Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti I


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov

Článok V. Zhrnutie a záverečné úvahy

§ 23. Súhrn správ a všeobecné úvahy

1. Na rozhraní prvej a druhej časti, po dokončení práce nad mieru krušnej a ducha unavujúcej, nech je nám dovolené trocha sa pozastaviť a poohliadnuť naspäť na nami zmerané pole, aby sme si lepšie uvedomili a na budúcu potrebu lepšie do pamäti vtisli sumu na tejto ceste vydobytých rezultátov. Stanoviac v prípravnom pojednaní miesto Slovanov v rade ľudských plemien a kmeňov (§ 5.), presvedčiac sa, že počiatky histórie slovanských národov nemožno hľadať nikde inde, len v Európe, v susedstve a skoro v strede ich najpríbuznejších kmeňov, Trákov, Keltov, Germánov a Litvanov (§ 6.), a získajúc o tom dokonalú istotu, že predkovia neskorších Slovanov boli ostatným európskym kmeňom od pradávnej doby známi jednak pod cudzozemským menom Vindov, jednak pod domácim Srbov a i. (§ 7.), pristúpili sme k podrobnému rozoberaniu starých svedectiev o Venedoch, Srboch a Slovanoch, starajúc sa týmto spôsobom vydobyť isté a pravdivé rezultáty na určenie starobylých sídel Slovanov v Európe a na vysvetlenie ich prvotných dejín. Hlavné výsledky nášho bádania vykonaného v tejto veci sú asi tieto: Starí Gréci dostali obchodnou cestou, buďto od Feničanov a Kartágincov, alebo od svojich osadníkov na Ponte a v Massillii, akési temné správy o rieke Eridane [750 — 520 pred Kr.], tečúcej do severozápadného mora, o priľahlej jantároplodnej krajine a v nej bývajúcich Venedoch. Táto znalosť, sama osebe matná a nedostatočná, sa zmenou okolností a pretrhnutím starých národných zväzkov [494 — 360] celkom zatemnila: meno Vendov bolo mylne obrátené na adriatických Venetov, meno rieky Eridanu na Padus a Rhodanus (§ 8. č. 1.). Skúmavý cestovateľ Herodotos objavil Grékom krajiny ležiace od Pontu na sever i západ; zdržiavajúc sa v Olbii u gréckych osadníkov zozbieral dôležité správy o Budínoch, Neuroch a Borystheneitoch čiže nesprávne tak nazvaných Skýtoch roľníkoch a oráčoch, poddaných pôvodných Skýtov, a tieto tri menované národy sú podľa položenia, mravov a ich pozdejšieho zotrvávania v tých krajinách nami uznané za vetvy Vindov čiže Slovanov. Z Herodotovho rozprávania je zrejmé, že Neuri a Budíni už 550 — 513 zaujímali tie isté sídla, v ktorých sa nachádzali i neskôr, v čase podruhovania dejepisca na Ponte. U pontských Grékov pretrvávali neisté a snáď i celkom nepravdivé povesti, že perzský kráľ Dareios bol vo svojom ťažení proti Skýtom [513] prenikol až do zeme Neurov a Budínov (§ 10. č. 3 — 6. § 13. č. 2 — 4.). Vnútorné predtatranské krajiny, čiže neskoršie panónske, Podunajsko a Potisie, zostali ako Herodotovi, tak aj ostatným Grékom temer naprosto neznáme: až z neskorších svedectiev a mnohých výrazných náznakov sa s istotou dozvedáme, že mohutní Kelti, ktorí sa začali šíriť od západu na východ, a už na konci 4. stor. osídlili neskoršiu Bohémiu, medzi 350 — 336 vojensky vtrhli tiež do Ilyrika a Panónie, a vedúc tu s pôvodnými obyvateľmi vendského kmeňa dlhoročné krvavé boje, ich sčasti vyplienili, sčasti donútili cúvnuť za Tatry k ich súplemenníkom. V každom prípade v južných úbočinách Tatier zostali isté zvyšky Slovanstva. Rozšírenie sa Keltov z jednej strany až za Odru a západné Tatry, z inej strany cez celé Uhry až po Dnester [216], zovrelo hranice Slovanstva na západ i na juh nepreraziteľnou hradbou (§ 11. č. 7 — 10. § 17. č. 4 — 11.). Temer v tom istom čase dobrodružní Góti a iní Nemci, vystúpiac zo Škandinávie, Dánska a severnej Germánie, odňali Venedom jantároplodné brehy, vypudili Slovanov z baltického pomoria a Nadvislia hlbšie do vnútornej krajiny, a podmanili si blízky, slabý kmeň Litvanov (§ 18. č. 3. 7. § 19. č. 3 — 4. porov. § 8. č. 1.). Slovania, z tejto strany úzko zovrení mohutnými kmeňmi, sa tým voľnejšie rozširovali na sever i východ, posúvajúc pred sebou stále ďalej do neznámych severných končín slabé, rozdrobené vetvy Čudov. Ich meno na Visle a baltickom pomorí však celkom nevyhaslo: podľa Timaea sa táto krajina nazývala Bannoma, t. zem Vendov, a slovanské meno nadvislianskej krajiny Luhy sa stále držalo až do 2. stor. po Kr. (§ 8. č. 2. § 18. č. 4.). Potom o týchto krajinách dejepis dlho mlčí: až okolo r. 58 pred Kr. čítame, že vindskí kupci, ktorí sa plavili na mori, boli vyvrhnutí na breh Germánie, tu zajatí a potom poslaní ako dar batavského kráľa rímskemu prokonzulovi Galie, Metellovi Celerovi (§ 8. č. 3.). Po rozpadnutí sa mohutnej ríše Skýtov na Done sa bojovní Sarmati, kmeň príbuzný médsko-perzskému, posunuli na západ, a na Dnepri susedili so Slovanmi a na hornej Volge s Čudmi; z inej strany škandinávski dobrodruhovia už v tej dobe zachádzali až k Sarmatom, miešali sa s nimi a preberali od nich mnohé nábožné obrady [100 — 1]. Jednotlivé sarmatské národy vnikli aj hlbšie do pravlasti Slovanov, takže nerozvážni zemepisci nasledujúceho veku po nich pomenovali celý zatatranský sever Sarmatiou (§ 8. č. 11. § 16. č. 10. § 18. č. 9.). V tom istom čase rímski mocnári Iulius Caesar a jeho nástupca Augustus, starostliví o zdokonalenie zemepisu, začali skrze učených a skúsených mužov starostlivejšie skúmať i zatatranské zeme [50 pred Kr. — 2 po Kr.]. Pamiatka toho sa zachovala v pozdejšom nejasnom podaní, v ktorom sa výslovne spomína i meno Venedov (§ 8. č. 12.). Spisy Plínia a Ptolemaia sú dôkazom toho, že Rimania a popri nich Gréci tej doby nadobudli istejšie a podrobnejšie správy o národoch v tejto tak nazývanej Sarmatii, v ktorých sa nám vyskytujú vedľa mena Venedov prvý raz i domáce mená Srbi, Slovania, Poľania, Veleti, Peňania, Chorváti, Kreviči, Severania atď. Táto znalosť bola neskôr skrze kupcov, vyslancov [za Neróna r. 54 al. 55] a vyzvedačov, zvlášť po opanovaní Dácie [106], náramne rozhojnená. Prokopius hovorí, že starožitnosť pomenúvala predkov neskorších Slovanov a Antov Srbmi (Spormi). Grékom a Rimanom boli teda dobre známi (§ 7. č. 15 — 18. § 9. č. 3.). Plínius [79] medzi národmi sídliacimi od Baltického mora k Visle spomína Venedov v susedstve Sarmatov, Scirov a Hirrov, a medzi obyvateľmi nadmaeotskej krajiny, blízko východnej okľuky Volgy, usadzuje Serbov, no nevedno, či omylom či podľa pravdy (§ 8. č. 4. § 9. č. 2.). Znamenitý Tacitus [100] líči povahu a mravy Venedov, sídliacich podľa jeho označenia uprostred medzi Germánmi, Peucinmi, Sarmatmi a Finnmi, síce krátkymi, ale ráznymi slovami, hoci sám z ohľadu ich príbuznosti s Germánmi a Sarmatmi väzil v neistote(§ 8. č. 5.). Opanovanie Dácie za Trajána [106] otvorilo Rimanom bránu do zeme Vindov, a niet pochýb, že ich pluky zabiehali niekedy i do krajiny ležiacej medzi horným Dnestrom a Dneprom (§ 22. č. 7.). Medzitým krvavé, dlhotrvajúce boje podmanivých Rimanov s mohutnými Nemcami hodili pochodeň všenárodnej vzbury do vnútornej Germánie, ktorej plameň sa v krátkom čase rozmohol od brehu Labe a Odry až k hornému Donu a Volge. Markomanská vojna [166] vyvábila Nemcov a ostatky Keltov z ich nadodrianskych stanovíšť. Je pravdepodobné, že v tom istom čase sa čudské kmene v Pouralí a na Volge i Done, predkovia Spalov, Hunov, Sebrov, Avarov, Bulharov, Kozarov a i., začali pohybovať bližšie k západu. Z obidvoch strán zovretí Slovania, Rimanmi podľa domácich zvykov nazývaní len severnými cudzojazyčníkmi (superiores Barbari u Iulia Capitolina, pozri § 18. č. 4.), sa obrátili na západ, kde im Nemci, pomaly odchádzajúci na výboje proti Rimanom, začali mimovoľne uvoľňovať priestory. Góti sa posunuli od jantárových brehov hlbšie k Visle: ich miesta zaujali Venedi a Veleti (Viltovia) už r. 175 — 182. Prevaha Nemcov medzi Odrou a Vislou sa začala rušiť a upadať (§ 8. č. 6. § 18. č. 4. — 8. 9. porov. § 25. č. 2.). V počiatočnej dobe tohto veľkého tríbenia a tlačenia zatatranských národov spísal Ptolemaios svoj povestný zemepis, túto obdivuhodnú obilnicu starých i nových, dobrých i zlých správ a zápiskov. Vo svojej ľubovoľne vykreslenej a nevhodne tak pomenovanej Sarmatii a Skýtii určuje, pravdaže nad mieru nejasne, sídla ako Venedov, Slovanov a Srbov, taktiež i mnohých iných menších slovanských národíkov (§ 8. č. 6. § 9. č. 2. § 10. č. 7 — 12.). Už na konci 2. stor. sa začalo lopotné, náramné a veľké sťahovanie nemeckých národov, Gótov, Vandalov, Burov, Burgundov, Gepidov, Scirov, Herulov, Turcilingov a i. z oblasti Odry a baltického pomoria do Dácie, na Čiernomorie, do Uhier, k Rýnu, k hornému Dunaju atď., trvajúce až do konca 4. stor. V rovnakom čase nastúpilo tiché, pozvoľné usádzanie sa Slovanov v ich uprázdnených a spustnutých sídlach (§ 18. č. 4 — 8. 9. porov. § 25. č. 2.). Oddiel Slovanov, sídliaci vo východných Tatrách pod menom Karpov (Carpicolae, Chrvati), miešajúc sa s Nemcami a keltskými Bastarnmi, viedol niekoľko bitiek s Rimanmi [192 — 306] (§ 10. č. 10.). Aj iní Slovania, ktorí boli zachvátení do víru ľútych vojen Nemcov proti Rimanom, vystupovali, hoci veľmi zriedka, na všeobecnom bojisku, v spoločenstve s Pruthingami (Phrugundionmi, t. Prusmi), Galindmi (Goljadmi), Finnmi (Čudmi) a i. Caesar Volusianus, Gallov syn, na pamätných minciach o sebe vystatovačne hlásal [253], že je víťazom nad Vandalmi, Finnmi, Galindmi a Venedmi (§ 8. č. 9.). Šťastím prebujnené a po vojne dychtiace germánske národy uvalili nové pohromy na pokojných Slovanov, zaoberajúcich sa roľníctvom, hospodárstvom, remeslami a obchodom. Ermanarik, bojovný panovník čiernomorských Gótov, viedol v zatatranských krajinách dlhé a krvavé vojny s Venedmi [332 — 350]. Jornandes, úlisný pochlebovač Gótov, hovoriac podľa svojej obyčaje nadnesene, o ňom hlása, že sa všetci Slovania vtedy mimovoľne poddali jeho panstvu; čo po pravde neobstojí, hoci možno pripustiť, že ich značná časť sa mu pokorila (§ 8. č. 13. § 15. č. 5.). Pýchu Gótov skoro nato skrotili Huni. Títo vyrojenci uralských Čudov, ktorí prešli cez Volgu a Don [375], a porazili Alanov i Gótov, oslobodili, ako sa zdá, Slovanov od jedných i druhých, vstúpiac s nimi v mierové zväzky, držiac nad nimi ruku ako vrchní páni a ochrancovia väčšej časti ich zemí. Navzdory týmto zväzkom sa opovážil zradný kráľ Gótov Winithar vpadnúť do zeme Antov, kde po tuhom boji zajal ich kráľa Boža (Booz) i so synmi a sedemdesiatimi veľmožmi, a vraj na výstrahu iným ich rozkázal všetkých povešať [384]; pre tento zločin a beštiálnu ukrutnosť ho panovník Hunov prísne potrestal (§ 8. č. 13. § 15. č. 5). Po skrotení a oslabení germánskych národov v tejto krajine, pri mierových zväzkoch pokojných a pracovitých Slovanov s Hunmi, siahali ich sídla, z jednej strany ohraničené Tatrami, z druhej už blízko k Pontu a Dunaju. Aspoň v Peutingerových knihách, zostavených podľa starých prameňov s novými opravami a prídavkami za Theodosia Mladšieho [423], sú sídla Slovanov prvý raz označené za Tatrami (alpes Bastarnicae) slovami Venadi Sarmatae, a druhý raz na Čiernomorí, medzi riekami Dunajom a Agalingus, slovom Venedi (§ 8. č. 8.). Avšak v dobe Attilovho panovníctva, hoci Slovania nebojovali v radoch jeho plukov, iste sa už ich rodiny nachádzali v Uhrách (Satagovia a i.), možno že nedávno predtým prišlé od severu, možno však, ba dokonca pravdepodobne, od prastarej doby tam zachované, vydobývajúce v tejto žírnej krajine z lona zeme svojimi neúnavnými rukami živnosť sebe aj iným národom. Zaostalí, pritom však opatrní a ľudskí Huni prijímali od vzdelanejších Slovanov jemnejšie mravy a mnohé obrady i výrazy; Slovanov pre ich spolky s Hunmi cudzinci dlho potom nazývali ich menom (§ 11. č. 10 § 15. č. 5.). Do neznámej, snáď už predhunskej, ale pravdepodobnejšie pozdejšej doby spadá ťaženie Longobardov z Germánie cez zeme Antov a Venedov (Anthaib a Banthaib) k Donu, do krajiny Bulharov, ktorého pamiatka z národných povestí sa zachovala u Pavla Diakona (§ 8. č. 10. § 18. č. 6.). Rozvrátením ríše Hunov a Rimanov, ktoré sa udialo nedlho po sebe [469; 476], sa končí prvá zahmlená a neistá doba staroslovanskej histórie. Slovania, majúc uvoľnenú cesta na juh i západ, pri rastúcej ľudnatosti doma a neprestajnom nátlaku čudsko-tureckých kmeňov, vyrojujúcich sa čas po čase od veľkého Uralského pohoria, húfne vystupujú zo svojich starobylých sídel a šíria sa na juh i západ, k Dunaju i Labe. Svetlo histórie začína svojimi lúčmi jasnejšie a hojnejšie ožiarovať ich dejiny.

