Zlatý fond > Diela > Cesta do kriminálu


E-mail (povinné):

Stiahnite si Cestu do kriminálu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Peter Kompiš:
Cesta do kriminálu

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Zuzana Babjaková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 45 čitateľov


 

Cesta do kriminálu

Spolupútniciam k Nepochopenému, i Tej, čo spolu so mnou tak často zalietala v mysli do poviestkove krásneho rodiska starej mamy, venuje autor.

Sedeli sme asi pätnásti, väčšinou manželské páry, na Sylvestra u Brejškov za spoločným stolom.

Pred polnocou navrhol voľakto:

„Každý nech rozpráva najzaujímavejšiu príhodu zo svojho života!“

— Brávo! Brávo! Tak je! — zvolala celá spoločnosť, súhlasiac s návrhom. Rozumie sa, navrhovateľ musel sám začať.

Rozprával, ako vyviazol na vojne z objatia smrti.

Priateľ M. rozprával, ako zachraňoval príbramských baníkov pri jednom nešťastí. Jedenásť razy spustil sa s troma inými druhmi do šachty. Zachránil 39 ľudí, buď pri povedomí alebo zamdlených. Na dvanásty raz roztrhlo sa im lano na spúšťadle. Uviazli v jednej štóle, kde boli do tretieho dňa, kým ich, dvoch mrtvých a dvoch polomrtvých nevykopali.

Prišiel rad na priateľa Zajíčka:

— Mám rozprávať, ako som sa dostal do kriminálu?

— Výborne! Výborne! Čujme! — ozývalo sa zo všetkých strán. Profesor St., náš dobrý známy, presadol si k vôli Zajíčkovmu vyprávaniu od druhého stolu k nám.

— Bolo to v tie časy, keď som sa oboznámil s mojou Miladou. —

Pekná, mladá žena Zajíčkova sa blažene usmiala.

— Keď už som mal blažené „áno“ vyvolenej svojho srdca, počal som sa starať o byt. Ja som býval v tie časy na Žižkove s inženierom Š. v mládeneckej izbe u bankového sluhu. Počul som, že je kríza o byty. Spytoval som sa svojho domáceho:

— Pane Vomáčka, poraďte mi nejaký byt.

— Hm, to je ťažká vec. To aby ste šli na bytový úrad. To v Prahe teraz byt tak ľahko nenájdete.

Mňa pochybovačnosť môjho domáceho naskrze neodstrašila, ani neznechutila. Starší, slabší, chorľaví ľudia — a môj domáci bol už dvaašesťdesiatročný a často sa ponosoval na reumu — sú skoro všetci pessimisti. A potom Pražania sú pohodlná, rozmaznaná nácia. Ja, dieťa krkonošských hôr, otužilý, zaoceľovaný od mladosti, ja si byt nájdem. A musím ho nájsť, a čo by som ho mal štrnásť dní hľadať.

Neposlúchol som radu domáceho. Na bytový úrad sa obrátim iba, keby už naskrze nešlo ináč.

Tak teda byt hľadať. Hybaj ja do administrácie „Národní Politiky“. Predplatil som si noviny na mesiac. Číslo z toho dňa som si tiež kúpil. Pozerám: „Byty. Pronájom.“ Slušný pán přijme se do pěkně zařízeného pokoje. Vyměním pokoj s plotnou v Karlíně za byt o 2-3 pokojích s příslušenstvím na Vinohradech. Slečna z venkova s aprovisací a vlastními peřinami přijme se na byt a na stravu k profesorské vdově. Nádherně zařízený pokoj pronajme se distinguovanému pánu, nejraději cizinci, na nábřeží. Studenty do bytu přijmu.“ Tak prečítal som so 40 drobných oznamov, ale pre mňa nebolo medzi nimi nič súceho.

No, nič to. Bude niečo zajtra.

Druhého dňa som našiel medzi hromadou iných oznamov: „byt o 2 pokojích s příslušenstvím pronajme se v pražském předměstí. K doptání u R. Marka, Žitná ul. 11.“

Vybehol som ako bez seba, vrútil sa do tramwaye a presadnúc raz, dostal som sa potom pešo do označeného domu. Pán R. Marek bol malý kramár. Predával zeleninu, tvaroh a kyslú kapustu. Ľudí mal plný sklep. Ale nekupoval nič ani jeden. Každý sa vypytoval na oznámený byt.

— Kde je ten byt? — spytujem sa.

— V Kobylysích — odpovedá pán Marek pokojne.

— Človeče, a to vy nazývate pražským predmestím? Veď je to dve hodiny od Prahy.

— To by se mělo udat. Takový švindl! — rozčulovala sa nejaká pani.

— Pražské předměstí to je, vždyť je to u Prahy — uisťoval nás dobrodušný hokynár. — A dvě hodiny to nejsou. Za půldruhé hodiny jsem tam vždycky.

Nechcel som sa dohadovať. Pri takej hádke padne pár ostrejších slov a hneď je z toho urážka na cti a súd. Radšej som odbehol.

Tretieho dňa počal som „Národní Politiku“ už dostávať na byt.

Študoval som ju každé ráno už v posteli. Rozumie sa samo sebou, nezačal som senzačnými telegramami, ale malým oznamovateľom. „Byty, pronájem.“ Keď som zočil niečo, z čoho som si sľuboval byt, vyskočil som z postele jako jeleň a za päť minút som bol umytý i oblečený. Inokedy mi to trvá vyše pol hodiny.

Vybehol som z domu, vsadol na tramway a viezol sa v označenom smere.

Obyčajne prišiel som už prineskoro. Byt bol už zadaný.

Hja, keď sú v Prahe ešte i väčší ranostaji, ako som ja. Vstanú trebárs o šiestej a o siedmej sú na mieste.

Proboval som ráno včaššie vstať. Bol som celý ospalý, raňajky mi domáci ešte neposlali do postele — robievali to okolo pol ôsmej — nože, raňajkoval som v kaviarni. O pol siedmej študoval som už „Národní Politiku“.

Ten deň nebolo oznámené nič pre mňa súceho.

— Nerobí nič — pomyslel som si. — Len trplivosť.

Druhého dňa som čítal:

„Předá se zařízený byt o pokoji a kuchyni u Karlova mostu. Nabídky pod značkou: „I. poschodí č. 1943“ na adm. t. l.“

Napísal som hneď nabídku a zaniesol ju osobne do administrácie „Národnej Politiky“.

Čakal som odpoveď.

Druhého dňa neprišlo nič.

Šiel som do administrácie „Národnej Politiky“.

— Prosím vás, odniesla si už stránka, ktorá inzerovala byt pod „I. poschodí č. 1943.“ nábidky?

Úradníčka podívala sa do oddielu vo veľkej skrini.

— Ne, č. 1943 ještě není odnešeno.

Čakal som osem dní. Tých osem dní som dúfal. Tých osem dní dal som almužnu skoro každému žobrákovi, ktorého som stretol na ulici. Robil som to z pôverčivosti, že budem mať zdar, že žobrákovo „Pán Boh zaplať!“ zaplatí mi Pán Boh bytom.

Neprišla žiadna odpoveď na moju nabídku.

Študoval som „Národní Politiku“ ďalej a písal nabídky ďalej. Písal som, že sa chcem oženiť, nemôžem nájsť bytu. Aby mi na každý pád prenajali oznamovaný byt, že urobia mi tým pravé dobrodenie. Na inú nabídku som napísal, že som mladomanžel, že pre smilovanie božie prosím, aby mi oznamovaný byt prenajali. V tretej nabídke som písal, že som ideálny obyvateľ: bezdetní manželia, tichí, solidní: že nemáme klavír, ani nespievame, návštevy neprijímame. Chodíme spať o 9. hod. večer, o 7. ráno vstávame. Sme veľkí milovníci čistoty i poriadku. Vo štvrtej nabídke som uisťoval, že kto ma vezme na byt, vykoná tým pravé dobrodenie mestu Prahe a celej československej republike, lebo mi tým umožní, aby som sa oženil a založil rodinu. A zakladanie rodín vyžaduje predsa záujem republiky.

Po prvom mesiaci obnovil som predplatné na svoj denník ešte na mesiac, po druhom mesiaci na tretí. Napísal som so 70 nabídiek. Nedostal som odpovede ani na jednu jedinú. Ponosoval som sa kamarátom v úrade, rozpovediac im, čo a jako hľadám.

— Pane kolega, to musíte hľadať inak — radil mi pokladník Ticháček. — Na každý oznam píše i sto ľudí. Na oznamy písať nabídky, to nemá smyslu. To musíte vy dať oznam do novín, že hľadáte byt.

Poslúchol som. Zašiel som do administrácie „Národnej Politiky“ jako najrozšírenejšieho pražského časopisu a zadal oznam:

„Mladomanželia hľadajú v Prahe alebo v predmestí aspoň 2-izbový byt s príslušenstvom. Nabídky pod zn. „Mladomanželia“ do adm. t. č.“

Za oznam zaplatil som 24 korún.

Prišiel som si druhý deň pre nabídky do administrácie.

— Ešte nemáte nič — odpovedala mi slečna mrzute. — Včerajší oznam a už nabídka? Príďte si zajtra. Dnes sme ešte ani poštu neotvorili.

Na druhý deň tiež nebolo ničoho. Ani na tretí, ani na štvrtý.

— Dokedy môže prijsť nabídka? — spytoval som sa šiesteho dňa.

— My vydávame nabídky do jedenásteho dňa.

Umienil som si, že sa do administrácie do jedenásteho dňa ani nepodívam. Potom v posledný deň môžem si ich vyzdvihnúť trebárs všetkých desať.

Premáhal som sa, keď ma cesta zaviedla blízko „Národní Politiky“. Ale do administrácie som predsa nevkročil.

— Azda skôr niečo príde, keď ta prestanem chodiť — chcel som si nahovoriť.

Na jedenásty deň šiel som s trasúcim srdcom do administrácie zase. Na rohu dal som dva šestáky žobrákovi pre šťastie, pred samou administráciou stretol som kominára. Tiež šťastie. Do administrácie som už ani nebežal, ale letel.

— Prosím Vás, prišlo niečo na značku „Mladomanželia“?

— Mladomanželia nič.

Požaloval som sa kolegovi Ticháčkovi.

— Koľko razy bol oznam uverejnený?

— Že koľko razy? Raz.

— To je smiešne. Uverejniť oznam raz, to je nerozumné vyhadzovanie peňazí. Kto chce oznamom niečo docieliť, musí ho uverejniť aspoň tri razy — radil mi znalecky.

Poslúchol som. Bolo to práve pred Veľkou nocou. Tým lepšie. Aspoň bude mať oznam tým lepší výsledok. Ako známo, sú sviatočné čísla pre inzerciu najlepšie. Sú bohatšie. Každý si ich cez sviatky pozorne prečíta i odloží.

Zadal som inzerát do troch čísel. Zaplatil som zaň 72 korún.

Lietanie do „Národnej Politiky“ započalo sa po sviatkoch znovu.

— Číslo 2895 „Dobrodenie“, mám niečo?

— Nič.

Počal som chodiť každý druhý deň. Potom každý tretí.

Na jedenásty deň vyťahovala úradníčka pre mňa dopis v modrej obálke.

— Konečne! Konečne! — jásal som v duši. — Tak teda predsa bude byt!

Srdce mi búchalo, keď som obálku otváral. Počal som čítať dychtive:

„E. Reisinger, povoznictví, doprava nábytku, Praha II., Havlíčkovo náměstí, doporučuje se Vám k stěhování. Zvláštní stěhovací vozy. Kulantní obsluha. Mírné sazby. Račte si vyžádat nabídku.“

Zmačkal som reklamnú ceduľu, celý sklamaný a zahodil ju do kúta.

S kolegom Ticháčkom, ktorý mi poradil dať oznam do „Národní Politiky“, sa od tých čias ani neshováram.

Čo robiť? Čas uteká. Už by sme sa mali zasnúbiť, a ja ešte vždy nemám bytu.

Konečne poslúchol som svojho domáceho a zašiel na bytový úrad.

Bol na starom námestí, nad pohrebným ústavom, v treťom či štvrtom poschodí. Schody boly tmavé, úzke, kráčalo sa po nich ako na vežu. Konečne zastavil som sa pred dvermi, na ktorých stkvel sa nápis na bielom papieri:

„Společný bytový úřad hlav. města Prahy a obcí přilehlých.“

Vošiel som dvermi na chodbu. Dojem, ktorý urobily na mňa kancelárie a chodby bytového úradu, bol nesmazateľný. Na chodbách hemžili sa ľudia, mladí mužskí, vyschlé staré panny, matky s deckami, pekné i menej pekné manželské páry, elegáni, ošumelí penzisti, širokí brucháči červených lící, špeditérsky robotník s modrou zásterou, natierač, z ktorého razil na desať krokov zápach bariev, umazaný uhliar, vážní, škrobení profesori s cvikrami na učených nosoch, i zvedaví redaktori, premávajúci sa hore-dolu, na všetko zvedaví, všade načúvajúci, dychtiaci uloviť pre svoje noviny nejakú senzáciu.

Stará, dlhá, suchá úradníčka, patrne stará panna, stála za stolíkom blízko vonkajších dverí a zapisovala do veľkej knihy mená príchodiacich i stručný predmet ich žiadosti. Vyzerala stará, ako by zo stredoveku. Bola žltá, či popolavá, pokojná, zapisovala všetko s takou rutinou, ako by bola v bytovom úrade, ktorý bol založený asi pred rokom, aspoň od polstoročia.

Pristúpil som k nej.

— Račte se jmenovat?

— Alois Zajíček.

— Ženat?

— Svoboden, ale chci se právě ženit.

— Bytem?

— Žižkov, Školská ul. č. 4.

— Přejete si?

— Byt.

— Děkuji. Jste hotov.

