ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeden núdzny žobrák chodil dedinou prosiť almužnu a prišiel i ku Blažkovej. Ale Blažková bola skúpa a lakomá, ani odrobinky suchého chleba žobrákovi nedala; áno, ešte sa naňho osopila a z chyže ho vyhnala. Žobrák odišiel a ako vyšiel od Blažkovej, zamieril do susedstva k Juríkovej. Juríková bola dobrá a milosrdná žena; čím toho žobráka zazrela, vzala svojim deťom od úst dva kúsky chleba, ktoré im bola práve potrela maslom a žobrákovi ich dala, aby mu inde Pán Boh niečo lepšieho nadelil, že ona je chudobná a nič iného v chalupe nemá. — „Zaplať Pán Boh, milosrdná ženička! Aby ti to Pán Boh nahradil desaťnásobne, abys mohla svoje nahé deti ošatiť a bola šťastná a čo dnes započneš robiť, abys to robila do západu slnka.“ Tak hovoril, odchádzajúc ten žobrák. „Pán Boh uslyš! Pán Boh uslyš!“ ďakovala Juríková žobrákovi za dobroprianie; ale čo hovoril, ani dobre nepovážila, ani tomu nerozumela.

Juríková bola chudobná vdova a mala dve deti, ktoré svojimi rukami živila; a keď žobrák od nej odišiel, už bolo popoludní a jej deti ešte nič neobedovali a k večeri im tiež nemala čo dať. Zjari dostala Juríková od Blažkovej tri záhonky ľanu, za ktoré po mnoho dní musela ťažko pracovať, ale odrobila si to; ten ľan sama vytrhala, namočila, otrepala, vyčesala i spriadla a potom jej z neho urobil kadlec (tkáč) asi dvadsať rífov plátna a to plátno, celý majetok svoj, schovávala na zimu, deťom a sebe na košele.

Keď ten žobrák odišiel, bola taká bieda v dome, že nebolo ničoho: deti plakali, boli by jedli a jej tiež bolo do plaču. I nevedela, čo si počať, až jej prišlo na myseľ, aby niekoľko rífov toho plátna zaniesla židovi na predaj a za to aby kúpila chleba a soli. Začala teda to plátno merať, deti sa utíšili a ona merala, merala bez konca a merala až do západu slnka. Zo svojich dvadsiatich rífov plátna tisíce rífov namerala. Radosťou plná poďakovala najprv Pánu Bohu a chcejúc detičky čo najskôr posilniť, nebežala až na koniec dediny k židovi, ale vzala niekoľko rífov plátna a predala ho Blažkovej, pravdaže za pohlavok; ale čo mala robiť, keď sa deťom chcelo jesť?

Na druhý deň bol v meste jarmok; Juríková zaniesla ta svoje plátno a že bolo tenké a pekné, dobre jej zaň zaplatili. A tak si Juríková z jarmoku domov priniesla mnoho rozličných vecí a krom toho ešte hodný mešťek peňazí. Nezadlho potom kúpila si Juríková dve kravy, malú roličku s lúčinkou, vzala si slúžku, chválila Boha a pracovala. Ale toto jej šťastie nebolo Blažkovej po chuti; a bárs teraz spolu častejšie sa hostievali, ba sa i skmotrili, ale úprimnou nebola nikdy Blažková ku Juríkovej. Raz pri jednej „hostinke“ vypytovala sa Blažková, akým spôsobom prišla do chudoby a ako si zasa pomohla. A Juríková jej verne od začiatku porozprávala, ako čo bolo; ako prišiel k nej po pýtaní jeden žobrák, ako deťom od úst vzala dva kúsky chleba a jemu ich dala; ako jej žobrák za to dobrorečil, ju požehnával a prosil Boha; ako si ona jeho slov hrube ani nepovšimla; ako potom deti chceli jesť a plakali; ako chcela plátno k židovi zaniesť, aby mala na chlieb a na soľ; ako to plátno merala až do západu slnka — všetko, všetko jej rozpovedala. Blažková keď to vypočula, pripila jej a vravela: „Ach, moja zlatá kmotričko! Keby ste vedeli, aká časom u mňa býva tiež bieda! Veď i ja mám dietky a muž nemôže ani vystačiť; a bárs oba pracujeme, trápime sa, predsa všetko nestačí — ach, milá kmotričko, jestli vás ten žobrák ešte niekedy navštívi, povedzte mu, aby prišiel i ku mne.“

„Milá kmotričko!“ odpovedala Juríková, „jestli ho Pán Boh ku mne pošle, istotne ho poprosím, aby sa stavil u vás.“ Blažková naliala ešte do pohárika a keď kmotričky vypili, podali si ruky a rozišli sa. Asi za týždeň potom kráčal ten žobrák po dedine, ten istý žobrák, čo Juríkovej od Pána Boha vyprosil šťastie a prišiel k nej. Milá žena nevedela, kam ho posadiť, ďakovala mu, uctila ho i obdarovala a keď jej žobrák dával „Zbohom“ a odchádzal, prosila ho, aby sa zastavil aj u jej kmotry Blažkovej; a žobrák sľúbil, že keď obchodí dedinu, pôjde i k nej.

Keď žobrák dedinu pochodil a prichádzal, Blažková, zďaleka ho vidiac oknom (oblokom), natrela svojim deťom po kúsku chleba a čím vošiel do stavania, hneď im utrhla chlieb od úst a žobrákovi ho podala. „Zaplať Pán Boh!“ riekol žobrák, „a čo začneš robiť, aby si to robila do západu slnka.“ A na to odišiel. Blažková mala už pripravené plátno k meraniu a už vyťahovala z kúta ríf a chcela merať, ale vtom deti chceli piť a i sama dostala naraz veľký smäd. Aby nezmrhala mnoho času, zaskočila chytro ku studni pre vodu; ale ako jeden plecháčik priniesla, musela bežať po druhý, bežala po tretí, štvrtý, piaty, a tak bez prestania a bez potreby vodu nosila až do západu slnka.

(Ročník II. Apríl 1892. Číslo 4, str. 30, 31.)