Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti I


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov

Článok II. Sídla a deje starých Slovanov

§ 8. Najstaršie svedectvo o Vindoch

1. Z predchádzajúceho pojednania sme nadobudli, pokiaľ možno, dokonalé presvedčenie o tom, že predkovia Slovanov bývali pod menami Vindov a Srbov, prvým cezpoľným, druhým domácim, od prastarých čias v zatatranských krajinách a iných krajinách severnej Európy. Zostáva nám, aby sme už samé svedectvá starých historických prameňov o týchto Vindoch a Srboch v celej ich podstate a závažnosti predostreli obšírnejšie a ich starostlivo a všestranne zvážili. Najstaršie stopy Vindov na baltickom pomorí, v susedstve Gutónov a iných usadených národov sa skrývajú v šere a nepamäti nedosiahnuteľnej dávnovekosti. Obchod s jantárom u niekdajších Feničanov a Grékov vrhá prvé svetielko na tieto severné krajiny a teda aj na Vindov. Tento vzácny plod zeme sa dobýva už od starodávna, tak ako až podnes, na pruskom brehu, menovite v Sambii či Samlande, a odtiaľ sa vyváža do východných krajín, kde sa používa ako na rozličné šperky a okrasy, tak osobitne aj na kadenie v chrámoch. Už v spisoch Hesioda [750 — 700 pred Kr.],[101] ak veríme Hyginovým slovám, bola zmienka o jantári; ale ten ešte vtedy nepochybne nepochádzal z Prús, ale z iných východných krajín. Naproti tomu pravdepodobne už za čias Tálesa [ok. 600 pred Kr.], no určite za čias Aischyla [490 pred Kr.], Sofokla [449 pred Kr.] a Euripida [449 pred Kr.] ho dostávali Gréci z tejto severozápadnej strany Európy, čo je zrejmé z rozličných domnienok o jeho pôvode vymyslených týmito básnikmi, čomu nasvedčujú aj slová súvekého dejepisca Herodota [456 pred Kr.]. Ten vyslovene hovorí,[102] že ako cín, tak aj jantár bol dovážaný ku Grékom za jeho čias z najzadnejších končín Európy, hoci o položení samej tej vlasti, v ktorej sa vlieva rieka Eridanus do Severného mora, nič podrobnejšie povedať sa neodvažuje, a skoro má v podozrení, že meno tejto rieky nie je grécke.[103] Neskoršie, okolo r. 320 pred Kr., grécki osadníci v meste Massilii na brehu Galie, založenom asi r. 600 pred Kr., ktorí viedli s Feničanmi kupecký obchod, vyslali svojho významného a učeného krajana Pythea na zvláštnej lodi až do pruských končín s tým cieľom a koncom, aby im priniesol o týchto vzdialených krajinách hodnovernú správu. Pamiatka tejto jeho cesty sa zachovala v spisoch Grékov a Rimanov, menovite Strabóna a Plínia,[104] podľa ktorých ten istý Pytheas našiel na pruskom brehu Gutónov, národ germánsky (posledné dve slová sa však zdajú byť len prípiskom Plínia), zbierajúcich drahocenný jantár a predávajúcich ho ďalej susedným Teutónom.[105] V neskorších časoch, keď Rimania, vedúc s Nemcami dlhotrvajúce vojny, nadobudli úplnejšie a lepšie vedomosti o týchto severných krajinách, najmä dvaja ich vynikajúci spisovatelia, Plínius a Tacitus, starobylé svedectvo Pythea o dobývaní jantáru a kupčení s ním, novými správami potvrdili a rozšírili. Avšak predsa len o zmysle niektorých slov Pythea, najmä o výklade zemepisných mien, medzi starými spisovateľmi, uvedených podľa Pythea, panuje nejednotná mienka a medzi novšími učencami sa o tom až doteraz vedie mnohonásobný spor.[106] Pretože dôkladnejšie rozobranie a rozhodnutie celého tohto sporu k nášmu predmetu a predsavzatiu vôbec neprináleží, ostaneme tu na krátkom vyložení toho, čo ako prínos najsvedomitejšieho a všestranného skúmania o tomto predmete je všetkými poprednými skúmateľmi uznané za pravé a všeobecne prijaté.[107] Podľa toho je teda pravdepodobné, že už za čias Tálesa [600 pred Kr.] a isté, že za čias Aischyla, Sofokla a Herodota [490 — 449 pred Kr.] sa dostával jantár z krajín ležiacich na pruskom pomorí do krajín východných, menovite do Fenície a Grécka, a že tento obchod s jantárom sa viedol aj za panovania Rimanov až do konca 4. stor. Toto kupectvo sa uskutočňovalo troma cestami. Prvá, ako sa zdá, najstaršia cesta viedla od brehu mora Baltického cez nepoznané zeme vnútorných zatatranských krajín, hádam po riekach Pregle a Pripeti, alebo po Visle, Bugu a Pripeti, alebo napokon, čo je však najpravdepodobnejšie, po západnej Dvine (Eridane alebo Rudone) až k rieke Dnepru, a po nej cez kraje podmanené Skýtmi až ku gréckym osadám na brehu Čierneho mora, menovite k Olbii, založenej tam už okolo 655 pred Kr.[108] Touto cestou dostávali tento plod Skýti, u ktorých sa nazýval sacrium,[109] a iní Aziati už v najstaršej dobe: touto cestou sa okrem jantáru dovážali k čiernomorským Grékom aj kožušiny a obilie. Druhá rovnako prastará kupecká cesta sa tiahla rovinami dnešného Poľska, cez Tatry, údolie Váhu, Panónie až k moru Adriatickému: mestá Calisia (dnešný Kališ), Carrhodunum (neďaleko Krakova), potom Celemantia a Carnuntum v Panónii boli hlavné stanoviská na tejto ceste. Je isté, že už za čias Herodota, ako aj dlhý čas po ňom, sa obchod s jantárom uskutočňoval touto cestou. Po nej sa dostal aj onen rímsky, cisárom Nerom [54 — 55] vyslaný rytier z mesta Carnuntum do nadvislianskych končín a na baltické pobrežie.[110] Tretia, západná cesta smerovala cez nemecké krajiny do Galie, menovite do Massilie. Po nej sa vyvážal jantár z baltického okolia najprv po mori až k ústiu Odry alebo Labe, alebo, tak ako neskôr, do Šlezviku, a odtiaľ sa dodával po suchej zemi alebo po riekach až do Massilie, kde ho kupovali Feničania a Kartáginci a bol prevážaný do východných krajín. Tento výnosný obchod, ako sa už uviedlo, dal Massilianom príčinu na vyslanie Pythea pre lepšie vyskúmanie tých krajín, odkiaľ pochádzal ten drahocenný plod. Žeby sa sami Feničania so svojimi loďami plavili až k pruským brehom, ako sa predtým skoro otvorene hovorilo, nie je pravdepodobné a nemôže byť ani dostatočne doložené.[111] Tak teda už v tej najstaršej dobe bola kvôli jantáru spojená severozápadná oblasť Európy s východnou, ako aj s Áziou, troma kupeckými cestami; a všetky tieto cesty sa dotýkali aj venedských národov, usadených za Tatrami, buď prechádzali ich prostriedkom, ako je isté o prvých dvoch, buď sa ich týkali aspoň postranne, ako sa o tretej, z baltického brehu a z venedskej zátoky tiahnúcej sa do Massillie, možno domýšľať. Lebo hoci v správe Herodota a v podaní Pythea meno národa Venedov nie je vyslovene doložené, predsa však, ak porovnáme všetky svedectvá starožitností o tomto predmete nestranne a uvážene, nemôžeme vôbec pochybovať o tom, že už v tej dobe, teda za čias Aischyla, Sofokla a Herodota [490 — 449 pred Kr.], venedské národy bývali vedľa iných národov za Tatrami a pri Baltickom mori. Gréci od nepamäti vedeli, že jantár pochádza zo severu, z krajiny Venedov, v ktorej vteká rieka Eridanus do Severného mora.[112] Táto povesť nemohla byť vymyslená ani neodôvodnená, pretože sa zhodovala aj so sídlami, aj s menom Venedov, o ktorých vieme z neskorších hodnoverných svedectiev, že tu bývali od nepamäti. Ale táto povesť, nepochybne zištnými a lakomými kupcami chytrácky krytá, tajená a spotvorená, nebola všetkými ani všeobecne rozšírená, ani náležite pochopená. Herodotos, ako sme naznačili, o Venedoch na Baltickom mori nič istého nevedel,[113] iní, ako hneď uvedieme, týchto Venedov pomiešali a poplietli s adriatickými. To jediné zostalo v pamäti Grékov: že jantár pochádzal kedysi od národa Vendov, že sa zbieral na brehu Severného mora, do ktorého vteká rieka Eridanus. Zabudnutie týchto Venedov potom mohlo nastať alebo pre vtlačenie sa iných národov medzi nich, menovite Skýtov na Čiernom mori, Keltov nad Dunajom, Tatrami a Dnestrom a Nemcov nad Vislou, alebo, čo je pravdepodobnejšie, opanovaním jantárového brehu škandinávskymi Gutónmi čiže Gótmi a odsunutím Venedov od neho. V obidvoch prípadoch musel s nimi prestať bezprostredný obchod, takže napokon sa celá tá vedomosť o nich premenila na rozprávku. Už Aischylos a Euripides si splietli rieku Eridanus s Rodanom v Galii.[114] Iní, zaznamenajúc v tomto podaní zreteľné stopy istej pravdy, usudzovali, že túto vec vysvetlia, keď ju prenesú na Venedov pri mori Adriatickom. Urobil tak už Skylax [390 — 360 pred Kr.], a tak aj mnohí iní po ňom. Ale neskôr, keď Gréci a Rimania nadobudli znovu lepšie vedomosti o tejto severnej krajine, preukaznosť tejto domnienky bola zjavná: a tak sa navrátili zase k správnemu jantárovému brehu. Pretože však susediaci Venedi už v tom čase neboli pánmi tohto brehu a tento obchod už viac nešiel cez ich ruky, z toho usúdili, že predsa v tomto podaní musela byť reč o adriatických Venedoch a že teda títo museli byť iba priekupcovia tohto plodu.[115] Zdržiavajúc sa všelijakých iných úvah nad touto zmätenou a neodôvodnenou neskoršou domnienkou Grékov a Rimanov, to jediné tu pripomenieme, že tak ako dodnes, tak nepochybne už ani za starodávna neboli plody nenáležite podľa ich priekupníkov menované, ale podľa ich vlasti a pôvodcov, že teda pôvod jantáru určite starožitní nevyvodili od adriatických Venetov, kde sa nikdy nedobýval, ale od baltických, u ktorých sa skutočne nachádzal. Pravdepodobne starožitní nevyvodili cín ani od Feničanov, ani od Kartágincov, ktorí ho dovážali; ale od kassideritských ostrovov, aj keď málokomu známych, odkiaľ vlastne pochádzal. Akokoľvek teda neskorší Gréci a Rimania, vykladajúc ono starodávne podanie o venedskom národe a o jeho rieke Eridanus, rozlične váhali a mýlili sa, to predsa vždy zostane zreteľnou a neomylnou pravdou, že aj jantár, aj Venedi, ktorí ho zbierali od napamätných čias, boli známi Grékom a že tí sa určite z juhovýchodnej časti Európy zoznámili s týmto plodom. Táto pamiatka bola taká stará a trvalá, že aj keď neskôr, dávno pred Kristovým narodením, za vtlačením sa cudzieho národa Gutónov či Gótov medzi Venedov, boli jantárové brehy už stratené, predsa Ptolemaios, vychádzajúci nepochybne zo starých prameňov, tieto brehy i brehy blízko ležiaceho mora nenazýva ani kodanskými, ani svévskymi, ani sarmatskými, ale venedskými.[116] — A toto je určite tá najstaršia pamiatka Venedov, praotcov neskorších Slovanov, usadených za Tatrami a na brehu mora Baltického, ktorú pri svedomitom a nestrannom skúmaní všetkých okolností s dobrým svedomím nijako nemôžeme zaprieť a žiadnym záludným mudrovaním vytrhnúť. Túto domnienku a náš výklad potvrdzuje aj takmer jednohlasná zhoda všetkých najpoprednejších skúmateľov našich starožitností, ako cezpoľných, tak aj domácich, z ktorých my tu, namiesto všetkých iných, chceme uviesť iba dve mená, dômyselného Schlözera a rozvážneho Surowieckeho.[117] Nachádzali sa síce, najmä v najnovších časoch medzi Nemcami aj takí mudráci, ktorí starobylosť Vendov na mori Baltickom zapierali — pretože o čo sa nesmie pokúsiť ľudský rozum či radšej nerozum? — uisťujúc, žeby pruské brehy, na ktorých sa dobýval jantár, boli pôvodne osídlené nemeckými Gótmi a až po ich vysťahovaní sa odtiaľ, asi na začiatku 3. stor. po Kr., opanované Venedmi, ktorí prišli zo severu. Táto domnienka, ako je márna a ako ničomná, každý sa ľahko dovtípi, aj keď je v starých dejinách severnej Európy iba povrchne skúsený, pretože sa z hodnoverných a zhodných svedectiev celej starožitnosti nepochybne dozvie, že ani Góti neboli pôvodní obyvatelia krajiny medzi Vislou a morom Baltickým, ale len prisťahovanci zo Škandinávska, ani meno zátoky venedskej nevzniklo až v 3. stor., avšak ho nachádzame už u Ptolemaia okolo r. 175, a ten ich bral do úvahy nepochybne už zo staršieho prameňa. Ak siahali teda niekedy osady zatatranských Venedov až k samému Baltickému moru a k jantárovým brehom, v ich držbe bola oblasť tohto drahocenného plodu, v ich rukách obchod s ním až do tých čias, kým ich silní podmanitelia a predchádzajúci skúsení plavci, nemeckí Góti zo Škandinávie odtiaľ nevytlačili a sami v držaní aj toho brehu aj obchodu so vzácnym jeho plodom sa neuviazali, čo sa muselo stať najneskôr v 4. stor. pred Kr., pretože r. 320 grécky plavec Pytheas našiel jantárové brehy už nimi osadené (porov. § 18. č. 2. 3.).[118]

2. Tak ako sám národ Venedov, od nepamätných čias v krajinách medzi Tatrami a Baltickým morom usadený, nikdy nebol z tých krajín vypudený, aj keď niektoré kraje a končiny tohto nesmierneho priestranstva svojich sídel iným z cudziny pribudnutým národom postúpil; tak aj meno Venedov, čiže podľa škandinávskej a čudskej výslovnosti Vanov, nikdy o tomto národe nevyšlo z používania, hoci za dlhý čas, totižto až do Plínia a Tacita, iba niektoré nezreteľné a neisté stopy tohto mena možno nájsť v gréckych a latinských spisoch. K takýmto prastarým zostatkom bežného používania tohto mena patrí podľa všetkej pravdepodobnosti aj jedno významné miesto čerpané zo spisov Timaea, náhodou zachované u veľmi usilovného zberateľa Plínia, síce dôležité, ale nešťastnou nezhodou rukopisov a ešte väčšou svojvoľnosťou vydavateľov nad mieru porušené, a preto takmer odcudzené vendským starožitnostiam. Timaeus, rodený Grék zo Sicílie, pôsobil okolo 280 pred Kr.[119] Jeho spisy, pre nás stratené, mal ešte Plínius v rukách a z nich vypísal nasledujúce miesto: „V tej strane (v Severnom mori) je viac ostrovov bez mena; z tých jeden, vzdialený na deň cesty od Skýtie, menovanej Bannoma, zaznamenal Timaeus, na ktorom na jar vlny vyhadzujú jantár.“[120] To slovko Bannoma, nachádzajúce sa takmer vo všetkých rukopisoch a starších vydaniach Plínia, prvý zmenil Harduin [1685], neviem, z akých príčin, na slovko Raunonia; hoci ani jedno, ani druhé sa s inými z toho istého Timaea vypísanými miestami u Plínia nezhoduje. Niekedy ten istý Plínius píše takto: „Pytheas hovoril, že pobrežie[121] mora, nazývané Mentonomon, je osídlené Gutónmi, germánskym národom, v dĺžke šesťtisíc honov; od neho na vzdialenosť plavby jedného dňa sa má nachádzať ostrov Abalus, ku ktorému vlny z jari prinášajú jantár, súc výlučkom zmrznutého mora; obyvatelia ho vraj používajú namiesto dreva na oheň a predávajú susedným Teutonom. Toto potvrdil aj Timaeus, ale ostrov menoval Basilia.“[122] Zase o niečo ďalej, na tých istých už spomenutých miestach, Plínius poznamenal, že tento ostrov nielen Timaeus, ale aj sám Pytheas nazývali Basilia, Xenofón Lampsacénsky potom Baltia a Mitridates Osericta.[123] Ako novší vykladači riešia tento spor, stotožňovaním všetkých štyroch mien ostrova, t. Abalus, Raunonia (namiesto Bannoma), Basilia a Osericta, o tom podrobnejšie hovoriť by bolo príliš obšírne a na náš cieľ nepotrebné: my, povedzme to krátko, zhodujeme sa s tými, ktorí namiesto Raunonia uvádzajú Bannonia, Bannomana, lepšie Bannoma, a to slovo pokladajú nie za meno ostrova, ale skýtskej zeme. Tak toto miesto uvádzal a vykladal uvážlivý Thunmann,[124] tak medzi inými uvažoval aj sám Harduin,[125] hoci on prvý to meno unáhlene zmenil na Raunonia, tak usudzovali najnovšie aj Barth a Wilhelm, pravda, nedovtípiac sa pravého zmyslu tohto slova.[126] Naše dôvody sú nasledujúce. Predovšetkým je zjavné, že ani jedno, ani druhé z týchto dvoch slov (Bannoma a Raunonia) nemôže byť menom ostrova, pretože ten istý ostrov sa nazýval podľa Pythea Abalus čiže Basilia (správnejšie Balthea), podľa Xenofóna Lampsacénskeho Baltia, podľa Mitridata Osericta, a práve tak aj sám Timaeus, podľa Plíniovho svedectva na inom mieste,[127] jeho meno písal Basilia (v rkp. aj Balthea), nie Bannoma.[128] Márne je neprirodzené a násilné stotožňovanie týchto slov a ich vykladanie zo všetkých jazykov,[129] iba jedno z nich môže byť pravé a pôvodné, a to podľa všetkej pravdepodobnosti meno Baltia zachované Xenofónom Lampsacénskym,[130] kým naproti tomu Osericta sa zdá byť najstaršie škandinávske meno Estónska, t. Austrriki. Potom z toho, čo predchádza, že totiž v tejto krajine sa nachádza viac ostrovov bez mena, je jasné, že hneď na to nasledujúce meno Bannoma nemôže byť názov ostrova; ináč nastane veľký a hmatateľný rozpor. Hovorí teda „niekoľko ostrovov nemajúcich mená“ a hneď nato „z tých ostrovov jeden“. Ak tie ostrovy nemali svoje vlastné meno, ako môže byť hneď na to jeden z tých istých ostrovov menovaný? Napokon všetok rozpor a nezmysel zmizne, ak pripustíme, k čomu nás vedie sama vec, že slovom Bannoma označoval Timaeus vlastne nie ostrov, ale priľahlú pevnú zem, a že len Plínius, nerozumiac dobre Timaeovej výpovedi a píšuc unáhlene, svojim neurčitým vyjadrením zmysel tohto miesta zatemnil. Ak okrem toho uvážime, že Timaeus pôvodne písal grécky a že teda treba vlastne čítať Bannoma, Vannoma,[131] tak pravý zmysel tohto miesta bude ľahko a zjavne určený, t. že ten ostrov ležal pred skýtskou zemou,[132] ktorá sa u tamojších obyvateľov vlastne nazýva Vannoma. Potom je už isté, že Vendi čiže Slovania sa nazývajú u škandinávskych a čudských národov Vannovia, Vanovia a vendská zem u Čuchoncov a Čudov Wanamaa, Wennemaa, Wenahenmaa atď., t. zem Vendov (porov. § 7. č. 13. § 8. č. 11.).[133] Je pravdepodobné, že sám Pytheas toto meno vendskej zeme počul z úst nemeckých a čudských obyvateľov a dal do svojich zápiskov, odkiaľ ho potom čerpal Timaeus, hoci mu dokonale nerozumel snáď už ani tento a omnoho menej Plínius. Čokoľvek určí v budúcnosti zdravá a nezaujatá kritika, oprená o svedectvo najlepších rukopisov, čo sa týka tohto slovka, buď potvrdí staršie čítanie Bannoma (t. Vanomaa), buď ho napokon zamietne, vždy zostane isté to, že ako v prvom prípade starožitnosť Venedov v zatatranských krajinách nadobudne nové dôležité svedectvo, tak v druhej veci tá istá starožitnosť založená na spoľahlivom základe iných hodnoverných svedectiev a na podstate historickej pravdy, takto nijakým spôsobom nebude otrasená a nepadne.

3. Pamiatka prepodivnej udalosti, t. príchodu Indov na pomorie Germánie ok. r. 58 pred Kr., zachovaná u dvoch vážených rímskych spisovateľov, síce záhadná a nad mieru nejasná, zasluhuje si tu aspoň krátke pripomenutie, najmä preto, lebo sa domnievame, že ak je správne naše vyloženie tejto veci, týmto spôsobom pribúda našim starožitnostiam nemálo svetla. Cornelius Nepos [29 pred Kr.], známy rímsky dejepisec, je ten prameň, z ktorého obidvaja spisovatelia, podajúci nám túto povesť, t. Mela a Plínius, čerpali svoju správu, avšak onoho pôvodný spis, v ktorom to bolo zapísané, nepohodou času sa zničil, a preto s udávaním svedectva jeho opisovačov musíme prestať. Píše o tom Mela týmito slovami: „Cornelius Nepos… pripomína, že Q. Metellus Celer rozprával, ako, keď on bol prokonzulom Galie, niektorých Indov dostal do daru od kráľa Baetov a ako, pýtajúc sa, odkiaľ by boli prišli do tých zemí, sa dozvedel, že boli zachvátení silnými búrkami z Indického mora a merajúc cestu odtiaľ až sem, napokon vystúpili na brehy Germánie.“[134] A Plínius: „Ten istý Nepos rozpráva o severnom oboplávaní zeme, že Q. Metellus Celer, kolega L. Afrania v konzuláte, v tom čase prokonzul Galie, dostal do daru Indov od kráľa Svévov, ktorí plaviac sa z Indie kvôli kupectvu, búrkami boli zahnaní do Germánie.“[135] Ľahko je domýšľať sa, akým vítaným predmetom bezhraničnej hĺbavosti učených skúmateľov starožitností, najmä Nemcov, sa stala táto neobyčajná správa a aké množstvo jalových domnienok z nej vzniklo. Háda sa o slove Baeti u Melu, lebo v niektorých rukopisoch sa uvádza aj Boti a Boii. Hoci výskyt Baeti, t. Batavi, sa zdá byť najodôvodnejší, však predsa, čo do zmyslu, možno pripustiť aj slovko Boji, pod ktorým sa rozumie vždy len národ sídliaci v Germánii. U Plínia sa bez rozdielu vo všetkých rukopisoch uvádza aj rex Suevorum. Hľadá sa tu spomenuté meno a obracia sa to na Ariovista, v čom, pravda, nemožno dosiahnuť úplnú istotu, hoci na tom veľmi záleží. Najväčší rozpor panuje pri výklade mena Indov pretože iní silou-mocou zdôvodňujú, že skutočne Indovia sa doplavili k brehom Germánie a Galie z dnešnej východnej Indie cez Ľadové more, nič sa neohliadajúc na vnútornú nepodobnosť tejto veci, ak už nie zázračnosť, iní majú týchto Indov za Baktrianov, Sogdianov a Samarkandov, ktorí sa dostali z Ázie do Baltického mora cez Čierne more a stredozemské ruské rieky, iní ich pokladajú za Britancov farebnej tváre, iní za Normanov, iní za Loparov, iní za Afričanov, iní za Američanov atď.[136] Tak túlajúc sa s nimi takmer po celom svete, žiadny z týchto učených, pokiaľ viem, sa doteraz nedotkol toho, čo je najbližšie a najprirodzenejšie. Nech skrátka dopoviem, som presvedčený, že buď Metellus a Cornelius Nepos sami celú túto rozprávku vymysleli, buď, ak sa naozaj táto udalosť zbehla, tu ide bezosporu o Vindov, obyvateľov baltického pomoria. Metellus a Cornelius Nepos sú navyše svedkovia dôležití a nepodozriví, aby iba pre túto správu mali byť vyhlásení za bájkarov a luhárov. Je pravdepodobné, že Cornelius Nepos túto povesť opísal bezprostredne zo slov samého Metella, muža v každom ohľade dôstojného a hodnoverného svedka. Quintus Metellus Celer bol r. 695 po založení Ríma čiže 58 pred Kr. prokonzulom Gálie. Z Melových slov je jasné, že on sa dôkladne vypytoval týchto nešťastných ľudí na vlasť a národnosť, a buď od nich samých, buď od Nemcov a Galov sa dozvedel, že zo svojho domova odplávali na lodiach, a to, ako Plínius vyslovene dokladá, z dôvodu kupeckého obchodu, čo je tu najdôležitejšou okolnosťou. Podľa starobylého obyčaja národov patrili koráby vyvrhnuté búrkami a vlnobitím na brehy obyvateľom a pánom tých istých brehov. Takýmto, hľa, právom sa dostali títo vindskí kupci do rúk germánskeho kráľa v Batávii, ktorý ich daroval Metellovi. Týchto ľudí, ako my tomu rozumieme, Nemci a Galovia vydávali za Vindov, Metellus, alebo až jeho vrstovník Cornelius Nepos, nevediac nič o baltických Vindoch a majúc hlavu naplnenú starodávnymi poňatiami o spojení Baltického mora s Čiernym, Chvaliským a Indickým veľmorom,[137] počul to, pravda, mylne, o Indoch východných. Takéto pomýlenie sa mohlo stať tým ľahšie, čím je istejšie, že vyslovenie spoluhlásky ν na začiatku slov u starých Germánov a Galov sa podobalo púhemu prídychu, ako skutočne v premnohých slovách západných jazykov ν zastupuje grécke a rímske h.[138] Tak sa stalo, že aj Marcianus Herakleota, alebo aspoň jeho prepisovač, hovoriac o Baltickom mori, namiesto Ουινδικον κολπον napísal ‘Ινδικον.[139] Čo sa stalo neskôr, nemohlo sa prihodiť aj skôr? Ak k tomu zvážime jednak nemožnosť alebo aspoň najväčšiu nepravdepodobnosť skutočného priplávania východoaziatských Indov ku germánskym brehom, jednak starodávne prebývanie veľkého kmeňa slovanských Vindov na baltickom pomorí a jeho zaoberanie sa kupectvom, ako vec aj bez tohto svedectva dostatočne presvedčivú, nádejám sa, že ľahko nahliadneme opodstatnenosť tohto nášho výkladu. Avšak ja rád nechávam každého skúmateľa pri jeho vlastnom úsudku, sám sa domnievajúc, že priplávanie Vindov na germánske brehy r. 58 pred Kr. je historická udalosť (factum), svedectvom Metella a Cornelia Nepota nado všetku pochybnosť povýšená a že pomiešanie týchto baltických Vindov s aziatskymi Indmi je omylom učeného vykladača zemepisu Cornelia Nepota, ktorým sa oná udalosť v samej svojej podstate nijako nevyvracia. To, že forma mena Vindi je pôvodnejšia aj staršia než Venedi, dokáže sa nižšie.

4. Meno Venedov, už v najranejšej starobylosti, kvôli jantáru, ktorý zbierali a predávali, tak ďaleko známe a slávne, sa v neskorších písomných pamiatkach Grékov a Rimanov vyskytuje iba zriedkavo. Pravda, národ Venedov, z jednej strany Gótmi a inými Nemcami úskočne prepadnutý pri ústí Visly a jantárovom brehu a hlbšie do stredozemia vtlačený (§ 18. č. 2. 3.), z inej potom strany Skýtmi a neskôr Sarmatmi aspoň čiastočne podmanený (§ 13. 16.), na juhu zase zovretý mnohopočetnými keltskými národmi v čase ich veľkého sťahovania v 4. a 3. stor. pred Kr. (§ 11. 17.), stratil trocha u iných vzdialenejších národov svoju závažnosť, a zostal im buď ukrytý, buď nejednoznačný, neovládajúc viac celé baltické pobrežie a nevedúc s nimi bezprostredný obchod a kupectvo tak často a slobodne ako inokedy. K tomu aj znalosť severných krajín Európy u Grékov a Rimanov zostávala stále kusá a nedokonalá, bez toho, aby nadobudla po mnohé stáročia od čias Herodota a Pythea až do čias Plínia a Tacita nejaké zreteľné rozšírenie. Až keď si svetovládni Rimania otvorili mečom cestu do vnútra severnej Európy, predovšetkým do Germánie, Panónie a Dácie, v tej dobe aj ostatné severné krajiny z toho dovtedajšieho mraku trochu na svetlo vynikli, ako toho môžu byť dôkazom spisy Plínia, Tacita a Ptolemaia, okrem mnohých iných. V tej dobe sa znovu objavilo aj meno zatatranských Venedov, bez toho, aby potom nikdy viac z obzoru zemepisných a dejepisných vedomostí nezmizlo. Vynikajúci a rozhľadený Plínius [79] je medzi spisovateľmi tejto epochy najstarší, ktorý nám vo svojej encyklopédii, históriou podstaty nazvanej, národné meno Venedov čisto a verne zachoval a určil ich sídla uprostred iných severných národov, hoci trochu nejasne. V opise končín severnej Európy, a menovite baltického pomoria, uvádza meno Venedov takto: „Hovorí sa, že niektoré tie krajiny (t. medzi Baltickým morom a Tatrami) až k rieke Visle sú obývané Sarmatmi, Venedmi, Scirmi, Hirrmi.“[140] Ak čítame toto miesto u samého Plínia, porovnávajúc ho s tým, čo predchádzalo a čo nasleduje, zmysel jeho a položenie tu menovaných národov sa nám ukáže jasnejšie a zrejmejšie. Zdá sa nám, že Plínius postupuje v tomto poradí mien od východu na západ až k Visle a Baltickému moru, takže Sarmati, ako sa to vie s istotou aj odinakiaľ, patria k východným krajinám, uprostred medzi nimi a medzi Scirmi a Hirrmi zaujímajú svoje sídla Venedi, a napokon od ústia Visly opodiaľ k severu na baltickom pomorí sedia Scirovia a Hirrovia.[141] O národe Scirov je z iných prameňov a svedectiev dostatočne dokázané, že boli odnožou Nemcov, podľa všetkej pravdepodobnosti mocných Sveonov čiže Normanov, usadiacich sa v starej dobe, vari zároveň s Gutónmi čiže Gótmi, na baltickom brehu, v dnešných Kuronoch a na Žmudi (porov. § 18. č. 8.). Ich meno sa často spomína aj po ich vysťahovaní odtiaľ ešte v 4. a 5. stor. v spojení s inými nemeckými národmi. To isté platí aj o národíku Hirrov, o ktorom sa Lelewel veľmi vhodne domýšľa, že jeho názov prešiel na pomoranský kraj Harria v Estónoch, hoci z toho ďalej mylne uzatvára, že ten ľud patril pôvodne k litovskému kmeňu, ktorý vraj vznikol z odnárodnených nemeckých Herulov.[142] Omnoho pravdepodobnejšie je, že títo Hirrovia boli praotcovia neskorších Herulov a že teda takisto ako ich bratia Góti a Scirovia sa na toto pobrežie prisťahovali zo Škandinávie, ako sa o tom nižšie (§ 18. č. 8.) bude hovoriť širšie. Nech je akokoľvek, svedectvo Plínia o sídlach veľkého a prastarého národa Venedov, uprostred medzi zámožnými Sarmatmi, panujúcimi na východe a Čiernom mori, a medzi malými národíkmi Scirov a Hirrov, usadenými na baltickom brehu, je jasné a bez akejkoľvek žiadnej pochybnosti, na čom samom sa zakladá podstata veci, o ktorej tu hovoríme.

5. Na konci 1. storočia [ok. 100 po Kr.] dômyselný rímsky dejepisec Tacitus, čerpajúci nepochybne z iných novších a hojnejších prameňov, ako ich mohol mať v rukách jeho predchodca Plínius, vo svojej knihe nazvanej Germania obrátil svoju pozornosť aj na vyššie a vzdialenejšie národy severnej Európy, a podal nám o nich niektoré, síce neobšírne, ale drahocenné správy. Nezastavujúc sa pri tom, čo nového sa uňho nachádza o národoch kmeňa nemeckého a čudského (finského), uvedieme tu z jeho spisu jedine to miesto, v ktorom hovorí o našich predkoch Venedoch tieto slová: „Či mám národy Peucinov, Venedov[143] a Fennov zaradiť ku Germánom či radšej k Sarmatom, sám som na rozpakoch. Hoci Peucinovia, ktorých niektorí nazývajú Bastarnmi, sa čo do reči, mravov, sídla a obydlia podobajú Germánom. U všetkých panuje nečistota, u veľmožov aj lenivosť. Miešajúc sa manželstvom so Sarmatmi, trochu sprzňujú svoje mravy. Aj Venedi prijali dosť mravov od týchto. Lebo všetky lesy a hory, koľkokoľvek ich vyčnieva medzi Peucinmi a Fennmi, prebiehajú pre získavanie koristi.[144] Avšak títo sa radšej pokladajú za Germánov, pretože stavajú aj domy, používajú aj štíty, aj sú zvyknutí na chôdzu, vynikajú rýchlosťou nôh, čoho všetkého vôbec niet u Sarmatov, tráviacich svoj život na vozoch a koňoch.“[145] Hoci jasnosť a dôraznosť tohto svedectva z dôvodu neistoty a váhavosti, v ktorej sa Tacitus nachádzal, pokiaľ ide o národnosť Venedov, je trochu zatemnená, avšak predsa len po dokonalom odstránení všetkej pochybnosti z tejto strany (§ 7. č. 9.) a po dokázaní slovanskosti starých Venedov (§ 7. č. 5 — 14.), platnosti a závažnosti tohto svedectva v našej veci nič viac nemôže ležať v ceste. A tak nám na tomto mieste nezostáva nič iné, len zmysel jeho slov v zemepisnom ohľade trochu úplnejšie vysvetliť. Sídla Peucinov a Fennov, uprostred ktorých Tacitus vykazuje miesto Venedom, sú nám známe dostatočne odinakiaľ. Peucini čiže Bastarni, národ pôvodne keltský, neskôr, ako sa zdá, dosť pomiešaný s germánskymi sťahovancami, a preto niektorými spisovateľmi vyhlásený za Nemcov, sídlili v horách dnešného Sedmohradska na pravom brehu rieky Dnestra, asi od dnešnej Bukoviny až dolu k Čiernemu moru a k ústiu Dnestra (§ 17. č. 10.). Fennovia čiže Čudovia od nepamäti sídlili v najzadnejších končinách severnej Európy, iba niektoré ich oddelené vetvy siahali z jednej strany po pobrežie Baltického mora, ďalej dolu až do dnešného Estónska, z druhej strany potom až do spojenia riek Volgy a Kamy; vnútorné zeme a krajiny okolo dnešných miest Novgorodu, Moskvy, Smolenska, Kyjeva, Ľvova, Varšavy atď., pokiaľ historické pamäti rozprestierajú na hustú tmu dávnovekosti nejaké svetielko, už v prastarej dobe, pravda, v ohraničení času, o ktorom tu hovoríme, neboli osídlené finskými čiže čudskými národmi (§ 14.).[146] Teda tu, v tomto nesmiernom priestranstve, boli za čias Plínia a Tacita sídla venedských národov, tu bola ich starobylá vlasť, mnohými národmi hrnúcimi sa zo všetkých strán obkľúčená a stiesnená, ale nikdy nebola úplne opanovaná a roztrhaná. Plínius určil miesto Venedom medzi Scirmi a Hirrmi na Baltickom a medzi Sarmatmi na Čiernom mori a v jednotlivých odnožiach sediacich v tej dobe na Dnepri i za Tatrami, Tacitus naproti tomu medzi Peucinmi čiže Bastarnmi sídliacimi v tej dobe v sedmohradských horách a medzi Fennmi v najzadnejších končinách severnej Európy, v Estónii, vo Finlande, na brehu hornej Volgy a Kamy, onen nám jednoducho ukazuje na hranice ich vlasti k západu a k východu, tento zase na hranice k juhu a severu. Podľa všetkých týchto dôvodov a znamení sa približne asi takto môžu určiť medze vtedajších sídel národa, známeho pod starým menom Venedov, počnúc od ústia Visly vedľa osád Estov (t. Litvanov) a iných menších národíkov, ako Scirov, Hirrov atď., cez dnešný Nemen, Žmuď, Livony, až do východných končín Baltického mora, odtiaľ severnou stranou neďaleko dnešného Novgorodu, okolo žriediel Volgy a Dnepra, na východ až takmer k rieke Donu, odtiaľ cez dolný Dneper k rieke Dnestru, a cez horný Dnester k horám Tatrám a k rieke Visle, a ďalej za Vislou až na rozhranie medzi ňou a Odrou. Na brehu východného mora v Estónii a v oblasti hornej Volgy Venedi susedili s Finnmi čiže Čudmi, na Done, Dnepri a Čiernom mori so Sarmatmi, ktorým boli podrobené aj niektoré vetvy Venedov, na Dnestri s Peucinmi čiže Bastarnmi, medzi Vislou a Odrou boli pomiešaní s Nemcami.[147]

6. Asi v polovici druhého storočia [podľa niektorých ok. 161, iných medzi 175 — 182] slovutný matematik, hvezdár a zemepisec Ptolemaios, zoberúc dohromady a usporiadajúc veľmi starostlivo všetky ako staršie, tak aj novšie správy o zemiach a národoch severnej Európy, zanechal nám obraz týchto krajín a etnografický popis národov omnoho úplnejší ako ktokoľvek iný z jeho predchodcov a nasledovníkov. Nemožno, pravda, zapierať, že v tomto neobyčajnom množstve mien národov a národíkov sa nachádza nemálo takých, o ktorých sa u iných spisovateľov nemožno dočítať ničoho, a ktorých sídla a národnosť nemôžu byť teda dostatočne určené. Avšak z druhej strany treba aj to s vďačnosťou uznať, že nám Ptolemaios vo svojej bohatej zbierke dochoval mnoho národných mien, ktoré dokonale rozobrané a usporiadané môžu prevýborne poslúžiť na vysvetlenie starožitnosti nejedného národa severnej Európy. To, že Ptolemaios čerpal z iných prameňov ako Plínius a Tacitus, a že tie isté staré povesti miešal s novšími správami, o tom niet medzi učenými znateľmi starožitností žiadnej pochybnosti. Dávno pred ním národ Sarmatov, pochádzajúci z médskeho kmeňa, sa po vyhynutí starých Skýtov medzi Dneprom a Donom, od Volgy hlbšie na západ vtlačil do Európy a rozšíril svoju vládu nad mnohými národmi tých istých krajín, teda nepochybne aj nad niektorými vetvami Venedov (§ 16. č. 2 — 11). Tieto národy, podmanené bojovnými Sarmatmi, takto stratili aj domáce a svoje vlastné meno, ako to býva, aspoň mimo vlasti a pred cudzozemcami názov panujúcich Sarmatov zatemnil mená služobných národov, a stal sa pomaly bežným menom krajín a národov medzi Volgou, Tatrami a Čiernym i Baltickým morom. Prenesením tohto mena iba v zemepisnom ohľade na celé to nesmierne priestranstvo severnej Európy v samej podstate, čo do rozličnosti tam obývajúcich národov, nie je nič zmenené. Ptolemaios si bol nepochybne aj sám dobre vedomý tejto rozličnosti národov, čo do pôvodu, jazyka a ich mravov, aj vyslovene ju uviedol, keď vo svojom popísaní európskej Sarmatie hovorí tieto slová: „V Sarmatii bývajú tieto preveľké národy (εθνη μεγιστα). Venedi po celej venedskej zátoke a za Dáciou Peucini i Bastarni a po celom pobreží Maeotu Jazygovia i Roxolani a vo vnútornej krajine za týmito Hamaxobiovia i Alani, Skýti.“[148] To, že tieto štyri hlavné národy nemohli byť vetvy jedného kmeňa, jednak sa rozumie samo sebou, jednak je dostatočne dokázateľné aj z iných historických svedectiev. Peucini a Bastarni, staršími pokladaní raz za Keltov, raz zase za Germánov, zdajú sa byť, ako sme už naznačili a na príslušnom mieste širšie dokážeme, pôvodne Kelti, neskôr po pribudnutí germánskych sťahovancov na Čiernomorie a Dnester snáď čiastočne ponemčení. Ich sídla v horách dnešného Sedmohradska, na východ až dolu k Dnestru, sú dostatočne známe odinakiaľ (§ 17. č. 10.). Jazygovia a Roxolani boli vlastní a pôvodní Sarmati a patrili podľa pôvodu, reči a svojich mravov k médskemu kmeňu. Hlavné sídla tohto bojovného a smelého národa boli síce, ako udáva Ptolemaios, na zátoke Maeotu, ale niektoré jeho pluky prenikli už omnoho skôr hlbšie a usadili sa čiastočne v Dácii a v dnešných Uhrách, čiastočne za Tatrami a uprostred Venedov, ktorých vláde bola podrobená aj veľká časť severných národov (§ 16. č. 5. 6.) Alani Skýti boli takisto ratolesť mohutných Sarmatov, ktorá v neznámej dobe, najpravdepodobnejšie v 1. stor. pred Kr. vyšla zo svojho pôvodného sídla medzi Donom, Volgou a Kaukazom, a usadila sa na ďalekom severe, blízko prameňov Volgy a Dnepra, ako na príslušnom mieste vyložíme (§ 16. č. 8 — 10.). Teda podľa toho, ohľadom na Plínia a Tacita, môžu byť sídla Venedov za čias Ptolemaia už určené podrobnejšie. Hoci Ptolemaios slovami „Venedi po celej zátoke venedskej“, ako i nasledujúcimi „vedľa Venedov su Gytóni“ a „na východ vedľa Venedov sú Galindi a Sudini a Stavani“, potom „ostatok zátoky venedskej držia Velti“, zdá sa, vymedzoval sídla Venedov na brehu Baltického mora príliš tesne, lebo predsa nie je možné, aby všetci Venedi vtedajšieho času, ako chcú niektorí novší vykladači, obývali jedine breh Baltického mora. Lebo predovšetkým by sa to nezhodovalo ani s veľkosťou národa (εθνος μεγιστον, ako hovorí Ptolemaios), ani s inými hodnovernými svedectvami. Tacitus, ako sme videli, celé to priestranstvo medzi Peucinmi a Fennmi vypĺňa Venedmi, a podľa iných hodnoverných podaní, ktoré uvedieme nižšie (č. 11. tohto §), siahali sídla Vendov už v najstaršej dobe, okolo počiatku nášho letopočtu, až k Dnepru a Donu. Mimo toho Ptolemaios, určiac sídla týchto štyroch hlavných národov, Vendov na venedskej zátoke, Peucinov a Bastarnov v horách Peucinských a Bastarnských, Jazygov a Roxolanov na zátoke Maeotu, Alanov potom ďaleko na severe, sám nám dáva dôvod na túto otázku. Aké potom asi národy v tom nesmiernom priestranstve medzi Venedmi na venedskej zátoke, Peucinmi a Bastarnmi pri pohorí Peucinskom, Jazygmi a Roxolanmi na Maeote a Alanmi na severe bývali a vypĺňali ho? Na túto otázku nám odpovedá sám Ptolemaios, vypočítajúc jedným dúškom nemenej než päťdesiat národov uprostred medzi onými štyrmi usadenými, vypĺňajúcich tieto krajiny severnej Európy. Sám bežný pohľad na mená a polohu týchto národov nás vedie k tomu, že naskrze nie je možné, aby všetky tieto národy boli od seba rozdielne pôvodom, jazykom a povahou, pretože by hneď vzniklo päťdesiatoro rozličných kmeňov, čo je nezmyselné. Je teda zjavné, že tieto národy, čo do svojho jazyka a pôvodu musia nevyhnutne patriť k niektorému z oných štyroch hlavných národov, alebo presnejšie, k niektorému z tunajších už odinakiaľ známych kmeňov, buďto k vendskému, alebo k nemeckému, alebo ku keltskému, alebo k sarmatskému, alebo napokon k litovskému a čudskému. Ak zvážime, že zo všetkých týchto päťdesiatich národov jedine Góti, Burgioni i Avarini boli nesporne nemeckého kmeňa (§ 18.), a jedine Ombroni a Anartofraktovia pravdepodobne keltského kmeňa (§ 17.), že Sarmati boli prisťahovanci, národ čo do povahy silný a bojovný, čo do počtu však malý a neľudnatý (§ 16.), že Finnovia už vtedy boli vytlačení do najzadnejších končín severu (§ 14.) a že litovské národíky boli od prvopočiatku medzi všetkými inými na severe najchudobnejšie a najbezvýznamnejšie (§ 19.), ľahko sa presvedčíme, že značná čiastka oných Ptolemaiom vypočítaných mien patrí národom vendského kmeňa a že nimi sa vyznačujú jednotlivé odnože a vetvy tohto veľkého kmeňa, už vtedy roztrúsené po priestranných krajinách severnej Európy a sídliace v nich pod rozličnými miestnymi názvami. O niektorých sa z neskorších prameňov istotne vie, že boli kmeňa vendského čiže slovanského, ako o Bulanoch, Piengitoch, Biessoch, Stavanoch, Veltoch, Karvonoch, Pagyritoch, Savaroch, Karpianoch, Jevinoch, Bodenoch, Navaroch, Tyrangitoch atď., o iných, ako o Arsietoch, Igyllionoch, Coestobokoch, Tranomontanoch, Boruskoch, Akivoch, Naskoch, Ivionoch, Sturnoch, Karyonoch, Amadokoch atď., si možno myslieť to isté, o čom sa bude nižšie hovoriť podrobnejšie (§ 10. č. 10.). Príčina tejto nezhodnosti a nedôslednosti u Ptolemaia je poruke, on svoje správy čerpal z dvoch naskrze rozdielnych prameňov, jedného západného čiže nemeckého, a druhého východného čiže rímskeho, a teda aj meno Venedov prevzal západnou cestou a od Nemcov, u ktorých ono bolo bežné, avšak mená jednotlivých národíkov, predtým úplne neznámych, dostal východnou cestou od Rimanov, ktorí ju spoznali po opanovaní Dácie a po mnohých vojnách so Sarmatmi. Položil teda vedľa seba ako cudzozemský názov celého kmeňa, tak aj domáce mená jednotlivých národov a vetiev, nestarajúc sa o ich sústavné zoradenie ohľadom na národnosť, bez toho, aby mal dostatok jazykospytných a národoslovných znalostí, potrebných na vykonanie takého diela. Okrem mena samého národa Venedov sa nám zachovalo v jeho knihe ešte aj meno venedskej zátoky, ktorú spomína trikrát „Európska Sarmatia je obmedzená na sever Sarmatským morom vedľa zátoky venedskej“ a o niečo ďalej „Venedi po celej zátoke venedskej“, napokon „zase ostatok zátoky venedskej držia Velti“, potom „hôr venedských“.[149] Venedská zátoka, ktorej meno, ako sa hore spomína, siaha do najranejších starožitností a pochádza nepochybne z tých čias, keď Venedi držali jantárové brehy, je časť Baltického mora od Hely až po ústie Vindavy, ktorá sa u Nemcov nazýva Putziger alebo Pautzker Wyk a do ktorej sa vlieva rieka Visla, hoci Reichard pokladá Rižskú zátoku, pravda, bez podstatných dôvodov, za venedskú označenú Ptolemaiom.[150] O venedských horách je mnohonásobný spor medzi novšími učencami, tvrdiacimi, že v tých krajinách dokonca niet žiadnych hôr. Avšak Ptolemaios rád používa grécke slovo ορος o každej viditeľnejšej lesnatej vyvýšenosti, najmä o takej, z ktorej pochádza väčší počet riek, a robí rozhranie medzi riekami bežiacimi na rozličné strany.[151] Takéto rozhranie riek rozmanito tečúcich, ktoré si Ptolemaios pravdepodobne predstavoval omnoho väčšie a hornatejšie, než ono naozaj je, sa nachádza i tu (porov. § 22. č. 2). Ostatne, určité vyjadrenia Ptolemaia, že za jeho čias a podľa jeho správ Venedi držali takmer celé baltické pomorie, kde starší spisovatelia, Plínius a Tacitus, usadzujú ešte Gótov a iné národy, a takisto že Velti, národ slovanský, už obývali to isté pomorie, o ktorých na inom mieste dokážeme, že vyšli z Vilnianskej gubernie (§ 44. č. 2 — 5.), sú dôkazom veľkých premien v položení národov za Tatrami, ktoré sa začali v tej dobe, t. asi v polovici 2. stor. Prevaha Nemcov na baltickom pomorí začala naraz klesať a Slovanov sa dvíhať. Vlastné príčiny tohto tríbenia a sťahovania sa rozličných národov v týchto krajinách nám snáď zostanú naveky utajené. Gótom vymeriava Ptolemaios už omnoho menšie priestranstvo ako Plínius a Tacitus a čoskoro potom ich vidíme úplne opúšťať povislianske krajiny a sťahovať sa na Čiernomorie. Je pravdepodobné, že Góti, vyštvaní markomanskou vojnou a súc povzbudení príkladom iných Nemcov dorážania na hranice rímskeho cisárstva, začali naraz opúšťať svoje severné sídla a sťahovať sa ďalej na juh, až k samému Dunaju, na čo Slovania, spolčiac sa s potlačenými týmito cudzincami Litvanmi a Lotyšmi, udreli na ich stenčené ostatky a skončili ich dlhotrvajúce područie v týchto krajinách. Veľké a rozsiahle dejiny mávajú aj príčiny rozličné a zapletené: hlavnými príčinami veľkého sťahovania nemeckých národov na juh, k Dunaju, a slovanských na západ, cez Odru do Germánie, ktoré sa začalo v 2. stor. po Kr. a trvalo do počiatku 5. stor, čiastočne aj dlhšie, mohli byť pobúrenia mnohopočetných národov Sarmatie skrz Rimanov, šíriacich svoje panstvo z Dácie za Tatry a Dnester, baženie po nových sídlach čiže Germánom vlastná nestálosť, takisto ich dychtivosť po lúpeži a bojoch, rozmnoženie sa Slovanov vo vnútornej Sarmatii, dovtedy odvšadiaľ stiesnených a od mora odlúčených, iskra vojnychtivosti v mohutnom národe Veltov (Luticov) naraz roznecujúca sa na silný plameň, tlačenie severných, najmä uralských národov (neskorších Hunov, Bulharov, Avarov, Kozarov atď.) na Slovanov a mnohé iné nám neznáme okolnosti. Až doteraz síce väčší počet zahraničných spisovateľov bol tej mienky, žeby nemecké národy, Góti, Gepidi, Burgundi, Vandali a i., dobrovoľne boli svoje sídla na baltickom pomorí a v oblasti Odry opustili, a až potom sa Slovania bezbranne vhostili do uprázdnených, opustene ležiacich miest; avšak ja, po dobrom uvážení tejto veci, tomu nijako nemôžem dať za pravdu, domnievajúc sa, že ani to vyhostenie sa Nemcov z vindských domovov nebolo tak úplne dobrovoľné, ani vkročenie Slovanov do nemeckých hraníc nebolo tak celkom mierne, ako sa obvykle predpokladá.[152] Podrobnejšie sa bude o tom hovoriť v druhej časti (porov. § 18. č. 4. § 43. č. 2.).

7. S tým, čo nám zapísal slovutný alexandrinský zemepisec Ptolemaios o sídle veľkého národa Venedov za Tatrami, zhoduje sa podrobne správa od neskoršieho spisovateľa Marciana Herakleotského podaná nám o tom istom predmete. O čase, v ktorom tento zemepisec žil, sa s istotou nemôže povedať nič. Hudson a Dodwell, vydavatelia jeho spisu, sa domnievali nie bez náležitých dôvodov, že nebol oveľa mladší od Ptolemaia a žil prinajmenšom v 3. stor., avšak novší bádatelia kladú jeho vek prevažne medzi 350 — 400. Nech je akokoľvek, všetci sa zhodujú v tom, že tento Marcianus mimo Ptolemaia, ktorého text on, pravda, mohol mať v presnejšej podobe ako my, aj iné teraz stratené zemepisné diela mal ešte v rukách a z nich čerpal svoje stručné zápisky a sprístupnil nám ich pod menom periplu čiže moreplavby. V tomto ohľade jeho svedectvo, hoci takmer nič nového o Venedoch neposkytuje, predsa len je dosť dôležité a závažné. Aj on menuje, a to trikrát, vindskú zátoku ουινδικον κολπον a nižšie venedskú (ουενεδικον) aj vendskú (ουενδικον), s tým výslovným doložením, že ona vznikla pri rieke Visle, a odtiaľ sa ďalej rozprestiera cez nesmierne priestranstvo. Svoju správu o Sarmatii uzatvára týmito slovami: „Nachádza sa v nej národov (εθνη) 56, významnejších miest (πολεις επισημους) 53, významnejších hôr 9, významnejšie rieky 4, významnejšie predhoria 3, významnejšie prístavy 3, významnejšie zátoky 4, totižto zátoka nazývaná vendská a iné tri.“[153] Čo nám nového a užitočného podáva o niektorých riekach, ním menovite uvedených, ako aj o sarmatských a iných národoch, to nižšie na príslušnom mieste (§ 22 a i.) použijeme na náš cieľ.

8. Meno veľkého národa Venedov máme zachované neveľmi dlho po Ptolemaiovi, a snáď ešte pred Marcianom Herakleotom, aj v inej prevzácnej pamiatke rímskej starožitnosti, totiž v onej rímskej mapke, ktorá sa dnes všeobecne nazýva po svojom niekdajšom majiteľovi Peutingerovými knihami (Tabula Peutingeriana) a ktorej jediný exemplár odolajúci skaze času, písaný, ako sa zdá, r. 1265,[154] sa chráni v cisárskej kráľovskej dvorskej knižnici vo Viedni. O pôvode, povahe, cene a hodnovernosti tohto zostatku starožitností hovoria tak dôkladne najnovšie učení muži zbehlí v tejto triede umenia,[155] že tu sa môžeme uspokojiť so stručným uvedením niektorých rezultátov, o pravdivosti ktorých sme po starostlivom vyskúmaní tohto predmetu úplne presvedčení. Všetci novší skúmatelia sa zhodujú v tej výpovedi, že táto rímska mapa, tak ako ju máme, nemohla byť prepísaná z neskoršieho exemplára ako za cisára Teodosia II. M1. [423] zhotoveného a iba čo do času svojho pôvodného zloženia sa trocha vo svojich domnienkach odlišujú. Reichard ju nazýva najstaršou zo všetkých rímskych máp, zhotovenou pred verejným zavedením kresťanstva,[156] Mannert sa domnieva, že vznikla v druhom storočí;[157] Katančić kladie jej zhotovenie medzi r. 161 — 180 za panovania cisára M. Aurelia Filozofa; Kruse naproti tomu sa domnieva, že bola dohotovená až za cisára Aureliana Proba 276 — 280; napokon niektorí iní ju pokladajú za úplne nový plod veku Teodosia II. Ml. 423. Medzi všetkými skúmateľmi, ktorí sa zaoberali týmto predmetom, podľa našej domnienky, najsprávnejšie a najdôkladnejšie usudzoval náš výborný Katančić, predpokladajúc, že táto mapa, zhotovená za cisára M. Aurelia a za cisára Teodosia opatrená iba niektorými prípiskami a čo do jednotlivých slov bola preinačená,[158] a to z mnohých príčin, menovite, pretože a/ táto mapa má ešte na mnohých miestach staršie mená miest, kde v 3. a 4. stor. už boli uvedené iné novšie (tak napr. Plotinopolis podľa cisárovnej Plotiny 98 — 117, nie však Maximianopolis podľa Maximiana 285 — 305, ani Diocletianopolis podľa Diokleciána 284 — 305 atď.); b/ pretože rozdelenie krajín, ktoré nasleduje, patrí skôr staršiemu veku ako druhej polovici 3. stor. (menuje Panóniu hornú i dolnú, nie však Dáciu nábrežnú a stredozemskú, zriadenú Aurelianom (270 — 275) atď.); c/ pretože žiadnych Gótov, Hunov atď. pri Čiernom mori nepozná atď.[159] Nech je akokoľvek, pri všetkej rozličnosti domnienok o čase pôvodného zhotovenia tejto mapy to jedno je všeobecne uznané za správne a zostane isté, že ona, čo do posledného usporiadania a opravenia, nie je neskoršia ako vek Teodosia II. [423],[160] a že v sebe skrýva zemepisné zápisky a správy pochádzajúce zväčša zo staršej doby. Teda na tejto mape nachádzame meno Venedov dvakrát umiestnené najzadnejšie na severe: raz medzi slovami „Lupiones Sarmate“ a „Alpes Bastarnice“ takto: „Venadi Sarmatae“, druhýkrát potom ďalej na východ medzi riekami „Danubius“ a „Agalingus“ (Kagalnik v Besarábii alebo Kujalnik) v tomto poradí: „Piti, Gaete, Dagae, Venedi“.[161] Nechceme sa tu púšťať do vykladania mien ostatných tamže vedľa Venedov postavených národov, čo je samo osebe dôležité, avšak nášho predmetu sa to bezprostredne nedotýka; uspokojujeme sa s tým, čo je pre nás najhlavnejšie, totižto s výslovným svedectvom tejto drahocennej pamiatky o skutočnom prebývaní Venedov ako v krajinách za Tatrami, menovanými tu Alpami Bastarnskými, v blízkom susedstve lygických národov (tak teda rozumieme slovu Lupiones),[162] takisto aj ďalej na východ až k samému Čiernemu moru. Je zrejmé, že čo sa týka prvého, podanie Peutingerových kníh s Tacitovou výpoveďou, uvádzajúce, že celé to priestranstvo medzi Bastarnmi a Fennmi je osídlené venedskými národmi, sa úplne zhoduje, a čo sa týka druhého, svedectvo tej istej mapy v nasledujúcom blízkom čase nadobúda dôležité potvrdenie vo výpovediach Jornanda a Prokopa o rozšírenosti venedských a antických národov. Pravda, obidvaja títo dejepisci výslovne uisťujú, že už v 5. stor. v krajinách ležiacich nad Čiernym morom bývalo nespočetné množstvo slovanských a antických národov, ba dokonca že už medzi 332 — 350, podľa Jornanda, s nimi v týchto krajinách viedol bojovný gótsky kráľ Ermanarik dlhé a krvavé vojny (porov. č. 13. tohto §), z Peutingerových kníh zistíme, k čomu aj inak sama vec nás vedie, že tieto krajiny boli osídlené už oveľa skôr, totižto v 2. a prinajmenšom v 3. stor. národmi venedského kmeňa. Tak jedno svedectvo objasňuje druhé a rozvodnenie sa Slovanov v 6. a 7. stor. po Európe prestáva byť rozprávkou.

9. Všetky tieto až doteraz uvedené svedectvá, vyjmúc ono najstaršie o obchode starých Venedov s jantárom na Baltickom mori, a čiastočne aj Tacitovo o povahe a spôsobe života tých istých Venedov, podané iba púhymi zemepiscami, ktorí sa vôbec nestarali o opísanie národných dejín, nám slúžili síce výrazne na určenie pôvodných sídel starých Venedov, ale na ich deje a príbehy nepriniesli takmer žiadne svetielko. Z toho dôvodu svedectvo, ku ktorému teraz pristupujeme, tým je oveľa cennejšie, pretože ono, pokiaľ vieme, nám takmer samojediné v celom odbore starožitnosti dáva správu o tom, že už v 3. stor., v tých dlhotrvajúcich, krutých a zhubných vojnách medzi Rimanmi, Nemcami a Sarmatmi, aj Venedi sa objavili na bojišti a ich zástupy sa stretli s rímskymi plukmi. Je síce možné, ba pravdepodobné, že už dávno predtým Venedi, súc ukrytí z jednej strany pod menom Skýtov a Sarmatov, z inej potom pod menami nemeckých národov, a ani Rimanmi, buď z neznalosti, buď z nedbanlivosti neboli nimi náležite rozoznaní, mali podiel a účasť vo vojnách severných národov proti južným,[163] ale výslovného svedectva na to sa nám až doteraz nedostávalo. Krvavé a kruté vojny Rimanov siahali bez pochyby aspoň nepriamo až k obyvateľom zatatranských a pomorských krajín, ako to údajne dokazujú, mimo niektorých iných stôp a šľapají, najmä zostatky rímskych valov v Haliči a v južnom Rusku, nazvaných tamojším ľudom Trajanovými (porov. § 22. č. 7). Teda Venedi, ako pomocníci a spoločníci Sarmatov, neraz, domnievame sa, bojovali s Rimanmi, hoci história to o nich menovite neoznamuje, a už cisár Maximinus [237] mal nepochybne pred očami zrejmé príbehy krutých bojov so zatatranskými národmi, keď uvažoval, žeby na zabezpečenie rímskych hraníc a zjednanie pokoja v ríši bolo potrebné neodkladne vybojovať všetky zatatranské krajiny až k Baltickému moru a národy v nich usadené podmaniť rímskej vláde. Na dosiahnutie tohto zámeru tento cisár skutočne, a ako sa spočiatku zdalo, nie bez prospechu prikročil, avšak dosiahnuť cieľ mu nebolo dopriate.[164] Pravdepodobne, pri všetkej mlčanlivosti rímskych pisárov, sa možno nazdávať, že aj v mnohých týchto vojnách vedených jeho nástupcami Deciom, Galom, Hostilianom [251 — 253] so skýtskymi a sarmatskými národmi, bojovný venedský ľud stál v boji vedľa sarmatského a nemeckého ľudu. Avšak to jediné sa vie s istotou, že za cisára Galla, okolo r. 253, zástupy Finnov, Galindov a Venedov vytiahli do boja spolu s inými nepriateľskými plukmi proti cisárovmu námestníkovi (caesarovi) Volusianovi, Gallovmu synovi, keď viedol vojnu so Sarmatmi, a ak svedectvo víťazného nepriateľa povýšene o tom nehovorí, boli ním porazené, a preto on potom namyslene seba nazýval víťazom nad Vandalmi, Finnmi, Galindmi a Venedmi. Neskorší spisovateľ Zosimus o tejto vojenskej výprave „proti Skýtom“ spomína niečo iba zbežne,[165] ale zlaté a strieborné pamätné mince vydávali Rimanom výrazné svedectvo o národoch, ktorých pokorením cisárovič Volusianus zjednal pokoj a mier rímskej ríši z onej strany. Z týchto až dodnes zachovaných mincí boli jedny opatrené gréckym, iné zase latinským nápisom. Grécky nápis je tento: „Αυτοκρατωρ Καισαρ, Γανδαλικος, Φιννικος, Γαλινδικος, Ουενδικος, Ουολλουσιανος Σεβαστος“; latinský „Imperatori Caesari Vandalico, Finnico, Galindico, Vendico Volusiano Augusto“.[166] Žeby toto pokorenie menovaných národov bolo len márnym, pre rímskych cisárov zvyčajným vychvaľovaním, nebránime komukoľvek si myslieť; ale preto mená týchto národov a s nimi vedené vojny nemôžeme v nijakom prípade pokladať iba za výmysly. Takéhoto nehanebného klamu, pred očami rímskeho národa a vojska zúčastniaceho sa tej istej vojny, ktorému boli rozdávané tieto pamätné mince, razené v rímskych osadách, by sa nesmel dopustiť žiadny rímsky cisár. V podobnom prípade po troch storočiach používal cisár Justinianus [552] takýto vystatovačný nadpis: „Imperator Caesar Christi amans Justinianus Alamanicus Gothicus Francicus Germanicus Anticus Alanicus Vandalicus etc.“[167] To, že všetky tieto národy, nad ktorými víťazom seba tu honosne nazýva, nepokoril, sa vie dostatočne, ale nemožno mu ani uprieť to, že mal s nimi vo vojnách dosť čo robiť. To isté platí aj o Volusianovi.