Začiatky boly teda mnohosľubné. Podišiel som ku skupine čakajúcich. Staršia žena v šatke rozprávala: „Bývame v jednej izbe, ja s mojím starým a dcéra s mužom. Majú šestoro detí. Sme desiati. Varíme si na plotne v peci; kuchyne nemáme. Ani sa človek nevyspí, toľko sa ten drobizg nakričí. Ani uvariť si človek poriadne nemôže, i kädí sa z pece, i steny vlhnú. Ja mám už na skapanie.“

— Máte už podanú žiadosť?

— Mám už vyše polroka. A nič nemôžem dostať.

— Ste chudobná, nemôžete platiť.

Nedostanete nič — prorokoval jej suchý, dlhočizný mužský a uškľabil sa vyceriac svoje iste od fajčenia hnedé zuby.

— Buďte radi, že máte aspoň tú jednu izbu. Ba dajte si pozor, aby vám i tú nevzali — strašila starkú žltá, kolozubá stará panna s veľkým staromódnym klobúkom s perami.

Najviac ľudí tlačilo sa pred kanceláriou šéfa úradu. Utvorily sa z nich dva rady. Akási ženská vyšla z kancelárie. Líca jej blčaly rozčúlením:

— To je predsa škandál! Dám to do novín! Veď je to hrozné! — odľahčovala si.

Ale ľudia, stojaci vo dvoch radoch, nevšímali si jej žalôb, ale dávali pozor, aby ich nikto nepredbehol.

— Neráčte sa tisnúť predo mňa! Som tu dlhšie jako vy!

— Teraz nasledujem ja — fufnal malý človiečik a veľkým cylindrom na hlave.

Jedon nový príchodzí proboval sa tlačiť pomedzi dva rady ku dverom.

— Oho! ozvalo sa naraz z dvadsiatich hrdiel. — Idete nazad! Teraz príde a chcel by byť prvý!

— Pusťte ma na moje miesto! Bol som tu o desiatej ráno.

— Známo také chytristiky! Prečo ste odišli?! Musíte si počkať. Miesta sa nerezervujú! — ozývalo sa zo všetkých strán.

Jedno mladé dievča ozvalo sa z radu:

— Prosím vás, páni, pusťte ma prvú! Zameškám si klavírnu hodinu.

— Ja si zameškám úrad.

— Ja tratím mzdu.

— Choď si ty na svoju klavírnu hodinu, aspoň nám nebudeš zavadzať — sypaly sa poznámky zo všetkých strán.

Vyšiel z prednostovej kancelárie asi tridsaťročný robotník.

— Zbojníci! Úžerníci! Keťasi! Nič mi nedali, oplani! Vyhádzať ich z kancelárií, hneď by sa pomohlo pár ľudom k bytu — odľahčoval si.

— Čo sa vám stalo? — obklopilo robotníka rozčúlene rozhadzujúceho rukama so pár ženských.

V radoch čakajúcich omdlela nejaká stará pani. Shýbali sa nad ňu, ale nechali ju len ležať na chladnej chodbe, kým neprišiel sluha. Nikto nechcel opustiť v rade miesto, ktoré si horko-ťažko vybojoval.

Vyšla z kancelárie pani s dvoma deťmi. Usedave plakala.

Nové a nové stránky, po jednej vchádzaly a nové vychádzaly. Mladý mužský, s kňazským kolarom odbavil sa v okamžení.

— Čo tak skoro? — spytovali sa ho ľudia čakajúci predo dvermi. — Dali vám byt?

— Nie. Veď ja som byt ani nežiadal. Ja už byt mám. Uzavrel som s domácim pánom nájomnú smluvu. Predložil som ju bytovému úradu, aby mi ju schválili.

— Schválili vám ju?

— Schválili.

Ja som žasol, že ani ten, kto si našiel byt sám, nie je zbavený behačky na bytový úrad.

Kým došiel na mňa rad, bol som už blízky mdlobe. Skoro som sa točil od slabosti. Bolo po jednej hodine na poludnie, keď otvorily sa dvere a objavil sa v nich mrzutý starý pán s okuliarmi na nose. Spýtal sa:

— Čo si prajete?

— Mohol by som hovoriť so šéfom bytového úradu?

— Ja som. Čo si prajete?

Pripravoval som sa už asi dve hodiny na slávnostný okamžik, keď predstúpim pred šéfa bytového úradu, a v duchu sostavoval som si už vopred slová, ktorými obmäkčím tú vplyvnú osobnosť, ktorá má rozhodnúť nad mojím osudom. Umieňoval som si, že budem výrečný, citný, že musím odmäkčiť skalu, nie človeka. Ale únavou vyšumelo mi z hlavy všetko. Stál som pred mrzutým, starým, šedivým úradníkom ako malé decko, ktoré zazvonilo na elektrickom zvonci na dome a, keď vybehol z domu domovník, nevie, čo by mu odpovedalo.

— Mám jednu prosbu — vyrazil som konečne zo seba, v strachu, že mi starý pán zavre dvere pred nosom.

— Ak idete o byt, to sa márne ustávate. My nijakých bytov nemáme.

— Odpusťte. Ja som si myslel, že je tu bytový úrad.

— Áno, my sme bytový úrad. Ale nateraz nijakých bytov nemáme. Ale hľadajte byt, ktorý by sa dal zabrať. Na pr. keď máločlenová rodina obýva priveľa miestností, alebo má magazínové miestnosti, ktoré sú už dlhší čas prázdne. Potom si napíšte žiadosť a udajte nám také byty. Porúčam sa!

Zachlopil mi dvere pred nosom.

Študoval som paragrafy vládneho nariadenia, týkajúceho sa zaberania bytov. Informoval som sa na všetky strany. Kupoval som si aj pätoro novín denne a študoval pilne všetko, čo tam o bytoch stálo. Potom vydal som sa na zkusy mestom, hľadať byt, ktorý sa dá zabrať. Vypytoval som sa na také byty u domovníkov, u svojho šustra, krajčíra, u práčky, po obchodoch, u mäsiarov, v kaviarňach.

Vrazil som do pekného poschoďového domu a počal študovať soznam obyvateľov. Keď v niektorom poschodí bolo málo navštíveniek, vypytoval som sa domovnice:

— Čo pán Fleischmann? Nemohol by ma vziať na byt?

— Ale, čo by! Veď ten má dve izby plné súkna! A potom veď tých je šestoro!

A počal som podobným spôsobom vyšetrovať domy rad-radom.

Raz ma šusterský učeň zaviedol za 5 korún na koniec Karlína. Že vie vraj o jednej panej, ktorá mi môže dať byt.

Prišli sme na koniec mesta k voľákej tehelni. Vyzeralo to biedne. Vkročíme do vysokého domu. Zápachu, ako to býva v domoch, preplnených chudobou.

Schody nemaly konca-kraja. Zazvoníme. Vyjde nám otvoriť biedna špinavá ženská. Vedie nás do kuchyne, v ktorej práve prala. Pri obloku stálo dvoje ufúľaných, neduživých detí. Vzduch bol na zadusenie.

— Máte na vydanie byt?

— Áno. Trebárs i so stravou. Dvoch pánov už mám.

— A koľký je ten byt?

— Koľký? Jedna izba. Bývali by ste tam traja.

— A samostatný byt s kuchyňou atď. nemáte?

— Ako by som mala kuchyňu, keď sama v nej bývam s deťmi!

Odohnal som učňa od seba a vrátil sa sklamaný domov.

— No, máte už niečo, pane Zajíček, — spytoval sa ma domáci.

— Nič.

— V dnešných časoch by bolo najlepšie hľadať mladuchu, ktorá má byt sama.

Neodpovedal som od zlosti.

Na tretí deň som sohnal — byt. Vlastne nie byt, iba adresu bytu, ktorý by sa dal zabrať. Vlastne celý byt to nebol, iba čiastka bytu pani Eisenschimmlovej v Ružovej ulici, vdove po obchodníkovi. Bývala v 5-tich izbách, kuchyni, komore, kúpeľni atď. sama so slúžkou.

Podal som si žiadosť na bytový úrad a prosil, aby čiastka bytu pi Eisenschimmlovej bola zabraná pre mňa a pre moju snúbenicu. Akonáhle nám bude byt pridelený, chceme sa sobrať.

— Doneste si na žiadosť 2-korunový kolok, — poučovala ma dlhá suchá slečna na bytovom úrade.

Vytiahol som dve koruny.

— Ráčte mi za dve koruny ten kolok nalepiť.

— My kolky nepredávame. To si musíte kúpiť v trafike.

Čo bolo robiť? Skočil som do trafiky a vrátil sa s kolkom.

— Kedy si mám prísť pre odpoveď?

— Kedy? To sa nemôže vedieť. Keď budete od nás predvolaný.

Predvolaný som nebol. Asi po mesiaci šiel som svoju žiadosť na bytový úrad urgovať.

Posielali ma z kancelárie do kancelárie. Musel som povedať svoje meno, bydlisko, dátum, kedy som žiadosť podal. Potom hľadali podľa obecedy mien číslo mojej žiadosti. Potom prezreli v rôznych soznamoch, čo sa s mojou žiadosťou stalo. Až v izbe č. 4. zvestoval mi malý plešivý úradník s okuliarmi:

— Vaša žiadosť musela byť odvrhnutá, lebo pani Eisenschimmlová podala proti zabraniu svojho bytu rekurz, čili protest, a síce na základe toho, že má u seba tri slečny na byte. Má síce päť izieb, ale ona, s troma podnájomniciami a slúžka je päť osôb, tak že majú nárok na celý byt a nič im nemôže byť zabrané.

S dlhým nosom som odchádzal. Až teraz mi svitlo v hlave, že žiadosť môže byť i odmrštená, že nie každý udaný byt musí byť zabraný.

Vychytil som sa do mesta sháňať nové adresy bytov, ktoré by sa daly zabrať. Behal som po domovníkoch, po trafikách, po hostíncoch, po mliekarňach. Adries dozvedel som sa mnoho, menovite od kramáriek. Vôbec pozoroval som, že sú ženské sdielnejšie, ako chlapi. Ale, bohužiaľ, ženské údaje nezodpovedaly vždy pravde. Často som bol sklamaný, keď v byte, ktorý — aspoň tak mi bolo povedané — mal byť prázdny, našiel som obyvateľov ako červených myší.

No, pri tom všetkom podal som si sedem nových žiadostí s bytami, ktoré sa môžu zabrať. Na každú žiadosť nalepil som dvojkorunový kolok, poznačil si bežné čísla svojich žiadostí a čakal, čakal — — — —

Okrem bytového úradu chodieval som si o byt na bytové oddelenie ministerstva sociálnej pečlivosti a na magistrát. Šéf bytového oddelenia v ministerstve sociálnej pečlivosti mi hovoril:

— My vás chceme všemožne podporovať. Budem vás odporúčať ako nastávajúceho manžela, bytovému úradu, aby mali mimoriadny zreteľ na vaše žiadosti.

Na magistráte mi povedali, aby som si podal k nim žiadosť. Že som si vraj mohol podať žiadosť k nim už dávno. Pravdepodobne by som dnes už mal byt.

— Najlepšie podajte si jednu žiadosť všeobecnú a jednu na obecnú novostavbu v Bílkovej u1ici.

Napísal som si žiadosti. Obe maly kolky.

— Gratulujem vám, pane Zajíček, — obrátil sa ku mne mladý magistrátny radca. — V novostavbe bude 21 bytov, vaša žiadosť je ešte iba desiata. Tak ešte 12 žiadateľov za vami môže byt dostať.

— Ráčte sa ma zaujať, pane radca. Ja by som sa vám krásne odslúžil.

— Urobím vám to rád i bez odslúženia.

A neuspokojil som sa s tými krokmi. Podnikal som ďalšie. Počal som sa sháňať po bytových kanceláriach.

Jedna z nich bola pani Císařová na Vinohradoch.

Prijala ma tam mladá úradníčka. Klepala na stroji. Keď som jej povedal, po čo som prišiel, ľutovala, že som neprišiel o desať minút prv, kým neodišiel pán Motyčka.

— Kto je to? — spýtal som sa.

— Náš prokurista.

— A kedy sa vráti?

— To tak hneď nebude. Šiel s jedným pánom do Podola. Inzerovali sme tam byt vo ville a reflektantov máme plno. Tomu najvážnejšiemu šiel pán Motyčka ukázať byt. Akiste si kúpi celú villu.

— A pre mňa nemáte bytu?

— Príďte zajtra okolo druhej popoludnia, keď bude pán Motyčka doma.

Nebolo z toho nič. Pán Motyčka dal mi druhého dňa cítiť, že má síce byty, ale iba s domami, t. j. že dostanem byt, ak si kúpim dom.

Bežal som zase na bytový úrad. Od podania žiadostí ubehol asi mesiac.

Usmievali sa. Hovorili mi, že mám divné poňatie o úradnej práci. Predsa majú aj inú prácu, ako riešiť moje žiadosti. Aby som prišiel o mesiac-dva.

Odvolával som sa na odporúčanie bytového oddelenia ministerstva sociálnej pečlivosti.

Nový výbuch smiechu. So traja úradníci počali sa smiať, až im chodba bola ozvenou. Nejaký kŕmený radca sa až zachodil od smiechu.

— Odporúčanie?! My tu máme na stá žiadostí, ktoré sú ešte lepšie odporúčané. Jeden profesor je odporúčaný okrem ministerstvom sociálnej pečlivosti i Červeným krížom, pražským starostom, prezidentskou kanceláriou, riaditeľstvom gymnázia, na ktorom vyučuje, a nič mu to nepomáha. Bytov nemáme, nuž, bytu nedostane.

Zotmilo sa mi v očiach nad toľkým cynizmom. Odchádzal som rozčúlený, bez slova.

Čo už mám robiť?!

Šiel som do bytového oddelenia ministerstva sociálnej pečlivosti. Ponosoval som sa, ako málo mi pomohlo ich odporúčanie na bytovom úrade.

— Len trpezlivosť! — odporúčal mi šéf bytového oddelenia. — Naraz to nejde. Ale pôjde to. Najlepšie, keby ste vstúpili do nejakého stavebného družstva.

— Poraďte mi nejaké, pane vrchný radca! — prosil som.