2. Toto je kratučký obsah a suma hlavných svedectiev starobylosti, zaoberajúcich sa bezprostredne predkami Slovanov. Tieto svedectvá sú, pravda, čo do počtu nehojné, avšak svojou presnosťou a výdatnosťou postačujú na to, aby sme mohli na ich základe navrhnúť verný a dosť úplný obraz slovanských starožitností, pripojac k nim výsledky vydobyté z prehľadu histórie iných starobylých kmeňov, a majúc na zreteli prirodzený beh ľudských vecí. Podľa toho sme hodnotnými príčinami a dôvodmi donútení prijímať za správne, že slovanský kmeň je v Európe rovnako taký starý ako jemu príbuzné kmene litovský, nemecký, keltský, latinský a trácky, že jeho sídla sa v najstaršej dobe rozprestierali od Adriatického mora až k Baltickému, od pobrežia Odry až k prameňom Dnepra a Donu, a že svojou ľudnatosťou sa už vtedy vyrovnal najľudnatejším európskym kmeňom, alebo ich aj prevyšoval. Domnienka niektorých, žeby Slovania boli vtrhli do Európy až v čase veľkého sťahovania uralských národov alebo o niečo skôr, sa nám už teraz stavia pred oči v správnom svetle, t. v celej svojej ničomnosti a nezmyselnosti. Také veľké kmene, akým vidíme byť na konci tejto časti a na počiatku nasledujúcej aj kmeň slovanský, nikdy neprichádzajú odinakiaľ naraz, ale vyrastajú na mieste. Tisícročie pokojného prebývania v stálych sídlach je potrebné na to, aby niektorý národ dosiahol takú rozšírenosť a ľudnatosť, v akej sa pred nami na sklonku tohto veku objavuje kmeň slovanský. Veľké a ľudnaté kmene vysielajú svoju čeľaď, nadbytok svojej ľudnatosti, ako nejaké roje do cudzích krajín: samo však otcovské plemeno zo zdedenej, svojím potom oplodnenej zeme sa ani dobrovoľne, ani nevdojak inam nesťahuje, v nej rastie, v nej dozrieva, v nej tiež aj umiera. Jednotlivé vetvy sa buďto samy odštiepujú, buďto bývajú násilne odtrhnuté a inam posúvané; hlavný kmeň ostáva nepohnutý tam, kde sa v priebehu tisícročia vkorenil hlboko do zeme, oddajúc sa tu svojmu osudu. Kelti, Germáni a potom i Slovania vysielali mnohopočetné zástupy, národy, rodiny, buďto na podmanenie, buďto na zaľudnenie cudzích krajín; sám kmeň keltský, nemecký a slovanský sa zo svojej pôvodnej vlasti, v ktorej bol vzrástol, v známej historickej dobe nikdy celkom a takpovediac so svojimi koreňmi inam nevysťahoval. Slovania sú teda praobyvatelia Európy rovnakou mierou so svojimi príbuznými kmeňmi, Litvanmi, Nemcami, Keltmi, Latínmi a Grékmi, od nepamätných čias majetníci tých vlastí, v ktorých ich vidíme sídliť v pozdejšej historickej dobe. Toto nájdenie Slovanstva v Slovanstve, čiže vyskúmanie pravého pôvodu nášho kmeňa, spojené so starostlivým skúmaním pôvodu a pradejín ostatných, s týmto naším susediacich kmeňov, zamedzí v budúcnosti, ako pevne dúfame, cestu akémukoľvek slepému a všetečnému spájaniu Staroslovanov so Skýtmi, Sarmatmi, Hunmi, Avarmi a inými cudzoplemenníkmi, ktorým bol náš doterajší dejepis domácimi i cudzincami tak ohavne nakazený a obrátený na smradľavé bahnisko hrubých táranín. Svetlo, ktoré staroslovanská história nadobúda z prehľadu pradejín a pôvodných sídel cudzích kmeňov, je v nejednom ohľade rovnakej ceny a výnosnosti s tým, ktoré na ňu vylievajú bezprostredné svedectvá starých o našich predkoch. Z prehľadu cudzích kmeňov (§ 12. — 21.) sme získali isté a úplné presvedčenie, že hoci národy rozmanitých plemien a kmeňov, od západu Kelti a Nemci, od východu Skýti a Sarmati, robili v rozličných časoch do vlasti Slovanov nepriateľské vpády, ba dokonca sa občas usádzali v ich končinách a po mnohé storočia v nich podruhujúc utláčali Slovanov, predsa len však, vyjmúc oslabenia Staroslovanov v Podunajsku Keltmi a medzi Odrou a Vislou Nemcami, ostatná staroslovanská vlasť, od Odry až za Dneper, od Tatier až k Iľmenskému jazeru, nebola nikdy úplne a stále zaujatá iným ako slovanským kmeňom. Staré pamiatky Grékov a Rimanov vždy spomínajú v týchto krajinách veľký kmeň Venedov čiže Srbov, hoci o jeho vnútornom stave a položení z prirodzených príčin vedia máločo povedať. Akože by teda bolo možné, aby Slovania na konci tohto obdobia zrazu vystúpili v spomenutých zemiach v takom veľkom počte a sile, keby ich v nich predtým boli celkom potlačili a vyhubili iné kmene? Ich drancovatelia, ktorí prichádzali s hlukom odtiaľ i stamadiaľ, sa cez ich zeme prehnali ako kobylky, a zmizli po svojom krátkom jestvovaní ako mračienka, zatiaľ čo Slovania v tichosti a v svojej utiahnutosti, obrábajúc svoje role a polia, vzrástli na národy v počte nespočítateľné a v sile nepremožiteľné. Týmto spôsobom uznajúc podľa toho, čo sme napovedali, Slovanov za prvoobyvateľov svojich európskych vlastí, t. za kmeň v nich rovnako starý, ako sú Trákovia v Trácii, Heléni v Grécku, Latíni v Itálii, Kelti v Galii a Nemci v Germánii i Škandinávii, tu úmyselne nezačíname nijaké ďalšie rozjímanie o ich odštiepení sa od veľkého indoeurópskeho plemena, o ich príchode z Ázie do Európy, o ich rozhostení sa v krajinách pred i za Tatrami atď., pretože to leží ďaleko za hranicami pravdivej histórie, a každé akékoľvek vtipné rozumovanie o tom neúchylne vedie buď k bludom a scestnostiam, buďto k púhym neplodným výmyslom.[1490] Na úsvite severoeurópskej histórie, keď prvé plamienky jej bledého svetla začínajú temne ožiarovať pred- i zatatranské krajiny, už nachádzame vetvy Slovanov rozložené pod menom Venedov v týchto krajinách od Adriatického mora až k Baltickému, od Odry až za Dneper. Vpádom bojovných Keltov do Panónie a Ilyrika a ich usadením sa v týchto zemiach boli južné vetvy, snáď nehojné, možno už aj zostarnuté a zoslabnuté, včasne, t. už v 4. stor. pred Kr., stenčené a vyhladené (§ 11. č. 7 — 10. § 17. č. 11.). Je pravdepodobné, že adriatickí Veneti boli tiež jedno v neznámej dobe od kmeňa odtrhnuté a celkom odnárodnené odvetvie Slovanov (§ 11. č. 13.). Vyhynutím Staroslovanov v Podunajsku sa končí polovica temnej, neistej doby Staroslovanstva: ich história je odvtedy až do 5. stor. po Kr. obmedzená na zatatranské krajiny. Zvyšky Slovanov pred Tatrami sa tratia v zmesi iných kmeňov a národov, a z ich ďalšieho sledovania už nevyplýva nijaký vecný úžitok. O niečo skôr, ako aj ešte pozdejšie, ustupovali Slovania zovrení v Bojohéme keltskými Bójmi a na baltickom pomorí nemeckými Gótmi i Vandalmi na východ a západ, kde im čudské národy stavali do cesty slabšie prekážky. Západné hranice Slovanstva v tejto dobe naskrze nemožno presne a navlas určiť; národy a čeľade troch rozdielnych kmeňov, keltského, nemeckého a slovanského, sa delili o zeme ležiace od Krkonôš až k Visle, a nie je nepravdepodobné, že už v tejto prastarej dobe, a snáď i pred príchodom Keltov, zasahovali slovanské národy do terajších Čiech. Na východe a severe taktiež nemožno presne určiť hranicu Slovanstva v Herodotovej dobe; jednako sa však nazdávam, že už vtedy vybiehala až za Dneper, a v nasledujúcich storočiach bola rozšírená až k Iľmenskému jazeru, k hornej Volge a k prameňom Donu. Za preukaznú vec pokladám aspoň to, že v 1. — 4. stor. po Kr. sa hranice Slovanstva tiahli o niečo ďalej na sever, než podľa Nestora v čase príchodu Variagov do Slován, čiže v polovici 9. stor., pretože z týchto najsevernejších krajín vystúpili nespočítané zástupy Slovanstva, hrnúce sa na konci 5. stor. a v priebehu 6. stor. k hraniciam rímskeho cisárstva a k dolnému Dunaju (porov. § 25. § 30. č. 7.). Od juhu na sever sú medze Slovanstva určitejšie vytýčené Tatrami a Baltickým morom, vyjmúc to neveľké priestranstvo, ktoré spoločne s nimi a v ich susedstve zaujímali nehojní Litvania, príbuzní Slovanov. V tomto stanovení hraníc Slovanstva nám treba i neskôr hľadať úplnejšie objasnenie ich histórie, a niet pochýb, že v priebehu doby, pri rozšírenejšej znalosti žriedel, lepšom výklade jednotlivých svedectiev a dokonalejšom vyložení histórie pobočných kmeňov, budú i naše starožitnosti v nejednom ohľade privedené k vyššiemu stupňu istoty a plnosti, než sa to mohlo stať teraz v nami započatom diele. Tu je to nesmierne pole, ešte z veľkej časti ležiace ladom, čakajúce na ruky usilovného opatrovateľa. Všetka opačne obrátená práca, vynaložená na skúmanie Slovanstva v iných krajinách a dávnejších časoch, pri Noemovom korábe, v Indii, Paflagónii, Trácii, Galii, v Skýtii pred i za Imavom atď., zostane večne márna a bezplodná. Pre ľudský rozum je síce prirodzené, že dosiahnuc vrchol svojich žiadostí, ponáhľa sa k iným vyšším túžbam; možno teda očakávať, že nejedni skúmatelia sa nadlho neuspokoja s týmto naším vymedzením Slovanstva čo do času i priestranstva, a hnaní svojou neukojenou túžbou vždy ďalej a ďalej, budú vyhľadávať Slovanov i tam, kde nikdy neboli. Avšak triezvy bádateľ, oceňujúci bez vzplanutia svoje sily a povinnosti, sa musí obracať k plodným náukám, a nezháňať sa po nemožnostiach.