10. Skôr, než by sme prikročili k úplnejšiemu výkladu Jornandovho svedectva, prinášajúceho na starožitnosť Vindov naraz neočakávane jasné svetlo, je potrebné uviesť niektoré iné hodnoverné svedectvá o tom istom kmeni, pochádzajúce síce z prameňov o niečo neskorších, ako je Jornandova kniha, však predsa len siahajúce pôvodom a svojím predmetom do omnoho starších čias. Jedno z týchto svedectiev je v knihe Pavla Winfrida, Warnefridovho syna, menovaného obyčajne Diaconom, rodom Longobarda, mnícha na hore Cassino [zomrel 799], ktorý napísal v latinčine podľa staronemeckých národných piesní dejiny Longobardov, kde sa ono nachádza v týchto slovách: „Potom Longobardi pritiahnuc do Mauringu, aby rozmnožili počet bojovníkov, vyvedúc mnohých zo služobného jarma, dali im slobodu, a aby potom táto ich sloboda bola naozajstnou, vykonali pritom aj obvyklý obrad so strelou a na lepšie potvrdenie veci pridali niekoľko slov v materinskom jazyku. Longobardi sa pohli zo zeme Mauringie, priplávali do Golandu (t. buď do Gotlandu alebo do Galindie, pravda, do baltických Prús), kde potom, ako sa rozpráva, bývali istý čas. Potom za niekoľko rokov ovládali zeme Anthaib, Banthaib, Wurgonthaib,[168] o ktorých slovách je ľahké si domyslieť, že to boli mená týchto krajín a okolia.“[169] Ak porovnáme toto miesto so svedectvom iných spisovateľov o vyjdení Longobardov zo svojich starých sídel neďaleko ústia Visly, zistíme, že to ich sťahovanie z Golandu a podmanenie venedských krajín pripadá na r. 380 a nasledujúce. Lebo v letopisoch Prospera Aquitánskeho je čas tohto ich sťahovania vyslovene určený v tomto zmysle. „Za konzulov Antonia a Olybria [379] Longobardi, vystúpiac vo veľkom počte z najzadnejších končín Germánie a pobrežia oceánu aj veľkého ostrova Skandie a dychtiac po nových sídlach, pod správou svojich vodcov Iborea a Ajona najprv Vandalov[170] premohli.“[171] Ak vyšli títo Longobardi pôvodne zo Škandinávie, alebo odniekiaľ inde, o tom síce je medzi Nemcami hádka, avšak to sa nášho predmetu netýka, to, že bývali na východnom a západnom brehu Labe, asi od Devína až do Luneburku, a odtiaľ, po mnohom blúdení cez zatatranské zeme, napokon sa sťahovali do Panónie, je vec preukazná a všetci ju pripúšťajú. A na tejto svojej ceste nemohli netiahnuť cez krajiny Vendov, v tej dobe tam už široko-ďaleko usadených. Roku 487 (podľa iných 491) boli Longobardi už na Dunaji v zemi nazývanej Rugiland, teda toto ťaženie cez zeme Vendov sa muselo uskutočniť medzi 380 — 487. Národy menované Pavlom Winfridom Anthaib a Banthaib sú bezosporu Antovia a Vendovia, nie taký istý je význam tretieho mena Wurgonthaib, ktoré sa obyčajne vzťahuje na Burgundov,[172] správnejšie však a preukaznejšie na Bulharov.[173] Čo sa týka mien Anthaib a Banthaib, treba poznamenať, že podľa dômyselného jazykospytca Jakuba Grimma, pojednávajúceho medziiným aj o tomto našom mieste, sú zložené zo stnem. eiba, t. krajina, okolie, asi naša stslov. župa (pagus) atď.[174] O názve Wurgonthaib učený dejepisec Thunmann a slávny jazykoznateľ Klaproth zmýšľajú rovnako, a to, že sa ním označovali nie Burgundi, ktorí sa boli vysťahovali už pred 277 z nadvislianskych krajín, ale Bulhari, národ príbuzný Hunom, odnoží uralskej, nazývaný Agathiasom a inými Burugundi, ktorý sa podľa Mojžiša Chorenského potĺkal už v 5. stor. medzi Donom, Volgou a Maeotom, a 487 sa prvýkrát osmelil prejsť cez Dunaj.[175] A naozaj, tento výklad je taký rozumný a vhodný pre samú vec, že s ním nemožno nesúhlasiť.[176] Ešte treba poznamenať, že v niektorých rukopisoch slovko „Anthaibos“ chýba a stojí tam iba „Banthaibos, Wurgonthaibos“, a toto slovko, keby trebárs neskôr bolo ostrejšou kritikou z textu vyradené, zostane predsa vždy meno Venedov, lebo žeby boli označení Venedi slovkom Banthaibos, o tomto znalec rozdielu a povahy staronemeckých nárečí nemôže pochybovať. Zdá sa, že Longobardi v tomto svojom ťažení, chcejúc skúsiť vojenské šťastie podľa vzoru iných dobrodružných germánskych národov, najprv tiahli na východ, a až k slovanskej odnoži Antov v okolí Čierneho mora, ba dokonca, ako ten istý Pavel Diaconus sám ďalej uvádza, sa predrali až do krajiny Bulharov za Don, ale súc zahnaní návalom uralských sťahovancov, rýchlo potom ucúvli naspäť do zeme nazývanej Rugiland, v dnešnej Morave, [487, podľa iných 491]. Jedine letopočet sa s historickou istotou nedá určiť, čo nemôže byť nijako divné pri spisovateľovi, čerpajúcom pri tejto svojej správe iba z podania a národných piesní.[177]

11. K týmto aj rozličným, aj dôrazným svedectvám o starožitnosti zatatranských Vendov, čerpaným prevažne z gréckych a rímskych prameňov a z latinského spisu Longobarda Pavla, písaného vo Vlachoch, treba teraz pripojiť aj podanie najstarších škandinávskych povestí. Svedectvo nadobudnuté z tejto strany v dvoch ohľadoch má zvláštnu cenu a váhu, totižto predovšetkým tým, že je samostatné, nezávislé od oných uvedených prameňov, potom že hoci je uvedené v spisoch o niečo neskôr ako svedectvá vyššie vyložené, predsa svojím pôvodom siaha hlboko do šerej dávnovekosti a na dejiny nášho pranároda prináša nové svetlo. Toto národné podanie normanského ľudu o Vanoch je uvedené v takzvaných severných povestiach (nordische Sagen), o ktorých tu, hoci len mimochodom a zbežne, sa musíme trochu zmieniť. Keď totižto r. 875 Normančík Ingulf opanoval nedávno predtým nájdený ostrov Island, stal sa tento výbežok aj hneď útočišťom slobodymilovných nórskych kniežat a pánov, ktorí nemohli zniesť ani jarmo zotročenosti, nakladané na nich Haraldom Halfagrom, ani ináč odolať moci tohto násilníka. S nimi sa vysťahovalo a na tomto živiacom ostrove, vtedy omnoho miernejšieho podnebia ako teraz, sa usadilo aj množstvo škandinávskych pevcov, ktorých slobodou nadšené spevy sa zdali byť nebezpečné týmto nezákonným novým panovníkom. Tu na Islande títo skaldovia, pod záštitou slobodnej občianskej správy, neprestali byť počas dlhého obdobia tým, čím bývali predtým, opatrovníkmi a strážcami dejín svojho národa, od starých čias u všetkých germánskych pokolení v historických spevoch oslavovaných a potomkom starostlivo dochovávaných.[178] Z takýchto národných spevov tých škandinávskych skaldov, zahrnujúcich v sebe prastaré povesti a podania, a nášmu veku čiastočne vo dvoch zbierkach, v takzvanej staršej a novšej Edde,[179] čiastočne rozlične a v jednotlivých dieloch dochovaných, významný spisovateľ 13. stor., Snorro Sturleson [zomrel 1241] zložil svoju, pod menom Heimskringla všeobecne známu kroniku starých škandinávskych kráľov, ktorá je teraz takmer jediným domácim a dôležitým prameňom najstaršej škandinávskej histórie.[180] V tejto svojej kronike vystavenej na takomto základe rozpráva Snorro Sturleson hneď na začiatku obšírne o veľkom bojovníkovi, podmaniteľovi, zákonodarcovi a neskoršom bohovi Sasíkov, Dánov a Škandinávcov, Odinovi. My tu z jeho rozpráv uvedieme iba to, čo patrí k nášmu predmetu „Z oných hôr, tak znie tá povesť, ktoré obývanú oblasť zeme na severe vymedzujú, vyteká neďaleko od hraníc krajiny Swithiod mikla t. veľká Skýtia nazývanej rieka Tanais, menovaná v prastarej dobe Tanaquîsl a Wanaquîsl, a tečie ďaleko na juh do Čierneho mora. Krajina obsiahnutá a zavlažená ramenami tejto rieky sa nazývala Wanaland čiže Wanaheim. Na východnej strane rieky Tanais ležala krajina Asaland, v ktorej hlavnom meste nazývanom Asgard bola najslávnejšia obetnica. V tomto meste panoval Odin. Dvanásť pánov (Diarov[181] čiže Drottnarov), ľudom, ktorého boli v sporoch rozsudcovia, vysoko vážených, stálo okolo neho a konalo obete. Stále šťastie sprevádzalo Odina na všetkých jeho vojenských výpravách, na ktorých strávil niekedy celé roky, kým jeho bratia medzitým spravovali kráľovstvo. Jeho bojovníci ho držali za neporaziteľného a mnohé krajiny sa poddali jeho vláde. Kedykoľvek vysielal svojich ľudí niekam na vojnu, kládol svoje ruky na ich hlavu a želal im dobré šťastie. Títo zasa, oddávajúc mu skoro božiu poctu, vo všelijakom nebezpečenstve, či na mori, či na suchu, volali k nemu o pomoc, bez toho, aby ho niekedy vzývali nadarmo. S Vanmi viedol Odin dlhú vojnu, avšak s nerovnakým šťastím. Po dosiahnutí pokoja dali si strany isté osoby do zástavy. Vanovia svojho popredného vojvodu, bohatého Niorda, a jeho syna, zvaného Frey, Asovia potom Hanera, dôstojného muža, silného a spanilého, a s ním Mimera, vynikajúceho múdrosťou. Po ich príchode do Wanaheimu Haner rýchlo dosiahol vládu tejto zeme, a Mimer mu slúžil ako radca, ale zanedlho potom vypuklo vzbúrenie nespokojných Vanov proti týmto cudzincom, domnievajúcich sa, že boli podvedení Asmi, a tak Mimerovi sťali hlavu a poslali ju Odinovi. Ten, namažúc hlavu balzamom, mocou svojich kúzelných spevov ju tak očaroval, že mu zjavila mnohé tajné veci, Niörda a Freya však ustanovil obetnými kňazmi, ktorým mužom zanedlho potom Asovia začali prinášať božskú poctu. Niordova dcéra Freya, neskôr obetná kňažná, naučila Asov kúzelníctvu nazývanému Seid, nad mieru bežnému u Vanov, neskôr však pripadnutému iba ako časť potreby diarských žien. Pokiaľ bol živý Niord u Vanov, mal podľa obyčaja tohto ľudu svoju vlastnú sestru za manželku, ale u Asov niečo takéto nebolo povolené. Okolo toho času rímske kniežatá — predhovor k Edde menuje Pompeja — vedúc kruté vojny v ďalekých krajinách, si podmanili všetky ostatné národy a mnohí panovníci z dôvodu týchto vojen opustili svoje krajiny. Ale Odin, istotne predvídajúc, že jeho potomkovia budú bývať v severných zemiach, postaviac dvoch svojich bratov, nazývaných We a Wile, za panovníkov v Asgarde, sám sa sťahoval so svojimi diarmi a s veľkým množstvom poddaných odtiaľ ďalej na západ do zeme Gardarik, potom dole na juh do krajiny Sasov a odtiaľ napokon do Škandinávie.“ Tak znie ono starobylé podanie o praotcovi škandinávskeho národa Odinovi a jeho sťahovaní z východných krajín na škandinávsky polostrov podľa zmyslu a rozprávania Snorra Sturlesona, opisovateľa a tlmočníka spevov starých skaldov, potom v samotných týchto spevoch, pokiaľ ich máme v rukách, mimo podrobnejšieho výkladu niektorých tu len zbežne spomenutých udalostí, sa tu miestami predkladajú ešte mnohé iné podrobnosti, vzťahujúce sa ako na Asov a Jotunov, takisto aj na Vanov, z ktorých posledných tu pripomenieme len tie najhlavnejšie. Vanovia sa v týchto bájach opisujú ako bytosti uprostred medzi bohmi a ľuďmi postavené, vysokou múdrosťou obdarené[182] a nie zlej povahy. Bojujúc s Asmi, počtom a silou ich vysoko prevyšovali, takže tí, vidiac, že toľkým nepriateľom nemôžu odolať, uzavreli s nimi mier. Niordove deti, Freyr a Freyja, boli bytosti dobrotivé, milované, veľmi ctené. Freyr bol boh slnka, úrodnosti, darca dažďa a výslnia, obraz mužskej spanilosti, naklonený k vyslyšaniu ľudských prosieb, pôvodca bohatstva a tovaru.[183] Freyja, ktorá sa nazývala aj Vanadis,[184] t. bohyňa z rodu Vanov, bola bohyňa milosti, najkrajšia, najcnostnejšia a najkrotkejšia medzi bohyňami, pripravená stále vyplniť ľudské žiadosti a prosby, milovníčka spevu, jari a kvetov, priateľka básnikov, podnecujúca ich k piesňam a vnukujúca im city.[185] Z rodu Vanov bol aj Kvasir, vznešený mudrc, ktorý prešiel zem kvôli vyučovaniu ľudí a vedel odpovedať na všetky otázky bez rozpakov a zmätku.[186] Spomína sa aj zvláštne písmo a spev týchto Vanov, nazývané Venda-Runir.[187] Sveonskí hrdinovia a králi aj po Odinovej smrti radi zabiehali do vlasti Vanov a Asov, jednak z dôvodu navštívenia svojich príbuzných, jednak aj na vojenských výpravách. Swegder, druhý upsalský kráľ z radu Ynglingov, navštíviac Odinovu rodinu, pojal na tejto ceste za manželku Vanu, z rodu Vanov. Jeho syn a nástupca, splodený z tejto cudzinky, sa nazýval Wanland (Wandland) Ingwar, devätnásty kráľ z tohto rodu, Iwar Widfamme, prvý kráľ z rodu Iwarovicov, neskôr Harald Hildetand, a napokon Ragnar Ladbrok (v druhej polovici 8. stor.) si predsavzali vojenské ťaženia do východných krajín zvaných Austrvegr a niektoré z nich si vraj aj podmanili.[188] O pôvode, starobylosti a pomere k dejinám týchto básnických povestí boli až dodnes rozličné domnienky nemeckých skúmateľov. Niektorí, ako Schlözer, Adelung, Ruhs, Delius, Dahlmann, celý tento odbor básní buďto úplne zamietali, buďto aspoň veľmi znevažovali, iní, najmä Neyrup, Rask, Mone, Müller, Geijer, Finn Magnussen, a najnovšie bratia Wilhelm a Jacob Grimmovci sa ich ujali s úspechom a naučili nás chápať ich zo správnejšieho hľadiska ako doteraz.[189] Pokiaľ ide o hore uvedené povesti o sťahovaní Odina z východných krajín do Škandinávie, až dodnes panuje medzi učenými bádateľmi v názoroch rôznosť a nezhoda. Niektorí, ako Mone a Müller,[190] pokladajú celú túto rozpravu za čisto mytologickú, nemajúcu žiadny historický základ, uisťujúc, že mená Asov, Vanov a Jotov sú iba výmysly a vidiny a že nikdy nebolo na zemskom okrese národov tohto mena, hoci tí istí sami pripúšťajú, že mená Hegelingov, Wolfingov, Nibelungov a Hunov sú v tých istých básňach založené na historickej pravde a že označujú Saskov, Gótov, Frankov a Hunov. Iní sa domnievajú, že táto báseň síce zachovala pamiatku skutočného sťahovania Odina so svojou družinou, ale že sa toto ťaženie dialo nie z východných krajín, ale z Nemiec, asi v storočí pred narodením Kristovým, podľa ich domnienky bol Odin z pokolenia Švabov a všetky tie mená Asov, Vanov atď. sú len neskoršie výmysly a prímesky, v historickom ohľade nemajúce vôbec žiadny význam a platnosť.[191] Väčšia časť skúmateľov starých dejín v celej tejto povesti vidí a nachádza prastaré národné, básnikmi opísané a pretvorené podanie o pôvode Odinovho rodu z východných, aziatskych krajín, potom tamže uvedené zemepisné a dejepisné označenia, Tanaquîsl čiže Wanaquîsl, Vani, Gardank, Jotovia, Asovia, Asgard atď. pokladá za mená niekdajších skutočných riek, národov a krajín. Avšak aj tí, ktorí pripúšťajú, že v tomto podaní uvedené mená Vanov, Asov a Jotov majú svoj historický význam, v inom ohľade sa delia na dve strany: jedni, hoci dosť neodôvodnene, celú tú bájoslovnú poviedku držia za historickú rozpravu, spájajú Odina čiže Vodina s Herodotovými Budinmi, nachádzajú jeho sídlo Asgard v dnešnom Azove na Done, neďaleko Strabonových a Peutingerovských, pravda, sem nepatriacich Aspurgianov, bez toho, aby o tom pochybovali, že ten istý hrdina tam skutočne, v čase bojov Pompeja s Mitridatom, kráľom Pontu, panoval nad Sarmatmi, a až neskôr, utekajúc pred rímskym panovaním, sa odtiaľ so svojím ľudom vysťahoval do Škandinávie,[192] iní naproti tomu, ako najnovšie uvážlivý Geijer,[193] rozvážnejšie pokladajú celú túto rozpravu, aj keď snáď pôvodne založenú na nejakej skutočnej udalosti, hoci aj to nie je isté, predsa už za bájnu, nezapierajúc, žeby v tej báji slová Tanaquîsl čiže Wanaquîsl, Vanovia, Vanaheim, Gardarik, Joti, Asovia, Asgard atď. boli menami skutočných riek, krajín a národov. Táto posledná domnienka je taká rozumná, triezva a preukazná, že jej nie je možné po starostlivom, nezaujatom uvážení neveriť. A teda aj my tu, vynechajúc všetky ďalšie bádania a dohady o skutočnosti alebo o vymyslenosti Odinovho ťaženia z Ázie do Škandinávie,[194] obrátime svoju pozornosť jedine na to, čo toto prepamätné národné podanie v zemepisnom ohľade zahrnuje v sebe o národoch severnej Európy. O starožitnosti tejto báje niet prinajmenšom žiadnej pochybnosti, všetci znalci severných povestí si rovnako myslia, že ona patrí k oblasti najstarších básní toho druhu, a sama vec zrejme svedčí, že takéto hlavné a rozšírené národné podanie, slúžiace za základ takmer všetkým ostatným národným bájam a spevom, nemohlo sa vytvoriť až po usadení sa Normanov na Islande [875] na tomto vzdialenom ostrove, ale že vzniklo v bližších krajinách ostatnej severnej Európy, v samom Škandinávsku a že svojím pôvodom siaha do hlbokej starodávnosti. Ak vzniklo toto národné podanie už v dobe pred Kr. alebo až v 1. alebo 2. stor. po Kr., toto podrobne a dokonale určiť nie je, pravda, možné, avšak nižšie (§ 16 č. 10. § 18 č. 9.), po rozobraní starobylých dejín Sarmatov a Nemcov sa vynasnažíme dokázať toto niektorými dôvodmi, že historické mená, vnesené do tejto báje, najpravdepodobnejšie možno vzťahovať na udalosti 1. stor. pred Kr. a po Kr., pokiaľ ide o čas pôvodného skladania týchto piesní, aj sami najpoprednejší bádatelia medzi Nemcami sa teraz už jednomyseľne domnievajú, že pásmo povestí a spevov o Odinovi, Asoch, Vanoch a Jotunoch je omnoho staršie než to, v ktorom sa nachádzajú rozpravy a poviedky o národoch Hegelingov čiže Sasov, Wolfingov čiže Gótov, Nibelungov čiže Frankov a Hunov čiže Hunov.[195] Najhlavnejšia a najdôležitejšia vec je pre nás správne vyloženie významu národných a zemepisných mien obsiahnutých v oných prastarých básňach. Riadiac sa domnienkou a úsudkom učených mužov v tejto oblasti umenia, Thunmanna, Raska, Geijera a sčasti Jacoba Grimma, pokladáme za pravdepodobné, že ako sú historické mená Gotthiod, Suithiod, Tanaquîsl a Gardharíki, tak ani mená Asovia, Asaland, Vani, Vanaheimr, Wanaqwuîsl, Jotuni, Jotunheimr atď. nie sú vymyslené, ale sú to názvy skutočných krajín a národov. O mene Gardharíki, t. ruskí Slovania, budeme hovoriť podrobnejšie nižšie (§ 28. č. 1.). Pokiaľ ide o názov „Suithiod mikla“,[196] vôbec nemožno pochybovať, že Snorrovia ním označujú veľkú Skýtiu, pravda, nevhodne, t. používaním domáceho slova Suithiod (Švédsko) namiesto cudzieho Skýtia. Rieka Tanais sa nazýva Tanaquîsl a Wanaquîsl; slovíčko quîsl je staroskandické, znamenajúce podľa Grimma[197] rameno, najmä rameno rieky, skrátka rieku. Rieka Tanais čiže dnešný Don, deliaca u starých Európu od Ázie, v severných povestiach národ Vanov od národa Asov (Venedov od Alanov), práve tým istým spôsobom sa tu nazýva Wanaquîsl t. rieka Vanov, ktorým sa neskôr nazývala u Arabov Nehrer-Rusiet, t. rieka Rusov, a ktorým Rýn sa nazýva až podnes u Nemcov obyčajne rieka Nemcov (deutscher Fluss).[198] Slovo Vanaheimr t. vlasť Vanov uvádza Grimm[199] vo svojej gramatike v poradí zemepisných mien vedľa slov munar-heimr, suâva-land, hûna-land, flaemingja-land, dana-veldi, svia-veldi, frânka-rîki a i. Meno Vanov je prevzaté od národa Venedov, a Vanaheimr od vlasti Venedov. Toto potvrdzuje predovšetkým používanie tohto mena u Finnov čiže Čudov, nazývajúcich od nepamäti až dodnes stále národy slovanského kmeňa Wäni, Wänälamen, Wänälaiset,[200] potom zhodnosť tohto názvu s obyčajným a známym menom slovanských národov Vendi, Venedi, tento rozdiel medzi formou Vanovia a Venedi čiže Vendi má svoj základ v čudskom jazyku, ako sme už vyššie dokázali (§ 7. č. 13.); napokon zhodnosť svedectva inostranných, predovšetkým Timaea, nazývajúceho zem ležiacu blízko Baltického mora Bannoma (Βαννομα), t. zem Vanov, potom Tacita, umiestňujúceho Venedov medzi Peucinov a Fennov, potom Peutingerových kníh, kladúcich Venedov na sever za bastarnskými horami a ďalej medzi Dunajom a Dneprom, ďalej Jornanda, rozprávajúceho o vojnách Ermanarika, kráľa čiernomorských Gótov, s Venedmi, jeho susedmi na Dnepri a hornom Done [332 — 350], napokon Prokopa, uisťujúceho, že na západ od Donu (Vanaquîsl) v tých stredných zemiach „nesčíselné národy Antov“, haluze, ako vieme, zo slovanského kmeňa, obývajú.[201] Že aj Normanci aj Finnovia meno Vanov namiesto Vendov používajú v rovnakej forme o Slovanoch, toho príčina je zjavná, t. blízke susedstvo a dlhé spoločné stýkanie sa obidvoch oných národov, pretože, ako vieme, Finnovia pred časom nielen ako držitelia značnej časti brehov a ostrovov Baltického mora boli postavení medzi Normanmi a Venedmi, ale aj v samej Škandinávii sídlili kedysi oveľa hlbšie v zemi ako teraz a miešali sa s Normanmi, čoho stopy nesie zreteľne na sebe aj sám škandinávsky jazyk.[202] Že meno Jotunov (Jotnar) a Jattov (Jattar) bolo v tých povestiach prevzaté od Finnov čiže Čudov a prenesené na bájne bytosti, už spomenutý švédsky dejepisec Geijer dostatočne ukázal,[203] a my tiež nižšie na príslušnom mieste to nezabudneme potvrdiť (§ 14. č. 6.). U škandinávskych básnikov sa títo Jotuni nazývajú niekedy obrovia, horní vlci, synovia skál, národ hôr, národ podzemných skrýš, protiviaci sa Asom atď., čo všetko ohľadom na odveké boje medzi Nemcami a Čudmi v hornom Škandinávsku je veľmi správne a významné. Ich vodca sa niekde nazýva Finnehofdingen (t. Finnen-Hauptling), a zem, staršími pevcami menovaná Jotunheimr, nazýva sa u novších Finnmarken. V jednej z týchto povestí sa kráľ Jotunheimu nazýva Finn. Napokon meno Jatti (Jattar) sa vôbec nezdá byť rozdielne od slovka -getae, -γεται, vyskytujúceho sa v prastarých názvoch severných národov a krajín, ako Thyssagetae, Massagetae, Sargetae, Myrgetae, Samogitia, Samojedi atď.[204] O pokolení Asov, z ktorého pochádzal zbožštený Odin, podľa toho, čo novší skúmatelia, najmä záslužný Klaproth, o totožnosti starých Alanov a neskorších Asov čiže Asetov dôkladne objasnili, koho by tým v tých povestiach mienili, nie je ťažké si domyslieť. Zhodujem sa s tými, ktorí pôvod a počiatok mena Asov v Edde odvodzujú od Alanov,[205] menovaných v staroruských letopisoch Jasovia, Osovia, ako až podnes ich potomkovia na Kaukaze, nazývajúci sami seba Iron a svoju zem Ironistan, u Rusov Asovia, Asentínci (Osovia, Osetínci), u Gruzov potom Osovia alebo Ovsni a ich príbytky sa nazývajú Osethi, a pod týmto menom sa už Plan de Carpin 1246 uvádza ako „Alains ou Asses“.[206] Najstaršia známa vlasť týchto Alanov boli, pravda, krajiny na Chvaliskom (Kaspickom) mori, na Maeote a dolnom Done, ale ich bojovné kmene už v prastarej dobe, t. aspoň v 1. stor. pred Kr., ak nie skôr, ďaleko do severozápadnej Európy, až k prameňom Dnepra a Volgy prenikli a tu sa usadili. Ptolemaios, Peutingerove knihy, Marcianus Herakleota a iní súhlasne potvrdzujú, že títo alanskí sťahovanci 150 — 300 sídlili neďaleko hôr, z ktorých vytekajú Dneper a západná Dvina, nazývaných podľa nich Alanskými horami (§ 16. č. 10.). Tu teda, neďaleko tohto lesa, v okolí Novgorodu, na rozhraní sveta slovanského i čudského, v stolici sarmatských Alanov sa zdá byť tá oblasť, v ktorej sa prvýkrát zoznámili Škandinávci s Asmi.[207] Hoci sa nepriem, že už v tejto dávnej dobe sa mohli dostávať sveónski dobrodruhovia až na Čiernomorie a za Don, do pôvodnej vlasti Alanov. Už Nestor poznamenal, že dávno pred príchodom Varjagov do Rusi [859] bola cesta z Varjag do Grécka a naopak z Grécka po Dnepri, Lovoti, Volchove a Neve do Varjag.[208] Jeho svedectvá potvrdzujú jednak franské letopisy, jednak byzantínski dejepisci, jednak aj škandinávske dejiny, rozprávajúce o cestovaní Normanov čiže Sveónov do východných krajín, menovaných Gardhar, Austrvegr, Ostragard, Gardharíki, Holmgardhr (t. dnešné Rusko) a Grikia, Grikkland (t. Grécko).[209] Na tomto mieste nevchádzame do obšírneho vysvetľovania mien thursar č. thussar a âlfar, ktoré my odvodzujeme od národa Thursov č. Thussov a Loparov č. Lapov (§ 14. č. 6. 8.).[210] — Podľa všetkého toho, čo sme doteraz predložili, naše chápanie platnosti mien Vanir, Vanaheimr, Vanaquîsl a iných obsiahnutých v Edde vzhľadom na skutočnú históriu je dosť zjavné. Omnoho skôr, než vznikli tieto povesti a spevy u Škandinávcov, čo sa podľa všetkej pravdepodobnosti nestalo neskôr ako v 2. alebo 3. stor. po Kr., museli obyvatelia Škandinávska dobre vedieť, že na východ od Škandinávie, za Finnmi, hlbšie v zemi až k rieke Donu, sídli národ Vanov, susediaci z jednej strany s národom Jotunov t. Finnov, z inej strany s národom Asov t. sarmatských Alanov. — Na záver tohto rozjímania, sčasti pre lepšie vysvetlenie vyššie uvedených vecí, sčasti pre vyhnutie sa akémukoľvek nedorozumeniu, najmä pretože najučenejší Nemci vo veci pôvodu a pôvodného významu mýtických mien Vanovia, Asovia, Thursovia č. Thussovia, Alfovia atď., sa vo svojej domnienke rozchádzajú, iní, ako Mone, Müller atď., ich vznik z dejín celkom zapierajúc, iní, ako J. Grimm, to síce sčasti pripúšťajúc, ale národy, z ktorých ony pochádzajú, určitejšie označiť sa vzopierajú, tu k tomu, čo sme uviedli, ešte toto poznamenávame: a/ Národné povesti č. poviedky (Volksage) vôbec sú dvojaké, iba mytologické čiže bájoslovné (Göttersage) a dejinné č. epické (Heldensage, historische Sage). Ony pramenia z viery v nadprirodzené bytosti, bohov, bežné pre všetky národy, a zaoberajú sa vecami vymyslenými, tieto vznikajú z básnického uchovávania pamiatky vecí skutočne stálych, dejov a príbehov ľudských. Obidve patria do oblasti básnictva, nie histórie, môžu však, dobre pochopené a vykladané, v istej miere poskytovať histórii pomocné svetlo. Lebo ako dejinná povesť predmety z ríše prirodzenosti, s vynechaním zákona času a priestoru, prenáša do ríše zázračnosti a divov, z udatných mužov hrdinov, z hrdinov polobohov a bohov tvorí, a napokon na najvyššom stupni svojho zdokonalenia sa celkom stráca v oblasti bájoslovnej povesti, tak naopak bájoslovná povesť so svojimi výtvormi a preludmi stále zabieha do ríše skutočnosti, obliekajúc tieto svoje vymyslené bytosti do mien a vlastností skutočných ľudí a národov. Z úplného, rovnomerného zlúčenia bájoslovnej a dejinnej povesti vzniká epos (napr. Ilias), iné národné povesti sa rozkladajú v nekonečnom stupňovaní po obidvoch jeho stranách. Čisto bájoslovná alebo čisto dejeslovná povesť, bez primiešania k nej živlov z histórie, k tejto z obraznosti vzatých, nikde nie je a nebolo.[211] b/ Ohľadom na nemecké bájoslovné povesti podávajú nám novšie z nich mieru na posudzovanie starších a najstarších. V oných zaiste mená, ako napr. Ermenrek č. Jormunrek (Ermanaricus), Svanhild (Suanahilt), Dieterich (Theodoricus), Frakland (Francia), Burgunden, Walsen, Wilzen, Wilzendiet (t. Weleti, § 44. č. 2 — 5.), Latiwald (Litva, Lotva), Holmgard, Gardharíki, Riuzen, Polen, Peschenare (Pečenci), Hûni, Hûnland atď., sú z dejepisu prenesené do báje, nemožno vôbec pochybovať, o názvoch v neskorších spevoch Eddy, ako napr. Valland (Galia, Itália), Danmörk (Dánia), Gotthiod (Gotlandia), Rýn (Rhenus), Atli (Attila), možno predpokladať to isté;[212] treba sa teda domýšľať aj v tých najstarších povestiach, zachovaných v Edde a čiastočne v Snorrovom Heimskringle, toho istého primiešania dejinných mien a vecí k vymysleným a pôvod názvu aesii, diar, âlfar, iotnar č. iotar, thursar č. thussar, vanir, vanaheimr, vanaland, vanaquîsl atď. môžeme stopovať v pravdivej histórii národov, najmä ak nás k tomu vedú dôležité príčiny, vážne hlasy starožitností a zhoda dejinných mien s týmito bájnymi. Isté teda je, že národ pri tvorení jedných aj druhých, starších i neskorších povestí, nasledoval rovnaké zákony ľudského myslenia, a rozdiel je jedine v tom, že vzťahy novších povestí k dejinám sú zjavné, u starších naproti tomu sú pred našimi očami ukryté v tme, pretože história tak ďaleko do minulosti príbehy severných kmeňov neobjasňuje. c/ Hlasy starobylých svedkov, prijímajúcich tieto teraz uvedené mená za pôvodne dejinné, t. od osôb a národov prenesené na bohov a vyššie bytosti, menovite Ethelwerda, Viléma Malmesburského, Alberika, Snorru, Saxona Grammatika a i., nie sú síce neomylné, ale vždy nad mieru dôležité dôkazy pravdivosti a dôslednosti tohto spôsobu vykladania. Je zaiste zrejmé, že za ich čias, navyše ešte skôr, povesť o prastarodávnych spolkoch Škandinávcov so severovýchodnými kmeňmi v pamäti národa alebo aspoň jeho vznešenejších a osvietenejších údov ešte celkom neutíchla. Hlas národa, ako inde, tak aj tu má svoju zvláštnu závažnosť a právo, ktoré nemožno mať tak celkom za nič. To, že by uvedení muži, opojení kresťanským učením, si tento výklad z dôvodu zľahčenia pohanského bájoslovia boli rýchlo vymysleli a podstrčili, nemôžem prijať za správne.[213] d/ Vysvetlenie mien vanir, vanaheimr č. vanaland, aesir, iotnar č. iotar, thursar č. thussar, âlfar atď., je z dejín severných kmeňov také prirodzené a nenútené, že mu ťažko neveriť. Nič tu nie je neobyčajné, nezladené, povahe a podstate ako týchto bájí, tak histórie odporujúce. O výskyte dejinných mien v bájoslovnej povesti a zámene osobných mien, zvláštnych na bežné, podľa toho, čoho sme sa tu v krátkosti dotkli, a vyššie (§ 6. č. 10.) vyložili o menách a slovách Heloti, Teifali, Sklavi, Huni, Vili, Vlčkovia, Obor, Víťaz, Spolin č. Ispolin, Čud, Cuzí (srb. túď), Skomrach, Sebr, Skythaena, Thratta, Kar, Ent, Troell, Litus č. Letus, Milžins, Neropch, Kursar, Smerd, Kazak, Kresťanin, Nemtjejnka, Nemec, Valach č. Vlach, Kacír atď., nemožno vôbec pochybovať. Ako neskôr mená Hûni, Walsen, Wilzen a i., tak už skôr mená Vanir, Aesir, Iötnar, Thursar, Alfar a i. vyskytovali sa rovnako aj v histórii, aj v báji. e/ Prijímajúc tento výklad, pokiaľ ide o pôvod a prvotný význam týchto slov, za správny, nemienime súčasne opierať históriu v podstate o básnické povesti čo do vecí, dobre vediac, že mená osôb a národov sú v povesti pravdivé, avšak deje a im pripisované vlastnosti tam môžu byť vymyslené. Hoci ani to nemožno zapierať, že pri všetkom preináčení v týchto bájoslovných povestiach nejeden pôvodný ťah a ráz severovýchodných národov, od ktorých sú tieto mená prevzaté, je verne zachovaný. Či sa stal Odin, ako sa mnohí domnievajú, a nie je to bezpríkladné, z poloboha bohom v nemeckom bájosloví, či je, ako tvrdí J. Grimm, úplne vymyslená bytosť, to v našom prípade platí takmer rovnako. Všetko, čo my z Eddy a bájoslovných povestí u Snorru pre slovanské starožitnosti odvodzujeme, je, nech krátko dopovieme, toto: mená vanir, Vanaland, Vanaquîsl pochádzajú od národa Vanov, t. Vendov, a tak už skôr, než si ich prisvojilo škandinávske bájoslovie, bývali na východe Škandinávcov Vanovia č. Vendovia.

12. K tomuto takému pamätnému podaniu skandickych prameňov sem pripojíme aj iné, nie síce také preukazné a jasné, ale predsa pre svoju obdivuhodnosť zasluhujúce si krátke pripomenutie. Toto podanie vraj pochádza pôvodne z nejakých rímskych zápiskov, biskupovi Christianovi, najstaršiemu pruskému letopiscovi [okolo r. 1210], poslaných na použitie Jaroslavom, prepoštom kapitoly kanovnickej v Plocku v Mazovsku, spolu s nejakou slovanskou kronikou, písanou cyrilskými literami,[214] teraz úplne stratených a neznámych. Podľa výťahu z týchto spisov urobeného biskupom Christianom, a neskôr začleneného do pruských letopisov Lukáša Davida, obsah tejto povesti je v krátkosti tento: „Za panovania cisára Augusta v Ríme, učení hvezdári z mesta Salury v Bitýnii, súc žiadostiví vyskúmať, či v končinách siedmeho a ôsmeho kruhu nebeského sú pre náramnú zimu ešte zeme ľuďmi obývané, vyslali kvôli vyskúmaniu tejto veci zo svojho prostredia niektorých skúsených mužov. Títo, prejdúc ďaleké zeme Tatárov, Roxolaniu, veľkú moskovskú krajinu, dostali sa napokon do končín Venedov a Alanov v Livónoch. Odtiaľ preplaviac sa cez veľkú vodu prišli do pustej krajiny, nemajúcej isté a stále meno, nazývala sa teda raz Sargatia (Sargatii, Sargetae u Ptolemaia a Ammiana Marcellina?), raz Gelida (Coldas u Jornanda?), raz zase Vatina (Vať, Voť, Voď v ruských letopisoch, čudsky Waddjalaiset).[215] Putujúc sem i tam po tejto zemi, nemohli hovoriť s nijakým človekom, pokiaľ niekoľko Vendov k nim neprišlo zo Sarmatie, ktorých jazyku, hoci ťažko, ale predsa trochu rozumeli. Od týchto Vendov sa dozvedeli, že tento ľud sa menuje Ulmigeri,[216] pretože bývajú pod vŕbami na riekach a v chalupách z rákosia, a z tejto rastliny si zostrojujú aj odev, nepoznajúc domy, dediny a mestá, ani roľníctvo, ryby že sú ich jediným pokrmom, nápojom voda, táto krajina že má veľa vôd, riek, jazier a najmä lesov, jej obyvatelia že sú ľud prostý, nevzdelaný, k cudzím nad mieru prívetivý a dobročinný. Namiesto bohov že ctia slnko a mesiac. Písať že nevedia a je to pre nich veľké podivenie, ako je možné svoje myšlienky zaznamenávať písmenami a oznamovať iným, žijúcim v ďalekých krajinách. Počet dní a premeny mesiaca že si títo ľudia zaznačujú zárezmi na rabuši (rováši) alebo uzlíkmi na šnúrkach. Cez dlhú zimu že najviac alebo spia, alebo v chalupe pri ohnisku drepia. Mnohoženstvo je u nich obvyklé, ale detí je predsa málo. Toľko sa dozvedeli títo Bitýnčania o spôsobe a mravoch tohto národa. Zimný čas ich prinútil zostať v krajine, keď nastúpilo leto, upadnúc do choroby, všetci zomreli, okrem jedného z nich, ktorého meno bolo Divones. Tento navracajúc sa umrel v Plocku, kde zostali jeho niektoré zápisky a potom sa dostali do rúk prepoštovi Jaroslavovi. Tento Jaroslav ich spolu s cyrilskou kronikou[217] požičal biskupovi Christianovi.“ Z nedostatku iných starších prameňov, hovorí Voigt,[218] nie je možné dokonale určiť, čo je v tejto rozprave historicky pravdivé a čo bájne. Bolo by, pravda, príliš všetečné celkom ju zamietať ako púhu bájku, ako to niektorí urobili, avšak predsa len nemožno upierať, že dejepravná látka v tomto podaní je už rúchom poviedky a bájky priodená, a teda takmer nepoznateľná. Možno sa domýšľať, že základom tejto rozpravy je snáď zmeranie celej rímskej ríše, začaté z podnetu Iulia Caesara z nariadenia rímskeho senátu, a za cisára Augusta vo dvoch a tridsiatich rokoch vykonané učenými a skúsenými mužmi, a toto zmeranie, ako to chceli, sa tiahlo cez skýtske zeme až k Baltickému moru.[219] Je, pravda, možné, že onen Teodotus, ktorý viedol toto rozmeriavanie v severných krajinách až do desiateho konzulátu Augusta, nie je nikto iný ako Divones. Tak o tomto podaní súdi rozvážny Voigt, tak už dávno pred ním o ňom zmýšľal učený Bayer,[220] a my, idúc v ich stopách, neváhame prepožičať miesto tejto povesti v slovanských starožitnostiach, nič pritom vytrvalo a bezočivo netvrdiac, nič slepo nezamietajúc. Nášho predmetu sa týka len tá časť rozpravy, kde je zmienka o Vendoch pochádzajúcich zo Sarmatie, a v tomto ohľade sa toto podanie dobre zhoduje s inými svedectvami toho veku, menovite s výrazom Peutingerových kníh „Venadi Sarmatae“, a preto môže byť plnoprávne pripočítané k týmto ostatným.

13. Ak prehliadneme pozornou mysľou celé to chronologické pásmo týchto takých rozličných samostatných a hodnoverných svedectiev o skutočnom sídlení v oných dávnych časoch veľkého venedského kmeňa v zatatranských krajinách, počnúc od Baltického mora až k Donu a na sever až k Novgorodu, tomuto prastarému rozhraniu venedských a čudských národov, nebudeme viac s údivom počúvať Jornanda, spisovateľa 6. stor. [552], popisujúceho rozšírené sídla Vinidov v týchto krajinách, alebo jeho vrstovníka Prokopa, hovoriaceho o nesčíselnom počte antických národov, usídlených na Čiernom mori a v oblasti Dnepra i Donu. Pre lepšie porovnanie jednotlivých Jornandových výrazov s predošlými svedectvami je potrebné celé to hlavné a klasické miesto o starých Slovanoch ešte raz z jeho histórie slovo od slova napísať. Hneď v úvode k svojej histórii Gótov hovorí o Vinidoch, pojednávajúc o polohe severných národov, tieto slová: „Za Dunajom leží Dácia, ohradená vysokými horami v podobe venca, po ktorých ľavej, na sever obrátenej strane, až od prameňa rieky Visly, cez nesmierne priestranstvá (per immensa spatia) sa rozsadil ľudnatý kmeň Vinidov (Vinidarum natio populosa). Hoci ich mená sa menia podľa rozličnosti rodov a sídel, predsa však bývajú nazývaní predovšetkým Slavíni a Antovia. Slavíni sídlia od mesta Novietunského a jazera nazývaného Musianske až po Dnester a na sever až po Vislu, týmto močariny a lesy zastupujú miesta pevných hradov. Antovia potom, súc najsilnejší medzi nimi, bývajú na okľuke Pontu od Dnestra až po Dneper, a tieto rieky sú od seba vzdialené niekoľko dní cesty.“[221] A zase nižšie, kde hovorí o vojnách Ermanarika, gótskeho kráľa v 4. stor., v tomto zmysle pripomína Vinidov: „Ermanarik, po porazení mnohých severných bojovných národov, a po pobití Herulov obrátil zbraň proti Venetom, ktorí, hoci v boji s ním nerovní, predsa spoliehajúc sa na svoj počet, spočiatku sa postavili na odpor, ale samé množstvo vo vojne nič neplatí, najmä keď na nich pritiahne rovnaké množstvo ozbrojeného ľudu. Títo potom, ako sme podotkli na začiatku rozpravy čiže v prehľade národov, pochádzali z jedného kmeňa a teraz majú tri mená, t. Veneti, Antovia a Slavi (Veneti, Antes, Sclavi), ktorí hoci teraz pre naše hriechy všade vyčíňajú, však predsa len vtedy boli všetci podmanení Ermanarikovej vláde.“[222] Toto podmanenie sa stalo medzi r. 332 — 350, v ktorej dobe Góti, súc donútení po mnohých porážkach od cisára Konštantína Veľkého zachovať uzavretý mier s Rimanmi, obrátili svoju zbraň na sever, a bojovali s tamojšími národmi, ktorých Jornandes značné množstvo vypočítava.[223] O niečo neskôr, totižto v čase vpádu Hunov na Gótov, bezprostredne po smrti kráľa Ermanarika [375], udialo sa to, čo ten istý Jornandes hovorí o výprave gótskeho kráľa Winithara proti Antom. „Ostrogóti vraj po skonaní Ermanarika, svojho kráľa, súc oddelení od Vizigótov a podrobení vláde Hunov, zostávali vždy v tej istej vlasti (na Čiernom mori), majúc svoje domáce knieža Winithara z rodu Amalov, ktorý chcejúc nasledovať svojho deda Athaulfa v hrdinských čnostiach, hoci sa v šťastí Ermanarikovi nevyrovnal, však predsa ťažko nesúc hunské panovanie, usiloval sa pomaly sa z neho vyslobodiť, a preto, kvôli dokázaniu svojho hrdinstva, vtrhol ozbrojený do končín Antov a udrúc na nich bol porazený v prvej bitke (in Antarum fines movit procinctum, eosque dum aggreditur, prima congressione superatur) potom však počínajúc si zmužilo, ich kráľa menom Bože (Booz nomine) s jeho synmi aj sedemdesiatimi veľmožmi na výstrahu podmaneného ľudu dal pribiť na kríž. Týmto spôsobom, keď sotva za rok panoval, hunský kráľ Balamber, nechcejúc mu prepúšťať túto slobodu, obkľúčil ho vojensky a v bitke na rieke Erac ho sám zastrelil šípom [376].“[224] Hoci potom tu Jornandes menuje Antov, nie Venedov, predsa len môžeme bez rozpakov pripojiť toto svedectvo k ostatným o Venedoch, z dôvodu, že dejepisec sám vyhlasuje Venedov a Antov za jeden kmeň. — Podľa tohto jasného a dôrazného Jornandovho svedectva osady Vinidov siahali na západ až k prameňom Visly, odtiaľ cez oblasť tejto rieky, medzi Baltickým morom a Tatrami, po nesmiernom priestranstve do najzadnejších krajín severu, a ďalej na východ až k Donu, ako obidva dôvody. Prokop dosvedčuje, na juhu potom až k brehu Čierneho mora a k Dunaju. Prokop, súveký Jornandovi, dokazuje a trochu aj dovršuje toto Jornandovo svedectvo. Lebo hovoriac o ťažení Herulov z krajiny na ľavom brehu Dunaja k Varnom [494] uisťuje, že na tejto ich ceste všetky slovanské národy im dali cez svoje končiny slobodný prechod.[225] Toto ťaženie z Moravy cez dnešné Čechy a ďalej poriečím Labe do Dánska sa muselo konať. Odkiaľ je zrejmé, že okolo 494 v krajinách na ľavom boku Visly, v západnom Poľsku a Sliezsku, ba dokonca aj v Čechách a Lužiciach, bývali už Venedi, čo je trochu preukazné aj z Jornandových slov, áno, ohľadom na krivolaký tok tejto rieky nie je takmer možné, aby nejaký veľký národ býval okolo prameňov Visly a nebol v držbe krajín na jej ľavom brehu (porov § 39. č. 1. § 43. č. 2.) Podobným spôsobom, hoci Jornandes rozšírenie sídel Vinidov na sever určite nevymeral, to jedno udávajúc, že bývajú po severnej strane Tatier od prameňov Visly na nesmiernom priestranstve, a hoci Antov umiestňuje medzi Dunajom a Dneprom, však predsa z Prokopa je zrejmé, že, pravda, už vtedy sa sídla Venedov a Antov tiahli až k samému Donu a na sever cez neobmedzené priestranstvo, t. prinajmenšom až k jazeru Ilmenskému a prameňom Volgy, kde v neskoršej dobe skutočne Slovanov nachádzame. Prokop teda, vypočítajúc národy sídliace bezprostredne na ústí Donu a na pobreží maeotskej zátoky, končí týmito slovami: „Ďalšie krajiny na sever obývajú nesčíselné národy Antov.“[226] a až potom pokračuje v popísaní národov bývajúcich na brehu Čierneho mora, medzi ústím Donu a Dunaja. Z čoho je preukazné, že Prokop svojim Antom vykazuje sídla nachádzajúce sa v blízkosti oblasti Donu a hlbšie v zemiach na západ i sever. Pri týchto dvoch, navzájom sa doplňujúcich a vysvetľujúcich svedectvách týchto dvoch súvekých spisovateľov je to nadovšetko prepamätné, že hoci za ich čias slovanské národy už dávno boli prekročili Tatry a dolný Dunaj, a nielen s vtedajšími (východnými) Rimanmi viedli kruté a mnohé vojny, ale aj v Dácii, Panónii, ba usadili sa v samej Mézii, predsa ani Jornandes, ani Prokopius nepočíta tieto teraz menované krajiny a zeme medzi ich vlastné sídla. Z toho vyplýva, že obidvaja títo dejepisci vyššie udané krajiny, ležiace medzi Tatrami, Baltickým morom, Pontom, Donom a najzadnejším severom, pokladali za vlastné a pôvodné sídla Vinidov, nimi pred ľudskou pamäťou osídlené, považujúc brojenie Slovanov na Tise a Dunaji len ako nové, pomíňajúce sa vysunutie ich z onoho svojho pôvodného hniezda. Aká pravdivá a podstatná bola táto ich domnienka, to nám najlepšie ukazujú vyššie vyložené mnohonásobné svedectvá o Venedoch.

14. Toto sú, hľa, mne známe svedectvá starých prameňov o sídlach Venedov, praotcov neskorších Slovanov, v zatatranských krajinách.[227] Najstaršie podanie Grékov o pôvode jantárov z krajiny Venedov na Severnom mori, zavlaženej riekou Eridanom, sa skrýva v nevystihnuteľnej dávnovekosti, a len toľko nám oznamuje, že už v onej dobe, v 6. a 5. stor. pred Kr., dávno pred vystúpením Gótov zo Škandinávska, Venedmi boli osídlené oblasť Visly a pobrežie Baltického mora (č. 1.). Zo stratených spisov Timaea [280 pred Kr.] sa nám u Plínia zachovalo meno severnej krajiny Bannoma čiže Vannoma, t. krajina Vendov (č. 2.). Podľa svedectva Cornelia Nepota, vindskí kupci, súc vyvrhnutí morskou búrkou na brehy Germánie, dostali sa do moci batavskému kráľovi, ktorý ich daroval prokonzulovi Metellovi r. 58 pred Kr. (č. 3.). Plínius [79 po Kr.] umiestňuje Venedov vedľa Scirov a Hirrov na Baltickom mori a v okolí Visly (č. 4.). Podľa Tacita [ok. 100] bolo toto priestranstvo obšírnych krajín medzi Peucinmi a Fennmi naplnené Venedmi (č. 5.). Ptolemaios [175 — 182] počíta Venedov medzi preveľké národy týchto severných krajín, pripomína venedskú zátoku aj venedské hory, a vypočítava značné množstvo mien drobnejších vetví venedského kmeňa (č. 6.). Marcianus Herakleota [200 — 300, podľa iných pred 400] takisto o vindskej čiže venedskej zátoke činiac niekoľkokrát zmienku, výslovne potvrdzuje svedectvo Ptolemaia (č. 7.). Rímska mapa, nazvaná Peutingerovými knihami [zhotovená podľa starších pamiatok r. 423], na dvoch miestach ukazuje sídla Venedov, t. za Tatrami vedľa Peucinov, Lygiov a iných národov, a medzi ústím Dunaja i Dnepra (č. 8.). Pamätná minca cisároviča Volusiana [253] zvečňuje pamiatku jeho vojny s Venedmi, Galindmi, Finnmi a Vandalmi (č. 9.). Mních z rodu Longobardov, Pavel Warnefridov, podáva správu, podľa starých národných povestí, o ťažení Longobardov do zemí Antov a Bantov medzi 380 — 391 (č. 10.). Prastaré škandinávske povesti zvestujú o zemi Vanov čiže Vendov, zvanej Vanaheimr, obmedzenej na východ riekou Vanaquîsl čiže Tanais (Don), o bohyni Freyi zvanej Vanadis, o Vanoch, ktorí prišli do Škandinávie s Odinom, a o mnohých iných predmetoch týkajúcich sa Vanov čiže Vendov (č. 11.). Podobne iné národné podanie, pochádzajúce od Prusov, hovorí o Vendoch ako obyvateľoch Sarmatie už za čias rímskeho cisára Augusta (č. 12.). Napokon Jornandes [552] ukazuje sídla veľkého kmeňa Vinidov nielen za svojho veku, ale dávno pred pádom Hunov, t. medzi 332 — 350, práve v tých krajinách, kde sami skutočne, podľa oných starých svedectiev, už v omnoho staršej dobe sídlili. S jeho svedectvom aj Prokopovo [552] úplne súhlasí, aj keď pri tomto sa vyskytuje iba meno Antov a Slovanov, nie však Vinidov (č. 13.). Celé toto pásmo nepodozrivých, jasných a preukazných svedectiev očite dokazuje tú historickú pravdu, že praotcovia Slovanov Venedi, pod týmto menom známi jednak Nemcom a Čudom, jednak Rimanom a Grékom, od prastarých čias bývali v týchto rozľahlých krajinách medzi Tatrami, Baltickým morom, Pontom, Donom a hornou Volgou, že do týchto krajín v historickej dobe ani odinakiaľ, menovite z Ázie, ani z nich pred 5. stor. po Kr. nátlakom iných kmeňov inde neboli vypudení.

