Zlatý fond > Diela > Pokusy dramatické a beletristické


E-mail (povinné):

Janko Čajak:
Pokusy dramatické a beletristické

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov

Tragikomédia

môžem povedať, znamenitá na čítanie: jedno preto, že je dej veľmi romantický, po druhé, že iba z jedného aktu pozostáva, z čoho by si noví dramatici len poučenie brať mali, po tretie a naposledy, že totum opus[1] len tri hlavné osoby obsahuje, a to:


Pseudogénia,[2]
Pravogénia a
Miseram plebem.[3]

I. scéna

Opona sa per se[4] zdvihnúť musí! Ja odhodlane vystupujem proti tým novotárom, ktorí ten starobylý obyčaj za niečo obsoletum[5] považujú, vraviac, že by vyťahovanie opony, zvlášť tam, kde sa slávne publikum z neslávnych indivíduí skladá, pre požiadavky ducha času všemožne prekážalo: cui bono[6] vraj pred očima ľudu oponu zdvíhať? Nač mu kulisne ukazovať? Či neznáte, že keď vám títo nedoučenci raz rôty zazrú, fantázia ich na ilúzii, kasa na eintré[7] mnoho tratiť musí? Len zamaľujte kordínu[8] ako svedčí na červeno a vráti sa vám všetko vzdelané domov. — Je to ale horror! také dopustiť, to aspoň ja dopustiť nesmiem, ba prítomne vyvolávaním všetkých tých pánov direktorov, ktorí budú mať šťastie tento nevídaný kus uvádzať, aby sa spomenutému duchu času nič konfundovať nedali, aby ergo spomenutú oponu čím najvyššie zdvihli, dbajúc zvlášť o to, aby pri krútení dakde na klinci nezavisla, lebo skrze takéto odpory i tie najutešenejšie výtvory ducha ľahko na posmech vychodia. — Keď je už všetko hotové, ukáže sa na javisku hrdina náš, p. Pseudogénius. Chlapík je to ešte v najlepšom veku a pri apetíte, len šaty ukazujú na dávnu starobylosť, zvlášť kaput a pinč, ktorý by bezpečne baldachýnom byť mohol, na časy reformácie i toho najnestrannejšieho spytovateľa upomínajú. Slávny tento rytír[9] náš na stole povýšený súc, jednu ruku v geste celkom svetohistorickom — na nebesá vzťahuje, druhú v okolí žalúdka drží (zďaleka sa síce tak vidí, že na srdci, preto sa tak ľahko klamú tí, čo po galériách sedia) a v príkladnom pátose na reč sa pripráva. Hej, ecce!, na ľud by som bol docela zabudol, ale to nič nerobí, veľkí páni by to ani hore nevzali.[10] Ergo sit ipsi canis mater![11], ľud je tu a k nemu hrdina náš takto začína:

PSEUDOGÉNIUS:


Na bralách príkrych pyšného Kriváňa,
kde lúče slnka v bleskoch plápolajú,
kde svetoslávne sloboda vyzváňa,
tam v bystrom letu orli sa zháňajú![12]

JEDEN Z ĽUDU: Toho, bože, k nim za pána levítu,[13] toho! Ten by sa už pri sýpke nepovadil s človekom.

JEDNO DIEŤA: Mamka! A zas potom voľakedy, zas budeme mať chleba?

MAŤ (túli si ho): Hej, moje dieťa! Ten pán nám donesú.[14]

PSEUDOGÉNIUS (pre seba): Impossibile![15] Das ist nicht möglich! Tomuto ľudu môže tie najkrajšie myšlienky zdeľovať, tie najnovšie slová, o ktorých ani slávny Palkovič[16] netušil spomínať — quid valet?[17] On ťa musí turbovať. Ó, učitelia starej školy! Jakže chybujú silné ruky vaše, aby sa mohlo dač podarené, poslušné, mlčanlivé z ľudu tohto vykovať! Biedni novotári, vy čo nové školy staviate! Prizrite sa na ovocie vaše! Či vám predtým skákal takto do reči statočný Slovák? Či sa miešal? Či nedôveroval? Či netrpel ako ten môstok, po ktorom hejná[18] baranov prechádzali? Haberem solum škutrkam![19] (Pokračuje k ľudu):


Ľud môj milený!, na vás volajú,
dajte im miesta v dobrom srdci vašom,
hľaďte do nebies, za ich dumným hlasom,
budúcnosť krásnu vám prihotúvajú!

