Zlatý fond > Diela > Dejepis Uhorska


E-mail (povinné):

Ľudovít V. Rizner:
Dejepis Uhorska

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Andrea Kvasnicová, Erik Bartoš, Mária Hulvejová, Miroslav Polomíček, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov

Úvod

Dejepis Uhorska vypráva nám pamätné udalosti, ktoré sa prihodili vo vlasti našej od najstaršej doby až po naše časy. On nielenže rozpráva najpamätnejšie udalosti, ale aj vzdeláva, lebo nám ukazuje následky zlého a dobrého: aby sa zlého varovali a dobré aby nasledovali.

Vo vlasti našej uhorskej bývali dávno pred príchodom Maďarov Slováci, a síce v severnej hornatej čiastke, kde i teraz zväčša bývajú. Prišli kedysi z Ázie a zaoberali sa roľníctvom, pastierstvom a včelárstvom. Žili roztratene, takže každá rodina mala okolo svojho domu celý majetok. Vyznamenávali sa pokojamilovnosťou a neobľubovali vojny, ako iné národy. Zbroj len vtedy pozdvihli, keď im niekto otčinu napadol.

V tom čase boli Slováci ešte pohania, modlári a vzývali mnoho rozličných bohov a bohýň. Najvyšší ich boh bol Svantovít, ktorého ako otca všetkých ostatných bohov ctili a jemu nádherné chrámy stavali. Dobrým bohom bol Bielboh, zlým Čiernoboh. Parom bol bohom povetria, hromu a blesku, Radhosť pohostinstva, Vesna bola bohyňa jara, Letnica leta, Lada krásy, Živa života, Morena bohyňa smrti atď. Bohov týchto vyzývali piesňami, modlitbami a obeťami v chrámoch, hájoch, zvlášť ale v horách pri kamenných oltároch. Mŕtve telá zomretých pálili a v istých nádobách hlinených do hrobu ukladali. Hroby také menovali sa mohyly.

V štvrtom storočí po nar. K. P. dovalili sa do Európy Hunovia, národ to Maďarom príbuzný a bojovný a hneď zaujali okolie zadunajské (Panóniu) a terajšie Sedmohradsko; ba v piatom storočí pod svojím kniežaťom Attilom — ktorého sa všetko bálo — tak svoju moc rozšírili, že panovali nad zemami počnúc od Volgy v Rusku, až po Rýn a od Baltického až po Čierne a Chvalinské (Kaspické) more. Hunskej sláve učinený bol koniec v polovici piateho storočia, keď Attila zomrel.

V šiestom storočí po nar. K. P. dohrnuli sa zasa na územie terajšieho Uhorska Avari. Títo tiež prišli z Ázie, odkiaľ ich iné silnejšie národy boli vytiskli. Avari neviedli boje len s tými národmi, ktoré na území terajšieho Uhorska bývali, ale robili vpády i do západnej a južnej Európy, kde drancovali a plienili všetko, čo im do cesty padlo. Veľmi mnoho trpeli od Avarov i Slováci, dokiaľ ich pod vodcovstvom istého Sama nezbili. Ich počínaniu ale koniec urobil franský kráľ Karol Veľký, keď ich vo viacej bitkách náramne zbil a ich ríšu zničil.

Nad Slovanmi panovali ich vlastné kniežatá. Z týchto zasluhujú zvláštneho spomenutia Mojmír, Rastislav a Svätopluk Veľký.

Mojmír vynasnažoval sa predovšetkým o to, aby v jeho krajinách pokoj panoval a súc sám už kresťanom, počal kresťanstvo i medzi ľudom rozširovať. K tomu cieľu založil i dve biskupstvá, jedno v Olomouci na Morave, druhé v našej Nitre, kde i kresťanský kostol dal vystaviť. Ale kresťanstvo nerozmáhalo sa tak, ako si to on prial, a to z tej príčiny, že k rozširovaniu jeho povolal kňažstvo nemecké, ktoré slovenskému ľudu v nemeckej jemu nezrozumiteľnej reči kázalo a viac sa o svoje dôchodky (desiatky) než o učenie Kristovo staralo — preto Slováci kňažstvo toto nenávideli a nechceli kresťanstvo prijať, ale sa i ďalej svojim modlám klaňali. Pod kniežaťom týmto povstala i mocná Veľkomoravská ríša, ktorá všetkým nepriateľským nápadom dlho odporovala; konečne prišli Nemci s veľkým vojskom na Mojmíra, zbavili ho trónu a posadili naň Rastislava.