15. Majúc na mysli v tejto časti nášho bádania dokázať jedine to, že predkovia Slovanov, známi okolitým národom pod cudzozemským menom Venedov čiže Vinidov, už v staršej dobe, dávno pred Jornandom a Prokopom, ktorých výslovné svedectvo o totožnosti Vinidov, Antov a Slovanov stanovuje rozhranie medzi staršou neistou a novšou istou periódou čiže dobou slovanskej histórie, bývali v severných krajinách, pokladáme za zbytočné uvádzať tu podrobnejšie všetky svedectvá neskorších spisovateľov o Vendoch čiže Vindoch, pre potvrdzovanie veci už úplne uskutočnené a nad všetku pochybnosť vyvýšené. Niektoré z týchto svedectiev, ktorých počet je omnoho väčší, ako ho naše doterajšie zbierky udávajú, sú už vyššie (§ 7. č. 5.) stručne spomenuté, iné vedľajšie sa uvedú pri pokračovaní samého diela na príslušných miestach. Tu na záver pripomenieme niečo o pôvode a význame mena Venedi čiže Vinidi. Ako takmer všetky prastaré mená kmeňov a národov, čo do svojho pôvodu a významu, nám vzdialeným potomkom nebývajú výstižné, tak to isté platí aj o prítomnom mene. Obyčajný jazykospytec, pravda, pri každom takomto mene má poruke na sto výkladov, kto však s potrebnými poznatkami a zdravou rozvahou si zaumieni rozobrať toto dielo, ten práve naopak, kde iným menej váhavým a rozpačitým sa zdá byť všetko nad slnko jasnejšie a čisté, ten nič iné len mrak a temnotu vidí a v neprebrodených ťažkostiach viazne. Na dosvedčenie tohto poslúži nasledujúce rozjímanie: a) Meno Venedi čiže Vinidi sa vyskytuje už v starých prameňoch v tých najrozmanitejších formách. Uvádza sa teda takto: α) s korennou samohláskou e a spoluhláskou d: Venedi u Plínia, Tacita (podľa bežného uvádzania), v Peutingerových knihách, v Análoch sv. Amanda, Venedae Oυενεδαι u Ptolemaia, Vend i Oυενδ (t. Vendicus aj Oυενδικος, nie Vendenicus aj Oυενδενικος, ako uvádza Vaillant) na minci cisára Volusiana, Venedicus Oυενεδικος u Marciana Herakleotu, Venadi v Peutingerových knihách, Vendicus Oυενδικος u Marciana Herakleotu, Wenedonia (zem) v Análoch sv. Amanda, Wenedum (zem)[228] v Annal Guelferbytan, Wendland (zem) v zápiskoch islandských, Wenda-Runir (písmo a spevy) v tých istých zápiskoch islandských, Weonodland (zem) dvakrát u Wulfstana, Wendeschen v list. 1128, Wischweneden v list. 1152, Wendland v kron. Engelhus k r. 1163, Wendeschen Tornow v starom rkp. k r. 1191, Rohrwenden v kron. Abelovej k r. 1074, Wenden podnes u horných Nemcov; β) s tou istou samohláskou a zmenou spoluhlásky d na t Veneti u Tacita (podľa vydania Gerlachovho a Grimmovho), niekoľkokrát u Jornanda, Venetii u Jonasa opáta, Wentlande (zem) v livónskej listine, Wentlant v kron. rytierskeho nemeckého rádu (z 13. stor.), Wenethen v starom rkp. k r. 936, γ) s korennou samohláskou i a spoluhláskou d. Indi namiesto Windi u Melu a Plínia, Vinades v listine kráľa Ľudovíta 832, Winadahus v Sarachanovom registri z 11. stor., Vindicus Oυινδικος u Marciana Herakleotu (v rkp. ’Iνδικος), Vindones v chronic. Moissiac., Windehusinomarco v list. 940, Windesleve v list. 1112, Waleswinden v list. 1194, Winde (homines qui vocantur Winde, Pflanzer neuer Feldmarken) v spise Acta Murensia,[229] Bisen-Vinda v list. 932, Vinda-Kongur u Snorru Sturlesona, Vinland (zem) v islandských zemepisných zápiskoch a u Snorru, Vindlandsfare (wendischer Städte Seefahrer, Kauffahrer aus dem Wendenlande) v list. dánskeho kráľa Ábela 1251, Winedas a Winedaland (zeme) u Alfréda, Adalharteswineden v list. 905, Winedi v Annal. Petavian., u sv. Bonifacia (rkp. Vid. z 10. stor.), Winedar (meno gótskych biskupov v snemovných podpisoch zo 6. — 7. stor.),[230] Winediscun Salebizi v list. 1036, Winedum (zem) u Othera, Vinidae u Jornanda, Vinida v nemeckých glosách podľa Graffovej Diutisky a v Trevirsk. podľa Hoffmanna, Vinidi u Fredegara, v rkp. Wessobrunskom, v Annal. Lauresham., Laurissen., Bertinian., Lobiens., chron. Moissiac., v Annal. Hincmara Remens., Sigeberta Gemblacens., v chron. Virdunens., u Hugona opáta Flaviniacens a i., Winidesheim (villa) v list. kráľa Arnolfa 889, Winidon (župa) a Wolferes-Winiden v list. 979, Moin-Winidi, Ratanz-Winidi v list. kráľa Ľudovíta 846, Moin-Winida (villa) v list. kráľa Ľudovíta 863, Winido hoheimono marca v list. kráľa Karla z 9. stor., Walahrames-Winida (locus) v list. kráľa Ľudovíta prímením dieťaťa 908, Winidowa (locus) v list. kráľa Henricha II. 1003, Winodi v Annal. Xantens., Winodland (zem) raz u Wulfstana, Windisch taiche v Admontskej urbárnej knihe z 13. stor. (codex praediorum Admont.), Windilmann (meno) v list. 1096, Windischmann (meno) v stredonemeckých pamiatkach podľa Grimma, Winden, Windisch podnes u dolných Nemcov; δ) s tou istou samohláskou aj spoluhláskou a s predsuvkou spoluhlásky h alebo g Huinidi, Guinidi a Guinidini v chron. Moissiac., Guinidi[231] v listoch Gerberta (Silvestra II. pápeža) a raz aj Gunedes v Annal. Prudent. Trecens.; ε) s tou istou hláskou a zámenou d na t a th Winit a Wint v stnem. glosách Salomona alebo Zuetlic podľa Hoffmanna a rkp. českého múzea, Winethi a Winnetes v Annal. Petavian., Winithuscunburg v list. 936, Winetha-Husum (kláštor) v list. 937, Winitha-Husum v list. 999, Winithusen v list. 1022, Winethusen v list. 1062, Winethe v list. 1022, 1064, Wynithun v Tradit. Corbej. a Sarachon. registrum (z 11. stor.) Winithem, Winethum v list. 1022, Altenwinetten v list. 1155, Wimetheburch (oprav Winethe al. Winnethe) v list. 1179, Wineta a Winneta (mesto) u Helmolda, v Anon. chron. slav. ap. Lindenbrog, v popise Lubeckých hradných pánov 1158, Winithi v Annal. Xantens. a u Hemolda, Winithar (kráľ) u Jornanda (Amm. Marcell. Vithimir), ζ) s korennou samohláskou a Wanedonia v chron. Ademari, η) s výsuvkou spoluhlásky n Widines v chron. Moissiac., θ) s výsuvkou spoluhlásky d Vanr staroškand. (Vendus), plur. Vanir (Vendi), Vanaheimr, Vanaland, Vanaquîsl, Vanadis, Vana (kráľovná), Vanland (kráľ) v škandinávskych povestiach, Wanland (zem) u Dánov podľa Pischona, Winuli u Adama Brémskeho, Helmolda, Alberta Stadiens a i., Wenäläinen, Wenäläiset (slovanský ľud na Rusi) u Čuchoncov vo Finlande, Wenämees (ruský Slovan) u tých istých, Wenäjänmaa (ruská zem) u tých istých, Wennelane, Wennemees (ruský Slovan) u Čudov v Estónu, Wenne (ruská zem) u tých istých, Weneenmjeri (Ladožské jazero) u Čuchoncov, alebo, ako iní podľa rozličnosti nárečí a vyslovovania píšu, Wana, Wänäjä, Wänälaein, Wänälaiset atď., ι) s premenou spoluhlásky v na b Bannoma (zem) u Plínia zo spisov Timaea, Banthaib (zem) u Pavla Diacona, Benedi v mnohých starých rkp. Plínia, a takmer vo všetkých najstarších vydaniach od 1469 do 1514, Benethe, Bennethe, v list. 1022, Benden, Binder, Bindische podnes u niektorých Nemcov atď. Hoci na prvý pohľad sa zdá, že sa tieto formy ďaleko nad obyčaj rôznia, takže by sa dali ľahko pokladať za názvy celkom rozličné, predsa len však po ich starostlivejšom rozobraní sa zistí, že všetky pochádzajú z jedného koreňa a že nie sú nič iné ako jazykové a nárečové odlišnosti jedného a toho istého slova. Korenné a základné slovo je VIND, ktoré sa ale vyskytuje vo dvoch hlavných formách, nemeckej, t. Winde, Wende, a čudskej, t. Wene, Wäne. Všetky ostatné rozdiely sú len podriadené odtiene a akoby odrody týchto dvoch základných foriem. Formu Winde však pokladám za najstaršiu, ba dokonca pôvodnú, z mnohých príčin, menovite že samohláska i sama osebe je staršia a pôvodnejšia ako e,[232] potom, že v príbuzných jazykoch v Ázii, menovite v sanskrite, to isté slovo sa nachádza so samohláskou i; (súhorie Vindhja, porov. nižšie), napokon, že premena spoluhlásky i na e je pravidelná v staronemeckom a keltskom jazyku, nie však naopak.[233] Zhodujem sa teda s dômyselným Grimmom, domnievajúcim sa, že v mene Venedi samohláska ë stojí namiesto i, práve tak, ako v menách Sëgestes, Sëgimêrus, Sëgimundus, Hërmunduri, Hërminones, Fenni u Tacita atď., čo všetko sa dobre vysvetľuje zvláštnym vyslovovaním tejto samohlásky v dolnonemeckých nárečiach.[234] Anglosaská forma Weonodland, objavujúca sa dvakrát u Wulfstana, vznikla takisto pravidelne z pôvodného i.[235] Jedine Wanedonia, vyskytujúca sa u Ademara, sa líši od týchto foriem a blíži sa k čudským. Okrem tohto rozdielu je najdôležitejšie striedanie spoluhlások d a t alebo th, bežné pre nemecké nárečia podľa istých pravidiel. Deje sa však po spoluhláske n dvojakým spôsobom, totižto α) kde sa používa v gótskom, starosaskom, anglosaskom a staroškandinávskom nd, tam v staro- a stredonemeckom nt, v novonemeckom však býva nd, napr. gót. bindan (ligare), stsas. bindan, ags. bindan, škand. binda, stnem. a strnem. bintan, nnem. binden, a zase β) kde stojí v gótskom nth, tam sa kladie v starosaskom th, v anglosaskom dh, v staroškandinávskom nn (namiesto ndh, nth), v staro-, stredo- a novonemeckom nd, napr gót. anthar (alius), stsas. other, ags. odher, škand. annar, stnem., strnem., nnem. ander. Meno Winde, Wende vlastne nenasleduje vôbec ani jednu, ani druhú podobu, zdá sa však, že skôr patrí k prvej, teda znie gót., stsas. a ags. Winda, Winida, Wineda, Weneda, staro- a strnem. Wint, Went (nepravidelne Winth, Wenth), nnem. Winde, Wende. Vkladanie samohlások i a e, zriedka o alebo a, medzi spoluhlásky n a d, napr. Vinidi, Vinedi, Winedum, Winodi, Venadi, Winades, možno považovať jednak iba za púhy prídavok latinských pisárov, jednak tiež za nárečovú zvláštnosť nemeckého jazyka (u Wulfstana, Othera a Alfreda), na ktorej čo do jadra a významu tohto mena málo alebo vôbec nezáleží. Slovko Widines, s výsuvkou spoluhlásky n, sa nachádza iba v niektorých rukopisoch Moissiacenskej kroniky a je veľmi podozrivé. Znaky čudských foriem sú zmena samohlásky i na a alebo ä, a výsuvka spoluhlásky d, odkiaľ vzniklo Wane, Wäne. Staroškandinávske pramene poskytujú nám toto meno v tej istej čudskej forme, čoho dôvodom je susedstvo Normanov s Čudmi a vplyv jazyka jedných na jazyk druhých, ako o tom budeme širšie hovoriť (§ 14. č. 6. § 18. č. 9.). Už vyššie (§ 7. č. 13.) sme podotkli, že vysunutie alebo spodobnenie (assimilatio) spoluhlásky d, najmä po n, pravda, aj kdekoľvek inde, je v čudskom jazyku prirodzené a bežné a že v tomto ohľade sa najviac zhoduje staroškandinávske nárečie s čudským. Ako Čuchonci a vlastne takzvaní Čudi v Estónoch namiesto wenda (fratris), hande (anseris), kändo (trunci), käden (manus) atď. hovoria wenna, hanne, känno, käen atď., tak aj v staroškandinávskom namiesto staronemeckého andar (alius), findan (invenire), sundar (meridies), gund (bellum, pugna), unda (aqua, fluctus), kind (maxilla), mund (os), sind (momentum), lind (levis), zand (dens), kund (notus) atď. sa vyslovuje annar, finna, sunnr, gunn, unn, kinn, munnr, sinn, linn, tonn (dentes), kunnr atď., čo má miesto aj vo vlastných menách, napr. Skane n. Skande, Sweon, Swealand n. Sweodan, Swedaland, Norrige, Norge n. Nordweg, Normann n. Nordmann atď. Táto výsuvka spoluhlásky d je až dodnes v nárečí dolnonemeckom.[236] Niečo podobné sa nachádza aj v iných jazykoch, hoci zriedka, napr. v latinskom grunnio n. grundio, tennitur n. tenditur, dispennite n. dispendite, v cyrilskom čiže starobulharskom pal, vel, sjel, vjanu, prjanu, v’zbnu, jam’, vjem’ atď.,[237] v srbskom Raosav, Raosava, Vlaisav, Vlaisava n. Radoslav, Radoslava, Vladislav, Vladislava atď., v novobulharskom grozje, izvaat, klaiš, klaaš, edenaeset, dvanaeset, trinaeset atď. n. grozdje, izvadat, kladiš, kladaš, edenadeset atď., v ruskom sem’ (= sedem), semery, gljanu atď., a ešte častejšie v albánskom jazyku.[238] Rozdiel medzi stškand. Vanr, Vanir, a vlastne čudským Wanalainen spočíva v spoluhláske a, ktorú Čudi vyslovujú zvláštnym spôsobom, asi ako Slováci svoje ä v slovách mäso (caro), räd (ordo), knäz (sacerdos) atď.[239] Tým a množstvom čudských nárečí sa vysvetľuje, prečo niektorí namiesto Wänä, Wänäjä, Wänälaem, Wänälaiset píšu Wene, Weneje, Wenelaein, Wenelaiset alebo Wenne, Wenneje, Wennelaein, Wennelaiset. Ako čudské ä, tak aj škandinávske a sa postupne utvorilo z pôvodného i, asi tak, ako z pôvodného i v staronemeckom ë, v ags. ëo, stškand. ia,[240] alebo z pôvodného ĕ (ь) v slovanských nárečiach niekde i, niekde ie, niekde ia, niekde ea, niekde napokon vzniklo a.[241] Od staroškandinávskeho pravidelného Vanr, Vanaheimr sa odlišuje neskoršie dolnonemecké Winuli, ohľadom korennej samohlásky i, tu nezmenenej. Zostáva vysvetlenie prídychu h a g vo formách Hwinidi, Guinidi, Guinidini a Gunedes (toto snáď omylom namiesto Guinedes), takisto zámeny počiatočného v na b vo formách Benedi, Banthaib, Bannoma atď. Prídych h a g nadobúda svoj výklad z prirodzenosti jazyka staronemeckého a kimerského, tiež novších, takzvaných románskych, t. z latinčiny pochádzajúcich nárečí, v ktorých sa často objavuje pred v, aj v tých slovách, kde v iných jazykoch nič také nie je. Tak napr. bolo v gótskom hlahan (ridere), hláibs (panis), hveitjan (albare), v staronemeckom hleitar (scala), hlûtar (purus), hvîl (tempus) atď., kde sa teraz vyslovuje lachen, Laib, weissen, Leiter, lauter, Weile atď.[242] Z toho dôvodu meno nemeckej župy Werenofeld čiže Werinofeld sa uvádza v najstarších rukopisoch Moissiacenskej kroniky Hwerenofelda, Hwerenafeldo, Guerenaveldo,[243] meno Varnov u Kassiodora Guarni,[244] namiesto Wodan u Pavla Diacona Guodan[245] a namiesto Ulphilas u Byzantíncov častejšie aj Gulphilas.[246] V románskych jazykoch mená a slová Guillaume, Guido, guarda, guerie a i. vznikli z nem. Wilhelm, Wido, Warte, Werre atď. V niektorých alemanských listinách z 8. stor. sa uvádza qu n. gu, napr. Quanzo, Quantoald, Quolwinus atď. n. Wanzo, Waldoald atď., a nem. weinen znie got. quáinôn,[247] čím sa vysvetľuje forma Quinidi u Gerberta. Nemenej dôrazne sa vyskytuje predsuvka spoluhlásky g pred w vo waleskom jazyku, pochadzajúcom zo staršieho kimerského, ako to slová gwall (vallum), gwenwyn (venenum), gwiber (vipera), gwyder (vitrum), gwyrdh (viride), gwynt (ventus, Wind), gwared (custodire, wahren) a i., porovnaná s latinskými a nemeckými, z ktorých vznikla, jasne dosvedčujú.[248] Tak sa stalo, že Kimrovia a Anglosasi zem Venedov, v neznámej dobe usadených na waleskom pomorí, menovanú latinskými spisovateľmi Venedotia, nazvali Gwineth, Gwined a Gwentland.[249] Nie nepravdepodobné nemeckému a kimerskému zvyku je predsúvanie spoluhlásky h v chorvátskom nárečí, hoci iba v niekoľkých slovách, napr. hman, zahman n. man, zaman (gratis, porov. čes. maně, maní), hers, herdya, hersem atď., tiež v dluž. a hluž., napr. hobaj (oba), hokno (okno), hišče (ešte) atď., zriedkavejšie v čes. Holomuc n. Olomuc atď. O zámene spoluhlásky v a b sa netreba rozširovať, vo všetkých jazykoch je táto zmena určite jedna z najobyčajnejších.[250] Nielen vo dvoch príbuzných jazykoch sa vzájomne zastupujú spoluhlásky v a b, napr. βουλομαι a volo, βιοω a vivo, βικιον a vicia atď., ale aj v jednom a tom istom, napr. sebum a sevum, ferbui a fervi atď. Tým sa vysvetľuje, prečo vlastné mená pochádzajúce z cudzích jazykov sa u Grékov a Rimanov píšu tak nerovnako; určite sa v starých pamiatkach nachádza Danubius a Danuvius, Cevenna a Cebenna (hora v Galii), Avendo a Abendo č. Abendone, Viducasses, Вιδουκεσιοι a Оυιδουκαισιοι (ľud. tamže), Вανδηλοι, Βανδαλαριος, Βαλαμηρος a Ουανδαλοι, Ουακις, Ουισανδος, Ουιλας, Ουιτιγις atď. Nie je teda divu, že namiesto pôvodného Vindi, Vendi alebo čudského Wannoma (zem Vindov) už v klasických žriedlach nachádzame Benedi (u Plínia), Bannoma (u toho istého z Timaea), Banthaib u Pavla Diacona atď.,[251] pretože hrubé perné v sa ľahko mieša s perným b, a niektorí Nemci vyslovujú skutočne až podnes Binde, Bindisch n. Winde, Windisch (porov. § 7. č. 12.). Podľa toho nemožno pochybovať, že všetky formy tohto mena sa dajú prirodzene a nenútene odvodiť z pôvodného Winde. b/ Všetky hore uvedené formy mena Vindi sú čerpané iba z tých prameňov, v ktorých sa hovorí buď výslovne, alebo aspoň s najväčšou pravdepodobnosťou o Slovanoch. Avšak toto slovo sa dosť často nachádza aj inde v pamiatkach starej histórie ako vlastné meno národov, miest, riek a hôr. Nachádzame teda národy toho istého mena mimo pravlasti Slovanov ešte na troch rozdielnych miestach, totižto v severnej Itálii na adriatickom brehu, v armorskej Galii na brehu západného oceána, a v najstaršej dobe v Paflagónii blízko euxinského Pontu. Obyvatelia adriatického pomoria sa nazývajú Eneti (Ένετoι) u Herodota, Skylaxa z Caryandy, Jornanda a Pavla Diacona, Heneti (’Ενετoι) u Strabóna, Veneti (v gréckych prameňoch Oυενετoι a Bενετoι) u Polybia, Lívia, Melu, Plínia, Curtia a i., ich zem Venetia (Oυενετια) u Ptolemaia, Velleja Patercula, Flora, v Notit. dign. Imper., u Pavla Diacona atď., Venetiae na rímskych nápisoch, u Jornanda, Procopia atď. Takisto obyvatelia Armoriku v Galii Veneti (Oυενετoι) u Caesara, Strabóna, Plínia, Ptolemaia, Diona Cassia, v Peutingerových knihách a ich krajina Venetia u Caesara. Napokon obyvatelia Pontského pomoria Heneti (’Ενετoι) u Homéra, Lívia, Strabóna, Plínia (z Cornelia Nepota) a i., Veneti u Melu. Neurčujúc teraz nič o národnosti týchto Venetov a ich domnelej príbuznosti so Slovanmi, o čom sa bude hovoriť nižšie (§ 11.), to jediné máme za vec istú a preukaznú, že ich meno sa zhoduje s menom Slovanov a že obidve vznikli z jedného koreňa. Vo všetkých jeho uvedených formách sa vyskytuje, pravda, jedine samohláska e a spoluhláska t, nikde i a d, avšak treba brať do úvahy, že pramene, z ktorých je ono čerpané, sú napospol grécke a latinské (Jornandes a Pavel Diaconus, hoci rodení Nemci, slepo nasledovali Rimanov) a že odtiaľ nemožno uzatvárať nič o domácom vyslovovaní tohto mena. Na potvrdenie toho pripomíname, že národ toho istého mena príbuzný armorickým Venetom, bývajúci v 4. — 10. stor. na západnom pobreží Waleska, v latinských spisoch sa, pravda, nazýva Venedi a jeho zem Venedotia, naproti tomu však v anglosaských a waleských pamiatkach Gwineth, Gwined, Guentland, takže korenné i a d s premenou na th, t, avšak aj tu, ako tam vyššie pri mene Vindi, sa nachádza predsuvka g. Dôležitejší je rozdiel foriem Eneti čiže Heneti a Veneti čo do začiatočných zvukov, ktorý sa však vysvetľuje z gréckeho digamma (F). Totižto ‘Ένετοι a ’Eνετoι starogrécky sa vlastne nazývalo Φενετoι, namiesto neho neskoršie písané ‘Eνετοι a ’Eνετoι. Kde starí Gréci svoje digamma, novší svoje ‘ alebo ’ kládli, tam Latíni, Slovania a iné kmene indoeuropského plemena najviac v alebo w používajú, porov. gréc. εσπερα lat. vespera slov. večer, gréc. oινoς lat. vinum slov. víno, gréc. oικoς lat. vicus slov. ves, v’s, gréc. ειδω lat. video slov. vidím, gréc. ελκω slov. vleku, a vnútri slova gréc. νεoς lat. novus slov. nový, gréc. ωoν lat. ovum, gréc. αιων lat. aevum, gréc. ναες lat. naves slov. návy, gréc. δαηρ lat. levir slov. dever, gréc. λαιος lat. laevus slov. ľavý atď.[252] To isté platí aj ohľadom na sanskritský jazyk, napr. sans vidaha lat. vidua slov. vdova atď., nie ináč aj nemecky, napr. stnem. aha (aqua) slov. -ava (Morava, Sázava, Ondava, Bregava atď.)[253] Z toho dôvodu Rimania nazývali paflagonských Henetov, podľa svedectva Pomponia Melu, Venetmi.[254] Niet teda žiadnej pochybnosti, že meno Eneti čiže Heneti je totožné s menom Veneti, čo do slovnej a korennej príbuznosti, ako to už všetci súdnejší skúmatelia dávno uznali za správne.[255] Štvrtý národ rovnakého mena so slovanskými Vindmi boli Vindelikovia v Germánii. Meno tohto ľudu znie Vindelici u Horatia, Strabóna a Velleja Patercula, Vindolici i Vindulici u Strabóna, Vindelici i Vindi[256] na rímskych nápisoch, Vindici v Chron. Eusebia, potom ich krajina Vindelicia (Ουινδελικια) u Ptolemaia a Sexta Rufa. V tomto mene sa najčistejšie zachovalo korenné Vind. Omnoho väčší počet je mien miestnych, t. názvov miest, prístavov, hôr a riek, pochádzajúcich z tohto koreňa, z ktorých my tu pre krátkosť uvedieme iba niektoré zreteľnejšie po poradí z jednotlivých krajín. Nachádza sa totiž v Hispánii Vindius mons (το Ουινδιον ορος) u Ptolemaia (Vinius u Flora), v Británii Venta Belgarum a Venta Icenorum v Itiner. Anton., u Ptolemaia a zem. Ravenn., Vindobela v Not. dign. Imp., Vindogladia v Itin. Anton., Bindogladia u zem. Ravenn., Vindolana v Not. dign. Imp., Vindolanda u zem. Ravenn., Vindomara v Itin. Anton., Vindomis tamže, v Galii Ventia u Diona Cassia, Vindalicus fl. u Flora (= Sulgas u Strabona), Vindalum (Ουινδαλον) u Strabóna, Vindalium u Lívia a Orosia, Vindana prístav u Ptolemaia, Vindausca v Notit. civit. Gall. a Act. concil. Cabilonens r. 650, Vindilis (insula Venetorum) v Itiner. marit. (Reichard[257] sa domýšľa, že aj dnešná rieka Vilaine sa nazývala niekedy Vindana alebo Vindilis, ako aj prístav a ostrov pri nej), Vindinum u Ptolemaia (= Suindinum v Notit. dign. Imper.), Vindomagus u Ptolemaia, Vindonissa v Peutingerových knihách, v Itin. Anton., u Tacit., v Notit. dign. Imp., Vintium u Ptolem. a na rímskych nápisoch, v Germánii, Vindelicii, Rhatii a priľahlých krajinách. Venetus lacus (vyššie Potamské jazero) u Melu a Ptolemaia, Venetae Alpes u Zosima, Amm. Marcellina, Vindinates u Plínia, A-Vendo v Peutinger. knihách, v Itiner. Anton., A-Vendates u Appiana, Vendus i Vendrus u Strabóna, A-Bendone u Ravenn., Vindobona v Peuting. knihách, v Itin. Anton., Vindomana v Not. dign. Imper., Vendobona i Vidobona u Aurélia Victora, Vindubona u Agathemera, Vindo (rieka) u Venant. Fortun., Virdo (v iných rkp. Vindo) u Pavla Diacona atď., nepočítajúc sem premnohé mená, v ktorých korenné d sa zdá byť vysunuté, ako Venna, Vennonae, Vinovia, Vennones, Vinnones atď. Napokon aj v samej Ázii, v krajine pred Gangesom, vyskytuje sa nám rieka Vinda č. Venda (Βενδα) a významné súhorie Vindius mons (το Ουινδιον ορος) u Ptolemaia,[258] menované ešte až podnes Vindhya, ako Wilson alebo Windhia, ako toto meno píše Klaproth. V týchto menách sa vyskytuje príliš často pôvodná forma Vindi v celej svojej presnosti, avšak aj Vendobona sa nachádza namiesto Vindobona, a namiesto Vindogladia aj A-Vendone sa objavuje u zemepisca Ravenského, Bindogladia aj A-Bendone (porov. hore Venedi = Benedi, Windisch = Bindisch). Z doteraz uvedených príkladov je dosť zreteľné, že slovo Vindi, Vendi sa vyskytuje nielen v tých krajinách, o ktorých sa istotne vie, že boli obývané Slovanmi, ale aj v mnohých iných vlastiach kmeňov indoeurópskeho plemena. Ako sa teda pripúšťa na určenie pravého zmyslu iných koreňov slovanského jazyka ich porovnanie s príbuznými slovami, nachádzajúcimi sa v ostatných jazykoch indoeurópskeho plemena, tak ono aj tu pri tomto vlastnom mene podľa správnosti musí prebiehať, bez ohľadu na kmeňovú príbuznosť samých národov, týmto menom označených, ktoré, pravda, sa musia zakladať na iných podstatnejších dôvodoch, nie iba na púhej súzvučnosti mien c/ Porovnajúc rozličné formy mena Vindov medzi sebou, nebudeme dlho na rozpakoch, či máme alebo nemáme povestné meno Vandalov k jednému a tomu istému koreňu pripočítať. Pravda, z ohľadu tohto mena panujú medzi učenými dve domnienky, lebo jedni, domnievajúc sa, žeby Vandali boli národ kmeňa slovanského, aj ich meno pokladajú za totožné s menom Vendov, iní naproti tomu túto obojakú príbuznosť naprosto zapierajú. Aj tu opäť, kým sa na niečom ustanovíme, treba najprv formy tohto mena náležite vyskúmať. Vyskytujú sa teda Vindili u Plínia (podľa bežného výskytu), Vandili (Βανδηλοι, Βανδιλοι) v niektorých rukopisoch Plínia, u Diona Cassia, Flavia Vopisca, v Notit. dign. Imper., Vandilici v Chifflerovom rukopise Plínia, Vandalii u Tacita, Vandali (Ουανδαλοι) u Julia Capit., Entrop., Dexippa, Diona Cass., Zosim., Jornand., Procop., Prospera Aquit, Idatia, Vanduli v Peutingerových knihách, Vendil v staroislandských pamiatkach,[259] Wendlaleod, Wendelsae, Wentilseo (mare Vandalicum?) u Othera a Alfreda,[260] Vinili, Vinuli u Pavla Diacona (omylom o Longobardoch) atď. Z porovnania týchto foriem s formami mena Vindov zreteľne vysvitá, že meno Vandalov sa od mena Vindov líši nie tak koreňom, ako skôr skončením, v obidvoch panujú, pravda, tie isté rozdiely Vind-, Vend-, Vand- a Vin. Je známe, že koncové slabiky -il, -ul sú v staronemeckom jazyku formy zdrobnelé, obyčajne síce v dobrom zmysle a pestované, niekedy ale používané aj s pohanou, porov. gót. mená Vulfs, Atta, Tôta a Vulfila, Attila, Tôtila, Runô a Runilô, barn (τεκνον) a barnilô (τεκνιον), magus (παις) a magula (παιδαριον), stnem. Liup, Hûn, Hilt, Gunt a Liupilo, Hûnilo, Hildilâ, Gundilâ atď.[261] Podľa toho aj neváhame uznať meno Vandalov za príbuzné menu Vindov, ba dokonca okrem toho z dôležitých dôvodov, ktoré nižšie prednesieme na príslušnom mieste (§ 18. č. 3. 5. ), sa domnievame, že toto meno vlastne prešlo od slovanských Vendov na nemeckých Svevov, v onej dávnej dobe, keď títo vtrhli do slovanskej vlasti medzi Odrou a Vislou, a usadiac sa v nej sa pomiešali s jej pôvodnými obyvateľmi. Táto príbuznosť mena Vindov a Vindilov čiže Vandalov bola snáď medziiným tiež dôvodom, že nejedni spisovatelia stredoveku toto posledné vzťahovali na Slovanov.[262] Avšak nelipnúc na tejto totožnosti mena dvoch síce ináč rozdielnych národov, pokúsime sa už niekoľkými slovami dotknúť sa významu mena Vindov. d/ O slovnom čiže korennom význame mena Vindi, Vendi sa doteraz, pravda, nemálo mudrovalo, avšak nič istého sa ešte na svetlo nevynieslo. Nemieniac sa tu zaoberať opakovaním nejedných, niekedy až nad mieru nemotorných domnienok starších, najmä nemeckých dejepiscov a jazykospytcov o vzniku a význame tohto mena,[263] to jediné pripomenieme, že najobyčajnejšie sa toto meno odvodzuje od slovka vinda, venda, označujúceho v indoeurópskych jazykoch vodu.[264] Nemožno uprieť, že toto slovko sa na prvý pohľad podobá, pravda, nad mieru na meno Vindov, nazýva sa teda sans. und (madidum esse, fluere), lat. unda (odkiaľ vlaš. onda, fran. onde), stnem. undea, unda, undja (fluctus), strnem. unde, stsas. uthia, ags. ydh, škand. unn, stprus. unds, stslov. snáď onda (súdiac podľa mien riek Ondava atď.), a zase sans. uda, udaka (aqua), gréc. υδωρ (poet. υδος), lat. udor (udus), gót. watô, stsas. watar, ags. väter, škand. vatn, stnem. wazar, slov. voda, litov. vandů, lot. uhdens, čud. venna,[265] dán. vand,[266] napokon kelt. vraj vand, vend, vond (fluvius), vin (aqua), von, vonan (fluere) atď. Avšak ak porovnáme podrobnejšie meno kmeňa s názvom vody, určite zistíme, že obidve slová sa riadia inými zákonmi a že pokiaľ ide o gramatický sklad a svoj tvar, ťažko ich možno považovať za rovnokorenné. Okrem toho menom Vinda nachádzame označené v starej histórii nielen mestá a národy susediace s vodami, ale aj veľké vysoké hory, menovite horu Vindius a Vindhya v Hispánii a Indii. Teda všeobecne panujúca domnienka, teraz najnovšie opakovaná Hallingom, žeby slovo Vindi, Venedi bolo iba zemepisné a označovalo by nielen Slovanov, ale vôbec ktorýchkoľvek pomoranov, v uvážlivom jazykospyte nemá žiadny pevný základ. Niekedy som sa domnieval, žeby meno Vindi s menom Hindov čiže Indov[267] mohlo mať spojenie,[268] avšak aj táto, síce ináč nie nepravdepodobná domnienka v jazykospyte nemá dostatočnú podporu, pretože pravidelná premena sans. h v lat., nem. a slov. je z a s, napr. sans. hima (nix, odkiaľ Imaus mons = nivosus Plin. VI. 17. 64, Himalaja = nivis domus, Himavat = Emodus = nive praeditus), gréc. χιον, sans. hêmanta (hiems), gréc. χειμων, χειμα, lat. hiems, perz. sime-stan, afg. zumy, oset. simeg, slov. zima, litov. žiema, lot. seema, sans. hrid (cor), gréc. κηρ, κεαρ, καρδια, lat. cor (cord-is), arm. sird, gót. hairto, slov. srdce, litov. szirdis atď., hoci sa vyskytujú aj niektoré príklady, kde sans. h sa mení v iných jazykoch na perné v, napr. sans. vidaha, lat. vidua, slov. vdova atď. Podľa toho sa neváham vyznať, že v kritickom slovospyte nenachádzam ničoho, čo by mohlo poslúžiť neomylnému vyloženiu pôvodného významu mena Vindov, a preto aj od ďalšieho výskumu tohto predmetu upúšťam, a rád zanechávam celú túto vec budúcim skúmateľom.

§ 9. Najstaršie svedectvo o Srboch

1. Až doteraz sme sa riadili tou zásadou, že všetko to, čo sa nachádza v starých nepodozrivých prameňoch o Venedoch čiže Vinidoch, patrí k histórii slovanského prakmeňa a stanovuje základnú časť jeho starožitností, z toho dôvodu sme všetky sem patriace svedectvá vyššie čo najpozornejšie dali dohromady a vysvetlili, pokiaľ sme to uznali buď za možné, buď za potrebné. Avšak z toho, čo sme vyššie (§ 7.) o pomere a platnosti názvov Vendi a Srbi širšie vyložili, už je nám známe, že prvé z týchto dvoch mien u samých Slovanov, pokiaľ stopy toho nachádzame v histórii a v národnom podaní, nie je bežné, prikladali im ho jedine národy kmeňa nemeckého, keltského, litovského a čudského. Pravda, domáce a prastaré meno Slovanov buďto všetkých, buď aspoň väčšieho počtu národov tvoriacich tento kmeň, bolo, ako sme už vyššie dokázali (§ 7. č. 15 — 18.), Srbi. Z toho dôvodu, chcejúc náležite a všestranne vyskúmať počiatky slovanského pranároda, je potrebné prejsť všetky pramene najstaršej histórie Európy a starostlivo prezrieť, či sa v nich nezachovali nejaké zmienky a pamiatky o našich predkoch Srboch, pod týmto ich pôvodným a domácim menom. Pravda, obidva druhy svedectva sa vzťahujú na jeden a ten istý národ, práve tak, ako všetky tie rozmanité správy u starých spisovateľoch o Keltoch a Galoch, alebo o Teutonoch a Germánoch sa týkajú len jedného kmeňa. Až keď obidve tieto správy sa porovnajú a zlúčia do jedného celku, možno sa nádejať, že mnohé, síce ináč zatemnelé strany našich starožitností, sa vysvetlia dokonalejšie. Tu však predovšetkým s bolesťou musíme nariekať, že na nešťastie a k nenapraviteľnej strate našej histórie, práve pod týmto pôvodným a domácim menom slovanských pranárodov máme zachovaných nad mieru málo správ v celej tejto oblasti historických prameňov starej Európy, až do veku Jornandovho a Prokopovho [552]. Príčiny tohto prežalostného nedostatku sú rozličné a nie ľahké na objavenie. Slovanské národy, ako z toho, čo sme povedali o Vendoch, s istotou vieme, v dobe historicky známej, ktorá sa začína pre našu Európu až s Herodotom [456 pred Kr.], bývali v severných krajinách Európy, iným vzdelaným národom na juhu, menovite Grékom a Rimanom, takmer nedostupných a teda aj celkom neznámych. Od brehov Čierneho mora boli oddialení a hlbšie do horných krajín vytlačení najprv, a síce už v 6. a 5. stor. pred Kr., Skýtmi, potom v 3. a 2. stor. pred. Kr. Sarmatmi, napokon, v 2. a 3. stor. po Kr. Gótmi, a tieto tri cudzie národy, niekedy bojovné a násilné, aj veľkú časť slovanského ľudu v tých istých krajinách si podmanili. Teda z tejto strany nemohli starí grécki a rímski spisovatelia nadobudnúť žiadne dôkladné znalosti o srbskom kmeni, ale píšuc o národoch tejto časti Európy zahrnovali všetky tamojšie kmene, buď pre neznalosť, buď pre pohodlnosť pod všeobecné mená najprv Skýtov, potom Sarmatov, potom týchto obidvoch, nerobiac žiadny rozdiel medzi panujúcimi cudzincami a podmanenými domorodcami. Na juhu boli Srbi obmedzení Tatrami. Teda z tejto strany bolo ešte oveľa ťažšie spojenie s Grékmi a Latínmi, lebo vieme, že ako rieky a more národy viažu a spájajú, tak hory ich rozlučujú a osamocujú. Pobrežie Baltického mora, aspoň južnejšie, kde sa zbiera jantár, Srbi nepochybne už v 4. stor. pred Kr. postúpili Gótom, germánskemu národu, v jeho hornej polovici od nepamäti sídlili národy litovského kmeňa, a ďalej na sever zostatky veľkého kmeňa čudského čiže finského. Teda z tejto strany ani Gréci, neskoršie Rimania nemohli získať žiadne vedomosti o Srboch bezprostredne z úst samého tohto ľudu, ale čokoľvek o nich počuli, to všetko prevzali od Nemcov, ktorí Srbov nazývali Vindmi, pretože v ich spisoch všetky zachované správy sú len o Vindoch, o Srboch však v nich niet takmer žiadnej zmienky. Okrem toho Srbi, ako nielen z Prokopovho a Mauriciovho svedectva, ale aj z najstaršej histórie ruskej, poľskej a českej môžeme usudzovať, žili od nepamäti pod národnou vládou, súc podelení na veľké množstvo slobodných obcí, a preto je pravdepodobné, že ak mali kedy, ako sa musí pripustiť, všeobecné meno celého kmeňa, predsa toto v častom používaní nebolo, súc miestnymi menami jednotlivých národov a obcí čiastočne obmedzené a akoby zatemnené. O tom, že tieto mená jednotlivých národov a vetiev slovanského kmeňa siahajú svojím pôvodom do najhlbšej starodávnosti, prinesieme mnohé dôkazy nižšie na príslušnom mieste. Sama povaha a spôsob mravov aj života národov srbského kmeňa boli príčinou, že až neskôr a menej ako ostatné severné národy, t. Skýti, Sarmati a Nemci, sa stali známymi iným vzdelanejším národom na juhu. Pravda, tieto národy boli tiché, krotké, nenáchylné k výboju, zaoberajúce sa vo svojej vlasti zväčša roľníctvom a hospodárstvom, len potreba vlastnej obrany si vynútila na nich niekedy obdivuhodnú mužnosť a udatnosť, a len nákazlivé príklady ich utláčateľov, Skýtov, Sarmatov a Nemcov porušovali a sprzňovali ich čisté, lahodné mravy. Takýto národ, zaoberajúci sa umením pokoja vo svojej vlasti, nebažiaci po nájazdoch a napádaniach cudzích zemí, po podmanení a vyhubení okolitých národov, poskytuje strannej a nevďačnej histórii veru málo príčin na roztrubovanie svojho mena. Napokon aj to treba brať do úvahy, že len niektoré zemepisné a dejepravné spisy starých Grékov a Rimanov sa zachovali až do týchto našich čias a že ich väčšia časť sa stratila, takže je vždy dobre možné, ba nad mieru pravdepodobné, že stratou toľkých spisov sa pre nás naveky stratili aj mnohé pamiatky a správy o srbskom kmeni. Čomu ľahko uveríme, ak si spomenieme na to, čo poznamenal Prokop vo svojom dejepise o všeobecnom používaní prastarého mena Sporov, t. Srbov u Slovanov a Antov.

2. Avšak aj keď trebárs v tejto dobe, v ktorej teraz naše skúmanie uzatvárame, netečú také bohaté pramene na prastaré meno Srbov ako na meno Vindov, predsa máme na to dve výslovné a podstatné svedectvá, že toto meno bolo známe a skutočne používané aj u iných národov vo svojej presnej forme už v onom dávnom čase, niekoľko storočí pred Jornandom a Prokopom. Toto svedectvo sa nachádza u slovutných spisovateľov Plínia Rimana [79 po Kr.] a Ptolemaia Gréka [ok. 175]. Plínius, vymenujúc národy bývajúce v krajinách nad Maeotskou zátokou, hovorí tieto slová: „Od Kimerskej úžiny ďalej bývajú Maeotčania, Vali, Serbi, Arrechovia, Zingovia, Psesiovia.“[269] Podobne Ptolemaios v popísaní ázijskej Sarmatie medzi inými pripomína aj tieto národy: „Medzi Ceraunskými horami a riekou Rha bývajú Orinaeiovia i Vali i Serbi.“[270] V rukopisoch Ptolemaia sa najviac vyskytujú Serbi, zriedkavejšie Sirbi, a táto neistota má svoj základ v pôvodnom vyslovení tohto mena u Slovanov. Že tu najviac záleží na stanovení sídel a správnej polohy týchto najstarších Srbov, o ktorých je v histórii zmienka, to každý vidí, avšak práve to je zásada až dosiaľ nevyriešená a zostane ňou nepochybne aj v budúcich časoch. Pravda, k jej dokonalému rozhodnutiu ani Plínius, ani Ptolemaios nám nepodávajú dostatočné svetlo, okrem toho si však jeden druhému zjavne odporujú. Plínius, začínajúc pri Bospore Kimerskom, t. pri dnešnom Kerčenskom prielive, umiestňuje svojich Maeotov, Valov, Serbov, Arrechov, Zingov, Psesiov na pobreží Maeotu čiže Azovského mora, postupujúc, ako sa zdá, na sever, alebo odtiaľ prechádza k Tanaitom. Avšak na inom mieste[271] aj sám usadzuje Valov odtiaľ pozdĺž na strane východnej, v severovýchodných odnožiach Kaukazu, blízko takzvanej Kaukazskej tiesňavy (portae Caucasiae). Ptolemaios však všetky spomenuté národy, Orinaeov, Valov i Serbov, kladie do týchto východných končín, medzi Ceraunské hory a Volgu, teda do Chvaliského pobrežia. Ceraunskými horami sa u starých zemepiscov nazývali severovýchodné odnože Kaukazu, tiahnuce sa k rieke Tereku, avšak o ich smere a polohe mali úplne mylné poňatie, vydávajúc ich niekedy za južné výbežky Kaukazu, niekedy za severné, vybiehajúce až k Ripejskému pohoriu.[272] Podľa Plínia by teda náležalo Srbom stanoviť miesto na brehu Maeotu neďaleko ústia Donu, podľa Ptolemaia naproti tomu na brehu Chvaliského mora, medzi Kaukazom a Volgou. To, že ohľadom na správnu polohu v zemiach tak málo známych, aké vtedy boli krajiny na Done a Volge, nemožno sa bezpečne spoliehať ani na Plínia, ani na Ptolemaia, znalci staršieho zemepisu dobre vedia.[273] Obidvaja títo slávni spisovatelia, čerpajúc z tisícov rukopisov a miešajúc zastarané správy s novšími, nakopili v Sarmatii a Skýtii hromady národných mien, starých i mladých, presných aj nepresných, stanovujúc každému jednému z nich miesto aj obydlie podľa svojej predstavy, ba často aj naverímboha, nie podľa preukaznej vedomosti o jeho polohe.[274] Ak pri takomto zmätenom opisovaní a zoskupovaní púhych mien u Plínia a Ptolemaia sú sídla niektorého severného národa posunuté zo správneho miesta o sto alebo o dvesto míľ a prenesené inde, to sa musí vždy pokladať za maličké pomýlenie.[275] Neobyčajné zemepisné a dejepisné vedomosti, okrem toho však obrovská sila a vytrvalosť sú potrebné na to, aby táto skýtskosarmatská zmes týchto dvoch spisovateľov nadobudla svetlo a lad, ktorého sa jej doteraz nedostáva. Pokiaľ ide o Srbov, súhlasím s Plíniom, usadzujúcim ich bližšie k Donu ako k Chvaliskému moru a Kaukazu. Mám však na to najmä tieto dôvody. Predovšetkým staršia správa sa zdá byť sama osebe bližšia ako k prameňom, tak aj k pravde. Potom aj iné, pravda, neskoršie svedectvá, vedú sem, nie na východ. Pamiatka Orinaeov, ako sa domnievam, sa zachovala v meste Orne, neďaleko ústia Donu, o ktorom Plan Carpin k r. 1239 podáva zaujímavé správy a ruské kroniky sa k r. 1346 i 1395 tiež zmieňujú.[276] Neďaleko odtiaľ, tam, kde Volga po svojom priblížení sa k Donu sa naraz ohýba na východ, vyskytuje sa rieka Sarpa, prameniaca blízko jazera nazývaného Rusmi Bjeloje, Tatármi Cagan, odtiaľ však blízko hôr menovaných Irgeni[277] priamo na sever sa vinúca a bližšie Sarepty vtekajúca do Volgy, a meno tejto rieky pripomína Srbov. Či nejaká osada, až v tomto veku, snáď vplyvom Sarmatov založená, boli títo Srbi,[278] či snáď východná odnož a skoro pobočný výhonok veľkého kmeňa Srbov, siahajúceho cez celú vtedajšiu európsku Sarmatiu až k rieke Donu, kto to teraz môže rozhodnúť? Prokop, ako sme to vyššie pripomenuli, neďaleko týchto Srbov, v okolí a v oblasti Donu, umiestňuje svoje „nesčíselné národy Antov“. Je teda možné, ba skôr pravdepodobné, že títo slovanskí Antovia už v tom čase, t. v 1. a 2. stor. po Kr., siahali niektorými svojimi vetvami a výhonkami až k rieke Sarpe (Srbe?), ktorej ústie nie je viac ako sto míľ vzdialené od ohybu Donu. Predsa však prijímajúc toto stanovenie sídiel Plíniových a Ptolemaiových Srbov za pravdepodobné, neprieme sa, že táto vec ešte vždy nie je zbavená všetkej pochybnosti, čo, ako sa uviedlo, spomenutí spisovatelia meno Srbov, patriace národu bývajúcemu vtedy snáď ďaleko odtiaľto, v oblasti horného Donu a ďalej na západ, len omylom sem mohli postaviť. Meno je čisté, presné, jestvovanie národa Srbov vo vtedajšej Sarmatii je pravdivé a skutočné, o vymedzení ich sídel podľa Plínia a Ptolemaia je daromná hádka. A toto sú, hľa, tí Srbi, od ktorých chceli niektorí skúmatelia starožitností, a medzi nimi náš zaslúžilý Dobrovský, odvodiť všetkých neskorších Slovanov. Túto domnienku, akokoľvek by bola jalová a čelila proti všetkým historickým výpadkom o starobylosti veľkého kmeňa Slovanov v Európe, podľa všetkého toho, čo sme až doteraz predložili z presných prameňov o tomto predmete, menovite o národnosti zatatranských Vendov, a ďalej v našom diele ešte úplnejšie rozvinieme, netreba dokazovať širokou rečou.

3. Dlhý čas nám neposkytujú pozostalé pramene staršej histórie Europy mená Srbov, až v polovici 6. stor. byzantínsky dejepisec Prokop na naše nemalé podivenie, ale i na nemalé zarmútenie nám podáva skomolené slovo Spori namiesto pôvodného mena Srbov, s tým doložením, že tento starožitný názov bol niekedy bežný pre všetky kmene slovanského kmeňa. „Predtým vraj mali jedno meno Slovania a Antovia, teda obidvoch za starodávna (το παλαιον) menovali Spormi (Σπορους)“[279] Odvolávajúc sa na to, čo sme povedali vyššie (§ 7. č. 15. — 17.) na dokázanie toho, že namiesto skomoleného slova Spori treba rozumieť Srbi, zdržiavame sa tu všetkých iných úvah, k čomu síce ináč dáva nejednu príčinu také dôležité svedectvo. Tu jedine na to obrátime svoj zreteľ, že Prokop, pripomínajúc toto meno Srbov, sám ho výslovne pokladá predovšetkým za starožitné, potom za všeobecné. Teda Prokopovo svedectvo, nech ono je odkiaľkoľvek čerpané, všetkým právom prináleží k staršej temnej dobe slovanských starožitností, preto ho tu kladieme do radu najstarších podaní a správ. Pravdivosť Prokopovho výroku o starobylosti tohto mena, teda aj presnosti prameňov, z ktorých je ono čerpané, potvrdzujú predovšetkým Plínius a Ptolemaios, spisovatelia od Prokopa prvý o päťsto, druhý o štyristo rokov starší, ktorí nám ho zachovali v pôvodnej a čistej forme. Tejto starobylosti nasvedčuje aj sám jeho zatemnený význam, súc dôkazom toho, že ono meno svojím pôvodom a vznikom siaha ďaleko cez končiny známej histórie nášho jazyka a národa. Napokon aj samo jeho rozšírenie a niekdajšie všeobecné používanie u kmeňa takého ľudnatého, na toľké národy rozdeleného, sčasti to dokazuje, že ono muselo byť pôvodné a prastaré, že sa nemohlo tak zakoreniť a udržať dnes aj u odvetví najvzdialenejších, čo sa týka sídel, nárečí a mravov. Pokiaľ ide o všeobecnosť tohto mena, Prokopova výpoveď takisto v neskorších časoch dosahuje významné potvrdenie. Ale pretože sme o tom vyššie na príslušnom mieste už obšírne hovorili (§ 7 č. 17) a svedectvá v tomto ohľade uvedené patria podľa času vlastne do neskoršej doby, naschvál sa tu vyhýbame ich podrobnejšiemu rozobraniu. Keby nám neprajúci čas nebol zhltol ten písomný prameň, z ktorého čerpal Prokop svoju správu o mene Srbov, ako sa domýšľame, že okrem ústneho podania Slovanov aj takéto pramene mal v rukách, je isté, že by naša stará história v tomto ohľade, pokiaľ ide o národy pod menom Srbov, nebola taká chudobná a biedna, akú ju teraz vidíme. Takto nám táto vzácna Prokopova správa predsa vždy slúži na to, aby sme, presvedčiac sa o starobylosti Slovanov v Európe a vzájomnosti mien Vindi a Srbi, mohli ľahšie ostatky starých svedectiev o našich predkoch pozbierať dohromady a usporiadať na všeobecné používanie pohodlnejšie do sústavného celku.

4. Na doplnenie a poistenie hore uvedených svedectiev treba tu ešte predložiť jedno, pochádzajúce od spisovateľa, ktorého vek síce podrobne nemožno určiť, ktorého však najpravdepodobnejšie možno pokladať za súvekého Jornandovi a Prokopovi, ak aj nebol od obidvoch starší. Tento spisovateľ je Vibius Sequester, pôvodca síce skromného, avšak pre niektoré v ňom zahrnuté nové správy vždy zaujímavého popisu riek a prameňov spomínaných staršími básnikmi. Niekedy bol tento spis pokladaný za plod z konca 4. stor., novší sa však nie bez podstatných dôvodov domnievajú, že až po páde rímskeho cisárstva na západe, a síce najpravdepodobnejšie v priebehu 6. stor. bol zhotovený. Teda v tomto spise nachádzame medziiným nasledujúcu správu: „Albis, rieka v Germánii, delí Svevov od Srbov (v rkp. a Servitiis, Cervetiis) a pohružuje sa do oceánu.“[280] Starostlivejšie skúmanie tohto, pravda, kratučkého, ale ohľadom predôležitého svedectva pre slovanskú históriu nás vedie k dokonalému presvedčeniu, že slovom Servitii (Cervetii) nie je mienený žiadny iný národ než zalabskí Srbi. Najnovší vydavateľ Sequestrovho spisu, Oberlin, neporozumejúc menu Cervetii, ktoré sa nachádza tak písané nielen vo všetkých dovtedajších vydaniach, ale aj vo všetkých podnes zhodujúcich sa rukopisoch, zmenil ho všetečne a iba z dohadu na Cheruskov, ale určite neodôvodnene. Lebo predovšetkým jednoznačná zhodnosť všetkých starších vydaní a rukopisov celkom zamedzuje všelijaké svojvoľné preinačenie tohto slova, bez podstatných dôvodov, ktoré v terajšom stave vôbec nejestvuje. Potom, nech už v tomto čase nič nehovorím o tom, že meno Cheruskov, spomínané, hoci dosť zriedkavo, spisovateľmi 1. a 2. stor., v tejto neskoršej dobe sa nikde nevyskytuje, ba dokonca, ako sa zdá, celkom vyšlo zo zvyku, poloha obidvoch národov, Svévov i Cheruskov, sa úplne prieči Oberlinovej oprave. Určite obidvaja, t. potomkovia Cheruskov i Svévi, v tej dobe, v ktorej vznikol tento spis, bývali na ľavej strane Labe, a teda nemohli byť touto riekou rozdelení. Cheruskovia boli od prvopočiatku obyvatelia ľavého pobrežia Labe, na východ Hessov v okolí Harcov, odtiaľ južne medzi Werrou a Salou a možno že aj ďalej odtiaľ na východ a severovýchod až k Labe. Časť Svévov v prastarej dobe, aspoň podľa Tacitovho roztriedenia Nemcov, pripočítavajúceho Burgundov, Gótov, Vandalov a iné medzi hornou Labe a Baltickým morom sídliace vetvy k Svévom, bola rozložená po pravej strane rieky Labe, avšak po vysťahovaní sa Gótov, Burgundov, Vandalov a i. zo spomenutých krajín, čo sa už v 2. — 4. stor. zbehlo, meno Svévov zostalo jedine Nemcom bývajúcim medzi Labe a Alpami, t. Durinkom, Bavorom, Alamanom. Posledná nepatrná hŕstka Svévov, snáď vypudená Srbmi, preniesla sa zo zalabských krajín do Anhaltska v čase ťaženia Longobardov a Sasikov do Itálie [568].[281] Vibius Sequester, píšuci vo Vlachoch alebo v Galii, mieni určite dva veľké, známe národy svojho veku rozložené po obidvoch náprotivných stranách Labe a menuje prirodzeným spôsobom najprv Svévov, ako jemu bližších, potom Srbov, ako vzdialenejších. Ohľadom na pravopis tohto mena (Servitii, Cervetii) treba tu podotknúť, že súc pravidlám písania stredoveku celkom primeraný, podľa ktorých sa v latine píšúcich v cudzích menách b na u, uu, w, menilo (napr. Wulgari n. Bulgari, Zeriuani n. Serbiani atď.), a c namiesto s i z sa písavalo (napr. Cieruisti n. Srbiště, Cilensii n. Silensii — Slezáci, Pruci, Prucia n. Prusi, Prusia atď.), nič nemá v sebe nezrozumiteľné a podozrivé.[282] Podľa toho neváhame toto svedectvo vzťahovať na Srbov, sídliacich na konci 5. stor. v krajinách medzi Odrou a Labe, vyprázdnených Nemcami, a v neskorších časoch označených rozličnými čiastočnými menami, ako Lužičania, Milčania, Hlomači, Stodorani, Žitici, Suselci atď. Domnievame sa, v že v tejto staršej dobe sa mená Srbov používajú o všetkých nemeckých Slovanoch súhrnne, teda aj o Lutikoch a Bodrikoch, k čomu nás okrem iného vedie spoločné poňatie týchto vetiev a národíkov z krajiny nazývanej Konštantínom Porfyrogenetom Bieloserbiou, pôvodcom Mníchovských zápiskov Serviani,[283] ako to na príslušnom mieste (§ 43. 44.) podrobnejšie vyložíme.[284] Či sa v Peutingerových knihách mieni slovom Crhepstini, postaveným najsevernejšie v Nemciach medzi menami staronemeckých národov (Chauci, Chamavi, Varini atď.), Srbskí, t. Srbi, či niektorý iný národ, neosmeľujem sa rozhodnúť. Niektorí to uznávajú za skomolené meno Cherusci. Litery skladajúce toto slovo sú písané jednou rukou a černidlom, naproti tomu mená ostatných národov rumelkou, a pochádzajú, ako sa zdá, od samého prepisovača Viedenského rukopisu.[285] Tento rukopis z 13. stor. [1265?] je odpísaný snáď z originálu zhotoveného v prvej štvrtine 5. stor., v ktorom sa, pravda, už mohol nachádzať takýto prípisok. Lebo šírenie sa Srbov cez Odru do Nemiec pripadá do doby o niečo staršej, ako sa doteraz vôbec za správne pokladá, t. prinajmenšom do začiatku 5. stor., ak nie do konca 4. Avšak, ako sa už povedalo, na tomto skomolenom slovku si mnoho tu nezakladáme.

5. Predložiac výnos historického klasobrania o Srboch, na záver tu niečo podotkneme o pôvode a význame tohto mena. Meno Srb patrí bezosporu jednak medzi najstaršie, jednak aj medzi najzatemnenejšie národné mená, a o jeho vysvetlenie sa pokúsili nejedni spisovatelia, počnúc od cisára Konštantína Porfyrogeneta a biskupa Salomona či skôr jeho pomocníkov až do týchto čias.[286] Najučenejší a zároveň najtriezvejší medzi doterajšími našimi jazykospytcami, Dobrovský, úprimne vyznal, že po všemožnom pretríbení a porovnaní slovanských nárečí sa nijako nemohol dopátrať významu mena Srb.[287] Nám sa pred nejakým časom zdalo, žeby toto meno pochádzalo od slovného koreňa znamenajúceho vodu, k čomu sa trochu klonil aj sám Dobrovský,[288] jednak preto, lebo toto meno sa vyskytuje stále vedľa cudzieho pretlmočenia Winde, ktoré obyčajne (pravda, mylne) býva odvodzované od vody, jednak že sa nachádza niekoľko riek a pri vode položených mestečiek i dedín toho istého mena, jednak a napokon, že koreň srb a zrb v niektorých, najmä východných jazykoch označuje skutočne tok vody.[289] Avšak po opakovanom a starostlivejšom vyskúmaní tohto predmetu sme prinútení túto domnienku, ako neodôvodnenú, opustiť a inej, ako sa domnievame, správnejšej a preukaznejšej, dať miesto. Pokladajúc v premyslenom slovospyte historickú cestu za najistejšiu, aj tu, ako vyššie pri mene Winde, musíme najprv starostlivo prezrieť všetky staršie formy, v ktorých sa nám toto meno predkladá. Nachádza sa teda Serbi u Plínia, Serbi a Sirbi (Σερβοι, Σιρβοι podľa rozličných rkp.) u Ptolemaia. Spori (Σποροι) namiesto Sorbi u Prokopa, Servetii čiže podľa iných rukopisov Cervetii u Vibia Sequestra, Surbii u Fredegara, Siurbi v chron. Moissiac., Suurbi v pokračovaní Annal Lauriss od Einharda, Surpe a Surfe u Alfreda, Surbi u zemepisca Bavorského a Reginona, Surbiensis prov. v Sliezskej kronike u Sommerberga, Svurbelant v list. 1136, Surben (dvakrát) v Biterolfe, nemeckej básni z 12. stor.,[290] Sorabi u Einharda, u pokračovateľov v Annal Fulden a Bertinian Enharda, Rudolfa a Prudentia Trecenskeho, u Adama Brémskeho a Helmolda, Soavi (n. Soravi) u Petra Biblioth., Sarbienis prov. u Kadlubka, Sarove prov. v list. ok. 873, Sarb (n. vir.) u Boguchwala, Sirbi v glosách biskupa Salomona menovaných mater verborum,[291] Sirbia u Sigeberta Gemblac., Serbli (Σερβλοι o podunajských Srboch) a Serbii (Σερβιοι, o zatatranských Srboch), Serbia (τα Σερβια mesto Srbica a okolie v Macedónii) u cisára Konštantína Porfyrogeneta, Ciertvi (mesto Zerben, t. Srben) v list. 949, Cervisti v list. 1161, Kirrusti v list. 975, Kiruisti v Cod. S. Mauric., Zerbiste v list. 1003, Ziruuisti (jej hlavné mesto, terajšie Zerbst) u Dithmara Merseburského, Zevirizke (tože) v list. 1147, Cherevist v list. 1196, Cherewist 1197, Zurbici (hrad, burgvardium, teraz Zorbig v Lipskom kraji) v list. 961 (podozrivé), Zurbizi a Curbizi u Dithmara, Zurbike u Annalistu Saxona, Zorbvech v list. 1144, Sorbek v niektorých iných listinách, Zribenz (miesto, terajšie Schrenz) u Dithmara a Annalistu Saxona, Zurba (župa) v list. 1040 (podozrivé), Serebez (hrad, burgvardium, teraz Schrabiz) v list. 1064, Serbii (Σερβιοι) u Cedrena, Serbi (Σερβοι) u Zonara, Anny Komneny atď., Zeriuani (namiesto Serbiani) v rkp. Mníchovskom z 11. stor., Zirbi (čítaj Srbi) v glosách Čecha Vacerada 1102, Zribia, Zribin (čítaj Srbia, Srbin) u Kosmasa, Sereb’ a Serb’ (oboje kolekt.) u Nestora podľa rkp. 1377, Srb’, Sr’b’l’, Sr’bin, Sr’blin, Sr’bli pl., sr’bskyj adj. (niekedy s premenou b na p i sr’pskyj) v písomných srbských pamiatkach z 12. — 14. stor., napr. v list. ok. 1195 — 1230 sr’b’skyje zemlje gen., v životopise sv. Symeona ok. 1210 sr’b’skyje zemle, sr’bskyje zemlie, sr’b’scje zemli, v typiku sv. Savu ok. 1210 — 1215 sr’b’ske zemlje i sr’b’skyje zemlje, v list. ok. 1216 — 1233 Sr’blin, Sr’blina, v list. ok. 1222 — 1230 sr’bske zemle, v inej (nap. Žič.) sr’pskije zemle, v nap. Žičanskom z 13. stor. na stene v chráme srbskije zemle i srpske zemle, v list. 1254 sr’bske zemle, v závere Teodora 1263 sr’b’skymi zemljemi, sr’b’skoju zemleju, u Dometiana 1264 sr’b’skimi zem’lami, sr’b’skich zeml’, sr’b’skim zemlam, v list. ok. 1275 — 1321 srp’skje zeml’ (sic!), v Šišatovskom evanj. z konca 13. stor. al. začiatku 14. stor. sr’bskije zemlje, v nápise klášt. Studenice 1314 srbskych zeml’, v Šišatov. apoštole 1324 sr’b’skyich zeml’ (dvakrát), v list. 1347 Sr’bljem, v list. 1348 po Sr’bljech, po zemli sr’b’skoj, Sr’bljem atď., Srbi u Dalimila atď. podnes však u podunajských Srbov sa toto meno vyslovuje Srb, Srbin, Srbljin, Srbljak atď., u Srbov horno- i dolnolužických Serb, Serbjo pl., serbski a serski adj., serbske a serske pl. (napr. serska reč) atď. Na Rusi a v Poľsku v stredoveku aj teraz nachádzame tieto formy tohto mena: serebszczyzna, sierbszczyzna, serepczyzna, sierpczyzna, podľa štatútu Litovského [1529] istá odmena roboty poddaného ľudu, ako sa domnievam, od Srbov,[292] Bielski vo svojej kronike [1597] píše Serbowie, Serbia (saska), Blažowski v preklade kroniky Kromerovej [1611] Serbowie, Serbin, Serby ak. pl., ksiązę serbskie atď., podnes však sú pomenované po starých Srboch dediny v Rusku: Serben a Serbigal (t. Srbov koniec) v Livónoch, Serbino v gubernii Petrohradskej, Sierby v Minskej,[293] Serbovskij v Černigovskej, Serbi a Serbinovka vo Volynskej, v Poľsku potom Serbentynie, Serbentyny, Serbentyszki vo vojvodstve Augustovskom (porov. ilýr. Srbenda augm. od Srb), Serbinov v Sandomir, Sierbowice v Krakov., Sarbice, Sarbicko, Sarbiewo, Sarbin vo voj. Krakov., Plock., Kališ., v západnej Haliči atď. Neskoršie narušené latinské formy, ako Servi, Serviani v 13. — 15. stor. atď., nás tu zaujímať nemôžu. Ohľadom na tieto rozdiely jedného a toho istého mena predovšetkým treba oddeliť zvyk a spôsob písania domáceho od cudzieho. Medzi Slovanmi pri vyslovovaní a písaní je dvojaký rozdiel. Nestor písal podľa najstaršieho rukopisu Sereb’,[294] a na Bielorusi sa určitý poplatok Srbov nazýval serebščizna, s čím sa zhodujú aj mnohé cudzozemské pramene, pravda, čo sa týka korennej samohlásky e, naproti tomu južní Srbi písali aj vyslovovali od najstaršej doby až podnes Srb, Srbljin, s vymedzením samohlásky e, s čím sa spája aj český zvyk. Omnoho väčšia rôznosť panuje vo formách tohto mena podaných spisovateľmi píšucich po grécky, latinsky a nemecky, ku ktorým patria aj Česi Kosmas a Vacerad; iní ich označovali Sirbi, Sirbia alebo Zirbi, ako Ptolemaios (podľa niektorých rkp.), náš Vacerad a Sigebert Gemblac., iní Serbi, Serbli, Serbii, ako Plínius, Ptolemaios (podľa niektorých rkp.), byzantínski dejepisci, iní Surbii, Surbi, Siurbi, Suurbi, Surpe, Surfe, Zurbici, Curbizi, Zurbike, Surben, ako Fredegar, Regino, zemepisec bavorský, Chronicon Moissiac., Annal Lauriss od Einharda, Alfred, Dithmar, Annalista Saxo, Biterolf, iní Sorabi, Sorbek, ako Einhard, Enhard, Ruodolf, Prudentius Trecensis, Adam Brémsky, Helmold, listiny, iní Sarbi, ako Kadłubek, iní Ciertvi, Ciervisti, Kirrusti, Zirunisti, Zerbiste, Serebez, ako list. 949, 975, 1003, 1064, Dithmar, iní Zribenz, ako Dithmar a Annalista Saxo, s čím aj Zribia, Zribin nášho Kosmasa súhlasí, iní napokon Zeriuani, ako rukopis Mníchovský. Vzťahom na tieto mnohotvárne cudzie formy vo všeobecnosti treba poznamenať, že pokiaľ ide o samé vyslovovanie domácimi Srb, Serb, vôbec sa nelíši, pokiaľ ide o spôsob písania, však jednak v ťažkosti verného vyjadrenia neznámeho slova, jednak v nepevnosti latinsko-nemeckého pravopisu majú svoj vznik a teda aj svoje vysvetlenie. Slovanské s je tu vyjadrené nielen literou z, Zirbi, Zurbizi, Zurbike, Zirunisti, Zerbiste, Zribenz, Zeriuani, ale aj c, Cervetii, Ciertvi, Ciervisti, Curbizi, niekedy aj Kirrusti, pretože ich Nemci postupne vyrovnali so svojím ostrým z čiže tz,[295] ako skutočne až podnes tí istí Nemci miestne mená pochádzajúce od Srbov vyslovujú najviac spoluhláskou z = tz Zerbst, Zorbig, Zerben atď. Zámena perných b a v je bežná a jasná, b a p alebo b a f je nemeckému jazyku a posledná menovite anglosaskému nárečiu vlastná. Pridávanie samohlások e, i, ie, o, u, uu, iu, obyčajne pred r, napr. Serbi, Zerbiste, Zeriuani, Sirbi, Sirbia, Zirbi, Ziruuisti, Ciervisti, Ciertvi, Sorabi, Sorbek, Surbi, Surpe, Surfe, Zurbizi, Curbizi, Zurbike, Zurba, Suurbi, Siurbi, niekedy ale aj po r, napr. Zribenz, Zribia, Zribin, alebo obojstranne, napr. Serebez, za dôvod má zjemniť a ponemčiť to cudzie bezhláskové a pre germánske ústa, pravda, ťažké na vyslovenie meno Srb.[296] Avšak ja sa domnievam, že u Slovanov, usadených v nemeckých krajinách, podobne ako na Rusi a v Podunajsku, panovalo dvojaké vyslovovanie tohto mena, t. Serb a Srb, v ktorom ohľade sú dôležité najmä formy Ciervisti, Ciertvi, pretože v nich sa mi zdá byť ukryté staropoľské, bieloruské a rusínske Sierbište, Sierbi. — Také prastaré, domáce meno, u Slovanov hlboko zakorenené, u cudzincov nie bežné, nemôže mať nikde svoj pôvod a význam prirodzenejšie ako vo svojom domove. A tu sa nám skoro v strede slovanského jazyka, v nárečí ruskom, rusínskom a staropoľskom, vyskytuje tomuto menu príbuzné slovko rus. a mrus. paserb (puer, privignus), poľ. pasierb, s niekoľkými inými, od neho odvodenými, ako rus. a mrus. paserbok (privignus), paserbka, paserbica (privigna), poľ. pasierbica (privigna), pasierbi, pasierbiczy, pasierbowy, pasierbny (všetko adj.). Starostlivejšie rozobranie tohto slova nás vedie k tomu, že ono je a/ zložené, b/ totožné so slovom pastorok (privignus) a c/ odvodené od koreňa sir (orbus). Zloženosť slova z predložky pa a samostatného mena serb znalcami slovanského jazyka sa sama predkladá a dokazuje porovnaním slov podobne tvorených jednak domácich, napr. rus. pasynok (privignus), padčerica (privigna), srb. posinak, poľ. pasynek (pronepos), slk. parobok (juvenis, od kmeňa rob) atď., jednak cudzích, napr. litov. pósunis (privignus), podukra (privigna) atď., nadovšetko však svedectvom východných jazykov príbuzných nášmu jazyku, v ktorých sa nachádzajú, ako hneď uvidíme, obidve formy, zložené aj nezložené, paser aj suar.[297] Totožnosť slov paserb a pastorok je o niečo viac zahalená a ukrytá, avšak keď vezmeme všetky formy tohto posledného dohromady, ľahko sa o nej presvedčíme. Znie teda kor. pasterk (privignus), pásterka (privigna), miestami aj pástorik, pástorka, chorv. pastorek, pastorkinja, srb. pastorak, pastorka, čes. pastorek, pastorkyně, slk. pastorok, pastorka i pastorkynja, z čoho vysvitá, že o je len zámena samohlásky e, ako v topl n. tepl, porov lat. tepidus, v popol n. pepel, bober n. bebr (cyr. a bul., porov. lat. biber u Plínia, nem. Biber), Volyn’ n. Velun’ (u Nestora podľa rkp. 1377) atď., k tvoriace slabiku, ako v pasynok od syn, parobok od rob atď., a t prísuvka, ako rozptýliti n. rozpyliti (dissipare, zerstauben) od pyl (pulvis, Staub), stín n. sjen, stříbro, straka, středa atď. namiesto srebro, sraka, srjeda atď. Podľa toho pásterk čiže rozložené na svoje časti pa-ser-k sa rovná dokonale ruskému a poľskému pa-ser-b, mimo koncovky, ktorá tu tiež musí tvoriť slabiku, pretože sa nenachádza v sans. paser (puer),[298] pers. puser (filius, puer), pelv. poser (puer), kurd. suar (puer) a afg. suari, suai (puer).[299] Takto niet pochyby, že v slovku pa-ser-b čiže pa-ster-k jedine ser je základná a kmeňová slabika, ostatné sa potom musia pripočítať k zloženiu a tvoreniu, bez toho, aby bolo potrebné širšie dokazovať, že tento kmeň so slovami cyr. sir (orbus), rus. siryj, sirota, hluž. sérota, sérotstvo, poľ. sierota, sieroce, sieroci atď. vyrástol z jedného koreňa. Tento koreň nachádzame v sans. su (generare, producere, porov. prasûti progenies) v lat. sevi, satum od se-reren. se-sere (sere reduplicatio),[300] v gót. saian, škand. sôa (serere), slov. sjejati atď. Význam týchto slov je všade rodiť, splodzovať, takže obidve slová syn aj sir (sir-ota, sir-ůbě, serb) pôvodne označujú zrodenca, zrodeniatko, podobne latinskému satus, natus, gréckemu τεκνον atď. Z toho je jasné, ako veľmi prirodzene a vhodne novší Rusi nahradili svoje zastarané a temné paserb, paserbica bežnejším a teda jasnejším pasynok, padčerica. Teda zmysel národného mena Srbi, kol. Srb’, je už zjavný; určite toto slovo nemohlo pôvodne a prvopočiatočne označovať nič iného ako zrodenca, rodáka, rod, národ, lat. gens, natio, ako aj jemu príbuzné a z toho istého koreňa pochádzajúce indické serim (natio) označuje to isté.[301] A tento spôsob pomenovania je taký primeraný povahe a prostým mravom prastarých, prírode ešte neodcudzených národov, že niet divu, ak ho často nachádzame aj u iných nám príbuzných kmeňov, menovite u Nemcov, ktorých domáci názov Thiutisk, Diutisk, Deutsche sa najprirodzenejšie odvodzuje od gót. thiuda (natio, gens), stnem. diot, lot. tauta,[302] a starých Škandinávcov, ktorí svoju krajinu v prastarej dobe nazývali Manaheimr, t. vlasť mužov atď. Majúc teraz pôvod a význam mena Srb nad slnko jasnejšie, už ľahšie zistíme, prečo sa nachádza nielen u Plínia Serbi, u Ptolemaia Sirbi a Serbi, v Salomonovom glosári a u Sigeberta Gemblac. Sirbi, Sirbia, ale aj u Nestora Sereb’, v litovskom štatúte serebščizna, v germánskych prameňoch Serebez, Ciervisti (čítaj Sierbiště), u Kadlubka Sarbiensis provincia atď. Slovania totižto už v prastarej dobe, ako až podnes, aj sami toto meno podľa rozličnosti sídel a nárečí nepochybne vyslovovali rozdielne, ako Serbi, Sierbi, Sirbi, Sarbi a Srbi, niekde s vyslovovaním pôvodnej samohlásky, niekde zase s jej vysunutím, alebo skôr s premenením na inú, slabšiu, t. na cyrilské ь (— gall. e muet). Lebo premieňanie a vysúvanie samohlások stojacich v slovančine v slabikách pred r a l je také obvyklé, že túto vec dokladať mnohými dôkazmi a príkladmi by bolo zbytočné, porovnanie slov, ako brva, srdce, trn, vlna, plný v rozličných nárečiach a v príbuzných jazykoch nášmu, alebo v češtine slov kleji a klnu, pliji a plnu, dřevo a drvo, drvoštěp atď., si každý môže sám predstaviť. Preto Nestorovo Sereb’ (porov. Serebez v list. 1064), ruské Serbino, Serby, Serbinovka, poľské Serbinow, Sierbowice, Sarbin a lužické Serb, Serbjo nie je horšie ako české a ilýrske Srb, Srbljin, a podľa foriem Ciervisti, Ciertvi by som súdil, že v 8. — 10. stor. boli v Nemciach slovanské rody, ktoré toto meno práve tak vyslovovali, ako Poliaci podnes svoje pasierb a pasierbica.[303] Či boli však niekde v neskoršej známej dobe Slovania, ktorí toto meno vyslovovali Sirbi, sirbský, nesmiem tvrdiť, avšak za nepravdepodobné a nezmyselné to vôbec nepokladám.

