ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kapitoly z denníka tichého blázna

Sedím na zle ohobľovanej lavici vo svojej tmavej celle. Máme tu síce elektrické svetlo. Stačilo by skrútiť malú gombičku a ostré, jasné papršleky mdlej žiarovky so zaprášeným tienidlom by ožiarily štyri steny mojej neveselej chyže. Ale ja milujem radšej tmu. Aspoň sa môžem nerušene oddávať svojim myšlienkam. A môžem aspoň na dve-tri hodiny zabudnúť, kde som to vlastne.

A predsa viem to dobre. Zožieram sa nad tým každý deň. Preto chudnem, preto bľadnem, preto bdiem v noci často celé hodiny. Preto mi nechutí jesť, pchám to do seba iba nasilu, aby som kŕmil ustavične pracujúci kotol svojho tela, vyčerpávaného duchom bez prestania. Preto trpím, keď, pozerajúc von neumytým oblôčkom svojej komôrky, vidím sa combíľať so strechy veľkej, štyriposchodovej žltej budovy, čo je naproti nám, dlhé ligotavé cingle, utešené kryštáľové ľadové rampúchy. A s boľasťou v srdci hľadím na sneh, tie miliony drobulinkých ligotavých kryštálikov, ktoré žiaria, svietia, trebárs sú pošliapané v celých tisícoch v mäkkú, studenú massu.

Teraz, čo nastaly tie tuhé mrazy, nepúšťajú nás ani len na prechádzku. Nepozostáva mi nič iného, než rozpomínať sa na svoje korčuľovačky, sankovice. A minulú noc opakovalo sa mi vo sne kúsok mladosti: staväli sme, chlapci, sňahového panáka. Miesto očí a nosu zapichli sme mu do tváre uhlíky z pece. Ale v mojom sne to s tým snehuliakom akosi zle vypálilo. Úplne vychladnuté uhlíky sa v sňahuliakovej hlave odrazu rozžeravily, a sňahuliak sa počal rozpúšťať vo vodu. Probovali sme ho zachrániť. Zaliepali sme mu oči, nos čerstvým sňahom, ale bolo už neskoro. Očné jamky a nozdry plné vody otváraly sa znovu a znovu. A panák sa roztápäl. Vodou preziably mi nohy a ruky. Ale nemeškal som, srazil som roztápajúcu hlavu panákovu a postavil som mu na väzy novú hlavu, práve uváľanú zo sňahu. Nepomáhalo. Uhlíky musely prepadnúť do pŕs. Náš panák sa roztápal ďalej. Už som mal nohy skoro po členky v sňahovej vode, — keď som sa v tom prebudil.

Pri takom prebudení si uvedomuje človek najboľastnejšie, kde je vlastne. Je to darmo, ale mu veľmi chybí to pokojné, hlboké dýchanie ženino na vedľajšej posteli a tik-taky nástenných hodín mojej domácnosti.

Domácnosť moja teplá, sladká, ba či ťa vôbec ešte kedy uvidím?!

Kde som to?! Často na to sám zabúdam. Až keď v noci zavznie z izby nado mnou divoký rev a z komory vedľa mňa neprestávajúci hlasitý rehot, alebo keď sa vo dne prechádzame po zahrade a niektorý z nás počne kričať: „Pusťte ma, otroci, a padnite na kolená, kým je čas! Či neviete, že som ja Nabuchodonozor, kráľ babylonský?! — — — v také chvíle sa cítim ako orol v klietke a s boľasťou sa rozpomínam, že som v blázninci.

No, nie som blázon. Blázni sú tí, čo ma sem zavreli. A blázni sú tu všetci ľudia okolo mňa. S výnimkou dvoch-troch. Tí majú rozum zdravý. Jeden z ních bol vraj predtým apatekárom, ťahá ma zavše, keď nás nikto nepozoruje, za rukáv, aby som ho nasledoval. Zatiahne ma k obloku na chodbe, alebo za vysokú voňavú thuju v parku a šepce mi dôverne: „Nie, neverte, ja som nie blázon. Ja som tu direktor. Vidíte tých úbožiakov?!