3. Povrchný a zbežný prehľad správ o Staroslovanoch, ktorý sme vyložili v predchádzajúcich článkoch, a to zvlášť v druhom, musí každého i menej prísneho a prieberčivého bádateľa presvedčiť o tom, že sa naša história a starožitnosti nápadne odlišujú od histórie a starožitností iných európskych kmeňov, menovite Trákov, Grékov, Latínov, Keltov a Germánov, že je omnoho chudobnejšia, že sa v nej rozpráva a hlása omnoho menej ako v tých druhých o slávnych činoch našich predkov, o ich bojoch s cudzími kmeňmi, vpádoch do blízkych i ďalekých zemí, o lúpení, ničení a plienení miest a národov atď. Je to pravda, ktorú nemôžeme zapierať, avšak pokladáme za nesprávne a nespravodlivé využívať to ako zámienku a dôvod maľovať povahu našich predkov na čierno, ako to robia mnohí, zvlášť zahraniční spisovatelia. Nedostatok správ o dejoch starých Slovanov má svoje príčiny jednak v mravnej povahe, jednak v zemepisnom položení národov slovanského kmeňa, a obidvoma sa dá dostatočne vysvetliť bez ujmy cti a slávy našich predkov. Starí Slovania, ak dobre rozumieme ich dejinám, boli ľudia krotkí, ktorí mali radi pokoj, orbu, remeslá a kupecký obchod, a viedli vždy radšej obranný než podmaňujúci život, sa u cudzozemských historikov, menovite gréckych a rímskych, sledujúcich obvykle len hluk vojen, a málo si všímajúcich tichú veľkosť národov, preslávili pravdaže omnoho menej, než iné lúpežnícke svetoborné národy, než ich susedia a plienitelia Skýti, Sarmati a i. Je to odveká chyba histórie, že podľa zvyku nevzdelanej zberby vždy radšej obracia svoj zreteľ k vonkajším, hlučným, krvavým, na zmysly veľmi dorážajúcim činom, než k bohumilým úkazom vnútorného života národov, že vždy hojnejšie rozpráva o krutých bojoch, násilných podmaniteľoch a potlačiteľoch, plieniteľoch a škodcoch, než o pokojných zamestnaniach, domácich ctnostiach, obrábateľoch rolí a polí, milovníkoch tichých umení a remesiel, obchodu a kupectva, učiteľoch ľudu, rozširovateľoch náuk, že nám vždy ochotnejšie maľuje čiernu, ľudskou krvou hojne premáčanú a preto dôraznejšiu stranu národného života, než tú jednotvárnejšiu bielu. Starí Slovania, ktorí neboli výbojným a podmaniteľským národom, a s okolitými, zvlášť južnými národmi bojovali omnoho menej, než ich susedia Kelti, Germáni a Sarmati, sa nemohli stať v takej miere ako oni predmetom pozornosti a starostlivosti gréckych a rímskych historikov, hoci aj boli obidvom nielen podľa mena, ale i podľa svojich sídel a pováh dobre známi. V pozdejšej dobe, keď Slovania z času na čas, sčasti povzbudení príkladom Hunov, Avarov a Bulharov, sčasti donútení krivdami, ktoré na nich páchali neznášanliví susedia, začali viesť krvavé boje s byzantskými Grékmi na Dunaji a s Nemcami na Labe, aj cudzozemskí dejepisci dokázali o nich omnoho viac rozprávať. Avšak i pri svojej náklonnosti k pokojnému životu a pokojným zamestnaniam neboli starí Slovania celkom nespôsobilí na vojenské umenie, a netreba sa domnievať, že v ich vlasti nikdy nebývali boje, a že každému plieniteľovi nastavovali svoje krky k porobe a jarmu bez odporu. Keď to bolo potrebné, vedeli Slovania zaobchádzať so zbraňami tak dobre a udatne, ako ich hociktorí najskúsenejší nepriatelia: rozdiel medzi nimi a nepriateľmi bol jedine v tom, že u nich vojna nebola remeslom na každodenné živobytie, ako u Sarmatov, Gótov, Vandalov a i., že zbraň nosili na obranu, a nie na výboj. Ak lúpežné skupiny Skýtov, Sarmatov, Germánov, Hunov, Avarov a i., hoci počtom neveľké, avšak v boji skúsené a nebažiace po ničom inom, než po boji a lupe, našli prostriedky podmaniť si niekedy jedny alebo druhé slovanské národy, zamestnané mierovými úlohami, orbou, remeslami, obchodom, rozkúskované na nespočetné drobné obce bez trvalých zväzkov a jedinej vlády, slabšie sa starajúce o hájenie hraníc, príliš ľahkoverné a nepodozrievajúce cudzincov. Nemeškali iste ani títo, spamätajúc sa v svojom trápení, zobrať dohromady svoje ostatné sily, využiť prvú príležitosť a vyhnať nezvaných hostí, svojich násilníckych lupičov, ako darmožravých trúdov von cez hranice svojej plodonosnej vlasti. Je isté, že do pravlasti Slovanov sa votreli niektoré pokolenia Sarmatov, Keltov, Germánov a neskoršie uralských Čudov (Huni, Avari, Kozari), a jednotlivé slovanské národy dostali do poddanstva alebo do poplatnosti; predsa len však je zjavné i to, že ich panovanie tam dlho netrvalo, že jeden za druhým zmizli ako kobylky, okrem tých posledných stôp ich mena. A keď aj niekde hŕstka cudzincov zostala o niečo dlhšie v nezávislosti od Slovanov medzi nimi podruhovať, ako napr. Jatvezi v Podlesí, nie je to nič divného; krajina bola priestranná a Slovania znášanliví, pokiaľ sa k nim cudzinci dobre a v pokoji správali. Kto by teda, uvedomujúc si beh ľudských vecí, mohol ľahko uveriť tomu, že by títo podmanitelia jednotlivých, pomedzných slovanských čeľadí, Sarmati, Kelti, Góti, Vandali, Avari a i., boli dobrovoľne opustili tie krásne vislianske a dneprovské roviny, žírnu zem a výnosné panstvo, kde mohli pohodlne žiť bez svojho potu z cudzích mozoľov? Už Tacitus hovorí čosi o Venedoch, z čoho možno odvodzovať ich vtedajšiu udatnosť a bojovnosť: pozdejšie hodnoverné správy o povahe Lutikov čiže Vlkov na baltickom pomorí a Antov na Ponte, odpoveď vojvodu Lovretu daná avarským poslom, vládnutie Slovanov v armáde byzantských cisárov, boje Slovanov s Grékmi na Dunaji, v Mézii, Trácii atď. dostatočne dosvedčujú, že takáto udatnosť, skúsenosť a vytrvalosť v boji nebola následkom púhej náhody, dielom slepého, okamžitého vzplanutia k lupu a plenu, ale bola stálou a starobylou cnosťou celého silného, neporušeného kmeňa, zdedenou od praotcov na synov a vyskúšanou i potvrdenou v dlhej koľaji času, v mnohonásobných potýčkach s cudzojazyčníkmi. Slovania boli teda v svojej vlasti vychýrení i slávou zbraní; na Visle, Berezine a Dnepri sa iste už ani v tejto dobe nežilo bez ľútych, krvavých bojov, a ak nám súveký dejepis o nich nerozpráva, príčiny toho sa musia hľadať v nedostatku domáceho dejepisectva, vo vzdialenosti severu od historickej dielne Grékov a Rimanov, v neprístupnosti zatatranských krajín z tejto strany Európy, skrátka v ukrytosti domácich dejov, akokoľvek veľkých a slávnych, pred očami juhoeurópanov. Starobylí Slovania mali svoje zvláštne písmo od starodávna, ale ho používali, podobne ako Nemci, veľmi zriedka a najviac na načrtávanie posvätných tajomstiev a zákonov na runských tabuliach; spisovanie kníh, aké v tej dobe už prekvitalo u Grékov a Rimanov, nemalo u nich vonkoncom miesta. Z národných spevov a povestí tejto doby, ktorými Slovania istotne oplývali, a ktoré, aj keď v historickom ohľade nepostačovali na vystavenie verného obrazu dejín našich predkov, no predsa nám stavali pred oči aspoň vnútorné tríbenie ich života v mýticko-básnickom rúšku, podobne ako škandinávske povesti Nemcov, sa nám, bohužiaľ, nič nezachovalo. Znalosť Grékov a Rimanov o zatatranských zemiach, hoci sa postupne, zvlášť v 1. a 2. stor. po Kr. stala úplnejšou a dôkladnejšou, však nikdy nebola taká široká a dokonalá, aby sa od nich mohlo očakávať poriadne opísanie dejín národov sídliacich v týchto končinách. Svetlo, ktoré sa začalo s preniknutím Rimanov do Nemecka a Dácie pomaly šíriť i cez zatatranskú Sarmatiu, po vystúpení Nemcov na dolnom Dunaji i Ponte a po zrušení rímskej prevahy zrazu celkom vyhaslo. Žiadna krajina Európy nebola Grékom a Rimanom, čo do správnej polohy krajín, hôr, riek, jazier, miest a jestvovania kmeňov v nej, tak málo známa, ako taká, ktorú Ptolemaios nazval európskou Sarmatiou.[1491] Keby nám osud bol zachoval aspoň tie pôvodné pramene, z ktorých usilovní kompilátori Plínius a Ptolemaios vyhrabali a zlátali svoju znetvorenú zmes národov v európskej Sarmatii, pramene iste hojnejšie a výdatnejšie, než by sa niekomu zdalo pri povrchnom prehliadnutí ich zlátaniny, snáď by sa i nám podarilo uviesť aspoň nejaký tieň toho, čo Tacitus vo svojej Germánii tak učene dokázal o Nemcoch, o svojich predkoch: ale ani táto potecha nám nie je dopriata! Keď všetky tieto tu vyložené okolnosti zvážime pozornou a nezaujatou mysľou, môžeme iba karhať z hrubej nevedomosti alebo dokonca slepej zaujatosti a zarytosti všetkých cudzozemských spisovateľov, ktorí predstierajúc mlčanie starého dejepisu o Staroslovanoch, nehanebne zapierajú ich prítomnosť a rozšírenie v starej Európe, európsku pravlasť Slovanov si prisvojujú ako nejakú pustú dedinu, a vyplňujú ju spotvorenými výmyslami svojej obraznosti, Keltmi, Skýtmi, Gótmi atď., a našich predkov v nej všetečne vyhlasujú leda za tulákov, za neskrotených divochov a nevychovaných surovcov, objaviacich sa nevedno kedy a odkiaľ, a neprináležiacich k pôvodnej európskej rodine. My sa učme súdiť o svojich predkoch spravodlivejšie. Vysokosť a jasnosť miesta, ktoré tento alebo onen národ zaujíma v histórii človečenstva, sa nezakladá iba na množstve víťazných a krvavých bojov; pred stolicou vyššieho sudcu, než je náš neistý rozum, majú svoju cenu i tiché domáce cnosti. Ak Slovania, milujúc svoju vlasť, orbu, hospodárstvo, remeslá a kupecký obchod, nebehali so zbraňou a nezbíjali po polovici sveta, znášajúc radšej doma nejedny útlaky cudzincov, a tým zachovali ako sebe, tak i nám a skrze nás človečenstvu svoju krásnu vlasť, obrátenú vlastnými rukami na plodonosnú záhradu: inak by bezpochyby i po nich, ako po Skýtoch, Sarmatoch, Gótoch, Vandaloch, Hunoch, Avaroch a i., neostávalo nič viac, iba holé meno a bohaprázdne pustatiny. A keď nám aj nepriaznivý osud nezachoval také množstvo verných a podrobných správ o vnútornom živote Staroslovanov, o ich vzdelanosti, mravoch, obyčajoch, náboženstve, poriadku, remeslách atď., aké by mohlo urobiť zadosť našej prirodzenej túžbe po úplnejšom poznaní svojich predkov, predsa len z prúdu všetko pohlcujúceho času vyplávalo toľko útržkov a zlomkov, koľko bohato postačuje našej najnaliehavejšej potrebe na stanovenie prvotných sídel našich pradedov v Európe, dokázanie ich starobylosti, rozšírenosti a vzťahov k iným kmeňom, na spoznanie ich prirodzenej povahy a na určenie stupňa ich vzdelanosti. Tento prínos mozoľného dolovania v schátraných rozvalinách najvzdialenejšej starožitnosti, čím skromnejší na pohľad, tým je osebe bohatší a závažnejší, a nemá byť slabo oceňovaný. Bez tohto základu by mnohé úkazy v pozdejšej dobe Slovanstva zostali naveky temné a nepochopiteľné.