§ 10. Vetvy Slovanov v zemi Vindov čiže Srbov

1. Zo všetkého toho, čo sme vo vyšších článkoch, podľa potreby aj možnosti, buď širšie vyložili, buď len bežne podotkli, vyplývajú dve hlavné a zásadné historické pravdy, ktoré nás majú sprevádzať pri ďalšom skúmaní pôvodu a starožitností národov slovanských. Prvoradý z týchto výsledkov je ten, že slovanský kmeň už v tej najranejšej dobe bol aj veľký aj ľudnatý, aj od nepamäti sídliaci v Európe, t. od tých pradávnych čias, od ktorých v Európe sídlili jemu príbuzné kmene trácky, grécko-latinský, keltský, nemecký a litovský. Tým je jednak konečne vyvrátený príchod Slovanov v dobe sťahovania barbarských národov z Ázie do Európy, čiže v 4. a 5. stor., o ktorom sa stále niektorým spisovateľom, najmä zahraničným, sníva, jednak je takisto úplne zavrhnuté ich odvodzovanie od kmeňov severského plemena. Druhý, s predchádzajúcim nerozlučne spojený výsledok záleží na dosiahnutí istoty v tom, že predkovia neskorších Slovanov, ukrytí pod menami Vindov a Srbov, už v staršej dobe, od 5. veku pred Kr. až do 5. veku po Kr., t. až do čias Jornanda a Prokopa, zaberali to nesmierne priestranstvo zemí, ležiacich medzi Baltickým a Čiernym morom, medzi tatranskými horami, riekou Donom, hornou Volgou a končinami Finnov za mestom Novgorodom. Tento posledný výsledok, osnovaný na pevných a nevyvrátených dôkazoch historických svedectiev, sme vydobyli držiac sa s dobrou úvahou a úmyselne síce úzkej, ale tým bezpečnejšej cesty iba historického odvodzovania, nedajúc u seba miesta žiadnym domnienkam a púhym výmyslom, pre odôvodnený strach, aby primiešaním nepevných vecí k veciam pevným celá stavba našich starožitností neoslabla, a nemohla by tým ľahšie byť nabúraná pre tieto nedostatky autormi surovej kritiky. Pamätajúc na to, že v našom prípade všetko záleží na prechode z istej a svetlej doby našich dejín do neistej a temnej, uznali sme za potrebné ustanoviť sa neodkladne na výslovnom, odvšadiaľ potvrdenom a nad všetku pochybnosť postavenom svedectve Jornanda a Prokopa o Vinidoch a Srboch, ako o praotcoch neskorších Slovanov, a na tomto nepohnutom základe osnovať celé postavenie našich starožitností. Preto postupujúc od svedectva k svedectvu, všetko to, čo nám poskytovali pre našu starožitnosť chudobné pramene o Vindoch a Srboch, sme pracne a so všetkou usilovnosťou dohromady zobrali, a porovnajúc výpovede rozličných svedkov medzi sebou, sme sa vynasnažili odkryť pôvodné sídla Slovanov v Európe s dokonalou istotou. Čo a ako sa nám podarilo, to už nechávame na posúdenie rozumnému čitateľovi. Stojac na tejto takej pevnej, širokej, ozajstnej pôde, už teraz z tohto vysokého pohľadu musíme pozdvihnúť vyššie oči, všetky končiny tejto pôvodnej vlasti Slovanov na novo prehľadať a vyskytujúce sa v nej rôznomenné národy čo do ich pôvodu a príbuznosti vyskúmať. Pričom za základ si kladieme to všeobecné, z histórie iných národov podané a skúsenosťou potvrdené pravidlo, že ako každý iný pôvodný a rozšírený kmeň máva vedľa svojho všeobecného mena aj iné zvláštne a čiastočné, a síce čím ďalej naspäť, tým v hojnejšom počte, tak pravdepodobne aj preveľký a ľudnatý kmeň Vindov už v prastarej dobe, podľa rozličnosti sídel a obcí, sa vyznačoval množstvom miestnych mien. To, že to tak bolo v skutočnosti, to dokazujú ako samé slová Jornanda, uisťujúceho, že mená Vinidov za jeho času boli rozličné podľa rozličnosti rodov a sídel, tak tiež aj neslýchané množstvo mien slovanských národov, objavujúcich sa v neskoršom veku, v 6. — 9. stor., na poli dejín, a tieto mená podľa všetkej pravdepodobnosti pochádzali z omnoho starších čias, ako je odchod týchto národov zo svojej pôvodnej vlasti. Vyššie sme videli, že táto stará vlasť Slovanov boli zatatranské krajiny medzi Baltickým morom a riekou Donom, zahrnuté Ptolemaiom pod všeobecným menom európskej Sarmatie. Avšak v tomto nesmiernom priestranstve, okrem už menovaných Vindov, predkov Slovanov, starí dejepravci a zemepisci, ako Gréci, tak Latiníci, menovite Herodotos, Strabón, Plínius, Tacitus a Ptolemaios, usadzujú veľké množstvo iných národov a národíkov, označených rozličnými menami. Tu vzniká otázka, či nie sú pod týmito menami ukryté aj vetvy veľkého kmeňa vindského? Nemožno, pravda, pochybovať, že je to tak, súdna kritika po dobrom uvážení a vyskúmaní všetkých okolností musí mnohé z týchto národov pripočítať. Pretože však dôkladné rozobranie tohto predmetu si vymáha a vyžaduje podrobné prehliadnutie a pretríbenie celej tejto zemepisnej a dejepisnej zásoby, zachovanej v pamiatkach Grékov a Rimanov o krajinách severnej Európy, a táto ohromná práca tu nemôže byť predstavená, podávame v tomto čase iba rezultáty svojich bádaní v tejto krajine, s vyložením zásad, ktorých sme sa pri tom držali, a dôvodov, podľa ktorých sme rozhodli o príbuzenstve jedného každého národa. Počiatok prvej, akokoľvek ešte vždy kusej a temnej histórie týchto krajín, kladieme do veku Herodota, prekvitajúceho okolo 459 — 444 pred Kr., o staršej dobe jedine to pripúšťajúc, čo z výslovného svedectva tohto hodnoverného dejepisca môže byť odvodzované. Teda všetky bájne mená odinakiaľ neznámych severných národov, celý ten pestrý národ domnelých Hyperborejov, Makrobiov, Abiov, Cynocefalov, Androfagov, Hippopodov, Amazoniek, jednookých Arimaspov, spolu s ostrovmi blažencov (Mακαριων νησoι), ako predmety mýtického zemepisu, z oblasti nášho bádania naprosto a celkom nech sú vyňaté. Naše starožitnosti nesmú vystúpiť z medzí historickej pravdy, lapanie hyperborejských svetielok okolo kimerských bahien radi prepúšťame iným, ktorí majú v tom záľubu. Potom uznávame to za istú vec a vyvýšenú nad všetku pochybnosť, že hoci, ako sme sa o tom už vyššie presvedčili, venedský kmeň bol najväčší a najrozšírenejší v oblasti európskej Sarmatie (tento zemepisný výraz jedine z dôvodu krátkosti mienime používať), však predsa len aj národy iných kmeňov buďto vo veľkých zástupoch a hromadách na pomedzí krajiny Venedov, buďto rozdrobené na malé kmene bývali uprostred samých Venedov. Do radu týchto cudzích kmeňov, riadiac sa jednak výpoveďou najčelnejších bádateľov v tejto triede umenia, jednak svojím vlastným súdom, zaraďujeme nasledujúce a/ kmeň skýtsky, severského plemena, b/ kmeň čudský čiže finský, toho istého plemena, c/ kmeň sarmatský, plemena indoeurópskeho, d/ kmeň keltský, toho istého plemena, e/ kmeň nemecký, toho istého plemena, f/ kmeň litovský, toho istého plemena, a napokon g/ kmeň trácky, toho istého plemena. Všetky nevindské národy, bývajúce v európskej Sarmatii v staršej dobe našich starožitností, t. od Herodota [459 pred Kr.] až do Jornanda [552 po Kr.] musia prináležať k niektorému z týchto teraz uvedených kmeňov. Pri určení kmeňovej príbuznosti národov usadených v Sarmatii starými riadime sa predovšetkým výslovnými svedectvami starých hodnoverných spisovateľov, pokiaľ sa ony zhodujú s historickou odinakiaľ poznanou pravdou, potom prirodzenou povahou a mravmi aj obyčajmi jedného každého národa, pokiaľ sú o tom starobylé správy v rukách, ďalej zemepisnou polohou národa a porovnaním jeho starších sídel s novšími, napokon aj pozorným a triezvym preskúmaním jeho mena.

A. Slovanské národy u Herodota

1. Budíni

2. Herodotos, rodom z Halikarnassu v krajine Dórov [nar. ok. 484, zomrel ok. 400 pred Kr.], obchodom, ako sa zdá, kupec na ostrove Samos, muž učený a zdravého úsudku, pochodiac kvôli poznaniu národov a ich dejín, a snáď aj kvôli záležitostiam svojho obchodu, značnú časť Ázie, Afriky, severné Grécko atď., navštívil aj krajiny na severozápadnom brehu Čierneho mora, kde sa nachádzalo od dvoch storočí niekoľko gréckych osád, medzi ktorými bola najslávnejšia Olbia na ústí rieky Bugu. V tej dobe, keď Herodotos býval u svojich krajanov v Olbii, okolité krajiny na Čiernom mori držali Skýti, národ, ako už dnes s istotou vieme, plemena severského, príbuzného neskorším Mongolom čiže Tatárom. Herodotos tu svoje správy o severných národoch čerpal a/ z vlastnej skúsenosti a z výskumu, určite hovoril a stýkal sa so vtedajšími Skýtmi, poznal sa s domovným správcom ich kráľa Ariapitha atď., b/ z ústneho podania tých istých Skýtov, panujúcich vtedy dosť široko a ďaleko nad národmi usadenými hlbšie uprostred zeme, c/ z rozpráv a povestí gréckych osadníkov na Ponte, vedúcich kupecký obchod nielen so Skýtmi, ale aj s inými národmi týchto krajín. Odtiaľ je zrejmé, že Herodotovo svedectvo má v tejto veci zvláštnu váhu a cenu.[304] Podľa neho bola ríša Skýtov ohraničená takto: na východ siahala až k ústiu Donu a k okľuke tejto rieky pri jej priblížení sa k Volge, na sever sa tiahla asi ku vtoku rieky Psolu do Dnepra, a odtiaľ ďalej pravdepodobne až k prameňom Bugu a Dnestra, na západ boli ich panovaniu podrobené národy, ako sa zdá, inoplemenné, až po hory Agathyrsov, t. dnešné Sedmohradsko, a ďalej až po ústie Dunaja. Týmto spôsobom pôvodní a genetickí Skýti, prisťahovanci z vnútornej Ázie a podmanitelia národov na Čiernom mori, zaujímali svojimi sídlami neveľké krajiny bezprostredne priľahlé k Čiernemu moru. Hlbšie na sever a západ bývali, ako Herodotos výslovne ubezpečuje, iné neskýtske národy, ba aj v samej skýtskej ríši takzvaní roľnícki Skýti na Dnepri a v dnešnom Podolsku[305] boli nepochybne národ odlišný od Skýtov a inoplemenný, najpravdepodobnejšie slovanský, týmito však podmanený, uprostred ktorého sa zdržiavali víťazi iba ako panovníci a šľachta.[306] Medzi neskýtskymi národmi mimo Skýtie menuje Herodotos tieto najčelnejšie. Budínov, Neurov, Agathyrsov, Melanchlenov, Androfagov, Taurov, Gelónov a Sauromatov.[307] Z týchto národov prvé dva, s vylúčením šiestich ostatných a ich odkázaním na cudzie kmene, o ktorých sa bude hovoriť nižšie, patria podľa všetkej pravdepodobnosti ku kmeňu vindskému čiže srbskému. Vypočujme si najprv Herodota hovoriaceho o každom jednom z nich a potom súďme.

3. Budíni, hovorí Herodotos, kmeň veľký a ľudnatý, očí mimoriadne sivých a vlasov svetlohnedých, sú pôvodní obyvatelia svojej krajiny, vedú pastiersky život a samojediní v týchto krajinách používajú aj smrekové šišky ako pokrm.[308] Od Gelonov, ľudí pochádzajúcich pôvodne z gréckych osád na mori a uprostred Budínov usadených v drevenom meste nazývanom Gelonus, sa Budíni líšia postavou, pleťou, jazykom a spôsobom živobytia. Gelóni teda hovoria čiastočne grécky, čiastočne skýtsky, zaoberajú sa roľníctvom a záhradníctvom a živia sa žitom.[309] Len Gréci si zvykli dávať aj Budínom meno Gelónov. Zem Budínov oplýva drevom, v najhustejšom lese sa nachádza jazero a močiar, obklopené rákosím. V tomto sa lovia vydry, bobry a iné zvieratá štvorhrannej tváre (kuny), a z týchto koží sa robia kožuchy.[310] O polohe zeme Budínov Herodotovo podanie nie je celkom pevné a isté. Na jednom mieste hovorí, že národ Neurov nedlho pred ťažením Daria [513 pred Kr.] kvôli rozplodeniu sa hadov v jeho krajine, opustiac dovtedajšie svoje obydlia, nové sídla u Budínov hľadal a našiel.[311] Títo Neuri už za čias Herodota sedeli od prameňov rieky Dnestra na sever a západ,[312] t. v oblasti dnešnej rieky Bugu až k rieke Nurci a Narvi, v oblasti od nepamäti až podnes menovanej zemou Nurskou. Ak títo Neuri, ako uisťuje Herodotos, bývali v končinách Budínov, z toho vyplýva, že Budíni zaujímali susednú zem, a to podľa všetkej pravdepodobnosti a svedectva neskorších zemepiscov od žriediel Dnestra na severovýchodnej strane, v dnešnej Volyni a Bielorusi. Tu ich teda v susedstve Neurov, Gevinov a iných národikov usádza Ptolemaios,[313] dokladajúc na inom mieste, že rieka Borysthenes, t. západne rameno Dnepra alebo Berezina, vyteká z hory Budínskej (το Βουδινον ορος). Okolo prameňov dnešného Bugu je ich meno uvedené aj na gréckej mape zhotovenej Agathodaemonom, umelcom súvekým Ptolemaiovi,[314] a pripojenej k Ptolemaiovmu zemepisu.[315] Ptolemaiovo svedectvo má najväčšiu závažnosť, pretože z jeho spisu je zrejmé, že mal v rukách podrobné správy o národoch európskej Sarmatie, a takéto správy nemožno nájsť u žiadneho iného spisovateľa toho veku. Výpovede iných svedkov, hoci ohľadom sídel Budínov nezahrnujú v sebe nič istého, avšak predsa len vôbec neodporujú Ptolemaiovmu svedectvu. Budíni sa však spomínajú, mimo už menovaných, ešte u Melu,[316] Plínia,[317] Ammiana Marcellina,[318] Julia Honoria,[319] Aethika[320] a Stephana Byzantského.[321] Podľa týchto svedectiev nemožno pochybovať o tom, že veľký a ľudnatý národ Budínov niekedy zaujímal celú dnešnú Volyň a Bielorus svojimi sídlami. Jeden pohľad na tieto krajiny nás ľahko môže presvedčiť, že žiadna strana severných krajín sa lepšie nehodí na opísanie sídel Budínov u Herodota. Tu sú lesy a blatá, kedysi nekonečné, podnes ešte nesmierne, tu močiar menovaný Rokytno, zostatok veľkého niekdajšieho jazera (porov. § 22. č. B.). — Všetko toto, čo sme doteraz povedali o sídlach Budínov v susedstve Neurov podľa Herodotovho podania o sťahovaní Neurov do budínskych končín, čelí proti vlastnej domnienke toho istého dejepisca o vlasti tých istých Budínov, ktorú im on, súc zavedený klamnými správami o Dariovom ťažení proti Skýtom, vykazuje na východnom brehu rieky Donu, neďaleko Sarmatov.[322] O tom, že toto jeho určenie sídel Budínov je založené na omyle, podnes medzi učenými vykladačmi jeho spisov a znalcami starého zemepisu niet žiadnej pochybnosti. Herodotos písal svoju históriu 80 rokov po Dariovom ťažení, podľa rozličných podaní a povestí, spolovice bájnych, zveličujúcich nad mieru divotvornosť tejto vojny. K takýmto povestiam patrilo aj to, že Darius v tomto svojom ťažení prenikol až k Budínom, čo sa bez pochyby skutočne stalo, ale pretože bájka toto ťaženie už bola nad mieru zveličila, tak aj Herodotos kladie Budínov, jemu odinakiaľ neznámych, hlboko za Don. Už však naskrze nie je možné, aby Darius, ako rozpráva Herodotos, cez celý sever, počnúc od Dunaja až za Don k Volge, a odtiaľ naspäť hornými krajinami až k prameňom Volgy a Dnepra, potom dole cez krajiny na Berezine, Bugu a Dnestri, bol vojenské ťaženie v čase dvoch mesiacov vykonal, ale k pravým sídlam Budínov, ako sme už hore podľa iného svedectva u Herodota určili, t. až k prameňom rieky Bugu, pravda, ako-tak mohol preraziť (§ 13. č. 4.). Okrem toho v okolí medzi Donom a Volgou, v tých bohapustých stepiach, ani jazero a blatá, ani veľké lesy nemožno nájsť, a ani tam nikdy nemohli byť pre panujúce silné vetry, pravda, ale vo Volyni a Bielorusi, kde sú až podnes nesmierne bažiny a močiare Pinské zostatkami niekedy preveľkého jazera.[323] Gelóni sa vraj pôvodne vysťahovali z gréckych osád k Budínom. To sa, pravda, mohlo stať z brehu Čierneho mora do blízkych krajín v dnešnej Volyni a Bielorusi, ležiacich na kupeckej ceste medzi Čiernym a Baltickým morom, po ktorej, ako sme už hore videli, od nepamäti sa obchodovalo s jantárom, kožušinami a obilím, kým naproti tomu je nepravdepodobné, aby niekedy Gréci sa boli usadili v severných stepiach medzi Donom a Volgou. Napokon to presunutie sa Budínov za Don odporuje onomu podaniu, podľa ktorého Neuri bývali v končinách Budínov, títo, ako s istotou vieme, bývali v oblasti rieky Bugu. Museli teda Budíni sídliť v ich susedstve, na Volyni a Bielorusi, kde ich správne Ptolemaios usádza, ale Herodotos bol pri nich na omyle.[324]

4. Postupujúc za preukaznosťou učeného Ossolińského, ktorý, pokiaľ vieme, prvý Herodotových Budínov uznal za predkov Slovanov a svoju domnienku sa usiloval potvrdiť rozumnými dôvodmi,[325] neváhame týchto Budínov počítať medzi národy kmeňa vindského čiže srbského. Vieme síce dobre, že už pred dosť dávnym časom ináč záslužný skúmateľ starožitností Mannert[326] týchto Budínov vyhlásil za praotcov Nemcov a za najstarší teutónsky národ, ktorého sa možno dopátrať v histórii, a že nejedni neskorší spisovatelia, menovite Brehmer, Kufahl a Halling,[327] sa tejto jeho domnienky ako nejakého zvláštneho a historického objavenia s planúcou horlivosťou prichytili, avšak predložené dôvody týchto spisovateľov na potvrdenie tohto učenia sú tak málo závažné, jalové a márne, a celá tato domnienka je vôbec sama osebe nezmyselná a všetkým odinakiaľ nadobudnutým i všetkými súdnymi bádateľmi uznaným pravdám o počiatku aj prvotných sídlach nemeckého kmeňa odporujúca, že vážne pochybujeme, aby sa mohla dlho udržať v cti a vážnosti aj medzi tými najkovanejšími Nemcami. Naše dôvody sú skrátka nasledujúce a/ Herodotos pokladá Budínov za národ veľký a ľudnatý (εθνος μεγα кαι πολλον) a za autochtónov, t. za taký národ, ktorý, pokiaľ je známe, neprišiel do svojej vlasti odniekiaľ niekde, ale od nepamäti v nej zaujímal svoje stále a pevné sídla. Avšak takýmto veľkým a ľudnatým národom za Tatrami a v tom okolí, kde sídlili Herodotovi Budíni, boli jedine Vindi čiže Srbi, indoeurópsky prakmeň, sídliaci od nepamäti v Európe medzi kmeňmi Trákov, Keltov, Germánov a Čudov. b/ Menovite v tom okolí, kde bývali Budíni, t. medzi Peucinmi a Finnmi, neskôr Tacitus vymeriava sídla Venedov, hovoriac, že všetky tie lesy a hory, ktoré sa medzi Peucinmi a Fennmi nachádzajú, sú v držaní Venedov. Už vieme s istotou, že ani Budíni sa z tej vlasti inde nevysťahovali, lebo ich tam Plínius a Ptolemaios ešte vždy poznajú, ani Venedi do nej odinakiaľ neskoršie neprišli. Z čoho je dosť zrejmé, že Budíni boli vlastne totožný národ s Venedmi, a teda jedna, a to hlavná ratolesť veľkého kmeňa Srbov. c/ Herodotos uisťuje, že Gelóni hovorili jazykom skýtskym i gréckym a že jazyk Budínov bol odlišný od obidvoch. Z toho vysvitá, že Budíni mali svoj zvláštny jazyk, celkom sa líšiaci od jazykov severského plemena. Taký je zaiste jazyk slovanský. d/ Prirodzená povaha, ako ju opisuje Herodotos, sa hodí najlepšie k Venedom. Oči sivé alebo modré (γλαυкον) a vlasy svetlohnedé alebo hnedasté (πυρρoν) sú neomylné, prirodzené znaky ľudí slovanského kmeňa.[328] O Germánoch už Prokop poznamenal, že majú vlasy rusé alebo červenkasté (υπερυθος), subrufus). e/ Budíni boli zväčša pastieri dobytka, chov dobytka bol u starých Slovanov najobľúbenejším zamestnaním. O Nemcoch ináč znejú staré správy, vojenské výpravy, túlanie sa po všetkých končinách Európy a zbíjanie cudzích vlastí bolo takmer jediným ich remeslom. Dôkazom toho je každá stránka histórie prvých piatich storočí po Kristu. Je nepravdepodobné, že to, čo Herodotos ďalej spomína o roľníctve a záhradníctve Gelónov, by sa malo vzťahovať jedine na Gelónov. Veď predsa sám hovorí, že Gréci dávali aj Budínom meno Gelónov. V takejto nepevnosti mena mohlo byť ľahko, a týkalo sa to aj Budínov, pripočítané výhradne Gelónom. Budíni, národ veľký a rozšírený, podľa rozdielnej povahy zeme mali nepochybne rozdielne živobytie, zaoberajúc sa raz roľníctvom, raz zase pasením dobytka. Vôbec to podanie o pôvode všetkých Gelónov z Grékov je veľmi podozrivé. Vždy je možné, ba nad mieru pravdepodobné, že Gelóni boli zvláštna vetva Budínov, v ktorých hlavnom meste a sídle sa zdržiavali grécki kupci. Domýšľame sa, že to mesto sa nazývalo Budy č. Budín.[329] f/ Jazerá, bažiny, lesy, drevené obydlia atď. nám pripomínajú obľúbený spôsob živobytia starých Slovanov, ako nám ho Jornandes, Prokop, Mauricius a i. opisujú. U starých národov, priviazaných k stálym obydliam a vedúcich domácky, roľnícky alebo pastiersky život, sa v dobe nevzdelanosti spôsob živobytia nemenil tak ľahko ako neskôr alebo dokonca za našich čias u národov stále pokračujúcich v osvete a vzdelanosti. Napr. živobytie národov mongolských, tureckých, arabských, Arnautov, Rumunov atď., je až podnes také, aké bolo pred tisícimi rokmi. Niet teda divu, že obraz Budínov u Herodota obrazu Venedov u Jornanda, Prokopa a Mauricia sa v mnohom ohľade veľmi podobá. Najmä však popísanie mesta obývaného Budínmi zahrňuje v sebe zreteľné znaky slovanského mesta. Bolo štvorhranné, veľké, po každej strane asi 3/4 míle dlhé, celé postavené z dreva a obohnané drevenou ohradou. Také boli určite slovanské mestá v najstaršej dobe, veľkopriestorové kvôli spojeniu orných polí a záhrad s domom jednej každej rodiny, vybudované z dreva a upevnené aj drevenou ohradou. Tak nám ich opisujú životopisec sv. Ota, Nestor, Helmold, Saxo Grammaticus a i.[330] Podobne popis dreveného chrámu a drevených rytín a razieb v ňom sa až navlas podobá popisu slovanských chrámov u životopiscu sv. Ota, Dithmara, Saxona Grammatica a i.[331] Táto podobnosť je taká výrazná, že sám Brehmer v obraze mesta Budínov, ako ho vykreslil Herodotos, domnieval sa vidieť spodobnenie neskoršieho mesta Veľkého Novgorodu, čo by ho mohlo odvrátiť od tej domnelej nemeckosti Budínov, keby dal priechod pravde.[332] Lebo Tacitus svedčí o starých Nemcoch, že väčšinou mestá nepoznali a v nich nebývali.[333] g/ Aj samé meno Budínov je meno hmatateľne slovanské. Ak bývali Budíni, ako podľa toho ich Herodotom pripomínaného dreveného mesta možno usúdiť, v drevených mestečkách, dedinách a búdach,[334] ako ľahko mohli byť svojimi okolitými spoluplemenníkmi, bývajúcimi pre nedostatok dreva v hlinených alebo rákosových a slamených chalupách, nazývaní Budínmi. Odvodenie tohto mena od slovka voda a stotožnenie s menom Vindov, navrhnuté Ossolinským, naprosto zamietame ako nepreukazné.[335] Nech je akokoľvek, jeho vnútorný ráz je dokonale slovanský, porov. mená Srbin, Rusin, Mordvin, Litvin, Kozarin atď.[336] h/ Napokon, hoci sa v neskorších prameňoch tohto mena ako názvu slovanského národa nikde nemožno dopátrať, však predsa si preto nemožno myslieť, žeby sa ono úplne stratilo a z národného jazyka vymizlo. Len čo všeobecné meno celého tohto veľkého národa zostarlo, postúpilo miesto iným, novším, ale ako čiastočné meno okolia, miest, rodín a jednotlivých osôb sa ono udržalo temer u všetkých Slovanov od nepamäti až doteraz. Slovo Budín je v tomto ohľade u Slovanov jedno z najbežnejších. Na potvrdenie toho nech sú tu uvedené len niektoré doklady. Na Rusi, neďaleko niekdajších sídel Budínov, sa nachádza rieka Buda, v Mogilevsku (kraji Mstislavskom) s priľahlou osadou Budice,[337] má riečka Budka blízko Poltavy, potom mestečká a dediny Buda, Budajeva, Budaki, Budani, Budavici, Bude, Budeniči, Budeviči, Budimlja, Budina, Budiniči, Budiskoj, Budišče, Budišči, Budka, Budki, Budkova, Budne, Budnica, Budniki, Budnova, Budovka, Budviški, Budy atď. v preveľkom počte v celom juhozápadnom Rusku, nikde však hojnejšie a hustejšie ako v Bielorusi, vlasti prastarých Budínov. Ruské letopisy pripomínajú dedinu kňažnej Oľgy Budutinu, takisto ruského vojvodu Budu. V poľskom kráľovstve je podobne pomenovaných miest (Buda, Budy, Budki, Budne) do stosedemdesiatosem, v Haliči cez päťdesiat.[338] U niekdajších západných Slovanov sa nám vyskytuje meno rieky Buda (dodnes ponemčene Boda) v list. 965[339] a u Dithmara, s priľahlým mestom Budizi (v list. 937, niekedy Budizco, Budsez, teraz Grimmisleba pri stoku Body a Saly), rovnako ako tam na Rusi rieka Buda s mestom Budice, ďalej mestečká a dediny Budinisvelt v list. 833 (Budinifelde v Tradit. Corvej.), Budusin hlavné mesto Milčanov u Dithmara, Budegast v životopise Dithmara, Butenstide v list. 1112 a správnejšie Budenstede v list. 1116 („villae, quarum incolae adhuc Sclavi-Budenstede“ podnes Wendisch-Boddenstedt)[340] Sem patrí aj meno slovanskej rodiny Buzici (tribus Buzici) u Dithmara, z ktorej pochádzal onen slovutný Dedi čiže Dedo (t. Ded), arciotec kráľovského domu saského.[341] V Čechách do osem, v Uhrách cez tridsať miest a dedín toho istého mena sa počíta, medzi nimi prastaré a slovutné, kedysi sídelné mesto Budín (Ofen). V Bulharsku a Srbsku je ich takisto nemalý počet, a v ich čele Budin, ako sa uvádza v starých pamiatkach, dnešný Vidín na dolnom Dunaji, Budva v Dalmátsku, už cisárom Konštantínom Porfyrogenetom menovaná, Budimľ, niekedy kniežacia stolica v Hercegovine atď. To iste platí o osobných menách Budín (u Byzantíncov Bodinos), Budim, Budny, Budek, Budiša, Budoń, Budov, a o skrátených Bud, Buda, Budy, ktoré, zdá sa, s menom Budínov pochádzajú z jedného kmeňa.[342] Podobne aj mená niektorých iných slovanských odvetví, napr. Duljebov, Dregovičov, Krivičov, Milčanov, Tiverkov, Uličov atď., ako národné názvy dávno vyhasli a vyšli z používania, avšak ako mená miest a osôb sa ešte omnoho dlhšie, ba čiastočne až podnes zachovali.[343] Súc donútení všetkými týmito dôvodmi pokladáme Herodotových Budinov s najväčšou istotou za národ vindský, nadobúdajúc nemalé potešenie z toho, že už v takej starej dobe, u spisovateľa takého hodnoverného, sa nám vyskytuje spoľahlivá pamiatka pradávneho národa, ktorý po zdravom uvážení všetkých okolností môže každý súdny Slovan smelo a bez rozpakov pokladať za vetvu svojho kmeňa.

2. Neuri čiže Nuri

5. Podobne aj o národe Neurov susediacom s Budínmi a s nimi príbuzným sa možno domýšľať nie bez dôležitých príčin, že patril k vindskému kmeňu. Herodotos hovorí o ňom na niekoľkých miestach,[344] z čoho je zrejmé, že mal o ňom dobrú vedomosť, nadobudnutú buďto z ústnych správ Olbiopolitov, buďto na cestách, ktoré vykonal v okolí Dnestra. Neuri, podľa jeho rozprávania, bývali v krajine ležiacej od prameňov Dnestra na severozápad,[345] ďalej v oblasti rieky Bugu, okolo Nurce a Narvy, v zemi neskôr v histórii poľskej, ba ešte až podnes menovanej Nurskou. Ich pôvodné sídla boli niekde inde, ale asi v čase pred ťažením Daria proti Skýtom [513 pred Kr.], pre rozmnoženie sa hadov, čiastočne v ich vlasti vyliahnutých, čiastočne zo severných púští prilezených, boli prinútení opustiť svoje starobylé sídla a hľadať prítulok u príbuzných aj blízkych Budínov.[346] Krajina nad Bugom patrila teda pôvodne Budínom, a oni ju postúpili Neurom, kde títo bývali už za čias Daria a Herodota.[347] „Ich mravy, hovorí Herodotos, sa podobajú trochu skýtskym (Νευροι δε νομοισι μεν χρεωνται Σκυθικοισι). Títo ľudia sa pokladajú za čarodejníkov (γοητες). Skýti a Gréci bývajúci v Skýtii o nich rozprávajú, že každý z týchto Neurov sa raz do roka stáva na niekoľko dní vlkom a potom zase berie na seba svoju predchádzajúcu podobu. Mňa síce rozprávajúc to i ono presvedčiť o tom nemôžu, ale predsa len oni tak rozprávajú a prísahou to potvrdzujú.“[348] Toľko Herodotos o Neuroch. Ich pamiatka ani neskôr z dejepisu a zemepisu nevymizla. Pomponius Mela, nasledujúc stopy Herodotove, pripomína, že rieka Dnester pramení u Neurov, t. blízko ich zeme, potom opakuje bájku o ich premieňaní sa na vlkov.[349] Plínius v rade iných severných národov menuje síce aj Neurov, ale omylom pridáva, že u nich pramení Borysthenes, chcejúc nepochybne povedať s Melom „Tyras“ t. Dnester.[350] Meno Navarov (Ναουαροι) u Ptolemaia, umiestnených v Sarmatii, je nepochybne to isté, čo Neurov, len trochu na grécky spôsob ohnuté a preinačené. „Pod vlastnými horami vraj bývajú Amadoci a Navari.“[351] O tom, že hory označujú u Ptolemaia v týchto krajinách vlastne len také vyvýšeniny a najmä lesy, z ktorých pramenia väčšie rieky, sa hovorí už vyššie (porov. nižšie § 22, č. 2.) Ťažko, pravda, určiť zo samého Ptolemaia sídla Neurov, pretože však podľa neho z jazera Amadoky vyteká západné rameno Borysthenu t. Berezina, nebudeme na omyle, ak umiestnime hory aj národ toho istého mena sem, a Navarov v susedstve na juh, teda do zeme Nurskej. Menšej závažnosti je to, čo pripomínajú o Neuroch iní grécki a latinskí spisovatelia Skymnus Chius ich nazýva Neurutae, Dionysius Periegetes Neurami.[352] Nemenovaný pôvodca morského prieplavu euxinského ich umiestňuje na severe za Karpidmi, sídliacimi v Tatrách, odvolávajúc sa pritom na Ephora.[353] Takisto Ammianus Marcellinus umiestňuje Neurov a Budínov vedľa seba. Neuri vraj bývajú v stredozemných oblastiach, za nimi sú potom Budíni a Gelóni nad mieru divokí.[354] Pozná ich aj Sidonius Apollinaris[355] O niektorých z týchto spisovateľov si, pravda, možno myslieť, že toto meno používali iba podľa starých prameňov, nemajúc žiadnu novú vedomosť o samom národe, avšak o všetkých, menovite o Ptolemaiovi, to nijako tvrdiť nemožno. Tento ľud sa nikdy zo svojich sídel celkom nevysťahoval a pri samom vstupe do skutočnej histórie slovanských národov nachádzame Narevjanov čiže Nurjanov, t. obyvateľov zeme Nurskej, v rade iných slovanských vetiev, v spoločenstve Uličov a Tiverkov. V Mníchovskom popise slovanských národov sa to uvádza takto: Unlizovia, národ ľudnatý, miest 318, Neriuani (t. Narevjani) majú miest 78, Attorozovia majú miest 148, ľud neskrotený atď.[356] Nemožno teda pochybovať, že starí Herodotovi Neuri bývali v zemi neskôr zvanej Nurskou a že slovanskí Nurjani 9. veku tento svoj názov po nich zdedili.

6. Hlavné príčiny, prečo my pokladáme Neurov za národ kmeňa vindského čiže srbského, sú tieto: a/ Neuri boli podľa všetkej pravdepodobnosti súplemenníci Budínov, cudzincom by veľký a ľudnatý, neskôr aj mocný národ Budínov určite nikdy dobrovoľne čiastky svojej zeme do držania nebol prepustil. Z toho, čo pripomína Herodotos o mravoch Neurov, trochu sa ponášajúcich na skýtske, možno iba toľko predpokladať, že títo Neuri bývali predtým niekde bližšie ku Skýtom a že tie hady, pred ktorými ušli, boli vlastne Skýti, násilníci a ich utláčatelia.[357] Veď aj Tacitus hovorí o Venedoch, že mali mravy sčasti germánske, sčasti sarmatské, hoci vieme, že preto neboli ani Germáni, ani Sarmati. Neuri sú spolu s Budínmi ratolesťou jedného kmeňa. b/ Meno zeme Neurov, ktorej poloha je podľa Herodota nadovšetko istá a jasná,[358] sa udržalo v tejto krajine natrvalo a bolo ešte v stredoveku, a až dodnes sa čiastočne používa u Poliakov. Čo Herodotos την Nευριδα γην menoval, nazývalo a nazýva sa u Slovanov zemia Nurská.[359] Z domácich dejín však vieme, že v tejto zemi býval od nepamäti ľud slovanského pokolenia, bez toho, aby sa niekedy odtiaľ natrvalo vysťahoval. O tom, že táto zem bola už za prastarodávna slovanská, z toho môžeme spoločne usúdiť, že ležala v samom jadre a v srdci zemí pôvodne obývaných Vindmi. c/ Národná poviedka, zachovaná u Herodota, o premieňaní ľudí v zemi Nurov na vlkov, je až podnes bežné rozprávanie slovanského ľudu v zemi Nurskej a priľahlých krajoch, najmä na Volyni a Bielorusi. Jednoduchý ľud mu ešte vždy práve tak verí ako za oných prastarých čias. Tu, v susedstve niekdajšieho mohutného, neskroteného slovanského národa, Vlkov čiže Lutikov, bývajúceho v krajine nazvanej Vlkomíra (porov. § 44. č. 2 — 4), je pôvodné hniezdo našich domácich poviedok o vlkodlakovi.[360] Hoci po rozptýlení Slovanov po krajinách západnej i južnej Európy i rozprávania o vlkodlakovi čiže vlkolakovi sa s nimi tam sťahovali, avšak predsa len je jasné, že ony nemohli prirodzeným spôsobom nikde vzniknúť skôr a hlbšie sa zakoreniť, ako v samej vlasti vlkov, akou boli niekedy zeme Nurská, Volyň a Bielorus. Ak sa však tu, vo svojom domove, oná prastará povera tak živo a čisto zachovala, smelo môžeme usúdiť, že nepretrhnutý rad ľudí jedného jazyka a kmeňa v týchto krajinách siaha od našich čias až do onej pradávnej doby, lebo ináč by toto podanie bolo striedaním rozličných cudzojazyčných národov a kmeňov určite už dávno vyhynulo.[361] d/ Meno zeme Neuris, ako ju Grék, alebo Nur’, ako ju zasa Slovenin menoval, je čisto slovanské. Totiž slovko nur označovalo v staroslovanskom jazyku zem.[362] Zo všeobecného slova nur (mask.), t. zem, vzniklo vlastné meno (nom. propr.) Nur’ (fem.) označujúce krajinu i národ, práve tak ako Rus’, Srb’, Čud’, Dan’ (Dania), Ves’, Perm’, Jam’ č. Jem’, Kors’, Lib’ č. Liv’, Lop’, Sum’, Ter’, Vad’ č. Vod’, Sibir’ atď. Sú to všetko mená skrátené, a‘ alebo j, cyril. ь, zastupuje tu i, cyril. и, teda Nur’ atď. je vlastne to, čo Nuri (lat. Nuria, zem nurská), porov. mati, pani, sestri, neti, dšči (dci) atď.[363] Človek z rodu Nurov sa nazýval Nurjanin alebo Nurin, ako Slovjanin, Poljanin, Rusin, Čudin atď. Skracovanie osobných a národných mien je jednoduchému ľudu nevyhnutne potrebné, a preto je u Slovanov, ako aj u všetkých iných národov, bežné. Podľa zmyslu je meno Nurinov príbuzné menu Poľanov (od polí), Drevjanov (od dřeves), Livonov (od piesku) atď., a ešte viac názvu Lechov a Zemanov. Grécka forma Neuri sa od slovanskej Nuri líši len naoko. Grécke ευ je príbuzné slovanskému a latinskému u, porov. γευω, žuji, gusto, πλευμων, plušče (pľúca), pulmo, ερευγομαι, rúham (říhám), rugo, ructo, νευω, nuo, innuo, φευγω, fugio atď. Slovania a Latiníci obľubujú čisté samohlásky, Gréci a Nemci dvojhlásky. Tým sa vysvetľuje, prečo Gréci písali napr. Λευкιoς n. Lucius, Λευιкoυλλoς (Strabón) n. Lucullus, Πευкη, Πευкινoι n. Bučesk, Bukovina a Nemci Reusse n. Rus, Preusse n. Prus, Leubuzi n. Lubici, Leutici, Leuticii n. Lutici, Eutin n. Utin atď. Ako sa teda Reussi a Rusi, alebo Leutici a Lutici, v zásade nerozlišujú, tak ani Neuri od Nurov sa nesmú rôzniť. Majúc toto všetko náležite a pozorne na mysli, nerozpakujeme sa určiť Neurom miesto v poradí starých národov vindských či srbských a zaradiť ich medzi predkov Slovanov.[364]

B. Slovanské národy u Ptolemaia

7. Cez dlhý čas vedomosť o národoch bývajúcich na severnej strane Európy ako u Grékov, tak aj u Rimanov zostala kusá a temná. Čo skúmavý Herodotos poznamenal o národoch skýtskych aj neskýtskych v týchto krajinách z vlastnej skúsenosti a z istého predpokladu, to po ňom opakujú aj Gréci a Rimania, pravda, s primiešaním niektorých bájok, s porušením a zmätením starých správ, avšak bez pričinenia nových vedomosti, čerpaných z presného prameňa, t. z ohliadnutia zemí, k tým starším a už zastaraným. Mela a Strabon neposkytujú o krajinách zatatranských celkom nič nové a platné. Usilovný Plínius z rozličnych, čiastočne stratených spisov, zhromaždil síce značné množstvo národných mien, z ktorých niektoré sa nepochybne vzťahujú na národy zatatranské, bývajúce najmä na Čiernomorí a v okolí Dnepra, ale tieto mená sú uňho také nahé a osamotené, zbavené všetkých zemepisných príznakov, a väčšinou aj také porušené, že s nimi bez svetla odinakiaľ nadobudnutého, ktorého vôbec niet, nijako v histórii nemožno počítať.[365] Vynikajúci Tacitus, nepochybne ani sám nemajúci dôkladné a podrobné vedomosti o zatatranských národoch, vysvetlil síce dôrazne a dosť úspešne povahu niektorých severných národov, ako Venedov, Fennov, Bastarnov, Peucinov a Sarmatov, ale nedal sa do podrobnejšieho vypočítania a popísania všetkých. Až po dobytí Dácie za cisára Trajana [106 po Kr.] a po vniknutí Rimanov až do krajín zatatranských[366] bola otvorená brána južnej Európe do tohto nového sveta, do vnútornej Sarmatie, naplnenej preveľkým množstvom jednotlivých národov a národíkov, až doteraz neslýchaných a nevídaných. Týrskemu Marinovi [130] a jeho nasledovníkovi alexandrijskemu Ptolemaiovi [175 — 182] bolo treba dať celú túto zásobu novonadobudnutých zemepisných znalostí o tejto strane Európy dohromady a usporiadať do sústavného celku. Jeden pohľad na Ptolemaiovo opísanie krajiny, ním nazvanej európskou Sarmatiou, každého presvedči, že takéto množstvo určitých a pravdivých zemepisných podrobností nemohlo byť čerpané odinakiaľ ako z nových, až doteraz nedostupných prameňov. Tieto pramene, ako sa už spomenulo, poskytlo skúmavým zemepiscom predovšetkým opanovanie Dacie Rimanmi. Títo mohutní svetovládcovia, aj keď sa úmyselne nestarali o rozšírenie zemepisných vedomostí čo by sa od nich dalo čakať, predsa sa však v čase svojho dlhotrvajúceho sídlenia v Dácii pri obchode a styku s ľuďmi susedných kmeňov, z rozprávania Dákov, napokon vo vojnách a ťaženiach proti cudzojazyčníkom za Dáciou, mohli aj museli dozvedieť o mnohých nových veciach a o národoch sídliacich v tých krajinách. Tieto vedomosti, usilovne zobrané Ptolemaiom, boli za jeho čias bez pochyby u Rimanov všeobecne známe a rozšírené. K takémuto bohatému prameňu pristúpili, pravda, aj mnohé iné. Vojny Rimanov na Čiernom mori so sarmatskými kráľmi a ich podmanenie, takisto s Germánmi na Rýne a Dunaji, plavba až do Baltického mora a obnovený obchod s tými krajinami pre jantár a kožušiny, ostatky starších správ a zápiskov, zohraných Grékmi a Rimanmi na cestách konaných pri tom istom obchode, všetko to poskytlo Ptolemaiovi hojnú zásobu zemepisných vedomostí, ktoré jeho usilovnosť spojila v sústavný celok. Ptolemaios nazval túto severnú krajinu európskou Sarmatiou, pravda, len v zemepisnom ohľade, a iba preto, pretože v tej oblasti, z ktorej on ju najlepšie poznal a z ktorej dostal väčšiu časť svojich správ, boli pred jeho dobou panujúcim národom Sarmati, kmeň príbuzný médskemu, síce neveľký, ale bojovný a nad mieru násilný. Keby bol písal Ptolemaios za čias kráľa Ermanarika, je pravdepodobné, žeby túto svoju krajinu bol nazval veľkou Gótiou, hoci Góti zaujímali svojimi sídlami sotva päťdesiatu časť jej priestranstva. Mnoho, premnoho z toho, čo Ptolemaios predkladá o tejto Sarmatii, je nielen nové, ale aj presné a pravdivé. Až dovtedy sme poznali sotva pätoro alebo šestoro mien národov v týchto krajinách, Ptolemaios ich uvádza vyše päťdesiat. Až dovtedy sme o horách, jazerách a riekach týchto krajov s istotou nevedeli nič, Ptolemaios ich opisuje a vymeriava v nemalom počte, a niekedy, ako napr. beh Volgy, s podivuhodnou presnosťou. Okrem toho vedel udať aj mená a polohy niektorých miest, hoci nanajvýš len v blízkosti Čierneho mora, na dôkaz, že mu vnútorné krajiny predsa tak dokonale neboli známe ako tieto. Avšak predsa toto Ptolemaiovo opísanie Sarmatie, samo osebe a s ohľadom na vek, v ktorom vzniklo, také vynikajúce a veľmi cenné, je pre nás v mnohom ohľade rozprávkou a akoby listom vytrhnutým zo Sibylinej knihy, ku ktorého dokonalému porozumeniu nám chýba kľúč. Príčiny tejto zatmelosti sú rozličné, najdôležitejšie sú nasledujúce: a/ Ptolemaios je z ohľadu zemepisu Sarmatie samojediný spisovateľ v celej dávnovekosti, na vysvetlenie ktorého nemožno použiť ani predchodcov, ani nasledovníkov. Okrem Ptolemaia nám len Herodotos a Nestor podali hodnoverné, zo skúsenosti a z iných presných prameňov čerpané správy o národoch vnútornej Sarmatie, ale od Herodota až do Ptolemaia uplynulo 630, a od tohto až do Nestora 940 rokov. Príbehy a premeny tamojších národov uskutočnené v prúde toľkých storočí prikrýva hustá tma. Po stratení Dácie a klesnutí rímskej vlády sa všetci rímski a grécki spisovatelia zase navrátili k starým poviedkam o Skýtoch a Amazonkách, o Hyperborejcoch a Makrobijoch, o Hippopodoch a Kynocefaloch a iných vymyslených obludách; nové, vecné a pravdivé správy, okrem niektorých zrniečok u Jornanda,[367] nám nikto z nich nepodal. Keby v neskoršej dobe každé storočie bolo splodilo aspoň jedného Ptolemaia, Sarmatia alexandrinského zemepisca by nám bola taká známa ako jeho Itália, alebo Galia, alebo Grécko. b/ Niet pochyby, že medzi tými päťdesiatimi menami rozličných menších národíkov v Sarmatii sú aj mnohé mená jednotných malých a nepatrných žúp alebo oblastí. Takéto mená bývajú podrobené častým premenám a v tom sťahovaní národov, ktoré nastúpilo onedlho po Ptolemaiovi, mohli byť ľahko nahradené inými a mohli prísť do zabudnutia. c/ Ptolemaios nám tieto národné mená nepodáva v ich čistej a domácej forme, ale v cudzej, narušenej, čiastočne pogréčtenej, čiastočne polatinčenej. Ako museli mať Hamaxobi a Melanchlaeni na severe iné domáce meno, takisto aj Tranomontani za Tatrami, prvé je určite grécke, druhé latinské, a ako sú viditeľne narušené mená Gytónov, Stavanov a Alanov, tak to isté si možno myslieť aj o iných. d/ Pri všetkej náležitej vážnosti a úcte k Ptolemaiovým zásluhám nemožno zapierať, že v jeho zemepise sa miestami nachádza aj mnoho hrubých omylov a chýb, a nikde nie snáď viac ako v Sarmatii a Skýtii. Ptolemaios bol ohľadom na etnografickú časť zemepisu púhy kompilátor. Staré mená zašlých národov sú uňho zaradené spolu s novými, bežnými, mnohé omylom dvakrát aj trikrát na rozličných miestach opakované, iné nedorozumením postavené do krajín, do ktorých naskrze nemôžu patriť.[368] Odkrytie týchto pomýlení a očistenie toho, čo je presné a pravdivé, od prázdnych prímesí, je úloha nad pomyslenie ťažká, o ktorú sa doteraz nepokúsil žiadny učený. e/ Napokon text Ptolemaia, ako ho teraz máme, je nad mieru nekritický a porušený. Tento výborný zemepisec je v novšej dobe nezaslúžene zanedbaný, od r. 1619 sa mu nedostalo žiadneho vhodného vydavateľa. Keby bol jeho text poopravený podľa dobrých rukopisov, ktorých je predsa poruke také množstvo, niet pochyby, že by sme mu na mnohých miestach dokonalejšie porozumeli.[369]

8. Pretože však krajina, nazvaná Ptolemaiom zemepisne európskou Sarmatiou, je nami podľa hodnoverných svedectiev a dôkazov vpredu vyložených uznaná za starobylú vlasť kmeňa vindského čiže srbského, musíme už starostlivejšie prezrieť rad národov, umiestnených zemepiscom v tejto vlasti. Na tento cieľ treba vypočuť predovšetkým jeho samého. On totiž, určiac najprv hranice tejto zeme medzi Baltickým morom, nižnou Vislou, Germániou, Tatrami, Čiernym morom, Donom a neznámym severom a vypočítajúc niektoré rieky a hory,[370]# hovorí o národoch Sarmatie v tomto zmysle „V Sarmatii bývajú tieto najväčšie národy, Venedi po celej venedskej zátoke, za Dáciou Peucini a Basterni a po celom pomorí Maeotu Jazygovia a Roxolani, a vo vnútornej krajine za týmito Amaxobiovia (Hamaxobiovia) a Alani Skýti. Menšie národy bývajú v Sarmatii tieto na rieke Visle pod Venedmi sú Gytoni potom Finni, potom Bulani (v niektorých rkp. a vydaniach Sulanes), pod nimi Frugundioni potom Avareni vedľa prameňa rieky Visly, pod nimi Ombroni, potom Anartofiakti, potom Burgioni, potom Arsieti, potom Saboci, potom Piengiti a Biesi pri hore Karpatu. Od týchto východnejšie sú pod Venedmi zase Galindi a Sudini i Stavani až k Alanom, pod tými Igillioni, potom Kostoboci a Tranomontani až k horám Peucinským. Zase ostatok venedskej zátoky na mori zaujímajú Velti, nad nimi Ossiovia (Hossiovia), potom Kaivoni a Salovia pod nimi Agatyrsovia, potom Aorsovia i Pagyriti, pod nimi Savari a Borusci až k horám Rifeom, potom Akivi a Nasci, pod nimi Ivioni (Vibioni) a Idrovia, a pod Ivionmi až k Alanom Sturni. Medzi Alanmi a Amaxobmi sú Karyoni a Sargati, a pri okľuke rieky Tanais Ofloni a Tanaiti, pod nimi Osili až k Roxolanom, medzi Amaxiobmi a Roxolanmi Rakalani (v iných rukopisoch Reukachalci a Racanali) a Exobygiti. A zase medzi Peucinmi a Basternmi sú Karpiani, nad tými Gevini, potom Bodini. Medzi Basternmi a Roxolanmi sú Chuni. A pod vlastnými horami Amadoci i Navari. Na jazere Byces potom sú Torekkadi, a na úžine Achilleum Tauroskýti. Pod Basternmi potom vedľa Dácie sú Tagri a pod nimi Tyrangiti“[371] Toto hľa, sú národy v európskej Sarmatii u Ptolemaia.

9. To, že táto zmes národov na tom nesmiernom priestranstve rozhostených krajín nepatrila k jednému kmeňu, ba ani len k jednému plemenu, je zrejmé na prvý pohľad, a Ptolemaios sám, postaviac štyri veľké a rôznorodé národy na čelo ostatných, tým poukazuje a spomína kmeňovú rozličnosť. Ale z opačnej strany je zjavné aj to, že nie je možné, aby tieto ostatné určili národy a národíky toľkých rozdielnych kmeňov, aby tu vzniklo vyše päťdesiat rozličných kmeňov, čo je samo osebe nezmyselné. Otázka teda je, ku ktorému kmeňu patrí každý z týchto menších národíkov a kam ho treba zaradiť? Hoci dokonalé a všestranne bezpečné rozriešenie tejto otázky, z dôvodov hore spomenutých, je vec preťažká, a hoci sa patrí očakávať úspešnejšie vysvetlenie hlavných častí tejto národnej tabule predovšetkým od učených obyvateľov tých krajín, majúcich podrobnú znalosť aj o svojej vlasti, aj o domácich dejinách, predsa však kvôli skúmanému predmetu aj my sa musíme pokúsiť o vydobytie aspoň nejakého svetielka v tejto ak nie kimerskej, tak aspoň sarmatskej noci. Idúc za svojim presvedčením, že hlavná časť a skoro jadro zatatranských krajín v historickej dobe (t. od čias Herodotových) bola osídlená Venedmi čiže Srbmi a len končiny a niektoré oblasti v stredozemí boli zaujaté inokmeňovcami buď domácimi, alebo prišlými z cudziny, a držiac sa spoľahlivých odinakiaľ nadobudnutých rezultátov o národnosti mnohých tu menovaných odnoží, neváhame celú tú strakatú zmes rozmiestniť a rozradiť na tieto hlavné skupiny národov. Na západe v končinách Venedov sedeli národy germánskeho kmeňa Gytoni, Burgioni a snáď aj Avarini(porov. Varini v Nemciach). Tamže a ďalej na juhu a východe, v sedmohradských horách a na Dnestri, bývali keltskí prisťahovanci Ombroni, Anartofrakti, Basterni a Peucini, už v nepamätnej dobe pomiešaní s Germánmi. Na baltickom brehu a hlbšie v Litve bývali nepatrné vetvy malého litovského kmeňa Frugundioni, Galindi, Sudeni a snáď aj niektoré iné. Ďalej na sever za týmito na mori a hlbšie v zemi národy fínskeho kmeňa Osiovia, Salovia, Finni a neznámeho kmeňa Agatyrsovia. Na východ pri Ponte a Maeote Jazygovia i Roxolani, kmeňa sarmatského, podmanitelia mnohých národov v Sarmatii, aspoň v jej východnej polovici. K týmto, čo do pôvodu a jazyka, patrili aj Alani Skýti v predstredozemí a Amaxobiovia od týchto sídliaci na východ k Volge. Ostatok Sarmatie medzi zátokou Tanaickou a Maeotskou a v oblasti Volgy vypĺňali rôznorodé národy, ktorých kmeňovú príbuznosť nie je ľahké určiť, menovite Sargati, Ofloni, Tanaiti, Osilovia, Reukalani, Exobygiti, Chuni, Torekkadi a Tauroskýti. Tieto, zdá sa nám, patria čiastočne k severskému plemenu, a menovite kmeňu uralských Čudov, ako Sargati, Chuni, Ofloni, Rakalani atď., čiastočne ku kmeňu sarmatskému, ako Tanaiti, Osilovia, čiastočne napokon aj k celkom neznámym kmeňom, ako Exobygiti (= Trans Bygen fl.), Torekkadi a Tauroskýti. K týmto neznámym národom počítame aj Aorsov, snáď len omylom usadených vnútri Sarmatie a prináležiacich do Ázie. S vylúčením týchto boli všetci ostatní, uprostred oných v strede zeme sediaci, podľa nášho zdania ľudia kmeňa vindského čiže srbského, menovite títo Venedi, Bulani, Arsieti, Saboci, Piengiti, Biessi, Stavani, Igilioni, Kostoboci, Tranomontani, Velti, Karboni, Kareoti, Pagyriti, Savari, Borusci, Akivi, Nasci, Ivioni, Idrovia, Sturni, Karyoni, Karpiani, Gevini, Bodini, Amadoci, Navari, Tagri a Tyrangiti.