Ani ja som nie blázon. Som ženiálny človek, ohromný mysliteľ, slávny vynálezca.

Chvíľami sa mi zdá, že práve preto musím prejsť cez všetky zkúšky života, aby som všetko zkúsil, všetko zvedel. A chvíľami počínam veriť, že ešte príde čas, keď budem môcť rozvinúť a uskutočniť svoje myšlienky.

Ako som sa sem dostal?! Je to smutná, ale nadmieru poučná historia. Už ako malý chlapec mal som akési vrodené vlohy sporiť s rozumom. Nerád som sa primnoho učil. Načo prepínať svoj modzog hneď v prvých triedach, keď nám profesori v tej najvyššej aj tak všetku múdrosť rozložia? Že je napínanie modzgu škodlivé, presvedčil som sa zavčasu sám na sebe. Keď som sa bifľoval školskú úlohu, rozbolela ma od toho neraz hlava. Učiteľ si myslel, že som lenivý a hlúpy. Ten zabednený hlupák nemal ani tušenia o tom, že ja to robím dľa vyšších zásad. Chcel som zašanovať svoju hlavu, aby som mohol vykonať ľudstvu svojím čarom veľké služby.

Napriek tomu, Že som musel jednu-druhú triedu opakovať, nevzali ma rodičia zo školy. Chceli predsa vychovať zo mňa pána. Čo sa týka výcviku hlavy, boli so mnou asi jednej mienky a starali sa o to, aby som si modzog zbytočne nedral. Aby mi ho zašanovali, pchali dary mojim učiteľom, aby ma prepúšťali z triedy do triedy.

Tak som vyrástol a pretĺkol sa rok za rokom, až sme sa jednoho pekného dňa našli v Československej republike. Mňa zastihol prevrat v banke, nie síce naskrze v nejakom skvelom postavení. Ani moje príjmy neboly tak veľké, aby ma preniesly ponad všedné hmotné starosti. Ale ja bol som predsa blažený. Lebo hneď som počúval každý deň so všetkých strán a čítal v novinách v najrozmanitejších variáciach: „Nastala nám, Slovákom, doba, v ktorej sa môžeme každý uplatniť.“ Ach, ako zatúžil som za uplatnením aj ja. Vyniknúť, vyznačiť, presláviť sa! Všetka, po stoletia ubíjaná ctižiadosť Slováka hlásila sa vo mne živelnou silou k životu. Áno, musím sa uplatniť aj ja!

Zkúsil som to na všelijaký spôsob. Počal som vypisovať listy predsedníctvam jednotlivých slovenských strán, aby ma kandidovaly za poslanca. Strane národnej som písal o svojom nezlomnom národnom presvedčení, u socialistov som sa odvolával na to, že som cítil vždy s utlačovanými, hospodársky vykorisťovanými. Ľudákom poukazoval som na svoju nábožnosť a čistý slovenský charakter, ktorý sa javí nápadnejšie tým, že napriek svojim zásluhám dosiaľ nesedím u vládneho válova.

S politikou som nemal šťastia. Ľudáci mi odpísali na môj tretí dopis, že som chybel na lanskej púti do Mariacellu, že mi neveria. Socialisti sa ma spýtali, či som organizovaný a odkedy. Rozumie sa, že nemohol som sa pochváliť ich stranníckou legitimáciou, lebo veď ja patril som k socialistom srdcom a nie formálne. A národniari mienili, že vodcov, kandidátov poslanectva majú predbežne dosť. Na tento čas že by potrebovali skôr voličov.