— Prečo nie. Choďte na pr. do Soukeníckej ulice č. 7. Je tam kancelária stavebného družstva „Moderný“. Budete bývať síce trochu ďalej od stredu mesta. Ale to má len svoje výhody. Jednak budete mať viac pokoja, jednak viacej vzduchu i slnca. A potom drahé to nebudete mať, stavebné družstvá dostávajú subvenciu od štátu. A rodinné domky, ktoré družstvo stavia, sú týpu najmodernejšieho, s vodovodmi, plynom, elektrikou, kúpeľňami, záhradkami, slovom ideálne bývanie. Pardon, budem vás odporúčať — a pán vrchný radca napísal mi na svoju navštívenku malé odporúčanie.

Ďakoval som mu srdečne so slziacimi očami a stískal vrelo pravicu.

A teraz hybaj do Soukenníckej ulice č. 7. Podľa štítku potrafil som do kancelárie stavebného družstva v prvom poschodí. Našiel som tam staršieho pána, slečnu, píšucu na stroji a fešného mladého pána, nakloneného nad plánmi. Predstavil som sa, predložil odporúčanie vrchného radcu ministerstva.

— Výnimočne vás príjmeme, že máte také odporúčanie. Ináč nových členov nateraz neprijímame.

Mladý pán rozhovoril sa o konštrukcii stavieb. Sú to kocky betonové, vyplnené popoľom. Že je vo vnútri popoľ a nie cement, tým stáva sa stavba lacnejšou, ale naskrze nie na úkor trvácnosti. A popoľ je ideálna výplň prázdneho priestoru, nepripúšťa zimu. Ukazoval mi rozličné týpy domkov nakreslené. Veľmi sa mi páčily. V duchu som sa už videl v takej maličkej vilke a bol som celý unesený.

— Čo to stojí? — spytujem sa.

— Takýto štyriizbový domček, prízemný, i so stavebným miestom stodvadsaťtisíc korún. Dvadsaťpäť procent dá štát ako subvenciu, tedy 90.000 korún.

— A trojizbový?

— Stotisíc, so štátnou subvenciou semdesiatpäť.

— A dvojizbový?

— Šesťdesiat tisíc korún so subvenciou.

— Dvojizbový mi postačí. A koľko treba zaplatiť v hotovosti?

— Iba desať procent, t. j. za ten obnos musíte prevziať podielov nášho družstva. Sú 500-korunové. Tak by ste ich prevzali dvanásť.

— A čí bude dom?

— Náš, družstva. Ale vy sa stanete spolumajiteľom družstva.

Poďakoval som sa za informáciu.

Najbližšiu nedeľu, keď som cestoval na vidiek za svojou Miladou, myslel som stále na rodinný domok. I vo Vranove, kde bývali rodičia mojej vyvolenej, vychvaľoval som ustavične výhody stavebného družstva. Byt nájsť nemôžeme; ak sa máme v dohľadnom čase sobrať, musíme vstúpiť do stavebného družstva.

Nastávajúci tesť sľúbil vybrať na vkladnú knižku šesť tisíc korún a poslať mi ich na tie družstevné podiely do Prahy. Milada hodila sa otcovi na krk, vrelo ho bozkávajúc.

O štyri dni som peniaze dostal, na piaty deň splatil som ich družstvu a dostal podielovú listinu. Dal som si ju schovať do pancierového tresoru našej banky. Na byte som sa ju neopovážil držať. Človek nevie, čo sa môže stať, ešte by mi mohla zhorieť.

Každých 14 dní som chodieval do kancelárie družstva. — Trpelivosť! trpelivosť! — hovoril mi starý pán s okuliarmi.

Družstvo počalo stavať dvanásť rodinných domkov pri Strašniciach. Keď boly základy hotové a múry počaly sa dvíhať nad zemou, bežal som do kancelárie družstva.

— Prosím vás, ktorý domček ste určili pre mňa? Nemohol by som dostať ten tretí z ľava?

— Nie, to je nie možné — počal mi mladý pán vysvetľovať rozpačite. — Teraz sa stavia ešte iba pre prvú seriu.

— Jako to?!

— Naše družstvo má vyše dvesto členov. Vy sa dostanete iba do daktorej ďalšej serie. Teraz sa stavia ešte iba pre prvých dvanástich členov.

— A v ktorej serii budem ja?

— Asi v sedemnástej-osemnástej.

— A kedy budete pre tú stavať?

— Asi o rok, o dva.

— Prečo ste mi to hneď napovedali! — rozčúlil som sa, srdce mi počalo hlasitejšie búchať. — To je zavádzanie! Hanbite sa! To je závratníctvo!

Pohádali sme sa špatne.

Asi o 14 dní dostal som predvolanie pred okresný súd. Úradník družstva ma zažaloval pre urážku na cti.

Ja som zašiel k advokátovi drovi Vítězslavovi Šebestovi a dal som vyzvať družstvo, aby mi vrátilo mojich 6000 korún. Keď mi nevracalo, dal som družstvo zažalovať na zaplatenie 6000 korún. Z úradu musel som si vziať 500 korún preddavku. Môj advokát žiadal nejakú predbežnú splátku na trovy.

Pred súdom vypálilo to zle. Bol som posúdený na 200 korún pokuty, preto že som urazil pána Dittricha z družstva.

— No, počkajte! — tešil som sa. — Veď ja vás tiež popreháňam!

Šiel som sa pozerať na bytový úrad, čo je s mojimi žiadosťami. Nemohol som sa nič dozvedieť. Bytový úrad sa práve sťahoval zo Staromestského námestia na Jungmannovo.

Šiel som sa informovať, čo je s novostavbou pražskej obce. Stavba skoro hotová. Múry už stoja. Už chybí iba strecha a vnútorné zariadenie.

Na radnici mi povedali, že sa dosiaľ nerozhodovalo o obsadení bytov v novostavbe. Aby som prišiel asi o mesiac.

Bol som zase predvolaný k súdu a síce ako žalobník proti Stavebnému družstvu. Žalobu som prehral, lebo vraj družstvo je nevinné, chce síce dostáť svojej povinnosti, ale pre vis major nemôže. Čo je to vis major? Vraj mrcha pomery, stavebná kríza, drahota, štrajky stavebného robotníctva.

Tedy tesťových 6000 korún zostalo u družstva. Advokátom musel som zaplatiť po 400 korún, súdobných trov 250 korún, spolu 1050 korún.

Hanbil som sa ako pes, keď som písal nastávajúcemu tesťovi o ďalšie peniaze, lebo veď netrúfal som si dostať v banke — po oných 500 korunách — ďalší preddavok.

Tesť peniaze poslal, ale v liste písal:

— Nepúšťajte sa, prosím vás, do vecí, ktorým nerozumiete! Nedajte sa každému oklamať. Ste predsa dospelý človek. Mohli by ste mať už trochu zkúsenosti, rozumu. A advokátom a súdom dajte pokoj! To je nie pre vás.

Na bytovom úrade mi povedali, že moje žiadosti ešte neboly riešené. Aby som prišiel o mesiac-dva.

Na radnici mi povedali, že obecný výbor sa usniesol dať byty v novostavbe iba obecným zamestnancom. Ja jako bankový úradník od obce žiadneho bytu dostať nemôžem.

Na bytovom úrade mi povedali, že byty, ktoré som udal, nemôžu byť zabrané. Byt v Havlíčkovej ulici, čo bol prázdny, je zase obsadený. Pani, ktorj patrí, vrátila sa i so slúžkou pred týždňom zo Štýrskeho Hradca na stále do Prahy. O inom udanom byte dokázal stolár, že ho nezbytne potrebuje ako sklad a rozostaval v ňom hňrbu náradia. Dva byty mnou udané prepustil vraj bytový úrad pred 14 dňami cudzineckému úradu pre francúzskych dôstojníkov. Byt v Dlhej triede, na Starom meste nemôže byť zabraný, poneváč univerzitný profesor, ktorý ho má, vzal si k sebe od tých čias svoju staručkú matku z vidieku a dve žiačky na byt. Byt vo Vrchlického sadoch vraj tiež nemôžem dostať, poneváč majiteľ domu, ktorý má dielňu na opravu automobilov, zaujal ho na sklad pre automobilové súčiastky. A siedmy byt. Nie, to tiež nejde. To je byt ministra, ktorý má síce dva byty, ale potrebuje oba pre svoju repräzentáciu. A bytový úrad sa nechce s ním ťahať za prsty.

Aby som si podal nové žiadosti.

Podal som si o týždeň dve.

— Kedy si mám prísť pre odpoveď?

— O dva-tri mesiace.

Predplatil som sa na „Národní Politiku“, „Národní Listy“ a „Prager Tagblatt“, rozumie sa, iba k vôli bytovým oznamom.

Čítam jedného dňa v „Prager Tagblatte“, že sa vydá dvojizbový byt s kúpeľňou blízko Mikulášskej triedy. Bolo to ráno. Vychytil som sa jako bez duše do administrácie „Tagblattu“ s ofertou. V oferte som zaklínal majiteľa bytu, aby mi, preboha, prepustil byt, že vďačne budem platiť trebárs zvýšené nájomné, odslúžim sa mu i potravinami, lebo mám tesťa na vidieku atď.

Škoda, že oznam bol bez adresy, iba na heslo.

Oddávajúc nabídku na oznam úradníčke v administrácii, všuchol som jej diskrétne i dvadsaťkorunovú bankovku a prosil som ju, aby nejak upozornila oznamovateľa na moju nabídku.

— To je nie dovolené — vyhovárala sa slečna, shrabnúc peniaze. — Ale urobím červenou tintou krížik na obálke. Vaša bude iste povšimnutá.

Čakal som deň po deň. Márne. Nedostal som žiadnej odpovedi.

Písal som nabídky veselo ďalej.

— Azda bude mať niektorá šťastie — dúfal som.

Nič.

Šiel som znovu na bytový úrad. O mojich žiadostiach mi vraj nemôžu nič povedať. Spoločný bytový úrad vraj likviduje a rozpadne sa na viacero bytových úradov. Praha bude mať vraj osobitný, Smíchov tiež, podobne ostatné štvrte a predmestia. Aby som sa obrátil na bytové úrady, do ktorých obvodu patria byty, čo som udal.

— Tak teraz sa začne všetko zase odznovu — dumal som melancholicky.

Šiel som na vinohradský bytový úrad.

Že ešte nič nevedia, že sa ešte iba sriaďujú. Aby som prišiel tak o mesiac.

Ale v „Národní Politike“ čítal som niečo senzačného.

„Předám byt o 3 pokojích s príslušenstvím na Letné. Šimon Krautmann, Praha VII., Belcrediho třída 11.“

Vsadol som bez meškania na elektriku a viezol som sa na udanú adresu. Zobjímam toho človeka, ak bude z toho dačo — sľuboval som si v duchu.

V druhom poschodí našiel som vizitku na dverách:

„Šimon Krautmann.“ Vedľa bol gombík elektrického zvonku. Pritlačil som.

Vyšla nápadne oblečená mladá ženská.

— Hľadáte môjho? Príde hneď. Ráčte! — a doviedla ma do veľkej kuchyne.

O chvíľu prišiel Krautmann sám. Mladý človek v peknom žltom svrchníku, čiernych šatoch, v lakýrkach.

— Tak o ten byt? Škoda, preškoda, že ste neprišli trochu skôr. Už je vydaný, i smluva je už podpísaná. Ale, dúfam, že sa mi — možno i do týždňa — trafí niečo iného. To nechám vám.

— A jaký honorár?

— Honorár? Dáte mi polovicu jednoročného nájomného. Keď bude jednoročné nájomné na pr. 1000 korún, dáte mi 500 korún. Platí sa až dodatočne. Vopred peniaze neberiem.

— Dám vďačne i dvarazy toľko. Len sa ráčte za mňa zaujať.

Povedal mi, aby som prišiel o týždeň. Prišiel som. Hovoril mi o byte, blízko plynárne. Voľaký fabrický robotník sa vraj rozchádza so ženou. Pustil by nám svoj byt.

— A čo chce zaň?

— Ale, dáte mu pár stovák.

— Má zavedenú elektriku?

— Rozumie sa.

— Nemohol by som ten byt teraz vidieť?

— Okamžite nie. Ten človek má veľký neporiadok. To viete, jako to môže vyzerať, keď voľakoho žena nechá. Ale ja mu poviem, že mám na jeho byt reflektanta, že mu dáte, povedzme, 500 zlatých, aby si urobil poriadok.

O týždeň vyrukoval môj milý Krautmann s novou vytáčkou. S tým robotníkom že nebude nič. Žena sa vraj k nemu vrátila.

— Ale mám pre vás byt. Na Karlovom námestí. Býva tam v prvom poschodí šľachtična, vdova po okresnom hejtmanovi, Nemka. Nedávno jej umrel muž, nuž, chce sa vymaniť z toho prostredia, kde ju všetko upomína na nebožtíka.

— To je zvláštna náhoda! — zvolal som celý rozradostnený. — A koľko chce za to, že sa nám vystúpi?

— Ale nič, zhola nič. To je predsa hrdá šľachtična. Tú by ste iba urazili podobnou nabídkou. Ale vo veci je jeden háčik.

— Aký?

— Nejakú izbičku s kuchyňkou by sme tej osobe museli najsť. Niekde predsa musí bývať.

Odišiel som od Krautmanna. Hľadali sme o sto šesť niečo náhradného pre moju milú sľachtičnu.

Nemohli sme najsť nič.

— A čo je a tým robotníkom?

— Práve sa ide smieriť so svojou ženou. Nebude z toho bytu nič.

Môj advokát mi písal, že či chcem v procese proti Stavebnému družstvu pokračovať.

Napísal som, že áno. To by predsa bolo, aby som nedostal nazad tých 6000 korún.

Jedného rána pribehol Krautmann na môj byt, že má niečo pre mňa.

— Byt?

— Skoro. Vlastne je to krám, ale prečarujeme ho za byt.

— Kde je ten krám?

— Na Národnej triede. Ale musíte si naň dať 500 korún preddavku.

