrúcaniny na dnešnej rieke Černej, vtekajúcej na pomedzí Uhier a Valachie do Dunaja; v iných súvekých prameňoch Zerna, Tierna. Bersobis podľa zápiskov cisára Trajána [106] pri Prisciane, Bersovia podľa Peuting. kníh a i., ešte v stredoveku známe mesto na dnešnej rieke Brzave v juhovýchodných Uhrách. Pelso podľa Plínia, Aurelia Victora a i., najväčšie jazero v Panónii, neskôr Blatno zvané, čisto praslovanské, v horách Tatrách, v Morave, Sliezsku i na Rusi známe pleso, t. jazero. Pelva podľa Itin. Anton. mesto v dolnej Panónii, až podnes mestečko i riečka Pleva v Bosne. Maravios (Μαραβιος), podľa Ptolemaia pobočná rieka Donu, neďaleko od sídel uvedených Sirbov. Karpates (Καρπατης), podľa toho istého Ptolemaia a i. Tatry, t. Chrbet, Chrebet, ako sa podnes u Rusov napospol podobné veľké hory nazývajú; susediaci Rusíní menujú Tatry Horby, a Chorvátom i Vindom takisto slovko chrib č. chrb znamená vrch, horu. Savari (Σαυαροι) podľa toho istého Ptolemaia a i. národ za Tatrami v Sarmatii, totožný s Nestorovými Sjevermi. Nechceme sa tu rozširovať o iných menách z tej istej alebo z inej blízkej doby, ako napr. Piena (Piengitae), Stulpini al. Stlupi, Patisus č. Pathissus (Potisie), Milareka, Streden atď., rovnako bez všetkých rozpakov slovanských, zostávajúc na tých niekoľkých uvedených a nechávajúc každému nepredpojatému sudcovi na rozváženie, či je možné tieto a im podobné slová odoberať Slovanom a z niektorého iného jazyka ich nenútene odvodzovať? Veď všetky tieto slová Srb, Srbec, Černa, Brza, Brzava, Pleso, Pleva, Morava, Chrbet, Sjever atď. sú od nepamäti až po dnešnú chvíľu všeobecne používané u všetkých Slovanov, i tých najvzdialenejších, ako mená tých istých predmetov, zatiaľ čo u iných staroeurópskych národov sa nemožno dopátrať ani ich najmenších stôp. A nie je teda otázne a nerozumné domýšľať sa, žeby ich Slovania až po svojom príchode z Ázie v 5. stor. od iných národov boli prevzali, keď u iných neboli, a okrem toho, hoci by aj boli, nie je možné, aby sa tak narýchlo a v takom množstve boli do slovančiny nahrnuli a v nej sa pevne rozkorenili. Tieto a iné im podobné zemepisné mená nám teda plným právom môžu slúžiť ako dôležité a nepodozrivé svedectvá, že národ, v ktorom majú svoj pôvod, bol národ slovanský, od starodávna v Európe usadený.

14. Napokon i to ešte treba uvážiť, že hoci nám výslovné svedectvá súvekých spisovateľov, menovite rímskych a gréckych, o starobylosti Slovanov v Európe chýbajú, predsa len máme zreteľné dôkazy toho, že v čase ich vystúpenia v dejinách 5. a 6. stor., v tejto najpamätnejšej dobe, keď vypudení súc zo svojich sídel Hunmi a Avarmi s nimi spoločne na hranice rímskeho cisárstva útočili, boli pokladaní za národ nie nový a cudzí, ale za starý a známy. Je to zrejmé jednak z celého spôsobu, ktorým vtedajší spisovatelia o nich a ich objavení sa na poli dejín vypovedajú, jednak z ich výslovných tvrdení. Prokop, ktorý nám podal najstarší opis mravov a obyčajov našich predkov, uzatvára svoju veľmi cennú správu všeobecnou výpoveďou o starobylosti Slovanov do týchto prepamätných slov: „Predtým Slovania a Antovia aj meno mali jedno; oboch zaiste za starodávna (το παλαιον) menovali Spormi, preto sa domnievam, že bývajú roztratene po svojich dedinách: preto aj obšírne zeme zaujímajú; zaiste väčšia časť krajín na onej strane Isteru je v ich držaní.“ Boli teda Slovania už za starodávna (το παλαιον), t. aspoň pred niekoľkými storočiami, lebo o časoch onehdajších sa tento výraz nepoužíva, Grékom a Rimanom známi pod všeobecným menom celého kmeňa, podľa Prokopa Sporov, a ako my tomu rozumieme Srbov. Pretože hneď ďalej Prokop dokladá, že rozľahlé zadunajské krajiny sú ich sídla, a nehovorí, žeby do týchto krajín odinakiaľ boli vtrhli, nepochybne i sám sa domnieval, že v týchto krajinách sídlili už za starodávna, a preto aj boli známi. Výraz „od starodávna“ (εκ παλαιου) používa i vyššie, hovoriac o národnej vláde obvyklej u Slovanov, z čoho je aspoň zrejmé, že sa na slovanské starobylosti usilovne dopytoval, a že si o nich akú-takú správu, buď zo starších spisov, alebo z ústneho podania, zaobstaral. Niet pochýb, že keby sa bol pri tom svojom skúmaní o nedávnom príchode Slovanov z Ázie niečo dozvedel, nebol by to v nijakom prípade pominul mlčaním. Žiadny zo spisovateľov toho veku nepokladal Slovanov za aziatskych vysťahovancov, podobných Hunom, Sabirom, Avarom, Bulharom a i. Pričom treba ľutovať jedine to, že ten istý grécky pisár Prokop, v jazyku slovanskom naskrze neskúsený, nám práve to staré bežné meno všetkých slovanských národov nezanechal v pôvodnej a presnej forme. Lebo hoci sa súdny skúmateľ našich starožitností podľa príkladu Dobrovského ľahko presvedčí, že Prokop svoje neslýchané slovo Spori utvoril z praslovanského mena Srbi (§ 7. č. 16.); však predsa len samé spotvorenie slova u takmer jediného spisovateľa toho veku o našich starožitnostiach bude stále dávať dôvod mnohým domácim i cudzím mudrlantom na rozličné naťahovanie, prekrucovanie a vykladanie tohto slova, a teda na vymýšľanie rozličných potvorných domnienok a bájok o pôvode Slovanov. S Prokopovým svedectvom o starobylosti Slovanov v Európe súhlasia výpovede neskorších hodnoverných svedkov ako domácich, tak aj cezpoľných. Sem prináleží predovšetkým pamätné svedectvo Guidona z Ravenny, obvykle nazývaného nemenovaným Ravenčanom (anonymus Ravennas), žijúceho v priebehu 9. stor. [zomrel 886], ktorý spísal z rímskych cestovných máp a z iných teraz stratených prameňov obšírnu chorografiu, nám a našim časom, pravdaže, iba v chudobnom výťahu dochovanú, ale predsa mnohé veľmi cenné úlomky a správy obsahujúcu. O pôvode Slovanov píše tieto slová: „V okrese šiestej hodiny nočnej leží vlasť Skýtov, z ktorej vzišiel kmeň Slovanov: ale i Vites a Chymabes odtiaľ vyšli.“[30] Treba poznamenať, že náš zemepisec túto Skýtiu, z ktorej on národy slovanské odvodzuje, kladie medzi vlasti Normanov, Finnov, Karpov a Roxolanov, a výslovne ju odlišuje od starej Skýtie, ležiacej ďalej na východ, v okrese desiatej hodiny nočnej, nazývajúc ju „stepnatou a starou Skýtiou.“[31] Guidonove svedectvo je o to pozoruhodnejšie, že je nepochybne čerpané z dobrých a čistých prameňov, t. z latinských spisovateľov 6. a 7. stor. rodu nemeckého, od neho menom uvedených, teraz však stratených, a z ústneho podania zbehlých a skúsených ľudí. S Guidonovou výpoveďou čiastočne súhlasí to, čo v zemepisných zápiskoch jedného rukopisu v Mníchove, pochádzajúcich pôvodne z konca 9. stor., čítame o Slovanoch: „Zeriuani (t. Serbjani), ktorá krajina je taká veľká, že z nej všetky národy Slovanov vzišli a v nej svoj počiatok, ako (sami) uisťujú, mali.“[32] Porovnanie tohto miesta s inými v tých istých zápiskoch vedie k tomu, že táto veľká krajina Srbov, pravlasť a pôvodisko všetkých vtedajších Slovanov, nie je rozdielna od Bielosrbie cisára Konštantína Porfyrogeneta a menšej Skýtie Guidona.[33] Podobne i pápež Ján X. (914 — 929) vo svojom liste ku kniežatám Tomislavovi Chorvátskemu a Michalovi Zachlumskému píše medziiným tieto slová: „Kto o tom pochybuje, že kráľovstvá slovanské sa počítajú medzi prvotinami apoštolov a všeobecnej cirkvi, prijmúc hneď v kolíske pokrm kázania apoštolskej cirkvi s mliekom viery, ako Sasici v novšom čase od predchodcu nášho blahej pamäti Gregora pápeža atď.“[34] Tomu, na čo tu pápež naráža, výborne nasvedčuje to, čo hovorí vo svojom letopise Nestor, najstarší letopisec ruský, o pôvodných sídlach Slovanov na Dunaji a v starom Ilyriku, o kázaní apoštolov Pavla a Ondreja medzi Slovanmi v Ilyriku a na Rusi atď. (§ 11. č. 3. nasl.). Táto zhoda dvoch vzdialených, na sebe nezávislých svedkov o tej istej veci je iste pamätná a pozoruhodná. Vieme síce dobre, že toto podanie o pôsobení apoštolov Pavla a Ondreja medzi Slovanmi nemôže byť dokázané a potvrdené nijakými historickými dôvodmi: ale to nám naskrze neprekáža, aby sme z týchto výslovných svedectiev neodvodzovali vždy aspoň to, čo sa na náš predmet tak veľmi hodí, t. že v prvej polovici stredoveku bola medzi učenými všeobecná domnienka o pôvodnosti a starobylosti Slovanov v Európe. V tomto ohľade sa nám vidí byť predôležitým zvlášť Nestorove svedectvo. On bol rodený Slovan, žil uprostred najrozšírenejšieho národa slovanského, Rusov, písal na konci 11. stor., a svoje správy čerpal z rozmanitých domácich prameňov, zo starých podaní, z národných rozpráv a spevov atď. Zaiste nie je pravdepodobné, žeby sa u Slovanov, keby sa ich ťaženie do Európy udialo až v 4. alebo v 5. stor., nebola udržala pamiatka tohto sťahovania aspoň v národnom podaní, v piesňach a spevoch do 10. alebo 11. stor. Ale o tom niet nikde ani tej najmenšej zmienky, ale práve naopak sú zrejmé dôkazy toho, že Slovania sami seba pokladali za národ praeurópsky, ktorý už za čias apoštolských býval na Rusi a niekedy v prastarej dobe niektorými svojimi odnožami zasahoval až ďaleko na juh do krajín podunajských, do niekdajšieho Ilyrika.[35]

15. Zo všetkých týchto až doteraz vyložených dôvodov,[36] ak ich zhrnieme dohromady a oceníme ich nestranne a súdne podľa ich vnútornej závažnosti, sa s neomylnou istotou, ako sa zdá, môžeme domnievať, že kmeň slovanský, už v najstaršej historickej dobe mnohonárodný a ľudnatý, nemohol vtrhnúť z Ázie do Európy až v čase novšieho sťahovania uralskočudských a tureckých národov, t. Hunov, Sabirov, Avarov, Bulharov, Kozarov atď., ale že už od starodávna tu medzi navzájom si príbuznými kmeňmi, t. Trákmi, Keltmi, Nemcami a Litvanmi, musel mať svoje obydlie a stále miesto. Preto svedomitý skúmateľ slovanských starožitností iste musí uznať za neodkladnú svoju povinnosť, aby pôvod a počiatok novších národov slovanských neskúmal nikde inde, iba v Európe, a úmyselne sa tak vyvaroval unáhleného ocitnutia sa na poli staroaziatskej histórie. Túto podľa nášho zdania jedine správnu cestu aj my tu mienime začať. Aby sme sa potom pri vstupovaní z istej a jasnej epochy dejepisu Slovanov do neistej a temnej z pravej cesty neuchýlili a nezablúdili, je potrebné dať predovšetkým starostlivý pozor na to, pod ktorými menami slovanské národy v čase svojho posledného rozšírenia po Európe v 5. a 6. stor. okolitým národom do známosti vošli, a ktoré krajiny v Európe vydávajú súvekí spisovatelia za ich vtedajšie alebo staršie sídla. Ak nájdeme s úplnou istotou skutočné a pôvodné sídla Slovanov pred 4. a 5. stor., snáď sa nám potom pošťastí vyviesť najavo niektoré nové pramene svetla zo starších spisovateľov gréckych i latinských a z iných pamiatok, a nimi doterajšiu tmu, ležiacu nad prastarou a najstaršou dobou našich pranárodov, konečne zapudiť.

§ 7. Prvotné mená Slovanov Vindi a Srbi

1. Najstaršie isté, nijaký odpor nevyvolávajúce správy o Slovanoch, označených týmto dnes všeobecne prijatým menom, nachádzame v spisoch šiestich dejepiscov z druhej polovice 6. stor., t. Prokopia Gréka [552], Jornanda Gotha [552], Agathiasa Gréka [590], cisára Mauricia Gréka [582 — 602], Jána biskupa Biclarského Gotha [590] a Menandra Gréka [594]. Všetci títo spisovatelia, nevynímajúc ani biskupa Biclarského Jána, žili alebo v Byzante a v zemi gréckej, alebo v Itálii, a čerpali svoje správy o Slovanoch jednak z ústnych správ a z podaní iných národov, menovite nemeckých Gótov, jednak ale i z rozpráv samých Slovanov, a neraz tiež, zvlášť Prokop a Mauricius, bezprostredne z vlastnej skúsenosti. Všetci poznali osobne iba Slovanov južných, v tej dobe žijúcich na dolnom Dunaji a rozširujúcich už svoje sídla cez túto rieku do niekdajšej Mézie a Panónie: čokoľvek o iných severných Slovanoch tohto kmeňa rozprávajú, to všetko čerpali iba z vyzvedania a z povestí. Ich svedectvá, ako spisovateľov súvekých, sú už samy osebe dôležité, a pre nás, majúcich osnovať na nich celú sústavu svojich bádaní, nad mieru dôležité a všestranného uváženia hodné. Preto ich hneď tu, aspoň pokiaľ ide o hlavnú vec, musíme vypočuť.

2. Jornandes hneď na počiatku svojej histórie Gótov, hovoriac o položení rozličných národov severnej Európy, popisuje mená a sídla vtedajších Slovanov takto: „Za Dunajom leží Dácia, v podobe venca vysokými horami ohradená, po ktorých ľavej, na sever obrátenej strane, až od prameňa rieky Visly, sa cez nesmierne priestranstvo (per immensa spatia) usadil ľudnatý kmeň Vinidov (Vinidarum natio populosa). Hoci sa ich mená teraz podľa rozličnosti rodov a sídel menia, predsa však bývajú nazývaní najčastejšie Slavíni a Antovia. Slavíni sídlia od mesta Novietunského a jazera zvaného Musianske až po Dnester a na sever až po Vislu; miesta pevných hradov im zastupujú močariská a lesy. Antovia potom, súc medzi nimi najsilnejší, bývajú na okľuke Pontu od Dnestra až po Dneper, riek niekoľko dní cesty od seba vzdialených.“[37] A inde rozpráva o vojnách gótskeho kráľa Ermanarika medzi 332 — 350: „Ermanarik, po premožení mnohých bojovných národov severných… a po porážke Herulov obrátil zbraň proti Venetom, ktorí hoci v boji jemu nerovní, predsa spoliehajúc sa na svoj počet, spočiatku sa postavili na odpor: ale samo množstvo vo vojne nič neplatí, najmä keď na nich pritiahne rovnaké množstvo ozbrojeného ľudu. Títo potom, ako sme na počiatku rozpravy čiže v prehľade národov podotkli, vznikli z jedného kmeňa a teraz majú tri mená, t. Venetovia, Antovia a Slavi (Veneti, Antes, Sclavi); ktorí i keď teraz pre naše hriechy všade vyčíňajú, predsa však vtedy všetci boli podriadení Ermanarikovej vláde.“[38] Prokop, hovoriac o navrátení sa Herulov okolo r. 494 z krajiny na ľavom brehu Dunaja, blízko ústia Moravy, k Varnom na Baltickom mori a neskoršie k Danom, pripomína, že na tejto ceste „všetky národy slovanské (cuncti Sclavenorum populi) im cez svoje končiny dovolili slobodný prechod.“[39] Ďalej, od počiatku panovania cisára Justiniána [527] vraj „Huni, Slovania a susedia Slovanov Antovia, prepravujúc sa cez Ister, temer každoročne s veľkým vojskom činili vpády do končín rímskych.“[40] Potom „zátoka Maeotická do Pontu euxinského sa vylieva. Obyvatelia tamojší, predtým Kimerovia menovaní, sa už teraz nazývajú Uturguri. Ďalšie krajiny na sever zaujímajú nespočetné národy Antov (populi Antarum infiniti).“[41] Napokon, opíšuc povahu a mravy Slovanov, končí týmito slovami: „Predtým Slovania a Antovia i meno mali jedno; oboch zaiste za starodávna menovali Spormi (Σπορους) preto, ako sa domnievam, že σποραδην, t. roztrúsene po svojich dedinách[42] bývajú. Preto aj rozsiahle zeme zaberajú; väčšia časť krajín na onej strane Isteru je v ich držaní.“[43] Nevšímame si tu svedectvo Agathiasa, Mauricia, Jána Biclarského a Menandra, u ktorých len mená Slovanov, u Agathiasa i Antov, a správy o vojnách s nimi vedených sa nachádzajú, no o ich sídlach, okrem všeobecnej zmienky o zadunajských krajinách u Mauricia, nič zvláštneho nie je poznamenané.