Ale konečne svitol aj mne deň. Po trojročnom rozhadzovaní vydalo sa v štáte heslo: sporiť. Poneváč sa vedelo, že bohatí sa beztak nebudú chcieť uskromniť, začalo sa s učiteľmi a vzala sa im štvrtina platu. Tí beztak neboli premaznaní. Moja stará mať, tiež učiteľská dcéra — Pán Bôh jej daj slávu večnú! — si zanôtila tu i tu, keď bola dobrej vôle, pesničku o slastiach učiteľovej ženy za starodávna:

Nuž, keď tak mohli žiť učitelia za starých časov, môžu tak žiť aj dnes. Ale o tých som sa ja nestaral. Ja som mal inú, veľkolepú myšlienku. Keď, reku, sporiť, tedy sporiť so všetkým. Jedni hlásajú, že treba sporiť s časom, druhí, že treba sporiť s peniazmi, tretí s pracovnými silami, štvrtý so štátnymi automobilmi a benzínom. Ale na jeden veľmi dôležitý druh sporenia neprišiel ešte nikto. Je to sporenie s rozumom.

Že moja myšlienka má epochálny význam, ohľadom toho bol som si hneď na čistom. Lebo veď s máločím sa na svete tak zle gazduje, jako práve s rozumom. Pre sporenie s rozumom má máloktorý z rozhodujúcich činiteľov náležité porozumenie. Pamätám sa síce, že my mali sme smysel pre sporenie s rozumom už ako malí gymnaziálni žiaci. Nechcejúc si daromne hlavy lámať na latinčine a gréčtine, zaopatrili sme si maďarské preklady klassických diel a po prečítaní latinskej vety žmurkali sme do prekladu, alebo sme si dali preklad šepkať od súseda. Bohužiaľ, naši profesori nekráčali s duchom času, ale habali nám preklady ako niečo nedovoleného a trestali nás bez milosti. Aj ináč utláčali v nás každú praktickú, modernú myšlienku. Darmo chceli myslieť dvaja najlepší žiaci z nás za celú triedu a písali znamenité úlohy, ktoré sme si my ostatní odpisovali. Naši zpiatočnícki profesori štítili sa každého vánku modernej doby, tedy aj nášho sporenia s rozumom a trestali nás za odpisovanie úloh.

No, teraz je doba iná. Dvadsiate stoletie, doba pokroku. Čo národ usporí na rozume, to môže zužitkovať v inom smere. Ináče moja myšlienka nie je naskrze revolučná. S jej zárodkami sa stretáme na každom kroku. Len musí mať človek otvorené oči, aby ich videl. Lebo veď tu a tam sporí sa s rozumom už aj u nás. Tak na pr. kto sa chce u nás vtipom blýskať v spoločnosti, diškurovať o nových knihách, divadelných kusoch atď., nie je taký hlúpy, aby sa moril čítaním celého tuctu kníh. Trvalo by mu to strašne dlho a nakonec by takým ťažkým veciam beztak neporozumel. Ale prečíta si o dielach tak so tri kritiky. Najde v nich vypísaný obsah kníh, ich chyby aj ich prednosti. A na základe toho môže zaujímave rozprávať o najnovších zjavoch literárnych v spoločnosti trebárs celú hodinu.

Ale nestačí sporiť s rozumom len náhodile, iba kedy-tedy. Treba s ním sporiť vždy. Treba si šanovať hlavu, dokiaľ je čas. Čo sa u nás napolitizuje, namudruje o živote a svete, napriek tomu, že máme politické strany, predákov, ktorí by vlastne boli povolaní myslieť za ostatných. Čo času, práce usporily by u nás každý deň miliony ľudí, keby sa nemiešaly do toho, čo ich nepáli. Čo daromných bojov, hádok, roztržiek by prestalo. O koľko rozčulovačky, o koľko podráždených, chorých ľudí, bláznov by bolo menej!

