E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Matka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Peter Páleník, Jana Kyseľová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 40 čitateľov


 

Matka

Keď sa po Ťahanovciach rozchýrilo, že sa Pepina Lônčíkovie ide vydávať za krajčíra Matúša Brveníka, nevedeli sa ľudia prenačudovať.

— Podívajmeže sa, svätuškárka! Iba kostol, cirkev, Krista Pána vždy omáľa; o divadle, majálesi nechce ani počuť, chlapa ani vidieť, ak je nie aspoň v kamži, panenka hanblivá! A tuliby! ona ti myslí na vydaj! Bude sa ti s mužom objímať, kláštornica voľáka falošná! Kto by sa to len bol nazdal, že zatúži za čepcom teraz, povedať na staré kolená! Lebo veď tej stvore už bude dákych štyridsať — štyridsaťpäť.

— Ale kto by to len takej starej dievke veril?! Bude hundrať dvadsať rokov na mužských, každého vysudzovať. A keď na ňu raz chlap kývne, ak je len trocha na ľudský parsún, bude sa vám pochabeť za ním horšie jako mladá. Také svätuškárky bývajú najbláznivejšie. Ale jemu, jemu sa divím. Taký rozumný človek a veru dosiaľ k svetu, fúzy jako husár, i po majálesoch sa vykrúca, nejednoho mladého zahanbí. A majíci. Štokovec má na samom ryngu, na dvore miesta, že by mohol postaviť druhý. Remeslo mu ide, že nestačí miery brať. Aj so siedmimi ľuďmi robieva. Kdeže by aj nie, veď to hneď hocikto nemá, metál až z toľkej krajiny, z Paríža, z tej výstavy, čo tam bola pred pár rokmi. Taký človek, veď si ten mohol vyberať! Slobodnú, peknú, mladú mohol dostať, aj vyženiť! A on sa ti ulakomí na takú starú kátľu!

— Ech, stará, nestará, pekná, nepekná! Všetci starneme a roky človeku na kráse nepridávajú. A potom, veď on sám bude mať už so päť krížikov na chrbte alebo doťahuje piaty. Taký starší človek nemá každý to svedomie mladému stvoreniu svet zaviazať. Mohol si vybrať či vdovu či staršie dievča, čo by bola preň. Ale Pepinu Lônčíkovie?! Takú hubaňu, zlomyseľnú, čo vláska nenechá na nikom dobrého! Čo robí rozbroj medzi súsedy a medzi príbuznými?! Nechcem jej krivdiť, božechráň! Ale mať ja toľko tisícok, koľké tá páry rozviedla, koľké slúžky proti paniam podhuckala, poriadnych ľudí oklebetila, mať ja toľko tisícok, to by som si inakšie hvízdal! Veď ho tá usúži, upichá jazykom ako lemešom. Alebo sa s ňou rozíde, alebo sa utrápi s takou bosorkou!

— Mne je len toho dievčaťa ľúto, tej jeho dcéry. Matka si ju, chudera, odumrela, keď sa maly najviac jedna s druhou tešiť. Teraz dostane druhú. No, veď tá tú bude execírovať, tá tú bude sekírovať! Nemal by to ten človek robiť, nemal! Dcéra dorastá a on jej vedie na krk takú potvoru, vraj matku! Tá bude mať tie dievčenské roky veru osladené; veru sa niečo naplače, chudiatko! Čo si to ten Brveník len vzal do hlavy! A keď, nech dá dcéru z domu, veď má ku komu, rodiny jesto. Sám má, tuším, sestru vydatú v Bystrici!