ŽID: Ach, uš ta prosím, pane pože, len takýchto plásnov fiac! Bude to kšeft! Počúfajte lutkofia! počúfajte! To mútry pán, felmi mútry![20]

PSEUDOGÉNIUS:


Tak vám potom už viac nebude treba,
žite len s nimi v tichom stotožnení,
zavzneje sláva k vášmu oprávnení(!),
za malú obeť dostanete — chleba!

ĽUD (neslýchaným hlasom): Chleba! Vivat chleba! (Et sic in infinitum.)[21]

Rečník vidiac, že je už akurátne spotený, v povedomí mohutnej pomoci svätej veci, ešte raz spomedzi prístojacich blysnul srdcia krájajúcim pohľadom na blízke stolce fragnárok[22] a zanecháva rečnište. Jeho dôverníci vravia, že v tomto okamžení niečo pochvalné o komunizme,[23] o jeho význame a svetohistorickom postavení podotknul: ale že len čo videl, ako ľud v najlepšom poriadku, hoc zbalušený sa tratí a k slávnej idei tejto ešte je nedozretý, bolestne sa odvrátil a odišiel.

II. scéna

Na chladnej zemi, na pustom placi vídať zomdletú biednu mať a pri nej nariekajúco dieťa. Pravogén[ius] sa blíži a s útrpným okom hľadiac kol seba, hovorí:

PRAVOGÉNIUS:


Milší je dudár biednemu ľudu
ako také vzácne reči;
tamtie ho aspoň do sna uhudú,
čo mu biedu trocha zlieči.
Nač sú lačnému vysoké štýly,
načo Tatry, Kriváne a Víly?
Prujšie neznáte, čo treba:
Nechápe taký prú ti slobodu,
nevie, kde patrí, k čiemu národu,
len keď mu dáš živnosť — chleba!

Dobrá mať najprú malinkým deťom
pesničky spieva k zábave,
potom ich kojí s nevinným kvetom,
čo v mäkkej vyrástol tráve,
potom ich učí, čo je v tej piesni,
či cit radostný a či bolestný
a meno kvetu odkrýva:
kde on vyrástol, akú má vôňu,
či radšej slnce, či radšej tôňu
a tak — k čomu sa užíva!
(Požehnáva zomdlenú mať i dieťa jej)
Zanechali ťa synovia tvoji
v jednej sa kocháš nevinne —
nechaj ich v cudzom tábore, bôji —
tento (hľadí jej synka) sa k tebe privinie!
Vychováš si ho v biede a v núdze
proti vábeniu sveta a hrúze,
on ťa sám časom poteší:
Zotri si slzy sebe i jemu,
nauč ho modliť k otcu milému;
Kto v bôli zúfa, ten — hreší! (zmizne)

III. scéna

Nech odpustí slávne publikum, ale z tejto scény veru nebude nič; tým však nech sa páči potešiť, že v svete tomto najkrajšie výjavy sú tie, ktoré nevidíme; najopravdivejšia história tá, ktorú nepíšu, najpoučnejšie knihy, ktoré vytlačiť nedajú, najlepšie noviny, ktoré konfiškujú, najlepšie peniaze, ktoré z krajiny idú, najlepší dohán, ktorý nefajčíme, ergo: najväčší hrdinovia i tí, ktorí nevystúpia.

IV. scéna

Slávne obecenstvo by už nepoznalo nášho hrdinu. A predsa je tak, to je on, ktorého vidia, asekurujem.[24] Zo šiat ho per se ťažko poznať, lebo je celkom elegantný, ale nech sa len páči na ťahy prizrieť, či sa nerozpamätajú? Či nik nechodil s ním do alumnie?[25] Ugyan, rogo,[26] nechže sa dobre prizrú, veď slávnu tvár ukryť v pamäti ako relikviu osoží. Hádam ho v speve budú mať šťastie — práve je v ňom.

PSEUDOGÉNIUS (havana v ústach, ruka na záslužnom kríži, údy na bohatom diváne, spieva)


(Má svoju zvláštnu nôtu):
Keď chceš prísť k dačomu,
spievaj o slobode,[27]
o láske ku vlasti,
o tvojom národe.
Keď ti boh pomôže
už dačo uloviť,
môžeš vlasť i národ
za chrbát zahodiť.

Keď nemáš peniaze,
aspoň maj zásady,
všetci ver napospol
budú ťa mať radi:
Prídeš im do izby,
prídeš do komory,
vdova i sirota
truhlu ti otvorí.

Náboženstva nemáš?
Maj len v ústach vieru,
neľutuj s diktami[28]
natrasenú mieru,
i bude ti v svete
ako ešte nikdy:
zahojí ti balzam
všetky tvoje krivdy.

