Zlatý fond > Diela > Rozličné básne


E-mail (povinné):

Janko Čajak:
Rozličné básne

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Michal Belička, Ivana Černecká, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov


 

Publikované

Auf ehre

[1]


A ja som, vidíte, taký:
neublížim vám žiadnemu,
moja zásada, verte mi:
„Daj to, čo patrí každému!“
A kto ti tomu, priateľko,
ktože ti tomu uverí?
Kto so zásadou vyzváňa,
ten hosťa ženie spred dverí!

Kto chceš, rozumej!


Bez bohatstva, bez peňazí
žije si on v tomto svete:
nemá domu, nemá groša,
ani v zime, ani v lete.

Ľutujú ho z dom do domu:
Čiže je to šuhaj bledý?
Bodajže vás, abyže vás!
Kto chce pomôcť, nech nesedí.

Ale on vás nechce preto,
vy zblúdilí márni páni:
vo vrecku vám sedí človek,
v duši môžbyť roztrhaný.

Len si seďte v dobrej vôli,
len sa ďalej kolembajte,
chudobe statočnej v bôli
i s ľútosťou pokoj dajte!

Čo znamená ten váš súcit?
To je všetko, keď prekročí
popred vás strápený človek,
sklopíte ku zemi oči,

alebo mu navrhnete,
vy jemu bratia podobní —
prečo nehľadá zárobok,
preč’ nekosí, preč’ nerobí?

Kto plače s ním? Kto ho cíti?
Jeho mať zná myseľ jeho,
tá ho teší, tá vypráva
ta do sveta širokého.

Jeho vinše pre ňu žijú,
preto kráča dnu do cesty,
pre ňu i za všetkých bratov,
za hrdé v trapiech — siesty![2]

Jánovi Palárikovi

na článok: „Čo máme očakávať od konštitucie uhorskej pre našu národnosť?“

[3]


Vedľa povesti — zakliate pole,
vedľa nich klas očarený,
tlejúce v prsiach zdusené bôle,
národ v duchu omarený, —
nezmenia kliatbu lučou, balvánom,
ani orlami, ani Kriváňom,[4]
ani brál príkrych prielomom:
inak to ide, inak sa mení,
keď sa smrť dávna k životu lieni,
hrob sa otvára — len slovom.
A toto slovo už dávno v ume,
tak blízko duši bývalo,
a len sa zase stratilo v šume,
i len sa ďalej snívalo:
Tebe jednému dunajské víly
moc jeho plnú čarov zdelili,
a Ty si zdelil i nám slasť:
bez dlhých rečí, čiernej mystiky
strhnuls kabaly podlé riadiky,
dal si nám život v slove „vlasť!“

Toast


Videl som vás, duše moje!
Vpredu som vás vídal všade,
škola, život — kto zatají?
Stáli ste tam prvší v rade:
Mnoho môžte, bratia moji!
Všade vás boh v láske vodí,
len ten zhynie v našom siatí,
kto sa ako kúkoľ zrodí.
Len si svoje zachovajte:
Boh Otec, Syn i Duch svätý,
vlasť, ktorá vás vychovala,
národ, v ktorom sme počatí!
Týchto troje nech vás spojí
v láske ako vlastné deti:
tak vám i nám — všetkým spolu —
večný žitia deň zasvieti!

Nový krakoviak

vysokourodzenému pánu Adolfovi Szentiványimu[5] venovaný od J. Čajaka

[6]


Pripíjajú páni, pripíjajú krajne,
za jej šumné časy, za slobody dávne,
a víno sa perlí a v očiach slza hrá:
Nechže tú vlasť našu sám pán boh požehná!
Požehná ju pán boh, verte, páni moji,
keď nás v láske žiaden v svete nerozdvojí,
keď budeme vedno, aká to bukréta,
krajšie potom časy nad krajnou zasvieťa.
Vy si tam z Dunaja, my z Váhu pijeme,
vy na šírom poli, my v horách žijeme:
Váh, Dunaj i Tatry v jednom stoja poli —
čo jednému krivda, to všetkých zabolí.
Pripíjajte, páni, ale spravodlive:
nech každý vlasti syn bez výnimky — žije!

Poznáte ju? — to naša mať!


Tak mi prichodí táto krajina,
ako chrám znova stavaný,
v ktorom národov šumná rodina
v tichom sa klania modlení —
a v tomto šume chvály a spevu,
v zdriapanom, čistom, bielom odevu
vidím — ach, vidím i Teba —
Nech Ti pán boh dá, drahá mať moja,
za tvoje prosby šťastia, pokoja,
nech Ťa sám požehná z neba.