4. O telesnej i mravnej povahe Staroslovanov, o ich spôsoboch a obyčajoch, o náboženstve a poriadku, o domácej a verejnej správe, o stupni vzdelanosti a rozsahu ich umenia atď., ako o veciach, ktoré budú zvláštnym predmetom nášho skúmania v druhom, čiže mravopisnom oddiele prítomného spisu, na konci tejto časti podrobne hovoriť nemôžeme. Výpovede starých svedkov, spadajúce podľa času do medzí tejto časti, vzhľadom na uvedený cieľ, sú zaiste ako do počtu príliš skromné, tak čo do slov a vecí príliš skúpe; ak sa však spoja s tým, čo nám na samom začiatku druhej časti zapísali grécki spisovatelia o mravoch a spôsoboch Slovanov, istotne pochádzajúcich zo staršej doby, poskytujú veľmi hodnotnú látku na predloženie všeobecného obrazu mravného života a na určenie stupňa vzdelanosti starobylého Slovanstva. Čo otec histórie Herodotos o spôsoboch vtedajších Budínov, Neurov a nesprávne tak nazvaných Skýtov oráčov čiže roľníkov skôr naznačil, než poriadne opísal, čo pozdejšie poznamenal dômyselný Tacitus síce krátkymi, ale ráznymi slovami o povahe a mravoch Venedov, na ich rozoznanie od Sarmatov, to dokonale súhlasí a splýva do zhodného celku s tým, čo nám zapísali grécki spisovatelia Prokopius a Mauricius o bližších a im známejších Slovanoch svojho veku, t. asi v polovici 6. stor. K výpovediam týchto najstarších svedkov sa plným právom môžu pridať správy pozdejších spisovateľov o mravoch a spôsoboch pohanských Slovanov; lebo súdiac podľa ducha starých národov, možno oprávnene pokladať za isté, že v onej dávnej dobe sa z nepamätných čias zdedené národné poriadky a zvyky nemenili tak lopotne a rýchlo ako v dobe šíriaceho sa kresťanstva. Predovšetkým však, ak nájdeme v pozdejšej dobe u sídlami vzdialených Slovanov, napr. u polabských a zadunajských Srbov, u dneprovských Poľanov a korutánskych Slovincov atď., tie isté mravy, obrady a zvyklosti, tak už môžeme tvrdiť s dostatočným vlastným presvedčením, že táto zhoda pochádza zo starších čias, než je veľké sťahovanie slovanských národov v 6. stor., a že teda podľa týchto rovnakých úkazov v rozptýlenosti môžeme bezpečne poukazovať na niekdajší stav domácich vecí v spojenej vlasti. Na tomto základe, chcejúc tu aspoň niekoľkými slovami vyznačiť miesto, ktoré starí Slovania s ohľadom na mravný stav a vzdelanosť zaujímajú v rade iných kmeňov, neváhame s príslušným potupením odmietnuť onen ľahkovážny a lživý spôsob, ktorým doteraz o mravoch našich predkov s obľubou hovorili zvlášť zahraniční spisovatelia. Podľa tohto panujúceho spôsobu alebo skôr nespôsobu, v ktorom dosiahol najväčšie majstrovstvo uštipačný nepriateľ Slovanov Gebhardi, a ktorého sa celkom nevyvarovali ani tí najzaslúžilejší spisovatelia medzi nami, napr. Dobrovský, Karamzin a i., akoby ohúrení nejakým nákazlivým povetrím, sa Slovania až do prijatia kresťanskej viery a nemeckých mravov nelíšili ničím, leda ak rečou, od amerických a afrických divochov, alebo dokonca od nerozumných hoviad: surovosť, divokosť, ukrutnosť, podlosť, neudatnosť, chlipnosť, hlúposť, hnusná nečistota a iné podobné nectnosti boli vraj zdedené, všetkým spoločné výrazné znaky Staroslovanov! Poddanstvo a rabstvo, nevoľníctvo a otroctvo boli vraj ich odvekým osudom.[1492] Na naše veľké šťastie a potešenie pramene staroslovanskej histórie dokazujú práve opak tohto všetkého; takže kto by sa chcel zastávať tohto urputne nehanebného klamstva a falošného rúhania sa veľkému národu, zaujímajúcemu v dejinách človečenstva vznešené miesto, ten by musel skôr, než by mohol byť stíhaný za klam a lži, zničiť všetky tie uvedené pramene, čo bohdá nikto nedokáže. Pokiaľ budú tieto pramene jestvovať, dotiaľ, ako sa pevne nádejame, sa nájdu i muži, ktorí z nich budú s nepredpojatou mysľou čerpať čistú pravdu, a tú potom smelo hájiť proti przneniu zaujatých a zlomyseľných pisárikov, nech by boli kýmkoľvek a kdekoľvek. Podľa svedectva starých prameňov Slovania oddávna náležali do radu natrvalo usídlených národov, odlišných od kočovníkov alebo pastiersky túlavých ľudí. Ako aj Tacitus hovoril o Venedoch, že na rozdiel od kočovných Sarmatov stavajú domy a v nich bývajú, tak pozdejší Prokopius, Jornandes a iní potvrdili to isté. Stavanie domov viaže ľudí na určité miesta, obmedzuje ich činnosť na tesné okolie priľahlé k dedine, kde si oni môžu zaobstarať a zaistiť potrebné živobytie jedine obrábaním zeme. Nezdolateľná náklonnosť Slovanov k roľníctvu je dielo samej prírody, nezvratný následok ich dlhého prebývania v krajinách v Európe najvhodnejších na orbu, na vislianskych a dneperských rovinách. V tejto pravlasti Vindov už za čias Herodota kvitla orba a obchod s obilím: v krajine Budínov sa nachádzalo veľké drevené mesto, navštevované a z väčšej časti obývané samými gréckymi kupcami. S takouto náklonnosťou a spôsobilosťou na roľníctvo vystúpili na konci tejto časti slovanské národy zo svojich prvotných sídel; a ak niektoré z nich počas svojho sťahovania používali zbrane, stalo sa to jedine preto, aby opanovali polospustnutú krajinu, a zaujmúc ju obrátili jej zarastené nivy na úrodné polia.[1493] Všetko u nich smerovalo k tejto činnosti, všetko jej bolo prispôsobené: prirodzená lahodnosť ich povahy a mravov, náchylnosť k slobodnému životu mohla nájsť výhody a uspokojenie jedine v samom roľníckom povolaní. Ich rozdrobenie na malé a nezávislé obce a ľudovládna domáca správa zastavovali akékoľvek odtrhnutie sa od roľníctva. Napokon sám roľníctvu nad mieru vhodný spôsob stavania domov vo veľkej vzdialenosti od seba, takže každá rodina bývala v strede svojich rolí a majetkov, ktorý ešte podnes nachádzame u južných Srbov a Chorvátov a taktiež u Staroslovanom príbuzných Lotyšov, a ktorý podľa Prokopia bol niekedy bežný u všetkých Staroslovanov, vydáva jasné svedectvo o tom, že prvotný a hlavný živel Staroslovanov, z ktorého sa vyvíjali všetky ostatné, bolo roľníctvo a hospodárstvo. Ľud, ktorý sa ním zaoberal, bol pokojný, príjemný, vzdelanejších cudzincov neohrozujúci, ba dokonca prístupný a pohostinný, no nemohol dlho zostať bez iných pohodlí života, vynálezov, remesiel, kupectva atď. A naozaj už u najstarších Slovanov vidíme stopy dosť významnej spoločenskej vzdelanosti, výroby alebo remesiel, umenia a mravného pozdvihnutia. Na vysvetlenie toho tu pripomenieme niektoré hlavné a výrazné črty ich mravnej povahy a domáceho života, a odkážeme na iné miesto, kde budeme o tomto predmete uvažovať podrobnejšie. Ich prirodzenú povahu pochvaľujú sami ich nepriatelia. Prokopius o nich hovorí, že nie sú zlomyseľní a ľstiví, ale úprimní a prostí, a Mauricius zasa, že k cezpoľným sú dobrotiví, usilovne sa starajúc o ich udržanie, sprevádzajú ich z miesta na miesto, kam idú podľa