3. Z tohto vyššie uvedeného svedectva Jornanda a Prokopia sú zrejmé predovšetkým tri veci. Ponajprv tá, že národy slovanské asi od polovice 4. stor. už bývali tam, kde ich nachádzme v 5. a 6. stor., t. v krajinách zatatranských, lebo tu si ich podmanil, alebo aspoň sa podmaniť usiloval bojovný kráľ Gótov Ermanarik medzi 332 — 350 (§ 8. č. 13.). Tieto národy teda nemohli vtrhnúť do Európy až s Hunmi (ok. 375). Po druhé, že kmeň slovanský už vtedy bol neobyčajne ľudnatý a rozšírený. Slová spomenutých dvoch hlavných a súvekých svedkov, hovoriacich dôrazne a s akýmsi obdivom o mnohosti národov slovanských, sú nadovšetko dôležité a pozoruhodné. Jornandes kmeň Vinidov nazýva ľudnatý, cez nesmierne priestranstvá (immensia spatia) rozšírený, čo sa týka počtu bohatý (numerositate pollentes); Prokop, hovoriac len o polovici kmeňa slovanského, používa výraz nespočetné národy Antov.[44] Tak sa nehovorilo o žiadnom v tejto dobe z Ázie prišlom hoci bojovnom národe, o Hunoch, Avaroch, Kozaroch, Bulharoch atď.; ako potom aj nadmieru skoré vyhynutie týchto presťahovancov to dosvedčuje, že ich lúpežnícke húfy prichádzali len v malom počte, a až tu v Európe sa zosilňovali podmanenými národmi, kým naproti tomu Slovania sa nielen vo svojich starých sídlach udržali, ale okrem toho i mnohé iné krajiny úplne zaľudnili. Po tretie, z tých horeuvedených svedectiev je zrejmé, že hoci vtedajšie národy slovanské podľa rozličnosti rodov a miest už používali rozdielne mená, a nimi sa navzájom odlišovali, predsa len všetky, čo sa týka pôvodu, pochádzali z jedného kmeňa, ktorého staré a všeobecné meno bolo podľa Jornandesa Vinidovia, podľa Prokopia potom Sporovia čiže Srbi. Lebo tak vraví Jornandes: „Ľudnatý kmeň Vinidov, ktorých mená teraz podľa rozličnosti rodov a sídel sa menia, avšak predovšetkým Slavíni a Antovia bývajú nazývaní, a nižšie: z jedného vraj kmeňa vznikli, a teraz majú tri mená, t. Venetovia, Antovia a Slovania.“ Bolo teda podľa Jornandesa všeobecné a starodávne meno všetkých vtedajších národov slovanských Vinidovia čiže Veneti, Antovia a Slovania boli len hlavné vetvy a ratolesti kmeňa vindského, neskôr označené týmito menami. Naproti tomu Prokop za staré a pôvodné meno kmeňa pokladá Sporov, namiesto ktorého neskôr čiastočné mená Slovanov a Antov zobyčajneli ako názvy dvoch hlavných ratolestí, najskôr a najviac sa presláviacich vo vojnách s Grékmi.

4. Na svedectve týchto dvoch súvekých dejepiscov, Jornanda a Prokopia, uisťujúcich, že kmeň slovanský sa pôvodne nazýval podľa prvého Vinidovia, podľa druhého potom Sporovia, zvnútra a na prvý pohľad, pravdaže, si odporujúcom, pretože ním sa jednému kmeňu v tom istom čase dve celkom rozdielne mená prikladajú, sa zakladá kľúčová otázka v celom odbore slovanských starožitností. Tu treba prejsť z doby istej a jasnej do neistej a nejasnej odvážny krok, na ktorom všetko závisí. Preto i na nás je tu uložená neodkladná povinnosť, aby sme sa predovšetkým pričinili pravý a skutočný zmysel obidvoch týchto svedectiev čo najbedlivejšie vyskúmať, potom javiaci sa medzi nimi rozpor, ak je to možné, úplne odstrániť, a takto ich pravdivosť potvrdiť. V tomto vstupe musíme teda prihliadať predovšetkým na dve otázky: 1. Nazývali sa predkovia Slovanov, ako uisťuje Jornandes, Vinidovia? 2. Nazývali sa praotcovia Slovanov, ako tvrdí Prokop, Sporovia?

A. Cudzozemské meno starých Slovanov Vinidovia

5. Jornandes, ako sme videli vyššie, Slovanov a Antov, v dejinách 6. veku známych, výslovne nazýva národmi pochádzajúcimi z kmeňa Vinidov (Vinidarum natio). Neskorší dejepisci a iní spisovatelia, zvlášť rodu germánskeho, píšuci latinsky i nemecky, u ktorých sa buď obšírnejšia správa, buď aspoň nejaká zmienka o Slovanoch nachádza, temer všetci to isté meno Vindi čiže Vendovia bez rozpakov prisudzujú Slovanom. Bolo by príliš obšírne, keby sme všetky sem náležiace svedectvá chceli podrobne uvádzať; bude stačiť, keď tu uvedieme niektoré najdôležitejšie: Tak Fredegar [ok. 650]: „Samo, vraj, k Slovanom zvaným Vinidovia odišiel.“[45] Jonas, opát v kláštore mesta Bobbio vo Vlachoch v 7. storočí, hovoriac o sv. Columbanovi: „Zmyslel si, vraví, navštíviť končiny Venetov, ktorí sa aj Slovania nazývajú.“[46] Nie inak používa toto slovo sv. Bonifacius, arcibiskup mohučský [zomrel 755], nazývajúc v jednom svojom liste r. 745 Slovanov sídliacich medzi Labem a Sálou Vinedmi, čiže ako iní uvádzajú, Venedmi.[47] V takzvanom rukopise Wessobrunskom z 8. stor., teraz uschovávanom v Mníchove, sa meno Vinidi privlastňuje Slovanom.[48] Takisto v listinách nemeckých kráľov a kniežat z 8. — 10. stor. sa meno Vinidi, Vinades atď. stále používa o Slovanoch; napr. v listine cisára Ľudovíta r. 832 sa menujú Vinades, v listine kráľa Ľudovíta r. 846 sú Slovania nazvaní Moinvinidi a Ratanzvinidi;[49] v iných z 10. — 11. storočia sa uvádzajú mená oblastí, mestečiek, dedín, kláštorov nazvaných podľa Slovanov Nabawinida [863], Winidesheim [889], Adalharteswineden [905], Walahrameswinida [908], Bisenwinda [932], Winithiscunburg [936], Winethahusum kláštor [937, 999], Wolfereswiniden [979], Winidon župa [979], Winediscun Salebizi [1036] atď.[50] V germánskych letopisoch z 8. — 12. stor., známych pod menom ročníkov sv. Amanda, Petavianskych, Laureshamských, Moissiacenských, Bertinianskych, Lobienskych, Xantenských, Laurissenských, Guelferbytanských, Hinkmara Remského, Prudentia Trecenského atď., v životopise Karola Veľkého od mnícha Sangallského a v iných týmto podobných sa nazývajú národy slovanské stále Vinedi, Vinidi, Vinitha, Vinethi, Vinnetes, Vinodi, Venedi, Hwinidi, Guinidini, Gunedes, ich zeme potom Venedonia, Venedum. Gerbert (potom pápež Silvester II.), hovoriac o ťažení cisára Ota proti polabským Slovanom [pred 988], ich nazýva Gwinidmi, t. Vinidmi.[51] Alfred v preklade Orosia [pred 900] používa meno Winedaland o zemi Slovanov nemeckých a Vinedas o národe slovanskom.[52] Wulfstan vo svojom cestopise [pred 890] nazýva celé pobrežie od ústia Visly cez Meklenbursko až k Vagrii dvakrát Weonodland a raz Winodland. Podobne používa Other, jeho vrstovník, slovko Vinedum.[53] Staré zemepisné islandské zápisky, vydané Langebeckom a Werlauffom,[54] nazývajú slovanskú krajinu, hraničiacu s Prusmi, Sasmi a Dánmi, Vindland. V zlomku jednej starej livonskej listiny, vydanom Bergmannom, sa pomorská zem, obsadená Slovanmi, nazýva Wentlande.[55] Podľa Ruhsa to isté pomorské pobrežie u Škandinávcov okolo r. 1000 sa vždy nazývalo Wendland.[56] Škandinávsky dejepisec Snorro menuje Borislava, knieža pomorské, kráľom Vinlandu, nazvaného Flodoardom, kráľom sarmatským.[57] Krajinka Vagria, čiže východná časť Holštajnska, zaujatá Slovanmi až k rieke Tráve, sa nazývala u Dánov, ktorým bola tiež poplatná, Wanland.[58] V glosári Salomonovom [z konca 9. stor.] slovo Vandalus tlmočí sa slovom Wint, a v rukopise českého múzea [1102] je k tomu pripísané Zlouenin, t. Slověnin.[59] V glosári Trevírskom sa uvádza taktiež Vinida Sclavi.[60] V historických zápisoch z počiatku 12. stor. u Eichhorna a Raumera je meno Slavia vyložené po nemecky Winden.[61] Nechceme tu uvádzať mená mnohých iných dejepiscov 11. — 13. stor., o ktorých je všeobecne známe, že to isté meno stále a bez rozpakov dávajú Slovanom, ako Adama Brémskeho, Helmolda, Arnolda a i.[62] Niet teda pochýb, že v týchto pozdejších časoch, t. v 6. — 12. stor., národy pochádzajúce z kmeňa slovanského, u všetkých spisovateľov západných krajín, menovite nemeckých a ich príkladom sa riadiacich italských, sa zahŕňajú pod spoločné meno Vinidi čiže Venedi bez toho, žeby niekomu tanulo na mysli, aby pochyboval o tom, že títo Vindi boli praví Slovania pretože to je vec sama osebe zrejmá a hmatateľná, že sa používajú iba dve mená o jednom a tom istom národe, práve tak, ako keď slovanský spisovateľ píše o národoch kmeňa nemeckého Nemci, ktorí sa aj Germáni nazývajú. Proti tejto podstatnej pravde sa vzoprieť by bol púhy nerozum a nezmysel.

6. Avšak Jornandes, ak dobre rozumieme jeho slovám, používajúc meno Vinidov o všetkých národoch slovanských vôbec, mohol pokladať to meno nielen za bežné pre celý kmeň, ale aj za staršie než mená jeho jednotlivých vetiev, Antov a Slovanov; lebo tak hovorí: „ľudnatý kmeň Vinidov, ktorých mená teraz podľa rozličností rodov a sídel sa rôznia.“ S istotou môžeme tvrdiť aspoň to, že Jornandes toto meno ani sám nevymyslel, ani ho ako prvý naverímboha Slovanom neprikladal, ale že ho vzal buďto zo spisov starších, alebo z národného podania, alebo, čo je najpravdepodobnejšie, zo skúseností a zo života samého. Tu teda predovšetkým náležite sa pýtame, či bolo toto meno známe už pred Jornandom a v akom zmysle sa používalo. Meno Vinidov čiže Venedov — lebo že obidve formy sú totožné, dokážeme nižšie (§ 8. č. 15.) — bolo pravdaže už starým Grékom a Rimanom známe, a nimi o národe zatatranskom, osídlenom na pravom brehu Visly a rozloženom od hôr Tatier až k Baltickému moru, používané. Vynechajúc najstaršie stopy tohto mena u Grékov a Latínov, o čom budeme podrobne hovoriť nižšie (§ 8.), skončíme tu pri piatich zreteľných a dôrazných svedectvách o tomto národe, totižto troch najčelnejších spisovateľov rímskych a gréckych 1. i 2. stor., Plínia [ok. 76], Tacita [ok. 100] a Ptolemaia [ok. 175], pamätnej mince cisára Volusiana [253] a zemepisných kníh Peutingerových [161 — 180; 423]. Plínius uvádza meno Venedov v rade iných národov takto: „Niektorí predpokladajú, že tieto krajiny (medzi Baltickým morom a Tatrami) až k rieke Visle boli osídlené Sarmatmi, Venedmi, Scirmi, Hirrmi.“[63] Tacitus píše o nich tieto slová: „Sám váham, či mám národy Peucinov, Venedov a Fennov ku Germámom pripočítať, alebo radšej k Sarmatom. Hoci Peucini, ktorých niektorí Bastarnmi nazývajú, čo sa týka reči, mravov, sídel a obydlí, podobajú sa Germánom. U všetkých panuje nečistota, u veľmožov i lenivosť. Miešajúc sa manželstvom so Sarmatmi, mravy svoje tým trocha sprzňujú. I Venedovia často mravy od nich prijali. Lebo všetky lesy a hory, koľkokoľvek ich medzi Peucínmi a Fennmi vyčnieva, pre získavanie koristi ozbrojení prebiehajú. Títo sa však skôr pokladajú za Germánov, pretože i domy stavajú, i štíty používajú, na chôdzu súc zvyknutí, vynikajú rýchlosťou nôh, a toto všetko u Sarmatov vôbec nie je, pretože trávia svoj život na vozoch a na koňoch.“[64] Nakoniec Ptolemaios v opise Sarmatie trikrát uvádza meno Venedov nasledujúcim postupom: „V Sarmatii sa zdržujú a sídlia tieto najväčšie národy: Venedovia po celej zátoke venedskej, a za Dáciou Peucini a Bastarni, a po celom pobreží Maeotu Jazygovia a Roxolani, a vo vnútornej krajine za týmito Hamaxobii a Alauni Skýti;“ a nižšie: „vedľa rieky Visly, poniže Venedov, sú Gythonovia;“ a trocha vyššie: „venedské hory“.[65] Na pamätnej minci cisára Volusiana [253] sa výslovne uvádza meno národa venedského medzi menami susedných kmeňov v gréckom a latinskom jazyku takto: „Samovládcovi cisárovi Vandalskému, Finskému, Galindskému, Vendskému (Vendico) Volusianovi Augustovi.[66] Napokon v zemepisných knihách rímskych, nazývaných všeobecne Peutingerovými, zhotovených podľa niektorých skúmateľov pôvodne medzi 161 — 180, podľa iných 276 — 280, a poopravených 423, sa dvakrát uvedené meno Venedov nachádza najďalej na severe, medzi Lýgmi (Lugiones), Sarmatmi a Getmi, prvýkrát písané Venadi, druhýkrát potom Venedi.[67] Iné, buď súveké s týmito, buď niečo staršie alebo neskoršie zmienky o týchto Venedoch na príslušnom mieste (§ 8.) úplnejšie uvedieme. Tu teda máme dôrazné a zrejmé svedectvá piatich rozdielnych, na sebe nezávislých, nepodozrivých prameňov z 1. — 4. stor. o skutočnom sídlení veľkého národa Venedov — lebo Ptolemaios ich výslovne počíta medzi εθνη μεγιστα, t. najväčšie národy, a kladie ich na čelo týchto — rozložených za Tatrami, na brehu Visly, v krajinách medzi touto riekou, uvedenými horami a zátokou venedskou, a ďaleko na východ a sever siahajúcich, kde neskôr, t. okolo r. 550, určuje Jornandes sídla svojim slovanským Vinidom.