Bolo to na začiatku mesiaca, peniaze som ešte mal. Zaplatil som mu tých 500 korún na krám.

— Krám už máme — hovoril Krautmann. — Teraz dám oznam do „Národní Politiky“, že vymení sa krám na hlavnej triede za byt. Pardon! Musíte mi dať ešte 35 korún na oznam.

Dal som mu ich.

Asi o 8 dní som ho vyhľadal, čo je s tým bytom? Hlásil sa niekto na oznam?

Veru vraj nikto sa nehlásil. Ale vraj síde sa v hostínci zajtra s jedným známym. Ten akiste bude vraj na krám reflektovať.

Medzitým našiel som v „Národní Politike“ oznam. Vraj: „Hledám vdovu anebo bezdětný manželský pár k sobě do bytu. Poskytnu byt i s kuchyní a světlem. Pro sebe požaduji vaření a úklid. Nabídky pod značkou „Vzájemnost“ do administrace „Nár. Politiky.“

— Bože! Veď tento oznam je pre mňa ako stvorený!

Rozumie sa, bežal som hneď do „Národní Politiky“. Trvalo to hodne dlho, kým sa dal riaditeľ nakriatnuť a vyzradil mi adresu oznamovateľa.

Bol to Alois Červený, zverolekár na pražských obecných jatkách v Holešoviciach za Vltavou.

— Ale ako to urobíte, aby som ja nemal s pánom Červeným opletanie, že som vám prezradil jeho adresu?

— Pôjdem k jeho súsedovi i k nemu byt hľadať. Ako by som sa ta bol zatáral nejakou náhodou.

— No, dobre. Len, prosím vás, nevyzraďte, kde ste sa dozvedeli jeho adresu.

— Buďte bez starosti.

Všetko sa mi podarilo. Zverolekár Červený bol veľmi milý človek. Bol prekvapený shodou okolností. Hovoril, že sa mu síce triafa mnoho gazdín, ale že vezme tedy do bytu nás. Ale musíme vraj požiadať o svolenie inšpektora jatiek, lebo dom náleží jatkám.

Zašli sme hneď k inšpektorovi. Ten svolil, vzhľadom na panujúcu bytovú tieseň.

— Ku riaditeľovi jatiek ani nemusíme ísť — mienil zverolekár. — Ten sa drží beztak vo všetkom podľa inšpektora.

Urobili sme smluvu, že zverolekár berie mňa so ženou na byt. Dá nám dve izby a kuchyňu. V jednej izbe, v tretej, bude bývať on. My budeme bývať u neho zadarmo, ale musíme mu zadarmo variť. On vraj trpí na žalúdok, preto musí sa mu variť iba teľacina, mlieko, kaše, ryža a podobné ľahké veci, ale mäso a mlieko atď. posiela mu brat, roľník z vidieka.

Izby budeme si každý okúrovať svoje, kuchyňu na polovičku. Osvetlenie poskytne on, zverolekár. Ale keby sme my spálili väčšiu dávku plynu, než na jakú má on nárok z jatiek, musíme to zaplatiť.

Pristal som na všetko, i na to, že naša slúžka bude riadiť celý byt.

Zverolekár poukazoval mi celý byt. Bol priestranný, jasný, vzdušný, s výhľadom na rieku Vltavu.

— Túto jednu izbu musíte si dať znovu vymaľovať — radil zverolekár.

Už sme robili aj plány, kam si dáme kredenc, kam skriňu, kam stoly, postele atď. Sľúbil som zverolekárovi, že sa nasťahujeme čím skôr, aby mal poriadne varenie. Hostínska strava mu vraj škodí, hovoril. Má vraj snúbenicu, ale kým je tak ťažko chorý na žalúdok, nerád by sa ženil.

Dal som tú jednu izbu na druhý deň vymaľovať. Stálo ma to 120 korún. Potom zašiel som k Miladiným rodičom na vidiek a vykonal som si sobáš s dispenzáciou. Nechceli sme odkladať, aby sme si byt neprepásli. Ešte pred sobášom doviezli sme si náradie z vidieka a složili a rozostavili ho u zverolekára. I uhlia som si kúpil a složil v sklepe. Na povale složili sme si dva kufry. Roztomilé, jasné dve izby. — Bude sa nám v nich s mojou zlatou Miladou bývať ako vtáčaťom v hniezde — bláhal som si.

Na plynovú lampu kúpil som si nový ozdobný klobúk. Potom som najal nádennicu, aby nám vydrhla špinavú podlahu v byte. Vopred som jej zaplatil a požiadal zverolekára, aby dal na ňu pozor, aby nám voľačo neukradla.

Červený mi gratuloval k sobášu a ja som sa viezol večerným vlakom za Miladou.

Po svadbe dohafrili sme obidvaja novomanželia na svoj byt k zverolekárovi. Viezli sme si sebou toľko bielizne, šiat, koláčov, že ledva sme to sebou trepali.

Usadil som Miladu, poukazoval jej našu ríšu. Veľmi sa jej všetko páčilo. Olevrant a večeru nám už ona varila. Slúžku mali sme dostať z vidieka na tretí deň.

— Zle je! — prijímal nás zverolekár s nedobrou zprávou. — Bol tu riaditeľ jatiek. Dopočul sa, že vás chcem vziať k sebe. Hovoril, že to nejde len tak, že o tom musí najprv rozhodnúť správna komisia jatiek.

— Čo len to! — hovorím. — Zaopatrím si adresy členov správnej komisie, ponavštevujem ich a bude všetko v poriadku.

— To bude najlepšie — súhlasil náš zverolekár.

Všetci členovia správnej komisie sľúbili mi, že budú hlasovať, aby som smel zostať u zverolekára.

— Ale prirodzene! Čo by ste robili v dnešných hrozných pomeroch!

Vrátil som sa večer domov ako víťaz s radostnou zprávou. Všetko je za nás. Milada jasala, zverolekár bol tiež celý vytešený. Večera nám chutila znamenite. My sme mali hus s knedlíkom prihrievanú z Vranova zo svadby, zverolekárovi spravila Milada teľací šniceľ.

Bolo to v utorok. V sobotu zasadala správna komisia.

Rozhodla proti nám. Máme sa vraj do troch dní vysťahovať. V naturálnom byte jatiek smie vraj bývať iba zamestnanec jatiek. Darmo boli všetci za nás. Právny zástupca jatiek upozornil komisiu na štatút obce. Museli povoliť.

Boli sme celí zúfalí. Chytro som bežal sháňať nejakú izbičku v podnájme. Dostali sme ju konečne u jednej starej panny, učiteľky rečí v Nusliach. Vyše polovice náradia museli sme si nechať na povale u zverolekára. Na našom novom byte naskrze nebolo miesta pre všetok náš nábytok.

Rozumie sa, že nejedna vec sa nám pri prevážaní pokazila, nejedna skriňa sa odrela, šijací stroj hrdzavel, na stole zlomila sa noha. Ale to už inakšie neide.

Stravovali sme sa s Miladou v hostínci. Doma sme si varili iba raňajky a olovranty. Bývali sme mizerne, tak že sme nemohli ani návštevy prijímať, ani list si doma napísať. Celú malú izbičku zaplnil stôl, dve postele, tri kasne, dva fotele, dve stoličky a jedna bibliotéka, tak že sa človek v nej ledva obrátil.

Necítiac sa doma dobre, tým častejšie sme chodievali do kaviarne, divadla a kabaretu. Že sme pri takom živote mnoho nesgazdovali, to je isté. Môj preddavok u banky vzrástol s 500 na 2000 korún. Nepomáhaly nám ani drahotné prídavky, museli sme čo raz častejšie pumpovať rodičov vo Vranove.

Keď nás boli navštíviť rodičia Miladini, plakali nad našou biedou. A my živorili sme ďalej, moja energia ochabla, nechcelo sa mi ďalej hľadať byt. Beztak nič nenájdem, iba budem darmo čas mrhať, obuv drať a sužovať sa miesto oddychu.

A v novinách sme sa dočítali hrozných vecí o bytovej krízi a bytovej úžere. Tak vraj bývajú ľudia v mokrých sklepných bytoch, drevárňach, kde malým deťom potkani odhryzujú uši atď. Učiteľka klavírna býva vraj v špinavej, smradľavej izbietke vedľa automobilovej garáže, kde sa jej steny otriasajú a zaváranie padá na zem s police. Jedna pani, vdova má vraj na byte tri dievčatá — žiačky z vidieka. Musia jej platiť i rodičia hotové potraviny posielať z vidieka za byt a stravu. Tri dievčatká vraj uživia tú vdovu znamenite. Študenti platili po 300 korún mesačne za izbu bez kúrenia.

Nedávno vraj hľadal jeden štátny úradník, mladoženáč, byt. Po dlhom hľadaní konečne našiel milosrdnú osobu, ktorá im chcela — mala so 6 izieb — prepustiť polovicu svojho bytu, tri izby s kuchyňou, ak pristanú na jej podmienky.

— Aké podmienky? — spýtal sa.

— Dáte mi 5000 korún v hotovosti, ďalej 15 kilo cukru, 100 kg nulovej múky a 20 kg bravčovej masti. Okrem toho bude u vás zdarma bývať moja dcéra. Musíte jej zariadiť jednu z tých troch izieb. Okrem toho sa zaviažete, starať sa o výživu mojej dcéry. Teraz je bankovou úradníčkou. Ale keby o to miesto prišla, vy jej musíte najsť iné. A keby bola bez miesta, musíte jej dať celé zaopatrenie i so stravou. To, ak sa nevydá.

— A keby sa vydala?

— Tak musíte jej dať slušnú meštiansku výbavu: tucet nohavičiek, dva tucty košieľ, tucet uterákov, tri obrusy, dva tucty servítov, šesť plachát a náradie aspoň do dvoch izieb a kuchyne.

— A kto výstrojí svadobnú hostinu?

— Ktože by iný, než vy. Dúfam, že nejaký ten svadobný dar by ste mojej dcére, keby sa jej trafilo šťastie, i pridali a nezachovali sa k nej špinave.

Poľakaný štátny úradník šiel rovna na úrad pre stíhanie úžery. Nestydatá úžernica dostala sa síce do chládku. Ale koľko takých úžerníc previedlo bez prekážky a bez stíhania svoj kšeft!

Po pár mesiacoch, keď sme bývali až zúfalí, že máme tak málo miesta vo svojej izbietke, a keď sa nám hostínska strava počínala prejedať, dala sa do hľadania bytu Milada.

Chodila na bytový úrad, na radnicu, k ministrom, do bytových kancelárií, po kramároch, obchodníkoch, trafikách. Navštívila mešťanostu, majiteľa veľkoúdenárskej firmy, majiteľa viacerých domov. Nepomáhalo. Chudla mi, biednela so dňa na deň väčšmi.

Počínal som sa vážne obávať o jej zdravie. Počal som byt sháňať sám.

Na bytovom úrade vinohradskom a karlínskom mi povedali, že už neúradujú, že bytové úrady jednotlivých predmestí budú zase spojené v Spoločný bytový úrad.

V novinách som čítal, že v novostavbe v Libni môže si zaistiť byt ešte 8 manželských párov. Bližšie pod značkou „Dohoda“ atď.

Rozumie sa, neváhal som, ale písal na udanú značku.

Asi o 14 dní zval ma pán dr. Steiner, advokát v Havelskej ulici 14, aby som ho v otázke toho bytu navštívil.

Našiel som tam mladého koncipienta. Podľa jeho zlej češtiny vybadal som, že je to privandrovaný haličský Žid. Navrhol mi, aby som si kúpil podiele voľákej novostavby v Libni. Družstvo ju staví, ale pôvodný rozpočet bol viac než dvojnásobne prekročený, tak že družstvo je vo finančnej nesnádzi, nemá za čo dom dostavať. Preto prijíma nových členov, ale iba s veľkými podielmi. Na každú miestnosť rátajú vraj 30 tisíc korún. 78 miestností bude stáť miesto 900 tisíc korún 2 miliony 250 tisíc, z toho 3 miestnosti budú pre domovníka. Jedna izba sa ráta za jednu miestnosť, kuchyňa s komorou za jednu miestnosť, predsieň, záchod, kúpeľňa, povala, sklep dohromady tiež za jednu miestnosť.

— Nerozumel som dobre, čo by som musel složiť na trojizbový byt?

— Tri izby sú tri miestnosti, kuchyňa s komorou štvrtá, kúpeľňa, predsieň atď. piata, po 30 tisíc korún bolo by to 150 tisíc korún.

— Ja toľko nemám! — odchádzal som zahanbený.

— Tak ste žobrák, špinavec. Keď nemáte peniaze, tak nám sem nelezte! — rozkrikoval sa židkes za mnou.

Vrátil som sa domov smutný. Ani mi obed nechutil. Milada plakala. — Nie je ti ľúto, že si si bohatšiu nevzal?! Teraz by si mohol byt kúpiť!

A živorili sme tak celé mesiace. Ja sledoval som bytové oznamy po novinách, behal po ministerstvách, bytových úradoch, bytových kanceláriách, k mešťanostovi, po stavebných družstvách, agentoch, súdoch.

Ale bytu sme nemali.

Keď sme šli na prechádzku a večer sa rozžiarily svetlá, vzdychávali sme s Miladou pod niektorým balkónom a slzeli, že nemáme niečo podobného. Tak pozerať večer na stovežatú Prahu zo svojho balkónu! Alebo mať obloky na nábrežie a pozerať každý deň na Hradčany!

Inokedy zase sme zúrili, idúc popri Spoločnom bytovom úrade. Boli by sme podeň položili najradšej dynamitovú bombu, alebo povyhadzovali z neho na ulicu všetkých úradníkov i so spismi. Aspoň by sa boly uprázdnily pre pár rodín byty.

Potom sme sa zariekali, že už neurobíme v záujmu bytu ani kroka. A to svoje i predsavzatie sme narušili znovu a znovu. Každá novinárska zpráva o nejakom bytovom škandále, na pr. že úradník bytového úradu predal byt za 50.000 korún, alebo že niektorý nájomník prepustil svoj 8-izbový byt ľahkým dievčatkám a pod., nás rozhorčila.