(pozerá na krížik)

V. scéna

PRAVOGÉNIUS (v podobe biedneho roľníka, brata Pseudogénia):


Pane, preboha!, mám dve siroty,
chcem ich ochrániť od biedy, psoty! —

PSEUDOGÉNIUS:


A kde to stojíš, ty človek lichý?
tam si staň k dverám na Lauftepichy.[29]
A v krpcoch ešte! Bože veliký!
Tento hmyz nevie nič z politiky —
preč sa mi z očú![30] To pomoc moja.

PRAVOGÉNIUS (zmenený):


To je kríž, bedár, a medaila tvoja!

Pseudogénius sa v tom okamžení na veľké potešenie slávneho obecenstva, zvlášť prítomných detí, premení zas na to, čo predtým býval, s tým povahyhodným príbudkom, že [sa] mu na prse miesto medaile, buta mendícka pripäla.

VI. scéna

PRAVOGÉNIUS:


Kým sa nevypasú na mŕtvole
títo Slovákov havrani,
do tých čias kráču, do božej vôle,
o ich ku sláve povstaní;
potom keď je dosť tomuto hmyzu,
v zábave vpadlé oči jej hryzú
a žily driapmi trhajú
a tak sa schytia ako mátoha,
tam, kde ich skrýva temná húšťava
a v cudzom hniezde krákajú!
Poznaj si, ľud môj, poznaj si svojich![31]
Nevšetci sú ti synovia,
i tí, čo v reči o slovách tvojich
kričia, sú často lotrovia.
Len tí, ktorých svet horko bičuje,
ktorých lož, krivda denne katuje,
ktorí prežívajú v bôli,
tí sa nehanbia za tvoju biedu,
do krvi tvojej nevlejú jedu —
to sa tvoji apoštoli!
(zmizne)

(Opona schválne na klinci zavisne, aby obecenstvo tým skôr nútené bolo rozvažovať o mravnej myšlienke fabuly.)



[1] totum opus — celé dielo

[2] Pseudogénia — nepravého, falošného génia

[3] Miseram plebem — misera plebs = úbohý ľud, bedári

[4] per se — perse, (lat.) cez seba, zrejme, pravdaže

[5] za obsoletum — za obnosené, ošumelé, bezcenné

[6] cui bono — komu na dobro, kvôli komu

[7] eintré — entré, Eintritt, vstupné

[8] kordínu — oponu, záves

[9] rytír — posmešne: rytier, hrdina

[10] hore nevzali — barbarizmus právnický, pisársky: nevšimli si

[11] Ergo sit ipsi canis mater! — Teda hrom sa tomu psovi do matere!

[12] Na bralách… — paródia štúrovských študentských národne horliacich a idealistických básní

[13] levíta — učiteľ na dedine, kde majú i kostol

[14] donesú — satira na idealizmus poetov, ktorí materiálnu a sociálnu biedu ľudu nezmiernili

[15] Impossibile! — Nemožné!

[16] slávny Palkovič — Jiří Palkovič, bratislavský profesor od r. 1803, autor česko-nemecko-latinského slovníka (Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch Praha 1820 (1) a Bratislava 1821 (2)

[17] quid valet — čo platí, čo osoží, čo rozhoduje

[18] hejná — bohemizmus, namiesto kŕdle, čriedy

[19] Haberem solum škutrkam(?) — Keby len mal misočku, tanierik, hrnček (asi od scutra — misa, tanier, hrniec).

[20] uš ta… — napodobnenie židovskej výslovnosti slovenčiny (komicky)

[21] (Et sic in infinitum) — (A tak donekonečna)

[22] fragnárok — priekupkýň, kôf

[23] o komunizme — o ňom sa štúrovci už za revolúcie a po nej dozvedeli, ale nepokladali ešte ľud za zrelý prijať tieto idey. Znova rozpor vysokého patetického štýlu štúrovcov a sociálnej chlebovej pomoci ľudu, ktorému vo svojom nadšení a idealizme národnom nevedia prakticky ani fakticky pomôcť v sociálnej biede.

[24] asekurujem — poistím

[25] do alumnie — do alumnea, študentskej stravovne

[26] Ugyan, rogo — Ale, prosím

[27] spievaj o slobode — satira a paródia

[28] s diktami — s diktovanými písankami, prednáškami

[29] na Lauftepichy — na koberce, behúne

[30] preč sa mi z očú! — výsmech z falošných prorokov ľudu, ktorí držia s pánmi a vyháňajú ľud z paláca a salónov

[31] poznaj si svojich! — Čajak je na strane ľudu ako „pravogénius“, pozná jeho pravú biedu.




Janko Čajak

— bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.