E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Aladárko

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov


 

Aladárko

— Tak je to s tou rodinou! človek má iba samé mrzutosti, ba hotové škandále. A to len preto, že chceš dakomu z rodiny dobre urobiť. Ale iba blázon je taký naivný a myslí si, že za svoju námahu bude mať vďaku.

— Veru máte pravdu. Ja tiež radšej urobím k vôli komukoľvek cudziemu, jako rodine.

— Iba sa naohovárajú, naupodozrievajú človeka. Ešte dobre, keď sa to neskončí procesom. A najlepšie sa ešte vyplatí vziať rodinu na byt. My sme mali raz preto takú nepríjemnosť, že by som ju neprijala za tisíc zlatých.

— Rozbili vám niečo alebo vyliali?

— Ale kde! Keby len to! Ale to bola taká mrzutá historia, že nerada na ňu ani myslím?

— Žirovali ste zmenku?

— Chvalabohu, nie. Ale to nebolo ani o mak lepšie. To bolo vtedy, keď som bola ešte v Pešti, žila som z profesorskej penzie, a moja Marta dávala klavírové hodiny. Nuž, bratranec Števo, statkár v Novohrade, mi píše, či by som vraj nevzala k sebe na pár mesiacov jeho Irénu?

— Vzali ste ju?

— Čo by som ju nebola vzala? Z takého majetku sa predsa môžu čím-tým zavďačiť. A vo veľkom meste to neškodí dostať vše z vidieka kus čerstvého masla, raz za čas je to zase zajáček, morka, alebo niečo podobného. Bratranec Števo poslal dcérku ku mne do Pešti — bola už zasnúbená, mala sa vydávať za doktora — aby sa v lepšej domácnosti čo-to priučila, do kuchárskych kurzov aby chodila atď. Platiť za ňu platil, veď ja chudobná vdova s troma deťmi predsa len nebudem kŕmiť dievčisko zadarmo. Aj vystála som s rozmaznaným dievčiskom, hlúpou dedinskou husou dosť. Nemalo ani spôsobov, ani sa to nevedelo poriadne obliecť. Maznali ju, márnili na ňu peniaze, všetko na ňu vešali. Aj bolo dosť pekné, len že strašná nešika a bez vkusu. Bolo u nás iba pol roka. Ale vycibrilo sa dosť. Aspoň sa naučila variť, obliekať a trochu spôsobu. S tým posielaním to nebolo dáke slávne. Iréne síce z domu každú chvíľu niečo poslali, ale na mňa sa pán bratranec veru málokedy rozpomenul. Keby som bola vzala na byt cudzie dievča, bolo by sa mi to iste lepšie vyplatilo, najmä dievča z takej majetnej rodiny. Ale ináč čo som ja pre to dievčisko vystála!

— Tak moja milá Iréna pekne u nás privykla. Chodila do kuchárskeho kurzu, často do divadla, na prechádzky, výklady si obzerať a čo ja viem. Len raz tak príde z kurzu domov do svojej izby, mala osobitnú. Naraz vám vybehne zo svojej izby, plače, zalamuje rukama.

— Preboha, dievča, čo sa stalo?!

Celá som sa naľakala. Či, reku, nedostala z domu dáky telegram s nedobrou zprávou? Nie. Ale vraj chybí jej tristo korún, zlaté hodinky a zlatá náramnica. Mala ich v priečinku v toaletnom stolíku. Ach, Bože, čo jej vraj otec urobí! Taká škoda sa jej stala.

Hovorím jej:

— Rozmysli si dobre, Iréna, koľko si tých peňazí mala a či si tie šperky inde neztratila? Či ich nemáš niekde v taške alebo v kufríku. Lebo to je veľké slovo, povedať, že sa ti v mojom dome niečo ztratilo. To mi ešte nikdy nikto nepovedal. A už sa obrátili v mojom dome dosť poprední ľudia. I jeden bratranec, evanjelický biskup už u mňa bol. Ale Iréna len ak rumádzga, tak rumádzga. Že dnes tie šperky ani na sebe nemala. Včera večer si ich do toho toaletného stolíku uložila. A v meste mala dnes so sebou z opatrnosti schválne iba päťdesiat korún a tristo nechala doma.