A zase sme kus otupeli, zľahostajneli, prestali sa starať o byt. Ale po každej novej hádke s hubatou, zlostnou domácou, starou pannou, počala nás bolieť stará rana tým väčšmi.

Raz po takom výstupe s domácou vychytil som sa mestom. Musím voľačo nájsť. Každý deň venujem tomu hodinu — dve, umieňoval som si. Zašiel som na poštové riaditeľstvo, či nebude niekto preložený na Slovensko, chodil som po spolkoch majiteľov domov a dopytoval som sa pilne na byty.

Nič.

Kráčal som v trudných myšlienkach ulicou. Bol som znechutený, ustatý, ale preto zašiel som cestou do niektorého hostínca a vypytoval sa, či nevedia o nejakom byte.

To isté som sa spytoval pred nárožným krámom na Brandlovej ulici.

— Ja by som vedel o niečom — ťahal ma mladý obchodník do krámu. — Vedel by som o jednom pánovi, odchádza do Jugoslávie. Má síce iba izbu s kuchyňou, ale izba je dosť jasná. Ročná árenda iba 480 korún. Predal by vám svoj byt i so zariadením.

— Začo?

— Neviem. Ale obráťte sa na pána Emila Mosera. Dozviete sa jeho adresu v privátnom detektívnom ústave v Moravskej ulici. Keď budete s ním hovoriť, odvolajte sa na mňa.

Poslúchol som. Adresu som sa dozvedel, ale pána Mosera som nenašiel doma.

— Môj muž chodieva domov neskoro v noci — hovorila jeho žena.

— Nič nerobí. Môžem prísť zajtrá dopoludnia o desiatej?

— To už zase nebude doma. Iba ak by ste prišli pred ôsmou ráno.

Ráno som pána Mosera našiel doma v posteli.

— Ako je to zariadené? spytujem sa.

— Náradie v jednej izbe.

— Čo stojí?

— 6500 korún. Ale pekný nábytok. Ten človek, je to môj dobrý priateľ, dostal by zaň ľahko i raz toľko. Ale je to dobrák. Gšeftuje vo veľkom, na pár tisícoch mu nezáleží. Báječná príležitostná kúpa.

— Nezaviedli by ste ma k tomu pánovi?

— Nemám síce času nazbyt. Ale prejdem k nemu s vami.

— Čo vám budem platiť, pane Moser?

— Ale to má dosť času. Čo by ste mi platili!

— Nie tak, pane Moser. Váš čas, to sú peniaze. Dohodnime sa vopred, aby snáď nebolo neskoršie medzi nami nedorozumenia.

— Ale, čo mi dáte, to mi dáte.

— Nechcem vám dať ani primoc, ani primálo. Povedzte si sám!

— No, keď to musí byť, 200 korún.

— Splatné, keď sa nasťahujem do bytu?

— Nedbám… Tak ma, prosím vás, počkajte, kým sa oblečiem.

Viedol ma cez pár ulíc. Rozprával mi, že jeho priateľ sa volá Antonín Pták, že je to bývalý spoločník známeho veľkoobchodníka Václava Netušila. Človek trochu ľahkomyseľný, rád si vypije, práve preto dá to lacnejšie, nežli iný.

Potom sa ma Moser vypytoval na moje rodinné pomery. — No, tak mladomanžel! Keď sa ja za vás prihovorím, tak vám ten byt istotne prepustí, — uisťoval ma.

Pán Pták býva v prvom poschodí. Našli sme ho ešte v posteli. Razil vínom na tri kroky. Bol to ináč červený, kŕmený malý chlapík, s pekným podhrdlím a hustým obočím a peknou šticou.

Keď som mu rozložil svoje položenie, vyzeral celý dojatý.

— Mám síce na byt viacerých vážnych reflektantov, ktorí by vďačne dali 7-8 tisíc korún. Ale vám, ako mladomanželovi, chcem to dopriať.

— Ako ste ste sa o mne dozvedeli?

Rozpovedal som mu všetko.

— Zaujímavé, zaujímavé! — mienil pán Pták. — S dovolením! — počal sa obliekať.

Vytratil som sa z izby do kuchyne, aby sa predo mnou nemusel okúňať. V kuchyni som sa ledva rozhľadel, taká bola tmavá. Išlo sa do nej rovno z izby. Izba bola jasná, mala jedon veľký oblok na dosť širokú ulicu. Dvere medzi izbou a kuchyňou boly sklené. Podobne z polovice dvere, vedúce z kuchyne na spoločnú chodbu. Ale chodba bola pritmavá. V kuchyni plno smetí, po kútoch celé hromady. Vedľa sporáku vysypaná hromada uhlia, dreva a papierov.

— Tak prosím! — oznamoval mi pán Pták, že je už oblečený.

Poobzeral som sa po izbe. Vyzeral to pekný bŕloh! Nezametená podlaha, smeti, odhodky z cigaretieľ, kúsky papierov i šúplaty blata z ulice, popol, slama, perie. V kútoch pavučiny. Okno, jakési šedé tuším nebolo už od pár mesiacov umyté. Periny biele, ale špinavé až hrúza. A tie postele hladké, staré, ošarpané, žlté či hnedé.

Pri dverách v kúte stálo hrdzavé plechové umývadlo, trochu nakrivené, lak s neho dávno pospadával.

Pod jednou posteľou v kotúči koberce a linoleum. Okno malo špinavé žlté záclony.

— Tak, tu vidíte všetko — spustil pán Pták, prižmurujúc malé očká, pri čom sa mu druhá briadka potriasala.

— Vidím, vidím, ale neviem, či to náradie budem môcť upotrebiť. Je staré, veľmi sošlé.

— Je staršie, ale slohové. Staršie náradie je cennejšie, ako nové.

— Áno, staršie, ale to musí vyzerať.

— No, nič nerobí, ak sa vám niečo zo zariadenia nehodí, ja vám na to najdem kupca — ponúkal sa Moser, a živé, čierne vypúlené očká tekaly mu sem i tam.

— I to uhlie vám tu nechám — ozval sa Pták blahosklonne.

— A podívajte sa na tie nástenné hodiny! — upozorňoval ma Moser. — Sú to biedermayerky. Samy o sebe sú hodny tie peniaze, čo dáte za celé zariadenie.

Nemohol som objaviť na hodinách nič zvláštneho.

— A čo domáci? — spytujem sa.

— Toho do toho nič. Na 1. pošlete mu poštou 120 korún árendy. Pripíšete na poukážku: za byt číslo 16.

— Aká je adresa domáceho?

— Napíšte si: Jaroslav Očenášek, Mikulandská ulica č. 8.

— V Prahe?

— V Prahe. A vykonajte si konškripčný lístok od policie. Na starom mieste musíte sa odhlásiť. Je to treba i k vôli potravinám.

— Nezabudnem.

— Tak, kedy sa nasťahujete? Ja, viete, tu v Prahe nemám čo robiť. Obchody ma volajú do Juhoslávie. Škoda mi je každého dňa.

— Kedy? Dnes máme štvrtok. Trebárs v pondelok. Ozaj nesľavíte niečo s tých 6500 korún?

— To je smiešne. Od kohokoľvek dostanem za tento byt i dvarazy toľko, a vy by sta sa jednali!

— No, tak keď nespustíte, tak nespustíte. Tak stojíme si v slove.

— Tak v pondelok — podával mi pán Pták svoju tučnú rúčku, ktorá nevidela v živote mozoľov. — O ktorej prídete?

— Trebárs o 10. dopoludnia.

— To by ste mohli prísť včaššie. Ja pas už mám v poriadku. Najradšej by som ešte v pondelok rýchlovlakom odcestoval. Nemohli by ste prísť o 8. alebo 7. hodine?

— No, tak tedy si privstanem. Prídeme so ženou medzi siedmou a ôsmou. Budeme tu už môcť v pondelok variť.

— Ale, rozumie sa.

— Horí v sporáku dobre?

— Výtečne. Uhlia máte tiež.

— No, tak si prinesieme i niečo potravín a niečo nádob. Keď budeme variť a spať tuná, nikto nás odtiaľto nedostane.

— To sa vie, že vás nedostane. Len smelo do toho! Nebojte sa nič. Bez gurážu v dnešnom svete človek nič nevykoná.

Druhého dňa vykonal som pánu Ptákovi návštevu i so ženou, aby sme ho utvrdili v dôvere k nám. Ešte dopoludnia šiel som si urgovať svoje žiadosti na bytový úrad.

K jednému úradníkovi pristúpil vyholený mladý mužský, asi detektív. Voľačo mu šeptal. Poodišli oba k oknu. Neviem, o čom hovoril. Začul som iba slová:

— Šumavská ulica číslo štrnásť.

Veď je to dom, v ktorom býva Pták! prebleslo mi hlavou. Akiste ten byt chce bytový úrad zabrať.

Navštívil som majiteľa domu, pána Očenáška. Sdôveril som sa mu, že by som rád prevziať byt pána Ptáka.

— Takú špinavú dieru?! — čudoval sa domáci.

— Čo mám robiť?! Prišiel som vás prosiť o vaše svolenie.

— Moje svolenie? Hm, ale veď pán Pták nie je mojím nájomníkom. Bol podnájomníkom pani Postrčkovej. Keď ochorela a odišla na vidiek, zaujal jej byt. Akiste boli spolu dorozumení. Ak si byt vybojujete u bytového úradu, nemám nie proti tomu.

Príduc domov, rozpovedal som Milade, čo som počul na bytovom úrade a od Očenáška. Počínali sme sa tej záležitosti oba báť.

Niekto nám klepal na dvere.

Vyjdem von. Pán Pták.

Prosil ma, aby som si byt zaplatil vopred, aby mal istotu, lebo že sa mu triafajú okrem nás aj iní reflektanti.

— Verím. Ale buďto nám veríte, alebo neveríte. Ja v sobotu cestujem do Vranova k tesťovi pre peniaze. V nedeľu sa vrátim. A v pondelok ráno prídeme k vám s peniazmi.

— Počuj, — hovorím žene. — Ja mám podozrenie, že nás ten chlap chce ošudiť.

— Práve som si to myslela.

— Vieš ty čo? Udám ho policii.

— Božechráň! To by nám ešte bolo treba, aby sme sa zaplietali s policiou! Ak myslíš, že sa ten byt pre nás nehodí, tak to tomu človeku povedz. Ak ho chceš mať, neľutuj tie peniaze. Veď sme sa už beztak rozhodli, že ich oželieme, vlastne, že ich dáme za ten byt. Tak tedy nechceš ten byt?

— Chcem. Ale práve preto chcem Ptáka udať. Podívaj sa, duša, Pták hovorí o iných reflektantoch. Iste vyjednáva okrem nás ešte s inými ľudmi, môže od nich vziať po šesťtisícpäťsto korunách; trebárs od desiatich.

— Ako?! Veď predsa my nechceme nič dať vopred, ale až v pondelok, keď by sme sa do bytu nasťahovali.

— A čo, ak budú nám chodiť v pondelok a v nasledujúce dni na krk ľudia, na príklad dôstojníci a dokazovať Ptákovou kvitanciou alebo smluvou, že Ptákov byt patrí im. Ešte nás násilne vyhodia z bytu, alebo v najlepšom prípade budeme sa musieť s nim súdiť?!

— Urob, ako chceš, holúbok môj, ale ja ti hovorím: súdom, policii daj pokoj!

— Ale hlúposti! Musíme sa trochu vypsiť. I v súdoch, v policii sa má človek vyznať.

— Ja za tým netúžim.

— Ale ja áno. Kto sa nebráni, toho svet zašliape.

— Urob si, jako chceš.

Pri odchode urobila mi Milada na čele prstom tri krížiky, aby sa mi dobre vodilo.

Odišiel som na tú policiu. Zašiel som na policajné riaditeľstvo. V bráne spytoval sa ma strážnik:

— Čo si prajete?

— Prosím vás, prosím vás… rozmýšľal som, pod akou zámienkou sa ta dostať.

— Kde sa oznamujú podvody?

— V čísle štyri v druhom poschodí.

Vyjdem hore. Pred štyrkou čaká na chodbe s osem ľudí. Samá lepšia spoločnosť, dve dosť slušne oblečené ženské, jeden pán v cylindri, druhý so cvikrom. Pardon! Zišlo mi na um, veď títo ľudia iba udávajú podvody, to sú nie podvodníci. Tí môžu byť ešte elegantnejší.

Do štyrky vstúpil z nás čakajúcich jeden mužský.

O chvíľu vošiel do súsedných dverí s koženou taškou pod pazuchou. Žlté poltopánky, slamený klobúk. Akiste detektív.

O chvíľu vstupovali do štyrky so smiechom dvaja mladí mužskí. Vstupovali bez klepania.

Na dvojke otvorily sa na chvíľu dvere. Pri stene stál nad telefonickým aparátom úradník:

— Dve bedny? Na nádraží v Chomutove, patria Jánovi Přibylovi. Áno. Tak, dobre. A čo Vosátka? znamenitý lov? Príde zajtra do úradu? Dobre. Poviem pánu prednostovi.

— Halló! Policajné riaditeľstvo! Kto tam? — — — Jindrich Mézl? predáva vajcia po 1 korune kus? Dobre.

Ani som nezbadal, moji súsedia boli už preč. Zostal som na chodbe sám. Zaklepal som na štyrke.

— Ďalej!

Vnišiel som do prednej miestnosti. Za písacím strojom sedela ulízaná, asi tridsaťročná ženská s mašľou vo vlasoch.

— Kde je, prosím, pán prednosta?

— Vedľa! Ale má stránku. Počkajte, prosím.

Nejaká ženská vyšla. Stál som pred prednostom.

Rozpovedal som mu, o čo ide.

— Tedy obávate sa podvodu? Ale podvod to dosiaľ nie je. To k nám nepatrí. Obráťte sa na úrad pre stíhanie úžery. Tam vám to azda vezmú.