Rastislav predsavzal si urobiť to, čo sa jeho predchodcovi Mojmírovi nepodarilo, totiž oslobodiť Slovanov spod vlády nemeckej a ich pokrstiť. I jedno i druhé sa mu dosť šťastne podarilo.

Keď videl ako neradi prijímajú Slovania slovo Božie v cudzom, nemeckom jazyku im kázané, povolal roku 863 z Grécka dvoch bratov Cyrila a Metoda na Slovensko, ktorí tu za niekoľko rokov Slovákov ku Kristu Pánu privádzali a im i písmo sväté do slovenčiny preložili. Ľud hrnul sa k nim s radosťou a dával sa húfne krstiť. To sa nemeckým biskupom neľúbilo a obžalovali týchto apoštolov u pápeža, že kážu akési kacírske náboženstvo. Pápež na žaloby tieto nič nedal, ale ich za horlivé účinkovanie ešte pochválil a Metoda za biskupa Veľkej Moravy vysvätil. Slováci sú teda už vyše tisíc rokov pokrstení.

Rastislav ale bol nešťastným. Zradený svojím synovcom (bratovým synom) Svätoplukom, odvedený bol r. 870 v reťaziach okovaný Nemcami do bavorského mesta Rezna, kde mu oči vylúpli, do kláštora ho zavreli a kde v neznámom čase i život svoj skončil. Svätoplukovi sa zaľúbila Veľkomoravská ríša, bažil teda po vláde nad ňou a z tej príčiny i zradil svojho strýca, po ktorom ho síce Nemci na trón posadili, ale aby im tým viac poddaným bol, dali po celej krajine nemeckých úradníkov, ktorí Veľkú Moravu spravovať mali.

Svätopluk oľutujúc svoju na strýcovi spáchanú zradu, bol by rád niečo k uľaveniu tlačeného ľudu učinil, ale pre spomenutých úradníkov nemeckých nemohol. Keď Nemci zbadali jeho zmýšľanie lapili ho a strčili v Bavorsku do väzenia. Slovania ale nad takýmto počínaním Nemcov sa zhrozili a povstanúc proti nemeckej vláde, úradníkov nemeckých zo všetkých veľkomoravských krajín vyhnali.

Medzitým Nemci vyhlásili Svätopluka za nevinného, pustili ho na slobodu a zveriac mu svoje vojská, chceli, aby proti svojim rodákom bojoval. On ale obrátil zbroj proti Nemcom a poraziac ich, tak upevnil svoju moc, že mu Nemci ďalej nič vykonať nemohli.

Vtom dotiahli do Európy, menovite do terajšieho Uhorska, bojovní Maďari. Povesť hovorí, že mali 7 vodcov. Oni okrem chovania dobytka a vojny neznali takmer žiadneho iného zamestnania, lebo boli národom kočujúcim. Ako pohania klaňali sa jednému najvyššiemu, neviditeľnému bohovi, ktorému na vŕškoch a v hájoch poctu činili a rozličných zverov, zvlášť ale biele kone obetovali. Okrem toho vzývali i povetrie, oheň, zem a slnko — ako také bytosti, skrze ktoré im boh dobre robil. Verili i v zlú duchovnú bytosť, ktorú ördögom (čertom) nazývali. Prísaha im svätou bola, potvrdzovali ju vyliatou krvou, ktorú si zo žíl do dajakej nádoby púšťali a ňou si pripíjali.

Hovorí sa, že cesta Maďarov z Ázie do Uhorska 5 rokov trvala. Keď sa tu osadili, vyvolili si Árpáda, syna Almošovho, za spoločné knieža. Tento Árpád ozbrojenou rukou na Svätopluka uderil, ale ho poraziť nemohol. Svätopluk onedlho nato zomrel, pred smrťou ale podelil ríšu medzi troch svojich synov: Mojmíra, Svätopluka a Svätoboja, z ktorých najvyšším panovníkom mal byť Mojmír II.