Obraz


Počuješ, synak môj malý,
aké von idú prívaly?
Vidíš tú čiernu oblohu?
Zlož ručičky k pánu bohu!

Otec náš je tam na ceste,
v cudzej zemi, v cudzom meste,
hľadá pre nás oboch chovu;
zlož ručičky k pánu bohu! —

Blesky idú, blesky svieťa,
už usnulo malé dieťa:
víchor lístie v horách kudlí,
a chlapček sa vo snách modlí.

Priateľovi


Nezúfaj nikdy, šuhajko mladý,
oko tvoje nech nesmúti,
hoc ťa i túžby sklamú, výhľady,
zostaň stály, nepohnutý!
Len tam je život, kde sú odpory,
pravá nádeja len tam zahorí,
kde horká slza vypadne:
komu do jedál nekvapli blenu,
ten nezná žitia pravdivú cenu,
v slobode čírej — vychradne.

Mne sa tak zdá


Všetko by bolo na svete
utešené, bez pohany —
keby ťa len v ňom nestretnul
človek precivilizovaný;
no ale tento — verte mi,
tak prieči tejto prírode,
ako keď šumnú bukrétku
miesto za čiapkou — vidíš — vo vode.

Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to…


Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to,
že radšej mám srdce ako chladné zlato.

Keby sme bohatstvo tak radi videli,
akože by sme si do očú pozreli?

Chudoba, chudoba, nehaň mi ju žiadny —
Horšie srdce prázdno, ako záčin prázdny.

Do truhly nastelem, do srdca pán boh dá:
Povedz mi, šuhajko, ako sa ti to zdá?

Jedno


Len mi jedno zodpovedzte,
vy, čo ľud náš sužujete,
čo haníte kroky jeho,
čo ho denne križujete:
nad nami stojí obloha —
Či veríte v súd a v boha?

Poznáš ju — mater svoju?


Mati naša, mati drahá!
Pozri na nás, všetko tvoji:
slzou tvojou napájaní,
vychovaní v sveta boji.

Mati naša, mati drahá!
Dávno sme ťa nevideli:
dvanásti zhynuli bratia,
kliatbu sveta vytrpeli.

Mati naša, mati drahá!
Prečítaj si svojich synov:
Jedni sú tu, druhí padli
v cudzine tam svojou vinou.

Mati moja, mati drahá!
Daj nám ty len požehnania:
potom nedbám, nech nás planí
hryzú, trápia lebo hania.

Akú chcem pieseň?


Umky naše, Víly naše,
vezmite ma do ochrany,
dajte myseľ mojej piesni
i chodníček vymeraný.

Myšlienku tú nech poznajú,
že je z duše ľudu toho,
ktorý je môj — a ty jeho,
ktorý znášal biedy mnoho.

Chodníček ten nech je taký,
žeby viedol ku dedinke,
i do verných mesta vanov —
k mojim bratom, ku rodinke.

Naša mati


Stojí lipa v šírom poli,
v planej zemi na skaline,
z jej koruny list za listom
letí svetom, až zahynie!
Až zahynie tam na vodách
Váhu, Hrona i Moravy,
kým sa k brehom vyžiadaným,
zasľúbeným nedoplaví.
Každý lístok má písmeny,
na každom je ruka známa:
„Poďte, deti moje, ku mne,
mati vaša stojí sama!
Či vám za to láska hynie,
že ma víchry kolísajú,
či vám za to stydne srdce,
že mu kvietky oberajú?
Kto sa hanbí za krev svoju,
beda tomu, tri ráz beda!
Ten sa hanbí nielen za nás,
ale aj za otca z neba!“



[1] Nečudujte sa tomuto názvu: vychovanci Tomlinsonovi (poz. vychovaci Tomlinsonovi — Tomlinson je hrdina Bulwerovho románu Paul Cliford.) tak začínajú svoje reči. Kto by sa s pánom Tomlinsonom oboznámiť zamýšľal, toho na Bulwerovho „Kliforda“ (poz. na Bulwerovho „Cliforda“ — Edvard George Earl Lytton Bulwer (1805 — 1873) napísal román Paul Cliford (1830) o romantickom zbojníkovi, ktorého povznáša láska) upozorňujem.

[2] siesty — posiedky

[3] Ján Palárik (1822 — 1875) — dramatik a politik slovenský, prívrženec „novej školy“ (dorozumenie s Maďarmi)

[4] ani orlom, ani Kriváňom — narážka na štúrovské buditeľské symboly

[5] Adolf Szentivány (aj Szentiványi) — patrón a zemepán v Liptovskom Jáne, príbuzný Barnovi a Martinovi

[6] krakoviak — ľudové spevné dvanásťslabičníkové rýmované dvojveršie




Janko Čajak

— bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.