— No, veď z tej raži ešte nemusí byť múka. Ešte boly iba prvé ohlášky. Do dvoch týždňov sa môže ešte všeličo stať. Však ten vybadá, že by taká mantraga chcela sama nosiť v dome nohavice. A keby sa i vzali, môžu sa i rozísť. Nie, ja Brveníka poznám. Vyzerá dobráčisko, ale z tých je nie, čo si dajú drevo na chrbte štiepať. Ak ten uvidí, že sa opáli, veru, ten čerta vydurí z domu. Veru, na môj’ dušu, vydurí. Uvidíte. — — —

Čudovaly sa celé Ťahanovce, že sa Brveník a Pepina Lônčíková berú. Ale veru sa museli zamyslieť nad tým sami snúbenci, že sa tak sišli. Lebo veď nebola to žiadna taká hrozná láska, ani pochabosť, čo ich sviedla. Šli za seba viac z nahovorenia. Keď minul Brveníkovi ten rok smútku, nedali mu príbuzní, priatelia pokoja:

— No, už si sa dosť nažialil, nasmútil, Matúš. Prichodí sa ti oženiť. Ty máš veľkú domácnosť, remeslo, toľkých ľudí, ty bez ženy byť nemôžeš. Na Elenke nemôžeš takú starosť nechávať. Tá si potrebuje trochu podievčiť, s kamarátkami sa potešiť, medzi svet sa podívať. To je veru nie pre také mladé stvorenie, taký gápeľ! Musíme ťa ovrabčiť.

Aj ho hľadeli. Pospomínali všetky možné vdovy i dievčatá. Staršie, mladšie, gazdovské, remeselnícke, kupecké dcéry, tunajšie i z vidieka. I navštíviť ho prišli vše s niektorou príbuznou, čo by sa nedbala dostať pod čepiec. A milý Matúš sa len nemá k ničomu. A keď spomenula ktorási tetka Pepinu Lônčíkovie, podíval sa Matúš so záujmom; a keď ju pochválila, Matúšove oči zažiarily. — Nevie, naposledy…

A netrvalo to dlho, počal zachodiť do Lônčíkov.

Pepina žila s otcom — vdovcom a sestrou, vdovou po exekútorovi, žili vo svojom. Pri dome veľká zahrada s ovocným sadom. I kravy držali. Na záhumnici zemiaky, pár ostredkov dali do árendy. V chlievci pár prasiec, v sporiteľni na knižke tiež pár groší. Keď sa neutŕži dosť za maslo, mlieko, nestačí árenda z poľa, pomôže si človek s úrokami. Otec už starý chlap, ale ešte rezký, i dreva vše rozrúbe. A dcéry vedú domácnosť i gazdovstvo, iba čo si slúžtičku držia. A všetko majú na čas: hnoj vykydaný z maštale, kravy podojené, i zahradu plnú zeleniny a kvetov, i zemiaky okopané. A dom vždy jako zo škatuľky. Vždy čisto vybielený, na náradí by prášku nenašiel. A ešte stihne Pepina behať každú chvíľu do kostola, v nedeľu, vo sviatok, v advente, každé ráno na roráty i do nedeľného spolku vo sviatok popoludní. Kdeže by aj nie. V spolku je podpredsedníčkou, sama do neho ľudí naháňa, slúžky prehovára, meštianske dcéry, ani na pastierikov nezabudne. V kostole sadá do prvej lavice, na hlave staromódny, hnedý plyšový klobúk s rozvitou ružou. Šaty má brokátové, fijalovej barvy, pod krkom zlatú brošňu, vykladanú granáty. Pepina má svoje stále miesto. Božechráň, aby sa jej ho opovážil niekto zasadnúť! Zagáni na neho tak, že sa sám pomkýna ďalej alebo beží zahanbený do inej lavice. To je jej miesto, proti kancľu, blízko oltára. Veď si ho aj zaslúži. Nikdy na ňom nechybí. Napadnú v zime záveje, fíľanov príde do kostola, že by ich na prstoch spočítal. Prichádzajú fašiangy, meštianske rodiny bálujú, po nedeliach vyspávajú kacnjamr, starší ľudia liečia doma kašeľ, nádchu. Kostol skoro prázdny, po jednom-dvoch sedia ľudia v laviciach. Nie div, že si pán farár odpľuje v kázni na takú bezbožnosť. A Pepina Lônčíkovie prikyvuje na súhlas hlavou. Ona nechybí nikdy. I pán farár si jej vždy všimne, vše sa zahľadí na tú lesklú, zlatú brošňu s červenými granátmi, čo tak žiaria. Hľadí na ňu, keď sbiera myšlienky, pozerá na ňu, keď zastane na okamžik v kázni. Chybieť raz Pepina a on nemôcť sa podívať na tú brošňu, hádam, by vše ani tej kázne nedokončil.