7. Nemôžuc jednoznačne určiť, v ktorom čase bolo meno Venedov zapísané do zemepisných kníh rímskych, nazvaných Peutingerovými, či sa to stalo už v dobe ich prvého zhotovenia medzi 161 — 180 (podľa iných 276 — 289), alebo až v čase ich poslednej úpravy za panovania cisára Theodosia II. Ml. [423], nechceme tu predbežne nástojiť na váhe tohto svedectva, zostávajúc na tom, že od r. 79 čiže veku Plíniovho až do r. 253 národ, Grékom a Rimanom známy pod menom Venedov, býval nepretržite za Tatrami, lebo v tomto poslednom roku sa rímske pluky s jeho plukmi skutočne stretli na pomedzí Rímskej ríše a víťazstvo nad nimi, aspoň pred rímskym národom a senátom, sebe vystatovačne pripisovali. Na druhej strane Jornandes, píšuci okolo r. 550, pozná v týchto krajinách, ako sme už vyložili, slovanský kmeň pod menom Vinidov, a medziiným o ňom hovorí, že medzi r. 332 — 350 bol pyšným a vládybažným gótskym kráľom Ermanarikom v krutej vojne nielen stíhaný, ale aj — čo je, pravdaže, povedané nadnesene — skutočne celkom podmanený. Od vojny cisára Volusiana so starými Venedmi a ich spoločníkmi až do bojov vládnuceho Ermanarika prebehlo asi jedno storočie. Hlavná je teda otázka: sú Plíniovi, Tacitovi, Ptolemaiovi a Volusianovi Venedovia s Jornandovými Vinidmi jeden a ten istý kmeň, podľa svedectva Jornandovho a i. slovanský? Alebo sú snáď oni od týchto pôvodom, jazykom a mravmi celkom odlišný, neslovanský národ? Každý vidí, že na rozhodnutí tejto veci spočíva cela sústava slovanskej starobylosti. Tu treba prejsť z doby historicky istej do neistej, pretože slovanskosť Jornandových Vinidov je zjavná a zdravým zmyslom nemôže byť zapieraná, naproti tomu o kmeňovej príbuznosti Plíniom, Tacitom, Ptolemaiom a Volusianom pripomínaných Venedov až doteraz ešte vždy panujú medzi učenými dejespytcami rozličné domnienky, pretože starí o nej buďto celkom nič neuviedli, buďto, ako Tacitus, sami boli na rozpakoch. Na rozhodnutie tejto predôležitej otázky nám púhe svedectvá oných troch spisovateľov nepostačujú, je teda potrebné svetlo a dôvody hľadať inde. Ak sa ohliadneme predovšetkým na to, čo doteraz skúmatelia dejín a starožitností národov o tomto predmete zistili a vo svojich spisoch najavo vyniesli, nájdeme neobyčajnú zhodu temer všetkých najčelnejších učených v tejto triede umenia, ako u Slovanov, tak aj u Nemcov a iných, v tom názore, že Plíniovi, Tacitovi a Ptolemaiovi Venedovia sú s Jornandovými Vinidmi národ úplne totožný, a teda oba sú kmeňa slovanského. Tak to predpokladali, nech aspoň nakrátko niektorých z novších menujeme, medzi nami Naruszewicz, Karamzin, Surowiecki a i., medzi Nemcami Schlözer, Gebhardi, Mannert, Buhle, Wilhelm, Luden, Voigt a i. Pochybovať o totožnosti, týkajúcej sa pôvodu, jazyka a mravov obidvoch týchto národov, starých Venedov a novších Vindov, je podľa všetkých nesprávne a temer nezmyselné. Avšak predsa navzdory tejto zhode sa objavil v novších časoch proti tomu názoru aj silný odpor z inej strany, o to pozoruhodnejší, že vzišiel od významného znalca slovančiny, slávneho Dobrovského. Jeho hlas, ako proroka a samovládcu v odbore dejín a jazykospytu slovanského, bol nielen ďaleko počúvaný, ale aj tými, ktorý mu nerozumeli, prijatý za pravdivý. Niet teda divu že pod záštitou a zástavou takéhoto vodcu, ktorý zaprel totožnosť Plíniových Venedov a Jornandových Vinidov, a tak zničil jedným ťahom celú starobylosť Slovanov v Európe, iní tým drzejšie a prefíkanejšie ďalej postúpili, a Venedov raz za Keltov, raz za Germánov, raz za Litvanov, hneď zasa za Čudov č. Finnov pokladali, a Slovanov potom, na neúctu historického umenia 19. veku, vyhlásili za národ nový, mongolský, až v 5. stor. do Európy prišlý! Potýkať sa s nezmyslom a nerozumom týchto spisovateľov, medzi ktorými zaujímajú Nemci Schütz, Parrot a Halling popredné miesto, pokladáme za zbytočné: sám Dobrovský, nie síce neomylný, avšak súdny znalec jazykov a príbuznosti národov, by sa bol zhrozil tohto ich nového, ničím nepotvrdeného výmyslu, a s príslušným pohŕdaním ho zamietol.[68] Úsudok Dobrovského, znalca jazyka i dejov slovanských, vymáha od nás zvláštne, všestranné a podrobné preskúmanie.

8. Náš slávny a vysoko zaslúžilý bádateľ Dobrovský v prvej dobe svojho spisovateľstva o totožnosti oných Grékom a Rimanom známych Vindov a pozdejších Slovanov nemal žiadne pochybnosti. Už r. 1788 vo svojom pojednaní o najstarších sídlach Slovanov v Európe sa vyjadril medziiným v tomto zmysle: „Pomorie baltické, blízko ústia Visly, je najstaršou vlasťou Venedov čiže Slovanov. Tu boli od nepamätných časov, mnoho storočí pred Kristom, ich sídla, pretože i jazykom im najpríbuznejší Lotyši, Prušania a Litvania tu alebo v blízkom susedstve mali svoje sídla.“[69] Podľa toho neváha nielen využívať svedectvá Plínia, Tacita a Ptolemaia o Slovanoch, ale chce na ich základe vystopovať a doviesť starobylosť Slovanov i ďalej, až do čias fénického obchodu. S tým sa celkom zhoduje, čo niekoľko rokov neskôr [1791] na inom mieste v tomto ohľade uznal za isté a vyjadril týmito slovami: „Ten prastarý národný kmeň, z ktorého vzišli dnešné veľké slovanské národy, sa musel už v tej v najvzdialenejšej starožitnosti, asi dvetisíc rokov pred narodením Krista, odtrhnúť od iných príbuzných kmeňov (t. Grékov, Latínov, Keltov, Germánov a Litvanov), a tiahnuť stále ďalej na sever, lebo už v 1. stor. nachádzame Vendov na Východnom (Baltickom) mori, kam dozaista nezaleteli, ale sa len pomaly, v rozličných časoch, z miesta na miesto postupujúc, prisťahovali.“[70] Inak, úplne inak usudzoval a písal ten istý učený osemnásť rokov neskôr. V predhovore k svojej českej mluvnici hovorí asi toto: „Sídla Slovanov sa už okolo r. 550 rozprestierali od mesta Noviodunum pri ústí Dunaja cez Dnester až k Visle. Jornandes, vydávajúc o tom svedectvo, nazýva ich nielen Slavínmi a Antmi, ako Grék Prokopius, ale i Vinidmi a inde Venedmi, pretože za jeho čias už sídlili v tých krajinách medzi Tatrami a Východným morom, v ktorých Tacitus umiestnil nemeckých Vendov. Tak prešlo zemepisné meno krajiny Vendov na Slovanov, žijúcich až podnes na Vendoch v Lužici, a na Vindoch v Štajersku, Krajine a Korutanoch, hoci sami Slovania vo svojom jazyku tento názov nepoznajú. To isté platí o mene Antov, pripísanom Prokopom Slovanom sídliacim okolo Čierneho mora, ale už v 7. stor. zaniknutom.“[71] To isté opakuje i neskôr v úvode k histórii literatúry českej: „Niekedy, vraj, som sa i sám domnieval, že Slovania už v 1. stor. bývali na Visle. Ale teraz už meno Visly neodvodzujem od slovanského viseti, ale od cudzieho is, vis, t. voda. V 6. stor. Slovania podľa Jornanda sídlili medzi ústím Dunaja a Dnestrom, a odtiaľ na sever od dáckych hôr až k prameňom Visly. Ale ani tieto krajiny, do ktorých sa nemohli dostať skôr než po odtiahnutí Gótov v 4. stor., nie sú ich prvotné sídla.“ A niečo nižšie: „Jornandes je prvý spisovateľ, ktorý Slovanov menuje Vendmi a Vindmi, pretože ich za svojho času našiel tam, kde niekedy bývali Tacitovi Venedae. Takisto im aj zemepisné meno Antov dáva iba preto, že sa usadili v tých krajinách pri Čiernom mori, v ktorých predtým a pred nimi bývali Antovia.“ (Kto teda tam predtým a pred nimi Antov spomína?)[72] Potom sa domýšľa, že všetci pozdejší Slovania pochádzali od Plíniových a Ptolemaiových Srbov, bývajúcich v Ázii blízko ústia Volgy, ktorí sa vraj z Ázie do Európy presťahovali buďto až s Hunmi a po Hunoch, alebo sa usadili na severe okolo prameňov Dnestra a Volgy už o niečo skôr. Takto zničil Dobrovský prvý svoj úsudok poslednou protikladnou výpoveďou! Čo mohlo pohnúť tohto ctihodného bádateľa k takej neočakávanej zmene svojho lepšieho staršieho presvedčenia na novú horšiu domnienku? Hoci nám sám svoje dôvody obšírne nepredložil, predsa len však je z jeho slov zrejmé, že to urobil zvlášť pre tieto dve príčiny: 1. pretože Tacitus svoj ich Vendov vydáva za Nemcov; 2. pretože slovo Venedovia, Vinidovia nie je slovanské, ale nemecké. Platnosť týchto dôvodov musíme teda predovšetkým nestranne vyskúmať a oceniť.

9. O Tacitovi, o prameňoch a cene jeho správ o nemeckých a iných susedných národoch, ako o predmetoch samých osebe možno dôležitých, no predsa nášmu cieľu vzdialených a už v iných zahraničných spisoch dostatočne pretriasaných, sa tu šíriť nechceme, obrátiac svoj zreteľ k samej jeho výpovedi o Venedoch. Nemožno pravdaže popierať, že Tacitus pripočítal Venedov ku Germánom. Ale ako? Mal snáď na to náležité, podstatné a dostatočné dôvody? Kto jeho slová pozorne a nestranne uváži, sám si na to ľahko odpovie. On hovorí: „Sám som na rozpakoch (dubito), či mám Peucinov, Venedov a Fennov zaradiť ku Germánom, alebo radšej k Sarmatom,“ t. som v pochybnosti, váham, neviem, čo s nimi urobiť, kam ich mám podieť, lebo o nich naskrze nemám dostatočné a dôkladné znalosti. Posudzoval tu teda Tacitus vec jemu úplne povedomú, nad všetko pochybnosť povýšenú? Veru nie: veď sám vyznáva, že tápe v tme, a nemajúc potrebných údajov a správ, len naverímboha súdi. Môže mať teda takýto naverímboha vyslovený súd neomylnú platnosť, neprekonateľnú závažnosť? — Avšak Tacitus, ako muž rozvážny a historik svedomitý, sám označuje dôvody, pre ktoré sa Venedi radšej medzi Nemcov než Sarmatov kladú (referuntur, ako opatrne a nepochybne naschvál sa vyjadruje, na zastretie sa pri tom nepevnom súde cudzou domnienkou), „pretože vraj i domy stavajú, i štíty používajú, i na chôdzu súc zvyknutí vynikajú rýchlosťou.“ Týmito znakmi sa pravdaže odlišovali Venedovia od kočujúcich Sarmatov a blížili sa k Nemcom: avšak z toho ešte nevyplýva, žeby pre to samé boli praví Germáni, a v žiadnom prípade nie Slovania. Lebo všetky tieto vlastnosti sú v tej istej miere a tým istým právom aj výrazné a nezaprené znaky národov slovanských, a to hneď v tej najstaršej dobe, v ktorej sa oni pod týmto svojím menom v histórii objavili, ako na to, okrem mnohých iných dôkazov, máme naporúdzi výslovné svedectvá hodnoverných starých spisovateľov, menovite Prokopia, Mauricia a Leona. Slovanské národy od nepamäti bývali v mestách a dedinách, zaoberajúc sa orbou, hospodárstvom, plavbou, kupectvom, čo všetko nemohlo byť bez stálych príbytkov, používali štíty a do bitky postupovali peši. Celé toto miesto sa môže práve tak dobre, ba snáď lepšie, vzťahovať na Slovanov, než na Nemcov; a ak ho porovnáme s pozdejšou správou Prokopia, Mauricia a Leona, podľa ktorej Slovania bývali v domoch stavaných obďaleč seba, aké sú ešte až podnes v Srbsku, Bosne a Bulharoch, používali štíty, podľa Prokopia malé, podľa Mauricia veľké a ťažké, a do bitky sa peši vyberali, nájdeme v Tacitovej výpovedi najstaršie a veľmi cenné svedectvo o spôsoboch a obyčajoch našich predkov, t. Vendov, ktorému on sám síce náležite nerozumel, avšak predsa nám ho aspoň zachoval, a skrze to si zaslúžil našu srdečnú vďaku. Tieto naznačené znaky však nepostačujú, aby Venedovia jedine preto, bez iných podstatnejších dôvodov, mohli byť uznaní za národ germánskeho kmeňa: teda omyl Tacitov je zjavný. Keby Tacitus bol mal aspoň akú-takú povrchnú a plytkú znalosť jazyka oných ním neprávom k Nemcom priradených Venedov, niet pochyby, že by bol neváhal Venedov celkom od Nemcov odlíšiť, a ich za zvláštny kmeň vyhlásiť. Ale jazyk týchto Venedov on vôbec nepoznal. Podobným spôsobom Tacitus bol na omyle i čo sa týka Fennov: lebo aj o nich hovorí, že nevie, či ich má priradiť ku Germánom, alebo nie. Vieme však s najväčšou istotou, že Fennovia nikdy neboli a nie sú ľud kmeňa germánskeho, a ani ním byť nemôžu. Ak tu pripustíme Tacitovo pochybenie, a nevzpierame sa viniť ho v tomto ohľade z nevedomosti, prečo to isté nerobíme z ohľadu na jeho súd o Venedoch, zvlášť keď sám Tacitus obidva národy kladie na rovnakú váhu, o obidvoch úprimne vyznávajúc, že sám nevie, kam ich podieť, ku ktorému kmeňu priradiť. Rimania toho veku mali, pravda, dostatočnú znalosť o dvoch veľkých kmeňoch národov, o Germánoch na západe a o Sarmatoch na východe; ich ríša už vtedy s obidvoma hraničila, s Germánmi na Rýne a hornom Dunaji, so Sarmatmi na Čiernom mori, odkiaľ s nimi viedli i časté vojny, a mali príležitosť lepšie sa s nimi zoznámiť. Iné národy uprostred medzi týmito a ďalej na sever ležiace, od mora viac vzdialené, im neboli tak dobre známe; preto aj ich správa o nich nemohla byť tak podrobne dôkladná a pravdivá. Ich mená a niektoré povesti o ich spôsobe živobytia a mravoch prenikli, pravda, až k Rimanom; ale o ich pôvode, jazyku a pokrvnosti s inými národmi nič určitého a pevného nevedeli, a snáď ani neboli príliš usilovní získať takúto znalosť. Tacitus v tom najviac pochybil, že nezostal pri jednoduchom priznaní svojej nevedomosti o príbuznosti týchto národov, ale sa odvážil ich pliesť s inými národmi, nazdávajúc sa mylne, že iné uprostred medzi Germánmi a Sarmatmi žijúce národy musia, pravdaže, nevyhnutne prináležať buď k týmto, alebo k oným, hoci sa od obidvoch značne odlišovali.[73] Tacitova domnienka ani v slovách Plínia a Ptolemaia, ani v samej veci nenachádza potvrdenie, a preto i jeho svedectvo o Venedoch žiadnym spôsobom neodporuje a odporovať nemôže tej historickej zásade, že títo starí Venedovia boli s Jornandovými Vinidmi jeden a ten istý národ a teda boli predkovia Slovanov.

10. Dôležitejšia sa zdá byť druhá námietka, a to tá, že meno Vindov alebo Vendov sami Slovania nikdy nepoužívali, ale len Nemci ho Slovanom priliepali, a že teda i toto slovo nie je slovanské, ale nemecké. Avšak i táto námietka, naoko taká mocná, môže byť po jej správnom uvážení a nestrannom rozsúdení ľahko vyriešená. Nemôžeme síce uistiť, ani žiadnym hodnoverným svedectvom potvrdiť, žeby sa horeuvedený názov niekedy u samých Slovanov všeobecne bol používal; lebo poznámka Pfeffingerova, žeby polabskí Slovania svoj jazyk boli menovali venský, žiadnej platnosti nemá, ako z novších čias a od Nemca pochádzajúca, z úst schudobneného a ponemčeného Slovana vyslovená, a teda nemčinou páchnuca.[74] Avšak ani z toho, že toto meno u samých Slovanov chýba, nemožno ešte s istotou uzatvárať, žeby ono nebolo vlastným a pôvodným prímenom národov kmeňa slovanského. Vieme zaiste ako z dejepisu, tak aj zo skúsenosti, že temer každý národ, v dôsledku svojho prebývania medzi inými rôznorodými kmeňmi, má obyčajne i viac mien, iným sám seba nazývajúc, a zasa iným cudzincami nazývaný bývajúc. Nechcem tu uvádzať príklady z dejepisov starých vekov, ktorých by sa mohli zohnať celé kopy, keby to bolo potrebné; zostanem tu pri niektorých novších, bližších, známejších. Národy kmeňa čudského čiže finského sa nazývajú doma všeobecne Suomi, Suomalaiset, u Nemcov Finnen, u Slovanov Čudi, a menovite Estónčania doma Somelassed, u Rusov Čudi, u Lotyšov Iggauni, u Čuchoncov Virolaiset; národy germánske doma Deutsche, u Slovanov Nemci, u Francúzov Allemands, u Angličanov Germans, u Finnov Saksolaiset (Sasici), Škandinávci doma Sveoni, u Čuchoncov potom a Čudov Ruoci, obyvatelia Denemarku doma Dáni, u Čudov Juti; národy keltské doma Galli, Gaeli, u Nemcov Wälsche, u Slovanov Vlachovia; Rusi doma Rusi, Ruskije, u Čudov a Čuchoncov Vennelassed, Venäläiset, u Litvanov Gudas, u Lotyšov Kreevi, Slovania poľskí doma Poliaci, u Litvanov Lenkas, Slovania podtatranskí doma Slováci, u Maďarov Tóti; naopak Maďari doma Maďari, u Slovanov Uhri, u niekdajších byzantských Grékov Turci, Samojedi doma Chasovo a Objondir, u Rusov Samojedi, u Vogulcov Jörgan a Jorankum atď.; túto až podnes bežnú rozličnosť mien pri týchto národoch nachádzame už v tých najstarších časoch, do ktorých siaha ich história, nemajúc žiadne pochybnosti o tom, že tu dva alebo tri názvy označujú len jeden národ. Ľudia kmeňa nemeckého od tej najstaršej doby sa nazývali u Latínov Germáni, u Slovanov Nemci, a doma podľa rozdielnosti národov rozlične, ako Gothen, Suaben, Sachsen, a potom všeobecne Deutsche. Kto by teda, súc zdravého rozumu a súdnej mysle, smel zapierať, že Germáni, Nemci a Deutsche boli hneď od prvopočiatku len jeden a ten istý národný kmeň? Mohli sa teda i Slovania už v starej dobe inak nazývať v cudzine a inak doma; v cudzine Vindi alebo Vendi, a doma Slovania, Srbi, Chorváti atď.[75] Nič tu nie je neobyčajného, neprirodzeného: toľké príklady iných ako starších, tak i novších národov, rozličnými názvami doma i v cudzine pomenovaných, nás vedú k tomu záveru, že aj u Slovanov mohlo tak byť; že v skutočnosti tak bolo, história a sama skúsenosť nás učí.