svojej potreby. Podľa toho boli prevládajúcimi znakmi v mravnej povahe slovanských národov prostota bez zloby a ľsti, úprimnosť, láskavosť a ľudskosť. Ich náboženstvo, práva, obyčaje i sám spôsob života boli všade predchnuté takýmto duchom. Sú dôkazy na to, že Slovania uctievali jedného najvyššieho boha, stvoriteľa nebies i zeme, a okrem neho prinášali obete, ktorými boli dobytok, ovce a iné zvieratá i plody zeme, aj iným menším bôžikom, ako prostredníkom medzi nimi a oným najvyšším. Zabíjanie ľudí na obeť bohom u nich nemalo miesta, a hoci pozdejšie bol k niektorým ich odvetviam na baltickom pomorí a na Rusi z cudziny uvedený aj tento krvavý obrad, predsa však ani tu sa nikdy trvale a všeobecne neujal. Slovania verili v trvanie duše po smrti a nastávajúcu odplatu za dobré i zlé činy. Správa verejných vecí bola v rukách samého ľudu: čeľadní otcovia vládli neobmedzene svojim rodinám, na národných snemoch čiže zjazdoch vyberali a určovali starších, vojvodov, kňazov, pozdejšie označovaných rozličnými inými menami lechov, pánov, vladykov, županov, bojarov, kniežat atď., ktorí spravovali veci domáce aj verejné, náboženstvo, poriadok, právo, súdy, kupectvo a obchod, bojovanie i zmierovanie sa s cudzími. Niet pochýb, že Slovania už v prastarej dobe, dávno pred ich odchodom z prvotných sídel, mali svoje zvláštne zákony a práva, ktoré prechádzali od pradedov na synov čiastočne ústne, čiastočne boli, aspoň vo svojom jadre, písané zručnými kňazmi na tabuliach alebo skôr zaznamenávané v podobe rún. Všetci Slovania boli síce v prvotnej dobe, čo sa týka slobody a práv, jedni rovní druhým, avšak zdá sa, že už veľmi skoro sa u niektorých, zvlášť s Nemcami susediacich a s nimi sa miešajúcich pokolení, zakorenil rozdiel stavu a dedičnosť najvyššej hodnosti, no bez ujmy ľudovlády. Je isté, že v najstaršej dobe, čiže v tom časovom období, o ktorom tu hovoríme, nemali u Slovanov slová poroba a nevoľníctvo, všeobecne povedané, naskrze miesto v tom zmysle, v ktorom sa používali neskôr. Všetci Slovania, od najvyššieho zemského úradníka až po najjednoduchšieho sedliaka, využívali v svojej vlasti rovnakú slobodu. Dokonca aj vtedy, keď u Slovanov vznikla trieda šľachty a pánov, slovanský ľud, nenáležiaci do radu šľachty, zostal slobodný, hoci jeho lós a vzťahy k ostatným bratom sa napokon skrze to museli veľmi zmeniť. Poroba a nevoľníctvo prišlo k západným Slovanom až pozdejšie od Nemcov, k južným od Grékov i Vlachov. K najdávnejším ustanoveniam slovanských národov prináležalo nasledujúce dôležité rozhodnutie, že Slovenín väzeň alebo zajatý, nech bol v kohokoľvek moci, len čo vstúpil na slovanskú zem, hneď prestával byť nevoľníkom, a nikto nemal právo na jeho osobu. Ohľadom cudzozemských nevoľníkov rovnako spomína ľudské právo cisár Mauricius. Vraj zajatých a väzňov nedržia vo večnej porobe ako iné národy, ale len do vymeraného času, nechávajúc potom na ich vôli, aby sa, ak chcú, buď vyplatili a vrátili sa k svojim, buď zostali u nich ako slobodní a priatelia. Takéto ustanovenie ohľadom cudzincov, obmedzujúce čas ich nevoľníctva a uľahčujúce im navrátenie sa k stratenej slobode, by bolo určite slúžilo ku cti vtedajším osvieteným a pyšným Rimanom i Grékom. Opatrovanie starcov, neduživých a chudobných osôb bolo poprednou povinnosťou a všeobecnou ctnosťou Slovanov: v ich zemi nebolo vidieť ani žobrákov, ani tulákov. Ich nadobyčajnú prívetivosť k prichádzajúcim a hosťom, vyplývajúcu z prirodzenej dobrotivosti a šľachetnosti srdca slovanského ľudu, a okrem toho ešte aj uloženú zvláštnymi zákonmi ako svätú povinnosť, najviac zvelebujú sami ich nepriaznivci, Mauricius, Helmold a i. Mnohoženstvo, všeobecný zvyk vtedajšieho veku, nebolo síce u Slovanov zakázané, je však nielen prirodzené, ale i svedectvom pozdejších spisovateľov potvrdené, že pospolitosť ľudu ostávala pri jedinej žene, a ich väčší počet sa povoľoval iba zámožným vládcom a pánom. Ich ženy neboli ani strážené, ani zamykané, ako u východčanov; ba dokonca mali dovolené podľa vôle predstupovať pred domácich a taktiež pred príchodiacich a hostí. Toto skúmanie prirodzeného práva slabšieho pohlavia vydáva jasné svedectvo o ich mravnej vyspelosti, pretože opak toho je najistejším znakom divokosti, surovosti a skazenosti národa. Okrem pokojného zaoberania sa orbou, včelárstvom, pastierstvom a lovectvom Slovania všade prejavovali náklonnosť k obchodu a kupectvu. Podľa položenia ich zemí a iných okolností sa zdá, že už v nepostihnutom šere dávnovekosti sa veľká časť kupeckého obchodu medzi Áziou a západnou Európou buďto nachádzala v ich rukách, alebo aspoň prechádzala cez ich zeme. Slová ako kniga = čín. king, šelk = sericum, od mena Seres t. Číňania, múdry, poľ. mądry = mandarín (čínsky úradník alebo mudrc), slon, velblúd, raj a i., ukazujú na dobu niekedy kvitnúceho obchodu medzi východom a Slovanmi. Obchod s jantárom bol spočiatku taktiež v ich rukách, pozdejšie potom aspoň sčasti bol vedený cez ich zeme. Od nich sa vyvážali a dovážali kožušiny, obilie, med, vosk, drevené výrobky atď. k iným, navzájom od iných k nim plody prírody i výrobky cudzích krajín, zlato a striebro, hodváb, zbrane atď. Za Herodotovho času kvitol obchod na Slovanmi obývanom Borystene (Dnepri a Berezine). V 1. stor. pred Kr. sa spomínajú vindskí čiže slovanskí kupci, plaviaci sa po Baltickom mori kvôli obchodu do cudzích zemí. Preto u nich v hojnom počte vznikali kupecké mestá, ktoré od nepamätných čias významne zväčšili ľudnatosť, bohatstvo a výrobu. Všetky významnejšie mestá a mestečká na Rusi, v Poľsku, v Pomoranoch atď. prekvitali už dávno pred prijatím kresťanskej viery, takže ich počiatok a vzrast možno nie bezdôvodne umiestniť do najstarších čias. Podľa rázu rovinatej a lesnatej zeme boli tieto mestá drevené. Od 2. do 7. stor. po Kr. nachádzame rozličné sledy a stopy toho, že Slovanov na severe i juhu pokladali Škandinávci i Gréci za národ vzdelaný, majúci náuku i písmo. Už vyššie sme uviedli, že ich kňazi a mudrci zapisovali hlavný obsah národných správ na drevených tabuliach, že pomocou zvláštneho, runského písma veštili a predpovedali budúcnosť, a snáď aj vyvolených z ľudu vyučovali istým náukám a znalostiam, menovite náboženstvu, lekárstvu, básnictvu, vypočítavaniu času atď. V škandinávskych povestiach a podaniach sa Vanovia, t. Vindovia obyčajne vydávajú za osvietených ľudí. Do Vanaheimu, t. do zeme Vindov, vysielali Normani podľa predstáv bájopiscov svojich bohov i slávnych mužov po náuky múdrosti; od Vanov prijali niektoré božstvá, obrady a jednotné výrazy, vzťahujúce sa na predmety vzdelanosti, ako torg (trh), serkr (sraka = indusium), pfluoc (pluh), trumba (trúba), crosna, krusna (krzno) a i. V