10. Na lepšie vysvetlenie i potvrdenie svojej domnienky tu pripomeniem niečo o jednom každom z týchto mnou uznaných národov zvlášť, hoci nemôžem dúfať, že sa všade dopátram pravdy a vyvarujem sa chýb, a to jednak pre povahu veci, jednak pre vedomie svojej nedostatočnej sily. O Vendoch, Bodinoch a Navaroch sa hovorilo už vyššie, ostatných prezrieme podľa toho poradia, v ktorom ich vypočítava Ptolemaios. a/ Bulani, Βουλανες, podľa Erasma (v niektorých rkp. a vydaniach je Sulani, Σουλανες),[372] sú najpravdepodobnejšie Poľania, vetva Ľachov, bývajúci na Visle, vo východnej strane dnešného veľkého kniežatstva Poznanského a v pruských končinách. Tam ich nachádza určite neskoršia história, dávno pred 9. stor. Nestor výslovne rozlišuje dve vetvy Poľanov, t. Poľanov Ľachov na Visle[373] a Poľanov Rusov na Dnepri,[374] hovoriac nie o svojom období, ale o najstaršom položení slovanských národov. Týchto západných čiže ľašských Poľanov menujú Annal. S. Gallens maj. Pulani, Hepidanes Pulanes, Dithmar Polenii, Adam Brémsky Polani, a ich zem. zápisky islandské z 12. stor., a takisto povesť Wilkina, Pulinaland, Ademar Poliana atď.; naproti tomu staronemecké glosy z 9. — 12. stor. Bolana, Bolânen, Bolânin, Wippo Bolani, listy kráľa Vratislava pápežovi 1085 — 1086 Bolonii, Hermanus Contractus Boloni, kronika u Boysena [na r. 1058] Bolani atď. Góti nepochybne nevyslovovali Pulana, ale Bulana, Bolana, ako je zrejmé zo slov Pulgaraland, Surpe, Apdrede a i. v anglosaskom nárečí u Alfréda namiesto Bulhari, Srbi, Bodrici, z čoho naopak možno predpokladať pravidelnú zmenu spoluhlásky p na b.[375] Nárečia gótske a anglosaské sú rovnakej povahy, pokiaľ ide o spoluhlásky b a p.[376] Podľa toho sa možno domýšľať, že u Ptolemaia sa zachovala gótska forma tohto mena, a to tým viac, lebo Goti susedili s Poľanmi. Ostatne o týchto ľašských Poľanoch, nie ináč ako o ruských, pozri obšírnejšie v druhej časti (§ 28. č. 9. § 38. č. 4.) b/ Arsietae, Αρσιηται, podľa položenia a mena, pochádzajúceho snáď od rieky R’s, Ras, vždy môžu byť pokladaní za Slovanov, hoci nie je ľahké s istotou vypátrať ich jestvovanie v neskorších časoch. c/ Saboci, Σαβωκοι, Σαβοκοι, nebudeme dlho na rozpakoch, kde by sa vlastne mali hľadať, ak uvážime, že toto meno je zložené z dvoch živlov, t. zo Sa (n. San) a -boki, práve tak, ako Kostobokovia (o ňom nižšie), a miestne mena poľské i ruské Naliboki, Četyrboki, Białoboki, Wisłoboki atď. Podľa toho bývali v oblasti rieky Sanu vo východnej Haliči, kde sa nachádza aj niekdajšia stolica zemí tvoriacich vojvodstvo ruské, Sanok. Zvláštne je však to, a je to pozoruhodný úkaz u Ptolemaia, že v zložených menách v Sarmatii a Germánii posledná slabika prvého slova sa často vysúva, napr. Phrugundiones n. Phrusgundiones, t. Prusi, rod Prusov(§ 19. č. 5.), Terakatriae n. Teja-Rakatriae, t. Rakúšania na rieke Dyji, na rozdiel od Rakatov na rieke Kampe, Visburgii n. Visla-Burgii, t. Burgiovia blízko prameňov Visly, na rozdiel od iných Burgionov, ktorých usádza neďaleko odtiaľ, ba dokonca aj Bugunti n. Burgundi atď.[377] Pôvodne sa nazývala župa čiže vlasť tohto ľudu Sanoboky,[378] čo však cudzinci obrátili na ľud. d/ Piengitae, Πιενγιται, ktoré meno musí byť pokladané za zložené Pien-gitae, a označuje obyvateľov rieky Pieny. Tento zemepisec menšie národíky zvykol pomenovať podľa riek a hôr, blízko ktorých bývali, s pridaním slovka -γιται, t. lat. -colae, stnem. -vari, slov. -zemci alebo -žitelia. Tak napr. v Indii z onej strany Gangesu menuje rieku Besynga (Bησυγγα) a vedľa nej umiestňuje národ Besyngitae (Bησυγγιται),[379] v Arábii horu Melan (Mελαν) a vedľa nej národ Melangitae (Mελαγγιται),[380] tak v Sarmatii rieku Tyras (Tυρας) a vedľa nej národ Tyrangitae (Tυραγγιται).[381] Či slovko -γιται čiže -γειται (vyskytujú sa obidve) je skrátené grécke γηιτης (incola, accola), pochádzajúce od koreňa γεα = γη, od ktorého aj γειτων = sused, čiže len zakončenie rodových mien -ιτης s prísuvkou hlásky γ, to nech vyskúmajú iní. Slovansky znelo toto meno Pieňania Pjena alebo podľa dnešného vyslovenia Rusínov, premieňajúcich ь na и, Pina, je známa pobočná rieka Pripeti, vtekajúca do nej v Minskej gubernii pri meste Pinsk. Toto neprotirečí podaniu Ptolemaiovmu Pinjania, zvláštna slovanská vetva, sa v ruských letopisoch spomínajú už veľmi skoro.[382] V meste Pinsku bola niekedy kniežacia aj biskupská stolica (porov. § 22. č. B.). e/ Biessi, Bιεσσoι, meno tohto národa pripomína mestečko Biecz vo východnej Haliči pod Tatrami. Možno, že niekedy sa týmto názvom označovala celá župa. Mesto Biecz bývalo stále stolicou svojho kraja čiže povietu. Aj sám Ptolemaios sídlo Biessov stanovuje pri hore Karpate. Domnievam sa, že Biephi, Ptolemaiom usadení v hornej Dácii,[383] sú rozdielni od Biessov, a sú tam postavení len omylom. S menom Biessov treba porovnať aj názov Beskydov,[384] časti Tatier. f/ Stavani, Σταυανoι, či majú byť pokladaní za Slovanov, či radšej za Stavjanov (obyvatelia jazier, od poľ. staw — jazero), je hádka medzi učenými niekoľko storočí. Zvážiac všetky okolnosti zhodujem sa s tými, ktorí v tomto porušenom slove hľadajú meno Slovania, domnievajúc sa, že pôvodne bolo písané ΣTΛAYANOI, t. Stlavani, z čoho, popletením litery Λ s A a jej vynechaním, vzniklo Stavani.[385] K tomu ma vedie údaj Ptolemaia, že títo Stavani siahali až k Alanom. Alebo na inom mieste[386] ten istý zemepisec po druhé výslovne umiestňuje Svovenov, t. Slovenov, vedľa Alanov (porov. č. 11. tohto §). Svoje správy o týchto zemiach čerpal totiž z dvoch prameňov, západného, zápiskov v Germánii, a východného, zápiskov zhotovených v Dácii a na Ponte. Z toho dôvodu uviedol meno toho istého národa vo dvoch formách a na dvoch miestach vo svojom zemepise. Stlavani je nemecká forma mena Slovan (švéd. slaf, dsas. ags. slave, hol. slaef, slave) s latinsko-gréckou prísuvkou zosilujúcej slabiky t (porov. § 25. č. 8.). Označiť sídla týchto Slovanov je určite ťažké; najpravdepodobnejšie sa môžu predpokladať na západnej Dvine až k jazeru Ilmenskému. Bola to vetva Vindov čiže Srbov určite veľká, rozložitá a mohutná. g/ Igylliones, ’Ιγυλλιωνες, ’Ιγιλλιωνες, nepochybne obyvatelia rieky Iga č. Iča vo Vitebsku (porov. Jegel r. v Livónoch, Eglon pobočná r. Dviny záp. v Kuronsku, a Jega r. na Azovskom pomorí), odkiaľ pochádzajú Iglania, Igulania, Igolania atď. Na Rusi sa až podnes nachádza mnoho osád a dedín s menom Iga, Jega atď. V príbuznom slovanskom jazyku litovskom egle znamená jedľu, eglinas jedličie, porov. slov. ihla, čes. jehla, jehličí (z nem. Nadelholz). Odtiaľ aj meno riečky v Čechách Jihlava (sčes. Iglava), a potoka Gehelen.[387] h/ Koestoboci, Κοιστοβωκοι, či z Keltov, alebo Getov, alebo Slovanov pochádzali, je trochu pochybné;[388] súdiac však podľa mena, ktoré ako horní Saboki, Naliboki, Četyrboki, Białoboki, Wisłoboki, je zložené z mena rieky Kosta a slova boki (ripae), prijímam ich za Slovanov. Boli to teda obyvatelia okolia rieky Kosty, ktorých niekedy mohlo byť v Slovanoch viac, mne sú podnes známe len rieky Kosta, Kostica a Kostobobr v gubernii Černigovskej. Ich pôvodné sídla mohli byť tu, neskôr ich nachádzame o niečo južnejšie v končinách Bastarnov a Peucinov. Plínius sa s nimi, ako aj so Srbmi, ocitol až pri Done, kde snáď nikdy neboli.[389] Ptolemaios ich po druhé, nepochybne omylom, postavil aj do Dácie,[390] hoci aj Dion Cassius hovorí, že vandalskí Astingovia v čase markomanskej vojny [174], majúc úmysel usadiť sa v Dácii, udreli na Kostubokov a vyhladili ich.[391] Na rímskych nápisoch sa často nachádza ich meno.[392] Ammianus Marcellinus ich neskôr spomína, ale istotne zo starých prameňov, pretože v tej dobe ich tu už nebolo.[393] i/ Tranomontani, Τρανομοντανοι,[394] o ktorých mene sa každý ľahko domyslí, že pochádza od Latiníkov v Dácii alebo sa používalo v Panónii namiesto Záhorci, Horali.[395] Slovko záhorie u starých Slovanov bolo jedno z najobľúbenejších.[396] Eustathius, vykladajúc Dionysia Periegeta, pripomína za Tatrami národ Zagari (Ζαγαροι).[397] Sídlili nepochybne v Tatrách. Ich menu je príbuzný názov mesta Azagarion u Ptolemaia, vlasti Zagarje neďaleko Moskvy v list. 1371,[398] a lesa Zagurina v staroruskom popise zemí. k/ Veltae, Ουελται, meno niekedy mohutného a v histórii stredoveku slávneho národa slovanského, Veletov čiže Lutikov, slávnejšieho ako mnohé iné národy, prímením Vlkov, alexandrinským zemepiscom prvýkrát na svetlo vynesené a vzdialenému potomstvu dochované. Nemožno zaiste pochybovať, že títo Ptolemaiovi Velti boli predkovia oných Veletov (Viltov, Vilzov) čiže Lutikov, usadených neskoršie na obidvoch brehoch Odry a na ostrovoch pri jej ústí, ba dokonca aj v samej Batávii a Británii, o ktorých mohutnosti, udatnosti, zbehlosti v plavbe a sláve nám toľko rozprávajú súveké germánske letopisy. Chcejúc o nich nižšie na príslušnom mieste (§ 44. č. 2 — 6. ) podať v celosti podrobnú a dôkladnú správu, tu len to v krátkosti pripomenieme, že ich meno, ktoré sa v nemeckých, anglických a škandinávskych prameňoch vyskytuje v tých najrozmanitejších formách, ako Weltae, Wilti, Wiltai, Vulti, Vylt, pl. Vylte, Weltabi, Welatabi, Wiltzi, Wilzi, Wilsi, Vulsi, Wulzi, Vulzi, Wlzi atď., znelo vlastne stslov. Velet, mn. p. Veleti, prus. a lit. Velot, rus. Volot. Pokiaľ ide o ich sídla, je zjavné, že ich Ptolemaios usadzuje na venedskej zátoke, v susedstve Ossiov (Ostiov), hoci nie je isté, na ktorom vlastne mieste a okolí. Nižšie však dokážeme, že ich pôvodná vlasť, z ktorej vyšli, sa musí hľadať hlbšie v stredozemí, v susedstve Neurov a Budínov, v gubernii Vilenskej, takisto že litovským mestám a krajom Vilkomir (t. svet alebo kraj Vlkov), a Vilda (Vilna) zostali po nich tieto mená. Tam aj im bezpochyby cudzincami pre ich bojovnosť privesené priezvisko Vlkov sa náležite vysvetlí (porov. § 44. č. 2 — 6.)l/ Karvonaes, Kαρβoνες, pokladám za Krevov, predkov neskorších Krevičov či Krivičov. Ku Grékom a Rimanom došla správa o nich nepochybne z nemeckých úst, vyslovujúcich toto meno Kreeven, Kraaven, Karven, preto ho aj písali Karvones, ako Guttones, Gothones, Burgundiones, Lugiones atď. namiesto Gutti, Burgundii, Lugii atď. Kreviči bývali v susedstve Lotyšov, v okolí dnešného Pskova, a odtiaľ ďalej na východ i juh, kde sa nachádzali aj ich hlavné stolice Izborsk, Pleskov, Polotesk, Smolensk, Krevy č. Krevo a Novogrodek.[399] Tak sa vysvetľuje, prečo Lotyši až podnes všetkých ruských Slovanov menujú Kreevmi.[400] O neskorších Krevičoch či Krivičoch v druhej časti (§ 28. č. 5.). m/ Κareotae, Καρεωται, ťažko určiť, kde vlastne sídlili. Reichard ich hľadá pri meste Karoče v gubernii Kurskej, iní pri Karačeve v Orlovskej, čo, je, pravda, neisté. Určitejšie vyskúmanie ich sídel nech zostane na starosti budúcim skúmateľom. n/ Pagyritae, Παγυριται, sa zdajú byť Pahuriči, t. Pohoráci,[401] hoci určiť, kde by boli bývali, je preťažké.[402] Nielen Poliaci až podnes vyslovujú gura n. hora, ale aj niektoré haluze ruských Slovanov niekedy tak vyslovovali, lebo v najstaršom ruskom popise zemí menovanom Boľšoj čertež sa vyskytuje meno hory Zagurina blízko Perejaslavľa.[403] Čo znamená hora v jazyku ruských Slovanov, sa už povedalo, a nižšie sa širšie vyloží (§ 22. č. 2.). o/ Savari, Σαυαρoι, vyd. Schotta 1520 Sauri, u Guidona Ravenského Saurices, u Nestora Sjever, Sjevera, Sjeverane, Sjeverene, niekedy slovutný národ slovanského kmeňa, bývajúci na riekach Desne, Semi i Sule, s hlavnými mestami Černigovom a Ljubečou. V okolí Donu umiestňujú Peutingerove knihy krajinu Saurica.[404] Guido Ravenský sa o nich zmieňuje týmito slovami: „Práve tak vedľa oceánu je vlasť, ktorá sa nazýva vlasťou Roxolanov, Suarikov, Sauromatov“.[405] Nestor uvádza slovanský národ menovaný Sjever na niekoľkých miestach,[406] o čom viac nižšie. Hlásku ь vyslovovali niektorí Slovania podľa rozličnosti nárečí ako ea, ia, ä porov. stbul. Prosjak n. Prosjek, Praslav n. Prjeslav, strus. Perejaslav’ n. Prjeslav, Nejasyť n. Njesyť, polab. Rjačane n. Rječane, Pana n. Pjena, poľ. kwiat, wiara, slk. caly, sňah atď. Okrem toho však aj Grék mohol ľahko zmeniť slovanské Sjever na Savar, pretože namiesto starého Neuri u Ptolemaia sa nachádza Navari (O Sjeveranoch porov. § 28. č. 10.). p/ Borusci, Boρουσκoι od Sjeveranov hovorí Ptolemaios, na sever až k Ripejským horám sídliaci, pravdepodobne v okolí dnešného krajského prastarého mesta Borovska na rieke Porotve čiže Pratve, v gubernii Kalužskej. Okolie rieky Pratvy bolo oddávna osadené mestami a hradmi, ako to ešte neskôr dosvedčovali mnohé ostatky.[407] q/ Akivi čiže Akibi, ’Aκιβοι, snáď obyvatelia od starodávna známeho Okovského lesa, z ktorého pramení rieka Dneper a západná Dvina.[408] i/ Nasci Nασκοι kde bývali, neviem určiť, zdá sa mi, že ich meno sa ponáša na rieku Nači (Nača) v Minskom. s/ Domnievam sa, že Iviones, Ιβιωνες, (podľa iných rkp. Vibiones, Oυιβιωνες)[409] sídlili niekde na rieke Ive, Ivici, Ivine, ktorých sa v Rusku nachádza niekoľko, napr Ivinka pobočná rieka Teterevu v gub. Volynskej, pri ktorej temene je osada Ivnica, rieka Ivot s mestom Ivotom v gub. Černigovskej, Ivina v gub. Oloneckej, Iva v gub. Penzenskej atď.[410] V Osmianskom poviete je mestečko Ivje, od Novogrodku na sever nad Niemnom.[411] t/ Idrae, Iδραι, snáď lepšie Hidrae, ’Iδραι, úplne neznámeho sídlišťa, rieka Uhdra sa síce nachádza v Kurónoch a v Rusku Sidra, Žizdra a i., ale trochu ďalej od Ptolemaiovho vymerania Nedra, pobočná rieka Trubeže v gub. Poltavskej, sa tiež môže porovnať, ak položíme náslovné n za predsuvku, v slovančine dosť bežnú. u/ Sturni, Στoυρνoι, takisto neznámi. Rieka Styr sa najviac podobá, ale je príliš vzdialená. v/ Neviem, kde sa vlastne majú hľadať Karyones, Καρυωνες mená riek Karavka v gub. Grodenskej, Korna v Kostromskej, Kornja v Orlovskej, Koreň v Slobodsko-Ukrajinskej (Charkovskej), Kura a Koreň v Kurskej a i. snáď k ich názvu sa celkom dobre hodia. x/ Karpiani, Kαρπιανoι, u iných Karpi, podľa Ptolemaia medzi Peucínmi a Basternmi, nepochybne, ako samo ich meno ukazuje, pod Karpatmi čiže Chrbtami, t. Tatrami, v dnešnej východnej Haliči, podľa Katančića na Bystrici, riečke tečúcej do Seretu.[412] Ich najstaršia pamiatka je u Ephora, ktorý ich kladie za Istrom, nevedno, ako ďaleko na severe.[413] Okolo r 180 — 192 vymáhali od Rimanov ročný plat, a od i. 237 často robili vpády až k brehom Dunaja.[414] Na jednom rímskom nápise čítame G. Valerius a Carpi liberatus. A minca cisára Filipa Araba [248] má tento nápis Victoria Carpica.[415] Cisárovič Galerius, chcejúc sa im pomstiť za tie ustavičné nájazdy, začal r. 295 proti nim vojnu a i. 305 väčšiu ich časť násilne presídlil do Panónie a snáď aj do Dácie.[416] Krátka latinská kozmografia, obyčajne pripisovaná Aethikovi [360], kladie meno Carpicoti vedľa mena Basternae. Aj Guido Ravennas pozná tento mohutný a bojovný národ v tých istých miestach, hoci ho mylne pokladá za sarmatský.[417] Pretože Karpi sa na bojišti objavili často v spoločnosti Bastarnov, domnelého nemeckého národa, a neskôr Gótov, tak ich Nemci vyhlásili za svoj ľud, ale dozaista neodôvodnene. Karpiani boli Chrvati čiže Chorváti, obyvatelia Chrbov, t. Tatier. Chrby, Chrbty čiže Tatry boli od nepamäti slovanské hory, obývané Slovanmi. Cisár Konštantín Porfyrogenet, rozprávajúc o dobytí Solúnu r. 449 Hunmi, ktorých on nazýva Avarmi, hovorí. Chrvati (kresťania, ílýrski) vtedy [449] bývali, kde teraz [949] sú Bielochrvati. Títo Bielochrvati, z ktorých istá časť sa vysťahovala [ok. 634] do Ilyrika, bývali na severnej strane Tatier, v dnešnej východnej Haliči, ako je preukazné z Nestora a i. Tam ich r. 885 ruské knieža Oleg a r. 993 Vladimír Veľký stíhali vojnou. (O horách Chrboch pozri nižšie § 22. č. 2.) Nemožno však uprieť, že sa Karpiani stretali najprv s Bastarnmi, potom s Gótmi, alebo snáď aj im boli za čas poddaní, preto ich Rimania miešajú s týmito národmi. To, že Karpi boli vendského kmeňa, možno sa domýšľať aj odinakiaľ. Zosimus nar. 252 — 253 toto o nich zapísal. „V tom nezriadenom stave rímskej ríše opäť Góti i Borani i Vrugundi i Karpi mestá po Európe plienili, ale vojvoda Aemilianus týchto Skýtov na hlavu porazil.“ A Pomponius Laetus na ten istý čas poznamenal, že keď Skýti rímske krajiny hubili a drancovali, cisár Gallus, vyhlásiac svojho syna Volusiana za spolucisára, vypravil ho proti tým istým Skýtom, a ten ich pomocou vojvodu Aemiliana porazil a z rímskych hraníc vyhnal.[418] Zosimus medzi tými Skýtmi udáva najmä Gótov, Boranov, Vrugundov a Karpov, ako sa už povedalo; minca na pamiatku tohto víťazstva a ku cti Volusiana [253] vyrazená naproti tomu, ako sme vyššie videli, menuje Vandalov, Finnov, Galindov a Vendov čiže Vindov (porov. § 8. č. 9.). Slovania teda už v 3. a 4. stor. bojovali pod menami Venedov a Karpov s Rimanmi na Dunaji, ale v spoločnosti Nemcov, a neskôr v spoločnosti Hunov a Avarov, preto aj pamiatka týchto bojov nevďačnou a zaujatou históriou je im vytrhnutá a nespravodlivo oným cudzojazyčníkom výhradne privlastnená.[419] y/ Gevini, Γηουινοι, vyd. Schotta 1520 Geivini, obyvatelia, ako sa domýšľam, rieky Gojvy (eston. Koiwajoggi, u Grubera Orig. Liv. Goiva, lotyš. Gauja) v Livónoch. Je síce pravda, že dnešní obyvatelia tejto krajiny sú Lotyši avšak za času Ptolemaiovho mohli byť Slovania, ako nasvedčujú mená miest Wenden, Serben, Serbigal a i. Je aj rieka Gavija, pobočná Niemna, v gub. Vilenskej, menom a polohou svojou snáď ešte vhodnejšia. z/ Amadoci, Αμαδοκοι, sedeli nepochybne pri jazere a hore (t. lese) toho istého mena, hoci nie je ľahké povedať, kde by sa mali hľadať, pretože sám Ptolemaios si odporuje, keď národ, horu a jazero toho istého mena od seba rozsadzuje na tri rozlične miesta. Reichard ich umiestňuje pri prameňoch Bereziny, kde je podnes mestečko Dokšice, a niekedy bolo aj veľké jazero toho istého mena[420] (Širšie o tom nižšie § 22. č. 3.) Nie je, pravda, známe, z ktorého pôvodného slova Gréci a Latinici svoje porušené Amadoka odvodili. Ak počítame a iba za veľmi obyčajnú predsuvku, porovnať sa môžu aj Medyngiany a Medyngiansky poviet v Litve (od litov. medys = drevo = Drevjani?), Medyn’, mesto i újazd, tiež rieka v Kalužsku, Mada rieka v Nižnogorodskom, a čo do mena aj Medoka na rozhraní Srbska i Arnautska a i. Ostatne pamiatka Amadokov v Skýtii je prastará, lebo už Hellanicus [asi 460 pred Kr.] sa o nich zmienil.[421] aa/ Domnievam sa, že aj Tyrangitae, Τυραγγιται, susedia Bastarnov a obyvatelia horného i stredného Dnestra, niekedy zvaného Tyras (odkiaľ aj meno Tyrangitae, t. Tyro-žilci), boli skôr rodu slovanského ako getského. Nestor v okolí rieky Tyras menovite kladie Tirevkov alebo Tiverkov (tak rozdielne sa toto meno vyskytuje v rukopisoch), národ slovanský, čo do počtu veľký. Až doteraz býva rieka Tyras tamojšími ruskými obyvateľmi často nazývaná Tyral,[422] a mená troch dedín vo východnej Haliči, Tyrava, takisto snáď súvisia s menom rieky. Z čoho je zrejmé, že Slovania sa skôr nachádzali na tej rieke, než jej bolo Sarmatmi dané meno Danastrus (t. Dan-ister, Dnester), čo sa stalo už pred 4. stor. po Kr.[423] U Strabona sa títo obyvatelia rieky Tyras nazývajú Tyregetae (Τυρηγεται), u Plínia Tyragetae, ktorý ich umiestňuje na veľkom ostrove rieky Dnestra, akého tam vôbec niet.[424] Z mena Tyragetae novší zemepisci odvodzujú, že boli Geti, čo z toho samého naskrze nie je preukázne, lebo ináč by aj Massagetae, Thussagetae, Piengitae a napokon aj Samogitae (Žmudini) a Samojedi museli byť Geti. Slovko -gitae v týchto a im podobných menách znamená iba žiteľov, obyvateľov. Z neskoršej histórie vieme, že multanskí Slovania boli až v 14. stor. z oblasti dolného Dnestra vytlačení Valachmi.[425] bb/Tagri, Ταγροι, boli snáď len oddiel alebo zvláštna čeľaď Tyrangitov. — Toľko o týchto národoch.

11. Ten istý Ptolemaios na inom mieste, vo svojej tak nazývanej Skýtii pred Imauskými horami, v ich severozápadných končinách, usadzuje niektoré národy, o ktorých sa možno z dôležitých príčin domýšľať, že tam boli postavení len omylom a z nedopatrenia buďto od jeho predchodcu Marina, buďto od neho samého, buďto od niektorého iného opravovateľa doplňovateľa, v skutočnosti však patria do európskej Sarmatie. Pretože táto vec je vzhľadom na náš predmet a cieľ predôležitá, je, pravda, potrebné, aby sme o nej tu hovorili o niečo podrobnejšie. Už dávno učení vykladači, zaoberajúc sa kritickým rozborom Ptolemaia a vysvetlením jeho bohatého zemepisného staviva, zaznamenali, že v jeho knihe na mnohých miestach, najmä však v popísaní severnej Európy, vnútornej Líbye a i., sa niekedy s nepatrným rozdielom opakujú tie veci, takže nemožno myslieť ináč, než že to zjavne hmatateľné opakovanie pochádzalo z omylu. Príčinu tohto nedostatku a zmätku hľadajú v rozličných okolnostiach. Niektorí sa domnievajú, že Ptolemaios, prerábajúc a opravujúc dielo svojho predchodcu Marina, vniesol doň druhý raz mnohé mená riek, miest a národov z iných prameňov, buď z nedopatrenia, buď tomu veriac, že sú od oných rozdielne. Iní myslia, že o tejto strane sveta mal dvojnásobné, z rozličných čias a rúk pochádzajúce pramene, ktoré sa trochu od seba rôznili, a že teda čerpajúc z obidvoch, dostal sa do mnohých omylov, pokladajúc veci rovnaké za rozdielne, a stavajúc ich dvakrát do svojej knihy. Ešte iní sa napokon domnievajú, že po jeho smrti rozliční pokračovatelia a opravovatelia, používajúc väčšinou tie isté pramene ako aj sám pôvodca, preplátali jeho knihu mnohými zbytočnými prípiskami.[426] Nech je akokoľvek, isté a všetkým vystavené na zreteľ je to, že Ptolemaiovo dielo v tomto ohľade zrejmé vady a pochybenia na seba preberá, a že nadovšetko potrebuje kritické vysvetlenie, ktoré sa mu, bohužiaľ, až doteraz ešte nedostalo. Majúc to na mysli, obrátime už teraz zreteľ na Ptolemaiovo rozdelenie národov v európskej Sarmatii a prednej Skýtii. Tu sa nám vyskytuje totožnosť mien taká neobyčajná a výrazná, že sa skoro hneď musíme dopátrať pomýlenia zemepisca. Pre ľahšie prehliadnutie tohto predmetu kladieme tu mená národov po dvakrát usadených, ako u Ptolemaia jedni po druhých nasledujú, vedľa seba

Tabuľka 1.

Sarmatia europaea Scythia intra Imaum
L. III č. 5L. VI č. 14
Alaunus monsAlani montes.
… …Syebi (Sycbi) montes
Alauni ScythaeAlani Scythae
Stavani (Stlavani?)Suoveni (Σουοβηνοι)
AgathyrsiAgathyrsi
… …Syebi(Sycbi)
AorsiAorsi
Zacatae (Sarm. as 1. V. c. 9.)Zaratae


Pohľad na tieto mená ľahko presvedčí každého súdneho skúmateľa, že nie je pravdepodobné, aby iba náhoda tieto rovnomenné hory a národy na dvoch rozličných miestach tak i radne vedľa seba bola zoskupila, ale že toto ich zdvojnásobnenie je skutočne založené na omyle zemepisca. Už zaslúžilý skúmateľ Reichard sa dopátral omylu, pokiaľ ide o tieto mená, a vo svojom vyobrazení starého sveta ich umiestnil len raz, a to v európskej Sarmatii, kam aj patria,[427] spočítajúc v osobitnom pojednaní ostrými slovami vinu tohto hrubého omylu na hlavu úbohého Ptolemaia.[428] A skutočne, ak sa ohliadneme po ostatných prameňoch severného zemepisu, a ak porovnáme dobre všetky okolnosti, úplne sa presvedčíme o tom, že mená Alani montes, Alani Scythae, Suoveni, Agathyrsi a i. patria nie do Skýtie, ale do Sarmatie.[429] O horách alanských a národe alanskom je vec istá, nielen sám Ptolemaios ich mimo vyloženia ich mena a sídel na príslušnom mieste, ešte trikrát spomína, v poradí iných s nimi susediacimi národmi v európskej Sarmatii[430] a naproti tomu v Skýtii kladie len náhodou a naverímboha, bez všetkých týchto určitých okolností, ale aj Marcianus Herakleota, majúci ako Ptolemaia, tak aj všetky jeho pramene v rukách, obidvoje, hory a aj národ, umiestňuje v Sarmatii, dokladajúc okrem toho, že rieky Rudhon a Borysthenes (západná Dvina a Dneper) vytekajú z alanských hôr, napokon aj Peutingerove knihy a škandinávske povesti, ak im dobre rozumieme, vedú Alanov k týmto sídlam (porov. § 15. č. 8. 10.) Takisto o Agathyrsoch[431] možno tvrdiť s istotou, že nepatria do Skýtie, ale sem. Marcianus Herakleota ich výslovne menuje ako jeden z národov európskej Sarmatie a usadzuje na rieke Chesynus, s čím sa zhodujú aj všelijaké iné svedectvá o starých sídlach ostatkov tohto prastarého národa (porov. nižšie § 20. č. 3.) Ak ale Alani a Agathyrsovia patria do európskej Sarmatie, treba tam preniesť nielen Suovenov, usadených uprostred medzi nimi a omylom vpísaných do Skýtie, ale, ako aspoň ja usudzujem, aj mnohých iných. Pokiaľ ide o Suovenov, je zjavné, že nemôžu byť odlúčení od Alanov a Agathyrsov.[432] Domnievam sa, že títo Ptolemaiovi Suoveni nie sú rozdielni od jeho Stavanov t. Slovanov susediacich s Alanmi. K tomu ma vedie aj meno tohto národa, aj jeho miesto a poloha v rade iných. Meno, ktoré sa v lepších a starších rukopisoch[433] správnejšie uvádza ako Suoveni, grécky Σουοβηνοι, Σουουηνοι, naproti tomu však v niektorých nesprávne Susobeni,[434] od domáceho, nám z Nestora a z iných starých prameňov dostatočne známeho Sloveni, Slovjeni, sa líši len premenou spoluhlásky l na hlásku ν táto premena je ale pravidelná a založená je na vyslovovaní tvrdého ł. Je známe, že až podnes mnohé slovanské národy tvrdé ł premieňajú nielen na u alebo o (vuk, vuna, vouna, dau, spau al. dao, spao atď. n. vlk, vlna, dal, spal atď.), ako Srbi, Slovenci, Moravania a Slováci v Uhrách, ale ako Lužičania, pruskí Poliaci, ba jednoduchý poľský ľud všeobecne, aj na v, hovoriac svovo, Svovan, vava, hvava, n. słovo, Słovan, łava, hłava atď.[435] Rozdiel tvrdého a mäkkého l bol v staršej dobe u všetkých Slovanov, z prirodzených príčin a podľa svedectva najstarších prameňov nášho jazyka, omnoho výraznejší a znateľnejší, ako je podnes, takže Grék a Latiník, počujúc Slovana hovoriť Słoveni, namiesto toho ľahko mohol napísať Suoveni.[436] Sídla tohto národa neďaleko alanských hôr, t. z Nestora známeho okovského lesa, v oblasti buďto hornej Volgy, buďto Dnepra, buďto západnej Dviny, potvrdzujú sa neskoršími svedectvami o Slovanoch v týchto krajinách. Je isté, že Slovania v skutočnosti tak nazývaní, totiž tí, ktorí sa usadili na počiatku 6. stor. v Mézii a Trácii, pôvodne vyšli z okolia medzi Dneprom a Donom (porov. § 30. č. 7.). Okrem toho Nestor ešte okolo r. 860 a nasl. vymeriava sídla tak menovaných Slovenov κατ εξοχην v okolí Novgorodu, čo sa veľmi dobre zhoduje s podaním alexandrínskeho zemepisca. Nachádzame teda u Ptolemaia meno Sloveni dvakrát; raz v porušenom spôsobe Stavani n. Stlavani, ale na pravom mieste (č. 10), druhý raz v presnejšej forme Svoveni, ale na nepravom mieste. Prvé je čerpané zo správ na západe medzi Germánmi, druhé zo správ zobraných na východe v Dácii alebo na Ponte. V obidvoch prípadoch sa kladú Slovania vedľa Alanov a pri horách alanských, čo je tu najdôležitejšia okolnosť, slúžiaca ako dôkaz totožnosti obidvoch mien, Stavani i Svoveni.[437] Je možné, že pôvodcom tohto pomýlenia bol už predchodca Ptolemaia, Marinus, možno, že aj sám Ptolemaios, čerpajúc z rôznych prameňov, starých i nových, gréckych i latinských, pochádzajúcich z baltického i čiernomorského pobrežia, pochybil v tejto veci, napokon možno, že to spôsobili jeho pokračovatelia a opravovatelia. Ja si myslím, že dôvodom a počiatkom tohto zmätenia bolo prevrátené používanie dvoch mien, t. Sarmatie a Skýtie, o jednej a tej istej krajine Európy, ktoré sa začalo už za času Ptolemaia a že Ptolemaios alebo niektorý z jeho pokračovateľov najdúc v jednom prameni pod nápisom Sarmatia Stlavanov, alanské hory, Alanov, Agathyrsov, položil ich do Sarmatie, a zase v inom pod nápisom Skýtia tie isté alanské hory, Alanov, Slovenov, Agathyrsov atď., zapísal ich znovu do Skýtie, nie súc si vedomý, žeby sa v prameňoch týmito dvoma menami Sarmatia a Skýtia označovala len jedna a tá istá krajina, ktorá nebola tak určite na dve podelená, ako si ju on sám vo svojej zemepisnej sústave, pravda, ľubovoľne, bol rozdelil.[438] Takéto pomýlenie sa mohlo prihodiť tým ľahšie, čím menej boli celá tá severná strana Európy a národy v nej bývajúce a známe alexandrinským zemepiscom z blízkeho pohľadu.

12. Toto sú teda národy v európskej Sarmatii, ktorých pokrvnosť s Vindmi možno dokázať s väčšou alebo menšou istotou. Po Ptolemaiovi nemožno ani len pomyslieť na nové, úplnejšie správy o týchto krajinách a kmeňoch v nich bývajúcich. Všetko, čo neskorší Rimania o týchto krajinách poznamenali, pozostáva len z niekoľkých mien národov, seba odtadiaľ navzájom vytláčajúcich a vyháňajúcich, a z vymenených názvov miest a riek, podrobnejšieho opísania krajín, nových zemepisných vedomostí sa u nich nedohľadáš. Herodotos a Ptolemaios sú jediní dvaja spisovatelia z celej starobylosti, ktorí nám vo svojich spisoch zachovali pravdivé a podrobné správy o zatatranských krajinách, osnované na výskume a skúsenosti. Ak ich správam vždy dokonale nerozumieme, toho vinu treba pripočítať nie tak im, ako skôr nedostatku iných postupných svedectiev, s pomocou ktorých by sme príbehy a premeny národov tých krajín čas po čase mohli poriadne prehliadnuť. Už v 5. a 6. stor. všetci dejepisci mená Skýtov a Sarmatov, jednak z nevedomosti, jednak z prevráteného vkusu, začali bez rozdielu prikladať národom severnej Európy, a teda históriu toho veku na našu nenapraviteľnú škodu zmútili a zmotali. Ammianus Marcellinus [390], významný spisovateľ, pokiaľ ide o rozprávanie dejín obdobia, v ktorom sám žil, kedykoľvek nastane reč o krajinách severnej Európy, nevie nám nič iného predložiť, len zlátané odpadky zo starých spisov, ktorým on sám, ako sa zdá, náležite nerozumel.[439] A Prokop, majúc pred očami Gótov a iných Germánov, rovnako ako aj zvyšky starých Sarmatov, a stýkajúc sa s nimi, nehanbí sa vydávať ich za totožných so Skýtmi, Melanchlaenmi a Sarmatmi, uisťujúc, že sa ničím, okrem mena, od týchto nelíšia.[440] U Jornanda sa vyskytuje o niečo viac dobrých správ o národoch severnej strany Európy, a zvlášť väčší počet nových národných mien, patriacich k histórii toho veku,[441] predsa len však jednak krátkosť a nezreteľnosť týchto správ na zapudenie všetkej tmy nepostačuje, jednak doterajší Jornandov text je taký nesprávny, a snáď aj samy tieto mená už prvopočiatočne také zmuchlané, že tým aj táto chatrná pomôcka prichádza odpoly na zmar. Tak sa táto chumelica nemotorných a nezmyselných mien premieľala cez deväť storočí, až do času nášho Nestora, ktorý nám znovu otvoril bránu do vlasti severných národov, od Ptolemaia až do jeho doby zamknutú, a úplnejšie nás zoznámil s národmi kmeňa slovanského, čudského i litovského.[442]

§ 11. O Slovanoch v Podunajsku a Venetoch na Adrii

1. Až doteraz bolo naše skúmanie pôvodných sídel Slovanov v Európe založené jednak na výslovných svedectvách inojazyčných spisovateľov, menovite Grékov, Rimanov a Nemcov, jednak na podaní starých škandinávskych povestí a spevov. Postupujúc v sprievode týchto cestovateľov, a od ich výslovných výpovedí nikam sa neuchyľujúc, sme s úplnou istotou zistili, že sídla Vindov čiže Srbov v dobe historicky osvetlenej, t. od Herodota až do Jornanda a Prokopa, sa rozprestierali v zatatranských krajinách od Baltického mora až k Čiernemu, od rozhrania Visly i Odry až k Donu, a na sever až k jazeru Ilmerskému. Presvedčili sme sa, že toto vymedzenie sídel starobylých Slovanov nie je iba domnienka, založená na hocijakej neodôvodnenej etymológii toho alebo onoho mena, ale že je to názorná historická pravda, založená na podstate vecných dôvodov, na nepretržitom slede dôrazných svedectiev celej starožitnosti, pravda, ktorú musí nezaujatý sudca alebo bezprostredne za takú uznať, alebo nad starobylosťou Slovanov v Európe úplne pochybovať. Pri tejto takto náležite nadobudnutej istote o našich predkoch a ich pôvodných sídlach v Európe prichádza na myseľ súdneho Slovana, triezveho skúmateľa starožitností, len jedno jediné váhanie, kaliace nejakým mráčikom pochybnosti jeho také jasné presvedčenie, váhanie také prirodzené, správne a dôležité, že po dobrom uvážení mu nemožno nedať u seba miesto. Toto váhanie, poviem to krátko, je nasledujúce. Všetky tieto rôzne svedectvá, hoci dôrazné a isté, tak znie naša námietka, pochádzajú od cudzincov a učia nás poznať našich predkov väčšinou pod cudzími menami čo nemáme nikde doma, v samom našom národe, aspoň stopy nejakých dôkazov o vzniku a o jeho starobylých sídlach? Každý prastarý, pôvodný a veľký národný kmeň, akým slovanský nesporne je, zachoval, ak nie inde, tak aspoň v národných spevoch a podaniach nejakej povesti a pamiatky svojej starožitnosti, neskoršími historikmi starostlivo zobrané a postavené na čelo jeho dejín, čo sú Slovania jediní na svete z toho všetkého vyzutí a obnažení?

2. Slovania, nie ináč ako iné staroeurópske národné kmene, majú dosť domácich povestí a pamiatok, ktoré môžu poslúžiť na vysvetlenie ich starožitností, a, pravda, mať k nim zvláštny zreteľ je aj správne, aj potrebné. Ak nevystačí hoci pre svoju nepevnosť a nehojnosť na osnovanie celého stavania starožitností na nich samých, predsa sa vždy veľmi hodí na utvrdenie a rozšírenie odinakiaľ vydobytej pravdy. Všetky domáce pramene, z ktorých by nejaký lúč svetla mohol vychádzať na vyjasnenie pôvodu nášho pranároda, rozvrhujú sa na tieto dve hlavné triedy, na hmotné pamiatky života národa, ktoré poskytuje sama zem ním obývaná, a na ústne podania, povesti, spevy, obrady a obyčaje u neho zachované. Pretože tieto teraz vypočítané predmety vypĺňajú veľkú časť mravopisného oddielu starožitností, teda aj rezultát z nich získaný vo svojej celosti a úplnosti môže byť predložený až pri závere onoho oddiela, po náležitom vyskúmaní všetkých jednotlivých jeho predmetov.[443] Tu, v historickom oddiele tohto pojednania, nám treba obrátiť pozornosť predovšetkým na výpovede domácich zvestovateľov dejín o prasídlach Slovanov.

3. Ak sa obzrieme po svedectvách o starobylosti slovanského kmeňa, podaných nám našimi najdávnejšími dejepiscami, tu sa nám predovšetkým vyskytujú ruský Nestor [písal ok. 1100 — 1114, umrel ok. 1115], český Dalimil [1282 — 1314] a poľský Kadłubek [písal ok. 1220] i Boguchwał [umrel 1253], lebo iní zvestovatelia starožitností z rodu domácich, u ktorých by sa vyskytla nejaká zmienka o pôvode a pôvodných sídlach Slovanov, nanešťastie neexistujú. Z týchto menovaných ďaleko nad ostatnými vyniká Nestor, predstavujúci vo svojom letopise dôležité podanie o pôvode Slovanov, ktoré môže poslúžiť na objasnenie inorodých správ, u ostatných troch, pravda, len matný náznak tejto veci sa nachádza, sám osebe temný, avšak v spojení s inými svedectvami vždy dobre platný a uvážlivý. Nestor teda, hoci nikde o pôvode Slovanov a ich starobylých sídlach priamo nehovorí, avšak predsa len na rozličných miestach a takpovediac mimochodom sa vo svojich letopisoch v tomto ohľade vyjadril tak zreteľne a jasne, že nám jeho zmýšľanie o pôvode a starobylosti Slovanov naskrze nemôže byť utajené. Mal však, nech to povieme krátko, v tomto ohľade dve podania v rukách, podľa jedného sa domnieval, že Slovania, bývajúci za jeho času na severe, boli od nepamäti obyvatelia tých istých svojich krajín, a že v dobe Kristovej i apoštolskej zaujímali už tie isté sídla, ktoré v 11. stor., podľa druhého sa domýšľal, že tí isti Slovania sa svojimi sídlami v prastarej dobe omnoho ďalej na juh, t. cez hory Tatry tiahli až do Ilyrika a k Adriatickému moru, odkiaľ súc vypudení Vlachmi alebo Keltmi, tie krajiny načas stratili a zostali obmedzení Tatrami. Dôkazom toho, že Nestor pokladal Slovanov na severe ak nie za autochtónov čiže prvoobyvateľov, tak aspoň za prastarý národ, je jeho rozprávanie o príchode sv. Ondreja do ruských Slován, menovite do okolia Kyjeva a Novgorodu, a jeho styk so Slovanmi.[444] Nestor nebol v letopočte nezbehlý a dobre vedel, koľko vekov uplynulo od čias Krista a apoštolov až do príchodu Varjagov do Slován alebo do panovania Svätopluka II., za ktorého času písal svoje letopisy, ako ich sám všade presne udáva, bez toho, aby bol taký nesúdny a drzý, aby bol niečo svojím slovanským čitateľom predkladal, čo by priamo odporovalo ich lepšiemu presvedčeniu. Tá domnienka, že Slovania už v dobe apoštolskej bývali v Rusi, bola za času Nestora nepochybne všeobecným názorom slovanského ľudu na severe. Preto aj Nestor neváha opakovať s celou dôverou svojej kresťanskej úprimnosti a jednoduchosti starobylú povesť o príchode sv. Ondreja do Ruska a jeho stykoch so Slovanmi, tak ako ju sám prijal z podania starších, vedomý si všenárodného zmýšľania v tomto ohľade.[445] Slovanský ľud na Rusi teda veril, a s ním aj ctihodný mních Nestor, že ich predkovia za času apoštolov už bývali na Rusi. A to je jediné, čo vzhľadom na náš predmet a cieľ je dôležité a pozoruhodné: povesť o sv. Ondrejovi sa nás ďalej netýka. Ale z druhej strany nemožno pochybovať ani o tom, že Nestor považoval podtatranské krajiny, t. dnešné Uhry s priľahlými zemiami za slovanskú vlasť, odkiaľ Slovania súc vytlačení Vlachmi čiže Keltmi ucúvli naspäť cez Tatry a pripojili sa k ostatným svojim bratom. Hlavné miesta, kde Nestor predkladá túto svoju domnienku, sú tieto. Hneď na začiatku svojich letopisov, v popise národov podľa gréckych spisovateľov, najmä Cedrena, vedľa slova Iljurik kladie slovo Slovjene, ktoré v gréckom nie je, na dôkaz, že on pokladal pôvodných obyvateľov Ilýrie za Slovanov.[446] Toto slovíčko nie je neskorší vpisok (interpolácia), ako uisťoval Schlözer, ale Nestorov výklad slova Iljurik, t. Ilyrikum.[447] Nižšie ten istý letopisec hovorí: „Ot sich že 72 jazyku bysť jazyk Slovjenesk ot plemeni Afetova Narci (čítaj Iljurci),[448] ježe suť Slovjene. Po mnozjech že vremjanjech sjeli suť Slovjeni po Dunajevi, gdje jesť nyne Ugor’ska zemlja i Bolgar’ska. Ot tjech Slovjen razidoša sja po zemlje i prozvaša sja imeny svojimi, gdje sjedše na kotorom mjestje. Jako prišedše sjedoša na rjecje imjanem Marava, i prozvaša sja Morava, a druzii Česi narekoša sja; a se tiže Slovjeni: Chrovate bjelii, Sereb’, i Chorutane. Volchom (al. Volochom) bo našedšem na Slovjeni na Dunajskija, sjedšem v nich i nasiljaščem im, Slovjeni že ovi prišedše sjedoša na Vislje i prozvaša sja Ljachove; a ot tjech Ljachov prozvaša sja Poljane, Ljachove druzii Lutiči, ini Mazovšane, ini Pomorjane. Takože i ti Slovjene prišedše i sjedoša po Dnjepru, i narekoša sja Poljane; a druzii Drevljane, zane sjedoša v ljesjech; a druzii sjedoša mežju Pripeťju i Dvinoju, i narekoša sja Dregoviči; rječ’ki radi, jaže vtečeť v Dvinu, imjanem Polota, ot seja prozvaša sja Poločane. Slovjeni že sjedoša okolo jezera Ilmerja, prozvaša sja svoim imjanem, i sdjelaša grad, i narekoša i Novgorod; a druzii sjedoša po Desnje, i po Semi, po Sulje, i narekoša sja Sjever. Tako razide sja Slovjen’skii jazyk; tjemže i gramota prozva sja Slovjen’skaja.“[449] A zase nižšie: „Slovjen’sku že jazyku, jakože rekochom, žiušču na Dunaji, pridoša ot Skuf, rekše ot Kozar, rekomii Bolgare, sjedoša po Dunajevi, naselnici (al. nasilnici) Slovjenom byša. Posem’ pridoša Ugri bjelii, nasljediša zemlju Slovjen’sku.“[450] Potom „V ljeto 6406 (= 898) idoša Ugri mimo Kijev goroju, ježe sja zoveť nynje Ugor’skoje, priše’dše k Dnjepru, i staša vežami, bješa bo chodjašče aki se Polovci. Prišed ot vstoka i ustremiša sja čeres gory velikija, i počaša vojevati na žiuščaja tu Volchi i Slovjeni. Sjedjachu bo tu preže Slovjeni, i Volochove prijaša zemlju Slovjen’sku, posem že Ugri prognaša Vol’chy, i nasljediša zemlju, i sjedoša s Slovjeny, pokorivše ja pod sja ottole prozva sja zemlja Ugor’ska. I načaša vojevati Ugri… na Marau i na Čachi. Bje jedin jazyk Slovjenesk. Slovjeni, iže sjedjachu po Dunajevi, ichže prijaša Ugri, i Marava, Česi, i Ljachove, i Poljane, jaže nynje zovomaja Rus’.“[451] Napokon, po rozprávaní o preložení Biblie a bohoslužobných kníh od Cyrila a Metoda do slovanského jazyka, uzatvára týmito slovami „Tjemže Slovjen’sku jazyku učiteľ jesť An’dronig apoštol, v Moravy bo chodil i apoštol Pavel, učil tu, tu bo jesť Iljurik,[452] jegože dochodil apoštol Pavel. Tu bo bješa Slovene pervoje, tjemže i Slovensku jazyku učiteľ jesť Pavel.“[453] Toto sú miesta v Nestorových letopisoch, v ktorých sa jasnejšie alebo zatemnenejšie robí zmienka o starých sídlach Slovanov pod Tatrami a na Dunaji. Ak ich všetky, nevynechajúc ani jedno, s náležitou starostlivosťou a súdnosťou medzi sebou porovnáme, zistíme s neomylnou istotou, že Nestorova domnienka o podunajských Slovanoch bola asi táto: a/ Nestor predovšetkým veril, že Slovania bývali už v tej najstaršej dobe, t. po rozdelení národov a zaľudnení Európy, v podunajských krajinách, ním menovaných Ilyrikum, t. v dnešných Uhrách a priľahlých krajinách.[454] To je zrejmé z jeho výrazov: Iljurik Slovjene, Iljurici ježe suť Slovjene, po mnozjech vremenjech sjeli suť Slovjeni po Dunajevi, Volochom bo našedšem na Slovjeni na Dunajskija, Slovjen’sku jazyku žiušče na Dunaji, Slovjeni iže sjedjachu po Dunajevi, v Moravy[455] chodil i apoštol Pavel, tu bo jesť Iljurik, jegože dochodil apoštol Pavel, tu bo bješa Slovjene pervoje. Všetky tieto miesta spolu dokazujú, že Nestor pod názvom Iljurik rozumie nielen vlastne tak nazývanú Ilýriu, ale vôbec podunajské zeme v dnešných Uhrách. b/ Nestor ďalej udáva, že Slovania boli z tejto svojej vlasti vypudení národom, ktorý sa nazýval Vlachovia. Hovorí: Volochom bo našedšem na Slovjeni na Dunajskija… sjedjachu bo tu preže Slovjeni, i Volochove prijaša zemlju Slovjen’sku. Pre túto príčinu Slovania, utekajúc pred Vlachmi, sa z týchto krajín vysťahovali ďalej na sever a spojili sa s tamojšími bratmi. c/ O čase, kedy sa to udialo, Nestor nič určite a istotne nevie. Podľa jeho zdania bývali za času apoštolov Slovania ešte na Dunaji. d/ Tak podobne ani o národe Volochov nič istého nevynáša najavo, ba dokonca sa zdá, že ho mieša s dnešnými Valachmi. Hovorí, že Uhri, podmaniac si Valachov a Slovjenov, tamtých vyhnali, týchto však, tam už skôr usadených, si podrobili (pokoriša, prijaša) a spoločne s nimi bývali v zemi. Zo všetkého tohto treba uzavrieť, že Nestor zamiešal rozličné podania o podunajských Slovanoch, pre podobnosť mena Vlachov (Galov, Keltov) a Valachov (Dákov) do jedného. Podľa jedného, staršieho, bývali Slovania v prastarej dobe na Dunaji v zemi nazývanej Ilyrikum, ale odtiaľ boli úplne vypudení Vlachmi (Keltmi), podľa druhého, novšieho, Slovania už druhýkrát usadení v dnešných Uhrách a v Mézii, boli podmanení Uhrami a Bulharmi.[456] Nám tu treba obrátiť pozornosť predovšetkým na prvé podanie, svedčiace o starobylosti Slovanov v podunajských zemiach a o ich vypudení odtiaľ do Vlachov, a všestranne ho preskúmať.

4. Pristupujúc k uvažovaniu o tejto jednak predôležitej, jednak ale spolu prezatemnenej historickej záhady o starobylých sídlach Slovanov na Dunaji a o ich vypudení odtiaľ Vlachmi, rozvrhujeme celý tento predmet na tri otázky: a/ Odkiaľ čerpal Nestor túto svoju správu? b/ Kto sú Vlachovia? c/ Čo dosvedčuje história o pravdivosti alebo nepravdivosti tohto podania? — Ohľadom na prvú otázku odpovedáme, že Nestor nemohol túto správu čerpať odnikiaľ inokiaľ, iba z národného podania, a menovite z národných povestí, zachovaných v piesňach a spevoch slovanského ľudu. Vypočujme si však aj hlas iných sudcov: Poliak Gołębiowski, postupujúc za Schlözerom, Karamzinom, Danilovičom a Lelewelom, sa takto vyjadruje o Nestorových prameňoch. „Začiatok svojej kroniky, v ktorom hovorí o rozdelení zeme medzi synmi Noema, opísal úplne z byzantských letopiscov. Ba i to, čo pripomína o sťahovaní a usadení sa Slovanov, mimo jeho vlastnej náležitej znalosti, pravdepodobne sa spolieha na grécke a byzantské písma, ktorým Nestor aj rozumel, aj ich vedel využiť.“[457] Naproti tomu metropolita Evgenij hovorí: „Nestor, nasledujúc byzantských dejepiscov, začína síce svoje letopisy príliš zďaleka od stavania Babylonskej veže, a až odtiaľ odvodzuje Slovanov ale dostanúc sa k popísaniu severu, naraz prejavuje takú znalosť severných národov, akej sa nemožno dočítať ani u jedného spisovateľa pred ním. S určitosťou označuje ich sídla, oddeľuje pohraničné i vzdialenejšie národy od Slovanov, spomína ich sťahovanie a spájanie sa, a potom pristupuje najmä k histórii severných Slovanov. Pramene jeho rozprávania o starých príbehoch týchto národov nám nie sú známe. Mohol však mať nejaké zápisky predkov. O mnohých veciach sa dozvedel, ako sám oznamuje, od svojho tovariša, mnícha Jána, zomrelého r. 1106 v 90. roku svojho veku atď. Pritom on letopisy svojho národa vedie nie úplne cez tri storočia naspäť od svojho času, a preto ešte aj on mohol mať dosť verné podanie.“[458] — Tieto úsudky sú čiastočne pravdivé, čiastočne sú bez všetkého základu. Správy o sťahovaní Slovanov z Podunajska Nestor nemohol čerpať z byzantských spisovateľov, pretože ich tam vôbec niet. Porovnanie Nestorovho letopisu s gréckym textom jeho vykladačov práve naopak svedčí o tom, že Nestor sám týmito správami ako prípiskami grécky text preplátal a rozhojňoval, a teda že ich bral odinakiaľ. — Ale načo to krútenie a vinutie sa po samých možnostiach a podobnostiach? Načo domýšľanie sa starších slovanských letopisov, keď ich stopy nikde nemožno nájsť, alebo dokladanie gréckych, keď tieto o pôvode nášho kmeňa mlčia? Prečo by sme váhali vyznať aj hneď čistú pravdu, ktorá je už známa, t. že Nestor nemohol čerpať tieto správy o starobylých Slovanoch odnikiaľ inakadiaľ, ako z národných povestí? Ústna história každého veľkého, samostatného národa je omnoho staršia ako písaná. Tak to bolo u Grékov, Rimanov, Nemcov: tak to muselo byť aj u Slovanov. A tak ako u Grékov a Rimanov domáci dejepisci národné povesti, piesne a spevy vedeli výborne využiť, tak sa toho možno nádejať aj u rozvážneho a usilovného Nestora. Stará grécka história je temer všetka čerpaná z národných povestí a bájí; Rimania svoje starožitnosti osnovali na ústnom podaní predkov; u Nemcov národné piesne a spevy boli od nepamäti zásobnicami domácich dejov a udalostí:[459] čo len Slovania, najspevnejší a čo do prostonárodného básnictva najpoprednejší národ v Európe, žiadnych historických spevov o dejinách svojich predkov nemali? Ba veru to nie je iba zdanie, že niekedy boli, a že ich bolo nekonečne viac, než by sme dnes chceli ľahko uveriť, ale preukazná, ak nie hmatateľná pravda. Pamiatky dávnovekosti sú plné k tomu vedúcich svedectiev. Traja Slovania, vyslaní r. 590 z najzadnejšieho Baltického pomoria k avarskému chaganovi, Grékmi zajatí a k cisárovi Mauriciovi odprevadení, pred ním osvedčili, „že nezvykli zaoberať sa zbraňou, a len hrajú na husliach, že nepoznajú vojny, ale vyhrávajúc hudbu, milujú tichý a pokojný život.“[460] Boli to vyslanci, „vyučení veštbám víťazovým“. Keď r. 590 grécky vojvoda Priscus v nočnej dobe úkladne prepadol Slovanov v dnešnej Valachii, našiel ich „po skončení avarských — t. slovanských, lebo Theofylat slovko avarský v tom zmysle používa — spevov spievajúcich.“[461] Možno sa domýšľať, že v týchto spevoch, spievaných na vojenskej výprave, vojenským ľudom, nie tak nežné city lásky a iné zábavky, ako skôr pamiatky slávnych činov a národných príhod sa rozliehali. Čo hovorí grécky letopisec o spevoch neskorších Grékov a Slovanov [1326], že zvelebovali slávu starožitných hrdinov, o ktorých len povesti sa zachovali potomstvu, ale vykonané skutky nikomu viac známe neboli, to platí už o najstarších spevoch slovanského ľudu.[462] Ešte podnes sa v týchto kusých ostatkoch niekdajších národných povestí a spevov nachádzajú mnohé siahajúce svojím pôvodom do hlbokej dávnovekosti. Nech nič nehovorím o mytologických piesňach, pochádzajúcich z predkresťanskej doby, rozpravné piesne u Rusov ospevujú predmety až z veku Vladimírovho [980 — 1015], u Srbov niektoré zvestujú príhody z 13. a 14. stor., u samých ožobračených Slovákov ešte pamiatka ťaženia do sv. zeme, Kumánov a i. udalostí z 12. a 13. veku sa ozýva v piesňach prostého ľudu. O tom, že takéto spevy vznikajú skoro po deji, v čase jeho čerstvej pamiatky, o tom človek vedomý si ducha národného básnictva pochybovať nebude, a dostupné príklady tomu jasne nasvedčujú.[463] Bez piesní a spevov by s pamiatkou deja skoro úplne vyhynulo aj meno hrdinu, až ich pomocou sa zvečňuje povesť o obidvoch. Ak národné básnictvo Slovanov v terajšej dobe, po úplnom preinačení, ak nie zrušení národného života a po stratení toľkých pamiatok starožitností, v sebe zahrňuje ešte také zreteľné dôkazy niekdajšieho bohatstva historických spevov, čo sa teda možno domýšľať o časoch blízkych Nestorovi? Keby nám niekto súveký Nestorovi aspoň najhlavnejšie výpravné a hrdinské spevy vtedajších Slovanov asi tak bol dohromady zobral, ako v tej dobe slovutní muži Karadžić, Kollár, Čelakovský, Maksimovič, knieža Certelev, V. z Oleska, Chodakowski, Kirjevskij a i. plody novšieho národného básnictva zobrali a vydali, akým neoceneným pokladom by sa mohli naše národy honosiť, ako hojne by mohli spisovatelia našich starožitností z neho čerpať! Ale my nemáme slovanskú Eddu, ktorú ešte Nestor za svojho života mal takpovediac pred očami,[464] a z ktorej teda, nemajúc iných prameňov o pôvode a starodávnych dejoch Slovanov, chtiac nechtiac vždy musel niečo priberať. Z tohto prameňa čerpal správu o vystavaní mesta Kyjeva, o výprave Kyja na Carhrad, o panovaní troch bratov a ich sestry Lybedy, o sťahovaní dvoch bratov Radima a Vjatka z Lechov do Rusi,[465] o ukrutnosti Obrov a niektoré iné, ktoré na seba viditeľne prenášajú ráz národných rozprávok a povestí.[466] Z tohto prameňa čerpal aj správu o omnoho staršej udalosti, o bývaní Slovanov na Dunaji, o ich potlačení násilnými Vlachmi a sťahovaní slovanských otcov so svojimi čeľaďami odtiaľ za ochranné Tatry. Meno ukrutných a násilných Vlachov sa v najstarších povestiach a spevoch slovanského ľudu tak nepochybne ozývalo ako v neskorších meno ukrutných Obrov, zapriahajúcich slovanské ženy pred svoje telegy (porov. maď. taliga), a ako v dnešných srbských meno krvižíznivých Turkov.[467] — „Stará vlasť Slovanov boli zeme Dunajské[468] a potlačitelia Slovanov na Dunaji boli Vlachovia,“ tieto dve hlavné vety vydobyl Nestor z národných povestí a spevov,[469] nič nezdôvodňujúc, okrem toho, že Dunajskú zem, súc vedený učenosťou nadobudnutou z Byzantíncov, nazval Ilyrikom.

5. Určiac prameň, z ktorého Nestor čerpal svoje podanie o bývaní Slovanov v podunajských zemiach a o ich vypudení odtadiaľ, treba nám už vyskúmať ten národ, ktorý sa rozumie u letopisca pod menom Vlachov. Nestorovi vykladači, a v ich čele učený Schlözer, preniesli rozličné domnienky o význame tohto slova, najviac sa chýliac k tomu, že sa ním u Nestora mienil dnešný národ Valachov, bývajúcich, ako je známe, vo Valachii, v Sedmohradsku a v juhovýchodných Uhrách. Toto tlmočenie je naskrze neodôvodnené a mylné. Meno Vlachov u slovanských národov je nielen omnoho staršie než národ Valachov, ktorý vznikol až v 5. alebo 6. stor. zo zmesi Getov, Rimanov a Slovanov v Dácii, ale aj obšírnejšie a všeobecnejšie, lebo sa používa od nepamäti aj o Itálii a národoch bývajúcich v nej, ba aj o všetkých národoch bez výnimky kmeňa keltského čiže galského. A tá domnienka, žeby Valachovia boli niekedy vytlačili Slovanov z podunajských krajín, sa prieči okrem toho aj samej histórii, keďže z dejín neskorších vekov, už historicky dostatočne osvetlených, sa s istotou vie, že Slovania neboli nikdy porazení malým a slabým národom Valachov,[470] ani pre ich násilie v 5. a 6. stor. znovu zaujaté podunajské krajiny viac neopustili.[471] Prastaré slovo Vlach pôvodne nie je iné, než známe národné meno u Nemcov Walh, Vealh, Walsche, označujúce človeka kmeňa galského čiže keltského. Ako každý prastarý národný kmeň v Európe mali aj Slovania od nepamäti svoje zvláštne domáce a národné, historicky predôležité názvy, ktorými označovali okolo seba inojazyčné kmene. Vlachovia sa nazývali u nich ľudia kmeňa galského čiže keltského, Nemci ľudia kmeňa germánskeho a Čudi ľudia kmeňa finského.[472] Ktoré meno vlastne sami Galovia čiže Kelti doma používali, nie je ľahké, pravda, povedať Gréci a Rimania ich menovali Galli, Celtae, Celti, Galatae, Caledonii, Caletes, Celtoscythae, Celtiberi atď. U Nemcov podľa rozličnosti nárečí sa nazývali rozlične: stnem. Walh, Walah, ags. Vealh, škand. Valr, Valland (Galia), strnem. Walch, Walhes, nnem. Walsche atď. (porov. § 17. č. 2.). Slovanský názov sa, pokiaľ ide o koreň, rovná nemeckému, zdá sa však, že sa obidva líšia od pôvodného Gallus, Galata, Celta, Galedin (Belga), Gaoidheal (Hibernicus, Irlandčan) atď.[473] Každý národ, keď preberá do svojej reči cudzie slová, berie im trochu cudzí ráz a upraví ich podľa iných známych slov svojej reči, aby nadobudli domácu tvárnosť. Tak vzniklo, ako sa zdá, z cudzieho Val slovanské Vlach, predovšetkým preložením spoluhlásky l podľa obdoby hlas a Hals, slama a Halm, brada a Bart atď.,[474] potom pripojením koncovky ch, bežnej osobným a národným menám, napr. ženi-ch, jino-ch, bra-ch n. bratr, kmo-ch n. kmotr, ho-ch n. holek, Pe-ch n. Petr, Zde-ch n. Zdeslav, Sta-ch n. Stanislav, Če-ch, Le-ch a na stá iných. Hoci pôvodne Slovania, rovnako ako Nemci, menom Vlachov označovali jedine národy kmeňa keltského, predsa však sa stalo, že obidva kmene, Slovania i Nemci, preniesli meno Vlachov, Walsche, pomaly na celú Itáliu a na národy bývajúce za Galmi, menovite Rimanov,[475] pretože v starej dobe severná Itália a veľká časť južnej Germánie bola osídlená Galmi. To, že toto prenesenie mena sa uskutočnilo už v starej galskej dobe, môžeme si ľahko domyslieť, po vyhynutí Galov v hornej Itálii ono už miesto mať nemohlo. Odtiaľ je preukazná aj starobylosť slovanských národov v strednej Európe, v blízkosti Galov a Nemcov. Podobným spôsobom neskôr to isté meno Vlachov Slovania vztiahli aj na Rimanov, ktorí prešli z Vlachov do Dácie a tam sa usadili, tým viac, že Slovania snáď už skôr keltské národy bývajúce v sedmohradských horách, Bastarnov a Peucinov, ako sa možno domýšľať, menovali Vlachmi. Sem patrí aj tá poznámka, že až podnes sa ešte nazýva u Ilýrov malá krajina medzi Iberom a Drinou v Srbsku starý Vlach,[476] nepochybne podľa galských Skordiskov niekedy tam usadených.[477] Predtým sa aj krajina na pomedzí Dalmátska, Chorvátska a Bosny, kde sa tiež rozhostili Galovia, nazývala Vlachy.[478] Z toho je dosť zreteľné, že menom Vlachov sa pôvodne u Slovanov mienia Galovia čiže Kelti. Že sa však to podanie o podmanení Slovanov v podunajských krajinách a ich vypudení odtadiaľ Vlachmi nevzťahuje ani na Rimanov, ani na neskorších Valachov, to je preukazné ako z mnohých iných dôvodov a okolností, tak najmä preto, lebo keby sa bolo niečo také udialo až v neskorších, historicky úplne známych časoch, súveká rímska a grécka história by nám istotne bola zachovala o tom dostatočné správy, no tých však v nej vôbec niet. Nezostáva teda nič iného, než aby sme sa domnievali, že podľa najstaršieho domáceho podania, ktorého stopy nám zachoval Nestor, starobylí Slovania boli v pradávnej dobe vypudení z podunajských krajín Keltmi čiže Vlachmi, a ich veľká časť sa presťahovala k príbuzným národom za Tatry.[479]

6. Podobné podanie o bojoch starých Slovanov s Vlachmi v podunajských krajinách nám zachovali aj starí poľskí dejepisci, menovite Kadłubek a Boguchwał. Kadłubkovo svedectvo, ako autora staršieho a pôvodnejšieho, je tu dôležitejšie ako iné. Jeho slová o tomto predmete sú tieto. Podotknúc niečo o najstaršej neistej dobe Slovanov a o ich nespočetnom množstve v zatatranských krajinách, ďalej uvádza. „Povesť hovorí, že Vlachovia v tej dobe ovládli temer všetky kráľovstvá tejto zeme, no z nich mnoho tisíc naše kmene porazili v rozmanitých bojoch a bitvách ostatok potom, dlho týraný, pohnali k vzájomnej dohode so sebou, tak aby sa im všetok buďto náhodou nadobudnutý majetok cudzích zemí buďto udatnosťou rovnou mierou rozdelil. Vlachovia teda dostali celé Grécko. Slovanom potom pripadli ako podiel končiny priľahlé odtiaľ až k Plavcom, od nich až k Bulharom a Korutanom.“[480] Čo potom nasleduje o Galoch z Troga Pompeja, je iba mudrovanie samého spisovateľa, chcejúceho to temné podanie o bojoch Slovanov s Galmi trochu vysvetliť a spojiť so známymi historickými dejmi a príbehmi. Spisovateľ svoj prameň slovami „povesť hovorí“ (fama est) sám výslovne a dosť určite udáva. Je zjavné, že Kadłubek sa mohol dozvedieť z takejto, v národných piesňach a spevoch až do jeho čias zachovanej povesti jedine to, že Slovania s Vlachmi bojovali v podunajských krajinách, ale jeho učenosť ho vyzvala, aby potvrdenie tejto povesti čerpanej z národného podania hľadal v latinských spisoch. Preto ďalej hovorí v osobe Jána, rozprávajúceho sa s Matúšom: „Nie je tu nič bájneho, ani vymysleného, ale čokoľvek hovoríš pravdivé a skutočné, sa ukazuje byť zo starého dejepisu.“ Načo uvádza svedectvo Troga Pompeja o sťahovaní Galov do Itálie a Panónie. Slová „povesť hovorí“ (fama est) a zase „tu“ (hic) t. v tej povesti, potom „čokoľvek hovoríš“ (quidquid asseris), stojí oproti slovám uvedeným z dejepisu Troga Pompeja. Ostatne je nad slnko jasnejšie, že Kadłubkova správa sa veľmi líši od Nestorovej, pokiaľ ide o víťazstvo Slovanov namiesto ich ustúpenia, buďto že jemu prístupné nepevné podanie tak skutočne znelo, buďto že jedine on sám, čo je pravdepodobnejšie, doňho vniesol tento význam. Podobne podanie o pôvode Slovanov z podunajských zemí mal pred očami aj Boguchwał, keď na začiatku svojej kroniky poznamenal, že podľa svedectva najstarších kníh sa Panónia (t. terajšie Uhry) pokladá za pravlasť a pôvodište všetkých slovanských národov.[481] — Štvrté nemenej dôležité a s onými vyššími dobre sa zhodujúce svedectvo o sídlach starých Slovanov neďaleko mora, v blízkosti Grékov, teda v ilýrskych krajinách, vydáva najstarší kronikár v jazyku českom, všeobecne známy pod menom Dalimil, skladajúci svoju kroniku medzi r. 1282 — 1314, a čerpajúci mnohé, inde nezaznamenané veci z prastarých národných povestí a spevov.[482] Jeho slová sú nasledujúce: Spomenúc stavanie veže Bábel, zmätenie jazykov a odtiaľ pochádzajúce rozptýlenie národov, ďalej pokračuje takto: „Každý sobie vlast tiech ustaví, Ot tiech vznidechu rozliční nravi, Osobichu sobie zemie, Tak jich každa má své imie, Mezi jinými Srbové, Ottud kdež bydlé Hřekové, Vedlé moře sie usadichu, Až do Říma sie rozploddichu.“[483] Podľa týchto slov sa možno domýšľať, že toto prastaré podanie, ktoré tu kronikár mal pred očami, takisto poukazovalo na južné zadunajské krajiny ako pravlasť Slovanov.