Že rozumu netreba k rozumnému životu, chcem povedať k svedomitej práci mnoho, o tom som sa sám presvedčil v živote dostatočne. V mojom rodnom meste bol pisárom na stoličnom dome istý Jožo Mamaliga. Človek nesmelý, ostiechavý, ale dobrák od kosti. Nepoznal som dosiaľ človeka, ktorý by tak krásne písal, ako on. Jeho písmo sa mohlo litografovať a slúžiť za vzor v krasopisných sošitoch. A jako písal krásne, tak písal rýchle. Človekovi sa menilo v očiach, keď sa naň prizeral. To nebolo ani písanie, to bola virtuozita.

A čo bolo pisárskym tajomstvom toho človeka?

Sporenie s rozumom. Ten človek, keď písal, myslel iba na tvorenie litier. O obsah, smysel toho, čo píše, nestaral sa ani najmenej. Bol kedysi u nás na stoličnom dome ministerský komisár z Pešti na revízii. Bola to pre našu stolicu hotová senzácia. Lebo veď v kanceláriach na stoličnom dome nebol práve najlepší poriadok. Nemienim tým zanedbanosť budovy, tmu, plieseň, vlhkosť, hoci aj v tomto ohľade podobal sa nás stoličný dom so svojimi nízkymi, tmavými, zamrežovanými oblokmi skôr väzeniu. Ale myslím poriadok v úrade. Ten býval trochu slabý. Bývaly tam reštancie i desaťročné. Keď daktorá obec podala žiadosť, aby si mohla niekde cintorín sriadiť, pochovávalo sa na novom cintoríne už dávno druhé pokolenie, kým bola žiadosť vybavená. A veľká časť aktov sa vôbec ani nevybavila, ale vandrovala rovno do archívu.

Hovorilo sa, že keď bola oznámená z Pešti taká revízia, nastalo na stoličnom dome sháňanie, behanie, ukrutečná trma-vrma. Hajdúsi vynášali celé koše papierov, vymetených zpod stolov, z kútov a zpoza skríň kancelárií. Medzi papiermi opradenými pavučinami, bolo mnoho dosiaľ neotvorených, nečítaných úradných dopisov.

Keď prišiel ministerský komisár, hľadeli ho stoliční úradníci zabávať. V tom ohľade vynikal najmä vicišpán, ktorý býval ináče skoro vždy mrzutý, zamračený, že by ho nebol sobral ani na tri vozy. Teraz však bol samý žart a smiech. Medzi iným rozprával ministerskému komisárovi, že má na stoličnom úrade pisára, ktorý píše utešene, že nemá páru na široko-ďaleko. Pri tom však nemyslí na nič, najmenej na to, čo píše.

— Ja by som sa stavil, pane ministerský radca, že ten človek podpíše trebárs svoj smrteľný ortiel a nebude o tom vedieť — navrhoval vicišpán.

— Nemožná vec! — namietal vládny komisár.

— Tak sa stavme! Trebárs o 100 zlatých!

— Platí! — pľasol revízor vicišpánovi do dlane.

Dali si zavolať stoličného podnotára a dali vyhotoviť koncept pre pisára Mamaligu. Vyzeralo to jako súdobný výrok, ktorým sa Jozef Mamaliga, narodený atď. odsudzuje pre vzburu, špionáž a vlastizradu v smysle tých a tých paragrafov trestného zákonníka k trestu smrti povrazom, ktorý sa mu mení z milosti kráľovskej na trest smrti guľkou. Všetko v rozvláčnom, jednovetovom úradnom slohu.

Potom si dali zavolať Mamaligu a dali mu vlastný ortiel smrti odpísať.

— A odpíšu to, Manaliga, v troch exemplároch.

— K službám, pán osvícený.

Aby sa do práce nemohol nikto zamiešať, musel Mamaliga písať v súsednej izbe. Písal, až sa mu käčka parila. Za pol hodiny bol hotový. Keď doniesol o 50 minút tri kopie smrteľného ortielu, nevedel sa vládny komisár dosť vynadívať na krásne písmo. Jako čo by ponavliekal na šnúry rady perál, tak vyzeralo písmo Mamaligovo. Ale ani v slovách nebolo chyby.

— Čo to písali, pán Mamaliga? — spýtal sa vládny revízor.