národnom básnictve a speve, v hudbe a tanci, súdiac podľa Theofylaktovej správy o ich posloch k Avarom, taktiež o spevoch slovanských bojovníkov, a podľa prísloví latinských spisovateľov na počiatku stredoveku (Sclavus saltans) i mnohých iných okolností, vynikali Slovania nad všetkými inými európskymi národmi. Je isté, že nevšednú zručnosť dosiahli v mnohých remeslách, menovite v tesárstve a kováčstve, v staviteľstve a lodiarstve, v irchárstve a v remenárstve, v baníctve a rezbárstve atď. Už v polovici 6. stor. ich nielen Avari, ale aj sami Gréci využívali na stavbu a opravy korábov. Vinou ich ukrutných utláčateľov a škodcov, a nie nedostatkom dômyselného ducha u samého národa sa stalo, že neskôr, t. v 10. a 11. stor. u niektorých Slovanov temer celkom vymizli obchod a výroba, mestá upadali, vzrastala surovosť, lenivosť a nedbanlivosť. Národ, ktorý sa oddal roľníctvu a obchodu, ktorý nepoznal neobmedzenú samovládu a privykol sám zvažovať skutky každého predsavzatia, nebýva ochotný a pripravený na výboje, a preto v obrane svojej vlasti, v hájení svojich slobôd, obyčajne prevyšuje iné národy. Táto pravda sa potvrdzuje dejinami Slovanstva. Čo Tacitus zbežne pripomína o vojenských spôsoboch vtedajších Venedov, v ktorých sa viac podobali Nemcom než Sarmatom, to vyvracia falošnú výpoveď zaujatého Jornanda o neudatnosti a nevycvičenosti Slovanov v zbrani, ktorá sa okrem toho ukazuje byť nepravdivou aj podľa dôrazných a početných svedectiev iných súvekých i neskorších spisovateľov o nepremožiteľnej bojovnosti a sile Slovanov. Z opísania vojenského spôsobu Slovanov u Mauricia je dosť zrejmé, že vo vojnách vynikali nielen osobnou udatnosťou, ba dokonca i zdravou rozvahou, obratnou cvičenosťou a vojenským dôvtipom. V akom veľkom počte zvykli vstupovať do boja, môžeme súdiť z toho, čo nám poznamenal Konštantín Porfyrogenet o počte bojovníkov u južných Chorvátov. Niektorí spisovatelia pripisujú Slovanom náklonnosť k rozbrojom a kruté zaobchádzanie s nepriateľmi; ale tieto námietky sú zaujaté. Ktokoľvek sa bez predsudkov trocha starostlivejšie poobhliadne v dejinách vtedajších vekov, ľahko sa presvedčí, že príčinou zlého boli sami ich nepriatelia svojím príkladom, nespravodlivosťou a ukrutnosťou. Slovania si okrem samej zeme nepodrobovali žiadny cudzí národ; cudzinci, ktorí si ich podmaňovali, ukladajúc na nich násilne ťažké jarmo poroby, podvracajúc neľútostne ich domáce usporiadanie, obrady, zvyklosti, a vnucujúc im miesto nich svoje vlastné, by ich podľa správnosti nemali viniť z nespokojnosti a neposlušnosti. Podľa svedectva histórie boli vojny Slovanov s ich susedmi najviac vojnami odporu alebo odplaty: v takomto prípade je ťažké udržať zápal pomsty v medziach miernosti. Títo nepriaznivci by mohli správnejšie vyčítať dve hlavné chyby v mravnej povahe Slovanov, ktoré od prastarodávna hyzdili krásny veniec ich národných cností a na celé pokolenia uvalili ťažkú biedu a pohromu, ba až neodvratnú skazu. Prvá z nich, uvedená už cisárom Mauriciom na konci 6. stor.,[1494] a pochádzajúca z ich ľahkomyseľnosti, je tá, že Slovania, nenávidiac sa vospolok, žili medzi sebou v ustavičných nezhodách a roztržkách. Súc rozdrobení a rozkúskovaní na nespočetné malé obce, žili bez starostlivosti a starosti o prítomnosť i budúcnosť, o svoju slávu a šťastie svojich potomkov, a nikdy sa nedokázali povzniesť k vyššiemu politickému duchu, k zjednoteniu všetkých úsilí, s potlačením osobných vášní a náruživostí, pre domáce blaho a proti cudzej presile.[1495] Druhá, majúca svoje žriedlo v ich živej múdrosti alebo v prílišnej vnímavosti vonkajších podnetov a akejsi nestálosti mysle po nasledovníctve, bez ustanovenia sa na tom jedinom, čo je najviac potrebné, je prílišné obdivovanie cudzozemčiny, ku ktorej od vekov lipli slovanské srdcia, takže im všetko cezpoľné bolo vždy bližšie než domáce, cudzí jazyk a spôsob života vždy príjemnejší než vlastný a materinský. Už Tacitus poukazuje na Venedov, že svoje mravy narušovali sarmatskými spôsobmi. Obidve tieto chyby spôsobili, že Slovania, taký veľký, ľudnatý a rozšírený kmeň, sa už v prastarej dobe tak ľahko dostávali do poddanstva a otroctva hociktorému dobrodružnému, trebárs aj oveľa menšiemu národu, Keltom, Skýtom, Sarmatom, Gótom, Hunom, Avarom, Kozarom, Bulharom a i., a že, povadiac sa medzi sebou, rozhodli sa privolávať si panovníkov a plieniteľov z cudziny, Variagov, Bulharov, Frankov atď., namiesto toho, aby zanechajúc hnev, dokázali sa pokoriť jeden druhému. Čas vyrovnal vinu i trest: Slovania si vrchovato užili plody svojej neznášanlivosti. Majúc tu úmysel oceniť jedine stupeň mravnej povahy a vzdelanosti Staroslovanov, a teda nie podať úplný obraz ich domáceho stavu a poriadku, nezačíname ďalej rozoberať iné, nášmu cieľu menej príhodné predmety, napr. jazyk, odev atď., odkladajúc to na iné miesto a čas.[1496] Keď uprieme oči na tieto krátke črty, vybrané bez výnimky z cudzozemských výpovedí Slovanom neveľmi priaznivých svedkov, môžeme už teda smelšie pristúpiť k záverečnej otázke: možno podľa všetkého toho, čo sme vypovedali, zaradiť Staroslovanov, ako sa to obvykle deje, medzi divochov a barbarov? O gréckej a rímskej vzdelanosti, o vyšších umeniach a vedách u nich, pravda, nemôže byť reč: ale ten stupeň pôvodnej a čisto ľudskej vzdelanosti, ktorý dosahujú nenarušené kmene prirodzenou cestou v dlhom priebehu času samy od seba, a ktorý napr. i Mexikánci pred príchodom Európanov boli dosiahli, im podľa správnosti tuším žiadny nestranný sudca nemôže odoprieť. Ba dokonca sa zdá, že niekedy v prastarej dobe nielen na aziatskom, ale aj na európskom severe, v krajinách ležiacich medzi Pontom a Baltom, sa nachádzala omnoho väčšia i ľudnatosť i spoločenská vzdelanosť a poznanie, než podľa ich zvyškov v stredoveku, po tých toľkorakých pohromách veľkého sťahovania, sa nám, navyknutým merať všetko gréckymi a rímskymi vzormi, vidí uznať za dobré. Slová predômyselného znalca tajomstiev prírody i ľudských dejín W. Humboldta,[1497] prednesené v inom ohľade, t. o Iberoch a Keltoch, sú zaiste vhodné a pravdivé aj v našej veci: „Vystríhajme sa toho, hovorí, aby sme národy, ktoré starí menujú barbarmi, porovnávali s divochmi, ktorých teraz nachádzame v Amerike a v južnom oceáne. Stupeň vzdelanosti, na ktorom stáli oni, bol celkom iný; a vôbec ešte nie je rozhodnutá tá ťažká otázka, či je ten stav zdivočenosti, ktorý sa však i v samej Amerike javí v rozličných, niekedy miernejších podobách, počiatok vznikajúcej, alebo skôr koniec zanikajúcej spoločnosti, roztrieštenej a všelijako rozptýlenej veľkými búrkami a nešťastnými pohromami. Mne sa zdá byť toto posledné omnoho pravdepodobnejšie než ono prvé.“