7. Národné podanie o dôležitých dejoch, príbehoch a premenách niektorého kmeňa, vyplavené z prúdu minulosti a zachované v prostonárodných spevoch, môže, pravda, byť pomôckou pri dejepisných bádaniach, zvlášť v staršej a takmer predhistorickej dobe, ale bez pomoci inorodých svedectiev nijako nemôže byť jediným prameňom pravdy.[484] Preto aj Nestorovo podanie, ak sa mu má dôverovať, si vyžaduje všestranné potvrdenie odinakiaľ, a nadovšetko dokázanie jeho zhodnosti s historickými rezultátmi o prastarých obyvateľoch podunajských krajín, čerpanými z nepodozrivých súvekých prameňov. Treba teda predovšetkým prihliadať na dve veci; predovšetkým, či národ Keltov skutočne opanoval podunajské krajiny a či odtiaľ vytisol iné pôvodnejšie národy? Po druhé potom, či môže byť aspoň s nejakou pravdepodobnosťou dokázané, že Slovania už pred onou všeobecne známou dobou svojho sťahovania do podunajských krajín (v 6. a 7. stor.) bývali v týchto zemiach? Až keď budú tieto dve predôležité otázky náležite vyskúmané a rozriešené, aj Nestorovo a Kadłubkovo podanie o starých sídlach Slovanov v podunajských krajinách čiže v rímskom Ilyriku a o ich vypudení odtiaľ Vlachmi s úplnou istotou bude buďto potvrdené, alebo vyvrátené.

8. Je všeobecne známe, že veľký a prastarý kmeň Keltov čiže Galov býval v najstaršej historickej dobe v západných končinách Európy, menovite v Galii, Hispánii, v severnej Itálii a v južných Nemciach, odtiaľ vysielajúc v rozličných časoch svoje mnohopočetné zástupy na východ i západ na podmanenie a zaľudnenie okolitých krajín.[485] Starí spisovatelia, očití svedkovia týchto udalostí, s obdivom rozprávajú o veľkosti, sile a udatnosti tohto kmeňa a o jeho vojenských ťaženiach po väčšej časti ostatnej Európy. Iulius Caesar, najlepší znalec toho národa, uisťuje, že niekedy v prastarej dobe Galovia nad Germánmi množstvom a udatnosťou značne vynikali, a preto, nemajúc vo svojej vlasti dostatočné zeme na obývanie, vysunuli sa cez Rýn a opanovali veľkú časť vnútornej Germánie.[486] To isté opakuje po ňom aj Tacitus, nemenej súdny bádateľ dejín národov svojho veku.[487] V dlhom priebehu času spomínaní Kelti čiže Galovia sa tak rozmohli a postupujúc vždy ďalej a ďalej končiny svojho držania tak rozšírili, že ich osady siahali z jednej strany až dolu k Adriatickému moru a cez Ilyrikum k hore zvanej Haemus, z inej strany cez rieku Odru a Vislu, Bastarnské snežky až k ústiu Dnestra. V ktorej dobe a akým spôsobom sa takto nesmierne rozšírili, o tom nám história staroveku nepodáva dostatočné správy. Predsa však v nej nachádzame hodnoverné a isté svedectvo o veľkom ťažení a skoro všenárodnom sťahovaní Keltov do Itálie, Germánie a Ilyrika, podľa ktorého môžeme aspoň s nejakou pravdepodobnosťou usudzovať aj o ich vyrojení sa do iných krajín, o ktorom história mlčí. Prvé veľké ťaženie Keltov pripomína Lívius v tomto zmysle: „Ambigat, vraj, panovník tretej časti Galie u Biturigov, chcejúc zmenšiť počet svojho ľudu nad mieru rozmnoženého, zavelil svojim synovcom Bellovesovi a Sigovesovi, aby časť tohto ľudu previedli do cudziny. Podľa losovania veštcov Bellovesovi pripadlo tiahnuť cez Alpy do Itálie, Sigovesovi cez Rýn do Hercýnskych lesov v Germánii. Obidva veľké zástupy, v ktorých bolo do tristotisíc ľudu, nastúpiac túto osudnú púť, ozbrojenou rukou si prekliesnili dráhu do nových vlastí.“[488] Táto povesť, pochádzajúca od starých galských druidov, sa zakladá na skutočnej udalosti, avšak pokiaľ ide o čas, ktorý udáva Lívius, t. panovanie rímskeho kráľa Tarquinia Prisca čiže 600 pred Kr., podľa úsudku novších bádateľov, menovite Niebuhra, je chybná.[489] Teda nielen jasné a zhodné svedectvá starých spisovateľov, ale aj uváženie prirodzenej spojitosti a súvislosti všetkých vtedajších dejín[490] nedajú o tom pochybovať, že Galovia až asi r. 388 pred Kr. si podrobili hornú Itáliu, prekročiac Alpy vojenskou mocou. Venujúc tomu, ako sa žiada, miesto, teraz si už vypočujme Justina, či skôr jeho sprievodcu Troga Pompeja, hovoriaceho o tej istej udalosti. „Galovia, hovorí on, rozrastúc sa do takého množstva, že im domáce zeme, v ktorých sa narodili, nestačili, vypravili do cudziny z dôvodu hľadania nových sídel trikrát stotisíc ľudí ako nejaký prvotinný bohom obetovaný zástup. Z týchto sa jedna časť usadila v Itálii, ktorá aj dobyté mesto Rím zapálila, druhá časť, obehnúc Ilýrsku zátoku, za sprievodu vtákov, lebo v hádačstve sú Galovia vycvičenejší ako iné národy, po pobití tamojších cudzojazyčníkov sa napokon usadila v Panónii a pokoriac si Panónov, odtiaľ viedla po mnohé roky rozličné vojny so susednými národmi.“[491] Nezastavujúc sa pri tom, že tu Trogus Pompejus, ako zisťuje pozornejšie skúmanie, zmiešal do jedného príbehy rozličných čias, t. vpád Galov do Itálie i dobytie Ríma [388 — 382 pred Kr.] a ťaženie Keltov do Ilyrika [ok. 350 — 336 pred Kr.], uprieme pozornosť jedine na tú časť jeho svedectva, ktorá sa vzťahuje na pobitie a vyhubenie tamojších národov a dlhotrvajúce vojny s okolitými kmeňmi. Táto jeho výpoveď, ako každý ľahko zistí, je nadovšetko dôležitá ohľadom nášho najstaršieho podania o sídlach Slovanov v Panónii a v ostatných podunajských krajinách. Podľa tohto výslovného a dôrazného svedectva, dokázaného aj inými nemenej dôležitými výrokmi starých spisovateľov o odchode Galov v 4. a 3. stor. pred Kr. na východ i juh,[492] nemožno pochybovať, že Galovia vtrhli ozbrojenou mocou do Panónie a Podunajska a vyhnali z nej prvoobyvateľov. Hoci Trogus Pompejus o čase, kedy sa to stalo, nič istého nenavrhuje, predsa si však možno s istotou domyslieť z iných prípadov, že sa to stalo nedlho pred začiatkom panovania Alexandra Macedónskeho. Herodotos, dobre poznajúc národy usadené na dolnom Dunaji, v Trácii a Ilýrii, lebo ich menovite uvádza, ešte nikde nerobí ani najmenšiu zmienku o Keltoch čiže Galoch v týchto krajinách. Naproti tomu, keď sa Alexander Veľký r. 336 rozhodol pre vojenské ťaženie cez Tráciu až k Isteru, a vracal sa cez dnešné Srbsko do Macedónie, neočakávane pred neho predstúpili vyslanci Keltov, predtým neznámeho národa, od západu, z okolia Adriatického mora.[493] Z tohto dôvodu novší skúmatelia pokladajú príchod Galov do oblasti Dravy, Sávy a Dunaja asi medzi r. 350 — 336 pred Kr., lebo táto doba sa najlepšie zhoduje s o niečo starším vystúpením Galov v Itálii a so vtedajším všeobecným sťahovaním tohto národa,[494] a napokon aj s inými okolnosťami. Aké násilné bolo toto vtrhnutie Galov do ilýrskych zemí a ako veľmi ním museli byť naraz prerušené všetky predošlé zväzky a položenie tamojších národov, nie bezdôvodne môžeme zhrnúť, jednak z bojovného, ukrutného a lúpežníctvom posadnutého ducha Keltov, jednak aj z toho, čo napáchali neskôr v Trácii, Macedónii a Tesálii, a nadovšetko z výslovného svedectva Justina, uisťujúceho, „že obehnúc zátoku ilýrsku, po pobití tamojších cudzojazyčníkov, napokon sa usadili v Panónii „a pokoriac si Panónov, odtiaľ po mnohé roky viedli rozličné vojny so susednými národmi.“ Pred ich divokou a neskrotenou zúrivosťou utekali všetky okolité národy, menovite Ilýri, Triballovia a Geti, opúšťajúc svoje starobylé sídla, avšak ani tak celkom neunikli smrti, zajatiu, otroctvu a inej biede. Lebo od tej doby, asi od 338 pred Kr., zjavilo sa naraz v celom Grécku také množstvo otrokov z národa Getov, predávaných keltskými Skordiskami a Bojmi cez Ilýriu a Macedóniu, že v novšej gréckej komédii [338 nasl. pred Kr.] sú mená Geta a Davus u sluhov už bežné, čo v starej a strednej [500 — 338 pred Kr.] vôbec nebolo. O tom, ako po smrti Alexandra Macedónskeho bujní a výtržní Galovia, pozorujúc slabosť jeho nástupcov, zúrili v Trácii, Macedónii a Tesálii a ako neskôr, usadiac sa pod menom Skordiskov hlbšie v oblasti Sávy a triballskej Moravy, dlho vzbudzovali v okolitých národoch strach a hrôzu, až im meč Rimanov to, čo na iných páchali, vrchovato vrátil, obšírne rozprávajú súveké letopisy, na ktoré odkazujeme čitateľa. Čo sme tu pripomenuli, má slúžiť len na to, aby sme sa presvedčili, že Galovia skutočne opanovali krajiny priľahlé k Dunaju ozbrojenou rukou, pôvodných obyvateľov z nich čiastočne vyhladili a čiastočne si ich podrobili do poddanosti. Z tohto teda ohľadu nadobúda Nestorovo podanie o vypudení starých Slovanov z Panónie a z Ilyrika Vlachmi, ako každý vidí, dôležité, ak nie neporaziteľné potvrdenie. Podľa Nestora bývali slovanské národy v šere nepoznanej starobylosti[495] na Dunaji, neskôr v krajinách nazývaných Panónia a Ilyrikum, avšak z týchto svojich sídel boli vyhnaní veľkým a bojovným národom Vlachov, a vypudení ďalej na sever do Tatier a zatatranských krajín; podľa rímskych a gréckych spisovateľov Galovia skutočne medzi 350 — 336 pred Kr. do Ilyrika, Panónie a ostatných podunajských krajín bojovne vtrhli, tam usadené národy sčasti pobili, sčasti uviedli do poroby a do otroctva, predali, sčasti vypudili, vyhnali a vytisli: nemožno sa teda ináč domýšľať, než že až do Nestora zachované národné podanie bolo založené na pravde,[496] a že Slovania cúvli pred Galmi z Podunajska, hoci starí medzi odtiaľ vypudenými národmi Slovanov menovite neuvádzajú.[497] Toto zamlčanie mena Vinidov čiže Slovanov v tejto záležitosti u vzdialených gréckych a rímskych spisovateľov bolo prirodzené. Im len bližšie, pri podtatranskej rovine z južnej strany rozložené národy, Panóni, Ilýri, Geti, boli osobitne známe; o vzdialenejších, bývajúcich za týmito v onej starej dobe máločo vedeli podrobnejšie rozprávať.

9. Táto neobyčajná zhoda dvoch nezávislých svedectiev o jednej a tej istej udalosti, pochádzajúcich z rozličných časov i prameňov, nadobudne u nás tým väčšiu dôležitosť, ak uvážime, ako to zreteľne nasvedčujú aj mnohé iné okolnosti, že v prastarej dobe, dávno pred príchodom novších Slovanov do dnešných Uhier a priľahlých krajín, ľudia tohto kmeňa bývali v týchto uvedených zemiach. K týmto vedľajším dôvodom niekdajšieho bývania Slovanov v podunajských krajinách počítame predovšetkým mená hôr, riek, jazier a miest pochádzajúce zo slovanského jazyka, potom ostatky slovanských národov vyskytujúce sa v 4. a 5. stor. pod Tatrami pod menom Satagov a poddaných Sarmatov, napokon susedstvo príbuzných Venetov na Adriatickom mori. Sama vec si vyžaduje, aby sme o každom z nich niečo obšírnejšie povedali. — Predovšetkým čo sa týka miestnych mien a ich významu, ich svedectvo je v našom prípade také jasné, dôrazné a nepochybné, že aj ten, kto ináč v historických dôležitostiach slovospytnému hĺbaniu nerád ucho požičiava, pocíti jeho dôraz a závažnosť a chtiac-nechtiac musí k nemu obrátiť svoju pozornosť. Bez toho, aby sme si my sami, dobre vediac, aké neisté a klamné sú historické rezultáty nadobudnuté iba zo slovospytu, tento dôvod veľmi všímali, keby on bol buď samojediný, buďto aby sa priečil iným historickým pravdám; ale kde jeho hlas tak zjavne a zrozumiteľne k nám hovorí, a tak krásne sa zhoduje s výpoveďami iných svedkov; tam sa nám zdá, že jeho vnuknutie má dvojitú váhu, a tam mu radi pridávame vieru. Z veľkého počtu takých mien, ktoré ukazujú na slovanský pôvod, pripomenieme tu len niektoré zreteľnejšie. Sem patrí predovšetkým staré meno panónskeho jazera pleso, u Plínia vinou prepisovačov nesprávne Peiso n. Pelso, lebo litery l a i v písme mohli byť veľmi ľahko zmätené, u Aurelia Victora Pelso, u Jornanda Pelsodis lacus, u Guidona Ravenského Pelsois,[498] u nemenovaného Karantanca [ok. 873] Pelissa.[499] Neskôr, v novom sťahovaní v 6. stor. do Panónie prišlí Slovania ho nazvali Blatnom, od blata, odkiaľ už u Mnícha Chrabra, spisovateľa asi z 11. stor., sa uvádza „Koceľ knjaz’ Blatensky“.[500] Slovo pleso n. jazero používajú až podnes Moravania a tatranskí Slováci, a ani iným Slovanom, menovite Slezákom a Rusom, nie je neznáme,[501] ako dosvedčujú mená mnohých jazier, riek a priľahlých osád temer vo všetkých slovanských krajinách, napr. v Rusi Nikoľskaja Plesa (mn. p.), jazerá v gub. Novgorodskej, rieky Pljusa, Plisa, Pleso, hrad na rieke Sure,[502] Pleso, mestečko na rieke Mokši v gub. Penzenskej, Pleso, dedina v gub. Vologžanskej, Plesa, dedina v gub. Pskovskej, Ples, mestečko na Pljuse; v Čechách Ples, Plesy; v Ilýrii Ples na Soči; v Chorvátoch osady Pleso, Plesmo atď. Pelso je obdobné rímske a nemecké vyslovenie nášho pleso; porov. pleva = palea, slama = culmus = halm, krátek = curtus = kurz, brada = barba = bart, chlum = culmen = Kulm (n. pr.), breg = berg atď. — Tsierna, mesto na dnešnej rieke Černa, srbsky Crna, vtekajúca na rozhraní Uhier a Valachie do Dunaja, podľa mramorového nápisu, na ktorom sa uvádza: „Valerius Felix miles coh. IV. stationis TSIERNEN.“ Tento kameň položený za konzulov Barbata a Regula 157 po Kr. sa podnes nachádza v Mehadii.[503] Nie tak verne je toto meno vyložené u iných: u Ptolemaia Διερνα, v knihách Peuting. Tierna, u Ulpiana Zernensium colonia; bolo určite ťažké napísať grécky alebo latinsky slovo Črna, Černa.[504] Rozvaliny tohto mesta vidieť až podnes, ako aj meno trvá v názve rieky. - Pathissus, chybne aj Parthiscus, u starých meno oblasti Tisy, používané aj o samej rieke, a to u Plínia Pathissus,[505] u Ptolemaia Partiskon (mesto na Tise), u Ammiana Marcellina Parthiscus atď., t. Patisie čiže Potisie,[506] ako Pomorie, Polabie, Pomoravie (v rkp. sv. Sávu ok. 1210), Podunavie (Podunavije, tamže), Polesie, Pokutie, Poriečie, rus. Povoložje, Posulje, Porosje, chorv. Pokupje atď. Vlastné meno rieky Tisa sa vyskytuje u Jornanda ako Tisia, Tysianus, u Theophylakta Simokattu Tissus, u Guidona Ravenského Tysia, u Konštantína Porfyrogeneta Titza, u Einharda Tiza, v najstarších domácich listinách Thyscia a Tyscia atď. Starí počujúc o Patisí čiže Potisí, t. oblasti rieky Tisy, zmenili meno okolia na rieku. Tu máme zreteľný príklad zloženého slovanského slova z 1. stor. po Kr. — Serbinum Σερβινον, podľa Ptolemaia, a Serbetium, Servitium v knihách Peuting., v Itiner. Antonini, u Gvidona Ravenského, dve panónske mestá, hoci ak aj nie sú obidve totožné, jedno z nich sa zdá byť dnešný Srbec na Sáve. — Bersovia, osada v krajine Sarmatov prímenom Limigantov (Sarmatae Limigantes) podľa Peutingerových kníh a Guidona Ravenského, Berzobis podľa Prisciana, vypíšuceho toto meno z vlastného rkp. cisára Trajana, v stredoveku mestečko Berza, na dnešnej rieke Berzava čiže Brzava v Banáte v Uhrách. Mnoho riek, potokov a osád tohto mena sa až podnes nachádza v Rusku, v Čechách, v uhorských Slovanoch a inde. — Granua rieka, v spisoch cis. Marca Antonina Filozofa [180], teraz Hron, pôvodne istotne Hran, ako dosvedčuje dedina Hranovnica pri jej prameni, od slova hrana, hranica (nem. Gränze). Aj v Čechách tečie potok Hraničnice. — Pelva, podľa Antoninovho diela Itinerarium mestečko v dolnej Panónii, kde až podnes, a to v kraji Bosenskom, sa nachádza osada i rieka Pleva, bosensky Pliva. Pelva n. Pleva je polatinčené, ako Pelso n. Pleso. V Rusku riečka Pleva, v Bulharoch potok Pleva i mesto Pleven, v Uhrách osada Plevník atď., sú dôkazom udomácnenia tohto mena. — Bustricius, rieka v Panónii, i podľa starorímskych máp a cestopisov, z ktorých jej meno vypísal Guido Ravenský,[507] hoci neznámej polohy (porov. § 22. č. 3.), je slovanská Bystrica; naše široké y Latíni najčastejšie samohláskou u vyrážali.[508] — Domnievam sa, že grécke meno Karpatus, t. Tatry, u Rusínov častejšie ešte Chorby, Horby, je zo slova Chrbát, pre Grékov a Latínov, pravda, nevysloviteľné, skrátené podľa mena im známeho ostrova Karpathos. Slovo chrb, chrib (hríb), vindským Slovanom až podnes označuje horu,[509] Chorvátom breh (ripa), a chrebet sa nazýva u Rusov každé vysoké pohorie, napr. Jablonoj Chrebet, Uraľskoj Chrebet, Kamčatskoj Chrebet, Stanovoj Chrebet atď. (§ 22. č. 2.). — Nechcejúc obťažovať čitateľa prítomného spisu ďalším rozborom vlastných mien, pri ktorom obyčajne aj najtrpezlivejšiemu sa to časom predsa len znepáči, vynechávam tu množstvo iných, v dávnovekých pamiatkach sa vyskytujúcich, nesporne slovanských mien,[510] zostávajúc na niekoľkých týchto príkladoch, ktoré môžu slúžiť ako vzor ostatných.[511] Je možné, pýtam sa napokon, aby súdny a jazyka i veci dobre znalý čitateľ pochyboval o slovanskosti týchto a im podobných mien? Z ktorej teda európskej reči sa dajú tak prirodzene a nenútene vyložiť mená ako Pelso čiže Pleso, Tsierna čiže Černa (Slovák dodnes vyslovuje Čierna), Patisus čiže Potisie, Serbinum čiže Srbin, Serbetium čiže Srbec, Bersovia čiže Berzava, Granua čiže Gran (dnes Hron), Pelva čiže Pleva, Bustricius čiže Bystrica, Karpatus čiže Chrbát atď., ako zo slovanskej? Kde sa tieto slová o tých istých predmetoch tak bežne používajú, ako u Slovanov? Je možné pri dobrej znalosti dejín starých národov Európy a pri nestrannom rozvážení všetkých okolností tvrdiť, že tieto slovanské mená sa nám len náhodou a mimochodom vyskytujú v 1. a 2. stor. po Kr. v panónskych zemiach, a že nie sú v nijakom zväzku s dejinami slovanských národov? V príbehoch a osudoch národov, rovnako ako aj v premenách prírody, sa nič nedeje mimochodom a náhodou, len nášmu slabému zraku sú často príčiny a pôvody známych úkazov neznáme. A preto nemôžeme ináč, len sa domnievať, že aj tieto slovanské mená pochádzajú od slovanského národa, a že teda, ako rozpráva Nestor, už v predkresťanskej dobe v podunajských zemiach skutočne bývali Praslovania.

10. Tí Slovania, ktorých násilní Vlachovia potlačili a vypudili zo svojej starej vlasti, z väčšej časti, ako svedčí Nestor, sa preniesli k svojim spolukmeňovcom za Tatry, predsa však, ako to obyčajne pri takom sťahovaní býva, niektoré ich zvyšky zostali sídliť v tých arkádskych dolinách pri južnom svahu tých istých Tatier, v oblasti Váhu, Hrona, Ipľa, Šajavy, Hornádu, Torysy, Ondavy a hornej Tisy, ohradení súc nespočetnými hoľami proti útokom krutých nepriateľov, a viedli v pokoji a v mieri pastiersky a roľnícky život až do príchodu iných bratov zo severu. To je nový dôkaz starobylosti tohto národa v podtatranských krajinách. Na dokázanie tohto sa nechceme odvolávať na ony vyššie uvedené slovanské mená riek a miest, dobre vediac, že ich mohli zdediť a používať aj neslovanskí nástupcovia, po vypudení pôvodných obyvateľov; ale uvedieme na to istotné a historické dôvody, dostačujúce na to, aby sme sa presvedčili o pravde vyššieho výroku. Sem predovšetkým patrí to, že v čase panovania sarmatského národa Jazygov, v oblasti Tisy v dnešných Uhrách, sa tam nachádzal aj iný domáci, nimi do otroctva a poroby uvedený, a teda starší národ, o ktorom je temer isté, že bol slovanského kmeňa. Príchod Jazygov do Uhier sa udial za panovania cisára Claudia [ok. 50 po Kr.], a ich ťaženie šlo od západného brehu Čierneho mora poriečím Dunaja, na ktorého brehu sa zdržiavali, keď odtiaľ vypudili Dákov,[512] v čase Ovídiovho vyhnanstva. Tí, ktorí, preskočiac tiesňavy južnej Dácie, sa usadili v žírnych rovinách uhorskej zeme, medzi Dákmi z jednej a Panónmi z druhej strany, nazývali sa u Grékov a Latiníkov Jazyges metanastae, nepochybne na rozdiel od iných Jazygov, usadených v dnešnom Poleší medzi Poľanmi a Litvanmi. Avšak častejšie ich menovali Sarmatmi Limigantmi (Sarmatae Limigantes), deliac ich na slobodných a poddaných (Sarmatae liberi, Sarmatae servi).[513] Ktokoľvek porovná všetky svedectvá starých, menovite Diona Kassia, Ammiana Marcellina, sv. Hieronyma, nemenovaného životopisca Konštantína Veľ. a i., s náležitou starostlivosťou, ten neomylne zistí, že sarmatskí Jazygovia si mimo Getov v Dácii a na dolnom Dunaji násilne podmanili aj iný negetský národ, ktorý zastihli v Potisí a pod Tatrami. Tento národ, starými menovaný poddaní Sarmati, častokrát proti svojim násilníkom, slobodným Sarmatom čiže Jazygom, sa pozdvihol a viedol s nimi kruté vojny, chcejúc zvrhnúť zo seba jarmo ťažkej poroby.[514] Porazení Jazygovia hľadali [334] pomoc u nemeckých národov Victofalov a Kvádov. A je teda jasné, že panujúci a podmanení neboli ľudia jedného národa, jedného kmeňa, aj keď ich cudzinci obidvoch zahrňovali pod bežným menom Sarmatov. Jazyk, mravy, obyčaje a obydlie slobodných i poddaných Sarmatov, ako je zjavné z mnohých náznakov, boli celkom rozdielne. Jazygovia boli divokí, smelí jazdci, bývali v úrodných rovinách medzi Dunajom a Tisou, trávili celý život na koňoch, nemajúc žiadnych miest a dedín, bývali stále v táboroch, živiac svoje rodiny na vozoch, s ktorými sa sťahovali sem-tam podľa vôle i podľa potreby. Poddaní Sarmati naproti tomu bývali v stálych sídlach, v drevených domoch a dedinách, ba okrem toho mali aj mestá, ktoré Ptolemaios a menovite iní uvádzajú, bojovali viac peši ako na koni, robili lode atď., boli skúsení plavci, čo všetko sú zjavné vlastnosti starých Slovanov.[515] Že títo poddaní Sarmati neboli ani Geti, ani Nemci, možno tvrdiť s istotou; obidvoch týchto posledných uvádzajú starí stále pod týmto ich vlastným menom. Meno Slovanov sa ale preto nevyskytuje, pretože skoro po opanovaní ich krajiny Sarmatmi, meno panujúcich, ako to obyčajne býva, prešlo aj na podmanených. Po vyhynutí Jazygov v týchto krajinách sa predsa zachovali pôvodní Slovania v hornatinách podtatranských, vždy radšej súc pripravení platiť daň iným lúpežníckym národom, ktoré ich napádali, ako opustiť svoj pokojný život, orbu a pastierstvo, a podľa zvyku iných dravcov sa vydať na zbojníctvo a lúpežníctvo. Na dôkaz toho tu uvedieme jasné a nepodozrivé svedectvo očitého svedka Priska. Keď tento učený dvoran, vyslaný gréckym cisárom r. 448 k Attilovi, zdržujúcemu sa vo svojom stanovišti v okolí dnešného Tokaja v severných Uhrách, konal so svojou družinou posolstvo, bolo mu na tejto ceste v každej dedine dodávané proso, namiesto vína med čiže medovec, ako vraj ho tamojší obyvatelia menovali, jeho sprevádzajúci sluhovia (alebo Huni vyslaní mu oproti?) tiež so sebou niesli proso, posluhujúc nápojom cudzojazyčníkmi (či Hunmi?) zvaným kamos.[516] Nechcime teraz skúmať, či väzí v slove kamos mongolský nápoj kumys obľúbený až podnes u východčanov,[517] alebo snáď niečo iného: zostaňme tu pri samom slove med, pokladajúc za isté, že ono ukazuje v tejto čistej forme a v tomto spojení dosť zreteľne na slovanský pôvod tohto ľudu. Kto teda nepozná Slovana podľa prosa a medu? Treba poznamenať, že Priscus hovorí o domácom po dedinách (κατα κωμας) usadenom národe, odlišnom od Hunov, ktorých on nazýva cudzojazyčníkmi (οι βαρβαροι) hovoriac o μεδος επιχωριως καλουμενος (medum locorum incolae vocant). Hoci dobre vieme, že aj v staronemeckom jazyku sa nachádza meth, predsa sme však presvedčení, že ako príprava a používanie medovky, tak ani jej pomenovanie nevzniklo u Nemcov, národa vojenského a lúpežníckeho, ale najpravdepodobnejšie prešlo k nim od Slovanov, národa hospodárskeho; preto aj toto slovo je v jazyku Nemcov ojedinelé, u Slovanov hlboko zakorenené a rozšírené. Okrem toho u Priska sa hovorí o národe domácom, usadenom, hospodárskom,[518] ktorý pestoval proso i medovec a živil sa nimi, nazývajúc tento posledný vo svojej materinskej reči medom;[519] už vieme istotne, že ako Sarmati, Huni, Avari, Bulhari, Kozari, Plavci atď., takisto aj Góti, Burgundi, Vandali a Kvádi, napadnúc Slovanov, v týchto cudzích krajinách sa naskrze nezaoberali orbou a hospodárstvom, ale žili len z uložených poplatkov a robôt na Slovanov, teda z cudzích mozoľov. Keby v týchto krajinách nebýval žiadny domáci ľud zaoberajúci sa orbou a hospodárstvom, nikdy by do nich tak húfne neboli vrážali z jednej strany sarmatské a čudské, z inej germánske dobrodružné kmene, a navaliac sa tak dlho v nich nevytrvali, pretože neboli zvyknutí obrábať v cudzích zemiach pole a role, ale požierať ako kobylky plody cudzích potov, pokiaľ tieto postačovali, a potom stráviac ich zase tiahnuť ďalej. O blízkosti Slovanov pri stolici Hunov, v oblasti Tisy, svedčí aj slovko strava, t. pohrebné hody (slk. podnes kar, poľ. stypa), pripomenuté Jornandom v rozprave o Attilovom pohrebe r. 454.[520] Napokon, a to je určite dobrý dôkaz našej veci, sa domnievam, že oní Satagovia, o ktorých je zmienka v letopisoch 5. stor., boli Slovania, predkovia dnešných Sotákov v severných Uhrách. Títo Satagovia sa objavili v dejinách najprv okolo r. 454, a to v horných Uhrách a ďalej na južnom Dunaji. Jornandes nám samojediný zachoval ich mená. Jeho správa o nich je nasledujúca. Po Attilovej smrti sa vraj jeho veľká ríša rozdelila rozličným národom. V Panónii sa usadili Góti; v Dácii Gepidi; v menšej Skýtii a dolnej Mézii Sciri, Satagovia a iní z Alanov;[521] ostatní uviazli v iných krajinách. Avšak onedlho potom, r. 469, tých istých Satagov nachádzame už v hornej Panónii (interiori Pannonia), kde ich Góti mienili vojensky obsadiť a podmaniť si ich, ale sami súc prepadnutí pozostalými Hunmi, museli sa ich vzdať.[522] Slová „qui interiorem Pannoniam possidebant“ vykladači obyčajne vzťahujú na severozápadnú oblasť Uhier:[523] je však možné, ba pravdepodobné, že Jornandes zahrnul pod názvom Panónie celé Uhry medzi Dunajom a Tisou, a že teda Satagovia už vtedy tam pod Tatrami bývali, kde podnes sídlia ich potomkovia, slovanskí Sotáci. Či boli Satagovia Alani, ako to nasvedčujú slová Jornandove, alebo skôr Slovania, ako už predpokladal Mannert,[524] o tom všetkom sa možno hádať na obidve strany. Ja sa však prichyľujem k tej domnienke, že Satagovia boli pôvodne slovanský národ, podmanený Alanmi a Hunmi, a zachvátený do víru vtedajšieho sťahovania. Je isté, že dnešní Sotáci sú čistí Slovania. — Ak si pripustíme ako treba všetko toto na myseľ, a ak porovnáme všetky bezpredsudkové okolnosti, možno sa nám iba v tom domnení utvrdiť, že už omnoho skôr pred novším sťahovaním Slovanov do Panónie [v 6. stor.] ľudia tohto kmeňa bývali pod Tatrami, v rôznych časoch poplatní znásilňujúcim ich Sarmatom čiže Jazygom, Gótom, Kvádom a Hunom, a teda v histórii sú zahalení pod menami týchto cudzích národov. Ak tu však Slovania skutočne bývali, treba ich pokladať za zvyšky oných podľa Nestora Vlachmi z krajín podunajských čiže z Panónie a Ilýrie vypudených Praslovanov.

11. Prichádzam k historickej záhade, v celom odbore starožitností slovanských najnejasnejšej a na rozhodnutie najmenej ľahkej, a to tej, či boli praví Ilýri a ich susedia adriatickí Veneti takisto národy kmeňa slovanského či nie? Túto záhadu som sa snažil všestranne vyskúmať a náležite vysvetliť už skôr v osobitne vydanom spise o vzniku Slovanov, a ani teraz, po novom pretriedení toho istého predmetu, nič lepšie a istejšie neviem povedať. Sú, pravda, zjavné stopy, že v tej zmiešanine národov, ktorú zahrnovali Gréci a Latini pod všeobecnými a určite vhodnými menami Trákov a Ilýrov, nachádzali sa aj niektoré národíky, nepatriace k hlavnému kmeňu Trákov; však predsa len na úplné dokázanie toho, žeby tieto národíky boli kmeňa slovanského, dostupné pramene neposkytujú dostatočné dôvody. Púhe slovospytné výklady národných a miestnych mien, bez podpory iných historických, výslovných a dôrazných svedectiev, hoci u ľahkoverného a chtivého čitateľa vždy môžu dosiahnuť dobrú dôveru, u skúmavého a súdneho historika predsa nemôžu dosiahnuť jednoznačne presvedčenie. Je však pravdepodobné, že po vypudení starých Slovanov z dnešných Uhier Keltmi niektoré ich vetvy, uchýliac sa hlbšie do Trácie a Ilýrie, v tamojších neprístupných horách, sa dlho zachovali pri svojej národnosti. Tomu nasvedčuje predovšetkým svedectvo starých, podľa ktorého v týchto krajinách bývali ľudia rozličných jazykov,[525] potom mená niektorých národov, ako Krovyzov, Korallov, Triballov, Bessov a i., ktoré sa zdajú byť príbuzné menám známych slovanských národov na severe, Krivičov, Goralov, Srbov, Besov a i.; napokon hojnosť miestnych názvov, prezrádzajúcich na seba domnele slovanský pôvod i ráz, ako Babas, Badziania, Ballesina, Banes, Bebri, Bora, Budva, Bylazora, Calybe, Catari, Cattarus, Cavetza, Clesvestita, Conisco, Debre, Drinus, Labaea, Labutza, Metubaris, Miletes, Mucaris, Oseriates, Scaplizo, Scopentziana, Serina, Streden, Struas, Stulpini, Stlupi, Vederiana, Velas, Veriniana, Vetza, Vodas, Vratzista, Zdebrin atď.[526] Avšak z druhej strany nemožno uprieť, že z púheho svedectva o rozličnosti jazykov v Trácii a Ilýrii sa o slovanskosti tohto alebo onoho z nich nedá nič tvrdiť, a že ani zhodnosť národných mien nie je dostatočným dôkazom príbuznosti vzdialených národov, ktorá môže byť vždy alebo náhodná, alebo len zdanlivá. Pokiaľ ide o súzvučnosť miestnych mien, tu, pravda, veľmi znateľnú a dôraznú, treba poznamenať, že jednak pôvodné korene temer všetkých jazykov sa viac-menej zhodujú, a tak sa niekedy tie isté mená vyskytujú v najvzdialenejších zemiach (ako napr. mesto Nitra v uhorských Slovanoch a v Afrike), jednak tiež že niektoré z hore uvedených mien, čerpané z Prokopovho popísania tých zemí, nepochybne slovanského rázu, ako Cavetza, Labutza, Streden, Vodas, Vratzista atď.[527] pochádzajú najpravdepodobnejšie už z onej pozdejšej doby, podľa našej domnienky na konci 5. a počiatku 6. stor., keď Slovania začali prechádzať v tichosti cez Dunaj do Trácie a v nej sa usadzovať. — Čo je tu o národoch bývajúcich v Mézii a hlbšie v Trácii povedané, platí aj o iných, usídlených ďalej na západ v zemi starých Ilýrov. I tu sa možno z dôležitých príčin domýšľať, že niektoré národy spomínané starými pod všeobecným menom Ilýrov boli vetvy kmeňa vindského čiže slovanského, ale k historickej, nado všetku pochybnosť vyvýšenej pravde túto myšlienku nemožno priviesť. Najväčšou a temer neporaziteľnou prekážkou je v tomto meno Ilýrov a Ilýrie, ktoré starí používajú nerovnako, niekde v užšom, niekde zase v širšom zmysle, takže dnes nie je možné s náležitou určitosťou dokázať, kto a kde boli pôvodní, vlastní, korenní Ilýri? V najstaršej dobe Illyris čiže Ilyrikum sa nazývala krajina ležiaca na brehu Adriatického mora medzi riekami Neretvou (Naron) na severe a Drinom (Drilon) na juhu, obmedzená vlasťou Triballov na východe. To je Ilyrikum v najužšom zmysle. Neskôr sa meno Ilýrie vzťahovalo na všetky pomorské národy, počnúc od keltských Tauriskov až dolu k Epirotom a Macedónom, a na východ až k Mézom, menovite na Venetov, Panónov, Dalmatov, Dardanov, Autanatov a mnohých iných. To je Ilyrikum v širšom zmysle, v ktorom toto slovo používajú spisovatelia po Kr. až do 2. storočia. Napokon, po rozšírení hraníc rímskeho cisárstva až k Dunaju [v 2. stor.], a po novom rozdelení krajín k nemu prináležiacich, Ilyrikum obsahovalo nasledujúce tak zvané provincie dve Noriká, dve Panónie, Valériu, Saviu, Dalmatiu, dve Dácie, Méziu a Tráciu. Toto rozdelenie trvalo až do času cisára Konštantína Veľkého, ktorý, oddeliac dolnú Méziu (nie však hornú) a Tráciu od Ilyrika, namiesto nich pripojil k nemu sedem iných krajín, totižto Macedóniu, Tesáliu, Achaj, dva Epiry, Praevalis a Krétu. To je Ilyrikum v najširšom zmysle, obsahujúce sedemnásť rozličných krajín a zemí. V tomto zmysle používajú toto slovo mnohí neskorší spisovatelia, menovite Sextus Rufus, Auctor Notitiae Dignitatum Imperii, Zosimus, Jornandes a i. Po rozdelení rímskeho cisárstva na východné a západné je rozdvojené aj Ilyrikum, časť jeho pod menom východného (Illyricum orientale) pričlenená k byzantskému cisárstvu, časť pod názvom západného (Illyricum occidentale) ponechaná pri rímskom. K západnému prináležali krajiny dve Noriká, dve Panónie, Salvia a Dalmatia, všetky ostatné sa počítajú k východnému cisárstvu. Niektoré menšie krajiny svoje osobitné mená stratili.[528] Nestor činiac zmienku o vyhnaní Slovanov z Ilyrika, používal toto slovo, podľa zvyku neskorších, menovite byzantínskych letopiscov, v najširšom zmysle. Jeho slová „sjeli suť Slovjeni po Dunajevi, gde jesť nyne ugorska zemlja“, a nižšie „slovjen’sku jazyku… žiušču na Dunaji“, napokon „v Moravy bo chodil i apostol Pavel, učil tu, tu bo jest Iljurik, jegože dochodil apostol Pavel, tu bo bješa Slovene pervoje,“ obmedzujú v tomto ohľade všetku pochybnosť. Nestor síce na inom mieste hovorí, že v Ilyriku boli Slovania;[529] ale tu treba uvážiť, či Nestor nezmiešal dve veci dohromady, a či neusudzoval asi takto: podľa domáceho všenárodného podania bývali Slovania v podunajských krajinách, prináležiacich k terajším Uhrám atď., podľa gréckych spisovateľov bývali tam Ilýri, teda Ilýri boli Slovania; pretože predsa, ako každý vidí, pôvodní Ilýri mohli byť dobre Neslovania, a predsa len vedľa nich a s nimi spolu, v okolitých zemiach niekdajšieho Ilyrika, mohli bývať odnože slovanského kmeňa. Na dokázanie toho, z ktorého kmeňa pochádzali pôvodní Ilýri, treba predovšetkým vyskúmať, či boli starí Epiroti s nimi rovnakého rodu a jazyka, a či dnešní Arnauti sú potomkovia týchto Epirotov, čím sa my tu však zaoberať nemôžeme. Starí pokladali nielen Ilýrov, ale aj všetky iné národy počítané k Ilýrom za rovnaké kmene s Trákmi, podľa čoho príbuzenstvo Ilýrov so Slovanmi, pravda, nemôže mať miesto. Pretože však mnohé mená hôr, riek a miest v ilýrskych krajinách, v širšom zmysle tohto slova, sa ukazujú byť jasným a nepodozrivým svedectvom, že v nich niekedy bývali ľudia slovanského kmeňa,[530] bude najbezpečnejšie, ak s vylúčením otázky o príbuzenstve pôvodných Ilýrov, tomu jedine uveríme, že v onej starej dobe, keď národy slovanské bývali v podunajských krajinách, niektoré ich odnože až do zemí neskôr zvaných ilýrskymi, t. do dnešných Chorvát a adriatického prímoria zasahovali, skôr než v týchto krajinách boli Keltmi potlačení a na sever zapudení, čo, ako sme videli, sa udialo okolo 350 — 336 pred Kr. Je, pravda, možné, ba pravdepodobné, že aj omnoho neskôr po tomto útlaku zvyšky pôvodných Vindov, vytlačené z úrodných sídel podunajských do neprístupných ilýrskych hôr, sa zachovali pri svojom jazyku medzi inorodými národmi, kým zachvátení súc všeobecným osudom malých, podrobených národíkov, i sami sa v čase rímskeho panovania v onej novovzniknutej zmiešanine, ako riečka v mori, utopili a úplne sa stratili.

12. Z podobných príčin a temer s väčšou istotou sa možno domýšľať, že starí Veneti na Adriatickom mori boli rovnorodci podunajských a zatatranských Venetov. Hlavné dôvody tejto domnienky sú nasledujúce. Predovšetkým meno adriatických Venetov je totožné s menom zatatranských Venedov a pripomína spoločný pôvod obidvoch národov.[531] Hoci niektorí z novších, menovite Adelung a jeho nasledovníci,[532] tvrdia, že táto podobnosť je iba náhodná a toto meno označuje pomoranov,[533] avšak touto námietkou neotrasie nikto, ktokoľvek z vlastného pozorného skúmania dobre poznal cenu a trvácnosť národných mien. Také prastaré, výrazné, niekedy preslávené mená, ako Vendi, Gréci, Rimania, Galovia atď. sa nikde nevyskytujú náhodou a mimochodom, hoci spojitosť národov nimi vyznačených je často pred našimi očami ukrytá v tme. V stredoveku nachádzame napr. Vandalov na Odre, na Čiernomorí, v Panónii, v Galii, v Hispánii, v Afrike a inde, a teda keby nám história nezachovala správy o ich ťažení, či by sme nemuseli usudzovať s Adelungom, že to isté meno Vandalov na Odre a v Afrike sa len náhodou vyskytlo, súc náležite, pretože obidva národy bývali blízko vody (dán wande = voda)? Máme však úplnú históriu všetkých národov a vekov? Či sa nemohlo už v starej nezaznačenej dobe uskutočniť podobné rozptýlenie a rozdrobenie národov vindských, aké neskôr v 5. a 6. stor. nastúpilo u Keltov, Germánov i samých Slovanov? Ďalej, že títo Veneti neboli kmeňa galského, na to máme výslovné svedectvo Polybia, hovoriaceho „Veneti… od Galov sa jazykom rôznia.“[534] Herodotos a Appian ich, pravda, počítajú k Ilýrom, ale ako sa všeobecne vie, neodôvodnene. Ak teda títo Veneti neboli ani Trákovia, ani Ilýri, ani Galovia, ani Latíni, nemožno nič iné, len sa domnievať, že boli príbuzní Vindom čiže Slovanom. Napokon aj mená ich riek a miest prezrádzajú na sebe zjavný ráz slovanského pôvodu, ako napr. Plavis, Tergeste, Pola, Gradus (dnes Grado) atď.[535] Zhodujeme sa teda so ctihodnými skúmateľmi starožitností Mannertom a Surowieckym, ktorí sa domnievajú, že v šere nepostihnuteľnej dávnovekosti veľký a prastarý kmeň Vinidov čiže Venedov siahal od Baltického mora až k Adriatickému, a že takto drahocenný jantár vystačoval od krajanov baltických k adriatickým, odtiaľ bol potom ďalej na východ rozvážaný.[536] Veneti boli, podľa Polybia, prastarí obyvatelia tej krajiny, už Herodotom[537] a inými menovaní. Za čias Aischyla, Sofokla a Euripida sa o nich v Grécku rozprávalo i písalo častejšie než predtým.[538] Ich meno u starých sa píše rozlične, u Herodota sa nazývajú Eneti (’Ενετοι), takisto u Jornanda a Pavla Diakona, u Strabona Heneti (‘Ενετοι), u Plínia a Curtia Heneti i Veneti, u Lívia, Melu, Polybia Veneti, ich krajina u Lívia, Ptolemaia, Patercula, Flora a i Venetia, na rímskych nápisoch Venetiae atď. (porov. § 8. č. 15.) V neskoršej rímskej dobe sa, podobne ako iné národy, úplne polatinčili. Niektorí spisovatelia, pre zhodnosť ich mena s Henetmi aziatskými, bývajúcimi v Paflagónii, blízko mora, v krajine tak nazývanej Kastamun, ako aj s Venetmi armorskými, bývajúcimi v Galii, ich odvodzovali jednak od týchto, jednak zase od oných, čo je však veľmi neisté.[539] Meno Henetov od názvu Venetov a Venedov, ako je vyššie dokázané, pravda, nie je rozdielne, Mela ich výslovne menuje Veneti.[540] avšak jestvovanie tohto národa sa pohružuje v mrákote vekov tonúcich bez dejepisného svetla, a preto iba na jeho mene nie je vhodné stavať pevné historické rezultáty[541] — Niektorí skúmatelia starožitností sa domýšľajú, že aj Vindelikovia, bývajúci niekedy v krajine na východe jazera Venetského čiže dnešného horného Potamského,[542] neboli Kelti, ale Slovania, ako pobočný výhonok veľkého stromu Vindov, svojími vetvami rozloženého od Baltického mora až do Adrie.[543] Takisto sa domnievajú, súdiac podľa názvu a polohy mesta, že stará Vindobona čiže dnešná Viedeň bola pôvodne založená a obývaná ľuďmi kmeňa vindského.[544] Oboje to nie je nepravdepodobné, nemôžuc však byť pre nedostatok inorodých svedectiev povýšené k dôstojnosti historickej názornosti, zostane večne predmetom hádok a sporov učených skúmateľov. — To isté platí o armorských Venetoch, o ktorých nám, okrem mena niektorých ich miest a ostrovov, okrem zmienky o ich zbehlosti v plavbe a okrem podania o ich príbuznosti s adriatickými Venetmi, starší spisovatelia zanechali príliš málo podrobných správ, nepostačujúcich, pravda, na dokonalé a žiadnym pochybnostiam nepodliehajúce určenie ich národnosti. Títo Veneti bývali v Galii armorskej, blízko oceána, na polostrove tesne obkolesenom zálivmi mora, takže v čase prítoku po suchu k nim nebolo dostupu.[545] Medzi všetkými národmi týchto krajín bolo ich meno za čias Iulia Caesara najzvelebenejšie, a to pre ich kvitnúci obchod na mori, zvlášť do Britannie, a prevahu nad ostatnými plavcami, ktorí im boli všetci poplatní.[546] Ich osady sa nachádzali aj v Britannii, v krajine neskôr menovanej Venedotiou a Gwineth, meno ich zeme sa v Galii ešte v 8. stor. spomína u Einharda, rozprávajúceho o spiatočnom ťažení britanských Venetov do Galie.[547] Mestá v ich krajine boli Dariorigum (Vannes, bretónsky Wenet i Gwenet), Duretia (Rieux) a Sulim (Josselin). Hlavný prístav Osismiov, susedných a príbuzných Venetom, sa nazýval Vindana portus (Dourarnez). K venetským ostrovom (insulae Veneticae u starých) sa počítali Vindilis (Belle Isle), Siata (Isle de Houat), Sena čiže Sina (Sein), Axantos čiže Uxantis (Quessant), Riduna (Isle d’ Aurigny), Samia (Guernsey) a Caesarea (Jersey).[548] V Belgii Venetov nebolo žiadnych; jedine Strabón na jednom mieste[549] omylom armorských Venetov vydáva za Belgov, pretože sídlili neďaleko hraníc belgickej Galie.[550] Podľa toho ich sídla je ľahko určiť,[551] o národnosti však na obidve strany môže byť vedený spor. Činiac rozdiel medzi historickými pravdami, založenými na jasných a podstatných svedectvách nepodozrivých prameňov, a medzi historickými dohadmi, spoliehajúcimi sa na púhu pravdepodobnosť, váhame týchto galských Venetov bez rozpakov vyhlásiť za Slovanov, prajúc ostatne radi každému jednému skúmateľovi o tej veci vlastný úsudok a domnienku. To, že títo Veneti boli z kmeňa Vindov, je, pravda, možné, ba do istej miery pravdepodobné, ale možnosť a pravdepodobnosť ešte nie je istotou. Pozdejšie osady slovanských Veletov v Batávii a Británnii, pokiaľ teraz o tom môžeme usudzovať, nezdajú sa mať s týmito starými Venetmi súvislosť.[552] — Dejepisec slovanský, hľadajúc kolísku národa svojho, stále sa maj na pozore, aby si sa, chcejúc postihnúť veci nepostihnuteľné, neocitol v oblastiach neskutočných, a opustiac blízko sa nachádzajúce strieborné a zlaté bane, po dyme a pare nezháňal. Preto aj my sa tu schválne vystríhame všetkého ďalšieho skúmania už dosť tríbenej veci, aj keď vždy s malým úžitkom a z toho uzatvárame v tomto zmysle: Ak Veneti adriatickí, Heneti paflagónski, Vindelikovia alpskí a Veneti armorskí boli skutočne národmi kmeňa vindského čiže slovanského, ako sa možno domýšľať z niektorých dôvodov, s radosťou im prepožičiavame miesto v svätyni našich predkov, ak však neboli, a treba sa úplne odriecť ich príbuzenstva, bez ľútosti ich vidíme opúšťať rad našich praotcov a uberať sa k svojim spoluplemenníkom. Obraz našich starožitností, osnovaných na pevnom základe historickej pravdy, sa v celosti a v samej podstate tým alebo vôbec, alebo pramálo mení. My zostávame na tom, čo už s historickou istotou vieme, že naši predkovia pod vonkajším názvom Vindov čiže Vendov, a pod domácimi menami Srbov, Slovanov, Poľanov, Chorvátov, Severanov, Veletov, Krivičov atď., v historickej dobe, od čias Herodota, svojimi sídlami zaujímali obšírne krajiny za Tatrami i pred Tatrami, z jednej strany od Baltického mora až k uhorskému Dunaju, ba až k samému brehu Adrie, z inej strany od prameňov Volgy a Donu až k rozhraniu Visly a Odry, kým ich napádajúci Kelti čiže Vlachovia z krajín podtatranských z väčšej časti nevypudili a neprinútili ustúpiť ďalej na sever.

13. Na záver tohto zauzleného, ale neodkladne potrebného skúmania veci temer na nedostupnej výške postavenej ešte niekoľko obranných slov. Naša výpoveď, že v šere starobylosti haluze veľkého kmeňa slovanského siahali ďaleko cez Tatry dolu, až k samému moru Adriatickému, ktorá nemôže byť založená na takých preukazných a viackrát dokázateľných svedectvách, ako starobylosť Vindov za Tatrami, ale len na historickom výpočte (inductio), stretne sa nepochybne s nejedným odporom ako cudzincov slovančine neprajúcich a tápajúcich v zastaraných predsudkoch ohľadom na pôvod kmeňa nášho, tak aj našincov, po oných niekedy slepo postupujúcich a nemajúcich odôvodnených, z vlastného skúmania nadobudnutých znalostí starých dejín. Proti tomu ja, na svoju obranu, žiadnu lepšiu záštitu neviem než úprimnú radu a prosbu, aby každý, komu sa tá vec zdá nepravdepodobná, sám na cestu nami vykonanú nastúpil, a starožitnosť slovanskú z tmy starých prameňov na svetlo historickej pravdy vyviesť sa pokúsil. Podlomenie a podvrátenie jednej alebo druhej podpory tejto našej výpovede ohľadom podunajskej vlasti Slovanov na rozbúranie celej sústavy nestačí; pretože vždy môže byť, že vec sama osebe je pravdivá a len nami je nedostatočne uskutočnená. Preto je potrebné alebo zaprieť celok, alebo prijať za správne jedno aj druhé. Tí, ktorí nemôžu alebo nechcú našu radu použiť, a sami tú prácu podniknúť, tým nech trochu na uspokojenie poslúži to osvedčenie, že tu nami uvedený rezultát, ovocie najtriezvejšieho skúmania, sa zhoduje s rezultátom mnohých iných veľmi učených, skôr ako my a nezávisle od nás v tomto predmete pracujúcich mužov. Nechceme tu uvádzať výpovede a domnienky svedkov stredoveku o niekdajšom sídlení Slovanov v podunajských krajinách, ku ktorým prináleží aj onen hore uvedený list pápeža Jána X. (porov. § 6. č. 14.); mlčíme o úsudku Schlözera a mnohých iných,[553] považujúcich zeme podtatranské za pravlasť Slovanov, dobre vediac, že ich domnienka je založená nie tak na všestrannom vyskúmaní tohto predmetu, ako skôr na dohadoch a na domnelej príbuznosti Jazygov a Slovanov: zostávame na dôležitom výroku v našej záležitosti dvoch súdnych skúmateľov starožitností medzi súvekými, cudzozemca Mannerta a krajana Surowieckeho. Uváženia hodné slová Mannertove sú tieto: „Kto sídlil v dnešných krajinách uhorských na Dunaji až k rieke Sáve v onej dávnej dobe, skôr než národy keltské do nich vtrhli? Či boli ony snáď zbavené všetkých obyvateľov, pretože ani v priľahlých krajoch horných Uhier pod Tatrami sa pred príchodom Kvádov o žiadnych obyvateľoch nič nevie?“ Tejto domnienke sotva niekto uverí, ak uváži, žeby susedné, potĺkajúce sa zástupy určite neboli premeškali uchytiť sa v tejto úrodnej prázdnej zemi, aspoň ako kočovníci. Je teda isté, že sa tam ľudia už v onej starej dobe nachádzali; ale potom ktorí? Dejiny nám neposkytujú žiadnu správu, ak sa o tom nechceme dozvedieť z povestí Herodotových. U Trákov sa Herodotos o obyvateľoch zemí na hornom Isteri ničoho nemohol dozvedieť; čo sa dozvedel odinakiaľ, to nám zapísal takto. O končinách tejto krajiny (tráckej) na sever obrátenej, hovorí Herodotos, nikto nemôže naisto uviesť, akí ľudia v nich sídlili; toto zaisterské okolie sa však zdá byť ľudoprázdne a bohapusté. Jediní obyvatelia za Isterom, o ktorých som sa ja mohol niečo dozvedieť, sú tak zvaní Sigynnovia, používajúci médsky odev. Majú kone po celom tele chlpaté srsťou dlhou päť palcov, malé a zakrpatené, neprispôsobené nájazdu, ale pri voze náramne rýchle; a preto ich domorodci používajú na priahanie. Hranice ich vlasti vraj dosahujú až k Venetom na Adrii: sami sa však vydávajú za osadníkov Médov; to, že by nejakým spôsobom mohli byť osadníkmi Médov, ja síce nechápem, avšak neskôr sa všeličo môže udiať.[554] Túto Herodotovu povesť nám treba alebo ako bájku úplne zavrhnúť, alebo pripustiť, že títo jeho tak menovaní Sigynnovia boli prvotní obyvatelia Uhier z obidvoch strán Dunaja. Iného prázdneho miesta, z ktorého by sa ich sídla až do susedstva italských Venetov mohli vzťahovať, pre nich nikde niet, lebo v severných Alpách sídlili nad Venetmi Réti.[555] Syginnovia sú vetva Slovanov používajúca svoje chlpaté psy na zapriahnutie, nepochybne iba v zime.[556] Ich domnelý médsky pôvod snáď zahrnuje v sebe viac pravdy, ako sa mohol domyslieť Herodotos, nám je určite známe dodnes blízke príbuzenstvo medzi perzským a nemeckým i slovanským jazykom. Nie bez pravdepodobnosti treba uznať za správne, že v onej prastarej dobe sa rad slovanských národov tiahol z najzadnejších krajín Poľska dolu na juh až k Venetom v Itálii. Jedine takto možno pochopiť, ako si títo Veneti mohli privlastniť výnosné kupectvo s jantárom na tak dlho, že Gréci sa domnievali, že u nich na rieke Eridanus bola pravá vlasť jantáru. Príbuzní a ich rovnorodci dodávali im z veľkej vzdialenosti tento taký zriedkavý a vzácny tovar, posielajúc im kvôli prevážaniu po suchej zemi len veľké kusy. Tento obchod po suchej zemi sa ešte dlho zachoval aj v neskorších časoch, keď spojenie slovanských národov bolo už dávno pretrhnuté, a je pravdepodobné, že i onen rímsky rytier, ktorý sa vypravil za cisára Nera od Dunaja k Baltiku, podľa príkladu starých Venetov bol vyzvaný na túto svoju cestu. Táto povesť o Sigynnoch sa Herodotovi určite dostala od Venetov. Nie od očitých svedkov, ale z počutia nadobudol nejasnú vedomosť o tomto národe, jeho kupecký obchod mu zostal tajomstvom. Z dopočutia sa mu teda doniesla táto správa, nie iná než tá, že rieka Alpis pramení u Ombrikov a vteká do Isteru. Avšak ona musela pochádzať od Venetov, lebo u Trákov sa nič nemohol dozvedieť o týchto krajinách, iný prameň pre ňu vôbec nezostáva. Okrem toho sa z tejto správy jedine toľko dozvedel, že tento neznámy národ siahal až blízko k Venetom, o jeho ostatných hraniciach nemal žiadne vedomosti. Nepochybne pritiahnutím Keltov onen pôvodný národ bol odtiaľ vypudený. Či naspäť cez Dunaj na sever? Či na západ do hôr Rétov?[557] Až potiaľ ctihodný Mannert, ktorému nebolo celkom neznáme naše všenárodné podanie o sídlení Slovanov na Dunaji i blízko mora a o ich vypudení odtiaľ Keltmi, zachované u Nestora, Kadłubka, Boguchvała a Dalimila. K tomu istému rezultátu, hoci celkom inou cestou, sa dostal aj medzi našincami dômyselný skúmateľ starožitností slovanských, Poliak Surowiecki. Jeho výpoveď založená na všestrannom, pozornom a triezvom skúmaní, si tu zasluhuje zvláštne uváženie. Aj on pokladá podunajské krajiny za pravlasť Slovanov, a Venedov nielen adriatických, ale aj armorských za odvetvie tohto prastarého a niekedy veľkého kmeňa v Európe, a tým jedine sa od nás líši, že zachádzajúc mysľou omnoho ďalej do nepostihnuteľného šera minulosti, pokladá všetkých severných Slovanov, hoci už v 6. veku pred Kr. a skôr za Tatrami usadených, za vysťahovancov z tejto ich pravlasti.[558] Jeho slová, ktorými úvahu o tomto predmete končí, sú tieto: „Ak máme na mysli to, že adriatickí Veneti neboli ani Trákovia, ani Kelti, ani Germáni, ani Skýti, ani Epiroti, ani vlastní Italovia, pri takých zreteľných stopách príbuzenstva týchto národov, môžeme smelo zhrnúť, že boli tí istí Venedi ako baltickí a iní, že pri rovnakom mene boli všetci jedného rodu a že ich veľká časť, odtrhnutá premožením od ostatku, bola zapudená hlboko na sever. Toto zapudenie nemožno zapierať, pretože tak ako adriatickí a armorskí Veneti[559] žili uprostred národov keltských, tak aj u baltických sa dochovali nepochybne stopy toho istého ich niekdajšieho susedstva s Keltmi. Ich jazyk i náboženstvo mali vždy mnohé zjavné zostatky, pochádzajúce z vplyvu jazyka a náboženstva ľudí južných, a menej severných, aj keď medzi nimi bývali už najmenej tisíc rokov.“[560] Vytlačenie Slovanov z krajín južných do severných kladie Surowiecki, ako vidíme, do čias predhistorických, nemajúc o našom národnom podaní tušenie, alebo si ho dokonca vôbec nevšímajúc. My tejto časti jeho rezultátov nechávame svoju váhu, súc si istí, že ako prvotné osídlenie Slovanov v zatatranských krajinách siaha do predhistorickej doby, tak ich vypudenie z krajín podunajských sa nemohlo udiať skôr ako v dobe posúvania sa Keltov od Galie cez dnešné Uhry až k ústiu Dnestra, t. v 4. stor. pred Kr. — Toľko o tom k našej náležitej výhrade. Hoci dobre vieme, že viacero hlasov samo osebe ešte pravdu nepoisťuje, lebo všetky môžu byť založené na omyle, predsa však len táto teraz vyložená zhodnosť dvoch učených, od seba celkom nezávislých skúmateľov starožitností s našou výpoveďou o podunajských Slovanoch bude prospešná a poslúžiteľná aspoň na dokázanie toho, že tento náš rezultát nie je púhym dohadom, pochádzajúcim iba ak z prepiateho vlastenectva, ale že má svoj pôvod a základ v podstate veci, v historických svedectvách starobylosti, ktoré vedú a nastavujú mimovoľne myseľ nestranného skúmateľa k jednému a tomu istému cieľu.



[101] Hesiodov vek sa kladie na r. 900 pred Kr., avšak básne podnes známe pod jeho menom nemôžu byť v tejto svojej podobe staršie ako z druhej polovice 8. stor. J. Lelewela Badania starożytności we względzie geografii Wiln. 1818. 8. str. 504 — 505. Tento učený skúmateľ zamieta Hyginovo svedectvo (Fab. 154) o jantári u Hesioda, majúc za to, že on to miesto preinačil a k Hesiodovmu Eridanu pridal sám zo svojej hlavy zmienku o jantári. Lelewel str. 500, 503. Toho istého Stosunki handlowe str. 17 — 18. Predtým vykladači aj v spisoch pripisovaných Mojžišovi a Homérovi domnievali sa nachádzať zmienku o jantári, čo však novší tlmočia ináč.

[102] Herodot. 1. III. c. 115. Ukert A. Geogr. IV. 17. Herodotove slová vykladá ináč, hovoriac, že sa vzťahujú ku Galii, s čím my vôbec nesúhlasíme. Herodotos hovorí o severe, nie o západe (ες θαλασσαν την προς βορην ανεμον). Už Plínius Herodotovi krivdil, keď ho priradil k tým, ktorí rieku Padus nazývali Eridanom Plin. H. N. 1. III. c. 15.

[103] Najstaršia zmienka o rieke Eridanus, ako aj o Isteri, je u Hesioda, avšak o položení tej prvej sa odtiaľ nemožno dozvedieť nič istého, iba ak to, že tečie na sever. Theog 338. Batrach. 20. Hygin. Fab. 154. Po ňom ju nazval Pherekydes [520]. Lelewela Badania 498. 514.

[104] Strabo 1. IV. c. 5. Plin. Hist. nat. 1. XXXVII. c. 2.

[105] Ukert A. Geogr. IV. 32. o ceste Pythea zmýšľa ináč, tvrdiac, že Pytheas sa dostal iba ak k ústiu Labe, a pruské brehy nikdy nevidel. Táto domnienka sa nám nezdá dostatočne podložená. Dajme tomu, že sa Pytheas sám nedoplavil k Baltu a k jeho pomoriu, ale aj tak je vždy jeho správa o týchto krajinách dôležitá a prínosná. Porov. § 18. č. 7.

[106] Porov. Murray de Pythea Massil. v Comment. Soc. Gotting. T. VI. p. 68. J. C. Adelung Aelt. Gesch. der Deutschen S. 58 — 60. A. A. Arvedson Pytheae Massiliensis Fragmenta. Upsal. 1824. G. Voigt Gesch. Preussens Bd. I. S. 17 — 28. Nezrelý a plytký je spis M. Fuhr De Pythea Massiliensi. Darmstadt 1835. 8.