11. Avšak táto námietka, od neslovanskosti mena Vindov vzatá, je vlastne na inom základe postavená a upevnená, totiž na tom, že Slovania až neskôr, v 5. a 6. storočí, vtrhli do niekdajších sídel nemeckých Venedov za Tatrami na Visle, a že teda meno týchto nemeckých Venedov prešlo na nich len zemepisne, asi tak, ako meno starých keltských Bójov na slovanských Čechov, neskôr v Bojohéme usadených. Táto námietka by, pravda, bola najhlavnejšia a nepremožiteľná, keby sa zakladala na pravde; ale tak to nie je. Odkiaľ sa isto vie, že starí Venedovia za Tatrami a na Visle boli Nemci? Z Tacita, na ktorého sa odvoláva Dobrovský, to, ako sme videli vyššie, naskrze nevyplýva; a vec sama, aj iné temer súveké svedectvá, ktoré širšie rozvinieme nižšie, tomu práve odporujú. Avšak trebárs predpokladajme, že oní starí Venedovia boli Nemci; kedy a kam sa potom vysťahovali? A kedy a odkiaľ prišli na ich miesta Slovania? Na túto hlavnú otázku v celej histórii staronemeckých národov, ktorá toho veku [79 — 550] veru už nie je temná, kusá a matná, žiadnu odpoveď nenachádzame. Kde nám r. 175 Ptolemaios onen veľký národ Venedov, schválne a s dobrou rozvahou od Germánov odlíšený a k národom v takzvanej Sarmatii bývajúcim pripojený, umiestnil a sídla jeho stanovil, tam r. 253 ozbrojené zástupy Venedov a ich spoločníkov bojovne útočili na hranice Rímskej ríše blízko Dácie; tam Peutingerove knihy medzi 161 — 289 alebo aspoň 423 vždy usadzujú Venedov; tam podľa Jornandesa už r. 332 — 350 násilnícky Ermanarik viedol vojnu so slovanskými Vinidmi; tam napokon r. 550 menovaný dejepisec Jornandes našiel po nesmiernom priestranstve rozšírený ľudnatý kmeň Vinidov, a náležite a podrobne nám opísal jeho sídla. V priebehu tých štyroch storočí, historicky dostatočne osvetlených, nemohol ani onen domnelý nemecký veľký národ Venedov kradmo a nevidome zo svojich sídel vykĺznuť a navnivoč sa rozptýliť, ani tento ľudnatý kmeň Vinidov tajne a pokútne do krajín od onoho opustených vliezť a celé to nesmierne priestranstvo zaľudniť. O ťažení malých národíkov, Gótov, Burgundov, Herulov, Gepidov, Longobardov a i. z baltického pomoria, z vnútornej Germánie a Škandinávie až dole k brehom Čierneho mora, do Dácie, dnešných Uhier a ďalej obšírne rozpráva história toho veku; o sťahovaní veľkého národa Venedov nie je nikde ani len tej najmenšej zmienky. Je teda toto sťahovanie Venedov, rovnako ako Antov, púhy výmysel; história však má byť založená na skutočných a historicky preukazných dejinách, nie na výmysloch, domnienkach a bájkach. Potom tu ani netreba predstierať, žeby meno Vindov bolo zostalo Slovanom po dávnych nemeckých Vandaloch, ktorých sídla oni zaujali; lebo predovšetkým meno Venedov je v histórii omnoho staršie než Vandalov, a potom Slovania Nemcami obyčajne, t. vyjmúc niektorých pozdejších spisovateľov, neboli nazývaní Vandali, ale Vindi, Vendi. S tým názvom Vandalom je to potom, pravdaže, ako to na príslušnom mieste (§ 18. č. 3, 5.) uvedieme širšie, práve naopak. Dobrovský uisťuje, že i Antovia pri Čiernom mori boli pôvodne Nemci, a že ich meno len zemepisne prešlo na neskoršie tam usadených Slovanov. Ale tu sa musíme plným právom pýtať: kde sa teda v dejinách celej šírej starožitnosti, u zemepiscov alebo letopiscov, nachádza meno toho nemeckého, predslovanského národa Antov? Veď všetci spisovatelia od Prokopia až do Pavla Diacona, u ktorých je meno Antov uvedené, pripisujú tento názov jedine a výhradne slovanskému národu osídlenému pri Čiernom mori a ďalej na severe (§ 25. č. 7.); o dávnejších nemeckých Antoch sa nikde v celom odbore starožitností nemožno dopátrať ani len tieňa nejakej zmienky! Pripúšťame, že tento názov Antov bol u nás doma neznámy a bol bežný len v cudzine, a je možné pravdaže aj to, že je pôvodne a skutočne nemecký, menovite gótsky, t. nemeckými Gótmi Slovanom daný: ale žeby bol niekedy používaný o nemeckom národe, to musíme naprosto zapierať. Títo nemeckí Antovia pri Čiernom mori sú teda púhy výmysel a sen, ako aj púhym výmyslom a snom sú i nemeckí Venedovia na Visle a baltickom pomorí. Ak je to, o čom nepochybujeme, dostatočne dokázané, nech potom nikto svoj blud v tejto veci nezastiera menom vznešeného Dobrovského, ktorému sa v pokročilom veku prihodilo to, čo sa k večeru stáva všetkým veľkým a vznešeným predmetom, keď za sebou vytvárajú dlhé a veľké tiene.[76] A zdá sa, pravda, že súc zavalený inými, zvlášť jazykospytnými prácami, predmet, o ktorom tu hovoríme, t. starožitnosti slovanské, v celosti nikdy nevyskúmal,[77] hoci o niektorých jeho častiach sa vo svojich spisoch v rozličných časoch vyjadroval; nezmerané pole slovanských starožitností však nemôže byť za niekoľko dní alebo mesiacov úplne zorané a spracované.

12. Napokon prenesenie nemeckého mena Nemcami na slovanské národy z dôvodu premeny sídel je vec sama osebe nadmieru nepravdepodobná. Pri používaní národných mien treba pozorne rozoznávať zvyky jednotlivých učených spisovateľov od obyčajov národov a prostého, pospolitého ľudu. Zvlášť stredovekí spisovatelia si, pravdaže, zvykli všelijaké mená naverímboha prenášať a hneď tomu, hneď inému národu priliepať. Tak Jornandes Gótov menuje Getmi, pretože sa nejaký čas zdržovali v týchto končinách; tak cisár Konštantín Maďarov nazýva Turkami, pretože ich pokladal za príbuzných a plemenníkov Turkov; tak stredovekí historici dali Dánom a dánskej zemi pre podobnosť mien prezývku raz Danai, inokedy Daci, Dacia; tak Slovania u byzantínskych letopiscov sa nazývajú raz Avari, raz Geti, raz Sarmati, raz zase Skýti. Inak, celkom inak je to u národa samého a prostého ľudu. Nemci preto Gótov nikdy nemenovali Getmi, Gréci a Romaitovia Maďarov nikdy Turkami, ani Slovanov Avarmi, Sarmatmi, Skýtmi, hoci jedných Jornandovi, druhých cisárovi Konštantínovi, týchto tomu istému a Jánovi Kameniatovi, Strabónovmu odpisovačovi a i. sa páčilo tak ich pokrstiť. Národy pri dávaní mien sa riadia inými zákonmi, nie jalovými a slepými nápadmi toho alebo onoho pisárika. Meno Vindov alebo Vendov o Slovanoch sa používa u všetkých nemeckých národov od tej najstaršej doby až do dneška. Z toho je zrejmé, že toto meno nevzišlo z pera niektorého kronikára stredoveku, ale sa zrodilo v lone samého nemeckého kmeňa, a od nepamätných čias až podnes sa udržalo. Temer všetky národy, i tie priestranstvom a časom najvzdialenejšie, počínajúc od škandinávskeho polostrova, ba dokonca od Islandu, cez celé staré i novšie Nemecko, až ďaleko na východ k sedmohradským horám, kedysi osídleným keltskými Bastarnmi a Peucinmi, neskôr saskými osadníkmi, nazývajú Slovanov, kdekoľvek s nimi susedia a sa stýkajú, všeobecným menom Vindov, Vendov (Winden, Wenden, Windische, Binden, Benden, Bindische). Svedectvom toho sú predovšetkým prastaré národné povesti a spevy škandinávskych skaldov, potom nespočetné mená dedín a osád v Nemcoch a v celej Rakúskej ríši, po niekdajších slovanských, neskoršie vyhubených obyvateľoch slovom „Windisch“ pomenovaných, a napokon dnešné zvyky a obyčaje. V škandinávskych národných básňach a rozpravách, zachovaných normanskými vysťahovancami na ostrove Islande [ok. 875 a nasl.], a svojím pôvodom alebo látkou siahajúcim čiastočne omnoho vyššie, t. aspoň do 1. — 4. stor. po Kr., lebo sa v nich ospevujú dejiny a príbehy, ktoré sa udiali pred stredovekým sťahovaním východných národov, Hunov, Avarov, Bulharov atď., sa veľmi často pripomínajú Slovania v susedstve iných severných národov, menovite Jotunov čiže Čudov a Asov čiže Alanov. Slovania sa tam nazývajú stále Vanovia, ich zem Vanaheimr, rieka ju zavlažujúca a do Čiernomoria sa valiaca Vanaquisl, bohyňa Freya (t. Prija), od nich Sveonmi prevzatá ako Vanadis, mudrc pochádzajúci z rodu Vanov Kvasir atď., ako to nižšie na príslušnom mieste (§ 8. č. 11.) nezabudneme širšie vyložiť. Preukazné a jazykospytcom dostatočne známe je potom to, že meno Vanov vzniklo z mena Vendov vysunutím spoluhlásky d, všeobecne známym v škandinávskom aj v čudskom jazyku, ako sa to ukáže nižšie. Iné škandinávske pamiatky sa zmieňujú aj o písme a piesňach Slovanov, nazývajúc ich Vendarunir.[78] Zemepisných, po Slovanoch tam niekedy žijúcich Nemcami slovkom Winde alebo Windisch označených mien, sa v Nemecku a v Rakúsoch vyskytuje také množstvo, že ich tu podrobne nemožno vypočítať. Mnohé z nich, ako sme už vyššie podotkli, sa nachádzajú už v najstarších pamiatkach stredoveku, napr. Winethahusum, Winediscun Salebizi, Windeschebore, Windischhayn, Windisch Ossig, Bisenwinda, Wolfereswiniden, Moinwiniden, Radanzwiniden, Winidesheim, Nabawinida, Walahrameswinida, Winithusen, Winadahus, Winidon, Winethun, Winethe, Windehusinomarco, Winidohoheimonomarca, Winithiscunburg, Waleswinden, Wendeschen atď.;[79] iné v bežnej reči Nemcov až podnes trvajú, hoci aj tie posledné zvyšky Slovanov tam už dávno vyhynuli, napr. Windehausen, Windischthal, Windbergen, Winden, Windelsbach, Windsberg, Windstetten, Windshofen, Windsbach, Windsheim, Windischletten, Windischgailenreuth, Windsgau, Windischland, Windischbühel, Windischfeistritz, Windischmatrai, Windischgarsten, Windischsteig, Windischgratz, Windischlandsberg, Windischberg, Windischbaumgarten, Windischbleiberg, Windischwagram, Windischkappel, Windisch-Sanct-Michael, Wenden, Wendeberg, Wendgraben, Wendischbohra, Wendersheim, Wenddorf, Wendeburg, Wendessen, Wendhausen, Wendtorf, Wensburg, Wendischjena atď. Je všeobecne známe, že nemecký ľud svojich susedov kmeňa slovanského všade, kdekoľvek s nimi hraničí a sa s nimi stýka, menovite v Lužici, Pomoranoch, Štajersku, Korutanoch a Krajine, potom v Uhrách, až podnes najradšej Vendmi, Vindmi, niekde Bendmi, Bindmi, a jazyk ich wendische, windische, niekedy bendische, bindische Sprache nazýva, a netreba to dokazovať.[80] Keby meno Vendov alebo Vindov, pôvodne vraj patriace Nemcom, bol len niektorý letopisec úmyselne alebo z nedorozumenia preniesol na niektorý slovanský, v nemeckej krajine usadený národ, nikdy by sa nebolo mohlo tak hlboko v samom národe ujať a po všetkých jeho i tých najvzdialenejších končinách sa rozšíriť, ako to v skutočnosti vidíme. A žeby to meno, pôvodne, ako tvrdí Dobrovský, prináležiace nemeckému národu, sám nemecký ľud na niektorý národ slovanský buďto omylom, alebo naschvál bol preniesol, tomu ešte menej môžeme dať miesto. Národy, pravda, zvykli cudzím menom cudzie národy nesprávne a nevhodne pomenovať; tak preniesli Nemci zemepisné meno Bojemcov od keltských Bójov na Čechov, tí istí Nemci a s nimi Slovania meno keltských Vlachov a Galov bývajúcich v hornej Itálii na všetkých Latínov a Italov, ale žeby niektorý národ svojím vlastným menom cudzí kmeň bol obdaroval a podelil, na to nenachádzame v celej histórii žiadny príklad, a to už samo osebe je nepravdepodobné, ak nie nezmyselné. Nie je zaiste pravdepodobné, tým menej možné, aby susední Nemci, ak boli oni pôvodní Venedovia na Visle a Baltickom mori, ako to chcú dokázať, nemeckého rodu, po ich vysťahovaní z toho miesta a príchode národov slovanských, tieto tým istým nemeckým menom Venedov boli nazvali, skrze čo by ich boli uznali za svojich príbuzných a pokrvníkov a vyhlásili za ľud totožného pôvodu a jazyka. Takého nezmyslu a nerozumu by sa, pravda, niektorý nemecký kronikár bol mohol dopustiť, ale sám národ a prostý ľud nikdy a nijakým spôsobom. A hoci by aj nejakým neslýchaným divom títo slovanskí nástupcovia nemeckých Vindov na Visle boli susednými Nemcami poctení týmže nemeckým menom, je potom pravdepodobné, žeby sa týmto spôsobom bolo dostalo toto meno i všetkým ostatným, možno aj najvzdialenejším národom slovanským na Dnepri, Done, Tise, dolnom Dunaji, Adriatickom mori atď.? Lebo aj tieto všetky, ako určite vieme, prostí Nemci v minulosti nazývali, alebo ešte aj do dneška nazývajú menom Vindov alebo Vendov. Veruže by cudzie a nesprávne meno, keby nejakou slepou náhodou v zemepisnom ohľade od nemeckých Venedov na slovanský národ pri Visle bolo prešlo, večne na tom jedinom národe bolo zostalo visieť, ako meno Bohemcov na Slovanoch českých, bez toho, aby sa niekedy podelilo všetkým, i tým najvzdialenejším národom tohto kmeňa. Nie z krajiny niekedy zdanlivo obývanej Nemcami prešlo meno Venedov na neskôr tam usadených Slovanov, ale práve naopak, kdekoľvek sa Slovania usídlili, tam i prastarý a genetický názov Vinidi alebo Venedi sa sťahoval s nimi, takže napr. celé to pomorie starej Germánie medzi ústím Odry a riekou Travnou, po usadení sa Slovanov na ňom v 5. a 6. stor., nadobudlo i nové meno, súc samotnými Nemcami nazvané Winedum, Weonodland, Wanland, a jeho hlavné kupecké mesto Volín sa podľa toho po nemecky nazývalo Winetha, t. mesto Vendov. Letopisci stredoveku germánskeho rodu, používajúc o národoch slovanských napospol a úplne jednotne meno Vinidi alebo Venedi, sa pritom neriadili svojou chúťkou alebo slepou náhodou, ale všenárodným a prastarým zvykom svojho ľudu. Ak toto všetko pozorne a nestranne zvážime, nadobudneme, tým som si istý, pevné a trvanlivé presvedčenie, že názov Venedov nemohol byť len zemepisne prenesený zo starých zdanlivo nemeckých Venedov na neskorších Slovanov v tých krajinách, ale že je prastarým a pôvodným menom národov kmeňa slovanského u všetkých ľudí kmeňa nemeckého, a teda pravým a genetickým menom, používaným nielen doma samými Slovanmi, ale aj vonku a v cudzine Nemcami, ba dokonca, ako hneď uvidíme, i Finnmi, Keltmi a Lotyšmi.