Na vládneho komisára zahľadelo sa pár ustrašených a predsa tak krotkých, dobráckych očí. A zpod zanedbaných, ovisnutých fúzov ozvalo sa smutné:

— Neviem, pán veľkomožný.

— O čom to tam bolo?

— Vybadal som, že niečo úradného. Tuším, je tam reč aj o paragrafoch.

— O jakých?

— Ráčia mi odpustiť, pán veľkomožný, nepamätám sa — koktal nešťastný pisár zarazený.

— Počujú, Mamaliga! — vyhŕklo to z vicišpána — Musia z toho niečo vedeť. Ak nám povedia čo to písali, dostanú päťdesiat zlatých. Musia zachrániť česť stolice.

Chudák, pisár bľadol, miatol sa, vše zažmúril oči, aby sa ľahšie rozpomenul. No, všetko darmo.

Vicišpán vyhral stávku.

A takého pisára, jako bol Mamaliga, nebolo snáď v desiatich stoliciach. Ako ináč píšu učenci, spisovatelia! Darmo je, koho mýli v písaní rozum, nebude jakživo poriadnym krasopiscom.

*

Minister Rašín rečnil o potrebe sporenia s peniazmi a najmä so štátnymi výdavkami. Ja som si zaumienil agitovať, aby naši ľudia sporili s myslením. Nemysliaci ľudia dlhšie žijú, lepšie jedia, lepšie tučnejú, sú šťastnejší, jako ľudia mysliaci. Ešte i ten spánok v noci má nemysliaci človek dákysi pokojnejší. A o koľko viac spokojnosti a poslušnosti bude v rodine, obci, štáte, keď sa každý uspokojí s tým, že za nás myslí vláda a poslanci. Ak si tie ich múdre hlavičky aj nevedia rady s niektorou ťažšou otázkou, nesmieme si namýšľať, že naše sprosté kotrby to rozlúštia.

A čo s tým časom, čo s tou energiou, čo nám zvýši, keď budeme menej myslieť?!

S tou zgazdovanou energiou sa vovŕtame do vnútra zeme, odkryjeme nové ložiská hliny, kovov, uhlia, nafty, soli. V usporenom čase opravíme svoje cesty, zelektrizujeme Slovensko, vysušíme močiare, vykolčujeme lesy a vysadíme holé stráne. Zregulujeme rieky a potoky, nastaviame nových domov, fabrík a zbohatneme všetci, zbohatneme strašne.

Národ náš a celé ľudstvo navráti sa do rája, z ktorého bolo pre nadužívanie svojho rozumu vyhnané.

*

Napísal som o potrebe sporiť s rozumom učené pojednanie do denníka „Sloboda národa“ a doposlal ho rekomandovane redakcii. Uverejnenia som sa nevedel dočkať. Miesto toho čítal som na ôsmy deň v listárni redakcie odpoveď: „Strašne fantastické. Zkúste s tým šťastie na mesiaci.“

— Hovädá sprosté! — odpľul som si rozhorčený. — Tak pochodí človek, keď pohodí perly sviniam!

Rozumie sa, neskrýval som svietnik pod nádobu, ani nezakopával svoju hrivnu. Oznámil som verejnú prednášku. Prednáška bola síce o sporení, ale ja som sa pri tej príležiitosti vytrovil zo svojich posledných peňazí. Najal som dvoranu, dal ju vykúriť, osvetliť. Pooznamoval som to po všetkých novinách, i plakátmi. Aby prišlo viacej sveta, neurčil som nijakého vstupného. A národa prišlo. Ani sa všetci nevmestili, ale stáli aj vonku na chodbe. Mal som z toho veľkú radosť, ale pocítil som aj toho následky. K vôli obecenstvu, nevmestivšiemu sa dnu, musely totiž zostať dvere dvorany skoro do korán otvorené. A mne preziably od toho nohy, rozbolela ma hlava, dostal som nádchu, ba som aj zachrípol. Ale prednášať prednášal som oduševnene a kričal som tak, že čosi-kamsi zachrípol som úplne a vrieskal ako havran. Z počiatku sa zdalo, že mám úspech, ozývaly sa poznámky, bolo počuť hniezdenie, dupot nôh, pokašľávanie, samé dôkazy, že moja prednáška budí rozruch. Ale keď som počal hovoriť o tom, čo sa daromne namudrujú, natárajú ľudia v krčme pri víne, v priateľských posiedzkach, na návštevách, ozval sa sypot, hluk, protirečenie, nadávky:

— Kto ti tára, ty somár sprostý?!

— Von s ním!

— Nepočúvajte taraja!

A keď som sa dostal vo svojej prednáške k miestu, čo všetko by mohli ľudia užitočného vykonať, keby nemrhali čas daromným myslením, jaké nové diela, nové poklady, jaké bohatstvá by vznikaly, ozval sa prenikavý piskot a dvoranou zahrmel rev:

— Ten človek bláznie!

— Ba, na môj’ dušu, bláznie!

— Šialenec! Poviažte ho!

Bolo to jako keď zúrivosť zachváti celé masy. Ľudia dupkali, kričali, pískali, hádzali na mňa papierové guľky, gombíčky a ohryzky. Rútili sa na mňa jako zbavení smyslov, ťahali ma za ruky, za kabát, strkali ma, postúpali mi po prstoch, až cez zástup sa pretlačili policajti — boli to dvaja suroví chlapi so šišakmi a s dlhými čiernymi fúzami — a vezmúc ma pod pazuchy, odvádzali ma preč. Kŕdeľ zvedavcov nám bol ustavične v pätách. Na policajnom komisariáte ma vypočúvali, vlastne napísali o mojej záležitosti protokol. Ponosoval som sa na teror, na násilie masy, ktorá prekazila moju prednášku. Policajný komisár sa len usmieval.

— Pane komisár, a či viete, že tí ľudia mi urobili ohromnú škodu? — hájil som neústupne svoje záujmy.

— Jakú ohromnú škodu?!

— Zkazili mi prednášku, ktorá mala byť mojím vstupom do verejnosti. Veď moja prednáška mohla na mňa upozorniť vládu, ba i zahraničie. Nie je vylúčené, že na zprávu o mojej prednáške by ma boly ministerstvá požiadaly, aby som zreformoval štátnu správu.

— Nebojte sa, budeme o vás hneď referovať — uspokojoval ma ten dobrý človek, odchádzajúc do druhej izby. Zdalo sa mi, že tam telefonuje. Komu? Akiste vláde o mne, či o mojej prednáške, škoda, že som jeho telefonickú zprávu nemohol vypočuť. Všade sa nájde závistlivý človek, čo nedopraje svojmu bližnému ani trochu tej radosti. Podišiel som ku dverom, aby som vypočul zprávu, ktorá mi mala byť mostom k ďalšej kariére. Ale policajt ma zadržal, a voľáky mladý úradníček — blondýn, pehavý malý človiečik s cvikrom na čľapatom nose — sa ma počal vypytovať na kadejaké taľafatky, že kde bývam, čím som?

— Kde bývam?! Tu v meste. Ostatne vy tu na polícii vediete o tom osobitné soznamy. A čím som?! To ukáže budúcnosť, blízka budúcnosť — odpovedal som sebavedome.

— Čo mám napísať? — začal ma ten protivný chlap sekírovať.

— Napíšte filozof, alebo národný hospodár, alebo sociológ, to bude ešte najlepšie.

Posadili ma do automobilu. Dali mi dvoch policajtov ako sprievodcov. Rozumel som, prečo to urobili. Zaslepená, zavedená masa bola by mohla spáchať na mňa atentát. To je obvyklý osud všetkých veľduchov, reformátorov, prorokov.