I doma predchádza Pepina dobrým príkladom. Podojí síce kravy, ale potom si zasadne k teplej peci, vypije si kávy, zajedá ju buchtou a potom sa pustí do modlenia. Prevracia oči a šepce slová, nakláňajúc sa nad knižku. Nechže si sestra Ružena kuchtí, izby upratuje, riad umýva, husy štope so slúžkou a prascom vynáša, starajúc sa o telesné veci jako tá Marta, Pepina sa chce podobať radšej Márii, vyvolila si s ňou ten lepší, duchovnejší diel.

Žije hlavne Bohu, jako dáka kláštornica. Ba je ešte prísnejšia. Stane sa v obci niečo: mladá židovka ušla so žandárskym poručíkom, hotová senzácia v mestečku. Donesie sa to do uší Pepine, stará práčka Mrvová chodí jej za horúca referovať o jednotlivých fázach ľúbostného dramatu: už ich našli v Miškovci vo voľakom hostinci. Nemali sa kam vrhnúť, peniaze sa im minuly. Ach, akože sa to len skončí? Či si ju vezme? Ešte ho jej brat postrelí!

Pepina sa zamračí:

— Ach, ohavné hriechy tela! Bôh ich ztrestá strašne! Veď čítame v Písme: „Odkrytá bude hanba tvá; mstíti budu a nedám sobe žádnemu prekaziti!“

V oblokoch Lônčíkovie izby mihajú sa mladé páriky, kráčajúce na prechádzku do poľa. Slúžka Mara sa vyškiera:

— Aleže sa len nacvŕľajú slečinky s tými mladými!

Pepina si odpľuje:

— Ba tým materám vylepiť po päťadvadsať, čo ich nechávajú tak halaškovať, za chlapmi sa bláznieť! Ja by vás naučila, kľampy! Rob, a keď porobíš, modli sa!

Otec a sestra ju nahovárajú na majáles. Nedá sa.

— Dajteže mi pokoj! čo by to musel človek držať s takými svetákmi bezbožnými! Nechže sa oblápajú vo svojej bujnosti, skáču vo svojej dychtivosti. Ja sa nemusím na také nepravosti dívať — odsudzuje Pepina tanec.

A vysudzuje každého, kto len do reči príde. O mäsiarke Záhonke vie, že sa za dievčaťa s chlapci po hore vodievala. Ani Málike Kupcovie nepatril už myrtový veniec, keď kľačala pred oltárom. Neodpustí ani starej Frndoliačke. Zato, že pod horou býva, von z obce, sama s dcérou jako dáke dve pústovnice, ani sa na človeka nepodíva, so živou dušou slova neztratí, ani zdivená?! Ach, bola tá aj inakšia. Nabehali sa za ňou chlapi dosť, keď bola mladšia.

*

Ach, prísna je tá Pepina Lônčíkovie. A nevľúdna. Chudá, suchá, podlhovastá tvár celá uškrípaná, hľadí pred seba vážne, smutne, alebo sa mračí. Svätuškárka jedna. Ach, nepasuje tá k takému svetákovi, Matúšovi Brveníkovi. Brveník je síce už viac starý jako mladý, hlava prešedivelá, ale zato furták, aj tie sivé oči hľadia tak šelmovsky ponad okuliare, založené na červenastom nosisku. Keď kráča človek popri jeho skliepku, počuje skoro vždy dáku veselú pesničku. Spieva to sám majster, naklonený nad stolom, strihajúci súkna podľa bielych kriedových čiar. Ba i na ulici si hockedy nôti popod fúz. I do krčmy si večer zájde a žartuje, zabáva sa s kamarátmi, že to všetko za ním lipne. Krčmár by mu dával, tuším, i zadarmo piť, keby bolo treba, len aby mu neprestal chodiť. A vidieť Matúša na majálesi, to je ešte len pôžitok! Spieva, tancuje, všadejaké čardášové figúry vymýšľa, tanečnice mení, tak si vše zakrepčí, zavýskne, udre do dlaní, no, nejednoho mládenca zahanbí. O kostol mnoho nestojí a keď ta vše i zajde, radšej si zdriemne miesto modlenia, kázne počúvania. Keď sa doma na čom namrzí, hneď si odpľuje, zabohuje. Čo ten len bude robiť s takou kláštornicou?! Iba čo sa pri nej usúži, ak nie ona pri ňom. Parom im to pošepol, aby sa brali, keď raz k sebe nepasujú.