13. Meno Vindi alebo Vendi dávali ľuďom kmeňa slovanského nielen ľudia kmeňa nemeckého, ale aj, a to je najdôležitejšie, ľudia kmeňa čudského, keltského a zvlášť litovského. Čudovia, pre Nemcov Finnovia, prastarý a široko i ďaleko po celej severnej Európe i Ázii rozvetvený kmeň veľkého severského plemena, od nepamäti susedili v severných krajinách Európy s národmi kmeňa slovanského, ako až podnes ich zostatky s týmito susedia, a sú už temer celkom podrobení ich vláde a panovaniu. O starobylosti Finnov v Európe niet žiadnej pochyby: ich meno bolo známe už rímskym spisovateľom Tacitovi, Ptolemaiovi a i., a nejedny závažné historické dôvody vedú k tomu domneniu, že ich rozšírenosť a teda aj vláda a moc v Európe boli niekedy omnoho väčšie, než sa podnes všeobecne nazdávame. Podľa svedectva Nestorovho národy čudské, v 9. stor. ešte mohutné a vláde Slovanov nepodriadené, boli v styku s týmito v mieri i nemieri ako susediace národy, a stali sa dobrovoľne účastníkmi osudu Slovanov, založiac spolu s nimi na severe novú ríšu pod správou a panovaním švédskych Varjagov, nimi nazývaných Rusmi. Títo takí starí a niekedy takí ľudnatí a mohutní Čudovia nazývajú od nepamäti svojich susedov, ľudí kmeňa slovanského v terajšom Rusku, napospol Wänmi alebo Vendmi, a síce Čuchonci vo Finlandsku menujú, podľa svedectva hodnoverných mužov, slovanský ľud na Rusi v jedn. p. Wenelainen, v mn. p. Wenelaiset, ruského Slovana Wenemees, ruskú zem Weneje, Wenemaa, Wenahenmaa, a Čudovia v Estónsku ruského Slovana Wennelane, Wennemees, a ruskú zem Wenne, Wennema atď.[81] Ladožské jazero sa nazýva u Čuchoncov Weneenmjeri, t. Vendské more.[82] Tento čudský názov Wänov čiže Venov je totožný s názvom škandinávskych Nemcov Wani, Wanaheimr, a vlastne to nie je nič iné len cudzojazyčná forma slova Vindi, Vendi. Vypúšťanie spoluhlásky d po spoluhláske n je v čudskom jazyku prirodzené a bežné; tak napr. namiesto sans. und (madidum esse), lat. unda, stnem. undea, unda, undja, strnem. ünde, dán. wande, litov. vandü, prasl. onda (ako nám to ukazujú mená slovanských riek Onda, Ondava atď.), hovoria Čudovia len venna, t. voda, a vôbec ako Čuchonci, tak aj vlastní Čudi d radi vysúvajú, hovoriac hanne (anseris) namiesto hande, känno (trunci) n. kändo, wenna (fratris) n. wenda, käen (manus) n. käden, koan (culinae) n. kodan, maon (vermis) n. madon atď.[83] Preto i mesto Venden v Livónsku tamojší Čudi nazývajú Wenno, Wönno-lin.[84] Tou istou vlastnosťou, t. vysúvaním hlásky d, sa vyznačuje, odlišujúc sa tým zjavne od iných nemeckých nárečí, staroškandinávsky a čiastočne i z neho pochádzajúci švédsky a dánsky jazyk, v ktorom sa napr. vyslovuje Skane n. Skande, Sweon, Swealand n. Sweden, Swedaland, Norrige, Norge n. Nordweg, Normann n. Nordmann, unn (unda) n. undh, annar (alius) n. andhar, finna (invenire) n. findha, kunnr (notus) n. kundhr atď., ako to nižšie širšie vyložíme. Podľa toho staroškandinávske Wane a fínske Wäne, Wene, Wenne zrejme a nepopierateľne nie je nič iného než germánske Wende, Winde; je to jedno meno v dvoch formách. — Podobne máme isté stopy toho, že i národom kmeňa keltského boli starí Slovania známi pod názvom Venetov. Kelti čiže Galovia, kmeň spomedzi všetkých z plemena indoeurópskeho v našej Európe nepochybne najskôr usídlený, a už v prastarej dobe nielen nadmieru ľudnatý a mohutný, ale aj mimoriadne vzdelaný, zaberajúci svojimi sídlami viac ako tretinu tejto časti zeme, a v rôznych svojich osadách v 3. — 2. stor. pred Kristom z jednej strany až k Visle, z inej cez dolný Dunaj až k Dnestru dosahujúci, na mnohých miestach susedili a stýkali sa s národmi kmeňa slovanského, ktoré ich čiastočne utláčali a vytlačili z ich prvovlasti. Dôkazom toho sú jednak niektoré slová z keltského jazyka zachované v slovančine, napr. obor, balvan č. bolvan, chotár, brzda, týn, skala, terč, pavéza, báně, hůl atď., jednak hlasy starobylého národného podania v našich najstarších nám prístupných letopisoch, zjavne zvestujúce správy o vypudení Slovanov z Podunajska Vlachmi, jednak i samo to presné a významné meno Vlach, nielen pradávno podľa domáceho a pôvodného Gall čiže Vall utvorené, ale vzťahujúce sa už od našich praotcov i na Itáliu kvôli Galom, sídliacim niekedy na jej severe. Títo starým Slovanom tak dobre, hoci nie celkom spoľahlivo známi Galovia čiže Vlachovia, ako na príslušnom mieste (§ 11. 17.) ešte podrobnejšie dokážeme, takisto nenazývali našich predkov nijako inak, než bežným menom Venetov, ako to dosť jasne dokazujú predovšetkým názvy adriatických a armorických Venetov, ktorých národy, usídlené sčasti v susedstve, sčasti uprostred Galov, pokladáme z dôležitých príčin za vetvy kmeňa slovanského, v prastarej dobe od neho odlúčené, a takisto aj mená niektorých slovanských miest, nachádzajúcich sa v susedstve keltských osád, napr. Vindobona, Vindana, Vindilis atď. Napokon, nech sa tu len doplnenie tohto predmetu skrátka pripomenie, meno Vende používajú o Slovanoch ľudia kmeňa litovského, ako Lotyši, tak Litvania. Už Henrich Lotyš, najstarší dejepisec svojho národa [1226], činiac zmienku o Slovanoch žijúcich v tých krajinách medzi Lotyšmi, ich nazýva Vendmi; a v ich zemi až dodnes sa tu a tam nachádzajú mestečká a dediny, označené po svojich niekdajších obyvateľoch Slovanoch menom Venden, napr. Vendoviški (t. Vendskí č. Vendickí), Vendzegola (t. koniec Vendov, porov. Latygola, Prejsegola, rus. Ljudin konec v Novgorode) atď.[85] Avšak o tom sa tu viac rozširovať nechceme, lebo sme chceli len predbežne ukázať, že meno Vindov alebo Vendov nebolo celkom neznáme ani ľuďom keltského a litovského kmeňa.

14. Po úplnom rozvinutí celého radu svedectiev a dôvodov, ktoré môžu poslúžiť na určenie správneho významu a platnosti mena Venedov alebo Vinidov ako u starobylých národov Európy, tak aj u jej terajších obyvateľov, právom sa už môžeme pýtať každého nestranne súdneho znalca dejín a jazykov ľudských, či možno uznať za pravdivé a preukazné to, najnovšie naším Dobrovským narýchlo a neuvážene prednesené, a niektorými nemeckými spisovateľmi urputne a slepo zastávané domnenie, žeby Plíniovi, Tacitovi a Ptolemaiovi Venedovia boli celkom rozdielni od Jornandových Vinidov, že prví boli Nemci, druhí zasa Slovania, a žeby meno nemeckých Venedov bolo prešlo na Slovanov len v zemepisnom ohľade, pretože títo sa vraj neskôr do sídel oných vtlačili a ich zaujali?[86] Ak niekde v starej histórii, tak zaiste tu, ako pravda z jednej, taktiež i blud a krivda z druhej strany, sú rovnako jasne, názorne, ak nepoviem hmatateľne, zjavné. Tacitus, váhajúc priradiť Venedov ku Germánom, sám svoju nevedomosť vyznáva, a váhu svojho svedectva vyvracia, vydávajúc znaky národov slovanských za germánske, Ptolemaios Venedov od Germánie a národov germánskych výslovne odlišuje, a stanovuje im prvé miesto medzi veľkými národmi svojej Sarmatie, história o vysťahovaní sa Ptolemaiových Venedov zo svojich pôvodných sídel medzi Tatrami, Vislou a Baltickým morom a o príchode národov iných, slovanských, celkom mlčí, Jornandes svojím slovanským Vinidom, medzi 332 — 350 gótskym kráľom Ermanarikom vojnou prenasledovaným, stanovuje tie isté obydlia, do ktorých ich predtým ok. 175 bol umiestnil Ptolemaios, a z ktorých oni r. 253, za cisára Volusiana, na hranice ríše rímskej doliehali, napokon neslovanskosť slova Venedi nie je nijakou závadou, lebo vidíme, že temer všetky národy tejto zeme bývajú pomenované rozličnými názvami, inými doma, inými v cudzine, okrem toho všeobecné, od nepamätných čias až podnes trvajúce používanie mena Venedov, Vindov, Vanov, Venov vydáva zjavne svedectvo o slovanských národoch u národov kmeňa nemeckého a čudského, ba čiastočne dokonca i keltského a litovského, a dokazuje, že toto také rozšírené a hlboko do života toľkorakých rozličných národov zakorenené meno nevzišlo z pera niektorého neznalého kronikára, a ani nebolo na slovanský národ prenesené nemeckým národom iba náhodou alebo omylom, ale že sa muselo zrodiť už v predhistorickej dobe v lone oných so Slovanmi susediacich kmeňov, a preto i právom môže byť pokladané za skutočné meno Slovanov u Nemcov, Čudov, Keltov a Litvanov. Z toho zrejme vyplýva, že čokoľvek je v prameňoch staroeurópskej histórie, v spisoch gréckych a rímskych dejepiscov a zemepiscov, v škandinávskych povestiach a rozpravách, v stredovekých letopisoch a inde, v rozličných správach, povestiach a podaniach o zatatranských Venedoch alebo Vinidoch tu a tam zaznamenané a do našich čias dochované, to všetko sme povinní čo najdôkladnejšie pozbierať a položiť za základ slovanských starožitností. Avšak tým sa za správne nevydáva a nepotvrdzuje to, žeby všetky iné národy, ktorých mená sa len trocha a zďaleka podobajú na meno Vindov alebo Vendov, a ktorých od Slovanov odlišný pôvod je úplne potvrdený hodnovernými historickými svedectvami, menovite Vandali a Vindelikovia, patrili pre samé toto meno k slovanským Venetom, a to, čo o nich hovorí stará história, by sa malo vzťahovať na predkov Slovanov. Národnosť Vandalov, ktorých meno, pravda, nie je bez príbuzných zväzkov a vzťahov k menu Vendov, pretože aj ich sídla a dejiny sa stretajú so sídlami a dejinami Vendov, si zasluhuje zvláštne kritické vyskúmanie, čo sa tu stane na príslušnom mieste (§ 18. č. 3, 5.). Taktiež treba predbežne odlíšiť dejiny adriatických a armorických č. galských Venetov od histórie zatatranských Venetov, a slovanskosť oných potvrdiť novými, podstatnejšími dôkazmi, ako sú tie doterajšie, a to skôr, než by sa im s presvedčivou istotou určilo správne miesto v slovanských starožitnostiach.

B. Srbi — domáce meno starobylých Slovanov

15. Z podrobnejšieho rozboru vyššie prednesených dôvodov a svedectiev o totožnosti starých zatatranských Venedov, čo sa týka pôvodu a jazyka, s Jornandovými Vinidmi, sme sa síce s istotou dozvedeli pôvodné meno Slovanov u národov cudzích, menovite nemeckých, čudských a keltských, ale ich domáce pôvodné meno, spoločné všetkým národom tohto kmeňa, sa nám na tej ceste nikde nevyskytlo. Chcejúc vyskúmať toto meno podľa možnosti s úplnou istotou, alebo aspoň s nejakou pravdepodobnosťou, nezostáva nám nič iné, len nastúpiť znova už vyskúšanú cestu, vedúcu nás po nepretržitej koľaji od vecí známych k neznámym, z oblasti historicky osvetlených storočí do hlbín vekov pokrytých hustou tmou. Jornandes, rodený Alan, vychovaný medzi Nemcami, najprv pisár na dvore gótskeho kráľa, potom mních a nakoniec gótsky biskup, bývajúci v Ravenne, čerpajúci svoje správy o Slovanoch, ako sa zdá, najviac z nemeckých prameňov, t. ústneho podania Gótov a národných pevcov nemeckých,[87] dosvedčuje, že národy slovanské sa všeobecne nazývali Vinidovia, a niekedy Slovania i Antovia. To, že pod menom Vinidov boli Slovania známi len iným susedným národom, no sami tento názov nepoužívali, sme dokázali už vyššie; mená Slovanov a Antov sám Jornandes, zdá sa, pokladá za novšie a čiastočné, ktoré v tej dobe, keď on písal, boli známe len niektorým, a nie všetkým slovanským národom. V skutočnosti nenachádzame v prameňoch starších od 6. stor. ani jedno ani druhé meno aspoň v takej forme a zreteľnosti, pri ktorej by nebolo nijakej pochybnosti; preto im predbežne a na tomto mieste nemôžeme bez podrobnejších dôkazov pripísať všeobecnú platnosť, ani sa s ich preukaznosťou pustiť do šera nepostihnuteľnej dávnovekosti, hoci o starobylosti zvlášť prvého z nich ani nepochybujeme. Prokop, rodený Grék, druh vodcu Belisara, radca a pisár, žijúci 540 — 562 v Konštantinopole, nepochybne osobne poznal ako Slovanov, takisto aj Gótov a iných Nemcov, a podľa niektorých stôp, zachovaných v jeho spisoch, sa možno nie bez príčiny domýšľať, že to, čo o Slovanoch poznamenal, počul a opísal nielen z rozpráv vystatovačných Gótov, niekdajších úhlavných nepriateľov Slovanov, ale aj z úst samotných Slovanov. Jeho svedectvo o starobylých Slovanoch a ich pôvodnom mene je už z toho ohľadu dôležité a hodné zvláštneho uváženia. Svoj opis mravov a povahy vtedajších Slovanov dovršuje týmito prepamätnými slovami: „Predtým Slovania a Antovia i jedno meno mali; obidvoch za starodávna menovali Spormi (Σπορους), a preto sa domnievam, že σποραδην t. roztratene bývajú po svojich dedinách.“[88] Tu, hľa, máme výslovné svedectvo najstaršieho zvestovateľa dejín Slovanov, objaviacich sa pod týmto menom, o ich pôvodnom a prastarom mene! Všeobecné meno týchto národov za starodávna bolo podľa Jornanda Vinidi, podľa súvekého Prokopia Spori; ono, ako sme videli, samým Slovanom neznáme, sa používalo u ľudí nemeckého, čudského, keltského a litovského kmeňa; toto teda podľa všetkej pravdepodobnosti, lebo ináč nemožno usudzovať, muselo byť domáce, prirodzené, u samých Slovanov obvyklé.

16. Nanešťastie naša radosť nad nájdením tohto prastarého skutočného mena Slovanov nie je bez primiešania žiaľu. Prokopiom uvedený názov je v histórii neslýchaný, neslovanský, ba dokonca neeurópsky, a preto ani nemôže byť presný, ale musí byť nesprávny. Nikde v celej tej najvzdialenejšej starožitnosti sa nemožno dopátrať ani len najmenších stôp a šľapají toho, žeby niektorý národ buďto doma, buďto vonku a v cudzine sa bol nazýval Spori. Toto meno používali alebo Slovania, alebo Gréci. V prvom prípade by sa predsa boli zachovali nejaké jeho zostatky, ako temer všetkých iných názvov jednotlivých, možno aj dávno zaniknutých národov slovanských, niekde v menách miest, oblastí, dedín, osôb atď., prinajmenšom v jazyku samom; ale to nikde nie je, a okrem toho sa toto meno ako látkou, tak aj svojou tvárnosťou prieči obdobe slovanských národných mien.[89] V druhom prípade, ak sa používalo niekedy toto meno u Grékov, ako napokon sám Prokop jeho význam z gréčtiny vykladá, nie je možné, aby sa, ak bolo inak naozaj také staré a bežné, ako tvrdí Prokop, medzi toľkými tisícami národných mien u starých Grékov a Rimanov nikde, okrem jediného Prokopia, neuvádzalo; a to nehovorím, žeby tým samým prestalo byť slovanské, pretože Slovania sami seba nemohli nazývať gréckym menom. V takejto tiesni neostáva nič iné, len pokladať to meno za narušené a spotvorené, ako je zjavné už z výkladu podaného samým Prokopiom, a nie pozdejšími prepisovateľmi jeho spisu. V skutočnosti všetci súdnejší skúmatelia našich starožitností ho už dávno za také uznali, v čele s naším slovutným Dobrovským, ku ktorého domnienke tu, na poli jazykospytu, tým ochotnejšie pristupujeme, čím dôvernejšie sa môžeme na jeho sprievodcovstvo v tejto triede vied spoľahnúť a jeho zistením sa ubezpečiť. Na smiech sú tí, ktorí majú svedectvo a výpoveď Prokopiovu v takej veľkej vážnosti, že sa neosmeľujú odstúpiť od jeho výkladu, nepamätajúc sa na to, ako mnoho príkladov podobného nezmyselného etymologizovania nám poskytujú spisy byzantských letopiscov; tak napr. cisár Konštantín meno mesta Trebin, pochádzajúce od treba t. obeť, odvodzuje od slova tvrď t. tvrdz, meno rieky Buna, odvodené od bun t. vápno, od slova bona, vysvetľujúc ho skrze καλον, meno národa Srb od servus, meno oblasti Konavlje od slova kolo t. voz, prekladajúc ho skrze αμαξια (via plaustralis, srb. kolnić), meno dneperského prahu Násyp od slova nespi (noli dormire), Pachymeres meno miesta Polog od bog a lug, akoby boholuh (nemus dei), Anna Komnenová meno mesta Šumen, pochádzajúce od šuma t. les, od kráľa Šimona, iný meno mestečka Caribrod od cárovej brady (Caesaris barba) atď. V rozbore a výklade staroslovanských mien nám Gréci, jazyka nášho naskrze neznalí, nemôžu byť učiteľmi a sprievodcami. Na smiech sú i tí, ktorí, ako niekedy Gebhardi a najnovšie Surowiecki, vinia Prokopia z neskúsenosti v gréčtine, uisťujúc, že toto slovo nepochádza od σποραδην, ale od σπειρων rozsievač, a že teda označuje národ roľnícky, hospodársky. Takéto jalové a nepreukazné domnienky nemajú v sebe ani len tieň pravdepodobnosti, a okrem toho, lipnúc stále na neslýchanom a nikde nepoužívanom slove Spori, nás v historickom ohľade ani o piaď ďalej z mraku na svetlo nevyvádzajú.[90] Dômyselný Dobrovský už dávno predniesol svoje pravde omnoho bližšie a preukaznejšie domnenie v tom zmysle, žeby v tej narušenej forme Spori u Prokopia vlastne tkvelo pôvodné a domáce meno kmeňa slovanského Srbi, a od tohto výkladu neodstúpil ani v najpozdejšej dobe svojho života.[91] A iste táto domnienka je sama osebe taká prirodzená, nenútená, neskúsenosti gréckych pisárov v jazyku slovanskom a odtiaľ pochádzajúcej nemožnosti vyjadriť bez preinačenia a pogréčtenia tvrdé, gréckym ústam neobvyklé slovo Srbi, Srbli, primeraná, taká súhlasná s pozdejšími svedectvami o všeobecnom používaní mena Srbi u národov slovanských, že nemôžeme ani pochybovať o jej dôkladnosti a pravdivosti, ani podať na jej mieste niečo lepšieho a preukaznejšieho.

