Zlatý fond > Diela > Kliatba snúbenice


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Kliatba snúbenice

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov


 

Kliatba snúbenice

Do redakcie vošiel neveľký človek, šiat už dosť ošúchaných, ale predsa mestských. Mohol byť so 45 — 48-ročný. Na veľkej hlave plešina, zbývajúce vlasy nepristrihnuté splývaly mu voľne po stranách hlavy a na krk. Držal v ruke palicu. Vojdúc, oprel ju o dvere. Rozhliadol sa placho po redakčnej izbe. Zavesil klobúk (mal širokú strechu, zdnuky krikľavé ružové futro) na vešiak a podišiel k môjmu stolu.

— Miloslav Latorides! — ukláňal sa drevene, rozpačite.

— Čo si prajete?

— Radu by som prosil. Chcel by som si kúpiť mapu. Ktorú by ste mi odporúčali? Myslím, aby nebola drahá, lebo — — — už je to tak so mnou… musím aj do mesiaca gazdovať, kým nastískam tých pár šestákov.

Bolo to počas balkánskej vojny. Na stene redakčnej izby sme mali napnutú mapu balkánskeho polostrova, červenými papierovými zástavkami so špendlíkmi boly označené pozície slovanských bratov a Grékov. Nuž, potešil ma záujem príchodzieho. Ukázal som mu redakčnú mapu a odporúčal kníhkupca, kde môže mapu dostať.

— A čo stojí?

— Tuším, šesť korún.

— Hm, ja toľko nemám, veď ja som len úbohý služobník, pasiem kravy u rychtára v Rybároch. Keby to tak bolo za 3-4 šestáky.

— Len sa k Štancľovi podívajte — radím svojmu hosťovi. — Azda bude mať i niečo iného, lacnejšieho.

Vzal klobúk a palicu do ruky a poberal sa. Podať mi ruku si netrúfal. Zrak sa mu skĺzol na hŕbu novín, rozložených po stoloch, i na rady kníh, stojacich v zasklenenej škrini.

— I vaše noviny čítavam — hľadel sa mi zalichotiť či ospravedlniť, že ma vyrušoval. — Sám si ich nepredplácam, ale si ich požičiavam od súseda. Ja úbohý slúžebník nemám toľko peňazí. Nedarovali by ste mi, prosím ponižene, dáke knihy?

Namrzený, že nešťastná chlapina ma znovu obťažuje, podal som svojmu nevítanému hosťovi pár čísel novín, vybraných z ktoréhosi oddielu. Boly to staršie čísla novín, ktoré sme dostávali na zámenu.

Môj milý Latorides siahol na noviny dychtive. — Aspoň bude čo čítať — mienil. — Ach, veď ja som tiež študoval — dodal žalostne — i latinsky, grécky, hebrejsky som sa učil. Ale teraz ma bolieva hlava, musím si ju šanovať — a odchádzal bez poďakovania, bez pozdravu.

Bol by som zabudol na Latoridesa, keby som nebol počul v Rybároch, kam som sa podíval jednu letnú nedeľu na majáles, jeho historiu. Rozprával mi ju mlynár z blízkej dediny.

Miloslav Latorides bol synom zámožných rodičov. Mali pekné gazdovstvo. I, tuším, inšpektorom bol jeho otec v tamojšej evanjelickej cirkvi. Miloslav Latorides vynikol v školách pilnosťou i nadaním. Býval prvým žiakom. Keď vyrástol a skončil gymnázium, dal sa na teologiu. Po vysvätení stal sa kaplánom v blízkom Hronsku. Bol to kazateľ chýrečný. Zďaleka chodievali ľudia, aby ho počuli. I liturgoval krásne a spieval utešene, i krásnu svoju postavu, utešené modré oči a mohutný zvučný hlas uplatnil pri tom znamenite. Ešte jako teológ urobil si známosť s dcérou váženého občana, roľníka Slavku. Menovala sa Mária. Bolo to pekné dievča, skromné, stydlivé, pracovité, pobožné. Trochu zamĺkle, hlbšej povahy. Milenca malo rado, z celej svojej duše. Modlievala sa vrúcne k Bohu, aby ju spojil navždy s milencom. Počítala na sedliacke dievča mnoho a rozumela skoro všetkému.

Keď Latorides skončil teologiu a stal sa kaplánom, zasnúbil sa so svojou láskou. Snúbenica lpela na ňom úprimne, chystala si výbavu. Keď sa šily periny, hovorila matke:

— Však nech sú, mamička, biele, už ako na faru?

— Akože, dievka moja — súhlasila matka.

I strieborné náčinie sa kúpilo. Rodičia dlho nechceli naň dať peniaze, ale dcéra ich presviedčala:

— Ach, otecko, akože by sme boli bez striebra?! Veď by Vás samého mrzelo, keď by ste videli, že sú na fare hostia a my sa nevieme preukázať, ako sa patrí.