Z Národnej triedy bol som o 10 minút na Karláku v „lichevnom“ úrade. Bolo pol druhej. Ja som ešte neobedoval. V žalúdku mi kručalo. Pár vyšších úradníkov bolo už preč.

— Choďte k pánu vrchnému inšpektorovi drovi Šeletavovi na druhom poschodí.

O tri minúty som už sedel na mäkkej pohovke a rozprával svoj prípad.

— Hm, hm, tak chcete našu pomoc. To je ťažká vec pristihnúť takého vtáčka pri čine. Ako by ste si to vlastne predstavovali?

Navrhol som, aby mi lichevný úrad dal k dispozícii so dvoch detektívov, ktorí by ma z úctivej vzdialenosti nasledovali, keď pôjdem v pondelok s peniazmi so ženou ku Ptákovi. Detektívi by stáli pred domom alebo na niektorom rohu. Keby som s Ptákom kšeft urobil, zahvízdal by som a detektívi by vrazili k nám.

— Hm, zapískať?! To by bolo prinápadné.

— Pardon! Ja tých peňazí nemám, to by ste mi museli požičať úradné — doložil som chytro.

— Dobre, dobre. Ale čo, keď vrazia k vám naši ľudia? Čo potom?

— Prezrú nám vrecká, u pána Ptáka nájdu 6500 korún. To bude najlepší dôkaz.

— No, kto vie, či by to súdu stačilo. Neviem, či peniaze budú dostatočným dôkazom, že Pták sa dopustil úžery.

— Tak ešte niečo, pane vrchný inšpektor — navrhoval som. — Dám si vyhotoviť od pána Ptáka soznam vecí, ktoré mi predáva.

— Ak vám pán Pták na lep sadne —

— Ja si trúfam.

— Ja nedbám.

Zaviedol ma do prízemia do kancelárie, kde fajčilo so desať detektívov. Zasvätili sme ich do veci. Niektorým žiarili oči. Niektorí z nich vyzerali dosť nebezpečne. Vysadlé spodné čeluste, zamračená tvár, živáňske oči, taký chlap bol by vstave trebárs vraždiť.

Dohovorili sme sa s jedným, že ma bude očakávať v pondelok pred siedmou ráno na Komenského námestí. Peniaze bude mať sebou. Tam mi ich dá.

— Jeden pán od vás bude málo, pán vrchný inšpektor — hovorím.

— Ale ja myslím, to postačí.

— Bude u neho akiste i pán Moser, jeho priateľ. Aby nám neulietli.

— Buďte bez starosti.

Zašiel som ku Ptákovi. Pýtal od neho soznam náradia, ktoré mi predáva.

— Načo vám je to? — spytoval sa ma nedôverčive.

— Viete, pane Pták, vy odcestujete, ešte niektorá partaj v dome môže k nám prísť a chcieť nám vziať posteľ, skriňu, alebo niečo pod zámienkou, že je to jej. Nuž, aby sme mali niečo čierneho na bielom, aby sme sa mali čím vykázať, že je to naše.

— Nedbám. Ale to sa nemusíte báť. Nikto sa neopováži.

— To viete, jakí sú ľudia zlí. Keby ste mali tu zostať, iste by som vás takou hlúposťou neobťažoval.

— No, tak vám spíšem ten soznam. Dostanete ho, keď zaplatíte v pondelok peniaze.

— Dobre.

— Pardon, niečo som vám zabudol povedať.

— Čo?

— Pár vecí patrí môjmu priateľovi Meliškovi. Sú to samé maličkosti.

— Ktoré?

— Toto umyvadlo, koberce, záclony, toto linoleum, tento stôl a jedna posteľ. Vy ste o tom nevedeli?

— Nevedel. Teraz to počujem po prvý raz.

— A Moser vám o tom nič nehovoril?

— Nič.

— To mi je divné. Veď som ho o to predsa výslovne požiadal. Ostatne tie najcennejšie veci, menovite hodiny, vám zostanú. A potom vám, ako hovoríte, ide hlavne o byt, náradie máte svoje. Toto beztak predáte.

— Predám.

— Nuž, tak. Ostatne, môj priateľ Melíšek odkúpi od Vás i tie ostatné veci. To je tá najmenšia starosť. Keď raz budete tu, nikto vás nemôže dať preč, keďže iného bytu nemáte. Nesmiete sa báť ani domáceho, ani bytového úradu.

— A keby ste mali nejakú nepríjemnosť, Moser vám pomôže. To viete, taký starý detektív sa v takých veciach vyzná. A je to môj dobrý známy. Vás akožto mojich nástupcov, nenatiahne.

*

V pondelok o pol siedmej kráčal som i so ženou s košom v ruke. V koši bolo pár plechových hrncov. To jako že sa chcem hneď nasťahovať, či byt niečim obsadiť. A aby pán Pták uveril, že ten byt ozaj chceme, tak maly nám pomáhať hrnce a kastrole. Pochodovali sme na Komenského námestie. Bolo čerstvo, vyhrnul som si golier na svrchníku. Tú noc sme spali nepokojne. Milada nejedla k raňajkám skoro nič a celá bola vzrušená. Mne tiež bolo divne okolo srdca.

— Nebojíš sa, miláčku? — spytovala sa, túliac sa ku mne.

— Ani najmenej — lhal som. — Čoho by som sa bál? Ja sa bojím hlivieť a nič nepodnikať. A potom som v spojení s policiou. Nech sa bojí ten, kto sa dostane do našich pazúrov.

Milada sa každých pár krokov prekrižovala. Ráno sme sa obšírne a dôkladne pomodlili. Nezabudli sme vykročiť z domu pravou nohou.

A keby ten človek utiekol s tými peniazmi?!

— To by bola škoda úradu pre stíhanie úžery. Ostatne to je takrečeno vylúčené.

— A nechcela by policia či ten úrad, aby sme jej peniaze vrátili?

— To sa vie, že by nechcela. Akože by mohla chcieť! A čo máš taký strach? Čo sa tak bojíš! Nekradla si, ani nezbíjala! — chlácholil som ženu rázne. Lebo veď už-už ma prechádzala trpezlivosť.

— Ale ak sa ti niečo stane?!

— A takto bez bytu sa mi nemôže nič stať?! Do choroby môžem upadnúť, spustiť sa…

Umĺkla. Ale na tvári jej bolo vidno nervózne trhanie a rozčúlenie. Tento raz sa ani nezastavovala pred výkladmi, ani si nevšímala toalet ženských, ktoré sme stretali. Vyzerala ako baránok, ktorého vedú na jatku.

— Neboj sa, duša — prichádzalo mi ľúto, že som bol pred chvíľou priprísny. — Dá Boh, hodinka, dve a sme vo svojom.

Na rohu Táborskej a Komenského námestia vyzerali už na nás detektívi. Boli traja, jeden vysoký, ramenatý, fúzatý chlapík. Druhí dvaja boli vyholení, veľkohlaví, bruneti, s nahnutými krkmi. Vyzerali ako sliediaci psi. Najmä mladší z nich mal výraz až príšerný. Oči vypúlené, drzé, ruky vo vreckách, brada vypuklá. Ten človek by bol hotový trebárs vraždiť.

Milada sa až zachvela pred detektívmi. Podával som im ruky. Fúzatý zatiahol ma pod jednu bránu a pred kolegami ako svedkami vyčítal mi na dlaň šesťtisícpäťsto korún. Šesť šedo-černastých tisícoviek, jedna červená päťsto koruna.

— No, tak ako to urobíme?

— My dvaja ta dnu vojdeme. Keď bude Pták vyplatený a budem mať v rukách soznam, pošlem svoju paniu domov pre dvesto korún pre Mosera. To vám bude signálom, že môžete vnísť.

— Dobre, platí.

Pustili sme sa skoro prázdnymi, tichými uliciami. Klepot našej obuvi po dlážke rozliehal sa až do súsednej ulice. Chvíľami som sa obzrel. Detektívi nás nasledovali, fúzatý sa obšmietal, ako by hľadal nejakú krčmu, dvaja mladí držali sa okolo hrdla a tajomne si niečo šeptali a ukazovali si na niektoré domy, ako by kovali plán nejakého vlámania.

Zatočili sme do Ptákovej ulice. Slúžka s taškou vykročila zo Smetanovej ulice z domu číslo štrnásť. Aby sme sa dáko neprezradili — blyslo mi hlavou.

Prekrižovali sme sa s Miladou v bráne domu a vkročili sme pravou nohou. Hybaj do schodov. Milade podlamovaly sa kolená. Chvela sa jako osyka.

— Miláčku, som taká slabá a je mi na zamdlenie! — počala sa ponosovať.

— Blázonko! — počal som ju chlácholiť. — Tak blízko cieľa a ty ochabuješ.

Už sme boli v prvom poschodí. Klepem.

Pán Moser s úmevom nám otvára.

— Ah, ruky bozkávam! Ah, to ste ranostaji! My vás síce čakáme, varili sme si kávu, fajčíme, ale očakávali sme vás tak na pol ôsmu.

— Viete, pán Pták má odcestovať. Nemôže mne škodiť, keď získa pol hodinky času.

— Áno, máte síce pravdu, ale kto by to mohol od vás žiadať a milosťpaní bude pre nás, hádam, trochu ospalá.

— To je to najmenšie. Veď si to dnes môžem vynahradiť — odpovedala Milada s úsmevom.

— Len nech sa rozhovorí — myslel som si. — Tým ľahšie zakryje rozpaky.

Kuchyňa bola hneď do chodby, dosť veľká, ale neobyčajne špinavá a tmavá. Dvere do chodby maly síce hore sklá, ale tie boly neumývané, začadené, skoro nepriezračné. K tomu nebola nijak jasná ani chodba, tak že kuchyňa moc toho svetla nedostávala, ani z izby, do ktorej viedly dvere, z vrchnej polovice sklené.

Zaklepali sme.

— Voľno! — volal pán Pták. Bol vyumývaný, vyholený, v pekných šatoch, s jednoduchým škrobeným golierom. Na peknej snehobielej náprsenke mal krásnu modrú kravatu. Bola moderná, veľká, široká, jeden bok vyššie, druhý nižšie, krk kravaty veľký. Na prstoch mal zlaté prstene s kameňami, na brušku zlaté hodinky. Na liehovom variči kochlovala voňavá zrnková káva. Izba bola mierne nafajčená.

— To som rád, že prichádzate tak včas. Mám ešte jednu-druhú prácu v meste. Neprekáža to milosťpanej? — ukázal na cigaretľu.

— Ani najmenej. Som na to naučená — odľahčila si Milada. Mlčanie robilo ju najnervóznejšou. Keď prehovorila, nervické napnutie hneď trochu povolilo.

— Čo to máte?! — ukázal Pták na kôš, ktorý som složil pred jednou stoličkou.

— Ale pár kúskov kuchynského riadu — vzal som košík do ruky a zahrkal.

— To milosťpani chce už dnes tu obed variť?

— Akože. To bude najlepšie. Ja ešte skočím pre košík s potravinami. Ozaj, varí sporák dobre?

— Znamenite. Iba ak by ste si ho museli dať vymiesť. Ale ten obed si ešte môžete na ňom uvariť.

— Ozaj ešte niečo. Nemáte tu snáď nejaký hmyz?

— To viete, že bez toho sa tu človek v Prahe neobíde. Ale nie je to také zlé. Viete, predo mnou bývala tu taká chudera, chudobná, stará pani, skoro slepá. Tá ten byt poriadne zanedbala. A ja som tu sám, bez ženskej. Tak to nemôžem tak v poriadku držať. Ani nebývam toľko doma. Som zaujatý svojimi obchodmi. Ale jako vám hovorím, nie je to také zlé. Ako vidíte, spávam tu a som dosť citlivý človek.

— Na niekoho tak neidú — poznamenala Milada. — Mňa až mráz prechodí, keď si na to pomyslím. Bŕŕ!

Usmiali sme sa všetci traja mužskí.

— Nič nerobí. Mám známeho lekárnika na Smíchove. Ten mi poradí dáky prostriedok — cigánil som, ako by tlačil.

— No tak vidíte. To som hneď vedel, že vy, taký praktický človek, si ľahko pomôžete. No tak, aby sme začali čítať soznam, čo?

— Prosím.

— Tedy jedna posteľ.

— Áno, posteľ — ukázal som na ňu.

— Periny vám nechávam tiež.

— Ďakujem. Ja ich vôbec nepotrebujem. Mám chvalabohu dosť svojich.

— No, ja si ich do Jugoslávie tiež nevezmem. Sú vaše. Nebojte sa, na takú vec sa nájde ľahko kupec. — Potom jedna skriňa na šaty, jedna do komory či na potraviny. Ale komory tu niet.

— Vidím. Správne. A kľúče?

— Pardon! Od tejto na šaty mám kľúč. Od tej druhej chybí.

— Nerobí nič.

— Potom biedermayerovské hodiny na stene. To je najvzácnejší kus zo všetkého.

— Vidím. Ja sa do toho nerozumiem.

— Za ne samotné môžete dostať viac, ako mi platíte za všetko. Čo myslíte, kto má smysel pre také starožitné umelecké veci?

— Mne budú dobré i celkom obyčajné. Ostatne my máme pekné nástenné hodiny svoje.

— Ale biedermayer je biedermayer — ozval sa Moser.

— Tri stoličky.

— Jedna, dve, tri. Súhlasí.

— Potom vám nechávam jedno vedro, bednu, uhlie a rozličné drobnosti, na pr. smetár. Čo by som s tým robil, sebou to nevezmem.

— Ďakujeme — poznamenal som rozpačite.

— Siahol som do tobolky a vyčítal na stôl šesť tisícoviek a jednu päťsto korunu. Poukladal som ich pekne. Ptákovi a Moserovi zažiarily oči. Napadlo mi, že policajné peniaze môžu byť falošné. Pták a Moser, takí znalci, to môžu poznať a ja budem v úzkych.