*

Nie čudo, že sa svet nevedel prenadiviť, že, keď sa Brveník s Pepinou vzali, míňaly sa týždne, mesiace, a jednako len nepočuť o žiadnych hádkach, zvadách. A sú už spolu dva roky. A žijú šťastní, spokojní. Matúš si neprestáva nôtiť. Iba ak zachodí trošku menej do tej krčmy. Ona tiež zostala tá stará. Iba ak sa vše usmeje, poshovára so súsedkami, priateľkami. Ani na dcére Elene nepoznať, že by jej nebola otcova žeňba po vôli. Veď je červená jako ruža, opeknelo to dievča pri macoche. Nuž, ubudlo jej starostí, práce, mladici. Nevie si novú mamu dosť prenachváliť. Vše ich vidno spolu v obloku. Aj večer sa tak vše spolu prechádzajú. Elena si doma zaspieva, i na klavír brnkne. Kúpil sa vlani. Sama nová mama sa vraj u muža primlúvala, aby sa Elene kúpil. Rada ju má a všetko jej praje, nech si má svoje dievčenské radosti. A Elena si žije veselšie, ako s nebohou vlastnou materou. Od minulej jasene ju vše vidno v meste i s gavaliermi. Najmä zubný technik Baran si jej všíma, i pod oblokom sa zastaví, keď ide okolo. A postáva pod ním vše i večer.

Len aby mu ju nikto nepredchytil. Lebo, veď Elena je každému milá, vďačná. Pred dákym časom — bolo to, tuším, v sobotu pred Turícami — videli ísť susedia do Brveníkov driečneho šuhaja. Vysokého, štíhleho, líca jako panenka, pekne po pansky oblečený. Akoby dáky študent z univerzity alebo mladý úradníček. Pod oknom síce nezastal, iba si zhlboka vydýchol a hybaj bránou rovno dnu. O dáku chvíľu vyšiel smutný, ako uslzený, len sa tak vliekol bez chuti. Pytač, čo dostal košík? Kto ho vie. Odkiaľže by sa ten s Elenou poznal?! Veď ho tu nikdy nikto nevidel ani predtým, ani potom.

*

Tej kláštornici vari predsa len nebolo súdené manželské šťastie. Len vám tá začne naraz chorľavieť, schnúť. Hlava pobolieva, nohy sa len tak vlečú. Ani posiedka, klebietka, súsedský rozhovor ju neteší. Uťahuje sa. Na ulici ju menej vídať. Voľáka nesvoja. Málo jie, vše podremuje slabosťou i vo dne, sediac na diváni. A tá chudá, dlhá tvár ešte smutnejšia, biednejšia. Muž sa o ňu stará, Elena sa k nej túli, objíma si ju. Čo jej je? Doktora k nej volajú. Keď nepomáhalo, vyšikovali ju do Pešti, muž bol tam s ňou. Prezerajú ju doktori na klinike. Slabá, chudokrvná, nič zvláštneho na nej nenachodia. Trochu slabší žalúdok, aj trošíčku dýchavičná — to je všetko. Takého niečo má skoro každý z nás, keď začínajú prichodiť roky, päťdesiatka. Darmo zaostáva muž pri odchode a šeptá dôverne otázku profesorovi. Nič jej je nie dohromady. Viac sa hýbať, lepšie jesť.