Svätopluk Veľký prial si, aby jeho traja synovia po jeho smrti vo svornosti a bratskej láske žili. Keď už na smrtnej posteli ležal, povolal ich k sebe a dajúc si tri prúty zviazané doniesť, podával ich každému zo svojich synov, aby ich zlomili. Keď to ani jeden z nich nevládal urobiť, rozviazal prúty a polámal ich po jednom bez všetkého namáhania. Pritom im toto krásne poučenie dal: „Jestli budete v láske a svornosti vždy spolu držať, žiaden z vašich nepriateľov nepremôže vás, jestli ale roztrháte krajinu v nesvornosti a brata svojho Mojmíra poslúchať nebudete, i sami sa zahubíte, i nepriatelia ľahko vás skazia a zničia.“

Na toto múdre otcovské napomenutie synovia Svätoplukovi nedbali, lebo sotva otec oči zatvoril, už povstávali medzi nimi nepokoje a sváry. Touto nesvornosťou poslúžili oni veľmi dobre Maďarom, ktorí pod vodcom Árpádom Mojmírove vojsko r. 907 pri Prešporku, následkom zrady brata Svätopluka II. porazili, Mojmíra zabili, ríši Veľkomoravskej koniec urobili a takmer celé Uhorsko zaujali.

Árpád po tejto preňho šťastnej bitke o niekoľko týždňov zomrel a pred svojou smrťou stanovil za nástupcu v kniežactve svojho syna Zoltána.

Zoltán, keď vládu prevzal bol ešte len 13 ročný, panoval ale 40 rokov a časté výpady válečné podujímal do susedných krajín, kde často bol zbitý, ale často šťastlivo bojoval. Najviac bojovníkov (36000) utratil pri Mezibore (Merseburg) v Sasku.

Po Zoltánovi zaujal kniežatský trón jeho syn Takšoň, ktorý panoval v ustavičných temer bojoch za 25 rokov. Najčastejšie boje viedol s Nemcami, bol ale pri meste Augsburgu na hlavu porazený, takže z celého vojska iba siedmi hrozne pokaličení navrátili sa do Uhorska, aby zvestovali svojim krajanom hroznú porážku. Toto pomstili Maďari tak, že v predošlých vojnách zajatých 20000 Nemcov povraždili. Po tomto ukrutnom skutku zomrel Takšoň v 42. roku veku svojho a jeho nástupcom sa stal Gejza, ktorý kresťanské náboženstvo medzi Maďarmi rozširovať začal.

Gejza tiež panoval 25 rokov a vyznamenával sa múdrosťou a pokojamilovnosťou, takže povolal do Uhier kresťanských kňazov, kupcov, remeselníkov, umelcov atď. a dajúc sa s celou rodinou pokrstiť, staral sa o pokrstenie svojej zeme, čoho následkom Maďari k pokojnejšiemu životu privykali a húfne náboženstvo kresťanské prijímali. Zomrel r. 997, ponechajúc panovanie svojmu synovi Vajkovi, ktorý dostal pri krste meno Štefan.

Štefan panoval ako knieža za tri roky, rozširujúc náboženstvo kresťanské najlepším prospechom. Keď videl prospech svojho ustávania, vystrojil do Ríma poslanstvo, aby ho pápež za kráľa uznal a poslal mu korunu. Pápež Silvester II. žiadosti tejto s ochotou zadosť urobil a Štefan s poslanou mu korunou dal sa r. 1000 za kráľa uhorského korunovať.

Štefan bol teda prvým uhorským kráľom a od jeho panovania počnúc delíme dejepis Uhorska na 3 doby.

V prvej dobe (od r. 1000 — 1301) — panovali králi z domu Árpádovského.

V druhej dobe (od r. 1301 — 1526) panovali králi z rozličných domov.

V tretej dobe (od r. 1527 — až po naše časy) panovali králi z domu habsburgsko-lotrinského.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.