[1490] Hĺbavý čitateľ môže niektoré podobné domnienky, i keď vždy len domnienky, o prisťahovaní sa indoeurópskych kmeňov do Európy, predtým obývanej vraj kmeňmi severského plemena, čítať v Surowieckeho Sled. pocz. narod. słow. str. 177 — 195. Náš spis sa nesmie dotýkať týchto a im podobných možností a podobností.

[1491] Biedny stav zemepisnej náuky u Grékov a Rimanov v tomto ohľade vysvitá z prehľadu podaného najlepšími spisovateľmi nášho veku. Pozri napr. F. A. Ukert Ueber den Norden von Europa nach den Ansichten der Alten v Toho istého Geogr. s. Griechen und Römer. IV. 1 — 73. J. Lelewela Bad. staroż. we względzie geografii W. 1818. 8.

[1492] Toto učenie sa stalo heslom novších ruských spisovateľov, ktorí ním sebe i nám uši otĺkajú (pozri § 27. č. 5. § 28. č. 15. a i.). Na ňom, ako na základe svojej viery, chcú roznietiť u svojho národa lásku k starožitnosti, jazyku, slovanskej literatúre, ním mu vnuknúť ducha dôvery k sebe a utužiť cit jeho samostatnosti, na ňom — pretože v ríši náuk je všetko spriaznené a zlúčené — vystavať národnú osvietenosť a slávu!