17. Je zaiste vecou hodnou uváženia, že meno Srbov, podnes patriace už len niektorým odnožiam kmeňa slovanského, usadeným v hornej i dolnej Lužici a dolnom Dunaji i Sáve, v niekdajšom Ilyriku, bolo predtým bežné alebo všetkým národom toho istého kmeňa, alebo aspoň ich väčšiemu počtu. Toto meno siaha do najvzdialenejšej dávnovekosti: v tejto pôvodnej, presnej, domácej forme ho nachádzame už u Plínia [pred 79] a Ptolemaia [ok. 175], činiacich zmienku o Srboch v rade iných národov medzi Volgou, Maeotom a Donom. U Plínia: „Od kimerskej úžiny ďalej bývajú Maeotskí, Vali, Serbi, Arrechi, Zingi, Psesii.“[92] U Ptolemaia: „Medzi keraunickými horami a riekou Rha sídlia Orinaei i Vali i Serbi (v rkp. Σερβοι i Σιρβοι).“[93] Meno Slovanov, aspoň tak čisto a zrejme vyložené, nenachádzame v žiadnom takom starom prameni, hoci preto samé netreba hneď pochybovať o jeho starodávnosti. O veľkom národe srbskom, usadenom za Tatrami v krajinách dnešného Poľska a Ruska, máme v rukách dve dôležité svedectvá z 9. a 10. stor., cisára Konštantína [pred 959] a nemenovaného pôvodcu zemepisných zápisov o Slovanoch [na konci 9. stor.] v rkp. mníchovskom z 11. veku. Cisár Konštantín na jednom mieste pripomína národ bielych, t. veľkých a slobodných Srbov (čierni sa nazývajú diví, stepní, odtrhnutí, alebo podmanení) za dnešnými Uhrami (u neho Turkami), v krajine zvanej Boiki (pozri § 31. č. 1.), v susedstve Bielo-Chorvátov. Na inom mieste uvádza najmä národ Srbov v rade slovanských národov sídliacich na Rusi a poddaných Varjagom, v susedstve Drevľanov, Drehovičov a Krivičov.[94] Z toho je zjavné, aké bežné a rozšírené bolo ešte za čias tohto cisára používanie mena Srb. To výrazne potvrdzujú aj slová zapisovateľa Bavorského, píšuceho v tomto zmysle: „Zeriuani (t. Serbiani) je taká veľká krajina, že z nej všetky národy Slovanov vzišli a v nej svoj počiatok, ako sami uisťujú, našli.“[95] Toto svedectvo je tým pamätnejšie a pozoruhodnejšie, čím menej treba pochybovať, že jeho neznámy pôvodca, žijúci na konci 9. stor., možno rodený Nemec, sa naschvál a úmyselne zháňal po podrobných správach o menách, sídlach a mestách národov slovanských, a to, čo o tomto predmete zapísal, mohol získať a zozbierať iba z ústneho podania samých Slovanov. Preto neváhame jeho slová „sicut affirmant“ rozumieť v zmysle „ako Slovania sami uisťujú,“ k čomu inak prirodzene vedie aj spojenie tých istých slov a zmysel celého miesta. S týmito svedectvami o niekdajšej rozšírenosti mena Srb u národov kmeňa slovanského sa zhodujú aj iné, ako súveké, tak neskoršie. V etymologickom slovníku nazvanom Mater verborum, spísanom na konci 9. stor. na popud kostnického biskupa Salomona [zomrel 920], medziiným čítame, že obyvatelia starej Sarmatie sa nazývali Srbi. Čech Vacerad, ktorý r. 1102 tento slovník odpísal, a na mnohých miestach k pôvodnému textu pridal český výklad, dvakrát cudzí názov Sarmatov tlmočí menom Srbov, chcejúc tým ukázať, že niekdajšie národy, Ptolemaiom len zemepisne tak nazvanej Sarmatie, boli pôvodne a správne menované Srbi.[96] Neznámy pôvodca rýmovanej kroniky českej, po Dalimilovi nazvanej Dalimilovou, spísanej okolo r. 1310, čerpajúc nepochybne z prameňov omnoho starších, používa slovo Srb v obšírnom zmysle, spievajúc: „V srbském jazyku jest země, již Charvati jest jmě,“ a tieto slová nemecký vykladač 14. stor. preložil takto: „Czu Winden ist ein Gegent, die ist Grauacia genent.“ Títo Chorváti v krajine Srbov čiže Vindov sú vlastne Bielochorvátmi cisára Konštantína, tatranské okolie je nad Vislou a Dnestrom, odkiaľ pevec odvodzuje svojich Čechov (§ 28. č. 4, § 31. č. 1, § 38. č. 2, § 39. č. 1.). Český básnik sa teda v používaní slova Srb celkom zhoduje s gréckym letopiscom Prokopiom, a českí spisovatelia 15. i 16. veku, prekladajúc z nemčiny alebo z latiny, tlmočili slovo Winde nie bez podstatných dôvodov skrze slovo Srb, riadiac sa pritom zvykom prastarých vekov.[97] Odtiaľ možno pochopiť, ako sa mohlo to národné meno Srb dochovať u dvoch čo do nárečí podnes najviac od seba vzdialených vetiev kmeňa slovanského, t. u Srbov lužických a ilýrskych. Obidva zdedili to meno až z oných prastarodávnych čias, keď ešte všetky terajšie národy slovanské, zjednotené pod spoločným menom Srbov, hovorili len jediným spoločným jazykom, z ktorého sa potom, v rozmanitom sťahovaní a v dlhej koľaji vekov, vyvinulo a utvorilo dvanásť rozličných nárečí, pokiaľ ich môžeme počítať.[98] „Ak porovnávame výpovede,“ hovorí Dobrovský, „dvoch najhodnovernejších svedkov o Slovanoch 6. veku, Jornanda a Prokopia, určite zistíme, že Vindi a Spori (Srbi) sú hlavné mená jedného a toho istého kmeňa. Vinidovia Jornandovi sú Sporovia (Srbi) Prokopiovi a naopak.“[99]

18. Ak dáme za pravdu tejto významnej a preukaznej domnienke, žeby v zmenenej forme Spori u Prokopia tkvelo vlastne staré meno kmeňa slovanského Srbi, a pre iné dôležité príčiny ani inak urobiť nemôžeme, už tým samým sa nám otvorí nová, priestranná a bezpečná cesta na vyskúmanie vzniku Slovanov a ich starobylých sídel. Máme naporúdzi dve mená tohto pranároda, cudzozemské, t. Vindi alebo Vendi, a domáce, t. Srbi: treba preto len všetky svedectvá hodnoverných spisovateľov dávnovekosti o dvoch národoch označeným týmto menom usilovne hľadať, nájdené súdne zhodnotiť, zhodnotené potom ústrojne usporiadať, a tak vystúpia pôvodné sídla Slovanov a ich staré dejiny pred našimi očami z mraku nepamäti a nevedomosti na jasné svetlo historickej názornosti. Náš úmysel a spôsob vybraný na jeho dosiahnutie však vyžaduje, aby sme predovšetkým všetko to, čokoľvek sa nachádza roztratené v najstarších prameňoch a pamiatkach európskeho dejeslovia o týchto, nami za bezprostredných predkov dnešných Slovanov uznaných Vindoch a Srboch, čo najusilovnejšie zhromaždili, a ocúdené z prachu biednosti i ocenené podľa vnútornej závažnosti spojili do zhodujúceho sa celku, súc si istí, že tak získame pevný základ pre sústavu starožitností slovanských. Skôr však, než by sme k tomu prikročili, pokladáme za potrebné, aby sme jasnejším vyjadrením svojho zámeru vyšli v ústrety možnému obvineniu, ktorým by nás niektorí bádatelia našich starožitností mohli stíhať. Pre niektorých to bude snáď veľké prekvapenie, prečo by sme si my, dávajúc v historickom ohľade prednosť menám Vindov a Srbov, a kladúc ich skoro za základ celej svojej sústavy, hneď v predsieni svojho bádania tak málo vážili nielen dnešného všeobecne používaného predôstojného mena Slovanov, a popri ňom všetkých ostatných, v našich dejinách nemenej vážnych a starých, ako Chorvátov, Lechov, Čechov atď., ale aj mnohé iné staré európske národy, menovite Skýtov, Sarmatov, Trákov atď., vylučovali zo slovanskej rodiny. Na odmietnutie tejto námietky tu predbežne povieme len toto: Neprieme sa, že mená Slovanov, Chorvátov, Lechov, Čechov atď., sú rovnako také známe, vzácne a ak niekto chce i starožitné, ako mená Vindov a Srbov; nechceme sa teraz ani o to príliš urputne zasadzovať, žeby u národov kmeňa slovanského sa všebecne a bežne skôr používalo meno Srbov, než meno Slovanov; pripúšťame, že predkovia Slovanov v dávnej Európe ešte aj pod inými menami, než samých Vindov a Srbov, mohli byť ukrytí: avšak konečne a neústupne sa ustanovujeme na tom, že nemôžuc dokázať ani starobylosť národného mena Slovanov, Chorvátov, Lechov, Čechov atď., ani slovanstvo Skýtov, Sarmatov, Trákov atď. historickou cestou, z čistých prameňov a hodnoverných svedectiev, žiadnemu z nich preto nemôžeme dať prednosť a vziať ho za základ svojej sústavy.[100] Keď všetky historické pramene, pamiatky, podania o národoch označených menami Slovanov, Chorvátov, Lechov, Čechov atď. pred 6. stor. mlčia, márne je každé usilovanie nahrádzať tento nedostatok púhymi, väčšinou etymologickými dohadmi buďto o starobylosti a všeobecnosti mena Slovan, buďto o slovanstve Trákov, Skýtov, Sarmatov, Roxalanov, Jazygov, Hunov, Avarov a neviem ktorých iných národov. Takéto polovičaté, ak nehovorím prevrátené počínanie nikdy nemôže viesť k žiadanému cieľu, ako to toľké príklady predošlých spisovateľov a ich mozoľných, vždy však daromných prác zjavne dosvedčujú. Je zvrchovaný čas, aby sme sa konečne raz tých skýtsko-sarmatských pochabostí a scestností výslovne, úprimne a trvalo zriekli a z toho etymologického blata vybŕdli na pevnú historickú pôdu. Sústava našich starožitností musí byť osnovaná na nepohnutom základe historických svedectiev, ak sa má svojou vnútornou cenou, vecnosťou a dôslednosťou aspoň trocha vyrovnať sústavám starožitností iných európskych národov a obstáť pred súdom nestrannej kritiky. Známa a istá história dnešných slovanských národov má s istým zovšeobecnením počiatok asi koncom 5. stor., neznáma a neistá leží od nepamäti až do tej teraz vymeranej doby pochovaná v tme minulosti. Tu všetko záleží na prechode z tejto pozdejšej istej doby do onej staršej neistej. Kto sa tu výslovných, zjavných a dôrazných svedectiev súvekých spisovateľov, ukazujúcich na Vindov i Srbov ako predkov Slovanov a na krajiny zatatranské ako ich prvotné sídla a pravlasť, všetečne spustí, a smelým letom na krídlach etymológie, pominúc desatoro storočí, do stredu Skýtov, Sarmatov, Trákov a Keltov vrazí, potom napokon, stotožniac predtým etymologicky temer všetky mená starobylých národov, i samy tieto národy stotožní a poslovančí, ten, podľa našej mienky, z toho bezcestia nikdy pravú správnu cestu k vznešenému chrámu slovanských starožitností nenájde. Vyvarovať sa tejto, akokoľvek širokej a naoko sľubnej, no nebezpečnej cesty, nastúpiť na cestičku novú, síce užšiu, ale správnu a neomylnú, a vystavať starožitnosti slovanské na nepohnutom základe historickej istoty, bolo jediným cieľom nášho bádania. Až keď starožitné sídla, príbehy a dejiny Venedov alebo Srbov, ktorých slovanstvo je vyvýšené nad všetku pochybnosť, budú historicky vyskúmané, určené a stanovené, hodno obrátiť zreteľ k národom sídliacim pod inými rozličnými menami v starej Skýtii a Sarmatii, alebo v iných európskych krajinách, a starostlivo preskúmať, či niektoré z nich prináležia k veľkému kmeňu vindskému alebo srbskému. Takým spôsobom sama stavba našich starožitností, hoci aj niektoré jej čiastočky, nevdojak a omylom k nej pripojené, boli pozdejšou ostrou kritikou od nej odrazené, ostane predsa pevná a neporušená; zatiaľ čo budova vytiahnutá opačným spôsobom nahor, bude stáť na piesku a v krátkom čase i bez vetra sa zrúti.



[8] Porov. Abk. d. Slaw. str. 8 — 14.

[9] Príklady príbuznosti všeobecnej čiže predpotopnej mandž. čečen (mamilla), maď. csecs, gréc. τιτθη, čes. cecek, nem. zitze, čín. ma (equus), mandž. a mong. motin, nem. mähre, bret. mar, čín. pen, pün (radix, truncus), samj. bon, sans. pun, pelv. bun, slv. peň; mong. gar (manus), lesg. cheir, maď. kar, gréc. χειρ, sans. kara atď.; zvláštne čiže kmeňové sans. brata, brader, perz. bruader, gréc. φρατηρ, lat. frater, čes. bratr, nem. bruder, litv. brotis, sans. svastri, perz. sister, lat. soror (stlat. sosor), nem. schwester, agl. sister, švéd. syster, slov. sestra, sans. nava, perz. nau, nev, gréc. νεος, lat. novus, čes. nový, nem. neu, lat. oculus, slv. oko, nem. auge, lat. nasus, slv. nos, nem. nase, atď. Neskoršie privlastnenia: slv. holub (gołęb), maď. galamb, slv. středa, maď. szerda, slv. obruč (poľ. obręcz), maď. abroncs, slv. seno, maď. szena, slv. lopata, maď. lapat, slv. kosa, maď. kasza, slv. pstruh (pol. pstrąng), maď. pisztrang, slv. pověst, val. povjeste, slov. poručiti, val. porunčesku, slv. hospodář, val. hospodaru, slv. pluh, val. plugu, slv. rana, val. rane, slv. slava, val. slave, slv. slanina, val. slenine, slv. veselím sa, val. veselesku, slv. zábava, val. zebave, slv. černím, val. černesku, slv. písař, val. pisarju atď.

[10] Obšírnejšie jednak o tom, čo je tu v krátkosti navrhnuté, tak i o tom, čo bezprostredne nasleduje, čítaj v pojednaní F. Palackého o rozličnosti národov v Čas. česk. múzea 1832, str. 257 a nasl.

[11] Čelnejšie diela sem patriace sú: J. F. Blumenbach De gen. hum. variet. nativa. Gött. 1776. 3. cd. 1795. 8 — G. L. de Cuvier Leçons d’anat. comp. Par. 1805. 8. Ten istý: Le regne animal. Par. 1817. 8. — Lawrence Lect. on physiol. zool and the nat. hist. of man. Lond. 1819. 8. — J. R. Prichard Researches into the phys. hist. of mankind. Lond. 1826. 8. 2 d. — A. Desmoulins Hist. nat. des races hum. Par. 1826. 8. — C. F. Heusinger Grundr. der phys. u. psych. Antropol. Eisenach 1829. 8. — W. F. Edwards Des caract. physiol. des races hun. Par. 1829. 8. — F. J. Wagner Naturgesch. des Mensch. Kempt. 1830 — 31. 8. 2 č. — J. S. Presla Sawectwo. Pr. 1834. 8. — Porov. F. Ch. Schlosser’s Univ. Uebers. d. alt. Gesch. Bd I. str. 18 — 26; 58 — 64.

[12] Od tohto rozvrhnutia sa neveľmi, čo sa týka výsledkov, líši to, čo najnovšie predložil Dureau de Lamalle, hoci sa zakladá na iných znakoch, totiž na vývine človečenstva.

[13] J. Klaproth Asia polyglotta S. 137 — 138.

[14] Abel-Rémusat Recherches sur les langues Tartares. Paris 1820. 4. — E. Rask Ueb d. Zendsprache, übs. v. F. H. v. Hagen. Berl. 1826. 8. Príloha o plemenách ľudských str. 61 — 80. — J. Klaproth Asia polyglotta. Par. 1823. 4. — F. Bopp Vergleichende Grammatik. Brl. 1833. 4. str. 105 — 113. — A. F. Pott Etymol. Forschungen auf d. Geb. d. indogerman. Sprachen. Lemgo 1833. 8.