A kúpilo sa i striebro.

A niekedy sa dievča rozcítilo, objalo matku a so slzami v očiach sa jej spytovalo:

— Mama moja, mamička dobrá, či ja budem súca za farárku?! Či som dosť pobožná, pracovitá, pokorná?! Nie som priveľká svetáčka? Či budem toho hodná, aby som bola celej dedine jakoby matkou?!

A matka, tisnúc milovanú dcérku k srdcu, nemohla preriecť slova od dojatia, len prikyvovala blažene hlavou.

Stalo sa, že mladému kaplánovi Latoridesovi triafala sa farárska stanica v súsednej stolici v Ozoroviciach. U Slavkov šily sa posledné časti výbavy. Starý Slavka pripomínal stolárovi Mišinovi:

— Pán majster, musíte sa pochlapiť. Budem azda onedlho vydávať dcéru. Prichystajte pre mňa nejaké pekné dubové drevo, aby ste mali na náradie do fary niečo súceho.

Do Ozorovíc prihlásili sa síce kandidáti traja. Ale najväčšmi popáčil sa Miloslav Latorides. Mal hlas mohutný, tvár jasnú, oči živé, pohyby široké, dôstojné. A tá liturgia, ten spev! Ozorovčania boli celí unesení. Ten vraj spieva jako organ. I postava sa im páčila. Trebárs nebol Latorides chlapík vysoký, bol o toľko závaliteľší, mohutnejší. Mal mäsa za dvoch. — Mohol by byť hneď trebárs biskupom, má na to parsún! — hovoril svet.

I milý vedel byť nastávajúci farár k svetu. Oči mu len tak žiarily, keď podával ruku občanom, vypytoval sa na synov, švagrov v Amerike, shováral na s nimi o počasí, o úrodách.

Ktorýsi známy mu radil:

— Vieš ty čo, Milo? Nájdi si v Ozoroviciach mladuchu. Z bohatej, vplyvnej rodiny, hodno rozvetvenej. Celá rodina bude za teba agitovať. A nielen k voľbe, ale i potom. Hneď zapustíš skôr korene, keď budeš mať ženu z ich cirkve a budeš v rodine s hŕbou vážnejších cirkevníkov.

A milý Latorides si dal povedať. Beztak mu Žofka Rapčánich padla jakosi hneď do očú. Počal sa mať okolo dievčaťa, vyznal mu lásku. Medzitým prišla farárska voľba. Oba protikandidáti, vidiac svoju neroveň, odstúpili, takže Latorides bol vyvolený jednohlasne.

Marienka Slavkovie zatiaľ čakala. Gratulovala milencovi hneď k voľbe a očakávala s roztúženým srdcom jeho návštevu. Teraz si ju konečne od rodičov vypýta. Bude sobáš, bude svadba. Kohože si pozve za družice?

Miloslav neprichádzal. Dala sa spýtať, ako sa má pán farár, či snáď, nedajbože, neprechorel. Dostala zprávu, že je zdravý.

Počala šípiť čosi nedobrého, darmo jej to rodičia vyhovárali. Až jednoho dňa dozvedela sa pravdu celú, nahú: Nový pán farár sa žení, berie si vicerychtárovu dcéru. Včera boly prvé ohlášky.

Dievča sa skoro zbláznelo od žiaľu. Dostalo horúčku, strhávalo sa a hovorilo zo sna. A keď po pár dňoch horúčka prestala, behala švárna Mária jako bez rozumu po zahrade, po poli, po lese. Kaz plakala, raz zase hľadela tupo pred seba trebárs hodinu-dve.

Jednoho dňa napísala milencovi-snúbencovi list na rozlúčku. Jakosi sa utíšila. Slzy vyschly, srdce sa vybúrilo zo žiaľu. Zostal iba osten, hlboký osten v duši, ktorý sa vrazil hlboko a nedal sa vytiahnuť. Mladé dievča zažilo najstrašnejšie sklamanie, jaké môže zažiť milujúca duša. Všetky jej krásne sny o šťastí, o tom, že bude matkou veriacich, sedávať v kostole vo farskej lavici a počúvať s nábožným, milujúcim srdcom slovo Božie z úst milovaného muža, sa rozpŕchly. Zostala iba hanba, úskľabky, posmešné poznámky súsedov, závistníc, starých klebetníc: Kto vysoko rúbe, nízko zatne. Bláznela sa za kňazom a teraz ju ani sedliak nevezme. Načo by ju bral? Dievčat dosť, ako ruží, poriadny mládenec sa nemusí lakomiť na také, čo sa s kňazmi cmúľaly!