[107] O tomto obchode s jantárom, s ohľadom na pruské pobrežie a susediacich Venedov, v podstate až podnes je nesmierne veľa napísaného, pravda, veľmi málo s ostrou a zdravou kritikou. Čo Schlözer v Allg. Nord. Gesch. str. 8 — 9, 34 — 37 a i. rozličné o tomto predmete napísal, ešte vždy je plné zdravého zrna. Iné sem patriace významnejšie spisy sú zo starších. Th. S. Bayer De num. Rom. in agro Prussico repertis Lips. 1722. 4. p. 4. sq. Ten istý De Venedis et Eridano fluvio v Comment. Acad. Petrop. T. VII. p. 346. a v Tom istom Opuse ed. Klotz p. 523 — 535. — J. M. Gesner De electro veterum p. 88. sq. v Comment. Soc. Gotting. T. III. Ten istý De Phoenicum navigationibus extra columnas Herculis p. 426. v Toho istého Orphica Lips. 1764. 8. — M. Ch. Hanov Vom Bernsteinhandel in Preussen v Preuss. Samml. Danz. 1748. 8. Bd. II. S. 133 — 175. — Ch. U. Grupen Orig. German. T. I. p. 319 — 416. — Z novších potom J. H. Voss Abh. üb. d. alte Weltkunde in der Jen. Liter. Zeit 1804. S. XXXI — XXXII. — N. H. Brehmer’s Entdeckungen im Alterth. Bd. II. — J. Voigt Gesch. Preussens Bd. I. str. 15 — 32, najmä str. 80 — 93.

[108] O tejto ceste sú rozličné domnienky učených skúmateľov. Meno rieky Eridanus či Rudon t. západná Dvina a v okolí Rižskej zátoky nájdené starogrécke mince (pozri § 22. č. 7.), pravda, nasvedčujú tomu, že tadeto viedla tá najstaršia cesta, bez ohľadu na vzdialenosť tejto rieky od Sambie, pretože smerovanie podobných kupeckých ciest závisí od rozličných okolností.

[109] Plinius Hist. nat. 1. XXXVII. cap. 2. § 39. Schlözer navrhuje čítať satrium, čo sa, pravda, celkom zhoduje s lotyšským sihtars.

[110] Plin. Hist. nat. 1. XXXVII. c. 3. § 45. — Nedávno [r. 1834] vykopané prastarogrécke mince (39 kusov) v oblasti mestečka Subinu blízko Bydgośći v Poznansku vydávajú jasné svedectvo o vyvážaní jantáru touto cestou a kupeckom obchode Povislanov so vzdialenými národmi. Levezov Ueb. e. im Grossh. Posen gef. uraltgriechische Münzen. Berlin 1834. 4.

[111] J. Voigt’s Gesch. Preussens Bd. I. S. 15 — 16, 80 — 93. — J. Lelewela Stosunki handlowe Fenicjan a potem Karthagów s Grekami. Warsz. 1814. 8.

[112] O rieke Eridanus vykladači nezmýšľajú rovnako. O tom, žeby tým menom bola niekedy označovaná Visla, uvažoval už Goropius, čo po ňom mnohí iní uznali za správne, ako Cluver, Olaus Hermelin, Rauschnik a i. Niektorí pokladali malú riečku Radunu blízko Gdanska za Herodotov Eridanus, čo je, pravda, nepodložené, hoci vždy možné, že meno tejto riečky pochádza z prastarej doby; lebo obďaleč veľkých riek sa obyčajne nachádzajú aj menšie s tým istým menom, napr. Dvina a Dvinica v Rusku, Volga a Volguša v Moskovskej gubernii, Vilha v Podlašsku atď. Wisloka v Poľsku atď., Dunajec v Uhrách atď. Iní zasa obracali to meno na Rén, veľmi dôvtipne, ale určite neodôvodnene. Porov. Voigt’s Gesch. Preuss. I. 15 — 16. Najpravdepodobnejšia je domnienka vyslovená už Bayerom, totiž že Eridanus je neskorší Rudon, čiže dnešná západná Dvina. Porov. § 22. č. 3.

[113] Niektorí novší obviňujú aj samého Herodota, že z kupeckej zištnosti správnej polohy rieky Eridanus dômyselne zamlčal. Porov. Wiener Jahrb. d. Liter. 1833. Bd. 63. S. 123.

[114] Podľa Plíniovho svedectva — Hist. nat. 1. XXXVI. c. 2. § 31. 32. — Aischylos [490 pred Kr.] bol prvý medzi starými, ktorí umiestnili dejisko bájky o Faetonovi na Rhodanu v Galii, ako, pokiaľ je známe, Periplus Skylaxa Caryandického, spísaný podľa niektorých už ok. 390, podľa Niebuhra až 360 pred Kr., je prvé dielo, v ktorom sa rieka Eridanus kladie vyslovene do vlašskej Venécie, nepochybne z príčiny spojenia baltických Venedov s adriatickými: μετα δε Κελτους ’Ενετοι εισιν εθνος, και ποταμος ’Ηριδανος εν αυτοις. Scylax Car ed. Voss. p. 6. Neskorší básnici a neznalí zemepisci tento omyl ešte viac rozšírili a dovŕšili, potĺkajúc sa s Eridanom po rozličných krajinách Európy. Schlözer Nord. Gesch. S. 37. 123. Ukert’s A. Geogr. IV. 10.

[115] Čo sa tu spomína iba zbežne a povrchne, o tom sa podrobnejšie hovorí a uvádzajú sa domnienky starších o krajine jantáru Plin. H. N. 1. XXXVII. c. 2. 3. § 30 — 51. K tomu treba ešte pripojiť zmienky u neskorších spisovateľov, Apollonia, Skymna, Dionysia a i.

[116] Surowiecki Sledz. pocz. narod. Słow. str. 41 — 44. — Čím viac a ďalej skúmam v starožitnosti, tým viac sa presviedčam o tom, že naše doterajšie predstavy o vzťahoch juhoeurópskych národov k severným, menovite nadvislianskym a baltickým, o divokosti, surovosti a biednosti týchto posledných a z toho pochádzajúce pochybovanie o kupeckom obchode jedných s druhými, s ohľadom na túto starú dobu, v mnohom je mylné a neodôvodnené. Gréci už skôr pred založením svojich osád na Čiernomorí a v Galii [655 — 600 pred Kr.] museli mať istú, zo skúseností nadobudnutú správu o tom, že v severozápadných krajinách, v Galii, Germánii a Zatatransku, sa nachádza nielen tovar v hojnosti sa hodiaci do obchodu, ale že je aj možné založiť s tamojšími národmi pevné a trvalé spolky z dôvodu vzájomného kupčenia, ináč by sa o to ani neboli pokúsili. Vieme potom, že Gréci boli v zakladaní osád na západe iba nasledovníci Feničanov a Kartagincov. Niektorí novší skúmatelia jedine preto pochybujú o tomto starom obchode, pretože u gréckych zemepiscov sa nikde nenachádzajú stopy dôkladnej vedomosti o pravej polohe týchto severných krajín. Takéto uvažovanie sa nám zdá byť celkom prevrátené a nesprávne. Kupci ktoréhokoľvek národa môžu po mnohé stáročia konať cesty do vzdialených krajín bez toho, aby sa v ich vlasti verná a dokonalá vedomosť o polohe týchto krajín rozšírila, ako nám to svetlo stavia pred oči príklad ázijských národov, ktorých kupcovia prichádzajú do našej Európy.

[117] Schlözer’s Nord. Gesch. str. 8 — 9, 34 — 37 a i. Surowiecki n. d. m. I náš Dobrovský v staršej dobe svojho spisovateľstva sa s tým celkom zhodoval. Porov. Ueb. d. ält. Sitze d. Slaw. v Monse Landesgesch. d. Mkgf. Mähren II. S. XVII — XX. Ueb. d. Urspr. d. böhm. Sprache v Tomsa’s Böhm.-deutsch-lat. WB. S. 17.

[118] Obšírnejšie rozjímania o Venedoch sa nachádzajú v J. Goropii Origg. Antwerpianae Antw. 1561. Fol. c. IX. Venetica p. 1009 sq. — Ph. Cluveri German. ant. 1. III. c. 44 et c. 34. p. 633. — Th. Bayer De Venedis et Eridano v Comment. Acad. Petropol. T. VII. a v Toho istého. Opusc. ed. Klotz p. 523 sq. — F. Pubitschka Diss. de Venedis et Antis v Act. Soc. Jablonov. 1772. B. G. Schirach De Henetis, Venedis et Vandalis ib. 1774. — Ol. Hermelin v Scherer’s Nord. Nebenst. 1776. p. 212 sq.

[119] Už starí, menovite Polybius a i., velebili neobyčajnú znalosť zemepisu tohto muža, najmä pokiaľ ide o západné krajiny. Uňho jediného sa nachádzali mená starogalských národov Tylangiovia, Daliterni, Chabilci. Porov. Ukert’s A. Geogr. IV. p. 40 — 41.

[120] Plin. Hist. nat. 1. IV. c. 13. § 94. „Insulae complures sine nominibus eo situ traduntur. Ex quibus ante Scythiam, quae appellatur Bannoma (treba tak čítať, cod. Chiffl. Baunoma unam, codd. al. et edd. ant. Baunonia unam, ed. Harduini Raunonia!), unam abesse diei cursu, in quam veris tempore fluctibus electrum ejiciatur, Timaeus prodidit.“

[121] Aestuarium je vlastne stslov. lukomorie (porov. ilýr. luka, sinus maris), nem. tiefe Bucht. Reichard Samml. kl. Schriften, str. 427 — 429.

[122] Plin. Hist. nat. 1. XXXVII. c. 2. § 35. Pytheas Guttonibus, Germaniae genti, accoli aestuarium oceani, Mentonomon nominae, spatio stadiorum sex mulium; ab hoc diei navigatione insulam abesse Abalum, illuc vere fluctibus advehi et esse concreti maris purgamentum; incolas pro ligno ad ignem uti eo proximisque Teutonis vendere. Huic et Timaeus credidit, sed insulam Basiliam (cod. vet. Dalech. Baltheam) vocavit.

[123] Plin. Hist. nat. 1. IV. c. 13. § 95. Xenophon Lampsacenus a litore Scytharum tridui navigatione insulam esse immensae magnitudinis Baltiam tradit, eandem Pytheas Basiliam (cod. Vatic. Balisiam) nominat. — L. XXXVII. c. 2. § 36. 36.

[124] Act. Societ. Jablonov. T. IV. an. 1774. p. 68.

[125] Plin. ed. Harduin Par. 1723. T. I. not CII. Miror viris doctis, Pelicerioque inprimis, in notis Mss. facile persuasum ibi insulae nomen latere, non continentis Scythiae, quae ex adverso est etc. — Voigt Gesch. Preussens I. 47.

[126] Barth Deutschl. Urgesch. Bd. I. S. 143, 150. Wilhelm’s Germanien S. 328.

[127] Plin. Hist. nat. 1. XXXVII. c. 2. § 35.

[128] I Ukert A. Geogr. IV. 33 — 34. Timaeove Basilia (= Baltia) a Banoma (Raunonia) pokladá za dva rozdielne ostrovy či krajiny.

[129] Voigt Gesch. Preuss. Bd. 1. S. 632 — 649. Porov. nižšie § 19. č. 3.

[130] To je jasné z porovnania obidvoch miest medzi sebou a z rkp. Podľa 1. IV. c. 13. § 95. vraj nazval Pytheas tento ostrov Basilia, podľa 1. XXXVII. c. 2. § 35 ten istý Pytheas ten istý ostrov Abalus, a Timeus z neho Basilia! Aký opak! Ak si uvedomíme, že A je v barbarských menách často iba prídych (napr. Abodriti = Bodrici, Agazziri = Kozari, Apenninae i Penninae alpes, Aspalatum i Spalatum atď.), ďalej, že namiesto Basilia v rkp. i Balthea, Balisia sa číta, napokon, že litery l a s často sa zamieňajú (porov. § 44. č. 5. pod c), nebudeme dlho na rozpakoch, ktorému čítaniu a výkladu máme dať prednosť. V rkp. Solina, Plíniovho vypisovateľa, číta sa skutočne Abalcia n. Abalus. Máme teda u Plínia z Xenophonta Baltia, z Timaea Balthea (cod. vet. Dalech.), u Solina Abalcia, t. A-Baltia.

[131] Pravda, zmena spoluhlásky v na b je aj ináč veľmi obyčajná, napr. u Plin. 1. IV. c. 13. § 97. namiesto Venedis sa číta v niektorých rkp. a starých vydaniach Benedis. Porov. § 8. č. 15.

[132] Ostrov Baltia je polostrov Sambia, Samland, ako vyložíme v § 19. č. 3. Prečo ho starí nazývali ostrovom, presvedčivo vysvetlili Voigt Gesch. Preuss. I. 23, 632 atď., Reichard Kl. geogr. Schrift. 1836. 8. str. 437. — Pytheas hovoril, že Kelti dosahujú Skýtiu na severozápade Ukert IV. 33. Je pozoruhodné, že tú istú nadbaltickú krajinu (Litvu, Bielorusko), neskôr Jornandes, An. Ravennas a i. znovu nazývajú Skýtiou, či podľa starých prameňov? Porov. § 6. č. 14. pozn. 11, 12 a nižšie § 10. č. 11.

[133] So slovkom maa, ma, totiž zem, krajina, skladajú Čuchonci a estónski Čudovia preveľký počet zemepisných mien. Čuchonci ich vyslovujú predĺžene (má), Čudovia krátko (ma). Napr. Suomenmaa (Finland), Hameenmaa (Tawastland), Lapinmaa (Lappland), Wenajanmaa (Russland), Saksanmaa (Deutschland), Juutinmaa (Danmark), Ruottinmaa č. Ruotsinmaa (Schweden), Wironmaa (Estland, Livland), Ingerinmaa (Ingermanland), u Estóncov Eestima (Estland), Liwama (Livland), Lattima (Lettland) atď. Aj iné čudské vetvy poznajú slovko ma. Tak nazývajú Votiaci svoju zem Ari-ma. V našom prípade sú to dôkazy starobylosti a rozšírenosti tohto spôsobu pomenovania.

[134] P. Mela 1. III. c. 5. § 8. „Cornelius Nepos… Q. Metellum Celerem… retulisse commemorat, cum Galliae pro consule praeesset, Indos quosdam a rege Baetorum (al Boiorum) dono sibi datos, unde in eas terras devenissent, requirendo cognosse, vi tempestatum ex Indicis aequoribus abreptos emensosque, quae intererant, tandem in Germaniae litora exiisse.“

[135] Plin. H. N. 1. II. c. 67. § 170. Idem Nepos de septemtrionali circuitu tradit, Quinto Metello Celeri, L. Afranii in consultatu collegae, sed tum Galliae Proconsuli, Indos a rege Suevorum dono datos, qui ex India commercii causa navigantes, tempestatibus essent in Germaniam abrepti.

[136] Porov. Mela ed. Gronov p. 546 ed. Weichert p. 232 Huet Gesch. d. Handl. u Schiff. 1763 8. S. 254 Brehmer’s Entd. im Alterth II. S. 215 — 224.

[137] Porov. o tom Ukert’s A. Geogr. IV. 63. Aký zlý zemepisec bol Corn. Nepos je jasné z jeho domnienky o vtekaní ramena Istru do Adriatického mora! Plin. H. N. 1. III. č. 18. Ukert 1. c. p. 60.

[138] Porov. § 8. č. 15. Schneider’s Latein. Gr. I. 197. 366. Grimm’s D. gr. I. 57. Tým sa vysvetľuje, prečo napr. meno Vibiones sa niekedy číta Ibiones atď.

[139] Kατα τον ‘Iνδικoν koλπoν m. Ουινδικον, Marc. Heracleotae peripl. v Hudson Geogr. vet. scr. graec. I. p. 54. Čo Cornelius podľa Melu menoval Indica aequora, sa nazývalo vlastne podľa Ptolemaia a Marciana Vindicus č. Venedicus sinus.

[140] Plin. Hist. nat. 1. IV. c. 13. § 97. „Quidam haec habitari ad Vistulam usque fluvium a Sarmatis, Venedis, Sciris, Hirris tradunt.“

[141] Mannertova domnienka — German. str. 313 — 315 — akoby Plínius z neznalosti umiestňoval tieto národy na západnom baltickom pomorí, vraj v dnešnom Pomorsku a Meklenbursku, je mylná. Rimania za čias Plínia mali omnoho dokonalejšiu vedomosť o polohe týchto krajín, a menovite o sídlach Sarmatov, aby sa učený Plínius mohol dopustiť takého hrubého omylu.

[142] Lelewela Rzut oka na dawność litewsk. nar. Wiln. 1808. 8. str. 23 nasl. Ossoliński Vincent Kadłubek üb. v. Linde. W. 1822. 8. str. 463 nasl.

[143] Tak podľa bežného čítania, avšak Gerlach (Basil. 1835. 8.) a J. Grimm (Götting. 1835. 8.), vedení závažnosťou lepších rukopisov, do svojho vydania prijali formy Venctorum, Veneti.

[144] Tacitus hovorí: latrociniis pererrant. Na určenie správneho a výstižného zmyslu týchto slov výborne môže poslúžiť, čo usilovný Jordan v Orig. slav. T. IV. p. 105 — 107 „ad vocabulum latrocinatio“ vypísal a poznamenal zo starých prameňov.

[145] Tacit. German. c. 46.

[146] Ptolemaeus nazýva síce Phinni v poradí národov sídliacich v Sarmátii medzi Gytonmi a Bulanmi, ale z toho zbežného a zmäteného spomenutia, ba dokonca možno neskôr tam vlepeného, na ich skutočné prebývanie v tých južných krajinách nijako nemožno usudzovať. Pozri § 14. č. 5. — Lehrberg v Unters. über ält. Gesch. Russl. str. 201 — 203 sa usiluje dokázať podstatnými dôvodmi, že Fennov, o ktorých Tacitus vedel a podal správu vo svojom spise, treba pokladať nie za Čudov v Estónsku a Livonsku, ale za Lopárov na severe.

[147] Podrobnejšie vytýčenie hraníc krajín zaujatých Staroslovanmi si možno predsavziať až po prehľade sídel cudzích kmeňov. Porov. § 21. § 27. č. 1. tiež tohto § č. 13.

[148] Ptolemaei Geogr. 1. III. c. 5.

[149] Ptol. Geogr. 1. III. c. 5.

[150] U Reicharda Orb. ant. Tab. XII. sa nazýva visliansky záliv Venedicus, naproti tomu Tab. XIII. XIX. už Rižský. Dôvody tejto zmeny, celkom slabé, predkladá Reichard v Samml. kl. Schriften str. 432 — 433. — Avšak Marcianus Herakleota hovorí výslovne: Hi fluvii (Chronus et Rhudon) exeunt in sinum Venedicum, qui a Vistula flumine incipit, in immensum extensus. Geogr. vet. scr. gr. min. I. 55. Vec je úplne jasná, aj keď Marcian sa ohľadom ústia Rhudonu mýlil. — Najpravdepodobnejšie je, že starí zemepisci pomiešali zátoku Gdanskú a Rižskú, obidve pokladajúc za jeden veľký záliv a nevediac nič s istotou o veľkom výsadku medzi nimi.

[151] Správnejšie a dôkladnejšie vyloženie tejto veci pozri v § 22. č. 2.

[152] Voigt Gesch. Preuss. I. 65 — 66. Gaupp Das Gesetz der Thuringer S. 46. Obidvaja, najmä však posledný, sa klonia k tomu, že sťahovanie Gótov a iných Nemcov bolo čiastočne vynútené rozširujúcimi sa Slovanmi.

[153] Marciani Heracl. Periplus v Hudson Geogr. veter. script. graeci Min. T. I. p. 54 — 57.

[154] Katancsich Orbis antiquus T. I. p. XIII.

[155] Krátku, avšak dobrú historickú správu o nej podal J. F. E. Mosel Gesch. d. kais. kön. Hofbibliothek zu Wien. Wien 1835. 8. str. 305 — 306.

[156] Reichard Orbis terrar. antiquus cum thesaur. topogr. p. 42. „Manifestum est, tabulam itinerariorum esse antiquissimum, atque, antequam religioni nostrae cultus publicus concessus erat, fuisse compositam.“

[157] Munnert’s Geogr. d. Gr. u. Röm. Bd. I. V neskoršom uvedení k nej (Lips. 1824. p. 14. sq.) kladie jej počiatok do veku cis. Severa Alexandra [222 — 235].

[158] Sem patria nasledujúce výrazy, poukazujúce na kresťanstvo: „Ad S. Petrum, Constantinopolis, mons Sinai in quo legem acceperunt filii Israel, desertum ubi quadraginta annis erraverunt filii Israel ducente Moyse.“

[159] Porov. Katancsich Orbis antiquus ex tab. Peut. T. I. p. XIII — XVII. Reichard Orbis terrar. ant. p. 42.

[160] O tom, že v matematike, astronómii a kreslení máp zbehlý cis. Teodosius skrze učených mužov dal zemepis podľa starých prameňov a pamiatok opraviť a medziiným aj podobnú mapu zhotoviť, dôkazy na to pozri v P. Wesselingii Vet. Roman. Itineraria. Amst. 1735. 4. Praef. fol. 2., P. Katancsich Orb. ant. e tab. Peut. Bud. 1824. 4. T. I. Praef. p. X., Lelewel Badania w geografii str. 163 — 164, 475 — 476.

[161] Peutingeriana Tabula Itineraria ed. Scheyb. Segm. VII. VIII. Katancsich Orb. ant. I. 207.

[162] O tomto mene pozri § 18. č. 3.

[163] Menovite Karpovia, t. Chorváti, o nich pozri § 10. č. 10.

[164] Jul. Capitol. Vita Maximini c. 13. „Pacata Germania Syrmium venit, Sarmatis inferre bellum parans atque animo habens, concupiens usque ad Oceanum septemtrionales partes in Romanam ditionem redigere, quod fecisset, si vixisset, ut Herodianus dicit Graecus scriptor.“ Herodian. 1. VII. c. 2. Vaillant Numism. Imp. Rom. T. II. p. 291.

[165] Zosimus 1. I. c. 25 — 26. — Za vojny Decia so zadunajskými cudzojazyčníkmi bol Gallus, Volusianov otec, hájiteľom Dunaja. Zosimus o ňom hovorí: His rebus in hunc modum gestis Romam Gallus venit, magnos ob constitutam cum Barbaris pacem spiritus gerens.

[166] J. Vaillant Numismat. Imperat. Romanor. Par. 1674. 4. T. II. p. 337. ed. 3. Par. 1694. T. II. p. 351. Ten istý. Numism. Imper. in coloniis, munic. etc. percussa ed. 2. Par. 1697. Fol. T. II. p. 220 — 221. — V nápise je meno skrátené takto: gréc. ΟΥΕΝΔ., lat. VEND., čo Vaillant čítal ’Ουενδενικος, Vendenico, správnejšie by sa však malo čítať ‘Ουενδικος, Vendico, ako u Marciana.

[167] Chronicon paschale p. 345. — Už skôr cis. Commodus [180 — 192] si privlastnil prímeno Sarmaticus, pretože jeho predchodca M. Aurelius zvíťazil nad Sarmatmi.

[168] V rkp. Anthaibos, Banthaibos, Wurgonthaibos a ešte ináč: tu sú tieto mená uvedené podľa J. Grimma — Deutsche Rechtsalterhümer S. 496.

[169] Pauli Diaconi De gest. Langobard. v Muratori Rer. italic. script. T. I. p. 413. Jordan Origg. slav. IV. 180. sq.

[170] Pretože v tej dobe v krajinách medzi Odrou a Vislou, o ktorých je snaha na tomto mieste hovoriť, už viac žiadnych Vandalov nebolo, lebo títo omnoho skôr, t. medzi 166 — 174 odtiaľ boli vytiahli, zdá sa najpravdepodobnejšia tá domnienka, žeby tu, ako neskôr často, sa pod slovom Vandali chápali Vendi, ktorých takto nazýva Pavol Warnefridi, nie však Vandalov. Avšak o tom sa bude hovoriť širšie v § 18. č. 5. 6.

[171] Prosper Aquit. ad a. 379. Jordan IV. 180. sq.

[172] Jordan Origg. slav. III. 161. IV. 180. 182.

[173] Thunmann’s Unters. üb. östl. Völker S. 32 — 34. Klaproth Tableaux historiques de l’Asie p. 249. Buhle Lit. d. russ. Gesch. p. 207. Agathias týchto (bulharských) Burgundov, Burugundov vydáva za vetvu Hunov. 1. V. p. 107 ed. Ven. cf. Jordan. IV. 197. — Meno Bolgar znie v povesti Wilkina Borgar, c. 281; porov. Vulger, Wlger, Wulgar v hist. misc. a u Anastasia Wurgari, u Manuela Malaksa a súčasných Grékov, ďalej Berghar, Burghar U Masudu, Elmacina a Bar-Hebraea.

[174] J. Grimm Deutsche Rechtsalterth. S. 496, kde spisovateľ napríklad uvádza i wetareiba, wedereiba (dnes Wetterau narušene), wingarteiba; k týmto príkladom možno pripojiť Margiseibe z Leutsch Mgf. Gero S. 153.

[175] Thunmann 1. c. Klaproth 1. c.

[176] Podľa neurčitých slov Pavla Diacona „quae nos arbitrari possumus esse vocabula pagorum seu quorumque locorum“ možno usudzovať, že i sám tieto mená pokladal za cudzonárodné, a nie za mená známych nemeckých národov, Vandalov a Burgundov. Okrem toho potom ten istý spisovateľ hneď nižšie c. 16 rozpráva o vojnách Longobardov s Bulharmi. P. Diac. De gest. Lang. 1. I. c. 1 — 19.

[177] Lepšie o tomto ťažení Longobardov nižšie v § 18. č. 6.

[178] Tacit. Annal. II. SS. Paul. Diacon. Histor. Langob. I. 27.

[179] Edda rhytmica s. ant. Hafn. 1787 — 828. 4. 3. voll. ed. Finn Magnussen. Hafn. 1821. 8. 3. č. Edda Islandorum, ed. Resenii. Hafn. 1665. 4. 4. voll.

[180] Heimskringla edr Norega Konunga Sögar ed. J. Perinskiold. Holm. 1697. F. 2 voll., op. G. Schoningii (1 — 2), Thorlacii, Torkelini (3) etc. Hafn. 1777 — 826. F. 6 voll. — Heimskringla, a. d. Isländ. übers v. G. Mohnike. Stralsund 1835. 8. 1. č., übers. und erlaut. v. F. Wachter. Leipz. 1836. 8. 2. č.

[181] So slovom diar mn. p. (principes, divi, jedn. p. sa nevyskytuje, či di?) a dis (nympha diva), treba porovnať armén. di (heros, semideus), stperz. div (meno bojovných kniežat), nperz. div (bes) a stslov. djej (heros, princeps). Stopy tohto slova, ktoré prešlo nepochybne od Sarmatov k Slovanom a Škandinávcom, sa nachádzajú aj v čudských nárečiach.

[182] Vani sapientes. Edda Saemundar I. 22 — 23, 76 — 77, 205 — 206.

[183] Nazýva sa numen Vanicum (Vanagod), Vanorum cognatus s. gnatus (Vananidr), Vanigena s. Vanorum gente ortus (Vaningi) atď. Edda Saemundar III. Lex. myth. s. v. Freyr J. Grimm Deut. Myth. str. 140.

[184] Vanadis (dea Vanica), Vanagod (numen Vanorum) Edda III. Lex. mythol. s. v. Freyja J. Grimm Deutsche Mythol. str. 226. — Geyer Gesch. Schwedens Bd. I. S. 37. Rauschnik Handb. d. Mythol. S. 441.

[185] O mytologických bytostiach Freyr a Freyja pozri J. Grimm’s Deutsche Mythologie str. 135 nasl., 189 nasl. Škand. Freyja je naša Prija (Mat. verb.).

[186] Rauschnik Handb. d. Mythol. S. 391 — 394. 397. 400. 411.

[187] Thunmann Untersuch. üb. d. nord. Völker p. 283.

[188] Snorro Heimskringla c. 15. sq. Geijer Gesch. Schwedens Bd. I. S. 35 — 36. 301 — 303.

[189] Müllerove spisy sú v tomto ohľade najdôležitejšie. De Snorronis fontibus et auctoritate Kopenh. 1820 F. Sagabibl. Del I. og III. etc.

[190] Mone Gesch. d. Heidenth. im nördl. Europa I. 216 ff. P. E. Müller v prídavku k Histor. reg. Norvegicor. T. VI. Hafn. 1826. — Porov. Edda Saemundar T. III. Lex. mythol. s. v. Odinn p. 564. — Podľa zdania týchto skúmateľov Vanaheimr znamená toľko čo aer s. telluris atmosphaera, Vanir aeris vel terrestris atmosphaerae incolae atď. — Avšak zdá sa, že Mone vo svojich najnovších spisoch odstupuje od predošlej domnienky, prijímajúc za historické aspoň mená Iötunn, Iötnar, Iotr, Iotar, Thurs, Thursar. Unters. zur Gesch. der deutsch. Heldensage. Quedl. u. Leipz. 1836. 8. S. 86. § 79.

[191] S týmto výkladom sa teraz nedávno vytasil Kufahl Gesch. d. Deutschen. Berlín 1831. 8. I. 57 — 73.

[192] Na tomto odcestí najďalej zablúdil síce ináč ctihodný skúmateľ Suhm vo svojich historických spisoch, menovite v Histor. af Danmark K. 1782 — 1812. 8.

[193] Geijer’s Gesch. Schwedens übers. v. Leffler. Hamb. 1832. 8. I. 8 — 36.

[194] Zvedavého čitateľa odkazujeme na najnovší spis E. G. Geijera Gesch. Schwedens übers. v. Leffler. Bd. I. kde všetko, čo sa týka tohto predmetu, nájde stručne a so zasväteným posúdením. To, že J. Grimm vo svojej nem. mytol. (str. 91 nasl.) hovorí o Odinovi najdôkladnejšie, sa rozumie samo sebou. Ten istý skúmateľ zamieta historický výklad báje o Odinovi str. XXVII — XXVIII. 201 — 202.

[195] O tom sa W. Grimm vyslovil v tomto zmysle: Spevy obsiahnuté v Edde v tej podobe, v ktorej sa teraz pred nami nachádza, patria väčšinou do 8. stor. Avšak ich najstaršia a spolu najväčšia časť sa vzťahuje a odvoláva na staršie spevy, takže sčasti preto, sčasti pre iné dôvody s najväčšou pravdepodobnosťou možno pokladať za jasné, že tieto staršie spevy jestvovali už v 6. stor. To, že svojím vznikom patria do predkresťanskej doby, dokazujú samy sebou aj vo svojej súčasnej podobe. Tieto výsledky sme dlžní veľmi cennému a doloženému skúmaniu P. E. Müllera v Sagenbibl. II. 17. 124. 133. 134. W. Grimm Deutsche Heldensage str. 4.

[196] Suithiod hin mikla, Scythia magna, u zemepisca Ravenského eremosa et antiqua μεγαλη Σκυθια, velikaja Skuf u Nestora, tak sa nazývala v stredoveku krajina na Done a Volge, naproti tomu menšia Skýtia severozápadná strana Ptolemaiovej Sarmatie, čiže krajiny ležiacej medzi morom Baltickým a Tatrami. Geogr. Ravennas tento rozdiel na mnohých miestach dokonale vysvetlil, napr. 1. I. c. 12. 1. IV. c. 1. 4. 11. 12. 46. 1. V. c. 28. Werlauff Symb. ad geogr. med. aevi e mon. Island. p. 9. Schlözer Nestor I. 123. III. 78. 79. Napokon už An. Rav. p. 747. zmiešal mená Suithiod a Scythia. Magna insula antiqua Scythia — quam Jordanus Scanzam appellat.

[197] Grimm’s Deutsche Gramm. III. 385.

[198] Porov. Ruskaja rjeka (rukav Msty), Jemenga č. Hamehjoki, Kozara r. v Rjazanskom ujazde, Ruskoje more, Varjažskoje more atď., v staroruských letopisoch, Gautelfr (Gothalbis), dnes Gotaelf vo Švédsku, Obra v Poznansku po Obroch čiže Ombronoch, Srba, Slovečna č. Slovenská rieka, tiež jazerá Čudskoje, Litovskoje, Slovenskoje v Rusku atď. (porov. § 17. č. 8.)

[199] Grimm’s Deutsche Grammatik II. 603. V jeho Mytológii vzhľadom na toto meno nič poznamenané nenachádzam.

[200] Geijer’s Gesch. Schweden’s I. 36. Iní píšu Weni, Wenelain, Wenelaiset alebo Wenni, Wenelainen, Wennelaiset, čo je iba nárečový rozdiel. Porov. § 7. č. 13.

[201] J. Grimm vo svojej Mytologii (str. 249) menuje Vanir (t. Vany) „ein von den Aesir verschiedner, allein durch Heirathen und Vertrage mit ihnen in bestimmtes. Verhaltniss getretener Volkstamm,“ nikde sa nepokúšajúc o historický výklad mena.

[202] Sem patrí menovite vysúvanie spoluhlásky d Skane namiesto Skande, Svealand n. Svedaland, Norman n. Nordman, annar n. andhar, finna n. findha atď. Porov. § 7. č. 13.

[203] Geijer Gesch. Schwedens I. 36.

[204] Obšírnejšie o tomto predmete v § 14. č. 6. 8. — Grimm (Mythol. 297) pripúšťa prenesenie mena Iotnar, Iotar, od národa na mytologické bytosti. „Man ist berechtigt, den Namen Iotar, Iotland aus alteren riesenhaften Einwohnern, die von nachrückenden Deutschen verdrangt wurden, zu erklaren.“ O kmeňovej príbuznosti týchto Jotov mlčí, na str. 250 sa však zdá, ak dobre rozumieme, používa výraz finnisch namiesto iotisch.

[205] Grimm naproti tomu porovnáva (Mythol. str. XXVIII. 17) slovko as, aesir s menom hetruských bohov aesares, aesi.

[206] Klaproth Reise nach Georgien Bd. II. S. 437. nasl. Asia polyglotta p. 82 nasl. Tableaux historiques de l’Asie p. 180.

[207] Lepšie vyloženie toho v § 16. č. 10. § 18. č. 9.

[208] Nestor vyd. Timkovsk. str. 4.

[209] S tým, čo je tu v krátkosti predložené, treba porovnať § 18. č. 9 § 27. č. 5. § 28 č. 1.

[210] Grimm (Myth. XXVIII. 17. 297 — 299) porovnáva slovo thurs (gigas) s menom Τυρρηνος, Τυρσηνος (Hetruscus). Vzťahom na Alfov hovorí (str. 255): „Alfovia tvoria národ, ako hovorí vyslovene Edda. Ak je možné z toho usudzovať na historickú ríšu, položenú v určitej krajine, nechávam to tu nerozhodnuté.“

[211] O povahe a vzájomnom pomere bájoslovnej a dejinnej povesti hovorí síce W. Grimm Deutsche Heldensage str. 335 — 399, ale tak neobyčajne nezrozumiteľne, že ťažko sa dá domyslieť jeho vlastný zmysel. Jasnejšie a podľa nášho zdania odôvodnenejšie je, čo o tomto predmete predložil F. J. Mone Unters. zur Gesch. der deutsch. Heldensage. Quedl. u. Leipz. 1836. 8. Einl. § 4 — 8.

[212] Pochybnosti W. Grimma (D. Held. str. 9) vzťahom na meno Atli a i. sa nám zdajú byť prepiate.

[213] Nevidím príčinu, prečo by to práve s Odinom boli urobili, pri iných, napr. Donarovi č. Thorrovi, Tyrovi atď., o nič podobného sa nepokúsiac. Pravda, domnievam sa, že v tomto spojení Odina s Asmi, Freyjov s Vanmi, môže byť ukryté nejasné a zahalené narážanie na prejdenie pocty týchto bytostí od Alanov a Vendov k Škandinávcom.

[214] To určite znamená výraz „ein buch in reuscher sprache, aber mit greekschen buchstaben geschrieben“. Porov. Voigt’s Gesch. Preuss. I. 33. 623 — 624.

[215] Karamzin Istor. ross. gos. II. B. 73. pozn. 125. Vať VIII. 112.

[216] Ulmerugovia, u Jornanda Get. č. 4., môžu byť síce porovnaní, čo do zvuku, avšak táto zhoda je nepochybne len náhodná, a v porušenom Ulmigeri je skryté úplne iné meno. Tu podaný obraz tohto národa a vyššie pripomenuté mená krajín Sargatia, Gelida, Vatina, nasvedčujú tomu, že v tomto podaní je reč o najsevernejšom národe v súčasnom Rusku, o Čuchoncoch a ešte skôr o Lopanoch. Sargatia síce ináč v okolí rieky a mesta Sergača, Jornandovi Coldas niekde hlboko na severe, starobylé sídla Votjanov (podľa Sjogrena Ueb. finn. Bevolk. des S. Pet. Gouv. 1833 str. 26) v gubernii Petrohradskej sa musia hľadať.

[217] Aká to bola kronika, či Nestorova, či iná staršia alebo súveká, o tom dohadovať sa dnes je zbytočné.

[218] Voigt Gesch. Preussens I. 32.

[219] Aethici Cosmogr. ed. Gronov p. 26., inter Geogr. edit. a Henr. Stephan. 1577. p. 107. — Lelewela Bad. w geograf. str. 117, 122, 346 — 347.

[220] Bayeri Opuscula ed. Klotz p. 430.

[221] Jornand. Goth. č. 5.

[222] Jornand. Goth. č. 23. To, že tu Jornandes povýšene hovorí práve o podmanení všetkých Slovanov, dokážeme nižšie § 18. č. 7. Opisoval svojho Ermanarika podľa národných spevov honosných Gótov, skutočného historického Ermanarika sa učíme spoznať z Ammiana Marcellina. W. Grimm D. Heldens. str. 8.

[223] Porov. J. Aschbach Geschichte der Westgothen S. 18 — 23. Keď Huni vrazili do Európy [375], mal Ermanarik už 110 rokov a na boj bol úplne neschopný, a preto sa v zúfalstve sám zavraždil, teda jeho vojenské výpravy proti severným národom, prirodzeným behom vecí, treba počítať k mladšej, podnikavejšej dobe jeho života. Aj Gatterer kladie počiatok Ermanarikových vojen so Slovanmi na r. 332 Abriss der Universalhistorie Gött. 1773 S. 518.

[224] Jornand. Get. č. 24. O kráľovi Boozovi si p. Kucharski myslí, že sa naňho vzťahuje to, čo sa v básni o výprave Igora proti Plavcom číta o Busovi. Ten istý učený sa domnieva, že Trojan v tej istej piesni niekoľkokrát menovaný je rímsky vodca Trajanus od Gótov, a možno aj ich spoločníkov Slovanov, r. 367 na hlavu porazený. Stritteri Memor. pop. I. Gothica ad a. 377. Porov. Dziennik powsz. Warsz. 1834 Rozm. Lwow 1834 č. 40.

[225] Procop. B. G. 1. II. c. 14, 15. Paul. Diac. 1. I. c. 20. (Porov. § 18. č. 8. § 43. č. 2.)

[226] Procop. B. G. 1. IV. č. 4. p. 573.

[227] Na omyle je Neumann (Gesch. d. arm. Lit. 1836. str. 48), domnievajúc sa, že meno bulharského vodcu Vent, sídliaceho so svojim ľudom ok. 120 pred Kr. v Arménii, súvisí s menom Vinidi, Venedi a že takisto o Venedoch je zmienka u Mojžiša Chorenského. Starí Bulhari boli kmene uralsko-čudské, ktorých meno sa dostalo, pravda neskôr Slovanom v Mézii, ako meno Frankov Galom (porov. § 29. č. 4.)

[228] Venedum je vlastne stnem. a ags. datív mn. p. od nom. Vened.

[229] J. v. Müller’s Schw. Gesch. Bd. I. C. 12. Anm. 179.

[230] Grimm’s D. Gramm. I. 58.

[231] Čiže Quinidi, ako nachádzam v dávnych výpiskoch.

[232] Grimm’s Deutsche Gramm. I. 571. 594. II. VII.

[233] Grimm D. G. I. 80. 574.

[234] Dôkazy pozri u Grimma D. G. I. 80. a i. — O mene Fenni n. Finni pozri Lehrberg’s Untersuch. str. 200 — 201.

[235] Grimm’s D. G. I. 239. ff. 575.

[236] O novoholandskom pozri Grimm’s D. G. I. 537.

[237] Dobrovský Inst. 1. slav. p. 48.

[238] Porov. Leake’s Researches str. 260 nasl.

[239] Toto široké ä sa nachádza aj u iných Slovanov, menovite záhorských Chorvátov. O čudskom ä čítaj Strahlmann’s Finn. Sprachl. S. 4. A. J. Sjögren Ueb. finn. Spr. SP. 1821. 8. str. 15.

[240] Grimm’s D. G. I. 575.

[241] Napr. mrus. ilyr. vira, mira, vik, čes. víra, míra, hercegovinsky vijera, mijera, vijek poľ. wiara, miara lato, las, vo Valachii a miestami v Bulharsku é znie ea, čo sa nachádza už v najstarších prameňoch (Prealub n. Prělub, Neaman n. Něman, Dolean n. Dolěn atď.) Sú aj iné rozdiely, o ktorých sa tu šíriť je nevhodné.

[242] Grimm’s D. G. I. 72. 195.

[243] Pertz Mon. Germ. I. Chron. Moiss. a. 805. 806.

[244] Cassiodor Var. III. 3.

[245] Paul. Diac. 1. I. c. 9.

[246] Grimm’s D. G. I. 58.

[247] Grimm D. Gramm. I. 58. 139. Diez Rom. Gramm. I. 293.

[248] Cambden Anglica etc. p. 882 — 883. Adelung Mithridates II. p. 147.

[249] Giraldi Descript. Cambriae in Cambden Anglic. p. 882 — 883. Sprengel Gesch. v Grossbrit. S. 379. Adelung’s Mithrid. II. 146. Pischon’s Tafeln II. 11. Kruse’s Atlas Charte zur Taf. XIV. Lappenberg Gesch. v Engl. Hamb. 1834. I. 122 nasl. (porov. i mapu).

[250] Čítaj o tom najmä Grimm’s D. G. I. 57 — 58. Schneider’s L. G. I. 227. ss. Diez Roman. Gramm. I. 186 nasl. — U Plinia 1. IV. c. 14. § 100. namiesto Svevi sa číta v rkp. Pražskom Swebi, porov. nem. Schwab, čes. Švab.

[251] Bennedestorp (od muž. Beneda) v list. stredoveku sem nepatrí. Neviem, či meno mesta Vibantavarion (Ουιβανταυαριον) u Ptolemaea v Sarmatii možno vysvetľovať neskorším ub namiesto v, napr Ubinedarius n. Vinedarius atď. Grimm’s D. G. I. 58.

[252] Schneider’s L. G. I. 197. 366.

[253] Namiesto v sa objavuje niekedy b, takisto gréc. ’Ισρoς, lat. Ister, Hister, Istria, Histria a naše bystr (limpidus), bystrina (torrens), napokon kelt. is, vis (aqua) je takisto jeden a ten istý koreň.

[254] Mela 1. I. č. 2, § 5.

[255] Ενετος = Venetus, hovorí Schneider L. G. I. 197.

[256] Katancsich Orb. ant. I. 255.

[257] Reichard Thesaur. topograph. I. 144.

[258] Ptolem. 1. VII. č. 1.

[259] Kufahl Gesch. d. Deutsch. I. 10. Ottar Wendil-Kraka, sa nazýval 16. kráľ z rodu Inglingov. Geijer Gesch. Schwed. I. 301.

[260] Porov. Wendila (fretum) u Adama Brenského, wendilmere stnem. u Grimma D. G. II 508.

[261] Grimm’s D. G. I. 120. III. 666 ss. Dômyselný jazykovedec iba bežne upozornil na rozdiel foriem Vin-ili, Vin-uli, Vand-ali, Vand-uli, ale tú vec, ako sa nám zdá, náležite nevyskúmal, najmä pokiaľ ide o pomer i a u v tvoriacej slabike -il, -ul. U starých čítame nielen Vistila, ale aj Vistula, Visula a že v názve Heruli je zdrobnená forma, je jasné zo staršieho mena tohto národa, alebo jemu príbuzného Hirri u Plínia. Podobné striedanie hlások i a u nachádzame aj v forme -ing, -ung, aj u Slovanov -iči, -uči, napr. Uliči, Uluči. — Najťažšie je určiť príčinu zmeny korenného i na a vo forme Vandali, Vanduli.

[262] Doloženie tohto pozri nižšie § 18. č. 5.

[263] Pozri Kollára Rozpravy o jmenách národu slavského str. 219 — 286.

[264] Jordan Orig. slav. IV. 100. Adelung’s Mithridates II. 471. 654. ss. Koch-Sternfeld’s Beiträge I. 16 — 17. Barth’s Deutsch. Urgesch. I. 109. Wilhelm’s German. S. 87.

[265] Rozdielne je čudské wessi = maď. viz, kelt. is, wis, nem. is, wes, slov. jiz, jez (Jizera, jezero) atď.

[266] Odtiaľ niektorí odvodzujú wendila (fretum), wendelsae, wendilmere atď., nie od Vandalov.

[267] Meno Hindov sa nazýva sans. Hindu, perz. Hind. plur. Hunud, gréc. ο ’Ινδος, ’Ινδικος, Ινδικη, lat. Indus, Indi, India, hebr. Hondu, arab. Hind, etiop. Hendu.

[268] Abk. d. Slav. S. 201.

[269] Plin. H. N. 1. VI. c. VI. c. 7. § 19. A Cimmerio accolunt Maeotici, Vali, Serbi, Arrechi, Zingi, Psesii.

[270] Ptol. 1. V. c. 9. Mεταξυ δε των Kεραυνιων ορεων και του Pα ποταμου ’Oριναιοι και Oυαλοι και Σερβοι (al. Σιρβοι).

[271] Plin. H. N. 1. VI. c. 11.

[272] Mela I. 19. Strabo XI. p. 501. 503. Plin. VI. 9. 10.

[273] Pravdivý a všetkého uváženia hodný je úsudok Lelewela o Plíniovej kompilácii Bad. v geogr. str. 145 — 147, 386 nasl., a Ptolemaeovej tamže str. 158 — 159, 437 — 440, 473 — 474. Porov. Mannert Nord. d. Erde str. 347, 356.

[274] Aj tu platí to, čo Lehrberg dokladá inde. Man hatte von wirklich vorhandenen Dingen gehört, aber man dachte sich die Lage derselben nach einer unrichtigen Vorstellungsart. Untersuch. str. 202.

[275] Bo, hovorí Lelewel, że co w jakiej jest u Pliniusza opisane krajinie, nie idze za tem, aby to do niej koniecznie należyć miało. Bad. w geogr. str. 147.

[276] Sof. Wremen. I. 328. 407. U Plan-Carpina Orna, v ruských letopisoch Ornač, podľa Karamzina buď Tana, teraz Azov, alebo Achas. Ist. ross. gos. IV. B. 4.

[277] Je veľmi pravdepodobné, že horami, ktoré starí Hippici a Cerauniovia nazývajú montes, sú mienené vlastne tieto vyvýšeniny.

[278] Zavedenie premoženého národa do vlasti panujúceho bolo v starých časoch veľmi časté. Známe je zavedenie Židov do Médie a Perzie, Peónov od Daria Hystaspa skrze Megabyza do Ázie atď. Aj Sarmati boli Skýtmi presídlení na Don, ako vyložíme v § 16 č. 2. Pravda, táto krajina na rieke Sarpe je teraz pustatina a step, iba ak kočovníkom slúžiaca za obydlie, avšak učený obyvateľ tohto okolia, H. A. Zwick v Sarepte, odôvodnene vraví, že tieto pustatiny a stepi boli v pradávnych časoch omnoho vodnatejšie, tučnejšie, úrodnejšie a takisto aj obývanejšie. Dorpater Jahrb. 1835. Bd. V. str. 273 — 296.

[279] Procop. Bell. Goth. I. III. c. 14. p. 498. ed. P. Stritter Memor.

[280] „Albis Germaniae Suevos a Cervetiis (al. cod. Servitiis) dividit mergitur in oceanum. Vibius Sequester De flum., font., lacub., gent. etc.“ s. v. Albis. — Zbežné a príliš povrchné spomenutie tohto svedectva je u Antona, Dobrovského a Engela. Pozri Anton’s Vers. üb. d. alten Slawen II. 111 — 112. Engel Gesch. v. Serb. 150. 157 (kde sú aj slová Dobrovského).

[281] Witichind in Meibom. Script. rer. Germ. I 634. Riedel Mark Brandenburg II S 3 — 4. Gaupp Das Gesetz der Thuringer S 34 — 35.

[282] Podrobnejšie vysvetlenie tejto veci je nižšie, sčasti v č. 5 tohto §.

[283] „Zeriuani, quod tantum est regnum, ut ex eo eunctae gentes Sclavorum exortae sint et originem, sicut affir mant, ducant.“

[284] Kruse na mape starej Germánie položil meno Cervitii asi tam, kde sa neskôr spomína kraj Srbište (Ciervisti), t. blízko mesta Zerbst (Srbište), ale po ľavej strane Labe!

[285] Na výtlačku Peutingerových kníh, vydanom Budinskou univerzitou, toto slovo, pokiaľ ide o farbu a spôsoby litier, nie je verne vyobrazené. Podľa Kopitara, nahliadnúceho do originálu Viedenského, litery skladajúce slovo CRHEPSTINI sú všetky čierne. — Ostatne porov. Katancsich Orb. ant. I. 196. Mannert German. S. 213. Gaupp Gesetz. d. Thuringer S. 79.

[286] Výklady starších pozri v Kollárových Rozpr. p. 180 — 184, kde aj vlastná spisovateľova domnienka sa môže čítať širšie vyložená str. 137 — 180.

[287] Dobrovský Inst. 1. slav. p. 154.

[288] Engel’s Gesch. v. Serb. p. 156. „Srb — eine niedrige sumpfige Gegend.“ Dobr.

[289] Abk. d. Slav. p. 196 — 200.

[290] Grimm’s Deutsche Heldensage S. 138.

[291] Domnievame sa, že slovo Sirbi vo vete: „Sarmate… Sirbi tum dicti a serendo“, nie je Vaceradov prípis, ale výrok pôvodného spisovateľa týchto glos. Porov. Cod. mus. boh. p. 303. c. 2. 3. Vacerad písal Zirbi vedľa slova Sarabaite a Sarmathe. Ib. p. 302. c. 2. p. 471. c. 1.

[292] Stryjkowski (p. 446, 750), Gołębiowski (II, 50.) a Maciejowski (III, 262, 266.) píšu toto slovo rozlične, do štatútu Litovského som nemohol nahliadnuť. Výklad Czackeho (od striebra, rus. serebro) je mylný. Pokiaľ ide o formu, porov. krolewszczyzna, panszczyzna, powołowszczyzna atď., pokiaľ ide o vec, porov. stsrb. cakonstvo, istý poplatok, nepochybne súvisiaci s menom Cakonov čiže Čakonov, brus. mordanica (servitus, dipl. 1456), od národa Morda, Mordva (s čím je spriaznené aj smerd), σκλαβοννειν, σκλαβουν atď.

[293] Na Šubertovej mape 1829, 1. 3 je napísané Šerby namiesto Sierby, podľa vyslovovania jednoduchého ľudu. V tom istom okolí aj Šlovany n. Slovany.

[294] Nestor izd. Timkov. str. 3. — V Sof. Vrem. (vyd. Strojeva) je písané I. 3 Serb’.

[295] O litere c n. z, tz, v nemčine porov. Grimm’s D. Gr. I. 163. Starí Nemci písavali nielen cit n. zeit, celt n. zelt, ci n. zi t. zu atď., ale aj cuge (ductu) n. zuge atď. V nemeckých listinách kráľov nachádzame Cedlisciani 993 n. Sedličani, Cidlotitz 1194 n. Sedlotici, Cilensis 1011 n. Silensis t. slezský, Cirimundi 986 n. obyčajného Serimund atď. Pozri Leutsch’s Mgr. Gero 1828. 8. Raumer Regesta Brandenb. I. I. U Ditmara Merseburského je písané Pruci, Prucia n. Prusi, Prusia. — Ba dokonca aj k sa používa namiesto z a naopak, napr. namiesto Nizici sa píše raz Nizizi, raz Nikiki, Nikike, Nicici atď., namiesto Salebeke sa píše Salebizi, namiesto Vuallibiki Wallebizi (beke, biki je nnem. Beken) atď. Leutsch Raumer l. c.

[296] Porov. rozdielne formy mena Chrvat, Chorvat § 10. č. 10. § 34. č. 4.

[297] Dobrovský spojil slovko pastorek s koreňom pasti, ale určite neodôvodnene. B. Gr. 1809. p. 50. 1819. p. 46.

[298] Heeren’s Ideen üb. Pol. usw. II. 45.

[299] Klaproth As. Polygl. p. 67. 70. 78. Pott Etym. Forsch. I. 215. Či zend. posnam a pelv. posan sem patria, či ku kmeňu syn, si nedovoľujem rozhodnúť.

[300] Pott’s Et. Forsch. I. 216. Grimm’s D. Gr. I. 927. Eichhoff Paralele p. 177. 272.

[301] Malte-Brun Gesch. d. Erdk. übs. v. Zimmermann II. 42.

[302] Hall. ALZ. 1829. Nr. 215. Grimm’s D. Gr. I. 108. 586. 630. III. 472. Téh. Rechtsalt p. 229 a i. Pozri nižšie § 18. č. 10.

[303] Rozdiel poľských foriem Serbinow, Sierbowice, Sarbin pochádza z rozdielnosti nárečí jednoduchého ľudu. Lebo dnešná takzvaná poľská reč, práve tak ako ostatné jej slovanské posestrice, je vlastne zmes rozličných nárečí, ktoré jazykospytci, ak sa nechceli stále dostávať do bludov, museli starostlivo rozrôzniť. Mazur, Horal, Slezák, Kašubec hovoria rozdielnym nárečím.

[304] O Herodotovi obšírne a uvážlivo hovorí Dahlmann Forsch. a. d. Geb. d. Gesch. Bd. II. Herodot, a. s. Buche s. Leben. S. 1 — 236. Porov. Niebuhr’s Kl. hist. Schr. Bd. I. s. 354 ff.

[305] Herod. 1. IV. c. 17., 18. Σκυθαι ’Aρoτηρες na pravom a Σκυθαι γεωργpoι na ľavom brehu Dnepra. Porov. § 13. č. 2. Mannert Nord. d. Erde 1820. 8. S. 102 — 103. — Reichard sídla roľníckych Skýtov rozširuje až ku Smolensku, Herodotove slová (IV. 18. 53.) vykladá ináč ako Mannert. Porov. Hertha Bd. XI. Hft. 1. S. 3 ff.

[306] Niebuhr Kleine hist. Schriften. Bonn 1828. 8. Bd. I. S. 352 ff. Porov. nižšie § 13. č. 2.

[307] Herodot 1. IV. c. 102. Keď Darius vytiahol proti Skýtom, vstúpili správcovia hlavných severných národov do rady. Erant autem, qui convenerat, reges Tautorum et Agathyrsorum et Neurorum et Andrpphagorum et Melanchlaenorum et Gelonorum et Budinorum et Sauromatorum.

[308] Herod. 1. IV. c. 108. Βουδινοι δε, εθνος ενο μεγα και πολλ, γλαυκον τε παν ισχυρως εστι και πυρρον c. 109. οι μεν γαρ Βουδινοι, εοντες αυτοχθονες, νομαδες τε εισι και фθειροτραγεουσι, čo inokedy vykladali mylne „hmyzožerci“, Ritter z Tzetzesovho vykladača dokázal, že to znamená „šiškojedci“. Ritter Vorhalle eur. Volkergesch. Berl. 1820. 8. p. 459. Gott. gel. Anz. 1820. Dec. St. 206. Lopari a iní obyvatelia severu podnes používajú šišky ako pokrm.

[309] O Gelonoch, ich pôvode a sídlach, mimo toho, čo Herodot poznamenal, nemožno nič povedať s istotou, čo neskorší spisovatelia o nich pripomínajú, zdá sa byť iba púhe opakovanie Herodotových slov, ešte navyše opačne chápaných. Možno, že názov Geloni u Slovanov a Čudov vznikol zo slova Heleni. Takýchto helénskych zmiešancov bolo na Čiernomorí veľké množstvo, ktorí sa hádam odtiaľ rozliezli do rozličných krajín. Na Protogenovom pomníku [218 — 201 pred Kr.] sa nazývajú Mixheleni (porov. § 13. č. 2.)

[310] Herodot 1. IV. c. 108 — 109. Nevieme, čo υηρια τετραγωνοπροσωπα vlastne znamená. Obracajú to na losa, hoci jeho koža sa na kožušiny nehodí. Brehmer’s Entdeck. I. 487. Iní v tom zase počujú tuleňa (phoca vitulina), tento ale žije v mori. Najbližšie k pravde sa vidia byť tí, ktorí to vykladajú skrze kuny. Eichwald v Dorpat. Jahrb. 1834. Hft. VIII. str. 3 — 16.

[311] Herod. 1. IV. c. 105.

[312] Herod. 1. IV. c. 61. 100. 125.

[313] Ptolem. 1. III. c. 5. Και παλιν μεταξυ Πευκινων και Βαστερνων Καρπιανοι υπερ ους Γηουινοι ειτα Βωδηνοι.

[314] Heeren Comment. de font. Geogr. Ptolemaei. 1827 4. p. 10 — 11.

[315] Europ. tab. VIII.

[316] Mela (ed. Tschucke et Weichert) 1. I. c. 19. § 19. Primi (Sarmatarum) Maeotidae gynaecocratumeni regna Amazonum, fecundos pabulo, at alia steriles nudosque campos tenent. Budini Gelonon urbem ligneam habitant. Juxta Thyssagetae Jyrcacque (rect. Turcaeque, ut mss. et edd. ant.) vastas silvas occupant alunturque venando cf. ed. gronov. 1722. p. 110. Je jasné, že Mela vypísal Herodota a Budínov s ním mylne medzi Donom a Volgou usadil.

[317] Plin. H. N. 1. IV. c. 12. § 88. A Taphris per continentem introrsus tenent Auchetae apud quos Hypanis oritur, Neuri apud quos Borysthenes, Geloni, Thussagetae, Budini, Basilidae et caeruleo capillo Agathyrsi. Super cos Nomades, dein Anthropophagi. A Buge super Macotiu Sauromatae et Essedones.

[318] Amm. Marc. 1. XXXI. c. 2. § 14. Inter hos Neuri mediterranea incolunt loca, vicini verticibus celsis quos praeruptos geluque torpentes aquilones adstringunt. Post quos Budini sunt et Geloni perquam feri, qui detractis peremptorum hostium cutibus indumenta sibi equisque tegmina conficiunt, bellatrix gens.

[319] Jul. Honor. Orat. Exc. Bodiamo mons. Mela ed. Gronov p. 691.

[320] Aethici Cosmograph. Bodian. Ib. p. 706.

[321] Steph. Byzant. Gentilia per epitom. s. h. v Boυδινoι εθνoς Σκυθικoν παρα τo δινευειν επανω αμαξων υπo βoων ελαυνoμενoν αμαξoβιoι γαρ oι Σκυθαι.

[322] Herod. 1. IV. c. 21., 123.

[323] Eichwald, prof. Vilensky, dokladá v Dorpat. Jahrb. 1834, zv. 7. str. 3 — 16, že na hranici Minskej, okolo Pinska, muselo byť za Dariovho času jazero nazývajúce sa Azovské more. Táto krajina je len 68 nitiek č. siah (7 angl. čr.) nad hladinou Baltického mora zvýšená, aj teraz každoročne na jar býva zaplavená na spôsob jazera. V tom istom zmysle to uviedol aj iný prírodospytec v časopise Ausland 1834. Nr. 185.

[324] Reichard umiestňuje Budínov medzi Dneprom a Donom, na základe mien riečky Budky a mesta Budickoje v Poltavsku. Ale riečky, mestá a dediny toho istého mena sa nachádzajú aj inde. Porov. č. 4. t. §. Brehmer rozdeľuje Budínov na dve vetvy, jedna vraj sedela vedľa Neurov na Dnestri, druhá pri jazere Ilmenskom v okolí Veľkého Novgorodu. Táto domnienka, sama osebe nepravdepodobná, pravda, ťažko môže byť povýšená k dôstojnosti historickej pravdy, okrem toho potom aj to, čo ďalej tento spisovateľ o osadách Budínov na vrchu Volgy, pri toku Kamy atď., viac spôsobom básnika ako historika blúzni. Brehmer’s Entdeck. I. 485 ff. 536 ff.

[325] Ossoliński Wiadomości historyczno-kryt. II. 487 — 494.

[326] Mannert’s Germania S. 17 — 24. Nord. d. Erde. S. 138 — 139.

[327] Brehmer’s Entdeck. I. 482 ff. 536 ff. Kufahl Gesch. d. Deutsch. I. S. 4 — 5, C. Halling Exerc. Herodot. specim. s. de flava gente Budi norum dissert. Ber. 1834. 8. p. 1 — 40. Kufahl pripomína nemeckosť Budínov iba mimochodom a s akousi hanblivou bázňou, ostatní dvaja sa do nej takmer úplne ponorili. Jediný ich aspoň na oko sľubný dôvod je ten, že Budíni mali ako Nemci modré oči a bielorusé vlasy (tak oni, pravda, nevhodne, grécke γλαυκος a πυρρος vykladajú), ostatné dôkazy sú iba etymologické vymysleniny. Takéto spisy, aký je onen De flava gente Budinorum, hoci by ich bolo aj na tisíce, predsa nevyvrátia pravdu a nepravdy nedokážu, hoci našpikované nezažitou učenosťou, čím iným sú ako žobráckymi odpadkami, hocikde na smetisku zobranými, ktorými sa títo nebožiaci nadarmo usilujú prikryť svoju nahotu, avšak táto sa predsa tlačí von všetkými dierami a kričí. Čo tu naschvál na výstrahu pripomíname, aby sa rozumy našich čitateľov nedali miasť týmito a im podobnými nerozumami, akokoľvek drzými a prefíkanými. Lebo nehanebnosť a prefíkanosť týchto ľudí sa obyčajne rovná ich neznalosti.

[328] „Słowiane mieli włosy nie czarne, ani płowe, ale ciernne czyli brunatne, z któremi lączy się zwyczajnie oko siwe, to jest niebieske mieszane ze szarem, i skóra rumiana.“ Surowiecki Sledz. pocz. Słow. p. 124.

[329] Podobne menovali Slovania svoje mestá Chyzy, t. Chyže, Izby atď. Hlavné mesto Chyžanov, odvetvia Lutikov, sa nazývalo Chyzy (§ 44. č. 6.), v Rusku potom, v Poľsku a inde mestečká a dediny Chyzy, Chyzna, Chyžiny, Chyziny, Chyžov, Chyžovica, potom Izba, Izby, Izbište, Izbica, sa nachádzajú dodnes v hojnom množstve.

[330] Nestor ed. Timkov. p. 30 — 31 (o vypálení hradu Drevlanov) Saxo Gramm. 1. XIV. p. 319. 1. 40. ed. Stephanii 1644. Fol. Ešte v 13. stor. bolo na Rusi málo kamenných miest a hradov. V popise ruských hradov v rokoch Nestorových (rkp. Poletikova, Voskres. a i.) sa často uvádza „gorod drevjan“, napr. Kyjev drevjan, Novgorod velikyj drevjan, ale zriedka „gorod kamen“ (adj. kamenný, od koreňa kam), napr. Ladoga kamen, Orješok kamen atď. Schlözer Gesch. v Litt. p. 17 — 19. Ten istý Nestor III. 354 — 356.

[331] Anon. Vita S. Ottonis p. 316 ss. Dithmar 1. III. p. 149 ed. Wagner. Saxo Gramm. 1. I.

[332] Brehmer’s Entdeck. I. 481 ff. 486.

[333] Tacit. German. c. 16. Podľa tohto dejepisca miest nemali naprosto žiadnych, čo sa však musí čiastočne obmedziť svedectvami Iulia Caesara a Ptolemaia.

[334] Búda, buda (porov. nem. Bude) je praslovanské slovko, rozhaluzené po všetkých našich nárečiach. Porov. Karamzin Ist. III. primječ. p. 15. (kde spisovateľ slovko buda vykladá opačne), Jungmannov Slovník český s. h. v. a i.

[335] Podobné menu Budíni, pokiaľ ide o význam, je meno Chyžania, známa ratolesť Veletov čiže Lutikov, o ktorých pozri § 44. č. 6.