[15] Z ohľadu na príbuznosť týchto troch kmeňov sú dôležité svedectvá starých, menovite Strabóna — 1. IV. p. 196 1. VII. p. 290. — Cézara, Tacita, Seneku, Plínia a i. Porov. Ukert’s A. Geogr. IV. 197. 200. 208

[16] A. F. Pott v knihe Etymol. Forsch. r. XXXIII, LXXXII. Keltov, Kimrov a Arnutov odlučuje z indoeurópskeho plemena, čo my nemôžeme uznať za správne. O keltskom a kimerskom jazyku p. Conybeare’s Illustr. of Anglosax. poetry. Lond. 8. p. VIII. a porov. § 17. č. 1.

[17] Časop. česk. mus. 1832. zv. 3 str. 280.

[18] W. Humboldt vo svojom pojednaní Prüfung der Untersuchungen üb. d. Urbewohner Hispaniens 1821. 4 ohľadom príbuznosti Baskov s inými kmeňmi nič istého a určitého nepodáva, pripúšťajúc možnosť ich všeobecnej pokrvnosti s Keltmi (str. 179). Rask a Pott naopak týchto Baskov pripájajú k Severanom, a my sme ich nasledovali, ďalšie vyšetrenie a rozhodnutie v tej veci ponechávajúc iným.

[19] Neveľmi dávno jeden z učených pp. recenzentov (W. Schütz) vo Viedenských letopisoch literatúry vyhlásil Slovanov a Vindov za ľud mongolského plemena. W. Jahrb. d. L. 1822. Bd. 19. S. 54 J. L. Parrot v knihe Ueb. Liwen. Letten und Esthen 1828. 8. uisťuje, že Slovania sú národ orientálny a úplne nový, ktorý sa v Európe, nevedno odkiaľ a ako, objavil vraj až na konci 5. stor. Najnovšie jeden z nemeckých publicistov svoje mudrovanie o obyvateľstve Európy uzatvoril týmito prepamätnými slovami: Nicht von den Slawen, sondern von Stämmen germanischer und romanischer Abkunft wird Europa bewohnt: jene sind nur die Eindringlinge an den östlichen Gränzen. (Z Turkestanu či z Mongolie? Škoda, že nám to nepovedal, aby sme aspoň vedeli, kde je pravá vlasť a otčina naša!) Allg. Zeit. 1835. Ausserd. Beil. Nr. 542. Okrem toho dobre vieme, že ozajstná veľkosť a sláva národa sa musí hľadať v úplne iných veciach než v púhej kmeňovej príbuznosti, a proti skýtskej, mongolskej, čudskej pokrvnosti atď. sa nezasadzujeme preto, žeby sme ju pokladali za nečestnú a nešťastnú, ale najmä preto, že je založená na mame a nepravde. Súc presvedčení, že nijakému ľudskému dôvtipu sa s dostatočnou istotou a podstatnými dôvodmi nepodarí dokázať pôvod Slovanov od Skýtov a iných severoázijských kmeňov, myslíme, že ktokoľvek vylučuje našich predkov spomedzi ostatných staroeurópskych kmeňov, t. Trákov, Grékov, Latínov, Keltov, Nemcov a Litvanov, ten jedným ťahom pera ruší a ničí celú našu starú históriu, na ktorej nám predsa dosť záleží a záležať musí.

[20] Porov. slová F. Palackého v Monatschr. d. Gosch. d. vaterl. Museums in Böhmen. M. Juni str. 488 nasl.

[21] Odporúčame, aby tú skúšku vykonali znalci jazykov, ako napr. neb. Rask, W. Humboldt, Klaproth, a z terajších Grimm, Bopp, Pott a i., a nie niektorý nevyspelý slovotepec, napr. Parrot, Liebusch, Halung a i., lebo týmto posledným, v odbore jazykospytu všemohúcim, pravdaže všetko, čo len zachcejú je možné a ľahké dokázať.

[22] Pravdivá je výpoveď J. Lelewela: „Tak wielki a liczny naród, jak slowiański, nieprzychodzi, tylko na miejscu wzrasta. Jego tedy przyjście słusznie do czasów bliskich arki Noego odnieśč možna.“ Dzieje Polski 1830. str. 14. A niečo nižšie: „Owóż przed 2000 lat, i więcej daleko, mieszkał pomiędzy wspomnionemi rzekami (t. Odrou, Vislou, Nemenom, Bugom, Pripeťou, Dneprom, Dnestrom, Dunajom), naród ten sam, który i dotąd mieszka, którego dziś jeszcze słowiańskim nazywają. Naród bardzo liezny, tylko w cale inne nazwiska nosił atď.“ Tamže str. 29.

[23] J. Grimm Deutsche Rechtsaltertümer. Götting. 1821. 8. str. 322 nasl. F. J. Mone Untersuch. zur Gesch. der deutsch. Heldensage. Quedl. und Leipz. 1836. 6. str. 86. §. 79.

[24] A. J. Sjögren Ueb. Wohnsitze der Jämen, v Mém. de l’Acad. VI. Ser. T. I. p. 305 — 306.

[25] Čo tu iba zbežne a niekoľkými slovami o zmenách vlastných mien na všeobecné podotýkame, to nájde širšie rozvinutie a potvrdenie v pokračovaní nášho diela, dôkladnejšie skúmanie vynesie najavo premnoho iných sem náležiacich príkladov. Tu k vyššie uvedeným pripojíme len niektoré ďalšie. Z biblie vieme, že v horách pozostalí kanaánski praobyvatelia, Enakim a Refaim, boli Židom známi ako obrovia (5 Mojž. 2, 10. 11. 21. Joz. 11, 21 nasl.) U Grékov σκυθαινα (famula) u Aristofana, t. Skýtyňa, σκυθης (barbarus) Coloss. 3, 11, θραττα (serva) u Aristofana podľa Svidasa, t. Trákyňa, καρ (miles stipendiarus) t. Karský, obyvateľ ostrova Karu (porovnaj Davus a Geta, mená sluhov v neskoršej gréckej komédii (§ 11. č. 8.). U Nemcov stnem. hüne (gigas) od Hunov, ags. ent, mn. č. entas (gigas). stnem. ent, enz, t. Anta, Slovanín? (§ 25. č. 7.), škan. âs (semideus, heros), podľa Grimma totožné s etruským aesares, acsi, podľa môjho domnenia skôr od národného mena Asi, t. Alani (§ 16. č. 10.), škan. vanr. mn. č. vanir (genius), t. Vendovia, Vindi (§ 8. č. 11.), škan. thurs. (gigas), ktoré slovo Grimm od Tyrrhenov odvodzuje, ja s Thursami, severným národom, spájam (§ 20. č. 6.), škan. iötuun, mn. č. iötnar, iotr mn. č. iötar (gigas) od Jutov čiže Jetov, čudského kmeňa (§ 14. č. 8.), škan. troell (servus) porovnáva Grimm s τραλλεις (miles stipendiarus s. servus Thracius), snáď aj slovko strlat. litus, letus, latus (servus colonus), frans stsas. fris. lit, stsas. lat, stnem. laz, súvisí s menom Litvanov a Lotyšov (§ 19. č. 6.). U Litvanov milžins, milžinis, milžinas (gigas), u Lotyšov milzis, milzenis, milzu virs je vlastné meno niekdajšieho slovanského národa Milčania, Milčenia (§ 44. č. 10.), stsrb. neropch (rusticus) pochádza od Neropsov, obyvateľov niekdajšej Panónie čiže južného Srbska (§ 20. č. 4.), srb. kursar, gursar, gusar (pirata, latro), vlas. corsaro, snáď od Chorsarov, aziatskeho národa. Strus. smrd (rusticus), mordanica (servitus), treba porovnať s menom národa Mordva, Mordvin (koreň oboch perz. merd, t. človek, muž), rus. Kazak pochádza od Kasachov č. Kasogov, ináč Čerkesov č. Zychov (pre Turkov kazak znamená už lúpežníka), a je známe, že kresťanin, t. kresťan, v Rusku od tatárskej doby podnes znamená to čo chlap (o kresťanoch sa používa cyrilská forma christijanin). U Drevanov v Polabí, pred ich vyhynutím, slovo nemtjejnka (t. Nemka) znamenalo slečnu, a nemec (t. Nemec) mladého pána, pánka. U Slovákov, Moravanov, Starosrbov a iných Slovanov výraz Vlach, Valach sa používa namiesto pastier, ovčiar (§ 11. č. 5. § 17. č. 2.). Národné meno Velet je u Rusov obrátené na Volot (gigas), u Nemcov na Wilt (to isté § 44. č. 3.). Albánske charput (barbarus, peregrinus) je snáď prevzaté od dalmátskych Chorbatov, v stredoveku povestných morských lúpežníkov. Je známe, že mnohí slovo kacír odvodzujú od Kazarov, č. Kozarov, škaredými židovsko-mohamedánskymi obradmi sprznenými (iní pravdaže inak), ale kto nám dokáže pôvod a prameň slov, ako sú v našom jazyku napr. rus. koldum (mendicus, porov. maď. koldus, národ Coldes u Jornanda), stčes. goledbati se (superbire porov. Goljad, Goljadin, § 19. č. 5.), slv. ljudi (homines, porov. Ludi, Luudi, vetva čudská) atď.

[26] Grécke mená so slovanskými si môže ľahko porovnať každý sám; na litovských si tu naschvál nechceme veľmi zakladať, pretože starobylosť Litvanov v Európe ešte všeobecne nie je uznaná. Ostatne i lit. mená sa skladajú s -bund (slv. -bud): Zivibund, -but: Jezbut, Korybut, Narbut, -gird (slv. -grd): Dolgird, Montigird, Olgird, -munt (slv. -mut: Olomut): Algimunt, Germunt, Narimunt, Pissimunt, Skirmunt, -rog Svintorog, -valde (slv. -vlad): Navalde, -vid: Montivid, -vit: Zedzevit atď. Podobne aj jednoduché sa svojím zakončením rovnajú slovanským, napr. -at, ž. -ata: Komat, Ponat, Trojnat, Pojata, slv. -ata: Benata, Bojata, Kojata atď., -ut, ž. -uta: Javnut, Kjejstut, Biruta, Danuta, slv. Borut, Strelut, Boguta atď.

[27] Výpoveď Prokopiova, „že Slovania proste a spôsobom Hunov žijú,“ vysvetľuje sa jednak tým, že on, ako pyšný Grék, oboch za barbarov s rovnakými zvykmi pokladal, jednak zase, že Huni mnohé slovanské obyčaje prijali, napr. medovec n. kumysu, pohrebné hody menované strava atď. Pravda je teda opakom.

[28] Životopis sv. Simeona od Dometiana r. 1264: I prizva (r. 1195) vse vlasti car’stva svojego velikyje i malyje, desetniky i petidesetniky i s’tniky i tysuštniky. (V mojom rkp. list 37.)

[29] A síce v chalupách a domoch tu a tam rozostavaných (διεσκηνημενοι), ako hovorí Prokop, a tento spôsob živobytia možno vidieť až podnes u zadunajských Srbov v Turecku a Lotyšov v Rusku, čo opäť ukazuje na niekdajšiu spoločnosť a susedstvo týchto teraz vzdialených národov.

[30] Anon. Ravenn. 1. T. c. 12. Sexta ut hora noctis Scytharum est patria, unde Sclavinorum exorta est prosapia: sed et Vites et Chymabes ex illis egressi sunt. Vites sú baltskí Vithingovia, a Chymabes známa ratolesť Nemcov Chamavi.

[31] Anon. Ravenn. 1. c. Decima ut hora noctis grandis eremus spatiosa invenitur, cujus a fronte vel latere gens Gazorum adscribitur, quae eremosa et antiqua dicitur Scythia. Podobným spôsobom nižšie na premnohých miestach obidve Skýtie, t. menšiu, z ktorej Slovanov odvodzuje, a väčšiu, v ktorej za jeho čias bývali Kozari, výslovne oddeľuje; porov. 1. IV. c. 1. 4. 11. 12. 46. 1. V. 28. Z toho je dostatočne zrejmé, že Guidonova menšia Skýtia je vlastne severozápadná strana Ptolemaiovej Sarmatie čiže zeme ležiacej medzi Baltickým morom, Tatrami, dolným Dneprom, hornou Volgou a Finlandom.

[32] Zeriuani, quod tantum est regnum, ut ex eo eunctae gentes Sclavorum exortae sint et originem, sicut affirmant, ducant. Hormayr’s Archiv 1827. Nr. 49. 92 — 93. Ten istý Luitpold 1831. 4. str. 24.

[33] Aj slová Helmolda (1. I. c. 1.), uvádzajúceho: Haec (t. Rusia, ktorá za Helmoldovho času cez Bug až k rieke Sanu dosahovala) etiam Chunigard dicitur, eo quod ibi sedes Hunorum (t. Slavorum) primo fuerit, dobre vyložené, sem patria. Niet zaiste pochyby, že slovom Huni u tohto spisovateľa, ako u Bedu a mnohých iných, nie praví Huni, ale Slovania, sú pravdaže naopak a nadužitím mienení. Porov. § 15. č. 5. § 28. č. 1.

[34] Farlati Illyr. Sacr. T. III. p. 94. sq. Katancsich De Istro. p. 250.

[35] Že zároveň s Nestorom ani ostatní naši najstarší dejepisci, Kadlubek, Boguchval, Dalimil a i., o prisťahovaní Slovanov z Ázie nič nevedia, ale podľa pravého a všeobecného ľudového podania pravlasť a pôsobište Slovanov do stredu Európy, do podunajských zemí, t. do dnešných Uhier, Panónie, Korután atď. kladú, k čomu sa ešte v 11. §, po hlbšom vniknutí do svätyne dejín, vrátime.

[36] Je zjavné, že dôvody týkajúce sa takpovediac jadra samej spornej veci, tu ešte nemohli byť predložené. Tak napr. nižšie dokážeme, že Veltac, od Ptolemaia [175 — 182] na baltickom pomorí uvedení, boli predkovia slovanských Veletov čiže Lutikov, pozdejšie v severnej Germánii dostatočne známych (§ 44. č. 2 — 5.). Ak boli Veleti vetvou slovanského kmeňa, ako nemožno pochybovať, rozpadávajú sa navnivoč jalové dohady o priputovaní Slovanov z Ázie do Európy v 5. stor.

[37] Jornand. De Gothor. orig. c. 5.

[38] Jornand. c. 23.

[39] Procop. Bell. Goth. 1. II. c. 15. p. 421 — 422. ed. Par.

[40] Procop. Histor. arc. c. 18. p. 54. 55.

[41] Procop. B. G. 1. IV. c. 4. p. 573.

[42] Rozumej: v obďaleč rozostavaných domoch, ako to ešte až podnes možno vidieť u Bulharov, zadunajských Srbov a Lotyšov.

[43] Procop. B. G. 1. III. c. 14. p. 498.

[44] S tým súhlasia výpovede pozdejších svedkov, napr. nemenovaného zemepisca Bavorského okolo r. 890: Sittici… regio inmensa. Stadici… populus infinitus. Zeriuani, quod tantum est regnum, ut ex eo cunctae gentes Sclavorom exortae sint etc. (Pozoruhodné to výrazy o jednotlivých vetvách a národoch slovanských.) Tiež krakovského biskupa Matúša v liste Bernardovi Klarevallskému ok. 1150: Gens Ruthenica multitudine innumerabili ceu sideribus adacquata… Ruthenia quae quasi est alter orbis etc.

[45] Fredegar Chronic. c. 18. „Samo in Sclavos cognomento Vinidos perrexit.“ c. 67. „Sclavi cognomendo Vinidi.“

[46] Jonas Vita s. Columbani c. 53. „Ei cogitatio in mentem ruit, ut Veneticorum, qui et Sclavi dicebantur, terminos adiret, caecasque mentes evangelica luce illustraret.“

[47] S. Bonifacii Epist. ad Athelbaldum in Serrarii Bibl. max. patrum Ludg. 1677. T. 23. p. 77. „Et Venedi… tam magno zelo matrimonii amorem mutuum servant, ut mulier, viro proprio mortuo, vivere recuset.“

[48] Hormayr Herzog Luitpold. S. 24.

[49] D. Ludov. 846: In terra Sclavorum… qui vocantur Moinvinidi et Ratanzvinidi (na Mohane a Radnici). „Sive Bojoarii, sive Sclavi vel Vinades.“ Hormayr 1. c. p. 57.

[50] Böhmer Regesta chron. dipl. Frkf. 1831 — 33. 4. 2. č. Raumer Regesta Histor. Brandenb. Berl. 1836. 4. Leutsch Markgraf Gero. Lpz. 1828. 8. Koch-Sternfeld Beiträge I. 17. 166. Wersebe Beischreib. der Gaue an der Weser. 1829. 4.

[51] Legiones militum duxit (caesar Otto III.) in Sarmatas, quos ea lingua Guinidos dicunt. Bibl. max. patr. T. 17. Gerberti ep. XCI.

[52] Barrington The Anglo-Saxon version from the historian Orosius by Aelfred the Great Lond. 1773. 8. S. 19 — 21 Porov. Schlözer’s Nestor II. 67 — 68.

[53] Dahlmann’s Forschungen Bd. I. S. 422 — 430.

[54] Langebeck T. II. p. 36. Voigt Gesch. Preussens I. 208. Werlauff Symbolae ad geogr. med. aevi e mon. Islandicis Havniae 1821. 4. p. 10. „Pulinaland, Vindland er vestast nest Danmork,’ p. 15., Saxland ok Vinland (Vindland).“

[55] Bergmann Fragm. e. Urk. d. alt. liefl. Gesch. Riga 1818. 8. p. 25. Voigt I. 208.