— Nie. Nič takého. Pán Pták ukladal peniaze pozorne do žltej remennej tobolky. Tisícky bral s takým gustom, tak ľahúčko, tak nežne, že mi bolo skoro ľúto, že o chvíľu má byť jeho šľachetné nadšenie tak mrzko schladené. A pri všetkých znaleckých hmatoch musel sa Pták, bolo to na ňom vidno, premáhať, aby sa nezabudol a neshrabol peniaze dychtive.

— Čo som chcel povedať — obrátil sa ten dobrý človek — priateľsky ku mne.

— Domovnica vám musí dať kľúče od pivnice a od povaly. Keby nechcela, len si na ňu húknite.

— Ale áno — prisviedčal som — ačkoľvek mi to bolo veľmi divné, že Pták nemá kľúčov od tých miestností.

— Ozaj! — pľasol som sa rukou po nohavici. — To je mrzuté, zabudol som tých dvesto korún pre pána Mosera.

— To nič nerobí. Ja mám čas. Však sa ešte uvidíme. Akiste vám dovediem kupca na to náradie — bránil sa Moser.

— Ale ja to chcem mať v poriadku — nútil som sa k úsmevu. — Priatelia buďme, dlhy si plaťme. Prosím ťa, duša — obrátil som sa k žene. — Neprešla by si domov pre tých dvesto korún?

— Ale áno — a vytratila sa von. Bál som sa, aby sa nepotkla, nevykríkla, nepadla rozčúlením.

Pre mňa nastal rozhodný okamih. Ale vedel som sa pretvarovať.

— Ach, Bože, Bože, konečne mať byt. Neviete páni, čo to pre nás znamená?! — spustil som.

— Á, ja viem, čo je to. Mnoho ľudí vám bude závidieť — počal nám Moser robiť laskominy. — Čo myslíte, i v tomto dome je moc nájomníkov, i celé rodiny, ktorí si na to robily zuby.

— Dobre, že sa sem nenasťahovala nejaká bagáž. Som ozaj rád, že to dostanú takí poriadni ľudia. A k tomu ešte mladomanželia. Triafalo sa mi to už moc razy predať. I keď som už vyjednával s vami, modlikali mi mnohí, len aby som im to preboha prepustil. A ja som to predsa doprial vám — zahrával si kŕmený pán Pták na veľkodušného priaznivca mladomanželov.

— Onedlho bude tu blčať ohník v sporáku, smažiť sa budú jedlá, v hrncoch bude to vrieť, kochlovať. Pustíme sa do upratovania. A do večera bude tu mať útulné hniezdočko šťastný párik — počal som maľovať budúcnosť.

— Som rád, že som vám k tomu dopomohol. Prajem vám zo srdca mnoho šťastia na novom byte! — stískal mi pán Pták srdečne pravicu.

— Gratulujem! — opičil sa za ním Moser.

— A ja vám prajem mnoho zdaru v novej vlasti! — obrátil som sa ku Ptákovi.

— No, ja sám neviem, či sa ešte nevrátim do Čiech.

— Nemyslím — dodal som určite. Privyknete tam, zbohatnete ešte väčšmi, pane Pták, oženíte sa tam. Ani vás nenapadne, aby ste sa vrátili.

— Uvidíme.

— Všimnul som si vylešteného revolveru na klinci blízko dverí. — Čo, aby ho tak použili proti mne?! Môžu zbadať detektívov vopred — lietaly mi hlavou myšlienky, jedna strašnejšia ako druhá. Poodišiel som k revolveru, aby som bol k nemu ja najbližšie. Aby som zakryl svoje rozhodnutie, počal som si ho obzerať.

— Pardon! Ešte by som bol na niečo zabudol. Ten revolver patrí tiež priateľovi Melíškovi — ospravedlňoval sa pán Pták. — Ak vám padol do oka, povedzte oň Melíškovi. Možno by vám ho predal. Taká vec je dnes hodna pár stovák.

Na schodoch ozvaly sa kroky. Srdce mi zabúchalo.

— Sem to vnišli! — ozvaly sa vonku drsné hlasy.

— Čo to? Kto to? — ozval sa Moser.

Traja detektívi vrazili dnu veľkými krokmi, jako kopovi čuchajúci divú zverinu.

— Čo je to tu? Vy pašujete dohán! — obrátil sa fúzatý na mňa.

Neprezradil som sa, že hráme komédiu. — Nie! — popieral som zúfale.

— Videli sme vás ho niesť v koši! — štekali tí dvaja druhí na mňa, jako dva hafani.

— Otvorte koš! Chytro! — rozkazoval mi fúzatý.

Robil som sa, ako by sa mi nohy triasly. Poslušne, ale nešikovne som otváral koš s hrncami.

— Tu je nie. Však my ho nájdeme! Len tajte! Navaríte si peknej omáčky! — počali detektívi siahať do perín, do stola, do skrine. Potom nám počali prezerať vrecká všetkým trom.

— Hoho! Vy máte dnes akosi mnoho drobných! Odkiaľ ste ich vzali?! — počal fúzatý vháňať Ptáka do úzkych.

— Dostal som ich včera z obchodov, ktoré som uzavrel — vyhováral sa Pták drzo.

— To je dobré. A na tejto ceduli je popísané voľaké náradie. A tu je kvitancia na to náradie na 2000 korún.

— To náradie je moje! — ozval som sa.

— Á, tak, vy tu keťasujete s náradím! Dobre že to vieme.

— A tu je revolver! — snímal ho jeden z tých počerných s klinca. — Čí je to?

— Môj — ozval sa Pták.

— A kde máte povolenie nosiť zbraň?

— Nemám.

— Nový prestupok.

— Aha, tu je pas do Jugoslávie. Emanuel Pták. Ktorý ste to?

— Ja.

— Pôjdete s nami všetci traja. Možno, že miesto do Jugoslávie dostanete sa celkom inam.

— Ja mám pas, mňa musíte pustiť. Ja sa musím ešte najesť. Pre vás nezmeškám vlak!

— No, z dnešnej vašej cesty už sotva bude čo.

— Nesiahajte mi do vrecák, lebo vás! — vzpieral sa Moser, červený od rozčulenia ako rak.

— Pľas! — vylepil mu zaucho jeden z detektívov. — Nevieš, ty holomok, že sme od policie. Ticho, ani muk!

— Aló, marš, všetci k trestnému súdu! — komandoval fúzatý.

*

— Boli sme my pekná čata. Ja s košom, v ktorom hrkaly plechové hrnce a pokrievky, tučný, na cestu oblečený Pták, nemohúci sa nijak odtrhnúť od svojich dvoch cestovných košov, rozhorčený Moser v plnom povedomí svojej nevinnosti a predsa vediaci, že u policie nie je nič vytvorené, a tí traja kopovi.

— Byt zamykal fúzatý. Nalepil na zámku nejakú červenú policajnú vignetu. Nasledovaly schody. Moser slietol dolu nimi ako pták.

— Hoho! Len pomaly! — zastavil ho surový hlas fúzatého.

Pred domom sriadili sme sa na páry. Prvý kráčal Moser s jedným nízkym čiernym detektívom. Robil sa pokojným. Potom nasledoval červený Pták s druhým, na konec ja s fúzatým.

Obyvatelia zo štrnástky vybehovali za nami na ulicu.

— To bolo dobré s vašou paňou — nahol sa fúzatý k môjmu uchu. — Pribehla k nám bez slova a plakala, plakala. „Už dal pán Zajíček peniaze?“ spytujem sa jej. Nemohla vydať zo seba slova, iba prikývla. Poslal som ju domov.

Ja by som sa najradšej rozbehol domov uspokojiť ju, potešiť.

Pri stanici elektrickej pouličnej dráhy obzerali si nás ľudia zvedave. Na niektorých bolo vidno, že detektívov poznávajú. Lístky (karty) kúpil nám fúzatý za peniaze pána Ptáka, ktoré mal u seba. Pán Pták sa proti tomu ohradzoval. — Ticho! — šeptali mu detektívi do uší. Ja som sa prvý raz viezol v pouličnej káre za cudzie peniaze (zadarmo viezol som sa už viac razy). Detektívi dávali na nás pozor (tiež aj na mňa), aby sme im niektorý neuvrzol. Na Karlovom námestí pred zemským trestným súdom sme sosadli. Zaviedli nás do oddelenia s nápisom: úrad pre stíhanie úžery, do tej istej izby, kde sme robili pred pár dňami svoj strategický plán s vrchným policajným inšpektorom doktorom Šeletavom.

Prijalo nás so dvadsať párov žiariacich detektívskych očí.

— Vy tam! Vy tam! — usádzali nás naši sprievodcovia. Mňa posadili nazad, blízko steny, na samom predku sedel Pták, po boku Moser. Boli sme od seba pooddeľovaní drevenými zábradliami.

Vydýchol som si zhlboka. Len jedno ma mrzelo: nevedel som, či mám vyrukovať pred Ptákom a s Moserom s barvou, či hrať komédiu ďalej.

Prisadli si k nám detektívi a písali si naše osobné datá. V Ptákových vreckách shabali pár listov, notes a iné poznámky, medzi nimi aj soznam dohánových výrobkov.

— Čo je to? Britanica, 240 kusov regalia media. S tým ste to všetkým úžerníčili? To tuná je nákladný list na vagón soli. Pekne, pekne.

Moser udal ako zamestnanie: privátny detektív.

— Čo detektív, a nehanbíte sa spriahať s takými darebákmi!

— Nedajte sa tak urážať! — povzbudzoval ma Pták, obracajúc sa ku mne.

— Držať hubu! — okríkol ho jeho spoločník.

*

Vyšetrovalo sa celé dopoludnie. Ako sa držali Pták a Moser, dozvedel som sa iba neskoršie. Každého vyslúchali nás osobitne. Mňa pustili na chodbu. Počúval som pri dveroch izby, kde vyslúchal vyšetrujúci sudca Ptáka v sprievode detektíva. Chvíľami sa mi zdalo, že kričia, že sa hrdúsia. Detektív vyjdúc z izby, pošepkal mi o Ptákovi:

— To je prefíkanec! Rozpráva celé báchorky, len aby sa vysekal. Iba keď sme mu ukázali naše policajné známky na tých peniazoch, bol trochu zháčený.

Keď Ptáka viedli do iného oddelenia, uspel ma zazrieť na chodbe. Kráčajúc popri mne, zašepkal:

— A vy ste to udali?!

— Tak sa zdá! — vyškieral som sa škodoradostne.

— A k vôli čomu?

— Aby som mal byt.

— Aha, vy ste v službách policie?

— To sa rozumie — zalhal som, aby som ho tým väčšmi zastrašil. Odkedy som totiž zosnoval plán priviesť Ptáka do šajtľavy, vždy som cítil hrúzu pred myšlienkou: A čo bude, keď sa Pták s Moserom vyslobodia z väzenia?! Budú sa chcieť na mne pomstiť. Stretnú ma náhodou v daktorej bočnej uličke, alebo budú čihať na mňa, zbijú ma alebo postrelia. Ale keď budú presvedčení, že za mnou stojí policia, môžu tušiť u mňa browning a pomsty sa radšej zrieknu.

Detektív ma zaviedol k vyšetrujúcemu sudcovi, ktorý mi zvestoval, že som hotový. Predbežne na mňa nereflektujú, až keď budem predvolaný.

Vyletel som zo súdnej budovy ako vták.

— Hop! — zabudol som si košík s riadom. Vrátil som sa nazpäť, odkiaľ som vyšiel. Košík našiel som v kancelárii vyšetrujúceho sudcu.

Z chodby som sa vrátil.

— Pane doktor, čo bude s kľúčami od bytu? Zostanú predbežne u vás u súdu?

— Áno.

Vybehol som s košom na ulicu a vsadol do tramwaye. Doma som našiel ženu celú uplakanú. Boly dve hodiny popoludní. Ale žena od rána nič nejedla. Hrozne sa vraj bála o mňa. Keď som dlho neprichádzal, bála sa vraj, že sa mi niečo stalo, že ma snáď zavreli, alebo že ma detektívovia oklamali.

Sbehli sme do blízkeho hostínca. Obedu už nebolo. Skočili sme do kaviarne na bielu kávu a vrátili sme sa domov uvariť si niečo na špirituse. Večer sme spriadali sny o šťastnejšom budúcom živote, keď budeme mať byt, slúžku, keď nás nebude nikto vykorisťovať.

Druhého dňa som si podal žiadosť na spoločný bytový úrad. Žiadal som o Ptákov teraz už uprázdnený byt. Vyložil som, že Ptákov byt som si sám našiel, sám som si ho vyprázdnil, dopomôžuc Ptákovi do vyšetrovacieho väzenia. Pre istotu zabehol som na pražský magistrát po odporúčanie podmešťanostu, aby bol byt istotne pridelený mne. To isté som si vykonal i v bytovom oddelení ministerstva sociálnej pečlivosti.

Tretieho dňa ma vyhľadal Moser. Predstavil sa mi, že je už na slobode.

— A čo pán Pták?

— Zavreli ho.

— A veď mu predsa nemohli nič dokázať — robil som sa nevedomým, uspokojený, že Moser nevie ešte nič o mojom šibalstve.

— Ale našli u vás, keď vám prezerali vrecká, tú nešťastnú kvitanciu s tým soznamom toho náradia.

Že našli u Ptáka aj peniaze s policajnými znakmi, o tom Moser nevedel nič. Akiste si v tej trme-vrme nestačil všetkého všimnúť.

— A máte kľúče od bytu? — spýtal sa ma nakonec.

— Nie, sú u súdu. Musíme počkať na pojednávanie.

Doma v preplnenej izbietke žilo sa nám veselo. Pekný je život s nádejou. A my sme mali nádej na samotný byt. Okrem toho rozprávali sme si znovu a znovu svoj hrdinský kúsok, ako sme dostali do chládku pána Ptáka.

Jedného dňa som sa rozpomenul na Krautmanna, ktorému som bol dal 535 korún preddavku. Malo to byť na sklep, ktorý chcel prečarať za byt. Bolo tomu už pár mesiacov, ale pán Krautmann sa nehlásil.

Zaviezol som sa do Belcrediho třídy č. 11. Vyšiel som na druhé poschodie.

Pána Krautmanna doma nebolo.