[1493] Jornandova výpoveď Goth. c. 5: „Hi (Sclavini) paludes silvasque pro civitatibus habent,“ s ktorou sa i sám náš Dobrovský staval proti Staroslovanom, nemá iný zmysel leda ten, že im (Staroslovanom) bahná a lesy slúžia namiesto hradov, ako aj Caesar hovorí o Britanoch: Oppidum vocant, quum silvas impeditas vallo atque fossa muniverunt. B. G. 1. V. Civitas a oppidum je tu, ako aj u zemepisca Bavorského = hrad, hradené mesto, nem. Feste, stnem. puruc t. burg, č. ako Strahlenberg vhodne tlmočí Burggarten. Poloha zeme určila Slovanom tento spôsob obrany, na tie časy zaiste najlepší a najbezpečnejší. Ešte neskôr stavali Slovania svoje hrady, ostrohy, tvrdze v neprístupných lesoch, medzi vodami; v otvorenom šírom poli naproti tomu svoje domy a dediny (porov. napr. Herberstein Comm. rer. Moscov. v Auct. rer. Moscov. p. 49 o hrade Mcensku). Stavanie hradov na skalnatých vrchoch je nemecký spôsob, ktorý od nich prešiel k Slovanom až v 12. stor.

[1494] Aj Prokopius rozpráva o svároch a domácich bojoch Slovanov a Antov okolo r. 534. Stritt. II. 26. Schlöz. N. G. 349. Podobne životopisec sv. Demetr. c. 185 — 193. (porov. § 29. č. 8.) Tiež Nestor r. 862 vyd. Timkovsk. str. 12. (pozri § 27. č. 5.) Mlčíme o germánskych analistoch 10. — 11. stor.

[1495] Suntque privatae familiarisque vitae justissima exempla Slavi, publicae contra tristissima: non enim satis est, te non facere injuriam vicino, sed et propulsare oportet illatam sicque deterrere inferendam. Slavi vero rem rusticam et vel civilem satis quidem recte exercebant, at militarem plane neglexerant, e sua metientes aliorum aequitatem et justitiam, ingenti suo damno. Kopitar Glagol. Clozian. Vindob. 1836. Fol. p. XXX. col. 2. Porovnaj s tým, čo tamže nasleduje str. XXXI stĺp. 1. Slavis… more patrio assuetis juste potius ex agro sua opera et labore facto cultoque quam ex rapto vivere etc.

[1496] Z toho dôvodu, že sa o predmetoch obsiahnutých v tomto paragrafe bude podrobnejšie hovoriť v 2. časti, vynechávame na tomto mieste celé dokladanie prameňov.

[1497] W. v. Humboldt Untersuch. üb. d. Urbewohn. Hispaniens. Berl. 1821. 4. str. 156. Vypočujme tu ešte zlaté slová vznešeného Jakuba Grimma vyslovené vzhľadom na pohanských Germánov: Aus Vergleichung der alten und unverschmähten jüngeren Quellen habe ich in andern Büchern darzuthun gestrebt, dass unsere Voreltern, bis in das Heidenthum hinauf, keine wilde, rauhe, regellose, sondern eine feine, geschmeidige, wolgefüge Sprache redeten, die sich schon in frühster Zeit zur Poesie hergegeben hatte; dass sie nicht in verworrener, ungebändigter Horde lebten, vielmehr eines althergebrachten sinnvollen Rechts in freiem bunde, kräftig blühender Sitte pflagen. Mit denselben und keinen andern Mitteln wollte ich jetzt auch zeigen, dass ihre Herzen des Glaubens an Gott und Götter voll waren, dass heitere und grossartige, wenn gleich unvollkommene Vorstellungen von höheren Wesen, Siegesfreude und Todesverachtung ihr Leben beseeiligten und aufrichteten, dass ihrer Natur und Anlage fern stand jenes dumpfbrütende Niederfallen vor Götzen oder Klötzen, das man, in ungeräumtem Ausdruck, Fetischismus genannt hat. Diese Beweisführung fühlt durch meine vorgegangenen Arbeiten sich erleichtert und gestärkt: das dritte folgt hier innerlich nothwendig aus dem ersten und zweiten: ein Volk, zur Zeit, wo seine Sprache, sein Recht gesund da stehen und unversiegten Zusammenhang mit einem höhern Alterthum ankündigen, kann nicht ohne Religion gewesen sein, und wir werden zum voraus ihr dieselben Tugenden und Mängel beilegen dürfen, welche jene auszeichnen. Unserer Mythologie gebricht es indessen auch nicht an eigenthümlichen, ihrerseits auf Sprache und Recht zurückweisenden Bestätigungen, an welchen dem Historiker gelegen sein muss, wenn er die öden verlassnen Anfänge deutscher Geschichte beleben will, als dem Theologen, um der Einwirkung des Christenthums auf das Heidenthum, wie der Spuren dieses in jenem sicher zu werden. Es macht aber überhaupt Freude, das leere Haus wieder voller zu stellen. Grimm Deutsche Mythol. IV. — V. Či svitne skoro ten deň, v ktorom niektorý učený Rus bude takto hovoriť o svojich prácach na objasnenie pohanského Staroslovanstva, svojej milej otčiny a dedoviny? (§ 27. č. 5. § 28. č. 15.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.