[56] Ruhs Gesch. Schwed. Bd. I. S. 96.

[57] Snorro Tryggwasons Saga c. 15. p. 227. Kanngiesser Gesch. Pommerns I 38. 53.

[58] Pischon’s Weltgesch. in Tafeln II. 12.

[59] Wandalus Wint. Zlouenin Cod. mus. Boh. [1102] p. 359. col. 3.

[60] Hofmann Althochd. Glossen Bresl. 1826 s. h. v.

[61] Raumer Reg. Brand. I. p. 121. No. 669. In Poloniam, Slaviam et Bohemiam, nemecky preložené zu Winden, zu Poland und zu Behem. Podobne v Stendale ulica r. 1475 Slavorum platea, a tá istá r. 1567 nemecky Wenden-strasse.

[62] Hojnejšie príklady používania mena Winde, Wende prednesieme v pokračovaní diela napr. § 8. č. 15, § 28. č. 1, § 36. č. 1, § 38. č. 1, § 40. č. 1, § 42. č. 1, § 43. č. 3, § 44. č. 1, porov. § 18. č. 5.

[63] Plin. Histor. natur. 1. IV. c. 13. § 97.

[64] Tacit. German. c. 46.

[65] Ptolem. Geogr. 1. III. c. 5.

[66] Vaillant Numism. Imper. Romanor. Par. 1694. 4. T. II. p. 351. Ej. Numism. aerea Imper. Paris. 1697. T. II. p. 220 — 221.

[67] Tabula Peutigeriana, ed. Scheyb. Vindob. 1753. Fol. segm. 5. 8.

[68] Ako ďaleko siahajú smelo do sveta vystrelené a farbou dôvodnosti prilíčené podobné bludy a scestnosti, ktoré ako nejaká nákaza zavádzajú do omylov mnohých iných, inak triezvych a dômyselných skúmateľov, dokáže aspoň jeden tu uvedený príklad. Ctihodný bádateľ a dejepisec K. W. Raumer, nepochybne i sám spojený s týmto novým učením o novosti Slovanov v Európe, medziiným o Slovanoch poznamenal, „že u Nemcov pôvodne nebolo otroctvo a chlapstvo, a ani od nich neprešlo k Slovanom, ale že ich vraj Slovania z Ázie so sebou priniesli!“ Raumer Chur-Mark Brandenb. str. 13.

[69] Dobrovský Ueb. d. ält. Sitze der Slawen in Európa v Monse Landesgesch. d. M. Mähren Bd. II. S. XVII — XX.

[70] Dobrovský’s Vorr. zu Tomsa’s böhm.-deutsch-lat. WB. S. 17.

[71] Dobrovský ’s Lehrgebäude der böhm. Sprache Vorr. S. III.

[72] Dobrovský ’s Gesch. d. böhm. Sprache u. Liter. 2. Ausg. S. 8. 9.

[73] Pravdivý a správny je súd významného skúmateľa Lehrberga o Tacitovi: Tacitus pripisuje Sitonov ku Germánom, ba dokonca k nim pripája aj Aestov, no vo veci iných národov väzí v neistote, pretože jeho zámer pri skúmaní bol vlastne celkom iný, než roztriedenie národov podľa jazyka a ich príbuznosti (ethnographische Classificationen). Lehrberg’s Untersuch. zur Gesch. Russl. 1816. 4. str. 209.

[74] Dobrovský Slovanka I. 26. Vernejšia je správa Henningova, že oni menovali svoju reč slivenstja, t. slovenská, lebo v nárečí týchto Drevanov tak ako v maloruskom nachádzame prvozvuk o už často premenený do pazvuku i, napr. slivi n. slovo, tipa n. kopa, nic n. noc atď.

[75] Výstižné a dôrazné Thunmannove slová, prednesené vzhľadom na Varjagov čiže Rusov a Švédov, platia s premenou mien aj v našom prípade: „Die Finnen nennen sich nicht Finnen, sondern Suomi; die Wlachen nennen sich Rumunje; die Lappen nur Same oder Sabme. Kein Deutscher nennt sich Niemec; kein Este Tschud. Aber wer wird dadurch beweisen, dass die Tschuden keine sind; dass man die Niemci unrecht für Deutsche hält; und dass Leute, die sich selbst Suomi nennen, nicht anderswo auch Finnen heissen können? So beweist kein Kritiker, kein Geschichtgelehrter nicht.“ Untersuch. üb. östl. Völker S. 375.

[76] Do počtu týchto jeho poblúdení kladieme aj neodôvodnené a takého muža celkom nehodné zapieranie pôvodnosti a presnosti snemov, zlomku ev. sv. Jána atď.

[77] Vzhľadom na Venedov je isté, že nebohý Dobrovský bol len ohlasom J. Ch. Adelunga, ktorému v histórii veľmi dôveroval. Nesprávnu Adelungovu domnienku o Venedoch a Slovanoch možno čítať ako inde, tak aj v jeho Mithridatovi II. 654 — 655.

[78] I starí Holanďania menovali našich Slovanov Vendami a ich zem Windischland. Pozri letopis Eggerika Beningu (zomrel 1562) a Casp. van den Ende Gazophylace 1654. 4. Rovnako Dáni namiesto latinského výrazu Slavi používajú slovo Vendi, napr. Duck Wende, t. dux slavonicus, u Stephania (zomrel 1650) a i.

[79] Vzhľadom na miestne mená Wendisch v markách hovorí Riedel (Mark Brandenb. II. 8.): Noch jetzt kennt man in der Altmark ein Wendisch-Apenburg, ein Wendisch-Bodenstedt, ein Wendisch-Brome, ein Wendisch-Horst und ein Wendisch-Langenbek, und in dem Landbuche Ks. Karl IV. 1375 heissen die Dörfer Gross-Bierstädt, Klein-Chüden, Klein Gischau und Klein-Gravenstädt: Wendeschen Bierstäde, Wendeschen Gifthorn und Wendeschen Grauenstede. Auch gab es ein Wendisch-Wenznow bei Anlosen, Urk. v. J. 1319, Wendisch-Wustrow bei Apenburg, Urk. 1361, welches so zum Unterschiede von einen andern Wustrow hiess an dem Drömmling auf der Heide [1473]. Man hat nur dem Namen derjenigen Orte die nähere Bezeichnung durch das Wort Wendisch hinzugefügt, in deren Nähe sich gleichnamige von Deutschen bewohnte Orte befanden, von denen man jene zu unterscheiden suchte. Der geringste Theil der wendischen Orte hatte diesen Beisatz.

[80] Aké rozšírené je to pomenovanie a ako hlboko tkvie v národe, ukazuje príklad jednotlivých prastarých nemeckých osád uprostred Slovákov v Uhrách, akými sú Dopšina, Metzenseif a i., v ktorých okolitých Slovákov ešte stále nazývajú Binden, Bindische a ich jazyk bindische Sprache. Porov. Bartholomaeides Memor. prov. Csetnek Neosol. 1799. 8. p. 46. Ej. Not. com. Gömör. Leutsch. 1808. 4. p. 103. 547. Abkunft d. Slaw. S. 62. Kollár Rozpravy str. 260. V tej istej krajine sa nachádzajú mestečká a dediny Winden, Windischdorf (maď. Tótfalu t. Slovenská ves), Windischprona, Windischlitta, Windischnussdorf, Windschendorf (maď. Tótfalu), ba dokonca aj v Sedmohradsku Wendau, Windau atď., Nemcami podľa Slovanov tak pomenované. Hoci teraz už Nemci Čechov a Poliakov nenazývajú Vendami, že sa to však kedysi robilo, je isté. V nadačnej listine vratislavského biskupa Tomáša II. r. 1295 Wendischborau sa menuje „Borow polonicale.“ Takých príkladov je mnoho. (Worbs Archiv II. 12. Bandtkie Dzieje król. polsk. 3. vyd. I. 33) V Otherovom cestopise sa hovorí, že Visla vychádza z krajiny Vendov; a Thiodulf u Snorru Sturlesona nazýva ruských Slovanov východnými Vendami, Albericus (1241) a iní nazývajú Čechov Vindami.

[81] Tieto slová sa v rozličných prameňoch píšu nerovnako, niekde Wene, Wenelainen, Wenelaiset atď., niekde Wenne, Wennelainen, Wennelaiset atď., inde zasa Wänä, Wänäjä, Wänälaeinen, Wänälaiset atď., čo sa vysvetľuje množstvom a rozdielnosťou čudských nárečí. Podľa Sjögrena, najväčšieho znalca čudských jazykov, Čuchonci vo Finlande menujú ruskú zem Wenäjänmaa, č. Wenäänmaa, t. zem Venov. (Mém. de l’Acad. des sciens. de St. Pét. VI. ser. T. I. p. 303). Slovíčka mees, maa znamenajú muž, zem, sg. -lainen, pl. -laiset je zakončenie prídavných mien rodových (adj. gentil.). Porov. Tatiščev Istor. ross. I. 369. § 1. 490. Thunmann Dissert. de Stavanis in Act. soc. Jablon. T. IV. a. 1774. p. 68. Geijer’s Gesch. Schwedens Bd. I. S. 36. Sjögren 1. c. Hupel’s Ehstn. Spr. und W. B. s. v. Wenne.

[82] Tatiščev Istor. ross. II. 353. pozn. 14.

[83] Porov. Strahlmann’s Finn. Sprachlehre S. 9. — Toto vysúvanie spoluhlásky d je najrozšírenejšie v karelskom a oloneckom nárečí. Sjögren v Mem. de l’Acad. des. sc. de St. Pét. VI. ser. T. I. p. 279.

[84] Sem patria mnohé miestne mená v Estonoch, napr. Wenno mois (Wenden), Wonno (Wendau), Wennefer, t. Vendov sídlo č. ves. (porov. Kire-fer, Runa-fer, Werre-fer, Tabbi-fer atď.), Venja namiesto Vanaj, pripomínané v Sof. Vremen. I. 295 a i.

[85] Niektorí, menovite Lelewel, Ossoliński a i., vzťahovali na Vendov aj meno Wedda čiže Widsemme, čo je však neisté. Stender vo svojom slovníku slovíčkom Widsemme (podľa neho stredozemie) tlmočí meno Livland. Lelewel hovorí, že Livony sa podnes u Lotyšov nazývajú Vedda. Parrot meno Widsemme pripisuje Lettlandu. Lelewel Rzut oka na dawność lit. narod. Wilno 1808. 8. str. 23. Parrot Vers. ub. Liven, Letten u. Esten. Bd. I. S. 5. — Mesto Venden v Livonoch nazýva sa lot. Zehsen. — Z vyššie vyložených dôvodov je už ľahké usúdiť, ako veľmi zblúdili tí, ktorí predpokladajú, že pod menom Venedov sa u Grékov a Latiníkov rozumejú Litvania a Lotyši, čo sa medzi inými Gramatinovi na mysli zvrtlo. (Slovo o polku Igor. M. 1823. str. 105) Litvania a Lotyši Nemcom a prostredníctvom nich aj Rimanom boli od nepamätných čias známi pod zemepisným menom Aestov, t. východčanov (§ 19.). Jornandes, ktorý dobre poznal jedných i druhých, nie Litvanov a Lotyšov (ktorí sa u neho nazývajú Esti), ale Slovanov menom Vindov podelil. Severnú Germániu na západ od Odry po usídlení sa v nej Slovanov nazvali Nemci Windland, nie Estland alebo Lettland, Letauwen, hoci tieto mená boli vtedy už Nemcom dobre známe, na dôkaz, že u nich sa meno Vindi nedalo odlúčiť od Slovanov. V oblasti celej starožitnosti nenachádzam ani jediné isté svedectvo, žeby Litvania niekedy niekým boli označení ako Vindi. Heinrich Lotyš, ktorého svedectvo ako rodáka a obyvateľa toho pobrežia má tu najväčšiu váhu, na niekoľkých miestach svojej kroniky výslovne a iste rozoznáva Lotyšov č. Litvanov, Nemcov a Vendov ako tri rozdielne národy. (A. 1205. p. 44. A. 1224. p. 173. 174.) Učený Lelewel uznal ten rozdiel za správny (Rzut. oka 21 — 22); je nám preto čudné, že na inom mieste sa zasa rozkolísal a starých Venedov vyhlásil za predkov Litvanov. (Wiadomość o narodach str. 21). Učeným skúmateľom sa musí dovoliť vyslovovať domnienky, aj domnienky však treba stavať na rozumných dôvodoch.

[86] Adelungova a Hallingova námietka, že Slovanov nemožno odvodzovať od Venedov preto, lebo meno Venedi je čisto nemecké a miestne, od vody odvodené, a preto sa môže vzťahovať na každý prímorský národ je skutočne smiešna a nezmyselná. Predovšetkým nikto neodvodzuje Slovanov od Venedov iba kvôli menu, ale kvôli iným podstatným dôvodom, svedectvám Jornanda a výrokom celej starožitnosti (porov. 5 — 14 tohto §), mam a nepravda je aj to, žeby slovo Winde, Wende bolo iba nemecké, pretože sa nachádza takmer vo všetkých indoeurópskych jazykoch, aj v staroslovanskom (porov. rieka Ondava atď.), a je neisté, žeby všade znamenalo vodu lebo napr. v Indii sa veľké pohorie nazýva Vindhaja a v Hispánii podľa Ptolemaia bola niekedy hora Vindius menovaná (porov. § 8. č. 15.), napokon, dajme tomu, že je to cudzie slovo a miestne meno, čo je na tom divného, ak Kelti a Nemci pomenovali Slovanov keltonemeckým menom a slovom?

[87] Čo z týchto správ pochádza pôvodne od Kassiodora, ktorého stratené dielo o Gótoch Jornandes miestami skrátil, miestami rozšíril, naskrze nemožno určiť.

[88] Procop. B. G. 1. III. c. 14. p. 498.

[89] Boli pravdaže vykladači, a sú ešte aj podnes, ktorí to meno od slova sporý, sporiť, al. zbor, zboriť (snemovať) odvodzovali, a tým musíme túto detinskú zábavku dopriať.

[90] Butkov (Vjest. Evr. CX. 275) vysvetlil meno Spori z arménskeho jazyka, t. Troglodytae, jamníci, odkryl slovanskosť Herodotových Saspirov a určil prvotné sídla Sporov č. Slovanov v severnej čiže kaukazskej Arménii. Aké šťastie!

[91] Dobrovský Ueb. d. Urspr. Namens Čech in Pelzel’s Gesch. v. Böhm. 1782. 1817. Bd. I. Vorr. S. XII. Abhandl. e. Privatges. in Böhm. Pr. 1784. VI. S. 280. Monse’s Vers..e. Landesgesch. v. Mähren Bd. II. S. XVI. Bemerk üb. Serben in Engel’s Gesch. v. Serbien S. 157. Časopis vlast. múzea v Pr. 1827. zv II. str. 8. — V tom zmysle sa vyjadril i Schlözer Nest. II. 74. Ein seltsamer Einfall, einen alten Namen der Nation aus dem Griechischen zu erklären. Vielleicht steckt der Name Srbi (Serbier) darin. Wenn der Grieche diesen ihm unaussprechlichen Ton hörte, so wie ihn noch jetzt der Böhme (und der Serbe selbst) ausspricht; so konnte ihn er sich wohl einbilden, etwas wie Spor zu hören.

[92] Plin. H. N. 1. VI. c. 7. § 19.

[93] Ptolem. Geogr. 1. V. c. 9.

[94] Const. Porph. De adm. Imp. c. 9. 32. 33. Porov. nižšie § 28. č. 3. § 31. č. 1. § 38. č. 2.

[95] Hormayr’s Archiv 1827. Nr. 49. Ten istý: Herzog Luitpold S. 24. Porov. vyššie § 6. č. 14. pozn. 13.

[96] „Sarmate… Sirbi tum dicti a serendo id est quasi sirbntiu.“ Cod. Mus. boh. p. 303. c. 3. „Sarmathe populi Zirbi.“ ib. p. 471. c. 1. Na treťom názov túlavých a nepravých mníchov východných krajín Sarabaitae vykladá mylne národným menom Srbov: „Sarabaite proprie currentes vel sibi viventes Zirbi.“ ib. p. 302. c. 2.

[97] Títo spisovatelia pokladali pravdaže mená Winde a Vandal za totožné, a preto aj týchto Srbov premenovali, porov. Kuthenovu kron. u Veleslav. predh. str. XLV. 12. 15. Plácelovu Hist. židovskú na str. 447 a v reg. pod. sl. Srbi. Buchholcerov Reg. hist. prel. Petřkom na 1. 406, 439, 451, 486, 530, 1154, 1549 a i.

[98] „Die Aenlichkeit des Namens der lausitzer Sorben od. Serben und der illyrischen Serben ist nicht zufällig, sondern stammt aus uralten Zeiten her. Unter diesem Namen waren beide Ordnungen der slawischen Völker, ehe noch der allgemeine Name Slawen aufgekommen, ehedem begriffen.“ Dobrovský vo Wien. Jahrb. der Liter. Bd. XXXVII. S. 1 — 28.

[99] Dobrovský Ueb. d. Ursp. des Namens Čech in Pelzel’s Gesch. v. Böhm. Bd. I. Vorr. S. XII — XIV.

[100] Nižšie (§ 10. č. 10. 11.) určíme s najväčšou pravdepodobnosťou meno Slovanov u spisovateľa 2. stor. po Kr. Avšak tu, na počiatku diela, nám treba sústavu svojich starožitností stavať na istote, nie na pravdepodobnosti.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.