[336] Pravdaže národné mená na -in odvrhujú teraz v mn. p. toto zakončenie, Srbin, Rusin, Srbi, Rusi atď., pôvodne to však mohlo byť ináč. Pozoruhodné je meno vsi Budani v gub. Novgorodskej, pochádzajúcej od osobného Budanin (porov. čes. Milčany, Slovany atď.). Od mesta Budín alebo Budy pravidelne tvorené národné meno znie stslov. Budjanin, mn. p. Budjani, Budjeni.

[337] J. A. B. Rizzi Zannoni Carte de la Pologne. 1772. 24. 1.

[338] Tabella miast, wsi, osad atď. król. pols. 1827. I. 50 — 54. Crusius Top. Postlex. von Galiz. I. 95 — 99.

[339] Böhmer Regesta ad. h. an.

[340] Wersebe Beschreib. d. Gaue p. 249 — 250.

[341] Dithmar 1. VI. p. 168 ed. Wagner. Hĺbaví Nemci to, čo je nad slnko jasnejšie, pravda, ináč obracajú a do tmy zahaľujú.

[342] Ich odvodzovanie od budu (ero) je neodôvodnené, od buditi (excito) pochybné. V slove budu, cyr. bądą, poľ. będę, je nosový zvuk, buditi potom pochádza od jerovaneho b’d v mene Budín nič z toho.

[343] Nižšie, kde o týchto vetvách budeme hovoriť, predložíme na to spoľahlivé dôkazy.

[344] Herod. 1. IV. c. 51. 100. 105. 125.

[345] Herod. 1. IV. c. 51.

[346] Herod. 1. IV. c. 105.

[347] Herod. 1. IV. c. 100, 125.

[348] Herod. 1. IV. c. 105.

[349] Mela 1. II. c. 1. § 7. Tyra… surgit in Neuris § 13. Neuris statum singulis tempus est, quo, si velint, in lupos iterumque in eos, qui fuere, mutentur.

[350] Plin. H. N. 1. IV. c. 12. § 88.

[351] Ptolem. 1. III. c. 5.

[352] Dion. Perieg. v. 310. Ενθα Νευροι θ’ ’Ιπποποδες τε, Γελωνοι τ’ ηδ’ ’Αγαθυρσοι.

[353] Anon. Periplus pont. Eux. Primos ad Istrum habitare Carpidas (Καρπιδας) Ephorus tradidit deinde juxta Arotera ulterius Neuros (Νευρους) esse usque ad terram gelu iterum desertam.

[354] Amm. Marcell. 1. XXXI. c. 2, § 14.

[355] Sid. Apoll. Carmen ad Avitum Aug. „Chunus, Bellonotus, Neurus, Basterna, Toringus.“

[356] Geograph. Bavar. Unlizi, populus multus, civitates 318. Neriuani habent civitates 78. Attorozi habent civitates 148, populus ferocissimus etc.

[357] Podobné povesti o hadoch sú často inotaje (alegórie). Tak u dnešných kazanských Turkov hadi v národných povestiach označujú Peržanov. Porov. Tatišč. Ist. rusk. I. 110. pozn. 49. U našich Ilýrov Turci sa často menujú zmije, a už v jednom starom bulharskom rkp. nachádzam medziiným tieto pamätné výrazy: Turčin zmija, Rusín vydra, Litvan tur, Blgarin býk, Srbin vlk atď. Iní, ako Reichard, to, pravda, vzťahujú na naozajstné hady, hoci menej vhodne. Ostatne, musíme tu ešte pripomenúť, že staroslovanská mytológia je plná povestí o hadovi, zmiji, zmoku (zmeku) čiže smoku atď.

[358] Herodot. 1. IV. c. 51. Tυρης — oς απo βoρεω μεν ανεμoυ oρμαται, αρχεται δε ρεων εк λιμνης μεγαλης η’ ουριρζει την τε Σкυθιкην кαι την Nευριδα γην. Teda nad prameňmi Dnestra bolo až rozhranie skýtskej krajiny, t. poddanej Skýtom, a slobodnej Neurickej krajiny, dodnes nazývanej Nur. Vec je úplne jasná.

[359] Swięcki Opis starożytn. Polski I. 293. Niekdajšie hlavné mesto tejto krajiny sa dodnes nazýva Nur, ako i rieka Nurec.

[360] Dôležité a čítania hodné je, čo v tomto ohľade hovorí Gołębiowski v knihe Lud polski str. 173 — 176. Porov. aj Tatiščev Ist. rus. I. 110. pozn. 50. Lekári hľadajú pôvod tejto bájky v istej chorobe menovanej lupina (λυкανθρωπια). — Ostatne, čo je tu o tomto predmete iba zbežne a povrchne spomenuté, nižšie v § 44. č. 2 — 4., kde budeme hovoriť o prezývke Veletov čiže Lutikov, Vlci, tu sa to podrobnejšie vyloží. Erman sa domnieva (Reise um die Erde I. 232), že bájka o premieňaní sa Neurov na vlkov vznikla tak, že sa vraj v zime obliekali do vlčích kožušín, čomu ja nemôžem prisvedčiť. Staré, prostoreké, inotaje nad mieru milujúce národy nazývali silných, lúpežných ľudí vlkmi, porov. nem. Vargus, Vargiones (exul, praedator, latro, vlastne warg — vlk, maď. farkas), georg. Kurd, Kurdi (lupus, latro) atď. Z Herodota je zrejmé, že už za jeho času prezývka Vlci o Veletoch a Lutikoch bola bežná. K nim sa najbližšie vzťahuje to, čo pripomína Tacitus o lúpežníctve (latrocinatio). Venedov (pozri § 44. č. 2 — 4). Zmužilosť, vytrvalosť a udatnosť vo vojne pripodobňovali starí nekonečne bližší k prírode ako my, k povahe vlka. Odtiaľ výraz „vlk mazovecky“ t. muž, odtiaľ obľúbené priezvisko Vlk u bojovníkov a hrdinov najmä v Poľsku a západnej Rusi. Mnoho dôkazov poskytuje Niesiecki v korune poľskej, Slovo o polku Igorovom atď. (Chodakowski O Słowianszczyznie Krak. 1836. 8. str. 4 — 5.)

[361] Mienime tu povesti o vlkodlakovi, pokiaľ nesú na sebe ráz slovanskej pôvodnosti, dobre vediac, že ony spolu panujú u iných európskych kmeňov (Grimm D. Mythol. str. 620 nasl.)

[362] Slovník akadémie ruskej: „nur, ra, s. m. starin. zemlja“. Odtiaľ ponuryj, nyrište, nora a i. Príbuzné stslov. nur je škan. niorunn (Grimm’s D. G. I. 298) t. zem, s pravidelnou zmenou hlásky u na io, porov. slov. tur, škand. thior, švéd. tjur, dán. tyr, lat. taurus, slov. ľud (homines), škand. liod, ags. leode, stnem. liut, slov. bludo (discus, mensa), škand. biodhr, gót. biuds a i. Možné, ba pravdepodobné je, že toto slovko, ako mnohé iné, sa dostalo zo Slovanstva do Škandinávska. Podľa Eddy hrdina Niord pochádzal z kmeňa Vanov čiže Vindov. Toto meno, zmenou škandinávskeho io na slovanské u, nazývalo sa snáď pôvodne Nurin, t. muž z krajiny Nurskej.

[363] O tejto forme pozri Časop. česk. mus. 1835, zv. IV. str. 376.

[364] Na bubline stavajú svoju domnienku tí, ktorí si myslia, že Neuri boli Litvania, pretože vraj rieka Vilija sa nazýva litovsky Neris’ Gott gel. Anz. 1815 N. 126. S. 1244.

[365] Plin. H. N. 1. VI. c. 7.

[366] Dôkazom toho sú rímske valy za Dnestrom a Volusianov peniaz. O tomto sa hovorí už vyššie, o rímskych valoch pozri nižšie § 22. č. 7.

[367] Jornandes — de Goth. or. c. 23. — na jeden dúšok vypočítal pätnásť (podľa iných rkp. dvanásť) severných národov, s ktorými si, pravda, v histórii a zemepise ťažko čo počať (porov. § 14. č. 5. § 18. č. 7.)

[368] Dôkazy toho pozri nižšie č. 11., a porov. Lelewela Bad. w. geogr. str. 437 — 440.

[369] Je známe, ako bezočivo a urputne zamietal Schlözer Ptolemaiov zemepis, hoci je preukazné, že sa ním málo zaoberal, a teda ho náležite nepoznal. Až novší skúmatelia začínajú spravodlivo uznávať jeho cenu. Porov. Brehmer’s Entdeck. im Alterth. Bd. I. S. 1 — 13. — Nové, správne vydanie Ptolemaiovho zemepisu už mnoho rokov chystá C. F. A. Nobbe, prof. na Lipskej univerzite.

[370] O týchto, ako aj o mestách, nižšie § 22.

[371] Ptolem. 1. III. c. 5

[372] Ak by neskoršia kritika mimo očakávania čítanie Σουλανες prijala za správne, malo by sa vzťahovať na Sulanov, obyvateľov rieky Suly, nie početnejších v gub. Poltavskej (títo sa určite nazývali pôvodne Severania a len neskôr zriedkavejšie Posulania, Posulci), ale menej početnejších v gub. Vilenskej.

[373] Nestor vyd. Timk. s. 3: Slovjeniže prišedše sjedoša na Vislje i prozvaša sja Poljane, Ljachove druzii Lutici ini Mazovšane, ini Pomorjane.

[374] Nestor vyd. Timk. str. 3. Takože i ti Slovjene prišedše i sjedoša po Dnjepru, i narekosa sja Poljane, a druzii Drevljane i pr. A niž. str. 16. Poljane, jaže nynje zovomaja Rus’ (t. Poľania dneprovskí, kyjevskí). — Teda iní Poľania na Visle, iní na Dnepri. Vec je jasnejšia nad slnko. Porov. Lelewela Dzieje polski str. 34. a mapku 1. Toho istého pojedn. v Ossolinského Kadłub od Linde p. 532 — 533.

[375] Ostatne zámena hlásky p na b u Nemcov je nad mieru obyčajná, tak v pamiatkach vindských rkp. Mníchovského sa nachádza gozbod n. gospod, bovvedal, izbovvedati n. povvedal, izpovvedati, bod n. pod, bo n. po, v zemepisných zapiskoch iného rkp. Mníchovského Bruzi n. Prusi, Zabrozi n. Zaprozi čiže Zaporozi atď.

[376] Hláskou u sa rovná slovko Bulanes slovku Guttones u Plínia namiesto Gothones, Gothi.

[377] Grimm (D. Gramm. II. 343) meno Burgundi vydáva za prosté, odvodené od slova burg, čo sa však mne nezdá byť správne. Nazývajú sa niekedy aj Gunde-badi, Gunt-badingi, ich krajina Gunde-balda (Phillip’s D. Gesch. I. 308. II. 11.) Podobne mená Getae, Thursi a i., sa používajú samostatne i v zložení (§ 14. č. 8. § 21. č. 6.) — Ostatne toto vysúvanie aj inokedy sa častejšie namieta, napr. u Pavla Diacona Golanda n. Gotlanda (?), v stredovekých listinách Sifridus, Wibertus, Wibaldus, Liucardis n. Sigfridus, Wiebertus, Wiebaldus atď.

[378] Slovko bok tu znamená toľko čo breh (ripa).

[379] Ptolem. 1. VIII. c. 2.

[380] Ptolem. 1. VI. c. 7. Pri mene národa spomína hory Marithy, ale horu Melan nazval už skôr a obidve boli blízko.

[381] Ptolem. 1. III. c. 5.

[382] Karamzin Ist. gos. ross. I. B. 100 pozn. 192 [r. 1099]. Pin’sk hrad r. 1097. Sof. Vrem. I. 178. 183.

[383] Ptolem. 1. III. č. 8. Βιηφoι.

[384] Podľa Bielskeho Bescidy mn. p. muž., podľa Blažowského Beściad, Besciady, podľa Staszica Bieszczady, Bieskidy, nad Rabou, Dunajcom a Belou.

[385] Uphagen Parerga p. 535; Stavani, ut nunc id nomen nobis sistitur, sed Ptolemaeus indubie aliter scripserat pro incognitis Stavanis enim Sthlavani s Sthlaveni sunt reponendi. Hartknoch a Schlözer čítali Slauanoi.

[386] Ptolem. Geogr. 1. VI. č. 14.

[387] V litovských povestiach je známe hrdinské meno m. Igellon, Gellon, ž. Iglona. Narbutt Dzieje nar. lit. Wiln. 1835. 8. I. 157 — 158. Hádam i to je príbuzné názvu Igylliones.

[388] Ku keltskej príbuznosti vedú ich sídla vedľa Bastarnov a Peucinov, meno porovnané s menom Tribocci v Galii atď. Avšak táto posledná zhodnosť môže byť len náhodná, lebo aj v Germánii sa spomína hora Melibokus. Gétskemu príbuzenstvu nasvedčuje čiastočne meno králika Kostobokov, Pieporus. Avšak už skýtski a sarmatskí králikovia mali záľubu v cudzích menách, prví v médskych a perzských, druhí v tráckych; o našich Staroslovanoch. Tacitus hovorí: Venedi multum ex moribus (Sarmatarum) traxerunt. Medzi keltskými kráľmi Walliska sa nazýva u Giralda Vortiporus. Manželky kostobockých králikov boli Dakyne. Iné mená Kostobokov na rímskych nápisoch sú muž. Natoporus, Sabituus, Tiatus, Tarscana, ž. Zia, Drigisa, Lupa atď.

[389] Plin. H. N. 1. VI. c. 7. § 19 Costobocci.

[390] Ptolem. 1. III. c. 8. Severnú Dáciu počnúc od západu obývajú Anarti, Teurisci a Cistoboci.

[391] Dion Cass. 1. LXX. c. 12.

[392] Katancsich Geogr. epigraph. II. p. 238, 287. Ako tu, tak aj inde sú rozličné formy tohto mena Coestobocae, Costubocae, Cistoboci, Costobocae atď. Katancsich ich vydáva za Gétov čiže Dákov, avšak Gétovia platia uňho toľko čo Slovania.

[393] Ammian. Marcell. 1.. II. c. 8.

[394] Mannert, neviem podľa ktorých prameňov, píše Tramontani, Τραμοντανοι, čo sa zdá byť, pravda, správnejšie.

[395] Porov. Trabunii u Const. Porphyr., t. Zachlumci, nižšie § 32. č. 4.

[396] Porov. Zagorje, Zagoria v Haeme u Cedrena a i., v Perundahu blízko Melenika u toho istého, v Srbsku atď.

[397] Eustath. ad Dion Perieg. v. 310. Ενθα Νευροιθ’, ’Ιπποποδες τε, Γελωνοι τ, ηδ’ ’Αγαθυρσοι. K tomu Eustathius poznamenal: Και ’Ιπποποδες, οι κατα τινας Ζαγαροι.

[398] Karamzin Ist. ross. gos. V. B. str. 57.

[399] Chodakowski Vjestnik Evropy 1819 Nr. 20. str. 287. Karamzin Ist. ross. gos. I. B. 34. Rakowiecki P. R. I. 242 — 243.

[400] Schlözer N. G. 321, 421 Thunmann Unt. ub. nord. Volk. S. 193. Tatisčev Ist. ross. II. 355. pozn. 21, kde je mylne uvedené Litva n. Lotva („Litva vsjech Russov imenujut Kribitani“ sic). Ten istý omyl po ňom opakuje Karamzin I. B. str. 34. Stender: Russland — Kreewusemme, ein Russ — Kreews.

[401] Porov. rus. Goryniči t. obyvatelia hôr, Nizoviči t. obyvatelia nizozemia, nížiny.

[402] Plin. — H. N. 1. VI. c. 5. § 16. — nevieme, z akého prameňa usadzuje Epageritov, sarmatský národ, v Kaukaze. Že bol na omyle, je jasné z Ptolemaia, hoci či nie je zhoda týchto mien iba náhodná.

[403] Tatiščev Istor. II. 176. pozn. 65.

[404] Tab. Peut. ed. Scheyb Segm. VIII. Katancsich Orb. ant. I. 210.

[405] Anon. Ravenn. 1. IV. c. 4. Item juxta oceanum est patria quae dicitur Roxolanorum Suaricum Sauromatum.

[406] Nestor vyd. Timkov. str. 4. 6. 7. 8. 12. atď.

[407] Tatiščev Ist. II. 478. pozn. 417.

[408] Nestor vyd. Timkovsk. str. 4. Sof. Vrem. izd. Strojev I. 4. Neskôr skazené na Volkovskij ljes Tatiščev II. 4. 353. pozn. 15. Karamz. I. B. 205. pozn. 515.

[409] Dokonca sa číta aj: Ιυιωνες, Oυιoυιωνες, Oυιμιωντες. Vibiones upozorňuje na r. Vabla, Vabis, mesto Vibli atď.

[410] Od iva = salix alba ako r. Breznice, Daubrava, Trnava, Drina, Klenice a i.

[411] Zannoni Mappa pol. 1. XI. Podrobn. Karta 1. 15. Chodyniecki (3, 143) hovorí Ivje byt pod Slonimom majetok Oginskych, čo na mapách nie je.

[412] Katancsich Geogr. epigr. II. 287.

[413] Anon. Peripl. Ponti eux. p. 3. Primos ad Istrum habitare Carpidas (Karpidas) Ephorus tradidit: deinde juxta Arotera ulterius Neuros esse usque ad terram gelu iterum desertam.

[414] F. Vopisc. 39. Aur. Vict. 39. 43. Eutrop. 9. Petri Mag. Exe. de leg. p. 24. Zosim. I. 20. 27. Jorn. 16.

[415] Katancsich Geogr. epigr. II. 287.

[416] Aut. Vict. 39. 43. Jorn. 16. Odtiaľ snáď pochádza meno Karpodakov u Zosima IV. 38. Avšak Prokop aj v Trácii, vypočítajúc tvŕdze a hrady, menuje Karpudaemon.

[417] Anon. Ravenn. 1. I. c. 12. Septima ut hora noctis, Sarmatum est patria, ex qua patria gens Carporum, quae fuit ex praedicta, in bello egressa est.

[418] O tejto vojne porov. Jordan Orig. slav. IV. 49 — 50.

[419] Či pochádzajú takzvaní Kurpovia v Poľsku od týchto Karpianov a či majú po nich svoje meno, zatiaľ určiť nemôžem.

[420] Hertha Bd. III. S. 468. XI. S. 3. ff. Reichard’s Samml. kl. Schrift. str. 427.

[421] Stephan. Byzant. s. h. v. Lelewela Bad. w. geogr. str. 545. Snáď aj národ Modocae čiže Modacae (Μοδοκαι i Μοδακαι rkp.)v aziatskej Sarmatii sa neodlišuje od Amodokov v Európe, a len omylom je tam prenesený. Ptol. 1. III. c. 5. V. 9. Plin. H. N. 1. VI. c. 7. Modocae (v niektorých rkp. Imaduchos n. Modacas!)

[422] Heeren Ideen I. 884. Barth Deutschl. Urgesch. I. 110. Anm. 3. Multanci (Moldavci) a Turci menujú rieku Turla.

[423] Amm. Marc. XXXI. 3. § 3. Danastus. Jornand. c. 92. Porov. § 22. č. 3.

[424] Strabo VII. p. 306. podľa opravy Niebuhra v Kl. hist. Schr. I. 393. Plin. H. N. 1. IV. c. 12. § 82.

[425] O povalašení Multan (Moldavy) pozri Długosz Hist. pol. 1. IX. p. 1122. Karamzin Istor. IV. A. 292 — 294. B. 245. pozn. 389. B. Engel Gesch. d. Val. u. Mold. II. 102.

[426] Porov. o tom o všetkom mimo iného Schöninga v Schlözer Nord. Gesch. 172, 202, a Lewelela Bad. w. geograf. 437 — 440, kde sa uvádza aj hojne príkladov bludného opakovania a prenášanie týchto zemepisných mien do vzdialených krajín, ktoré by sme aj my mohli ľahko zo svojho skúmania rozmnožiť, keby tu na to bolo miesto. Tieto bludy a chyby sú také zjavne, preukazne hmatateľné, že len slepí ctitelia Ptolemaia, zbavení akejkoľvek kritiky, ich môžu zapierať.

[427] Reichard Orb. antiqu. Tab. XIII. Sarmatia.

[428] Reichard Ueber Darius Hystaspis Feldzug im Lande der Skythen v čas. Hertha B. XI. Hft. I. 1828. 8. S. 3 — 81. Porov. najmä str. 65 — 67. Hoci čo do mien Alani, Suoveni, Agathyrsi atď., celkom sa s učeným zemepiscom znášame, však predsa len čo do iných sa nám zdá, že ich príliš unáhlene a bez dokonalého vyskúmania veci preniesol zo Skýtie do európskej Sarmatie a stotožnil aj s terajšími menami ruských mien a miest. Podrobnejšie rozobranie a vyskúmanie tohto predmetu zanechávame iným.

[429] Naopak, meno Aorsi patrí nie do európskej Sarmatie, ale do Skýtie. V Ázii je domov Aorsov. Mannert Nord. d. Erd. 148. 158. 164. 271. 350.

[430] Ptolem. 1. III. c. 5. Alaunus mons. Alauni Scythae. Stavani usque ad Alaunos. Sub Ivionibus usque ad Alaunos Sturni. Inter Alaunos et Amaxobios sunt Caryones.

[431] Mnohé rkp. uvádzajú Alanorsi. Pokiaľ ide o toto meno, zdá sa mi však čítanie rkp. Fetichovho, z ktorého vydal Erasmus Ptolemaia 1533, správnejšie.

[432] Už Reichard ich umiestnil v okolí Suzdale medzi Volgou a Okou, pravda, nasledujúc mylne čítanie Susobeni, a vôbec si neuvedomujúc slovanský jazyk.

[433] Np. Cod. Rom. Camald., Paris. reg. no. 1401 et 1042, Venet. no. 388, Paris. Coislin., Vindob. Caesar. Σουοθηνοι; Venet. no. 516 Σουουηνοι. Téz. ed. Ulm. 1482, Argent. 1513 a 1520, Venet. it. Malombrae 1574, Basil. 1545 a i. Namiesto ο píše Ptolemaios niekedy β, niekedy ου, v ktorom ohľade sa rôznia aj rkp., napr. v Benátskom no. 516 sa píše Σουουηνοι, Ουιουιωνες, Ιουιωνες (n. Ουιβιωνες, ’Ιβιωνες) atď.

[434] Ed. Erasmi 1533 z rkp. Fetichovho, čo neskorší prijali.

[435] V čes. svoboda, kvočna a i. je w namiesto ł, porov. rusk. slk. sloboda, sleboda (kmeň. sleb, nem. selber, got. silba), lat. glocio, got. klaka, klôk, nem. kluke, gluke atď. V srb. človek, osoj, prisoj (odslnie, príslnie), stsrb. pod, poditi (plod, plodiť) u Dometiana 1264, ł nielen na ν je zamenené, ale aj vysunuté.

[436] To, že Σουοβηνοι znamená Slovenov, prijíma za správne aj B. Kopitar Glagolita Clozianus p. LXXVI: „Ptolemaei Σουοβηνοι sunt. Slovini, Audi rusticos non solum Carniolae et Lusatiae, sed et Poloniae.“

[437] Ten istý Ptolemaios umiestňuje v Skýtii aj hory a národ Sycbi, Syebi, Symbi — tak rozlične sa toto meno číta v rkp. Niektorí to vzťahujú na Svevov (Švabov)! Ktovie, či neväzí v tomto slove pokazené Syrbi, Surbi? Porov. s tým, čo hovorí Aethic cosmogr. ed Gronov p. 719. Fluvius Tanais nascitur de monte Hyperboreo, qua sunt Riphaei in monte Surdo fluit in paludibus Macotidis etc. O niečo nižšie, pravda, čítame Europae incipit initium sub plaga septemtrionali a fluvio Tanai, qua Riphaei montis ardua Sarmatico adversa oceano Tanaim fluvium fundunt. Ib. p. 723. O tejto veci rozhodne správnejšie vydanie ako Ptolemaia, tak Aethika.

[438] To, že sa krajiny patriace k Baltickému moru a Čudskému zálivu, Litva, Bielorus atď. niekedy, a to dávno pred Ptolemaiom, nazývali aj Skýtiou, je istá vec (porov. § 8. č. 2). Nazýval ich tak Pytheas a po ňom Timeus i i., buď prenesením mena od čiernomorských Skýtov na toto pobrežie (starí sa domnievali, že Kaspické more súvisí s Baltickým, jeho blízkym), buď jestvovaním Čudov bývajúcich v končinách tejto krajiny v Estónii atď., ktorých meno sa zdá byť totožné s menom Skýtov (§ 13. č. 8.). O neskoršom používaní mena Skýtie, o tejto strane pozri svedectvo v Jordan. Orig. slav. IV. p. 49 — 50 a i., tiež aj hore § 8. č. 10 pozn. 96. Výraz Skýtia o tejto krajine je teda starší ako výraz Sarmatia. Pritom mi prichádza na um, že Ptolemaios to meno Svoveni vykutal hádam z gréckych spisov súvekých Timaeovi, v ktorých sa Skýtiou mieni Anon. Ravenského Scythia minor (porov. § 6 č. 14. pozn. 11. 12.), t. Litva, Bielorus atď., potom ho preniesol do svojej uralskej Skýtie.

[439] Amm. Marcel 1. XXII. č. 8. XXXI. 2.

[440] Procop. De bello goth. 1. IV. c. 5. De bello Vandal 1. I. c. 2.

[441] Jorn. De reb. Goth. c. 5. 23. Porov. § 14. č. 5., § 18. č. 7.

[442] Wulfstan a Alfred sa vôbec nezmieňujú o národoch bývajúcich v stredozemí starej Sarmatie, jedine Konštantín Porfyrogenet a ešte viac nemenovaný zemepisec Bavorský, tuto medzeru medzi Jornandom a Nestorom čiastočne vyplňujú dobrými a dôležitými správami. Čo poskytujú východčania, je veľmi mladé, nepresné a málovážne.

[443] Horlivý Poliak Zorijan Dołega Chodakowski, obetujúc poslednú dobu svojho života [1813 — 1825] skúmaniu slovanských starožitností s tým cieľom a koncom, aby sa dozvedel, či bol niekedy slovanský kmeň všade a v každom ohľade jedinoobrazný, mienil nachádzať istú a neomylnú známku tejto jeho jednorodosti v takzvaných hradištiach (gorodišče). Rezultát svojho bádania v tejto veci predložil asi v tomto zmysle: Hradištia, nem. garten, mordovsky keremeti, sa rozprestierali od rieky Kamy na západ až po Labe, od severnej Dviny až do balkánskych hôr (Haemu) a do Adriatického mora a je ich takmer toľko, koľko bolo štvorcových míľ obývaných Slovanmi. Sú to nepatrné, okrúhlasté valy (okopy, šance), opatrené často uprostred kotlinou čiže okrúhlou jamou a bránou čiže vchodom zväčša obráteným k východu slnka. Tieto valy pokiaľ ešte stoja boli zaradom rovnaké, takmer bez výnimky nasypané z čiernej zeme a nachádzali sa obyčajne v tých najkrajších miestach v určitej, hoci nie vo všetkých krajinách rovnakej vzdialenosti od seba. Z národných piesní, zozbieraných medzi Dneprom a Sanom, Chodakowski odvodzoval, že tieto hradby boli niekedy zasvätené záhrady, takmer farné miesta kde, sa vykonávali sobáše a svadby, aj iné obrady pohanskych Slovanov. Objavenie Chodakowského, ako púhy mam sa usiloval vyvrátiť K. Kalajdovič, dokladajúc, že spomenuté hradištia nie sú nič iné ako obyčajné, všade sa nachádzajúce rumy a sutiny staroslovanských hradov (oppida, castella, v rímskom zmysle). Avšak najväčší znalec starožitností ruských krajín, Pet. Köppen, uznáva domnienku Chodakowského vždy za hodnú ďalšieho uvažovania a skúmania, pripomínajúc, že aj on sám videl niečo podobného týmto hradištiam v niektorých okoliach Ruska, menovite v gub. Tverskej. Podrobnejšie o tom v oddiele mravopisnom. Porov. Z. D. Chodakowski O Słowianszczyznie przed chrzescianstwem Krak. 1835 8. P. Köppen Materialy dlja istor. prosvješč. Rossii S. Pet. 1826. II. 563 — 564. K. Kalajdovič Pis’ma k A. Th. Malinovskomu M. 1823. 8. str. 48. nasl.

[444] Nestor izd. Timkovsk. M. 1824. str. 4 — 5, Sof. Vrem. izd. Strojev. I. 4 — 5. Schlözer II. 93 — 94. Müller 67 — 69.

[445] Pozri Buhle Lit. der russ. Gesch. str. 228 — 230. Schlözer a Dobrovský si počínali tak necitlivo, že všetko, čo sa im v Nestorovom letopise do ich sústavy domnienok nehodilo, hneď buď vyhlásili za bájky a legendy, buď za podvrhnuté a za neskoršie vsuvky. Obidvaja títo hyperkritici chceli mať Nestorove letopisy také, aké by ich asi oni sami boli napísali vo svojej dobe. A tak ako tento článok o sv. Ondrejovi, tak aj nasledujúci o Metodovi a mnohé iné chceli z Nestora vylúčiť, uisťujúc niekedy, že sú bájky, niekedy zase, že nie sú staršie než z 15. stor. a že keby sa našli rkp. zo 14. stor., tam že by ich vraj nebolo. Ale skutok odhalil tieto ich jalové výmysly. Lebo rkp. Trojický zo 14. stor. (bohužiaľ zhorel r. 1812) a Lavrentijevský napísaný r. 1377 obsahujú v sebe všetky ich domnelé vsuvky. A rukopis 1377 opísaný „z kníh schátraných“, čo dosvedčujú aj biele miesta, t. miesta pre nečitateľnosť originálu nedopísané. Či nie je lepšie zmýšľať takto: Nestor nebol hyperkritik Schlözer alebo Dobrovský, ale prostosrdečný kresťanský mních 11. stor., ktorý spolu s ruským ľudom veril tomu, že sv. Ondrej bol skutočne na Rusi. — Keby všetko to bolo z Nestora vyhodené, čo sa hocikomu zachce vyhlásiť za podvrhnuté a za neskoršiu vsuvku (napr. dohody Rusov s Carihradom), domnievam sa, že by napokon z celého letopisu máločo zostalo. Kačenovský, Senkovský a ich nasledovníci sú ak nie súdnejší, aspoň dôslednejší, zamietajúc celého Nestora ako balamutnú táraninu mníchov 14. či 15. stor.

[446] Nestor izd. Timkovsk. str. 2. Sof. Vrem. izd. Strojev. I. str. 2. Schlözer II. 9. Abkunft d. Slav. S. 153.

[447] Schlözer II. 21. Naproti tomu Müller S. 181. Anm. 4. (podľa Dobrovského).

[448] Rkp. čítajú nesprávne Norici, Norci a Narci n. Iljurci. Už Dobrovský uznal slovo Iljurci za správne; v Müller S. 182. Anm. 9. Naše dôkazy v tejto veci v. Abkunft d. Slawen p. 153 — 155.

[449] Nestor izd. Timkovsk. str. 3 — 4. Sof. Vrem. izd. Strojev. I. 3. Schlözer II. 66. Müller 63.

[450] Nestor izd. Timkovsk. str. 6 — 7. Sof. Vrem. I. 6. Schlözer II. 112. Müller 72.

[451] Nestor izd. Timkovsk. str. 15 — 16. Sof. Vrem. I. 17. Schlözer III. 107. Müller 89.

[452] Tu v rkp. Lavrentijovskom 1377 nie je niekoľko listov, ostatok zo Schlözerovho vydania.

[453] Nestor izd. Timkovsk. str. 17 — 18. Sof. Vrem. I. 19. Schlözer III. 225. Müller 93 — 94. Schlözer tento záver Dobrovský, ako sa už povedalo, aj celú správu o Cyrilovi a Metodovi vyhlásil za podvrhnutú!

[454] O rozličnom význame zemepisného mena Ilyrikum porov. č. 10. tohto §.

[455] O Moravách, ktoré v 8. — 9. stor. boli tri, porov. § 30. č. 3. § 42. č. 1.

[456] Nestor izd. Timkovsk. 6 — 7, 15. Sof. Vrem. I. 6. 17. Schlözer II. 112. III. 107. Müller 72. 89.

[457] Gołębiowski O dziejopisach polskich. Warsz. 1826. 8. str. 58 — 59. Na ten istý spôsob hovorí o počiatkoch Nestorovho letopisu aj Rosenkampf Obozrjenije kormčej knigi. Mosk. 1829. 8. Primječ. str. 2., 3, pokladajúc za pravdepodobné, že tento letopis bol pôvodne napísaný v Bulharsku podľa Byzantíncov, potom bol Nestorom a inými bezmennými Rusmi preplátaný a porozširovaný iba o rozličné príšivky.

[458] Evgenij Slovar’ istorič. o ross. pisateljach duch. čina II. 90 — 91.

[459] Tacitus hovorí o Nemcoch: Carmina unum apud illos memoriae et annalium genus. German. c. 2. Inde: Arminius — liberator haud dubie Germaniae — caniturque adhuc barbaras apud gentes. Graecorum annalibus ignotus. A Paul. Diac. H. L. I. 27. Alboini ita praeclarum longe lateque nomen pererebuit, ut hactenus etiam tam apud Bajoariorum gentem, quam et Saxones, sed et alios ejusdem linguae homines, ejus liberalitas et gloria, bellorum felicitas et virtus in eorum carminibus celebretur. Tieto ich výpovede potvrdzujú ako škandinávske, tak aj germánske povesti a hrdinské spevy, sčasti pochádzajúce z prastarej doby.

[460] Theophyl. 1. V. c. 2. Stritter II. 53 — 54.

[461] Theophyl. 1. VI. c. 8. Stritter II. 61. Quibus (Slavis) etiamnum ex avaricis (i. e. slavicis) cantilenis consopitis etc.

[462] Nicephorus Gregoras, grécky letopisec, vykonal 1326 posolstvo do Srbska ku kráľovi Stepanovi Dečanskému, ktoré sám napísal. Keď išli v noci lesmi Macedónie, niektorí z jeho komonstva, pozostávajúceho nielen z Grékov, ale aj zo Slovanov („erant nonnuli e nostris sermonis eorum — Slavorum Strumicensium — non plane rudes,“ ed. Par. I. 233), nevšímajúc si prítomného nebezpečenstva, pokrikovali a prenikavými spevmi zvelebovali slávu starobylých hrdinov, iba podľa povesti, nie podľa vykonaných známych skutkov („at in famulitio, quod pone sequebatur, nonnulli praesentia pericula parum metuentes, vociferabantur et tragicis cantibus celebrabant laudes veterum heroum, quorum famam solam audivimus, res autem gestas non vidimus.“ Ed. Par. I. 232.).

[463] Keď r. 1568 knieža Trapezuntské Alexius Komnenus zo Slanského prístavu pri Dubrovníku odplával so siedmimi ozbrojenými loďami a skoro na to s loďstvom aj so všetkým ílyrskym ľudom, ktorý ho sprevádzal, na mori prežalostne zahynul, pamiatka tohto neslýchaného nešťastia aj hneď bola zvečnená národom srbským. „Inter adjacentes (Ragusae) incolas usque adhuc asservatur memoria tragici casus, illumquc rustici nostri vetustis cantilenis, a nobis Illyricis popjevkinje dictis, maxima auscultantium commiseratione in dies recolunt,“ hovorí Eusebius Caboga, dubrovnícky dejepisec, zomrel 1590. Appendini Notiz. istor. crit. II. 18 — 19. Tak podobne i podnes sa v národných piesňach hlásajú a zvelebujú hrdinské deje srbských vodcov Juraja Černeho a kniežaťa Miloša. To isté platí o rozpravných čiernohorských piesňach. Neskoršie, po vyhynutí čerstvej pamiatky týchto dejov z pamäti súvekých svedkov, by, pravda, učený básnik, nie však sám národ mohol skladať o nich piesne.

[464] Nestor písal len asi 120 rokov po krste Vladimírovom, a tak sa možno domýšľať, že v tej dobe ešte staropohanské národné spevy nevyhynuli. Podľa kroník a biskupských listov bola Rus ešte v 12. — 13. stor. plná pohanských obradov a obyčajov, a mnohé ich ostatky trvajú ešte tu a tam až dodnes. Vôbec trvácnosť národných dejinných spevov za staropohanskej doby, keď ich zvláštna trieda pevcov pestovala, nemožno merať lakťom našich čias, za ktorých používanie písomnej historickosti a úplne zmenený stav ľudu pružnosť národnej pamäti náramne oslabili, áno, takmer celé to kedysi plodné a kvitnúce pole národného podania obrátili na púšť. Či môžu prostí Litvania ešte podnes, po tisícšesťsto rokoch, zažehnávať pamiatku svojich utláčateľov Gótov v piesňach, ako: Perkunas Diewaitis, Ne Muszk Zemiaytis, Bet musz Gudu, Keip szuniu rudu (§ 19. č. 6), a či môžu úbohé tatranské Slovenky teraz, po tisícich rokoch od svojho obrátenia, ešte vždy prespevovať o Lade, Vesne, Vílach, Rusalkách, Morene, Pikulíkovi, Kolede atď., pravda, Slovania v juhozápadnej Rusi, v tomto strede a takmer prvostudnici Slovanstva, za veku Vladimírovho, ba dokonca aj Nestorovho, mohli si pripomínať v piesňach meno dunajskej vlasti a svojich nepriateľov Vlachov. Ríša národných povestí je vyslobodená z tesných medzí prísneho letopočtu.

[465] Schlözer, majúc vykladať takéto povesti, bol hneď hotový, on to všetko a tomu podobne nazval buďto „Ein schiebsel“ alebo „Unsinn“. Nestor II. 122.

[466] Pretože nikde neuvádza čas týchto udalostí, v národných povestiach určite nie je letopočet, preto používa vyraz „jakože skazujut“ a pri rozprave o Kyjovi sám hovorí, že mal pred sebou dvojaké rozdielne podanie.

[467] Na doplnenie vyššie povedaného ešte treba krátko pripomenúť, že takmer všetky letopisy o Staroslovanoch, cudzie aj zahraničné, zahrňujú v sebe zreteľné stopy staroslovanských historických spevov. Z historických spevov je cenné to, čo Konštantín Porfyrogenet [ok. 949] zapísal o pritiahnutí chorvátskych plukov z Bielochorvat do Ilyrika [r. 634] pod správou piatich kniežat. bratov, medzi nimi aj Chorvat, a dvoch kňažien sestier (§ 31 č. 1. § 33 č. 1). Z týchto povestí sa vzalo všetko to, čím vyplnili Gallus a Kadłubek predsieň svojej poľskej histórie, menovite správy o Krakovi, Vande, Leškovi, Popelovi, Piastovi atď. (§ 37. č. 2. 3.). O národných dejepravných spevoch ako-tak vedel aj Kosmas, ako je zreteľné z toho, o čom sa ľahko dotýka otca Čecha (pater Bohemus), a z iných rozpráv (porov. Palacký Wurd. d. böhm. Gesch. str. 20 — 23), hoci im vo svojom letopise, ako sa zdá, úmyselne široké miesto neprial. Veľké udalosti, týkajúce sa celého národa, predovšetkým víťazstvo nad nepriateľmi vlasti, útlak znášaný od cudzincov a sťahovanie sa do vzdialených krajín, boli u Slovanov, podobne ako u iných kmeňov, hlavným predmetom týchto spevov. V tom najstaršom, nám dochovanom rozpravnom slovanskom speve, v českých Zväzkoch, písaných medzi 875 — 900, hoci ide o celkom iný predmet, avšak predsa len sa po trikrát hlása a velebí pamiatka pribudnutia českých plukov do Bojohemu [451 — 495]: „Jenže príde s pl’ky Čechovými. V sježe žirne vlasti pres tri rjeky (p. 25. 26. 96. 97), Juže (pravdu) prinesechu otci naši V sježe atď.“ (p. 120). Podľa toho možno súdiť o iných spevoch, ktorých predmetom boli bojové a vojnové výpravy. Zhodnosť staroslovanských dejinných povestí s inokmeňovými, menovite so staronemeckými, medziiným aj v tom sa nachádza, že v obidvoch sa neznámi vodcovia a náčelníci národa v jeho osudných udalostiach od vďačného potomstva označujú menom celého národa a ako otcovia sa oslavujú; tak napr u Lechov Lech č. Lešek, u Čechov Čech, u Chorvátov Chorvát, u Radimičov Radim, u Viatičov Viatko, u Kyjanov Kyj atď., ako v stnem. povestiach arciotec Švábov Suap, Vandalov Vandal, Sasicov Saxneat, Westfalcov Westerfalena, Hermionov Hermín atď. (Grimm D. Myth. Anh. str. XIX. XXVII.). Je isté, že u Staroslovanov pestovala vyššie národné básnictvo zvláštna trieda vzdelaných a učených pevcov. Až raz vystúpi na svetlo ušľachtilý vlastenec Pet. Vas. Kirjejevskij so svojou prebohatou zbierkou ruských spevov a piesní, zahrňujúcou v sebe nezaplatiteľné poklady nášho národného básnictva, potom o mnohých sem patriacich veciach, o ktorých máme teraz iba nejasné tušenie, dôvernejšie a istejšie budeme môcť súdiť.

[468] Dunaj je ešte až podnes mýtická rieka Rusínov. V ich piesňach sa často vyskytuje zmienka o krajine na Dunaji, a ak sa niekto pýta ľudu, kde by tá rieka Dunaj bola, odpovedajú, že „ďaleko, pane, preďaleko!“

[469] Dobrovský uvažoval, že Nestor primiešal Vlachov z Justina, s čím nemožno súhlasiť. Keby si bol Nestor toto tvrdenie všimol v gréckych alebo latinských spisoch, čítali by sme uňho meno Galov alebo Keltov, nie Vlachov.

[470] Niekedy sem patrí celkove povalašenie slovanských Multanov, ktoré nastalo až po Nestorovom čase. Pozri § 30. č. 2.

[471] S touto jalovou a prevrátenou myšlienkou, žeby všetci terajší severní Slovania boli vyhnaní Valachmi (Rumunmi) z podunajských krajín za Tatry až v 7. alebo 8. stor., vytasil sa najprv Thunmann (Unters. üb. nord. Völk. str. 161), potom Ossoliński (Wiad. hist. kryt. II. 501. nasl.) a od tej doby ona už mnohých, najmä veľmi písavých Nemcov (Voigt Gesch. Preuss. I. 112. nasl.), sa ako nejaká nákaza prichytila. U Rusov začal tento blud rozsievať Grammatin: Slovo o polku Igor. str. 104. nasl., hoci u nich už skôr Buhle (Lit. d. russ. Gesch. 228 — 230)a Karmazin sa proti tomu odôvodnene zasadili.

[472] Dobrovský Gesch. d. böhm. Liter. 2. A. S. 4. — V tom istom zmysle aj sám Nestor používa dvakrát toto slovo, pravé na str. 2. vyd. Timkovsk. „do zemlje Agnianski i do Vološ’ski“ a nižšie „Galičane, Voľchva (Sof. Vrem. Volosi), Rimljane“. Galičania sa tu nazývajú Hispanci a zemlja Vološská, Voľchva Galia, Gallovia, na rozdiel od Frankov a Rimljanov, ktorých obidvoch menuje.

[473] V anglosaskej kronike r. 640 str. 515 sa číta Galwalas, t. Galovia. Podľa toho by slovka Gal a Walas, Walh, boli rozdielne, hoci lepšie by bolo pokladať tieto dve posledné (walas, walh) za totožné (porov. Rumvalum Romanis, v Travellers song 138 u Kembla, a hádam aj fala v menách Vestfali Ostfali, Vietofali atď.) Nachádza sa síce aj forma Gwal, Gvealh, ale tu je g púha predsuvka. Porov. pozn. o Gwined n. Wined § 8. č. 15.

[474] Dobrovský’s Etymologicon S. 78.

[475] To isté vidíme aj u iných starých národov, nazývajúcich menom najbližšieho okolia celú krajinu za ním ležiacu. Tak Lotyši podľa niekdajších Krivičov, ich susednej vetvy Slovanov, menujú všetkých Rusov Kreevmi, a ich krajinu Kreevusemme. Tak Čuchonci menujú čudských Estonov Virromaa podľa estónskeho krajišťa tak nazvaného a i. (porov. § 6. č. 10.).

[476] V. St. Karadžić Srbski rječnik s. h. v. Toho istého Danica 1827. str. 56.

[477] Strabo 1. VII. p. 318. Justin 1. XXXII. c. 3. Ptolem 1. II. c. 16. Liv. Epit. c. 56. 65. Appian Illyr. c. 3. Vellej II. 19. Florus III. 4. Minucius Scordiscos toto vastavit Aebro (Ibar, či Hebrus — Marica?) Eutrop. 1. IV. Scordisci et Triballi. Porov. Mannert German. 496 — 499. Jordan Orig. slav. IV. 19 — 20.

[478] Farlati Illyric. sacr. IV. p. 63. Porov. § 17. č. 7.

[479] To, že slovko Vlach u Nestora znamená Galli, uznal za správne už Dobrovský v Müllerovom Nestorovi str. 183, a ešte výraznejšie vo Wien. Jahrb. d. Liter. 1827. Bd. 37. S. 13 — 14. „Unter Wlachen denn die Slawen an der Donau weichen müssten, versteht Nestor Gallier, die in Illyrien einfielen. Nestor hatte das ver sacrum der gallischen Colonien beim Justinus im Sinne?“ Avšak Dobrovský podľa svojho zvyku aj tu viní Nestora z omylu a jeho správu naprosto zamieta. Porov. tohto § č. 3. pozn. 3.

[480] Kadłubek 1. I. ep. 2., ed. 1711. II. 604, Vars. 1824. 8. I. 12. Porov. Ossolińského Vincent Kadłub. str. 32 nasl. V Krausovom vydaní čítame, isthine usque Ungariam, naproti vo Varšavskom vhodnejšie, usque Bulgariam.

[481] Boguchwali Chron. Polon. ap. Sommersberg Script. rer. Siles. T. II. p. 19. Scribitur enim in vetustissimis codicibus, quod Pannonia sit mater et origo omnium Slavonicarum nationum.

[482] Z mnohých príznakov a okolností sa možno domýšľať, že Dalimil mal staré národne povesti v rukách. K takým patrí aj používanie slov síce ináč za jeho času už neobyčajných a neznámych, napr. lech, batia, lada, naw atď. Porov. Palacký ’s Böhm. Geschichtschr. S. 112. 116.

[483] Tak podľa textu upraveného Hankom. V jednom rkp. namiesto Srbové a Ríma sa číta Slované a Rýna. Avšak Dobrovský i Hanka ono prvé podľa najstarších rkp. uznali za správne.

[484] O dôležitosti národných povestí pre históriu a o ich triezvom a súdnom používaní možno čítať závažné slová v Hall. Allg. Lit. Zeit. 1827. Jan. S. 106. ff.

[485] Tu treba čítať a porovnávať všetko to, čo je o keltských národoch podrobnejšie vyložené nižšie v § 17.

[486] Caesar B. G. VI. 24.

[487] Tacit. De mor. Germ. 28.

[488] Liv. 1. V. c. 34.

[489] Niebuhr Röm. Gesch. Berl. 1830. Bd. II. S. 574 — 583. Ukert, A. Geogr. IV. 203 — 205, ohľadom letopočtu nepodáva nič určitého, odkazujúc čitateľov na ešte nevydaný opis Itálie.

[490] Appian — in Celticis 2. — pokladá vpád Galov do 97. olympiády; Diodor Sicílsky — XIV. 113 — v čas obľahnutia mesta Rhegium Dionýziom Syrakúskym, t. nedlho pred r. 387, kým sa Rhegium poddalo; Polybius — II. 17. 18. — stavia onen pád a zaujatie Ríma (r. 382) nedlho po sebe; sám Lívius menuje — V. 17. 35. 37. — Galov onoho času gens inusitata, novi accolae, gens nova, inusitatus atque inauditus hostis atď. Aj to je dôležité, že Herodotos ešte nič o Keltoch v Noriku nevedel, hoci mu tie končiny neboli celkom neznáme (Herod. II. 33. IV. 49.).

[491] Justin. 1. XXIV. c. 4.

[492] Polybius hovorí, že okolo 300 pred Kr. žiadza vojen a sťahovania posadla galské národy ako nejaká nákaza. Polyb. 1. II. Porov. Ukert A. Geogr. IV. 189 — 190. 202.

[493] Arrian. De exp. Alex. 1. I. Strabo 1. VII. p. 302. 305. Athenaeus VI. p. 234. cf. ibi Casaubon. Porov. Ossoliński Wiadomości II. 466. Mannert’s Germania 494 — 495.

[494] Porov. Polybia 1. c.

[495] Podľa správneho zmyslu tohto podania, v ktorom žiadneho určitého letopočtu nebolo, lebo Nestor, ako sme vyššie videli, túto udalosť kladie do omnoho neskoršej doby.

[496] Toto podanie sa mohlo u Slovanov zachovať tým skôr, že im boli Kelti, posunuvší sa pomaly až za Tatry, kde ich nachádzame pod menami Ombronov, Kotinov, Anartov, Tauriskov, Bastarnov a Peucinov ešte v 2. stor. po Kr., stále pred očami, a pamäť starých bojov so znovu vedenými vojnami sa obnovovala. Od Ombronov zostalo Slovanom slovko Obor. O týchto zatatranských Keltoch širšie v § 17. č. 7 — 10.

[497] Sťahovanie panónskych národov za Tatry potvrdzuje príklad Osov, o ktorých pozri Tacit. Germ. c. 43, a porov. nižšie § 17. č. 9. Aj Agathyrsovia zo Sedmohradska boli vypudení Keltmi ďalej na sever. Porov. § 20. č. 6.

[498] „In qua Pannonia est lacus maximus, qui dicitur Pelsois“ sú slová Guidona Ravenského, ed. Gronov. p. 779. Niet teda pochybnosti, že týmto menom sa mieni Blatno.

[499] Anonym. Salisburg. ap. Kopitar Glagolita Clozianus p. LXXIII. Partem Pannoniae circa lacum Pelissa inferioris, ultra fluvium, qui dicitur Hrapa. Odtiaľ je tiež jasné, že sa myslí Blatno.

[500] Kalajdovič Joann Exarch. str. 192. Z mena Blatno vzniklo maď. Balaton, a nem. Plattensee.

[501] Pleso sa nazýva jazero na Štrbskom Hrádku v Tatrách. Staszic O Tatrách v Roczn. Tow. Warsz. 1810. T. VI. p. 139. Palkovič Český slovník s. h. v. — O ruskom plese pozri Slovník akad. ruskej (IV. 879) a i.

[502] Schlözer Gesch. v. Litt. p. 19. Toho istého Nestor III. 356. Sof. Vrem. izd. Strojev. I. 453. II. 145.

[503] Katancsich Geogr. Epigraph. II. 233. 294. 312. Toho istého Orbis ant. I. 373. Caryoph. Th. H. I. p. 26. Murat. CCCXXXII. 3.

[504] Podobne v škandinávskej povesti Knytlinga Saga meno staroslovanského besa Čr’noglav písané Tjarnaglófi. Forum. Sögur Bd. XI. S. 386.

[505] Parisus u Strabóna je snáď omylom písaný namiesto Patisus?

[506] Je známe, že v slovanských nárečiach sa nachádzajú obidve formy predložky, t. pa i po, napr. pamět, pamlsky, parohy, patoky atď., a pomyje, pometlo, popluží atď. Prvá je staršia, druhá novšia. Odtiaľ Patareni v 11. — 12. stor. v Bosne t. obyvatelia rieky Tary, a Paradantani (v rkp. Parantani) v životopise sv. Emmerama v Nemecku na rieke Radnici. Predložka pa sa nenachádza v žiadnej inej európskej reči, okrem slovanskej a litovskej.

[507] Anonym. Rav. ed. Gronov. p. 779.

[508] Napr. Lindemuslus u Einharda, Nedamuslus v list. 837, Tabomiuzl a Gotzomiuzlus v Annal. Fuld., Nezemuiscles u Dithmara, insula Chotiemuizlis v list. 993, Buistriczi (t. Bystrica) v list. 1068 atď.

[509] Dobrovský Inst. 1. slav. p. 214. Jarnik’s Etymolog. p. 229. s. v. herb. Odtiaľ slovensky hríby — Windische Bühel v Štajersku. Slovincom, ako Chorvátom a Srbom, h zastupuje namiesto stslov. ch.

[510] Porovnanie miestnych mien, najmä riek a jazier, v Panónii a za Tatrami v Slovanoch nad to je zreteľné a hodné všetkého uváženia. Tu sú ešte niektoré príklady; v Panónii rieka Arabo Tab. Peut., Araba Ann. Fuld., teraz Raba a Rabca, v Haliči Raba, pobočná r. Visly, v Pan. Dravus (Drava), v Poľsku r. Drawa a jaz. Drawsko, v Pan. r. Colapis (Kulpa), v Rusku Kolp’, Kolpinka atď.

[511] Úplnejšie uvedenie a objasnenie mien sem patriacich pozri v mojom pojednaní: Abkunft der Slawen S. 158 — 180.

[512] Plin. H. N. 1. IV. c. 12. § 80.

[513] Ammianus Marcellinus iba poddaných Sarmatov menuje Limigantes (ktoré slovo sa vykladá mylne — limitanei, hraničiari); sv. Hieronymus nazýva slobodných čiže pánov Arcaragantes.

[514] Ammian. Marcell. XVII. 12. 13. Euseb. Vit. Const. IV. 6.

[515] Abkunft d. Slav. S. 102. 111. — Či nie je meno Limigantes zložené Limi-gantes, čo by som sa, pravda, skôr nazdával, že je príbuzné menu rusínskych Lemkov (rusn. Lemki) v Sandeckom kraji v Haliči. Lewicki Ruth. Gramm. V.

[516] „Congerebantur vero nobis ex vicis (κατα κωμας) commeatus, pro frumento milium, pro vino medus, sic enim locorum incolae vocant (ο μεδος επιχωριως καλουμενος); servi quoque, qui nos comitabantur, milium secum portabant, potionem ex hordeo praebentes, quam camum (καμου) barbari appellant.“ Prisci Exc. de legat., ed. Niebuhr Bonnae 1829. 8. p. 183.

[517] Tatarsky kumys, kalmycky vraj čigan(?) Tatiščev I. 133. pozn. 44. U Batuchana, podľa Rubruquisa, či pije len veľmuž kumys. Aj Plavci logali komuz. Kar. III. B. 49. pozn. 73 porov. IV. B. 26. pozn. 45. „Černoje moloko, naše pitije, kobyljej kumuz,“ hovorí Batyj. - Iní pri slove καμος myslia na slovanský kvas.

[518] Ohľadom na rozličnosť a množstvo národov vtedy sídliacich v Uhrách je dôležité svedectvo Jornanda Get. c. 43. „Ab Daciae et Pannoniae provinciis, in quibus tunc Huni cum diversis subditis nationibus insidebant, egrediens Attila etc.“

[519] Porov. cyr. a rus. med (mel, hydromeli), srb. med (mel), kor. med (hydromeli, mel), poľ. miod (mel, hydromeli), hluž. měd (mel) atď.; rus. a srb. medovina (hydromeli), chorv. medica, čes. medovec, medovina, slk. medovka atď. Z toho je jasné, že starobylý význam slova med — medovec (hydromeli, meth) sa u Rusov, Slovincov a Poliakov ešte zachoval.

[520] Jornand. c. 49. O slovku strava porov. Abk. d. Slav. S. 131. V jednej listine r. 1090 u Grimma (Rechtsalt.) sa pripomína „genus cibi quod vulgo struva (čítaj strava) dicitur.“

[521] Sciri et Satagarii et ceteri Alanorum cum duce suo nomine Candax. Jornand. c. 50.

[522] Jornand. c. 53.

[523] Jordan. Orig. slav. IV. 175.

[524] Mannert’s Germanien S. 583.

[525] Napr. jazyk Bessov, ako zvláštny a od iných rozdielny, sa spomína vo Vita S. Theodos. ap. Pag. T. II. p. 9.

[526] Vačší počet mien sem patriacich pozri v Abk. d. Slav. S. 158 — 180.

[527] V popise miest a hradov u Prokopa sa nachádza veľké množstvo mien, čo do formy veľmi sa ponášajúcich na slovančinu, ako na -ana, -ina: Kesiana, Besiana, Titiana, Priniana, Usiana, Tuttiana, Genzana, Mariana, Veriniana, Makkuniana, Badziana, Ballesina atď., na -aza -etza, -iza, -utza (namiesto -itza): Capaza, Getmaza, Vetza, Kavetza, Klesvestita, Skapliza, Tzerzenuza, Labutza atď., na -asta, -ista, -eston: Stranvasta, Vratzista, Rabeston atď. U Bulharov a Srbov až podnes sa mená miest končia vo väčšom počte na -ani, -ec, -ica, u prvých aj na -išta namiesto -ište.

[528] O rôznom časovom rozsahu i obsahu menovaných krajín Illyris, Illyricum hovorí dôkladne Farlati v Illyric sacr. Venet. 1751. Fol. T. I. § 1.

[529] Iljurik Slovjene. Vyd. Timkovsk. str. 2. Bysť. jazyk slovjenesk ot plemeni Afetova Narci (čítaj Iljurci), ježe suť Slovjene. str. 3.

[530] Popis takýchto mien s ich vysvetlením a porovnaním s inostrannými pozri v Abk. d. Slav. S. 158 — 180.

[531] Dôkazy totožnosti slov Veneti a Venedi pozri § 8. č. 15.

[532] Adelung’s Mithridates II. 354.

[533] To, že tento výklad je nepodložený, sme dokázali vyššie (§ 8. č. 15.).

[534] Polyb. II. 17. V čase Brennovho vpádu sa strojili pomáhať Rimanom proti Galom.

[535] Viac mien sem patriacich je uvedených a vysvetlených v Abk. d. Slav. S. 158 — 180. Obšírne a dôkladne opísanie krajiny Venetie pozri v Katancsich Orb. Ant. I. 422 — 433. Toho istého Geogr. Epigraph. I. 231 — 261.

[536] Mannert’s Germanien S. 526 — 528. Surowiecki Sledz. pocz. narod. słow. str. 180 — 183.

[537] Herodot. 1. I. č. 196, 1. V. c. 9.

[538] Ukert’s Geogr. d. Griech. und Röm. IV. 14.

[539] Ukert’s Geogr. IV. 185.

[540] Pomp. Mela 1. I. c. 2.

[541] Slovutný národ Henetov býval za času Trójskej vojny v Paflagónii, ktorého vodca Pylaemenes sa pripomína u Homéra. Hom. II. II. 851. V. 576. XIII. 643. Porov. Heyne k týmto miestam, takisto aj Eustath ad. Dionys Perieg. 380. Títo Heneti po smrti svojho vodcu, ako podanie o nich rozpráva, sa vraj vysťahovali do Trácie a odtiaľ do Itálie. Strabo Geogr. V. c. 1. p. 325. XII. c. 3. XIII. p. 608. Heyne Exc. VII. ad. Virg. Aen. I. Okrem toho porov. Liv. 1. I. c. 1. Plin. 1. VI. c. 2. a i. — Porov. Abk. d. Slav. p. 184.

[542] Ukert’s A. Geogr. IV. 157. Anm. 23.

[543] Mannert’s German. S. 526. Naproti tomu W. Humboldt zapiera slovanský pôvod Vindelikov v spise; Prüf. d. Untersuch. üb. d. Urbew. Hispaniens 1821. 4. S. 105 — 106.

[544] Meno tohto mesta znie Vindobona v knih. Peuting. a v Itiner. Anton., Vindomana v Not. D. Imp. Vindomina u Jornanda, Vendebona i Vidobona u Aurel. Viet., Vindubona u Agathemera, Juliobona u Ptolemaca atď.

[545] Caes. B. G. II. 34. III. 9. Strabo IV. p. 194, 195. Dio Cass. XXXIX. 40.

[546] Caesar B. G. III. 8.

[547] Einhardi Annal. ad a. 786 ed. Pertz: In ultimis Galliae finibus Venetorum et Coriosolitarum regiones.

[548] Porov. Ukert’s A. Geogr. IV. 334 — 335. 485. 557.

[549] Strabo I. IV. p. 195. V Belgii obývali Morini s mestom Gesoriacum, ktorých Surowiecki pokladal omylom za Venedov. Porov. Ukert’s A. Geogr. IV. 376. 552.

[550] Ukert’s A. Geogr. IV. 237. 334.

[551] Dnešné meno krajiny Vendee nepochádza od týchto starých Venetov, ani od Vandalov neskoršie sa usadených v Galii, ale od súmennej riečky, pretekajúcej jej južnú časť. Až donedávna sa nazývala Dolnou Poitou (terra Pietonum).

[552] O týchto Veletoch porov. § 44. č. 5. Ostatne, treba povedať, že stará história kmeňov západnej Európy je navyše zlomkovitá a nejasná, než aby sme staré spolky galských Venetov s baltickými Vindmi mohli naprosto zapierať. Obchod s jantárom nielen po suchu, ale aj po mori už v najstarších časoch viazal slovanských Vindov s Galmi (§ 8. č. 1.). Vindskí kupci, búrkou vyvrhnutí na brehy Germánie a tu zajatí [58 pred Kr.], najpravdepodobnejšie smerovali do Gálie (§ 8. č. 3.). Či je pravdivá moja domnienka, že títo Letovia, Litovia (zvláštna trieda ľudu, uprostred medzi slobodnými a sluhmi, o ktorých podrobne hovorí J. Grimm D. Rechtsalt str. 305 — 310) pôvodne vznikli z podrobených Litvanov čiže Lotvakov (Letuvis, Latvis) usadených za Rýnom v západnej Gálii, kde ich Ammianus Marcell. (XX. 8.), Zosimus (II. 54.) a Jornandes (c. 36. Litiani) pripomínajú ako zvláštny národ (porov. § 19. č. 6.), by sa mohlo pokladať za nie bezdôvodné, že objavenie sa týchto Letov v Gálii súvisí s jestvovaním Venetov v nej. Tu aj to možno prípadne uviesť, čo Tacitus poznamenal o príbuznosti jazyka litovského s britanským (Venetov v Británii), Germ. c. 45. Sú to domnienky a pravdepodobnosti, na ktorých síce na ten čas rozhodne a s istotou nemožno nič stanoviť, ktoré však pozorný skúmateľ tohto predmetu by mal mať stále pred očami.

[553] Schlözer’s Nestor. II. 77. Buhle Liter. d. russ. Gesch. str. 225.

[554] Herodot 1. V. c. 9. Čo potom nasleduje: Σιγυννας — δορατα je neskorší prípisok. — Meno Sigynnov spája Ritter — Asien Bd. II. S. 660 — s menom hindostanských Činganov, ktorí sami seba nazývali Sinti, vraj najstarších zberateľov zlatých zrniek v poriečí dolného Indu. Pokiaľ ide o národnosť Sigynnov, poznámky podané Herodotom na jej určenie, pravda, sotva postačujú.

[555] Ukert sa domnieva, že Sigynni vyplňovali priestranstvo nad Isterom, počnúc od italských Venetov až k Neurom a Agathyrsom. A. Geogr. IV. 18.

[556] Avšak Herodotos vyslovene hovorí o koňoch neobyčajne malej postavy a chlpatých, akí sa skutočne nachádzajú tu i tam až podnes, a vôbec netreba myslieť na psov. A preto Katancsich sa domnieval — Comment. in Plin. Pannon. p. 87 — že Mannert tu iba zo žartu urobil z koňov psov, ja sa domnievam, že sa lepšie vyznal v klasikoch ako v koňoch.

[557] Mannert’s Germanien S. 499 — 501.

[558] Surowiecki Sledz. pocz. narod. słow. str. 178 — 133. Porov. Abk. d. Slav. S. 47 — 49.

[559] Surowiecki tu menuje aj belgických Venetov, ktorých nebolo, lebo Strabón iba nedorozumením tak menoval armorských, ako sa už vyššie spomenulo.

[560] Surowiecki — str. 183 — to potvrdzuje porovnaním slovanských slov s latinskými, gréckymi a keltskými pričom si však treba vždy uvedomiť, že jednak mnoho z nich môžu byť pripísané kmeňovej príbuznosti jazykov, jednak tiež že Slovania i neskôr prebývali spolu s Keltmi v okolí Tatier, a takto mohla mať medzi nimi miesto vzájomná výmena slov.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.