Cítil som, že môj osud sa čoskoro rozhodne. že ma vezú k ministerskému predsedovi, o tom som nepochyboval. Pripravoval som sa na audienciu a sbieral svoje myšlienky dohromady. Prvé bude, že ma požiada, aby som mu predniesol svoj plán. Ba dosť možné, že ma bude očakávať vo veľkej poradnej sieni celá ministerská rada. Lebo veď môj vynález týka sa vlastne všetkých rezortov. Ešte šťastie, že som sviatočne oblečený. Naprával som si kravatľu, ohmatával, či mám všetky gombičky na šatoch a na košeli pozapínané. Potom som si stiahol rukavice a šľachtil nehty. Bol som si zplna vedomý toho, že záleží na každej maličkosti. Tak divne som sa cítil, moja obvyklá tréma sa ztratila. Len dusno mi bolo. Bol by som chcel otvoriť okienko a nalokať sa plnými pľúcami čerstvého vzduchu. Ale nepodarilo sa mi okienko otvoriť a k svojim sprievodcom som nemal dosť dôvery.

Od očakávania, únavy z prednášky a hladu bolo mi jakosi nevoľno. V hlave mi hučalo, uši mi horely.

Konečne sme zastali pred velikánskou budovou. A v tej chvíli mi prišlo na um, že sme nie v Prahe, že v Bratislave je ministerstvo iba jedno. Veľký front vysoký, múraný plot so železnými tyčami. Sosadli sme. Moji sprievodcovia pritlačili v bráne gombičku — istotne zazvonili — a fasáda veľkej budovy zažiarila nádherným elektrickým svetlom.

— Od ktorejtože strany vidíme to budovu ministerstva?! — spytoval som sa polohlasne sám seba, ale tak, aby to počuli aj moji sprievodcovia.

Neodpovedali mi.

Keď ma potom, odovzdali i s listinami dvom chlapom, mohutným fuzáňom, bol som prekvapený, vidiac, že ministerskí sluhovia nemajú liberií. Mali obyčajné hnedé šaty. Pochopil som hneď. Štátna správa sporí.

Až keď ma strkali do tmavej celly so zamrežovaným vysokým obločkom a za mnou zaškrípal kľúč v zámku, prebleskla mi hlavou hrozná myšlienka:

— Zrada! Zrada! Človeče, teba klamú! Tvoji nepriatelia chcú prekaziť tvoju karieru! Osočili ťa, ohovorili. Kto vie, či ťa neobvinili z vlastizrady! Hrozné rozčúlenie počalo mnou lomcovať. Bol v ňom strach, hnev, pomstychtivosť, urazená hrdosť. Počal som kričať:

— Zaveďte ma hneď a zaraz pred pána ministra!

— Viem o vašom sprisahaní, lotri, ale ja ho odhalím! Traste sa, padúchovia, pred mojou pomstou!

Počal som kopať nohama do dverí. Vybil som dve tably na oblôčku. Po stolíčke som sa k nemu dostal. Kričal som, kým som celkom nezachrípol:

— Zachráňte ma! Sprisahanci proti štátu ma zavreli! Pomoc!! Pomoc!!!

Konečne si ma všimli. Ale neviedli ma k ministrovi, ale ma poviazali kazajkou a ľad mi kládli na horúce čelo a na sluchy.

Bolo mi jasné, že sú podplatení. Podplatení od mojich nepriateľov.

*

A prešly mesiace. Žijem tu, trebárs medzi ľudmi, jako pustovník. Zradený, oklamaný, prenasledovaný a špehovaný svojimi tajnými nepriateľmi. A pritom všetkom som pokojný, neublížim ani muške, nikomu nedám zlého slova.

Ale pred ministra ma nevedú.

*

Chvíľami prichodí mi na um, či to ozaj bola ozajstná policia, kam ma zaviedli moji nepriatelia. Či to nebolí preoblečení švindleri, najatí od mojich tajných nepriateľov.

Lebo veď mi je teraz jasné, že by som bol vyvolal ohromný prevrat svojou epochálnou reformou.