— Kedy bude doma?

— To neviem — odpovedala mladá pani nedbale. — On príde domov hoci pár razy do dňa, ale hneď zase odíde.

Rozpovedal som jej svoju vec.

— Aha — rozpomínala sa. — Z toho sklepu nebolo nič. Ale, myslím, môj má zase niečo.

Žiadal som o dovolenie, aby som mohol na pána Krautmanna počkať.

— Ale prosím, prosím.

Klepanie na dvere. Vošiel slušne oblečený mladší mužský.

— Má pán Krautmann ešte toho karbidu?

— Má. Ak potrebujete, vyhľadá vás ešte dnes.

— Netreba. Veď sa beztak sídeme v kaviarni.

Odišiel. Až teraz som si všimol, že pri dverách stojí malé dievča, akoby slúžtička, rukou pridržiava zabalený veľký karton stojaci na zemi.

— Čo je?

— Pán Mika to vracia, že to nemôže potrebovať.

— Dobre, nechajte to tu.

— A že tých 150 korún dostane nazad.

— Dobre. Môj je nie doma. Príďte zajtra.

— Ale keď mi povedali, aby som sa bez peňazí nevrátila.

— Pre mňa si čakaj hoci do večera, dievčisko sprosté! K vôli tebe nebudem predsa rozmieňať tisícku. Aby som ešte tak falošné peniaze dostala.

Dievča odišlo s plačom. Počal som tušiť niečo nedobrého. Aby ten Krautmann nebol dáky podvodník a mojich 535 korún, aby neplávalo dolu vodou!

— Pôjdem sa prejsť. O pol hodiny si dovolím prísť — odchádzal som.

Na prechádzke som si kúpil noviny. Čítam v denných zprávach: „padelal vkladnú knižku“. Moje oko utkvelo na riedko vysádzanom mene: Šimon Krautmann.

Líca mi počaly horeť. Všetka krv mi udrela do hlavy. Sadol si na lep, človeče sprostý!

Čítam znovu a znovu. Krautmann kúpil od dákeho človeka zlaté hodinky. Popoludní ich mal zaplatiť. Do tých čias ich vraj predá. Popoludní nezaplatil. Preťahoval kupca dva či tri dni. Keď konečne kupec rázne vystúpil, ukázalo sa, že Krautmann nemá ani peňazí ani hodiniek. Aby sa zachránil pred oznámením, dal Krautmann svojmu veriteľovi ako zálohu vkladnú knižku na 11.100 korún; hodinky stály 3500 korún. Kupec si chcel svoje peniaze vyzdvihnúť, ale v banke ho dali zavrieť. Ukázalo sa totiž, že na vklade je iba 100 korún. Dve jedničky pred stovkou vpísal totiž do knižky Krautmann sám. Rozumie sa, bol tiež uväznený.

Bežal som ku Krautmannovej.

— Nie je pán Krautmann ešte doma?

— Ešte nie.

— Čo to tajíte predo mnou! Pán Krautmann je vo väzení. — Roztvoril som pred ňou noviny.

Rozumie sa, vedela o všetkom. Pustila sa do usedavého plaču. Je vraj nešťastná. Čo má robiť?! Jej muž bol vraj predtým zamestnaný v ministerstve Národnej obrany. Prišiel o miesto. Prečo? Vedel viac, ako všetci jeho predstavení dohromady a ich hlúposť im aj vyhodil na oči. Rozumie sa, nevedeli to zniesť a zbavili sa ho. Čo mal robiť?! Je ženatý, má rodinu, žiť museli, pomáhal si, ako vedel. Ale to je vraj blbec, kto jej muža udáva. Kto ide naň s kyjakom, ten práve nedostane nič. Jej muž, keď bude mať, sám zaplatí, keby bol komu čo dlžen. Majetku má dosť. Je aj spoločníkom biografu na Kladne. I vkladné knižky má, i cenné papiere, i zlato, i karbid a iné veci. Len ho neslobodno hnať do úzkych, lebo to každý obanuje.

Začala plačom, končila vyhrážkami.

Oznámil som Krautmanna na policajnom komisárstve, že ma ošudil o 535 korún.

O pár dní som našiel doma predvolanie v záležitosti Ptákovej.

Milada ma prosila, plačúc, aby som mal so súdmi pokoj. Tuší vraj, že to zle vypáli.

Vysmial som ju a robil jej výčitky, že klesá na duchu pred naším rozhodným víťazstvom.

Prišlo predvolanie na políciu v záležitosti Krautmannovej. Na sobotu.

V sobotu som sa dal vyholiť, obliekol sa do sviatočných šiat. Vzal k sebe kvitancie Krautmannove, žena mi urobila nohou, domovnica ma predišla s plným. Na ulici som zazrel kominára. Počkal som naň, aby mi prešiel po pravej strane. A šiel som na policiu.

O hodinu som sa vrátil domov s hlavou ťažkou, akoby ma vyzauškoval, zubami škrípajúc.

Čakal som, že budem na polícii sám a v neprítomnosti Krautmannovej istotne vyhrám.

Aký bol však môj úžas, keď som videl Krautmanna sedieť už u komisára.

Patrne ušiel z väzenia, alebo ho prepustili.

Rozpovedal som vec. Predložil kvitancie. Potom rozpovedal vec Krautmann. Vravel, že hľadaniu bytu pre mňa venoval 16 dní, ktoré si účtuje — veľmi lacno — po 40 korunách, inzeráty v mojej veci 35 korún, dohromady 675 korún. Dostal iba 535 korún, tak že mu prichodí ešte 140 korún.

Márne som dokazoval, že ja som sľúbil odmenu iba za nájdený byt, že som si ho nenajal, aby pre mňa celé dni byt hľadal. Policajný komisár nás vyzval, aby sme sa vyrovnali. Krautmann nechcel sľaviť so 140 korún, ani haliera. Komisár nám odporúčal, aby sme sa obrátili na okresný súd.

Vonku spustil na mňa Krautmann:

— Vy hovädo! Vy ste na mňa krátky! Vy si trúfate na mňa! Ste na to strašne hlúpy! Ak mi nezaplatíte do 3 dní 140 korún, ja vám podkúrim!

Tak som pochodil s Krautmannom.

O tri dni neskôr šli sme k zemskému trestnému súdu v záležitosti Ptákovej. Predvolaní boli sme oba, i Milada. A čo nás prekvapilo, bolo, že okrem Ptáka boli obžalovaní i Moser a Melíšek. Tí dvaja poslední boli na slobode, zišli sme sa s nimi na chodbe súdu. Mali so sebou i obhájcu, malého počerného advokáta — židáčka. Ten sa hneď oboril na nás, že tak a tak, či je to čestné, aby bankový úradník konal služby polícii? Vysmial som sa mu a vyprosil si, aby sa staral o moju česť. Advokát trochu skrotol a robil mi výčitky, že priviedol som na lavicu obžalovaných dvoch úplne nevinných ľudí. Oni vraj prišli do celej veci ako Pilát do kreda. Pták bol vraj dlžen Melíškovi 10 tisíc korún, ktoré mu ten pôžičal na vagón soli. Keď nemohol Melíšek prísť k svojim peniazom, najal si vraj privátneho detektíva, aby pozoroval Ptáka, kedy bude pri peniazoch, aby ich mohol dať u neho exekvovať, lebo z náradia, dovolil mu súd exekvovať iba čiastku. Dlho vraj platil detektíva nadarmo. Až konečne naďabil som sa mu ja. Nuž, Moser sa vplietol do toho gšeftu tiež, aby zvedel, kedy dostane Pták peniaze. Mal dať správu Melíškovi, kedy som peniaze zaplatil, aby som sa mohol objaviť u Ptáka s exekútorom.

Bolo to na neuverenie.

Ako svedkovia boli ešte predvolaní pani Postrčková a majiteľ domu Očenášek. Prišiel iba Očenášek.

Boli sme vypočutí. Predseda súdu mienil, že akiste patríme medzi Ptákových bývalých obchodných priateľov, ale že sme sa s ním pre niečo rozkmotrili a preto vlákali sme ho rafinovaným spôsobom do pasce: bytovej úžery.

Advokát Ptáka a spoločníkov zažiaril radosťou. Nasledovala malá prestávka. Súd sa utiahol na krátku poradu, ktorej výsledok bol, že štátny zástupca rozprestiera žalobu i na nás.

Jarmila skoro omdlela, keď nám to úradne zvestovali.

Súčasne bolo pojednávanie na 14 dní odročené a Pták pustený na slobodu, lebo vraj niet obavy, že by utiekol, keď že má na Vinohradoch poschodový dom.

Moser a Melíšek zúrili na chodbe, že neboli z obžaloby vypustení. Nebudú vraj šanovať nikoho, ale rozbijú hoci celú republiku.

— Čo je mňa po štáte! — reval Moser. — Ja som invalíd a mám sa vláčiť po súdoch pre takého žobráka, čo mu je to moc dať za byt 6500 korún, za byt, čo by iní dali zaň vďačne aj 45 tisíc! Už som musel dať advokátovi 250 korún ako splátku na trovy. A koľko ma bude stáť ešte druhé pojednávanie! Ale ja to všetko rozmlátim! Ak som bol do týchto čias republikánom, budem odteraz boľševíkom!

Zo súdnej budovy som šiel rovno na bytový úrad. Čo je s Ptákovým bytom?

Zostane vraj Ptákovi. Nieto príčiny, aby sa mu bral.

— A čo proces pre úžeru?

— To nemá s otázkou bytu čo robiť.

— Tak mi nepridelíte byt, ktorý som si tak krvopotne zaslúžil? Kto vám vystrnadil z neho Ptáka, ak nie ja?!

— Ľutujeme, ale žiadny byt pre vás nemáme.

— Ale pokútne vinárne, ľahké dievčatá, podvodníkov, úžerníkov a s bytovou úžerou v Prahe trpíte!

— Dajte si pozor na papuľu, lebo sa vám môže ujsť pár faciek a vyhadzov!

— Ba vy si dajte pozor na svoj úrad, aby ste nevyžierali darmo republiku!

— Opakujte to, darebáku!

— Nevyžierajte darmo republiku, vy holomku! — kričal som skoro bez seba od rozčulenia.

Zo súsedných miestností sa sbiehali úradníci a úradnice. — Pánovia, ste svedkami! — trel si ruku dlhý mladý úradník s naježenými vlasmi.

— Zistiť totožnosť! — ozývalo sa súčasne z niekoľkých hrdiel.

— Som Alois Zajíček, úradník filiálky Brnenskej banky.

— Máte legimitáciu?

Vytiahol som ju a ukázal.

— Ten špás vám príde draho!

— Vám tiež — odsekol som zlostne, odchádzajúc.

Nasledovaly pre nás súdne dni. O pár dní som dostal predvolanie ako obžalovaný v záležitosti Krautmannovej. Čert mi pošepkal, aby som sa s ním súdil. Mohol som mu radšej zaplatiť tých 140 korún.

— Čo vari si prehral?

— Nie, vyhral som, ale mal som z toho iba škodu. Proces sa ťahal 5 mesiacov. Vyhral som ho. Ale keď prišlo platiť súdobné trovy a advokátske expens — nóty, ukázalo sa, že ku Krautmannovi sa nedá pristúpiť. Bol odrazu bez majetku, bez zamestnania — končil bankový úradník Zajíček sylvestrovské vypravovanie najzaujímavejšieho príbehu svojho života.

V sylvestrovskej spoločnosti ozývaly sa výkriky úžasu: — To je hrozné! Nie, to je nemožné! To ste si naposledy zaplatili svojho advokáta sám?!

— Prirodzene. A trvalo to dosť dlho, kým som ho uprosil, aby sa uspokojil so 750 korunami.

— A čo bolo s Ptákom?

— Ani sa radšej nespytujte. Nešťastie nechodí samo. Po prvom nezdare nasledoval druhý, tretí. Trvalo to celých 11 mesiacov, kým došlo k výroku. Jedno pojednávanie bolo zmarené tým, že sa nedostavil k nemu majiteľ domu Očenášek a Moser, ktorý práve vtedy nastupoval nové miesto v Bratislave. Potom mi veľmi škodilo, že som nestál pred súdom, ako netrestaný.

— Ako to?! Veď v záležitosti Krautmannovej ste boli oslobodený?

— Ale vo veci bytového úradu nie. Bol som posúdený pre urážku úradu a úradnej osoby na podmienečných 14 dní väzenia a 300 korún pokuty.

— A čo s tým Ptákom?

— Bol som vzatý do vyšetrovacieho väzenia ako podozrivý, že sa zúčastňujem úžerníckych obchodov s bytmi. Trvalo to 22 dní, kým ma prepustili. Schudol som, bielizeň som si nemohol meniť, zavšivavel som.

— A rozsudok?

— Dva mesiace a 1000 korún pokuty. Súdobných a advokátskych trov pripadlo na mňa asi 1200 korún. Milada mi ochorela od rozčulenia. Tesť sa ma skoro chcel zriecť. Nie a nie uveriť, že som prišiel do toho nevinne.

— Strašné! Veď je to skoro nemožné!

— Nielen to, ale i podmienečný výrok v záležitosti bytového úradu stal sa mojím novým odsúdením tiež právoplatným. Ale to nebolo všetko: banka ma vypovedala, nemohla predsa trpieť u seba trestané individium. Milade som sa s tým sveril, až keď jej bolo lepšie.

— Dúfam, že nebanuješ, že si prišiel o miesto? — poznamenal som obrátený k priateľovi.

— Naskrze nie. Obchod s uhlím je naskrze nie najhorší gšeft. Neviem, či by som dnes čaral s prvým prokuristom svojej bývalej banky. A čo sa týka bytovej krízy, teraz, keď tak pekne bývame v päťizbovom byte pri samej „Stromovke“, zdá sa mi, že útrapy s bytom pred rokmi, že je to iba — pohádka — končil priateľ Zajíček veselo.

Všetci sme boli jednej mienky, že priateľ Zajíček rozpovedal toho Sylvestra najzaujímavejšiu príhodu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.