Strieborné náčinie, pohľad na výbavu pekne poskladanú, poukladanú do dvoch škríň, pohľad na knižky, na básne, všetko ja zarmucovalo. Prsteň, ktorý dostala od snúbenca ju pálil na ruke i keď bol už dávno vrátený. Ešte i zo smutných, ustarostených očí rodičov čítala nemé výčitky.

Do jej chorého srdca vrýval sa tupý žiaľ. Tupý, ale tým žravejší, že sa premáhala, že sa usilovala zakrývať pred rodičmi, pred kamarátkami. A žiaľ dozrieval, keď zradný milý svoju zradu dokončil a zaviedol pred oltár inú, vplyvnejšiu, zámožnejšiu.

Pár dňami pred svadbou neverníka napísala mu Mária list na rozlúčku. Bol krátky:

„Neverný milý!

Za tvoju vernosť a lásku privolávam ti ja, tebou zhrdnutá, ktorá som ti tak úprimne verila a na svoje šťastie s tebou sa tak tešila, privolávam ti: Nech ti Pán Bôh platí podľa žalmu 109.

Tebou sklamaná, tebou zhrdnutá

Mária.“

A Miloslav Latorides, dočítajúc list, vzal zo skrine bibliu, roztvoril na žalm 109. a čítal:

„Postav nad ním bezbožníka, a protivník ať mu stojí po pravici.

Když před soudem stane, ať zůstane za nešlechetného, a prosba jeho budiž jemu k hříchu.

Budiž dnů jeho málo, a úřad jeho vezmi jiný.

Buďtež děti jeho sirotci, a žena jeho vdovou.

Buďtež běhouni a tuláci synové jeho, žebřete, hledejte chleba vyhnáni jsouce z poustek svých.

Přitáhni k sobě lichevník všecko, čožkoli on má, a osení jeho rozchvátejte cizí.

Nebudiž, kdo by mu chtěl milosrdenství prokázati; aniž buď, kdo by se smiloval nad sirotky jeho.

Potomci jeho z kořene vyťati buďte, v druhém pokolení vyhlazeno buď jméno jejich.

Zijdiž na pamět nepravost předků jeho před Hospodinem, a hřích matky jeho nebuď shlazen.

Buďtež takoví před Hospodinem ustavičně, až by vyhladil ze země památku jejich.“

A Miloslav Latorides dočítal, celý sa trasúc, a odhodil bibliu. To je predsa len trochu moc. A to že mu Marina praje, preklína ho?! Ale, hlúposť. Je to zaslepenosť, chorobná podráždenosť sprostého dievčaťa.

O päť dní slávil Miloslav Latorides jako nový farár v Ozoroviciach svadbu.

Nová pani farárka bola trochu iného ducha, ako Mariena Slavková. I modernejšie sa šatila, stále usmievala. Bola to veselá osoba, rozmaznané decko rozvetvenej zámožnej rodiny. Hrala na klavír, tešil ju tanec, kamarátky, pamlsky. Do modlitieb, biblie sa nemiešala. To ponechávala mužovi.

Fara stala sa spoločenským strediskom Ozorovíc a okolia. Mladá pani farárka priťahovala. A mladý, učený farár si duševne tiež oddýchol vo veselej, priateľskej spoločnosti, ktorá sa okolo neho shromažďovala.

Po pár rokoch však zunoval sa Latoridesovi zaostalý dedinský svet. Uchádzal sa o uprázdnené fary mestské. Nemal zdaru. Keď bol vypísaný súbeh na farársku stanicu medzi lužickými Srbmi v saskom Budišíne, uchádzal sa Miloslav ta. Vyvolili ho a zabezpečili mu pekný dôchodok. Tak stali sa Latoridesovci nemeckými občanmi. Z Ozorovíc odchádzali radi. Veď nákladný život spoločenský vyčerpal ich hodne i na majetku, a dvoje drobných detí potrebovalo každým rokom viacej. Okrem toho posledné dva roky s Ozorovičanmi už nebárs vychádzali. Pani farárka sa rozkmotrila skoro s každým. Pohádali sa s notárovci, s učiteľmi, mali ustavičné naťahovačky, škriepky. A s bratmi procesovala sa pani farárka o dedictvo. Obviňovala ich, že pri deľbe zatajili pred ňou dákesi vkladné knižky a že si rozobrali všetko zlato a striebro, ktoré zostalo po matke, zomrelej po otcovi.

Miloslav Latorides bol hrdý na to, zo bude kňazom v „ríši dobrých mravov a bázne Božej“. Máloktorý slovenský evanjelícky kňaz si mohol trúfať že tak ľahko dostane miesto v tretej krajine.

Ináče ak kto bol súci do mesta Budišína, tak bol to Latorides. Posledný rok teologie študoval beztak v Halle. Nemecky hovoril znamenite. A jeho biskupská postava a zvučný, školený spevácky hlas nemohly nepôsobiť na jeho nových veriacich.