Ministri by boli vyleteli zo svojich úradov. Lebo veď keby bola vláda poznala moje reformné plány, bola by prepustila hneď polovicu ministrov, ako neschopných, zbytočných. Nebolo by sa toľko rozumovalo, bolo by sa viac robilo. A s polovicou ministrov bolo by sa stalo zbytočnými tisíce úradníkov, učiteľov a iných.

A na tisíce hostincov, kaviarní by sa bolo zatvorilo. Lebo veď ľudia by boli prestali pri pohárikoch daromne rozumovať.

Snívalo sa mi, že môj návrh, aby sa sporilo s rozumom, bol prijatý. Ale prijatím môjho návrhu prišlo tisíce darmožrútov o chlieb. Vrhli sa na mňa. Hodili do mňa bombu. Nevybuchla. Zbili ma. Ale neumrel som. Obesili ma na pouličnú lampu. Ale povraz — akiste bol papierový — sa pretrhol. Zostal som na žive. Vyviedli ma na vysoký vrch a ztade ma shodili do hlbokej priepasti. Doráňal som sa o skaly, vyčnievajúce konáre a korene stromov a kríkov. A letel som, letel do priepasti čo raz rýchlejšie. Už sa mi hlava zakrútila, od ľaku dostal som triašku, keď — hup! — som sa prebudil.

Vypadol som — neviem akým činom, iste to nastrojili moji tajní nepriatelia — z postele na podlahu. Odrel som si kúsok kože na ruke a roztrhal som si košeľu. Zviechal som sa s chladnej dlážky celý spotený.

Skoro som rád, že vysoká vláda nevie o mojom pláne. Ešte som o ňom iba prednášal, už sa ma moji nepriatelia tajne zmocnili a zatvorili ma sem. Keby môj plán mal byť prijatý, iste by ma otrávili. A ja chcem predsa žiť, žiť!…

*

Už som nevidel istotne aspoň rok nijakých novín. To mi je podozrivé. Ako by ich moji tajní nepriatelia predo mnou všemožne ukrývali. Prečo? Aby som nezvedel, čo je v nich. A dosť ľahko, že píšu o mne, o mojom vynáleze. Snáď je moja reforma už dávno uskutočnená v celej republike, ba v celej Európe. Možno som uznaný, oslavovaný. Moje meno sa číta v školských čítankách, podľa mňa sú pomenované ulice miest, parky, spolky, mosty. Na námestiach už možno stoja moje pomníky, v umeleckých obchodoch predávajú moje podobizne, poprsia. Chcel by som čítať v náučných slovníkoch svoje životopisy. Možno tam stojí o mne, že som záhadne zmizol alebo niečo podobného. A svet nemá tušenia, že tu medzi štyrmi stenami biednej celly živorí jeho dobrodinec, jeden z najväčších duchov ľudstva.

*

Časom sa uspokojujem. Možno si osvojil môj vynález niekto iný. Veď moju slávnu prednášku vypočulo predsa pár sto ľudí. Teraz oslavujú, možno, miesto mňa človeka, ktorý ma okradol o moju myšlienku. Ale moje zásluhy o ľudstvo nie sú preto o nič menšie. Nikto ma nemôže o ne okradnúť. Iba o slávu, ale tá je jako poľná tráva. A jednoho pekného dňa sa príde i na tieto moje zápisky, a pravda vyjde na svetlo.

Ach, keby som sa toho dožil! Alebo keby som mohol tak z mŕtvých vstať a ssať do seba slasť zo zadosťučinenia.

*

Dnes mi napadlo, že som si vlastne zavinil svoj osud zčiastky aj sám. Prehrešil som sa proti svojej vlastnej zásade. Nesporil som s rozumom. Rozdával som svoje drahocenné myšlienky zdarma na verejnej prednáške.

Mal som sa dostať k prezidentovi republiky pod nejakou šikovnou zámienkou a predniesť mu celý svoj reformný plán.