— Hneď som tušila niečo nedobrého.

— A mala si priečinok v stolíku zamknutý?

Že nie, že ho nikdy nezamyká.

— Tak si si tedy svoju škodu sama zavinila, ľahkomyseľnica ľahkomyseľná! Ktože to kedy slýchal, nechávať si stolík so šperkami a peniazmi nezamknutý! To ja svoje deti ináč vychovávam. Aj som to jej otcovi hneď napísala, jakú ľahkomyseľnosť vyviedla jeho dcéra.

— Tá bola jako bez seba. Ani jesť, so dva dni ani do toho kurzu ani do divadla nešla, nič ju netešilo, iba kväčala na stoličke a plakala alebo sa zamýšľala. A vyšlo to na javo, ako sa to stalo, hneď na druhý deň. Môj syn Aladár — viete akí sú dnes tí mladí páni — vrátil sa domov až nad ránom. Vstával pred samým obedom. Vzala som ho do spovede. To viete, môj syn má charakter, netajil. Priznal sa hneď. Prehrál v kartách, potreboval peniaze, požičal si od Irény tých tristo korún, že jej ich ako hneď vráti. Ale na druhý deň mal zase pech, prehrával, nuž, vypožičal si od sesternice bez jej vedomia i tie šperky, založil ich — ukázal mi záložný lístok. Dúfal, že ich do troch dní vymení. Ale nešťastie v kartách ho prenasledovalo. Nemohol previesť, čo si umienil. Dohovárala som mu, čo si radšej nepožičal od cudzieho človeka, s rodinou nie je hodno mať také spolky. Vyhováral sa, že bol v okamžitej peňažnej tiesni, išlo o jeho česť, musel si peniaze stoj čo stoj zadovážiť. A trúfal si ich do troch dní vrátiť. Dal mi na to svoje čestné slovo. Ale taká vidiecka hus, tá tomu rozumie, čo je to čestné slovo! Bola celá urazená. Nepováži, dievčisko sprosté, že sama mi syna kazí svojou ľahkomyseľnosťou. Veď dnešný mladý človek so svojimi potrebami a nárokmi neprejde predsa popri peniazoch a šperkoch ako ľadová panna. Má predsa tiež svoje túžby a náruživosti.

— Ale čo by tomu takí zaostalí vidiečania rozumeli?! Dosť na tom, že jej otec, ako bratranec Števo, napísal mi grobiansky list a vzal si dievčisko nepodarené domov.

— Nevynahradili ste im tú škodu?

— To ešte! Ešte jej budem platiť prémiu za jej ľahkomyseľnosť a že mi privádza dieťa do pokušenia. To si môžete myslieť, že sme sa nerozišli po dobrom. Prekliala som tú hodinu, v ktorú som tú fiflenu vzala do domu.

— A vydala sa už?

— Hneď tej jasene. Prosím vás, v dnešnom svete ani nie div, že sa niekto ulakomí na toľké veno. Už sú spolu so šesť rokov, majú už dvoje detí.

— To sa vydala za toho doktora?

— Za toho.

— A pán syn čo?

— Ach, tomu je veľmi dobre. Snáď si len nemyslíte, že bol do Irény zaľúbený. Skončil tú obchodnú akademiu, ale sa mu nechcelo tak začínať, ako začínajú mladí úradníčkovia, praktikanti po bankách. To je inakší gavalier. Ach, toho očakávalo inakšie šťastie. Chlapča ako kvet, obľúbila si ho jedna veľmi bohatá pani, vdova po fabrikantovi, milionárka, nuž s ňou privatizíruje, pestuje šport, chodí do klubu, v lete do kúpeľov. Ach, ten sa neztratí.

— To jako si tú vdovu vzal?

— Ale jaké vzatie! V terajšom modernom svete sa to inak berie. Ona má tiež svedomie, či by mala takému mladému chlapcovi život zaviazať! Každý má svoju voľnosť. Púta ich iba priateľstvo. A ak sa len nerozídu, môže po tej stvore voľakedy pekné peniaze zdediť. A mohol by zdediť ešte viac, keby nebolo kadejakých príbuzných.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.