Potom jej už s tými doktorami skôr dali pokoj. Ale tá len chudla, chorľavela, slabla. Darmo jej vzali ešte druhú slúžku, darmo bola starosť o domácnosť zase všetka na Elene. Darmo ju hladili, opatrovali, sháňali to najlepšie. Pominula sa, chudera. Neboli tí viac ako štyri-päť rokov spolu. Mala krásny pohrab, ale radšej si mala požiť. Čo jej bolo? Hej, kašľala naposledy, posledné týždne. Boli u nej doktori. Vraj srdce a pľúca. Suchoty?! Kde by ich tá bola vzala, dnes-zajtrá päťdesiatnica?! Suchoty, v šťastí, v takom dobrom bydle?

Tak sa pominieme nejeden a nevieme, prečo. Hynieme, zvädneme naraz ako podkosená tráva, bez nemoce.

Iba stará Brciaňka voľačo šemotí, klebetnica, klebetná. O čomže by tá nevedela?! Ktože by jej len veril?! Síce, kto ho tam vie! Nadarmo tá tie slúžky nepristavuje, netreperendí s nimi. Do uší sa dostane, starej bosorke, o čom druhý ani netuší. Stará Brciaňka vraví, že veru všetko má svoju príčinu. A, chuderka, Brveníčka, mala tiež svoj kríž, svoje trápenie, trebárs sa žalovať nikomu nepožalovala. Ako by aj nie. Jednoho dňa príde z Pešti šuhaj, veľký, dorastený, so dvadsaťročný. „Mama, mamička!“ začne jej ruky bozkávať. „Veď ja som tvoj syn, tvoj Vilo!“ Darmo ona chladne: „Kto ste? Ja vás nepoznám. Vy ste nie moje dieťa. To vám zlí ľudia nahovorili, blázna si z vás urobili.“ On len nie a nie dať si povedať, že má otcove listy, že tam je, kto je jeho mama. Len krútila hlavou a odvracala sa. „Nepoznám vás, neviem nič o vás, ani o vašom otcovi. Kto vie, či mal dobrý rozum, keď tie listy písal.“ Odišlo, chúďa, s plačom, celé zúfalé… Aj neskôr ešte písalo so dva razy. Dobre, že sa to doma inému do rúk nedostalo. Nedala mu odpovede. Akože aj mohla, chudera?! Vari vyvolať taký škandál?! Aby ju celé mesto vysudzovalo! A čo muž, dcéra?! Rozísť sa s nimi?! Síce on, dobrák, skôr by jej bol odpustil, ako nie. Ale rodina, pán farár?! Beztak bolo inde krstené, chúďa — — — Ach, bola tá Pepina, bola tiež mladá a pekná bola, pamätám sa. Šéf zo štajramtu za ňou chodil, že sa nevzali? Ale bol lumpisko trochu. Každú chvíľu sa preto spolu pohnevali. A potom katolík, sa mi zdá. A ona taká luteránka, bila by sa za tú svoju vieru, len v tom kostole vysedávať. A, tuším, aj jeho rodina bránila, vydediť ho chceli. Mal voľákých majícich rodičov. Nuž, tak. Mali sa radi, veľmi radi. Ale sa viac iba tak potajomky schádzali. Svet o tom skoro ani nevedel. Až raz odišla Pepina voľakam do druhej stolice k rodine či priateľke či komu. A to sa ten mladý pán narodil, čo tu bol predlanským na Turíce. Ale sem sa s ním nevrátila. On ho dal na vychovanie, Pepina prišla domov sama. Iba čo bola od tých čias vážnejšia, viac na Boha, kostol myslela. Aj by bola vari na všetko zabudla, i že bola mladá a mala sa s dakým rada, neprísť ten mladý v tú sobotu pred Turícami. I ho odvrhla a predsa jej to len dodalo, chudere. Materské srdce zožieral tajný bôľ. Trpela a predsa sa nesverila nikomu, neborká. Takí sme my ľudia. Jednoho teší bohatstvo, že by zaň život dal, druhého pekné šaty, šperky, že by na ne trebárs kradol a Pepina, chudera, chcela byť zase pobožná nad všetkých, svätá ešte za živa, hoci bola luteránka. A aby sa nepripravila o tú svetskú chválu, ani k vlastnému dieťaťu sa nepriznala.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.