Bol rád i tomu, že bude ďaleko od rodného kraja, kde ho všetko upomínalo na opustenú milú. Bola síce už mŕtva. Neprežila rozlúčku ani rok. Vädla, chradla. Nepomohol jej žiaden lekár, žiaden liek. Ale kto by na to myslel?!

Pani farárka nevedela si získať sympatií ani na novej fare. Chovala sa urážlive, vysokomyseľne. A fintila, parádila sa tak, že počali upadať do dlžôb.

I jemu samému sa čoskoro prestal páčiť život v novej vlasti. Jeho veriaci čakali od neho popri farárskej aj literárnu činnosť v lužickej srbštine. A on trávil svoje voľné chvíľe pri cigare, pri víne alebo na poľovačke u nadlesného alebo jednoho blízkeho nemeckého statkára.

Latoridesovcov stihlo jednu nedeľu nešťastie. Bolo to na službách Božích. Latorides sa poplietol, nedajbože v kázni pokračovať, proboval to síce pár razy, ale zaplietol sa ešte väčšmi. Nevediac si rady, sišiel v rozpakoch, rozpálený jako fakľa, s kancľa.

Pri budúcich službách Božích vypálilo to ešte horšie. Keď spieval pred oltárom žalm, solhal mu hlas, i modlitbu zfušoval a počal sa tak miasť v liturgii, že veriaci hľadeli naň s vyjavenými očami a starší cirkevného sboru váhali, či by nemali svojho farára radšej odviesť od oltára.

Tú nedeľu ani nekázal. Ale bežal domov na faru, zavrel sa do svojej kancelárie, zahrabal si hlavu do kníh a do novín a dal sa do usedavého plaču.

Prišla žena. Osopila sa naň surove:

Čo to robíš, človeče?! Čo je to s tebou?!

A z toho drsného hlasu vycítil, že láska jeho ženy skoro ochladne, ak by ho malo potkať dáke nešťastie a nemohol tak dobre zarábať, ako dosiaľ.

Celý zúfalý vybral sa k lekárovi. Ten len krútil hlavou, prezerajúc ho a shovárajúc sa s ním.

— Ale nervy, prepracovanosť. To prejde. Len aspoň mesiac-dva oddychu! — A predpísal mu jakési pilulky.

S pani farárkou shováral sa lekár trochu úprimnejšie. Neuveriteľný, veľmi zriedkavý prípad. Jej mužovi počína mäknúť modzog.

Cirkev si našla kaplána. A keď farárovi nebolo ani po roku lepšie, zvolili si kaplána za farára a Latoridesovi dali učiteľskú stanicu.

S učiteľstvom to tiež nešlo. Čo mala cirkev robiť? Vyplatili Latoridesovi jakési odškodné a poslali ho i s rodinou na Slovensko.

Nešťastní Latoridesovci potulovali sa po príbuzných. U jednoho pobudli týždeň, u druhého mesiac. Konečne trafila sa im kántorsko-levítska stanica v Slavonii. Jemu bolo na hlavu jakosi lepšie, i súvislejšie hovoril. Zastával to miesto asi pol roka. Potom musel prestať. Škôldozorca i cirkevné predstavenstvo konštatovali, že deti v jeho škole sa nenaučily skoro nič. A senior uznal bohoslužbu, ním odbavovanú za úplne pochybenú, nemožnú.

Prišiel o miesto. Cirkev zvolila si iného kántora-levítu. Po Budišíne potkalo ho to isté nešťastie aj v Slavonii. — „A úřad jeho vezmi jiný.“ —

Od tých čias biedne živorili. Pisáril nejaký čas u notára. Ale ani ten nebol s jeho prácou spokojný. Potĺkali sa svetom ako žobráci. Konečne sa smiloval nad nimi rychtár v Rybároch. Vzal Latoridesa za kraviara, jeho ženu za posluhovačku. Detí majú už štvoro. Ale vychovávajú ich ako drevo v lese. Tuším, ani do školy poriadne nechodily. Rastú jako drevo v lese. Tuším, ani čítať-písať nevedia.

Horší je úpadok bývalej pani farárky. Chodí orašmaná, strapatá, neumytá, vši sa jej držia. A čo je ešte horšie, hovorí sa o nej, že nestojí o muža a pestuje známosť, s kým sa trafí. Býva s mužom, ale je ženou iných. Každý ňou opovrhuje, i slúžky sa jej štítia.

A Miloslav Latorides pásava rychtárove kravy na medzi. Zahľadí sa tupo pred seba, roztvorí trochu ústa. Vše rozovre Nový Zákon so žalmy, ktorý sebou nosieva. Raz za čas sa zahľadí na žalm 109. A číta z neho Boží trest, svoj nešťastný osud.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.